Peter Homza

Všetky naše stretnutia sú súčasťou jedného veľkého Božieho plánu (SVEDECTVO o „zhora“ riadených udalostiach)

2021-05-27T06:04:07Z

1. DEŇ

BOŽIA PROZRETEĽNOSŤ V LITMANOVEJ

V nedeľu sme boli v Litmanovej. Na sviatok Zoslania Ducha Svätého. A Duch Svätý skutočne pôsobil počas celej tejto našej „malej“ púte. Počas celého nášho putovania Litmanovou nespadla ani kvapka, aj napriek meteorologickým predpovediam, ktoré hlásili a predpovedali prehánky či búrky. Svietilo slniečko, bolo krásne. Na mieste sa uskutočnilo niekoľko prozreteľných stretnutí, pri ktorých sme si vymenili svedectvá o tom, „čo kto kedy zažil na tomto mieste“. Je zbytočné sa trápiť v živote tým aké má byť počasie alebo čo nás kde a kedy čaká. Boh má vždy svoj vlastný plán, a ak ho ideme úprimne hľadať, pomôžeme nám našu cestu zrealizovať a my na nej nájdeme presne to, čo potrebujeme nájsť. Dôležitá je len naša túžba "chcieť sa stretnúť s Ním..."

"Pán upevňuje kroky človeka a sprevádza ho na ceste." Žalm 37, 23

Ešte pred liturgiou som šiel do obchodu, ktorá sa nachádza na Hore. Chcel som kúpiť Modrú knihu pre mamu. Tú majú len tu alebo si ju človek môže nechať zaslať cez INSPM. Ale takto má z toho človek predsa len väčšiu radosť, ak si knihu sám kúpi. Teta v obchodíku nám oznámila, že za chvíľku, kvôli liturgii musí obchod zavrieť. Aj napriek tomu, že som vedel, za akým účelom idem do obchodu, aká si sila ma tiahla k stojanu po ľavej strane. Môj zrak pristál na malej brožúrke (Sme zachránení – novéna Svätej Brigity), ktorá si "hľadala" ku mne cestu už dávnejšie pred týmto dňom. Dnes vnímam, že sa mala stať súčasťou môjho života. Totiž, približne pred rokom som počul jedno svedectvo o uzdravení (telesnom aj vnútornom) mladej ženy, ktorá sa túto novénu počas 1 roka modlila. Počas roka si modlitbami uctíme každú jednu z Ježišových celkovo 5480 rán, ktoré utŕžil na svojej krížovej ceste. Cez túto ročnú novénu môžeme nadobnúť mnoho milostí. Mimo iného aj odpustenie všetkých našich hriechov, ktoré sme v živote spáchali. Samozrejme za splnenia aj iných podmienok (zbožnosť, sviatostný život atď.) Počas posledných mesiacov som o nej počul viac krát. Začal sa ju modliť môj otec, neskôr strýko. Rozprával som sa o nej s viacerými ľuďmi. Akým si spôsobom som čoraz viac cítil vnútornú túžbu dozvedieť sa o nej viac. A najlepšie človek veci pochopí, o čom sú, ak ich sám skúsi. Vo viere to platí najlepšie. Je zbytočné opisovať niekomu význam modlitby, pokiaľ sa sám nemodlí. Ani o horolezectve sa nedá rozprávať, či o hraní na harmonike. To musí proste človek sám skúsiť. Tam sú slová zbytočné. Vzal som teda v obchode rovno 2 kusy, nakoľko aj moja príbuzná mi práve pred nedávnym časom spomínala, že by sa ju chcela začať modliť, ale nemá ju. Bola to Božia prozreteľnosť. O čo všetko žiadame (platí aj vnútorne) Boha, dá nám to. Zvlášť nám, ale dá to, cez čo k nemu môžeme priblížiť a čo nám môže pomôcť viac ho spoznať a vytvoriť si s ním bližší vzťah. A práve takéto naše prosby, či vnútorné túžby Boh vysliší, a to s veľkou radosťou. Často to urobí nečakane, avšak presne vo chvíľi, keď to najviac potrebujeme. Vo chvíli, keď sme na danú vec o ktorú prosíme, či o ktorú žiadame pripravený.

"Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi" Filipanom 4, 19

Slová, ktoré odzneli na kázni, ako by boli vopred pripravené a adresované priamo do vášho srdca. Ťažko to niekedy opísať. Prídete na dané miesto, aby ste počuli presne tie slová, ktoré potrebuje počuť vaše srdce, váš rozum. Práve vo chvíli, kedy po tom volá vaša duša. Boh vždy prehovorí cez svoje Slovo.

Všetci žijeme svojim jedinečným spôsobom. Každý z nás. Každý sme v niečom iný. Boh nás takých stvoril. Jedinečných s jedinečnými životmi. Vštepil do nás svoju originalitu, avšak Božie slovo je nemenné a unikátne v tom, že aj napriek rozdielnosti ľudských sŕdc dokonale odhalí každé jedno ľudské srdce a ukáže človeku, kde sa nachádza a čo má robiť...

"Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca." Hebrejom 4, 12

Po liturgii sme šli k prameňu. Spolupútnička, s ktorou som do Litmanovej prišiel sa ma opýtala, že či voda, ktorá tu vyviera z prameňa má "liečivé účinky". V danej chvíli som si spomenul na jedno svedectvo o malom dievčatku, ktorého Otec bol v Litmanovej po vodu. Dcérku čakala operácia kolena. Večer sa otec dal dcére napiť Litmanovskej vody. Dievčatko v noci vstalo so slovami: "Ocko dáš sa mi napiť ešte tej vodičky?". Otec samozrejme neváhal a dal sa jej napiť. Ráno čakala dcéru operácia. Pred zákrokom ešte urobili kontrolný snímok, ktorý ale všetko s čím do nemocnice prišli, vyvrátil. Operácia už nebola potrebná. Kolienko bolo v poriadku. Ako som dopovedal toto svedectvo, prišla za nami Pani ktorá stála neďaleko a ktorá si tiež naberala vodu z prameňa. Zaujalo ju to. Povedala, že sama pozná nedávny príbeh muža zo svojho okolia, ktorého čakala operácia kolena, a noha bola uzdravená po tom, čo bol v Litmanovej...

Niekedy stačí iba malé stretnutie. Jedno svedectvo, pár slov, ktoré na danom mieste odznejú alebo malá situácia, ktorá medzi nami vznikne. *Boh vždy prehovorí svojim spôsobom*. Všetko to urobí, aby ešte viac utvrdil vašu vieru, posilnil a nasmeroval Vás na ďalšie veci, ktoré má pre Vás pripravené. Chce tým vzbudiť vo Vás lásku a vieru. Dá vám tak tiež cez takéto stretnutia pocítiť nádej, radosť ako aj svoj pokoj. Boh je živý !

"Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody." Ján 7, 38

NASLEDUJÚCI DEŇ:

BOH (PRE VÁS) VŽDY NIEČO CHYSTÁ...

Z Litmanovej som si priniesol silné vnútorné zážitky a pokoj. S týmto duševným stavom som sa zobudil do nového dňa. Vynahrádzať za množstvo hriechov, ktoré som v živote napáchal. Slúžiť. Snažiť sa milovať. Viac prijímať ako súdiť. Hľadať a nasledovať Boží hlas. To všetko sa odohrávalo v mojom srdci.

Dopoludnia som bol v meste. Mal som namierené do nášho parku, avšak niečo ma „vyrušilo“ a povedalo mi, aby som šiel do obchodu s náboženskými predmetmi. Chcel som kúpiť jednu malú novénu (Novéna odovzdanosti) pre jedného človeka, ktorý prežíva ťažké obdobie. V obchode som tú novénu našiel. Okrem iného som si vzal aj novénu k Panne Márie Guadalupskej, o ktorej som pred pár dňami videl dokument o zázračnom obraze v Guadalupe. Príbeh stretnutia Juana Diega a Panny Márie ma oslovil ešte dávnejšie, ale len asi 1 alebo 2 dni pred návštevou Litmanovej sa ku mne tento dokumentárny film znova dostal s posolstvom z Guadalupe. Aj na základe toho, som si novénu vzal a mal vnútornú túžbu sa ju začať modliť. Znova, rovnako ako v Litmanovej v obchodíku, som mal pocit, že "tá novéna" tam na mňa čaká. Zo stoviek rôznych brožúrok, kníh sa díváte práve na ňu. Vtedy viete, že Boh chce, aby ste ju našli. Boh nám načúva a odpovedá.

Pri pokladni sa pýtam pani predavačky, že či majú sväteničky. Vravím jej, že pred týždňom bola kázeň na TV Lux, v ktorej hovoril kňaz o tom, že „nie je na škodu“ mať doma sväteničku. Veď kedysi to bolo prirodzené odchádzať z domu alebo sa do neho navracať s pozornosťou upretou na Boha. Ľudia po príchode domov alebo cestou z domu si tak vždy namáčali do nádobky prsty a prežehnali sa svätenou vodou. Pani za pultom sa potešila a povedala mi, že tú kázeň tiež počula. Povedala, že ako ju tak počúvala rozmýšľala a pýtala sa sama seba, či niekto príde po tejto kázni do obchodu a bude sa dopytovať po sväteničke. V Duchu som si následne pomyslel, že len pred pár dňami mi asi 2 alebo 3 ľudia povedali v rozhovore, že by sväteničku chceli tiež, prípadne to v rozhovore nejakým spôsobom naznačili. Krátko na to mi predavačka vraví, bez toho, aby som niečo povedal. "Mám tu 4 sveteničky, ktoré tu nechala jedna rehoľná sestrička len nedávno, a chcela, aby som ich niekomu dala. Vyrobila ich, priniesla a kázala mi, aby som ich rozdala". Predavačka mi hovorí: "Ak chcete, vezmite si ich. Sú gratis". V Duchu som si pomyslel, že to snaď nie je možné ?! Znova mi to prišlo ako odpoveď na vnútornú túžbu (túžby), na ktoré prišla odpoveď. Chcel som 4 sveteničky a Boh mi ich zoslal. Božia prozreteľnosť aj tento krát zaúradovala. Boh je všemohúci, plánujúci, načúvajúci, pripravený vždy darovať sa nám.

"Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Proste a otvoria vám!" Matúš 7,7

Popoludní, po práci som mal plán. Svoj plán. Plán toho, čo chcem spraviť. To som ešte nevedel, že čo plánuje Pán. Chcel som ísť po balík do parcel-shopu, potom sa modliť, neskôr do obchodu a domov. Chcel som ísť ešte za mamou. Mal som pre ňu balíček (z Litmanovej), ale rozhodol som sa, že jej ho dám zajtra, nakoľko už je tých vecí a úloh predsa len ako si veľa a aj zajtra je deň. Na obed mi volá kuriér so slovami, že balík má so sebou, ale ak chcem môže mi ho aj priniesť do práce. Bol som pomerne prekvapený jeho ochotou, ale uvítal som to. Na základe tejto správy sa mi už menil „môj popoludňajší plán“ a niečo sa chystalo. Po práci sa tak otvoril priestor, ísť sa modliť. Chodím sa v poslednom čase modlievať k rieke alebo do lesa, ale dnes (a znova neviem prečo) som šiel inam. Šiel som na dvor za náš kostol v meste. Je tam postavená kamenná kaplnka so sochou Nepoškrvnenej Pannej Márie. Vládne tam neobyčajné ticho a pokoj. Modlitba ruženca vnáša do duše človeka na takomto mieste takmer okamžitý prád pokoja. Po práci som teda šiel rovno na toto miesto. Sadol som si na lavičku, ktorá bola iba pre mňa. Pomodlil som sa prvý desiatok...

Zrazu do dvora vstupuje muž. Okolo šesdesiatky. Kožená bunda cez plece, ruksak na chrbte. Zarastený, prehnutý s palicou pod pazuchou. Ide o človeka žijúcého na ulici. Trocha sa poznáme. Niekto by povedal, že je to "obyčajný bezdomovec". Ja si však myslím, že človek žijúci na ulici, alebo pod holým nebom, je préznačnejšie. Veď my všetci sme tiež takými bezdomovcami, kým nie sme v nebi...

Obzriem sa. Naše oči sa stretli. Z časti sme sa poznali, ale dlhšiu debatu som s ním nikdy neviedol. Bolo vidieť na ňom, že naše stretnutie nebolo "iniciované s cieľom žobrať" ale jeho príchod na dané miesto bol spojený s úplne iným úmyslom. Podišiel ku kaplnke. Kľakol si a zotrval v tichej modlitbe približne 2 minúty. Prišiel sa pomodliť. Možno tiež nabrať silu a vniesť do duše kúsok pokoja. Videl som to v ňom. Potom podišiel ku mne, pozdravil sa a prisadol si. Vnímal som vo vnútri, že naše stretnutie je "iniciované" niekym iným "ako nami" a preto som pomaly "odchádzal" z modlitby a načúval "bratovi", ktorého poslal náš Otec. Z akého dôvod prišiel, to som samozrejme nevedel. Brat začal dialóg. Povedal mi o tom, že bol práve v obchode a že si dnes vyžobral 3,50€. Opísal mi nákup, ktorý si spravil. Za krátko začal rozprávať o živote, o viere. Vybral z vrecka ruženec a povedal mi, že sa ho tiež modlieva. Povzbudil som ho, že robí dobre, že sa modlí a že v modlitbe a vo viere je skutočná sila. Čo sa však krátko na to stalo, na to už nikdy nezabudnem. Ako som sa tak snažil chváliť Boha, tak zrazu chlapík vstal, silno stisol ruženec a zdvihol ho hore nad seba so slovami: "Pokiaľ máme živého Boha, aj my sme živí". Bol to silný moment. Energia v tej chvíli by sa dala krájať a dokázala by spojazdniť elektráreň. Mal som pocit, ako by som bol prenesený do udalostí opísaných v Starom zákone v knihe Genesis, kedy Mojžiš na úpetí hory držal ruky hore a Izrael vyhrával svoj boj. Naše stretnutie bolo Bohom naplánované. Všetky udalosti, ktoré sa udiali ďaleko pred tým nas pripravovali na toto stretnutie. Počas rozhovoru odzneli silné svedectvá, vyznania, zážitky. Povedal mi o tom, ako bol 2x vo väzení "pre bitky" ako to nazval. Zdôveril sa mi, že bol ženatý 40 rokov, avšak žena po tom, čo odišiel do zahraničia si našla iného a požiadala o rozvod, ktorý sa udial bez jeho prítomnosti. Povedal mi, že je otcom 11 deti (s tou istou ženou), a 5 z nich sú už v nebi. Povedal mi tiež o udalostiach po rozvode. O tom ako sa vrátil domov a ich dom bol prázdny. Žena, ako aj syn nikde. Mal z toho nervy. Opil sa, vyhladal ich a "dal im bitky". Hrozila mu basa, len mu pomohol policajt.

Povedal mi, že práve dnes (pred násim stretnutim) mu "bývalá" zavolala. Vravela mu, že odpadla a že je chorá. Hrôzí jej tiež väzenie. Keď mi to rozprával videl som v jeho očiach slzy. Za nejaký čas mu vravím: "Vidím Ti v očiach, že ju máš stále rád". On mi hovorí: "40 roky je 40 roky...". Bolo silné sledovať človeka, ktorého toľko ľudí obchádza, štíti sa ho, a on si nesie takéto silné zážitky vo svojom vnútri. Z jeho slov bolo cítiť silu, ale aj bolesť. V mnohom by aj mne mohol byť vzorom. Vo vernosti a vytrvalosti. Vo viere aj láske, aj napriek ťažkým udalostiam... A to vôbec nie je málo.

Rozprával som mu pred soškou Pannej Márii pred ktorou sme sedeli o tom ako som bol v Litmanovej. Tiež som mu povedal o svätej Brigitte. Zaujalo ho, že Ježiš dostal toľko rán počas krížovej cesty (5480). Povedal som mu tiež o svojom živote aj o tom ako mi Boh mnoho krát už zachránil život. Či ten fyzický alebo vnútorný, ktorému vrátil vždy zmysel. Celé naše stretnutie bolo tak prirodzené, dôverné, úprimné, že by len človek ťažko uveril, že nebolo vopred Bohom (na)plánované. Počas rozhovoru som mu tiež povedal, že by do Ruženca mal vždy zahrnúť aj svoju manželku aj deti, ktoré už sú zaiste v nebi a čakajú tam na neho. Usmial sa, keď som mu povedal, že je "Požehnaný muž", lebo má 11 deti. Počas rozhovoru spomenul, že len pár dní dozadu ho takmer zrazilo auto. Len ho "zachránil" okoloidúci muž, keď ho strhol pred tým ako by skončil pod kolesami...

Aký je záver? Pán vie. Nemusíme vedieť všetko a mať na všetko odpoveď. Dôležité je, že vnímame jeho blízkosť a to, že veci riadi...

Týmito zážitkami, či udalosťami, ktoré nám posiela alebo do ktorých posiela nás si uvedomujeme, že nič sa nedeje náhodou. A my ľudia sme posielaní, bez toho aby sme si to možno uvedomovali na miesta, kde chce Boh zjaviť lásku. A chce nás k tomu použiť. Každého jedného z nás. Potrebujeme sa navzájom. Bez ohľadu na to, či je niekto na tej alebo tej strane. Či je onen kvázy "nebezdomevec" alebo "bezdomovec". Popravde, je to dosť nešťastný názov "bezdomovec", lebo v skutočnosti MY všetci domov máme. Tam hore v nebi a TU sme tu len krátko. Na krátky čas. TU - na prechodnej stanici na ceste do večnosti. Sme TU, aby sme sa prijali, milovali a vzdali Bohu chválu.

Vďaka Pane, že CEZ všetkých ľudí, a hlavne cez tých,ktorým môžeme prejaviť lásku nám zjavuješ a ukazuješ aký si dobrý, láskavý, všemohúci, milosrdný. So svojou prozreteľnosťou nám ukazuješ a učíš nás vidieť a vnímať aj v obyčajných stretnutiach Tvoju blízkosť. Ty nám dokazuješ neustále, že všetko má svoj význam a aj my sme len takými kvapkami, ktoré ale sú súčasťou veľkého oceánu tvojich milostí.

"Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom" Kazateľ 3,1

"BEZ BOŽIEHO POŽEHNANIA, MÁRNE SÚ ĽUDSKÉ NAMÁHANIA"

2021-01-31T20:28:00Z

		Počas predchádzajúceho roka sme zažili, že duchovno muselo dať neraz "zelenú" telesnému. Vraj telo je dôležitejšie ako duch, počúvali sme zo všetkých strán. "Treba byť zodpovední". "Treba sa chrániť". "Treba vyčkať". "Treba byť trpezliví". Aby TELO nebolo choré ! "Toto je teraz dôležitejie". Ale čo duša ? Dostala počas roka všetko, čo mala dostať ? A čo je Ježiš ? Môžeme polemizovať. Bol ON spokojný s týmto rokom, koľko úcty a pozornosti sa mu v poslednom roku dostalo ? Zdá sa, že aj ten bol vyčlenený na druhú koľaj. Ostal počas pandémie neraz vo svätostánkoch sám. Dostal jasný odkaz: "Ježiš, teraz buď tu, my sa vrátime. Prídeme k tebe, ale musíš počkať, lebo teraz je naše telo prednejšie. Musíme byť zodpovední. Chrániť sa. Budeme sa teraz stretávať na diaľku - cez Tv, či rádio dobre ? Vieš, pre istotu. A vraj je to isté". Viem, že Boh je láskavý, a v koho srdci prebýva, ON to vie. On skúmal srdcia človeka, aj podľa tohto roka, a videl všetko (viď Žalm 139).

		Už nech je to akokoľvek, a to nezmeníme, ostal vo svätostánkoch po celom svete počas tohto roka mnoho krát sám. Aj u nás. Na Veľkú noc, neskôr na sviatok Všetkých svätých ako aj na svoje narodenie počas Vianočných sviatkoch. Aj na svoje vlastné narodeniny, mu nemohol prísť "nikto zagratulovať" v podobe poklonenia sa. Tiež sme vtedy počúvali nepriamo: "Ježiško musí počkať. Aby sme sa nenakazili". Týmto postojom (a je to len môj názor) sme mu ale povedali: "Ježišu, vieme, že si všemocní, ale CORONA - tú nechaj na nás. My máme svojich lekárov, epidemiológov, špecialistov, odborníkov, ktorí najlepšie vyhodnotia, to čo potrebujeme. Vkladáme do nich svoju nádej, a neskôr, keď nás z toho dostanú - vrátime sa." A toto je to smutné. Lebo JEŽIŠ - on je v skutočnosti cesta, pravda a život (viď Jn, 14, 1-7). A život znamená aj telesné zdravie. Dostal počas tohto roka Ježiš toľko priestoru, aby nám dal ten život ? Aby bol on tým lekárom, ktorý spravuje náš život ?! On je totiž lekárom tohto sveta. On vládne nám každým neduhom, nad každou chorobou, aj nad Koronou. A ako to teda vyzera po roku nášho "ľudského ordinovania" ? Kam sme sa dostali, našim vlastným rozumom ? No nech aj tu každý sám položí odpoveď na túto otázku, no mne sa zdá sa, že ako by nikam. Kostoly boli zavreté a cesta z pandémie je ako by naďalej zarúbaná. Aj naďalej stojíme na rovnakom mieste. Školy zavreté. Ekonimika sa nehýbe. Mnoho ľudí už na hranici existencie. Niektorí už na pravde Božej. Habkáme. Medzi ľuďmi bádať neobyvklé napätie, stres, frustrácia. Na diskuných fórach a v dickusiách rozkoly, hádky a sváry. Prebiehajú spoločenské vojny v rôznych prevedeniach. Toto sa nepodobá na Božie požehnanie. Aj napriek ľudským produktom - riešeniam sa nezdá, že by človek napredoval. A tak sa zdá, že si aj náš národ (platí aj o iných krajiných) sám privoláva túto situáciu, ktorá tu je a v ktorej sa nachádzame. Vyčleňujeme Boha z našich životov, respektíve ho dávame na iné miesto, neži si zaslúži. A jeho miesto je prvenstvo. Vo všetkom. CORONA je ako by vyústením správania človeka. Zdá sa, že je to len prirodzený dôsledok správania človeka - a to hriechu a toho, že človek chce riešiť veci po svojom - SÁM (bez Boha). Boh nie je ten, kto tresce, to človek si SÁM spôsobuje problémy, tým, čo robí a ako sa správa. Hoci, ale ako každý rodič, a ON je ten najlepší rodič, má 2 ruky. Jednu milosrdnú, a jednu spravodlivú. A milosrdenstvo sa neprieči spravodlivosti, ani naopak. Aj zásah spravodlivou rukou, môže byť a aj je vyjadrením LÁSKY. A teda, nech už je táto situácia priamo daná Bohom alebo spôsobená človekom (dôsledkom hriechu) je to situácia, ktorá sa dala čakať a ktorá bola zrejme nevyhnutná, aby prišla. Boh hľadá svoje ovečky v každom čase. A hľadá ich aj dnes a tieto udalosti sú najlepšou príležitosťou na rozpoznanie srdc a duše človeka. Človek tým, čomu a komu dáva priestor vyjadruje komu slúži. Či svetu, alebo Bohu. Každý je konfrontovaný so situáciami, ktoré dnes prežívame a ktoré ukázujú, či slúži sebe alebo Bohu. Boh však prichádza aj v tomto čase. "Toto hovorí Pán: „Hľa, ja sám vyhľadám svoje ovce a ujmem sa ich. Ako sa pastier ujíma svojho stáda, keď príde medzi svoje rozptýlené ovce, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vyslobodím ich zovšadiaľ, kam sa rozpŕchli v oblačnom a hmlistom čase. Vyvediem ich spomedzi národov, zhromaždím ich z krajín a privediem ich do vlasti. A budem ich pásť na izraelských vrchoch, v dolinách a na lúčinách krajiny. Budem ich vodiť na bohatú pastvu a ich ovčinec bude na vysokých vrchoch Izraela. Tam si odpočinú na zelenom trávniku, na izraelských vrchoch nájdu šťavnatú pastvu. Ja sám budem pásť svoje ovce, ja im dám odpočinok, hovorí Pán, Boh. Stratené ovce vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim a budem ich pásť svedomito.“ (Ez 34,11-16)

		Človek, ktorý kráča s Bohom sa nebojí žiť v nepriaznivých podmienkach, lebo vie, že prežije túto situáciu, ktorá nie je len o prežití v zmysle telesnom, ale hlavne duchovnom. Veriaci človek vie, že táto situácia, kedy je možno vystavení mnohým sociálnym, ekonomickým, či iným faktorom, ešte neznamená, že zahynie. On vie, že Boh je nad tým. Že on je ten, kto dáva a kto rozdeľuje svoj majetok. BOH pokiaľ chce, tak človeku pomôže, z každej situácie, nech sa zdá, že je akokoľvek bezrazdná a zatarasená. "Ja som Alfa a Omega, hovorí Pán Boh, ktorý je, ktorý bol a ktorý príde, Všemohúci." (Zjavenie 1:8) Boh je nad všetkým a pokiaľ bude človek plniť Božiu vôľu, bude prichádzať aj Božie požehnanie. Boh ho prenesie cez tieto udalosti. Pôjde skrz, hoci aj cez KORONU a neublíži mu nič (jeho duši). To len ľudia, ktorí sú fanaticky naviazaný na tento svet a HRIECH, ktorý sa v tomto svete ktorý poznáme uhniezdil. Mnohí sa chcú za každú cenu vrátiť do bodu v ktorom sme ako ľudstvo boli. Do bodu, v ktorom by mohli hrešiť ako pred tým. Situácia v ktorej sme teraz, dáva menej príležitostí k hriechu. Sú zatvorené mnohé prevádzky, kde sa udomácnil hriech a kde bolo sídlo "zlých duchov". Nezmyselné celodenné behania po nákupných centrách neraz trieštilo ľudské charaktery. Chodenie do bordelov, či iných pajzlov, kde bol v centre "biznisu" hriech zamedzil týmto duchom k tomu, aby dostali svoju "výživu". Závisť, shopoholizmus, orientácia na kult tela - to všetko bolo neraz vedľajším produktom tohto sveta, na ktorý ale doplácala ľudská duša. Samozrejme zlý duch navádzal pocit, že je to niečo, bez čoho sa nezaobíde moderný človek, ale vidíme, že to skôr rozložilo človeka z vnútra a odohnalo ho od skutočného šťastia. Takýmto "rafinovaným" spôsobom dnes diabol opantáva človeka. Najprv mu vloží myšlienku. Potom ho presvedčí, že bez niečoho nedokáže žiť. A neskôr si vezme svoju daň, v tom, že človeka oklamal a obral ho o to dôležité - o Božiu prítomnosť v jeho srdci. Nedeľa v posledných rokoch (pred pandémiou), ako by už tiež nepatrila Bohu, alebo bola skôr určené k sláveniu ľudského rozumu. Tak tiež mnoho biznismanov prišlo o výhodné obchody, cez ktoré už nemôžu zdierať ľudí, tak ako tomu bolo v minulosti, pred pandémiou. Z úst mnohých detí sa mnoho krát, zdá sa, že až viac ako by bolo dobré, ozývalo: "Ach zase do tej školy musím ísť" a podobné výroky. Až sa stalo, že do tej školy nemôžu chodiť. A biznisimani nemôžu robiť svoje obchody a podobne. Istút paralelu "Božieho požehnania" v podobe tvrdej spravodlivej ruky lásky v tom môžeme nájsť. Možno táto situácia bola použitá k tomu, aby sa mnoho "ľudí prebralo" Aby dostalo šancu a možnosť stretnúť sa s Bohom a vnímať viac jeho prítomnosť a nájsť si k nemu svoju cestu, čo by pred tým (za bežných okolností) sa nestalo. Možno takto Boh "napomína" veľmi dobrým spôsobom ľudí, aby si uvedomili, že ani škola, či vzdelanie nie je samozrejmosť. Všetko je BOŽÍ DAR. Ale tým, že niet toľko príležitostí hrešiť, vyvoláva čoraz väčšie napätie u bezbožných ľudí. Ich nádoba potrebuje naplniť a zlí duchovia nakŕmiť. Volajú po vode, ktorá kalila ich nábody. Svet, v ktorom sme boli pripomínal Sodomu Gomoru a svet bol sfarbený do krvava. Takmer 43 miliónov detí potratených v lonách svojich matiek je dostatočným argumentom toho, v akom svete žijeme. A to všetko bez 3. svetovej vojny v slova zmysle, ktorý poznáme - pušky a samopale. Vojna tu ale je, ale je skrytá a bojuje sa o ľudské duše. PREBIEHA DUCHOVNÁ VOJNA. Bezbožnosť je to, čo spôsobuje problémy v spoločnosťi. Chýba náklonnosť Stvoriteľa a jeho požehnanie. Situácia v ktorej sme je (podľa mňa) len prirodzeným dôsledkom ľudského správania, a určitým spôsobom aj napomenutie toho, čo je dôležité. Potvrdenie toho, že ak sa budeme staviať do role spasiteľov - sami si koledujeme o príučku. Každá generácia bola takto skúšaná, aby neskôr zistila, že ľudské úsilie je márne, bez Božieho požehnania. Pokiaľ budeme chcieť vytvoriť tento svet na svoj obraz, tak to dopadne, tak ako to aj dnes prebieha. Že sa nám budú vymykať veci z rúk. A tak ako naše vnútra, ktoré su krvavé, bude krvavé aj prostredie vôkol nás. Potrebujeme priniesť nebo na tento svet. Ale najprv ho musíme doniesť do svojich sŕdc. Človek, ktorý žije s Bohom, žije nebo už vo svojom srdci, tu na tomto svete a smrť bude len pokračovaním toho, čo prežíva teraz. Každý sa môže rozhodnúť sám, komu chce slúžiť. Tento svet nám nepatrí. Môžeme to vidieť na stave našej prírody. Ľudská ruka, ktorá sa pustila do ťažby nerastných zdrojov (drevo, ropa, zemný plyn...) v priebehu jedného storočia úplne zdevastovala prírodu a takmer polovica toho, čo tu bolo (fauna a flóra) je preč, na pokraji vyhynutia. Človek bez Božieho požehnania, ktorý si ide na svoju päsť, vlastnou (bezbožnou) cestou - to je hotová pohroma a katastrofa. Boh to rešpektuje, ale za dôsledky už zodpovedá človek sám. Človek, ktorý nemá nikoho nad sebou, a nastavuje si sám svoje vlastné pravidlá a je Pánom tohto sveta - tomu nič a nikto nebráni v tom, čo môže urobiť. Človek ktorý žije peklo vo svojej duši, sa obklopuje peklom. Človek, ktorý žije s Bohom, vníma Božie znamenia, zázraky a cíti Božiu prítomnosť. Veriacich táto situácia nepoloží, ale tých, ktorí neveria, zrejme áno. Kde niet Boha, tam ťažko hľadať nádej. Tam niet vedomie toho, že niečo, či niekto je nad tým všetkým. Že niekto okrem nás samých, nám môže pomôcť. Ten však, kto verí, ten vie, že Boh je nad touto situáciou. A keď človek obráti svoju pozornosť na Boha, on obráti tú svoju na nás. V 2. knihe kroník 7,14 napísanej pred cca 2500 rokmi je napísané: "a môj ľud, ktorý sa volá mojím menom, sa skloní a bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím." Ake symbolické, že ?!

		Ak človek hreší, sám si koleduje o príučku. Niekto múdri raz povedal: "Keď je Boh na 1. mieste, všetko je na svojom mieste". Môžeme si to sami overiť na svojich životoch a životných skúsenostiach, že ako to je. Pokiaľ sme dali Boha v nejakej oblasti na 1. miesto - či už vo výchove, vo vzťahu, v chorobe - Boh sa oslávil. Urobil niečo, čo sme nečakali. Ukázal a zjavil svoju moc. A to len preto, lebo sme mu dali priesor, aby konal. Dali sme ho na 1. miesto. Pred seba. Pred svoj rozum. Pred svoje túžby. A kým to nespravíme aj v tejto situácii, a nedáme BOHA NAD KORONU, budeme sa riadiť len našimi silami, našim rozumom a budú teda prichádzať aj naše výsledky. Nemôžu prísť "Božie výsledky", keď nedáme Bohu dostatok priestoru, aby sa oslávil a zjavil svoju silu. A tak sa ľudstvo, samé oberá o Požehnanie. Ale situácia v ktorej sme je napriek (podľa mňa) "udržiavaná" len vernosťou Božích detí. Kto vie, či by sme tu ešte boli, ak by sa Božie deti neutiekali k Nebeskému Otcovi. Jeden kňaz raz povedal: "Niekto žije, možno len preto, lebo sa za neho niekto modlí". A aj tento svet ešte "žije" na základe modlitby a vernosti. (Spomeňme si ako Abrahám vyjednával záchranu pre skazené mesto Sodomu). A podarilo sa. A takto sa bojuje aj dnes. V skrytosti. A vojna prebieha a je veľmi reálna. Hoci ju očami nevidíme. "Veď náš boj nie je proti krvi a telu, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchom zla v nebesiach" (Efezanom 6, 12). Kým sa budú ĽUDIA hrať na Bohov, a nerešpektovať skutočného Pána tohto sveta, siuácia bude podľa mňa pokračovať a nebude z nej cesty von. A nie len VON v zmysle, telesnom - ktoré spôsobí ochranu tela. Ale VON z hriechu. VON z pekla. Do miest, kde je pokoj. Kde je láska. Kde je harmónia a spokojné spolužitie medzi ľuďmi. Zo všetkých strán počuť, že ak sa majú kostoly otvoriť, tak s nimi potom aj reštaurácie, školy a ostatné prevádzky. Je absurdné a donebavolajúce staviať Boží stánok, či prirovnávať ho k reštaurácii, či cukrárni. V žiadnom podniku sa nepodáva Božie telo. Nikde inde okrem Chrámov neprebýva živý Kristus. Z jedla žije telo, poznatky sa budujú v školách, ale Božie telo zabezpečuje cestu k večnému životu. Je to pohonná hmota ľudskej duše. Bez nej je nádrž prázdna a my ostávame uväznení len vo svojom tele a na tomto svete. Ale my, ktoré veríme na večný život sa musíme starať aj o svoju dušu. Navyše všetko, čo vôkol seba vidíme, a to aj jedlo, voda, prístrešie, všetko to, čo vidíme - to všetko je DIELO STVORITEĽA. "Lebo každý dom musí niekto postaviť; a ten, kto postavil všetko, je Boh" (Hebrejom 3,4). Nič z toho, čo vidíme, nie je našim produktom a našim dielom. Všetko to je len DAR, ktorý sme dostali na tomto svete. Všetko, čo vidíte vôkol seba - vaša rodina, deti, vaše domovy, možnosti k vzdelávaniu, možnosti liečby, zdravotnícke strediská, príbitky, dokonca aj vaše schopnosti, či už lekárske, ale aj všetky ostatné talenty - to všetko je len MILOSŤ a DAR, ktorý vložil Boh do človeka. Schopnosť, ktorú mu dal, aby ju mohol používať. Nič, čo sme vytvorili sami neexistuje. Ak niekto povie: "Uzdravil som ho", Boh sa musí vtedy smiať. Boh uzdravil tohto človeka "skrze tvoje ruky". To je tá správna definícia. My sme len nástrojmi. Tak ako povedala, Matka Tereza: "Som len ceruzkou v rukách Boha". A aj my sme len také ceruzky, ktoré buď píšu na Božiu slávu alebo na svoju slávu. Všetko čo máme, máme len preto, lebo nám to bolo darované. A sami sa pripravujeme o tieto dary, lebo ich zle spravujeme. Zlý gazda, je ten, ktorý nerešpektuje Boha. Zlý správca je ten ktorý nehľadí, či ktorý už zabudol na to, čo všetko dostal... "Veď ktože som ja a čože je môj ľud, že sme boli schopní takto ti dať dary? Veď od teba je všetko a čo sme ti dali, máme z tvojej ruky" (1. Kroník 29:14) Všetko sme dostali do daru. Aj naše manželky, manželov, partnerov sme len dostali. Nevlastníme ich. Sú predovšetkým Božie deti, až tak naše manželky, manželia. Dokonca aj naše deti, sú nám len "započičané" na tomto svete a my ich máme len v opatere. Ich SKUTOČNÝ DOMOV, ODKIAĽ POCHÁDZAJÚ A KAM SA RAZ MAJÚ NAVRÁTIŤ JE NEBESKÉ KRÁĽOVSTVO a ich jediným, ako aj našim otcom je NEBESKÝ OTEC. Ježiš nám zanechal Cirkev a cez ňu slávime pamiatku na neho. Cez eucharistiu. Cez evanjelistu Lukáša počúvame: "Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Lukáš 22:19. Účasťou na tomto najväčšom zázraku všetkých čias, ktorý nikdy a nič už neprekoná, sa stávame spolúčastní na tomto diele vykúpenia a sprítomňujeme Krista do svojich životov. A tí, čo tvrdia, že modliť sa dá aj doma, tak tí priamo, či nepriamo dehonestujú tieto Božie slová. Ježiš nedodal k tým slovám, že keď bude Pandémia, tak si neprítomňujte túto pamiatku na mňa. Pokiaľ by to tak bolo, Ježiš by neprišiel na tento svet. Lebo počas 2000 rokov nám hrozilo mnoho krát vyhynutie. Cez vojny, cez choroby. Ale nikdy sa tak nestalo. Lebo v CENTRE BOL BOH. V určitom čase, na určitom mieste konali ľudia v Božom mene a ľudstvo cez Božiu milosť prežilo. A bude to tak až do skončenia sveta. V sne Dona Bosca z roka 1862 (sen o 2 stĺpoch) sú 2 stĺpy, zasadené do mora. Na jednom z nich je Eucharistia a na druhom Božia Matka. Uprostred nich je loď na rozbúrenom mori. Don Bosco predpovedal, že príde doba, keď budeme v čase búrok a Cirkev bude vystavená veľkej búrke. Ale kým sa bude plaviť medzi týmito 2 piliermi, nemá sa čoho báť. A my s ňou. Všetci sme na lodi. A tieto udalosti, ktorými prechádzame sú jednou veľkou búrkou. A diabol sa snaží utopiť čo najviac duší. Avšak, aby sme obstáli potrebujeme obidve tieto piliere. Matku Božiu máme (ale aj ona nie je dnes mnohými patrične rešpektovaná a uctievaná ako Božia matka) a môžeme sa k nej utiekať. A čo druhý stĺp - eucharistia ?! Máme ju tiež ? Môžeme k nej slobodne pristupovať ? Odpoveď na to, nech si každý položí sám. Kardinál Sarah povedal, že "diabol útočí dnes, útokom na eucharistiu". Je to skrytý útok. Taký, ktorý zabezpečí, aby ste ju neprijímali. Alebo ju prijímali nehodným spôsobom. Prípadne jej nepripisovali hlboký význam, ktorý má mať. To isté dnes aj slávenie svätých omší. Mnoho ľudí si už možno aj zvyklo, na pohodlné pozeranie omší cez Tv, či rádio. Myslím si, že predlžovaním tohto stavu, kedy nemôžeme chodiť do kostolov sa budú u mnohých posilňovať (nepriamo) aj tieto návyky. Nie nadarmo sa hovorí, že zvyk je železná košeľa. Podľa mnohých (tých, ktorí nespoznali Božiu lásku) sa spasiť môžeme aj sami. Vraj stačí, že sa budeme modliť doma. Podľa tejto falošnej dogmy, by sme mohli by žiť aj bez svätej spovede, bez Eucharistie. Nebolo by nutné sláviť sväté omše. Nemuseli by sme mať kňazov. Ani celú Cirkev. Stačilo, ak by sme sa doma modlili. Ježiš prišiel na tento svet pred 2000 rokmi a zanechal nám Cirkev a cez Jána 6, 51 hovorí: "Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta." Svätá omša a eucharistia sa nedajú nahradiť ničím iným a bez tela Ježiša nebudeme mať večný život. Čo z toho, že naplníme svoje žalúdky, že zaplníme svoje domy, dokonca aj, že dáme deťom všetko "čo sa dá kúpiť", keď im nedáme to najdôležitejšie ?! Nesprostredkujeme im podmienky k stretnutiu s Pánom a nevložíme do nich nádej. Človek nie je len telo, ale je aj Duch. "Čo sa narodilo z tela je telo, a čo sa narodila z Ducha, je Duch" (Ján 3, 6) A my sme kvôli tomuto boli draho vykúpení. Ale často si to nevážime a ani neuvedomujeme. "A neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe? Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele!" 1. Korinťanom 6:19-20 Kým toto nepríjmeme, že nič nie je dôležitejšie ako Božia prítomnosť, kľúče od pravej slobody nezískame. Od SKUTOČNEJ SLOBODY. A pravá sloboda neznamená len, že idem do obchodu, alebo že si objednám pizzu, či zabookujem dovolenku, na ktorú v lete pôjdem. Sloboda nie je podriadená druhým človekom, ani si ju nemusíme kupovať, či sa jej domáhať cez povolenia. Nedá sa vybojovať ľudskou rukou, či úsilím. Sloboda je rozhodnutie. Sloboda nie je "produktom" plnenia určitých nariadení pod nejakou hrozbou. Sloboda znamená, že budem plniť Otcovu vôľu a teda robiť všetko preto, aby bolo oslávené jeho meno. Budem hľadať jeho prítomnosť a robiť všetko k tomu, aby bol ON v centre. "Pán je Duch; a kde je Pánov Duch, tam je sloboda" (2 Korinťanom 3,17)

		Vytvorme priestor k tomu, aby Boh mohol pôsobiť. Lebo on často nekoná, lebo konáme MY. Keď bude ON na prvom mieste, všetko bude na svojom mieste. A dá nám všetko, čo potrebujeme. "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a všetko ostatné dostanete navyše" (Matúš 6, 33)

Svedectvo o tom, že Boh dokáže utíšiť každú búrku. Tú v našom vnútri, tú v rodine a dokonca aj tú, ktorá prichádza z nebies.

2021-01-24T20:36:15Z

Spal som v spálni a dcéra vo svojej izbe. Išiel som spať pomerne neskoro, niečo po polnoci. Ešte pred tým ako som si ľahol som počul, ako sa dcérka začína častejšie prehadzovať. Ľahol som si teda čím skôr, aby som ju nerušil. Medzi tým vonku začal poriadne vyčíňať vietor. Ako som si ľahol, všetko pohasil a povypínal a oddal sa už len tme a spánku, zistil som, že vietor a dažďové kvapky veľkou silou udierajú na strechu domu, na striešku pred vchodovými dverami a vietor sa celou silou opieral do nášho domu a bolo počuť všetky jeho údery. Tieto zvuky boli dunivé. Spôsobovalo to neobyčajné hrmotanie a dunenie. Dcéra sa začínala budiť zo spánku. Samému mi tieto zvuky spôsobovali problém zaspať. Dcéra sa čoraz viac zo sna ozývala, až začala poplakávať. Bola, ale ako by ešte stále v polospánku. A vtedy vedel, že je čas. Je čas odovdzať túto situáciu Bohu. Z predchádzajucich životných skúseností viem, že v živote sú chvíle, keď ako ľudia nemáme dosah, rozum ani žiadne iné schopnosti aby sme vyriešili situáciu, ktorou prechádzame. Žiaľ, či našťastie trvalo to, kým som na to prišiel, ale na druhej strane chvalabohu, že sa to stalo a pochopil som to. Ž môže pomôcť iba Boh. Stalo sa mi to pri mnohých závažnejších životných udalostiach a rozhodnutiach, na ktorých som si to mohol overiť. Že naše možnosti a riešenia sú konečné a neraz sa míňajú účinkom. Ale Boh. Ten je neomylný. Ten nie je konečný, ale jeho sila a moc je nekonečná. A jeho láska tiež. Prebudenie za takýchto okolností - zo strachu z búrky by mohlo viesť aj k niekoľkohodinovému plaču u dcéry. Vedel som, že túto situáciu môže vyriešiť iba Boh. Moje prsty boli môj ruženec a začal som sa modliť Modlitbu Svätého ruženca. Konkrétne bolestný ruženec. Ruženec nie je len retiazka zložená z guľôčok. Je to hotový samopaľ, ktorým Boh drví temné sily a Panna Mária nám skrz túto modlitbu dáva Boha ako by "k telefónu". Odovzdáva mu naše prosby. Zároveň nás ním chráni a posilňuje nás. Prináša nám pokoj a istotu. Prvé minúty sa zdalo, ako by búrka ešte zosilnela. Aj naďalej buchotanie a lomcovanie dažďa a vetra po streche. Dcérka sa ozývala, aj naďalej ticho poplakávala. Bolo zrejmé, že ju to ruší. Ale nebola ešte hore. Ale vedel som presne, že sa budí vplyvom týchto zvukov. Lebo vždy pri súhre zvukov z vonku, sa ozývala zároveň aj ona. Bolo to znamenie, že ju to ruší. Tato situácia pokračovala počas celej modlitby. Vonku aj naďalej bičoval vetrisko a z izby sa ozýval slabé občasné poplakávanie. Avšak situácia sa nezhoršovala. Dcéra bola aj naďalej v polospánku. Vedel by som, ak by bola hore a bolo by to "počuť". Zmenil som trochu polohu, lebo mi už tŕpla noha, obrátil sa na stranu a začal sa modliť znova. Ďalší bolestný ruženec. Neviem na ktorom desiatku som bol, ale niečo som si po chvíli uvedomil. Búrka utíchla. Po chvíli prestalo úplne pršať. A dcéra prestala plakať. V momente utíchli tri búrky. Tá na nebesiach, tá vo vnútri dcérky a tá aj v mojom vnútri, ako rodiča, ktorý kedysi riešil veci len "rozumovo" a neveril na silu a moc Ježiša Krista. Verím, že to, že búrka a vietor utíchol bolo odpoveďou na tieto modlitby. Podobné situácie sa mi už stali mnoho krát. Dcéra mala ako maličká problémy so spánkom. Po tom, čo som jej dal svätý obrázok pod matrac, a neskôr aj svätý ruženec, začala spávať a spí takmer vždy celú noc bez prebudenia. Stalo sa mi to na dvoch miestach a v dvoch rôznych posteliach a v inýc časových obdobiach. Ale vždy to malo rovnaký výsledok a rovnakého menovateľa. Bola to sila a moc Ježiša Krista. Dcéra dnes spala do desiatej, a ja s ňou. Modlitba ruženca nie len, že zastavila búrku, ale spôsobila aj to, že sme mali pokojnú celú noc a ráno. Naše telá aj duše boli v pokoji a oddychovali.

Túto situáciu, ktorú som dnes v noci prežil, vnímam ako Božiu odpoveď na istý morálny problém, ktorého som sa stal svedkom a ktorý ostal v mojom vnútri pred pár dňami. Na jednom "diskusnom fóre - v skupine" som pred pár dňami narazil na niečo, čo ma zarazilo. Jedna mamička sa tam pýtala, či boli už niektorí rodičia za liečiteľmi a pod. Vedel som alebo bol som si vedomí, toho čo tento rodič prežíva. Pravdepodobne smútok, neistotu, strach, frustráciu, možno depresie a ďalšie negatívne pocity, ktoré človeka premknú v situáciách, kedy sa niečo stane nášmu blízkemu človeku. Som rodičom chorého dieťatka (bez bližších informácií) a v tejto fáze som bol. A viem, že mnoho rodičov je schopných v mene lásky siahnuť po hocičom, len aby pomohli. A mnoho to robí preto, lebo nemajú poznanie. Robia to z nezištnej lásky. Ale žiaľ, slepej. Ktorú diabol ponúka človeku, ktorý sa nachádza v ťažkej a zložitej situácii a nevolá na pomoc Boha. Ako rodič viem, nakoľko mi bolo dané už dávnejšie poznanie o tom, že iba Boh je ten, kto uzdravuje, že nikdy by som fyzické zdravie dieťaťa nevymenil za jeho dušu. Zvlášť nie, ak sa jedná o dieťa s mentálnym postihnutím. Nakoľko ich stav sa dá prirovnať k blahoslaveným. Tieto deti sa rodia blahoslavené. Nie je tam možnosť vedomého hriechu, čím sa im v konečnom dôsledku dostáva "spása". A po týchto schodoch spásy, môže vystúpiť aj rodič, ak sa "chytí" tohto zábradlia, ktoré vedie do neba a bude stúpať s dieťaťom. A tak často sa dnes toto deje. Že rodičia vystavujú seba a svojich blízkych pôsobeniu zlého cez rôzne navonok prospešné alternatívne zdroje uzdravenia, čo však neraz spadá do bielej, či inej formy mágie (liečitelia, amulety, talizmany, ezoterika, rôzne esenciálne oleje, odrábanie, veštenie atď.), a tak ani o tom nevedia otvárajú diablovi cestu. Ten neraz rodičov oklame, tým, že môže navodiť dojem, že dochádza k uzdraveniu, ale v skutočnosti je to ilúzia a zlý si vyberie, skôr či neskôr svoju daň. A vezme si od dieťaťa a od rodiny ďaleko viac. A to všetko aj s úrokmi. Jedine Boh a exaktná medicína môže priniesť úľavu a riešenie v podobe aj možného progresu, či uzdravenia. A my ako rodiča, máme tie najlepšie prostriedky, ktorými sa dajú viesť a vychovávať deti. Je to sviatostný život a modlitba. V centre musí byť Boh. Naše deti nie sú totiž naše deti. Sú nám len "prepožičané" na tomto svete a ich Otcom je Boh. Ktorý vie lepšie, čo jeho deti potrebujú. To najzodpovednejšie, čo môžeme pre nich urobiť, je pýtať sa na radu, čo robiť od ich a nášho nebeského Otca a mať s ním vzťah cez ktorý nás bude viesť a učiť ako sa o jeho deti starať. Sviatostný život rodiča formuje správanie dieťaťa skrze to čo dieťa u rodiča vidí a jeho modlitba chráni jeho dušu.

Milí rodičia, ale aj Vy všetci ostatní, ktorí budete čítať tieto riadky, modlite sa za svoje deti aj za ľudí, ktorí vám boli zverení a sú vo vašich životoch. Žehnajte im. Urobte im krížik za každým, keď niekde idú, alebo niekde odchádzajú, ale aj počas bežného dňa. Zvlášť Vy otcovia. Ale samozrejme aj mamky. Celkovo rodičovské požehnanie je nástroj pretkaný Božími milosťami. Pred časom otec Dominik Chmielewski hovoril jedno svedectvo, pri ktorom otcove požehnanie zlomilo posadnutie jeho dcéry, ktoré bola sužovaná pôsobením diabla mnoho rokov. Traja exorcisti po dobu troch rokov nemohli démona z dievčiny "vyhnať". To dievča bolo nakoniec uzdravené skrz jedno požehnanie svojho otca. Cez jedno jediné požehnanie. Ktoré malo väčšiu moc ako exorcizmus troch kňazov. Rodičovské požehnanie môže byť a aj je tým najsilnejším exorcizmom a prevenciou pred útokmi diabla na deti.

A teraz Vám poviem, niečo čo je dôležité. Nie všetko, čo je navonok negatívne, čo sa deje napríklad u vašich detí musí hneď znamenať, že je to zlé. Či už je to choroba, neprospech v škole, zlé vzťahy, zlá partia a pod. My to všetko hneď ľudia vnímame ako udalosti, ktoré musia byť následkom zla, hriechu, či neraz sa do nás vnára aj myšlienka, že môže ísť o prekliatie. Nie !!! Nemusí to tak byť. Ak to chceme pochopiť, musíme sa vrátiť do rajskej záhrady. Naši prarodičia Adam a Eva kedysi dávno zhrešili, a my ako ich potomkovania žijeme a čelíme týmto neprizanivým udalostiam tiež. Potomkovia Evy budú v "ťažkosti rodiť deti" a potomkovia Adama zase majú pod nohami "zlorečenú zem". Usporiadanie sveta je preto od tejto chvile nedokonalé. Nie je a ani nikdy už nebude dokonalé, také ako to bolo v Božom zámere. Hriech je tu od raja a bude s nami až do skončenia sveta. Ale dobrá správa je, že Ježiš Kristus prišiel za nás všetkých na tento svet pred 2000 rokmi a vzal ich na seba a tieto "nedokonalosti sveta" vzal na svoje plecia. Ale kým nebude v poslednej fáze tohto sveta "pošliapaná hlava draka", tak do tejto doby bude na tomto svete aj satan. A budú to aj choroby, budú tu aj nehody a aj zlo, ktoré bude mať v tomto svete svoje zastúpenie. Ale Boh môže skrz každú udalosť a situáciu zjaviť svoju silu a ukázať nám svoju lásku. A ukázať, že ON JE PÁNOM NAD VŠETKÝM A NAD KAŽDÝM. A možno aj kvôli týmto nepriaznivým situáciám a udalostiam sa k nemu dokážeme priblížiť a uveriť jeho slovu aj My. Boh si nikdy neprial chorobu. Ale choroba sa napriek tomu vo svete zjavuje. Ale Boh sa môže osláviť aj v tejto situácii, aj v chorobe. Bez choroby by nedošlo k uzdraveniu človeka. A svedectvo o uzdravení človeka sa môže stať putujúcim svedectvom Krista a uzdravovať ďalších a ďalších ľudí. Uzdravovať ich srdcia privádzať svoje stratené ovečky k sebe. Boh nechcel nikdy chorobu človeka, pandémie, ani mory, nechce ani rozvody, vraždy, potraty, či iné situácie. Boh nechcel vzťahové problémy, ktoré dnes máme. Ale tým, že sme vypadli z Božieho zámeru a poriadku svojich hriechom, sme týmito udalosťami vystavaní a budeme nimi "skúšaní" až do konca vekov a každý až do konca svojho života. Ale dobrá správa je, že BOH JE STÁLE TU. Ježiš nezomrel na kríži, ale ostal v našich srdciach a žije tam dodnes. Ten istý ako pred 2000 rokmi. A všetko to, čo je následkom "vypadnutie z Božieho poriadku" nám môže pomôcť prekonať a doviesť nás raz DOMOV. A domov nie je tu, kde sa teraz nachádzame. Toto je len prechodný pobyt. Domov je nebo. V každej situácii v ktorej sa ociteneme, je Ježiš s nami. A môže a chce nám pomôcť. Ale my mu musíme otvoriť svoje srdce. A tak môžeme nájsť v každej situácii Božie požehnanie. Aj v chorobe. Aj počas pandémie. Aj počas ťažkých dní nášho života, môžeme cítiť jeho lásku. Ak objímeme svoj kríž, on objíme nás. Aj na tom dne, ktoré môže spôsobovať akákoľvek iná situácia. Všetko to, čo teraz sa môže javiť ako zlé v našom živote, môže Boh použiť na dobro. Boh chce zjaviť skrz každú udalosť svoje milosrdenstvo, lásku a dobrotu. A my môžeme nájsť neraz možno aj ľahšie svoju cestu k nemu práve cez tieto udalosti. Neraz až na tom dne - keď sme chorí, slabí, bezmocní sa začíname utiekať k Bohu a práve táto naša "navonok" pre nás nepriaznivá situácia nás drží v duchovnej aktivite.

Preto vyzývam všetkých rodičov, ale aj Vás všetkých tých, ktorí ste v akýchkoľvek problémoch, či navonok "nepriaznivých situáciách" - NIE STE SAMI ! Pozvite Boha do svojho života. Zverte mu svoje starosti, svoje problémy a Boh Vám pomôže utíšiť vaše búrky. Ak mňa, ako toho najväčšieho hriešnika dnes v noci Boh vypočul a zastavil (kvôli mojej modlitbe) búrku, tak čo dokáže urobiť pre Teba ?! Pre Teba, ktorý si mnoho krát lepším človekom ako som ja. On dokáže urobiť všetko a chce to urobiť. Dokáže zastaviť akúkoľvek búrku v Tvojom živote či v živote Tvojej rodiny. Ale nikdy to nerob ako obchod. "Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a ostatné dostanete navyše" (Matúš 6,33). Boh nie je bankomat. Že niečo vložíš (svoju predstavu) a na druhej strane vypadne splnená prosba. Nefunguje to takto, že ja Ti Bože dám modlitbu a Ty mne daj toto a tamto - uzdravenie, spriaznenú lásku, takú a takú prácu, takéto bývanie a pod. Nefunguje to takto. Boh vidí do srdca. A vidí tiež aj ďaleko do budúcnosti. Za horizont všetkých udalostí. A on vie, čo je dobré pre človeka a vie najlepšie, čo je pre Tvoju, či spásu druhého. Ja som sa dnes v noci nemodlil za zastavenie búrky, hoci v hĺbke srdca som po tom túžil, ale konečné stanovisko som nechával na neho. Nechal som to na neho, lebo som vedel, že ON vie lepšie, čo je potrebné. Odovzdal som mu túto situáciu a on sa postaral. A vyriešil to tak, ako to bolo najlepšie. A takto to je vždy. On totiž, má vždy lepší plán s nami, ako máme my. Jeho odpovede sú vždy lepšie ako naše predstavy o tom, ako by to malo byť. Boh je nesmierne dobrý a je všemohúci. A ak niečo dopúšťa a ty sa modlíš, a zdá sa, že sa nič menení, aj to má svoj význam. Dokonca aj choroba tvojho blízkeho človeka môže mať svoj význam. Hoci v tvojej predstavivosti to nemá zmysel a ide to proti tvojej logike. Ale Ty nevidíš do budúcna ako vidí on. On sa pozerá inou (absolútnou) Božou optikou, nie tou, ktorou pozeráme my. On myslí na dušu človeka, nie len na jeho telo. On pozerá aj na spásu človeka, nie len na jeho pozemský život. V evanjeliu podľa Jána sa učeníci pýtali Ježiša, že kto zhrešil, po tom, čo videli slepého chlapca. Odpovedal im, že "nikto nezhrešil. Ani on ani jeho rodičia, ale majú sa ňom zjaviť Božie skutky" (Viď Jn 9, 1-41). A takto to je aj v našom živote. Mnoho vecí sa nedeje iba z prekliatia, hoci môžu sa stávať samozrejme aj takéto veci, že dôsledky našich hriechov dostali reálnu podobu do situácie v ktorej sme sa ocitli a ktorej sme svedkami. Ale mnohé tieto situácie môžu poslúžiť aj k tomu, aby sa cez ne ohlásila Božia moc, Božia láska. Držia nás v duchovnej aktivite a my sa môžeme cez tieto situácie dostať bližšie k Bohu. Pocítiť jeho lásku, vtedy keď sa nám zdá, že všetci odišli. Vždy, aj vtedy, keď sú okolnosti života zjavne proti nám, môžeme cítiť, že ON JE TU. Že on je celú tú dobu s nami. Že vtedy, keď sa nám zdalo, že nás opustil, tak vtedy nás vlastne niesol na rukách. A niekedy to pochopíme a uvidíme až neskôr. Ale pravda je taká, že on nás miluje a je s nami stále. Do konca života. On je Pánom všetkého. A on vidí do nášho života. Odovzdaj svoj život Bohu. Vtedy bude všetko to čo máš v tých najlepších rukách. A on už vie, čo robiť.

Stratený je iba ten deň, keď sme neprejavili lásku

2020-11-25T22:47:21Z

Včera som bol v obyčajnom hypermarkete. Prechádzal som sa po sektore hračiek. Hľadal som niečo pre svoju neter, ktorú som dlho nevidel a mali sme sa stretnúť. Bol tam chlapík v mojich rokoch, zrejme otecko. Vyberal nejakú hračku, tuším že bábiku, no nie som si istý. Ale mal v tvári veľmi silný výraz. Silný - v preklade plný lásky. Vyberal totiž tú bábiku pilne. Poznáte ten výraz, keď niečo robíte a nevnímate nič okolo. Tak to bolo ono. Videl som to v ňom. Jeho myšlienky boli viditeľné a boli upreté na milovanú osobu, možno dcérku, možno tiež pre neterku, kto vie. Ale bolo to tam. Bol v tom móde, kde sa cítil šťastný. Bol v stave lásky. Už len pri pomyslení v obdarovaní, či radosti milovanej osoby.

		Iná udalosť, tiež spred pár dní. Situcáa na pracovisku. Jeden z mojich kolegov mi pomohol. Nie je potrebné opísať danú situáciu. Podstatné je to, že som to vôbec nečakal a on mi pomohol. Šlo o človeka o ktorom som mal v určitom slova zmysle utvorenú mienku, že by mi nikdy nepomohol len tak, nezištne. Ale tento skutok, ktorý urobil a ktorý som vôbec nečakal úplne zborilo moje ľudské chabé hriešne myslenie. Prišiel za mnou a podal mi dôležitú informáciu, ktorá mi v konečnom dôsledku v niečom dôležitom pomohla. V jednom rozhodnutí. Nemusel to urobiť, ale urobil to. Prečo ? Lebo láska. To je tá sila, ktorá je v nás. Začal som vnímať úplne inak tohto človeka a vážim si ho preto, čo urobil. Všetkú zlú mienku zboril jedným skutkom lásky.

		Niečo podobné sa mi stalo na pracovisku ešte s jedným človekom. Podobný príbeh a priebeh. Bolo to povrdenie toho, aby sme nikdy (skutočne nikdy) neodsudzovali a neškatuľkovali nikoho. Že on je taký, či taká. Áno, sme iný, ale niečo máme všetci predsa len niečo spoločné. Máme jedného Otca, ktorý do nás niečo odtlačil. Niečo čo nás spája a definuje všetkých rovnako. Je to Boží obraz. Schopnosť činiť lásku. Je to tam. U každého. U jedného sa to prejavuje denne každú chvíľu, u niekoho občas, a u niekoho len veľmi sporadicky. Dôvody môžu byť rôzne, ale silu k tomu "prebudeniu" máme aj my. Aj my môžeme odomykať nie len naše srdcia, ale aj srdcia tým druhým. Cez naše skutky, cez našu lásku, modlitby a postoj k nim. 

		Ďalšia situácia. Vychádzam z kostola. Nakláňam sa k bezdomovcovi. Dávam mu pár centov do zohnutej šiltovky, ktorú má na zemi. V tom sa mu prihovorím a pýtam sa ho, že ako sa má. (nezvykol som to robiť, ale nedeľné evanjelium, ktoré odznelo v našej farnosti zaúradovalo). Pozerám sa mu do očí a vidím v nich iskru. Pod tým veľkým nánosom našich (aj mojich) predsudkov a onálepokovaní a skrytí do jedného pojmu "bezdomovec" vidím zrazu človeka. Muža. Muža, ktorý má hodnotu niekoľko desiatok šeklov. Muža, ktorý má silu svojou modlitbou zastaviť vojnu. Presunúť akúkoľvek horu v o svojom živote. Tú silu má v sebe každý z nás. A záleží len na to, či sa v nás tá sila, ktorá v nás drieme prebudí. Kristova sila. Rozprávame sa. O obyčajných veciach. Vraví mi, že spí vonku. Neviem, čo mu mám povedať, ale cítime to. On aj ja. Vidím to. Je tam nádej. Niečo do mňa zasial. Odchádzam s pocitom, že som mu nedal nič. Pár centov. Ale kto vie. Videl som iskru, ktorú nespôsobilo cinknutie mincí do šiltovky, ale pohľad. Záujem o neho. Prejavenie vzájomnej úcty. Dal mi niečo na čo nezabudnem. Neviem to opísať. Ale bolo to tam. Tieto situácie sa vás veľmi dotknú. Neviete ich vysvetliť, ale niečo sa tam vtedy pohne. Máte zrazu neuveriteľnú silu a chuť po službe. Cítite, že láska existuje, vnímate mier a lásku. A také sú práve tie "malé situácie", ktoré prežívame všetci. Pri varení, pri učení s deťmi, na ulici, na pracovisku, pri akejkoľvek činnosti a stretnutí s človekom. Avšak v každej z nich sa dá nájsť niečo viac ako len ovocie danej činnosti. V KAŽDEJ Z TÝCH CHVÍĽ JE UKRYTÝ ZÁZRAK, ktoré ale my často nazývame iba všednými udalosťami ako povedal Hans Christian Andersen. Ale nie sú všedné. Všetko tieto situcáie sú jedna veľká milosť. 

		Večer sa stretávam s neterkou, ktorú som veľmi dlho nevidel. Možno niečo cez rok. Ona sa ku mne rozbehne a objíme ma. Nečakal som to vôbec. Lebo človek si uvedomuje, že je veľmi slabý a úbohý človek (plný hriechu) a napriek tomu Vám Boh dá takúto milosť. Vo chvíli, keď to nečakáte dostanete granát lásky úplne medzi oči. Dáte lásku, dostanete ju 2x naspäť. To je rovnica lásky, ktorou počíta Boh. Nikdy človek nebude ľutovať, to čo urobil pre druhých, iba to čo neurobil. To bolí ďaleko viac. Prádzne chvíle, kedy sme nemilovali. Kedy sme túžili po spravodlivosti a nemysleli na lásku. 

		V každom človeku prebýva Ježiš Kristus. Je pri Tebe. Je v tvojom mužovi, je v tvojej manželke. Je v tvojom synovi, dcére, ujovi aj susedovi. Je usadený pod tým nánosom tohto sveta a čaká, že chytíme lopatu a našimi prejavmi pozornosti, milých slov, láskavosti, úcty a nášho záujmu to všetko odhrabeme a vytiahneme človeka vonku. Seba aj toho druhého. Lebo potrebujeme milovať, aby sme prežili aj my. Nie len ako druh, ako živočíchovia, ale ako ľudia. Človek potrebuje milovať, aby bol človekom. A z človeka sa stáva človek, keď začína milovať. Keď odpúšťa. Keď sa mení na Kristov obraz, ktorý bol do nás vtlačený už dávno pred našim narodením. V tomto bode sa cítime najlepšie a sme sami sebou. Keď sme v Bohu a keď túto lásku môžeme ďalej prejaviť. Keď sme užitoční, prínosní pre druhých, keď milujeme. A ráta sa všetko, čo je z lásky. Ochota vyhráva nad samotným výsledkom. Opýtať sa človeka ako sa má, čo prežíva, kam ma namierené. Obuť si topánky toho druhého, to nejde, ale niekedy stačí kráčať na chvíľu vedľa človeka spoločne s ním ako súdiť jeho chôdzu. To mu pomôže viac. A keď toto pochopíme, tak sa začneme dívať na svet aj ľudí úplne inou optikou. Nesúdiť ich z toho, čo vykonali možno v minulosti, alebo z toho, čo kto o nich hovorí, ani z toho ako vyzerajú. Toto porovnávanie a hodnotenie do nás vtláča protivník. Boh po nás žiada opak. Nečaká od nás veľké veci, veľké projekty. Chce malé veci s veľkou láskou, tak ako to robila práve Matka Tereza, ktorá je autorom tohto výroku. Avšak my nemusíme do Kalkaty. Naša Kalkata je tu doma. Tam, kde práve sme. Možno pri svojej chorej starej mame, ktorá ťa potrebuje, možno pri svojom mužovi, ktorý ti tak lezie na nervy. Ale jedno je isté. Sme zasadený do prostredia, ktoré potrebuje lásku. Ľudia vôkol Teba ju potrebujú a Ty ju v sebe máš. Ty máš tú nabijáčku, ktorú potrebuješ aj TY, aj ten človek oproti tebe. Keď sa modlíš, tak sa dobíjaš a dobíjaš aj toho druhého. Ak odpúšťaš, znova dobíjaš baterky obom. Ale keď len kritizuješ, haníš, nadávaš, posudzuješ, vyťahuješ neustále veci z minulosti, oživuješ hriechy, ktoré možno už dávno Boh odpustil, tak stav batérie prudko klesá. Boh od nás všetkých nežiada, aby sme priniesli tomuto svetu nové a nové objavy, boli všetci slávni a výnimoční, dostali všetci Pulitzerove, Nobelovu, či inú cenu. Každý má svoju cenu. Tú, ktorú mú dal Ježiš a za ktorú zaplatil najviac. Avšak každý dostal talenty. Talenty na lásku. Niekto 2,3 a niekto zase 10. Človek s 2,3 talentami má denne možno možnosť 2-3x prejaviť niekomu lásku, možno je pripútaný na lôžko a nemá toľko možností zmeniť skutkami toľko životných osudov ako napríklad Ty, ktorý si dostal 10 talentov. Máš zdravé nohy, ruky, denne sa streneš s desiatkami, možno stovkami ľudí. 100 ľudí = 100 talentov = 100 príležitostí prejaviť lásku. A každý sa bude nakoniec z toho zodpovedať, čo s týmito darmi, či talentami, ktoré dostal urobil. Koľko lásky rozdal pre druhých. To je to podstatné. Zaujímajme sa o ľudí naokolo. O toho, kto je práve po našom boku. Možno v tom dialógovom okne (na internete). Možno tam je nejaký zabudnutý, ubolený človek, ktorý čaká na práve tvoje slová útechy. Boh ťa potrebuje TERAZ. Nie o rok, dva, či päť. Ale práve teraz. Na misiu, na ktorú si povolaný. Misia s Kristom, to je naša cesta. 

		Nikto z nás nemá istotu zajtrajška. Preto by sme do každej situácie mali vstupovať, ako by to bola tá posledná chvíľa nášho života. Posledný deň. Modliť sa ako by to bola posledná modlitba nášho života. Urobiť ráno manželovi, či manželke také raňajky, ako by to mali byť jeho, či jej posledné raňajky na tomto svete. A pripraviť ich tak, ako by mal od toho závisieť celý Váš vzťah. Urob všetko pre to, aby človek prejavil lásku. To isté aj v práci, či na ulici. Ak stretneme známeho, tak neostať len pri "Ako?" a už aj odchádzaš. "Lebo niet čas". A pri tom času máme všetci rovnako veľa. Možno, keď sa zastavíš a zotrváš o minútku viac v danej chvíli, tak do človeka niečo zaseješ. Ako do mňa zasiali (aj nepriamo) títo ľudia v tomto článku. Ľudia hľadajúci lásku a túžiaci prejaviť ju. Ľudia, v ktorých sa niečo pohlo. A k tomuto "posunu srdca" možno došlo po podobnej skúsenosti, ktorá tomu predchádzala. Možno je to reťazová reakcia lásky a svetla, ktorá sa šíri a má ďalej šíriť skrz na skrz svetom a si do nej tiež povolaný. My všetci. Tam kde práve sme. Ak sa šíri láska, to je tá najväčšia energia. Tá najväčšia sila. Lebo Boh je láska a Boh je zároveň aj všemocný. Preto aj láska je všemocná. Ak ju šíriš, tak šíriš aj Boha do sveta. Medzi ľudí. Netreba k tomu niekedy veľa. Stačí obyčajný záujem. Pohľad do očí. Potľapkanie po pleci. Možno krátka správa: "Nepotrebuješ niečo?" Na prebudenie duše nie je treba absolvovať 2 týždňový spoločný wellnes v hoteli, aby sa aktivovali tieto senzory. Stačí na chvíľu možno viac vnímať človeka ako obľúbený seriál, ktorý práve beží. Prípadne sa zahĺbiť do modlitby za daného človeka. Aj to osoží jeho duši a prospej obidvom stranám. A o ostatné sa už postará Boh. On už bude pracovať s človekom ďalej. Našou misiou by mala byť vždy láska. V akejkoľvek podobe. V tej priamej cez naše myšlienky, slová a skutky, ale aj v tej nepriamej cez obetu, či modlitbu. A roznášať ju vždy, všade a práve na miesta, kde jej najviac chýba. A toto obdobie je ako stvorené na lásku a možno aj to je zámerom Boha s touto celosvetovou situáciou. Ale to sa už neodvažujem s istotou tvrdiť. To vie iba Boh. Ja len viem, že vždy v každej chvíli sa otvára priestor k pôsobeniu obidvoch druhov síl. Tej dobrej aj tej zlej a záleží veľa na nás, ktorá nakoniec prevládne. Kedy keď nie dnes si ľudia môžu "zarobiť" na spásu ? Je toľko samoty, toľko strachu, toľko nepokoja. Ale rovnako toľko príležitostí pre lásku, pre šírenie pokoja a radostných správ. To, že budeme od rána do večera komentovať všetky najnovšie negatívne udalosti z domov aj zo sveta, ktoré sa každú chvíľu, tak tým len zosilujeme temnotu. A tento svet potrebuje svetlo. Ľudia, ktorí neveria potrebujú prebudenie. Ale nie v podobe ďalších a ďalších informácií a argumentov. Sú takí, ktorí ešte spia. Aj takí, ktorí sa už zabudli. A sú aj takí, ktorí driemkajú. Mnohí sú zakorenení do tohto sveta. Iní lezú po rebríku do neba. ALE VŠETCI POTREBUJÚ JEDNO JEDINÉ. POTREBUJÚ KRISTA. Niektorí to tušia, iní nie, ale potrebujú ho VŠETCI. "Nespokojná je moja duša, kým nepočinie v Tebe Bože", povedal Svätý Augustín. A je to ozaj tak. A Krista sá nedá priniesť bez lásky. Dnešný svet nereaguje už na evanjelium slova. Ľudia potrebujú vidieť činy, skutky. A najväčší čin je práve to, keď takému človeku, ktorý nevidí Krista prinesieme Krista v podobe lásky. V prístupe k nemu. A ten musí byť v láske, nie v opačnej sile Iba akt lásky dokáže pohnúť druhým človekom a nasmerovať ho správnym smerom. Ak budeme stať pevne v Ježišovi a z tejto lásky dávať aj druhým, vyrovnáme svoje chodníky, aj chodníky pre druhých. Koľko Márii Magdalén je vôkol nás, koľko Lazárov je vôkol nás, koľko chudobných vdov je vôkol nás ? Sú tu, aby sme ich milovali, prijali, neposudzovali, neodsuzdovali, nehodnotili, ale viac odpúšťali, prenechávali ich Bohu cez našu modlitbu, a v rozhodujúcich chvíľach sa naučili aj mlčať, ak si to vyžaduje daná situácia. Pomáhali si. Ťahali sa navzájom po rebríku do neba. Dnes sa dá mnohými spôsobmi ponížiť človeka, ale dá sa aj mnohými spôsobmi pomôcť. Potrebujeme zastaviť Babylonskú vežu založenú na hesle jej robotníkov: "oko za oko, zub za zub". Ľudia potrebujú viac vzájomnej milosti ako odsúdenia. Lebo ak chceme raz žiadať milosrdenstvo my, tak sa musíme naučíť byť milosrdní my sami k sebe navzájom. BUĎME ROBOTNÍKMI V PÁNOVEJ VINICI. A VINICA JE TAM, KDE SA PRÁVE NACHÁDZAŠ. V tvojom okolí. Práve tam ťa Ježiš posiela. A presne takého aký si. Takého aký sa práve cítiš. Možno si ubolený(á), možno znechutený(á), možno slabý(á), možno zranený(á). On s tým ráta, a hľadí len na jedno kritérium: ŽE ČI SI OCHOTNÝ(Á) ! Ak si, tak dokážeš všetko a Boh si ťa použije ako svoj nástroj na veľké veci. Kedykoľvek a na čokoľvek. Možno tou jednou správou človeku, ktorý práve potrebuje pocítiť nejaký záujem o seba, o svoj život, roztočíť veľké ruské koleso mnohých zázrakov v jeho, ale aj v svojom živote. Možno to jedno "prepáč" teraz svojej manželke, či synovi, na ktoré ona, či on v Duchu teraz myslia zahojí viac rán, ako si dokážeš predstaviť a otvorí to bránu k mnohým milostiam. Možno ten ruženec za tvoju chorú tetu je ten posledný na ktorý čaká Kristus, aby ju uzdravil. Ale nech už bude tá MISIA s akýmkoľvek priebehom, tak určite prežiari temnotu. Lebo každý skutok založený na láske sa niekde prejaví a niekde odrazí a niekde zasvieti svetlo. Tam, kde je to treba.

		 

		Bratia a sestri dávajme lásku, nešetrite ňou, lebo nevieme koľko času nám každému ostáva a láska je jediná veličina ktorá rastie tým viac, čím viac sa rozdáva. Osviežuje vlastnú dušu aj duše iných. A je to to jediné, čo nikdy nebudeme ľutovať, že sme do toho investovali náš čas, náš život.

VĎAKA PANE ZA KAŽDÝ KRÍŽ

2020-11-22T11:13:49Z

Ak by nám nikto neublížil,

nepoznali by sme neskôr akú silu má ODPUSTENIE.

Ak by sme sami nikomu neublížili,

nepoznali by sme neskôr akú silu a slobodu duše prináša PROSIŤ O ODPUSTENIE.

Ak by nebolo opustenie a samota,

človek by nepoznal akú silu môže mať ÚTECHA.

Ak by nebolo sĺz,

nemohli by sa prejaviť ani PRAVÉ PRIATEĽSTVÁ a ruky ľudí, ktoré slzy utierajú.

Ak by nebolo utrpenie z choroby, či inej bolesti,

neboli by ani MODLITBY NA KOLENÁCH.

Ak by sme nezažili pád na dno,

nepocítili by sme čo je to OBJAŤ SVOJ KRÍŽ.

Ak by sme neobjali svoj kríž,

nemohli by sme sa DOTKNÚŤ JEŽIŠOVHO KRÍŽA.

Ak by sme neprežili odmietnutie,

nepoznali by sme pravú lásku, LÁSKU ZALOŽENÚ NA ROZHODNUTÍ,

ktorá miluje aj tých, čo nás nenávidia.

Ak by sme nemali žiadne problémy, ťažkosti,

neboli by sme možno tak DUCHOVNE AKTÍVNI

Ak by nebolo našich chýb, zlyhaní a pádov,

neexistovalo by ani OBRÁTENIE

Ak by nebol starý život,

nebol by ani NOVÝ ČLOVEK

"Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia, lebo ktorých prepdoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi"

(List Rimanom 8, 28-29)

Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt nedohasí, kým nedopomôže právu k víťazstvu.

Zvíťazí v tebe baránok, či vlk ?

2020-11-18T17:02:06Z

Boh nám denne podsúva množstvo príležitostí, v ktorých sú skryté požehnania. Sú to zväčša na oko obyčajné situácie, udalosti, momenty, ktoré ako zázraky a prejavy Božej lásky môže vnímať len človek otvorený jeho láske. Avšak do všetkého, čo Boh pripravil pre človeka vstupuje aj Zlý ako pokušiteľ. Práve on každý deň zahadzuje rôzne návnady do týchto situácií a snaží sa narušiť túto interakciu medzi človekom a Bohom. Ak sa nám ráno pokazí auto, zlý sa snaží sa toho využiť a jeho cieľom je hádka s najbližším človekom, ktorý je práve pri nás, najčastejšie je to niekto z rodiny, lebo zlý chce do svojej siete chytiť čo najviac ľudí. Boh to robí práve naopak. Aj takú navonok nepriaznivú situáciu akým je pokazené auto môže Boh použiť ako nástroj pre svoj zámer. Pokazené auto nás môže zdržať a uchrániť od rôzneho väčšieho nebezpečenstva. Možno od nehody, možno od inej tragédie. Boh vidí ďaleko dopredu. Vidí za horizont. Ak nám ráno nezazvoní budík a my meškáme do práce, pichádza zlý do tejto situácie a bude pracovať cez náš rozum, cez nepokoj, ktorým sa bude snaži nahlodať naše vnútro. Jeho cieľom je pritlačiť nás do bodu, kde nebudem vnímať Božiu prítomnosť, ale budeme sa snažiť vyriešiť situáciu iba vlastnými silami, svojim rozumom. Zlý urobí všetko preto, aby sme túto situáciu vnímali negatívne a aby ovplvnila sled ďalších udalostí, ktoré budú nalsedkovať. Bude chcieť preniesť ten nepokoj zo spálne na pracovisko do vzťahu s kolegami, aby sme si ho priniesli naspäť domov do rodiny k našim blízkym. A použije k tomu, len jednu situáciu. Hriech totiž nabaľuje ďalší hriech a zlý duch nikdy neprichádza sám. Ak pricháza duch nepokoja, kúsok od neho už stojí duch porovnávania, duch krivdy, duch závisti a všetci čakajú na svoju príležitosť. Ak nám prinesie čašník studenú polievku, diabol urobí všetko preto, aby sme odišli z reštaurácie ani nie s prázdnym žalúdkom, ale skôr plnou porciou hnevu a zlosti. A bude chcieť,aby sme z tejto skúsenosti dali ochutnať, napríklad našim blízkym doma v rodine. To isté spôsobuje aj táto situácia okolo pandémie. Je to výborná pôda pre pôsobenie zlých duchov. Tí pracujú cez rôzne osoby, situácie a udalosti, ktoré sa dejú a ktorým sme takmer neustále vystavení. Počas dňa sme veľa krát konfrontovaní so situáciámi, s ktorými z pohľadu našich životných presvedčení, hodnôt, etických zásad, či viery nesúhlasíme. Politické diskusie, rôzne reportáže, ale aj debaty na pracovisku sú neraz plné strachu, beznádeje, agresie, klamstva, poloprávd a vytvárajú medzi ľuďmi rozpory, ktoré vedú k hádkam, k rozdeleniu na rôzne tábory. Tieto situácie, ktoré navonok vyvoláva ako že pandémia (zlý duch chce, aby sme tomu verili že našim problémom je práve ona) je výborná pasca, do ktorej láka svoje obete. Pandémia je len nástroj. Je to nástroj, ktorý môže použiť Boh, ale ktoré sa snaží využiť aj kzlý duch na svoje pôsobenie. Boh môže použiť aj tak absurdnú udalosť na prejav svojho nesmierneho milosrdenstva. Môže to byť a podľa mňa aj je jeho nástroj k uzdraveniu mnohých ľudských sŕdc. Núdza otvára ľudské srdcia. Môže v nich vzbudiť hnev,nenávisť, zlobu, ale aj súcit, dobrotu a neskonalé množstvo lásky. Závisí na tom, ako sa k danej situácii postavíme. Či dáme priestor k Božiemu pôsobeniu alebo sa necháme zviesť zlými duchmi.

Okrem bežného života dnes veľa žijeme aj vo virtuálnom svete. Aj tam posiela zlý svojich poslíčkov v podobe pokušení. Snaží sa o to, aby sa čo najviac ľudí zapojilo do jeho hry. Hry na konci, ktorej je hriech. Použije k tomu rôzne svoje páky. Vtiahne nás napríklad cez pokušenie do nejakej diskusie a použije našu fantáziu, našu domýšľavosť, polovravdy, použije aj naše minulé skúsenost k tomu, aby sme verili tomu, že svet je zlý, že ľudia sú zlí, že nemáme nádej alebo že Boh nemôže existovať. Zlý nám podsunie nejakú našu minulú ngatívnu skúsenosť, kedy nám niekto ukrivdil, kedy nás niekto oklamal, podviedol, zranil, ublížil nám alebo našim blízkym. Zlý duch urobí všetko preto, aby sme všetko zlé, čo sme prežili preniesli do súčasnej situácie. Chce, aby sme všetko čo vychádza z našej prirodzenosti (sme synovia a dcéry Adama) nechali plne prejaviť. Istý múdry človek (nespomeniem si teraz, kto to bol, ale myslím, že Sv. Augustín) povedal, že zúfalstvo je väčší hriech ako všetky tie, ktoré zúfalstvo vyvolali. Istú paralelu v tom môžeme nájsť aj dnes, kedy Covid spôsobuje viac duševnej smrti ako smrti z pohľadu ľudských obetí. Človek sa neraz dostáva vplyvom nástrah diabla do stavu ťažkých hriechov, kedy upadá do zúfalstva, do hnevu voči človeku s iným názor, do nepokoja, do nenávisti, do závisti, či iných hriechov.

Kde je vtedy Boh ?

Boh je ukrytý v srdci. Je tam neustále. Od krstu je s nami Duch Svätý a kde je Duch Svätý je aj celá trojica. Avšak má to háčik. Kľúč k pôsobeniu Ducha Svätého leží v nás. Je z vnútornej strany nášho srdca a odomknúť ho môžeme len My. Našou vôľou. Je to sloboda, ktorú nám daroval Boh, aby sme sa rozhodli medzi túžbami tela a túžbami ducha. Je to znak a symbol jeho lásky k nám. Je to jeho prejavená úcta k tomu, aby sme si sami vybrali, že čomu a komu chceme slúžiť. A Boh čaká kým mu otvoríme. A čaká nie len v dobe istôt, vtedy, keď sa nám darí, ale rovnako ako zlého ducha ho najviac zaujíma obdobie vyprahnutosti nášho tela. "Lebo ako sa v nás rozmnožujú Kristove utrpenia, tak sa skrze Krista rozhojňuje aj naša útecha" (2. Koriňtanom 1,5). Inak chutí Bohu naša modlitba v čase pádov. Inak chutí odpustenie v čase súženia. Inak chutí láska v čase temnoty. Tak ako sa zlý raduje z našich hriechov, tak sa Boh raduje z našich dobrých skutkov. Zlý duch chce vytlačiť pôsobenie Boha z nášho srdca a preto prichádza v ťažkých situáciách, v obdobiach vyprahnutosti, prichádza aj dnes.

Zlý si dovolil na Ježiša práve v dobe jeho najväčších súžení. Na púšti, v Getsemanskej záhrade aj na Golgote ho pokúšal. Všade, kde Ježiš prechádzal najväčším utrpením stal vedľa aj diabol a snažil sa ho dostať do svojej pasce. Nepodarilo sa mu to ani jeden krát, lebo Ježišove srdce bolo vždy upreté na svojho Otca. A ak si diabol dovolil na Božieho syna, dovolí si aj na nás. Avšak aj my musíme mať srdce upriamené k nebu k nášmu Otcovi, inak neobstojíme. Dôležité je nepripraviť zlému pôdu k tomu, aby sa v nás mohol udomácniť, ale situácie (aj navonok) zlé a negatívne vnímať v Božej perspektíve. S okom a srdcom upriameným na neho. To, že máme ako ľudia odlišné názory ešte automaticky neznamená, že sme nepriatelia. To nie Covid, to nie Matovič, to nie Kotleba, či iný človek rozdeľuje, ale zlý duch rozdeľuje. To nie iný názor rozdeľuje, ale zlý duch rozdeľuje. On vytláča zo srdca človeka Boha a chce tam vtlačiť súd nad druhým človekom. Zlý duch chce, aby sme proti sebe bojovali. Aby v sme v druhom videli nepriateľov, nie našich blízkych. A čaká práve na krízové situácie, lebo práve vtedy sme najčastejšie vystavení pokušeniam prejaviť sa ako Adamove deti.Chceme konať prirodzene, avšak často presne opačne ako od nás žiada Boh. Celé evanjelium je o sebaovládaní svojho tela a ducha. Je to povýšenie nášho Ducha nad telo. Lásku nad ego. Pokiaľ chceme vniesť SVETLO do tejto temnoty musíme nechať pôsobiť svetlo - Boha v našom srdci.

Milý brat, milá sestra. "Nie len z chleba žije človeka, ale z každého Božieho slova..." (porov. Matúš 4,4)

Aj my budeme súdení z tých našich slov ako aj skutkov. Boh bude posudzovať a hodnotiť či v nich bola láska k blížnemu, alebo odsúdenie. A akou mierou sme namerali my, takou nameria on Nám (porov. Lukáš 6,38). Nenechajme sa zatiahnuť do tejto hry, ktorú s mami zvádza Zlý duch. Postavme sa zlým silám na odpor v mene lásky. Vyjadrujme svoj názor, ale chráňme si svoju dušu a usilujme sa aj o dobro duše človeka oproti nám. Žehnanie človeku (aj v Duchu), modlitba za druhého, vyzdvihnutie (predovšetkým) dobrých stránok a skutkov druhého človeka ovlažuje dušu nie len toho ku komu je tento skutok smerovaný, ale prináša pokoj aj do našej vlastnej duše. A zlému Duchu sa v takomto prostredí nemôže dobre dýchať. Neprežije totiž v atmosfére lásky. Do každého jedného z Nás vložil Boh neuveriteľnú moc. Je to moc Ježiša Krista, ktorý sídli v našom srdci. Ale my mu musíme odomknúť zvnútra, aby mohol cez nás pôsobiť navonok. A to práve cez milé slovo, cez povzbudenie, cez slová prijatia, cez úctu, cez ohlasovanie Božej lásky sa prebúdza tento nekonečný zdroj svetla a môže cez ňú prúdiť sila Ducha Svätého a prežiariť tak tmu v tomto svete. Neustále diskusie o veciach, ktoré sa dejú mimo nás a do ktorých mnoho krát vôbec nie sme povolaní len posilňujú pôsobenie zlých duchov. Vytvárajú atmosféru nepokoja, hnevu, strachu, rozdeľujúc ľudí ešte viac od seba. Zlý duch používa rôzne situácie, k tomu, aby v nás vzdbudil hriech, aby nás ako ľudí rozdelil. Avšak ako Zlý,tak aj Boh používa každý okamih nášho života, každú situáciu a každú udalosť a dokáže ju premeniť na svoj zázrak. Ak do nej vnesieme jeho samotného. Ak vnesieme medzi človeka a človeka modlitbu už je medzi nami Boh. Ak naopak vnesieme medzi nás súd nad druhým človekom, bude medzi nami prúdiť zlá energia. Aby sme prežiarili temnotu musíme vnášať svetlo všade tam, kde je tma. Tam, kde chceš, aby bola láska, prines lásku a bude tam láska.

Pokiaľ dáme vždy priestor k Bohu a nezatlačime ho do úzadia, nemôže nám to ublížiť. Práve naopak. Ľudia potrebujú vidieť, že existuje milosrdenstvo. Že existuje láska. Že je tu nádej. Že je tu Ježiš Krístus, ktorý prebýva v človeku. Prebieha žatva. A Boh hľadá robotníkov. Hľadá teba, hľadá mňa. A posiela nás do tohto sveta, aby sme zvestovali Božie kráľovstvo cez náš postoj k nim, cez lásku. "Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov." (Lukáš 10,3) Chceš byť baránok alebo vlk ? Kľúč k obidvom leží v Tebe. Ale slúžiť môžeš len jednému z nich.

Kostol nie je reštaurácia. Podáva sa tam živý Ježiš, nie desiatová polievka alebo čapované pivo.

2020-11-16T10:20:47Z

Každý človek, ktorý pracuje v oblastí sociálnych vecí, teda v práci s ľuďmi, ale aj každý erudovaný lekár a každý kto sa kedysi dotkol vo svojej práci, či štúdiách humanitných vied vie, že človek je BIO - PSYCHO - SOCIO - SPIRITUÁLNA bytosť. Lekárska veda to uznáva a z toho pri svojej práci aj vychádza. Naše telo pozostáva práve z týchto 4 aspektov, z týchto 4 častí. Aby sme mohli žiť plnohodnotný život, musíme mať vytvorené podmienky k tomu, aby všetky tieto 4 zložky nášho tela boli podporované, posilňované. A práve k tomu duchovnému aspektu je potrebné, aby boli vytvorené tiež vhodné podmienky a prostredie.

Ak ste veriacimi a praktizujúcimi kresťanmi, tak sa vám určite aspoň raz za život stalo, že že sa Vás snažil niekto (zväčša ateista, ale nemusí to byť pravidlo) presvedčiť o tom, že Boh je iba pocit. Že vaša spása závisí od vášho rozhodnutia a skutkov a že k spáse svojej duše nie sú potrebné kostoly, chrámy. Stačí len veriť, robiť dobré skutky. "Verím v Boha, ale nie v Cirkev" ste už určite z niektorých úst počuli zaznieť. Alebo: "Boh je všemohúci, milosrdný a na to, aby som šiel do neba, stačí byť dobrým človekom. Na ostatné mi postačí Božie milosrdenstvo".

Avšak naozaj to stačí ? Stačí nám pre spásu našej duše len tento pocit ? Prečo potom prišiel Boží syn na tento svet ? Prečo potom "zorganizoval" poslednú večeru so svojimi apoštolmi ? Prečo dal potom Petrovi kľúče od Nebeského kráľovstva, od Cirkvi ?

Odpoveď je jednoduchá. Urobil to preto, aby sme mali večný život. "Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom" Ján 6, 56

Ježiš zanechal túto možnosť všetkých svojim deťom, nám ako aj tým, ktorí prídu aj po Nás. Všetkým až do skončenia sveta. Zanechal nám seba. A zanechal nám aj Cirkev ako jedinú inštitúciu, kde môže prebývať so svojimi deťmi. (Pozámka: Cirkev je mimochodom jediná inštitúcia na svete, ktorá prežila všetky režimy, všetky vojny, všetky systémy a nikdy nespadla, ani sa nerozpadla). Vždy bol na jej čele a v jej vnútri prítomný sám Boží syn.

Sám sa človek nespasí. Pre svoju spásu potrebuje Cirkev. A k svojej základnej misii a službe potrebuje Cirkev kostoly a aj kňazov. Ježiš Kristus neprišiel na svet, len kvôli vzbudeniu nejakého pocitu, ako to hlása New Age. Božie chrámy sú miestom, kde sa konajú a vyslujú všetky sviatosti pre plnohodnotný sviatostný kresťanský život - Sviatosť krstu, Sviatosť birmovania, Sviatosť Oltárna, Sviatosť pokánia, Sviatosť kňažstva, Sviatosť manželstva a Sviatosť pomazania chorých. Boží chrám je miesto, kde vysluhujúci kňaz, či biskup, ktorí ako jediní sú vysvätení a majú purifikované ruky (hodné premieňať chlieb na telo a víno na krv Ježiša Krista) slávia svätú Omšu, kde sa sprítomňuje celé nebo. Boží chrám je miesto, kde prebýva živý Kristus v svätostánku v podobe eucharistie. Počas svätej omše sa slávi nie len pamiatka na neho, ale dochádza k opakovanému srítomňovaniu Krista v eucharistii, a preto nemôžeme dať nič na roveň. Eucharistia je pokrm duchovného života kresťana. Rovnako tak sviatosť pokánia je neustálym sprítomňovaním Ježiša Krista, ktoré je nevyhnutné pre našu spásu. Ježiš pri každej svätej spovedi znova a znova za každého z nás umiera na kríži. Prichádza a berie na seba naše hriechy.

"Nepotrebujem kostol k svojej viere" je len obyčajné ospravedlnenie a chabá argumentácia pre "lenivého kresťana".

Niečo vám napíšem. Krátky príbeh. Žiaľ skutočný. Stal sa len nedávno. Je o staršej žene, ktorá bola zdrvená z toho, čo sa jej stalo. Bolo je ťažko z toho, čo prežila. Pred pár dňami jej "odišla" mama. Tá bola hospitalizovaná už dlhší čas na oddelení dlhodobo chorých, bez možnosti prístupu stretnúť sa s blízkymi, vrátane svojej dcéry. Dcéra vnímala matkin stav. Vedela, že je už staršia, chorá, avšak povedala niečo, čo môže znieť pre niektorých šokujúco, ale podľa mňa je to bežný jav. Povedala, že mama nezomrela iba na vírus, ako je to dnes bežné stanovisko lekárov, ale predovšetkým na depresie. Na duševné prázdno. Na nedostatok lásky.

...Takto ľudia prichádzajú o zmysel života, lebo ich bezsúcitní svojim konaním, či práve nezáujmom o ich život v plnosti pripravujú o to, aby mali vhodne vytvorené podmienky aj pre sociálne, psychologické a duchovné zdravie a život. Pýtam sa Vás i mňa: "Koľko ľudí takto denne umiera, skôr ako dodýcha...?" Na osamelosť, na samotu, na beznádej, na frustráciu, na strach, na nedostatok Ježiša, na nedostatok lásky. Nikto takúto štatistiku nerobí. A koľko ľudí takto zomiera dnes samých, nezaopatrených, bez rodiny pri sebe. Koľko ľudí umiera bez Ježiša. Bez možností ísť do kaplnky alebo ísť na svätú omšu. Myslím, že niektorí majú možnosť dať si zavolať pred smrťou kňaza, ale koľkí z nich dostanú tú milosť ?! Naplánovať si svoju smrť. Pre pokoj svojej duše sa potrebuje človek zmieriť s Kristom skôr. Ale nie je to len ich vina,, ale aj naša. My všetci sme totiž Cirkev. Každý kto "odchádza" je môj duchovný brat, moja duchovná sestra. A koľko takýchto našich bratov a sestier umiera, lebo im chýba láska a Ježiš ? Ale ako im niekdy sprostredkovať lásku a ako im priniesť Ježiša, ak sú dvere k nemu zatvorené, respektíve otvorené len pre niektorých. Podľa mňa sú mnohí starší ľudia naozaj izoláciou "chránení". Možno pred hrozbou ohrozenia fyzického zdravia v podobe nákazy nejakého vírusu. Avšak človek potrebuje VIAC, aby prežil. Potrebuje VIAC pre večný život, ako len izolovať svoje fyzické telo. Človek potrebuje Ježiša, aby jeho život pokračoval aj vo večnosti. Najhorším vírusom, (a nie len týchto čias) je nesúcit, neláska, neúcta k životu druhých, nezáujem o celkový život človeka (nie len záujem o fyzické zdravie človeka, ale aj ostatné zložky osobnosti - sociálne, duševné a duchovné zdravie). Najhorším vírusom je ak chýba Ježiš v srdci. To je toho, čoho by sme sa mali báť, strániť sa toho a vytvárať podmienky, k tomu, aby sa tomu predchádzalo.

"Svetu by bolo ľahšie prežiť bez slnka, ako bez svätej omše" (Páter Pio)

Ježiš čaká sám v svätostánku. Kým mu otvoríme dvere. Aby sme mohli vojsť.

Prebieha duchovná vojna ?!?

2020-11-13T11:06:42Z

Myslím si, že všetko to, čo tu teraz vidíme je jedna VEĽKÁ DUCHOVNÁ VOJNA. Zlo dostáva reálne kontúry a jeho cieľ je jasný. Zničiť protivníka. A kto je protivníkom zlých duchov a jeho veliteľa ? Je to Ježiš Kristus (v eucharistii) a jeho deti (teda my všetci - Cirkev). Je zbytočné opisovať čo sa deje. Každý sám vidí a vníma to, čo sa deje v jeho okolí, v rodine, na pracovisku, na ulici, v médiách, na internete...hádky, sváry, nepokoje, rozkoly, klamstvo, strach, násilie - teda ZLO v akejkoľvek podobe.

Mnoho ľudí si dáva otázku: "Ako z toho von?". Avšak nie som istý, či je táto otázka správne postavená. Skôr by sme sa mali pýtať seba a Boha: Čo nám má táto situácia povedať ? Čo nám chceš Bože cez tieto udalosti povedať, naznačiť ? Čo máme robiť Pane ? Čo konkrétne odo mňa žiadaš Pane v teto situácii?". My sa domnievame, že našou úlohou a cieľom je "dostať sa von" z tejo situácie. Poraziť pandémiu. Ale pandémia je len udalosť, ktorej príčina môže tkvieť niekde úplne inde. Ak nás bolí chrbtica, môže to vyvolávať impulz, ktorý prichádza z hlavy, z mozgu. A tak aj v našom svete, pokiaľ je choré srdce človeka, prejaví sa to aj na svete v ktorom je srdce ukotvené. Boh však žiada možno niečo iné, ako len cestu von. Možno žiada práve uzdravenie srdca. Zbavenie pravej príčiny vonkajších udalostí. Spomeňme si na akúkoľvek biblickú udalosť a jej hrdinu, či hrdinov. Noe, Mojžiš, Abrahám, Jakob, Jozef a i. Oni všetci boli zasadení do situácií udalostí, ktoré by dali pomenovať ako "strašné časy". Zúrili vojny, nepokoje, bol hlad, rovnako ako dnes. A Boh im dal úlohu. A oni nevedli, čo sa stane. Dostali úlohu práve v ťažkých podmienkach. Aby zjavili SILU. Ale nie seba, ale Božiu silu. Oni sa nemodlili za to, aby odklonili udalosti do ktorých boli zasadení, ktorým museli čeliť, ale aby dostali silu prejsť týmito udalosťami spoločne s Bohom. Lebo vedeli, že iba tak je to možné. A práve aj My všetci, teraz v tejto chvíli, sa nemáme zaoberať tým, aby smenšli čo najväčšiu skratka ako z týchto udalotí uniknúť, ale ako nimi prejsť SKRZ. My nevieme, či tieto udalosti nie sú nevyhnutné, ktoré jednoducho museli prísť, aby vynikla a zjavila sa Božia sila. Ani Gedeon a jeho 300 členná armáda necúvla pred mnohopočetnou niekoľkotisícovou armádou, pretože mali strach (ale šli do boja s Bohom na čele), kde uspeli. Ani Mária sa nemodlila, aby Boh odklonil udalosti z jej života,aby ju zbavil zodpovednosti, ktorej bola vystavená a to porodť a vychovať Božieho syna a byť s ním prítomná na jeho krížovej ceste. Šla týmito udalosťami s vierou a s Bohom na čele. Žiaden muž, či žena z biblických čias, žiaden svätec, či svätica z kresťanskej histórie neutekali od úloh, do ktorých ich Boh povolal, ale čelili ním práve s Bohom. S BOHOM NA ČELE.

Dôležitejšie teda ako vonkajšie udalosti je postoj srdca. V dvadsiatotreťom žalme sú vety do ktorých nás pozýva aj dnes: "I keby som mal ísť tmavou dolinou nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou".

A tak čo teda máme robiť ? Ako premôcť zlo ?

Či chceme, či nie musíme s uvedomiť, že aj my sme súčasťou tejto vojny. Našou úlohou je vybrať si na ktorej strane bojiska chceme stáť. Na jednej strane stojí Boh a jeho anjeli, jeho a naša drahá nebeská matka Panna Mária a jej Božie deti. Cez modlitby, obety, pokánie a hlavne cez lásku sa pripájame do tejto flotily. Ak sa však púšťame do hádok, hľadáme pomoc u falošných prorokov a pozemských spasiteľov prechádzame na stranu temnoty, ktorá bojuje pozemskými, často viditeľnými a hmatateľnými zbraňami ako sú náš rozum, myšlienky, emócie, túžby, naše ego. Boh má však jedinú zbraň, ktorá je zároveň liekom a ktorá si dokáže podmaniť všetky zbrane zlého. Je to LÁSKA. Láska k Bohu a láska k svojmu blížnemu. Je to jediná hybná sila, ktorá dokáže všetko premieňať. Je to svetlo. Je to liek. Je to srdce sveta. Toho vnútorného, ktoré prebýa v nás aj toho vonkajšieho,ktoré vidíme v podobe aj prebehiajúcich udalostí. Temnota je iba nedostatok svetla. Tieto udalosti, ktorých sme teraz svedkom sú len nedostatkom svetla v ľudských srdciach. Aby sa mohla stratiť tma a zmeniť trpká chuť v spoločnosti, v našich rodinách, na pracoviskách, na ulici a vôbec všade, tak je potrebné priniesť do srdca svetlo a do života soľ. A to sadá len láskou.

Ježiš povedal svojim učeníkom: "Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia ? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svetila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" (Matúš 5, 13-16)

Pripaľujte si svetlo od Ježiša a svieťte ľuďom,ktorí sú pri Vás. Sviatostný život je večným ohňom z ktorého sa dá pripaľovať svetlo aj do svojho srdca. Modlitba, pokánie, obetné dary, skutky kajúcnosti sú nevyčerpateľným zdrojom svetla. Soľte dobrými skutkami a láskavými slovami. Dávajte ľuďom nádej. Ak ju budete mať Vy, rozšíri sa aj po vašom okolí. Povzdbudzujte ľudí vo svojom okolí. Ukážte im, že tento svet má nádej. A táto nádej je živá. Lebo Ježiš je živý a je s nami po všetky dni nášho života. A každý sa s ním môžeme stretnúť. Práve cez lásku. Lebo Boh je láska. Je prítomný v každom dobrom skutku, v každej obete, v každe modlibe,v odustení, prijatí toho druhého, v žehnaní, v znášaní krivdy. Je v pokore, je v láskavosti a dobrote. Žite tak, ako by tieto udalosti boli skutočne posledné časy. A tieto časy sú časy, kedy má zváťaziť láska. Toto je jediná cesta. Nie únik z týchto udalostí ako prvý náš cieľ, ale milovať Boha celým svojim srdcom, celou svojou mysľou a celou svojou dušou a milovať blížneho ako seba samého. Bez ohľadu na vonkajšie udalosti. A keď sa uzdraví srdce človeka uzraví sa aj vonkajší svet.

"Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho sravodlivosť a toto všetko dostanete navyše" (Matúš 6,33)

Zlý sľubuje záchranu. Sľubuje záchranu sveta. Sľubuje záchranu ľudského tela. Boh sľubuje záchranu duše človeka a večný život. Rozhodnutie k tomu, čo z toho si vyberieš je v tvojom srdci.

Kde sa POTRATila úcta k životu ?

2020-09-22T22:08:11Z

	Podľa mňa k tomu nepochybne prispel aj feminizmus, ktorý sa vedome aj nevedome tlačí do popredia a tiež určité liberálne prostredie zohráva v tomto procese veľmi veľké miesto a úlohu. A samozrejme zatláčanie Boha do úzadia. Považovanie akýchkoľvek kresťanských názorov za nemoderné a zastaralé spôsoby správania. Práve táto navokon "sloboda" a ich "právo" postavili ženy do pozície Bohov. Teda do pozície určovať, kedy sa dieťa má narodiť a kedy nie. A ako argumentáciu, či vysvetlenie situácie sa zneužívajú sociálne a ekomonické faktory. Vraj, aby dieťa "nehladovalo", "aby malo všetko", "aby mu niečo nechýbalo", "aby netrpelo" atď. Títo ľudia si dokážu odôvodniť všetko svoje konanie. Použijú akúkoľvek informáciu, aby potlačili v sebe svoje svedomie a nedali mu možnosť sa s nim konfrontovať. Tieto ženy, ale nie len tie, ale predovšetkým samotní realizátori, ale aj podporovatelia týchto činov sa stavajú do úlohy Bohov. Teda tých, ktorí rozhodnú, kedy sa bytosť má narodiť a kedy nie. Oni určia, kto sa narodí a kto nie. A ešte si to odôvodnia. Ale vieme a poznáme mnoho príbehov o tom, že príchod "človeka", ktorého život bol človekom neplánovaný, nechcený, doktormi a okolím nepodporovaný sa stal neskôr pre daného človeka, či rodinu požehnaním. Ten človek, ktorý bol zatracovaný a ktorý sa mal narodiť s osudom "úbožiaka" sa stal vlastne SVETLOM pre okolie do ktorého sa narodil. Priviedol človeka (ľudí) bližšie k Bohu, spojil ich, zjednotil, zjemnil, zmenil k lepšiemu, možno pripravil šancu na nebo, bez ktorého by na nebo nikdy nedosiahli. Každé narodenie dieťaťa má zmysel. Aj toho, ktoré má prognózu s vývojovou poruchou, handicapom, či prichádza do "zlého prostredia". My nevidíme do budúcnosti. Ani najlepší prístroj na svete nedokáže odhadnúť budúcnosť. To vie iba Boh. Mnoho detí (ľudí) sa narodil do ťažkých podmienok a vyrástli z nich veľké osobnosti (myslím, že väčšina z nich pochádza zo skromnejších, či ťažších pomerov). Mnoho handicapovaných detí, ktoré prichádzajú do rodiny zmenia celú rodinu k lepšiemu. Prinesú do rodiny viac lásky, empatie, vzájomnosti, pomoci a môžu dostať z človeka všetko čo je v ňom, čo sa pri zdravých deťoch nemusí nikdy prejaviť (lebo si nikdy nesiahneme na dno svojich síl). A rovnako tak aj na život, ktorý podľa odhadov môže trvať len chvíľku (pár minút) môže priniesť viac lásky na tento svet - do života danej rodiny, ako za celý ich prežitý život. Možno cez túto situácia odhalia čo v nich drieme a zobudia v sebe nekonečné more lásky a viery. Práve skrz narodenie takéhoto dieťaťa, ktoré môže žiť len krátko môže človek prežiť veľa milosti (možno poznáte príbeh Ciary a Enrica Partilových; ak nie - prečítajte si ich príbeh). To sú rodičia, ktorí ovplyvnili milióny ľudí po celom svete, a to tým, že ich deti zomreli po 30 a druhé po 40 minutách po pôrode. A táto skutočnosť ovplyvnila a zmenila život milónom ľudí. Lebo títo ľudia prežili DOTYK BOHA. Zažili 30 minút v spojení s Bohom. Oni pochopili, že nič z toho, čo prijímame nám nepatrí, a že všetko je len Božie. A náš je len Kríž, ktorý môžeme niesť. Ale práve v kríži je niečo, čo musíme nájsť, aby sme pochopili aký je život a aký dobrý je Boh. My ľudia sme preto tak úzkostliví, depresívni, lebo všetko vnímame len z pohľadu tohto sveta. My sa nepozerame na veci očami Boha. My sa nepozerame na večný život. Tieto deti, ktoré sú choré alebo tie, ktoré žijú len krátko po narodení - ONI NIE SÚ OBEŤAMI. ONI SÚ TOTIŽ PRIPRAVENÉ NA NEBO. ICH MISIA JE SPLNENÁ. My si tento dar musíme zaslúžiť celým životom, a niekedy ani 100 rokov nestačia, aby to človek získal.

	Každé narodenie človeka má zmysel a má v sebe esenciu zmeniť "OSUD" niektorého človeka, ľudí. Má v sebe posolstvo uskutočniť Boží plán. Zmeniť srdcia, priviesť niektoré duše na správnu cestu, vydláždiť cestu do neba. Ale málo kto sa pozerá za horizont toho, čoho je schopný Boh. Ľudia sa pozerajú na veci rozumovo, svetsky a vychádzajú z vlastných túžob, potrieb, sebelásky a prirodzeného sebectva, ktoré v sebe ľudia máme. A človeka, ktorý nežije s Bohom budú vždy ovládať tieto "nízke" pocity a pudy, lebo si vždy povie, že ja SOM BOH. Ja si môžem robiť čo chcem, je to môj život, tak ako to robia tieto matky a tí, ktorí im v tom pomáhajú, podporujú.

	ŽIVOT je postavený na Božom pláne, ktorý dokonale pozná len ON a my sme povinní vytvoriť BOHU cestu a prechod k tomu, aby svoj plán so svojimi deťmi (nie našimi - lebo tieto deti nie sú naše, hoci rastú v tvojom tele) mohol uskutočniť. A NEZABUDNITE: BOŽÍ PLÁN JE VŽDY LEPŠÍ AKO TEN NÁŠ.

Nechajme sa osloviť Božím hlasom ako deti

2020-08-22T11:55:16Z

Včera som bol v Rafajovciach. Je tam prameň so svojou históriou, ktorý má podobne ako napr. v Litmanovej uzdravujúce účinky (samozrejme pre toho kto verí). Môj 11 ročný synovec, ktorému som o tomto mieste v krátkosti rozprával a ktorý bol so mnou povedal: "Vezmime ju dedovi. Aby sa napil a vyliečil". Poznámka: Čo ma zasiahlo bolo, že tomu chlapec hneď uveril. Po pár vetách, po pár slovách a po chvíli na tomto mieste. Deti VERIA. Aj bez dôkazov. My potrebujeme neustále uistenia, že Boh je a že "funguje".

V skutočnosti nám chýba len "detská" - tá navonok naivná, ale v skutočnosti najviac skutočná viera, ktorá má moc uzdravovať, oživovať, prebúdzať (nového človeka), meniť nemožné na možné, vnášať svetlo, tam kde je úplna tma, zastavovať vojny vo svete aj v našich rodinách.

A najväčšim dôkazom je, že práve TERAZ, keď píšem tento krátky článok, či svedectvo ku mne prichádza moja dcéra (4 roky) a v ruke má hádajte čo ? Sošku Panny Márie (z Lúrd, ktorú odtiaľ priniesol dedo). Neviem prečo si ju vzala a prečo práve teraz. Nikdy som ju nevidel v jej rukách, nehráva sa s ňou. Tí, ktorí neveria (tí, ktorí ešte nespoznali Božiu lásku) by povedali, že je to náhoda a pod. Ja po tom všetkom už viem, že jej ju podala sama Panna Mária, aby mi ju ukázala, a aby som aj ja takto veril ako veria práve deti.

Zajdite si na nejaké pekné duchovné miesto. a načerpajte z neho posolstvo a nádej, ktoré tam stále je a ktoré je aktuálne pre každého, kto na takéto miesto zavíta. Lebo nikto na tieto zvláštne miesta neprichádza náhodou, ale na HLAS. Na Boží hlas a na volanie svojho srdca, ktoré túži byť milované. A milovaní môžeme byť dokonale len Božou láskou. Nikto a nič nám nemôže naplniť túto našu potrebu a nádobu lásky, iba BOH. Nechajme sa zavolať, osloviť, viesť a to všetkého ako deti - ako tí, ktorí sú blahoslavení, lebo uverili, aj keď (možno) nevideli.

Každý si vyberáme svoju cestu...

2020-06-28T20:57:48Z

Keď je všetko v poriadku, darí sa nám, sme obklopení dobrými ľuďmi, pozitivnými situáciami a máme všetkého dostatok, tak náš postoj k Bohu je poväčine neutrálny, či skôr so sklonom k bezbožnosti. Boh ide vtedy akosi na kraj nášho života. Spoliehame sa na seba. Nemáme dôvod veriť, ďakovať, ani prosiť, lebo všetko ide ako si samo a máme pocit, že svoje šťastie a všetko čo máme sme nadobudli vlastným pričinením. Naše problémy sa nám zdajú riešiteľné vlastnými silami a poradíme si s nimi. Dlhé obdobie môžeme prežívať ilúziu takéhoto sebestačného života. Počas tohto obdobia môžeme získať predstavu o svojej výnimočnosti, o svojich schopnostiach a sile, ktorá zvládne všetko. Dokonca neraz človek nadobúda pocit, že svoj život drží pevne vo svojich rukách, a že je odrazom jeho vlastnej cieľavedomosti a driny.

Avšak ako vieme, život je hojdačka, ktorá nás skôr, či neskôr rozhúpe do miest, kde sme to nečakali. Príde ťažšia chvíľa v podobe nešťastnej udalosti, choroba, strata práce, či iné problémy vo vzťahoch. Práve tieto veci dokážu rozkolísať náš život do veľkých výšin aj nížin. Vtedy zrazu spozornieme a siahame do svojho vačku vlastných síl a schopností. V týchto chvíľach, zvlášť v ich počiatkoch máme v sebe kus zločinca po Ježišovej ľavici - lotra, ktorý chce všetko riešiť sám a nepozerá čo sa deje navôkol. Domáhame sa len spravodlivosti. Chceme zmenu okolia, ale nie zmenu od seba. Chceme vziať osud do svojich rúk a poriešiť to. Ak sa nám to však nedarí s prostriedakmi, ktoré máme v našom okolí, obzeráme sa ďalej. Pýtame sa psychológov, lekárov, odborníkov na vzťahy a hľadáme odpovede na naše problémy. Ak neprichádzajú uspokojivé odpovede vyberáme sa na ďalšiu cestu hľadania riešení našich problémov. Žiadame o pomoc na miestach, kde sme neplánovali zo začiatku ísť a netušili, že niečo také vôbec existuje. A tak prichádajú neraz na scénu temné sily, ktoré sľubujú rýchly pocit šťastia, rýchle uzdravenie či nájdenie pravého zmyslu života. Moderné filozofické smery a liečitelia s pokladničnými blokmi si okrem sľúbeného pokoja vezmú svoju daň a naša situácia sa neraz ešte viac zhorší. Vtedy zisťujeme, že sme bezmocní. Dotýkame sa svojho dna a svojej duše. A to je práve ten BOD, kde musí každý z náš v živote prísť... Skôr, či neskôr. Aby objavil ono tajomstvo života. Aby sa tam stretol so svojim pravým ja.

Vtedy sa zrazu nadýchneme a zvoláme: "BOŽE" "BOŽE SI TU?" "BOŽE POMOŽ MI" Voláme tiesňovú linku a chceme, aby nám Boh dvihol slúchadlo a povedal "ÁNO SOM TU". Avšak, čo sa deje ? Nik nám to neberie. Sme naučení žiadať a dostať. Sme naučení položiť otázku a dostať hneď odpoveď.

Avšak, aby sa niečo zmenilo, či opravilo, čo sme, ale neraz možno pokazili my sami, to si vyažduje ČAS, ktorému musí predchádzať ROZHODNUTIE. Rozhodnutie založené na pokore. Na uznaní svojej vlastnej bezmocnosti, svojej vlastnej malosti a hriešnosti. Nastávas čas prestať rozhodovať sám o našom živote. Je na čase prestať byť vykonávateľmi rozsudkov, rozhodcami svojich aj iných životov, byť udávačmi tempa, byť kompasmi života. Všetko TO je totiž úlohou Boha. Naša úloha spočíva v pokore a v ochote nechať sa viesť. Kráčať po vyznačenej ceste, ktorá začína a končí na kríži...

Boh nechce, aby sme sa mu "miešali do práce". Našou úlohou nie je rozhodovať o Božích veciach. ale začať od seba. Dobrovoľne sa rozhodnúť. Či chcem hriech, ktorý nepozná hranice a povoľuje úplne všetko pod falošnou zámienkou pravej slobody alebo si vyberieme pevne stanovené hranice v rámci ktorého priestoru sa môže naplno prejaviť naše svedomie, ktoré nám dá tú pravú schopnosť rozpoznať zhnité od čerstvého a lahodného. Boh nám ponúka život, ktorý nie je ľahký, ale je to život správny. Život, kde môžem prekračovať svoje hranice, byť sám sebou, a to nie vo chvíli, keď rozhodujem o svojom živote, ale práve vtedy, keď sa nechávam viesť. V tom sa prejavuje skutočná sila človeka a v týchto chvíľach sa u človeka vytvárajú pravé trvácne hodnoty.

Pravdou je, že všetci sme urobili v živote veľa chýb, veľa krát sme zhrešili a padli. No nie je hanbou vstať, ale hanbou je zostať ležať. Boha nezaujíma naša minulosť. Kto si bol, čo si robil a čo si preskákal za trampoty. Zaujíma ho kým si teraz a či si ochotný nechať sa viesť. Vyzliecť si svoje staré prepotené tričko a obliecť si krásne šaty, ktoré má on pre každého jedného z nás a ktoré utkal svojimi vlastnými rukami.

"Boh nás miluje. Dôkazom jeho lásky je, že nás znáša, keď Ho urážame." (Sv. Páter Pio)

Ty vidíš po najbližšiu horu, no On vidí ďaleko za horizont....

2020-06-24T21:17:58Z

Osobne sa mi to tieto situácie stali už mnoho krát, kedy som zo začiatku situáciám nerozumel, doslova som sa im búril, aby som o niekoľko rokov neskôr pochopil ich význam a uvedomil si, že to bolo to najlepšie čo Boh mohol pre mňa urobiť. Vlastne celý môj život bol pretkaný Božou láskou a tým ako má Pán viedol do situácie, kde som teraz, kedy môžem svedčiť o Bohu. Všetko to bola cesta, ktorá ma viedla do tohto bodu. Musel som veľa trpieť a spôsobiť aj veľa utrpenia, aby som pochopil akú chuť ma zlo, hriech, ale aj akú chuť ma odpustenie a milosť. Musel som byť tiež na zlej strane, aby som videl ako vyzerá peklo a mohol to neskôr porovnať a slobodne si vybrať. On vedel, prečo bol v našej rodine prítomný alkohol (aby som o 30 rokov neskôr pochopil čo je to sila odpustenia), on vedel, prečo ma neposiela do školy do ktorej som chcel ísť (aby som nežil pre kariéru a svoje ego, ale aby som mohol študovať niečo iné, kde môžem byť prínosný pre iných), on vedel, prečo priniesol chorobu do mojej rodiny (aby som skrz ňu mohol objaviť moc modlitby za iných, moc viery a aby som sa naučil ďakovať aj za maličkosti), on vedel prečo potrebujem tŕne na svojej ceste (lebo práve vtedy, keď sú tŕne v mojom živote, iba vtedy som najviac citliví na Božiu prítomnosť, iba vtedy dokážem najviac načúvať Bohu).

A po tom a po mnohých ďalších zázrakoch viem, že Boh je starostlivý otec a že našé mená sú dávno zapísané do knihy života. On vidí a rozmýšľa ďaleko dopredu.

Nezúfaj, ak (aj) tvoje modlitby sa zdajú byť nevypočuté. Nezúfaj ak ti niečo, či niekoho vzal alebo ti nedal to čo si chcel. Len mu dôveruj. Boh málo kedy dáva to čo chceme. On dáva to čo potrebujeme. A to je skutočná láska. Láska, ktorá vidí ďaleko dopredu. Láska, ktorá dovidí do miest, kde číha nebezpečenstvo a preto radšej zmení našu trasu všas, aby sme sa o pár krokov ďalej neutopili. Možno ešte neprišla tá správna chvíľa, aby ti dal to o čo žiadaš. Spása tvojej duše má vždy prednosť pred tvojimi prosbami. Príjmi všetko čo ti Boh dá, a získaš POKOJ vo svojej duši a budeš vedieť, že všetko má svoj čas a miesto. A na všetko príde skôr, či neskôr odpoveď. Ostaň mu len verný a on ťa požehná. Možno nie presne tým spôsobom akým si predstavuješ, ale požehná. A možno to požehnanie predčí všetky tvoje predstavy a sny. On ťa totiž pozná najlepšie a vie čo je pre teba to najlepšie. On Ťa miluje nadovšetko. Viac ako si len dokážeš predstaviť. Jeho láska vedie až ku krížu, kde sa nie všetko končí, ale práve všetko začína. Tam sa začína tvoja večnosť.

Žalmy 139,1-24

Zbormajstrovi. Dávidov žalm. Pane, ty ma skúmaš a vieš o mne všetko; ty vieš, či sedím a či stojím. Už zďaleka vnímaš moje myšlienky: či kráčam a či odpočívam, ty ma sleduješ. A všetky moje cesty sú ti známe. Hoci ešte slovo nemám ani na jazyku, ty, Pane, už vieš, čo chcem povedať. Obklopuješ ma spredu i zozadu a kladieš na mňa svoju ruku. Obdivuhodná pre mňa je tvoja múdrosť; je taká veľká, že ju nemôžem pochopiť. Kam môžem ujsť pred tvojím duchom a kam utiecť pred tvojou tvárou? Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si. I keby som si pripäl krídla zorničky a ocitol sa na najvzdialenejšom mori, ešte aj tam ma tvoja ruka povedie a podchytí ma tvoja pravica. Keby som si povedal: „Azda ma tma ukryje a namiesto svetla ma zahalí noc,“ pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo. Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky. Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne; všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem. Moje údy neboli utajené pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v hlbinách zeme. Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený, a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni, len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil. Bože, aké vzácne sú pre mňa tvoje myšlienky a ich počet aký je obrovský. Keby som ich všetky chcel porátať, je ich viac ako zŕn piesku; a keby som prišiel na koniec, ešte stále som pri tebe. Kiež by si, Bože, zabil hriešnikov; vzdiaľte sa odo mňa, muži krvilační. Oni zlomyseľne hovoria o tebe, márnivo sa dvíhajú nad teba. Či nemám mať v nenávisti tých, čo nenávidia teba, Pane, a s odporom sa odvracať od tých, čo povstávajú proti tebe? Skrz-naskrz ich nenávidím, stali sa mi nepriateľmi. Skúmaj ma, Bože, a poznaj moje srdce; skúmaj ma a všímaj si moje cesty. Pozri, či nejdem bludnou cestou, a veď ma po ceste k večnosti.

Keď sme ONLINE, Boh je (neraz) OFFLINE...

2020-06-21T21:16:19Z

Čo s tým ? Ako to vlastne je ? Zabudne sa na nás, keď sa odhlásime a nebudeme aktívny ? Újde nám niečo ak nebudeme aktívne prispievať do spoločenského internetového košíka každý deň ? Budeme mať vôbec ešte priateľov ak tu nebudeme ONLINE ?

Ak budeme na tieto otázky a veci hľadieť optikou dnešných internetom a vôbec celým mediálnym svetom prezentovaných hodnôt, tak nám z toho vzídu odpovede, ktoré nás žiaľ nepotešia. Ak skutočne použijeme tlačidlo OFFLINE, či nezapneme na istý čas nášho kamaráta (pc, tablet, telefón a i.), tak nám skutočne unikne mnoho navonok dôležitých noviniek z diania vo svete, ako aj z nášho okolia.

Ale čo nám skutočne unikne ? (osobmá skúsenosť)

Nebol som vplyvom množstva súkromných aj pracovných úloh pár dní na internete a ostal som milo prekvapený z toho, čo som zistil. Uvedomil som si, že okrem toho, že som nevidel posledné fotografie z dovoleniek a výletov mojich blízkych mi ušlo aj mnoho nezmyselných a dookola sa opakujúcich sa tém, ktoré sa nám na internete podsúvajú a ktoré nás nepriamo vtláčajú do pozície, aby sme sa nimi zaoberali, aby sme ich riešili, a aby sme im venovali čas a energiu. Mnoho času a energie. Neraz až toľko, že nám z týchto dôležitých životných artiklov akými sú čas a energia neostáva mnoho. Neraz sme na internete až do neskorej noci a zisťujeme, že sme si napríklad zabudli uvariť obed na zajtrajší deň, či oprať veci. Prípadne zisťujeme, že sme na modlitbu už priveľmi unavení, a snažíme sa ukrojiť z koláča našich úloh, ktoré sme si dali ráno. Ak by sme šli do hĺbky zistili by sme možno, že sa za svojim príbuzným chystáme už niekoľko mesiacov, prípadne máme nevymenenú žiarovku v izbe už tiež podobný čas. Lebo vraj nemáme čas a sme zaneprázdnení.

Netrvrdím, že čas na internete musí byť len stratou času, to zaiste nie, ale aj v tomto prípade platí, že každý ľudský vynález môže byť dobrým sluhom, ale aj zlým pánom. Chlebom sa dá zahnať hlad, ale pokazený chlieb nám vie aj spôsobiť zdravotné ťažkosti. Čas na internete nám môže priniesť dôležité informácie a môže nám pomôcť k šíreniu evanjelia, ale môže nám vziať aj čas pre osobný vzťah s Bohom, so svojou vlastnou rodinou. Môže nám vziať pocit vlastnej významnosti a energiu, ktorá nám potom neostáva na to k čomu je určená.

Osobne som na internete v istej etape života strávil množstvo času budovaním si svojho "osobného profilu", ktorý však v ničom neprispel do skutočného reálneho života. V skutočnosti mi to viac vzalo, ako dalo.

Teda okrem toho, že som pod vplyvom vlastnej skúsenosti zistil, že internet nie lenže kradne náš čas a našu energiu, tak nám ukrajuje aj z koláča nášho duševného pokoja. Neraz po odhlásení sa odchádzame frustrovaní, mrzutí, nahnevaní, rozladení, depresívni, nenaplnení, prázdni. Prípadne naplnený iným extrémom. napríklad pýchou, či hnevom (že som presadil svoj názor aj za cenu nadávok, či urážok iných).

Sme povolaní do skutočného života - do života pre Boha a pre druhých

Virtualita je skvelým príkladom, kde má diabol voľné pôsobisko a môže používať rôzne možnosti ako nám podsunúť PASCU, na ktorej konci je náš HRIECH. My sme však povolaní do života pre iných, nie do života budovania svojich aktívnych profilov a vytváraním našich internetových podôb. Sme povolaní do skutočného reálneho života za dverami internetu. Žiaden status, zdieľanie perfektného videa, žiaden perfektný zážitok, žiadna atrakcia, žiadna veľká udalosť, ktorej sme sa zúčastnili, a ktorá slúži len k nášmu vlastnému sebaoceneniu a je výsledkom našej túžby po láske nevyváži pocit radosti so života s Bohom. Navyše on nás naviguje k tomu, aby sme hľadali kolektívne šťastie založené na láske. Teda to keď vidím niekoho smiať sa, niekoho tešiť sa, to, že s niekým môžem zdieľať niečo v reálny čas a priestor - to všetko je kolektívne šťastie, ktoré jedinec nedokáže nikdy sám vytvoriť a nikdy ho nedokáže vytvoriť vo virtuálnom svete. A práve život v skutočných vzťahoch má byť predmetom života evanjelia v našom živote. Naše vzťahy je nutné budovať pohladením, milým slovom, svojou prítomnosťou, teda reálnymi prejavmi lásky a našim záujmom, ktorý LIKE na status nášho blízkeho nikdy nedokáže plne nahradiť. Návšteva príbuzného (...a teda aj napríklad spoločné pozretie si fotografií z posledných výletov, či dovolenky na ktoré som poukázal v článku), rozhovor s priateľom, navarenie obeda pre manželku, či manžela, spoločne strávený čas a deťmi a celkový záujem o ľudí a vecí vôkol mňa - to je skutočný život, ktorý môže priniesť niečo reálne do nášho života. To je to čo môže a má priniesť ovocie do nášho života. A predovšetkým ! náš čas s Bohom ! by mal tvoriť základ nášho dňa. A práve to, že sme ONLINE, nás o túto možnosť nepriamo okráda a berie si ako daň neraz omnoho viac ako len čas...

Žime bratia a sestri evanjelium, tam kde to Pán po nás chce. V našom okolí, v našom reálnom okolí a v reálnej konkrétnej pomoci našich bratov a sestier. Buďme ONLINE pre Boha.

Keď nemáš Ježiša v srdci, nemáš nič.

2020-06-10T16:01:25Z

Všetky odpovede však človek nosí celý čas v sebe a tou odpoveďou je Boh.

Pokiaľ nemáš Boha vo svojom srdci vždy budeš niečo hľadať a vždy Ti bude niečo chýbať. Je jedno, či si bohatý, chudobný, zdravý alebo chorý, silný alebo slabý, dieťa či starec. Skôr, či neskôr pocítiš prázdno a nič nezaženie ten smäd okrem neho. Máš prirozdenú túžbu po Bohu, lebo pochádzaš z Boha. On ťa stvoril. Je tvojim OTCOM, a preto tvoje uspokojenie a šťastie Ti môže priniesť len ON.

My milujeme, pretože on prvý miloval nás.

1. Jánov 4:19

Keď budeš nosiť Ježiša vo svojom srdci nebudeš musieť ísť na koniec sveta za záchranou malej pandy, lebo zistíš, že tvoj brat, ktorý je vedľa teba potrebuje možno tiež pomoc.

Keď budeš mať v srdci Ježiša už nebudeš musieť hľadať partnera na internetovej zoznamke počas celých dní a nocí, lebo sa staneš príťažlivým pre svoje okolie z vnútra a ON ti vyberie toho správneho partnera.

Keď budeš žiť s Ježišom a budeš sa modliť už nebudeš potrebovať lieky na upokojenie, už nebudeš žiť v strachu, už nebudeš potrebovať poradcov na svoje otázky ani rôzne rozkoše na uspokojenie svojich túžob, lebo modlitba ti prinesie pokoj do tvojho srdca a nasmeruje ťa na tie správne veci. Ježiš predsa VIE NAJLEPŠIE ČO POTREBUJEŠ a čo je dôležité a potrebné pre spásu tvojej duše.

O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.

Filipanom 4:6-7

Dnešné pohladenie Matkou Božou alebo keď nás Mamka volá...

2020-06-07T21:37:08Z

Mal som pomerne dosť naponáhlo, lebo bolo už dosť neskoro a chcel som stihnúť večernú svätú omšu a čakala ma ešte cesta naspäť. Po pár metroch však, ako by ani nie mojou vlastnou "silou" som zastavil, otočil sa a šiel tam. Bolo to ako volanie. "Poď". "Neboj sa" "Nič ti neutečie".

		Prišiel som na dané miesto a zrazu som to cítil. Ten pokoj, ktorý nie je možné opísať žiadnymi slovami. Cítil som tam prítomnosť Matky Božej. Každý kto chodí na Mariánske miesta ten pocit pozná. Sú to chvíľe, kedy sa zastaví čas. Zastavia sa v danej chvíli vaše starosti, vaše myšlienky na to, čo bude. Čo bude o hodinu, čo bude zajtra, o rok. Vnímate zrazu len prítomnosť, a cítite len lásku a pokoj. 

		Mnoho krát máme namierené na miesta, ktoré sme si naplánovali... avšak občas to Pán Boh zariadi inak. Vezme nás na iné miesta. Spočiatku tomu nerozumieme. Neraz sa tomu bránime. Nechceme sa nechať ovládať a viesť. Sami sa predsa vieme najlepšie orientovať vo svojom živote. Avšak nie je tomu celkom tak. On nás totiž pozná lepšie ako my sami. A potom keď sme zrazu na mieste, kde nás priviedol, zrazu si dávame otázku, ako sme bez toho mohli tak dlho žiť...?! Ako to, že sme nevideli nikdy toľko krásy. A presne taký je náš Boh. On myslí 2 kroky dopredu. On vidí za hory. On hľadí do budúcnosti. A ako prejav svojej lásky nám posiela svoj drahokam. Samotnú Pannu Máriu, ktorá nás má priviesť k nemu. A my ani nevieme, že prečo a kam ideme, ale nasledujeme ju ako stratené deti. A takto naša drahá matka pracuje. Hľadá svoje roztratené deti a ukazuje ten správny smer, ktorý vedie k svojmu synovi. 

		Ďakujeme Ti drahá matka, že nám svietiš na cestu v tejto tmavej dobe.

		Amen

Ak Boh nemá v živote človeka miesto...

2020-06-07T10:26:53Z

	Keď sa ľudia stávajú sebestačnými, teda keď prichádza obdobie, kedy si myslia, že všetko zvládajú sami, tak automaticky vedome, či nevedome vysúvajú zo svojho života Boha. A tak prichádzajú často udalosti a obdobie bez Božieho požehnania. Prejavuje sa to potom v podobe frustrácii, smútku, nefuknčných vzťahov, nešťastia, disharmónie so sebou samým. Človek nemôže byť skutočne šťastný, pokiaľ má v sebe zmätok, neprijíma sám seba, nie je vyrovnaný a neprúdi v ňom láska. Práve láska je základom aj kresťanstva. Milovať Boha a svojich blížnych je prvé a najdôležitejšie prikázanie. Človek ktorý miluje nie je viazaný na žiadnu dobu, na žiadne ťažké časy ani na to čím prechádza, lebo vie, že všetko je Boží plán a že všetko má svoj význam, čas a miesto v kolobehu života. 

	A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol.

1. Korinťanom 13:2

	Ja som mal to šťastie v živote, že som takýchto ľudí mal pri sebe, ktorý mali v sebe tú odvekú matku múdrosti - lásku a múdrosť zároveň a skrz nich som uvidel mnohé zázraky, ktoré som kedysi nazýval všednými vecami. Tú iskru a poznanie, z ktorých som mohol čerpať som však videl a vidím predovšetkým u ľudí, ktorí v zásade prežili rôzne trpké okolnosti života, ťažké režimy a časy. Ako príklad uvádzam moju babku. Prežila ťažké vojnové časy, ktoré tu boli a často nám hovorila o tom aké to bolo, keď sa aj ich dediny dotkla vojna. Vo svojich slovách však nikomu nič nevyčítala. Nebola zatrpknutá, nahnevaná alebo aby tým zanevrela na Boha a obviňovala ho za to. Babka bola jednoduchý a láskavý človek. Tieto trpké časy ju vo vzťahu k iným a k životu nijako nepoznačili, práve naopak. Naučili ju veriť aj napriek okolnostiam. Jej život bol jednoduchý, ale bohatý. Veľmi intenzívne žila svoju viere a jej život bol naplnený láskavosťou k druhým, milým slovom. Ľudia mali otvorené dvere do jej domu a za 70 rokov ich nezatvorila a nikdy jej z domu nič nezmizlo. Na ulici dala vždy to čo mala dieťaťu, ktoré stretla. 10 korún alebo malú čokoládku. Neraz aj to posledné čo mala. Keď sme ako chlapci (vnukovia) prišli z nejakej zábavy pred polnocou, ona nám ešte robila v noci jesť, aby sme nešli spať hladní. Rád na ńu spomínam, ale nie je to len o mojej babke, lebo tých ľudí bolo v mojom živote dosť a Boh sa v tomto skutočne oslávil, tým, že mi ukázal vôkol mňa ako sa žije láska... 

	Určite aj vy máte vo svojom okolí niekoho kto vo vás zanechal takúto spomienku. Skúste sa zamyslieť aký život ten človek prežil. Či nebol náhodou ťažký. Lebo na to chcem práve poukázať. Ja sa práve stretávam s tým, že tí ľudia, ktorí vedú ťažšie životy - majú toho navonok menej v podobe materiálnych vecí alebo prežívajú rôzne iné formy (navonok) nedostatku, majú v skutočnosti plnšie a bohatšie vnútra a aj ich životy sú vizitkou jednoduchosti, pokory, lásky a úcty k druhým.

	Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.

Matúš 6:21

		Dnes sa veľa oháňajú ľudia tým, že je 21. storočie a že Boha nepotrebujú. Že je to nemoderné. Že tu nie skrátka pre také veci miesto. Často ide o veľmi negatívne a kritické postoje. Dnes vidíme veľmi veľké útoky na vieru jednotlivcov, ale aj na samotnú Cirkev. Úprimne, pozrime si však výsledok tejto doby a spoločnosti, ktorá sa snaží vytesniť Boha zo spoločnosti. Kedy sa tak rúcali rodiny ako dnes ? Kedy bolo toľko ľudi chorých a nie len fyzicky ale aj psychicky ? Moja známa, ktorá robí v lekárni mi povedala, že najväčší odber liekov je práve na psychické problémy. Každý x-y človek dnes trpí minimálne nejakou "ľahšou formou" psychickej poruchy - depresiou, či nejakou úzkosťou. Závislosti dnes tiež hýbu našou spoločnosťou. Pornografia, závilosť na internete, shopoholizmus, online nakupovanie, to všetko nás zomkýna a pripravuje vedome, či nevedome o pokoj a narúša naše životy, naše vzťahy. Celkovo vzťahy sa zdajú ako by vôbec najhoršie v celej našej histórii. Nezáujem jeden o druhého napriek mnohým formám moderných komunikačných prostriedkov, podrazy na pracovisku napriek množstve zákonov, smerníc a inštitútov, ktoré boli vytvorené, aby tomu zabraňovali. Šikana medzi deťmi. Sexuálne obťažovanie. To sú všetko témy, ktoré sú dôsledkom toho, v čo spoločnosť verí, to čo žije. Ak zomrie niekde vo svete za noc 10 000 ľudí, ľudia tomu vôbec nevenujú pozornosť a tieto obete predstavujú len aké si čísla. Osobne sa pamätám na pohreby, kde prišli ľudia z 5-6 okolitých obcí a oplakávali pozostalého dni a noci. O nebohom sa rozprávalo v dobrom, o jeho živote, o tom čo prežil, čo spravil. A pri tom išlo o navonok obyčajného človeka bez spoločenského postavenia. Dnes ani tisíce ľudí nezstavia človeka a nedonútia ho aspoň trochu si uvedomiť hodnotu ľudského života. Morálny úpadok je už snáď všade. 12 ročný človek vás pošle na internete do teplých krajín úplne bezdôvodne, len preto, lebo ho v slušnosti napomeniete alebo stačí, že len vyjadríte svoj názor. Vovirtuálnom svete vám mnohí napíšu pod príspevok, ale aj do súkromnej správy vulgarizmy, či nadávky, píšu vám bez úcty, bez morálnych zábran a hraníc. Často sú obeťami deti, či seniori, teda tí najslabší a najzraniteľnejší, ktorí sa nevedia brániť. Chýba úcta, chýba láskavosť, empatia. Ak dieťa nepočúva v škole, tak prídu do školy rodičia a nafackujú učiteľa, lebo nechcú počuť pravdu a chýba im sebareflexia a prijatie vlastnej zodpovednosti a možno aj viny, uznanie si chyby.

		Toto je tá naša sebestačná vyspelá doba ? 

		Myslím si, že sme len stratili kontakt so základom, a to, že srdce nahradzujeme rozumom. Chýba nám pokora, chýba nám láska, chýba nám uspokojenie sa tešiť sa aj z maličkostí a z obyčajných vecí, vnímať zázraky a okamihy života, byť vďačný za všetko okolo nás. 

			Veď ty si stvoril moje útroby, utkal si ma v živote mojej matky.

			Chválim ťa, že si ma utvoril tak zázračne;

			všetky tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem.

			Žalmy 139:13-14

		Choďte niekam na vidiek, k starým rodičom a pozrite sa ako žijú. Často skromne, jednoducho, pre mnohých nezaujímavo. Ale často tam niečo objavíte. POKOJ. Oni sa neženú. nenaháňajú za cieľmi ako my, ktoré sme si laťku šťastia a spokojnosti nasadili tak vysoko,že ju musíme vždy predlžovať až sa niekedy zdá, že už nie je kam. Človeku už nestačí ležať na deke s deťmi, či svojou milovanou na miestnej priehrade, potrebuje dovolenku na Malibu, all inclusive, musí ísť všade letecky. Človeku už nestačí rande v podobe prechádzky pri rieke, potrebuje zoskok padákom a cestu okolo sveta. A pri tom je šťastie to, keď sa môžeme tešiť úplne zo všetkého a vnímať silu a čaro života každý deň. Je toho mnoho aj teraz, za čo môžeme ďakovať, každý jeden z nás. Že sme vôbec TU, lebo mnoho ľudí, už nemá tú možnosť. Môžeme byť vďační, že máme čo jesť, čo piť, že netrpíme nedostatkom (mnohí z nás), že máme pri sebe (aspoň) niekoho, kto nás vypočuje, kto je tu pre nás. Že môžeme vísť vonku a prejsť sa po vlastných nohách (to tiež nie je pre každého samozrejmosť). Tých príkladov je x-y a určite by sme o nich dokázali písať celý deň. Je to však o tom, čo nám vládne v srdci. Ak je to egoizmus, zloba, hnev, nenávisť, závisť, tak nikdy nebudeme mať dosť a nikdy nebudeme šťastný. Ale ak je to Boh a láska, tak človek prijíma všetko, čo mu život ponúka a dokáže to pretaviť k šťastiu aj tých druhých a v tom nachádza aj to svoje.

		Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, preobliekanie šiat, ale človek skrytý v srdci a čo je neporušiteľné: tichý a pokojný duch; to je vzácne pred Bohom.

1. Petrov 3:3-4

Svedectvo o "pani na oblohe" alebo maličkým patrí Božie kráľovstvo

2020-06-04T17:29:20Z

Nedávno som sa opýtal môjho strýka (jej syna), ktorý s ňou celý život žil a ktorý ju aj doopatroval, že ako to vlastné bolo s tým, čo babka videla - s tou Pani na oblohe, ktorú mi vtedy opisovala. Strýko vravel, že to bolo na Litmanovej pred cca 30 rokmi, kedy ju videli. Boli tam vtedy vraj viaceré "babky" z dediny prítomné. (Podľa mojich výpočtov to bolo teda v období, kedy sa dievčatám Katke a Ivetke zjavovala Panna Mária na hore Zvir) a do Litmanovej začali chodiť prví pútnici.V srdci ma zahrialo. Lebo sám, keď občas zájdem do Litmanovej, tak tam cítim Božiu prítomnosť a prítomnosť Matky Božej. A viem, že Panna Mária sa zjavuje maličkým. Tými maličkými sú jednoduchí, ale (vnútrom bohatí) ľudia, takým akým bola aj moja stará mama. Buďme takými aj my. Maličkými. Lebo takí sú v Božích očiach najväčší.

Ak chceš nájsť šťastie tu dole, musíš hľadieť hore...

2020-06-04T19:08:00Z

V motivačných knihách, v psychologických poradniach, v kluboch či na večierkoch. Niektorí končia v snahe po hľadaní svojho šťastia na psychiatrických klinikách. Ľudia hľadajú a volajú po láske na internetových zoznamkách. Niektorí si zase myslia, že si šťastie možno kúpiť. Obklopujú sa krásnymi ľuďmi a drahými vecami, aby ľudia nezistili akí sú vo vnútri prázdni. Niektorí v snahe zažiť trocha lásky precestujú celý svet, stretnú sa s mnohými ľuďmi, aby pochopili ako fungujú vzťahy. Niektorí vystriedajú mnohých partnerov, aby konečne našli tú svoju spriaznenú dušu. Mnohí odchádzajú ďaleko, lebo majú pocit, že na opačnom konci sveta budú viac užitoční. Človek odchádza s mnohými otázkami, a vracia sa domov s tými istými a ďalšími...

Všetky odpovede však človek nosí celý čas v sebe a tou odpoveďou je BOH. Ako povedal Sv- Augustín: "Nespokojné je moje srdce, Bože, kým nespočinie v Tebe."

Pokiaľ nemáš Ježiša vo svojom srdci vždy budeš niečo hľadať a vždy Ti bude niečo chýbať. Je jedno, či si bohatý, chudobný, zdravý alebo chorý, silný alebo slabý, dieťa či starec. Máš prirozdenú túžbu po Bohu, lebo pochádzaš z Boha. On ťa stvoril. Je tvojim OTCOM, a preto tvoje uspokojenie a šťastie Ti môže priniesť len Ježiš. Musíš upriamiť svoju pozornosť na neho, ak chceš nájsť POKOJ a RADOSŤ vo svojom živote aj tu na zemi.

Robte to, čo ste sa naučili, prijali, počuli a videli na mne! A Boh pokoja bude s vami. Filipanom 4,9

Veriaci, patrí vám veľké ĎAKUJEM

2020-06-02T21:31:09Z

Slovensko je jednou (možno z posledných) krajín, kde sa ešte žije ako tak zbožne, zvlášť na miestach, kde sú ľudia zvyknutí na jednoduchosť, skromnosť, neraz aj chudobu. Práve v takýchto podmienkach sa najviac prejavuje a realizuje pravá viera. Na miestach, kde moderné hračky a rôzne krátkodobé pôžitky ešte nenahrádili spoločne strávené chvíľe, obyčajné a jednoduché veci, ktoré už moderný človek nevníma. Sú to obyčajné rozhovory s obyčajnými ľuďmi, práca pri dome, či na dvore, čas strávený s deťmi, či pri sporáku, modlitba, kostol. Väčšina z týchto ľudí nepoužíva internet a ani po tom netúži. Netúžia totiž po obdive, uznaní ani sláve, stačí im málo. Žijú pre svojich blízkych, pre svoje okolie a to im stačí. VERÍM, že táto (oproti iným krajinám sveta) poziívna a priaznivá situácia v našej krajine je výsledkom VIERY a VYTRVALOSTI obyčajných ľudí, ktorí sa modlili, dodržiavali (snažili sa) Božie prikázania. Ostali ľuďmi v týchto časoch. Mysleli aj na iných, či už šitím rúšok, roznášaním obedov, nákupov, ale aj milým slovom, či trpezlivosťou počas toho, kedy sa nemohli navštevovať. Je to podľa mňa MILOSŤ, ktorú Boh preukázal tomuto národu. Myslím, že slová Pápeža Jána Pavla II, nášho miláčika, ktorý navždy ostane v našich srdciach: "že Slovensko bude mať veľkú úlohu v Európy" boli do istej miery prorocké a veľmi sa hodia na aktuálnu situáciu. Táto krajina je navyše zasvätená našej predrahej matke Panne Márii, ktorá zaiste chránila a chráni tento národ skrz modlitby a život Vás všetkým.

"A môj ľud, ktorý sa volá mojim menom, sa sklonía bude sa modliť, bude hľadať moju tvár a odvráti sa od svojich zlých ciest, ja vypočujem z neba, odpustím ich vinu a ich zem uzdravím" (2.Kroník 7,14)

Ak Vám to ešte nikto z Cirkevných predstavených nepovedal, tak Vám to hovorím teraz ja: ĎAKUJEM VÁM, ŽE SA MODLÍTE A ŽE VĎAKA VÁM BOH POŽEHNÁVA A CHRÁNI TÚTO ZEM A ĽUDÍ V ŇOM.

Je čas začať žiť (lepšie) ...

2020-06-04T22:55:51Z

	Národ sa začal budiť z dlhého spánku a letargie. Po výbuchu v paneláku v Prešove sa zapojil do zbierky takmer každý v tejto krajine, či už finančne alebo ponukou bývania pre obete a pod. Podobne to bolo aj so zbierkou na 4 choré detičky. Mnohým sa konať dobro a meniť túto spoločnosť k lepšiemu darí aj teraz. Mnohí šijú pre iných rúška, roznášajú obedy, robia seniorom nákupy a pod., ale vždy je vidieť ešte veľa zloby a hnevu v ľuďoch, zvlášť v k internetových diskusiách, ale aj v radoch pred pokladňou v obchode, či v lekárňach, prípadne za volantmi áut. Tento čas nás má zmeniť, ale nie k horšiemu, ale naopak. Zabudnime aspoň raz v živote na seba a myslime VIAC na tých druhých. 

	"Nech sa všetko medzi vami deje v láske"

	(1. Korinťanom 16:14)

	Ľudia umierajú v stovkách, tisícoch denne po celom svete (a nie len na corinavírus). Práve teraz, keď vidíme aký krehký je ľudský život sa snažme viac zamyslieť nad životom toho druhého. My mnoho o tých, ktorí žijú vedľa nás, či ktorých vidíme na Tv obrazovkách nevieme. Veľa vecí sa len domnievame a mnoho krát to má veľmi ďaleko od pravdy. Nikto to nemá jednoduché v tejto chvíľi, dokonca ani vládni predstavitelia. Skúsme sa viac vcítiť do druhých, možno stači začať od človeka, ktorý je vedľa mňa, či oproti mne - vcítiť sa do kožy a situácie mojej manželky, manžela, priateľa, priateľky, syna, dcéry, suseda, či lekára, úradníka alebo predavačky v obchode. Toto má byť čas pokory a lásky k druhým, nie čas prehĺbovania spoločenských a ľudských rozdielov a nedokonalostí. Mnohí máte doma rodiny, aspoň teraz sa zastavte a trávte s nimi čas ak máte tú možnosť. Prejavte si úctu, vďaku. Hrajte sa s deťmi, využite tento spoločný čas na prehĺbenie, či oživenie vzťahov. Kapela No Name spieva v jednej pesničke: "za každý deň urobme pár prekvapení..." Ja mám chorú dcérku, ktorá nerozpráva, nerozumie tomu čo sa deje vôkol nej a vo svete, je zťp občan, ale každá sekunda keď s ňou môžem byť je darom. A byť rodičom je jeden z najväčších darov vôbec na tomto svete. Rovnako je darom byť synom dcérou, mamou, manželom, či otcom. Rozbaľte si ten váš dar zvaný život či rodina, ktorý máte a čas, ktorý vám ostáva s nimi nepremárnite. Buďme (snažme sa byť) v tomto čase dobrými alebo aspoň lepšími ako sme. Lepšími manželmi, manželkami, partnermi, priateľmi, synmi, dcérami, susedmi, kolegami, no hlavne ĽUĎMI. Neprežívajme, ale žime naplno tieto časy. Mnohí už nemajú takúto možnosť...

	"A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť. Kto však plní Božiu vôľu, ostáva naveky". (1. Jánov 2,17)