Mária Střelcová

Povedzme si na rovinu aneb jeden z mojich failov

2013-02-20T13:10:22Z

Môj najstarší brat je... ani neviem. Vzťah medzi nami... ťažko popísať. Je medzi nami cca 10-ročný rozdiel. Pokiaľ sa pamätám, vždy bol vyšší, starší, múdrejší... lepší ako ostatní. Keď bol dobrej vôle, jeho hlas mi pripomínal hlas nášho tatina. A keď bol zlej vôle... úzka, takmer rovná čiara pier, sklopené oči a prudký povzdych ma vedeli dať do pozoru. Občas sa stalo, že sa niekto pomýlil a považoval ma za jeho dcéru. V takých chvíľach som bola tajne hrdá :) Dnes je to medzi nami trochu iné...

Neviem, ako je to u iných ľudí, ale mne sa dosť často sníva. Milujem ten fakt, že v snoch je všetko jasné a samozrejmé. Človeka nikdy neprekvapí, že lieta, hovorí po Japonsky, mávnutím ruky zastaví rozbehnutý rýchlik... Občas mávam všelijaké sny :) A občas mám SNY! Niekedy sa stane, že mám SEN!, ktorý má tú moc zmeniť moje srdce, myseľ a aj činy. Bolo to nejak po Vianociach, keď som v takom sne stretla anjela. Za celý sen mi povedal jedinú vetu: Povedz to Palovi.

Je február, v práci neviem, kde mi hlava stojí, som nevyspatá a extrémne podráždená. Príde mail s upozornením na domáce úlohy z animátorskej školy. Čítam... asi som zle rozumela... čítam ešte raz... to sú blázni... nikdy som takto Boha nepočula. A ako mám ja niekomu vravieť o viere, keď tá moja sa práve trasie ako ranené vtáča? Každé moje slovo by bolo totálnym žvástom. Bože, to čo si si vymyslel? Si zo mňa robíš srandu. Teraz, keď sa s tebou nebavím... to je totálny fail.

Ťuk ťuk v hlave – povedz to Palovi.

Nedeľa poobede. Prišli na návštevu všetci bratia aj s deťmi. Decká vedia narobiť poriadny krik. Iba tá najmenšia je ešte prilepená na mamine. Sedíme v obývačke, deti vybehli hore do izby hrať sa. Rozprávam sa s bratom. Je to prvý rozhovor, na ktorý si viem spomenúť, v ktorom používam viac-slovné vety, ba až súvetia... o Bohu ani slovo... blíži sa večer. Pribehne najmladšia druhého brata.

„Malienka, už ideme pleč. Už je vela hotiniek.“ nevie ešte poriadne rozprávať.

„Hej? A koľko?“ pozriem na hodiny.

„Fúha, aj ja idem preč.“

„A kam?“

„Do kostola.“

„A plečo?“

„Idem navštíviť Ježiška.“

„Ale veď si bola láno.“

„Nie, nebola. Idem teraz.“

„Tak to je doble.“

Odbehla. Krátky pohľad vľavo. Pery zovreté, oči upreté na stôl - ticho.

Povedzme si narovinu - podľa zadania zo školy som zlyhala na celej čiare. Bola som neschopná otvoriť ústa v jasnej reči. Ktovie prečo, ale moc ma to netrápi. Práve volal brácho, že ide k nám...

Veľké aj malé veci od Ducha Svätého

2013-01-20T19:58:14Z

O Duchu Svätom by sa dalo rozprávať hodiny a hodiny. Veľa som sa napočúvala o jeho daroch, charizmách, o ovocí Ducha Svätého... všetko správne a pravdivé veci. Vždy som bola nadšená z toho ako „funguje“. Tých pár rokov, ako sa poznáme, som si ho pekne zaradila do svojho života a chodím za ním... asi so všetkým. Zistila som však, že je aj nesmierne praktický.

Takto pred rokom som pracovala v jednej firme. Veľmi rada spomínam na ten čas, ktorý som tam strávila. Práca bola super, posunula som sa v angličtine, bo šéfstvo bolo zahraničné, pracovný kolektív priateľský, priama nadriadená si ma vážila... proste ideálne pracovné miesto. Dostala som ho akoby zázrakom rok predtým, preto ma veľmi prekvapilo, keď mi Boh naznačil, že je čas odísť a začať podnikať. Snažila som sa ho presvedčiť o opaku, vysvetľovala som mu moje obavy, ale žiadne argumenty nepomáhali. Či ku mne hovoril cez Písmo, cez ľudí, situácie, dokonca v sne... a tak som požiadala svoju vedúcu o rozhovor. Najprv to bolo ťažké, snažila sa ma presvedčiť, ponúkla mi lepší plat, podmienky... keď bolo jasné, že ma nepresvedčí, poďakovala sa mi a zostali sme ešte chvíľu sedieť pri rozhovore. Veľmi otvorenom. Povedala mi, že sama chce odísť, aj dôvody prečo chce odísť. Na tento rok naplánovalo vedenie prepúšťanie. Vraj som jej vyriešila rozhodovanie, koho prepustiť. Mesiac po mojom odchode sa firma predala iným majiteľom, ktorí rušia, prípadne presúvajú prevádzky. Zostáva mi rozum stáť nad tým, ako sa o mňa Boh stará.

Od novembra mám dosť problém sa modliť. Nepočujem Boha tak ako predtým. Nerozumiem tomu, čo je napísané v Písme. Zažila som aj predtým isté sinusoidy v živote mojej viery, ale toto je trochu iné. A trvá to už tak dlho. Začala som mať obavy, pochybnosti, naozaj som uvažovala, aká je vlastne moja viera. Pri spovedi som dostala (pre mňa) náročné pokánie – resetovať svoje myšlienky a nájsť nový spôsob modlitby. A tak každé ráno iba 2 – 3 vetami prosím Ducha Svätého, aby sa mi ukázal aj v ten deň, aby som bola schopná vidieť ho, keď už ho nepočujem. A on mi každý deň dáva sám seba v úplných maličkostiach. Raz som ho stretla, keď prišiel brat s manželkou a malou dcérkou. Malá má 6 týždňov a oni mi ju dali na ruky. Inokedy som si všimla, ako kňaz pri sv. omši povedal miništrantovi „ďakujem“, keď mu niečo podal. Alebo som bola na jedných chválach a dievča, čo vlajkovalo, zachytilo vlajkou nejaký kábel, čo bol prilepený na stene a keďže bola nižšia, nedočiahla tam, aby ho znova prilepila. Tak prišiel nejaký vysoký chalan a urobil to on. Viem, že sú to nepodstatné detaily. Ale práve z nich na mňa hľadí Boh. Vidím, ako jeho Duch sedí na týchto ľuďoch, chodí všade s nimi a pôsobí v nich.

Môj život je plný zásahov Ducha Svätého. Niektoré sú veľké a významné, iné malé a skryté. Je mi to v podstate šuma-fuk. Viem iba, že ho potrebujem a že potrebujem zažívať jeho zásahy – aj veľké, aj malé. Preto som mu vďačná, že skrze všetky udalosti života vypadáva zo škatuľky, ktorú som mu kedysi určila. Stáva sa pre mňa opäť tým, čím je – Bohom plným prekvapení.

Moj kamarat Antonko

2012-12-10T19:24:04Z

Moj ocino ma v nebi jedneho dobreho znameho - sv. Antona. Je patronom stratenych veci a musim priznat, ze v nasej rodine je jeho meno casto sklonovane. Tak ci onak, s ocinom maju asi daky kontrakt ci co, pretoze tatinovi staci si len spomenut na Antonka a BUM - najde, co my hladame aj pol dna. Pravdou je aj to, ze som vzdy tatinovi zavidela, ze ho Antonko takto "na slovo poslucha". Tolko krat som ho aj ja prosila, slubovala, robila mu reklamu... a nic.

Ked sme sa vracali z pute v Rime, zastavili sme sa aj v Padove pozdravit sv. Antona. Ako sme cakali v rade k jeho hrobu, nieco mi tak poklopkalo po hlave a vravim si: "Jaaajha, som ja ale inteligent! Jasne, ze som ho doteraz daromne prosila. Ved ja som sa mu nikdy nepredstavila! Asi by som sa aj ja vykaslala na nejakeho cudaka, co by nepovedal ani buu ani muu a rovno by na mna vysypal, ze odo mna potrebuje to a to." Pomaly som sa blyzila na radu. Ludia predo mnou davali ruku na kamen, zotrvali v kratkej modlitbe, pozreli vdacne na hrob a sli. Pristupila som aj ja. Kdezeby ruka - rovno som praskla hlavu o tu dosku a po prvy krat v zivote som od sv. Antona nic neziadala. Iba som sa predstavila, kto som, koho som dcera (to aby vedel, ked uz ma taky dobry vztah s tatinom, no nie?) a ze som ho iba prisla pozdravit.

Vtedy vo mne zahorela velka laska k tomuto svatemu. A myslim, ze aj on mna docela moze. Inak by mi asi tak nepomahal, ako mi pomaha. Dva priklady za vsetko:

Asi tri mesiace som marne patrala po svojom spacaku. Uz som sa aj zacala vypytovat ludi, ktorym som ho kedysi pozicala, ci naaahodou... bolo to trapne, ale fakt som bola zufala. Prehladala som uz kazdy kut v dome. Raz som tak zmurkla k sv. Antonovi, ze: "Pocuj, mohol by si mi prosim pomoct s tym spacakom?" A on mi klopka na hlavu: "Moooja, chod pozriet do kumbalu pod schody." A ja ze: "Aaale co si... tam som to uz prezerala aspon 3 krat." No... prehovaral ma tri dni. Nakoniec som sa tam sla pozriet a ani som nemusela hrabat, proste tam bol na vrchu polozeny.

Ha! Ale to je nic, oproti mojim cestovatelskym zazitkom. Sli sme s kamaratmi smer Stiavnicke Bane. Cestu som sice googlila, ale viditelnost (vdaka prudko romantickej hmle) bola takmer nulova, takze sme si pekne bludili... par krat sme prisli tesne pred Bansku Stiavnicu, vzdy z inej strany (to sme sa dozvedeli neskor). Fakt to bolo umorne, pretoze sme sa vramci par kilometrov stvorcovych motali viac ako trva cesta z Hlohovca tam. Ale od Banskej Stiavnice do Stiavnickych Bani to uz je docela okej. Ked sme po vikende odchadzali, necudo, ze som vobec cestu nespoznavala - vsetko akoby som videla po prvy krat (vlastne som to aj videla po prvy krat). Preto som hodila len taku strelnu: "Sv. Anton, neviem, co si robil, ked sme sem isli, ale prosim ta, keby sme aj teraz nahodou isli zlou cestou, tak nas hned otoc. Dakujem" A tak si ideme do Banskej Stiavnice a odtial ze ... hmm... kam vlastne. Vyjdeme z mesta, pred nami dedinka - a to ze Sv. Anton! Ani som nevedela, ze taka dedina existuje... Ale bola som si 100% ista, ze sme cez nu nesli :) A tak viem s istotou povedat, ze nas Sv. Anton otocil, ked sme zbludili :D Jou a jasne, ze hned dalsi pokus vysiel a stastne sme prisli domov...

Jeden moj kamarat sa "pohorsuje" nad tym, ze by som sa nemala modlit k sv. Antonovi, ale k Bohu a ze ci to nie je modlosluzba. Co ja viem? Podla mna nie. Boh je... on stvoril moje srdce a jemu patrim. A sv. Antona mam proste rada. Je moj kamarat. Preco by som sa neobratila na kamarata s vecou o ktorej viem, ze mi s nou pomoze. Boh je mojim Bohom. No a sv. Anton je moj Antonko :)

Zazitky z Rima II. - viera

2012-11-07T07:43:10Z

Kňaz, ktorý bol s nami, mal pre nás pripravené zamyslenia. Rozjímali sme o živote Panny Márie. Tá skúsenosť, že bola úplne obyčajnou ženou, jej reakcie boli také prirodzené a ľudské... napĺňalo ma to silou. Strach, neistota, otázky, ale aj odvaha a oddanosť láske.

Po prečítaní sme mali chvíľočku pre seba a potom sme dostali na papieri pár otázok a modlitbu k danému rozjímaniu. Neviem už, kedy a kde to bolo, ale v jednom z nich som čítala: „Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova. – vydať sa Bohu úplne – napospas do jeho rúk“ Tieto slová ma zarazili. Vydať sa napospas... to vyžaduje bezvýhradnú vieru v toho, komu sa vydávam... úplnú dôveru v jeho lásku voči mne, vieru v jeho schopnosti, vieru, že chce... mám túto vieru? Áno, verím, že Boh ma miluje. Áno, verím, že všetko môže. Nie, neverím, že chce...

Uvidela som ako v zrkadle moju neveru v to, že by ma Boh vypočul. Myslím tým – aktívne vypočul. Verím, vlastne viem, že počúva všetko, čo mu hovorím. Som neskutočne šťastná, keď som s ním. Dáva mi všetko, čo potrebujem a strašne veľa vecí, ktoré nepotrebujem, ale chcem. No ak príde na modlitby za potreby iných... neviem sa rozpamätať na jediný prípad, kedy by som videla odpoveď na moje príhovory. Možno mám len slabú pamäť, kto vie... ale nepamätám. Nemám takýto dar viery. Charizma viery... pomôžem si slovami jedného múdreho muža...

Charizma viery je moc. To je dar, ktorý je o moci. Tento dar uschopňuje toho, ktorý ho má, t.j. charizmatika ísť za realitu a vyhlasovať ju. To je sila, ktorá vedie človeka, aby išiel za realitu ako keby do inej reality. To je dar, ktorý umožňuje povedať, vyhlásiť, že sa stane čosi, čo dnes nie je, ale do čoho už charizmatik vstúpil na základe toho obdarovania. Je to správa o Bohu a o nás v tom zmysle, že sme možno niekedy tiež postavení na nejakú horu, do nejakých zápasov, čeliť presile a vyčkávať na Boží zásah...(o. Milan Bednarik)

Mám okolo seba ľudí - priateľov, ktorým iné, ako takáto viera nepomôže. Bezmocnosť, ktorú som pocítila, ma sklátila. V tej chvíli som zapochybovala... no čítala som ďalej. Otázky na telo, otázky bez odpovedí, príliš veľké, príliš nepochopiteľné, príliš bolestivo-odhaľujúce... nezostávalo iné, ako vrhnúť sa do slov modlitby... a v nej opäť prehovoril Boh: „Nič vám nebude nemožné, len keď budete mať vieru! Aj keď bude malá ako horčičné zrnko!“ (Mt 17,20)

Už mlčím. Horčičné zrnko stačí. Veď Otec dáva vzrast. Raz možno bude zo mňa strom, v ktorom budú bývať nebeské vtáky... moji priatelia...

Zazitky z Rima

2012-10-31T09:21:50Z

V tento milosti plny rok - rok Viery - sa mi dostalo daru, ze som smela s nasim spolocenstvom vykonat put do Rima. Odchadzala som s mojim batohom umyslov a s tuzbou zlozit ho tam na svatych miestach a nabrat novy batoh - ten od Otca. Samozrejme, ze Pan Boh ma velky zmysel pre humor a splnil moje ocakavania uplne inak, ako som si predstavovala :) Vela veci musim este prezut a stravit...

S putou boli spojene aj rozne problemy. Ako cestovat, kolko to bude stat, stihnem v praci dokoncit vsetko co mam, knaz, ktory mal ist s nami, bol poslany na misie... ked som nastupovala v nedelu rano do auta, nebola som vobec pripravena, vobec nastavena na frekvenciu Ducha Svateho. Unava, stres, bolest a podrazdenost poslednych dni na mna dolahli. Napriek tomu som mala na tvari usmev, o ktorom ludia okolo mna povedali, ze ziari.

V Novych Zamkoch sa k nam pridal "nahradny" duchovny otec. Od momentu, ked sme sa vzajomne predstavovali som zanho dakovala. Vobec nebol nahradou. Bol darom pre mna. Otec Boh presne vie, co potrebujem :) Humorny pohlad na svet tohto vzacneho knaza bol spravny starter pre moju dusu. Pocas celej pute som sa v tom utvrdila este niekolko krat.

Ked sme sa dohadovali so spoluputnikmi, ako budeme cestovat, niektori boli za lietadlo a zopar hlasovalo za auto. U mna je od isteho casu jasne, ze auto je najlepsie. Ako sme cestovali a pozerali krajinu, v rozhovoroch, modlitbe, piesnach a dokonca tancoch (chudatka sedacky :) sa mi tych asi 15 (?) hodin v aute zdalo strasne malo. Hoci som okrem knaza poznala vsetkych uz nejaky ten piatok, bolo mi velmi vzacne pocut, ako prisli do nasho spolocenstva. Prekvapuje ma, to nekonecne mnozstvo moznosti, ako Boh hovori a kona. Asi ma nikdy neunavi pripominat si to, co povedal a urobil.

Velmi rada pocuvam kazdy druh muziky a mam taky "zlozvyk" v kazdom texte hladat vyjadrenie vztahu k Bohu. Ako sme v aute pustali Elanovky, velmi ma zasiahla piesen Amnestia na neveru. ... vzdy som tuto piesen povazovala textovo za blbost, drazdila, ba pohorsovala ma. Teraz som sa z nej uplne "rozlozila". Ked som pocula, ze laska "obcas nadherne boli", "nevernych odmeni a vernych tresta" a "vyhlasujem velku amnestiu na neveru"... premyslala som o velkosti lasky a milosrdenstva Boha Otca. Ako miloval svet, ze poslal jednorodeneho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho veri, ale aby mal vecny zivot. Miluje mna - nevernu? Mna - nevernu - odmeni? Prezil bolest pre mna - nevernu? A ked sa tvarim ako verna - vychovava a cisti ma? Kto to vlastne je, ten Boh? Aka musi byt jeho laska? Preco ju niekedy nevidim? Zobudila sa vo mne znova tuzba byt s nim...