« Back

Životopisy svätých

SV. JÁN FRANTIŠEK RÉGIS ľudový misionár /16. 6. 2019/ (1597 - 1640)

SV. JÁN FRANTIŠEK RÉGIS ľudový misionár Sv. Ján František Régis (č. Réžis) pochádzal z južného Francúzska. Narodil sa 31. januára 1597 v obci Fontcouverte medzi mestami Narbonne a Carcassone. Jeho otec bol zámožný a mal hodnosť kapitána vo vojsku "Protihugenotskej ligy". Keď mal Ján František 14 rokov, rodičia ho poslali do mesta Béziers, aby tam študoval na jezuitskom kolégiu. Ale keďže tamojšie kolégium nemalo internát/ mládenec býval so šiestimi ďalšími na súkromnom byte. Už tam sa prejavovala jeho tajomná charizma apoštola. Jeho spoločníci nielen prijímali jeho rozhodnutie v sporných otázkach, ale podľa jeho návrhu viedli disciplinovaný spôsob života. Tak napr. pri spoločnom jedle vždy jeden z nich nahlas čítal. V čítaní sa striedali. Ako 16-ročný (v r. 1613) vstúpil do bratstva "Modrých kajúcnikov", ktorí navštevovali chudobných, vylučovali ich a pomáhali im; okrem toho navštevovali chorých v nemocniciach a väzňov v žalároch. Stal sa aj členom Mariánskej kongregácie. Keď skončil štúdium v kolégiu, so súhlasom rodičov vstúpil do jezuitskej rehole. Noviciát začal 8. decembra 1616 v meste Toulouse. Mal takmer 20 rokov. Po noviciáte Ján František študoval filozofiu a po nej ho predstavení poslali vyučovať v kolégiu. Hoci nebol ešte kňaz, so súhlasom predstavených cez nedele a sviatky chodil apoštolovať na vidiek okolo mesta Le Puy. Raz istá žena po jeho kázni zvolala: "Šťastlivá matka, ktorá priviedla na svet tohto synka, a šťastlivá som ja, že som ho počula kázať!" V r. 1628, keď Ján František študoval v Toulouse teológiu, vypukol "vredový mor". Viacerí jezuiti zomreli v službe nakazených. Študentov teológie poslali na istý vidiecky majer, aby sa tam zachránili pred nákazou. Ján František sa žiadal do služby chorých, ale predstavení mu nedovolili s odôvodnením, že ešte nie je kňaz. Darmo poukazoval na príklad sv. Alojza, ktorý zomrel v službe chorých tiež len ako študent teológie. Napokon mu predstavení dovolili skrátiť štúdium a na jar 1630 ho dali vysvätiť za kňaza. Skrátením štúdia sa Ján František zriekol možnosti dosiahnuť slávnostnú rehoľnú profesiu. To ho však netrápilo. Chcel čo najskôr slúžiť ľudom, ktorí potrebovali duchovnú a podľa okolností aj telesnú pomoc. Začiatok plnej misionárskej činnosti mu však oddialili jeho príbuzní. Vznikli totiž medzi nimi vážne rozbroje pre rodinné veci. A predstavení poslali mladého kňaza, aby sprostredkoval medzi svojou rodinou dorozumenie a pokoj. Urobil to s prekvapujúcim úspechom a s povzbudením všetkých. Vtedy jeho provinciál písal o ňom generálnemu predstavenému Muziovi Vitelleschimu: "Podľa všeobecného presvedčenia dostal z neba vynikajúcu schopnosť pre misionársky život; nik nemôže odporovať účinnosti jeho reči. Okrem toho, keďže veľmi miluje kríž a utrpenie, všetci myslia, že odteraz ho treba zamestnať len ako misionára." Ale toto "len" sa muselo odložiť ešte o deväť mesiacov, lebo Ján František musel zastupovať chorého spolubrata-profesora. No už vtedy sa popri vyučovaní venoval kázaniu. Naplno sa začal venovať misionárskej činnosti v meste Montpellier pri stredomorskom pobreží. Toto mesto bolo v medzináboženských bojoch jednou z hlavných pevností heretikov. Páter Ján František Régis sa hneď od počiatku predstavil ako jednoduchý evanjeliový kazateľ. Jeho slová boli z veľkej časti účinné preto, lebo ich mohli pochopiť aj najjednoduchší ľudia. Keď slávny kazateľ tých čias Guillaume Pascal prechádzal cez Montpellier, mal príležitosť počuť ho kázať. Vtedy vyhlásil: "Ó, aké márne sú naše starosti o okrášlenie našich rečí! Na jednoduché vysvetľovanie katechizmu tohto muža pribiehajú ľudia v zástupoch a obracajú sa, kým naša strojená výrečnosť nedosahuje nijaké alebo iba biedne výsledky, ktoré nemajú budúcnosť." K misionárovým slovám sa pripájali aj jeho skutky. Pre chudobných, ktorí nemali na čom spávať, zbieral slamu z domu do domu. Keď nazbieral väčšie množstvo, naložil si ho na svoje silné plecia a roznášal tým, ktorí potrebovali. Každú sobotu chodil po bohatších domoch a zbieral peniaze "pre chudobného Krista", "pre nahého Ukrižovaného", "pre Vykupiteľa, ktorý nemá strechu nad hlavou". Prirodzene, bolo to pre chudobných, v ktorých videl Krista. Prosil s takou úprimnou poníženosťou, že neodchádzal od nijakých dvier s prázdnymi rukami. Dňa 6. novembra 1633 páter Ján František skladal posledné rehoľné sľuby, ktorými sa definitívne pripútal k reholi ako jednoduchý duchovný koadjútor, pomocník. Krátko potom ho predstavení poslali do hornatého kraja Cévennes na západ od dolného toku rieky Rhône. Zvlášť pôsobil v oblasti Vivarais, kde 80 miest a dedín bolo spustošených herézou a mravnou biedou. Táto zasahovala aj duchovných. Preto sa misionár osobitne venoval posväcovaniu kňazov. Niektorí zmenili život, ale iní zase sa usilovali zbaviť nepríjemného mravokárcu. Chodili sa sťažovať svojmu mladému biskupovi a písali mu listy plné intrigánskych sťažností na horlivého misonára. Bolo ich toľko, že biskup si ani neoveril pravdivosť žalôb, ani nežiadal Jána Františka o vysvetlenie, ale jednoducho ho vykázal z toho kraja. Postihnutý jezuita sa uchýlil do kláštora v meste Le Puy. Medzitým šli aj do Ríma listy, ktoré obviňovali misionára z vážnych pokleskov proti "rozumnosti". Generálny predstavený odpovedal v liste zo 4. decembra 1634 provinciálovi: "Veľmi ľutujem, že páter Ján František prejavil toľko naivity a nerozumnosti... Treba ho potrestať primerane previneniu." Medzičasom sa ujal veci aj starosta mesta Le Puy. Dal všetko prešetriť a potom predložil správu biskupovi. Vyšla najavo rehoľníkova nevina. Biskupa mrzelo, že tak ľahko uveril ohováračom a odsúdil nevinného misionára. Verejným vyhlásením sa usiloval napraviť chybu. Okrem toho generálovi rehole písal, že pátrovi sa dalo vyčítať iba to, že sa priveľmi obetoval bez ohľadu na svoje zdravie. Nevedno, či pátrovi Jánovi Františkovi Régisovi tlmočili generálovo pokarhanie. Ale azda - aspoň čiastočne - aj pod vplyvom nepochopenia v rodnom kraji písal v polovici decembra 1634 svojmu najvyššiemu predstavenému list, v ktorom ho žiadal, aby mu dovolil odísť do kanadských misií medzi divochov. Páter Vitelleschi medzitým dostal správu o misionárovej bezúhonnosti, a preto mu odpovedal priateľským listom. V ňom pochválil jeho misionárske túžby, ktoré bude viesť v evidencii. Ale zatiaľ nech sa riadi podľa pokynov svojho miestneho predstaveného. A ten usúdil, že Régisova Kanada je kraj Vivarais, kde žijú divosi, ktorých treba obracať. A tak sa misionár vrátil medzi svojich horniakov, aby tam naďalej prežíval radosti, ale aj útrapy apoštolského života. V r. 1636 si ho zavolal biskup do mesta Le Puy a vravel mu: "V obnovnej práci, ktorú Vám zverujem, zažijete nepochybne mnohé protivenstvá, ale ja Vás budem podporovať svojou autoritou a odteraz Vám dávam všetky dovolenia, ktoré potrebujete". Tento prejav dôvery bol pre pátra Régisa nielen zadosťučinením za to, čo dovtedy vykonal, ale aj povzbudením k väčšej horlivosti. Svedkovia jeho katechéz vraveli: "Tak rozpráva o tajomstvách viery, ako by ich videl svojimi očami". A podobne ako kedysi v Montpellier aj v Le Puy dopĺňal svoje kázne charitatívnymi skutkami. Ovocím jeho práce boli zástupy kajúcnikov, ktorým vo sviatosti pokánia sprostredkoval zmierenie s Bohom, s ľuďmi i s vlastným svedomím. Najobdivuhodnejšie výsledky dosahoval v apoštoláte medzi mravne narušenými ženami. Tie, čo opustili nerestný život, spočiatku umiestňoval vo vhodných rodinách. Peniaze na ich vydržiavanie zbieral v meste ako almužnu. Neskôr však so súhlasom biskupa zriadil pre ne spoločný dom, kde sa im mohol sústavnejšie venovať pri ich prevýchove k normálnemu ľudskému a kresťanskému životu. Tento spoločný dom nazýval jednoducho "útulok". Ale zlé jazyky tu videli novú možnosť obtierať sa o horlivého misionára. Výsledkom toho bolo rozhodnutie miestneho jezuitského predstaveného, podľa ktorého páter Ján František nemal už chodiť do útulku. Misionár poslúchol. Čo však robili jeho horniaci? Páter na nich nezabudol. Najmä v zime sa usiloval nájsť si čas a spôsob, ako medzi nimi udržať kresťanského ducha. Sprevádzala ho povesť divotvorcu, lebo neraz dosiahol svojou modlitbou náhle uzdravenie. Avšak na tom si nezakladal. Raz ho istá dáma verejne zvelebovala za mimoriadne uzdravenie jej syna. On ju však zahriakol: "Vedzte pani, že Boh robí oveľa väčší zázrak, keď obráti zatvrdnutého hriešnika". Dňa 13. decembra 1640 zišiel z hôr nečakane do mesta Le Puy. Navštívil istého spolubrata a povedal mu: "Prerušil som misie, aby som sa pripravil na smrť. Chcem sa poriadne vyspovedať z celého života, lebo som si istý, že je to moja posledná možnosť." Po spovedi sa znovu vrátil do vrchov. Chodil z dediny do dediny, vyučoval, spovedal, potešoval, a to s akousi materinskou nežnosťou. Večer 23. decembra prechádzal so spoločníkom do obce La Louvesc. Ale bolo veľa snehu, takže v lese stratili cestu a blúdili. Až keď sa rozvidnievalo, mohli sa zorientovať a nájsť správny smer. Po troch hodinách namáhavej chôdze dosiahli ciel cesty. Páter Ján František bol rozpálený nielen od prekonanej námahy, lež aj od horúčky. Ale pokračoval v programe: slúžil sv. omšu, vyučoval katechizmus, kázal, spovedal. Tak to bolo aj na sviatok Božieho narodenia. Na sviatok sv. Štefana celé doobedie spovedal. O druhej popoludní mal sv. omšu. Potom šiel znovu spovedať. Ale okolo spovednice bolo toľko ľudí, že si netrúfal pretlačiť sa ta. Preto si sadol na stoličku pri oltári a tak spovedal. No večer sa odrazu zrútil a stratil vedomie. Zhrození okolostojaci ho chytili a odniesli do fary. Za nimi sa tisli ľudia, ktorí sa nestačili vyspovedať. Na posteli sa kňaz prebral a otvoril oči. Keď videl svojich vrchárov, usmial sa. Ľudia napchatí v miestnosti kľačali, plakali a prosili o rozhrešenie. Iba s námahou mohol pozdvihnúť ruku a požehnať ich. Páter Ján František Régis žil ešte päť dní. Ľudia ho opatrovali, ako najlepšie vedeli. No už nebolo pomoci. K polnoci 31. decembra 1640 kňaz povedal svojmu spoločníkovi, rehoľnému bratovi Bideau: "Ach, môj brat, vidím nášho Pána a Pannu Máriu, ako mi otvárajú nebo!" A tento posledný deň svojho života zakončil modlitbou: "Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha!" Mal necelých 44 rokov, z ktorých bol desať rokov kňazom. Pochovali ho v obci La Louvesc, medzi vrchármi, ktorým venoval svoje posledné životné sily. Pápež Klement XI. vyhlásil v r. 1716 Jána Františka Régisa za blahoslaveného a pápež Klement XII. v apríli 1737 za svätého spolu so sv. Vincentom de Paul. Jeho hrob sa stal cieľom veľkých pútí. Keďže však vo výročitý deň jeho smrti - na konci decembra - bolo toto miesto ťažko prístupné, určili jeho sviatok na 16. júna. V jezuitskej reholi sa spolu s inými slávi 2. júla. Zdroj:Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Priatelia dobrej knihy Trnava 1992.

Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families
Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations