Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Back

Životopisy svätých

Bl. Bedřich Bachstein a 13 spoločníkov, pražských mučeníkov /15. 2. 2019/ † 15. február 1611 Praha, Česká republika 14 prazskych mučeníkov

Bl. Bedřich Bachstein a 13 spoločníkov, pražských mučeníkov 14 pražských mučeníkov Vo fašiangový utorok, 15. februára 1611, bolo krutým spôsobom zavraždených 14 františkánov, ktorí patrili do konventu pri kostole Panny Márie Snežnej v Prahe, v Novom Meste. Do Prahy prišli ako misionári, aby tu pastoračne slúžili katolíckej menšine, hlavne kázňami, náboženskými rozhovormi a vzorným príkladom rehoľného života. Pôsobili v konvente a pri kostole, ktorý založil cisár Karol IV. v roku 1347 pre karmelitánov, ale ktorý bol začiatkom 17. storočia v ruinách a opustený. Cisár Rudolf II. dal v roku 1604 zvláštnym diplomom „na večné časy“ celé kláštorné teritórium do užívania františkánom. Noví rehoľníci pochádzali z rôznych európskych národov, žili však už nejaký čas na území Čiech – prišli do Prahy z Brna a Olomouca – a takmer všetci ovládali češtinu. Kňazi boli spovedníkmi významných osobností a aj medzi arcidiecéznym duchovenstvom si ich vážili, pretože ich využívali ako rozhodcov v sporných záležitostiach. Časť pražskej verejnosti, vo väčšine nekatolíckej, sa k nim však už od začiatku správala nepriateľsky. Nešlo však o nejakú všeobecnú nenávisť: na stavbu kostola Panny Márie Snežnej prispel napríklad aj Majster Bacháček, rektor Karlovej univerzity, ktorá bola husitská. Vyhrážky a nepriateľské prejavy sa stupňovali hlavne od konca januára 1611, počas doby tzv. vpádov pasovských vojsk do Čiech. Nepotvrdená správa o ukrývaní porazených pasovských jazdcov v kláštoroch obrátila hnev Pražanov proti kostolom a kláštorom. Vývoj udalostí a rad predchádzajúcich incidentov stačili na to, aby františkáni mohli predvídať, k čomu môže dôjsť. I napriek tomu Prahu neopustili a až do konca zostali na svojom mieste. V osudný utorok 15. februára 1611 nariadil vikár kláštora Fridrich Bachstein, aby nikto neopúšťal areál. Pretože bol podľa konštitúcií rádu zodpovedný za život hlavne mladších bratov, šesť z nich odviedol na územie kostola do relatívneho bezpečia. Okolo jedenástej hodiny doobeda obklopilo areál Panny Márie Snežnej asi 700 ozbrojených ľudí, prevažne mestskej lúzy. K vyvraždeniu rehoľníkov došlo postupne v troch etapách, v priebehu asi štyroch hodín. Útočníci sa rozdelili do niekoľkých skupín. Početná skupina útočníkov vtrhla najprv do chrámu tu krutým spôsobom zabila dvoch kňazov a brata laika. V samotnom kláštore našli votrelci štyroch rehoľníkov, ktorých zavraždili. Po dlhšej dobe objavili násilníci schody vedúce z horného poschodia kláštorného ambitu na územie kostola, kde sa ukrývalo zostávajúcich sedem rehoľníkov. Obnažené a zohavené telá zavraždených boli pochované v kláštornej dolnej krížovej chodbe blízko brány až v sobotu. Veriaci od počiatku považovali umučených bratov za Bohom oslávených mučeníkov a čoskoro sa začali šíriť povesti o zázračných javoch nad ich hrobom. Už päť rokov po ich smrti prikázal pražský arcibiskup Jan Lohelius exhumovať telá a pochovať ich v kaplnke Panny Márie. Pri tejto príležitosti bolo zistené, že podľahli len minimálnemu rozkladu. V tejto kaplnke – dnes zasvätenej sv. Michalovi – odpočívajú dodnes, a to pod oltárom sv. Petra z Alkantary, ktorý bol postavený až v 2. polovici 17. storočia. Súkromná úcta k nim nebola nikdy prerušená a výročná pamiatka ich smrti bola slávená vždy nejakou formou pobožnosti. Prvé kroky k procesu blahorečenia boli urobené v 70. rokoch 17. storočia, určité prekážky však znemožnili jeho pokračovanie. Podobne nebol skončený ani proces začatý v rokoch 1907 – 1910. Až v rokoch 1933 – 1944 prebehol riadny diecézny proces, ktorého úradné spisy boli dňa 13. októbra 1947 odovzdané do Ríma. Telesné pozostatky umučených rehoľníkov boli vtedy exhumované, prehliadnuté a identifikované. Nasledujúca politická situácia, spojená s prerušením diplomatických stykov s Rímom a útlakom Cirkvi, oddialila riešenie o viac ako 40 rokov. Listom datovaným v Prahe dňa 25. februára 1992, požiadali biskupi Československa o obnovenie procesu. Kongregácia pre svätorečenie potvrdila dekrétom zo dňa 20. apríla 1994, že diecézny proces bol po dôkladnom preskúmaní uznaný za platný a že má byť teda záležitosť smerovaná k úspešnému zakončeniu. Mená štrnástich umučených bratov sú: Kňazi: Fridrich Bachstein, vikár kláštora, český kazateľ, pôvodom z Pěnnej u Jindřichova Hradce (vek asi 50 rokov) Ján Martinez, Španiel, sakristián (vek asi 40 rokov) Šimon, Francúz, zbieral almužny (vek asi 30 rokov) Bartolomej Dalmasoni, Talian z Ponte San Pietro pri Bergame, mal na starosti obnovu kostola a kláštora Ďalej boli v konvente štyria klerici študujúci bohoslovie: Hieronym – gróf z Arese, Talian z Milána, diakon (vek asi 24 rokov) Gašpar Daverio – z Bosto pri Varese, Talian, poddiakon (27 rokov) Jakub z Augsburgu, Nemec, bohoslovec s nižším svätením s dočasnými sľubmi (18-20 rokov) Klement zo Švábska, Nemec, bohoslovec s nižším svätením s dočasnými sľubmi (18-20 rokov) Bratia laici: Krištof Zeld, Holanďan, starší kuchár (vek asi 70 rokov) Ján Didak, krajčír; vlasť neudaná, asi teda pochádzal zo zemí Koruny českej (vek 30 až 40 rokov) Ján Rode, Talian z Monte Piano pri Brescie, záhradník a pomocný sakristián (vek asi 30 rokov) Emmanuel, mladší kuchár, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 30 rokov) Novici: Ján, kandidát bohoslovia, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 18 rokov) Anton, pomocník v kuchyni, asi zo zemí Koruny českej (vek asi 18-20 rokov) Zdroj:www.životopisysvatych.sk

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations