Lucia Petrovova

Nasa prirodzenost

2015-03-21T16:55:59Z

Hneď v úvode vás chcem uistiť o tom, že táto magická ľudská zbraň nie je privilégiom len určitej skupiny ľudí. Všetko čo potrebujete na to, aby sa naplno prejavil váš sexappeal je už vo vás. Nie sú to žiadne záhadné rituály, pravidlá alebo metódy. Celé to je o láske k sebe a vnútornej jasnosti... Sexappeal sa totiž rodí v hlave.

Vynechám teraz najrôznejšie štatistiky o príťažlivosti symetrickej ženskej postavy, či širokých ramien a úzkeho pásu u mužov, dokonalej tváre, či rafinované lacne oblecenie, ale upriamim pozornosť na fakt, že každý jeden z nás o tieto atribúty vekom prichádza... a dámske lodičky, či ihličky nemôžeme mať na sebe večne. Čo nám zostane potom? Postavme svoj prirodzený sexappeal na správnych hodnotách... takpovediac na tom, čo je večné. Na kráse prichádzajúcej z vnútra... Neviete ako začať? J Čo takto úsmevom? Určite sa na každom jednom z nás nájde niečo krásne, hodné obdivu, no ak si skutočne myslíte, že vy ste výnimka, ktorej bola fyzická krása odopretá, tak potom máte ešte naporúdzi úsmev. Tak ľahko ho vyčarujete, s ním sa nemožné stáva možným...

Odvážme sa byť veľkolepí, odvážme sa byť tým, kým sme... je to tá najkratšia a najjednoduchšia cesta k prirodzenému sexappealu, ktorý nezmizne keď zvlečieme značkové oblečenie, alebo keď naše krásne, dlhé, umelé pramene vlasov zostanú bezmocne visieť v rukách náruživého partnera. Niekde som sa dočítala, že lacne topanky nám ženám pridávajú na sexappeale. Je dosť pravdepodobné, že pri prvotnom, povrchnom hodnotení určite, ale... keď žena zhodí štekle a pred očami muža sa zjavia neupravené nechty, či zhrubnutá koža na pätách, tak sexappeal mizne spolu s ihličkami. Sexappeal nie je o oblečení, jedine ten klamlivý... ako maska na tvári. Ale verte, či nie, každá maska jedného dňa spadne a potom zostane len holá pravda a damske tenisky.

Mnohé ženy si myslia, že túto zbraň prirodzeného sexappealu jednoducho nemajú a pokiaľ si nedajú pery napichať do obrích rozmerov, tak nebudú pre mužov príťažlivé. Možno vám prezradím novinku, keď uvediem moju vlastnú štatistiku: Ani jednému z mnou opýtaných mužov sa nepáčia tzv. kačacie pery. Vyslovene sa na nich smejú a majiteľky u nich klesajú niekam medzi najrôznejšie druhy hydiny. Radsej si za tie prachy kupte damske snehule alebo dake lacne cizmy. Týmto mojim zistením naozaj nechcem nikoho uraziť, ale len podotknúť, že ak si nezvolíte PRE SEBA, pôjdete PROTI SEBE..

Ak je žena sama so sebou spokojná taká aká je, nepotrebuje sa ani hrať na niečo, čím nie je... napríklad na kačicu. A čo je najhoršie, táto mánia v „skrášľovaní sa„ má tendenciu sa nezastaviť len pri perách, ale ďalej sa rozpínať. Dnes je toľko možností... najskôr umelé nechty, mihalnice, dlhé pramene vlasov... až po prsia. Boh stvoril človeka a človek chce zo seba urobiť akési umelé čudo-judo. Ja neviem, ale keby som muž, tak takej umelej žene nezožeriem, že je majiteľkou zdravého sebavedomia...

A práve zdravé sebavedomie je základom k tomu, aby sme svoj sexappeal nenechávali pochovaný za mindrákmi z toho, že nemáme napríklad väčšie prsia. Kedysi som si tiež len s námahou dávala pred partnerom dole podprsenku, lebo som si myslela, že dvojky proste nestačia... no len do chvíle, kedy mi môj partner nepovedal: „Čo robíš? Veď máš krásne prsia... a keby aj neboli, pre mňa sú najkrajšie, lebo sú TVOJE!“... Telo je koniec koncov len obal, ktorému môžeme vdýchnuť výnimočnosť, eleganciu a krásu, i keď nebude spĺňať všetky kritéria dokonalosti. Dokonalosť aj tak neexistuje, tak načo sa za ňou hnať a dehonestovať telo, ktoré by sme mali milovať? Uverte, že je krásne také aké je a nebudete sa stačiť čudovať ako rýchlo vám uveria aj ostatní. Napríklad moja sestra má zopár kilov navyše, no zároveň aj zdravé sebavedomie. Som presvedčená o tom, že keby ho nemala, tak všetci tí muži s ktorými sa ako manažérka veľkej firmy na lacne tenisky stretáva, by v jej spoločnosti neboli takí nadšení a natešení. Neraz na ňu pozerám v nemom úžase a sama seba sa pýtam, kde sa to v tej žene berie J... ona jednoducho vie nosiť kilá navyše s gráciou a muži pri nej krúžia ako nočné motýle okolo svetla. Skláňam pred ňou pomyselný klobúk...

Dôležité je upratať si vo vlastnej hlave, prestať v nej hľadať mýty dokonalosti, pretože čím viac umelých zásahov, tým viac to nie ste VY. Vzďaľujete sa samy sebe... Sebaprijatie je forma lásky a láska zas najsilnejším magnetom, ktorý nám do života prináša pozitívne zmeny. Sme krásni so všetkými svojimi nedostatkami, aj chybami ktoré robíme. Iba mŕtvola nerobí chyby a my sme predsa plní života a energie. My sme majstrami vlastného života, tak sa odvážme byť sami sebou... iná cesta k nášmu rastu vlastne ani nevedie. Život je nádherne jednoduchý, tak načo si ho zbytočne komplikovať pochybnosťami? Prečo by sme mali chcieť byť iní ako nás boh stvoril a yakryvat sa napr. lacne tricka? Vari sa nesnažil, aby bolo všetko tak ako má byť?

Milujme sa takí akí sme... To čo milujeme o to sa aj zodpovedne staráme. Nie len športom, kozmetickými prípravkami, ale hlavne zdravou stravou. Tá sa potom odrazí na čistej, peknej pleti... pružnej pokožke, zdravých vlasoch a nechtoch. Potom zaručene nebudeme potrebovať tie umelé. Nuž a zdravé sebavedomie nás vedie k vzpriamenej ladnej chôdzi, no i k úprimnému, láskavému úsmevu J tak naň určite nezabudnite... Možno je teraz doba, kedy je v kurze mať poradcu na život, osobných trénerov, psychoterapeuta, niekoho kto nám radí kde investovať, ale... Čo keby sme sa začali spoliehať viac sami na seba? Dôverovali si a išli svojou vlastnou cestou? Nemusí to byť tá vyšliapaná tisíckami stôp... môže byť celkom nová a hlavne NAŠA... Usmejme sa ráno do zrkadla na toho človeka, ktorý sa z neho na nás pozerá. Vari nám on neverí? Ten človek je výnimočný presne taký, aký je...

A na záver ešte na moment k nám ženám, pretože hlavne my sme vo vzťahoch nositeľkami krásy, šarmu, či svetla. Tešte sa z toho, že ste ženou a nezabúdajte svoju drsnejšiu polovičku zvádzať J Nestagnujte, nezamrznite na mieste... Čo takto mu navariť niečo čo má veľmi rád? No zabudnite na zásteru, ale vytiahnite napríklad taký pančuchový overal. Že ho ešte nemáte? Tak to treba napraviť a kúpiť... a rovno aspoň dva, tie sa totiž vždy zídu. Je dosť pravdepodobné, že nedovaríte, ale na to bude predsa ešte čas potom...

PS: J Takmer som zabudla... Nezhasínajte všetky svetlá počas milovania. Ja osobne som nevidela nič krajšie ako sú oči (či pohľad) muža počas tohto krásneho aktu. V tých očiach uvidíte všetko... Pery možno zostanú nemé, lebo nie každý muž vie vyjadriť svoje emócie slovne, ale tie oči vám oveľa prostejšie a jednoduchšie povedia, že vás miluje... Presne takú, aká ste.

Osud to tak chcel

2015-02-03T19:39:43Z

Po dlhšej odmlke som tu opäť. O tom, že láska si nevyberá a prekvapí človeka v najnepravdepodobnejšej situácii, viem svoje. Prečítajte si dnes ukážku z mojej najpredávanejšej knihy Ozvi sa mi, láska.

Píše sa január roku tisícdeväťstoosemdesiatjeden. Som štvrtáčkou na Strednej pedagogickej škole v jednom stredočeskom mestečku. O päť mesiacov ma čaká maturitná skúška. Vymykám sa normálu. Som iná ako ostatné spolužiačky. Som „puťka“. Tak ma volali. Ostala som v triede jediná ako poctivá panna, lacné šaty, bez osobnej skúsenosti v oblasti sexu, alkoholu, cigariet a iných „bežných zábav“ vtedajšej „zlatej mládeže“ éry sexuálnej revolúcie, nastupujúcej po vlne hippies, ktorá sa k nám koncom sedemdesiatych rokov tlačila zo Západu.

Pred Vianocami som sa rozišla s priateľom Damiánom, s ktorým som chodila vyše päť rokov. Už od ôsmej triedy. Zahľadel sa do inej. Bola to čistá študentská láska. Randíčka, nekonečné listy, srdiečka, básničky, pusinky na čelo a líca, objatia, dôvernosti, výlety, návštevy filmových predstavení, rozhovory, vzájomné plánovanie budúcnosti. Nič viac. Žiadne bozky, žiaden sex. Nič telesné, živočíšne. Čisto platonický krásny vzťah, ktorý mi spolužiačky závideli, pretože trval tak dlho a bol nepoškvrnený. Ani jedna z nich nemala takýto dlhotrvajúci vzťah. Väčšina z nich striedala partnerov a putovala z jednej náruče do druhej. Tretina dievčat z našej triedy malo za sebou jeden aj dva potraty a práve v tomto období desať z mojich spolužiačok zisťovalo, že je tehotných. Niektoré už po tretí raz. Tretí potrat do úvahy neprichádzal, a tak budú v máji a júni maturovať vo vysokom štádiu tehotenstva s riadnymi bruškami. Vianoce boli naozaj plodné. V lete sa narodí desať bábätiek. Z dvadsiatich deviatich dievčat v triede, je to plná tretina mamičiek. Na vtedajšie časy bežná realita, na dnešnú dobu - neuveriteľné.

Riaditeľ nám ponúkol družbu s prípravným jazykovým strediskom zahraničných vysokoškolských študentov v Dobruške, neďaleko Hradca Králové. Celoškolská zväzácka organizácia nebola proti, a tak sme začali pripravovať prvú spoločnú akciu. Výlet po krásnom okolí, prehliadku priehradnej nádrže, hrádze, zrúcaniny miestneho hradu a večernú diskotéku v školskej telocvični. Mala to byť moja prvá. Minulo mi devätnásť rokov a v živote som na diskotéke nebola. Na plese v Pražskej Lucerne so spolužiačkami som už bola. Absolvovala som i tanečné hrátky s chlapcami z družobného učilišťa v Slatiňanoch, ale dedinskú zábavu ani diskotéku som ešte nikdy nezažila, aj keď ma tam spolužiačky mnohokrát pozývali. Nemala som žalúdok na alkohol, cigaretový dym a odviazanú frivolnú zábavu, ústiacu často do nezáväzného anonymného sexu bez zábran, plného promiskuity. Hrala som sa na „slušňáčku“. A bola som na to hrdá. Radšej som šla do kina či divadla. V škole sme diskotéky nemali, lebo sme boli takmer čisto dievčenská škola. Chlapcov tam bolo ako šafránu. Všetci sme sa teda na túto tancovačku tešili, pretože, ako sme počuli, v prípravnom stredisku boli takmer výlučne chlapci. Možno by som sa ani tejto diskotéky nezúčastnila v strachu z nejakej morálnej ujmy, nebyť toho, že som ju ako predsedníčka Celoškolského výboru SZM organizovala. Na výber som nemala.

Je po odpoludňajšom vyučovaní. Okolo šestnástej hodiny, my - ženské osadenstvo „peginy“, netrpezlivo vyčkávame autobusy s chlapcami. Už ich vidíme... Vchádzajú bránou inštitútu. Za oknami sa na nás škľabia tmavé siluety. Obchádza nás husia koža. Poniektoré z netrpezlivého očakávania, iné z príjemného vzrušenia nad vítanou zmenou vo feministickom prostredí a zvyšok z náhlej predtuchy. Ani jedna z nás však nie je pripravená na to, čo nasleduje. Z dvoch zájazdových autobusov, ktoré zaparkovali na školskom dvore, začnú po jednom vychádzať budúci vysokoškoláci. Postupne otvárame ústa a šokované nevieme, ako máme zareagovať. Nielenže to sú, fakt, takmer všetko chlapci, vlastne, mladí muži, ba nie, zaznamenávam aj jednu mladú ženu, čo je však šokujúcejšie, všetci sú – ČIERNI...

Učili sme sa na biológii o rasách, ovládali sme teoreticky charakteristické znaky negroidnej rasy, ba, videli sme neraz černochov v dokumentárnych filmoch z rozvojových krajín, lebo americké filmy sa k nám nedostali, dokonca, v Prahe sme sa občas s nejakým aj stretli, mali panske mikiny snad až po kolená, otáčali sme sa za ním a civeli ako na prízrak... Ale toto? Naživo takmer stovka výlučne černochov. Začíname v panike a strachu ustupovať. Veľa nechýba a vzali by sme nohy na plecia, ale ako poslední vystupujú z autobusov štyria starší bieli sprievodcovia a s úsmevom k nám kráčajú.

„Dobrý deň! Tak sme tu! Kto sa nás ujme?“ osloví nás pani v strednom veku bezchybnou češtinou.

Našťastie, včas sa spamätám, ale šok na mojej tvári je asi ešte badateľný.

Podídem pár krokov k sympatickým našincom a podávam im ruku: „Dobrý deň! Srdečne vás u nás vítame... Volám sa Jana Balážová, som predsedníčka celoškolskej zväzáckej organizácie a mám vás na starosti. Dúfam, že sa vám bude u nás páčiť... Najprv pôjdeme na vychádzku po okolí. Poukazujeme vám, v akom krásnom prostredí študujeme. Potom sa spolu navečeriame a po večeri nás čaká v telocvični diskotéka. Návrat môžete plánovať tak okolo polnoci.“

Okamžite som vo svojom živle, len čo vychrlím úvodné zoznamovacie frázy. Zimomriavky ma pomaly opúšťajú. Najmä, keď zaznamenávam okolo seba čulý ruch. Mládenci sa pustia do vítania s dievčatami.

„Achojte tefčata!“ „Čaf, kočka, si cheska!...“ „Topry deň, tak seme prišli!...“ počujem za chrbtom.

„Teší nás. Ja som riaditeľka študijného strediska, toto sú vedúci študijných skupín a zároveň lektori českého jazyka. Poznám toto prostredie, učí tu moja sestra. Vidím na vás, že ste trochu zaskočené...“ veselo začne predstavovať sympatická pani ostatných vedúcich.

„Trochu? To je slabý výraz!“ zasmejem sa. „Sme v šoku. Asi je to na nás aj vidieť. Nikto nás, totižto, neupozornil, že vaši študenti sú všetci...“ chvíľu hľadám správny výraz, „černosi“.

Všetci štyria sa svorne zasmejú tiež: „No, to bolo zamlčané zámerne. Nechceli sme, aby ste utiekli ešte pred naším príchodom, a tak sme poprosili vedenie vašej školy, aby vám to nepovedali. Niežeby sme vás pokladali za rasistov, ale predsa len, uznávame, že je to trochu neobvyklé, vidieť u nás pohromade toľko ľudí negroidnej rasy. Prichádzajú k nám najmä Afričania z rozvojových krajín, z Etiópie, Zimbabwe, Konga, Nigérie, Mali, Juhoafrickej republiky... ale máme aj niekoľko Arabov z Tuniska, Líbye, Sudánu, Egypta a podobne. Materské krajiny ich vyslali vzdelávať sa na zahraničnú vysokú školu. Sú to, bez výnimky, veľmi vzdelaní, inteligentní a sčítaní mladí ľudia. Výber z toho najlepšieho, čo ich krajina ponúka. Sú tu za odmenu, na náklady svojej rodnej krajiny, ako vybraná elita, ktorá sa má v budúcnosti postaviť do jej čela. Študujú väčšinou medicínu, právo, poľnohospodárstvo a ekonómiu, modu, vedie pre svoje mesto vytvorit lacne oblecenie, ale aj techniku. Nezabúdajte, že pochádzajú zo zaostalých, väčšinou poľnohospodárskych rozvojových krajín a lekárov, právnikov, inžinierov, technikov a ekonómov takmer nemajú. Po čase sa ich naučíte rozoznávať. Najsvetlejší sú Egypťania, krásne čokoládoví sú Etiópčania a čierni ako box na tacne topanky sú zase Juhoafričania...“

„Fakt? Mne pripadajú všetci negroidi rovnakí. Kučeravé čierne vlasy, hrubé pery, široké nosy, hnedé oči, ružové jazyky a dlane, veľa pigmentu v pokožke. Aj mongoloidná rasa, Vietnamci, Japonci, Číňania a Indiáni mi pripadajú všetci rovnakí. Dlhé čierne vlasy, šikmé oči žltkastý nádych pokožky,“ pokúšam sa ohúriť ich svojimi znalosťami z oblasti genetiky, ktorá ma na biológii nesmierne bavila. „Poďte za mnou, prosím, prevediem vás po areáli inštitútu!“ vyzvem hostí.

„Im zase pripadáme rovnakí my... Všetci vraj máme rovnako bledé tváre. I keď je to nepochopiteľné, lebo máme rôznu farbu vlasov a očí,“ zasmeje sa ktorási z vedúcich.

Celý sprievod hostí i spolužiačok sa pohne za nami. Ukazujem im, kde študujeme, kde bývame, kde sa stravujeme, relaxujeme. Spolužiačky veselo konverzujú so študentmi. Nezaprú v sebe závan koketérie. Ale som tomu rada. Mohlo to skončiť trapasom, ba aj hromadným únikom. Postupne zisťujem, že chlapci sú milí, slušní, galantní, naozaj veľmi inteligentní a sčítaní. Kráčam po boku vedúcich.

„Ako dlho sú u vás?“ zaujíma ma.

„Naše stredisko ich má pripraviť po jazykovej stránke. Všetci ovládajú výborne angličtinu, ktorá je spočiatku naším spoločným komunikačným jazykom. U nás sa musia naučiť základy českého jazyka, aby na vysokej škole rozumeli výkladu. V našom prípravnom stredisku by mali byť rok a potom sa rozídu po celej republike na rôzne fakulty. Najviac ich je v Prahe. Niektorí idú do Brna aj inde. Každý rok k nám prichádzajú noví...“ vysvetľujú mi lektori.

„A to sú schopní za rok sa naučiť jazyk? Veď je pre nich náročný!“ žasnem.

„Sú to všetko fakt nadaní a výnimoční študenti. Žijú u nás od novembra, teda tri mesiace a počujete, ako bez problémov komunikujú? Problémy im robí iba skloňovanie,“ presviedča ma vedúca.

Chvíľu sa započúvam do švitorenia hlúčikov. Fakt. Normálna konverzácia. Chvíľami ruky, gestikulácia a smiech, ale ide im to. Prekvapuje ma, že sú takmer všetci menší ako ja. Vždy som si myslela, že černosi sú obrovskí a svalnatí chlapi. Usudzovala som tak ale asi podľa športovcov v panske tricka na olympiáde. Medzi stovkou hostí vzhliadnem sotva toľko chlapcov vyšších odo mňa, že ich môžem spočítať na prstoch jednej ruky. Ale sprievodcovia mali pravdu. Po vychádzke na hrádzu, zrúcaninu hradu a po večeri musím uznať, že nie sú všetci rovnakí. Poniektorí sú ako sadze. Ide z nich spočiatku des. Kým neotvoria ústa a nevyceria krásne biele zuby a ružové jazyky. Je to až neskutočné. Pripadá mi to komické. Ten chýbajúci pigment na jazykoch a dlaniach v kontraste s čiernou pokožkou na iných častiach tela. Niektorí sú veľmi krásni kakaoví, sympatickí čokoládoví alebo bledo-kávoví. Nepociťujem žiaden odpor ani antipatie. Sú zaujímaví.

Po večeri nás čaká diskotéka. Zavolali sme si disdžokeja z okresného mesta, zaplatíme ho zo zdrojov SZM. Privítam oficiálne ešte raz do mikrofónu hostí, poprajem im príjemnú zábavu a dám priestor hudbe a tancujúcim. Chvíľu pozorujem hlúčky tancujúcich. Logicky sa rozdelili do krúžkov. Žiadne páry. Hľadám kruh tancujúcich, kde sú nejakí vyšší chlapci. Všimnem si jedného vyššieho čokoládového, veľmi sympatického fešáka a vtisnem sa medzi neho a ostatných tanečníkov.

„Dovolíte? Môžem sa pridať?“ pýtam sa zo slušnosti.

„Samoserejme!“ vycerí na mňa dotyčný slonovinové zuby a ružovým jazykom si prejde po hrubých perách.

Chvíľu sa necháme unášať vírom hudby a tanca, dam na seba pohodlnejsie damske tenisky. Snažím sa tancovať tak ako ostatní. Napodobňujem ich. Prax teda žiadnu nemám. Len pri magnetofóne či rádiu občas doma alebo na internáte „trsám“. Spolužiačky mi ukázali pár grifov. Snažím sa, aby som nebola za „nešiku“. Ale po čase mi to ide celkom fajn. Aspoň som o tom presvedčená. Disdžokej púšťa skvelé diskotékové hity začiatku osemdesiatych rokov.

„Achoj! Ja sa folám Abebe Gebrehiwot Tesfay... a som prišla z Etiopia!“ podáva mi vedľa tancujúci vysoký chlapec ruku na zoznámenie.

„Ahoj! Ja som Jana Balážová,“ spustím po česky, aby mi rozumel. „Pochádzam zo Slovenska,“ potrasiem mu rukou.

„Jana? Slovenia?“ pýta sa.

„Nie! Slovakia!“ opravím ho.

„Yes! Čekoslovakia. Tu jesú Čeki a ty jeseš zo Slovakia!“ chápavo prikyvuje. „Kustav Chusák, president, pochazaš zo Slovakia, tak?“

„Áno, náš prezident Československej republiky je fakt Slovák,“ som prekvapená, aký je sčítaný.

„Ja bývam v meste pod Vysokými Tatrami,“ upresňujem.

„Posnaš Vysoka Tatra. Krásny. Ako Karpata. V Etiopia sama pušť, rofina. Len chlafne mesto vysoká hora. Kopce plisko. Ja tam byfala. Adis Abeba. Rosumela?“ snaží sa mi lámanou češtinou priblížiť mesto, z ktorého pochádza.

„Rozumiem. Pochádzaš z hlavného mesta Etiópie a aj keď je všade púšť, okolo mesta sú hory podobné našim Vysokým Tatrám. Je to tak?“ uisťujem sa.

„Chapala. To je topre!“ poteší sa.

Chvíľu tancujeme bez slova.

„Ja mala tvacaťtri rok. A ty?“ pýta sa Abebe po chvíli.

„Ja budem mať dvadsať! O štyri mesiace maturujem,“ pochválim sa.

„Čo to... maturujem?“ nerozumie.

„Končím strednú školu záverečnou skúškou,“ upresňujem.

„Yes! A potom vysokoškolská studium?“ pýta sa.

„Nie! Nechcem ísť na vysokú školu. Chcem pracovať ako vychovávateľka,“ zverujem sa.

„Fychofafatelka? Nerosumela,“ bezradne na mňa pozrie.

Zasmejem sa: „Niečo ako učiteľka. Práca s deťmi. Aj tak vieš výborne česky po takej krátkej dobe.“

„Moja starší sestra taky učitel. A mladší strafotna sestra. Ony vyštutofala vysoká škola,“ dozvedám sa.

„Aj moja mama pracuje ako zdravotná sestra. Otec je technik – konštruktér. A mám dvoch bratov. Ty máš dve sestry?“ pýtam sa.

„Ešte tfa pratof. Jeten studium vysoká škola Amerika! A mladší lyceum. Bude študirovať taky vysoká škola, “ upresňuje.

„Fíha, to ste teda riadne vzdelaná rodina. Ani u nás to nie je bežné, aby boli piati súrodenci vysokoškolsky vzdelaní. Čo robia rodičia?“ fakt ma to začína zaujímať.

O Etiópii som počula ako o chudobnej poľnohospodárskej rozvojovej krajine s množstvom negramotných ľudí. A tu, predo mnou, stojí živá výnimka.

„Otec má stroje. Mama má obchod!“ stručne zahlási.

Tento krát som nerozumela ja: „Takže mama je predavačka a otec montér?“

„Nou. Otec aj mama majitel!“ vysvetľuje.

Myslí si, že súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov je pre nás samozrejmosť?

„Tvoj otec je kapitalista? Továrnik?“ žasnem.

„Nou! Ne kapitalist. U nás, Etiópia, socialism. Mengistu Haile Mariam nastolila komunism. Predtým flatla cisár Haile Selassie. Ale moja rodič bochata. Mala dost peňaz!“ snaží sa objasniť postavenie jeho rodiny.

Prikývnem na znak súhlasu, ale, pravdupovediac, jasné mi to veľmi nie je. Budem si musieť naštudovať históriu Etiópie. Tancujeme opäť chvíľu mlčky.

„A ty budeš študovať na akej vysokej škole?“ pýtam sa po chvíli.

„V Prag. Na fysoka škola polnohospotarska. Ja byť potom inžinír,“ odpovie.

„Fakt? Ja mám v Prahe staršieho - dvadsaťdvaročného brata. Študuje na jadrovej fyzike. Mám ešte jedného mladšieho brata. Má iba desať rokov a chodí do základnej školy...“ zverujem sa. „Praha je krásna. Bola som tam mnohokrát. Najmä v divadlách. Milujem hudbu a divadlo.“

„Aj ja mala rada chutba. Tnes fečer v program ukasala naša etiopska folklor. Chutba, tanec, spef. My bola päť s Etiopia,“ prizná sa.

„Rozumiem. Dnes vystúpite v programe s hudobným číslom. A aké máš ešte iné záujmy? Ja milujem okrem hudby a divadla ešte knihy, výtvarné umenie, lacné lodičky,prírodu, turistiku, ručné práce a najmä deti,“ vymenujem mu celú škálu mojich koníčkov.

„Ja taky mala rada knicha, history, architektura, priroda, turizm a ... čildren... díte. A rada sport, volejbol...“ zveruje sa mi môj exotický tanečník s podobnými záujmami ako mám ja.

„Prepáč, mám povinnosti! Musím prerušiť diskotéku a ísť ohlásiť kultúrny program!“ ospravedlňujem sa, pozrúc na hodinky.

„Ty byť tá menedžer, čo nás sprevádzať po vychádzka?“ snaží sa Abebe preniknúť prítmie panujúce na diskotéke a identifikovať ma.

Zasmejem sa: „Také niečo. Som predsedníčka zväzáckej organizácie a mám na starosti celú akciu! Prepáč! Potom sa ešte uvidíme!“

Ďalšiu hodinu a pol nasleduje kultúrny program. Každá krajina, zastúpená medzi prítomnými, sa prostredníctvom našich hostí predstavuje svojou troškou toho najtypickejšieho. Vyzývam pomocou mikrofónu z pódia jednotlivé delegácie, aby sa nám predstavili. Popritom fotografujem. Budú z toho pamätné diapozitívy. Keď príde rad na piatich Etiópčanov, zakývam nenápadne Abebemu. Je z nich najvyšší. To jediné dievča v dlhých bielych vyšívaných šatách je ich krajankou. Ukáže sa, že je to ich národný kroj. Nasleduje trojminútové číslo. Spev, tanec a bubnovanie. Ukážka etiópskeho národného folklóru vrátane krojov. Abebe sa zvŕta spolu s tanečníčkou, ďalší traja mladíci spievajú a sprevádzajú tanečníkov na rytmických hudobných nástrojoch. Niekoľkokrát ich odfotografujem. Všimnem si, že Etiópčania sú veľmi pekní ľudia. Čokoládovohnedí, urastení, štíhli, svalnatí. Nie čierni a malí ako Juhoafričania. Ešte netuším, že raz to bude pre mňa zvečnená pekná osobná spomienka. Nakoniec vystúpia aj zástupcovia našej školy za Československo. Vydarený večer. Po programe ešte aspoň hodinu pokračuje diskotéka. Abebe ma vyhľadá a už tancujeme iba my dvaja.

Tento večer nemá chybu. Má svoje neopakovateľné čaro. Môj tanečník je nesmierne šarmantný spoločník. Zisťujem, že je neobyčajne sčítaný a inteligentný. Dozvedám sa, že na strednej škole bol najlepším študentom a za odmenu ho štát vyslal na zahraničné vysokoškolské štúdium. Ich zaostalá poľnohospodárska krajina je práve v rozvoji a potrebuje vzdelaných agronómov ako soľ. Abebe má byť jedným z nich. Za tri mesiace, ktoré u nás zatiaľ strávil, ovláda jazyk do takej miery, že sa vieme bez problémov dohovoriť. Občas si pomáha odbornými termínmi a cudzími výrazmi prebranými z angličtiny. Jeho skloňovanie je trochu komické, ale zisťujem, že je mi s ním veľmi príjemne.

Prvýkrát v živote tancujem s chlapcom „slaďák“, keďže ešte nikdy som na diskotéke nebola. Tancovala som už s chlapcami spoločenské tance v druhom ročníku v tanečných kurzoch a v pražskej Lucerne na plese. Polku, valčík, waltz, čardáš, rumbu. Ale pravý diskotékový „ploužák“, telo na telo, blízkosť, intimita, to je pre mňa nové. Je mi tak dobre v tom prítmí. Túlim sa k môjmu tanečníkovi, položím si hlavu na jeho rameno a nechám sa unášať tónmi nádhernej rockovej balady. V jeho náručí je tak bezpečne. Cítim slabé chvenie v tele. Dúfam, že on to nepostrehol. Čo by si o mne pomyslel? Som predsa slušné a cudné dievča.

Spolužiaci nás sledujú. Väčšina pri „slaďáku“ sedí, len zopár odvážnych párikov sa nájde a napodobní nás. Väčšinou sú to však naši spolužiaci a spolužiačky, ktorí tvoria páry na škole. Cítim prenikavý pohľad okolo sediacich. Akoby ma odsudzovali. Alebo obdivovali? Má tá Jana teda odvahu, túliť sa bez zábran k černochovi po dvojhodinovej známosti. A práve ona. Nepoškvrnená. Posledná panna v triede...

Každá príjemná chvíľka raz musí skončiť. Skončila aj diskotéka a celá akcia. Bolo mi to takmer ľúto. Abebe ma slušne vyprevadil, otvoril mi všetky dvere, pustil ma prvú, podal a pomohol mi obliecť si kožuštek a lacné čižmy. Žasla som. Ešte nikdy som sa na Slovensku ani v Čechách nestretla s takým galantným a inteligentným spoločníkom, ktorý by mal spoločenský bontón v malíčku. Veľmi ma tento mladý muž priťahoval. Aj on je iný ako všetci chlapci, ktorých som doteraz poznala. O afrických černochoch som mala skreslenú predstavu, že sú niekde na úrovni medzi opicou a človekom, že sú to primitívni a necivilizovaní divosi. A tu, hľa, živá ukážka, popierajúca tieto mýty. Nikdy predtým som nemala žiadne predsudky voči iným rasám, ale strach z neznámeho som určite mala. Teraz som sa však už nebála. Cítila som sa s týmto chlapcom bezpečne. Odprevadila som ho až k autobusu. Rozlúčili sme sa strohým - dovidenia! Vošiel dnu a sadol si. O chvíľu sa zohol a niečo robil. Nezbadala som, čo.

Stúpla som si na špičky, aby som lepšie videla, keď sa zrazu vyklonil z okienka a podával mi poskladaný lístok, pero a papier: „Janka, tu mala moj adres, napísala tvoj, prosím! Súhlasíš, aby my dvaja korespodenšn?“

Pochopila som, že chce, aby sme naďalej udržiavali písomný kontakt. Kývla som hlavou a urýchlene som napísala svoje meno a adresu na internát, kde som trávila desať mesiacov v roku. Nie som, zrejme, iba zabudnuteľnou epizódou v jeho živote. Chce nadviazať kamarátsky kontakt. Prečo nie? Kamarátmi byť môžeme. Zaváňa to exotikou. Aspoň sa niečo dozviem o jeho krajine a spôsobe života. Cítila som však, že toto osobné stretnutie nemôže byť a nebude posledné v našom živote. Podala som mu lístok cez okienko. Usmial sa. Naše prsty sa dotkli. Všimla som si, že dlane má úplne ružové. Zakývala som mu a opätovala úsmev. To sa už autobus pohýnal.

Najbližšie mesiace nastala čulá korešpondencia. Dvakrát týždenne som dostala od Abebeho list, na ktorý som okamžite odpovedala. Listy mám dodnes schované a aj po vyše tridsiatich rokoch zaváňajú romantikou a dobrodružstvom. Mal úhľadné písmo a až neskutočne dokonalý pravopis. Ani jedna hrúbka v ypsilonoch. Okrem skloňovania, ktoré mu stále spôsobovalo trochu problémy, robil neuveriteľné pokroky v jazyku. Ten pravopis svedčil o tom, že bol vynikajúcim a usilovným študentom. Dozvedela som sa veľa o jeho krajine, zvykoch, kultúre a jazyku. Do každého listu mi vložil lekciu jeho rodného jazyka, abecedu a slovíčka v amharčine. Prvé slová, ktoré som s naučila, boli ahoj – selam a pomaranč – brtukan. Ja som mu napísala o sebe, svojej rodine a živote na Slovensku. Každým listom sa zlepšoval po jazykovej stránke. Zistila som, že nemá priateľku, i keď predtým mal nejaké nezáväzné známosti. Nesmierne sympatické mi bolo, že nepije alkohol a nefajčí. Drogy a hazardné hry boli v tej dobe pre nás, obyvateľov socialistických krajín, takmer neznámym pojmom. Najprv som si myslela, že je moslim, ktorý preferuje polygamiu a mnohoženstvo. Neskôr som zistila, že je kresťan – katolík, ako ja. Preferoval monogamné vzťahy, vernosť, mal zmysel pre rodinu a zbožňoval deti. Presne ako ja. Bol jedinečný. Aj naše záujmy a koníčky boli podobné.

Ani jedna zo spolužiačok neudržiavala kontakty s niektorým zo zahraničných študentov, ktorí u nás boli v januári na návšteve. Ja som bola jediná. Výnimka. Pomaly, ale isto, som si začala uvedomovať, že som sa asi zamilovala.

Sny

2015-01-26T13:45:31Z

Akokoľvek nezmyselné, či absurdné môžu pripadať vašemu okoliu. Nereálne, naivné... Dôležité je, že im veríte vy sami.

Včera som sa svojmu manželovi posťažovala, že si musím ísť kúpiť nové lacne topanky, najlepsie dámske lodičky, pretože, tie, čo mám, hoc boli nekresťansky drahé, som nesprávnym spôsobom chôdze vyšmatlala. Usmial sa. "Ak by mi to bol dakto povedal pred dva a pol rokom, neverím mu," povedal.

Pred tým spomínaným dva a pol rokom som bojovala o život. Okolie dúfalo, že prežijem. A ja? V kóme som existovala tu a teraz. A čo bolo potom? Zostávalo mi snáď niečo iné ako snívať a veriť?

Krátko po tom, ako som sa prebrala, mi manžel obul moje krásne nike air max 90. Hoci som nevedela rozprávať, ani sa hýbať, v očiach sa mi mihlo šibalstvo. Bude sranda, ak ma tak objaví nejaký lekár alebo sestrička. :)

Minulú jar, keď som už bez problémov sedela vo vozíku, som so švagrinou a kamarátkou absolvovala Beh Galantou.Dala som na seba lacne oblecenie, lacne tenisky a sli sme. Bežali a pri tom sa striedali v tlačení vozíka. Neviem, ako nás vnímalo okolie, popravde, nezáleží mi na tom. Záleží mi iba na pocite, ktorý som mala, keď mi na hruď pripli štartovacie číslo a na slzách šťastia, ktoré mi stekali po tvári, keď sme dobehli do cieľa.

K napísaniu tohoto článku ma však primälo niečo iné. Pozrela som sa na kartičku svojich cieľov, ktorú mám v peňaženke. Mimo iné tam stálo: "Vedieť čupieť." Tú kartičku nosím pri sebe možno dva týždne, možno týždeň. Samozrejme, denne hodiny obetujem dosiahnutiu svojho cieľa. Nie, nie je to prechádzka ružovou záhradou. Lenže... Práve včera som bez držania dokázala čupieť desať sekúnd. Banalita? Ako pre koho. Spýtajte sa hocikoho na vozíku...

Iste mnohým z nás vraví niečo meno Kryštof Kolumbus. Slávny moreplavec, ktorý objavil Ameriku a zmenil tak mnoho vecí... Tento človek väčšinu svojho života zháňal prostriedky na uskutočnenie svojej výpravy. Viete koľko krát bol odmietnutý? Viete koľko krát sa mu vysmiali? A predsa, po mnohých rokoch, keď mu nikto neveril, svoj plán uskutočnil. Vytrvalo kráčal za svojim snom.

Mnoho prevratných objavov vzišlo z absurdných snov. Mnoho denno-denne využívaných spotrebičov vďačí za svoje vynájdenie ľuďom, ktorí sa odmietli vzdať svojho sna. Základné fyzikálne zákony, zistenie, že Zem nie je rovná doska, že sa otáča okolo Slnka... Aj taki Robert Geissen robil svoje panske tricka a mikiny panske uplne ine ako ostatni, vsetci sa mu smiali, no po niekolkych rokov celu firmu predal za tazke miliony. Nejeden človek pre svoje tvrdenie obetoval život. To, že sa mu smiali, to je ten lepší prípad...

Manželov synovec túžil byť gitaristom. Nijako ma neprekvapilo, že nedávno vydal svoj nový album. Na začiatku sa mu ľudia smiali, príslušníci jeho rodiny sa zabávali nad tým, po čom túži. Nemyslím, že mu to niekto povedal do očí. Ja ho nesmierne obdivujem. Tiež dokázal niečo, čo sa iným zdalo nemožné.

Samozrejme, nedá sa snívať s vyloženými nohami. Treba pre svoj sen aj niečo spraviť, obetovať. Aby bolo jasné, že nám na tom naozaj záleží.

Viete, ktosi raz povedal: "Kto neverí na zázrak, nie je realista." Kedysi dávno som mala tričko s nápisom : "Som realista, očakávam zázrak."

Som zázrak sama o sebe a som svedkom tisícov zázrakov, ktoré sa denne odohrávajú pred našimi očami. Len my sme sa naučili ich nevidieť...

Môj štvorročný syn je zbláznený do Ferarri. Má doma snáď všetko - autíčka, obliečky, šálku, autosedačku.. Existuje dôvod, prečo by to Ferarri jedného dňa skutočne nemohol mať? Priatelkyna dcera chce byt modelkou. Ma len 10, ale uz si skusa mamine lacne cizmy. Existuje dôvod, prečo aj vy nemôžete dosiahnuť to, čo chcete?

Oscar Wilde povedal: "Verte sami sebe a raz príde deň, keď ostatní nebudú mať inú možnosť, len veriť s Vami." A ja len dodávam: "A rovnako verte svojim snom, lebo skutočne môžete dosiahnuť všetko, čomu veríte."

Zavist nasa kazdodenna

2015-01-21T15:42:25Z

Blondína brunetke, nízka vysokej, plnšia chudej, bohatá ešte bohatšej. Závidíme si všetky. Všetko. Aj tie otrhane lacne cizmy, ci dámske lodičky. Darmo sa budeme oháňať otrepanou frázou, že my sme so sorty tých, ktoré sú spokojné so svojim životom, nič im nechýba. A dokonca, nikdy nepomysleli aby inej niečo závideli. Dámy, prosím Vás? Menší súkromný testík, preukáže, že to nemusí byť celkom pravda. Okej, ak sa teda nájde výnimka, budem milo prekvapená. No predpokladám, že sa nájde 1 z 1000. Zoberte si nejaký papier. Hocijaký. A pero. Máte pred sebou čistú stranu. Predstavte si, že ide o stranu, do ktorej môžete vpísať čo chcete, po čom túžite a nemáte to, a to sa objaví vo vašom živote. No tak smelo. Veď to nikto neuvidí, spokojne ten papier potom zahoďte. Nechajte si toľko času, koľko potrebujete. Slobodne premýšľajte o čomkoľvek. Hmotnom, nehmotnom. Potrebnom, zbytočnom. Ak to budete mať, poďme si pozrieť výsledok.

Čo sa asi tak objavilo na Vašom papieri? Chcem sa narodiť ako hviezda. Určite chcem vedieť spievať. Chcem mať prirodzene čierne vlasy. Krásnu pleť, dokonalú postavu bez cvičenia. Šatník hodný Carrie Bradshaw, ale ziadne panske mikiny a panske zimne bundy Pana Bozskeho. Chcem dokonalo variť a tiež piecť. Byť stredobodom pozornosti vždy a všade. Okrem toho chcem byť bohatá (veď si to zaslúžim). Alebo nie, nech je bohatý môj muž (ja predsa budem jeho ozdobou). Chcem vydať svoju kolekciu (ziadne lacne oblecenie, make-up, šperky,pekne lacné topánky...). Chcem byť dokonalá vodička a parkovanie bude pre mňa hračkou (samozrejme). Želám si aby sa za mnou otáčali všetky pohľady, nech prídem kamkoľvek.

Dobre. Ak Ste si vytvorili svoj zoznam, prejdeme k ďalšiemu kroku. Nezáleží či Ste uviedli len jednu vlastnosť alebo dve zručnosti. Alebo ste zapísali dokonca celú stranu. Ďalším krokom, ktorý bude nasledovať je otázka. Pozrite sa pozorne na svoje priania. Na priania, ktoré prídu do Vášho života. A na priania, po ktorých tak túžobne naťahujete rukami. Opýtajte sa sama seba: Prečo to všetko chcem? Prečo? Nájdite si znova chvíľku času. Koľko potrebujete. Svoju odpoveď si môžete pod zoznam prianí napísať alebo len nad ním v duchu premýšľajte.

Predpokladám, že odpovede na Vašu otázku budú rôzne. Pretože sa mi to páči. Pretože to mám rada. Pretože to proste chcem. Pretože sa idem zblázniť, keď vidím lacne tenisky vo výklade obchodu. Pretože je to také krásne. Pretože sa budem cítiť lepšie. Pretože.... Je mi to jasné milé Dámy. Tak sa opýtajte ešte raz. Opýtajte sa samých seba, či to čo si želáte naozaj potrebujete. Samozrejme čas a priestor na odpoveď je vo vašej réžii.

Skúsim uhádnuť nejaké tie odpovede. Znova. Takže, potrebujem to pretožeeeee je to naozaj krásne a veľmi cenné. Potrebujem to, pretože tento kúsok ešte nemám! Potrebujem to pretože v tom budem krásna. Potrebujem to pretože..... TO MÁ ONA! Potrebujem to pretože..... MI TO BUDÚ ZÁVIDIEŤ!

No, menší testík nám skončil. Prejdime na vyhodnotenie. Milé Dámy, či si to priznáte alebo nie. Ja verím, že každá z Vás, nájde aspoň jedno z prianí, ktoré nechce. V skutočnosti ho ani nepotrebuje. Pozrite si, ktoré to je. Myslíte si, že to o tých všetkých topánkach sveta? Alebo to o plastickej operácii? Alebo to bude určite to o krásnom rodinnom dome. Povedzte si úprimne prečo to chcete a prečo to potrebujete. Ak ste našli v hĺbke svojho svedomia jasné odpoveď, vyškrtnite prianie zo zoznamu. Pre túto odpoveď a skutočnosť, Vám to priania nepatrí. A vlastne ho naozaj nepotrebujete a ani nechcete. Je to tak? Tou odpoveďou a aj skutočnosťou bolo, že danú vec, chcete pretože ju má niekto iný. Tým, že budete bažiť po veciach, kráse, talente, bohatstve, schopnostiach iných, Váš šťastnými neurobí. Možno na moment. Potom si znova nájdete iný objekt záujmu. Treba si však uvedomiť, že tým strácate krásu svojej osobnosti. Závidieť, túžiť a žiarliť na iných pre ich bohatstvo je najskôr zbytočné. Ak si určité veci, kvôli ich cene nemôžete dovoliť. Trápite len samú seba. Ak raz nemáte dar hlasu, môžete škriekať na plné hrdlo. Vaše CD alebo panske tricka si nekúpi nik. Okej, možno frajer a mama, zo súcitu. Ak ste do vienka nedostali vysoké nohy, krásnu pleť, žiarivé zuby, nech sa páči. Urobte všetko pre zmenu. Efekt? Nastal. Aký? Krátkodobý.

Ženy si vedia závidieť mnoho vecí. Od handier, cez telo, závidia si manželov, rodinu, drahé šperky. No takto šťastné nebudú. Skúste odsunúť na bok závisť a odtrhnúť ju zo strapca vlastností, ktoré máte. Dýcha sa Vám lepšie? Verím, že áno. Nájsť v sebe svoje JA, je omnoho väčší dar. Už viete čo presne chcete? Chcete presné také vlasy ako máte vy. Chcete presne tie roztrhané tenisky, ktoré ste si kúpili minulú sezónu. Určite chcete ten parfum , ktorý tak každému smrdel na tej piatkovej party. Vy ho jednoducho milujete. A určite chcete byť sama sebou.

Dúfam, že ste sa aspoň na chvíľku zamysleli. Závisť je nepríjemný spoločník, ktorý nás stretáva všade. V práci, v obchode, na internete, v časopisoch, v televízií. Je ťažké sa ho vzdať, no víťazstvo je sladké. Preto verím, že ste v teste nepodvádzali a boli ste k sebe úprimné.

Spomienky na Juhoslaviu

2015-01-19T10:37:28Z

Bolo to jedno teplé júlové popoludnie. Niekoľko rokov dozadu. Horúčava a vlhký vzduch neznesiteľne zvierali hrdlo a ja so sestrou sme už nevedeli, čo od dobroty. Už nás nebavilo nahánať sa u babky na dvore a na sebe letné šaty, a aj hlavy nás už boleli od toľkého ťahania sa za vlasy. A vtedy to prišlo. Mamina sa vrátila domov z práce. Víťazoslávne odhodila damske lodicky do rohu a dala si ruky vbok. Po príhodách o tom, ako si Jano už asi ôsmy raz odrezal kúsok z prsta, ako si pani Stachová zase zabudla protézu na umývadle v ordinácií a ako dedo Štefan prišiel na pravidelnú prehliadku v babkinom čipkovanom tielku a na sebe bundy na zimu, nám s nadšením oznámila, že si máme baliť kufre. Ideme na dovolenku do Juhoslávie. So sestrou sme od radosti skákali a výskali ako besné. Už nás ani hlavy neboleli.

U nás v triede na základnej škole, keď niekto povedal, že bol v Juhoslávií, tak ešte dva týždne bol veľkým obľúbencom medzi spolužiakmi a na preliezkach ho vždy všetci púšťali. Už som sa videla ako po skončení letných prázdnin bude chcieť každý sedieť so mnou. Predstavovala som si, ako Tomáš, najkrajší chlapec z tretej C, mi počas hodiny matematiky potajme podsúva pod zošit lístok s otázkou chceš so mnou chodiť? Áno, nie. Zakrúžkuj.

Naši dostali od niekoho užitočnú radu, aby si nezabudli pribaliť so sebou nejaké potraviny. Údajne je to tam strašne drahé. Rodičia predsa nenechali nič na náhodu. Okrem asi 30 konzerv paštéky a mäsa zbalili aj desať bochňov chleba, balíky cestovín, sáčkové polievky a ryžu. Ešte teraz si viem vybaviť ten pocit, keď máte za nechtom ukazováka natlačenú pašteku Májka. Okrem obrovskej a neskutočne ťažkej škatuly s potravinami, sme si museli zabalit lacne oblecenie a nejake lacne tenisky k tomu, aby sme mali dost to ho na celu dovolenku.

Náš autobus značky Karosa sa rozbehol a my so sestrou sme od nadšenia zvierali na hrudi malé vankúše na spanie. Keďže mamina poznala šoférov autobusu, dostali sme VIP miesta, v strede, pri najviac vyleštených oknách. Hrboľ sem, jama tam. Po dvoch hodinách a sestrinom pravidelnom vypytovaní či už sme tam, som mala toho aj dosť. Chvíle sme si teda krátili hraním kariet, tí starší popíjali domáce a zozadu sa chvíľami ozývali falošné tóny pesničky Dedinka v údoli. Keď už tma začiernila všetko navôlkol a ani z toho vylešteného okna už nebolo veľa vidno, jeden zo šoférov stlačil gombík na malom televízori v prednej časti autobusu a na obrazovke začal bežať film Slnce, seno, erotika. Tichý zvuk z televízora prehlušovalo hlboké chrápanie asi z každého druhého sedadla. Sem- tam sa niekto pohniezdil na sedadle a kdesi spredu niekto zahrešil. Pamätám si tiež na ten divný zápach povyzúvaných topánok.

Najradšej som mala prestávky, Bolo komické pozorovať ako fúzatý pán sediaci asi o tri rady sedadiel za mnou, v tom momente, ako zastavil autobus a otvorili sa dvere, ozlomkrky bežal do najbližšieho kríku. Každý z nás vždy vytiahol rezne, chleby, šaláty, pivo, štamprlíky, linecké koláče, Deva čokoládky. Ponúkali sme sa jeden druhého. Počas týchto prestávok som spoznala celý autobus. Už viem, kto mal ten chripľavý hlas a kto mal najväčšiu zásobu fľašiek alkoholu. Láska ide cez žalúdok, ale alkohol zbližuje.

Po niekoľko hodinovej ceste sme konečne dorazili. Nikdy predtým som nevidela toľko vody dokopy. A palmu som videla predtým len v kvetinárstvach. Domy ako z obrázku a kamienkové pláže ako z plagátov. Len čo sme sa ubytovali, bežali sme so sestrou do vody. Dali sme dole letne cizmy a po tých kamienkoch to trochu bolelo, ale nám to vôbec neprekážalo. Sestra vbehla do vody prvá. Ako sa ponorila, striasla sa a hneď utekala na breh s pokriveným výrazom v tvári a nahnevane zvolala: " Mami, poďme preč, tá voda je pokazená! Veď je slaná!"

To bol môj prvý cestovateľský zážitok. Pri pohľade na fotky z prvej dovolenky je mi celkom do smiechu. Sestra v krikľavožltých plavkách, lacne topanky a s troma mliečnymi zubami napredu sa vyškiera pri západe slnka. Ja s krátkymi vlasmi od soli prilepenými na čele chytám rybky do sáčku od špagiet a tatove panske tricka na sebe. Pekné spomienky. Okrem fotiek, pár mušlí a vysušeného morského koníka sme si domov priniesli asi polovicu pribalených chlebov. Pašteka nám neostala.

Budem ako Tupac

2014-12-01T12:32:59Z

Predvčerom sa mu narodilo dieťa. Krásne čierne dievčatko, s veľkými hnedými očami, ktoré na neho pozerali, akoby bol hrdina. No on bol len obyčajný chlap, ktorý dostal svoje dievča do iného stavu. Len chlap snívajúci o kariére úspešného rappera. Len obyčajný dealer, tak ako každý druhý v jeho bloku, ovisnute velke panske mikiny alebo bundy na zimu. S jej matkou neboli zobraný, nežili spolu a ani neplánovali budúcnosť. Tak to už chodilo v jeho svete. Vo svete černochov, žijúcich na okraji Brooklynu, ktorý sa akoby ani k tomu veľkému mestu nepočítal. Slová ako gangster, drogy, štetky, vražda, boli na dennom poriadku.

„Raz budem ako Tupac,“ hovoril si, „ úspešný rapper.“ Vo svojej duši však vedel, že to sa nikdy nestane. Koľkým sa to stalo? Jednému z desiatich? A tak zobral z vešiaka lacne oblecenie, obuv lacne tenisky a vyšiel na ulicu. Dealera robil už 5 rokov. Nič iné mu neostávalo. Nebol dosť múdry, aby šiel na školu a zarábať poctivou prácou sa v dnešnom svete neoplatí. Dealovaním si zarobil dosť na seba a vždy mu niečo zostalo aj na trávu. obcas predal pod rukou aj nejake dámske lodičky, lacne saty. Ak chcete zostať v tomto svete pri zmysloch, nezblázniť sa z krutej reality, jednoducho si zahulíte. Nie je to nič zvláštne. Dnes to už každý aspoň raz vyskúšal. No toto bol Brooklyn. Tu to bolo ako chlieb každodenný. Teraz bude musieť posielať peniaze aj na dcéru. Chcel byť dobrým otcom. Nie ako ten jeho.

Odišiel keď mu boli dva roky a odvtedy sa neozval. Žiaden telefonát, list a žiadne peniaze. Jeho matka žila na cracku, a tak bol odkázaný viac menej na seba už odmalička. „ Pre svoju dcéru bude dobrým otcom,“ opakoval si. Ale dnes. Dnes ešte nie. Dnes si dá blunt a na chvíľu si zalieta. Keď predal dosť na to, aby si mohol dovoliť pár gramov, rozhodol sa, že pôjde domov a užije si to tam, no zrazu počul policajné sirény. Začal bežať. Základné pravidlo pre dealerov. Ak počuješ sirény, utekaj ako ti len nohy stačia. Ak by ho chytili, keďže už raz sedel, dostal by 5-6 rokov. Bežal pokým už sirény nepočul, až potom zastal. Dosť ďaleko od miesta, kde predával. Vedel, že toto je rajón jeho rivala, ale čo na tom záleží.

Dal si slúchadlá na uši, zapálil a ........................................ s tým výdychom z neho pomaly unikal všetok stres, všetky problémy, všetko zlo sveta. Blížilo sa k nemu auto, no zaregistroval ho až príliš neskoro. Z okienka sa vystrčila ruka s pištoľou. Tri výstrely. Tri výstrely a život z neho navždy unikol. Niekedy si sám hovoril, že lepšie by bolo zomrieť, ako tieto problémy, ale to posledné na čo pomyslel bol jeho sen. Už nikdy sa nestane slávnym rapperom.

Tak to býva. Až keď je neskoro si uvedomíme, že len strácame čas hlúposťami a neplníme si svoje sny. Strach nás ochromí a zlomí našu dušu, až napokon uveríme, že nie sme natoľko dobrí. Že nemáme na to byť tým, kým chceme. Radsej byt dobrym obchodnikom a predavat napriklad letne cizmy, pekne kabelky. Potácame sa vo večnosti všedných dní až zrazu je náš život v mihu u konca...

Zivot utecencov

2014-11-27T09:57:02Z

Každý druhý utečenec, ktorý sa dostane do Európy, skončí v Nemecku alebo vo Švédsku. Do konca roka 2014 očakáva Nemecko príchod 230 000 utečencov. Najviac zo všetkých štátov EÚ. Spolkový štát Bádensko- Württembersko, v ktorom žijeme my, s a pripravuje na prijatie 26 000 utečencov. K tomu ďalších 4000, ktorí sa pokúsia získať tu azyl po druhý, či dokonca tretíkrát. Hromadné ubytovne praskajú vo švíkoch, ludia dobrovolne odozvdavaju lacne oblecenie a najlacnejsie hracky pre deti, mestám prerastá utečenecká otázka cez hlavu. Niektoré okresy uvoľnili pre azylantov telocvične, kostoly, či opustené hotely. Niektoré sa rozhodli pre výstavbu nových obytných komplexov. V susednom meste pre nich nachystali budovu starej školy – triedy predelili stavebným oplotením, kvôli zachovaniu súkromia ubytovaných ich ešte prekryjú plachtami,letne cizmy ponukane vymenili damske snehule na zimu. A predsa predstavuje pre mnohých utečencov chránený priestor medzi štyrmi drôtenými plotmi nepomerne lepšiu alternatívu ako vlastné štyri steny v krajinách zmietaných vojnou, hladom rasovými a náboženskými čistkami.

Naši sýrski susedia sú už o krôčik ďalej – po dlhých mesiacoch v hromadných ubytovniach sa dostali k nám, na našu ulicu. Ušiel sa im dlhé roky opustený obecný byt vedľa škôlky. Už dávno nespĺňa nemecké bytové štandardy, „ani len plastové okná nemá,“ pohoršuje sa naša susedka. Má však kúpeľňu a toalety, terasu, kúsok záhrady a najmä – súkromie. Na to sa sťažujú obyvatelia hromadných ubytovní najviac – na nedostatok priestoru pre seba. V každodenných reportážach v televízii ukazujú priemyselné haly alebo kasárne prerobené na hromadné ubytovne – posteľ vedľa postele, na posteli sivá deka a pod ňou igelitka so všetkým, čo týmto ľuďom zostalo, napriklad lacne znackove oblecenie, bikini. Množia správy o nedôstojných podmienkach a chorobách v ubytovniach, o týraní ubytovaných dozorným personálom.

O našich utečeneckých susedoch vieme len to, že sú zo Sýrie. Nevedia po nemecky ani po anglicky. Ale každému sa zdravia. Vyzerajú veľmi slušne a kultivovane. Deti môžu chodiť do školy a do škôlky, ženy každú chvíľu umývajú okná a zametajú schody pred svojím bytom. Dokonca si zo svojich obmedzených prostriedkov nakúpili vresy a chryzantémy a podľa vzoru nemeckých susedov ich zasadili na priedomie. Oblečení bývajú čisto, aj keď nie podľa najnovšej módy – päťročný chlapček, ktorý chodí do škôlky s našou dcérou, nosí občas ružové ponožky s motýlikmi, svetlomodré mikiny panske, bundy na zimu s Barbie. Musia sa uspokojiť s tým, čo dostanú z okresnej centrály, cez charitu.

Občas im dobrí susedia položia na schody tašky s oblečením a pohľadnicu so slniečkom.

Utečenci nemôžu pracovať, ich dni bývajú dlhé. Chodia teda na ihrisko: mlčanlivá skupina žien s kvietkovanými šatkami na hlavách, za nimi mĺkvi tmavovlasí muži. Niekedy si kradmo utierajú slzy, jedna zo žien rada hladí zelený trávový koberec. Iba deti vyzerajú šťastne, ešte nevedia dobre po nemecky, napriek tomu sa vždy vrhnú do kŕdľa dedinských chalanov hrajúcich futbal. Rozumejú si aj bez zbytočných slov, váľajú sa v blate spolu s nemeckými deckami v značkových dresoch a kopačkách, tľapkajú sa navzájom po pleciach a občas padne aj nejaký faul. Nikdy, naozaj nikdy som nevidela šťastnejší výraz na tvári dieťaťa, ako ten, ktorý máva jeden zo sýrskych chalanov, keď behá po zelenom ihrisku za loptou.

Táto utečenecká rodina mala šťastie v nešťastí – po terore, boji o život a ponižujúcich procedúrach spojených s udelením azylu ich prichýlila dobroprajná dedinská komunita. Pomaly nadobúdajú stratenú dôstojnosť. Tisíce iných také šťastie nemajú – kapacity sa scvrkli, zásoby opustených bytov tiež. Ostali telocvične predelené stavebným plotom.

Stále lepšie ako vojna...

Pokrytci

2014-11-19T18:04:32Z

Priznať si svoje zlé vlastnosti je vcelku ťažká úloha. A tým myslím skutočné zlé vlastnosti, nie taký ten druh, ktorý sa hovorí, keď sa chceme zavďačiť u HR menedžerky (mojou najväčšou slabosťou je to, že väčšina žien nevie zvládnuť veľkosť môjho inštrumentu... hohoho, život kontrabasistu je náročný). Ja mám napríklad zmysel pre humor na úrovni 12-ročného chalana, ktory ma rad hri pre deti. A to ešte nie je to najhoršie.

1. Som kladným hrdinom svojho vlastného života, neprávom

Človek je vlastne opica, ktorá vie rozprávať príbehy (sorry kreacionisti). A ten najkrajší príbeh, ktorý si rozprávame, je náš vlastný. Ja som predsa vždy v práve, nikdy nikomu nechcem zle a nechcem robiť žiadne problémy. To je ilúzia, ktorú si drží každý z nás. A keď sa ilúzia začne trhať, tak prichádzajú príbehy. Prišiel som neskoro, ale to preto, že sa proti mne spolčili všetky semafory. Prácu som neodovzdal, lebo v rodine to máme ťažké a bolo ísť treba zemiaky z poľa zobrať a ešte som bol aj chorý. Toho chlapíka som z toho mosta len mierne postrčil zo srandy, môžem ja za to, že niektoré choroby spôsobujú poruchu rovnováhy? Sa mi pacili jeho nike air max a lacne znackove oblecenie. A ani to veľmi nevadí, doktori sú aj tak všetci skorumpované svine.

Ale takéto výhovorky nedokážeme vymyslieť pre niekoho iného. Asi sme na to priveľmi leniví, alebo nám chýba fantázia, alebo sa nevieme tak dobre vcítiť do kože iných... ale to sú tiež len výhovorky. Aj pre okolitých ľudí si príbehy vymýšľame. Ale väčšinou sú v roli zloduchov a nemehiel, ktorí nám chcú len zle. Jano mi neodpísal preto, že sa pred týždňom bavil s Ferom a Fero ma vždy pekne poohovára (pritom sa len Janovi vybil mobil, ked mu vypadol z bundy na zimu). Ale to, že skáčeme k nepravdivým záverom nie je všetko. Kvôli týmto príbehom si myslíme, že všetko sa točí okolo nás. V knihách našich životov (že jaký umelecký prostriedok som dal) sa nebojíme použiť personifikáciu a aj z počasia si dokážeme urobiť úhlavného nepriateľa. Ale počasie sa nestará o to, či práve ideme kúpiť chleba, to je zaneprázdnené motýľom, ktorý chce v Mexiku mávnuť krídlami (citation needed).

A samozrejme to funguje aj naopak. V životoch iných ľudí som absolútne iná postava. Ale povedzme si náhodný vymyslený príklad. Môj imaginárny rovesník, nazvime ho Imro, bol vždy slušný, slusne mikiny panske na sebe, a bol snaživý (preto si aj myslel, že je múdry). Dostával dobré známky, ale väčšinu času trávil hraním počítačových hier, sledovaním seriálov a čítaním sci-fi. Hľa, archetyp šprta. Imro sa dostal do puberty a zaútočili naňho rôzne komplikované chemikálie a tak sa zaľúbil do dievčaťa.

V popkultúre je jedno veľmi populárne klišé: šprt sa zamiluje do nedosiahnuteľného dievčaťa, tá si ho najskôr nevšíma, ale 15 minút pred koncom filmu zistí, že si sú súdení. Imro videl túto situáciu mnohokrát a vžil sa do nej. Tak sa snažil tráviť veľa času okolo dievčaťa. Kupil jej oblubene lacne kabelky a dámske lodičky. A čakal. A nedočkal sa. To dievča to asi videlo inak, alebo sa nepozeralo na filmy. Trochu sa aj Imra bála, lebo aj keď bol podozrivo často naokolo, nikdy nepovedal ani slovo.

Alebo sa skúste stať čašníkom. Hneď zistíte, aké hovado ste dokázali byť k ľuďom, ktorí vás obsluhovali v minulosti (čašníci naozaj nemôžu za pomalú kuchyňu). A ak nie, tak ste pokrytec. Ale je odo mňa hnusné vás z toho obviňovať, pretože...

2. Som pokrytec a nedokážem (a nechcem) to zmeniť

Podporujem detskú prácu. Tým myslím africké deti pracujúce vo fabrikách, nie umytie riadu po večeri. Samozrejme som proti myšlienke detskej práce, aj petíciu proti nej by som podpísal a možno by som aj na charitu prispel (ak by som sa pritom mohol napríklad obliať kýblom paradajkovej omáčky a video vyvesiť na facebook). Ale čo na tom. Jedno decko mi pravdepodobne uštrikovalo bikini, iné mi ušilo topánky a jedno pozbieralo trs banánov z plantáže. Jednoducho, v priebehu svojho života som pravdepodobne zaplatil za tovar, ktorý bol čiastočne získaný detskou prácou (zdroj: myslím si to) firmám, ktoré deti zneužívajú. Tie firmy to robia lebo je to lacné. Ja tie veci kupujem, lebo sú lacné. Som pokrytec.

Mohla by som si kúpiť drahšie fair-trade letne cizmy, ale stále by som bola len o trochu menší pokrytec. Mám mnoho názorov na rôzne veci a niekedy si absolútne oponujem. Som za málo štátu a regulácií, ale vakcíny by podľa mňa mali byť povinné. Ficove vlaky pre študentov zadara považujem za lacný (a zároveň drahý) predvolebný trik, ale už začínam plánovať výlety. A zoznam by mohol pokračovať. Prečo? Lebo dnešný svet je natoľko komplikovaný a prepojený, že sa istej dávke pokrytectva nedá vyhnúť. Ak napríklad chce niekto protestovať proti jarmu kapitalizmu a oslavovať komunizmus, musí si kúpiť fixky (aby mohol spraviť plagát so sloganom) v Tescu prelezenom buržoáznymi červami a to je pokrytecké. Ale tie fixky boli vyrobené v Číne, takže tým náš imaginárny komunista (povedzme, že je to znova Imro) nakoniec komunizmus podporuje. Ale Čína do svojho systému pomaly uvádza isté prvky z kapitalizmu, hlavne kvôli obchodu so západom, takže...

Áno, často sa pokrytectvu vyhnúť dá, ale stojí to priveľkú námahu. A niekedy mi v ceste stojí vlastná biológia. Chcete príklad? Som všetkými desiatimi za všetky rovnoprávnosti, Conchita Wurst je môj životný idol, Kotlebu by som hodil do pece, a o manželstvách pre homosexuálov som sa dokázal hádať na diskusiách Sme (ani Christian Grey neholdoval takému hlbokému masochizmu), a napriek tomu...

3. Som rasista, sexista a homofób

Rasa z biologického hľadiska nemá takmer žiaden význam. Tak hovoria vedci (lebo z genetického hľadiska sú si niektoré africké kmene omnoho vzdialenejšie ako napríklad belosi a aziati). To som vedel, keď som prišiel do USA (mojim pobytom v USA sa budem chváliť už len 9 873-krát), ale moje biologické hľadisko si to asi nevšimlo. Keď som bol v metre sám beloch, tak moje biologické hľadisko vystrelilo pár dávok adrenalínu a cítil som sa dosť nesvoj. Keby som si chcel pripadať inteligentný, tak by som sem napísal vysvetlenie tohto správania trochou amatérskej evolučnej psychológie. Dôvod môjho mierneho rasizmu je fakt, že ostatné rasy beriem ako členov cudzích kmeňov. Ľudia, ktorí nedôverovali členom iných kmeňov (a teda aj iných rás) boli schopní zaobstarať väčšie množstvo zdrojov a táto ich vlastnosť pretrvala do tejto doby, kedy už je ale nepotrebná, dokonca neželaná. Tým samozrejme rasizmus neobhajujem, ani nehovorím, že je v poriadku. Ale kúsok skrytého rasizmu v nás je.

A keď sme pri amatérskej (a možno nepravdivej) evolučnej psychológii... Ženy sú, ako vieme krásne stvorenia. Teda až na tie, ktoré sú škaredé (to je jednoducho štatistická nevyhnutnosť, ktorú nezmenia ani reklamy na Dove). A to by ani nevadilo, ale vadí to mojim génom. Tie sa chcú spojiť len s prvotriednymi génmi pekných žien. A tak, keď sa rozprávam so škaredou, akýsi hnusný hlas mi hovorí, že s týmto človekom nechcem márniť čas. A ja som zrazu odmeraný, nezhovorčivý a neviem povedať pekného slova (teda taký som vždy, ale vtedy ešte viac). Jednoducho som predpojatý voči škaredým ženám. Ono chvíľu trvá, kým si človek takúto predpojatosť vôbec uvedomí, a to je len prvý krok k jej odstráneniu.

Ja viem, znie to hrozne, keď to takto napíšem. Ale utešuje ma jedna vec. Nie som v tom sám. V jednej časti môjho obľúbeného programu o ekonómii, Freakonomics radio (nie, že by som ich poznal viac, odkaz tu: http://goo.gl/XDfO1Z) sa hovorí o sprepitnom. A je tu rozhovor s jedným výskumníkom, ktorý sprepitné skúma. Belosi dostanú viac ako černosi, ženy dostanú viac od mužov a muži od žien. Ideálne je byť štíhlou blondínou okolo tridsiatky. Prečo je to tak? Nikto si nepovie: "Tomuto dám len 2 doláre, lebo je čierny." Ľudia len majú taký pocit, že daný černoch nebol veľmi pozorný, alebo si svoj skrytý predsudok oddôvodnia inak. A takéto predsudky majú aj trojmesačné deti, tie preferujú tváre, ktoré majú rovnakú rasu, akú majú ich rodičia (resp. vychovávatelia, štúdia tu: http://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC2566511/)

V inej časti (http://goo.gl/2AWDX3) sa zas hovorí o tom, ako vyzbierať, čo najviac príspevkov na charitu. Riešením je poslať atraktívnu ženu. Tá dokáže vyzbierať dvojnásobne viac ako žena škaredšia. Lebo muži chcú peknej žene ukázať svoje peniaze a to, že sa starajú o prírodné prostredie/choré deti v Afrike/lokálne postprogresívne umelecké centrum/čokoľvek iné, na čo sa zbierajú peniaze. A ja by som to samozrejme spravil tiež, lebo aj ja som muž. Čo ma privádza k...

4. Nie som výnimočný

Neviem, či sa to začalo Kristusom, Noem, Mojžišom, Abrahámom, alebo Frodom Bublíkom, ale naša kultúra je fascinovaná výnimočnosťou. Skoro každý film je o jedinečnom hrdinovi, ktorého by nedokázal nahradiť nikto iný. A je jedno, či je to romantická komédia alebo epický cyberpunkový thriller.

A každý z nás má pocit výnimočnosti. A v istom zmysle výnimočný sme. Lebo máme rozdielne vlastnosti, záujmy. Ale v skutočnosti sme si omnoho viac podobný, ako si myslíme. Jeden psychológ, menom Forer, urobil geniálny experiment. Dal svojim študentom test osobnosti. Neskôr dal každému jeho výsledky, kde opísal ich vlastnosti. Študenti potom hodnotili výsledky ako veľmi dobré. Vtip bol ale v tom, že Forer dal všetkým ten istý papier (http://goo.gl/JP0yjX). Je tam niekoľko vlastností, ktoré znejú veľmi špecificky, ale pritom platia takmer na každého (nie náhodou ich Forer zobral z knihy o astrológii).

Takmer všetci chceme byť milovaní. Takmer všetci si myslíme, že máme skvelý zmysel pre humor. Takmer všetci sme niekedy neskutočne extrovertní a inokedy tak introvertní, že nechceme nikoho iného ani vidieť. A áno, existujú aj asociáli aj sociálne monštrá, ale väčšina z nás je niekde medzi (viď. graf). A existujú aj dementi aj géniovia, ale väčšina z nás je niekde medzi (viď. graf). A sú aj trpaslíci aj obri, ale väčšina... viď. veď viete.

O plyne

2014-11-11T00:50:16Z

Tak si jedného pekného rána robím na raňajky zeleninový šťavu, tradičnú moju rannú potravu, a mám pri tom pustené rádio. V rádiu zachytím nezameniteľný hlas. To premiér krajiny, ktorej som tiež občiankou hovorí, že sa nemáme báť toho, čo sa deje na Ukrajine, že plyn potečie.

Hm. Zamyslím sa nad obsahom práve počutého výroku. Niekde vnútri začínam cítiť, že mi tu niečo nesedí. Čo tým chce premiér povedať? Že mi má byť jedno, že pár kilometrov od miesta, na ktorom sa nachádzam, zomierajú ľudia? Alebo že mi má byť jedno, že jedna krajina, s ktorou už tá naša nejaké tie historické skúsenosti má, začala okupovať územie inej krajiny, s ktorou zhodou okolností susedíme? Alebo, osobne vzaté, že sa mám správať ako zbabelec a nechať v šlamastike ľudí ako my, pár kilometrov od nás? Mam si kupit nejake lacne mikiny a panske zimne bundy pre chlapcov, aby nas nic neprekvapilo? Nie že by som ich šla zajtra zachraňovať. Ale preto tu máme štát, ktorému platím dane, aby v kríze vedel, čo robiť. Prečo sa mám za ten svoj pri rozhovore s ukrajinskými priateľmi hanbiť? Kvôli plynu..?

Rozmýšľam. Ako používam plyn ja? Pozriem na sporák, čistučký, bielučký, zatvorený, na ktorom sídli kvietok. Osobne ho veľmi nepoužívam, nie preto, že by som mala moderný odpor voči „typickej“ ženskej role v kuchyni, ale jednoducho preto, že stravu sebe a mojim blízkym väčinou pripravujem bez varenia. Pokial príde na mňa, bez plynu na varenie prežijem. Bez elektriny by to bolo ťažšie.

Čo ďalej? Kúrenie a teplá voda. To už je väčší háčik. Žijem v bytovom dome v Bratislave, a aj keď kúrim minimálne a otužovanie alias studená sprcha patrí medzi aktivity, ktoré pestujem, predsa len mám teplo teplúčko rada. Ci mam cierne lodicky vymenit za damske snehule? Aj vzhľadom na to, že trávim čas v krajinách, v ktorých voda a kúrenie nie sú úplnou samozrejmosťou 24 hodín, si luxus doma užívam.

Hm. Vyberiem počítač z lacne kabelky a pozerám si články a diskusie na tému naše vzťahy s Ruskom. Debata tam pokračuje. Ďalší argument v prospech priateľskej politiky voči Rusku má byť to, že plyn nie len používame a sme na dovoze od Ruska totálne závislí, ale ešte ho aj plynovodom prevážame cez naše územie, za čo máme ako krajina peniaze. A aby to nestačilo, tak dovážame aj jadrové palivo do elektrární.

Ale... rozmýšlam ďalej. Nesedí mi to stále viac. To preto, že sme totálne závislí na krajine, ktorej diktatúrny spôsob vládnutia nie je cudzí a zaberanie území iných považuje za normálne, máme túto závislosť ešte viac podporovať tým, že budeme jej politiku voči nášmu susedovi možno nie verejne podporovať, ale „chápať“ a ticho tolerovať a jej prezidenta k nám pozývať..? Co sme lacne hracky pre politikov?? Čo bude ďalší krok? Keď sa Ukrajina rozpadne a Rusko dosiahne, čo chce, pozveme ho ako víťaza znova k nám, tak ako v šesťdesiatom ôsmom?

Mysľou mi prebehne iná situácia, pri ktorej sa hovorilo o vojne. Bola som ešte na základnej škole, keď začali vojny v Juhoslávii. Neveľmi som tomu vtedy rozumela, bola som malá a bolo to predsa táááááák ďaleko! Netušila som, že o nejaké to desaťočie či dve neskor ma životná cesta na Balkán zaviedie a stane sa mi z neho náhradný domov. A tam som to zažila. Zničené domy a dediny duchov, ktoré dodnes pyšne zdobia balkánske kopce. Koncentračné tábory, dnes v podobe múzeí alebo zabudnutých dokumentov. Zamínované polia a lesy. Rozdelené rodiny. Znásilnené ženy. Zlomených ľudí, ktorí nie sú schopní hovoriť o tom, čo sa vlastne dialo. Mladých ľudí, ktorým identitu nanútili alebo vzali. Naučila som sa, aký je rozdiel medzi „utečencom“ a „presídlencom“ a čo sú to tie „remittences[1]“. A hlavne a predovšetkým som zakúsila ohromnú kolektívnu stratu pamäte podporovanú politickým vedením všetkých zapojených krajín. Reflexia? Poučenie? Zabudnite. Hrdinom sa stavajú pomníky a sochy a dáva sa im vláda. Kto ma iný názor, má smolu. A Balkán sa v krízach zmieta ďalej, ešte zďaleka nespamätaný z hrôz, ktorými prešiel. Kto zo spoluobčanov, ktorí chodia každý rok k moru do Chorvátska vie, že v inej časti tej istej krajiny, ktorá je dnes členom EÚ, sú dnes, dvadsať rokov od vojny, stále zamínované lesy a polia, do ktorých sa nedá ísť? Navštívil niektorý milovník mora aj taký Vukovar? Alebo taká Bosna, v ktorej proti sebe bojujúce entity (alebo radšej ich politickí reprezentanti) v pohode na bilboardy vycapia veľkú čižmu, ktorá stúpa na inú menšinu v danej municipalite. A každý si veľmi rád privlastní dnes veľmi populárneho Nikolu Teslu, ktorý sa, chúďa, asi v hrobe obracia, lebo svetoobčan sa paradoxne stáva symbolom rôznych nacionalizmov.

Opäť myslím na Ukrajinu. Autom to máte do Prištiny za 12 hodín, zhruba ako z Košíc do Kyjeva. Ďaleko? Sotva. Obcas tam chodime kupovat lacne oblecenie.

Páči sa mi to čím ďalej tým menej.

Stratiť vieru v seba pre plyn? To sa mi nechce. Čo ale môžem robiť?

Môžem asi začať od seba. V prvom rade si zistím, z čoho vlastne pochádza teplo a elektrina, ktorú doma používam, aj keď to viem, lebo energetický mix máme na účtoch ze elektrinu. Na teplú vodu sa opýtam správcu. A dám si záväzok, že toho všetkého budem používať menej, a že v dobe skoršej alebo neskoršej sa presťahujem niekam, kde budem energeticky sebestačná. Áno, žijeme v dobe obnoviteľných energií a nových technológií, dokonca je to dlhodobý oficiálny cieľ EÚ politík, a tam Slovensko stále patrí, aj napriek Ficovi. Volajte to utópia, ale ja nechcem krvavý a zotročujúci plyn. Mám na výber, aj keď to nie je ľahké a nebude zo dňa na deň.

Potom príde väčší oriešok. O seba sa už nejako postarám a iní spoluobčania, ktorí to cítia rovnako, to môžu urobiť tiež alebo sa o to tiež snažiť, osobný výber má každý z nás. Ale čo s politikou na úrovni štátu? Keďže sa na spomínanom Balkáne veľa pohybujem, tak viem, že veľká jeho časť plynofikovaná nie je. A žijú, a nie zle. Čo je veľkou a rozvíjajúcou sa témou tam, sú práve obnoviteľné zdroje energie. Keď môžu oni, prečo by sme nemohli my? A keďže sa zhodou okolností tejto téme už dlhšie venujem, tak viem aj to, že Slovensko má na to, aby si veľa, veľmi veľa energie a dokonca aj plynu vedelo vyrobiť samé. Chcelo by to ale dať hlavy, zdroje, poľnohospodárov, technológov, biznismenov, banky a politikov dokopy a prísť s rozumnou stratégiou. Zmena nenastane zajtra. Ale už o pár rokov by sme mohli byť v úplne inej situácii. Tu vláda hrá dôležitú úlohu. Čo keby sme tak poplatky za tranzit plynu (ktoré boli v roku 2013 320mi.Euro, a spravuje ich Eustream, a.s.[2]), alebo aspoň ich časť použili na rozvoj obnoviteľných zdrojov energie na Slovensku? Čo keby sme pokosenú trávu z polí použili a nie nechali hniť? Čo keby sme si v lete teplú vodu vyrábali solárne, čo keby sme v zime na teplo vyžívali bioplyn a na jeho výrobu zbytky jedla z našich hotelov a reštaurácií, alebo aj domácností? Čo keby...list je nekonečný. Len sa rozhodnúť a začať.

Čo je ale vec, v ktorej súčasný predseda vlády doslova podkopáva nohy vlastnej krajine, je mantra o tranzite plynu. Áno, plyn cez Slovensko prechádza. Ale Rusko pripravuje alternatívy, Južný prúd a Severný prúd. Oba majú za cieľ obísť Ukrajinu, a teda aj nás. Južný prúd sa stavia, dohody su uzavreté, plán je mať ho funkčný v roku 2015. Teda od 2015 bude Slovensko na tranzite plynu strácať. To vieme, to nie je utópia, ale reálny plán a vec, ktorá sa deje. Jediný, kto teraz stojí v ceste tomu, aby sa to stalo, je – tá zlá, zlá, Európska únia. Lebo núti Rusko, aby akceptovalo podmienky podnikania s energiami v EÚ, čo sa Rusku nepáči. Rusko si ale myslí, že EÚ je slaboch, že ju zase raz oblbne a vymôže si výnimku, čo je možné. Prečo si to Rusko myslí? Lebo má v talóne takých predsedov vlády, ako je Robert Fico – nevynechá príležitosť, kde by EÚ potopil a Rusko vyzdvihol. Ostáva len pýtať sa, prečo.. prečo Robert Fico pracuje proti svojej krajine?

Pozriem na plynový sporák. Jasné, nie každý vie žiť na surovej strave, nie každý má možnosť kašľať na plyn, byt v teplucku a mat na nohach letne cizmy. Ja viem. Ale každý má svedomie. Každý má zdravý rozum. A každý môže voliť. A kríza sa môže stať šancou. Prečo v Nórsku vo veľkom kupujú elektromobily? Asi vedia. A my?

Rozhodnutie je na nás. Ja to mám jasné. Kašlem na Váš ruský plyn, pán premiér. Nechajte si ho. Verím na iné veci. Srdce. Svedomie. Rozum. A to, že v kríze sa ukáže, kto má aký charakter. A kto bol pripravený.

V obchodnom centre

2014-11-06T15:39:49Z

Keď občas sedávam v obchodnom centre na kávičke, baví ma sledovať posledné aj predposledné módne trendy a zamýšľam sa nad nimi - nielen, čo sa estetického cítenia týka, ale najmä z hľadiska jeho funkčnosti. Tu je niekoľko mojich systemizovaných poznatkov :

Topánky :

Prevláda štýl „športová elegancia“, a to bez ohľadu na vek, pohlavie a spoločenské zaradenie. Mladšie dámy uprednostňujú šialeným krížením vyšľachtený druh „tenisky na vysokom opätku“ (niečo ako brokolica s jahodou), uz nehraju prim damske lodicky ako predtym. Ja stále hovorím, že návrhári na niečom musia fičať. Pobehnúť sa na tom nedá bez úrazu ani náhodou a elegantné to nie je ani zo vzdialenosti jedného kilometra.

Zatiaľ čo muži obľubujú do obchodného centra bežeckú obuv a horskú a turistickú trekovú obuv (vedia, čo robia, lebo ich nákupov chtivé polovičky sú schopné nabehať kilometre :) ), staršie ženy sa cez víkend tiež chcú nahodiť do niečoho neformálneho, mladistvo športového. Typické sú výrazne farebné botasky abidas, ale nebudeme to s divočinou preháňať. Nohavice necháme tie slušné z práce, ani čierne lacne kabelky nebudeme prehadzovať. Že som málo mladistvá ? Tak to okorením a kupim sportove bundy na zimu. A môžeme ísť.

Ďalšia kapitola sú gumenné lacne cizmy. Od hravých farieb, Burberry kocečiek, bodiek a kvietočkov až po klasické čierne – a la Béda Trávníček. Spoločný znak - cena najmenej 60 €. Chápem a schvaľujem niečo také, keď vonku zúri orkán. Už menej, keď vonku nezúri nič, na celom parkovisku je jedna malá schnúca škvrnka vody a ja idem autom až ku dverám, zaparkujem na mieste pre invalidov a suchou nohou sa len tak prechádzam .... teda suchou nohou ... každého vec, ale nechcela by som byť pri tom, keď sa „suchá noha“ práve vyzúva :)

Nápodobne s letnými čižmami na holých nohách. Je to čudné a nemá to logiku. A najhoršie je, keď ani nie sú letné, ale dievčinka chce byť sexi v lete v ozajstných čižmách a na tom lacne saty. Viď negustiózny odsek vyššie ...

Čerešničkou v obchodných centrách sú ultravysoké topánočky, ktoré naše slečny a panie nosia, aby si šetrili kolená. Je to vlastne istý druh zdravotnej obuvi. Dámy v nich totiž vôbec neohýnajú nohy a ich chôdza pripomína skôr rozprávku z bábkového divadla. Fyzika nepustí ... Nie je nič krajšie, ako dvojmetrová blondínka v tigrovaných legínach, ktorá za sebou ťahá dve drevené sexi nohy :)

Nohavice :

Jednoznačne vedú svetlo sivé tepláky s nízkym sedom. Sú úžasne pohodlné a estetické. Majú však malý problém. Môžu si ich dovoliť (pri zavretí všetkých očí) iba ľudia s dokonalou postavou. Keď náhodou nie, stretávame potom mužov s patologicky krátkymi krivými nohami, ľudí, čo si zabudli na WC pod teplákmi vytiahnuť spodnú bielizeň, dievčatá s obrovským pozadím, prípadne s inkontinenčnou plienkou ... a to som počula i oveľa negustióznejšie prirovnania :). Niekto to rieši tak, že si proste zoberie obrovské lacne znackove oblecenie, o 5 čísiel väčšie tepláky bez špeciálneho strihu. Efekt pohodlnosti potom vznikne i v spodnej časti nohavice, ktorá zhrnutá čistí podlahu :)

Vzhľadom k môjmu veku mimoriadne živočišne a príťažlivo na mňa v obchodných centrách pôsobia starší muži – tzv. lovci. Otrávený výraz, maskáčové nohavice, tričko a vesta s vzorom z iného lesa, klobúčik alebo šiltovka, mikiny panske.. to je niečo, čo ma rajcuje. Tu často absentuje aj použitie perspirantu, takže moja kávička má ihneď inú, takú naturálnu príchuť. Je ale pravdou, že ich rajónom je les a jazero, takže ich vidno len ako doprovod k staršej žene - viď odsek 2.

Účesy :

Tak dievčatá, dlhé vlasy dopredu na jednu stranu a chlapci boky vystrihať, hore urobiť z dlhších takú tú šikmú vlnu, zapustiť poriadne fúzy a ide sa :)

Pritazlivost

2014-11-03T09:08:54Z

Necelé dva mesiace dozadu som bola účastníkom mierne rozpačitej konverzácie o všetkom. Od muža mi bola položená otázka: „Čo je pre teba najpríťažlivejší odev na mužoch?“ Samozrejme, že som bez uvažovania odpovedala úplne najhoršie ako som mohla: „Spodné prádlo alebo nič, ziadne lacne oblecenie.“ Lenže v tej chvíli som sa reálne nezamyslela, čo je pre mňa alebo možno pre viac žien vo všeobecnosti, najpríťažlivejší „odev.“ Nemyslím teraz na bundy na zimu, alebo mikiny panske. Myslím na to čo nás zasiahne na úplnom začiatku ak nejakého muža spoznávame. Všetci dobre vieme, že prvé momenty sú tie zásadné. Samozrejme, že upravenosť muža si starostlivo všímame ale...

...vo finále je táto záležitosť v tom prvom momente najmenej zásadná. Zrejme by som to pánskemu publiku (ak sem nejaké zablúdi) nemala prezrádzať, ale aspoň budete mať o starosť menej. Pretože rozlúštiť plač žien bez príčiny, hádky pre maličkosti či bájny šiesty zmyslel Vám nepomôžem. Možno budete o niečo múdrejší a možno nie.

Pre mňa je strašne podstatné to ako muž rozpráva. Možno Vám to príde zvláštne ale to ako sa muž vyjadruje, mi veľa napovie o jeho inteligencií. Samozrejme, že podstatné je o čom rozpráva. Keď už sme pri tom rozprávaní oceňujem ak počas dialógu nastane „ping-pong“ to znamená, že sa vieme vzájomne doplniť a máme sa hlavne o čom rozprávať. Pretože nie je nič horšie ako monológ a samochvála. Takže je jednoznačne príťažlivé ak muž rozpráva k veci a dopraje dáme priestor.

Správna „prísada“ do konverzácie je aj humor. Nie je nič lepšie ako mať po boku vtipného chlapa. Dokonca priam ideálne je ak dokáže muž ženu rozosmiať. Musím povedať, že nie je nič horšie ako ten moment keď sa muž začne „hrať na vtipného“ ale Vám sa to vtipné nezdá. Jednoducho sadnúť si po stránke humoru je skvelé.

Ďalší „kus odevu“ je veľmi rozsiahla záležitosť. Musím skonštatovať, že v poslednom vzťahu som to absolútne nebola ja. Pretože som všetko vždy robila zle, zle som sa obliekala, zle damske cizmy alebo dámske lodičky, zle som sa správala. Dokonca som aj nesprávne tlieskala čo už bolo pre mňa fakt konštatovanie, signalizujúce len jedno: „Zdrhni z tohto pekla.“ Okrem toho, že som si údajne obliekala veci ktoré sa mi nehodia bolo by zrejme najlepšie keby som nemala ani svoj názor. Smutné je, že ma môj vtedy partner dokonca urážal a ešte smutnejšie, že som sa neohradila.

Preto je na Vás úplne príťažlivé ak necháte dievčaťu priestor, aby zostala taká aká je. Mohla povedať čo si myslí, byť tvrdohlavá, bláznivá či plakať a smiať sa kedy chce.

Vo vzťahu sme dvaja. Presne tak to je. Preto je vhodné rozdeliť si čas tak, aby sme sa stále mohli obaja venovať tomu čo milujeme. Ale vzhľadom k tomu, že vzťah je o dvoch mali by sme naše koníčky robiť spolu. Nemusí to byť vždy ale aspoň občas. Pretože sme už dvaja :). Vo vzťahu nie je priestor na egoizmus a sebectvo pretože je to vzťah a ja už viem, že nie je správne ak dievča sedí samé v izbe a vie, že jej partner sa niekde zabáva. Ale nie je správne ani to, že musíte doslova žobrať o partnerovu pozornosť a ak Vás naveľa niekam zoberie tak na Vás kašle. Rovnako nie je príjemné ak Vám partner klame a myslí si, že mu to žeriete. Takže páni úprimnosť je pre nás veľmi sexy „odev. a nezabudnut ani na lacne topanky, lebo lacna obuv je zaklad“

V neposlednom rade je bezkonkurenčná na mužoch vášeň. Myslím, že toto nepotrebuje ďalšie komentáre. Pretože zapáliť v žene oheň je ozajstná alchýmia.

Teraz už len maličkosť a zhrnutie na záver. Milujeme ak krásne voniate :). Takže čo je na Vás najdráždivejšie? Inteligencia, humor, charizma, schopnosť rozosmiať/rozvášniť, úprimnosť. Hlavne nás nechcite zmeniť. Tu sa totiž ponúka otázka: „Je to vlastne láska?“ Preto, že my na Vás nemilujeme len tie dokonalosti ale aj tie nedokonalosti... A myslím, že hovorím za všetky dievčatá, že nenávidíme veľké ego a klamstvá. Zároveň Vás prosím za všetky ženy nehrajte sa na niečo čo nie ste. Pretože to skončí len zle.

Ak by som však mala vybrať jednu vec nie je nič príťažlivejšie ako úsmev...:)

Dokazem to aj ja

2014-10-04T07:47:09Z

,,Kvôli práci, ktorá ma živí, som musel vyštudovať odbornú strednú školu/vysokú školu." Častá odpoveď na otázku, aké bolo Vaše pôsobenie pred prácou, kde momentálne pôsobíte. Občas, keď sa potrebujeme rozptýliť a pochytiť nový závan vetra, radi sa nechávame inšpirovať druhými. Niekedy až natoľko, že si položíme množstvo otázok o sebe, ktoré by nám predtým vôbec nezišli na um a môžete prísť na niečo celkom nové.

Prinášam Vám niekoľko skutočných príbehov o ľuďoch, ktorí nemuseli mať dobré známky, dobré vzťahy s nadriadenými kvôli protekciám či skončených 5 vysokých škôl, popritom predavat lacne saty, ci lacne cizmy, aby sa mohli stať úspešnými. Niektorí z nich opustili školu dokonca pred povinnou školskou dochádzkou, či pracovali na bežných pracovných miestach. Títo ľudia boli ovplyvňovaní najmä 3 vlastnosťami- ambicióznosťou, snami a dravosťou.

A.) Jack Ma

50 ročný Číňan, prezývaný Bláznivý Jack alebo čínsky Bill Gates disponuje majetkom vo výške viac než 532 miliárd eur. Ako mladé ucho prepadal z matematiky a odmietli ho zamestnať v stánku s rýchlym občerstvením, ani nemohol predavat lacne tenisky. Uvedomoval si, že jazyk je veľmi podstatnou figúrkou na svetovej šachovnici. Keď sa oženil, začínal doučovaním angličtiny za 12 eur mesačne.

Napriek tomu sa mu podarilo založiť prekladaciu spoločnosť, na ktorej kapitál si musel požičať od 18 známych. S ňou sa dostal do USA, kde sa zrodila myšlienka internetového biznisu. Dnes vlastní 150 centimetrový Jack internetovú spoločosť Alibaba, poskytujúca priestor vývozcom a dovozcom z niekoľko stoviek krajín sveta. Alibaba je drahšia ako e-Bay či Amazon.

B.) Bethany Mota

Obyčajné dievča z Kalifornie, ktoré bolo v správny čas na správnom mieste. Bethany chcela zdieľať svoju vášeň k móde a kozmetike s ostatnými a v júni 2009 nahrala na Youtube svoje prvé video. Bola jednou z prvých youtuberiek a fanúšikov zbierala rýchlosťou blesku. Dnes má na svojom internetovom konte cez 7 miliónov odoberateľov. Svoje videá venuje obliekaniu, účesom či kozmetike, predava pekne kabelky, lacne znackove oblecenie, taktiež diskutuje na témy, ktoré ju zaujmú. Objavila sa v niektorých televíznych show, zahrala si roly v 2 filmoch a spolupracujú s ňou známe americké odevné značky. V januári 2014 si zarobila videami zhruba 40 000 dolárov za mesiac.

C.) Robert a Carmen Geissenovci

Mnohí ich poznajú z televíznej obrazovky, blondiaka ako milovníka drahých áut a Carmen ako manželku, ktorá večne volá na svojho manžela Róóóberta a vymetačku kaderníckych salónov. Rodinku možno považovať za jednu z najbohatších v Európe, ich majetok sa odhaduje na 70 miliónov dolárov. A čomu vďačia za také pekné konto? Robert pochádzal z dobrej rodiny, v ktorej podnikanie nebolo nič nové.

S bratom Michaelom založil v roku 1986 značku športového oblečenia. Značka sa chytila a neskôr ju odpredali za mastnú sumu. Brat Geissen odkúpil o pár rokov značku späť a Robert sa pustil do vlastného podnikania s realitami. Manžel pani Carmen však svoju lásku k móde nezaprie a vytvoril si tentokrát sám odevnú značku pod vlastným menom. Cena jednoduchšieho trička z kolekcie je 80 eur, okrem toho predavaju panske zimne bundy a mikiny panske.

D.) Joanne Rowling

Britská spisovateľka, ktorá zbohatla knihou, ktorú pozná snáď každé dnešné dieťa- Harry Potter. Rowlingová sa svojou knihou vyšplhala na čestné miesto miliardárky a predbehla dokonca samotnú Alžbetu II. Jej majetok sa odhaduje na 576 miliónov libier. Pritom námet na knihu nevymýšľala niekoľko mesiacov, ako sa môže zdať. Príbeh o chlapcovi, ktorý navštevuje čarodejnícku školu, ju napadol jedného dňa cestou vo vlaku z Manchestra do Londýna.

Svoj rukopis ponúkla dvanástim vydavateľstvám, no všetky odmietli! Na milosť ju vzalo menej známe vydavateľstvo, ktoré jej ponúklo skutočne malý honorár- len 1500 libier za 1000 vydaných kusov. Predaj začal skromne, no po druhom ocenení, niečo ako detský Oscar, sa podaril dotlač. Autorku prinútili, aby sa podpísala na knihu iniciálkami, pretože vedenie si neželalo, aby čitatelia vedeli, že je napísaná ženskou rukou (J.K. Rowling). Posledný diel Harryho Pottera v roku 2007 sa stal najrýchlejšie predávanou knihou v Británii, predalo sa vyše 11 miliónov kusov. Kniha bola aj sfilmovaná a je preložená do 67 jazykov.

E.) Boris Kollár

Aby nebola reč len o zahraničných milionároch, medzi úspešnejších Slovákov patrí aj Boris Kollár. Z médií je známy predovšetkým ako slovenský donchuan , no pozrime sa na jeho majetkový životopis. Jeho podnikanie siaha už do čias komunizmu, kedy odkúpil hotel a lyžiarske vleky na Donovaloch. Založil akciovú spoločnosť, ktorá prevádzkuje známe strediská, napríklad Park Snow Donovaly. Pred niekoľkými rokmi dostal licenciu vysielať na území Slovenska a kúpil obľúbené slovenské rádio. Uvádza sa, že Boris pochádza zo skromnejších pomerov a práve pocit nedostatku je pre neho hnacím motorom. Taktiež prevádzkuje menšiu leteckú spoločnosť.

F.) Adela Banášová

Moderátorka, ktorá patrí k stáliciam našich obrazoviek, uzatvára dnešné druhé slovenské a siedme celkové miesto v kariérnych príbehoch. Prvé skúšobné živé vysielanie absolvovala už v 14 rokoch. Na strednej, kedy Adela samu seba žartovne označovala ako frontmana skupiny Nirvana, bola vybraná do modelingovej súťaže. V tomto smere sa však uchytiť netúžila. Slováci ju mali možnosť spoznať ako moderátorku v rádiu, do ktorého vyhrala konkurz. Prelom nastal počas speváckej šou Superstar, kde vystupovala ako hlavná spolumoderátorka s Martinom Rauschom. Moderovala ďalšie ročníky tejto šou, nemala naďalej problém uťahovať si zo svojho povestného nosa, časom si založila aj vlastnú televíznu šou, získala mnohé ocenenia a dnes sa radí medzi špičku slovenských moderátorov.