Niektoré veci beriem ako samozrejmosť. No práve deti mi pomáhajú pozerať sa na svet inými očami a vďaka ním si uvedomujem čo všetko dostávam a ako málo som vďačná.

Určite ju poznajú všetky mami, tú túžbu 10 minútovej poobednej siesty.

V jednu nedeľu prepadla aj mňa a tak som si zdriemla. No táto radosť netrvala dlho.

Krik deti ma vrátil do reality a keď sa decibeli zvyšovali bolo treba zasiahnuť.

Poznáte to najprv pátrate, riešite a nakoniec rozhodujete komu dať za pravdu.

V tomto prípade bolo treba rozhodnúť, čo budú deti pozerať. Keďže ma práve zobudili mala som právo byť nahnevaná. A tak som reagovala veľmi sebecky.

S krikom som im vytrhla ovládač a povedala, že telku idem pozerať ja.

Deti čakali čo si vyberiem a pri každom prepnutí si niekto radostne vydýchol, nemohla som riskovať, že by som niekomu vyhovela a tak som siahla po DVD.  Vybrala som Matku Terezu, deti začali hundrať a pomaly sa vytratili z izby.

Chvíľu boli ticho ale potom sa zase pre niečo pohádali. Vedela som, že sa blíži výbuch sopky ale jednoducho dej filmu mi nedovoľoval vstať a navyše mi začali padať slzy.

Deťom bolo divné, že nejdem riešiť ich spor a tak poslali výzvedu, tá im oznámila, že mama plače a to ich donútilo vyzvedať prečo.

„Mami prečo plačeš?“

„No len sa pozrite ako deti hladujú v Indii a vy sa tu hádate o hračky“

Po jednom poprichádzali do izby a film sme začali pozerať od začiatku.

„Mami som hladný!“

„Počkaj už to dopozeráme a dáme si večeru“

„Ale ja som hladný tak ako deti vo filme“

Niekto navrhol aby sme si dali iba chlebík.

Tak som doniesla do izby chlebík a postupne krájala krajčeky chleba až sme ho zjedli skoro celý.

Dlho po filme sme sa rozprávali o chlebíku, a aj o tom ako si vlastne ani neuvedomujeme jeho hodnotu, akosi nám zovšednel.

A na záver ste mali vidieť prekvapeného manžela, keď sa vrátil z práce.

„ Prečo jete suchý chlieb v nedeľu na večeru, ty si nevarila ?“

„ Oci mi sa hráme na Indiu.“

Takto sme sa neplánovane pôstili a dokonca som si aj oddýchla. Veď na druhý deň som nemusela variť.