Svätý František de Laval, prvý biskup Kanady /6. 5. 2018/ * 30. apríl 1623 Montigny-sur-Avre, Francúzsko † 6. máj 1708 Québec, Kanada

Svätý František de Laval, prvý biskup Kanady František de Laval sa narodil v jednej z najväčších rodín Francúzska 30. apríla 1623 v Montigny-sur-Avre v diecéze Chartres. Jeho rodičia Hugo de Laval a Michaela de Pericord ho vychovávali pre život pevných kresťanských zásad. Pokračoval vo svojich štúdiách u jezuitov v kolégiu La Flèche, kde v roku 1631 vstúpil do Mariánskej kongregácie a prijal tonzúru, pretože pri kontakte s misionármi, ktorí sa vrátili zo zahraničia, sa rozhodol vybrať si zasvätený život. Rok po otcovej smrti (1635) bol vymenovaný za kanonika z Évreux jeho strýkom biskupom. Aby nadviazal na svoje kňazské povolanie, vstúpil do kolégia Clermont v Paríži, kde ukončil štúdium teológie, ale po smrti jeho dvoch starších bratov v roku 1645 bol nútený starať sa o rodinné záležitosti, lebo sa stal jej hlavou. Za kňaza bol vysvätený 1. mája 1647 a kňazskú službu vykonával v Paríži. V nasledujúcom roku bol vymenovaný za arcidiakona z Évreux (generálny vikár) a bezprostredne nato začal sériu vizitácií v diecéze. V roku 1652 sa do Francúzska vrátil jezuita otec Alexander de Rhodes, aby vyhľadal kňazov, ktorí by boli ochotní ísť na Ďaleký východ a v roku 1653 Rada kráľovnej, ktorej členom bol tiež sv. Vincent z Paoli (1551 – 1660), vymenovala Františka de Laval za apoštolského vikára v Tonkine v Indočíne. František odstúpil z postu arcidekana a spravovaním rodinných záležitostí poveril mladšieho brata. Ale túto úlohu nemohol vykonať pre názorové rozdiely, ktoré vznikli vo východných krajinách zo strany kolonizačných európskych národov. Následne sa na štyri roky (1654 – 1658) utiahol do Hermitage (Pustovne), kde bola škola spirituality v Caen, ktorú viedol francúzsky mystik Jean Bernières de Louvigny (1602 – 1659). Aj misionári z Kanady v tom čase žiadali o apoštolského vikára a pápež Alexander VII. v roku 1658 vymenoval Františka de Laval za apoštolského vikára pre Nové Francúzsko a za titulárneho biskupa Petry. František tentoraz okamžite odcestoval. Opustil Francúzsko a pristál v Kanade 16. mája 1659 a o mesiac neskôr prišiel do Quebecu. Jeho neúnavný apoštolát trval viac ako tridsať rokov. Bol zapojený v celej organizácii života Cirkvi, keď začínal prakticky z ničoho, teda vo farnostiach, misiách, školách, náboženských spoločenstvách, v boji proti zneužívaniu Indiánov obchodníkmi a v boji proti galikanizmu guvernérov (hnutie maximálnej slobody a autonómie od Rímskej kúrie vytvorené v rámci Cirkvi vo Francúzsku za čias kráľa Filipa Pekného). V roku 1662 sa vrátil do Francúzska na návštevu. Od kráľa Ľudovíta XIV. získal mnohé výsady pre Cirkev v Kanade. Po jeho návrate 26. marca 1663 založil v Quebecu seminár, ktorý sa v roku 1852 stal Univerzitou Laval. Pretože sa rozšírila oblasť jeho apoštolského vikariátu, požiadal Svätú stolicu o zriadenie diecézy, čo sa učinilo dekrétom pápeža Klementa X. dňa 9. októbra 1670. Od 1. októbra 1674 Vikariát Nové Francúzsko sa stalo diecézou Quebec a František de Laval bol jej prvý biskup. Biskupskú vysviacku prijal dňa 8. decembra 1674 z rúk pápežského delegáta. Jeho dielo pastiera bolo naplnené tým, že prinášalo mierové spolužitie medzi domorodým a európskym ľudom, bojom proti poľutovaniahodnému obchodu s alkoholickými nápojmi Indiánom a podporou inštitúciám. Konsolidoval základy svojej diecézy, ktorá priniesla veľa dobra životu Cirkvi v Kanade a v celej Severnej Amerike. Dôležité rozhodnutia konzultoval s duchovenstvom. Jeho horlivosť inšpirovala život náboženských komunít k podnetnému apoštolátu. Bol apoštolom Svätej rodiny, ktorej úctu šíril vo všetkých domoch a medzi Indiánmi. V roku 1676 podporil vytvorenie Kongregácie Našej Panej, z ktorej sa stala neklauzúrovaná komunita rehoľníčok, ktoré sa venovali vyučovaniu. Vo vtedajšej dobe to bola v Cirkvi novinka. Jeho neúnavná práca bola rozšírená na pomoc chudobným, v zakladaní a rozširovaní malých škôl, v školách umenia a remesiel na prípravu remeselníkov, ktorí boli potrební pre život kolónie. Chcel zostať vždy verný spojeniu s Rímskou cirkvou napriek prevládajúcemu galikanizmu. Osobne viedol život modlitby, umŕtvovania a dobrovoľnej chudoby. Svoj majetok daroval semináru a jeho správu zveril predstavenému. Osobne urobil všetko pre pomoc chorým, či už v nemocnici Hotel-Dieu v Quebecu alebo v seminárnej ošetrovni, či v chatrčiach Indiánov. Sám si uložil ťažký životný štýl. Až do posledných rokov mal vo zvyku spať na podlahe. Vstával o druhej ráno, aby o pol piatej slúžil svätú omšu pre pracovníkov Quebecu. Takéto odriekanie prinieslo svoje ovocie: počet farností sa vyšplhal z piatich až na 35, kňazov z 24 na 102 a rehoľníčok z 22 na 97. Zo zdravotných dôvodov po desiatich rokoch intenzívnej biskupskej služby v roku 1684 z úradu odstúpil, pričom naďalej bol veľkým prínosom pre jeho nástupcu. Žil ešte ďalších dvadsať rokov v jeho seminári v Quebecu, v chudobe, v pokore a v modlitbách. Tu aj zomrel vo veku 85 rokov dňa 6. mája 1708. Bol pochovaný v krypte katedrály. V roku 1878 sa v Quebecu začal proces jeho blahorečenia. Dňa 28. februára 1960 mu bol priznaný titul ctihodný. Pápež Ján Pavol II. ho blahorečil 22. júna 1980 s dňom oslavy 6. mája. Dňa 30. mája 1993 jeho pozostatky boli preložené do jemu zasvätenej kaplnky v interiéri novej baziliky – Katedrály Našej Pani v Québecu. Pápež František vydal dekrét ekvipolentnej kanonizácie dňa 2. apríla 2014. Zdroj:www.životopisysvatych.sk