Daniel Pivko

OD VLAŽNEJ ŽIDOVKY CEZ HĽADAJÚCU ATEISTKU KU KRESŤANKE AŽ NA KRÍŽ

2026-02-22T20:04:25Z

V úvahe s mnohými autentickými fotkami z cesty po Nemecku sa zameriavam na Editine hľadanie pravdy v chronologickom poradí, hlavne na jej obrátenie. Edita Steinová sa narodila v roku 1891 v poľskom meste Wroclaw, ktoré v tej dobe bolo pruským mestom. Bola najmladšou z 11 detí v židovskej rodine. Ako dvojročná stratila otca a vedenia rodiny a rodinného podniku sa ujala usilovná, múdra a rozhodná matka, hlboko veriaca žena, oddaná židovským tradíciám.

Rodinná fotografia Steinovcov z roku 1894 (edytastein.org.pl).

Erna a Edita Steinové (edytastein.org.pl).

Keď sa pozrieme na rodinnú fotografiu Steinovcov, veľmi sa nelíšia výzorom od vtedajšej stredoeurópskej rodiny. Od Židov by sme čakali výrazné orientálne črty. Židia patria medzi semitské národy ako aj Arabi, tak by mali mať podobné črty. V čom to je, že stredoeurópsky Židia nemajú črty podobné Arabom? Stredoeurópsky Židia patria ku aškenázskym Židom, ktorí tvoria samostatnú podskupinu židovského národa, ktorá sa sformovala v strednej a východnej Európe. Historicky je možné doložiť existenciu židovských spoločenstiev na sever od Álp a Pyrenejí od 8. až 9. storočia. Začiatkom 10. storočia už bola židovská populácia na severe Európy pevne usídlená, v 11. storočí osídlili aj Porýnie, kde sa sformovali ako samostatná skupina.

S nástupom križiackych výprav a po epidémii moru, ktorú im pripisovali, Židov zabíjali a vyháňali ich z viacerých európskych krajín. V 14. a 15. storočí boli nútení migrovať na východ do Poľska, Litvy a Ruska. Poľsko sa stalo hlavným centrom aškenázskeho židovstva až do holokaustu.

Najstarší židovský cintorín v Európe z 11. storočia sa nachádza vo Wormse v Porýní.

Stará synagóga v Erfurte v Nemecku, ktorej časti pochádzajú z obdobia okolo roku 1100

Mapa migrácie židov medzi rokmi 1100 až 1600 (Ecelan).

Označenie Aškenázi vzniklo z hebrejského výrazu pre Nemecko - Aškenaz. Dorozumievali sa hlavne jazykom jidiš, čo bola nemčina oblasti stredného toku Rýna s výrazným vplyvom hebrejčiny, aramejčiny a slovanských jazykov. Hebrejčina sa používala predovšetkým ako literárny a posvätný jazyk. V priebehu storočí Aškenázi významne prispeli k európskej filozofii, vzdelanosti, literatúre, umeniu, hudbe a vede. Odhaduje sa, že v 11. storočí tvorili len 3 % zo svetovej židovskej populácie a v roku 1930, keď bola populácia na vrchole, ich podiel stúpol na 92 %. Populácia Aškenázov sa výrazne znížila v dôsledku holokaustu, dnes predstavujú asi 80 % židovskej populácie na celom svete. Mnohí Židia, ktorí z Európy emigrovali do Ameriky, sú východní Aškenázi.

Aškenázski Židia sa ako etnická skupina v strednej Európe objavili v 14. storočí. Existujú tri hlavné teórie vysvetľujúce pôvod aškenázskych Židov. Podľa prvej teórie pochádzajú aškenázski Židia z dnešnej Sýrie, Izraela a Libanonu; podľa druhej majú pôvod v stredomorskej Európe, hlavne v dnešnom Taliansku. Chazarská teória tvrdí, že aškenázski Židia sú potomkami turkických obyvateľov Chazarskej ríše rozprestierajúcej sa medzi Čiernym a Kaspickým morom, ktorých predstavitelia prijali židovské náboženstvo. Po rozvrátení ríše kyjevskými Slovanmi v 10. storočí migrovali do Európy.

Aškenázski Židia sa geneticky v základe nelíšia od iných skupín Židov. Spoloční základ na blízkom východe bol však ovplyvnení krížením s obyvateľmi, medzi ktorými najviac žili. Po odídení a neskoršom vyhnaní zo Svätej Zeme časť Židov žila v dnešnom Taliansku, tam prijali gény od miestnych Rimanov. Potom sa sťahovali na sever a prijali indoeurópske gény od Germánov, Slovanov i Keltov. V génoch je aj zapísané, že aškenázske ženy majú viacej „cudzej krvi“. Zrejme židovskí utečenci – muži si brali miestne ženy za manželky. Chazarská teória, že aškenázski Židia pochádzajú z Chazarov, sa nepotvrdila ani geneticky ani jazykovo. Je pravdepodobné, že malá časť Chazarov sa po rozvrátení ríše spojila, splynula so Židmi.

Mapka rozmiestnenia Židov v roku 1900 (Creative Commons).

Edita – Nemka a Židovka

Koncom 18. a 19. storočia Židia, ktorí zostali alebo sa vrátili do historických nemeckých území i Francúzska, zažili kultúrnu zmenu. Začali sa hlavne vďaka vplyvu židovského osvietenstva a občianskemu zrovnoprávneniu rýchlo kultúrne aj nábožensky asimilovať. Aj Edita bola týmto ovplyvnená, cítila sa byť Nemkou, pruskou Nemkou. V pätnástich rokoch stratila vieru, v ktorej bola vychovávaná, a počas dospievania smerovala od náboženstva k hľadaniu pravdy, ktorú považovala za cieľ poznania. „Moje hľadanie pravdy bolo mojou jedinou modlitbou.“ Okrem silnej túžby po poznaní a po preniknutí do podstaty vecí oplývala Edita ďalšími čnosťami. Vyznačovala sa úprimnou a jemnou láskou, vďaka ktorej sa dokázala vcítiť do myslenia druhých a priblížiť sa im. Netúžila po vzdelaní kvôli kariére, ale cítila, že „na svete sme preto, aby sme slúžili ľudstvu… To možno urobiť najlepšie tak, keď človek robí to, do čoho prináša vlastné vlohy.“

Vysoká škola (1911-1915)

Edita sa preto rozhodla rozvíjať svoj talent v štúdiu filozofie na vysokej škole vo Wroclawi (2011). Na radu príbuzných si k filozofii pribrala aj „praktickejšie“ predmety ako germanistiku, históriu a psychológiu, čo sa ukázalo byť priveľa: „Sama seba sa pýtam, odkiaľ som brala čas potrebný na štúdium. V skutočnosti mi štúdium zaberalo celé dni.“ Preťaženosť štúdiom a neľahká spoločenská situácia, v ktorej ešte prevažoval názor, že ženy do vedy nepatria, podnietili u Edity depresie. Po ich prekonaní sa vrátila k štúdiu.

Edita chcela pôvodne robiť doktorskú prácu z psychológie, ale keď sa stretla s novým odborom filozofie fenomenológiou, tá ju veľmi uchvátila, pretože zodpovedala jej túžbe po poznaní pravdy. Mierila svojimi metódami na podstatu, a preto sa Edita v nej cítila ako doma. Kvôli tomu odišla do Göttingenu (1913), kde študovala na filozofickej fakulte filozofiu u zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla. Vo svojom bádaní zostávala dôsledne poctivá, takže kvôli poznanej pravde sa dokázala zriecť aj svojich predošlých stanovísk. Edita sa stala aktívnou členkou filozofickej spoločnosti, ktorú tvorili Husserlovi žiaci. Filozofii venovala väčšinu svojho času.

Veľký vplyv na Editin filozofický i osobný vývoj mal Max Scheler a Adolf Reinach. Zatiaľ čo Husserl hovoril sucho a abstraktne, Scheler spájal svoju filozofiu s aktuálnymi problémami bežného života. Keď sa s ním Edita stretla v Göttingene, bol hlboko preniknutý ideami katolicizmu, lebo od jeho obrátenia uplynulo len niekoľko rokov. Jeho prednášky o fenomenológii náboženstva znamenali pre Editu prvý kontakt s týmto pre ňu novým svetom. O hodnote viery v Boha sa Edita presviedčala aj prostredníctvom života a postojov ľudí, s ktorými sa stretávala. V Göttingene sa zoznámila s mladým docentom Adolfom Reinachom, pravou rukou prof. Husserla, a spriatelila sa s celou jeho rodinou. Reinachove filozofické semináre boli pre ňu svetlou chvíľou. Edita bola však tak zaneprázdnená, že všetky tieto podnety len ukladala vo svojom vnútri a systematicky sa nimi nezaoberala. Oni však nepozorovane pretvárali jej vnútro.

Editu chcela napísať doktorskú prácu o vcítení sa, čo jej Husserl odobril, ale podmienil to urobením štátnych skúšok. Keď sa Edita s plným nasadením pustila do písania práce, znovu sa u nej objavili depresie, lebo pri štúdiu rôznych autorov naďabila na množstvo protichodných teórií. Ktorá z týchto teórií je správna? Začínala mať dojem, že sa podujala na niečo, čo je nad jej sily. Tak hlboko prepadla beznádeji, že sa jej sprotivil sám život. Práve Adolf Reinach on jej tentoraz pomohol vymaniť sa z ťaživých myšlienok. Keď mu ukázala svoju prácu, povzbudil ju a odporučil jej odznova prejsť nazhromaždený materiál. Bola to namáhavá úloha, no na konci bol Reinach s výsledkom spokojný a povedal, že práca sa určite bude páčiť aj Husserlovi. Edita sa cítila ako znovuzrodená a jej trápenie sa skončilo. Vrátila sa do Wroclawi, urobila si zdravotný kurz, lebo zúrila 1. svetová vojna. Učila sa na štátnice, ktoré na univerzite začiatkom roku 1915 úspešne ukončila.

Edita Steinová v mladom veku ako mysliteľka a hľadateľka pravdy

Ošetrovanie v nemocnici (1915)

Po skúškach sa dozvedela, že v infekčnej nemocnici Červeného kríža v Hraniciach na Morave, sú potrebné zdravotné sestry. Slúžila tam šesť mesiacov a znášala náročnú a namáhavú prácu zdravotnej sestry. Tu sa prvýkrát stretávala s tým, ako rôzne ľudia pristupujú k smrti a ako smrť vyzerá v skutočnosti.

Doktorát a miesto asistentky u filozofa Husserla (1915-1918)

V roku 1916 získala Edith Stein doktorát s prácou o empatii. Nasledujúce dva roky strávila ako asistentka Edmunda Husserla na Univerzite vo Freiburgu in Breisgau. V roku 1917 bol Adolf Reinach zabitý v boji, čo bol pre Editu veľmi zdrvujúci zážitok. Kým Scheler predstavil Edite fenomén viery, existencia Boha sa stala vďaka tomu pre ňu prijateľnejšia. Reinach jej predstavil svet viery spojenej s dobrotou a láskou. V listoch jej opakoval, že „ak sa vráti a bude môcť naďalej prednášať filozofiu, bude to pokladať za milosť, ktorej sa mu dostalo na to, aby ľuďom ukazoval cestu k Bohu.“ Pani Reinachová, ktorá chcela Editu povzbudiť v jej žiali, jej poslala manželove texty, ktoré napísal na fronte krátko pred smrťou. Zoči-voči neustálej hrozbe smrti, sa napodiv vôbec necítil osamelý. V bezútešnej situácii pocítil istotu, že nakoniec bude zachránený. Stále sa pokúšala pochopiť, akú úlohu hrajú ľudia v dejinách sveta. Reinach ukázal Edite, ako možno vlastný život a smrť chápať ako súčasť nejakého neviditeľného Božieho plánu, a tým im dať zmysel. V jednom Edita napísala: „Zapríčiňujeme rôzne udalosti a nesieme za to zodpovednosť. A predsa v podstate nevieme, čo robíme, a nemôžeme beh dejín zastaviť, i keby sme chceli. Náboženstvo a dejiny sa pre mňa čoraz viac navzájom približujú a zdá sa mi, že stredovekí kronikári, ktorí dejiny sveta vnímali v rozpätí medzi prvotným hriechom a posledným súdom, boli múdrejší než moderní odborníci, ktorí cez vedecky bezchybne opísané udalosti dospeli k strate zmyslu dejín.“

Mladá vdova požiadala Editu, aby jej pomohla roztriediť filozofické spisy zomrelého manžela. Edita čakala ponurú, smutnú náladu a žiaľ v tejto rodine, ale našla tam ovzdušie pokoja. Vdova jej rozprávala o krste, ktorý obaja manželia prijali pred niekoľkými mesiacmi, keď sa rozhodli vstúpiť do protestantskej cirkvi. Adolfova žena Anna bola pre Editu dôkazom toho, ako viera pomáha človeka znášať utrpenie. Jej spôsob, ako sa dokázala vyrovnať so smrťou manžela, ba ešte popri tom aj utešovala iných, zapôsobil na ňu viac ako celá filozofia. Mladá vdova dokázala nájsť útechu a novú odvahu k životu vo viere v Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého Krista. Pochopila, že zakorenenie v nadprirodzenej láske sa prejaví práve v situácii, keď stratíme všetko, čo sme urobili a čo nám patrilo. „To bolo moje prvé stretnutie s krížom, s onou božskou silou, ktorú kríž dáva tým, ktorí ho nesú. Po prvý raz sa mi viditeľne ukázala cirkev, zrodená z Kristovho utrpenia a víťaziaca nad smrťou.“ Jeden páter vydal svedectvo z rozprávania Edity, že práve „spôsob, akým jej priateľka, pani Reinachová v sile tajomstva kríža znášala obeť, ktorú musela priniesť v podobe smrti svojho manžela“, bol „rozhodujúcim podnetom na jej obrátenie.“

Aj iné udalosti vplývali na Editu. Keď istého dňa vošla do katedrály vo Freiburgu, videla tam ženu s košíkom, ktorá sa na chvíľu vytrhla z kolotoča povinností a prišla sa pomodliť. Editu veľmi upútal tento dôverný rozhovor s Bohom v ľudoprázdnom kostole, lebo v synagógach a protestantských kostoloch nebolo zvykom, aby tam ľudia chodili mimo bohoslužby.

Vnútorný boj - hľadanie pravdy - rozum a viera (sochár Bert Gerresheim 1999 – autor reliéfov v pútnickom meste Kevelaer)

Pedagogická činnosť

V novembri 1918 sa Edita vrátila do Wroclawi, zapojila sa do spoločenských a politických aktivít a doma vyučovala filozofiu. Pokúšala sa v nasledujúcich rokoch získať docentské miesto na nejakej univerzite. Bola neúspešná kvôli nemeckému právu, ktoré v tom čase nebolo priaznivé pre ženy. V tomto období sa Edita považovala za ateistku s výrazným sklonom k etickému idealizmu. I keď mnohí mladí fenomenológovia z jej okolia konvertovali na kresťanskú vieru, Edita ešte stále hľadala a tento zápas o vieru trval ešte štyri roky. Zistila, že ani fenomenológia jej nedokáže odpovedať na posledné, najzávažnejšie otázky. Filozofia jej síce pomohla odhaliť fenomén náboženstva, ale nemohla jej sprostredkovať skúsenosť viery, ktorá je darom Božej milosti. Edita vyznáva: „Prihodilo sa mi to v situácii, ktorá bola nad moje sily, moja duchovná životná sila bola úplne vyčerpaná a bola som obratá o všetky svoje aktivity.“ Takéto životné zlomy spôsobujú, že ľudia sa uzatvárajú a vnútorne sa sami sebe odcudzujú. Existujú však aj opačné príklady, keď sa vďaka obetovaniu vlastného života druhým otvára pred človekom nový zmysel jeho existencie. Človek takto akoby získal duchovnú silu z cudzích zdrojov. Sem patria aj náboženské zdroje, ktoré zasahujú oblasť celého života. V zlomovej situácii sa dostavuje určitý vnútorný bezprostredný zážitok poslednej istoty a záchrany bytia: „Keď som zažila tento pocit, začal ma opäť a opäť napĺňať nový život – bez akéhokoľvek vypätia vôle – a hnal ma do novej činnosti. Tento oživujúci príval bol akoby vyliatím aktivity a sily, ktorá nebola moja a ktorá vo mne pôsobila bez toho, aby som o to sama žiadala.“

Cesta k Bohu cez duchovnú literatúru (sochár Bert Gerresheim 1999).

V lete roku 1921 Edita pricestovala na dlhšiu návštevu k židovským priateľom Conradovcov, ktorí konvertovali na protestantskú vieru. Jedného večera manželia museli odísť, Edita zostala sama, z ich knižnice si vybrala prvú knihu, čo jej prišla pod ruku. Bol to vlastný životopis sv. Terézie z Avily. Začala ju čítať a neprestala, kým ju nedočítala. Edita objavila to, čo vždy hľadala: pravdu alebo posledný základ a zmysel života. Doteraz sa pohybovala najmä vo svete rozumu, teórie a racionálneho skúmania, a teraz zažila hlboký kontakt so skúsenosťou ľudskej duše, ako ju jednoduchými slovami opísala „neučená“ karmelitánka z Avily. Došlo medzi nimi k akémusi hlbokému porozumeniu. Terézia ukázala Edite, ako kráčať do cieľa tou najkratšou cestou. V jej autobiografii Edita našla aj vlastnú históriu: Boh sám je jedinou Pravdou a Láskou. Cesta k jeho tajomstvu nevedie cez rozum, ale cez láskyplné darovanie sa jeho vôli. Svätá Terézia nie je len veľkou mystičkou, ale aj majsterkou v poznaní vnútra a dobrou pedagogičkou. Edita sa obávala, že stretnutie s Bohom bude pre ňu znamenať nevyhnutnosť prebudovať od základu svoj život a zmeniť smerovanie celej rozvíjajúcej sa filozofickej kariéry. Tieto obavy sa však rozplynuli pri pohľade na duchovnú skutočnosť očami sv. Terézie. Svätica opisuje vlastnú zanovitosť a pocit nedostatku zmužilosti na takéto závažné životné rozhodnutie – bezvýhradne sa odovzdať Bohu – hoci cítila, že sa ponára do temnôt smrti a jej unavená duša veľmi túžila po pokoji. Ako žriedlo života a duchovnej premeny predkladá sv. Terézia vnútornú modlitbu a nezakrýva ani to, že ak chceme žiť v dôvernosti s Bohom, je potrebné dať mu všetko. Keď knihu zavrela, musela si priznať: „Toto je pravda!“ Na druhý deň išla do mesta a kúpila si katechizmus a malý misál, preštudovala ich a po niekoľkých dňoch sa vybrala na prvú sv. omšu vo svojom živote. Po sv. omši išla za kňazom a požiadala ho o krst. Po príprave bola pokrstená začiatkom roku 1922 a k svojmu vlastnému menu pridala pochopiteľne aj meno Terézia. Viera v Boha prehĺbila jej zväzky so židovským národom a zosilnila radosť, že „prináleží ku Kristovi nielen duchovne, ale aj prostredníctvom pokrvných vzťahov. Uvedomila si, že je zachránená jedine z čistého Božieho milosrdenstva, bez vlastnej zásluhy.

Postupné obrátenie Edity na Teréziu Benediktu od Kríža (sochár Bert Gerresheim 1999)

Od krstu túžila vstúpiť ku karmelitánkam podľa vzoru sv. Terézie, aby sa mohla spojiť s Pánom v úplnom obetovaní všetkého, čím ju tak hojne obdaroval, najmä vedeckou prácou. Všetku vedu podriadila „múdrosti kríža“. Bola presvedčená, že v skrytosti Karmelu pomôže ľuďom účinnejšie ako svojou vedeckou prácou a prednáškami, odpovedajúcimi na vtedajšie sociálne, pedagogické a feministické problémy. Božie cesty boli iné, musela však prijať odklad a tak ďalších desať rokov pracovala ako profesorka nemčiny a histórie na dievčenskom lýceu a v dominikánskom Učiteľskom ústave v Speyeri. Zároveň študovala katolícku filozofiu, najmä dielo sv. Tomáša Akvinského; z latinčiny preložila jeho dielo De veritate (O pravde) a napísala k nemu aj rozsiahly komentár, čo sa stretlo s veľkým ohlasom. V rokoch 1928 – 1931 sa zúčastnila na mnohých kongresoch a prednášala v Kolíne, Freiburgu, Bazileji, Viedni, Salzburgu, Prahe a Paríži.

Editina izba v Dominikánskom kláštore v Speyeri, kde učila na dievčenskom lýceu (www.kloster-st-magdalena-speyer.de).

V roku 1931 ju prijali na Pedagogický inštitút v Münsteri. O rok tam získala docentúru. Žiaľ už v roku 1933 musela odísť kvôli diskriminačným protižidovským zákonom. Už nemohla učiť, tak opäť požiadala o vstup do karmelitánskej rehole. Na sviatok sv. Terézie z Avily 15.10.1933 vstúpila do Karmelu a prijal meno Terézia Benedikta od Kríža. V klauzúre žila jednoducho, skromne ako ostatné sestry. Rehoľní predstavení jej prikázali pokračovať popri rehoľných povinnostiach vo vedeckej činnosti. Mohla teda zdokonaliť svoje základné filozofické dielo: Konečné a večné bytie (Endliches und ewiges Sein) s vyše 1300 stranami.

Edita Terézia pri krste a Terézia Benedikta od Kríža ako karmelitánka.

Kostol Karmelitánskeho kláštora v Kolíne (Rheinisches Bildarchiv Köln, Leticia Damasceno).

Po silnejúcom prenasledovaní Židov v roku 1938 požiadala o preloženie do holandského kláštora v Echte, kam spolu s ňou odišla aj jej sestra Róza, ktorá tiež prijala krst a čakala na prijatie do kláštora. Po vypuknutí druhej svetovej vojny v roku 1939 predstavení požiadali Editu, aby napísala knihu o myšlienkach a učení sv. Jána od Kríža, pri príležitosti blížiaceho sa 400. výročia jeho narodenia. S radosťou sa pustila do práce a výsledkom bolo jej dielo Scientia crucis (Veda kríža): „Keď hovoríme o vede kríža, nemyslíme na vedu v bežnom slova zmysle: nejde iba o čistú teóriu, t. j. o celok – skutočne alebo domnelo – pravdivých viet, ani o žiadnu myšlienkovo podloženú ideálnu stavbu. Ide o dobre poznanú pravdu, teológiu kríža, ktorá je však pravdou živou, skutočnou, pôsobiacou: podobá sa semenu zasiatemu do duše, ktoré sa zakorení, rastie, necháva na duši svoju pečať, poznačuje jej správanie a činy až do tej miery, že z nich vyžaruje a možno ju z nich spoznať. V tomto zmysle sa hovorí o vede svätých, a tým aj o vede kríža.“

V Nemecku sme boli na trojitom bode, kde s stretávajú hranice Nemecka, Belgicka a Holandska. Z vyhliadkovej veže bolo vidno na najbližšiu holandskú dedinu. Nevedel som o tom, že 40 km ďalej v tom smere sa nachádza Echt, kde sa skrývala sv. Terézia Benedikta z Kríža.

Tesne pred dokončením knihy v roku 1942 začali masové deportácie Židov. Aj do ich kláštora vtrhlo gestapo a odviedlo obidve sestry. Posledné zaznamenané slová Terézie Benedikty, ktorými povzbudila svoju sestru Rózu, boli: „Poď, ideme za náš národ!“ Edita pochopila, že Pán kladie kríž na židovský národ, aby sa spamätal a že na nej, ktorá má židovské korene, spočíva zodpovednosť za toto spoločenstvo. Chce ju prijať a niesť kríž spolu so svojím ľudom, aby ho mohla priviesť do spoločenstva Cirkvi a do spoločenstva s Ukrižovaným. „Spojení s Pánom sa stávame údmi jeho mystického tela. Vo svojich údoch Kristus predlžuje svoj život a On sám v nich trpí. Utrpenie v zjednotení s Pánom sa stáva jeho utrpením, je zapojené do veľkého diela spásy a preto je plodné.“ Keď po jej odvlečení do koncentračného tábora spolusestry dávali do poriadku jej písomnosti, našli obrázok s jej modlitbou obetovania vlastného života za obrátenie Židov. Terézia Benedikta dňa 9. augusta 1942 zjednotila svoju obetu s obetou Ježiša Krista v plynovej komore. Bola umučená ako Židovka, ale aj ako kresťanka, pretože prináležala ku kresťanskému i židovskému ľudu.

Cesta obety v Osvienčime - spojenie s Kristom na kríži (sochár Bert Gerresheim 1999).

V roku 1987 pápež Ján Pavol II. v Kolíne nad Rýnom vyhlásil Teréziu Benediktu za blahoslavenú. V príhovore povedal: „Skláňame sa pred svedectvom života a smrti Edity Steinovej, tejto neobyčajnej dcéry Izraela a dcéry Karmelu, sr. Terézie Benedikty od Kríža. Človeka, ktorý v sebe nesie akúsi dramatickú syntézu nášho storočia… Syntézu pravdy o človeku, o duši nepokojnej a nespokojnej, ´kým nespočinie v Bohu´… Obetovala sa za spásu svojho národa, svojej Cirkvi, celého sveta, ako zmierna obeta za skutočný pokoj.“ V roku 1998 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Editu Steinovú v Ríme za svätú. O rok ju ustanovil za spolupatrónku Európy, spolu so sv. Brigitou Švédskou a sv. Katarínou Sienskou.

Kúsok odevu sv. Terézie Benedikty od Kríža v románskej Katedrále v Speyeri.

Z duchovných spisov sv. Terézie Benedikty od Kríža

„Pozdravujeme ťa, svätý Kríž, naša jediná nádej!“ – tak voláme spolu s Cirkvou v čase Veľkého týždňa, ktorý je venovaný rozjímaniu o trpkom utrpení nášho Pána Ježiša Krista.

Svet je v plameňoch: medzi Kristom a antikristom existuje otvorene vytrvalý zápas, preto ak sa rozhodneš pre Krista, môže to byť pre teba výzva k obete života.

Zahľaď sa na Pána, ktorý visí pred tebou na dreve, pretože bol poslušný až na smrť na kríži. Prišiel na svet nie preto, aby plnil svoju vôľu, ale vôľu Otcovu. Ak chceš byť nevestou Ukrižovaného, musíš sa úplne zrieknuť svojej vôle a nemať inú túžbu, ako plniť Božiu vôľu.

Vykupiteľ pred tebou visí na kríži vyzlečený a nahý, pretože prijal chudobu. Kto ho chce nasledovať, musí sa zrieknuť každého pozemského vlastníctva.

Stoj pred Pánom, ktorý visí na kríži s prebodnutým Srdcom; on vylial krv svojho Srdca, aby získal tvoje srdce. Ak ho chceš nasledovať vo svätej čistote, tvoje srdce musí byť oslobodené od každej pozemskej túžby, ukrižovaný Ježiš musí byť predmetom každej tvojej žiadosti, každej tvojej túžby, každej tvojej myšlienky.

Svet je v plameňoch: požiar by mohol zachvátiť aj náš dom, ale nad plameňmi sa týči Kríž, ktorý nemôže zhorieť. Kríž je cesta, ktorá zo zeme vedie do neba. Kto ho objíme s vierou, láskou a nádejou, bude vynesený do výšin, až do lona Trojice.

Svet je v plameňoch: chceš ich uhasiť? Hľaď na Kríž. Z otvoreného Srdca vyteká krv Vykupiteľa, krv schopná uhasiť aj plamene pekla. Prostredníctvom verného zachovávania sľubov dosiahneš slobodné a otvorené srdce. Potom do neho môžu tiecť potoky Božej lásky, ktoré sa budú prelievať a zúrodnia svet až po hranice zeme.

V sile Kríža môžeš byť prítomná na všetkých miestach bolesti, kamkoľvek ťa ponesie tvoja milosrdná láska, tá láska, ktorá vyviera z Božského Srdca a ktorá všade rozlieva jeho drahocennú krv na utíšenie bolesti, uzdravenie a spásu.

Oči Ukrižovaného sa upierajú na teba prosiacim a pýtajúcim sa pohľadom. Chceš s ním opätovne a s úprimnosťou uzavrieť zmluvu? Aká bude tvoja odpoveď? „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ Ave, Crux, spes unica!“

O jej postoji k Bohu svedčí aj jej pripisovaná báseň:

Bezvýhradne a bezstarostne vkladám svoj deň do Tvojej ruky.
Buď mojím dneškom, buď mojím dôverou naplneným zajtrajškom,
buď mojím zvládnutým včerajškom.
Nepýtaj sa, kam smerujú moje túžby, veď som len kameňom v tvojej mozaike.
Tvoje ruky prosím, aby ma uložili na to správne miesto.

Aschkenasim. https://de.wikipedia.org/wiki/Aschkenasim

Ashkenazi Jews. https://en.wikipedia.org/wiki/Ashkenazi_Jews

Aškenázski Židia. https://sk.wikipedia.org/wiki/Aškenázski_Židia

Dufferová D. A. OSU 2016: Náuka a život Edity Steinovej pod zorným uhlom etiky a morálnej filozofie. Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave, 74s.

Edith Stein (Teresia Benedicta a Cruce). Lebenslauf. https://karmelocd.de/geschichte-und-spiritualitaet/spiritualitaet/edith-stein.html

Genetic studies of Jews. https://en.wikipedia.org/wiki/Genetic_studies_of_Jews

Guerrero van der Meijden J. 2026: Biografia Edyty Stein. Towarzystwo im. Edyty Stein. https://edytastein.org.pl/pl/edyta-stein/biografia/

Khazar hypothesis of Ashkenazi ancestry. https://en.wikipedia.org/wiki/Khazar_hypothesis_of_Ashkenazi_ancestry

Pozvánka na sympózium sv. Terézia Benedikta od Kríža (Edith Stein). https://bosikarmelitani.sk/pozvanka-na-sympozium-v-bratislave/

Spišiaková M. 2007: Edith Steinová a jej cesta k Pravde. Ostium, 3, 2. https://ostium.sk/language/sk/edith-steinova-a-jej-cesta-k-pravde/

Ашкеназі. https://uk.wikipedia.org/wiki/Ашкеназі

Ашкеназы. https://ru.wikipedia.org/wiki/Ашкеназы

Генетическая хронология ашкеназов. https://ru.wikipedia.org/wiki/Генетическая_хронология_ашкеназов

Хазарский миф (происхождение ашкеназов). https://ru.wikipedia.org/wiki/Хазарский_миф_(происхождение_ашкеназов)

מחקרים גנטיים על יהודים. https://he.wikipedia.org/wiki/מחקרים_גנטיים_על_יהודים

BLAHOSLAVENÁ MYSTIČKA ANNA KATHARINA EMMERICHOVÁ

2026-01-04T16:55:31Z

Pred vyše 30 rokmi, keď som sa obrátil ku Kristovi som čítal knihu vízií Anny Kataríny Emmerichovej. Mám na ňu dobré spomienky, pomohla mi vo viere. Keď som plánoval púť do Nemecka, zaradil som tam aj mestečko Dülmen, kde je mystička pochovaná. Nachádza sa ďaleko od Slovenska v severozápadnej časti krajiny.

Anna Katharina Emmerick (1774-1824), známejšia v podobe Emmerich, sa narodila v chudobnej roľníckej rodine pri Coesfelde vo Vestfálsku v Nemecku. Pochádzala z veľkého židovského rodu Gomperz-Emmerich, ktorý bol jedným z najstarších a najvýznamnejších židovských rodín, ktorej história siaha až do 16. storočia v oblasti Dolného Porýnia. Jej predkovia konvertovali z judaizmu na katolicizmus a stali sa chudobnými. Anna Katarína bola piatou z 9 detí. Otec drobný roľník pracoval pre iných farmárov za dennú mzdu. Anna Katarína ako dieťa bola vychovávané veľmi prísne a napriek svojej drobnej postave bola zaradené do práce, musela pomáhať otcovi na poli. Otec s dieťaťom často viedol náboženské rozhovory počas práce, najmä keď zazrel kostol alebo keď v Coesfelde zvonili zvony na omšu. Potom si zložil klobúk a podľa svojich možností sledoval omšu počas práce. Často upriamoval pozornosť dieťaťa na Najsvätejšiu sviatosť vo svätostánku v kostole, ktorú – ako povedal – bolo možné uctievať aj z poľa. Matka bola tiež zbožná; naučila svoje dieťa základy katechizmu. Napriek odovzdaniu hlbokej viery, boli k nej rodičia tvrdí. Sama Anna Katarína povedala, že ju rodičia často karhali, ale nikdy ju nechválili ako jej súrodencov, preto sa považovala za najhoršie dieťa na svete. Toto drsné zaobchádzanie a zanedbávanie prispelo u nej k vypestovaniu pokory.

Extatická panna Anna Katarína Emmerichová – obraz od Gabriela von Max (1885)

Anna Katarína mala blízky vzťah k cirkvi a dobrú znalosť Biblie. Už ako päťročné dieťa mala vízie, keď bola bdelá v každú dennú hodinu a pri každej činnosti, bez toho, aby ju pri práci rušili. Pred jej očami sa každý rok odohrávali biblické historické udalosti spomenuté v Apoštolskom vyznaní viery: stvorenie sveta, anjelov a ľudí, pád človeka a tak ďalej. Ukázali sa jej všetky sväté miesta v Palestíne, dejiny mesta Jeruzalem a Chrámu od jeho založenia až po súčasnosť, takže dieťa poznalo Svätú zem lepšie ako svoju vlastnú vlasť. Každý advent sprevádzala Máriu a Jozefa na ich ceste z Nazareta do Betlehema. Ale nielenže všetko videla, aj to prežívala, akoby bola skutočnou súčasníčkou. Dieťa vysvetlilo, že to, čo videla, sa jej javilo s jasnosťou, ako nebeská pravda, zatiaľ čo pozemský život sa jej zdal ako zmätený sen. Anna Katarína si myslela, že aj iní ľudia vidia pred sebou takéto obrazy. Čoskoro si však uvedomila, že to tak nie je, keď zažívala výsmech ľudí. Postupom času sa stala veľmi uzavretou a tichou.

Niekoľkokrát do týždňa chodila na sväté prijímanie a pobožnosti a aj vtedy spomínala vízie a zjavenia. Ústredným prvkom jej zbožnosti bola úcta ku Coesfeldskému krížu a Coesfeldskej krížovej ceste, ktorá sa nachádzala v kostole sv. Lamberta v Coesfelde.

Školu navštevovala iba štyri mesiace, lebo bolo nutné pracovať pre rodinu. Vo veku 13 rokov pracovala ako slúžka. Potom sa vyučila za krajčírku a od roku 1794 pracovala ako potulná krajčírka v oblasti okolo Coesfeldu. Keď sa naskytla výhodná príležitosť na sobáš, zhrozeným rodičom prezradila, že má v úmysle vstúpiť do kláštora. Aj keď to po určitej dobe rodičia neochotne prijali, nechceli ju prijať do žiadneho kláštora, lebo ako chudobná nemala dostatočné veno. Až v roku 1802 sa jej naskytla príležitosť vstúpiť do kláštora Agnetenberg v Dülmene aj so svojou priateľkou. Anna Katarína zložila o rok slávnostné sľuby augustiniánskej kanoničky. V kláštore žila príkladným životom modlitby a práce, ale často ochorela a trpela veľkými bolesťami. Počas pobytu v kláštore zažila tiež vylúčenie a odmietnutie zo strany svojich spolusestier, ktoré sa urážali pre jej horlivosť v zbožnosti.

Kláštor augustiniánok v Dülmene. Dnes už neexistuje, na jeho mieste je parkovisko.

V roku 1806 rozdrobené Nemecko začal ovládať cisár Napoleon a začal šíriť ideály Francúzskej revolúcie, ktoré teoreticky boli veľmi pekné, ale v praxi znamenali potláčanie slobody a rovnosti. Napoleon v rámci sekularizácie odobral budovy a majetok cirkvi a dal ich k dispozícii miestnym vládcom. Vyvlastnením cirkevného majetku stratila najmä katolícka cirkev veľkú časť svojej svetskej moci. Toto obdobie trvalo až do porážky Napoleona v roku 1815. V tomto období v roku 1811 bol v rámci sekularizácie aj kláštor augustiniánok rozpustený. Anna Katarína bola prijatá ako gazdiná v dome kňaza Lamberta, ktorý utiekol z Francúzska a žil v Dülmene. Čoskoro však ochorela, choroba ju paralyzovala. Nedokázala opustiť dom a bola pripútaná na lôžko. Po dohode s kaplánom Lambertom požiadala svoju mladšiu sestru Gertrud, aby prevzala vedenie domácnosti v roku 1813.

Na jej tele sa objavili už pred rozpustením kláštora rany Pána Ježiša, čo potvrdil kňaz v roku 1812. Záznamy z rôznych vyšetrení tiež potvrdili existenciu rán. Krvácala z rúk, z chodidiel, z boku a z čela. Na hrudi mala rany v podobe dvoch krížov. Generálnemu vikárovi diecézy Katarína povedala, že stigmy sú jej krížom a že prosila Boha, aby odstránil viditeľné znaky. Bolesti pri ranách mizli iba počas extázy. Silu niesť utrpenie čerpala z Eucharistie. Počas posledných asi 12 rokov svojho života nejedla žiadnu potravu okrem Sviatosti oltárnej, ani nepila nič okrem vody. Čiže žila výlučne len z Eucharistie.

Jedna zo skulptúr „Fragmenty archy“ od umelkyne Uty Kruger Naumann (2011) pri Kostole Svätého Kríža, ktoré sú venované Anne Kataríne. V biblickom príbehu archa symbolizuje ochranu, bezpečie, prijatie a nosenie. Ostnatý drôt a obväzy na ruke znázorňujú stigmy.

Počas 10 rokov, kedy bola pripútaná na lôžko až do svojej smrti v roku 1824, veľmi trpela. Napriek tomu sa aj v tomto stave utrpenia snažila pomáhať iným ľuďom v núdzi, najmä krajčírskymi prácami, čo bola jej profesia. Počas tohto obdobia ju navštevovali ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev, chudobní aj bohatí, jednoduchí aj vzdelaní, vrátane mnohých chorých a tých, ktorí hľadali radu. Medzi nimi boli známe osobnosti. Mala dar čítať v srdciach ľudí. Jej príklad v znášaní utrpenia otvoril srdcia k láskyplnému a úplnému odovzdaniu sa Ježišovi Kristovi. „Kristovými ranami sme uzdravení“ (porov. 1 Pt 2,24).

Posledný dom, v ktorom žila Anna Katarína pripútaná na lôžko.

Skromné zariadenie izby Kataríny bolo prenesená do Kostola Svätého Kríža.

Pán Ježiš povedal Anne Kataríne, že jej dar videnia minulého, prítomného a budúceho v mystickej vízii je väčší ako u kohokoľvek iného v histórii. Každý piatok znovu prežívala Kristovo umučenie. Zlému duchu bolo dovolené ju trápiť. Počas detstva a dospievania sa Annine vízie týkali najmä Starého zákona, napr. rozprávania o stvorení. Od roku 1819 sa spočiatku zameriavali na životy svätých a neskôr čoraz viac na život a umučenie Krista. Okrem toho sa jej vízie týkali rôznych biblických epizód a náboženských tém, ako sú sviatosti, očistec, stav a budúcnosť Cirkvi, najmä Cirkvi v Nemecku, a koniec sveta. Obsahovali prvky poučovania aj napomínania vrátane kritiky pokryteckých alebo stereotypných náboženských praktík jej doby. Anna Katarína videla, v realite, v obrazovom detaile skutočnosti katolíckej viery, také skutočnosti, ktoré väčšina z nás jednoducho musí prijať len na základe viery. Základné pravdy katechizmu - anjelov, démonov, očistec, skutočnú Prítomnosť Krista v Eucharistii, milosť sviatostí - všetky tieto pravdy pre ňu boli tak skutočné ako hmotný svet.

Anna Katarína mala aj iné dary. Rozpoznávala blízkosť a prítomnosť Najsvätejšej sviatosti. Služobníčka Božia tiež okamžite cítila kňazovo požehnanie, aj keď jej bolo dané z diaľky, či už bola bdelá alebo v extatickom stave. Vždy, keď bola pokropená svätenou vodou, urobila znamenie kríža. Pokropenie nesvätenou vodou jej bolo ľahostajné. Vedela rozoznať, ktoré predmety sú posvätené a ktoré nie, napr. kríž alebo obrázky svätých. Pravosť relikvií svätých tiež vedela posúdiť. Povedala: „Videla som, ako tieto opovrhované poklady (sväté relikvie) stále prinášajú spásu na miesta, kde ležia, a odvracajú účinky Satana. Videla som miesta, ktoré boli vďaka tomu ušetrené veľkej biedy.“ Anna Katarína považovala zvuk posvätených zvonov za odlišný od akéhokoľvek iného zvuku, nech bol akokoľvek melodický. Hovorila: „Som si istá, že posvätené zvony odháňajú Satana.“ Božia služobnica bola naplnená odporom a hrôzou vždy, keď sa k nej priblížilo niečo zaťažené vinou a kliatbami.

Farský kostol v Dülmene, ktorý určite navštevovala Anna Katarína.

Aká bola reakcia verejnosti na Annu Katharinu Emmerichovú? Zložitá. Medzi rokmi 1813 a 1820 vyvolal fenomén stigiem a vízií veľký rozruch v nemeckých novinách. Proti nábožensky orientovanému obyvateľstvu sa postavili súčasníci ovplyvnení osvietenstvom a racionalizmom, ktorí ju podozrievali z podvodu.

V roku 1813 nariadil generálny vikár Münsterskej diecézy komplexné pozorovanie, výsluchy svedkov a súhrnnú správu o týchto javoch. Vyšetrovacia komisia, v ktorej bolo niekoľko duchovných a traja lekári, dospela k záveru, že rany nemohli byť „žiadnym spôsobom umelo vyvolané, nieto ešte umelo udržiavané“. Hoci vikár osobne predpokladal prirodzenú príčinu, nevidel žiadne dôkazy o podvode, pretože pacientka zo svojej choroby nemala ani priamy, ani nepriamy zisk. Po uverejnení týchto a ďalších vyhlásení v lekárskom časopise bol vikár ostro kritizovaný.

Prudké kontroverzie v tlači viedli pruské ministerstvo v roku 1817 k tomu, aby požiadalo vládu v Münsteri o vyšetrenie, či choroba Anny Kataríny nepodporuje „zhubné povery“ alebo „hlúpu vieru v zázraky“. Nakoniec ju 22 dní v roku 1819 vyšetrovala štátna komisia v dome dvorného radcu, kam ju previezli napriek tomu, že bola pripútaná na lôžko a pod prísnou strážou. Niekedy bolestivé vyšetrenia a výsluchy však nedokázali žiadny podvod. Vyšetrovacia komisia na čele s okresným správcom pozostávala z 5 lekárov. Podľa správcu dospeli k záveru, že stigmy mníšky boli spôsobené mechanicky – pod vplyvom nenávidenej francúzskej okupácie – a preto nemali nadprirodzený pôvod. Počas vyšetrovania však nedošlo k žiadnemu krvácaniu. Rehoľníčke bolo počas vyšetrovania povedané, že ak bude nasledujúci piatok krvácať, mnoho ľudí sa vráti do katolíckej cirkvi. Odpovedala: „Ak táto zmena myslenia a postoja nie je založená na ničom inom ako na mojej krvi, potom je takýto katolicizmus bezcenný.“ V obhajobe správca neskôr napísal, že bol „subjektívne presvedčený“, že stigmy „by sa mali považovať za umelé a zámerne vytvorené, a preto patria do triedy falošných chorôb“. Lekári a významní svedkovia tej doby, ktorí ženu pozorovali zblízka, sa od povahy a výsledku štátneho vyšetrovania dištancovali. Jeden z lekárov kritizoval predchádzajúce štátne vyšetrovanie ako „úplné trojtýždňové väznenie a verejnú, násilnú inkvizíciu“. To vyvolalo ďalšiu vlnu nevôle a pokračujúce vzájomné obviňovanie.

Annu Katarínu v roku 1818 zo zvedavosti navštívil nemecký spisovateľ a básnik talianskeho pôvodu Clemens Brentano. Táto žena ho však natoľko ohromila, že pri nej zostal šesť rokov až do jej smrti. Brentano zaznamenal Katarínine mystické vízie na približne 16 tisíc stranách. Katarína hovorila vo vestfálskom nárečí nemčiny. On často zapisoval až doma v spisovnej nemčine, čo si pamätal. Po jej smrti (1833) najprv vydal pod pseudonymom Emmerick dielo Trpké umučenie nášho Pána Ježiša Krista. Až po jeho smrti vyšla kniha Život Panny Márie (1852).

Portrét Clemensa Brentana od Emilie Linder (1835) z obdobia vydania knihy vízií.

Ani Brentano, ani Emmerichová nikdy neboli v Efeze a mesto v skutočnosti ešte nebolo vykopané, ale vízie obsiahnuté v knihe Život Panny Márie boli v roku 1891 použité pri objavení údajného Domu Panny Márie, v ktorom žila so sv. Jánom Evanjelistom pred jej Nanebovzatím. Dom je doteraz obľúbeným pútnickým miestom v Turecku. Ďalším videním, o ktorom sa hovorí, že sa vzťahuje na skutočný predmet, je videnie Máriinho snubného prsteňa, ktorý bol na základe Emmerichovej opisu stotožnený so Santo Anello, takzvaným Svätým prsteňom, uctievaným v Perugii v Taliansku.

Anna Katarína Emmerichová zomrela v roku 1824 a bola pochovaná na novom cintoríne za bránami mesta Dülmen. Pre chýry o tom, že ju niekto tajne vykopal, bol jej hrob otvorený. Telo našli neporušené. Prvý proces blahorečenia Anny Kataríny iniciovali v roku 1892. Bol ukončený v roku 1928 po tom, čo sa ukázalo, že záznamy a knihy Clemensa Brentana nie sú historicky spoľahlivé.

Vedľa cintorína, kde bola pochovaná Anna Katarína bol postavený Kostol Svätého Kríža v rokoch 1936 až 1938 ako druhý katolícky farský kostol v meste napriek veľkému odporu a bol vysvätený vtedajším biskupom ako posledná nová cirkevná budova v Nemecku pred 2. svetovou vojnou. Mal slúžiť aj ako pohrebný a pútnický kostol pre Annu Katarínu. Kostol bol čiastočne zničený bombardovaním v roku 1945. Budova bola zrekonštruovaná do roku 1953. Kostol niekoľkokrát renovovali a prepracovali, najneskôr v roku 2005.

Kostol Svätého Kríža spredu pripomína jednoduchý románsky chrám.

Kostol Svätého Kríža s vežou.

Kostol smerom ku rozetovému oknu s priemerom 9 m.

Kostol pôsobí monumentálnym dojmom.

Kostol má zaujímavé hry svetla a tieňa.

V roku 1973 sa začal nový proces blahorečenia Anny Kataríny Emmerichovej, a preto boli jej pozostatky v roku 1975 uložené v krypte kostola Svätého Kríža. V roku 2004 ju blahorečil pápež Ján Pavol II. Vo svojej homílii na obradoch vyzdvihol bohatstvo vnútorného života Anny Kataríny, ako aj „jej trpezlivosť pri znášaní fyzickej slabosti“ spolu s jej „silou charakteru“ a „neochvejnosťou vo viere“. „Jej príklad otváral srdcia chudobných aj bohatých, jednoduchých aj kultivovaných ľudí, ktorých učila láskyplnej oddanosti Ježišovi Kristovi“.

Príslušná komisia vyhlásila, že blahorečenie sa týka iba svätosti a cnosti Emmerichovej osoby a nie jej vízií. Peter Gumpel, ktorý sa podieľal na analýze tejto záležitosti vo Vatikáne, povedal pre Catholic News Service: „Keďže nebolo možné rozlíšiť, čo pochádza od sestry Emmerichovej a čo je ozdoba alebo doplnky, nemohli sme tieto spisy brať ako kritérium (pri rozhodovaní o blahorečení). Preto boli jednoducho úplne vyradené z celej práce v tejto záležitosti.

Knihy s víziami Anny Kataríny nie sú prepismi jej diktovaných slov. Clemens Brentano po jej smrti poznámky upravil, doplnil a prepracoval existujúci materiál s možným použitím ďalších zdrojov, ako sú rôzne apokryfné biblické zdroje, mapy a cestovný sprievodcovia. V dobrej viere chcel ako spisovateľ zveličiť alebo prikrášliť niektoré Emmerichovej rozprávania. Ako vyplynulo z predošlého, Vatikán neschvaľuje autentickosť kníh ako vízií Kataríny, lebo ich upravoval Brentano. Napriek tomu píše, že jej slová, ktoré sa z jej skromnej izby v Dülmene prostredníctvom spisov Clemensa Brentana dostali k nespočetným ľuďom v mnohých jazykoch, sú vynikajúcim ohlasovaním evanjelia v službe spáse až dodnes.

Je zaujímavé, že blahorečeniu Anny Kataríny v októbri 2004 predchádzalo uvedenie do kín vo februári toho roku Gibsonho filmu Umučenie Krista, ktorý je založený aj na víziách Emmerichovej, ktoré napísal Brentano.

Hrob blahoslavenej rehoľníčky je uctievaný v spomínanom kostole Svätého Kríža v Dülmene od roku 2005, kedy boli jeho pozostatky premiestnené z krypty kostola. Jej izba bola spolu s domom, v ktorom sa nachádzala, zbúraná. Ale verná rekonštrukcia jej izby, v ktorej bola pripútaná na lôžko, sa nachádza v kostole.

Blahoslavená Anna Katharina Emmerick je pochovaná v časti Kostola Svätého Kríža

Hrob Anny Kataríny s kópiou jej obľúbeného Coesfeldského Ukrižovaného Krista

Výber z vízií Anny Kataríny Emmerichovej

Videla, že každá farnosť, diecéza, každé mesto a krajina má svojho zvláštneho a mocného strážneho anjela.

Videla, ako rôzne odpustky, ktoré získavame, skutočne odpustia určité tresty, ktoré by nás inak čakali v očistci.

Videla, že aby sme získali odpustenie, musíme pristupovať k sviatostiam s ozajstnou ľútosťou a pevným zámerom polepšiť sa - lebo ho nezískame.

Svedčí, že je svätejšie modliť sa za úbohé duše v očistci než za hriešnikov, ktorí sú ešte nažive.

Opisuje povahu, dosah a moc obetných duší a ich úlohu v živote Cirkvi. Videla len 6 obetných duší vo svojej dobe, pracujúcich ako ona sama pre univerzálnu Cirkev a asi 100 000 katolíkov na celom svete, ktorí mali vynikajúcu vieru. Obetná duša je teológmi najčastejšie popisovaná ako osoba vyvolená Bohom, aby počas života trpela viac než väčšina ľudí, a ktorá šľachetne prijíma utrpenia v jednote so Spasiteľom podľa príkladu Kristovho vlastného utrpenia a smrti.

Odhaľuje, že svätí majú osobitnú moc v dňoch svojho sviatku, kedy by sme ich mali žiadať o pomoc.

Neustále videla falošnú cirkev a zlých, ako intrigujú proti katolíckej Cirkvi a mnoho ich škodí, ako v jej vlastnej dobe, tak v budúcnosti.

Videla nepriateľov Cirkvi, ako ju rúcajú a snažia sa postaviť novú, striktne podľa ľudských plánov, ale nikto zo svätých k tomu nepodal pomocnú ruku. Neskôr je táto cirkev ľudí zničená a svätí Boží sa spoja, aby znovu vystavali Cirkev Božiu, ktorá sa stane nádhernejšie než kedykoľvek predtým.

Pripomienka výročí Anny Kataríny Emmerichovej v jej jubilejnom roku 2024 vo farskom kostole v Dülmene

V spomienkovej knihe k jubilejnému roku je napísané: Anna Katharina Emmerick. 250 rokov stará a stále mladá. 200 rokov zavŕšených u Boha a blízko nás. 20 rokov blahorečená a... Jubilejný rok sa končí. Zostávajú moje poďakovanie a moje prosby. Tu majú miesto.

Výber z výrokov Anny Kataríny Emmerichovej

"Ach kto dokáže vypovedať o kráse, čistote a nevinnosti Márie! Ona vie všetko, a napriek tomu sa zdá, že nevie nič, toľko je podobná dieťaťu. Klopí oči, a keď ich zdvihne, jej pohľad preniká ako záblesk, ako čistý lúč svetla, ako pravda sama! Je to preto, že je dokonale nevinná, plná Boha a bez návratov k vlastnému ja. Nikto neodolá jej milosti.“

"Po celom svete som videla nespočetné vylievanie Ducha, niekedy ako svetelný úder, dopadajúci na zhromaždenie Cirkvi, a dokázala som povedať, kto medzi nimi dostal milosť alebo som ešte videla jednotlivcov pri modlitbe vo svojich domovoch, náhle obdarených svetlom a silou. Ten pohľad vo mne vyvolával veľkú radosť a dôveru, že Cirkev, vo svojich stále rastúcich súženiach, nepodľahne, pretože vo všetkých častiach sveta som videla obrancov, ktorí pre ňu povstali Duchom Svätým. Áno, cítila som, že útlak síl tohto sveta slúži len k jej väčšiemu posilneniu."

"Hodnota človeka pred Bohom je posudzovaná podľa povahy srdca, jeho bezúhonnosti, jeho dobrej vôle, jeho kresťanskej lásky, a nie podľa horlivosti intelektu alebo rozsahu poznania."

"Keby boli človek a zem v dokonalom súlade, bol by tu raj. Modlitba vládne počasiu... Vidím život prírody blízko spojenej so životom duše."

"Nikdy nemôžem smútiť pre človeka, ktorý zomrie zmierený, ani pre dieťa, ktoré trpezlivo trpí, pretože trpezlivé utrpenie je najzávideniahodnejším stavom človeka."

„Všetci, ktorí nie sú v živej jednote s Ježišom Kristom skrze vieru a milosť, majú prirodzenosť naplnenú satanovým vplyvom."

"Mnoho duší, hoci neboli veľkými hriešnikmi, zostáva dlho v očistci, pretože žili vlažne."

"Modlitba, ktorá najviac teší Boha, je tá, ktorú konáme za druhých a zvlášť za úbohé duše. Modlite sa za ne, ak chcete, aby si vaše modlitby získali veľký záujem."

Blahoslavená Anna Katarína, ty si vo svojom živote nosila Kristove rany a spájala si svoje veľké utrpenie s Jeho obetou za spásu duší. Vypros nám milosť trpezlivosti v chorobe a skúškach, hlbokú vieru a vrúcnu lásku k Eucharistii. Pomáhaj nám nachádzať zmysel v bolestiach a oroduj za nás i za duše trpiace v očistci. Amen.

Modlitba zo stránky Relikviár.sk

Anne Catherine Emmerich. https://en.wikipedia.org/wiki/Anne_Catherine_Emmerich

Anna Katharina Emmerick. https://de.wikipedia.org/wiki/Anna_Katharina_Emmerick

Anna Katharina Emmerick (1774-1824). https://www.vatican.va/news_services/liturgy/saints/ns_lit_doc_20041003_emmerick_en.html

Anna Katarína Emmerichová: "Videla som minulé, prítomné aj budúce"+Vhod+Nevhod+ https://www.vhod-nevhod.blog/vhod-nevhod/2020/11/anna-katarina-emmerichova-videla-som.html

Benin N. 2018: Anna Katharina Emmerich. Schöpfung und Heilsgeschichte. https://history6376.wordpress.com/2018/07/15/nikola-benin-anna-katharina-emmerich-schopfung-und-heilsgeschichte/

Blahoslavená Anna Katarína Emmerichová. https://relikviar.sk/svati-a-blahoslaveni/blahoslavena-anna-katarina-emmerichova

Franzosenzeit. https://de.wikipedia.org/wiki/Heiliger_Ring

Heilig-Kreuz-Kirche (Dülmen). https://de.wikipedia.org/wiki/Heilig-Kreuz-Kirche_(Dülmen)

Proroctvá bl. Anny Kataríny Emmerichovej. https://modlitba.sk/niekolko-proroctiev-bl-katariny-emmerichovej/

Stocker J. 2013: Anna Katharina Emmerich: Schöpfung und Heilsgeschichte. Geheimnisse des alten Bundes. Mediatrix, Viedeň, 187 s.

SVÄTÁ ALŽBETA - NAŠA RODÁČKA BOLA RADIKÁLNA V NASLEDOVANÍ JEŽIŠA

2025-11-26T20:01:32Z

Pri plánovaní púte v Nemecku so nemohol vynechať miesta spojené so sv. Alžbetou, kde sa z dievčatka stala žena, kde sa vydala, porodila deti, kde pomáhala najchudobnejším a kde si ju Pán vychoval na sväticu, kde ju povolal do neba. V životopise som čerpal hlavne z katechézy pápeža Benedikta XVI., ktorý vyzdvihol podstatné črty sv. Alžbety.

Svätá Alžbeta sýti a utešuje chudobných (v Kostole sv. Alžbety v Eisenachu).

Alžbeta sa narodila v roku 1207 v Uhorsku buď v Bratislave alebo v Sárospataku juhovýchodne od Košíc. Jej otcom bol uhorský kráľ Ondrej II., ktorý sa oženil s nemeckou grófkou Gertrúdou z Andechs-Meranie. Gertrúda mala sedem súrodencov, ktorí buď uzavreli dôležité manželstvá, alebo zastávali vysoké cirkevné úrady. Jedným z jej bratov bol biskupom v Bambergu a jedna z jej sestier, bola abatyšou kláštora. Ďalšia sestra Hedviga bola po svojej smrti kanonizovaná ako sv. Hedviga Sliezska – patrónka Poľska. Alžbeta bola tiež prepojená s európskou šľachtou prostredníctvom svojich súrodencov. Jej brat Béla nastúpil na uhorský trón po svojom otcovi, jej sestra Mária sa vydala za bulharského cára a jej nevlastná sestra Yolanda sa vydala za Jakuba Aragónskeho. Z tohto zväzku pochádza sv. Alžbeta Portugalská.

Ruiny sakrálnych stavieb na Bratislavskom hrade a rekonštrukcia kostola (Park miniatúr Podolie). Do tohto kostola mohla chodiť aj malá Alžbeta.

Rotunda v Sárospataku pri Bazilike sv. Alžbety, ktorá za Alžbety ešte nestála (nakreslila Agnes Kovács). Do rotundy mohla chodiť aj malá Alžbeta.

Šťastné detstvo Alžbety bolo prerušené vyše 700 km cestou do neznáma. V duchu zvykov tých čias, Alžbetin otec určil, že sa stane Durínskou princeznou. Hrad Wartburg nad mestom Eisenach bol sídlom grófa, ktorý bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších európskych panovníkov 13. storočia a jeho zámok mal povesť strediska vznešenosti a kultúry.

Hrad Wartburg s románskym palácom, v ktorom pobývala sv. Alžbeta.

Malá Alžbeta mala so sebou slúžky, z ktorých dve zostali jej vernými priateľkami až do samého konca. Práve od nich pochádzajú cenné informácie o detstve a o živote svätice. Na hrade Wartburg sa diali zásnuby Alžbety a grófovho syna Ľudovíta. Počas nasledujúcich rokov, zatiaľ čo sa Ľudovít učil za rytiera, Alžbeta a jej spoločníčky študovali jazyky, hudbu, literatúru a vyšívanie. Napriek tomu, že ich zásnuby boli politickou kalkuláciou, zrodila sa medzi nimi úprimná láska, živená vierou a túžbou plniť Božiu vôľu.

Alžbeta vykonáva domáce práce aj so svojimi slúžkami (sála na hrade Wartburg).

Po smrti svojho otca, Ľudovít ako 17 ročný začal vládnuť Durínsku (1217). Alžbeta sa však stávala terčom kritiky, pretože jej správanie nezodpovedalo životu na dvore. Už ich svadba v roku 1221 nebola okázalá, časť peňazí na oslavu darovali chudobným. Vo svojej hlbokej citlivosti Alžbeta vnímala protirečenia medzi vierou, ktorú ľudia vyznávali a praktikami života kresťanov. Neznášala kompromisy. Raz, keď prišla do kostola na sviatok Nanebovzatia, zložila si korunu, položila ju pred kríž a ľahla si na zem so zahalenou tvárou. Keď ju jej svokra za toto gesto napomínala, odpovedala jej: „Ako ja, úbohé stvorenie, môžem nosiť korunu svetskej hodnosti, keď vidím môjho kráľa, Ježiša Krista, korunovaného tŕním?“

Sv. Alžbeta sa skláňa pred svojim kráľom Ježišom (sála na hrade Wartburg)

Tak ako sa správala pred Bohom, chovala sa aj k svojim poddaným. Vo Výrokoch štyroch služobníc nachádzame toto svedectvo: „Nedotkla sa jedla, kým sa neuistila, že pochádzalo z legitímneho majetku jej manžela (a nepochádzajú z nezákonne vynútených feudálnych príjmov). Chránila sa všetkého, čo bolo získané nespravodlivo a snažila sa odškodniť tých, ktorí násilím utrpeli škodu“.

Alžbeta sa pravidelne venovala dielam milosrdenstva: dávala jesť a piť každému, kto zaklopal na jej dvere, zháňala oblečenie, platila dlhy, starala sa o chorých a pochovávala mŕtvych. Často zostupovala zo svojho hradu a spolu so svojimi služobníčkami navštevovala domy chudobných: nosila im chlieb, mäso, múku a ďalšie potraviny. Jedlo osobne rozdávala a pozorne kontrolovala odevy a lôžka chudobných. Keď o jej správaní referovali manželovi, nielenže sa na to nehneval, ale odpovedal tým, čo ju obviňovali: „Kým mi nepredá hrad, nevadí mi to, ba teším sa tomu!“

Sv. Alžbeta sýti biednych (relikviár v Alžbetinom kostole v Marburgu).

Mala veľmi šťastné manželstvo. Alžbeta pomáhala svojmu manželovi pozdvihnúť jeho ľudské kvality na nadprirodzenú úroveň a on zasa chránil jej štedrosť voči chudobným a jej snahu o zbožný život. S veľkým obdivom pre jej veľkú vieru, hovoriac o pozornosti, ktorú venovala chudobným, povedal raz Ľudovít svojej manželke: „Drahá Alžbeta, bol to sám Kristus, ktorého si umyla a nasýtila, o ktorého si sa postarala.“ Tu vidíme svedectvo o tom, ako viera a láska k Bohu i k blížnemu dokážu posilňovať rodinný život a prehlbovať manželskú jednotu. Mladý manželský pár našiel oporu vo františkánoch, ktorí sa usadili v Durínsku. Spriatelili sa z kňazom Konrádom, ktorý bol známy svojimi pôsobivými križiackymi kázňami. V roku 1225 bol menovaný za spovedníka mladej Alžbety. Ranou pre manželov bola ich rozlúčka, ktorá sa ukázala ako posledná. Alžbeta mu povedala: „Nebudem ťa zdržiavať. Darovala som sa celá Bohu a teraz mu musím darovať aj teba.“

Rozlúčka s manželom (dielo na hrade Wartburg).

Ľudovít sa pripojil ku križiackej výprave cisára Fridricha II., ktorého som podrobne opisoval v staršom blogu. Ešte počas cesty sa Ľudovít nakazil a zomrel na horúčku v roku 1227. Keď sa Alžbeta dozvedela o jeho smrti, bola ňou tak bolestne zasiahnutá, že sa utiahla do samoty. Potom však, posilnená modlitbou a útechou nádeje na stretnutie vo Večnosti, začala sa zaujímať o záležitosti kráľovstva.

Kostol sv. Juraja v Eisenachu (dnes evanjelicky), kde mali Ľudovít a Alžbeta sobáš. V presbytériu sa nachádzajú náhrobné platne významných ľudí aj Alžbetinho manžela Ľudovíta vyhotovená po roku 1350.

Kňaz Konrád sa stal cirkevným a zákonným opatrovníkom dvadsaťročnej Alžbety s úplnou mocou nad všetkými jej záležitosťami a majetkom. V Nemecku mal mandát od pápeža kontrolovať cirkev, dokonca sa stal inkvizítorom. Alžbetu čakala ďalšia skúška. Jej švagor si uzurpoval moc v Durínsku, vyhlásil sa za Ľudovítovho dediča a Alžbetu označil za svätuškárku, ktorá nie je schopná vládnuť. Mladú vdovu s tromi synmi vyhnali z hradu Wartburg a ona si musela hľadať útočište. Zostali s ňou len dve priateľky, ktoré ju sprevádzali a jej deti zverili do opatery Ľudovítovým priateľom.

Vyhnanie sv. Alžbety s deťmi (diela na hrade Wartburg).

Putujúc po dedinách, Alžbeta pracovala, kde ju prijali, pomáhala chudobným, priadla a šila. Počas tejto kalvárie, ktorú znášala s veľkou vierou, trpezlivosťou a odovzdanosťou do Božej vôle, niekoľkí príbuzní, ktorí jej zostali verní a vládu jej švagra pokladali za nelegitímnu, očistili a rehabilitovali jej meno. Konrád chcel Alžbetu úplne izolovať od vplyvu jej rodiny, a preto zabezpečil, aby jej bývalé dôverníčky s ňou po jej presťahovaní do Marburgu už nesmeli bývať. Počas kanonizačného procesu obe vyhlásili: „Magister Konrád urobil toto usporiadanie z dobre mienenej horlivosti a so zámerom. Bál sa, že jej budeme hovoriť o jej bývalej sláve a že by tým mohla byť pokúšaná a smútiť za ním. Aby ju priviedol k oddanosti jedine Bohu, pripravil ju o akúkoľvek ľudskú útechu, ktorú by mohla z našej prítomnosti čerpať.“

Bývala v jednoduchom dome s dvoma ženami, ktoré si vybral Konrád. Neskôr napísal, že jedna ju mala naučiť pokore a druhá trpezlivosti. Žili z vodnatých polievok, strukovín a kapustných listov, ktoré Alžbeta, neskúsená vo varení, pravidelne nechávala prihorieť, pretože sa ponorila do modlitby. Konrád ženám nariadil, aby Alžbetu špehovali a hlásili mu každý jej priestupok, ktorý bol potom drakonicky potrestaný. Jej bývalé slúžky uvádzali, že Alžbeta sa s nimi ani neodvážila prehovoriť, keď ju navštívili, pretože to Konrád zakázal.

Hrad Marburg, kde sa sv. Alžbeta uchýlila

Alžbeta začiatkom roka 1228 dostala primeranú rentu, ktorá jej umožnila utiahnuť sa do rodinného hradu Marburg, na ktorom potom býval aj jej duchovný vodca Konrád. Práve on zreferoval pápežovi Gregorovi IX. nasledujúcu udalosť: „Na Veľký piatok roku 1228, s rukami položenými na oltár v kaplnke mesta Eisenach, kde v minulosti prijala Menších bratov, v prítomnosti niektorých bratov a rodinných príslušníkov, vzdala sa Alžbeta svojej vôle a všetkých márností sveta. Chcela sa vzdať aj všetkých majetkov, ale ja som ju od toho odhovoril – kvôli láske ku chudobným. Zakrátko na to postavila nemocnicu a prijala do nej chorých a nevládnych. Pri vlastnom stole obsluhovala tých najbiednejších a najopustenejších. Keď som ju za tieto veci napomínal, Alžbeta mi odpovedala, že od chudobných dostávala zvláštnu milosť a pokoru“. V týchto slovách môžeme postrehnúť mystickú skúsenosť podobnú tej, ktorú mal aj svätý František. Vo svojom testamente napísal, že pri službe malomocným sa všetko to, čo sa mu na začiatku zdalo horké, zmenilo na sladkosť duše i tela.

Sv. Alžbeta opatruje chorých (relikviár v Alžbetinom kostole v Marburgu)

Konrád prinútil Alžbetu, aby sa zriekla svojich dvoch najstarších detí, odlúčila sa od svojich slúžok dôverníčok a niekoľkokrát ju prísne trestal, aby zlomil jej vôľu. Zdroje okrem iného uvádzajú, že raz nechal svojich sluhov zbiť ju tak kruto, že stopy trestu niesla celé týždne. Podľa úsudku súčasníka Konrádova prísnosť a krutosť voči Alžbete významne prispela k jej zásluhám, a teda aj k jej kanonizácii.

Sv. Alžbeta rozdáva peniaze chudobným (relikviár v Alžbetinom kostole v Marburgu).

Rozsah, v akom rozdala svoj zostávajúci majetok núdznym, keď jej to Konrád dovolil, ukazuje okrem iného „Slávnosť chudobných“: Alžbeta zvolala núdznych z celého regiónu Marburga a rozdala medzi prítomných nie menej ako 500 strieborných mariek, čo bola štvrtina dedičstva vdovy. Alžbeta v rámci tejto dobre pripravenej akcie obdarovala približne 1 000 núdznych ľudí. Alžbeta strávila posledné roky svojho života v nemocnici, ktorú založila: slúžila chorým, zvlášť malomocných, bdela pri zomierajúcich. Snažila sa vždy vykonávať najpokornejšiu službu a najodpornejšiu prácu. V roku 1231 ju postihli ťažké horúčky. Za 10 dní zomrela v noci, sladko zaspala v Pánovi.

Sv. Alžbeta na smrteľnom lôžku obklopená františkánmi.

Alžbetu pochovali v nemocničnej kaplnke sv. Františka v hlinenom hrobe s kamennou krycou doskou. K hrobu okamžite začal prúdiť prúd pútnikov. Boli svedkami početných zázrakov uzdravenia. V roku 1234 daroval Konrád nemocničný komplex s kaplnkou sv. Františka Rádu nemeckých rytierov, ktorý následne pristúpil k systematickému rozširovaniu pútnického miesta.

Miesto pôvodnej nemocnice sv. Alžbety v Marburgu vyznačené na dlažbe. Miesto jej pochovania v nemocničnej kaplnke a v novom kostole je na tom istom mieste.

Alžbeta zomrela v povesti svätosti. Proces jej kanonizácie iniciovaný Konrádom sa opieral o jeho výpovede i výpovede slúžok. Niekomu by sa zdalo, že jej svätosť bola naprogramovaná a vynútená Konrádom. Ale pre kanonizáciu sa považovali za nevyhnutné vierohodné svedectvá o zázrakoch, čo sa nedá zmanipulovať. Správy o zázračných uzdraveniach, ku ktorým sa údajne odohrali pri Alžbetinom hrobe, sa začali objavovať hneď prvý deň po jej pohrebe. Šesťdesiat zázrakov, ktoré cirkevná komisia považovala za dostatočne dôveryhodné, bolo zdokumentovaných len súhrnne. Po apelácii pápeža boli zázraky zdokumentované podrobne a vecne. Tentoraz bolo vypočutých viac ako 600 svedkov a zaznamenaných bolo 105 zázrakov. Proces bol obnovený o rok, keď bol Rád nemeckých rytierov vymenovaný za strážcu jej hrobky. Bolo zaznamenaných 24 nových zázrakov. Celkovo viac ako 50 percent takto zdokumentovaných zázrakov tvoria uzdravenia detí mladších ako 14 rokov. Súčasníci si obzvlášť všímali Alžbetinu láskyplnú pozornosť k deťom, a preto boli pripravení podniknúť dlhé a namáhavé púte, aby pri jej hrobe prosili o pomoc pre choré deti.

Alžbeta bola bezprostredne po svojej smrti uctievaná na celoštátnej úrovni. Vďaka správam o zázrakoch pri jej hrobe sa Marburg stal dôležitým nadregionálnym pútnickým miestom ešte niekoľko rokov pred jej kanonizáciou. Svedectvá o jej svätosti boli tak početné, že ju hneď po štyroch rokoch v roku 1235 pápež Gregor IX. vyhlásil za svätú a ešte v tom istom roku v Marburgu začali stavať kostol k jej úcte.

Pred slávnostným povýšením pozostatkov sv. Alžbety v roku 1236 bola lebka oddelená od zvyšku tela. Cisár Fridrich II., oblečený v kajúcnom rúchu ako som opisoval v staršom blogu, položil na hlavu Alžbety vzácnu korunu. Hlava bola potom uchovávaná samostatne a vystavovaná pri rôznych príležitostiach a prenášaná kostolom alebo celým mestom.

Rád nemeckých rytierov, ktorý sa staral o pútnické miesto a nemocnicu dal v rokoch 1235 až 1283 postaviť Alžbetin kostol. Kostol sv. Alžbety v Marburgu je najstarším gotickým halovým kostolom v Nemecku. Halový kostol má klenbu hlavnej i bočných lodí v rovnakej výške. Kostol sv. Alžbety čerpal inšpiráciu z francúzskej gotickej katedrálnej architektúry a následne slúžil ako vzor pre niekoľko kostolov doma i v zahraničí.

Kaplnka františkánskeho špitálu a teda aj pôvodná hrobka sv. Alžbety bola integrovaná do severnej lode tohto nového Kostola sv. Alžbety. Tým sa kostol stal jedným z najdôležitejších pútnických miest na Západe počas neskorého stredoveku. Ostatné časti pôvodnej nemocnice boli zbúrané. Areál novej nemocnice vybudovali v blízkosti nového kostola.

Kostol svätej Alžbety z hradu Marburg a z mesta postavený na mieste jej nemocnice.

Kostol svätej Alžbety je evanjelický kostol v Marburgu.

Zbytok kaplnky z nemocnica Rádu nemeckých rytierov, ktorá vznikla ako pokračovanie alžbetinej nemocnice.

Kostol svätej Alžbety niesol patrocínium Matky Božej, keďže bola patrónkou Rádu nemeckých rytierov, ale väčšinou ho nazývali ecclesia beate Elizabeth („Kostol blahoslavenej Alžbety“). Vzácnym pokladom kostola je až doteraz bohato zdobený Relikviár sv. Alžbety, ktorý bol dokončený v roku 1249. Je vyrobený z dubového dreva, pokrytý pozláteným striebrom a meďou a zdobený perlami a drahými kameňmi.

Vzácny Relikviár sv. Alžbety je od 16. storočia, od nástupu reformácie, prázdny.

V priebehu 16. storočia takmer všetci členovia Rádu konvertovali na protestantizmus, takže od roku 1539 sa v kostole svätej Alžbety konali protestantské bohoslužby. Vtedy dali odstrániť z relikviára ostatky sv. Alžbety. A kde sa podeli? Na internete sa dá nájsť veľa informácií na túto tému, ale mnohé sú protichodné. Keď sme boli so spoločenstvom v Kostole sv. Alžbety v Marburgu, naivne sme si mysleli, že v relikviári sú ostatky sv. Alžbety. V tichu sme sa modlili na jej príhovor. Modlitba sa však nestratila... Pátral som na rôznych stránkach. Najviac údajov smerovalo k Alžbetínskemu kostolu vo Viedni, i keď si niektorí myslia, že lebka sv. Alžbety sa dostala do v Štokholmu v Švédsku. V historickom múzeu tam majú relikviár na lebku.

V materiáloch Alžbetínskeho kláštora vo Viedni i v inom dokumente sa píše, že hlava a holenné kosti svätej Alžbety sú v držbe viedenských Alžbetínok už viac ako 200 rokov a museli prejsť dlhú cestu, aby sa tam dostali. Keď Alžbeta Durínska v roku 1231 zomrela, jej relikvie boli rýchlo sprístupnené veriacim na uctievanie v Marburgu. Viac ako 300 rokov boli relikvie opakovane odstraňované a darované, až kým Karol V. nakoniec nedaroval hlavu svätej Alžbety Rádu nemeckých rytierov, ktorého druhou patrónkou bola sv. Alžbeta. Majster Rytierov daroval relikvie svojej sestre, francúzskej kráľovnej Alžbete II. (vdove po kráľovi Karolovi IX.), ktorá sa utiahla do Viedne a založila tam klariský kláštor. Jozef II., známy svojimi radikálnymi reformami, v roku 1782 kláštor klarisiek zatvoril a relikvie svätej Alžbety daroval viedenskému Liserlnu (nemocničná kaplnka – názov asi od familiárneho Lise-Elisabeth), ktorý ich s vďačnosťou prijal a odvtedy ich starostlivo stráži. Relikvie boli niekoľkokrát skúmané a ich pravosť bola potvrdená. Každý rok na sviatok svätej Alžbety (v nemecky hovoriacich krajinách 19.11. v deň jej pohrebu) si tieto relikvie, hlavu ozdobenú striebornou korunou a uloženú v sklenenom relikviári možno uctiť, obdivovať alebo rozjímať o nich všetci veriaci v Kostole Alžbety vo Viedni na ulici Landstraßer Hauptstraße 4a. Môžem dosvedčiť fotkami, že som sa pred týždňom 19.11. vo Viedni zúčastnil krásnej svätej omše pri relikviách sv. Alžbety a potom som sa modlil k Bohu na jej príhovor. Zveril som jej niektoré moje záležitosti.

Fotografie relikvií sv. Alžbety z Kláštorného kostola sv. Alžbety v Alžbetínskom kláštore vo Viedni z 19.11.2025 okolo 9:40.

Kláštorný kostol sv. Alžbety vo Viedni je ako keby bratom bratislavského Kostola sv. Alžbety u alžbetínok na Špitálskej ulici. Bratislavský bol postavený v rokoch 1739-1745 a viedenský v rokoch 1743-1749. Obidva kostoly majú rukopis jedného architekta Franza Antona Pilgrama, veže sa dosť podobajú.

Kostoly sv. Alžbety z Bratislavy a Viedne sú ako dvaja bratia narodení blízko po sebe.

Po Alžbetinej smrti sa jej pamiatka rýchlo rozšírila po celej Európe. Dnes stovky kostolov a mnoho rehoľných rádov a nemocníc po celom svete nesú meno svätej Alžbety. Po nej je pomenovaných aj množstvo moderných ošetrovateľských rádov a charitatívnych inštitúcií ako napr. nemecké Caritas. Pripomínajú si ju aj v evanjelickej cirkvi: jej meno nesie mnoho inštitúcií sociálnej starostlivosti. U nás máme Vysokú školu svätej Alžbety i Onkologický ústav sv. Alžbety v Bratislave.

Neďaleko Alžbetinho možného rodiska v Sárospataku vyrástol v stredoveku najkrajší gotický kostol na Slovensku Katedrála svätej Alžbety v Košiciach. Na Slovensku sa nachádza 46 kostolov zasvätených sv. Alžbete, mnoho z nich bolo špitálskych: v Banskej Bystrici (1303), v Banskej Štiavnici (pol. 14. stor.), v Kremnici (1383) i v Novej Bani (1391).

Neogotický katolícky kostol sv. Alžbety v Eisenachu. Eisenach je v dôsledku socialistickej minulosti na 70% ateistický. Evanjelikov je okolo 23 % a katolíkov 4,5 %.

Kaplnka sv. Alžbety v rovnomennom katolíckom kostole v Eisenachu.

Bože, otec chudobných, svätej Alžbete si udelil milosť, že v chudobných videla a uctievala samého Krista; na jej orodovanie dopraj aj nám, aby sme s neúnavnou láskou pomáhali chudobným a trpiacim. Skrze Krista nášho Pána. Amen.

Modlitba z Litánií k sv. Alžbete Uhorskej

Výber z literatúry:

Benedikt XVI. 20. Oktober 2010: Hl. Elisabeth von Ungarn. Generalaudienz. Petersplatz. https://www.vatican.va/content/benedict-xvi/de/audiences/2010/documents/hf_ben-xvi_aud_20101020.html

Elisabethkirche (Marburg). https://de.wikipedia.org/wiki/Elisabethkirche_(Marburg)

Elisabeth von Thüringen. https://de.wikipedia.org/wiki/Elisabeth_von_Thüringen

Elisabeth von Thüringen. https://www.geschichtewiki.wien.gv.at/Elisabeth_von_Thüringen

Gedenktag der Heiligen Elisabeth am 19. November. https://www.elisabethinen-oesterreich.at/magazine/herbst-2021/glauben-leben/gedenktag-der-heiligen-elisabeth-am-19-november

Herzlich Willkommen in der Elisabethkirche. elisabethkirche.de

KOLÍNSKA KATEDRÁLA – SYMBOL BOŽEJ VEĽKOSTI I SYMBOL NÁDEJE

2025-11-13T19:47:03Z

Kolínsky dóm zasvätený sv. Petrovi má oficiálny názov Hohe Domkirche zu Köln. Katedrála ma uchvátila svojou majestátnosťou a krásou. Niektorí historici umenia označili katedrálu za „dokonalú katedrálu“ kvôli jej jednotnej a vyváženej architektonickej forme. Jej veľkosť som pochopil, keď som stúpal po schodoch do výšky takmer 100 m. So svojou výškou 157 m je štvrtým najvyšším kostolom na svete a prvým dvojvežovým chrámom. Súčasná katedrála má dĺžku 145 m, šírku 86 m a výšku lode 70 m. Ponúka až 1500 miest na sedenie. Prečo v Kolíne takúto stavbu postavili? Bolo to z dôvodu duchovného i svetského. Naznačil som to v blogu o rímskom a románskom Kolíne. Mesto bolo známe ako „nemecký Rím“ a každoročne ho navštevovali davy pútnikov, najmä po tom, čo arcibiskup Kolína v roku 1164 priniesol z Milána pozostatky Troch mudrcov. Žiadne mesto severne od Álp nebolo také bohaté na veľké kostoly, svätyne, relikvie a náboženské komunity. V mnohých školách a kláštoroch sa tu rozvíjalo vzdelanie vo vedách, filozofii a umení. V priebehu 12. a 13. storočia dosiahol Kolín nad Rýnom veľkú ekonomickú prosperitu. Jej základom boli remeslá ako pradiari, tkáči, farbiari, výrobcovia vlneného súkna, zlatníci, nožiari a výrobcovia zbraní. Kolínski kupci ovládali obchod pozdĺž Rýna zo severného Talianska do Anglicka. Nasledovalo dlhé obdobie mieru s vonkajším svetom. Kolín nad Rýnom sa v 13. storočí pripojil k obchodnej Hanzovej lige nemeckých miest.

Priečelie Kolínskej katedrály je ako báseň v architektúre

Predchádzajúce dôvody viedli k rozhodnutiu postaviť nebývalo veľký a pôsobivý kostol, ktorý by poskytol vhodné prostredie pre relikvie – najmä pre Troch mudrcov. Základný kameň kolínskej katedrály bol položený v roku 1248. Chrám mal svojich predchodcov z rôznych dôb: kresťanskú modlitebňu počas Rímskej ríše, kostol v merovejskom i karolínskom období. Stará katedrála z roku 870 bola dlhá 95 metrov a slúžila ako architektonický vzor pre početné kostoly v Svätej rímskej ríši. Bola považovaná za svätého Petra severu. To malo zdôrazniť nárok Kolína na titul sväté mesto a vernú dcéru rímskej cirkvi. Palica svätého Petra a Reťaze svätého Petra patrili medzi najdôležitejšie relikvie kostola. V kostole sa nachádzal Gerov kríž pomenovaný podľa arcibiskupa z Kolína, ktorý ho dal vyhotoviť. Je jedným z najstarších zachovaných veľkých krucifixov v Európe severne od Álp. Takmer 3 metre vysoký dubový kríž pochádza z otónskeho obdobia (okolo roku 970). Je považovaný za jednu z prvých monumentálnych sôch stredoveku. V dejinách západnej ikonografie je príkladom posunu v zobrazovaní Krista Vykupiteľa. V pôvodnej tradícii, dnes zachovanej u pravoslávnych kresťanov, bol Kristus zvyčajne zobrazovaný hrdinsky a víťazne vo vzpriamenej polohe. Postava Ježiša je buď v dôstojnej a reprezentatívnej polohe, alebo sa vyznačujú „krásnou bolesťou“ vo svojom utrpení. Na Gerovom kríži je prvýkrát zobrazený Kristus s drsnou a asketickou expresivitou, ako trpiaci a ľudský s napätím a námahou rúk, fyzickou bolesťou. Socha sa preto považuje za vzor pre mnohé neskoršie zobrazenia Krista v stredoveku.

Gerov kríž z roku 970 zobrazuje prvýkrát naturalisticky trpiaceho Krista

Pre prinesené relikvie Troch kráľov vyrobili v Kolíne relikviár Troch kráľov v rokoch 1190 až 1225, považovaný za najpozoruhodnejší príklad zlatníckeho umenia v stredoveku. Umiestnili ho s relikviami v centre Starej katedrály. Kolín nad Rýnom sa tak stal medzinárodne uznávaným pútnickým miestom v Európe. Súbežne so stavbou novej katedrály fungovala časť Starej katedrály do roku 1322.

Výnimočný zlatý relikviár Troch kráľov v Kolínskej katedrále z roku 1225.

Výstavba okruhu kaplniek (1248 – 1277)

Katedrála, ktorej svätyňa Troch kráľov z nej urobila jedno z ústredných pútnických miest stredoveku, mala svojou výškou výrazne prekonať všetky románske kostoly v Kolíne nad Rýnom. Katedrálna kapitula sa rozhodla postaviť katedrálu vo vrcholne gotickom štýle francúzskych katedrál, pravdepodobne inšpirovaná Sainte-Chapelle, palácovou kaplnkou postavenou pre Tŕňovú korunu v Paríži, ktorá bola vysvätená v roku 1248.

Katedrálu v Kolíne začali stavať od svätyne (presbytéria), presnejšie od prstenca siedmich kaplniek inšpirovaný katedrálou v Amiens, ale ich tvar po prvýkrát odvodili od pravidelného dvanásťuholníka. Výstavba rýchlo napredovala a do roku 1265 bol okruh kaplniek dokončený až po klenby včítane vitráží. V roku 1277 sv. Albert Veľký posvätil oltár dokončenej kapitulnej siene, ktorá dnes slúži ako kaplnka Najsvätejšej sviatosti.

Prstenec kaplniek a ich model

Dokončenie presbytéria (1265 – 1322)

Súbežne s kaplnkami sa stavali i časti presbytéria. Okolo roku 1304 bola svätyňa dokončená z hľadiska muriva, uzavretá na západe priečkou, ktorá bola zbúraná až v roku 1863, keď bola dokončená loď. Usporiadanie a výzdoba svätyne kombinovala teologické, mystické a umelecko-architektonické vízie. Svätyňa ako „Nebeský Jeruzalem“ mala pripomínať či zobrazovať Božie kráľovstvo a teda zasľúbenú vlasť, cieľ nášho putovania. Realizácia tejto predstavy ako celkového umeleckého diela spĺňala najvyššie možné štandardy kráľovskej katedrály. Od roku 1304 nainštalovali okná s nádhernými vitrážami, čo je jeden z najväčších dochovaných cyklov vitráží stredoveku, ďalej maľby, sochy, lavice a hlavný oltár, ktorý je považovaný za jeden z najväčších a najkrajších oltárov gotického obdobia. V roku 1333 navštívil svätyňu chrámu taliansky básnik Francesco Petrarca a pochválil jeho krásu.

Svätyňa s vyzdobenými opornými oblúkmi

Vysoká svätyňa zvnútra

Pútnická cesta v chórovom ambulátore (okolo rokov 1320 – 1360)

Po dokončení svätyne sa mohol relikviár Troch kráľov presunúť zo Starej katedrály do novej gotickej stavby. Vo veľkých gotických katedrálach je vybudovaný polkruhový prechod okolo hlavného oltáru zozadu (ambulatorium), zároveň sa možno pri tom pristaviť pri jednotlivých kaplnkách v okruhu kaplniek s množstvom malieb, vitráží a sôch svätých. Táto cesta bola navrhnutá ako pútnická trasa, ktorá viedla pútnikov okolo relikvií Milánskej Madony, relikviáru s ostatkami Troch mudrcov a Gerovho kríža – ako aj okolo historicky významných hrobiek kolínskych arcibiskupov.

Hlavný oltár s relikviárom a prstencom kaplniek v pozadí, Oltárny stôl z jedného kusa vápenca

Južné bočné lode ako „halový kostol“ (1322 – 1388)

Po dokončení svätyne sa stavitelia sústredili sa na výstavbu južných lodí ako dvojloďovej haly, ktorá by sa mohla dočasne využívať ako farský kostol. Pravdepodobne až v tomto období bolo rozhodnuté postaviť katedrálnu loď s piatimi loďami. Južné dvojlodie bol do konca 14. storočia zvýšené na výšku približne 13,5 metra a pokryté dočasnou strechou a loď katedrály bola pripravená na bohoslužby v roku 1388.

Dvojice bočných lodí na obidvoch stranách

Juhozápadná veža ako súčasť západnej fasády (1370 – 1449)

Výstavba južnej veže sa rozbehla až po roku 1370. Prvé poschodie južnej veže spolu s portálom sv. Petra bolo dokončené koncom 14. storočia. V roku 1410 dosiahla južná veža svoje druhé poschodie. V roku 1437 bola výška veže 59 metrov. V druhej polovici 15. storočia sa stavebné práce zamerali na sprístupnenie celej plochy prízemia katedrály. Pri stavbe severných lodí lode verne replikovali architektonické formy z južných lodí. Približne na prelome storočí dostali všetky lode a priečnej lode dočasné strechy, čím sa celá plocha prízemia katedrály stala využiteľnou. Okolo roku 1500 sa začala stavať severná veža.

Nežné Klaňanie sa Troch kráľov z roku 1440

Pôsobivá socha svätého Krištofa nesúceho Ježiška vysoká 3,7 metra je vytesaná z tufu okolo roku 1470

Úchvatné dielo z dreva zobrazujúce Umučenia Krista z roku 1521

Po roku 1525 príjmy prudko klesli. V roku 1560 katedrálna kapitula oficiálne ukončila financovanie ďalších prác na katedrále. Gotický štýl už nezodpovedal duchu renesancie. Výstavba Baziliky svätého Petra v Ríme, ktorá sa začala v roku 1515, bola založená na úplne iných, nových štandardoch pre cirkevnú architektúru.

Prerušenie výstavby (1528 – 1823)

300 rokov dominovala panoráme mesta dokončená svätyňa, kde prebiehali púte, a nedokončené veže s 25 m žeriavom na vrchole, čo sa stalo symbolom zaostávajúceho mesta. Južná loď pôsobila ako dvojloďová hala. Severná loď bola čiastočne zaklenutá a mala skôr kaplnkový charakter, centrálna loď sa prezentovala ako plocha s malou priestorovou štruktúrou. V Kolíne to viedlo k ľudovému prísloviu: „Keď bude katedrála dokončená, nastane koniec sveta.“

Fasáda s južnou vežou a bočný pohľad na katedrálu boli nemenné tristo rokov

V 17. a 18. storočí sa v chráme diali barokové prestavby. Počas nich umiestnili v kostole barokovú sochu Panny Márie s Ježiškom (Schmuckmadonna - Madona s drahokamami) pravdepodobne z konca 17. storočia. Jemná soška je zahalená bielym hodvábnym rúchom s pripnutými ďakovnými darmi za vypočuté modlitby. Neustále veľký počet horiacich sviečok pred oltárom svedčí o trvalej úcte k danému zobrazeniu Madony s Dieťaťom.

Živá dôvera k Bohu sa prejavuje aj pri barokovom zobrazení Panny Márie s Ježiškom

Po invázii francúzskych revolučných vojsk do Kolína nad Rýnom v roku 1794 bola katedrála vážne poškodená. V novembri 1796 okupačné sily nariadili zastavenie bohoslužieb a francúzska armáda budovu dočasne využívala ako stajňu a sklad. Kolínska katedrála bola v roku 1803 na popud Napoleona degradovaná na farský kostol katedrálnej farnosti.

Dokončenie ako národná úloha

Viacerí nemeckí dejatelia, umelci a novinári sa pokúšali nadchnúť Nemcov na dostavanie Katedrály. Pôsobili na city ľudí i argumentovali o gotike ako nemeckom národnom štýle, o Kolínskej katedrále ako národnej svätyni, o symbole zjednotenia Nemecka. Tieto argumenty presvedčili pruského korunného princa Fridricha Viliama pre projekt katedrály. Myšlienka dokončenia katedrály sa tak stala pruskou a dokonca aj národnou nemeckou záležitosťou a po prvýkrát realistickou možnosťou. Otázkou bolo, či Katedrálu postavia podľa pôvodných stredovekých plánov alebo tam urobia zásahy v duchu 19. storočia. Nakoniec zvíťazili romantickí tradicionalisti a katedrála bola robená „podľa pôvodného plánu“, teda vrátane oporných pilierov a s architektonicky prepracovanými fasádami priečnej lode. Práce na katedrále začali reštaurovaním poškodených častí v roku 1823.

Výstavba neogotickej katedrály (1842 – 1880)

V roku 1842 položili pruský kráľ a budúci arcibiskup základný kameň pre pokračovanie výstavby katedrály. Výstavba katedrály rýchlo napredovala. V roku 1855 bola dokončená južná fasáda, ktorá sa považuje za majstrovské dielo neogotickej architektúry a o osem rokov neskôr bola dokončená aj loď.

Priečna loď z výšky 100 m a z boku

Bohato vyzdobená južná fasáda priečnej lode

Majestátna hlavná loď a svätyňa

Hlavná loď od hlavného oltára s Tromi mudrcmi ku hlavnému portálu

Návrh budovy, založený na gotickom ideáli, nebránil staviteľom použiť najmodernejšie stavebné materiály tej doby. Napríklad strešná konštrukcia bola postavená zo železa, vďaka čomu bola najväčšou oceľovo-železnou konštrukciou na svete až do výstavby Eiffelovej veže.

Výstavba čelnej fasády s charakteristickými dvoma vežami sa riadila návrhom z roku 1370. Vďaka štedrým finančným zdrojom podporovaným katedrálnou lotériou, mohla katedrálna dielňa zamestnať 500 kamenárov. Využitie moderných stavebných techník ako napríklad parného stroja na prepravu stavebných kameňov umožnilo, aby veže dosiahli svoje vrcholy v rekordnej výške 157 metrov do roku 1880. Dokončovacie práce však pokračovali ešte ďalších 20 rokov.

Hlavný portál s výjavmi so Svätého Písma bol oproti stredoveku neogoticky obnovený

Priečelie s vernou kópiou špice veže a detail priečelia – gotická báseň pokračuje...

Dutá špicatá veža vysoká 50 m a priblížený vrchol zvnútra

Oficiálne dokončenie katedrály v roku 1880 sa konalo počas Kulturkampfu, obdobia studenej vojny medzi katolíckou cirkvou a sekulárnym štátom na čele s kancelárom Bismarckom, ktorý mnohými zákonmi výrazne obmedzil pôsobenie cirkvi. Cisár využil udalosť na svoju oficiálnu prezentáciu s cieľom demonštrovať jednotu a vznešenosť novovzniknutej Nemeckej ríše. Mnohí katolíci včítane cirkevných predstaviteľov sa slávnosti nezúčastnili, túto udalosť bojkotovali. Katedrála po svojom dokončení bola považovaná za národný symbol Nemecka. Medzi rokmi 1823 a 1880 sa na dokončenie katedrály vynaložilo v prepočte na dnešok okolo jednej miliardy eur.

V druhej polovici 19. storočia sa dostavovali aj iné gotické katedrály. V rámci cesty po Nemecku sme navštívili vysoký evanjelický kostol v Ulme, ktorý sa dokončoval v rokoch 1844 až 1890. Na konci dostavali vežu, oproti pôvodným plánom ju zvýšili o desať metrov. Špekulovalo sa, že táto zmena bola vykonaná preto, aby veža s výškou niečo vyše 161 metrov prekonala Kolínsku katedrálu. Ulmský kostol bol dlho najvyšším kostolom na svete až ho tohto roku prekonala Sagrada Familia v Barcelone.

Chrám v Ulme (Ulm Minster) bol donedávna najvyšším na celej Zemi

Katedrála od jej dokončenia

Katedrála je stredoveká budova, ktorá bola z konštrukčného hľadiska postavená veľmi solídne. Napriek tomu si kamenná konštrukcia vyžaduje neustálu údržbu a renováciu, stále sa niečo opravuje, kameň podlieha poveternostnými vplyvom. Po druhej svetovej vojne bola zdanlivo nepoškodená katedrála uprostred zbombardovaného mesta vnímaná ako „zázrak“ a stala sa emocionálnym symbolom vôle žiť pre generáciu žijúcu v troskách. „Nikdy predtým nebola identifikácia obyvateľstva s katedrálou väčšia ako v týchto rokoch.“ Katedrála bola v skutočnosti vážne poškodená 70 bombami vrátane 14 ťažkých leteckých bômb. V rámci francúzsko-nemeckého zmierenia prišiel v roku 1962 do Kolína nad Rýnom francúzsky prezident Charles de Gaulle, aby sa pomodlil v katedrále. Išlo o odvetu po „omši zmierenia“, ktorá sa o niekoľko mesiacov predtým konala s nemeckým kancelárom Konradom Adenauerom v katedrále v Remeši.

Neustále opravy Kolínskej katedrály

Pane Ježišu, daj aby nám chrámy nezovšedneli, aby sa bohoslužby nestali rutinou, aby nám chrámy stále pripomínali Tvoju veľkosť a majestát. Pane, daj aby sme si vo viere uvedomovali, že Ty si v chrámoch skutočne prítomný a ukazuješ sa ako ukrižovaný Kristus za nás. Daj, aby nám kostoly pripomínali aj Tvoju tvorivosť, ktorú si daroval ľuďom. Ako sa chrám musí neustále opravovať, tak aj my ako chrámy Ducha Svätého sa chceme formovať a opravovať Tebou, našim Tvorcom.

Köln. https://de.wikipedia.org/wiki/Köln

Kölner Dom. https://de.wikipedia.org/wiki/Kölner_Dom

Sven Gummich und Christine Buth 2020: Rekorde des Kölner Doms. https://www.planet-wissen.de/kultur/nordrhein_westfalen/koelner_dom/koelner-dom-rekorde-100.html#Hoch

SV. HILDEGARDA Z BINGENU - POLYHISTORKA S HLBOKOU VIEROU

2025-09-18T20:29:23Z

Už oddávna ma uchvacuje neobyčajný až šokujúci život Hildegardy (1098-1179). Ako prírodovedca ma fascinujú jej znalosti o prírode. Ako sa mohlo v jednej osobe stretnúť toľko darov? Boh rozdáva, ako uzná za vhodné, má svoje plány, ktorým nerozumieme. Nevieme, prečo práve jej dal takéto poslanie vo svete a v cirkvi. Jej životopis je prístupný na internete vo viacerých verziách, tak ho načrtnem len zľahka. Viac sa zameriam na niektoré jej dary a miesta s ňou spojené, ktoré sme so spoločenstvom navštívili.

Kláštor sv. Hildegardy v Eibingene uprostred viníc s Rýnskym Rizlingom.

Pri povrchnom záujme o Hildegardu, nájdeme na internete Opátstvo sv. Hildegardy (Abtei St. Hildegard) v Eibingene. To je ono! Podľa obrázkov to vyzerá veľmi pekne. Kamenný románsky kláštor vysoko nad riekou Rýn uprostred viníc. Pri pozornejšom čítaní sa dozvieme, že toto miesto je marketingový ťah. Naozaj ho navštevuje množstvo ľudí, pre ktorých je Hildegarda zaujímavou osobou, liečiteľkou, ezoteričkou, stredovekou emancipovanou ženou a ekologičkou.

Kláštor z roku 1904 v Eibingene.

Neorománsky kostol a kláštor sv. Hildegardy v Eibingene navštevuje mnoho hostí.

Neorománsky kostol sv. Hildegardy v Eibingene s ružami a bylinkami svätice.

V opátstve v Eibingene sídlia benediktínky, predávajú sa tu pamiatkové, umelecké i praktické veci spojené s Hildegardou, ako bylinkové čaje, liečivé oleje podľa jej receptúr, výborné miestne vína. Je tu stredoveko vyzerajúci kostol s peknými maľbami zo života Hildegardy a svätých nemeckých žien, ale nie je to miesto hlavnej úcty k svätej mníške. Hildegarda tu za života nebola. Kláštor v neorománskom štýle tu postavili až v roku 1904 ako možnú repliku pôvodného kláštora z Eibingenu. Súčasný kláštor je nástupcom kláštorov Bingen-Rupertsberg a Eibingen, ktoré založila svätá Hildegarda. Po postavení súčasného kláštora sa tam presťahovalo 12 benediktínskych mníšok z pražského opátstva sv. Gabriela.

Pôsobivá výzdoba neorománskeho kostola s výjavmi zo Svätého písma a života sv. Hildegardy.

Socha Panny Márie s Ježiškom má na hrudi relikviu sv. Hildegardy v neorománskom Kostole sv. Hildegardy.

Ľudia, ktorí sa o Hildegardu zaujímajú ako o svätú katolíckej cirkvi, sa na nástenke dozvedia, že jej ostatky sú v Kostole sv. Hildegardy vzdialenom autom len 1,5 km v mestečku Rüdesheim am Rhein. Tento kostol bol v roku 1935 postavený na pozostatkoch bývalého kláštorného kostola sv. Hildegardy v Eibingene. Na tomto mieste, kde stál vypálený augustiniánsky kláštor, Hildegarda zriadila svoj druhý kláštor v roku 1165, neďaleko od prvého kláštora na skale Rupertsberg v Bingene. Bolo to na opačnej strane Rýna, ktorý tu je širší ako Dunaj v Bratislave, má až 500 m. Vzdušná vzdialenosť Bingenu a Eibingenu je len 3,5 kilometra. Na rozdiel od kláštora v Rupertsbergu kláštor v Eibingene prijímal nielen šľachtické, ale aj bežné ženy. Po zničení kláštora Rupertsberg v Bingene Švédmi počas tridsaťročnej vojny (1632) sa mníšky presťahovali do Eibingenu (1641). Abatyša dokázala zachrániť relikviu svätej Hildegardy a Hildegardin poklad relikvií v tunajšom kláštore. Zachránené boli aj rôzne rukopisy vrátane Knihy Scivias svätej Hildegardy.

Kostol sv. Hildegardy v Rüdesheim am Rhein s jej ostatkami bol postavený na základoch pôvodného kostola druhého kláštora v Eibingene.

Relikviár sv. Hildegardy z roku 1929 napodobňuje stredoveké relikviáre. Latinské motto nad reliéfmi znie: „Pán ma obliekol do rúcha spásy, zahalil ma do plášťa radosti ako nevestu ozdobenú svojimi šperkami.“

Eibingenský relikviárny poklad zhromažďuje relikvie zo zbierky sv. Hildegardy, napr. obsahuje lebku patrónky Belgicka sv. Guduly.

Počas cesty do Nemecka som chcel navštíviť s priateľmi prvý kláštor sv. Hildegardy v Bingene na vrchu Rupertsberg. Ako mnohí iní aj ja som zažil sklamanie, lebo tento kláštor neexistuje. Ďalšie sklamanie je to, že nejde o žiadny vrch. Bola to skala, ktorá sa týčila na mieste, kde sa rieka Nahe vlieva do Rýna. Táto skala tiež neexistuje, lebo bola odstrelená, aby nezavadzala železnici. Sv. Hildegarda založila Rupertsberské opátstvo okolo roku 1150 na mieste pochovania sv. Ruperta z Bingenu, ktorý žil v 8. storočí. Sv. Hildegarda napísala jeho životopis podľa tradície. Po otcovej smrti ho matka Ruperta vychovávala v kresťanskej viere. Vo veku 15 rokov sa vydal na púť do Ríma. Po návrate domov dal na rodinných pozemkoch postaviť kostoly a domy. Zomrel na horúčku vo veku asi 20 rokov a bol pochovaný v kostole, ktorý tam postavili on a jeho matka. Svätá Hildegarda dala tento kostol zrekonštruovať a postavila tam svoj kláštor Rupertsberg.

Rekonštrukcia Kláštora v Bingene nad riekou Nahe (bingen.de).

Na miestach, kde vidno kostolné veže sa nachádzal pôvodný kláštor sv. Hildegardy v Bingene.

Trojloďový kláštorný kostol bol vysvätený v roku 1152. V tom čase už Hildegardino prvé dielo, Liber Scivias, dosiahlo veľkú slávu. Väčšina jej diel vznikla počas jej pôsobenia v Rupertsbergu. Kláštor bol zničený Švédmi počas tridsaťročnej vojny v roku 1632 a nikdy nebol obnovený. V roku 1857 museli jeho ruiny uvoľniť miesto pre výstavbu železnice. Keď bola skala, na ktorej stál kláštor, odpálená, zničená bola aj pohrebná krypta pod chórom. Mnohí verili, že päť arkádových oblúkov v pivnici jedného domu sú zvyškom krýpt kláštora. Ale aj to bolo nedávno spochybnené.

Údolie Rýna pod Kláštorom sv. Hildegardy s typickými vinicami.

Hildegarda bola ako dieťa zverená mníške Jutte zo Sponheimu na výchovu.

Hildegarda sa narodila neďaleko rieky Rýn v šľachtickej rodine ako desiate dieťa. Od troch rokov mala dar pre zvláštne videnia Božích vecí a predvídania budúcich udalostí. Ako osemročnú ju dali na desať rokov na výchovu pustovníčke blahoslavenej Jutte. Vtedy boli benediktínske kláštory centrom vzdelanosti. Mladá Hildegarda sa nevzdelávala len v teológii a kláštorných pravidlách, ale učila sa základom rétoriky, filozofie, aritmetiky, geometrie, astronómie, hudby a gramatiky. Ako pätnásťročná sa stala benediktínskou mníškou a v roku 1136 predstavenou kláštora. Viedla vyrovnaný život zameraný na štúdium a modlitbu, až kým nezačala mať intenzívne mystické videnia. Tie začala na vnútorný popud zaznamenávať s pomocou mnícha Volmara a žiačky Richardy. Radila sa o tom aj so sv. Bernardom z Clairvaux. Súbor spisov, ktoré za život vytvorila, nemal v stredovekých európskych dejinách obdobu. Ani mužskí súčasníci Hildegardy nevytvorili taký komplexný súbor spisov.

Živé svetlo osvetľuje myseľ sv. Hildegardy počas jej vízií.

Napriek mnohým darom bola telesne slabá, často chorá. Takto asi Boh vyrovnával jej dary, aby neupadla do pýchy. Hildegarda vysvetľovala svoje videnia ako náhly vhľad do významu Svätého písma. Vo víziách odhaľovala hlbšie tajomstvá Biblie. Zdôrazňovala, že svoje videnia neprijíma v stave extázy alebo v akomkoľvek inom druhu vytrženia, ale vždy je v jasnom bdelom stave. Jej zjavenia odobrili biskupi i pápeži tej doby. Jej chýr vizionárky, liečiteľky a múdrej ženy sa rozšíril po celom kraji. Ľudia ju vyhľadávali. Radila, riešila konflikty, zmierovala protivníkov, povzbudzovala, učila a kázala. Udržiavala rozsiahlu korešpondenciu s dôležitými osobnosťami politiky a cirkvi. Dopisovala si s kráľmi a pápežmi, arcibiskupmi a opátkami. Jej listy i činy niekedy vyvolávali kontroverzie, neboli prijaté s pochopením, dostávala sa aj do nemilosti.

Vo vyššom veku vykonala štyri namáhavé misijné cesty po Nemecku, aby bojovala proti šíriacemu sa bludu katarov v Porýní a v okolí. Zomrela osemdesiatročná v kláštore sv. Ruperta pri Bingene. Hoci boli zaznamenané zázraky počas jej života i po jej smrti, pokusy o jej kanonizáciu v 13. a 14. storočí boli neúspešné. Jej meno bolo zapísané do Rímskeho martyrológia v 15. storočí a jej uctievanie sa schválilo len pre nemecké diecézy. Pápež Benedikt XVI. rozšíril úctu k svätej Hildegarde, svojej krajanke, v roku 2012 na celú Cirkev a zaradil ju do zoznamu svätých a povýšil ju za Učiteľku Cirkvi.

Ikona sv. Hildegardy v rovnomennom kostole.

Jej početné spisy pokrývajú širokú škálu tém, od teologických spisov, zbierky listov, životopisov svätých, autobiografie, básní a piesní až po knihy o medicíne a prírodovede.

Vyšľachtená ruža na počesť sv. Hildegardy.

Prírodovedecké diela sa venovali štúdiám o prvkoch, rastlinách, stromoch, mineráloch, rybách, vtákoch, štvornožcoch a plazoch. Tieto diela boli na svoju dobu výnimočné. V čase, kedy bola veda v plienkach, spisovala poučenia, ktoré boli známe pod titulom Physica. Išlo o encyklopédiu, ktorú používali ako učebnú pomôcku na známej lekárskej škole tej doby v Montpellieri. Hildegarda sa pri svojich opisoch a vysvetľovaní prírodných zákonov neodvoláva na vízie. Javy vysvetľovala z prírodných príčin a následne podávala teologický výklad. Bádateľské pozorovanie prírody kládla vedľa teologického výkladu, ale nepokúša sa harmonizujúcim spôsobom spájať prírodné vedy a teológiu a vytvárať demonštratívnu jednotu. V tých časoch, keď o hygiene mnoho nevedeli, radila Hildegarda, ako sa vyhnúť najobávanejším stredovekým chorobám – vodu z rybníkov a riek pokladala za pitnú až po jej prevarení.

Obraz Jednoty Najsvätejšej Trojice z prvého mystického diela Scivias nad Relikviárom sv. Hildegardy.

Základ pre každý mystický zážitok videla Hildegarda v schopnosti človeka otvoriť sa srdcom a priznať si svoje slabosti, lebo len takého človeka, obnaženého, navštívi Boh: „Boh si nevyberá svoj pobyt v zdravom tele, ale – ako hovorí sv. Pavol – svojou silou rozvíja činnosť v slabosti. Táto slabosť sa nedosahuje vonkajšou askézou, ale spontánnym vyliatím Božského do človeka, ktoré sa doň tak vnorí, že úbohé telo nemohlo tomu odporovať.“

Hildegardina mystika má dve fázy: opis (videnie) a nadväzujúce alegorické vysvetlenie Božským hlasom (počutie). Hildegarda žila bezprostredne v skutočnosti stvorenia, ako ukazujú jej obdivuhodné prírodovedecké a lekárske poznatky a jej vysoké hudobné nadanie. Všetko to však je pre ňu prostriedkom pre otváranie sa Božiemu svetlu, z ktorého čerpá silu chápať duchovne dejiny sveta a spásy.

Hildegardine vízie ju primäli vidieť ľudí ako „živé iskry“ Božej lásky, prichádzajúce od Boha tak, ako denné svetlo pochádza zo slnka. Vzťah medzi Bohom a svetom je bezprostredný, živý a stále sa obnovujúci. Boh je práve tak skutočný ako tvorstvo, v ktorom sa s nami stretáva a v ktorom je možné ho vidieť a zakúsiť. Hriech zničil pôvodnú harmóniu stvorenia. Takto to vidia pravoslávni kresťania. Kristova vykupiteľská smrť a zmŕtvychvstanie otvorili nové možnosti. Cnostný život znižuje odcudzenie od Boha a od iných, ktoré spôsobuje hriech. Tak ako všetci mystici, aj Hildegarda videla harmóniu Božieho stvorenia a miesto žien a mužov v ňom. Táto jednota nebola mnohým jej súčasníkom zjavná.

Moderná socha svätej mníšky pred Kostolom sv. Hildegardy.

Všetkému stvorenstvu podľa Hildegardy je vlastné osobité iskrenie bytia, osobitý jas, ktorý svedčí o jeho živom spojení so Stvoriteľom: „Boh sídli v kvapke rosy, vo vzduchu a všetkej zeleni. Preto neexistuje nič stvorené, čo by v sebe neobsahovalo určitý jas, či je to zeleň, semená, kvety alebo krása. Inak by to nebolo súčasťou stvorenia. Boh udržiava chod celej prírody, nielen živej, ale aj neživej, akýmsi neviditeľným pôsobením. Žije aj vzduch vo svojej zelenej sile a rozkvete a vody plynú akoby boli živé. Aj slnko žije vo svojom vlastnom svetle a mesiac sa zapaľuje slnkom v okamihu, keď sa stráca, takže žije akoby znovu od začiatku.“

Príroda nie je božská, je však posvätná. Nesmieme od seba oddeľovať Stvoriteľa a stvorenstvo, ako sme to často robili vo svojej tradičnej spiritualite. V nej bola dôležitá len jedna jediná vec: náš vzťah k Bohu; ale pritom sme neuvažovali o tom, že náš vzťah k Bohu sa celkom konkrétne prejavuje v tom, ako zachádzame s jeho dielom. Kto chváli Boha v stvorených veciach, ten ich nechce užívať pre seba, ale môže ich ponechať v ich pôvodnej kráse. Kto si neváži prírodu, neváži si často ani seba, a často ignoruje i „váhu“ Božej prítomnosti v stvorenstve. Ekologická výzva nie je len výzvou pre ľudí, ale aj pre Boha, ktorý neváha a postupuje so všetkou rozhodnosťou: „Zakaždým, keď ľudia svojimi zlými skutkami znečistia prírodné živly, použije Boh ľudské utrpenie a pohromy, aby ich očistil. Lebo Boh chce čistú zem a nedopustí, aby sa jej ubližovalo, alebo aby ju ničilo ľudské konanie.“

Moderná socha sv. Hildegardy pred kláštorným kostolom.

Počas svojho pontifikátu pápež Benedikt XVI. povedal: „Vždy vzývajme Ducha Svätého, aby v Cirkvi inšpiroval sväté a odvážne ženy ako sv. Hildegardu z Bingenu, ktoré rozvíjaním darov, ktoré dostali od Boha, prinášajú svoj vlastný osobitný a cenný príspevok k duchovnému rozvoju našich spoločenstiev a Cirkvi v našej dobe.“

Hoci Hildegarda nie je ekologička v dnešnom ponímaní, predsa jej neochvejné presvedčenie o vzájomnom prepojení všetkých vecí a o láskyplnom súcite Boha, ktorý stvoril všetko z lásky, má nám aj dnes čo povedať. Mnohí a mnohé hľadajú v Hildegarde „ekologické“ alebo „feministické“ myslenie. Svätá mníška však bola svätá pre hlboký vzťah s Bohom, s Ježišom, pre hľadanie a plnenie Jeho vôle.

Socha sv. Hildegardy v nároží kostola z roku 1957.

Sv. Hildegarda mala sviatok 17. septembra a výborne sa hodí k terajšiemu Jubilejnému roku nádeje jej nasledujúca modlitba.

Svätý Darca života, Lekár zúfalých,

Liečiteľ všetkých zlomených bez nádeje, Liek na všetky rany,

Oheň lásky, voňavá Sila, iskrivý Prameň, Ochranca!

V Tebe vidíme, ako Boh hľadá tých, ktorí sú stratení,

a zmieruje tých, ktorí sú v rozpore s Bohom.

Chválime Ťa.

Darca svetla, Zvuk radosti, Div, že žijeme,

Nádej každého človeka: Ty si naše najsilnejšie Dobro.

Aleluja!

Výber z literatúry:

Letz J. 2002: Mystičky západu. Inšpirácia pre kresťanskú filozofiu a teológiu. Vydavateľstvo Michala Vaška, Prešov 2002, 49 s.

Moltmann J. 1999: Bůh ve stvoření, CDK – Vyšehrad, Brno – Praha, 25 s.

Šrobár Š. 2010: Hildegarda z Bingenu. Teologické texty, 1 (Osobnosti). https://www.teologicketexty.cz/casopis/2010-1/Hildegarda-z-Bingenu.html

Ravik S. 2006: O světcích a patronech, Levné knihy KMa, Praha, 265 s.

Sudbrack J. 1995: Mystika. Karmelitánske nakladatelství, Kostelní Vydří, 37 s.

https://hildegardvonbingen.info/hildegard-von-bingen/kurzbiografie/

https://medievallauren.wordpress.com/2020/12/06/the-nun-vs-the-emperor/

https://www.franciscanmedia.org/saint-of-the-day/saint-hildegard-of-bingen/

SVÄTÝ ROMÁNSKY KOLÍN

2025-09-14T14:24:28Z

Kolín nad Rýnom som odporučil ako významnú lokalitu púte nášho spoločenstva práve pre dvojvežový Kolínsky dóm. Pri pohľade z vyhliadky na veži dómu sa ukazuje krásny pohľad na Kolín. Zaujali ma klenoty architektúry, ktoré miestami vystupovali v zástavbe centra mesta. Každý z nich bol iný. Unikátnych je 12 románskych kostolov, niektoré z nich s takmer dvojtisícročnou históriou.

Pohľad na Kolín z Kolínskeho dómu

Staroveký Kolín bol pôvodne rímskou obcou pre príslušníkov germánskeho kmeňa Ubiov. Manželka cisára Claudia s menom Agrippina, ktorá sa narodila na Rýne, v roku 50 povýšila obec na mesto Colonia Claudia Ara Agrippinensium. Usadili sa tu rímski veteráni. Germáni a Rimania sa spolu voľne miešali a Germáni postupne prijali rímske zvyky. V rímskych časoch bolo spomínané mesto sídlom provincie Germania Inferior. Z názvu Colonia vznikol dnešný názov mesta Kolín.

Rímska brána

Románsky Veľký kostol sv. Martina je jednou z dominánt Kolína pre svoju mohutnú vežu. Kostol bol postavený okolo roku 1150 na základoch ranostredovekého predchádzajúceho kostola, rímskeho skladu a predtým športoviska a bazénu. Bol dokončený v niekoľkých stavebných fázach až v 13. storočí, kedy získal mnoho gotických prvkov. Veža je tak dominantná, že môžeme takmer prehliadnuť zvyšok kostola, ktorý je skrytý za okolité domy.

Po zničení židovského chrámu v Jeruzaleme a následnom rozptýlení Židov bola aj v rímskom Kolíne zdokumentovaná existencia tejto komunity. Kresťanstvo prišlo do Kolína nad Rýnom už v ranom období s rímskymi vojakmi a obchodníkmi. Podľa Ireneja z Lyonu bolo mesto biskupským sídlom už v 2. storočí. Počas prenasledovania kresťanov cisárom Diokleciánom asi v roku 304 boli v Kolíne sťatí sv. Gereon a iní vojaci z tébskej légie. Boli popravení, pretože odmietli prinášať obete rímskym bohom. V 4. storočí postavili kostol zasvätený sv. Gereonovi, ktorý je tretí najstarší v Nemecku po kostoloch v Trevíri. Gereon je tiež starší ako niektoré prominentné kostoly, ktoré obdivujeme, ako napríklad Hagia Sofia v Konštantínopole (537), San Vitale v Ravenne (537) alebo katedrála v Aachene (795).

Dnešný Kostol sv. Gereona je možno najneobvyklejší z kolínskych románskych kostolov. Dominuje mu veľká, desaťuholníková vežovitá štruktúra s pôsobivým priestorovým dojmom. Desaťuholník v sebe integroval oválnu budovu kostola zo 4. storočia.

Asi koncom 4. storočia bola v meste podľa jednej verzie legendy umučená Hunmi sv. Uršuľa so svojimi 11 družkami, ktoré sa vracali z púte v Ríme do vlasti v Británii. V uvádzanom roku však Huni neboli pri Rýne ale niekde na Balkáne. Pravdepodobnejšie datovanie udalosti je stred 5. storočia. Napriek protirečivým verziám legiend o sv. Uršule, úcta k nej bola počas stáročí živá nielen v Kolíne. V mučeníckom príbehu o nej je určite pravdivé jadro.

Pôvodne románsky Kostol sv. Uršule – patrónky Kolína, ktorá sa nachádza v jeho erbe. Kostol mal zložitú históriu s mnohými etapami už od 4. storočia. Podstatné časti vznikli v 12. a 13. storočí. Nachádzajú sa v ňom nahromadené kosti z rímskeho pohrebiska.

V ranom stredoveku bol Kolín nad Rýnom významným mestom. V čase úpadku Rímskej ríše ho okolo roku 455 dobyli Frankovia. Až do začiatku 6. storočia bol Kolín hlavným mestom nezávislej franskej podríše, potom sa stal súčasťou ríše Chlodovika I. a zachoval si silnú autonómiu. Dlho žilo v meste románske obyvateľstvo po boku franských dobyvateľov. V priebehu 6. až 8. storočia sa tieto dve skupiny obyvateľstva úplne premiešali aj jazykovo. Frankovia rýchlo prijali kultúrne výdobytky rímskeho mestského obyvateľstva. Kostol sv. Gereona bol najdôležitejším kráľovským kostolom východnej časti Franskej ríše. V 9. storočí Kolín spustošili a drancovali Vikingovia na lodiach. Bolo nutné opraviť rímske opevnenie. Vo vrcholnom stredoveku sa Kolín nad Rýnom s približne 40 tisícmi obyvateľmi stal najväčším mestom v nemecky hovoriacom svete, takže jeho mestské opevnenia museli byť niekoľkokrát rozširované. Od roku 1180 do roku 1250 boli postavené vtedy najdlhšie mestské hradby 7,5 km s dvanástimi bránovými hradmi a 52 obrannými vežami v polkruhovej hradbe – mali ľuďom pripomínať nebeský Jeruzalem.

V karolínskom období (od 799) sa stal kolínsky arcibiskup jednou z najdôležitejších osôb v ríši. V roku 804 sa prvýkrát spomína názov „Svätý Kolín nad Rýnom“. Kolínski arcibiskupi mali veľké právomoci pri riadení mesta. Pod ich vedením dosiahol Kolín nad Rýnom nesporné postavenie duchovného a pútnického centra. V 12. storočí boli uskutočnené vykopávky pri Kostole sv. Uršule, kde sa našlo množstvo kostí, o ktorých sa myslelo, že sú to mučeníci včítane sv. Uršule. Prenesenie pozostatkov Troch mudrcov z Milána do Kolína nad Rýnom v roku 1164 urobilo z mesta dôležitý cieľ pútnikov a pomohlo rozvíjať príbeh o svätom meste, ktorý formoval povesť Kolína až do raného novoveku. Od 12. storočia mal Kolín nad Rýnom spolu s Jeruzalemom, Konštantínopolom a Rímom v názve mesta označenie „Svätý Kolín nad Rýnom z Božej milosti, verná dcéra rímskej cirkvi“ alebo ho volali „nemecký Rím“. Žiadne mesto severne od Álp nebolo také bohaté na veľké kostoly, svätyne, relikvie a náboženské komunity. Vo „veľkom storočí kolínskej cirkevnej architektúry“ (1150 – 1250) boli postavené románske kostoly, ktoré dodnes historicky podčiarkujú panorámu mesta.

Pôvodne románsky Kostol sv. Ondreja (St. Andreas) je zatienený slávou Kolínskeho dómu. Kostol bol pôvodne z 10. storočia. V 12. storočí bol kostol prestavaný v románskom štýle a pravdepodobne bol dokončený po veľkom požiari Kolína nad Rýnom v roku 1220.

Dvojfarebné románske stĺpy Kostola sv. Ondreja

Kostol sv. Ondreja ukrýva ostatky dominikána sv. Alberta Veľkého, významného filozofa a prírodovedca, učiteľa sv. Tomáša Akvinského.

V kostole sv. Ondreja sa nachádzajú ostatky, ktoré objavila vo Svätej zemi Svätá Helena v 3. storočí. Priviezli ich v roku 1164 spolu s relikviami Troch mudrcov. Ide o relikvie Siedmich bratov Makabejských a ich matky, čo sú starozákonní židovskí mučeníci, ktorých svedectvo je podrobne opísané v 2. knihe Makabejských.

Ako kniežatá Nemeckej ríše sa arcibiskupi veľmi často zapájali do sporov medzi pápežmi a cisármi, často na škodu svojej cirkvi, pretože často stáli v opozícii voči pápežovi. Z kolínskych biskupov a arcibiskupov bolo však viacero povýšených na oltár ako sv. Severinus (347 – 400); sv. Cunibert (623 – 663?), radca franských kráľov; sv. Heribert (999 – 1021) bol veľmi aktívny v podpore blaha svojej diecézy; sv. Anno II. (1056-1075), ktorý veľa urobil pre autoritu a česť kolínskej stolice, zároveň bol prvým arcibiskup sa dostal do otvoreného konfliktu s mestom, ktoré teraz rýchlo rástlo čo do počtu a bohatstva. Jedným z najenergickejších arcibiskupov v nasledujúcich rokoch bol sv. Engelbert (1216-1221). Podporoval morálny a náboženský život prostredníctvom niekoľkých synod. Preukázal veľkú priazeň novým rádom františkánov a dominikánov. Obnovil tiež poriadok v rámci svojho sídla a úspešne sa postavil proti pokračujúcemu úsiliu o nezávislosť od cirkvi.

Románsky bazilika sv. apoštolov z 1. polovice 13. storočia.

Kolín zažíval ako obchodné mesto neustály vzostup. V priebehu 12. a 13. storočia dosiahol Kolín nad Rýnom veľkú prosperitu. Jej základom bola obchodná činnosť mesta, ktorá ho spájala nielen so severnou Európou, ale aj s Uhorskom, Benátkami a Janovom. Kolínski kupci ovládali obchod s tovarom pozdĺž Rýna zo severného Talianska do Anglicka. Prekvitali aj miestne remeslá. Vzdelanie sa horlivo pestovalo v katedrálnej škole, v kolegiálnych kapitulách a v kláštoroch; Vyučovali tu slávni filozofi, medzi nimi bl. Ján Duns Scotus (Škótsky) a sv. Albert Veľký. V rokoch 1245 až 1248 Tomáš Akvinský študoval na Parížskej univerzite u Alberta Veľkého, ktorého potom nasledoval do Kolína nad Rýnom. V rokoch 1248 až 1252 bol tam Albertovým žiakom a asistentom. Vďaka početným kostolom a občianskym budovám prekvitalo aj umenie.

Kvôli prosperite mesta bolo rozhodnuté postaviť nebývalo veľký a pôsobivý kostol, ktorý by poskytol vhodné prostredie pre relikvie – najmä pre Troch mudrcov. Základný kameň kolínskej katedrály bol položený v roku 1248. O tom to unikátnom chráme sa chystám napísať jeden z nasledujúcich blogov.

Ostatky bl. Duns Scotusa (1265-1308) v Minoritskom kostole v Kolíne. V tom istom kostole je pochovaný i bl. Adolf Kolping (1813-1865), veľký sociálny reformátor Nemecka.

Pane Ježišu Kriste,

ktorý hľadáš tých, čo zablúdili,

a prijímaš ich, keď sa vracajú,

daj mi priblížiť sa k Tebe skrze časté počúvanie Tvojho Slova,

aby som nehrešil proti svojmu blížnemu slepotou ľudského úsudku,

prísnosťou falošnej spravodlivosti,

porovnávaním sa s jeho nižším postavením,

prílišnou dôverou v moje zásluhy

alebo neznalosťou Božieho súdu.

Veď ma, aby som usilovne skúmal každý kút svojho svedomia,

aby telo neovládlo ducha.

Sv. Albert Veľký (1200-1280)

Výber zdrojov:

Geschichte der Stadt Köln. https://de.wikipedia.org/wiki/Geschichte_der_Stadt_Köln

Lins, J. (1908). Cologne. In The Catholic Encyclopedia. New York: Robert Appleton Company. http://www.newadvent.org/cathen/04116a.htm

Stadtentwicklung in Köln. https://de.wikipedia.org/wiki/Stadtentwicklung_in_Köln

The churches in the old town of Cologne. https://nl.markus-unterwegs.com/kölnsromanischekirchen

Twelve Romanesque churches of Cologne. https://en.wikipedia.org/wiki/Twelve_Romanesque_churches_of_Cologne

ZLATÝ VEK NEMECKA – ROMÁNSKO-GOTICKÁ DOBA

2025-08-03T17:23:24Z

V Európe pokračovala vhodná klíma pre život ľudí aj na severe, prebiehalo klimatické optimum. Stredoveké teplé obdobie bolo obdobie teplej klímy v severoatlantickej oblasti, ktoré trvalo približne do roku 1250.

V blogu o počiatkoch kresťanstva v Nemecku som skončil koncom Sálskej dynastie. Po smrti Henricha V. postupne nastúpila nová silná dynastia Hohenstaufovcov v roku 1138. Začalo neskororománske obdobie (1140-1250), ktoré už bolo prechodom ku gotike. Zaujímavé sú kostoly, ktoré majú románsky spodok, ale vrch už má lomené gotické oblúky. Z rodu štaufovcov boli najvýznamnejší dvaja Fridrichovia, ktorí boli rímsko-nemeckými cisármi. Boli silnými osobnosťami, snažili sa spravovať celú ríšu od Nemecka po Taliansko, ale chceli ovládať aj pápežov, ale darilo sa im to obmedzene.

1 Dóm vo Wormse má spodok románsky a vrcholky veží gotické

2 Madona z kostola v Erfurte (1160)

Fridrich I. Barbarossa sa stal rímsko-nemeckým kráľom v roku 1152 a cisárom o 3 roky. Celkovo dosiahol konsolidáciu a rozmach ríše. Dostal sa do konfliktu s pápežom, s ktorým viedol otvorenú vojnu. Vo svojom živote riešil vzťah kráľa voči šľachte a dostal sa aj do konfliktu s talianskymi mestami a Normánmi (Vikingami), ktorý ovládali juh Talianska. Spurné mestá porazil, ale celé Taliansko nedobyl. Nebol schopný vykonávať tradičné povinnosti vládcu, ktorými bolo udržiavať mier a spravodlivosť.

Počas jeho vlády pôsobila v nemeckej cirkvi mimoriadna osobnosť Hildegarda z Bingenu, o ktorej napíšem neskorší blog. Boh ju obdaril mnohými darmi, aj videním do duší ľudí i do budúcnosti. Napísala nemeckému kráľovi rok po korunovácii mimoriadne trúfalý list:

Ó, kráľ, je nevyhnutné, aby si mal predvídavosť vo všetkých svojich záležitostiach. Lebo v mystickom videní ťa vidím ako malého chlapca alebo nejakého šialenca žijúceho pred Živými Očami. Napriek tomu máš stále čas vládnuť nad svetskými záležitosťami. Preto si daj pozor, aby ťa všemohúci Kráľ nezrazil na kolená pre slepotu tvojich očí, ktoré nevidia správne, ako držať v ruke prút správnej vlády. Hľaď, aby si nekonal tak, aby si stratil Božiu milosť.

3 Stretnutie sv. Hildegardy s cisárom Fridrichom Barbarossom

Kráľ sa na list nenahneval, v roku 1154 pozval Hildegardu na stretnutie. Vážil si ju ako Božiu osobu, udelil jej aj kláštoru ochranu. Obidvaja udržiavali vzájomne prospešný vzťah dokonca aj keď Hildegarda kritizovala cisára za podporu protipápežov. Benediktínka Hildegarda predpovedala kráľovi duchovnú slepotu, čo sa aj splnilo. V roku 1159 zvolili tesnou väčšinou pápeža Alexandra, ale Fridrich ho neuznal ale presadoval protipápeža zvoleného odporcami prvého. Pápež cisára exkomunikoval. Časom sa ukázalo, že cisár je v podpore svojho protipápeža osamotený, väčšina panovníkov ešte aj časť cisárových poddaných uznávala pápeža. Cisárovi sa prestalo vo vojnách v Taliansku dariť. Po porážke cisárskych vojsk a zrade najvernejšieho spojenca sa v roku 1177 zmieril s pápežom Alexandrom a na čas sa mu podriadil. Neskôr spory pokračovali. Cisár zomrel počas 3. krížovej výpravy, ktorú pripravoval. Utopil sa v rieke v roku 1190.

Za vlády Fridricha Barbarossu dosiahla moc Štaufov v Nemecku svoj vrchol. Cisár začal využívať Rímske právo a obnovil jeho štúdium. Rytierstvo a dvorný život zažívali svoj najväčší rozkvet. Cisársky dvor mal za úlohu vizualizovať vládu, robiť reklamu prostredníctvom festivalov, umenia a literatúry.

4 Mesto Worms sa za Štaufovcov vyvinulo na jedno z najdôležitejších centier moci. Väčšina Dómu sv. Petra bola dokončená v roku 1181. Celkový pohľad na slepeckom modeli.

5 Románska svätyňa Dómu vo Wormse.

6 Románske veže Dómu vo Wormse.

7 Detail románskej výzdoby Dómu vo Wormse.

8 Neskororománska apsida Dómu vo Wormse.

9 Na hrade Wartburg postavili v 2. polovici 12. storočia honosný románsky palác.

10 Sála v románskom paláci na hrade Wartburg.

Fridrich II. Roger, z rodu Štaufovcov sa stal nemeckým kráľom v roku 1212 a od roku 1220 cisárom Svätej rímskej ríše. Osobnosť cisára svojim vystupovaním a skutkami vyvolávala silné kontroverzie. Fakty o ňom boli často skresľované a zveličované. Protiklady jeho osoby najviac charakterizujú mená, ktoré mu dali jeho priaznivci a protivníci, „Div sveta“ verzus „Antikrist“. Fridrich bol Spasiteľom a Antikristom v jednej osobe. Bol rešpektovaný aj znevažovaný, dosiahol veľké úspechy a čelil vážnym sklamaniam.

Fridrich (Federico, Frederick) bol charizmatickou postavou, mnohých oslňoval géniom a šarmom. Mal prirodzený talent na šoumenstvo a správal sa ako poloboh, na ktorého sa nevzťahovali zaužívané pravidlá chovania. Keď bol Fridrich korunovaný za kráľa Jeruzalema, nechal sa oslavovať ako Mesiáš, ako Kristus vstupujúci do mesta. Fridrichov kancelár ho vykreslil ako Kozmického Spasiteľa s „nepochybným darom zjednotiť všetky časti vesmíru, zmieriť teplo a chlad, pevné a tekuté, jedným slovom všetky protiklady.“ Keď Fridrich náhle zomrel na infekciu, jeho ľudia boli v šoku. Väčšina ľudí akceptovala, že Fridrich je mŕtvy, ale čakali na jeho zmŕtvychvstanie, aby naplnil svoj osud. Fridricha ako symbol nemeckého znovuzrodenia, etnickej príslušnosti a identity Nadčloveka oslavovali nacisti.

Odporcovia ho vykresľovali ako prvého bezbožného človeka. Cisárovo nepriateľstvo voči Cirkvi a priateľstvo s islamom boli určitými znakmi Antikrista. Pápež Gregor sa pýtal: „Akého iného Antikrista by sme mali čakať, keď, ako je zrejmé z jeho diel, už prišiel v osobe Fridricha?“. Choval sa despoticky ako absolutistický vládca, budoval typ „totalitného štátu“.

Prečo sa Fridrich takto choval? Má to nejakú príčinu?

Keď trojročný Fridrich v roku 1198 osirel, dostal sa pod poručníctvo pápeža. Dostal základy kresťanskej viery ale myslím si, že nedostatočné, formálne. Nezískal osobný vzťah s Ježišom ako jeho dávnejší predchodca Henrich II. Vychovávali ho v meste jeho matky Normánky v Palerme. Po rodičoch dostal vysokú inteligenciu, od Boha veľa talentov a jedinečné vzdelanie. Črty Fridrichovej osobnosti možno hľadať v prostredí, v ktorom trávil detstvo a dospievanie. Ako malý chlapec sa voľne prechádzal ulicami Palerma. Nasával atmosféru najkozmopolitnejšieho mesta Európy. Stretával sa s remeselníkmi, obchodníkmi a námorníkmi. Tiež na neho vplývali kňazi, filozofi i okultisti. V Palerme sa prelínali vplyvy vládnucich Normánov s domácimi Sicílčanmi, tiež z Byzantíncami, Arabmi a Židmi. V mysli sa mu miešala katolícka, pravoslávna, moslimská a židovská viera a tiež racionalizmus a materializmus. Fridrich trávil hodiny rozvíjaním svojich vedomostí o vede a náboženstve, umení a filozofii. Mal k ním prístup, aký nemal ktorýkoľvek iný mladý muž v Európe alebo v Stredomorí. Táto bohatá rozmanitosť vštepila v mladom kráľovi zvedavosť i určitú toleranciu. Plynule hovoril normánskou francúzštinou, arabčinou, nemčinou a stredovekou sicílčinou. Zdá sa, že mal praktické znalosti latinčiny.

Vďaka arabským a byzantským vplyvom poskytoval Palermo učencom viac vedomostí o určitých vedách ako napríklad Londýn alebo Kolín nad Rýnom. Fridrich podporoval vedecké skúmanie prírodných javov. Písal listy, v ktorých kládol otázky vedcom a matematikom a sám vykonával experimenty. Hovorí sa, že nikdy neveril ničomu, čo sa nedalo racionálne vysvetliť. Bol najvedeckejším panovníkom 13. storočia a pravdepodobne aj intelektuálne najvýznamnejším vládcom stredoveku. Fridrich bol tak trochu polyhistor. Rozsiahly kráľovský park zahŕňal zoologickú záhradu a astronomické pozorovania sa diali z veže kráľovského paláca. Osobne vytvoril na svoju dobu unikátny prírodovedný opis dravých vtákov. Pripisujú mu ale i desivé, amorálne až zločinné experimenty na ľuďoch, včítane malých detí. V roku 1221 založil Neapolskú univerzitu ako svetskú (nenáboženskú) inštitúciu, ktorá sa výrazne odlišovala od vtedajších kláštorných škôl. Fridrich mal záľubu aj v umení, bol nadaným spisovateľom, citlivým básnikom a mecenášom umenia.

11 Západná časť Dómu sv. Martina v Mainzi (Mohúči) od severu - 1200-1239

12 Západná časť Dómu v Mainzi od juhu - 1200-1239

13 Portál v západnej časti Dómu v Mainzi - 1200-1239

14 Loď Dómu v Mainzi (2. polovica 12. storočia) a západný chór (1. polovica 13. storočia)

15 Neskororománsky západný chór Dómu v Mainzi - 1200-1239

Predošlý opis Fridricha by sa hodil skôr na renesančnú, osvieteneckú, či liberálnu osobnosť. Predsa však Fridrich nebo určený na vedu a umenie, ale mal ako cisár vládnuť, spravovať, manažovať. V tejto oblasti mal tiež veľké dary. Bol pragmatický. Vraj nebol ani vrtkavý, ani donkichotský. Vládol ako zručný vojak, diplomat a vynikajúci správca. Fridrichove činy neboli ničím iným ako výsledkom prefíkanej diplomacie a politickej kalkulácie. Stal sa kráľom Sicílie, cisárom Svätej rímskej ríše a kráľom Jeruzalema – všetkým týmto územiam skutočne vládol. Sicílske kráľovstvo spravoval na vysokej úrovni ako sekulárny štát s pokrokovými zákonmi založené na humanitných etických princípoch.

Fridrich bol na jednej strane kresťanský panovník, ktorý ako cisár mal hájiť cirkev, ale jeho skutky boli často opačné. O kresťanskej viere sa niekedy vyjadroval s pochybnosťami až hereticky. Hoci Fridrich uznával herézu proti viere za zločin, pripisoval plnú právnu autoritu cisárovi vo všetkých občianskych, trestných a cirkevných záležitostiach, pričom pápežstvo alebo jeho nároky na akúkoľvek autoritu takmer vôbec nespomína.

Z jeho správania sa zdá, že mu bol bližší islam ako kresťanstvo. Možno v detstve prežil väčší citový príklon k islamu. Zrejme nezažil živý vzťah s Ježišom. Obzvlášť výpovedná udalosť sa stala počas jeho návštevy Jeruzalema, keď moslimovia oddaní svojej viere boli pohoršení Fridrichovým zjavným nedostatkom zbožnosti alebo vážnosti v praktizovaní jeho vlastnej viery.

Fridrich bol skôr saracénsky sultán ako kresťanský kráľ. Žil zhýralým životom s množstvom konkubín. Údajne mal hárem strážený čiernymi eunuchmi a zabával sa tanečnicami ako orientálny despota. Fridrich mal najmenej 20 detí s najmenej 13 manželkami a niekoľko nemanželských detí.

Zrejme mal záľubu aj v ezoterike. V jeho nevšednom tajomnom hrade Castel del Monte postavenom na symbole osmičky sa asi diali okultné rituály. Je zaujímavé, že Frederick sa stretol s matematikom Leonardom Fibonaccim a určite nie je náhoda, že podlahy, krby, okná a dokonca aj tiene na osemuholníkovom nádvorí kódujú Fibonacciho postupnosť. Akantový list, obľúbený symbol v neskoršom slobodomurárstve, je výrazným dekoratívnym motívom.

Fridrich bol zrejme deista, veril v najvyššiu bytosť len abstraktne, možno ako stvoriteľa vesmíru, ale bez náboženských dogiem a bez viery v nadprirodzené udalosti. Stredoveká politika a osobnosti boli zložité, ale Fridrichova reakcia na exkomunikáciu si zaslúži zmienku v akomkoľvek zázname o ľahostajnosti alebo čírej drzosti stredovekého panovníka.

16 Stredoveké Assisi na kopci

Počas Fridrichovho panovania pôsobil sv. František, ktorý založil Rád Františkánov. Sv. František sa narodil o 13 rokov skôr ako Fridrich. Zhodou okolností boli obidvaja pokrstení v Assisi. Fridrich II. mal zložitý vzťah s františkánmi, bola to zmes obdivu a konfliktu. Vážil si ich zbožnosť a duchovné ideály, dokonca ho mohli ovplyvňovať v jeho vlastnom prístupe k riadeniu a spiritualite. Jeho politické ambície a strety s pápežstvom úzko spojeným s františkánmi viedli k napätiu a nezhodám. Pre svoju neposlušnosť voči cirkvi bol niekoľko krát exkomunikovaný. Niektorí františkáni totiž považovali Fridricha II. za hrozbu pre Cirkev a dokonca ho označovali za Antikrista. Napriek týmto konfliktom si Fridrich II. zachoval určitý rešpekt k rádu a dokonca zamestnával niektorých františkánov ako poradcov a kaplánov.

Vzácnou dcérou sv. Františka bola naša rodáčka sv. Alžbeta, o ktorej bude osobitný blog. Fridrich sa zúčastnil na slávnostnom povýšení jej pozostatkov v Marburgu, keď bola vyhlásená za svätú o 4 roky po smrti. Oblečený bol v sivej kajúcnej tunike a bol bosý, čím chcel verejne vyjadriť svoju ochotu k sebaponíženiu. Takéto symbolické akty však môžu len ťažko slúžiť ako dôkaz vládcovej osobnej zbožnosti.

Odloženie Fridrichom sľúbenej križiackej výpravy do Svätej zeme spôsobilo, že rozhorčený pápež Fridricha exkomunikoval, ale v roku 1228 aj tak odišiel a veľkolepým spôsobom získal späť Jeruzalem, Betlehem a Nazaret bez krviprelievania. Fridrichove vojenské akcie v Taliansku vyvolali v pápežovi obavy z obkľúčenia Pápežského štátu a v roku 1239 opäť exkomunikoval cisára. Fridrich nezasiahol proti invázii Mongolov v roku 1242-1241. Bola to jeho povinnosť ako cisára ale on sa vyhováral na zlý vzťah s pápežom. Boj medzi pápežom a cisárom vyvrcholil Fridrichovým zosadením z trónu v roku 1245. V nasledujúcich rokoch stratil veľkú časť stredného Talianska. Zdalo sa, že Fridrich je na pokraji obnovenia svojho majetku, keď v roku 1250 náhle zomrel na infekciu. Bol odetý do bieleho habitu cisterciánskeho mnícha, aby demonštroval svoje spojenie aj s náboženským svetom. Možno vyjadriť nádej, že jeho pokánie bolo úprimné a spásonosné.

17 Model Dómu sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu z 1. polovice 13. storočia

18 Dóm sv. Petra a sv. Juraja v Bambergu od východu

19 Románsky východný chór sv. Juraja a veže Dómu v Bambergu

20 Detail románskeho východného chóru a veže Dómu v Bambergu

21 Severovýchodný románsky portál Dómu v Bambergu

Fridrich položil na Sicílii základy centralizovaného a odborne spravovaného štátu, ale v Nemecku fakticky odovzdal vládu ríšskym kniežatám. Poskytovaním rôznych privilégií zveril značné zemské práva svetským a duchovným vládcom, čím podporil rozvíjajúci sa proces rozpadu ríše.

Keď porovnáme obidvoch Fridrichov s ich predchodcom cisárom sv. Henrichom II. mužom plným vzťahu s Kristom alebo so súčasníkmi sv. Hildegardou a sv. Františkom, či sv. Alžbetou vidno obrovské rozdiely. Silné ľudské ego voči spolupráci človeka so svojim Stvoriteľom. Sv. František sa modlil:

Pane Ježišu, urob ma tvorcom pokoja,

aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť,

odpustenie, kde sa množia urážky,

jednotu, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, čo blúdia,

vieru tým, čo pochybujú,

nádej tým, čo si zúfajú,

svetlo tým, čo tápu vo tmách,

radosť tým, čo smútia.

Daj, aby som sa snažil

skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali,

skôr chápať iných, než aby mňa chápali,

skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame – nadobúdame,

len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých,

len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia,

len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu.

Amen

Výber zdrojov:

Dolan Marion 2022: The Wonder Of Holy Roman Emperor Frederick II Stupor Mundi

Mendola Luigi 2012: Was Frederick II an Atheist?

Lauri Daniel 2011: Frederick II: Anti-Papal or Papal Manipulator? A study into the Cause of Conflict between Emperor Frederick II and Pope Gregory IX

Jimenez Larry 2024: 10 Intriguing Stories about the First Reich’s Antichrist by

Fridrich II. (Hohenstaufen). https://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_II._(HRR)

AI „franciscan about frederick ii“

https://de.wikipedia.org/wiki/Friedrich_II._(HRR)

Religion in Germany, Religionen in Deutschland, en.wikipedia.org de.wikipedia.org

ZLATÝ VEK NEMECKA – ROMÁNSKA DOBA

2025-06-12T19:20:29Z

V Európe bola vhodná klíma pre život ľudí aj na severe, prebiehalo klimatické optimum. Stredoveké teplé obdobie bolo obdobie teplej klímy v severoatlantickej oblasti, ktoré trvalo približne od roku 950 do roku 1250.

V blogu o počiatkoch kresťanstva v Nemecku som skončil duchovným prebudením tzv. otonskou obnovou, keď nastúpil kráľ (936) a potom cisár svätej rímskej ríše Otto I., ktorý začal kultúrny zlatý vek po vzore predchodcu Karola Veľkého. Panovník sa ujal vlády v čase veľkej krízy v cirkvi, keď sa vedenie cirkvi zmietalo v „temnom storočí“ pápežstva (880 až 1049). Vplyvné rímske rody a ich konkubíny priamo ovplyvňovali voľbu pápežov a snažili sa na svätý stolec dosadiť svojich synov. Mnohí pápeži tohto obdobia boli svojou nekompetentnosťou a morálnou zhýralosťou výsmechom duchovného života a pápežského úradu. Úpadok pápežstva v tomto období sa uznáva ako jeden z významných dôvodov, ktoré viedli k Východnej schizme, definitívnemu rozštiepeniu kresťanstva na západné rímske kresťanstvo a na východné pravoslávne kresťanstvo. V takejto ťažkej dobe si Boh viedol svoju cirkev. Cez svojich oddaných služobníkov dal vzniknúť obnovnému clunyjskému hnutiu u benediktínov vo Francúzsku. Dobrý vplyv hnutia sa rozšíril do kláštorov bývalej franskej ríše (Francúzsko a Nemecko) a odtiaľ do vládnucich vrstiev. Na Otta I. mala veľmi dobrý vplyv aj manželka svätého života Adelaida.

Katedrála v Speyeri je najväčší románsky kostol na svete

Jeden z nemorálnych pápežov „temného storočia“ začal viesť dobyvačné boje, ale keď sa mu nedarilo, tak si zavolal na pomoc Otta I. Víťazný nemecký kráľ bol korunovaný v roku 962 za cisára Svätej rímskej ríše a vydobyl si, že pápežská voľba sa má uskutočniť len so súhlasom cisára a za prítomnosti jeho zástupcov. Nemecký cisár Oto I. odovzdal biskupom kráľovskú súdnu právomoc, vyberanie daní a poskytol im územie, takže boli imúnni pred zásahmi štátnych úradníkov. Oto I. si zaistil vplyv na cirkev tým, že vymenovával biskupov a opátov. V tom čase tento ústupok pápeža znamenal ozdravenie volieb pápežov, zamedzeniu intríg a amorálneho vplyvu rímskej šľachty. V tomto období sa zrodili počiatky románskeho obdobia.

Západná časť Katedrály v Speyeri je inšpirovaná románskym obdobím

Obnova cirkvi i boje s rímskymi rodmi o pápežstvo pokračovala aj za Ottových nasledovníkov. Posledným potomkom z Ottovho rodu bol Henrich II., nemecký kráľ (1002) a cisár (1024). Henrichovi rodičia boli nábožní. Svojho syna i dcéru Gizelu dali vychovávať svätému biskupovi Wolfgangovi z Regensburgu, ktorý v nich vzbudil živú vieru. Henrich si za manželku zobral rovnako veriacu Kunigundu. Nemali však deti asi pre neplodnosť manželky. Z toho vznikli legendy, že sa zasvätili Bohu a žili ako brat a sestra. Henrichovu sestru Gizelu budúcu blahoslavenú vydali rodičia za uhorského kráľa Štefana budúceho svätého a spolu mali syna Imricha tiež povýšeného na oltár.

Ostatky sv. Wolfganga v Kostole sv. Emmeráma v Regensburgu

Stredoveký náhrobok sv. Henricha a sv. Kunigundy v katedrále v Bambergu

Manželia Henrich a Kunigunda sa ako kresťania s hlbokou vierou snažili šíriť Božie kráľovstvo. Cisár Henrich s podporou manželky cestoval po krajine, pracoval na zlepšení života poddaných, odstraňoval neporiadky a bránil ľudí proti nespravodlivosti. Okolo seba zhromaždil svätých mužov ako bol napríklad opát Odilo z Cluny. Žiadal od nich, aby ho upozornili na chyby, ktoré robí, aby sa mohol opraviť. Niekoľkokrát bol donútený vojensky obrániť vlasť a Cirkev. Založil biskupstvo v Bambergu, postavil viacero chrámov a kláštorov. Zdravie mu však vypovedávalo. Zomrel uprostred činnosti v roku 1024. Pochovali ho v chráme v Bambergu. Na jeho príhovor sa stali mnohé zázraky. Za svätého ho vyhlásili v roku 1146.

Kunigunda zase žila utiahnutým životom. Jej izba bola veľmi skromne zariadená. Štedro podporovala chudobných a prijímala kohokoľvek z poddaných. Po smrti manžela sa Kunigunda túžila utiahnuť do kláštora, čo sa jej splnilo rok po jeho smrti. Jej majetok sa použil na stavbu kláštorov, na ozdobu chrámov a ako podpora pre chudobných. V kláštore dôsledne vykonávala všetky práce a aj tam sa starala o chudobných až do smrti v roku 1033. Podľa svojho želania ju pochovali v chudobných šatách vedľa jej manžela Henricha v katedrále v Bambergu. Za svätú bola vyhlásená roku 1200.

Gotický kostol sv. Henricha (Jindřicha) a sv. Kunigundy (Kunhuty) v Prahe, kde sídli slovenská farnosť

Po smrti Henricha II. nastúpilo nové obdobie. Začala vládnuť nová dynastia, sálsky rod z oblasti dnešného Porýnia-Falcka. Tu sa zrodili skvosty románskeho obdobia. Vznikla vrcholne románska architektúra v Nemecku (1030-1140). Všetci králi zo sálskeho rodu sa stali i rímsko-nemeckými cisármi. V tom čase pôsobilo blahodarne clunijské hnutie na čele s opátom sv. Odilom (994-1049). Ako prvý na trón nastúpil Konrád II. (1024-1039), ktorý začal stavať cisársky chrám v Speyeri s cieľom postaviť najväčší kostol na Západe. Chcel ukázať prestíž nemeckých cisárov v cirkvi. Z Konrádovho obdobia sa zachovala cisárska krypta, kde sú pochovaní králi tejto dynastie.

Krypta Speyerskej katedrály z roku 1039

Jeho nástupcom sa stal Henrich III. (1039-1056), počas ktorého vlády gradoval blahodarný vplyv kláštora Cluny. V Ríme nastúpila Gregoriánska reforma (1049-1124). Začali sa objavovať pápeži, ktorí to z cirkvou a kresťanstvom mysleli vážne, pokúšali sa ju reformovať, chceli vymaniť centrum cirkvi i všetkých biskupov od vplyvu rodov, kráľov a cisárov a podriadiť len Kristovi. Postavili sa proti laickej investitúre - dosadzovaniu cirkevných hodnostárov svetskou mocou. Bojovali proti kupovaniu cirkevných úradov a nemravnému životu duchovenstva. Táto snaha musela nutne viesť k sporu medzi cirkvou a jednotlivými panovníkmi, hlavne nemeckými cisármi. Obidve strany boli silne previazané. Biskupi vo Svätej rímskej ríši totiž ako ríšske kniežatá zastávali aj svetské funkcie a mali tak záväzky ako voči pápežovi, tak aj cisárovi. Kedysi to bolo na prospech ako ochrana proti výčinom rímskych rodov, ale teraz to bola brzda. Aj v dnešnej dobe sa niektorí silní prezidenti snažili ovplyvniť voľbu pápeža.

Žiaľ situácia v cirkvi za niektorých pápežov bola stále žalostná, čo viedlo k schizme (1054) – k rozdeleniu cirkvi na východnú a západnú.

Cisár Henrich IV. (1056 – 1106) sa snažil udržať si právo vymenovávať biskupov a mať dohľad nad voľbou pápeža. Jeho osobný život nebol svätý. Vraj usporadúval aj satanské rituály a orgie a nahováral na ne svoju manželku. Za jeho vlády nastúpil silný pápež benediktínsky mních sv. Gregor VII. (1073 – 1085). Bol hlboko veriaci a rozhodný, je považovaný za jedného z najväčších pápežov v dejinách a za jednu z najvýraznejších historických postáv svojej doby. V roku 1070 odmietol kandidáta kráľa Henricha IV. na pozícii milánskeho arcibiskupa. V roku 1075 vyhlásil primát duchovnej moci nad svetskou a postavil sa za nezávislú voľbu biskupov. Požadoval výlučné právo na vymenovanie a odvolávanie biskupov a tiež právo na odvolávanie svetských panovníkov včítane cisára. Henrich zvolal synodu nemeckých biskupov, kde došlo k vypovedaniu poslušnosti Rímu. Pápež reagoval tým, že Henricha roku 1076 zosadil a exkomunikoval a jeho poddaných oslobodil od ich prísahy vernosti. Henrichovi hrozila skutočná možnosť, že ho šľachtické rody prestanú rešpektovať a zvolia si nového kráľa. Rozhodol sa preto pre zmierenie a vykonal v zime kajúcnu cestu pešo k pápežovi do talianskej Canossy (1077), kde prosil pápeža o odpustenie. No už v roku 1080 sa Henrich vzbúril proti pápežovi, keď Gregor vyhlásil, že biskupi budú volení duchovenstvom a ľuďom, pod dohľadom pápeža. Nasledovali prudké reakcie z obidvoch strán: kliatba, dobytie Ríma, pomoc Normánov, voľba protipápeža, vyhlásenie Henricha za cisára a nakoniec upokojenie situácie.

Za vlády Henricha IV. ešte dieťaťa, lepšie povedané za vlády jeho matky, bol vysvätený Speyerský dóm (1061). Stavba zahŕňala západnú budovu a trojloď s priľahlou priečnou loďou. Chór už lemovali dve veže. Stredná loď lode mala rovný strop, bočné lode boli zaklenuté. Stavba bola najväčším kresťanským kostolom.

Časť Katedrály v Speyeri z roku 1106

Východná časť Katedrály v Speyeri (1106)

Henrich IV. sa v roku 1081 chystal na rozhodujúcu bitku voči protikráľovi. Odovzdal sa pod ochranu Panny Márie. Po smrti protivníka sa odhodlal zásadne prestavať Speyerskú katedrálu. Novou stavbou poďakoval nebeským mocnostiam za ich podporu proti svojim odporcom. Pravdepodobne i z mocensko-politických dôvodov dal postaviť na dnešné pomery takú veľkú budovu v malom mestečku s 500 obyvateľmi. Nechal polovicu katedrály zbúrať a prestavať na ešte väčšiu a vyššiu. Namiesto rovného dreveného stropu vznikla najväčšia klenba v bývalej ríši. V roku 1106 bola nová katedrála v Speyeri dokončená. S dĺžkou 134 metrov a šírkou 33 metrov bola najväčšou budovou svojej doby. V roku 1130 ju prekonal Opátsky kostol v Cluny, ten však už dnes neexistuje. Kláštorné budovy a väčšina kostola boli zničené počas ateistického besnenia Francúzskej revolúcie. Jeho rozsiahla knižnica a archív boli vypálené a kostol bol vydaný na drancovanie. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov sa z mohutných múrov opátstva ťažil kameň, ktorý sa použil pri obnove mesta.

Detail románskej výzdoby na Dóme v Speyeri

Dóm v Speyeri zasvätený Panne Márii a sv. Štefanovi prvomučeníkovi ma veľmi zaujal svojou krásou. Mohutnosť a majestátnosť sa snúbila s jednoduchosťou a svetlosťou. Krásu zväčšoval aj ružový odtieň použitého pieskovca. V špeciálnej kaplnke sú uchovávané vzácne relikvie, medzi nimi kus z odevu sv. Edity Steinovej a časť zo svadobných šiat sv. Alžbety.

Hlavná loď Speyerského dómu

Hlavná loď a svätyňa Dómu v Speyeri

Svätyňa Katedrály v Speyeri

V nemeckej politike nedošlo k zmene politiky ani po nástupe nového kráľa (1099) a neskôr cisára Henricha V. (1111-1125), ktorý pokračoval v štýle vlády svojho otca. Po roku 1100 boli po celom Nemecku zakladané nové mestá, hrady, biskupské paláce a kláštory. V tej istej dobe začal proces východnej kolonizácie - rozširovania nemeckej kultúry: zakladanie miest a dedín na slovanských územiach východne od Labe: Čechy, Morava, Sliezsko, Pomoransko, Prusko, Poľsko a neskôr i Uhorsko.

Cisár Henricha V. sa snažil vyriešiť spor s pápežom o kompetencie pri voľbe biskupov. Nasledovali roky dohadovania a násilia. Keď na miesto pápeža nastúpil Kalixt II. (1119), podarilo sa mu prijatý tzv. Wormský konkordát (1122), ktorý urovnal existujúce spory. Cisár sa zriekol investitúry a súhlasil s cirkevnou voľbou biskupov a opátov, pápež súhlasil s cisárovou prítomnosťou pri voľbách a právom cisára voľbu potvrdzovať. Došlo aspoň teoreticky k oddeleniu cirkevnej a svetskej moci a cisár naďalej dosadzoval kňaza len do jeho svetského úradu. Táto odluka bola obojstranne výhodným kompromisom, ktorý umožnil ukončiť spory. Ako sa dozviete v pokračovaní, spory medzi pápežmi a cisármi pokračovali.

Východný chór Katedrály v Mainzi (Mohúči) postavený v rokoch 1100-1130

Románska kaplnka pri Dóme v Mainzi (1137)

Na záver ponúkam príbeh zo života sv. cisára Henricha II. Jedného dňa navštívil kláštor Saint-Vanne v Lotrinsku. Keď vstupoval, vyhlásil, že sa rozhodol zanechať všetko, a prosil mníchov, aby ho prijali medzi seba. Richard, opát kláštora, sa ho opýtal: „Chcete byť teda podľa Kristovho príkladu poslušným až do smrti?“ „Áno,“ odpovedal Henrich, „z celého srdca chcem!“ Opát vtedy zvýšeným hlasom povedal: „A ja vás od tejto chvíle prijímam medzi svojich rehoľníkov pre blaho vašej duše.“ Cisár povedal: „Prisahám, že vás budem presne počúvať vo všetkom, čo mi rozkážete.“ „Chcem teda,“ povedal Richard, „a rozkazujem vám, aby ste znovu prevzali cisársku vládu, zverenú vám Božou Prozreteľnosťou.“ Cisára to zaskočilo, no poslúchol a pokračoval v správe krajiny a v čnostnom živote.

Výber zdrojov:

Aachener Dom https://de.wikipedia.org/wiki/Aachener_Dom

Aachener Heiligtumsfahrt, 2025 https://de.wikipedia.org/wiki/Aachener_Heiligtumsfahrt

Religion in Germany, Religionen in Deutschland, en.wikipedia.org de.wikipedia.org

Hesemann M. 2023: Auf Tuchfühlung mit Jesus und Maria 15. Juni 2023 in Spirituelles, 2 Lesermeinungen Druckansicht | Artikel versenden | Tippfehler melden. https://www.kath.net/news/81826

AACHEN – TRETIE NAJDÔLEŽITEJŠIE PÚTNICKÉ MIESTO V STREDOVEKEJ EURÓPE

2025-04-07T18:45:13Z

V Aachenskom dóme Matky Božej sme s priateľmi zažili hlbokú duchovnú atmosféru. Miestna služba tlmila akékoľvek prejavy hluku, pobehovania po kostole a fotenia. Vyzývali nás na tichú prípravu na svätú omšu. Priamo v 1200 ročnej nádhernej kaplnke byzantského štýlu som vnímal premodlenie miesta miliónmi pútnikov. Duchovný zážitok umocnili aj krásne spevy, do ktorých sme sa snažili zapojiť. V kostoloch pri vstupe je dostatok notovaných modlitebných knižiek vypracovaných s nemeckou dôkladnosťou.

Aachenský dóm je jedna z najvýznamnejších cirkevných stavieb v Nemecku. Od roku 1978 je na zozname svetového dedičstva UNESCO. Jadrom Dómu je kaplnka kráľovského paláca Karola Veľkého v Aachene z roku 803. Táto 8 uholníková stavba obklopená 16 uholníkovou dvojposchodovou chodbou je najvýznamnejším architektonickým príkladom karolínskeho obdobia a prvou stredovekou monumentálnou stavbou na nemeckom území, z ktorej sa zachovali všetky podstatné prvky. Architekt sa inšpiroval najmä chrámom San Vitale v Ravenne vysväteným v roku 547 a carihradským chrámom Malá Hagia Sofia (536). Mocný franský panovník sa usiloval vyrovnať byzantskému cisárovi vo všetkých oblastiach aj v bohatej výprave liturgických slávností. Kostol bol postavený na pozostatkoch rímskych termálnych kúpeľov s použitím rímskych stavebných materiálov z mnohých častí Franskej ríše. V kupole bola zhotovená mozaika Krista Pantokrátora (Vševládcu).

Aachenský dóm s osemuholníkovou kaplnkou z roku 805 pri pohľade z trojitej hranice Nemecka, Belgicka a Holandska

Aachenská kaplnka Karola Veľkého a Chrám San Vitale v Ravenne

Karol Veľký zabezpečil v roku 799 pre centrálny chrám Franskej ríše od jeruzalemského patriarchu, vtedajšieho pápeža v Ríme, byzantskej cisárovnej Ireny a bagdadského kalifa významné relikvie:

Ježišovo bedrové rúcho na kríži

Ježišove plienky vyrobené z ťavej alebo kozej srsti, možno z „nohavíc sv. Jozefa“

Veľké Máriino rúcho mala podľa tradície na sebe Matka Božia pri narodení Pána

Rúcho sťatia sv. Jána Krstiteľa, do ktorého bola zabalená jeho hlava

Menšími relikviami sú:

Kristov opasok

Povrazový bič z Kristovho bičovania

Máriin opasok

Miestni kresťania i pútnici veria v pravosť relikvií.

Štyri textilné relikvie priťahovali oddávna státisíce ľudí do Aachenu

Ku Karolovej kaplnke v priebehu stáročí pripájali ďalšie časti tak, že niečo zrušili, niečo prestavili a iné dostavali. Okolo 8 uholníkovej kaplnky - lode sa vytvorilo gotické presbytérium, prstenec kaplniek, veže a predsieň. Spojením západnej prístavby, ktorá sa podobá hradu, s ústrednou zvýšenou loďou sa v Aachene utvorila kompozícia tesne vedľa seba zoradených vysokých budov, ktorá sa stala určujúcim prvkom chrámovej architektúry v stredoveku. Funkcia budovy kostola sa v priebehu dejín menila od niekdajšej karolínskej kaplnky až po súčasnú biskupskú katedrálu.

Aachenský dóm zo severu

Zložený Aachenský dóm z rôznych stavebných etáp

Chrám s mauzóleom Karola Veľkého sa stal veľkou atrakciou. Od roku 936 tu korunovali rímsko-nemeckých kráľov na mramorovom tróne Karola Veľkého. Cisár Otto III. dal roku 1000 v kaplnke otvoriť hrobku Karola Veľkého, zostúpil do nej a kľakol si pred mŕtvym panovníkom. Rojčivý obdiv k veľkému predchodcovi ho viedol k tomu, aby si ako cennú relikviu vzal kríž položený na Karolovej hrudi. O dva roky po tom mladý cisár zomrel na vojnovej výprave v Itálii. Jeho posledné želanie sa splnilo. Pochovali ho v tej istej aachenskej zámockej kaplnke ako jediného nemeckého panovníka po Karolovi Veľkom.

Mnohí nemeckí panovníci uctievali kostol a zveľaďovali umelecké poklady prostredníctvom štedrých darov a nadácií. V rokoch 1002 až 1014 dal Henrich II., ktorý sa stal svätým aj s manželkou, postaviť vo východnej galérii ambonu v tvare kazateľnice, ktorá je jedným z najveľkolepejších pokladov otonského umenia (919-1024).

Ambona sv. Henricha II.

Zlatý oltárny obraz Pala d'oro, vyrobený pravdepodobne vo Fulde okolo roku 1020, dnes tvorí predok obetného stola. Pozostáva zo 17 jednotlivých panelov s reliéfmi z razeného zlatého plechu. V strede tróni Kristus ako Vykupiteľ sprevádzaný Máriou a archanjelom Michalom.

Oltárny obraz Pala d'oro a v pozadí relikviár s textilnými relikviami

V roku 1165 antipápež Paschal III. vyhlásil Karola za svätého, cirkev to neuznala. Aj tak bol Karol v časti Nemecka a Francúzska uctievaný ako svätý pre jeho misijnú činnosť, ale jeho život zďaleka nebol svätý. Mal viacero konkubín, násilne obracal ľudí na vieru. Relikviár Karola Veľkého bol vytvorený vo forme jednoloďovej baziliky v roku 1215 aachenskými zlatníkmi na objednávku kráľa Fridricha II.

Relikviár Karola Veľkého

Mariánsky relikviár bol dokončený v roku 1239. Bol tiež vyrobený v Aachene a podľa tradície stredovekých zlatníkov je jedným z najvýznamnejších relikviárov všetkých čias. Obsahuje spomínané štyri textilné relikvie získane Karolom Veľkým. Relikvie od morového roku 1349 každých sedem rokov ukazovali obyvateľom a pútnikom v rámci pútí do Aachenu. Už v tom čase sa vraj v Aachene zišlo na púti do svätyne viac ako 100 tisíc pútnikov. Číslo sedem bolo vybraté pravdepodobne s ohľadom na biblické symbolické číslo s mnohými významami. Atraktivita aachenskej púte bola medzi pútnikmi v stredoveku založená aj na očakávaní úplného odpustenia hriechov, ktoré bolo pri príležitosti púte udelené pápežom. Púte pretrvali storočia. V roku 1937 sa aj napriek neodporúčaniu zúčastnilo púte viac ako 800 000 ľudí ako tichý protest proti nacistickému režimu.

Relikviár so štyrmi textilnými relikviami

Kvôli púťam bola Osemuholníková kaplnka zvýšená okolo roku 1190 a vybavená ôsmimi ozdobnými štítmi (1240/1250).

Nadstavený vrchol osemuholníkovej kaplnky upravovaný v rôznych storočiach

V chráme v Aachene sa nachádza zázračná socha Márie s dieťaťom. Možno mala predchodkyňu v 13. a podľa istej tradície už v 10. storočí. Prvá doložená dubová postava Márie s dieťaťom zo 14. storočia takmer úplne zhorela pri veľkom požiari Aachenu v roku 1656. Hlavy gotických postáv, ako aj Máriina pravá ruka boli zachránené, zreštaurované a integrované do novej sochy Márie z lipového dreva. Popol spopolnenej postavy bol uložený v skrytej dutine v zadnej časti. Postava Márie bola prinajmenšom od 15. storočia zdobená vzácnymi textilnými odevmi a šperkami.

Milostivá socha Panny Márie s Ježiškom zo 14. storočia

Púte do svätyne sprevádzali v kostole stavebné zmeny v gotickom štýle. Malý obdĺžnikový východný chór bol zbúraný a namiesto neho bola postavená vysoká gotická Svätyňa (chórová sieň) na uschovanie a prezentáciu relikviárov, ktorej vysvätenie sa uskutočnilo na 600. výročie úmrtia Karola Veľkého v roku 1414. Zároveň k osemuholníku na južnej strane pribudla Uhorská kaplnka (1367) a Matyášova kaplnka (1379/1420). Neskôr bola pristavaná Kaplnka sv. Anny Samotretej (1449) a gotická Kaplnka sv. Mikuláša (1487). Úcta k sv. Anne Samotretej bola veľmi rozšírená počas obdobia gotiky, i keď v Svätom Písme o tom nie je žiadna zmienka a asi sa také stretnutie z časového hľadiska ani nemohlo uskutočniť. Napriek tomu je to milé a ľudské.

Vysoká gotická svätyňa na uchovávanie relikviárov a pred ňou kaplnka Karola Veľkého

Prechod z osemuholníkovej kaplnky do gotickej svätyne

Gotické kaplnky sv. Anny a sv. Mateja

Sv. Anna Samotretia drží dcéru Pannu Máriu a vnuka Ježiška

Okolo roku 1350 boli na karolínskych schodiskách umiestnené vrcholne gotické vežové kupole s bočnými vežičkami. Z týchto exponovaných častí stavby a mosta, ktorý spájal západnú vežu s osemuholníkom, boli vystavované relikvie.

Spojenie západnej veže a osemuholníkovej kaplnky

Kostol bol v rokoch 936 až 1531 korunovačným miestom 30 rímsko-nemeckých kráľov a kráľovien. V priebehu 17. a 18. storočia sa architektúra a zariadenie kostola menili, v neposlednom rade aj kvôli obrovským škodám spôsobeným požiarom mesta Aachen v roku 1656. Na kostole Panny Márie boli zničené strechy a gotická západná veža bola z väčšiny zbúraná. Strecha chórovej siene a osemuholníka boli v roku 1664 opravené barokovou strešnou kapotou. Uhorská kaplnka bola v roku 1767 kompletne prerobená.

Baroková Uhorská kaplnka

Napoleon ukradol z Dómu antické stĺpy a odviezol ich do Louvru. Po Viedenskom kongrese v roku 1815 sa kláštorná kapitula snažila presvedčiť pruskú kráľovskú rodinu, aby kostol zachovala a zrekonštruovala, no bola úspešná len čiastočne. Až v roku 1842 mohli byť v Hochmünsteri s finančnou pomocou kráľa znovu vztýčené staré stĺpy, z ktorých niektoré boli obnovené a niektoré novo vyrobené.

Druhá polovica 19. storočia a začiatok 20. storočia boli v znamení regotizácie, odstránení baroka a návratu k byzantskému štýlu v osemuholníkovej kaplnke. Nové vitráže okien a nové mozaiky boli pamiatkarmi hodnotené kriticky, pretože použité materiály a mozaiky nezodpovedali karolínskemu slohu.

Mozaiky z prelomu 19. a 20. storočia napodobňujú byzantské mozaiky

Detail mozaiky s Karolom Veľkým, ktorý kľačiac drží maketu chrámu

V gotickej svätyni sa nachádzajú novoveké vitráže, románska ambona a žiarivá Madona z roku 1524

Založenie maďarskej kaplnky v Aachene súvisí s púťami nazývanými Aachenfahrts alebo Heiligtumsfahrts. Obyvatelia Uhorska mali vzťah ku katedrále v Aachene a jej relikviám už od čias svätého Štefana. V Uhorsku túto tradíciu, o ktorej máme spoľahlivé údaje až zo začiatku 14. storočia, zaviedli pravdepodobne osadníci z Valónska a Porýnia, ktorí sa v Uhorsku usadili už skôr, napr. v Spišských Vlachoch. Podľa dobových kroník sa Uhri napriek vzdialenosti viac ako 1200 kilometrov vždy zúčastnili aachenskej púte v najväčšom počte zo všetkých národov.

Uhorská kráľovná Alžbeta Piastová, vdova po Karolovi Róbertovi a matka kráľa Ľudovíta Veľkého na svojej púti v roku 1357 navštívila hrob svätej Alžbety v Marburgu a potom relikvie troch svätých kráľov v Kolíne nad Rýnom. Nakoniec sa so svojím veľkým sprievodom vydal na púť do Aachenu, aby „požiadala o patronát Presvätej Bohorodičky pre uhorské vojská bojujúce o Dalmáciu“. Poučenia, skúsenosti a zážitky z matkinej púte inšpirovali Ľudovíta Veľkého k tomu, aby v Aachene postavil kaplnku, ktorá bola dokončená v roku 1367 v gotickom slohu. V roku 1374 údajne sám Ľudovít Veľký navštívil Aachen, aby navštívil kaplnku, ktorej dal relikvie uhorských svätcov.

Hľadal som autentickú modlitbu pútnika do Aachenu, ale som ju nenašiel. Pod ruku mi prišla modlitba pútnika z 19. storočia:

Milostivý a milosrdný Bože,

rozhodol som sa na chvíľu odlúčiť od svojej rodiny a svojho domu.

Preto prichádzam k tebe a prosím ťa,

aby si požehnal môj príchod a odchod:

v tvojom mene sa vydám na cestu, pod tvojím vedením ju dokončím

a pod tvojou ochranou ma opäť privedieš domov...

Ty strážca Izraela, ktorý ani nespíš, ani nedriemeš,

buď okolo mňa vo dne v noci ako ohnivá stena,

aby sa ku mne nepriblížilo nešťastie a skaza.

Sprevádzaj ma skoro i neskoro,

v lesoch a na poliach mocou svojich svätých anjelov,

keď si viedol synov Izraela cez púšť s oblačným stĺpom.

Sprevádzaj ma na cestách, zostaň so mnou, keď odpočívam,

dávaj na mňa pozor, keď spím...

Pane Ježišu Kriste, ktorý si cestoval s učeníkmi v podobe cestovateľa,

buď so mnou na mojej ceste a naplň moje srdce dobrými myšlienkami...

Výber zdrojov:

aus einem elsässischen Gebetbuch, 19. Jh (Quelle: Deutsches Pfarrerblatt 7/2000

Aachener Dom https://de.wikipedia.org/wiki/Aachener_Dom

Aachener Heiligtumsfahrt, 2025 https://de.wikipedia.org/wiki/Aachener_Heiligtumsfahrt

Religion in Germany, Religionen in Deutschland, en.wikipedia.org de.wikipedia.org

Hesemann M. 2023: Auf Tuchfühlung mit Jesus und Maria 15. Juni 2023 in Spirituelles, 2 Lesermeinungen Druckansicht | Artikel versenden | Tippfehler melden. https://www.kath.net/news/81826

POČIATKY KRESŤANSTVA V NEMECKU

2025-03-23T18:16:43Z

Už v Rímskej ríši, ktorá ovládala časť Nemecka hlavne v povodí Rýna a Dunaja sa oficiálne objavili kresťania v 4. storočí, a to kresťania v Trevíre, v Kolín, v Mohuči a cirkev v Augsburgu. U nás v tom čase bola modlitebňa rímskych vojakov na Devínskom hrade. V roku 395 sa Rímska ríša rozdelila na západnú a východnú. Kým na východe kresťanstvo kvitlo, samozrejme s mnohými problémami, na západe bolo centrum kresťanstva v Ríme vystavené ťažkým skúškam a úpadku. Plienenie ríše Vizigótmi, Hunmi a Vandalmi...

Rímsky múr v Regensburgu

Rímske sarkofágy vo Wormse

Franská ríša a misionári zo západu

Nakoniec Západorímska ríša v roku 476 zanikla a na jej miesto nastúpila Franská ríša na čele s kráľom Chlodovikom. Panovník v roku 496 konvertoval na kresťanskú vieru. Začal kristianizovať západnú časť ríše – dnešné Francúzsko. Nemecko zostávalo byť pohanské.

Po roku 600 začali na územie Východofranskej ríše (Nemecka) prichádzať misionári – mnísi z Britských ostrovov (írsko-škótska misia), ktorý zakladali kláštory ako bázu na ďalšiu evanjelizáciu. Známy bol sv. Kolumbán, sv. Havel (Gál) a sv. Vendelín. Je takmer isté, že nejakí írski misionári sa pohybovali po Samovej ríši (623-658), ale v žiadnych písomných prameňoch sa nehovorí o ich úspešnom pôsobení. Existuje zmienka o sv. Amandovi z Francúzska, ktorý pôsobil medzi Slovanmi v 30. rokoch 7. storočia, ale nemal úspech ani nedosiahol mučeníctvo, ako predpokladal. Mohol prejsť aj cez územie Slovenska.

So Slovenskom je spojené meno sv. Emeráma pôvodne biskupa z dnešného Francúzska. Evanjelizoval v Bavorsku, bol umučený pri Mníchove v roku 652 a pochovaný v Rezne (Regensburgu). Jeho relikviu priniesol do Nitry salzburský arcibiskup Adalrám, ktorý na počesť tohto mučeníka okolo roku 828 posvätil pre knieža Pribinu kostol – prvý historicky známy kostol na Slovensku. Ďalším evanjelizátorom Bavorska bol sv. Rupert, ktorý založil na misijnom území kláštor v Salzburgu (712), okolo ktorého sa vytvorilo mesto.

Vstupná brána do kláštora pri Kostola sv. Emeráma v Regensburgu

Hrob sv. Emeráma a oltár nad ním v Kostole sv. Emeráma v Regensburgu

Najznámejším evanjelizátorom Nemecka bol sv. Bonifác pôvodom z Anglicka. Pápež ho poveril evanjelizáciou pohanov v roku 719, čiže bol pápežovým vyslancom. Založil prvý kláštor východne od Rýna. Usporadúval cirkevnú organizáciu, zakladal diecézy vo veľkej časti Nemecka od Bavorska po Hesensko. Po jeho umučení pohanskými Frízmi (755) previezli jeho ostatky do Fuldy.

Barokový mariánsky chrám vo Fulde s ostatkami sv. Bonifáca

Náhrobok sv. Bonifáca

Socha sv. Bonifácia vo Fulde

Za novovekého misionára Nemecka sa pokladá sv. Peter Canisius, učiteľ cirkvi, ktorý bol zodpovedný so svojimi bratmi jezuitmi za obnovu katolíckej cirkvi v Nemecku v čase reformácie.

Významným evanjelizátorom juhovýchodnej časti nemeckého sveta bol írsky mních sv. Virgil. Franským kráľom Pipinom bol vyslaný do Bavorska (745) nielen ako misionár ale aj ako vyslanec na posilňovanie franského vplyvu v podmanenom Bavorsku. Evanjelizoval aj v oblastiach, kde boli usadení Slovania, v oblasti dnešného južného Rakúska, Korutánska a Štajerska, a v južnej Panónii. Je možné, že sa dostal aj na naše územie.

Karolínska obnova

V roku 768 nastúpil na franský trón Karol, syn Pipina Krátkeho. Expanziou Karola Veľkého vznikla za jeho vlády koncom 8. a začiatkom 9. storočia v západnej Európe obrovská ríša. Karol rozšíril svoju ríšu všetkými smermi. Na východe siahali jej hranice až po Labe a stredný Dunaj, na juhu po Apeniny, na juhozápade na Pyrenejský polostrov, ako prírodné hranice jej slúžili Atlantický oceán a Severné more.

Podporoval pápeža Hadriána I. v boji proti Longobardom v severnom Taliansku a po porážke ich kráľa sám prijal titul longobardského kráľa. Z krajiny Longobardov vzniklo Talianske kráľovstvo, ako samostatný celok Franskej ríše. Chcel ovládnuť aj oblasti za Rýnom, ktoré sa sústavne bránili uznaniu franskej zvrchovanosti.

Viac ako tridsať rokov (772 – 804) trvali Karolove kruté boje proti pohanským Sasom, ktorí sídlili v severnom Nemecku. Dobytých Sasov násilne obracal na kresťanstvo a presídľoval ich do iných oblastí. Po ovládnutí ich územia tu zaviedol Karol franskú správu a poskytol im rovnaké práva ako mali obyvatelia jeho ríše a ponechal im vlastné saské právo. Karol Veľký potlačil aj vzburu Bavorska v roku 788. Podnikol vojenské výpravy proti Avarom a úplne vyvrátil ich zoskupenie v Panónii. V Podunajsku založil dve pohraničné marky, kde sa sústredila misijná činnosť cirkvi, zameraná na christianizáciu Slovanov.

Pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého v Ríme za cisára (800-814). Pápež sa rozhodol pre tento krok, lebo v Byzancii vládla prvý krát cisárovná, čo bolo proti právu. Navyše sa dostala na trón atentátom na svojho syna, ktorého vláda sa jej nepáčila. Korunovácia spôsobila spočiatku napätie medzi Franskou ríšou a Byzanciou, ktoré neskôr prerástlo v ozbrojený boj. Byzancia napokon uznala Karolovu cisársku hodnosť (812). Odvtedy mal kresťanský svet dve nezávislé cisárstva: východné a západné.

Karol bol tvrdým dobyvateľom ale zároveň bol geniálnym organizátorom. Usiloval sa o jednotnú správu svojej krajiny, rozdelil ju na grófstva. Vydával písomné kráľovské nariadenia. Ním vymenovaní posli zabezpečovali spojenie medzi rôznymi časťami ríše a starali sa o splnenie panovníkových príkazov. Každoročne zvolával zhromaždenia cirkevných a svetských hodnostárov.

Karolovi Veľkému prisudzujú tzv. Karolínsku renesanciu, ale lepší pojem je Karolínska obnova. Je to kultúrny a duchovný rozmach po období stagnácie až rozkladu v 6. až 7. storočí. Predkarolovské obdobie zaznamenalo úpadok mestskej kultúry a všeobecný úpadok cirkevnej organizácie, liturgie, písomnej kultúry a architektúry.

Karol Veľký urobil vynikajúci ťah. Najneskôr od roku 777 zhromaždil na svojom dvore množstvo učencov z celej Európy, z ktorých najznámejší bol mních Alkuin. Intelektuáli vytvorili školu, ktorá sa stala na desaťročia centrom latinskej vzdelanosti v teológii, v historiografii, v literatúre, v publikovaní kníh a v architektúre. Učenci vymysleli v rímskom písme malé písmená – minuskulu.

Opátstvo Lorsch založené v roku 764 bolo hlavným centrom kultúry a vedy Franskej ríše. Obrázok znázorňuje kráľovskú sálu (vrátnicu) z roku 800, ktorá je jednou z mála zachovaných budov z karolínskej doby

Alkuin sa v úlohe poradcu postavil proti cisárovej politike nútiť pohanov, aby boli pokrstení pod hrozbou smrti, argumentujúc: "Viera je slobodný akt vôle, nie vynútený akt. Musíme apelovať na svedomie, nie ho nútiť násilím. Môžete prinútiť ľudí, aby boli pokrstení, ale nemôžete ich prinútiť, aby verili." Zdá sa, že jeho argumenty zvíťazili – Karol Veľký v roku 797 zrušil trest smrti za pohanstvo. Známy je tiež Alkuinov výrok: "A nemali by sme počúvať tých ľudí, ktorí stále hovoria, že hlas ľudu je hlas Boží, pretože nepokojnosť davu je vždy veľmi blízko k šialenstvu." Toto je veľmi aktuálne v súčasnosti.

Aachenský chrám s centrálnou osemuholníkovou kaplnkou z roku 805

Aachenský chrám byzantského vzhľadu

Chrám sv. Michala vo Fulde s centrálnou rotundou z roku 822

Osemuholníková stavba v rotunde Kostola sv. Michala z roku 822

Budovanie Nemecka a Otonská obnova

Po smrti Karolovho syna Ľudovíta Pobožného sa Franská ríša rozdelila (r. 843) na Východofranskú (Nemecko) a Západofranskú ríšu (Francúzsko) a na Talianske kráľovstvo. Panovník Ľudovít Nemec ako bavorský panovník (826-876) bojoval proti Slovanom. Chcel ich ovládnuť mocensky pokiaľ možno bez zbraní aj cez cirkev. V roku 828 salzburský biskup vysvätil kostol pre Pribinu a jeho bavorskú manželku. V roku 831 pasovský biskup pokrstil moravskú elitu. Po vzniku Veľkej Moravy (833) v Rezne pokrstili českých vodcov (845). Panovník nesúhlasil s východnou orientáciou na Byzanciu. To bol škrt cez jeho plány, a preto sa snažil byzantskú misiu potlačiť, čo sa jeho nasledovníkom podarilo.

Germánske kmene boli definitívne zjednotené na začiatku 10. storočia za vlády Henricha I. Vtáčnika z otonskej dynastie. Niekedy z tejto doby zrejme tiež pochádza prvá zmienka o "kráľovstve Nemcov". Začína sa drať dopredu vlastná nemecká identita a expanzia na východ.

Kostol sv. Johannisa v Mainzi s podstatnou časťou asi z roku 910

Po mnohých panovníkoch s krátkymi vládami a nájazdmi Vikingov, Maďarov a Moslimov nastúpil nemecký kráľ Otto I. Veľký (936), ktorý sa stal cisárom Svätej rímskej ríše v rokoch 962 až 973. V roku 955 zvíťazil nad Maďarmi, ktorí sa potom usadili v Panónii. Otto bojoval proti polabským Slovanom. Nechcel dobyť ich územia, ale podrobiť si ich tiež finančne a skrze cirkevnú štruktúru. Otto začal kultúrny zlatý vek po vzore predchodcu Karola Veľkého. Otónska obnova predstavuje oživenie karolínskej obnovy po porážke nájazdníkov. Prejavuje sa najmä v architektúre a iných umeniach. Obnova pokračovala aj za Ottových nasledovníkov a postupne prerástla do románskeho obdobia v 11. storočí.

Modlitba Alkuina radcu Karla Veľkého:

Večné Svetlo, svieť do našich sŕdc,

Večná Dobrota, zbav nás zlého,

Večná Sila, buď nám oporou,

Večná Múdrosť, rozpráš temnotu našej nevedomosti,

Večné Zľutovanie, zmiluj sa nad nami.

Daj, aby sme celým srdcom, mysľou, dušou a silou hľadali Tvoju Tvár.

Daj, aby sme boli privedení Tvojím nekonečným Milosrdenstvom

do tvojej Svätej Prítomnosti, skrze Ježiša Krista, nášho Pána.

Amen

Výber zdrojov:

Religion in Germany, Religionen in Deutschland, Zeittafel Geschichte des Christentums, Charlemagne, Carolus Magnus, Alcuin, Hiberno-Scottish mission, Iroschottische Mission, Ottonische Kunst, St. Emmeram - en.wikipedia.org de.wikipedia.org

Kožiak R. 2004: Írski misionári a počiatky kresťanstva u Slovanov v stredovýchodnej Európe (Irish Missionaries and Beginnings of Christianity at Slavs in East-Central Europe). In: Pohanstvo a kresťanstvo. Zborník z konferencie usporiadanej 5. - 6.2.2003 v Banskej Bystrici. Chronos Bratislava.

KEVELAER – MARIÁNSKA SVÄTYŇA S TEŠITEĽKOU UTRÁPENÝCH

2025-01-17T19:49:21Z

Pútnické mesto Kevelaer [kévelá(r)] s 28 tisícmi obyvateľov sa nachádza v spolkovej krajine Severné Porýnie - Vestfálsko blízko hranice s Holandskom, kde rieka Rýn opúšťa Nemecko. Cestou k mestu sme sa večer ubytovali v pokojnom mestečku Weese uprostred polí v blízkosti Kevelaeru. Zdalo by sa, že táto oblasť bola ďaleko od záujmu mocných, ďaleko od veľkých miest a stáročia tu bol pokoj. Nebolo to však tak, ako vyplynulo zo štúdia minulosti mesta Kevelaer. Tým, že sa nachádza na hranici štátov Holandska a Nemecka a na križovatke starých obchodných ciest Amsterdam – Kolín nad Rýnom a Münster – Brusel, stáročia tu trvali spory a vojny o hranice a o pravé náboženstvo. Obyvatelia veľmi trpeli. Raz ich ovládali Holanďania, inokedy Nemci ale i Španieli, ktorým patrilo Holandsko. Pri protestantských Nemcoch a Holanďanoch bolo v určitých dobách zakázané katolícke náboženstvo.

Napriek tomu si tu Panna Mária našla útočisko a to ešte počas celoeurópskej tridsaťročnej vojny. Príbeh bol asi takýto. Pred Vianocami v roku 1641 sa podomový obchodník Hendrick Busman na svojej každodennej trase modlil pri kríži na križovatke ciest v Kevelaeri. Zrazu začul záhadný hlas: „Na tomto mieste by si mi mal postaviť kaplnku!". V nasledujúce dni sa počas modlitieb situácia s naliehavým hlasom opakovala ešte dvakrát. Hendrick určite vnímal tento hlas, ako Božiu vôľu. Aj keď obchodník nebol bohatý, rozhodol sa poslúchnuť výzvu. Navyše o niekoľko mesiacov neskôr mala jeho manželka Mechel v noci videnie. Uvidela veľké, žiariace svetlo, uprostred ktorého bola prícestná kaplnka s obrazom Matky Božej „Consolatrix Afflictorum“ (Tešiteľka utrápených, postihnutých) z Luxemburgu, ktorý jej pred časom ponúkli na predaj dvaja vojaci. Hendrick Busman bol rád, že jeho duchovná skúsenosť bola potvrdená a poveril svoju manželku, aby našla dvoch vojakov a kúpila obraz. Hendrick dodržal svoj sľub a napriek nepriaznivým časom postavil prícestnú svätyňu v rovnakej podobe, ako ju videla Mechel, a na tom mieste, kde počul hlas. Už 1. júna 1642 kňaz z Kevelaeru vysvätil kaplnku na križovatke ciest a nainštaloval tam medenú rytinu Matky Božej Márie.

V centre mesta sa nachádza námestie s Kaplnkou milosti, Bazilikou sv. Márie, Sviečkovou kaplnkou a Spovednicovou kaplnkou.

Cieľom pútnikov do Kevelaeru je Kaplnka milosti (1654), v ktorej sa nachádza zázračný obraz Tešiteľky utrápených. Kaplnka milosti je šesťuholníková kupolová budova, ktorá má veľké, portálové okno na strane milostivého obrazu. Výtvarne ju pretvorili a dokončili v roku 1892.

V katolíckej tradícii sa zachovali svedectvá o zázračných uzdraveniach. Prvé pochádza z roku 1642, kedy sa údajne uzdravil ochrnutý Peter po púti do Kevelaeru. V roku 1643 sa Eerutgen uzdravila z nevyliečiteľných otvorených rán na nohách po tom, čo dvakrát navštívila Kevelaer. V roku 1647 boli udalosti z rokov 1641 a 1642 preskúmané synodou vo Venlo. Na pojednávaní Busman opísal, čo sa stalo, a zložil prísahu o pravosti svedectva. Synoda oznámila šesť ďalších zázrakov a všetkých osem zázrakov podľa katolíckych pravidiel uznala. Cirkev schválila Kevelaer za pútnické miesto už po dvoch dňoch pojednávania, ktoré bolo z dnešného pohľadu mimoriadne rýchle. Popularita Kevelaeru sa rýchlo rozšírila a s ňou aj počet návštev pútnikov. Prvá organizovaná procesia do Kevelaeru sa konala v roku 1643. Veľká skupina pútnikov prekonala vzdialenosť 30 km.

Na juh od Kaplnky milosti sa nachádza Sviečková kaplnka archanjela Michal, najstarší pútnický kostol v meste Kevelaer, ktorý bol postavený v roku 1645. V sviečkovej kaplnke sa nachádza množstvo veľkých pútnických sviec s erbmi obcí pôvodu.

Je to náhoda, že už roku 1648 bol uzavretý Vestfálsky mier o ukončení Tridsaťročnej vojny a to v meste Münster len 120 km od Kevelaeru? Prispelo k tomu vzbudenie viery a modlitby v Kevelaeri? Do Kevelaeru prichádzalo stále viac pútnikov, pretože tí, čo o ňom hovorili, vydávali silné svedectvo o Božom pôsobení. Okolo roku 1700 denne prichádzalo aj 15 tisíc pútnikov. Organizovali sa fyzicky náročné púte, napríklad z Bonnu vzdialeného 140 km sa vydalo 400 ľudí.

Prítomnosť pútnického miesta neznačila, že už v oblasti bude pokoj. Ak prijmeme Boha do svojho života, neznamená to, že prestaneme mať problémy, ale vieme ich s Božou pomocou lepšie riešiť. Okolie mesta Kevelaer sa stávalo opakovane obeťou drancovania. Po vypuknutí ďalších vojen bola oblasť obsadená francúzskymi, kolínskymi, münsterskými a neskôr pruskými jednotkami. Napríklad počas vyčíňania ateistických Francúzov po Francúzskej revolúcii museli milostivý obraz ukryť, kňazi boli ako rukojemníci. V roku 1798 boli zakázané vonkajšie procesie a odstránené všetky kríže na cestách a kostoloch, čo bola pochopiteľne vážna rana pre pútnické miesto Kevelaer. V roku 1802 boli rozpustené všetky kláštory. V dôsledku sekularizácie, ktorú vykonali Francúzi, bola Kaplnka milosti a Kaplnka sviec v rokoch 1802 až 1806 vo vlastníctve štátu, púte boli zakázané.

V dôsledku mohutnej sopečnej erupcie Tambory v Indonézii v roku 1815 boli v západnej Európe ničivé dažde. Hroznými následkami boli neúroda a hladomor, ktorých nebol ušetrený ani Kevelaer. Problémy pokračovali počas prísneho Pruského štátu, ktorý bol protestantský. Kázne a školské vyučovanie bolo v nemčine, ktorej miestni obyvatelia sotva rozumeli, pretože ich domáce nárečie bolo príbuzné holandčine. Púte boli silne obmedzené, ale po návšteve cisára a korunného princa sa obštrukcie uvoľnili a vďaka železnici počet pútnikov výrazne narástol. Za pruského kancelára Bismarcka sa situácia s púťami opäť pritvrdila.

Bazilika Panny Márie bola postavená v rokoch 1858 až 1864 v neogotickom slohu, vežu dokončili v roku 1884. V Bazilike sa slávia väčšie pútnické obrady.

Kostol vymaľovali na prelome storočí a obnovili v roku 1991.

Na hlavnom oltári sa nachádza pôsobivé zobrazenie Piety.

Spovedná kaplnka z roku 1858.

Dnešná sviatostná kaplnka bola postavená v roku 1860 a slúžila ako spovedná kaplnka pre holandských pútnikov. V 80. rokoch 19. storočia bola ku kaplnke Sviatosti, ktorá bola zničená na konci druhej svetovej vojny, pristavaná Rajská veranda. V roku 1890 bol interiér rozšírený o tretiu loď. Od roku 1975 bola bývalá spovedná kaplnka prerobená na sviatostnú kaplnku.

V roku 1892, keď sa oslavovalo 250. výročie pútí, pápež udelil zázračnému obrazu zlatú korunu, čo znamenalo, že sa zázračný obraz začlenil medzi zázračné obrazy uznané a potvrdené Rímom. V roku 1913 bolo napočítaných 344 špeciálnych pútnických vlakov a Kevelaer údajne navštívilo 600 000 pútnikov. V roku 1923 bol kostol Panny Márie povýšený na pápežskú Baziliku Panny Márie. Počas nacistickej éry boli púte obmedzené tým, že Ríšske železnice neposkytovali mimoriadne vlaky. Tak ako počas francúzskej okupácie a 1. svetovej vojny, aj počas 2. svetovej vojny bol zázračný obraz skrytý. Panna Mária ochránila mesto pred bombardovaním, ktoré sa dialo v okolí.

Po vojne pútnické mesto Kevelaer zohralo dôležitú úlohu v zmierení a vzájomnom odpustení Francúzov a Nemcov. Na konci vojny vzniklo vo Francúzsku katolícke hnutie na vyliečenie Nemecka z duchovných a morálnych následkov nacistickej éry. Štyridsať francúzskych biskupov podpísalo výzvu na spoločnú „krížovú výpravu zmierenia“ medzi Nemeckom a Francúzskom. Výzva bola prijatá a rozšírená v Nemecku. Mnohé púte boli znamením pokánia a vôle vrátiť sa späť. Čoskoro sa názov hnutia zmenil na Pax Christi (Kristov pokoj).

Vo februári 1947 sa v Lurdoch uskutočnilo prvé stretnutie s názvom Pax Christi, na ktoré bolo pozvaných 17 Nemcov vrátane kapucínskeho pátra. Z iniciatívy francúzskeho biskupa Théasa ich mohli na spiatočnej ceste sprevádzať prepustení nemeckí vojnoví zajatci. V apríli 1948 sa konal prvý medzinárodný kongres združenia ako pracovná konferencia s účasťou biskupa Théasa v Kevelaeri, ktorého poloha pri hraniciach a jeho vznik počas tridsaťročnej vojny ponúkali mladému hnutiu dobré východiskové body. Vznikla nemecká sekcia Pax Christi. Po myšlienke zmierenia s Francúzskom nemeckí členovia Pax Christi intenzívne pracovali aj na myšlienke zmierenia s poľskými kresťanmi.

V roku 1948 Kevelaer zažil prvý medzinárodný kongres Pax Christi. Pri tejto príležitosti bola otvorená kaplnka pútnického centra, novopostavená v roku 1982, nazvaná Kaplnka Pax Christi. V roku 1999 bolo predpolie kaplnky prekryté presklenou strechou a celý komplex odvtedy nesie názov Forum Pax Christi.

V roku 1987 navštívili Kevelaer pri príležitosti blížiaceho sa Svetového mariánskeho kongresu pápež Ján Pavol II., Matka Tereza a Joseph kardinál Ratzinger. V roku 2015 bol po prvýkrát zapálený „večný oheň“ Kevelaerskej mierovej stély. Touto príležitosťou bolo 52. výročie historického prejavu Martina Luthera Kinga s vyhlásením Mám sen a prvá medzináboženská mierová púť do Kevelaer zo strany kresťanských, židovských a moslimských veriacich. Odozva verejnosti zostala veľmi nízka. Od roku 2024 má pútnické mesto Kevelaer titul „štátom uznávané liečebné stredisko s liečivými prameňmi“, lebo v obci sa nachádza prameň so slanou i termálnou vodou, na ktoré sú naviazané kúpeľné procedúry. Milostivú svätyňu navštevuje aj veľa cudzincov. V obchodíku sme našli plagátiky o svätom mieste asi v 20 jazykoch, nielen európskych ale aj mnohých ázijských.

V Kevelaeri sme v Bazilike Panny Márie prežili krásnu svätú omšu s nádhernou hrou na organ, ktorá však nebola predvádzaním sa organistu.

Po skončení organistu obklopili ľudia a zanietene diskutovali.

Neskôr sme boli svedkami prípravy na koncert harfistky a organistu.

V Kevelaeri ma najviac zaujali portály do Baziliky Panny Márie. Každé z krídel dverí bolo stvárnené ako umelecké dielo - reliéf z bronzu. Diela Berta Gerresheima ovplyvnené nemeckým expresionizmom a surrealizmom ale zakotvené v realizme mali silný umelecký aj duchovný náboj. Severný vchod Baziliky (1989) zdobí reliéf sv. Otca Jána Pavla II., ktorý navštívil Kevelaer v roku 1987. Na ľavom krídle kladivkom búcha na dvere Baziliky a na pravých dverách sa modlí pred milostivým obrázkom Tešiteľky utrápených. Stred dverí a rúčku tvorí typický kríž Jana Pavla II. Tvár a výraz Jána Pavla II. sú veľmi verné jeho podobe.

Ľavé krídlo južného vchodu do chrámu (1990) zdobí výjav ťažko chorého človeka, ktorý je na ceste k Tešiteľke utrápených. Obklopený je davom ľudí, ktorí sú príkladom typov z reálneho života. Muž a žena, ktorí ho podopierajú, vyjadrujú nádej a účasť na jeho utrpení. Muž v pozadí ma odvrátenú tvár. Predstavuje muža s hlavou učenca, ktorý racionálne, chladne, citovo nezúčastnene rozoberá situáciu. Na druhom krídle sa nachádza sv. Matka Tereza, ktorá navštívila Kevelaer v roku 1987 a modlí sa pred Milostivým obrazom. Pri nej stojí sv. Edita Steinová a iné ženy. Vrch dverí znázorňuje ťažkú púť cirkvi, prenasledovania kresťanov asi v Rímskej ríši, potom vo Francúzskej revolúcii, vo Fašistickom Nemecku a v Sovietskom komunizme.

Autor reliéfov bol od detstva spojený s Kevelaerom. Ako šesťročného ho v roku 1941 prinútila teta na púť z Düsseldorfu do Mariánskeho mesta (60 km), aby ho vyskúšala, či je muž. Vo svojom doterajšom živote vytvoril umelec pre Kevelaer viac ako 50 diel. Roky štúdia umenia absolvoval v Nemecku a Taliansku. Venoval sa kresbe a vyučoval na gymnáziu v Düsseldorfe nemčinu a výtvarné umenie. Až keď mal 35 rokov, začal sa venovať sochárstvu z bronzu a od roku 1981, keď dosiahol úspechy, už len výlučne sochárstvu. Od roku 1976 je členom svetského františkánskeho rádu.

Portál zmierenia smerujúcich do sakristie baziliky (1997) znázorňuje na svojich dverách skutočnú udalosť. Veľmi silný príbeh zobrazuje tajnú kňazskú vysviacku blahoslaveného Karla Leisnera 17. decembra 1944 francúzskym biskupom Piguetom v koncentračnom tábore Dachau. O niekoľko dní na Vianoce slávil svoju jedinú svätú omšu. Zomrel krátko po oslobodení.

Karl Leisner bol od svojho detstva úzko spojený s Kevelaerom, kde počas svojho krátkeho života opakovane žiadal Pannu Máriu o útechu a príhovor pred zázračným obrazom, hľadal svetlo pri dôležitých rozhodnutiach. Narodil sa nie ďaleko od mariánskej svätyne, v Rees v roku 1915. Od roku 1934 viedol katolícku mládež na úrovni okresu a diecézy, stal sa študentom teológie a kandidátom na kňazstvo v Münsteri. Organizoval nedovolené mládežnícke tábory pre nemeckú mládež v blízkom Holandsku, kde neboli zakázané. Bol veľmi skoro sledovaný Gestapom. Bojoval s tuberkulózou. V pľúcnom sanatóriu predniesol osudný výrok, keď sa nepodaril atentát na Hitlera v roku 1939. Leisner povedal: „Škoda, že tam nebol Führer.“ Karl bol zatknutý, odsúdený a poslaný do koncentračného tábora Dachau v roku 1940. Po vyslobodení z Dachau žil len krátko, podlomené zdravie a tuberkulóza mu zabránila vykonávať kňazskú službu. Posledný záznam z denníka mladého kňaza pred jeho smrťou bol: "Požehnaj, Najvyšší, aj mojich nepriateľov!" Karl Leisner bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. v Berlíne v roku 1996 a v 2007 bol otvorený proces jeho kanonizácie.

Na bronzovom Portáli zmierenia sochár znázornil tri postavy, Leisnerov denník, katedrálu v Clermont-Ferrand, nádvorie v koncentračnom tábore Dachau, provokačný výrok „Práca oslobodzuje“, ostnatý drôt, zázračný obraz v Kevelaeri. Autor nepodáva len historicky presné fakty, ale umelecky znázorňuje posolstvo života zobrazených postáv. Ich odkazom je zmierenie znepriatelených a porozumenie národov, prekonanie predsudkov a strachu. Sám Leisner si počas pobytu v koncentračnom tábore do denníka napísal: „Iba jedno! Ty úbohá Európa, vráť sa k svojmu Pánovi Ježišovi Kristovi! Tam je tvoj zdroj." Aký aktuálny citát!

Na spomínanom reliéfe je ešte jeden príbeh. Za Leisnerom, ktorého žehná biskup, stojí dievča, ktoré nazývali Mädi. Odvážna mladá žena obchodovala s táborom Dachau. Od miestneho záhradníctva vedeného väzňami kupovala vypestované kvety a vozila do tábora jedlo a lieky. Tajne vynášala listy väzňov, čo ju mohlo stáť život. Bola oslovená, aby priniesla liturgické predmety, hostie, víno a liturgické predmety na vysviacku kňaza.

Fotografia na obrázku znázorňuje sestričku stojacu pri reliéfe. Prišla na slávnostné odhalenie sochárskeho diela. Keď spadla prikrývka, zostala tam ohromene stáť, chcela niečo povedať, potichu natiahla ruku ku sochárovi Gerresheimovi, pozrela naňho a začala plakať – sochár ju vzal do náručia. Sestrička Josefa Imma Mack spoznala na reliéfe samu seba, mladé dievča, ktoré v azalkách prepašovala kalich do tábora.

Takýchto jednoduchých ľudí hlbokej viery a skutkov nezištnej lásky vyzdvihol Ján Pavol II. pri návšteve Kevelaeru v roku 1987. Za 40 rokov slová nestratili na aktuálnosti:

„Skutočnými centrami dejín sveta a spásy nie sú rušné hlavné mestá politiky a ekonomiky, peňazí a pozemskej moci. Skutočnými centrami histórie sú tiché miesta modlitby ľudí. Stretnutie pozemského sveta s nadprirodzeným svetom, pútnickou cirkvou na zemi a večnou a víťaznou nebeskou cirkvou sa tu odohráva obzvlášť intenzívne. Dejú sa tu väčšie veci a veci sú pre život a smrť dôležitejšie ako vo veľkých metropolách, kde si myslíte, že máte prst na tepe doby a otáčate koleso svetových dejín.“

Obráťte sa! Vypočujte si správu! Aké slovo má dnes väčšina ľudí na perách? Ktoré slovo najsilnejšie určuje myšlienky a činy ľudí? Je to krátke slovo: JA! Čo z toho budem mať? Načo mi je to dobré? Prečo mi má na tom záležať? ... Súkromnému a verejnému životu dominuje sebastrednosť ľudí. Nie je v dnešnej dobe „sebarealizácia“ obzvlášť často sa opakujúce a veľmi obľúbené slovo?

V Kristovom evanjeliu je však veta: „Kto chce byť mojím učeníkom, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho; Ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ ( Mk 8,34). Ako môže človek zaujatý egom pochopiť toto Kristovo posolstvo a nasledovať ho? Nie je schopný opustiť seba a zriecť sa seba samého. Nemá čas na blížneho ani na Boha, nemá chlieb pre hladných, nemá miesto pre bezdomovcov a tých, ktorí hľadajú azyl. Nemá lásku.

„Kajajte sa a verte evanjeliu!“ Otvorme sa tomuto posolstvu znova! Pri našom dnešnom stretnutí s jej zázračným obrazom nás Mária pozýva nielen vzývať ju v modlitbách, ale predovšetkým nasledovať jej slovo a príklad. Majme aj my odvahu povedať ako Mária TY, aby sme otvorili svoje životy našim blížnym a Bohu!

ALTÖTTING – BIJÚCE SRDCE BAVORSKA

2024-12-22T13:28:54Z

„Mariánske pútnické miesta sú skutočnými hlavnými mestami sveta.“ Ján Pavol II

Mestečko Altötting s 13 tisícmi obyvateľov sa nachádza asi 90 kilometrov východne od Mníchova blízko rakúskej hranice. Prináleží do diecézy Passau. Kaplnka milosti v Altöttingu s uctievanou sochou Čiernej Matky Božej patrí medzi najnavštevovanejšie pútnické miesta v Nemecku a v Európe, ktoré navštívi až milión pútnikov ročne. Považuje sa za bavorskú národnú svätyňu, za „náboženské srdce Bavorska“. V nej sú uložené srdcia bavorských panovníkov.

Kláštorné trhy na námestí Kapellplatz s Kaplnkou milosti, Kostolom sv. Magdalény a Farským kostolom sv. Filipa a Jakuba

Naše spoločenstvo navštívilo Altötting práve v čase organizovania Kláštorných trhov. Ročne ich navštívi vyše 30 000 ľudí. Počas trhu sú okolo Kaplnky milosti rozmiestnené početné stánky, kde mnísi prezentujú svoje produkty, ktoré možno ochutnať a zakúpiť. Sortiment ponúkaný počas troch dní veľtrhu zahŕňa výrobky z kláštorných dielní, pivníc, záhrad, pekární, bylinkových záhrad a pivovarov rôznych kláštorných komunít. Boli sme svedkami slávnostného otvorenia trhov.

Otvorenie Kláštorných trhov so slávnostnou salvou poľovníkov a poľovníčok v miestnych krojoch

Príprava hudobníkov v miestnych krojoch na slávnostné otvorenie trhov. V pozadí Fontána Panny Márie z roku 1637.

Na území dnešného Altöttingu mali kultové miesta pravdepodobne Kelti a starí Germáni. Miesto ležalo na obchodnej rímskej ceste. Už v roku 748 bolo obcou s kláštorom a kostolom, miestom bavorských vojvodov. Obec získala na význame, keď Karolman (830-880), pravnuk Karola Veľkého, tu v roku 865 presťahoval svoj kráľovský dvor. Neskôr sa stal kráľom Bavorska (876) a Talianska (877). Karolman mal pre našich predkov pozitívny, ale hlavne negatívny vplyv, lebo bojoval proti Veľkomoravskej ríši.

Karolman dal asi v Altöttingu vybudovať osemuholníkovú krstnú kaplnku podľa vzoru chrámov z Ravenny, o ktorých som písal osobitný blog. To by znamenalo, že Kaplnka milosti nadväzuje na rovnakú architektonickú tradíciu ako najstaršie obdobie výstavby katedrály v Aachene, ktorej stavitelia tiež vychádzali z osemuholníka z Ravenny. Aachenu bude venovaný osobitný blog. Vo veľkej cirkevnej pokladnici, ktorú Karolman daroval mestu, bola aj relikvia ramena svätého apoštola Filipa. Panovník v meste založil aj kláštor, v ktorom bol pochovaný. Vďaka relikviám sa Altötting stal jedným z pútnických miest, a preto má 1200-ročnú históriu pútí. V roku 907 mesto, palác, kláštor a baziliku spustošil nájazd Maďarov. Skazu prežilo iba osemuholníkové baptistérium.

Čierna Madona v Kaplnke milosti

Ďalej je známa história mesta v neskorom stredoveku. V 13. storočí bol založený kláštor. V 14. storočí (1330?) sa do Altöttingu dostala socha stojacej Matky Božej s Ježiškom, vyrezaná z lipového dreva. Asi bola vytvorená v strednom Francúzsku alebo na Hornom Rýne. Postava vznikla pravdepodobne koncom 13. alebo začiatkom 14. storočia. Takéto sochy sa tesali napr. v Clermont-Ferrande, kde sa nachádzala priekopnícka dielňa. Hovorí sa, že len v Európe je 270 „čiernych Madon“ z toho vo Francúzsku 190. Známe „čierne Madony“ ako sochy i obrazy sú uctievané napr. v Lorete (Taliansko), v Montserrate (Španielsko), v Einsiedelne (Švajčiarsko) a v Čenstochovej (Poľsko). Čierne sfarbenie Madon sa pripisuje sviečkam a kadidlu, ako aj znečisteniu prachom. Tmavé sošky Madon môžu u niekoho vzbudzovať predstavu starodávnych modiel, ktoré uctievali naši predkovia. Správna mariánska úcta v nich vidí fyzický predmet, ktorý nám približuje osobitnú duchovnú prítomnosť Panny Márie poslanej Bohom.

Tilly kaplnka bola pôvodne Kostolom Petra a Pavla z roku 1420, ktorá bola postavená na juhovýchodnom rohu kláštora. V pozadí vidno neskorogotický Farský kostol.

Koncom 15. a začiatkom 16. storočia prebiehala v Európe cirkevná a náboženská kríza. Na jednej strane bolo zosvetštenie viery, dôraz len na krásne umelecké diela. Na druhej strane sa ľud zameral na vyhľadávanie zázrakov, relikvií a formálne vykonávanie pútí. V tejto situácii Boh pomáhal ľudu k návratu k pravej viere rôznym spôsobom, napr. posielal na svet veľa detí, z ktorých v 16. storočí vyrástli významní svätci. Jednou z foriem pomoci bola návšteva Panny Márie v Altöttingu. Tu na príhovor Ježišovej Matky boli vykonané zjavné zázraky, čo vzbudilo oživenie viery skrze autentické púte. To ochránilo ľudí od podľahnutiu pokušeniu reformácie, ktorá sa snažila oživiť vieru po roku 1517 svojským spôsobom.

V roku 1489 sa objavili správy o dvoch senzačných uzdraveniach. Trojročný chlapec spadol do riečky, ktorá ho unášala preč. Po pol hodine ho našli utopeného. Trpiaca matka priniesla bezvládne dieťa do kaplnky zasvätenej Panne Márii a položila ho s veľkou dôverou na oltár. Tam sa začala modliť s ostatnými veriacimi za záchranu svojho dieťaťa. Po krátkom čase sa do tela dieťaťa vrátil život. Správu o zázraku dokumentoval miestny dekan.

Druhá udalosť hovorí o roľníkovi, ktorý žal na poli ovos a chcel ho odviezť vozom domov. Blesk z blížiacej sa letnej búrky vystrašil koňa a syn roľníka spadol pod voz, ktorý sa pohol. Chlapca prešiel ťažko naložený voz a bol bližšie k smrti ako k životu. Z ľudského hľadiska už nebola žiadna nádej. Napriek tomu rodina zložila sľub a požiadali Matku Božiu o pomoc. Na druhý deň bol chlapec opäť úplne svieži a zdravý.

Kaplnka milosti

Predsieň Kaplnky milosti

Správy o zázrakoch v Altöttingu sa šírili na všetky strany. O niekoľko rokov prichádzali pútnici z Čiech, Viedne, Korutánska, Štajerska a Južného Tirolska. Kvôli pútnikom bola v roku 1494 pristavaná k centrálnej kaplnke loď a špicatá veža. Otvorená chodba okolo kaplnky nasledovala v roku 1517.

Farský kostol sv. Filipa a Jakuba

Na mieste románskeho kostola postavili v rokoch 1499 až 1511 dnešný gotický kostol. Altötting sa stal jedným z najvýznamnejších pútnických miest svojej doby. Altöttinskú Madonu začali obliekať od roku 1518, pričom látky pôvodne pochádzali zo svadobných šiat bavorských princezien.

Interiér milostivej kaplnky bol prerobený v 17. storočí, oltár vyrobilo celý zo striebra. Žezlo a korunu daroval bavorský kurfirst Maximilián I. V 18. storočí pridali vpravo od oltára kľačiacu sochu zo striebra, ktorá zobrazovala desaťročného kurfirsta, knieža Maximiliána III.

Svätyňa kaplnky milosti s Čiernou Madonou

Počas sekularizácie v roku 1803 zanikol kláštor a mesto sa stalo jednoduchou vidieckou komunitou. Železničné spojenie v roku 1897 a štatút mesta o rok neskôr viedlo k nárastu pútnictva v 1. polovici 20. storočia.

Vedľa kapucínskeho kláštora sv. Konráda je najväčší altöttinský kostol Bazilika sv. Anny, ktorú postavili v roku 1912. Po vybudovaní železničnej trate, počet pútnikov natoľko vzrástol, že ostatné kostoly boli primalé na ich prijatie. Do tohto chrámu sa vojde až 6 tisíc pútnikov.

Pieta s plačúcimi anjelmi v Bazilike sv. Anny

V roku Blahorečením a kanonizáciou kapucína brata Konráda v 30. rokoch získal Altötting popri Kaplnke milosti druhé, veľmi navštevované pútnické miesto. Brat Konrád sa dostal aj do kaplnky milosti v podobe striebornej kľačiacej postavy vľavo od oltára.

Kapucínsky kláštor a v pozadí Bazilika sv. Anny

Kapucínsky kláštor s Kostolom sv. Konráda

Kostol sv. Konráda

Sv. Konrád ako vrátnik miloval všetkých prichádzajúcich

Vrátnica sv. Konráda, kde prežil väčšinu života

Sv. Konrád z Parzhamu sa narodil v roku 1818 v roľníckej rodine. Po noviciáte v Laufene od roku 1852 až do svojej smrti v 1894 žil v kapucínskom kláštore Sv. Anny v Altöttingu, kde celý čas pôsobil ako vrátnik. Benedikt XVI. o ňom povedal: „Zriekol sa veľkého dedičstva, pretože chcel neobmedzene nasledovať Ježiša Krista a byť iba s ním. Ako Pán odporúčal v podobenstve, vybral si najnižšie miesto, miesto skromného laického brata a sluhu. Tak bol schopný dosiahnuť presne to, čo nám svätý Marek hovorí o apoštoloch: “zostať s ním”, “byť posielaný” k ostatným. Zo svojej cely sa vždy mohol pozrieť na chrám a tak vždy “zostať s Kristom”. Z tejto kontemplácie sa naučil bezbrehej dobrote, s ktorou pristupoval k ľuďom, ktorí klopali na jeho dvere v ktorúkoľvek hodinu – niekedy zlomyseľne, aby ho provokovali, inokedy nahlas a netrpezlivo. Im všetkým svojou čírou dobrotou a ľudskosťou a bez veľkých slov odovzdával odkaz cennejší, než samotné slová.“

Otvorená chodba s ďakovnými obrázkami a putovnými krížmi

Veľkú návštevnosť svätyne v Altöttingu ovplyvňovali racionálne i rozumom neuchopiteľné skutočnosti. Milostivé miesto podporovali pápeži, vznešené vládnuce rody, kresťanské médiá, kultúrne akcie, ospevovanie básnikmi a spisovateľmi. Neviditeľná príťažlivosť miesta sa dá pochopiť cez presvedčivú vieru v mocnú zázračnú činnosť altöttinskej Madony a nádej vo vypočutie a zázračnú pomoc. O tejto duchovnej realite svedčí vyše 2000 obrázkov, ktoré možno nájsť na vonkajších stenách a vo vnútri kaplnky. Vyjadrujú vďaku za zázraky na príhovor Panny Márie. K obráteniu pútnikov k Bohu napomáha stála duchovná služba spovedania a kaplnka adorácie Najsvätejšej sviatosti oltárnej.

Verné podobizne pápežov pri Kostole sv. Magdalény

V roku 1980 svätyňu navštívil pápež Ján Pavol II. a v roku 2006 Benedikt XVI., ktorý pred zázračnú sochu položil svoj biskupský prsteň, ktorý nosil až do zvolenia za pápeža. Prsteň je teraz pripevnený k žezlu sochy Panny Márie. Pápež Benedikt XVI. mal k mestu Altötting i k tamojšej Čiernej Madone už od detstva osobitný vzťah. Jeho rodná obec Marktl am Inn je od milostivého miesta vzdialená len 15 km. Vo svojej knihe napísal: „Mám to šťastie, že som sa narodil neďaleko Altöttingu. Spoločné púte s mojimi rodičmi a súrodencami na toto miesto milostí patria k najkrajším spomienkam na moje detstvo.“

NEMECKÍ SVÄTCI, MYSTICI, PÚTNICKÉ MIESTA A PAMIATKY

2024-11-15T20:27:14Z

Púť bola zameraná aj ako modlitba a obeta ťažkostí cesty za nemeckú cirkev, aby sa neoddelila od zvyšku cirkvi, aby nemeckí biskupi poslúchali Svätého otca. Príjemným prekvapením bolo, že sme sa stretli s hlboko veriacou nemeckou cirkvou. Na posvätných miestach sme naďabili na krásne sväté omše aj cez týždeň. U katolíckej cirkvi sme nevideli ani jednu dúhovú vlajku. Zrejme sme sa stretli so zdravým jadrom nemeckej cirkvi a to budí nádej, že cirkev pretrvá.

1. deň: Prvou zastávkou bolo mariánske pútnické miesto blízko hranice s Rakúskom Altötting v Bavorsku, kde pôsobil kapucín sv. Konráda.

Ubytovali sme sa na okraji Mníchova. Večer i doobeda sme obdivovali decentné a pokojné mesto Mníchov s krásnymi kostolmi a inými pamiatkami.

2. deň: Okolo obeda sme sa previezli do Ulmu, kde sa v centre týči najvyšší kostol na svete s vežou dosahujúcou takmer 162 m.

Popri Stuttgarte a Karlsruhe sme docestovali do Speyeru, kde sa vypína obrovský červený chrám, dnes najväčší románsky kostol na svete.

Ubytovali sme sa na 2 noci vo Frankfurte nad Mohanom, nevediac, že sa dostaneme do centra festivalu pre imigrantov. Zažili sme kultúrny šok. Distribúcia a užívanie drog priamo pred hotelom.

3. deň: Doobeda sme sa vrátili do mesta Worms, kde sa nachádza jedna z najvýznamnejších stavieb nemeckého stredoveku aj najstarší židovský cintorín v EU.

V mestečku Lorsch sme obdivovali zvyšok starobylého kláštora z dôb Karola Veľkého.

Poobede sme si prezreli multikultúrne mesto Frankfurt s krásnou katedrálou a modernými mrakodrapmi.

4. deň: Neďaleko Frankfurtu na druhej strane Rýna sa rozprestiera ďalšia cisárska katedrála v meste Mohúč (Mainz).

Nasledoval kláštor Eibinben uprostred viníc, kde dozrievalo hrozno na Rýnsky Rizling. Tento kláštor založila svätá opátka Hildegarda z Bingenu, stredoveká mystička a polyhistorička.

Po výdatnom obede na brehu Rýna nás čakala cesta malebným údolím rieky s množstvom hradov a viníc na strmých svahoch. Tu Rýn prerezáva pohorie v dĺžke 70 km a má šírku asi ako Dunaj v Bratislave. Dostali sme sa do cieľa dňa do Aachenu, do centra Franskej ríše.

5. deň: Ráno sme prežili krásnu liturgiu priamo v strede chrámu Karola Veľkého. Potom sme si pozreli chrám, dokonca aj z výšky z kopca na trojitej hranici Nemecka, Belgicka a Holandska.

Odtiaľ sme sa presunuli k impozantnému dvojvežovému gotickému skvostu v Kolíne nad Rýnom s relikviami Troch kráľov. V meste pôsobila i sv. Edita Steinová, sv. Albert Veľký, sv. Tomáš Akvinský, bl. Ján Duns Scotus a bl. Adolph Kolping.

Záverom dňa viedla cesta popri Düsseldorfe cez priemyselné Porúrie až k holandskej hranici, do blízkosti pútnického mesta Kevelaer.

6. deň: Privítalo nás milé seversky vyzerajúce mestečko Kevelaer – najväčšie mariánske pútnické miesto v severnej Európe.

Poobede sme sa pomodlili v modernom kostole v mestečku Dülmen s ostatkami mystičky blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej.

Čakala nás dlhá cesta cez pohorie Rothaar do Marburgu.

7. deň: V Marburgu sme sa pomodlili pri hrobe sv. Alžbety, a pozreli sme si zvyšok nemocnice, ktorú založila. Nad mestom sa týči rovnomenný hrad tiež spojený s jej menom.

Po nie dlhej ceste sme si prezreli krásne mesto Fulda s barokovým chrámom s ostatkami apoštola a patróna Nemecka sv. Bonifáca. Chrám je obklopený barokovými palácmi.

Večer sme sa dostavili k mestu Eisenach.

8. deň: Mesto Eisenach je spojené s mladosťou, vydajom a rodinným životom sv. Alžbety, zvlášť hrad Wartburg tróniaci nad mestom. V meste sa narodil i skladateľ J. S. Bach.

Ďalším mestom z bývalej NDR bol Erfurt s nádhernou katedrálou.

Večer sme sa presunuli mnohými tunelmi cez pohorie Durínsky les do mesta Bamberg.

9. deň: Malebné mesto Bamberg s krásnym historickým jadrom ukrýva v katedrále ostatky manželského cisárskeho páru sv. Henricha a sv. Kunigundy.

Poslednou zastávkou v Nemecku bolo krásne historické mesto Regensburg, ktoré má historické prepojenie s Veľkomoravskou ríšou a Katedrálou v Nitre.

V ďalších blogoch by som sa chcel podeliť o podrobnejšie zážitky z cesty po Nemecku a o filozoficko-teologické úvahy, ktoré z dojmov vyplývajú. Počas púte som si uvedomil, ako veľmi sme s Nemeckom a jeho históriou prepojení.

Možnými témami budú Mariánske pútnické miesta, Renesancia vo Franskej ríši, Zlatý vek Nemecka v stredoveku, Románska katedrála, Gotická katedrála, sv. Alžbeta Durínska či Uhorská, sv. Hildegarda z Bingenu – geniálna žena v duchovných i svetských odboroch, sv. Edita Steinová a aškenázski Židia Porýnia, sv. Bonifác a iní apoštoli Nemecka, nemecké novoveké mystičky bl. Anna Katarína Emmerichová a iné.

Ďakujem Ti, Pane Ježišu za všetky duchovné inšpirácie počas púte. Veď moje myšlienky, aby som sa pozdieľal s tým, čo druhých obohatí.

NEAPOL – PO STOPÁCH KŇAZA DOLINDA RUOTOLA 3. DUCHOVNÉ PROSTREDIE NEAPOLA, V KTOROM ŽIL

2024-08-28T20:24:41Z

Aká je duchovná situácia v Neapole dnes a počas 20. storočia?

Na jednej stane je silná viera v Krista, pribúdanie veriacich, významní svätci ako príklad života a na druhej strane šírenie temnoty. Neapolčania urobili z povery svoju charakteristickú črtu. Najhoršie je miešanie pravej viery v Krista s poverami. Ako keby ste si do kvalitného jedla primiešavali nejaký jed. Kresťanstvo považuje poveru za hriech proti úcte a dôvere v jediného Boha. Psychológia uvažuje, že poverčivosťou človek vyjadruje potrebu bezpečia, keď je neschopný čeliť realite života. Človek vyjadruje potrebu istoty do budúcnosti, ktorá je často zdrojom úzkosti a frustrácie. Alebo človek môže mať formu nedostatku zodpovednosti voči budúcnosti. Sociológia ukázala na to, že povery často predstavujú reakciu na príliš intelektuálnu alebo naopak na príliš zduchovnenú formu náboženstva, o ktorých si ľudia myslia, že nedokážu reagovať na skutočné potreby ich života.

Ulica v centre Neapola s betlehemami a amuletmi vedľa Kostola sv. Gregoria Arména

Mnohí Neapolčania sú oddaní lotériám a hazardu. Vzývajú svätých napr. sv. Januára, Pannu Máriu ale tiež temnú postavičku Munaciella. Prosia tiež zosnulých, aby im poradili správne čísla. Kostol Santa Maria del Purgatorio s kultom modlitieb za duše v očistci sa spája aj nebezpečnými praktikami duchovného spájania sa s mŕtvymi. Takéto tendencie ľudí Dolindo dôverne poznal, lebo tu miništrovával.

Nezvyčajné priečelie Kostola Gesù Nuovo s ihlanovitými kvádrami

Socha pri hrobe svätého lekára Giuseppe Moscatiho.

Rekonštruovaná ordinácia svätého Giuseppe Moscatiho, kde mal pre pacientov klobúk s nápisom: „Kto má, daj. Kto nemá, zober.“

Mnohé kresťanské chrámy sú postavené na miestach pohanských kultov, aby mocou Najsvätejšej Trojice, jediného zvrchovaného Boha, potlačili vzývanie temných síl. Tieto sily sú podľa okultistov sústredené v Neapole na 6 miestach, kam vodia aj turistov ako na „duchovne“ silné miesta. Jedno z najnavštevovanejších miest je jezuitský kostol Gesù Nuovo, ktorý má pre kostol nevšednú fasádu. Vznikol prestavbou zhabaného renesančného paláca pokrytého ihlanovitými kvádrami. Na kamenných ihlanoch zo sivočierneho sopečného tufu sú vraj ezoterické nápisy. Nevšímajme si tento okultný folklór, lebo vnútro kostola je krásny barok, je tam aj hrob sv. doktora Giuseppe Moscatiho súčasníka Dolinda, o ktorom natočili krásny film. Ezoterickým bodom je i socha boha Nílu spojená s možným chrámom bohyne Isis, ktorej kult priniesli alexandríjci z Egypta. Kostol San Lorenzo Maggiore je príkladom neapolskej gotiky. Vraj má nejaké okultné symboly, pre kresťanov nepodstatné ale pre ezoterikov dôležité.

Obr. Gotický Kostol San Lorenzo

Kostol Santa Maria Maggiore, dnes Múzeum vody, bola prvá neapolská stavba z roku 533 zasvätená Panne Márii, ktorú vybudovali na bývalom chráme bohyne Diany, ochrankyni žien. Panna Mária v zjavení biskupovi navrhla, aby jej zasvätený kostol dal postaviť na mieste, kde bola diablova prítomnosť najsilnejšia, kde strašil obyvateľov pekelným chrochtaním a mal zrejme podobu prasaťa. Spomínal som Kostol San Domenico Maggiore, centrum dominikánov, ktorí mali bohatú knižnicu aj s množstvom ezoterických kníh. U neapolských dominikánov, ako bolo napísané v predošlom príspevku, pôsobil jeden z najväčších teológov, plný pokory sv. Tomáš Akvinský ale i neskôr Giordano Bruno, jeden z najväčších heretikov, plný pýchy.

Obr. Kostol Santa Maria Maggiore zmenený na Múzeum vody

Vrcholná zastávka ezoterikov a hľadačov senzácií je Kaplnka Sansevero, ktorá mala podľa zámerov princa Raimonda di Sangro, známeho alchymistu, slobodomurára a ezoterika z 18. storočia modelovať chrám bohyne Isis. Kaplnka s mnohými ezoterickými symbolmi je preplnená vzácnymi umeleckými pokladmi, najmä sochami. Mramorová socha Zahaleného Krista je majstrovským dielom Giuseppe Sanmartina. Kristova tvár a telo sú pokryté jemne zvlneným závojom, ktorý vyzerá ako keby bol skutočný. Ezoterici s prehnanou predstavivosťou tvrdia nezmysly o tekutom mramore. Podobný „ľahký“ mramorový závoj sa vyníma na vzpriamenej ženskej postave od sochára Corradiniho, ktorá má pripomínať princovu matku. Ďalšou sochou od Corradiniho je socha, ktorá ma evokovať princovho otca. Ten je zobrazený v starobe, ktorý sa s pomocou mladého anjela oslobodzuje z rybárskej siete. Znázorňuje to, že na smrteľnej posteli robí pokánie a nachádza pokoj vo viere v Krista po živote v neresti. Na týchto zobrazeniach, zdá sa, nie je nič okultné ale hlboko kresťanské.

Zmiešavanie Božieho narodenia s amuletmi mužskej plodivej sily - cornicello

Najznámejším amuletom Neapola sú červené rohy - cornicello, najčastejšie v podobe špicatých červených papričiek. Nemýľme sa, nejde o papriku ale o symbol mužskej sexuálnej sily, nadväzuje to na starorímske amulety. Na ulici, kde sa celoročne predávajú betlehémy spolu s amuletmi sú nápadné dve postavy. Pulcinella (malé kuriatko) sa podobá na muža komedianta s maskou na očiach a nose. Smiešnej postavy, jej zobrazenia sa chcú ľudia dotknúť „pre šťastie“. V skutočnosti je podľa povesti Pulcinella okultná postava vyliahnutá z vajíčka vytvoreného čarodejnicami v sopke Vezuv, symbole pekla. Ako je to dnes bežné, diabolské veci sa médiami stávajú milými neškodnými čertíkmi... Neapol je podkopaný celým labyrintom chodieb dlhých mnoho kilometrov, ktoré slúžili na ťažbu kameňa, skladovanie tovarov, ako i skrýša pred vojnami a bombardovaním. Tu sa zrodila legenda o Munaciellovi (malom mníchovi), ktorý sa zobrazuje ako chlapec trpasličej postavy v mníšskom odeve. Postava je vraj založená na pradávnej udalosti. Katarínu, ktorá sa prespala, zavreli do kláštora a tam sa jej po deviatich mesiacoch narodilo zdeformované dieťa. Chlapčeka matka obliekla do habitu s kapucňou, ktorý veľmi pripomínal rúcho bratov dominikánov. Munaciello aj po smrti, ku ktorej pravdepodobne došlo rukou rodiny mladej ženy, naďalej žil v predstavách Neapolčanov a stal sa symbolom nechcených, ktorí v Neapole vždy našli svoj domov. Ale prečo sme potom hovorili o podzemnom Neapole ako o mieste, kde legenda vznikla? Pretože ako vo všetkých legendách, aj v tomto príbehu je zrnko pravdy. Podzemím s nízkymi chodbami sa pohybovali údržbári malého vzrastu v nepremokavom plášti pripomínajúcom mníšsky habit.

Ľudia sa chcú dotknúť „pre šťastie“ podoby temnej postavy Pulcinelly

V blízkosti ošarpaných domov býval aj Dolindo

Chudobná štvrť, ktorou často kráčal Dolindo

Dvor vo štvrti, po ktorej s modlitbou prechodil Dolindo tisíce kilometrov

Veriaci sa klaňajú Bohu pred hrobom Božieho služobníka Dolinda Ruotola

Pani s modlitebnej skupiny Dolinda Ruotola hovorí o modlitbe na rôzne úmysly

Páter Dolindo Ruotolo je naozaj živý, duchovne pôsobí aj po smrti. Pred rokom, bolo to nie dlho po druhej púti do Neapola som raz večer pocítil prítomnosť Dolinda. Bol to veľmi silný pocit, že je pri mne až som sa rozplakal. Odvtedy som mal túžbu niečo napísať o ňom trochu z inej strany než je to v krásnej knihe od Joanny Bątkiewicz-Brożekowej. Dolindov proces blahorečenia nie je stále ukončený, ale on napriek tomu priťahuje ročne k svojmu hrobu desaťtisíce ľudí.

Dolindo bol už od detstva úzko spätý s krajanmi Neapolčanmi. Pohyboval sa medzi bežnými ľuďmi až do svojej smrti. Dôverne už v rodine poznal materiálnu chudobu. Rozumel aj duchovnej biede, keď sa človek zamotáva do hriechov a povier a nevie sa vyslobodiť.

Dolindo sa pohyboval väčšinu života v chudobnej štvrti s úzkymi špinavými uličkami SZ od centra mesta, ktoré sa tlačili do kopcovitého terénu. Do Kostola Chiesa di San Giuseppe dei Vecchi e Immacolata di Lourdes mal z bytu len 300 metrov, ale on sa aj v starobe prechádzal rôznymi ulicami, modlil sa za ľudí, nosil ťažkú tašku naplnenú kameňmi ako pokánie za obyvateľov Neapola obťažkaných chudobou, neresťami a poverami. Skrze jeho obetu a spovedanie dostávali silu odolávať zlu. Povzbudzoval ich myšlienkami napísanými na druhej strane svätého obrázku alebo duchovnými rozhovormi. Nasmeroval mnohých na cestu dôvery ku Kristovi, na živý vzťah s Ním, živým Bohom. Neapolčanov neodsudzoval za ich často pomýlenú vieru, spoliehanie sa na magické rituály a amulety, ale stále im hovoril o tom, aby dôverovali jedine Bohu, Božiemu synovi Ježišovi. Dolindove slová ku konkrétnym ľuďom boli adresné, lebo videl do ich srdca podobne ako súčasník Páter Pio.

Viera kvitne a prosperuje v jednoduchej

a nevinnej duši podobnej detskej duši.

Keď sa človek pokúša bojovať s Bohom,

stráca svetlo, upadá do zmätku vlastných predstáv,

fantazíruje s tisíckou hlúpych predstáv,

stráca pravdu a pokoj a žije veľmi nešťastný život.

Keď prídeš k môjmu hrobu, zaklop

a aj spoza hrobu ti odpoviem: Dôveruj Bohu!

„Ó, Ježišu, celkom sa Ti odovzdávam,

postaraj sa o všetko!“

NEAPOL – PO STOPÁCH KŇAZA DOLINDA RUOTOLA 2. AKO SA UTVÁRALO DUCHOVNÉ PROSTREDIE V HISTÓRII NEAPOLA

2024-08-01T19:47:14Z

Neapol sedí na sude pušného prachu. Mesto bolo v minulosti i teraz ohrozované sopkami zo západu i z východu. Keď prejdeme len históriu po Kristovi, tak môžeme napočítať veľa erupcií Vezuvu i jednu na Flegrejských poliach. Mesto ničili dopady žeravého popola, ktoré spôsobili napríklad v roku 79 zánik Pompejí a Herculanea, ale i lávové prúdy, ktoré napríklad v roku 1944 zaliali niektoré predmestia. Neapolci zažili i silné zemetrasenia a vlny tsunami.

Vezuv sa majestátne ale aj hrozivo týči nad Neapolom.

Neapol – mesto duchovných protikladov

Tieto extrémne prírodné hrozby verzus ľudská civilizácia sú ako keby materiálnym vyjadrením duchovného boja v Neapole. Voči žitiu človeka, spoločenstva ľudí v obrovskom meste stoja sily temna, ktoré sa z hĺbok vynárajú a chcú kaziť dobré plody vypestované Bohom.

V Neapole sa miešali rôzne duchovné vplyvy. Žili tu Gréci so svojimi božstvami Diom, Dianou, bola tu veštiareň s Cumejskou Sibylou. Neskôr z Perzie prenikal kult Mithru a Alexandríjci priniesli egyptské božstvá, napr. boha Nílu a bohyňu Isis. Ezoterika bola hlboko zakorenená v ľude. Istý obdivovateľ ezoteriky napísal: „Neapol je od svojho založenia považovaný za magickú metropolu s osobitným šarmom, ale aj za nositeľa a žiarlivú strážkyňu odvekých záhad a tajomstiev, ktorých pôvod sa stráca v hmle času. Križovatka národov a taviaci kotol starovekých doktrín.“

Keď sa do Neapola dostalo Kristovo učenie, kresťania sa schádzali v katakombách, preslávil ich mučeník sv. Január v rokoch najväčšieho prenasledovania (305), ktorého zachytená krv v 2 ampulkách sa 3 krát do roka vedecky nevysvetliteľne skvapalňuje. Mnohí Neapolčania tento zázrak berú ezotericky, magicky.

Krypta Neapolského dómu, kde je pochovaný Sv. Január.

V bočnej kaplnke Dómu sa v soche sv. Januára chránia ampulky s jeho krvou vyliatou pri sťatí.

So sv. Januárom som sa stretol nevšedným spôsobom. Deň pred odchodom z Neapola som sa oddelil od skupiny, lebo som chcel vystúpiť na Vezuv, ktorý ma ako geológa veľmi priťahoval. Sopka ma mimoriadne zaujala ale jej návšteva so všetkými spojmi trvala až do neskorého popoludnia. Chcel som stihnúť ešte návštevu krátera Solfatara v Pozzuoli na druhej strane Neapola, kde sa dajú sledovať výrony horúcich plynov. Nestihol som to, tak som sa vybral cestou okolo krátera, odkiaľ sa dalo dobre fotiť. Obísť kráter i napriek naznačenému chodníku sa mi nepodarilo. Chodník nebol prístupný. V Taliansku na rozdiel od Slovenska sú všade vysoké ploty. Je to hlavne ochrana pred zlodejmi. Vracal som sa späť. Pomaly sa stmievalo. K miestu ubytovania som mal vyše polhodiny chôdze. Zmieril som sa s tým, že som ten deň nestihol svätú omšu. Kráčajúc popri výpadovke som z diaľky zbadal osvetlený kostol. Navyše bol otvorený a práve prebiehala svätá omša. Kostol bol cez pracovný deň plný a vpredu bola busta biskupa v červenom oblečení. Asi sv. Január? Po sv. omši bola ešte dlhá pobožnosť. Vyrozumel som, že je to duchovná obnova. Keď som sa vrátil do hotela, sestra zo spoločenstva mi povedala, že som sa dostal do kostola, ktorý postavili na mieste sťatia sv. Januára. Aha, tak tam prebiehala duchovná príprava pred jeho sviatkom. Božia prozreteľnosť je nevyspytateľná.

Kostol na mieste, kde bol sťatý Sv. Január v roku 305.

Vrátim sa k histórii Neapola. Keď bolo povolené kresťanstvo, veriaci stavali chrámy na miestach silných pohanských kultov. Napríklad, na Dianinom chráme postavili Kostol Santa Maria Maggiore. V meste bol aj vplyv byzantských kresťanov, ktorí v čase obrazoborectva v 8. storočí utekali z Byzancia. Týmto spôsobom sa tu dostala sv. Patrícia, ktorá priniesla ostatky apoštola Arménov sv. Gregoria Arména. Obidvaja sa uctievajú len na skok od uličky, kde sa celý rok predávajú betlehémy a talizmany.

Ostatky sv. Gregoria Arména v rovnomennom kláštore vedľa jednej z najnavštevovanejších ulíc Neapola.

Obdobím veľkého rozvoja Neapola bolo 13. storočie. V roku 1224 Fridrich II. cisár Svätej rímskej ríše založil univerzitu. Po niekoľkých rokoch (1231) prišli do Neapola dominikáni a už v roku 1255 vysvätili kostol. V čase, keď vznikla univerzita, sa narodil Tomáš Akvinský a už ako 15 ročného ho rodičia na ňu zapísali. Štúdium ho tu pravdepodobne priviedlo k Aristotelovi, cez jeho vlastné spisy, ďalej cez spisy Averroesa - arabského priaznivca Aristotela a skrze učenie Maimonidesa – židovského filozofa ovplyvneného Aristotelom. Tomáš sa v Neapole stretol s dominikánmi, ktorí ho silne oslovili strohým a intelektuálnym životom. Vtedy boli dominikáni plní ducha zakladateľa, plní Božej energie, čo oslovilo mladého Tomáša. Chcel sa stať dominikánom proti vôli rodičov, ktorí chceli z neho mať opáta veľkého benediktínskeho kláštora. Keď mal približne 20 rokov vstúpil do dominikánskeho rádu. Príbuzní ho cestou do Ríma uniesli a väznili v domácom väzení. Jeho vytrvalosť ich odzbrojila, rodina súhlasila a umožnila mu vrátiť sa do dominikánskeho kláštora v Neapole v lete 1245. Po dlhých rokoch úspešného pôsobenia v Kolíne, v Paríži a inde ho poslali v roku 1272 do Neapola. V tejto dobe tu už vládli Anjuovci (1266 - 1442), tí ktorí boli aj v Uhorsku. Učili sme sa o Karolovi Robertovi z rodu Anjou. Anjuovci dali postaviť v Neapole krásne gotické kostoly a kláštory. Chceli vo svojom sídle aj seriózne štúdium teológie, na ktoré si asi vybrali Tomáša. V Neapole pokračoval vo svojom teologickom diele Summa, tiež komentoval Aristotelove spisy i texty moslimských učencov nielen z filozofie ale aj prírodovedy, medicíny a geometrie stavieb. Sv. Tomáš nebol len suchý učenec, ale mal veľmi živý vzťah s Bohom, čo sa prejavovalo i mnohými duchovnými darmi, extázami, zjaveniami i opisovanou levitáciou. Páter Dolindo počas svojich teologických štúdií určite vnímal sv. Tomáša a jeho teológiu ináč, hlbšie, keďže Tomáš pôsobil v Neapole, v blízkosti bytov Ruotolovcov.

Pôvodne gotický dominikánsky kostol bol mnohokrát prestavovaný. Zvonku má renesančný vzhľad. Na tomto mieste pôsobil sv. Tomáš Akvinský.

Pôvodne gotický Dóm Nanebovzatia Panny Márie ukrýva ostatky sv. Januára.

V Taliansku 15. storočia sa rozvíjala renesancia. Učenci a mnohí šľachtici i predstavitelia cirkvi boli dychtiví po nových veciach, evanjelium a teológia sv. Tomáša im nestačili. Po dobytí Konštantínopolu Turkami v roku 1453 sa mnohí učenci odtiaľ dostali na Západ a priniesli knihy a učenia dovtedy na Západe neznáme. Medzi nimi bola aj ezoterická zbierka spisov preložená do latinčiny ako Corpus Hermeticus. Texty pochádzajú z prvých storočí po Kristovi z prostredia gréckeho a rímskeho Egypta. Boli to cez grécku a rímsku kultúru pretavené egyptské duchovné vedomosti. Hermetici rozvíjali alchýmiu, astrológiu a mágiu. Názorne to bolo vidno v českej komédii Cisárov pekár a pekárov cisár na dvore cisára Rudolfa II. Latinský preklad Corpus Hermeticus bol kľúčovým impulzom pre rozvoj renesančného myslenia a kultúry, ktorý mal hlboký vplyv na mnohých filozofov.

Tieto duchovné vplyvy sa dostávali aj do kláštorov, čiže v určitých obdobiach aj mnísi boli ovplyvnení ezoterikou, v lepšom prípade bylinkárstvom. Venovali sa výrobe liečiv, pestovali rastliny z celého sveta. Mnísi zhromažďovali okrem liečiteľskej aj ezoterickú literatúru, ktorá nepriaznivo inšpirovala napr. Giordana Bruna, ktorého používajú neveriaci ako kladivo na kresťanov. „Veď ste ho upálili pre jeho slobodné názory.“

Giordano Bruno (1548-1600) sa narodil neďaleko Neapola. Študoval na univerzite v Neapole. Keďže ho ovplyvnili dominikáni, tak vstúpil k ním asi 15 ročný. Ako neskôr vyznal na súde, nestal sa členom rádu pre lásku ku Kristovi a k cirkvi, ale aby mohol slobodne študovať filozofiu využívajúc bohatú knižnicu rádu a tiež jeho ochranu. V tom období už dominikáni neboli vzorom zbožnosti, blízkeho vzťahu s Ježišom ako za sv. Tomáša Akvinského, ale vkradol sa medzi nich svetský duch. Proti bratom bolo vynesených veľa odsudzujúcich rozsudkov za sexuálne škandály, krádeže a dokonca vraždy. Bruno sa svojimi názormi začal čoraz viac rozchádzať s náukou cirkvi až bol z rádu 2x vylúčený. Bruno bol v skutočnosti ľahostajný ku všetkým náboženským vyznaniam. Ako sa mu hodilo, podľa krajiny v ktorej prebýval, raz bol katolík, inokedy kalvín, či anglikán alebo luterán. Bez pochyby bol veľmi talentovaným filozofom, ale pre svoj odboj k Bohu, pre neznesiteľnú povahu, sklon k hádkam a urážkam, často menil pôsobisko až nakoniec skončil v rukách inkvizície. Pozitívne sa snažil skĺbiť filozofiu s novými poznatkami prírodných vied, ale nepochopil, že kresťanská viera nie je v protiklade v prírodnými vedami. Jeho celoživotné pretvarovanie sa a pýcha, hranie sa na kresťana a zároveň odpor ku Kristovmu učeniu, k Božej láske ho priviedli na hranicu. V tom čase sa cirkev takýmto spôsobom bránila pred nebezpečnými bludármi. Z dnešného pohľadu usmrtiť človeka za iné názory, je všeobecne neprípustné.

Socha Giordana Bruna na mieste popravy v Ríme, kde sa nachádza trhovisko.

V 17. storočí sa Neapol stal ideálnym miestom stretávania sa alchymistov, filozofov, astrológov a mágov. V roku 1728 títo ľudia v meste založili prvú slobodomurársku lóžu v Taliansku. Napriek úspechu ezoterikov a voľnomyšlienkárov nastal po roku 1734 veľký rozkvet kresťanského života, keď sa Neapol stal nezávislým kráľovstvom. Pôsobili tu mnohé mníšske komunity, stavalo sa veľké množstvo barokových kostolov a kláštorov. Príkladom je príbeh geniálneho chlapca, ktorý sa narodil na okraji Neapola. Keď mal 16 rokov, skončil štúdium práva v Neapole. Ako 27 ročný opustil právnickú kariéru pre ťažké sklamania a dal sa na kňazské štúdium. Asi viete o koho ide. Je to budúci zakladateľ komunity kazateľov na ľudových misiách – redemptoristov, sv. Alfonz z Liguori. Neapol má rekordne uznaných až 56 svätých patrónov a 17 kanonizovaných svätých a blahoslavených.

Kostol sv. Alfonza z Liguori v mestečku Pagani pri Neapole, kde je zakladateľ redemptoristov pochovaný.

Duchovne vyhrotená minulosť Neapola už od detstva pôsobila na mladého Dolinda s dvomi pólmi - zbožnou mamou kresťankou a duchovne liberálnym otcom pravdepodobne ovplyvneným ezoterikou. Dolindo bol už od detstva vedený Ježišom i Pannou Máriou až sa dopracoval k hlbokej dôvere v Boha. Prijímal všetky nepriaznivé okolnosti a protivenstvá života, lebo veril, že aj cez tie ho Boh vedie a posväcuje. Ním prijímané kríže spôsobovali obrátenie mnohých ľudí k Bohu.

Kostol sv. Jozefa a Nepoškvrnenej z Lúrd, kde pôsobil a je pochovaný páter Dolindo Ruotolo. Bol viackrát prerábaný a najvýraznejšie barokovo prestavený.

V záverečnej časti o Dolindovi rozoberiem duchovnú situáciu Neapola v čase jeho pôsobenia v meste a ako on na ňu reagoval. Zakončím úryvkom zo začiatku Dolindovej Noveny odovzdanosti.

Prečo sa neustále znepokojuješ a trápiš? Prenechaj svoje starosti Mne a všetko sa upokojí. Uisťujem ťa: Každý prejav skutočnej, hlbokej a úplnej dôvery vyvolá účinok, o ktorý žiadaš, a tvoja ťažká situácia sa vyrieši. „Ó, Ježišu, celkom sa Ti odovzdávam, postaraj sa o všetko!“

SV. VERONIKA GIULIANI MÁLO ZNÁMA A PRITOM JEDNA Z NAJVÄČŠÍCH SVÄTÍC

2024-03-30T10:05:29Z

Pred viacerými rokmi náš vtedajší kaplán Ivan krásne rozprával o sv. Veronike Giuliani, sám navštívil jej kláštor. Keď sme boli so spoločenstvom naposledy v Taliansku, cesta viedla popri meste Città de Castello, kde je jej kláštor. Nahovoril som priateľov, aby sme sa tam zastavili. Ďakujem za to Pánovi aj za knihu o nej, ktorú stále čítam. Dokážem ju čítať len po malých častiach, lebo je to príliš silný duchovný nápoj.

Sv. Veronika Giuliani sa narodila v roku 1660 ako siedme dieťa zámožných rodičov v Mercatello medzi Perudžou a San Marínom. Veronika bola už od detstva obdarená mimoriadnymi milosťami, Boh ju volal k životu v kláštore. Jej bohatý otec s tým nesúhlasil, chcel ju vydať do vysokopostavenej rodiny. Bola veľmi pekná, živá s pevným charakterom, takže priťahovala množstvo nápadníkov. Všetkých odmietala. Po rokoch otcov odpor vyprchal hlavne po jej ťažkej chorobe, a preto mohla vstúpiť ako 17 ročná do kláštora kapucínok. Rehoľný život brala veľmi zodpovedne, mala milosť blízkeho vzťahu s Ježišom.

V životopise Veroniky od Thomasa Villanova Berltera sa píše:

Aby sa Veronika podujala na svoj hrozný plán, Pán nešetril s duchovnou útechou a s milosťami. Po tom, čo ju radosťou vyzdvihol až do nebies, ukázal jej stav hriešnych duší. To ju tak rozrušilo, že vzrástla jej horlivosť k pokániu. Inokedy videla, ako Všemohúci hrozil mečom zemi alebo Ježiš sa jej ukázal plný krvi a rán. Pri tomto pohľade sa zbavila strachu a beznádeje a vzplanula v nej túžba kajať sa za hriešnikov.

Veronika píše vo svojom Denníku: „... Ježiš mi zobral z rúk a nôh stopy po ranách. Potvrdil ma ako sprostredkovateľku medzi sebou a hriešnikmi a povedal mi, že mi udelí veľa milostí, ak vytrpím bolesť. Prikázal mi, že ho mám často prosiť za uzdravenie duší.“

Podobnú horlivosť mali Fatimské deti po vízii pekla. Veronika brala pokánie mimoriadne vážne, vyvíjala nadpozemskú horlivosť v skutkoch odčiňovania hriechov iných. Ježiš odmeňoval jej veľkorysosť ďalšími milosťami, rôznymi víziami, stále väčšími krížmi, ktoré s radosťou prijímala nie pre to, že by bola masochistka ale z čistej lásky k dušiach postihnutým ťažkými hriechmi.

Po nociach prežívala útoky démonov, ktorí ju trýznili, podobne ako jej duchovného žiaka sv. pátra Pia o 2. storočia neskôr. Niekoľkokrát mala zlomené ruky a nohy. Postupne prijala stigmy – Kristove rany, ktoré nosila až 30 rokov. Keď prežila mystický sobáš s Kristom, tak začala prežívať Kristove utrpenia na krížovej ceste a na kríži. 500 x pociťovala bolesť prepichnutia srdca kopijou, 33 x zažila ukrižovanie Ježiša Krista aj s ranami. Počas všetkých útrap ju sprevádzala, učila a utešovala Panna Mária.

Stigmy sv. Veroniky majú veľký význam už aj preto, že boli overené a dokázané jedinečným spôsobom. Jej prípad bol vyšetrovaný inkvizíciou s mimoriadnou prísnosťou až krutosťou. Ona poníženia od vyšetrovateľov pokorne prijímala. Od spovedníkov mala prikázané zapisovať denník duchovných skúseností, ktorý je podľa pápeža Pia VII. veľkou školou, príručkou svätosti. Bola vyhlásená za svätú (1839), čím Cirkev jej stigmatizáciu plne uznala.

Veronika dostala aj milosť zázračne liečiť fyzicky a duševne chorých. Bola aj veľmi praktická pri rôznych prácach. Keď sa stala predstavenou kláštora, dala zaviesť vodu kláštora, aby sestry nemuseli namáhavo získavať vodu zo studne. Pod jej vedením sa kláštor zbavil dlhov.

Veľmi zvláštna až neuveriteľná vec sa stala pred jej smrťou v roku 1727. Zdôverila sa spovedníkovi, že Pán jej do srdca vyryl rôzne znaky ako napr. počiatočné písmená svätých mien: Ježiš, Mária a nástroje umučenia. Spovedník chcel mať autentické svedectvo o tejto výpovedi, tak jej prikázal nakresliť srdce so všetkými znakmi. Veronika počúvla, ale keďže kresliť nevedela, obrátila sa na sestričky, aby jej pomohli. Po jej smrti nariadil biskup s komisiou, v ktorej bol aj chirurg, vyňatie a preskúmanie jej srdca. Skutočnosť vnútra srdca sa úplne zhodovala s nakresleným obrazom.

Sv. Veronika, prosím ťa, vypros mi u svojho ženícha Ježiša veľkú lásku k Bohu,

ochotu prijímať svoj kríž, trpezlivosť v problémoch a veľkú dôveru v Boha,

že všetky životné skúšky, čo On na mňa dopúšťa,

mi dáva pre moje dobro a pre dobro mojich blízkych.

Johannes Mária Höcht: Nositelia Kristových rán. Typo Press, 1996.

Thomas Villanova Bertler: Sv. Veronika Giuliani. Životopis. 2019.

RAVENNA – NEVŠEDNÝ KLENOT UPROSTRED TALIANSKA A BOJ ZA PRAVÚ VIERU

2024-03-13T19:53:11Z

V minulom príspevku som písal o Benátkach. Prenesieme sa o niekoľko storočí skôr a o 100 km južnejšie. Mesto sa nachádza na rovine vytvorenej riekou Pád v blízkosti Jadranského mora. Už prvý rímsky cisár Augustus si zvolil Ravennu za základňu pre loďstvo, ktoré pôsobilo vo východnom Stredomorí. Dal tu vybudovať prístav a tábor pre vojsko, dnešnou rečou vojenskú základňu. V Ravenne založil kresťanskú obec a pôsobil ako prvý biskup sv. Apolinár, ktorý zomrel v dôsledku zranenia od protivníkov viery.

Ravenna skrýva jedny z najlepších príkladov mozaikového umenia v celej Európe a Stredomorí za obdobie 5. a 6. storočia, pretože takmer všetky súčasné svedectvá vo Východorímskej ríši boli zničené v 7. storočí v období ničenia ikon a mozaík.

Nové hlavné mesto

Postavenie Ravenny sa zmenilo v roku 402, kedy si ju cisár Honorius zvolil za svoje sídlo. Honorius získal Západorímsku ríšu po smrti svojho otca Theodosia I. (395), ktorý je známy tým, že v roku 380 povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo a zorganizoval Carihradský koncil, ktorý napríklad definoval známe vyznanie viery. Hlavné mesto cisárstva sa vtedy nachádzalo v Mediolane (Miláne).

Honorius si vybral Ravennu ako útočisko pred nebezpečím napadnutia Germánmi z dvoch dôvodov. Oproti Milánu mala Ravenna prístav, cez ktorý sa dalo rýchlo utiecť do Konštantínopolu ale predovšetkým ochranu ponúkali morské bažiny, ktoré obklopovali mesto, vďaka ktorým bolo nedobytné. Bola to dobrá voľba, lebo len osem rokov neskôr došlo k vyplieneniu Ríma.

Vďaka prítomnosti cisárskeho dvora sa Ravenna stala centrom, v ktorom sa miešali kultúrne vplyvy západu i východu. Práve nádhera architektúry a výzdoby Konštantínopolu začala ovplyvňovať výstavbu v meste.

Vek Gally Placidie

Po Honoriovej smrti v roku 423, ktorý nemal potomka, vládla ako regentka jeho sestra Galla Placidia za vtedy šesťročného syna Valentiniána. Galla dokázala vládnuť, zvládala usmerniť určitý čas niekoľkých mocných mužov okolo seba a navyše premenila Ravennu na krásne kresťanské mesto. Pozývala do Ravenny byzantských umelcov, ktorí postavili v meste mnohé cirkevné stavby, vyzdobené nádhernými byzantskými mozaikami s výjavmi zo Starého a Nového zákona. Po vypočutí oslovujúcej kázne biskupa Petra mu Galla dala podľa legendy prezývku Chrysologus, čo znamená „so zlatými slovami“. Sv. Peter Chryzológ je dnes považovaný za učiteľa cirkvi. Po smrti Gally Placidie (450) zlatý vek mesta ustal.

Trojloďovú Baziliku sv. Jána Evanjelistu (425-434) dala postaviť Galla Placidia ako vďaku za záchranu počas nebezpečnej cesty z Konštantínopolu

Mauzóleum Gally Placidie (cca 425-450) bolo pravdepodobne kaplnkou dnes neexistujúceho Kostola Svätého Kríža.

Mauzóleum Gally Placidie. Mozaika Ježiša ako Dobrého pastiera.

Mauzóleum Gally Placidie. Mozaika s prírodnými či rajskými motívmi.

Mauzóleum Gally Placidie. Mozaika s ornamentmi pôsobiacimi moderne.

Baptistérium ortodoxných (cca 400-450).

Baptistérium ortodoxných. Mozaika krstu Krista sv. Jánom Krstiteľom v Jordáne (458).

Teodorichov vek

Vojenský veliteľ Germán Odoaker zvrhol posledného cisára Západorímskej ríše a v roku 476 sa zmocnil Ravenny. Prijal titul kráľa Itálie, hoci bol formálne podriadený voči východorímskemu (byzantskému) cisárovi. Stal sa prvým nerímskym panovníkom a tým došlo k faktickému zániku Západorímskej ríše.

V roku 481 sa však do Itálie z Pannónie prepravili Ostrogóti na čele s kráľom Teodorichom Veľkým, ktorý dobyl Ravennu v roku 493. Za Teodorichovej vlády mesto opäť prežívalo rozkvet, boli postavené nové významné budovy. Kráľ nebol nejakým barbarom, divochom zo severu. V detstve bol totiž rukojemníkom v Konštantínopole, kde mu poskytli vynikajúce vzdelanie. Pretože sa stal v mladom veku ariánom, dal postaviť v Ravenne nové kostoly pre stúpencov ariánizmu: baptistérium ariánov, kostol S. Apollinare Nuovo. Zachovali sa zvyšky jeho paláca a za hradbami mesta si dal napokon postaviť osemuholníkové mauzóleum.

Zaujímavosťou je výzdoba arcibiskupskej kaplnky z roku 495. V nej sa nachádza na tú dobu odvážne dielo, evidentne protiárijské posolstvo. Na mozaike je znázornený Kristus Bojovník s krížom na ramene, ktorý drví šelmy heréz.

Baptistérium ortodoxných a arcibiskupský palác, v ktorom sa nachádza kaplnka z roku 495.

Arcibiskupská kaplnka. Znak Krista, 4 archanjeli včítane dnes nekanonizovaného Uriela a 4 evanjelisti v podobe tradičných zobrazení (495) potvrdzujú v tej dobe pravosť evanjelií a ortodoxného učenia.

Arcibiskupská kaplnka. Kristus víťazí nad herézami (495).

Arcibiskupská kaplnka. Ornamenty s rajskými vtáčikmi (495).

Kostol S. Apollinare Nuovo (cca 505-525).

Justiniánov vek

V roku 540 celú Itáliu ovládol byzantský cisár Justinián I. a tým padla Ostrogótska ríša. Justinián zriadil pre novodobyté územia exarchát s gréckym exarchom a jeho hlavným mestom bola práve Ravenna. Mesto opäť prežívalo rozkvet vďaka úzkym hospodárskym a kultúrnym kontaktom s Konštantínopolom. V tomto období bol dokončený výnimočný osemuholníkový chrám Bazilika San Vitale, jeden z najvzácnejších príkladov ranokresťanskej a byzantskej architektúry v západnej Európe. Kostol sa stal vzorom pre kaplnku cisára Karola Veľkého v Aachene (805).

Postupne však byzantský (grécky) vplyv v Ravenne slabol pod náporom germánskych Longobardov, ktorí sa v roku 751 Ravenny zmocnili. Význam Ravenny postupne mizol, pretože prístav bol zanesený bahnom a pieskom. V okolí mesta sa rozšírili močiare a ubúdala úrodná pôda. Vďaka tomu, že Ravenna ležala v stredoveku a začiatkom novoveku mimo hlavných politických centier Apeninského polostrova, uchovali sa v nej vzácne architektonické pamiatky, ale predovšetkým vzácna mozaiková výzdoba, ktorá v Európe nemá takmer obdobu.

Kostol S. Apollinare Nuovo. Pôvodne mozaiky s ariánskymi motívmi boli prerobené v rokoch 560 až 570.

Kostol S. Apollinare Nuovo. Žehnajúci Kristus. Mozaika z rokov 560-570.

Bazilika San Vitale kombinuje rímske a byzantské prvky (532-548).

Bazilika San Vitale s pôvodnými mozaikami.

Bazilika San Vitale s pôvodnými mozaikami a stĺpmi.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Kristus sedí na glóbuse, podáva veniec sv. Vitalovi, v druhej ruke má zvitok so siedmimi pečaťami a po pravej strane je biskup Ecclesius.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Baránok Boží – Kristus podopieraný anjelmi.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Porovnanie spravodlivej obety Ábela a obety tajomného kňaza Melchizedecha z knihy Genezis.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Dôležité výjavy zo života praotca Abraháma. Prvý výjav: Stretnutie s tromi anjelmi alebo zjavenie Najsvätejšej Trojice, ktorí prisľubujú Abrahámovi syna v starobe. Druhý výjav: Obetovanie Izáka a Boží zásah. Podľa známej ikony Najsvätejšej Trojice od Andreja Rubľova (15. storočie) sa interpretuje pravá Osoba pri stole ako Duch Svätý a práve sponad tejto Osoby v mozaike vychádza ruka zadržiavajúca obetujúceho Abraháma.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Realistické a zároveň vznešené zobrazenie byzantského cisára a jeho sprievodu včítane biskupa Maximiána.

Mozaika v Bazilike San Vitale. Podobným majestátom ako predošlá mozaika sa vyznačuje zobrazenie cisárovny Teodory a jej sprievodu.

Symetricky poukladané platne mramoru vytvárajú neopakovateľné kresby v Bazilike San Vitale.

V Ravenne sa na prekvapenie mnohých nachádza hrob Danteho Allighieriho. Mesto bolo poslednou zastávkou počas jeho úteku z Florencie. Dante je pokladaný za otca talianskeho jazyka. Jeho Božská komédia je považovaná za najväčšie dielo napísané v taliančine a jedno z najväčších diel svetovej literatúry.

Danteho hrob v Ravenne z roku 1780.

Bože, Ty vo svojej prozreteľnosti

a múdrosti rozdávaš talenty, ako chceš

a inšpiruješ mnohých ku nádherným dielam.

Vďaka Ti za krásu, ktorú ukazuješ svetu.

"Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha."

Bože očisť naše srdcia v tomto čase pôstu,

aby sme videli Teba i krásu, ktorú si stvoril.

sk.wikipedia it.wikipedia en.wikipedia

https://it.wikipedia.org/wiki/Arte_ravennate

https://it.wikipedia.org/wiki/Ravenna_romana

Evanjelista Svätý Marek ako hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi!“ Dnes volá aj z Benátok

2024-02-22T21:05:47Z

Tento rok sa čítalo aj bude čítať na svätých omšiach Evanjelium podľa Marka. Minulý rok sme sa s priateľmi na spiatočnej ceste v Neapole zastavili na pol dňa v Benátkach. Na Benátky sa vo mne miešali dva protichodné názory. Predsudky, že Benátky sú komerčné mesto plné turistov so špinavými kanálmi. Na druhej strane som predsa bol zvedavý, ako to tam vyzerá. Moje pozitívne dojmy z návštevy zbúrali predpojatosti a som veľmi rád, že som tam aspoň krátko pobudol.

Ako prvú som chcel navštíviť svetoznámu Baziliku sv. Marka. Odstál som si v rade tri štvrte hodiny. Kochal som sa nad architektonickými a sochárskymi detailmi Dóžovho paláca, pozdĺž ktorého sa rad vinul a potom som si fotil krásne diela na fasáde Baziliky sv. Marka, ako sa rad posúval. Skutočne je to výnimočný chrám plný nádherných diel vonku i vo vnútri, kde sú uschované ostatky sv. Marka.

Bazilika a veža sv. Marka na Námestí sv. Marka

Obetný stôl s uloženými ostatkami sv. Marka je skrytý pod baldachýnom umiestneným na stĺpoch pripomínajúcich ranokresťanské umenie

Podľa tradície práve tento Marek z Benátok je autorom spomínaného evanjelia. Zobrazuje sa ako okrídlený lev, ktorý sa dostal aj do znaku Benátok. Prečo lev? Sv. Irenej (140-202) vztiahol na začiatky evanjelií starozákonné proroctvo Ezechiela (Ez1,1-10) a novozákonné proroctvo sv. Jána (Zjav4,6-8) o 4 bytostiach. Veľmi dobre to pasuje aj na úvod Markovho evanjelia o Jánovi Krstiteľovi kážucom na púšti.

„Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Mk 1,3.

Lev sa tradične považoval za kráľa púšte. Za týmito všetkými proroctvami a začiatkom Evanjelia vidieť Božiu prozreteľnosť, Božiu réžiu.

Symboly evanjelistov na priečelí Baziliky sv. Marka asi z románskej doby

Socha sv. Marka a pod ňou okrídlený lev na priečelí Baziliky sv. Marka

Ako sa Marek dostal do Benátok, snáď tam pôsobil? Čo sa o sv. Markovi vie?

Meno Marek je rímske, ale spomína sa aj ako Ján Marek v Skutkoch apoštolov. Takže pravdepodobne bol pôvodne žid, ktorý mal grécke vzdelanie. Marek bol podľa tradície synom Márie, u ktorej sa schádzali Ježišovi učeníci. Okrem iného v ich dome sa konala Posledná večera Ježiša so svojimi apoštolmi a uchýlil sa tu svätý Peter po svojom úteku z jeruzalemského väzenia.

„S tým vedomím prišiel k domu Márie, matky Jána, ktorý sa volal Marek. Tu bolo mnoho zhromaždených, ktorí sa modlili.“ Sk 12,12

Vo svojom Evanjeliu o sebe samozrejme nehovorí ale nepriamo sa ako jediný z evanjelistov zmieňuje o celkom bezvýznamnej udalosti počas zatknutia Krista v Getsemanskej záhrade. Odborníci predpokladajú, že iba priamy účastník tejto udalosti mohol o nej písať.

„Šiel za ním akýsi mladík s plachtou, prehodenou na holom tele. Chytili ho, on však plachtu pustil a utiekol nahý.“ Mk 14,51-52

Po Ježišovom ukrižovaní bol Marek ako jeden zo širšieho okruhu 72 učeníkov vyslaný na apoštolské cesty. Prvou bola cesta do Aquilei, neďaleko dnešných Benátok, ktoré ešte vtedy neexistovali. Neskôr sa stal druhom svätého Petra, ktorého spolu s Barnabášom sprevádzal na misijnej ceste do Antiochie a na Cyprus. Peter Marka spomína vo svojom liste, keď k pozdravu cirkvám pripája i Markov pozdrav, ktorého tu nazýva duchovným synom:

„Pozdravuje vás cirkev v Babylone (Ríme), vyvolená spolu s vami a môj syn Marek.“ 1 Pt 5,13

Zlatá mozaiková výzdoba interiéru Baziliky a ikonostas so sochami svätcov z 14. storočia inšpirovaný byzantskými kostolmi

Starokresťanskí spisovatelia z 2. a 3. storočia označujú Marka nielen za Petrovho žiaka a pomocníka, ale aj za jeho „tlmočníka“, ktorý napísal svoje evanjelium podľa Petrovho kázania. S Petrom sa Marek dostal aj do Ríma, kde bol svedkom mučeníckeho skonu svätých Petra a Pavla.

Marek ku koncu života pôsobil v Alexandrii. Podľa tradície tu založil kresťanskú obec a stal sa prvým alexandrijským biskupom. Jeho kázne sa nepáčili miestnej oligarchii, preto ho zatkli asi v roku 74. Nasledujúci deň ho spútaného ťahali ulicami mesta až v ťažkých bolestiach zomrel. Miesto jeho pochovania sa stalo pre pútnikov zdrojom mnohých milostí.

Prenesieme sa na územie dnešných Benátok o niekoľko storočí neskôr. Na neobývané ostrovy uprostred močiarov sa uchýlili obyvatelia okolitých miest, ktorí utekali pred nájazdmi divokých Hunov. Osady sa v roku 697 spojili do Benátskeho námorného zväzku na čele s dóžom, ktorého menovalo zhromaždenie ľudu. Benátky sa odpútali od Byzancie a stali sa nezávislou republikou. Ich hospodárska prosperita a vážnosť rástli a s tým súvisela aj túžba vedenia mesta získať sídlo cirkevnej provincie. Vymanenie sa spod moci Aquilejského patriarchátu mohlo Benátkam zabezpečiť iba získanie relikvie niektorého z významných kresťanských svätcov. Benátčania si vyvolili podľa legendy sv. Marka, podľa ktorej počas svojho života vykonal cestu aj do blízkosti budúcich Benátok.

V roku 829, približne vtedy, keď u nás vznikala Veľká Morava, slávnostne priviezli relikvie evanjelistu sv. Marka, ktoré ulúpili benátski obchodníci alebo v lepšom prípade kúpili v Alexandrii.

Povesť o získaní relikvií sv. Marka znázornená na priečelí Baziliky sv. Marka. Zobrazuje benátskych obchodníkov, ktorí skryli relikvie v koši pod kopou bravčového mäsa, ktorého sa moslimskí colníci ani nedotkli.

Relikvie sv. Marka uložili v novom chráme, ktorý mal pohnutú históriu. Viackrát vyhorel, bol obnovovaný a prestavovaný. Pôdorys baziliky je zhruba grécky kríž s piatimi kupolami rozmiestnenými v strede a pozdĺž osí kríža. Súčasná bazilika sa datuje do roku 1063. Celková architektonická forma je veľmi podobná druhému najvýznamnejšiemu kostolu v Konštantínopole, Bazilike svätých apoštolov, ktorá bola zničená niekoľko rokov po dobytí mesta Turkami.

Prudký hospodársky rozkvet Benátok bol v 10. – 11. storočí spojený aj s ich územnou expanziou. Najskôr obsadili ostrovy v Jadranskom mori a pobrežie Dalmácie. V roku 1204, počas smutne známej 4. križiackej výpravy, dobyli Benátčania Konštantínopol. Získali tak oporné body v Grécku a ďalšie územia na Balkáne a prakticky všetky ostrovy východného Stredomoria. Do Benátok sa dostala bohatá korisť, ktorá bola uložená v pokladnici chrámu sv. Marka. V nasledujúcich storočiach sa bazilika neustále obohacovala o stĺpy, vlysy, mramor, sochy a zlato, ktoré sa do Benátok privážalo na lodiach obchodníkov prichádzajúcich z východu.

Súčasťou koristi boli bronzové pozlátené kone zo štvorzáprahu, umiestneného pôvodne v Konštantínopole

Jeden zo vstupov na fasáde s množstvom byzantských stĺpov, románskych a gotických prvkov

Vo vnútri baziliky postupne byzantskí umelci tvorili mozaiky v 12. až 14. storočí. Po roku 1200 vyvýšili kupoly a vybudovali predsieň, ktorá obopína rameno chrámu od námestia. Do fasády predsiene vložili reliéfy a mozaiky. Až v 15. storočí sa výzdobou hornej časti fasád definovala súčasná vonkajšia podoba Baziliky.

Západná fasáda baziliky sv. Marka z 13. až 15. storočia

Strecha chrámu je veľmi členitá, kríže a kupoly pripomínajú rastlinný štýl Antoni Gaudího z Barcelony.

Časť Pala d'Oro – Zlatej prikrývky, ktorá sa nachádza za hlavným oltárom smerom k apside. Zložená je zo súboru byzantských emajlov, zlata, drahokamov a polodrahokamov

Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí. V tomto období bolo v meste postavených množstvo stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo množstvo hodnotných umeleckých diel. Dnes pôsobia Benátky ako veľká umelecká galéria s množstvom renesančných a barokových diel od svetoznámych architektov, sochárov a maliarov.

Gotická Bazilika Santa Maria Gloriosa (slávna) dei Frari prekypuje nádhernými umeleckými dielami

Renesančná Bazilika San Giorgio Maggiore

Baroková Bazilika Santa Maria della Salute (zdravia) bola postavená z vďaky tými, ktorí prežili morovú epidémiu v roku 1630

Svätý Marek napísal originálny typ starovekej biografie, ktorú nazval evanjelium – radostná zvesť. Ako prvý spísal dohromady v gréčtine rozprávania o Ježišovi, ktoré boli ústne odovzdávané, prípadne i zapísané, a to len 40 rokov po Ježišovom Nanebovstúpení. Bolo to v čase, keď ešte žilo mnoho svedkov udalostí v Svätej zemi. Marek si preto nemohol evanjelium vymyslieť. Samotná živosť, malebnosť a originalita Markovho rozprávania, ktoré zostavil podľa originálneho zámeru, hovorí v prospech toho, že jeho evanjelium je pôvodné, a nie je plodom neskoršej kompilácie. Verím, že Svätý Marek bol pri písaní inšpirovaný Duchom Svätým.

Zozbierané výroky o Ježišovi sa pokúsil časovo a geograficky zoradiť. Jednotlivé časti pospájal vlastnými slovami ako vtedy, potom, nato, hneď, odtiaľ, v tých dňoch. Vďaka tomu je jeho evanjelium rečovo veľmi jednoduché. Väčšinu jeho textu neskôr literárne vylepšili a rozvinuli o nové zdroje vo svojich evanjeliách Matúš a Lukáš.

Schéma vzniku evanjelií z viacerých zdrojov

Evanjelium podľa Marka bolo podľa všetkého určené pre pohanských kresťanov a zvlášť pre rímskych kresťanov, lebo často používané latinské slová. Jednou z ústredných tém Evanjelia je téma Božej moci, Pán robí to, čo je pre ľudí nemožné. Apoštol Marek sa často zdržiava pri skutkoch a slovách Spasiteľa, v ktorých sa zvlášť prejavuje jeho Božia všemohúcnosť.

Ježiš „syn Márie“ obklopený Pannou Máriou a sv. Markom v Bazilike sv. Marka

Markovo evanjelium má aj osobitosti, ktoré sa nenachádzajú v iných evanjeliách. Napr. Jediné miesto v Novom zákone, kde je Ježiš označovaný ako syn Márie, kde je sám Ježiš nazývaný tesárom a kde sú mená jeho „bratov a jeho sestier“ (bratrancov a sesterníc), Mk6,3; Sobota bola stvorená pre človeka, nie človek pre sobotu. Mk2,27; Ľudia hovorili: Pomiatol sa, Mr3,21; Podobenstvo o rastúcom semene. Mr4,26-29; Len Marek počíta posadnuté prasatá, je ich asi dvetisíc. Mk5,13; Dva po sebe idúce uzdravenia žien u oboch je číslo dvanásť. Mr5,25+42; Len Marek dáva Ježišove príkazy uzdravenia v originálnej aramejčine: Talitha kum!, Effeta! Mk5,41+Mk7,34; Najdlhšia verzia príbehu o tanci dcéry Herodiady a sťatím hlavy Jána Krstiteľa; Mk6,14-29; Ježiš cituje Šemu Izrael: „Počuj, Izrael...“ Mk12,29-30; Sú menovaní synovia Šimona z Cyrény. Mk15,21.

Ježišu, daj nám pochopiť,

čo si nám chcel povedať cez Markovo evanjelium

a daj nám silu to uskutočňovať!

Prosím Ťa, hovor aj k cez Baziliku sv. Marka k jej návštevníkom.

OSEM STOROČÍ OD DUCHOVNEJ REVOLÚCIE SVÄTÉHO FRANTIŠKA - OD KATEDRÁLY K JASLIČKÁM

2024-01-01T19:50:37Z

Pred rokom 1100 začal veľký zápal pre náboženské veci, ktorý bol vyvolaný myšlienkou oslobodenia Božieho hrobu od moslimských dobyvateľov, ktorí vyhnali kresťanov. Znemožnilo to prichádzať pútnikom do Svätej zeme. Cirkev a bohatí rytieri zorganizovali križiacku výpravu na oslobodenie Svätej zeme od dobyvateľov. Nebudem hovoriť o negatívach výpravy, ľudských zlyhaniach. Organizovanie výpravy vyvolalo náboženské prebudenie, ktoré sa premietlo aj do budovania veľkolepých chrámov.

Milánsky dóm

V 12. storočí začala stavba veľkých gotických katedrál vďaka prosperite v Európe. Klíma v Európe bola priaznivá, taktiež politická a sociálna situácia uspokojivá. Ľudí pribúdalo, vytváralo sa dostatok finančných zdrojov. Gotická katedrála bola oslavou Boha a sprítomnením Jeho Diela vykúpenia človeka. Vymeriavanie i stavba chrámu sa stali posvätnou ceremóniou, ktorá bola napodobením Božieho procesu Stvorenia. Katedrála je plná symbolov. Odľahčené steny katedrály a výška na úkor šírky má pozdvihnúť človeka k nebu. Niektorí odborníci vykladajú význam gréckeho pojmu človeka anthropos ako „hľadiaci hore“.

Postavené impozantné katedrály viedli ľudí k predstave Božieho majestátu, vznešenosti, veľkosti, a preto k bázni pred Bohom. Zároveň však katedrála mohla u ľudí vytvoriť pocit, že Boh je niekde vzdialený na nebi, podobne ako panovník na svojom tróne. Blízky vzťah k Bohu mali väčšinou len mnísi v kláštoroch, ktoré v tom čase zažili viaceré reformy a vrátili sa k autentickému duchovnému životu.

Katedrála sv. Alžbety v Košiciach

Práve v čase vrcholnej gotiky v 13. storočí prichádza žobrajúci mních František so svojou skupinkou, ktorý prináša inú vieru. V roku 1223 stavia prvý betlehem s jasličkami s Ježiškom, Pannou Máriou a sv. Jozefom. Zrazu sa Boh z majestátu katedrály dostáva medzi ľudí, má ľudskú podobu. Je to návrat k evanjeliu, návrat k skutočným udalostiam, ktoré sa stali pred mnohými stáročiami. František počúval príbehy pútnikov, ktorý sa vracali zo Svätej zeme a rozprávali o miestach pôsobenia historického Ježiša. Dokonca aj on sám navštívil tieto miesta v rokoch 2019 a 2020.

Svätý František so svojimi bratmi prichádza za pápežom do Ríma – súsošie pred Lateránskou bazilikou

Svätý František učil bežných ľudí rozjímať o každej chvíli Kristovho života. Cez dieťa Ježiša v jasličkách, človek mohol vnímať Božiu blízkosť a Jeho lásku ku každému, nikto nebol vynechaný. Boh je zároveň majestátny a veľkolepý, všemocný ale aj blízky ku každému, lebo z majestátu zostúpil do bezbranného a chudobného dieťaťa. Môžem ho prijať ako jednoduchý pastier s nekomplikovanou vierou a s čistým srdcom alebo ako intelektuál, jeden z troch kráľov, ktorý však k Ježišovi musí vykonať dlhú púť vnútornej premeny.

Chrám sv. Františka v Assisi, kde je svätec pochovaný

Ďakujem ti Ježišu, že môžem mať s Tebou dôverný vzťah. Odovzdávam ti celý život, minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Konkrétne ti zverujem vzťahy s najbližšími v roku 2024.

Môžem spievať pieseň o blízkosti Ježiša.

Boh je tak blízko nás, Boh je tak blízko nás,

Boh je tak blízko nás, Boh je v nás.

R: Ty si ten dar od Otca nám,

ty si tá láska, čo prišla k nám,

ty si nás z hriechu vykúpiť chcel, Emanuel.

Betlehemy raritne prenikli aj do pravoslávneho sveta - Ilinský chrám v Kyjeve

Ulička v Neapole, kde sa celý rok predávajú betlehemy

Betlehemy sa priam rúhavo predávajú spolu s rôznymi amuletmi a ezoterickými predmetmi

kniha David Torkington: Múdrosť kresťanských mystikov.

Boh je tak blízko nás https://www.youtube.com/watch?v=9tOwRdDThUk

úvodný obrázok: podľa Nativity scene in Salisbury Cathedral – Simon Page https://sk.pinterest.com/pin/113082640615246821/

SVÄTÝ APOŠTOL ONDREJ BOL VNÍMAVÝ A ROZHODNÝ MUŽ

2023-12-01T18:34:19Z

Apoštol Ondrej dostal grécke meno, ktoré znamená mužný. Narodil sa medzi 5. a 10. rokom po Kristovi pri Genezaretskom jazere v Galilei, kde sa grécke mená používali. S bratom Šimonom (Petrom) bol rybárom.

Ondrej pri Ježišovi

Evanjelium uvádza, že Ondrej bol učeníkom Jána Krstiteľa. Keď Ondrej počul, že pri rieke Jordán káže Ján Krstiteľ o príchode Mesiáša a vyzýva na pokánie, nechal všetko a odišiel k nemu a stal sa jeho učeníkom. Raz Ján ukázal na Ježiša ako na Božieho syna, ako na Baránka, ktorý sníma hriech sveta, Ondrej s Jánom (evanjelistom) išli za Ním. Ondrej medzitým priviedol k Ježišovi svojho brata Šimona. Preto pravoslávny nazývajú Andreja Prvopovolaným.

„Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a šli za Ježišom, bol Ondrej, brat Šimona Petra. Ten našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: Našli sme Mesiáša, čo v preklade znamená Pomazaný. Priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: Ty si Šimon, Jánov syn. Budeš sa volať Kéfas, čo v preklade znamená Skala.“ (Jn 1,40-42)

Výjav Panny Márie s Ježiškom, kde po ľavici sv. Ján Krstiteľ ukazuje na Baránka Božieho a vpravo sa nachádza sv. Ondrej. Mramorový reliéf ľudového umelca z 16. storočia, ktorý sa nachádza v múzeu pri Katedrále sv. Ondreja v Amalfi

Po absolvovaní svadby v Káne s Ježišom a Jeho matkou a po iných udalostiach sa načas vrátili Šimon a Ondrej k svojmu povolaniu rybárov. Po nejakej dobe Ježiš ich Ježiš našiel pri práci a definitívne ich povolal za učeníkov.

„Keď Ježiš išiel popri Galilejskom mori, uvidel dvoch bratov: Šimona, ktorý sa volal Peter, a jeho brata Ondreja, ako hádzali siete do mora. Boli totiž rybári. Zavolal ich: Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí. Obaja hneď nechali siete a nasledovali ho.“ (Mt 4,18-20)

Svätý apoštol Ondrej v Kyjeve

V zozname apoštolov je Ondrej u Matúša (Mt 10,2) a Lukáša (Lk 6,14-16) uvedený na 2., ale v Markovom evanjeliu (Mk 3, 16) až na 4. mieste. Spolu s Petrom, Jánom a Jakubom Starším patrí do štvorice najobľúbenejších Kristových učeníkov.

Apoštol Ondrej bol vnímavý a rozhodný muž. Keď zástup 5 tisíc ľudí nemal čo jesť, Ondrej si všimol chlapca, ktorý mal „päť jačmenných chlebov a dve ryby“. Ježiš následne zázračne rozmnožil toto jedlo (Jn 6,9-13). Pri inej príležitosti Ondrej spolu s Filipom priviedli k Ježišovi Grékov, ktorí Ho chceli vidieť (Jn 12,20-22). To bolo prorocké, lebo po Ježišovom Nanebovstúpení kázal Ondrej evanjelium aj Grékom. Ondrej bol aj pri tom, keď na Olivovej hore Ježiš predpovedal budúcnosť (Mr13,1-4), ale nebol na vrchu Tábor ani v Getsemanskej záhrade. Myslím si, že ako zrelý a zodpovedný človek dostal za úlohu postarať sa o ostatných apoštolov.

Fontána so sochou sv. apoštola Ondreja v Amalfi

Apoštolská činnosť svätého Ondreja

Podľa tradície si po Ježišovom odchode do neba učeníci losom rozdelili miesta pôsobenia. Apoštol Ondrej dostal pridelené rozsiahle územia okolo Čierneho mora a časť Grécka. Takmer všade, kde sa apoštol ocitol, narazil na kruté prenasledovanie a prežil mnoho žiaľu a utrpenia. Život apoštola hovorí o viacerých prípadoch vzkriesenia mŕtvych. Dostal sa aj do vtedy tráckeho mesta Byzancia - budúceho centra východných kresťanov, kde údajne ustanovil po sebe biskupa Stachysa. Na tento názor nadväzuje tradícia pravoslávnych, ktorí odôvodňujú svoju existenciu od sv. Andreja ako ho volajú. Peter bol zakladateľom západnej cirkvi a jeho starší brat Andrej východnej cirkvi. Tým chcú vyjadriť rovnocennosť obidvoch cirkví i nárok na nadvládu Byzantskej cirkvi nad ostatnými pravoslávnymi cirkvami.

Presbytérium katolíckej Katedrály sv. Ondreja v Amalfi s pravoslávnou ikonou Najsvätejšej Trojice

Aj Benedikt XVI. nazval svätého Ondreja „apoštolom gréckeho sveta“ a keďže je bratom svätého Petra, prvého rímskeho biskupa, ich bratstvo je „symbolicky vyjadrené v osobitných vzájomných vzťahoch Rímskej stolice a sv. Konštantínopola, ktoré sú skutočne sesterskými cirkvami.“

Podľa legiend z Kyjevskej Rusi (12. storočie) bol sv. Andrej na výprave aj na mieste dnešného Kyjeva, dokonca vraj došiel až do Novgorodu. Niektorí pravoslávni historici tomu veria, iní to spochybňujú. Na základe svojho pôsobenia sa stal sv. Andrej patrónom Ruska a Ukrajiny ako dedičov Kyjevskej Rusi, a tiež Rumunska, Gruzínska a Grécka.

Barokový Andrejevský kostol z roku 1754 v Kyjeve. Už v 11. storočí metropolita vysvätil kamennú katedrálu v mene svätého Ondreja Prvozvaného

Súsošie sv. Andreja, sv. Oľgy a sv. Cyrila a Metoda v Kyjeve. Podľa legendy z 12. storočia svätý apoštol Ondrej postavil kríž na vrchu, kde je teraz historické centrum Kyjeva a prorokoval založenie veľkého kresťanského mesta

Svätý apoštol Ondrej bol ukrižovaný v gréckom meste Patras medzi rokmi 60 až 67. Údajne na jeho vlastnú žiadosť ho priviazali k šikmému krížu. Hovoril, že je nehodný byť ukrižovaný na rovnakom kríži ako bol Ježiš. Na kríži trpel dva dni. Zapísaná legenda o kríži v tvare X vznikla asi až v stredoveku a takýto kríž sa nazýva krížom svätého Ondreja. Neďaleko miesta ukrižovania svätého apoštola vyrástla majestátna katedrála sv. Ondreja Prvopovolaného, najväčšia v Grécku. Na predpokladanom mieste ukrižovania neďaleko starého kostola sv. Ondreja sa nachádza prameň.

Hrob sv. Ondreja v malebnom meste Amalfi neďaleko Neapola

Relikvie

Relikviami sa zaoberám len preto, že miesta pochovania svätých sú duchovne prepojené s reálnymi svätými v nebi. To je skúsenosť mnohých návštevníkov posvätných miest, že s daným svätým nadobudnú nadprirodzené puto, niečo ako duchovné priateľstvo.

Svätý apoštol Ondrej bol pochovaný v Patrase. Za cisára Konštantia II . boli v roku 357 relikvie apoštola (okrem hlavy) prenesené z Patrasu do Konštantínopolu a uložené v Kostole svätých apoštolov. Podľa západnej tradície sa časť relikvií v 4. storočí dostala do Škótska, pravdepodobnejšie neskôr v 7. až 8. storočí. Už v 7. storočí sa stal sv. Ondrej patrónom keltskej cirkvi. Približne v polovici 10. storočia sa stal aj hlavným patrónom Škótska. V roku 1559 bola katedrála, v ktorej boli uložené relikvie apoštola Ondreja v meste St. Andrews, zničená prívržencami reformácie a zničené boli aj relikvie apoštola, ktoré sa v nej nachádzali. Saltire (alebo „kríž svätého Ondreja“) je národná vlajka Škótska – biele X na svetlomodrom podklade. Keď v roku 1707 spojením Škótska a Anglicka vznikla Veľká Británia, škótska vlajka s ondrejským krížom sa dostala do vlajky nového štátu.

Romantické mesto Amalfi so strmými vápencovými útesmi

Stred Amalfi krášli architektonický skvost - Amalfský dóm alebo Katedrála sv. Ondreja

V roku 1208 po dobytí Konštantínopolu križiakmi kardinál Peter z Capuy odviezol väčšinu ostatkov apoštola Ondreja do mesta Amalfi v Taliansku, kde sa v súčasnosti nachádzajú v Katedrále svätého Ondreja.

Katedrála sv. Ondreja s vežou postavená v normánsko-arabsko-byzantskom štýle

Strmý ale efektný vstup do Katedrály sv. Ondreja

Nádvorie pri Katedrále pôsobí exoticky

Hlava a kríž apoštola Ondreja zostali v Patrase mnoho storočí. Po dobytí mesta Turkami v roku 1461 boli relikvie sv. Ondreja miestovládcom Paleológom, synom byzantského cisára, prenesené do Ríma a odovzdané pápežovi Piovi II. Ten ju uložil v Bazilike sv. Petra.

Sv. apoštol Ondrej v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne je majstrovské dielo od Francoisa Duquesnoya (1635)

V roku 1964 sa pápež Pavol VI. rozhodol ako gesto dobrej vôle vrátiť hlavu apoštola a časti kríža sv. Ondreja gréckej pravoslávnej cirkvi. V roku 1980 bol prenesený Kríž sv. Ondreja z Marseille do Patrasu. V roku 2006 katolícka cirkev opäť darovala gréckej ortodoxnej cirkvi ďalšiu relikviu svätého Ondreja.

Svätý Ondrej je tiež patrónom Košickej arcidiecézy. Na Slovensku k najpozoruhodnejším stavbám patria napr. Bazilika svätého Ondreja v Komárne či Kostol svätého Ondreja v Ružomberku.

Svätý Ondrej, teba považujú za zakladateľa byzantskej pravoslávnej cirkvi. Prihováraj sa so svojim bratom Petrom zakladateľom rímskokatolíckej cirkvi za bratské spolunažívanie obidvoch cirkevných tradícií.

Svätý Ondrej, ty si podľa tradície navštívil a požehnal krížom miesto budúceho Kyjeva. Ukrajinci a Rusi si ťa veľmi vážia. Stal si sa ich patrónom. Prosím ťa, osvieť mysle Ukrajincov a Rusov, aby sa nevraždili, ale aby sa zmierili ako dobrí bratia a neslúžili záujmom mocných.