Marcela BagínováMarcela BagínováSponzori "očistcovej sprchy"Marcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/sponzori-ocistcovej-sprchy-2022-11-02T14:24:08Z2012-03-06T13:35:48Z<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Domino a Domina netrpezlivo poskakujú z nohy na nohu a čakajú kým vyrazíme na cintorín. Dnes sme sa rozprávali o pohrebe i o hroboch. Ale i o mojom známom...</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">Dohodli sme sa, že keď bude úplná tma, pôjdeme ho pozrieť. Nech sa deje, čo sa deje.</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">„Máš dosť sviečok, aby sme mu zasvietili na cestu do neba?“ kontroluje Domino a ja prikyvujem.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"> „A nezabudla si na zápalky alebo zapaľovač?“ pridáva sa jeho sestra. Usmievam sa a šermujem zápalkami pred ich očami. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Tak už môžeme ísť,“ skonštatujú a vykročíme vpred....</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">Sme skoro za dedinou a lúčime sa aj s pouličným osvetlením.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„To myslíš vážne, že tam ideme, aj keď je celkom tma?“ pýta sa neisto Dominika.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Hádam sa nebojíš?“ dodáva jej odvahy brat, ktorému sa akosi chveje hlas.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ja nie. Ale ten ujo, ktorého dnes pochovali, by sa mohol aj báť, keď je tam sám...“ snaží sa hrdinsky si ospravedlniť svoj strach dievčinka. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Tak mu prinesieme trocha svetla,“ povzbudzujem ich ale uvedomujem si, že som pripravená na okamžitý „návrat z tejto dobrodružnej cesty.“ Teda, ak to bude nutné...</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">No zatiaľ nebolo. Pevnejšie sme sa chytili za ruky a vykročili. Prekľučkovali sme okolo tmavých hrobov a ocitli sme sa na asfaltovej cestičke. Potom sme zabočili do prava a boli sme tam.</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">Chvíľu sme stáli ticho. „Požičiaš mi mobil?“ pýtal sa Dominik, „Potrebujem vidieť.“ </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Podala som mu ho a zasvietila v ňom svetlo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„To je vencov, to je kvetov...“ šepkali drobci sa a začali lúštiť nápisy na stuhách... „Posledné zbohom od rodiny.....“ „Ostávaš v našich spomienkach...“</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">„A ktoré kvety sú od teba?“ spýtala sa z ničoho nič Dominika. „Žiadne,“ usmiala som sa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ty si mu kúpila veniec, že? A my sme ho ešte nenašli,“ premýšľal nahlas Dominik. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nie. Ja som mu nič nekúpila,“ priznávala som.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Tak ty si potom lakomá To nie je od teba pekné,“ pustila sa hneď do mňa okaňa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Prečo hovoríš, že si ho mala rada, keď si mu na rozlúčku nekúpila žiaden darček?“ pridáva sa nechápavo Dominik. „Ty potom klameš. Ty si ho neľúbila.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vyvalila som oči a pozerala, ako ma tí dvaja chcú vyhlásiť za „lakomicu“ i „klamárku“ a následne ma ukameňovať svojimi pohoršenými pohľadmi a výčitkami.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ale nedala som sa. Skočila som im do rečí skôr, kým sa celkom neprevalcujú. „On odo mňa dostal iný darček,“ vyhlásila som pokojne.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V ich zvedavých očiach sa odrážali plamienky z kahancov. „Aký?“ spýtala sa vážne Domina. „Isto sviečku,“ skonštatoval Dominik. „Nie,“ zavrtela som hlavou. „Tak potom aký?“ spýtali sa skoro súčasne.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Taký, ktorý je drahší ako všetky poklady sveta,“ povedala som vážne.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Klameš, ty si sestrička. A babka povedala, že sestričky nemajú peňazí na rozdávanie,“ usvedčila ma Dominika.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nuž síce babka má pravdu,“ prisvedčila som s úsmevom, „ale ja dám peniažky na to, aby sa za jeho dušu odslúžila svätá omša.“ Chvíľu ostalo ticho. „A prečo?“ spustila sa ďalšia lavína otázok. „To dáš všetky peniaze ktoré máš, keď je to také drahé?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nie. Ale tomu ujovi, ktorého sme dnes pochovali už nepomôžu kvety, ani vence, ale iba svätá omša a modlitba. A svätá omša má nekonečnú cenu," vyhlásila som ale nebola som si istá, či ma drobci správne chápu. Preto som pokračovala: "To je ako sprcha... Ak je duša toho uja, ktorého sme dnes pochovali ešte špinavá od hriechov, potrebuje sa umyť. A umyť sa môže iba vtedy, keď sa za neho modlíme, alebo keď pán farár slúži svätú omšu."</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bolo vidieť, že tým dvom to znelo celkom logicky. „To nám hovorila aj babka, len nám nepovedala, že tá sprcha je v očistci.“ priznávala Dominika. „Vieš, aj ona chcela, aby sme sa modlili za tých špinavých, čo ešte nemôžu ísť do neba...“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Tak potom, ak je ten ujo v očistci, tak to je akoby bol v kúpeľni," filozofoval Domino. "A potom je to jednoduché. Nemôže ho očistiť obyčajná voda, ale iba voda modlitieb a omší...“ Prikývla som. Ani sama by som to lepšie nepovedala...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„ No a keď sa modlíme, tak to tá voda zo sprchy iba kvapká?“ spýtala sa Dominika. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„A na to si ako prišla?“ Chcela som vedieť kam mieri. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„No lebo za modlitbu nič neplatíme. Modlíme sa zadarmo,“ vysvetlila mi. „Ale za omšu sa platí... aj ty budeš platiť...“ Usmiala som sa. „A preto keď sa za niečo platí, tak to už musí byť lepšie. A tak si myslím, že omša, to je taká riadna sprcha a cez ňu tečie veľa vody. A človek môže byť úplne čistý.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V nemom úžase som teraz vyvalila oči ja. Tí moji malí, mali pravdu...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Jediné, čo naši zosnulí potrebujú, je poriadna sprcha Kristovej Krvi, ktorá vytiekla na odpustenie hriechov.... </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nepotrebujú drahé náhrobné kamene, ani vence, kahance, či kytice... To všetko je pekné... ale myslím, že v tej očistcovej sprche, z toho iba kvapká...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zajtra budem mať veselý deň, lebo viem, že večer „sa môj známy okúpe v riadnej sprche....“ a verím, že bude čistejší, ako je dnes...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<strong><span style="font-size:16px;">Ozaj čo vy na to, nemáte niekoho, komu by sme zasponzorovali sprchu z Ježišovej Krvi????</span></strong></p>
<p>
<strong><span style="font-size:16px;">Svätá omša má pre dušu nekonečnú hodnotu. Nezabúdajme na to.</span></strong></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">Tí dvaja malí už teraz spia, ale ja akosi nemôžem.... </span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">Tak som vám to chcela napísať...</span></p>
<p>
<span style="color:#808080;"><em>Uverejnené 6.3.2012,akutalizované Redakciou Moja Komunita 2.11.20022</em></span></p>Marcela Bagínová2012-03-06T13:35:48ZModlitba za tebaMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/modlitba-za-teba2022-11-02T14:27:56Z2016-07-11T20:21:24Z<p>
Chýbaš.</p>
<p>
Tvoje prázdno nezaplní ani rozdaná láska, ani spomienky.</p>
<p>
</p>
<p>
Kto si?</p>
<p>
<strong>Človek</strong>, ktorého si Pán povolal k sebe...</p>
<p>
<strong>Duša</strong>, čo žije večne a túži sa ponoriť do plnosti Božej Lásky....</p>
<p>
</p>
<p>
Mysľou mi lomcuje smútok.</p>
<p>
Preto dnes večer idem k tebe....</p>
<p>
S OTÁZKOU...</p>
<p>
</p>
<p>
Ako ťa môžem sprevádzať,</p>
<p>
teba, človeka, ktorého si Pán povolal do večnosti?</p>
<p>
Teba, ktorého telo sme pred nejakým časom položili do hrobu...?</p>
<p>
</p>
<p>
Na čom ti ešte záleží?</p>
<p>
Čo ti urobí radosť?</p>
<p>
Čo potrebuješ na tvojej púti vo večnosti?</p>
<p>
</p>
<p>
Ticho.</p>
<p>
Niekde v diaľke počujem tvoj hlas...</p>
<p>
zmiešaný s náukou cirkvi</p>
<p>
a svedectvami tých, ktorí sa</p>
<p>
„vyznajú“ v dušiach v očistci...</p>
<p>
</p>
<p>
Si duša horiaca fakľou večnosti...</p>
<p>
si duša, ktorá sa možno čistí....</p>
<p>
Veď život nie je ľahký</p>
<p>
a človek sa často z nerozvážnosti rozbehne</p>
<p>
na miesto, o ktorom vie že je správne</p>
<p>
<strong>Si....</strong></p>
<p>
</p>
<p>
Áno, viem že si.</p>
<p>
Aj keď ti už nemôžem telefonovať,</p>
<p>
či podať ti raňajky...</p>
<p>
<strong>si pri mne.... </strong></p>
<p>
a túžiš, aby som ťa sprevádzala...</p>
<p>
</p>
<p>
<strong>Si Duša ponorená do tajomstva večnosti.</strong></p>
<p>
</p>
<p>
Nezáleží ti na tom, aký pomník nad teba postavíme,</p>
<p>
či bude veľký, alebo krátky,</p>
<p>
či bude široký alebo úzky.</p>
<p>
či sa bude páčiť susedom alebo nie...</p>
<p>
</p>
<p>
Podstatné je niečo iné...</p>
<p>
<strong>Služba lásky voči tvojej duši...</strong></p>
<p>
</p>
<p>
modlitby vyvierajúce z túžby dobro,</p>
<p>
a nie z povinnosti</p>
<p>
obety.....</p>
<p>
sväté prijímanie...</p>
<p>
svätá omša.....</p>
<p>
mlčanie, aj keď jazyk páli...</p>
<p>
dobré skutky...</p>
<p>
odpúšťanie</p>
<p>
a nádej, že si tam hore šťastný.</p>
<p>
</p>
<p>
To všetko ti pomôže vykročiť na cestu do blaženej večnosti.</p>
<p>
Na miesto,</p>
<p>
kde aj ja v jeden deň prídem za tebou...</p>
<p>
</p>
<p>
Prosím,</p>
<p>
teba,</p>
<p>
ktorý si ma predišiel,</p>
<p>
a ktorý si svojim odchodom</p>
<p>
nezatvoril dvere lásky,</p>
<p>
vypros mi od Ježiša a Márie milosť,</p>
<p>
aby som bola na tú chvíľu pripravená...</p>
<p>
</p>
<p>
Nauč má rátať moje dni,</p>
<p>
aby som našla MÚDROSŤ SRDCA, </p>
<p>
aby som nedbala na ľudské slovo,</p>
<p>
ale na to večné....</p>
<p>
Aby som dôverovala Bohu,</p>
<p>
a s istotou očakávala splnenie prisľúbení,</p>
<p>
ktoré nám zanechal vo svojom SLOVE...</p>
<p>
</p>
<p>
Stojac pri tvojom hrobe,</p>
<p>
nezáležiac na tom,</p>
<p>
či je veľký, či malý,</p>
<p>
starý, alebo nový,</p>
<p>
či sa páči susedom,</p>
<p>
alebo nie...</p>
<p>
Ťa prosím,</p>
<p>
vypros mi milosť,</p>
<p>
aby som myslela na svoj posledný deň</p>
<p>
tu na zemi,</p>
<p>
a aby som prinášala ovocie</p>
<p>
dobrých skutkov s pečaťou lásky,</p>
<p>
lebo ju iba ju – prejavenú v obyčajných maličkostiach –</p>
<p>
si raz vezmem so sebou.</p>
<p>
Na miesto, kde si ma predbehol....</p>
<p>
</p>
<p>
Milý človiečik,</p>
<p>
s dušou ponorenou na cestu večnosti,</p>
<p>
nedovoľ, aby sa moje srdce nechalo oklamať</p>
<p>
krásou pomníka na cintoríne,</p>
<p>
množstvom kvetov a sviec....</p>
<p>
</p>
<p>
Ale nauč ma myslieť na teba i na všetky duše v očistci.</p>
<p>
A.</p>
<p>
Vypros nám milosť pripraviť sa na cestu do večnosti.</p>
<p>
</p>
<p>
Uverejnené 11.2016, aktualizované redakciou Moja Komunita 2.11.2012 </p>Marcela Bagínová2016-07-11T20:21:24ZBezdomovec a Máriine pákyMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/bezdomovec-a-mariine-paky2020-08-18T11:17:45Z2012-12-29T12:19:48Z<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:18px;">O pol hodinu sa začali lamentácie. Nie tie z proroka Jeremiáša, ale z úst mojej mamy, ktorá sa práve vrátila z garáže. „Ja sa zbláznim. Ty si nezaniesla to vrece so staršími topánkami ku kontajneru /tak volá zariadenie, ktoré spravuje charita v neďalekom meste/. Do kedy to tu bude trčať???“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Vzdychla som si a bolo mi jasné, že ak tento „nedostatok“ neodstránim dnes, budem o ňom počúvať aj zajtra, pozajtra až kým....</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">O niekoľko minút sa vyskytol ďalší problém: „Nemáme chlieb, aj rožky by bolo treba a ešte... vieš, aby sme nemuseli ísť na Silvestra na nákup...“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Prikývla som a začala som sa pripravovať na cestu do Tesca. „A nezabudni vziať aj tie topánky. Niekomu sa zídu. A ak sa ti nevpracú do kontajnera, tak ich daj vedľa neho. Možno si ich niekto nájde,“ zneli posledné inštrukcie a potom som počula iba hlas motora.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Cestou som premýšľala, či mám ísť najskôr ku kontajneru a potom na nákup, alebo naopak. Vyhrala vo mne možnosť „B“.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Konečne som zaparkovala na preplnenom parkovisku. Počkala som si na nákupný košík (akosi boli všetky obsadené) a vybrala som sa s papierikom dnu. Prekonala som prekážkovú dráhu a do svojho „tesco-vozidla“ hodila všetko, čo som mala napísané na papieri. Konečne som bola vonku.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. A prosila som Boha, aby som už bola doma a šťastlivo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">V tom však na mňa zavolal môj známy bezdomovec.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Už dávno som vás nevidel,“ usmial sa a ukazoval mi veľký medailón Panny Márie zavesený na krku. „Dostal som ju. Viete. Ja som mal svoju mamu rád. A mám rád aj Ježišovu Mamu.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Prikývla som. „Je vám zle?“ Zahľadel sa na mňa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Troška. Asi nejaká viróza,“ zbierala som výhovorky, „alebo to bude z jedla. Viete po sviatkoch...“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Aj ja som bol cez sviatky s našimi (s ľuďmi, ktorým v lete pomáhal pri stavbe), zavolali ma a dali mi „Mamu.““ zopakoval a jeho oči žiarili pokojnou radosťou....</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„A viete čo? Ja som vám vlastne chcel povedať, že som sa v noci zobudil a modlil som sa za vás.“ Položil si ruku na ústa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Dúfam, že som sa modlil dobre a že vám z tej modlitby teraz nie je zle?“ Vypleštil na mňa oči a nebol si istý, či jeho modlitba nespôsobila moje žalúdočné ťažkosti.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Rozosmiala som sa a upokojila som ho, že sa môže modliť ďalej a že určite mi nie je zle zo slov, ktoré on hovorí Bohu. Uveril mi a začal vysvetľovať:</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Viete, odkedy som vás poznal, tak ho beriem ako kamaráta. Myslím Boha. Hovorím mu o všetkom. A keď som ukladal v lete tehly na stavbe, a už som nevládal, tak som ho prosil, aby mi pomáhal. A potom jednu tehlu som dal hore s anjelom strážnym, druhú s Pannou Máriou, tretiu s tým anjelom Michalom, čo je v kostole.. A ani som sa nenazdal a robota bola hotová. On je fakt „chlapík.“ Uznanlivo pokýval hlavou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Je. Ja viem,“ pritakala som. A premerala som si ho ešte raz od hlavy po päty. Na nohách mal obuté letné topánky. </span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Vy nemáte teplé topánky?“ hodila som pohľad na jeho nohy.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Do večera som mal. Dokonca nové. Ale večer som šiel spať do.... No viete. Nechcel som sa vracať k „našim“, lebo som si vypil. A ráno som ich už nemal. Niekto mi ich ukradol. Tie, čo som dostal na Ježiška.“ Kajal sa a hovoril mi to napriek tomu, že vedel, že si nezaslúži pochvalu. „Ale nepýtam od vás!!!“ Dodal rýchlo. „Dohodol som sa s Pannou Máriou, že žiaden sneh nebude. A ani veľký mráz. Veď ak je aj ona moja Mama, tak sa musí o mňa postarať. A keďže nemá ani ona ani ja na to, aby mi kúpila topánky, tak nesmie prísť tuhá zima...“ Vysvetľoval s detskou dôverou a úprimne ako malé dieťa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„No prosím,“ zasmiala som sa. „Tak vy chcete pokaziť radosť všetkým deťom? Veď tie sa tešia na sneh a sánkovačku ... a vy sa takto dohadujete s Pannou Máriou...“ Vrtela som hlavou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Myslíte, že ma nevypočuje?“ Padla zmätená otázka.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Ale áno. Len ona má tiež svoje páky, a občas nimi zatiahne.“ Spomenula som si na vrece v aute.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Páky? Zatiahne?“ Opakoval nechápavo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Potrebujete topánky číslo osem, že?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Bezdomovec vypleštil na mňa oči. „Ako to viete????“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Ja to nemusím vedieť. Stačí, keď to vie Panna Mária,“ smejem sa a pozývam ho k autu. „Nenechá vás bez topánok, lebo ste jej milovaný syn a myslí to s vami vážne.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Cestou po parkovisku sa tento starší muž nechápavo pozeral na svoj medailón a šomral: „Mária, čo si zasa vymyslela?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Hneď to uvidíte,“ hovorím so smiechom i so slzami v očiach... Ten človek mi totiž pripomenul jedno „božie čudo“, ktoré tak isto ako on vyjednávalo s Pánom Bohom a teraz má iste anjelské krídla.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Tak, tu je to,“ vyložila som vrece so skoro novými pánskymi topánkami číslo osem.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Nastala chvíľa ticha. „Tak to ti poviem, Mária, ty nemáš páky, ty máš páčiská...,“ mrmlal bezdomovec a pozeral na topánky.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Sú vaše.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Moje? Všetky? Ale ja som prosil Máriu iba o jedny. Nie o....“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Ja viem. Tak tie ostatné porozdávajte kamarátom,“ dávam mu návrh. „Urobíte im Ježiška.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„No počkajte a čo s Máriou? Tá z toho nič nedostane? Nie! Ja im ich predám za symbolickú cenu a potom za to, čo za ne dostanem, kúpim sviečku. A pôjdem jej ju zapáliť. Viete, tam za kostol. K tej jaskynke. Ona to spískala, ona nemôže ostať len tak naprázdno.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Dobre. Súhlasím, len to nemiňte na alkohol...“</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Ešte stále čudujúci sa bezdomovec mi podáva ruku. Pozeráme sa do očí. Je v nich niečo mokré. Slza.... Obyčajná a ľudská....</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Tak požehnaný nový rok,“ vinšujem a sadám do auta.</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">„Aj vám. A idem sa za vás modliť. Toľko ružencov, koľko je vo vreci topánok... Mária šedivá, ty si expertka.“ vzdychá a berie svoj úlovok vo vreci.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Akosi mi je ľahšie, keď viem, že je v mojej blízkosti človek, ktorý je chudobný ako kostolná myš a pritom Boh je jeho kámoš....</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Prišiel o všetko, o rodinu, o priateľov... a často aj vlastnou vinou... a predsa... neprišiel o Boha...</span></p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Ten ho našiel. A bezdomovec uveril, že „Ak nebudete ako deti... nevôjdete do nebeského kráľovstva.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:18px;">Čo keby sme tomu uverili aj my?</span></p>Marcela Bagínová2012-12-29T12:19:48ZRaz budeme za to vďačníMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/raz-budeme-za-to-vdacni2020-05-08T21:34:04Z2020-05-08T21:30:58Z<p>
<span style="font-size:16px;">Nechápem, prečo sa to muselo stať akurát mne. Milovala som Ježiša a verila vo všetko čo učí Cirkev. Aj biskupov som rešpektovala, aj... duchovné vedenie som mala, aj... – no, keby ste sa ma v tom čase boli spýtali na niečo z katechizmu, či z Biblie, tak si myslím, že by som vám odpovedala správne. Bola som – vo svojich očiach dokonalá kresťanka.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Jedného dňa sa však niečo stalo. Nesmierne to bolelo a dotklo sa to mojej duše. Zakolísalo to vnímaním autority kňazov a všetkým, čo sa týka odpúšťania hriechov. Nebudem o tom písať viac. Je to za mnou. Teraz je však dôležité pomenovať to. Všeobecne to volám: „podraz z radov duchovenstva.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Stop! Nie je čas na súdenie, ani na pohoršovanie sa. Aj kňaz je len človek a z času na čas, ani on nemá tie najlepšie dni. Aj on, rovnako ako ty, alebo ja kráča vo viere. A tak, či sa ti to páči, alebo nie, ten „duchovný“ čo sedí na druhej strane v spovednici „nie je Boh“ – je iba prostredník medzi Bohom a ľuďmi, a preto má právo (a často aj predpoklady) na omyl. Aj on sa spovedá... a ak je niečo v jeho živote dôležité, tak zrejme to, aby mal odvahu žiť ľudskosť a v pokore a v pravde, kráčať po ceste viery.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vrátim sa však k tomu čo sa stalo. Zasiahlo ma to v najhlbšom vnútri. Zvlášť preto, že Boh dal do môjho života novú situáciu, ktorá sa ani trocha nepodobala môjmu predchádzajúcemu štandardu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vďaka nazvime to – ľudskej a duchovnej nezrelosti – sa v mojom živote spustila lavína osočovania, ohovárania, nespravodlivého odsudzovania.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vtedy som po prvý raz pochopila, čo to znamená, keď mi niekto povedal: „Moja bolesť bola taká veľká, že som o nej ani nevládal rozprávať.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ani ja som nerozprávala. Nemohla som. Nevedela som sa brániť. Bola som sklamaná, znechutená, jednoducho zničená.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Noci som si poctivo odfňukala a pýtala som sa Boha: „Prečo si práve toto na mňa dopustil?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ale odpoveď som nedostala.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Čím viac múdrych duchovných rád prichádzalo, tým väčšia samota a prázdnota.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nik z mojich priateľov ma nechápal. Ak ste čítali knihu Jób, tak viete, ako rýchlo jeho priatelia našli odpoveď na to, prečo je nešťastný a ubolený na smetisku...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vedela som jedno. To, čo sa deje, nie je trestom za žiaden hriech, ani prekliatie.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Rozhodla som sa (vtedy som to videla ako najlepšie riešenie), že sa uzatvorím do seba.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dôvera bola niečo, čo som na niekoľko rokov odložila hlboko do svojho srdca.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A vravela som si, že v tom vytrvám – ako sa hovorí: až do najbližšej smeti.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Mnohí obdivovali môj postoj. Navonok sa nič nezmenilo. Iba moja práca a povinnosti.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">No moje srdce a vnútorný boj sa podobal vojne.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Neustále som sa vracala k „duchovnému podrazu.“ Moja myseľ prechádzala od otázok: „Ako to mohol urobiť? Ani to nevysvetlí? Tvári sa že nič sa nedeje?“, ku konštatovaniam, že to všetko musím uzatvoriť v sebe a obetovať za obrátenie hriešnikov.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ani tu prosím nesúďte. My ľudia sme takí – občas ľudsky nezrelí. Ani kňazská vysviacka z nikoho nespraví svätca... Stále to bude iba človek s poslaním, ktorý kráča za Ježišom s „iným spôsobom.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ako to skončilo? Nuž ono to vtedy neskončilo. Rozhodla som sa, že počkám kým tá bolesť prejde. Čakala som rok, dva, tri... a bolesť stále ostávala. Aj rana po nej. Len už som na ňu nemyslela každý deň. Prichádzala mi na myseľ občas....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Po troch rokoch som zistila, že hoci ľudia odišli (a niektorých ako som už povedala, som poslala preč aj sama) Boh ostal. Konal v mojom živote, pomáhal mi – a keď bolo najhoršie, poslal mi ľudí, ktorí s kostolom a s cirkvou nemali nič spoločné (teda okrem krstu, ale ani ten by neprijali, keby vtedy neboli bábätká a rozhodli o tom ich rodičia).</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Už som nemala som pri sebe nikoho, kto by mi povedal: „Toto je Božia vôľa.“ ale mala som pri sebe ľudí, ktorí so mnou prežívali bolesť i radosť. Nechali mi slobodu: „Ak chceš príď... .“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Boli ako Boh. Gavalieri. Aj oni mi dávali slobodu.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A môj postoj k Ježišovi?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dnes s pokojom v duši priznávam, že to bol pre mňa požehnaný čas (aj keď som to požehnanie vôbec nevidela) Čím menej som otvárala srdce pred ľuďmi, tým viac patrilo Ježišovi. Spriatelili sme sa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V istý deň som si napísala do denníka. „Dnes viem, že nechcem plniť „Božiu vôľu,“ chcem byť s Ježišom. S ním padať a vstávať. Veď iba On pozná cestu k mojim pádom, a aj cestu naspäť k nemu. Iba On je ten, čo rozumie.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Počas tých rokov ma presvedčil, že dáva viac, ako chcem, či si pomyslím. On si pamätá moje priania z pred desiatich, či dvadsiatich rokov a keď ja už na ne zabúdam, zrazu mi ich splní. Akoby sa pýtal: „Pamätáš si o čo si ma vtedy prosila?“ A tak sa matne rozpomínam na jeho lásku.... a som rada, že si aj moje „ľudské“ hlúposti nesie v hlave. Možno to bude znieť sentimentálne, ale on je najnežnejší v prejavoch lásky – tej obyčajnej, ľudskej. A toto mi nik nevezme.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dnes som zablúdila na sociálne siete. Riešila som rozhovory cez čety... a....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bolo mi smutno.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ten chaos a panika. Zmätok a úbohosť. Rozdelenie a zlosť. Medzi kresťanmi.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nie, nesúdim. Len mi tak napadlo: Čo by som asi robila, keby nebola prišla do môjho života tá ťažká rana, ktorá otriasla mojim „kresťanským presvedčením?“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ako poznám samú seba, tak by som stála v rade medzi tými „pravovernými.“ Bedákala by som nad tým, že sú zatvorené kostoly, že Eucharistiu treba brať na jazyk... a nie do ruky... Horlila by som za zákon a nechápavo by som pozerala, na tých na druhej strane. Hovorila by som o nich, že sú „nechápaví a ťarbaví srdcom....“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dnes?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Mám pred očami mojich bratov a sestry.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zmätených, unavených, pomýlených</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">stretajúcich pastierov, ktorí v tomto čase nie sú otvorení (a možno nevládzu) pre povzbudenie ovečiek....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vidím v nich seba – pred niekoľkými rokmi to bolo presne to isté (len iné dôvody a okolnosti)</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pozerám na obraz milosrdného Ježiša.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Viem, že som dnes nikoho z nich nepresvedčila, že to, čo ich teraz bolí, sa raz môže (a verím že sa premení) na požehnanie.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Keby som mohla prejdem túto cestu za nich (tento nápad je však mimo)</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A tak som tu a prosím Ježiša, aby im v pravom čase otvoril srdce...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aby im dal milosť prijať ho, ako Gavaliera, ktorý prekračuje každé ľudské očakávanie.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aby im dal odvahu, prijať rozhodnutie biskupov, aj keď je mi jasné, že zaužívané spôsoby prežívania viery sú rovnako ako zvyk železnou košeľou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aby im dal zakúsiť, že poslušnosť voči cirkevnej autorite – biskupovi – sa vždy oplatí a prináša svoje ovocie.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Občas sa to stáva.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Boh nám vezme všetko, na čo sme zvyknutí, aby nám dal viac....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vytrhne nás z našich „cirkevných predstáv.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dá nám zakúsiť bezmocnosť, zmätok.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pošle nám tápajúcich, ktorí vo svojej „pseudosile“ majú odvahu nás potopiť a ponoriť ešte do väčšieho zmätku.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nerobí to preto, aby nám ublížil. Ale preto, aby nás oslobodil pre seba.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aby sme v sebe rozpoznali, či ho chceme prijať, ako Boha slobody a lásky, alebo ako Boha pravidiel (prepáčte, ale nepoznám pravidlo, do ktorého by sa vtesnala celá Božia láska).</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ako to rozpoznať?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nuž po ovocí....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nech vám aj mne v tomto čase, Boh, ktorý prichádza v Eucharistii, naplní srdce pokojom a radosťou. Nech nám dá odvahu rešpektovať rozhodnutie biskupov a kráčať v Pravde, ktorá nepriniesla ovocie hneď pri poslednej večeri -ale až keď Ježiš vstal zmŕtvych. Vydržme a nedajme sa znechutiť reptaním... Po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa udalosti predchádzajúcich dní konečne dali načítať v novom svetle.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">To isté čaká aj nás... Boh nám tým niečo chce povedať. A je len na tebe, či to príjmeš, alebo nie.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A nadovšetko majte lásku (nielen k Bohu – ale aj k bratom a sestrám... a posilňujte slabých)</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Boh aj v mojom živote „podraz z duchovnej sféry“ dokázal zmeniť na požehnanie. Dnes už to viem a som mu za to vďačná.</span></p>Marcela Bagínová2020-05-08T21:30:58ZEucharistia na ruku? Veď ju zneuctíme!!!Marcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/eucharistia-na-ruku-ved-ju-zneuctime-2020-05-05T21:53:18Z2020-05-05T21:45:17Z<p>
</p>
<p>
</p>
<p>
</p>
<p>
</p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Koľko rečí sme mali, keď boli kostoly zatvorené, a ako sme sa sťažovali, že nemôžeme Ježiša prijať v Eucharistii. Vraveli sme, ako po ňom túžime, ako ho očakávame.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bum.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A on prichádza. Nečaká kým sa skončí korona, šíriaca sa kvapôčkovou „metódou“, nenecháva nás ako ovce bez Pastiera. Našiel si spôsob a vraví: „Tu som. Prijmite ma. Môžete aj na ruku.“ Dáva tomu punc pravdy – cez stanovisko biskupov. Našich biskupov. Ich hlas je pre mňa smerodajný... Alebo tí zahraniční, sú vždy múdrejší ako tu na Slovensku? Že by iba cez nich pôsobil Boží Duch? Nie, nedajme sa pomýliť. On vanie kadiaľ chce.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nenechajme si vziať radosť z Božieho Daru s veľkým „D“.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A možno práve preto Ježiš chce k nám prísť takýmto spôsobom, aby odhalil skryté túžby nášho srdca.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ak ho naozaj chceme prijať, tak mu nebudeme klásť prekážky. Diktovať mu: „Milý Pane, ale my ťa zneuctíme, prosím ťa, usmerni našich biskupov, aby sme ťa mohli prijímať len do úst.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Alebo ho naozaj chceme obmedzovať?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Hovoríte: „Čo ak nám ostane na ruke kúsok Kristovho Tela (odrobinka) a nezbadáme ju... a my to Telo zneuctíme?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Tak moment. Ak uvidíš tú odrobinku – tak ju prijmeš.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ak ju neuvidíš, nemáš hriech, aj keby ti tam tá odrobinka ostala. Hriech v sebe skrýva tri veci: VEDOME, DOBROVOĽNE, VÁŽNA VEC. Ak jedna z nich chýba – nie je to hriech.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prichádza k tebe Boh – Gavalier. Rozdáva sa, aj napriek tomu, že riskuje. Ak je tvoja túžba po ňom pravdivá, je ti jedno, či príde na jazyk, alebo na ruku (a mimochodom vôbec nevyzerá, že by biskupi mali v pláne nechať prijímanie takýmto spôsobom nastálo).</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A ešte jedno mi napadá. Ježiš prebýva v tvojich bratoch a sestrách. Koľko krát ho súdiš, ohováraš, osočuješ, nepomôžeš mu, ponižuješ ho... a to ti nevadí? To ti neprekáža. Tu nekričíš, že sa bojíš, že ho „zneuctíš?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">On je celý v Eucharistii a rovnako je aj v tvojom bratovi a sestre... Tu nemáš výčitky?</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno tie vyššie napísané riadky, budete vnímať ako „emotívny výbuch.“ Máte pravdu. Dnes som si čítala o Anne, ktorá nemohla počať dieťa a vyliala si srdce pred Pánom... Až potom prišlo požehnanie...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Urobila som to isté... Potrebovala som dostať zo seba uplynulé dni. Osobnú skúsenosť, keď ma Boh prekvapoval. Prichádzal do môjho života storakými spôsobmi a sám prehlboval moju vieru... Vedela som, že príde deň „D“ a tešila som sa naň...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vlastne nie na ten deň – ale na Ježiša.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Na Boha, ktorý je Gavalier a prichádza tak, ako sám chce. Spokojne môže zrušiť naše „šablóny a predstavy o tom, ako ho vnímame.“ a to len preto, aby sme sami videli, aké máme úbohé a obmedzené srdcia.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>Pane, ďakujem Ti. Za biskupov, ktorí ti otvorili dvere, aby sme ťa znova mohli prijať do svojich sŕdc, aby si bol pre nás posilou a láskou. </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>Ďakujem ti, že vždy prekračuješ naše predstavy a učíš nás pokore. Prichádzaš nepoznaný a túžiš, aby sme ťa poznali. </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>A prosím ťa, za nás, aby sme šírili slovo na tvoje budovanie. Aby sme nerozsievali medzi sebou nenávisť, strach, zlorečenie voči našim biskupom a kňazom. Nech sme požehnaní tvojim pokojom a láskou. Ty vieš, čo a kedy je pre nás dobré. Ježišu, prosím, vlož do našich sŕdc dôveru. Amen.</em></span></p>Marcela Bagínová2020-05-05T21:45:17ZBoh nie je trochárMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/boh-nie-je-trochar2020-04-14T20:48:34Z2020-04-14T20:30:43Z<p>
<span style="font-size:16px;">Zastavme prosím. </span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px;">Hoďme prosím brzdu skôr, ako sa necháme oklamať a sklamať. Skôr ako Ježiša a jeho milosrdenstvo napcháme LEN do Eucharistie a do svätých omší. Ako vylejeme svoj hnev, svoje predstavy o tom, ako pôsobí Boh v našich životoch do negatívnych slov vo vzťahu k pastierom. Modlime sa prosím aj za nich, aby boli otvorení slovám svojich predstavených a našli v sebe ochotu prijať a pochopiť ich rozhodnutia</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Včera sa ma môj známy spýtal, čo mi priniesla korona? A či som bola smutná na Veľkú Noc.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno teraz niekoho pohorším, ale povedala som mu: "Nie. Nebola som smutná. Pretože napriek tomu, že nemôžem prijímať Ježiša v Eucharistii alebo byť na svätej omši, mám v srdci radosť. Poznávam Boha viac, ako pred tým. Vo svätom Písme, v rozhovoroch, v knihách. Hovorí ku mne v obyčajnej púpave, či vo vrabcovi na streche..."</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px;">Som si istá, že <u>Boh nie je trochár.</u> A ak nám zobral nejaké zaužívané mantinely (pozor! <strong>nevzal nám ich naveky</strong>), tak to urobil preto, aby nám ukázal a daroval VIAC.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Máme veľa možností. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Kydať na iných, porovnávať, komentovať, súdiť... alebo sa spýtať: „Pane čo mám robiť? Čo chceš v tejto chvíli odo mňa? Čo si praješ? Ak som doteraz bol slepý alebo slepá a myslel/ myslela som si, že ma môžeš nasýtiť len cez Eucharistiu a len cez svätú spoveď, tak mi prosím ťa otvor oči, aby som videl/ videla. A možno zakúsila aj prázdno, ktoré som doteraz nepoznal/ nepoznala. Daj mi silu, Pane nepohoršovať iných a vlej do mňa Ducha poslušnosti. Ukáž sa mi taký aký si. Nedovoľ, aby som ťa vlastnil/ vlastnila, len vo svojich zaužívaných predstavách...."</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Chcem ísť v premýšľaní ešte ďalej. Môj známy, ktorého som vyššie spomínala nie je katolík. Patrí medzi protestantov a hoci nepozná tajomstvo Eucharistie, je pre mňa bratom, potešiteľom, príkladom ako žiť vzťah s Ježišiom. Z jeho života srší dobro. </span><span style="font-size: 16px;"> Vidno mu to z očí, z tváre i zo skutkov....Viem o čom hovorím. Keď my (často mnohí) katolíci hovoríme: „Ó, máš to ťažké. Pomodlím sa za teba!“ On ma ťahá za rukáv a pripomína. „Netrep, musíme tomu človeku nejako pomôcť.“ A tak pomáhame... a Boh to žehná... </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj teraz je tu pre nás čas požehnania a spásy.... Aj teraz je čas ľudskosti... A hlavne ohľaduplnosti....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nezabúdajme, že to Boh sa stal človekom... a až potom sme my – hriešnici boli povýšení na Boží level. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Preto naozaj zachovávajme to čo je ľudské a prirodzené, aby sme sa mohli vnútorne ponárať do toho Božieho. Nediktujme mu, ako nás má dostať do Božích sfér, nechajme sa ním viesť...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj Písmo hovorí: Mnoho ráz a rozličnými spôsobmi Boh prehovoril k našim Otcom.... a teraz hovorí k nám, k tebe, ku mne...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pozýva nás, aby sme objavili nové dary: dar túžby, dar vnútornej modlitby, samoty, dar Svätého Písma, dar modlitby ruženca, dar nepoznaného, dar odovzdanosti (Tak ako ty chceš, Pane, tak nech sa stane). </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Alebo chceme odmietnuť tieto dary?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Chceme povedať Bohu: „Prepáč, ale mne stačí to prijímanie. Mne stačia tie sväté omše. Cez tie dostávam najviac.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nie. Nerobme z Boha trochára. On si nachádza spôsoby, akými naplniť našu dušu aj napriek týmto zákazom z okolia. Je väčší, ako všetky naše mozgové závity dokopy... A keď uzná za vhodné vráti sa k nám v tom, čo je nám nateraz vzaté...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Neviem, či to chápete, alebo nie.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Či máte odvahu vstúpiť do levelu značky: "Odovzdávam ti všetko. Rob si so mnou čo chceš..."</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Len si myslím, že sloboda nespočíva v tom, že robíme to, na čo sme zvyknutí... </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Sloboda je oveľa viac...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Mám prázdne ruky, Pane, lebo viem, že aj v dnešný deň mi ich naplníš. Lebo viem, že aj v dnešný deň ma posilníš, lebo viem, že aj v dnešný deň mi odpustíš....“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ide o mnoho viac ako o koronu, ide o vzťah s Bohom... a ten sa ukáže práve v skúškach, ako je aj táto.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prosím, dovoľme Ježišovi, aby náš život naplnil až po okraj. On tam nechá aj prázdno (priestor na bublinky ako v minerálke), ale nebojte sa... To naplní potom, či už tu na zemi /Eucharistou/ alebo vo večnosti /nazeraním na jeho lásku/.</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px;">Nešírme okolo seba nenávisť, nevyvyšujme sa nad iných (ani na sociálnych sieťach). Každý z nás potrebuje povzbudenie. Potrebuje zakúsiť blízkosť požehnania, ktoré Boh dáva rozličným spôsobom</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px;">Aj teraz</span><span style="font-size: 16px;"> ... </span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px;">V tejto chvíli....</span><span style="font-size: 16px;">Prehovára k nám cez korona ... a to spôsobom, ktorý nepoznáme...</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px;">Ďakujem že ste si ma vypočuli. </span></p>Marcela Bagínová2020-04-14T20:30:43ZAk chceš mať zo syna kňaza, poroď ho dnesMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/ak-chces-mat-zo-syna-knaza-porod-ho-dnes2020-04-09T19:01:45Z2020-04-09T18:49:31Z<p>
<span style="font-size:16px;">Tak a je to tu. Čakala som na inšpiráciu. Niečo ako na zelený špenát, keď už máme ten zelený štvrtok. Ale za ten svet nič také neprichádzalo. Až potom, reku zapnem si skype a pokecám s Emmou.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Emma je tretiačka. Momentálne bojuje s tým, že ju korona obrala o prvé sväté prijímanie a ešte bojuje aj so mnou. My dve totiž niečo spolu máme. </span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Predbiehame sa, kto o čom číta z tej, „staromódnej“ Biblie. Kto čo učí deti v škole /a či jej pani katechétka //pozdravujem// učí tak, ako sa má./ V preklade to znamená, že ja som žiačka a Emma pani učiteľka.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A tak to bolo aj dnes.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Tááákže, vieš čo sa stalo na Zelený štvrtok?“ pýta sa a tvári sa úplne vážne.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Čo?“ vypliešťam oči a predstieram, že ma to zaujíma viac ako na sto percent.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="color:#0000ff;"><span style="font-size:16px;">„Dnes z pôrodnice donesú kňazov.“</span></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zvraštím čelo, reku či som hluchá, ale moja „učiteľka“ opakuje znova: „Naozaj, dnes z pôrodnice donesú kňazov.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pri predstave, že sa niečo také uskutoční, otváram nemo ústa. Snažím sa zhlboka dýchať. Čo tam po tom, že mi tečú slzy od smiechu. Hlavne, nech to nezbadá Emma.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Podarilo sa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„To fakt?“ vyjachtala som zo seba.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Fakt. Učili sme sa to na náboženstve.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">No reku, ešte lepšie.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Naša pani katechétka nám povedala, že na zelený štvrtok majú všetci kňazi narodeniny, lebo Pán Ježiš ustanovil sviatosť kňazstva. A keď máš narodeniny, tak sa musíš narodiť. A kde sa rodia bábätká?“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„V pôrodnici.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Vidíš aká si šikovná. (Ó ďakujem za pochvalu). Teda všetci farári, biskupi a pápeži majú narodeniny. A tí chlapci, čo sa narodili dnes a mamy ich domov donesú z pôrodnice, tak čím sa stanú, keď budú veľkí?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Chvíľa ticha. Nemá v pláne ma pustiť k slovu. „Predsa kňazmi. </span><span style="font-size: 16px;">A potom odslúžia omšu a ja budem môcť ísť na prvé sväté.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Tomu sa hovorí: vec vyriešená. Hrdá Emma sa zvrtla na päte a odpochodovala z pred počítača.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A ja? Poučená až do najbližšej smrti, som ešte chvíľu predýchavala spôsob jej myslenia a predstáv. Je vám dúfam jasné, že ak chce mať nejaká mama zo syna kňaza, treba ho porodiť práve dnes. Ak to čítate a ste ženy a chcete mať zo svojho dieťaťa kňaza, môžete to skúsiť....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ale teraz už vážne.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Milí oslávenci dnešného dňa, služobníci duchovnej sféry aj atmosféry, jednoducho tí, ktorých poznám osobne, či z telky, alebo len tak zo sociálnych sietí... Tí, ktorých mám viac rada i tých z ktorými viem primerane diskutovať... či mlčať...</span></p>
<p>
<span style="color:#0000cd;"><span style="font-size:16px;">Prajem Vám všetko dobré od Dobrého.</span></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prajem vám, aby ste nezabudli, že každý z vás, ale i z nás, čo žijeme na druhej strane kazateľníc, má svoj príbeh a ten je originálny...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prosím prinášajte doň radosť, pokoj, odpustenie a lásku.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A prajem vám, aby ste neprestávali bojovať o to, aby ten váš „príbeh“ od toho dňa, keď vás doniesli z pôrodnice /a teda nemuselo to byť na Zelený štvrtok, bol Bohom požehnaný.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prajem vám, aby ste nikdy nezabudli na to, že nik z nás (z vás) nie je dokonalý... všetci sme spoločne na ceste k dokonalosti (tí za kazateľnicou i pred ňou).</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A o to ide.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prajem vám, aby ste nás učili a spolu s nami aj kráčali po všetkých cestách či už s krížom, s covidom, s nepravdou, s ľudskou slabosťou...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aby naše prvé kroky z „ľudskej pôrodnice,“ do tej Božej boli požehnané. Nech sa tam narodíme pre nebo.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Všetko naj. A veľa správnych krokov života.</span></p>
<p>
</p>Marcela Bagínová2020-04-09T18:49:31ZKorona vírus: príbeh prvýMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/korona-virus-pribeh-prvy2020-04-03T20:36:17Z2020-04-03T20:33:46Z<p>
<span style="font-size:16px;">Postávam pred lekárňou. V ruke omieľam niekoľko kartičiek poistencov. Naši starkí potrebujú lieky. „Bože vďaka za e-recepty,“ nachádzam si dôvod na radosť. Veľmi si prajem, aby každý mal aspoň to, čo potrebuje. Nie, nemusí mať nič navyše. Stačí, ak bude chránený, ak bude mať pocit bezpečia, ak zatvoríme všetky dvere, ktorými by sa k nám chcela dostať korona.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Chvíľa ticha. Ľudia v rúškach podupkávajú. Niektorí predo mnou, iní za mnou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Za mnou? Stojí mladá žena. V ruke šermuje mobilom, možno sa hrá, možno pláva na sociálnych sieťach. Možno... Keď v tom sa ozve anglická pieseň... Zvoníííííí.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Prosím? Ty prídeš?“ zatína zuby a hlboký nádych svedčí o tom, že by bola radšej, keby dotyčný ostal tam kde je. Nechtiac si ho zrejme dala na odposluch a tak počujem, čo sa deje.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„A prečo by som nema?. No a čo, že budete v karanténe...? No a čo, že sa vraciam z Talianska, veď som vás už dva mesiace nevidel.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ale naše deti. Čo keby si ostal v Gabčíkove, aspoň na pár dní... Ak testy ukážu, že nie si pozitívny...“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ťava,“ zasyčí dotyčný. „Určite niekoho máš! Ale pamätaj si, byt v ktorom žiješ, je aj môj.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nejde o to. Nikoho nemám. Ale máme dve malé deti. Ak si pozitívny, a dostanú to oni.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„No a čo? Ja mám právo byť doma...“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">To čo nasledovalo, nebudem písať.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Chcela som prestať počúvať. Aspoň na chvíľu vypnúť. Ale nedalo sa...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Niečo vo vnútri ma stále ťaží. Je večer a ja sa vraciam k telefonátu, ktorý mi nepatril. Pýtam sa, kam môže zájsť ľudský egoizmus... Súhlasím s tým, že muž pracujúci v Taliansku, má právo na svoj byt, ale ak je skutočným mužom, tam mu v prvom rade má záležať na bezpečnosti svojej manželky a detí... alebo sa mýlim?</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Status: „Len aby mne bolo dobre,“ sa mi prieči. Pichá a bolí.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Inak povedané „Pôjdem aj cez mŕtvoly.“ „Zabijem pravdu.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">No nech sa páči. Si slobodný – ale tvoja sloboda má aj následky.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno nám Boh naozaj chce povedať: Milí moji: STOP. Zastavte sa. Som tu. Už sa nepozerajte len na seba, ale aj na ľudí okolo. A hlavne prosím pozrite sa aj na MŇA.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nie na predstavy, ktoré máte o mne.... Ja nie som Boh z obrázkov, ani ten, ktorého vidíte zaveseného na dreve. Ja som Boh, ktorý túži a chce bývať v tvojom srdci. Boh, ktorý ti chce dodať nádej, tu a teraz... posunúť ťa a darovať ti pokoj.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemôžem spať. Zapínam internet. Predo mnou sa objavia zábery z Talianska.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Niekoľko rakiev v rade... a možno sú v nich tí, ktorí si nechceli robiť, čo sa im páči. Tí, ktorí boli nakazení, lebo sa niekto nechcel podrobiť podmienkam a zašiť do karantény.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A možno sú tam aj tí, ktorí sa rozhodli, zabiť pravdu o korona-víruse.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Je mi to v podstate jedno. Len Boh spozná ich príbehy. Snažím sa nesúdiť.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Práve sa na obrazovke objavila lekárka. Kruhy pod očami. Skafander, okuliare a rúško. Vďaka titulkom pod obrazom viem, že si trikrát denne nabíja svoj mobil. Ľuďom sa ťažko odchádza zo sveta bez svojich blízkych. Starkej, ktorá skonala vytočila číslo vnučky. Prosila ju, aby sa mohla rozlúčiť. Mladý muž chcel hovoriť so svojou manželkou...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Až teraz si uvedomujem, aké sú dôležité vzťahy. Až teraz viem, aké je to hrozné, keď človek zomiera sám,“ dodáva a na obrazovke počítača sa objaví pohľad na ľudí, ktorí dávajú z postelí preč zosnulých a niekam ich odnášajú.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nie, na toto nemôžem pozerať. Zhlboka sa nadýchnem a vezmem do ruky ruženec. V myšlienkach sa zastavím pri čakaní na lieky. Prosím Božiu Matku, aby prišla a orodovala za rodinku s dvoma deťmi. Aby sme v sebe konečne objavili silu priznať si, že nie sme pánmi situácie... a nemusíme sa teda na nich ani hrať.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prosím o silu, aby sme znova dostali odvahu prijať pravdu, že sme Božie Deti... sme v rukách nebeského Otca. V rukách, ktoré sú vydenzifikované láskou a nie je na nich žiaden vírus.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Koľko rakiev sa môže v mojom okolí objaviť vďaka mojim ego-rozhodnutiam či zľahčovaniu?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno ich nespočítam už ani ja sám.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Záleží to od toho, či konečne obrátime oči. Nie k sebe, ale k druhým a k Bohu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Tak veľmi si to želám... Buďte požehnaní....</span></p>Marcela Bagínová2020-04-03T20:33:46ZJán Pavol II. Zázraky pre mňaMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/jan-pavol-ii-zazraky-pre-mna2020-04-02T20:26:34Z2020-04-02T20:23:07Z<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Čenstochová: Láska na prvý pohľad</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nepamätám si dátumy a nechce sa mi po nich pátrať. Budem však písať o podstate. O tom, čo ostalo hlboko vo mne a pri spomienke na teba, milý môj pápež, sa predo mnou otvára ako veľká kniha.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bolo to v čase môjho hľadania. Kostol áno... viera áno... ale. Niečo mi tam chýbalo. To som vedela, no prísť tomu na meno sa mi nedarilo. A vtedy som sa dostala na stretnutie s tebou do Čenstochovej. „Pápež, a milióny mladých,“ myslela som si a cítila som sa celkom bezpečne, nepovšimnuto. Až do chvíle, keď pri šiel po ceste v papamobile.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Najskôr, keď si šiel tam, stáli pri ceste Poliaci a drali si hrdlá. Vraj: Nech žije svätý otec! Nech žije svätý otec!“ No ty si sa rozhodol ísť tou istou cestou späť a Poliaci hovoria: „Poďte dopredu, aby ste aj vy videli pápeža.“ Už to bola pre mňa výsada, že ťa uvidím. Že budeš niekoľko metrov odo mňa. Pripravovali sme sa, čo budeme skandovať, bola tam akási atmosféra pokojného napätia. Netrvalo dlho a tvoje auto sa objavilo.... Tak veľmi som chcela kričať, no naše pohľady sa stretli. Bol to prvý záblesk tvojho: „Neboj sa. Poď za mnou.“ V tom momente /úplne kratučkom/ som vedela, že ma poznáš a prenikáš hĺbky mojej duše. Nie, nevidel si hriechy, dotýkal si sa ma láskou. Namiesto skandovania som sa pustila do plaču. Chvela som sa a aj po tvojom zmiznutí za zákrutou mi slzy tiekli po tvári. Niečo sa vo mne zmenilo. Pochopila som, že Boh nie je vysoko, ani ďaleko, ani hlboko... Je tu... a odvtedy som ho začala vnímať, veľmi blízko. Nie z kníh, ale z príbehov ľudí, z ľudskosti, ktorá z teba ale aj z iných žiarila.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V ten večer som ťa videla ešte raz. Šli sme sa akože prejsť. Pozrieť sa, kde ťa na druhý deň stretneme, kde budeš mať omšu... A ty si sa objavil na schodoch. Šiel si dole k nám.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Štadión a tí čo tam boli s nami, sme začali skandovať. No ty si si dával prst na ústa a prosil si nás, aby sme boli ticho... Až potom si prezradil, že si ušiel svojim „ochrancom“, niekomu ako bol kardinál Dziviš. Smiali sme sa, lebo nás od teba delili nejaké štyri schody, keď sa tvoj „ochranca zjavil hore na pódiu a neveriacky krútil hlavou. Rozbehol sa k tebe. Povedal ti pár slov a chytil ťa pod pazuchu. Ty si len mykol ramenami a spolu ste odchádzali, odkiaľ ste prišli. Ty, v bielej reverende a on – v čiernej. Ach ty môj dobrý, poslušný Ján Pavol II. Aj keď si odišiel, viem, že si ostal a že si tu.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Keď ti zomrie priateľ</strong></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">To stretnutie s tebou ma zmenilo. Našla som čo som hľadala. (aspoň som si to vtedy myslela) a s plným odhodlaním som šla za tvojim i mojim Majstrom. Pri istej príležitosti sme sa dostali do Ríma. Mali sme ísť na audienciu s tebou, ale v poslednej chvíli sa niečo „pokazilo“ a teda z toho vzišlo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Neprežívala som vtedy jednoduché obdobie. Môj najlepší priateľ odišiel do večnosti. Mala som pochybnosti, či je v nebi. Chýbal mi. V hlave sa mi odohrávali všetky spoločné stretnutia. Vedel, že odchádza a vtedy mi povedal, že z neba bude dávať na mňa pozor. No ja som si nebola istá, či vôbec v tom nebi je. A tak som, bolo to o deviatej večer, v kaplnke vyslovila vetu: „Mirko, ak si v nebi, tak prosím, ja chcem vidieť Jána Pavla II. Amen.“ Bola to jedna z tých bolestných modlitieb. Kedy prajete tomu človeku, aby mu bolo dobre, a zároveň veľmi chcete, aby ste ho mohli ešte tu na zemi počúvať, hoci sedí na vozíku, hoci bojuje o nádych, hoci...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V tom sa otvorili dvere. „Prosím ťa, daj mi pas. Potrebujem tvoje údaje. Uvoľnili sa nejaké miesta na omši s pápežom, takže pôjdeme a potom bude audiencia.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Šok. Prebdená noc. Na druhý deň ráno som videla, bola som tam, kúsok od neho. Lámal chlieb ako Ježiš. Hľadel naň uprene, a vedel, že to nie je obyčajná oplátka. Posvätné ticho plné pokoja.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ďakujem Mirko,“ modlila som sa, ale moje srdce bolo ustráchané. Čo keď to bola len „náhoda“? (Mimochodom zasa si to ty, kto ma presvedčil, že náhody nejestvujú.)</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prišla audiencia. Kto tam bol, mohol prísť k tebe, kľaknúť si, poprosiť ťa o požehnanie a ty si dal každému ruženec. Nehľadala som slová. Nemala som ich. No ty si sa na mňa pozrel a povedal si: „Neboj sa, ten ku komu sa modlíš (koho prosíš o orodovanie), je svätý.“ Bol to ako balzam na dušu. (Ó, Mirko, prepáč, že si po radu musím chodiť až k pápežovi, ale čo už.) Spamätala som sa až po chvíli. Reku, do kelu: odkiaľ mohol vedieť nad čím premýšľam, nad čím sa trápim. A prečo mi to povedal?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Predýchavala som to. Môj pápež, môj milý pápež videl do môjho srdca. Môj pápež poradil aj bez môjho bolestného slovného monológu. Jednoducho sa ťa nevzdám, si „môj.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Láska bez slov</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A ešte jeden príbeh (aj keď ich je viac). Spomienka. Prešlo od vyššie opísanej udalosti niekoľko rokov. Zostarla som. Mala som po štátniciach. Unavená až na smrť. Týždeň pred tým, ako si mal prísť do Rožňavy sme dostali vstupenky, aby sme mohli ísť na svätú omšu s tebou. Priznávam a ty vieš, že sa mi nechcelo. Šomrala som, že mám toho veľa, že budeme ďaleko od tribúny, že v telke ťa budem vidieť lepšie (Ok. Nevysvetľujem, veď ma poznáš.) No nakoniec som sa pre „pokoj v dome“ rozhodla, že to obetujem a teda sa vydám na cestu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pri vstupe na miesto, kde sa mala sláviť Eucharistia som vytiahla vstupenky. „Nech sa páči, vy môžete ísť bočným vchodom.“ Nechápala som. Akým vchodom? Prečo bočným vchodom? Kam to mám ísť? Kukla som na lístok. Bol označený V.I.P.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Sedela som tesne pod tribúnou. Veľa si toho nenahovoril. Choroba ťa ničila, ale tie tvoje oči sa neohrozene pozerali na svet. Bol si autentický. Môj a milý pápež, čo nezostupuje z kríža. Čo bojuje, aj keď stratil reč, aj keď mu sliny stekajú po brade. Čo miluje do krajnosti, dokonca aj tých, čo majú „dobre“ mienené rady, že je čas zbaliť si kufre. Nie. Ty si ostal. Aby si mi povedal, že musím ísť ďalej. Že nič nie je také čierne, aby to náš majster Ježiš nemohol prežiariť svojim svetlom. (A tu myslím na mojich bratov a sestry. Na Eriku, ktorá vychováva svojich dvoch chalanov a nevzdáva sa. Na Patrika, ktorý ostal s troma deťmi a napriek bolesti, každé ráno začína nanovo, na moju mamu, ktorá trpí a snaží sa fungovať, ako keby bola zdravá. Na Zdenku a na jej tri deti i na manžela, ktorý sa rozhodol ísť inou cestou...Na tých, čo sú nespravodlivo odsúdení a súdení. Myslím na ich príbehy, na ich prehry i výhry ale i na lásku, ktorú Boh dáva do života, ak ju chceme prijať.)</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V ten deň v Rožňave sme si znova hľadeli do očí. Viac krát, na chvíľku. Už sme nepotrebovali slová. Ty aj ja sme sa za tie roky niečo naučili (teda najmä ja, lebo ty si ma to učil). Pochopila som, že ďakovať sa dá aj za „čiernu dieru“, lebo v nej môže Ježiš zapáliť svetlo. V ten deň sme sa obaja modlili bez slov. A ja som vedela, že je to moment, ktorý môj vnútorný život zmení navždy.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Deň tvojho narodenia pre nebo</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">O tom, ako som sa dostala na druhú vysokú školu ti tu písať nebudem... Niekedy je Boh humorista, a dokonale naplní to slovenské, že: „zapovedaného chleba sa človek najviac naje.“ Ale jednoducho takto.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V ten deň bola sobota, mali sme prednášky na fakulte na Spiši, a všetci očakávali, že príde tá chvíľa, kedy ty odídeš. Hovorili nám o tom profesori, modlili sme sa za teba. A do „kelu,“ do môjho vnútra sa znova vkrádala tá otázka: „A budeš mi pomáhať, keď odídeš?“ Nepoznala som odpoveď. Ale chuť našich predošlých stretnutí mi dodávala nádej. Ba priam istotu, že ty – Môj a Milý pápež, neodídeš.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vrátiac sa z prednášok, premožená únavou som vkĺzla do postele. Zatvárali sa mi oči. Stav ako z biblického príbehu, keď sa Ježiš potil krvou a apoštoli sa tak veľmi chceli modliť, až od strachu z nepoznaného a z úzkosti zaspali.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ešte ma spánok nepremohol, keď sa ozvali zvony na kostolnej veži. Po chodbách sa šepkalo, že Ján Pavol II, odišiel, no oči som neotvorila. V tú noc ľudia mohli ísť do Božieho chrámu a modliť sa za teba, no ja som nevstala. Chcela som byť s tebou, taká aká som, unavená a prosiaca. Pozerala som do tmy a hľadala v nej svetlo. Nevidela som ho síce, ale vedela som, že je tu. A že jednou z tých večných lámp kývaš aj ty.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Predstavovala som si ťa, ako ideš ku mne – v bielom a držíš si prst na ústach, ukazuješ mi, aby som nekričala. Vedela som, že už nemusím, Je tu čas, keď mi rozumieš viac, ako vtedy. Veď si môj a si svätý...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>2. apríl</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A ešte takto... vždy 2. apríla sa v mojom živote stane zázrak. V nebi tomu hovoria „obyčajná vec,“ ale ja to ešte beriem inak.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pred niekoľkým rokmi sme riešili auto. Vravela som šéfovi toyoty: „Nedá sa. Môj otec si svoje auto nedá. Ja by som svoje dala....ale..“ a on na to: „Čo ty riešiš. Veď dnes je Jána Pavla II. To on zariadi. A aké auto by si chcela.“ A ja na to: „Modré.“ Len tak zo žartu sme šli pozrieť, či ho niekde nemajú poskladané... Mali. Jedno jediné... čakalo na mňa. Tri dni šokov doma a nové auto na dvore. Nuž Svätý a Môj Pápež, povedz, mohla som ho do ochrany zveriť niekomu inému ako tebe? A to je dôvod, prečo sa volá Karol, rovnako ako ty, keď si behal po štvornožky a v plienkach, keď si premýšľal o živote.....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">No a dnes. To sa vám diali veci. Vlastne oni sa dejú už niekoľko mesiacov. Chceli sme robiť trativody, kanalizačnú prípojku, strechu... bolo to nutné. Prichádzali firmy, urobili rozpočet a viac sa neukázali... A do kolečka, do kola. Ako žene sa mi to ťažko vybavuje, to mi verte...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A jedného dňa (ďakujem Roman) sa u nás zjavili robotníci a fuky, fuk, že nám spravia všetko, čo potrebujeme... Spravili, super cena.... Nechali len rozkopaný dvor... Začala som s jeho úpravou sama, no po dvoch hodinách som to vzdala.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A dnes... na deň môjho pápeža sa tu zjavil Jaro... a pustil sa do práce... Ľudia boží, my sme ešte nikdy nemali taký pekný dvor ako dnes... Keď som sa pozrela do kalendára, zrazu som pochopila.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Viete, čo je najväčší dar pre svätých? Ak vidia radostné Božie deti, ktoré sa tešia z lásky. Veď ako sa to vraví? Radosť rozdávaním rastie – a o tej nebeskej to platí stonásobne.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>A ešte niečo...</strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Milí moji. Môj a milý pápež nie je len môj. Je aj váš. Rozumie vám. Šepká Bohu do ucha, čo vy šepkáte jemu.... prihovára sa... posilňuje malomocných a vnuká im myšlienky, aby stále viac a viac prijímali do svojich životov istotu, že Ježiš je s nami. On nám rozumie a nikdy nás nedovolí skúšať nad naše sily. A ešte jeden bonus, ak mu dovolíme, posilní našu dušu. Hovorme s ním a buďte si istí, že ja mu hovorím o vás a ďakujem mu, že ste....</span></p>Marcela Bagínová2020-04-02T20:23:07ZSkúsený Boh a blatoMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/skuseny-boh-a-blato2020-01-14T15:42:17Z2013-11-18T23:25:32Z<p>
<span style="font-size:16px;">Nerobím to však preto, aby som „zámerne“ dávala svojim hodnotiteľom do rúk meč, ktorým mi majú odseknúť hlavu, ani preto, že si myslím, že viem „viac“ ako iní, ale iba preto, aby som sa podelila s tým, čo mi brnklo do nosa....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">S tým, čo mi Boh dovolil, aby som „skúsila.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pred pár dňami som navštívila kamarátku z detstva.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Jej dve deti si ma po chvíli „ulovili“ a vtiahli ma do sveta farieb na tvár a bublinkovej plastelíny. Tvorili sme, maľovali. O chvíľu sme mali tváre ako indiáni a ruky neboli vyzdobené inak.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ich mama povolila uzdu spomienkam.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Keď sme boli také decká ako vy,“ začala so smiechom. „Modelovali sme všetko možné, ale z blata.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Z blata?“ Zazrela na ňu zhrozene dcéra.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Fúj, to bolo nehygienické,“ pridal pohoršene synátor. „Vieš koľko baktérii si musela mať na svojom tele? Ešte že si to prežila. To ste asi nemali ani antibakteriálne mydlo, čo?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Veru nemali,“ rozosmiala som sa. „Aj tak sme tu a sme živé a zdravé. Aj ja si na to dobre pamätám!“ obrátila som sa ku kámoške.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Bolo to pri potoku. V ten deň sme vyrobili 24 panákov a boli sme celé od blata.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ja som ti tým blatom potom maľovala aj okuliare,“ priznávala mama dvoch pohoršených detí, ktoré svojou mimikou dávali jasne najavo, že to čo hovoríme – je v ich reči „morbídne.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„ potom, keď sme prišli k babke....“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Určite ste dostali,“ doplnila nás princezná.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ale kdeže,“ mávla rukou jej mama. „Najskôr síce lapala po dychu, no keď videla akého panáka z blata (aj keď už bol bez hlavy) jej nesieme, len si vzdychla: „Aj hlina je boží dar.“ A potom nám povedala: „Choďte a umyte sa v potoku.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„V potoku?“ Jakub nechápavo krútil hlavou. Znelo to ako poznámka o nevhodnom správaní. „Vieš čo všetko sa v tej tečúcej vode mohlo skrývať? Kto tam čo vylial?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Veru v potoku,“ prikyvovala spolužiačka a vôbec jej nevadilo, že „ničí“ svoje deti. „Špliechali sme sa, kričali a smiali. K babke sme sa vrátili mokré ako myši. Potom sme sa opaľovali na deke.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„My sme veru plastelínu nepotrebovali, stačilo nám blato.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„No to sa nemáte čím chváliť,“ skonštatoval Jakub.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Prečo nie? Som rada, že sme mali blato a že sme ho použili. Keby sme vtedy nič nevyviedli, nemali by sme na čo spomínať.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Žili ste v dobe, keď bolo všetko nehygienické!“ zakončil debatu s spolu so sestrou si radšej sadli k stolu.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">My „dospeláčky“ sme sa konečne mohli posadiť v obývačke. „Je to s nimi hrozné!“ sťažovala sa spolužiačka. „Neviem na čo budú raz spomínať. Boja sa blata... Voda v potoku je pre nich humus... To všetko majú z tej školy.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Neboj sa, Pán Boh si už pre ne nejaké to blato nájde,“ potešovala som ju, nemysliac na to, že to nebude dlho trvať.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">O pár dní sa „Rodinka čistotných“ zastavila na kus reči. Keďže nemám ani guľôčkovú plastelínu, ani farby na tvár, a pastelky, čo mám, bolo treba zastrúhať, prišla na rad šomranie. „My sa tu nudíme,“ sťažovali sa decká. „Mohli by sme ísť von?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bolo po daždi, blata dosť, tak prečo nie. Obaja vyštartovali na dvor a ako inak aj do záhrady.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nájdite si niečo, s čím sa môžete hrať,“ povzbudila som ich....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Po hodine sa ráčili vrátiť – na naše veľké prekvapenie – v tmavo hnedo – čiernom prevedení. Smiali sa a z bielych búnd im odpadávali kusy blata.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">My, skôr narodené, sme ostali stáť v nemom úžase. „Neskutočné, naši zástancovia antibakteriálneho mydla, sa zmenili na blatové potvory.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ich mame sa to nezdalo až také smiešne, už už bola pripravená „vyštartovať“ a zvolávať hromy blesky.... spojené s práčkami a sprchami. Chytila som ju za ruku, v nádeji že to predýcha.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Vy dvaja ste teraz plní bacilov,“ povedala som so smiechom.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nevadí,“ rehotala sa dievčinka. „Bolo to skvelé... Kubo má blato aj v kapucni.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Neostávalo nám nič iné, len umyť zablatené topánky, ruky a tváre...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zvládli sme to sami – bez mamy. „Som nevedel,“ filozofoval Kubo, „že mi stačí blato, aby som sa tak dobre zasmial.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj mne stačilo....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Uvedomila som si, čo asi prežívala babka, keď mňa a moju kamarátku videla v „zablatenom prevedení“</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Nuž je to o </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">skúsenosti.....</strong></p>
<p>
<em style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Boh nám dovolí aby sme si vyskúšali toho pomerne dosť.....</em></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">aby sme </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">padli </strong><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">ako Mária Magdaléna,</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">aby sme </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">pochybovali </strong><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">ako Tomáš a vyhlasovali: </span><em style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">„Kým nevložím prst do Kristových rán, neuverím.“</em></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">aby sme ako Peter, </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">po každej zrade povedali</strong><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">: „Pane ty vieš všetko, ty vieš, že ťa mám rád.“</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Dovolí nám, aby sme na svojom tele i duši </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">nosili skúsenosť</strong><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;"> chromých, ochrnutých, slepých, či posadnutých.</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Dovolí, aby sme </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">zažili</strong><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">, čo znamená byť prenasledovaný, nespravodlivo obvinený, či hladný.</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Dovolí nám, aby </span><strong style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">sme si pýtali</strong><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;"> (každodenný) chlieb.</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Boh nám dovolí veľmi veľa vecí bez toho, aby ich komentoval,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">alebo aby pridal návod na používanie „samoty, choroby, zrady, straty priateľstva..“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">J</span><span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">e to Boh, ktorý dovolí, aby sme mali SKÚSENOSŤ</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prečo?</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; line-height: 1.4;">Lebo aj on si toho veľa skúsil.... aby sa stal skúseným.....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš prišiel, aby si <strong>vyskúšal</strong> kožu človeka a premenil jeho slabosti na odpustenie hriechov.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš si <strong>vyskúšal</strong> ako chutia slzy. Plakal a tak svojimi slzami pripravil kanál, cez ktorý sa bolesť človeka vyplaví na Božie svetlo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš si <strong>vyskúšal</strong> chuť spánku a premenil ho na požehnanie pre unavených a smutných.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš si <strong>vyskúšal </strong>utrpenie. Sám sa dotýkal trpiacich, aby ich mohol uzdraviť svojou ľudskou prítomnosťou a láskou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš si <strong>vyskúšal </strong>prázdnotu a bolesť smrti. Plakal nad zosnulými, aby nám priniesol istotu (večného) života.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš si <strong>vyskúšal, </strong>čo to znamená byť učiteľom v chráme, kde ľudia stoja, počúvajú ale nerozumejú tomu, čo povedať. Vedel, že našim slovám porozumejú len tí, ktorí nás majú skutočne radi.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ježiš <strong>zakúsil</strong> tvoj i . môj život....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Rozšliapal predsudky a odsúdenie (nikdy nebol za prehnané hygienické návyky, dokonca blatom potrel oči chorého)</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Stal sa Človekom – aby sa ponoril do bezmocnosti človečenstva.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A tak nám sprostredkoval SKÚSENOSŤ ako žiť s Ním....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Skúsenosť požehnania i hriechu je vzácnym darom, ktorý nám daroval náš </strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>SKÚSENÝ BOH</strong></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Spoľahnime sa na neho. Je to Boh, ktorý sa o nás stará....</span></p>
<p>
</p>Marcela Bagínová2013-11-18T23:25:32ZDušičková rozprávka. Značka Nielen pre detiMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/dusickova-rozpravka-znacka-nielen-pre-deti2019-10-29T09:36:50Z2012-10-26T17:48:14Z<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Kde bolo tam bolo, nebolo to v rozprávke a ani za siedmimi horami či za siedmimi dolinami. A nebolo to ani kedysi veľmi dávno. Bolo to tu a teraz. V neviditeľnom kráľovstve jedného veľkého a dobrého Kráľa, ktorý má rád ľudí.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Keď sa narodili, daroval im všetko, čo potrebovali na cestu života. Ba aj viac, pretože chcel, aby boli bohatí a šťastní... a povedal im: <em>„Žite v mojom kráľovstve. Radujte sa, veseľte sa, robte druhým radosť a čakajte. Čakajte, kým každého z vás nepozvem na veľkú hostinu. Urobím to len preto, lebo vás ľúbim..</em>“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A tak ľudia žili. Niektorí svoje dary a talenty, od dobrého Kráľa využívali na to, aby tešili iných, ďalší zasa na to, aby mali ešte viac a viac vecí a menej priateľov.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dobrý Kráľ z času na čas napísal pre niekoho pozvánku, aby ho prišiel na hostinu. A keď sa spolu naobedovali, ponúkol mu jedno z ďalších kráľovstiev, ktoré sa skrývali za veľkou bránou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A každému dal aj privilégium. Kráľovstvo si totiž mohol každý vybrať sám.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">To na pravej strane od brány bolo odeté do čierneho súkna. Vládol tam smútok. A ani Kráľ, hoci mal všetkých ľudí rád, tam nemohol ísť. Povedal si: <em>„Nemôžem ísť tam, kde ma nechcú. Ak niekto povie, že chce byť bezo mňa a odhodí všetky moje dary... Nemôžem mu v tom brániť.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Kráľovstvo na ľavej strane bolo však plné smiechu a radosti. Hovorili mu: „Anjelská zem“ a každý, kto tu býval mal čisté srdce. Jeho obyvatelia, posielali na zem oblaky pomoci, srdiečka lásky a neraz aj dúhu, aby tí čo bývali dole v krajine neboli smutní a v ich očiach celkom nezhaslo anjelské svetlo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">No bolo tu aj tretie kráľovstvo. Jeho palác stál kúsok od veľkej brány, pod ktorou dobrý Kráľ pripravoval hostinu pre pozvaného hosťa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">To kráľovstvo bolo zahalené do páskovanej látky. A v strede na jeho nádvorí stála hlboká studňa. Okolo nej pobehovali ľudia, nie v celkom čistých šatách a jeden druhému vraveli. <em>„Keby nám tak tí z druhej strany poslali kvapky vody, alebo aspoň rosy, iste by sme sa umyli... a boli by sme čistí a potom by sme sa mohli presťahovať... Bolo by to fajn... Ach, ako túžime po tom, aby si na nás niekto spomenul...“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A tešili sa, keď im z času na čas privial vietor správu o tom, že niekto z ich kráľovstva si zbalil veci a odhopkal – či sa odsťahoval, do Anjelskej zeme.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">O týchto troch kráľovstvách však ľudia, bývajúci pred veľkou bránou ani len netušili. Dozvedeli sa o nich až vo chvíli, keď prišli na Kráľovskú hostinu.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Na jeseň, myslím, že to bolo v piatok, dostal túto pozvánku aj zlodej Aladár.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Nuž čo, povedal si. Idem tam. Snáď niečo aj ukradnem. Veď ten Kráľ je bohatý...“</em>A tak zaklopal na veľkú bránu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Kráľ ju otvoril a pozval ho dnu. Pripravil mu samé dobroty: Chlieb, víno, mäso, koláče... Aladár sa začal napchávať a dobrý Kráľ sa na neho pozeral s láskou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Čo sa na mňa tak čumíš?“</em>spýtal sa ho nevľúdne zlodej.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Pozerám sa a premýšľam, ako si prežil svoj život,“</em>odpovedal pokojne Kráľ.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Ale ty tomu nerozumieš. Bez peňazí sa žije ťažko,“</em>kývol rukou Aladár a pokračoval v jedení. <em>„No a čo, ukradol som peniaze starej babke. Ale nechcel som byť hladný. A potreboval som aj cigarety,“ </em>priznával akoby len tak mimochodom.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em> „Viem a potom tá babička skoro celý týždeň nemala čo jesť. Vzal si jej všetko, čo mala.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Ty sa do toho nestaraj. Ty si žiješ v prepychu!!!“ </em>zamračil sa Aladár</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„A nie je ti ľúto, že tá starká musela hladovať?“ </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Nie! Urobil som to, aby som nebol hladný ja. A opakujem ti: T ty sa do toho nestaraj!“ </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Kráľ sa už ďalej nič nepýtal. Mlčal a premýšľal. Zato Aladár sa chlapil ďalšími svojimi skutkami. Nezabudol priznať, že sa vozil vo vlaku bez cestovného lístka, že ukradol zlatý šperk v obchode a dievčatku, ktoré mamina poslala do obchodu vzal peňaženku a aj vetrovku, ktorú potom predal.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Keď dojedol, Kráľ vzal do ruky žezlo a vážne povedal. <em>„Teraz ti dám na výber. Môžeš si vybrať tri kráľovstvá: To prvé je tmavé, ale každý je tam sám. A hlavne nikto sa do nikoho nestará. To druhé nie je ani veľmi radostné, ale ani celkom smutné a to tretie je anjelske.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zlodej Aladár dlho nepremýšľal, odkašľal si a odvrkol:<em>„Do Anjelskeho nejdem tam by som musel robiť dobré skutky. Do toho stredného, tiež nie. Nepáči sa mi. Ja si vyberám to tretie.“</em> V tom zaznel gong a spoza dverí vyšli stráže. Zlodeja odviedli do jeho nového domu. Bol tam naozaj sám. A nikto sa o neho nestaral. Ani slnko do toho kráľovstva neposlalo hoci iba jeden lúč. A čoskoro mu začalo byť smutno, hrýzlo ho svedomie. No bolo už neskoro.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">O niekoľko dní dostala pozvánku na obed s dobrým Kráľom starenka bývajúca pod lesom. Keď zabúchala na dvere, tie sa samé otvorili a ona zasadla k stolu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Nech sa páči, len jedz,“</em>ponúkal ju Kráľ. <em>„Počkaj, môj Kráľ. Naučila som sa, že jedlo máme požehnať, veď všetko je dar z neba.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Postavila sa a poďakovala Bohu za hostinu. Potom rovnako ako zlodej hovorila Kráľovi o svojom živote. <em>„Nuž Kráľ môj, nie vždy to bolo ľahké. Ale keď som si už nevedela rady, tak som sa modlila a Boh vždy pomohol. Mala som tri deti. Už sú veľké. Teraz mám desať vnúčat a pomáham im ako viem. Ľúbim ich. Vedia to a radi ku nám chodia... Sú to takí moji anjelici.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„A čo tvoja suseda?“ </em>spýtal sa Kráľ.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Myslíš na Irenku? Ach zlatá to žena. Síce už nevidí a treba sa o ňu starať, ale za to je múdra. Nuž pomáhala som jej, ako som vládala. Teraz u nej býva syn a ten sa o ňu stará. No keď upečiem nejaký koláč, buď si istý, že zanesiem aj jej...“</em>Kráľ prikývol a usmial sa. Babička pokojne a ticho jedla. Keď sa znova poďakovala Bohu za jedlo, pozrela sa na kráľa. <em>„Ale ty si ma tu zavolal, pretože....?“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Pretože ťa chcem odmeniť.“ </em>zašepkal Kráľ. <em>„Počul som o tebe veľa dobrého a tak ti chcem dať nový domov. Môžeš si vybrať kam chceš ísť...“ </em>A prezradil jej tajomstvo o troch kráľovstvách.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„A ty kde bývaš, môj Kráľu?“</em>Spýtala sa starenka. <em>„Ja mám svoj dom v Anjelskej zemi, alebo ak chceš, tak v Anjelskom kráľovstve.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Tak pokorne prosím, vezmi si tam aj mňa.“ </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Kráľ prikývol. Aj on si to myslel, že práve tam je babičkine miesto, veď všetkým pomáhala a jej srdce bolo plné lásky....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zaznel gong a v sieni sa objavili dvaja anjeli. Vzali babičku a zaviedli ju do krajiny svetla.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Netrvalo dlho a Kráľ sediaci pri veľkej bráne znovu napísal pozvánku.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Tento krát pozval na obed Jana. Jano bol statný chlap, ale niektorí o ňom hovorili, že je hlúpy a lenivý. Keď dostal pozvánku od Kráľa, pozrel sa do kalendára. „<em>Tak pozvanie mám už o dva mesiace,“</em> zašomral si len tak sám pre seba. <em>„Za ten čas môžem urobiť veľa dobrých vecí.“ </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A tento raz neostalo iba pri slovách. Začal pracovať, zarobil peniaze a hneď ich aj vrátil ľuďom, od ktorých si ich pred tým požičal.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nestihol vrátiť všetko, ale keď počul, ako ho chvália a hovoria, že sa z lenivca stal usilovný človek, ťukal si prstom o čelo : <em>„Ach jaj, ja hlúpy Jano, keby som bol vedel, že je to také pekné, robiť ľuďom radosť, tak by som bol s tým začal skôr.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nestihol napraviť všetky nedobré skutky, ktoré vyparatil, keď prišiel deň „D“. S malou dušou zaklopal na bránu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Keď sa otvorili dvere, stál v nich múdry Kráľ a pozval ho dnu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Ako sa máš?“</em>spýtal sa ho.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Je mi smutno pán Kráľ. Viete, málo dobra som urobil. A ani to zlo, ktoré sa mi akosi podarilo vyparatiť, som nestihol odčiniť. Bol som lenivý, nepracoval som, iba som si požičiaval peniaze... ale keď prišlo vaše pozvanie...“</em>vysvetľoval ešte skôr, ako si sadol k stolu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Len si sadni a pokojne sa najedz,“ </em>povedal s úsmevom Kráľ a prikývol.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Pán Kráľ, mne ani nechutí! Je mi to tak ľúto... Mohol som urobiť veľa dobrého, ale ja som nechcel. A potom som už nestihol.“</em>Odložil svoj príbor a zahľadel sa do jeho tváre. Vôbec mu nevadilo, že sa mu po fúzoch i po brade kotúľajú slzy.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Jano, ty nie si hlúpy. Si statočný,“</em>zašepkal Kráľ... <em>„a preto si môžeš vybrať jedno z troch kráľovstiev...</em> <em>Pozri sa von oknom.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Pán Kráľ, a prečo v tom pásikavom je studňa tak hlboko? A prečo sú tam ľudia rovnako ako ja trocha čistý a trocha nie? A ako sa dostanú k vode? Majú kopať novú studňu?“</em>Vyzvedal sa Jano, keď počul o tomto čudesnom kráľovstve. V duchu sa rozhodol, že urobí všetko preto, aby obyvatelia tejto krajiny boli rovnako šťastní, ako tí, čo bývajú v „Anjelskej zemi.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Nie. Kopanie im nepomôže. Títo ľudia môžu pomáhať tým, ktorí žijú za touto veľkou bránou. Ale sebe pomôcť nemôžu. Musia čakať.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„A na čo?“ </em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Na pomoc zo zeme. Na to, kým im ľudia pošlú vodu modlitieb, rosu obety alebo spomienky... A tak ich zachrániť.... Každá modlitba za ľudí z tohto kráľovstva ich očisťuje a v jeden deň sa budú môcť presťahovať...“</em>Usmial sa Kráľ.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Dúfam, že si aj na mňa spomenú. A že sa budú za mňa modliť... Aby sa moje šaty rýchle vyprali a mohol by som ísť tiež tam!“</em>Vzdychol si smutne Jano a ukázal prstom na Anjelské kráľovstvo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>„Správne si si vybral,“ </em>pokýval hlavou Kráľ. <em>„Som si istý, že ti ľudia vyprosia čisté srdce a nové šaty a ty budeš môcť bývať medzi anjelmi... Buď trpezlivý... A nezabudni pomáhať tým dole.“</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Jano pritakal. Vedel, že sa nemôže hneď presťahovať do Anjelskej zeme ale tešil sa, že raz sa tam určite dostane. Zatiaľ mu neostáva nič iné, iba túžiť....a čakať na pomoc od ľudí...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Dúfam, že na neho nezabudnú....</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">.................................................</span></p>
<p>
<span style="font-size: 16px; ">Nuž moje milé deti, veľké, či malé.... teraz je ten čas, aby sme spolu odhalili tajomstvo „rozprávky – nerozprávkovej“ a začali pomáhať dušičkám....</span></p>
<p>
<strong style="font-size: 16px; ">Takže po prvé</strong><span style="font-size: 16px; "> – Kráľ, je Boh ktorý si každého z nás v jeden deň povolá a pozve ho na hostinu – na osobný súd.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Po druhé:</strong> Nebude to on, kto nás odsúdi, ale nechá to na nás, aby sme sa rozhodli.... Ukáže nám len náš život, bohatý na dary, ktorý žijeme TU a TERAZ.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Po tretie: </strong>Ak sa dostaneme do stredného kráľovstva, máme veľkú výsadu: Môžeme pomáhať tým, čo sú na zemi... verím, že duše z očistca za nás orodujú a mám s nimi „nažité svoje.“ A veľmi sa teším... že im môžem pomáhať... už o niekoľko dní.... Teším sa, že im prinesiem vodu modlitieb, rosu obety.... Nech je tá „Anjelska zem“ značky „Nebo“ plnšie o tých, ktorí nám našepkajú, ako sa dostať tam hore – alebo lepšie, ako žiť to nebo už na tu na zemi.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Po štvrté: </strong>Verím, že ma v tom nenecháte samu</span></p>
<p>
<em style="font-size: 16px; ">PS: Neviem, prečo som napísala vysvetlenie tohto príbehu... Keď som ho dnes v škole vyrozprávala prvákom, jednoducho ma zrušili: „To si mala povedať hneď, že ten dobrý a milý Kráľ sa volá Boh... A nemysli si, že sme takí hlúpi, my sme to aj tak tušili... “Nuž nemyslím.... začínam sa modliť.</em></p>Marcela Bagínová2012-10-26T17:48:14ZHviezdaMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/hviezda2018-12-18T21:43:52Z2013-12-23T21:48:01Z<p>
<span style="font-size:16px;">Dnes vošla do mojej izby. „Ty máš stromček?“ Zažiarili jej oči a v bez slova si ho začala obzerať. „Krásne vonia,“ dodala. „Aj ty čakáš na Ježiška a darčeky?“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Usmiala som sa a prikývla, premýšľajúc nad tým, že my dospeláci by sme mali mať vianoce (tie darčekové) 365 dní v roku. Veď Boh nám každý deň dáva niečo zo svojich DOBROdení – z niektorých sa tešíme, iné nesieme s bolesťou a smútkom a iné sú tak zvlášne, že ich nevieme „načítať“ a „rozbaliť.“ Chceme sa od nich jednoducho odsťahovať, alebo premýšľame nad tým, že ich zahodíme...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Čo ideme robiť?“ mrkla som sa na Deby.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Nič. Sadnime si a pozerajme na stromček. Čakajme na darčeky a na Ježiška.“ Znela detská odpoveď.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nuž sadli sme si. Nasledovala chvíľa konteplácie..., po ktorej sa strhla lavína otázok: „A odkiaľ vieš, že príde Ježiško? A kde prvý raz prišiel? A on je v nebi?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Ak chceš porozprávam ti jeho príbeh.“ Navrhla som a ona súhlasila....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Hovorili sme o Márii, o Jozefovi i o somárikovi.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">O ľuďoch, čo nechceli, aby sa v ich dome narodil malý Ježiš. Dostali sme sa až k maštaľke, nad ktorou sa zjavila hviezda. A potom k anjelom, k pastierom i k Mudrcom, ktorí ju tiež zbadali a vedeli, že je to znamenie, aby sa našli miesto, kde je Boh a aby sa mu šli pokloniť...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Deby počúvala a pozerala na stromček. „A tak aj my chceme na vianoce prísť k Ježiškovi a hľadáme k nemu cestičku...“ , pokračovala som vo vysvetľovaní a chcela som dodať niečo v tom zmysle, že ho môžeme nájsť v srdci druhých, no nestihla som.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Neboj sa,“ prerušila ma. „Máš veľmi veľa hviezdičiek. Ty ho určite nájdeš. Svetielka budeš mať dosť.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Naozaj. Nevšimla som si to.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ja som vešala na stromček iba ozdoby, nepremýšľajúc nad tým, čo symbolizujú....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Musela prísť Deby, aby mi to povedala....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Alebo že by ju niekto poslal?</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nech je to už akokoľvek.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Betlehemská hviezda je tu znova!</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemusíme ju vidieť na oblohe.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Môže sa skrývať v človeku, ktorý nás ťahá k láske a k ľudskosti.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemusí žiť v paláci, možno je to práve ľudská bytosť v „maštali.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemusí mať dokonale čisté srdce, a ani navonok vyznávať vieru...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemusí nič...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Stačí ak o ŇOM vieme a necháme sa viesť JEHO svetlom....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Hviezda oznamovala pohanským národom, že sa narodil človek Ježiš.....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj v našich srdciach je ešte „čo – to“ z pohanstva...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Tak vám i sebe želám, aby sme neostali počas týchto dní iba pri tom, že si vypočujeme OZNAM o narodení Ježiša, ale aby sme s odvahou spolu s pastiermi i Mudrcmi vykročili do „ticha za mestom“ a vošli do maštale, kde nás čaká ON – a prosím, neobíďme ani maštaľ svojho vlastného srdca (má ju totiž každý z nás)...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Požehnané kroky počas týchto sviatočných dní.....</span></p>Marcela Bagínová2013-12-23T21:48:01ZAj keď ma zakopete v záhradeMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/aj-ked-ma-zakopete-v-zahrade2018-11-01T21:57:48Z2018-11-01T21:56:37Z<p>
<span style="font-size:16px;">Lenže nie je „Duša“ ako „duša.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj ja som tam šla. Na návštevu. Obehla som hroby mojich predkov i priateľov. Napriek tomu, že nič nenapiekli, ani mi nenechali kúsok koláča. Šla som k nim len tak: na pokec.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vyžalovať sa, porozprávať im klebety a poprosiť ich, aby až príde tá moja hodina „H“ bdeli nad mojou dušou a orodovali za mňa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Všetci jednomyseľne sľúbili, že ma počkajú - tam - na druhej strane.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Detaily sme zatiaľ neriešili. Môj príchod k nim je neznámy. Možno to bude zajtra, možno o mesiac, možno o niekoľko rokov. Dovtedy budeme jesť „chlieb nádeje,“ každý na svojej strane.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nezaujímalo ich dokonca ani to, či budem mať pomník - hrob, alebo iba obyčajnú urnu. Rozhodla som sa, že tá mi bude stačiť. Presvedčili ma, že telo mi už nebude treba. Dôležité bude niečo iné - moja duša. A každý ma presviedčal po svojom.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Najprv ocko.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pri jeho hrobe sa neviem zbaviť spomienok. Som jeho dieťa a stále si myslím, že bol tým najlepším otcom na svete. Pamätám si, ako sa prebral na ÁRE, ako ma hladil a ako ma odprosoval za všetko, čo v živote zbabral. Ja som si v tej chvíli, nedokázala spomenúť na nič, čím by mi ublížil. Niekde v duši som počula hlas: „Zapamätaj si vôňu tejto chvíle.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bol to moment, keď si uvedomoval, že odchádza a chcel dať veci do poriadku. Bol pripravený a 18. december (deň, kedy sa po I. Vatikánskom koncile slávil sviatok, kedy Panna Mária odprevádza duše do neba) odišiel hore.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Odvtedy chodím s ním na pokec pravidelne. Občas mi v duši odpovie skôr, ako sa ho niečo spýtam. Som si istá, že vidí aj za roh. Vraj nebešťania to tak majú.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vravela som mu o túžbe, znova ho vidieť. Nechať sa ním objať. A žobrala som, aby sa o mňa postaral rovnako, ako keď bol na zemi. Aby, keď príde moja posledná hodina, bolo moje srdce očistené a mohla som spraviť iba jedno „šup do neba.“ Nech sa dovtedy deje čokoľvek.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemyslím si, že by sa o mňa odchodom do večnosti prestal starať. Práve naopak, cítim jeho pomoc... aj keď ho nevidím.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ďalšia zástavka. Hrob v druhom rade. Babka Cilka. Žena s ťažkým životom, ale v prvých rokoch moja spoločníčka. Milovala som ju a brala som ju ako skutočnú babku (hoci ňou nebola). Spomenula som si, ako som jej závidela, keď „rozumela“ psej reči. Preložila každé „štekanie“ našej Zory. To len sa počula samé „hav - hav.“ Jednoducho som jej verila. A to mi ostalo doteraz. Hovorím s ňou o všetkom (z času na čas mi nahrádza spovedníka) a viem, že sa nikdy neprekecne (aj keď nemá spovedné tajomstvo)</span></p>
<p>
</p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pri treťom hrobe som podupkávala najdlhšie. Svätosť je niekedy veľmi ťažká a náročná. (niekedy by ste ju sto ráz radšej odhodili, ako stratili milovaného).</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Moja pravá starká Anna. Nepoznala som ju. Odišla do večnosti pri pôrode. Lekári ju „hnali“ na potrat. Nesúhlasila. Vedela, že dieťa je Boží dar a tým to pre ňu haslo.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Spomenula som si pri nej na školu. Na troch malých a skvelých chalanov, ktorí prišli tiež o svoju mamu. Na ich ocka, ktorý vďaka ľudskej ľahostajnosti prišiel o svoju milovanú ženu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nevolala sa Anna ale Mária a nik z nás nepredpokladal, že odíde. Diagnóza je jasná: Zbabraný pôrod.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Hovorila som s ňou o tom a prosila o orodovanie. O silu pre túto rodinu. O odvahu, odpustiť zdravotníckemu personálu... O ducha pokory prijať to, čo sa už nedá zmeniť, ale aj o dar viery, že to všetko (hoci je to neuveriteľné) má pomôcť k niečomu inému.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Najťažšie sa mi stálo pri Margit - pred niekoľkými mesiacmi to bola žena plná života a smiechu. Mamina sestra. Moja teta. Na bicykli určite jazdila rýchlejšie ako ja. Aj koláče vedela upiecť lepšie ako ja....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Jedného dňa sa však všetko zmenilo.... Pred očami sa mi objavil istý človek, ktorý sa (podľa našich informácii) postaral, aby sa jej jazda na bicykli stala osudnou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Iba predpokladáme, prečo nebrzdila cestou dole kopcom na kruháči... Nasledovala nemocnica... ÁRO... prístroje. Neustále dohováranie, aby otvorila oči, aby neprestala bojovať...Aby....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Naše hlasy sa jej prihovárali deň čo deň. Nič nepomohlo. Ostali len otázky, na ktoré sa ťažko hľadá odpoveď.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ostal len človek, ktorý aj keď si myslí, že ujde pred ľudskou spravodlivosťou, tak si môže byť istý, že tá Božia, ho počká. Na chvíľu som sa aj hnevala. No potom som sa snažila načítať veci inak, zaradiť páku odpustenia. Nájsť niečo, čo sa volá presvedčenie, že Boh vie, čo robí.... A snáď mi to raz vysvetlí.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Posledná zastávka - pri kríži. Tu som premýšľala nad sebou. Nad zraneniami, čo si nosím v duši. Nad tým, čoho sa tak silou mocou držím. Div, že som nezačala Bohu vyratúvať ľudí od ktorých „vnímam“ pocit krivdy. Pomaličky som to premieňala na modlitbu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V tej chvíli pri mne zastala rodinka.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">„Mami, poďme už domov... Bolia ma nohy. A to ste deda nemohli radšej zahrabať v záhrade? Mali by sme to k nemu bližšie.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Usmiala som sa. Možno aj mňa raz pochováte v záhrade. Ale skôr ako to urobíte, prosím prepáčte, ak som vám spôsobila krivdu. Nemala som to v úmysle.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bol čas ísť domov. V duši som si niesla svetlo, podobné tomu „cintorínskemu“. Ešte teraz cítim jeho teplo. Veď moji príbuzní sú v nebi a ORODUJÚ za mňa....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A to je pre mňa dar....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">PS. Píšem skôr, ako odídem na druhú stranu. Ak sa tak stane, prosím pomodlite sa za mňa. Odtiaľ vám totiž už nebudem môcť blogovať.</span></p>Marcela Bagínová2018-11-01T21:56:37ZPovolanie: Nedokonalý svetlonosMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/povolanie-nedokonaly-svetlonos2018-06-02T21:32:43Z2018-06-02T21:30:28Z<p>
Keď sa tak na to pozerám, pred očami sa mi objaví šašo. Žiť radosť je jeho druhým zamestnaním. Zabáva iných, aj keď má depresiu, prežíva smútok, či žije sám - zamknutý vo svojom svete.</p>
<p>
Lenže šašovia už nie len v cirkuse - sú medzi nami. A nezbadáme ich, pretože nenosia červenú guličku na nose, ani široké gate na traky...</p>
<p>
</p>
<p>
Sú to ľudia, ktorých milujeme a obdivujeme za ich silu, pretože sú</p>
<p>
- úslužní a vždy pomôžu</p>
<p>
- vyčaria nám úsmev na tvári a odoženú smútok</p>
<p>
- ostanú s nami, keď si nevieme so životom rady</p>
<p>
- pomôžu, a nepýtajú za to nič.</p>
<p>
</p>
<p>
A možno práve títo ľudia kráčajú po cestách, o ktorých sa nám ani nesníva</p>
<p>
- sú hlboko ponorení v depresii</p>
<p>
- nechce sa im ráno vstať a ak vstanú, majú pocit, že ich prevalcoval „buldozér.“</p>
<p>
- „vedia“, že nemajú nárok na to, aby im niekto „načúval“ a aby sa ich spýtal: „ako sa máš.“</p>
<p>
- sú presvedčení, že musia byť milí a dobrí, inak by stratili prácu a priazeň ostatných. Osobná dokonalosť ich spútava z každej strany</p>
<p>
- nemajú silu bojovať o svoje miesto vo svete, to nechávajú „uvrešťancom“ a „egoistom“. Často si vravia: Obetujem to. Boh sa o mňa postará.</p>
<p>
- ich srdce je naplnené samotou a prázdnotou. Boh neodpovedá podľa ich predstáv</p>
<p>
- ich duša sa zmieta v bolesti, ktorá je podľa ich skúsenosti nekonečná....</p>
<p>
Príde bod, keď už nemajú silu prosiť o pomoc. A vzdajú to.</p>
<p>
</p>
<p>
Výsledkom je samovražda.</p>
<p>
Koľko sa o nej popísalo....</p>
<p>
O ľuďoch bezproblémových, ktorým „zrazu“ cvaklo...</p>
<p>
</p>
<p>
Mýlite sa, predchádzajúca veta je obludný blud.</p>
<p>
</p>
<p>
Nie je to zrazu.</p>
<p>
Je to túžba po vyslobodení sa z tmy.</p>
<p>
Zo samoty...</p>
<p>
Klamlivé presvedčenie, že smrť dáva životu zmysel....</p>
<p>
</p>
<p>
Dnes som sa zamyslela. Svätý Pavol v 2Kor píše, že Boh povedal: „Nech z temnôt zažiari svetlo.“</p>
<p>
A prosím a ďakujem za ľudí, ktorí majú odvahu sa prihovoriť k tým, čo žijú vo svete depresií a tmy.</p>
<p>
Možno sa im podarí zapáliť aspoň malý plamienok nádeje a nebudeme čítať toľko článkov o samovraždách.</p>
<p>
Urobme pokus: Staňme sa svetlonosmi.</p>
<p>
A pritom vôbec nemusíme byť dokonalí.</p>
<p>
</p>
<p>
PS. Nečakajme, že ľudia prídu a povedia ako sa majú... pýtajme sa načúvajme...</p>
<p>
Nesme si navzájom bremená a tak naplníme Boží zákon</p>Marcela Bagínová2018-06-02T21:30:28ZCintorínské povídáníMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/cintorinske-povidani2017-10-31T20:56:30Z2017-10-31T20:54:30Z<p>
"Viete, ako mi chýba," šepká mi starká pri hrobe. "Tu je on, môj syn," ukazuje na čerstvú kopu hliny. </p>
<p>
Chcem jej niečo povedať, no nenachádzam slová. Dnes farár v kostole vravel, že môžeme závidieť tým, čo sú už tam hore..., že sa k nim môžeme modliť a prosiť o orodovanie. Lenže tá starka a ani ja, sme na takúto závisť nemali chuť. </p>
<p>
Len sme tam ticho stáli a mysleli na ľudí, ktorí za hlboko zapísali do našich sŕdc.</p>
<p>
"Nemal ešte zomrieť, je to môj syn," krútila neveriacky hlavou. "Kto ma príde navštíviť? Kto mi opraví vodu, kto? Bože prosím ťa, vysvetli mi to, lebo ja to stále nechápem...." Po tvári jej stekali slzy.</p>
<p>
Nevedala som odpovedať a tiež sa mi žiadalo, pýtať sa. No čas ma naučil veriť, že slzy a samota ľudská bude pretavená v dobro. Že tam na cintoríne nič nekončí, aj keď sú tieto dni - dňami radostno-bolestnými. Časom kedy sa nebo dotýka zeme... Cítite to aj vy?</p>
<p>
Nie každý to chápe. </p>
<p>
V tieto dni prichádzajú na cintoríny rôzne bytosti:</p>
<p>
<span style="font-size: inherit;">Tie, ktoré sú ľudské a hľadajú cestu k Bohu... (vnímajúc v srdci prázdno a bolesť nad odchodom milovaného či milovanej)</span></p>
<p>
Tie, ktoré sa vytešujú a spievajú ódy na nebo /myslím, že netušia aké je to ťažké, keď stratia blízkych/</p>
<p>
Tie, ktoré zapália sviece a položia vence, otočiac sa okolo a skontrolújúc výzdobu okolo (kto má krajší hrob)</p>
<p>
Tie, čo konečne po roku sú schopní s rodinou predebatovať udalosti uplynulého roka... (á, konečne sme sa stretli)</p>
<p>
Všetko sú to bytosti, ktoré raz dostanú odpoveď na všetky otázky a verím, že sa raz naučia závidieť tým, čo sú hore....</p>
<p>
Starká, neviem čo by vás potešilo, viac ako objatie a ticho som vám dnes nevedela dať. </p>
<p>
Priznávam, že v týchto dňoch sa modlím za duše, aby sa z očistca dostali do neba, ale aj za tých, čo prekročili cintorínske brány. Vstúpili na miesto, kde ich raz prinesú a bude to v situácii, keď už nebudú môcť bojovať o dobro vo svojom srdci. V tej chvíli už budú pozemské i nebeské karty rozdané...</p>
<p>
Nech je im aj nám nebo blízko a kým duše zomrelých v ňom môžu už prebývať, nech ho my nosíme v srdci. </p>
<p>
</p>
<p>
</p>Marcela Bagínová2017-10-31T20:54:30ZZa čo sa modlia mamyMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/za-co-sa-modlia-mamy2018-01-15T15:21:27Z2017-08-28T20:42:16Z<p>
<span style="font-size:16px;"><strong>Som tak premýšľala, za čo sa modlia mamy.</strong></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Myslím, že za všeličo,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ale každá z nich aj za to, aby im deťom bolo dobre.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno za to - a dnes je to moderné - aby sa syn, či dcéra „šťastne“ rozviedli, lebo vidia, že v ich rodine to neklape tak, akoby malo. Postavia sa na stranu svojich detí a ťahajú Boha za „rukáv“, dúfajúc, že im schváli hriech.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Namiesto toho, aby pozývali Pána do rozpadajúceho sa vzťahu, alebo prosili o obrátenie pre svoje dieťa, nadávajú na nevestu, či zaťa a v duchu sa možno tešia na nového priateľa, či priateľku svojich ratolestí.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno sa modlia za svojich školákov a hovoria: „Daj, aby mali samé jednotky, aby mali dobrých učiteľov, aby sa im darilo v škole.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"> Jednoducho chcú, aby bol život ich detí prechádzkou ružovou záhradkou, aby sa nemuseli učiť, aby mali málo úloh, aby nemuseli robiť projekty, aby boli učitelia „anjelmi, čo im žehnajú, aj keď majú prázdne hlavy.“</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno sa modlia za ratolesti, evidované na úrade práce. Prosia, aby ich deti mali dosť peňazí, aby sa konečne nad nimi Pán zmiloval a požehnal ich. Pritom si neuvedomia, že ich synovia či dcéry sú zmietaní lenivosťou a „to“ čo sa volá zodpovednosť, ich obchádza zďaleka.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Možno sa modlia, aby Pán požehnal ich syna, či dcéru, ktorí žijú s partnerom, či partnerkou, tvrdiac, že manželstvo je nemoderné. Prosia Boha, aby im dal veľa lásky, peňazí, dobrý byt, prácu... a pritom zabúdajú na to podstatné. Lepšie povedané, na Toho, ktorý nám dáva všetko.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ale viem, že sú medzi nami aj ženy - matky, podobné tej, ktorú poznal Augustín. Dnes je už tiež svätá, a voláme ju Monika. Nielenže sa modlila vytrvalo, ale aj dobre.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Neprosila totiž, aby jej synčekovi „Gustinkovi“ bolo dobre, ale prosila, aby sa jeho srdce obrátilo k Bohu, aby poznal Ježiša, ktorý mu ukáže - čo je dobré a čo nie a hlavne ho naučí milovať čistou láskou.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zabralo to. Augustín sa nechal premôcť a vykonal veľa dobra, napriek tomu, že to v živote nemal ľahké. Kráčal si cestami vlastnej pravdy, no až vtedy, keď sa vzdal aj „vlastnej viery v Boha,“ mohol dostať to najcennejšie.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ak stretnem mamy, ktoré sa spýtajú: „Prečo ma Boh nevyslyší?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Napadnú mi dve odpovede: „Možno ešte neprišla plnosť času.“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Alebo: „Za čo sa to vlastne modlíš? Prosíš ho o správnu vec?“</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Odpovedzme si sami. </span></p>Marcela Bagínová2017-08-28T20:42:16ZNeznajbožkaMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/neznajbozka2017-08-19T21:56:10Z2017-08-19T21:51:37Z<p>
Žena, čo prichádza za Ježišom býva v krajine pohanov. Nemodlí sa, nepozná pravého Boha. Nevyznáva správnu vieru - akoby sme dnes povedali katolícku - ani všetky jej pravdy. Možno ani nevie odrecitovať hlavné Božie prikázanie, no napriek tomu prichádza za Ježišom. Preložiac tieto informácie do súčasnej reči to znamená: Nevie sa modliť ruženec, nechodí na omše, ani na spovede - akási: „Neznajbožka.“</p>
<p>
</p>
<p>
A predsa: je to matka, čo deväť mesiacov nosila pod srdcom dieťa - dievčatko, a vo chvíli, keď ho porodila, vstúpilo hlboko do jej srdca. Ako každá žena aj ona, „prežíva“ život dcéry a vidí, cíti a hmatateľne vníma jej utrenie. Prečo sa to deje práve jej? Pre jej hriech, či pre nezriadený život. Všetky peniaze už dala veštcom, lekárom, zaklínačom, ale zlého ducha - možno chorobu - nik nedokázal odňať z jej najväčšieho pokladu.</p>
<p>
</p>
<p>
Napriek tomu, je to žena, čo prekonáva prekážky. Nepremýšľa ekonomicky, myslí srdcom. Hľadá a využíva všetky možnosti. Ide, lebo počula, že istý muž, menom Ježiš, o ktorom Židia vravia, že je Pomazaný - Mesiáš - Záchranca, robí zázraky. Počula, ako uzdravil ženu chorú na krvotok, vzkriesil mládenca - jediného syna Naimskej vdovy, ba i to, že na jeho slovo sa stratilo malomocenstvo, či horúčka, čo trápila Petrovu testinu.</p>
<p>
Meno Ježiš bolo v jej dobe v „kurze.“ Niektorí ho vyslovovali s úctou, iní s pohŕdaním. Ale čo na tom, pre ňu je dôležité niečo iné - Ježiš je tu a môže aj pre ňu - síce pohanku /čo nenavštevuje chrám a nepozná Písmo, nedodržiava zvyky a ani nechodí obetovať Bohu do Jeruzalema/ niečo urobiť.</p>
<p>
</p>
<p>
Uteká k nemu! Ona, „Neznajbožka židovského náboženstva.“ Prenesúc to do súčasnej doby - môže to byť žena, čo o kostol ani nezavadí. A možno nosí minisukne, má zopár tetovačiek, fajčí a ani alkohol jej nie je neznámy. Predstavte si, že ju vidíte na ulici ako uteká za významným šéfom a prosí ho o pomoc.</p>
<p>
Teraz však toto „indivíduum“ uteká za Ježišom. A nielen že uteká, ale ešte na neho aj kričí: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov.“</p>
<p>
</p>
<p>
Akože nad ňou? Veď neprichádza, aby prosila za seba, za svoje obrátenie, ani neprosí o silu, ktorú by jej Ježiš mohol dať, aby ňou uzdravila svoju dcéru. Prichádza pred neho taká aká je: bezmocná, doráňaná, možno „lekármi“ tej doby oklamaná, ale dúfajúca, že sa na ňu Pán pozrie.</p>
<p>
Počíta aj s nepríjemnými pohľadmi farizejov, susedov, známych - no ani tie ju nezastavia. „Ako je možné, že táto odhalená žena, chudobná, s nie najlepšou minulosťou a povesťou, možno aj rozvedená alebo žijúca „len tak s niekým hala bala“, potetovaná, zjazvená sa opováži prísť za Ježišom? A ešte k tomu pohanka?“</p>
<p>
</p>
<p>
Odváži. Pretože ju ženie láska, čo nosí v srdci. Pretože ide o dieťa, ktorému dala život. Prichádza za Pánom a nemá v úmysle pošepky žobrať o požehnanie. Ona kričí, pretože vie, že doma sa deje niečo zlé, že akýsi zlý duch trápi jej dcéru.</p>
<p>
Možno ju zastaví aj nejaký spravodlivý kňaz a najskôr jej povie: „Vráť sa domov, umy sa, učeš, daj si do poriadku svedomie, nauč sa čo to o Bohu Židov a potom choď za Ježišom...“ Ale ona sa prederie cez jeho ruky a slová, pretože verí, že ak vzkriesil mŕtveho, poradí si aj so zlým duchom.</p>
<p>
</p>
<p>
Ježiš jej neodpovedá. No ona sa nevzdáva, kričí, plače, prosí a jasne pomenúva svoju situáciu: „Moju dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“</p>
<p>
Učeníkom to lezie na nervy. Odháňajú ju, vysvetľujú jej, že je pohanka a že by mala prestať, lebo sa na ňu už aj tak všetci pozerajú, že Ježiš sa musí venovať tým, čo si to „zaslúžia.“</p>
<p>
Nepočúva. Kričí a melie si svoje. Vytrvalosť a láska srdca, dôvera, jej nedovolí prestať.</p>
<p>
</p>
<p>
A tak učeníci, idú od nej k svojmu Majstrovi: „Pane, počuješ tú ženu? Povedz jej, aby šla preč, lebo kričí za nami. Nerobí nám to dobrú reklamu. Chápeme, že sa s ňou nechceš rozprávať, veď je pohanka, ale prosím, zastav ju. Na tvoje slovo iste dá.“</p>
<p>
</p>
<p>
Ježiš zastavil, ale nie ženu. Na slová učeníkov ostal stáť a dal svojim „verným veriacim, možno aj farizejom“ novú lekciu. „Som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“</p>
<p>
Koľko ľudí okolo neho sa potešilo, že ho poznajú, že nie sú až tak stratení, veď ho počúvajú, modlia sa, chvália Jahveho... a bolo im jasné, že pre túto „Neznajbožku pohanskú,“ nepohne ani prstom.</p>
<p>
</p>
<p>
Žena s vyplakanými očami dobehla k nemu. Počula čo povedal a pokúsila sa opraviť „učenie samého Boha.“ Posunúť hranice, veď ak Ježiš pomáha Židom, či nemôže pomôcť aj pohanom? „Pane pomôž mi.“</p>
<p>
</p>
<p>
Ježiš sa na ňu zahľadel a inými slovami zopakoval, to čo povedal predtým: „Nie dobré vziať chlieb deťom, teda Židom a hodiť ho šteňatám, teda pohanom.“</p>
<p>
Židia prikývli, pohanov považovali za obyčajných potulných psov, obchádzali ich mestá, aby sa nepoškvrnili a vyhýbali sa im z diaľky.</p>
<p>
</p>
<p>
Lenže táto žena, bezbožníčka sa nedala odbiť. „Pane, ja viem, čo si o nás o pohanoch, myslíte vy, Židia. Viem ako nami pohŕdate, ako sa nám vyhýbate, ale aj psy - šteňatá jedia odrobinky zo stola ich pánov.“</p>
<p>
</p>
<p>
Čo to povedala? V tej chvíli vyhlásila Ježiša za svojho Pána a prosila ho o „odrobinku“. Kým Židia ho volali: majster, učiteľ, rabi, táto Neznajbožka pochopila viac ako oni. Vedela, že také skutky ako robí on, nemôže robiť nik iný ako Boh.</p>
<p>
Ježiš jej rozumel. Videl do srdca a poznal celý jej príbeh a nielen jej, ale aj príbeh dcéry. A videl jej vieru. Pozrel sa okolo. Na zbožných „kostolných židov“ a povedal: „Veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane ako chceš.“</p>
<p>
</p>
<p>
Dnes mi tak lieta srdcom, že Boh nerobí zázraky, pre naše modlitby, ani pre sväté omše, na ktorých sa tvárime zbožne, dokonca ani nie pre kázne, ktoré sa záujmom počúvame, ale pre postoj srdca.</p>
<p>
A rozdáva aj pohanom, žehná tých, čo k nemu prichádzajú s dôverou. Takí akí sú, s bolesťou, čo nosia vo svojom vnútri.</p>
<p>
Nevšíma si zákonníkov, prázdnych kazateľov, farizejov nosiacich krásne šaty, ani podnikateľov, čo prispievajú na kostol, aby si to s Ním vybavili, všíma si niečo celkom iné...</p>
<p>
</p>
<p>
Myslím, že dnes by sme takúto ženu mohli nájsť na ulici. Možno by bola slobodnou mamičkou, ale rozvedená. Možno by ani z cirkevného hľadiska nemohla pristupovať k sviatostiam. Možno by mala potetované telo a za sebou niekoľko návštev u veštici, lebo hľadala oslobodenie pre svoju dcéru. Možno aj potraty by sa našli. Možno by mala oblečené nevhodné šaty na návštevu kresťanskej bohoslužby. Možno...</p>
<p>
A predsa Ježiš by sa k nej sklonil.</p>
<p>
Niekedy sa pýtam, či sa skloní aj k nám, čo každú nedeľu, ba aj v týždni derieme kostolné lavice a odriekame ružence...</p>
<p>
</p>
<p>
A na koniec?</p>
<p>
Modlím sa, aby som bola troška ako tá Neznajbožka - žena čo kričí za Ježišom a nedá sa odbiť, aj keď sa zázraky nedejú hneď a na počkanie. A aby som vedela bojovať aj svoje „duchovné dcéry, či synov, bratov, či sestry“ tak ako to dokázala ona.</p>
<p>
Pridáte sa?</p>Marcela Bagínová2017-08-19T21:51:37ZPOsypák,POpol, KAmienky.... a naša dokonalosťMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/posypak-popol-kamienky-a-nasa-dokonalost2017-03-02T20:50:18Z2017-03-02T20:48:27Z<p>
<span style="font-size:16px;">Cestárske auto sa predieralo zasneženou ulicou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj vďaka nemu môj štvorkolesový "Karol" bezpečne došiel do cieľa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V ten deň som ďakovala za malé kamienky.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Mnohým vodičom zachránili život.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">No kto z nás si spomenie na ich "užitočnosť" na jar?</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Budú iba zavadzať... a otravovať jar.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"No, už zasa máte tú popolcovú stredu..."</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">počuť z rôznych strán...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"Budete chodiť ako teliatka, označené prachom..."</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"A nebudete jesť mäso...."</em></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nuž tu sa často končí ľudské poznanie.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Človek zatvorí bránu a presvedčí seba samého,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">že popol na ľudskom čele je zbytočnosť.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Že je to len tradícia, akýsi zvyk... ,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ktorý nemá zmysel</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a otravuje rovnako ako "kamienky na krajnici cesty."</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Lenže pravda je niekde inde.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nemení sa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj keď sa postaví proti nej celý svet.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pôst prišiel aj tento rok</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a to nie iba preto, aby sme boli poznačení na čele ako teliatka,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ale...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">aby sme sa bezpečne dostali do Cieľa s veľkým "C".</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aby sme pamätali, že sme príliš malí na to, aby sme sa stali vlastníkmi Pravdy.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Naša hodnota sa podobá hodnote prachu...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">"Pamätaj, prach si a na prach sa obrátiš."</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Áno, Pane, som "prach" ktorý má slúžiť.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pomáhať iným, aby nezišli z cesty a dbať o seba,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">aby ma neodfúklo z tvojej blízkosti.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Preto:</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Chcem pred tebou Bože stáť,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">taká aká som...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">s hriechmi,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">s hnevom,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">so smútkom</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">i s radosťou.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nechcem sa pretvarovať,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ani ťa chváliť, ak bude pri mne niekto,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">kto mi bude liezť na nervy.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ani sa smiať, ak sa mi bude chcieť plakať.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ani spievať, ak moje srdce bude ponorené do bolesti.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nechcem byť iná ako "som."</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nauč ma prosím múdrosti,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ktorú si v sebe priniesol , keď si prišiel do chrámu.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Hneval si sa.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A hoci si Boh, ukázal si svoje "priame" srdce.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nepredýchal si to....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Nechválil si svojho Otca</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a neprosil si ho, aby zoslal na predavačov dobytka Božieho Ducha.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ani si nehovoril, že mu prinášaš obetu za hriešnikov....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">NIE.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bol si to stále ty.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vyskočil si a peňazomencom si poprevracal stoly,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Predavačom dobytka si vypustil ich "živý" tovar...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bol si taký, aké bolo v tej chvíli tvoje srdce</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pane, viem, že</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">k ľudskosti a k svätosti</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">patrí hnev rovnako ako láska</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Bezmocnosť tak isto ako sila...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Snaha, rovnako ako chvíľa, keď sa vzdávam.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">V túto noc tuším, že</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">pôst nie je o divadle</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a o dokonalosti pred inými...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">O potlačení pocitov, čo sú v mojom srdci.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pôst je o "priamych cestách"</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">"vyrovnaných chodníkoch",</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">čo vedú k tebe....</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prosím ťa milosť, aby sme boli k tebe úprimní....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ak nebudeme...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Stratíme samých seba....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Stratíme zmysel pre popol</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a odvahu žiť ľudskosť a lásku.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Pane, nech je tento čas pre nás časom,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">kedy sa vrátime z "krivých ciest dokonalosti"</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a nebudeme sa na nič hrať - ani pred Tebou...</span></p>
<p>
</p>Marcela Bagínová2017-03-02T20:48:27ZAj etikári potrebujú veriť v BohaMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/aj-etikari-potrebuju-verit-v-boha2017-02-03T20:10:19Z2017-02-03T20:07:47Z<p>
C<span style="font-size:16px;">opaté dievčatko vzlyká. Iné ho zasa objíma....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"Čo sa stalo?"</em> Vyzvedám a snažím sa malej druháčke osušiť slzy.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Plače ešte viac. Hovorí o tom, že jej zomrela babka...lebo bola veľmi stará... lebo bola v nemocnici..... lebo jej praskla cieva.... lebo....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Vlní sa predo mnou diagnóza, akoby ju recitoval sám lekár.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"Neboj sa. Babka je v nebi,"</em> privráva sa jej dievčinka a podáva jej keksík...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"Nie je!"</em> vreští druháčka. "<em>Mama povedala, že nebo nie je. Preto chodím na etiku. Počujete!!! Moja mama neklame."</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Objímam ju a vravím, že som si istá, že nebo je. A že ak sa ona nemôže modliť, tak sa pomodlím za babku ja.... aj spolu s jej kamarátmi z triedy..."</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;"><em>"Budeš sa teda modliť?"</em> V očiach sa jej zableskne nádej. <em>"Vieš, lebo ja sa nemôžem. Mama povedala, že Boh nie je, a vyhodila aj babkin krížik..."</em></span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Zvoní na hodinu....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Plním sľub. S deťmi sa modlíme za Rebeku, čo chodí na etiku...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A riešime otázku, či aj "etikári" môžu ísť do neba...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Presviedčam ich, že Boh tam chce mať všetkých...</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a niekto sa na nebo pripravuje už ako dieťa a niekto ako dospelý....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj etikár môže uveriť v Ježiša. Počúvajú...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Na konci hodiny sa hlási Šimon. Vraj: "<em>Keby Rebeka verila v Ježiša, tak by nemusela byť smutná. Vedela by, že jej babka je v nebi?"</em></span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Prikyvujeme.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Moja duša je akási smutná.</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Znova vidím, ako sa deti stávajú rukojemníkmi názorov a presvedčení nás dospelých.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Berieme im vieru v Boha, ktorá je pre ne tak prirodzená,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">a to len preto že sme uverili v akúsi nesprávnu predstavu Boha, ktorého nepotrebujeme.</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Berieme im túžbu po Božej láske, a neraz vypustíme zo svojich úst káravé slová typu: "Počkaj, veď Pánbožko ťa potrestá..."</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Berieme im to, čo by sme im mali dať...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">A potom, keď príde prvé stretnutie s večnosťou, len nemo pozeráme na prázdnotu ich detského srdca...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Je pravdou, že rodič môže dať dieťa na etiku alebo náboženstvo....</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Ale tu nejde o predmet,</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ide o jeho zodpovednosť za "detské srdce",</span></p>
<p>
<span style="font-size:16px;">ktoré túži byť milované, aj keď od neho odchádzajú ľudia...</span></p>
<p>
</p>
<p>
<span style="font-size:16px;">Aj etikári potrebujú veriť v Boha.... </span></p>Marcela Bagínová2017-02-03T20:07:47ZMôj príbeh alebo... skôr ako sa to staneMarcela Bagínováhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/damiana.baginova/blog/-/blogs/moj-pribeh-alebo-skor-ako-sa-to-stane2017-01-28T20:59:48Z2017-01-28T20:59:03Z<p>
Ten, čo povedal, že je ... <em>s nami až do skončenia sveta,</em></p>
<p>
bude tam stáť práve vo chvíli,</p>
<p>
keď sa večnosť premení na <strong>"dnes."</strong></p>
<p>
Keď tvoj, či môj príbeh bude nezmeniteľne dokončený....</p>
<p>
</p>
<p>
Viem, že ten deň sa blíži...</p>
<p>
Myslím naň.</p>
<p>
Čím ďalej tým častejšie...</p>
<p>
</p>
<p>
Premieľa sa mi pred očami,</p>
<p>
a aj keď sa všeličo za tie roky stalo</p>
<p>
a moje srdce je doráňané....</p>
<p>
</p>
<p>
<em>Teším sa naň.... </em></p>
<p>
</p>
<p>
Áno, občas som unavená.</p>
<p>
Osamelá, a modlím sa, aby prišiel,</p>
<p>
aby prišiel čoskoro....</p>
<p>
</p>
<p>
Nebojte sa.</p>
<p>
Ten Hore ma "nepočúva."</p>
<p>
Robí si veci po svojom.</p>
<p>
</p>
<p>
Utrpenie života pretkáva pokojom</p>
<p>
a potom ho zasa trošku pricukruje...</p>
<p>
Pridá štipku radosti zmiešanej so soľou</p>
<p>
podávanou s slzách....</p>
<p>
</p>
<p>
Pri horiacej svieci sa Mu prihováram:</p>
<p>
Predkladám mu príbehy ľudí,</p>
<p>
čo mi ležia na srdci.</p>
<p>
Tých, čo vložil do môjho života.</p>
<p>
Dávam "všetko."</p>
<p>
</p>
<p>
A v tichu - ľudsky povedané: - nevypočutej modlitby,</p>
<p>
vymieňam beznádej za odovzdanosť.</p>
<p>
Za akúsi tichú a hlbokú istotu, že "On spraví, čo bude dobré."</p>
<p>
A nakoniec sa snažím veriť, že všetko je tak ako má byť.</p>
<p>
</p>
<p>
Modlím sa....</p>
<p>
Dlhý čas....</p>
<p>
a možno pre Boha krátky....</p>
<p>
</p>
<p>
Sú totiž príbehy, čo mi neodchádzajú z hlavy ani zo srdca.</p>
<p>
Nemôžem sa prestať,</p>
<p>
lebo rovnako ako Simeon - ani ja som nedostala priepustku.</p>
<p>
"Ešte ma neprepustil..."</p>
<p>
</p>
<p>
Aj keď tuším, že raz v mojom živote tiež príde to "Simeonské":</p>
<p>
<em>"Teraz, Pane prepustíš svojho sluhu podľa svojho slova."</em></p>
<p>
</p>
<p>
Trápim sa.</p>
<p>
Som človek tohto sveta</p>
<p>
a ten by chcel vidieť "výsledky"...</p>
<p>
No viem, že ich neuvidím....</p>
<p>
A tak prosím, aby prišla do môjho srdca viera.</p>
<p>
Z hlbočín hĺbky môjho vnútra sa derie to staré, biblické:</p>
<p>
<em>"Verím, ale Pane, prosím pomôž mojej nevere."</em></p>
<p>
</p>
<p>
Po tmavých nociach bez sna</p>
<p>
túlajú sa ľudia...</p>
<p>
Kedysi som ich častovala prívlastkom: "blízki".</p>
<p>
Dnes ich halím do iných slov...</p>
<p>
Do písmen topiacich sa pod perinou samoty a sklamania.</p>
<p>
</p>
<p>
A aby ste vedeli:</p>
<p>
Samota je hlúpa, stará, egoistická dáma.</p>
<p>
Nahovára si, že je vládkyňou celého srdca,</p>
<p>
spomienok, túžob, zranení i môjho domu.</p>
<p>
No mýli sa.</p>
<p>
</p>
<p>
Vo chvíli jej slávnostného prejavu</p>
<p>
prichádza Nečakaný...</p>
<p>
Pán príbehov.</p>
<p>
Pán večnosti.</p>
<p>
Pán zlatého kľúča.</p>
<p>
Pán svetla, čo otvára svoju komnatu v pravý čas.</p>
<p>
</p>
<p>
Aj keď Ho nevidím, viem že je tu.</p>
<p>
Stačí mi Jeho vánok</p>
<p>
Vánok menom Dôvera.</p>
<p>
Šepot, že v mojom príbehu ostane ten, kto ostať má.</p>
<p>
Ostatní sa neprídu rozlúčiť ani na cintorín.</p>
<p>
</p>
<p>
V tie prebdené noci</p>
<p>
listujem v katalógoch hriechov a sklamaní....</p>
<p>
Dávam ich a sú mi dané...</p>
<p>
Som hriešnik, ako všetci iní...</p>
<p>
a preto si volím Boha za svojho obrancu.</p>
<p>
Rovnako ako mýtnik sa v bolesti</p>
<p>
zmôžem len na pár slov:</p>
<p>
<em>"Pane, odpusť mne hriešnej..."</em></p>
<p>
</p>
<p>
Tá chvíľa príde...</p>
<p>
Raz sa mi minie všetok atrament.</p>
<p>
A príbeh života si so mnou</p>
<p>
bude chcieť prečítať Boh.</p>
<p>
Zamkneme sa - tam "Hore"</p>
<p>
a vy?</p>
<p>
Tu ostanete na zemi.</p>
<p>
</p>
<p>
Skôr ako sa to stane,</p>
<p>
prosím odpustite mi,</p>
<p>
ak som vám ublížila.</p>
<p>
</p>
<p>
A modlite sa.</p>
<p>
Nech sa raz pred mojim zrakom otvorí</p>
<p>
komnata svetla.</p>
<p>
Nech môj Kráľ ma pozve tam,</p>
<p>
kde sa dôvera zmení na poznanie.</p>
<p>
</p>
<p>
Píšem to skôr...</p>
<p>
ako sa mi minie atrament.</p>
<p>
A sľubujem, že ak budem raz tam "hore"</p>
<p>
budem prosiť Pána,</p>
<p>
aby vám žehnal.... Amen.</p>Marcela Bagínová2017-01-28T20:59:03Z