Miska Hruba

Chut do prace

2014-06-01T05:46:31Z

Sústrediť sa.. Na hudbu. Na tú tajomnú zvláštnu a zázračnú chvíľku, kedy sa všetko zastaví.. Kedy všetko stíchne a v žiari reflektorov - vypínam celý svet.. Sústrediť sa. Pre chvíľku, kedy sa zase všetko zdá krásne a zmysluplné. Vypnúť. Myseľ. Vypnúť kontrolované Racio, ktoré sa stále hlási o slovo a neúnavne nám chce dávať svoje kázanie. Stop! Strih, nová klapka a nová epizóda života! Aj keby sme stále hrali rovnaký program v rovnakom poradí - nikdy nezažijeme rovnaký pocit! Lebo taká je hudba! Krásna a nevyspytateľná ako život sám.. Klapka, strih, iné svetlo.. Moment odovzdania.. Eufória. Rýchle stúpanie do výšin orgazmického sveta emócií. Klapka, strih, opäť iné svetlo! Niekto opäť príliš rozsvietil - až ma z toho bolí hlava! Príliš rýchly návrat do "reality".. Do toho.. skutočného (?) sveta, v ktorom žijeme. Je nejaký.. skutočný? Alebo je všetko iba výplodom našej makovice? :) A keď sa zhasnú svetlá... opäť si dávam tie moje staré dobré tenisky, kvetované plavky a šialenú čiapku, v ktorej sa cítim dobre! Zmena kostýmu, masky, kabelky, role ... Áno, žijeme dvojitý život....... Prezliecť kostým, zmeniť svoju rolu - niekedy rýchlejšie, ako si dokážete predstaviť..

A keď svetlá zhasnú..... opäť mi dlho dlho trvá, kým nasiaknem tou drsnou "skutočnosťou" - že opäť musím ísť do práce, prekliknúť sa na úplne iný režim, kde platia úplne iné pravidlá.. Veď v práci nikoho nezaujíma, či máte hentaký, alebo onaký koncert - na druhej strane sveta, .. Jednoducho - tu platia iné pravidlá, hrá sa zrazu s inými kartami, hra sa zmenila!

Snažíte sa to spojiť. Chvíľku ste hudobníkom, kde Vás obdivujú ľudia, stretávate sa s rôznou spoločnosťou - aj tam sú veľké rozdiely - musíte sa na to naladiť.. A tak sa vlastne nikdy nenudíte! Nie je to totiž možné! Často sa Vám stáva, že kým pochopíte celú hru - už je vlastne koniec:) Falošné úsmevy, emócie, ktoré sa príliš na Vás lepia. Chcete odísť opäť do tej svojej ulity, kde Vám je tak stopercentne dobre, kde si plávate vo svojej rieke,kde sa cítite bezpečne, kde si plávate vo svojom oceáne emócií, niekedy sa topíte, inokedy vzlietnete až do nebies - lebo taký je život umelca. Pestrý, nikdy nie statický, nikdy nie nudný..... Je to nekonečná rieka..

A chvíľku ste obchodníkom,... Riešite jednotlivé produkcie. Zaoberáte sa číslami, ktoré sú Vám absolútne cudzie. Riešite termíny, až Vás z toho rozbolí hlava, organizujete, ani si neuvedomíte - a zrazu ste na druhej strane. Prestanete sa zaoberať hudbou - lebo na to neostáva čas, neostáva energia. Management - poviem Vám - to je celá veda! Časom - si vypracujete podrobný plán a stratégiu - ako jednotlivých ľudí osloviť - ako sa spropagovať - ako urobiť tú "správnu" reklamu, ktorá je tak pôsobivá a zaujímavá. Nie gýčová, nie komerčná... Kde je hranica medzi komerciou a nekomerciou? Čo ste ochotní urobiť? Za akú hranicu ste schopní zájsť? Tieto otázky si musíte zodpovedať, lebo inak Vás zdemolujú..

Skončíte v posteli s vyčerpaním - a zistíte, že už ste sa ocitli na druhej strane - obchodníka vyjednávača - o ktorom vlastne neviete vôbec nič.. Lebo aj keď sa veľa naučíte - nič vlastne neviete - pretože sa stávate hlavným aktérom príbehu - a preto nemáte žiadny odstup. Vy ste stále iba vy. A síce - preklikávate stále svoje úlohy - ale ste to stále iba vy. Vy ste obchodník, zároveň však hudobník. Časom vytvárate psychologické profily rôznych typov ľudí, s ktorými komunikujete - a stávate sa pomaly psychológom. Hovoríte si - "ako to tí manageri robia,..?"

A potom,..... príde vyčerpanie........ Občas si hovoríte - "Má to vôbec zmysel,..? Čo mi to dáva?" Dam si sportove oblecenie a uplne vypnem. Lenže zrazu.. Zrazu príde znovu ten tajomný a zvláštny pocit, keď Vás chytajú na koncerte zimomriavky, keď... hráte pre ľudí.. Pre ľudské bytosti......... ktorým odovzdávate emócie prostredníctvom hudby. Príde znovu ten blažený pocit, keď sa zastaví čas, keď znie iba hudba........

Lebo hudba sa objavuje bez vyzvania...... znie v ušiach. Či prší, alebo sneží... Či je polnoc, či je ráno, či sa cítite dobre, alebo "pod psa" - znie Vám v ušiach stále. Je to Vaša záchrana, ale keď ju nepretvárate a neodovzdávate - zdemoluje Vás.. Ako sa hovorí - "Každý dar je zároveň prekliatím,.."

Nová klapka. Nový strih. Ako vo filme. Na chvíľku všetko vyhádzať z hlavy, zmeniť kostým, topanky, potom sa naladiť na inú prácu, prijať iné pravidlá, podmienky, iné karty,.........

Hráte zrazu dvojitú hru......

Pestrofarebný umelecký intenzívny svet.......

A keď si myslíte, že ste všetko pochopili, prídete na to, že neviete nič - lebo umenie je celoživotná púť, ktorá nemá hraníc........

Zistíte, koľko toho ešte "neviete".....

A viete iba to, že... neviete:-)

Kazdy kvietok potesi

2014-05-29T19:44:38Z

Nech v akýchkoľvek topánkach chodíme po svete, prosím, buďme k sebe láskaví.

Prechádzala som popod bránu nášho starého hotela k svojmu autu, keď som pri plných kontajneroch zbadala počerného mladého muža, na sebe sportove oblecenie. Vyzeral ako ind, už iba tá bodka medzi očami mu chýbala k tejto identite.

Nedávno som zistila, že tá bodka sa vyrába z popola posvätných kravských s prepáčením hovien. Na čelo sa nanáša ako symbol pokory, aby sme pamätali, kým, alebo čím teda sme...teda popolom....Ale tento mladý muž znamenie pokory na čela nemal, zato vyceril na mňa zuby, síce biele, ale riedke ako noty na bubon. Už nás tu poznajú, malá Zuzka občas tým malým "indickým" deťom nosí k smetiakom sladkosti.

Tak som sa na neho usmiala na oplátku a zamierila k autu, kde som zabudla našu večeru. Pri mojom návrate tam ešte stále bol, práve mal ponorenú polovicu tela do kontajnera a keď sa vynoril, držal v ruke kyticu ruží. Bola ešte celom ako nová, zabalená v priesvitnom celofáne a ruže vyzerali celkom sviežo ružovo. Chvíľu na kvety pozeral a potom na moje prekvapenie si ku kvetom privoňal. Bola to chvíľa, tak výnimočný obraz bizarného okamihu.

Neviem, či by som si zachovala zmysel pre krásu v mat jeho šaty, topanky a kabelky. Stále pozeral na kyticu a ja som premýšľala, kam ho tá vôňa zaviedla. Dostal alebo dal niekedy takú kyticu niekomu? Kam ju prinesie teraz? Domov žene? Hm možno by ho objala v dojatí, alebo by mu vynadala a poslala ho predať kvety do kaviarní.

Alebo myslel iba tak na vôňu, ktorej má tak málo ako všetkého, čo je síce zadarmo, ale aj tak na to nemá. Neviem, zarazilo ma to a chcela som už vykročiť k hotelovým dverám, keď ma zbadal , na sebe 2 tričká a zasa sa štrbavo usmial. Prišiel ku mne a podal mi tú kontajnerovú kyticu. "To za tie sladkosti", povedal. A ja som len ticho poďakovala a v rozpakoch som si k nej tiež pritisla tvár. Voňala.

Skusenosti s pracou

2014-05-27T21:13:43Z

Mám 43 rokov. Pracovať som začala v osemnástich, teda od roku 1989. V tom roku prebehla nežná revolúcia, takže môžem s kľudným svedomím vyhlásiť,že všetky moje skúsenosti na pracovnom poli sú už porevolučné. Rada by som porovnala pracovné podmienky v jednotlivých zamestnaniach,ktorými som prešla.

V mojom prvom zamestnaní, či skôr u prvého zamestnávateľa, som pracovala osemnásť rokov. Bol to chemický podnik, v ktorom som vystriedala tri rôzne pracovné pozície. Na každej z nich som mala zabezpečenú skrinku, respektíve dve skrinky, jednu na špinavé, druhú na čisté veci. Sama som si musela zabezpečiť akurát zámok a vešiak. Nafasovala som pracovný odev / monterky,košeľu, obuv, rukavice, prilbu, samozrejme ziadne saty.masku, zásteru, prešivák, labákové oblečenie/.Okrem týchto vecí, ktoré sa fasovali v pravidelných intervaloch, podľa opotrebovania / minimálny interval bol polroka, rok, až päť rokov / sa fasovalo mydlo, solvina,indulona, toaletný papier,prípadne šampón /podľa zaradenia na prevádzke/. Ak by ste sa chceli ohradiť, že to boli prežitky socializmu, garantujem vám, že sa to všetko fasuje dodnes, možno len v menších množstvách ako voľakedy. Jediná výhrada, ktorú prijímam je,že sa jednalo o chemický podnik,preto bolo nutné lacne oblecenie.Na osobnú očistu tu boli zabezpečené sprchy,i čas na umytie. Čo sa týka stravy, zamestnávateľ zabezpečoval obed na rannej smene.Na iných smenách bola zabezpečená mrazená strava. K dispozícii bola mikrovlnka, rýchlovarná kanvica, chladnička a skrinka na odkladanie kávy, čaju, či iných vecí, ktoré ste si priniesli. Pokiaľ ste pracovali na prevádzke, bola vám zabezpečená výmena na čas obeda. Čo sa týka mzdy, pozostávala zo základu, prémií, osobného ohodnotenia a príplatkov za smeny, sviatky, hluk a prašnosť,plus soboty a nedele.Takže, nebyť hromadného prepúšťania, som tu dodnes.Môj ďaľší zamestnávateľ bol obchod. Skrinku na veci som síce dostala,ale zmestila sa do nej len kratšia bunda, 2 kabelky, dlhý kabát by sa krčil,prípadne by som ju nezavrela. Ako pracovný odev zásterka, veci na prezlečenie som si mohla priniesť vlastné, ako som však už uviedla, narvať ich do skrinky bol už problém. Strava vlastná, zabezpečené boli stravné lístky ako náhrada.Na spoločnej kuchynke – rýchlovarná kanvica,mikrovlnka,chladnička.Mzda slušná, príplatky za soboty a nedele,či sviatok. Podotýkam,že sa nejednalo o slovenskú firmu. Odišla som z organizačných dôvodov.Ďaľší zamestnávateľ bol opäť slovenská firma. Dostala som vlastnú kanceláriu /teda na dobu mojej pracovnej doby, striedali sme sa v nej tri/, v ktorej bola skriňa na osobné veci,tie som si priniesla vlastné, ale mohla som sa prezliecť a zavesiť aj kabát, nafasovali sme len reflexnú vestu a zimný kabát,ktoré sme si po odchode mohli nechať. Zabezpečená bola rýchlovarná kanvica a mikrovlnka, stravu sme mali vlastnú.Na očistu bola zabezpečená sprcha. Hygienické potreby vlastné, ale zabudla som uviesť,že sa jednalo o externú spoločnosť,ktorá mala prenajaté priestory na území inej firmy,takže jej pracovné podmienky boli obmedzené tým,čo bola ochotná poskytnúť domovská firma.Mzdové podmienky dobré, na čas,kedy firma nevedela zabezpečiť prácu sme zostali doma na 60%. Keďže však zmluva bola zabezpečená len na rok a nebola predĺžená,opäť som zostala bez práce.Moja prvá kórejská firma mi najprv na osobné veci neposkytla nič,len jeden nestrážený regál. Neskôr opäť malú skrinku, do ktorej kabát nemal šancu vojsť. Nafasovali sme rukavice a monterkovú bundu,ktoré sme pri odchode odovzdávali. Strava bola zabezpečená v bufete, kde sa dal objednať aj obed. Prestávky boli dve,jedna desaťminútová, druhá dvadsať. Ak ste čakali v rade na WC, alebo v bufete, nezostal vám už čas na jedenie,či oddych. Organizácia práce hrozná.Mzda jednotná pre operátorov a pre lídrov s asistentmi. Teda žiadne rozdelenie podľa pozícií,len dve skupiny. Nadčasy nehlásené dopredu,robené systémom nedošiel materiál,zostaňte. Podotýkam,že v tom čase už bol bufet zatvorený,takže, ak ste si nepriniesli stravu navyše, boli ste hladní.Keďže z piatich dní boli štyri dni nadčasy, vydržala som tam mesiac.Opäť slovenská firma- Slovenská pošta. Malá , ale priestranná skrinka na osobné veci, k dispozícii aj veľké skrine na kabáty. Vlastný stôl, pracovné potreby /tašky,peňaženka,reflexná páska/. Asi po mesiaci nafasované tričko s logom,po troch mesiacoch sa spísala objednávka na vetrovku, šiltovku, nohavice,tričko. Odôvodnené to bolo tým, že sa na pozícii často striedali pracovné sily,teda sa objednávali veci až po určitej dobe,keď bolo jasné,že pracovník neodíde. V pravidelných intervaloch sme dostávali mydlo,krém na ruky a toaletný papier. Strava vlastná, zabezpečené stravné lístky. Jesť ste však mohli buď ráno, a potom až po príchode,alebo vonku na rajóne.K dispozícii sprcha. Mzda únosná. Prémie ovplyvnené tým,koľko produktov slovenskej pošty ste predali okrem klasickej pošty /teda známky,pohľadnice,žreby/. Poštu ste museli rozniesť v čo najkratšej dobe,ak ste nestíhali,vaša smola,nikto vám to nezaplatil,aj keď to bolo do šiestej. Odišla som zo zdravotných dôvodov.Ďaľší slovenský zamestnávateľ – pečivárne. Tu som mala nielen dve skrinky,ale dokonca dve šatne,jednu čistú a druhú pracovnú. Nafasovala som nohavice,tričko,plášť,sieťku na vlasy. Kmeňoví zamestnanci aj protišmykovú obuv,ja som pracovala cez agentúru. Každý deň sme fasovali čisté rukavice. Strava bola zabezpečená na každej smene, my sme mali stravné lístky. Na stravovanie zabezpečená výmena,pol hodinu. Okrem tejto prestávky boli ešte kratšie,desaťminútové prestávky na oddych,či občerstvenie cca každé dve hodiny. Zabezpečené sprchy,my sme ich však nestíhali,kvôli doprave Toaletný papier bol zabezpečený,ostatné hygienické vlastné.K mzde boli príplatky za smeny,víkend,či sviatok. Aj keď sa mi tu páčilo,práce boli sezónne a agentúrnici museli odísť.Druhá kórejská firma. Práca na dohodu,cez agentúru. Najprv na osobné veci regál,vraj zabezpečený kamerovým systémom,neskôr skrinka,do ktorej vošla tak kabelka strednej veľkosti. Hoci ste nemali kam dať bundu,či oblečenie,vedenie vydalo nariadenie,že nesmiete nechávať veci v spoločenskej miestnosti. Prechod detektorom kovov,ktorý bol nastavený zvláštnym spôsobom,pretože v ten istý deň, v tom istom oblečení ste striedavo pípali i nepípali. Ďaľšie nariadenie – chodiť v oblečení,ktoré nepípa. Ak také chcú,prečo nám ho nedali ? Vysoké plány,rozpočítané presne na minútu do konca pracovnej smeny. Pritom dve prestávky,jedna desaťminútová,jedna dvadsať,päť minút stojíte v rade detektoru. Cez prestávku nabiehate do mínusu,takže prestanete stíhať podľa plánu.Čo nestihnete,musíte si nadrobiť. Ku cti len to,že nadčasy vám zaplatia. Sviatky nepreplácajú,buď ste doma, alebo robíte za klasický plat a ste doma v náhradnom termíne. Ak sa nezabezpečí výroba,ste doma bezplatne.Strava zabezpečená automatmi na nápoje a bagety so sladkosťami. Kmeňoví zamestnanci majú stravné lístky.Nafasujete jedno tričko s logom a rukavice, najprv každý deň čisté, neskôr raz týždenne.Pitný režim zabezpečení, ale opäť ste v mínuse. Odišla som kvôli tomu,že som nepracovala na zmluvu.Tretia kórejská firma. Práca cez agentúru.Osobné veci v bedničke pod pracovným stolom.Dlhodobejšie zamestnaní majú malé skrinky, kmeňoví zamestnanci vlastnú šatňu,ktorá sa zamyká, s klasickými skriňami a sprchami. Oblečenie vlastné. Takže,ak cestou zmoknete,pracujete v mokrom oblečení. Najbližšie WC päť minút cesty cez dvor, záchody bez dosiek na sedenie, vyzeralo to ako pelech pre psa a vrchných krytov. Jeden spoločný toaletný,kým sa neminie. Ale to len pre agentúrnikov,u kmeňových všetko podľa predpisov. Stravovanie vlastné, automaty na nápoje,na rannej smene bufet. Stravné lístky. Keďže sa pracuje dvanásť hodín, sú dve tridsaťminútové prestávky. Nesmiete si sadnúť,hoci stojíte dvanásť hodín. Žiadne desaťminútové prestávky po dvoch hodinách ako v slovenskej firme,hoci sa rovnako jedná o jednotvárnu prácu,kde po určitej dobe strácate sústredenie. Pýtam sa „prečo“ ? Prečo to v slovenských firmách ,v ktorých to je dokonca lepšie zaplatené, ide a v kórejských firmách nie . Prečo sa to toleruje ? Kórejským zamestnávateľom nejde o kvalitu ? Nejde im o to, aby zamestnanci podávali kvalitné výkony, boli oddýchnutí a sústredení ? Lenže na to im musia vytvoriť patričné pracovné podmienky.Inak od nich zamestnanci budú stále odchádzať a stále sa striedať. Prečo pre nich kvalitná pracovná sila neznamená nič a nevážia si ju ? Prečo im to dovolíme ?

O jednej starej dlazbe

2014-05-24T08:26:45Z

Po prvý raz som ňou kráčala pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ulica vydláždená hrubo opracovanými veľkými aj menšími kameňmi, začína sa strmými schodmi a končí priechodom na ďalšiu. Väčšina domov na tej ulici mala opadanú fasádu, ale aj tak bola krásna. Kostol s krásnou vežičkou, knižnica, v pozadí hrkotanie električiek.

Po prvý raz som tade išla, na sebe som mala lodičky na tenkých opätkoch, krásne večerné šaty a kabelky, prvýkrát do novej školy sa patrilo. A mala som pocit, že som zabudla chodiť. Tempo krokov sa stále menilo, dlhší, kratší. Medzi dlažbovými kameňmi medzery a kde tu vytŕča hrana. Snažila som sa nepotknúť a nezodrať si topánky. Táto ulica nie je pre márnivých, vravela som si.

Prešlo vyše dvadsať rokov. Za ten čas som uličkou kráčala len párkrát, až teraz zas skoro každý deň. Veľa sa zmenilo. V dome, kde sme kedysi chodili obzerať umenie, je kaviareň. V opustených priestoroch obchody a reštaurácie. Knižnica zmizla, zato kedysi šedivé domy sú opravené. Aj včera som sa vyhýbala rebríku, z ktorého chlapík v montérkach opravoval štuku nad bránou.

Len tá dlažba je stále rovnaká. Keby ju denne neprechádzali kroky tisícok ľudí, prerástla by medzi kameňmi tráva a mach, ešte aj teraz na jeseň ich vidno drať sa v medzerách. Na tých kameňoch stále treba spomaliť. Zvoľniť krok a pozerať pod nohy. Tak ako pred sto, možno aj dvesto rokmi. Táto ulica nie je pre márnivých. Vysmieva sa ludom co maju topanky a a damske oblecenie, vyblýskaným špičkám - spomaľte a vydýchnite. Čo je to pár sekúnd vášho času proti veku starých domov, kostola, dlaždíc, ktoré tu boli a budú dlho po vás.

Ako ma prebiehat pohovor

2014-05-20T07:01:04Z

V mojom okolí si momentálne prácu hľadá kopa mojich známych, najmä (ne)perspektívnych absolventov vysokých škôl, ich úspešnosť sa pri tom ale značne líši. A čo je horšie, keďže už rok kariérne kotvím mimo iného aj vo vodách HR, začína mi byť jasné, prečo proste niektorí ľudia pri hľadaní si práce úspešní nie sú, aj keby sa postavili na hlavu. Prekvapuje ma to ale natoľko, že mám nutkanie napísať článok na tému, o ktorej vám google vyhodí 176 miliónov odkazov - čo nerobiť, keď nechcete prispieť k (už beztak nelichotivému) počtu nezamestnaných v našej malebnej krajine.

Životopis nie je zbierka fantázií o samých sebe

Áno, sama sa čudujem, ale kopu ľudí minuli akékoľvek primitívne rady o tom, ako má vyzerať životopis, ktorý aspoň nepobúri, keď už nenadchne. Súčasťou mojej dennej pracovnej rutiny je odhaľovanie toho, že konkrétna informácia v životopise je prifarbená, alebo rovno vymyslená. NIE, ak bývate 12 km od poľskej hranice a v miestnej krčme rozumiete poľsky hovoriacim štamgastom, neznamená to, že tento jazyk aktívne ovládate. A plynulá angličtina, na tú nestačí, že ste z nej v roku 2008 "celkom fajne" zmaturovali a minulé leto ste boli tri týždne na brigáde v Londýne (kde ste zrejme na byte aj tak bývali s Poliakmi a mali by ste si pre istotu ešte raz prečítať aj predošlú vetu). A ak sa cítite ako expert pri používaní Excelu, je veľmi vysoko pravdepodobné, že Vám len ešte nikto nepovedal, že tento čarovný nástroj skrýva viac možností, ako len sčítavanie šiestich čísel v jednom stĺpci, nie ste zrucni rezbari, ak ste si poskladali búda pre psa z IKEY. Takto by sa dalo pokračovať dlho, ale musí Vám stačiť dobre mienené klišé, že lož má krátke nohy a rozdiel medzi Vašimi fantáziami a realitou v akomkoľvek výberovom procese skôr či neskôr vypláva na povrch.

Ale áno, je pravda, že to môže trvať pár minút. Na čo ale stačí pár sekúnd je vydesenie/pobavenie personalistu fotografiou, ktorú ste sa rozhodli k CVčku priložiť. Áno, samej mi je hlúpe písať tu niečo, čo Vám je asi všetkým jasné- že niektoré typy fotiek sa do životopisu proste nehodia. Preto nerozumiem, prečo sú v nich stále hojne zastúpené dovolenkové snímky, kde ste mali plavky, zvodné pohľady, rozmazané machule, výstrižky z party fotiek alebo selfies, ktoré ste orezali tak, že (takmer) nevidieť kúpeľňové kachličky.

A ešte niečo, životopis nie je plátno, ktoré čaká len na Vaše kreatívne vyžitie. Každý personalista určite ocení kreativitu či zaujímavé grafické spracovanie CVčka, menej už tyrkysové podklady s fialovými kamienkami zobrazujúcimi Vašu kariérnu cestu životom.

Keď príde na lámanie chleba: Pohovor

Ak Váš životopis zaujme a potenciálny zamestnávateľ Vás kontaktuje, otvára sa Vám celá škála vecí, ktoré môžete na pohovore pokašľať. Preskočím tie najzákladnejšie, týkajúce sa toho, či ste prišli na čas a či na sebe náhodou nemáte havajské šortky/sportove oblecenie/priesvitné legíny/šaty, ktoré nosíte na žúr, keď chcete niekoho zbaliť v rekordnom čase. Sú tu aj rafinovanejšie problematické zákutia.

Asi väčšina z Vás už nejaký-ten pohovor absolvovala, alebo aspoň (nedopatrením) zavadila o články s klasickými otázkami, ktoré na Vás na pohovore čakajú. Áno, myslím presne tie o tom, kde sa vidíte o 10 rokov, čo je Vašou pridanou hodnotou a aká je Vaša slabá stránka. Hej, viete, že existujú, ani Vás neprekvapí že na pohovore padnú a predsa odpoviete "neviem," alebo na ne zaragujete ľahkým smiechom, jasne indikujúcim, že toto ste už niekde počuli. No hej, počuli. A dokonca daná otázka môže byť zvláštna/neoriginálna/hlúpa, ale jdnoducho už padla a človek, ktorý pohovor vedie, si ju vymyslel/vygooglil, lebo ju proste z nejakého (hoci aj nejasného) dôvodu považuje za dôležitú. Neadekvátnou reakciou na ňu znížite svoje šance oproti 1267 snaživým typom, ktoré na tom istom pohovore budú po Vás a ktorí si svedomito prehrajú, čo by odpovedali presne na takéto otázky. Tie otázky z nejakého dôvodu na väčšine pohovorov proste padajú a odprezentovať sa zle pri niečom, na čo by sa dalo pripraviť za 7 minút pri rannej sprche a umývaní zubov, tým dobrý dojem nezanecháte, bez ohľadu na to, aký máte na tieto otázky názor.

A vôbec, pri tej rannej hygiene/večernom zaspávaní/akejkoľvek inej činnosti kedykoľvek počas dňa, si skúste v hlave prehrať aj to, ako by ste predstavili samého seba. Znie to hlúpo? Nie, hlúpo znie, keď máte v úvode pohovoru už priam klasicky priestor odprezentovať o sebe čo len chcete a vy sa zakoktávate a pletiete dve na tri, aj keď Vaše CV a celkové vystupovanie hovoria o tom, že ste viac než zaujímavý človek. A skúste pri tom nebyť skromní. Áno, táto rada znie hrozne a jej dôsledné dodržiavanie môže mať aj strašidelné následky. Ale ak to nepreženiete, zanecháte výborný prvý dojem. A na to máte právo či už máte za sebou 15 rokov praxe ako IT analytik, alebo ste minulý rok zoštátnicovali na Fakulte managementu.

Okrem toho, vôbec nejde len o Vaše skúsenosti. Váš potenciálny zamestnávateľ je s najväčšou pravdepodobnosťou spokojný s tým, čo robí a má pocit, že má medzi ľuďmi dobré meno. Preto ani neskúste nevedieť, čomu presne sa spoločnosť venuje, aká je jej organizačná štruktúra a čo je náplňou práce na danej pozícii, aj ak ste na ňu reagovali cez profesiu o jdnej ráno, len na základe nadpisu v inzeráte.

Verím, že som nikoho nevydesila a nikoho sa nedotkla. Naopak, denne som v práci v kontakte s fajn kandidátmi, ktorí sa viac či menej úspešne vyhýbajú vyššie spomenutým záležitostiam. Koniec-koncov, schopnosť učiť sa na chybách iných je skoro tak dôležitou, ako "schopnosť pracovať pod stresom," alebo "flexibilita a zodpovednosť". :-)

Krajsie zajtrajsky

2014-05-17T08:15:15Z

Dážď so sebou prináša zvláštnu nostalgiu. Zrazu sa v celom kraji zatiahne šedá vlhká opona a prebiehala prestavba rekvizít okolitého sveta. Dážď je čakanie na niečo nové, svieže, čo so sebou na lúčoch prinášajú tie rána, keď búrku opatrne strieda slnce. Tie rána, keď vzduchom sa valí čerstvosť a steblá trávy už pomaly vysychajú.

Občas aj my potrebujeme reštart. Prestavbu rekvizít vlastného ja. Oddych, očistu. Život nás každý deň kúpe v mori emócií, situácií, etáp a ťažkých skúšok, ktoré musíme prekonať, aj keď sme iba obyčajní slabí ľudia a nikto sa nás nepýta, či vieme cez to všetko preplávať.

Myslíme si, že je ťažké hádať sa v európskom parlamente v štyroch svetových jazykoch s diplomatmi v sakách od Diora. Že je ťažké vyšvihnúť sa z našich zemepisných šírok na riaditeľa IBM v USA, hrat nba alebo študovať v Edinburgu módu. Potichu obdivujeme takých ľudí a opretí o rýľ uznanlivo pokyvkávame hlavou, že to je pravý úspech, zatiaľ, čo my iba plejeme jahody kdesi na lazoch.

Mať však chorých rodičov, strachovať sa o budúcnosť vlastných detí, zažívať denne stres v práci, čo nie je len klišé, ale veľmi vážna skutočnosť, to je tiež ťažké. Lebo úspech nie je iba mať titul z Yale, úspech je, keď vášmu dieťaťu vypučia zelené lístky zo šošovice zasadenej do vlhkej vaty. Úspech je, keď žena v siedmom mesiaci vyteríga štyri nákupné tašky z mesta až domov. úspech je vo všetkých tých malých veľkých veciach, ktoré nás tak znepokojujú, že sú málo v porovnaní s tým, čo robia ostatní.

Toto sú víťazstvá väčšiny našich dní. A nikto nás zrejme nikdy nenominuje na hrdinu roka, či ocení medailou zo zlata za aktualne vysledky, že vieme živiť rodinu za štyri eurá na deň.

Máme za to, že veci, čo stoja za uznanie, zvádzajú len tí okolo nás. Trápi nás, že nie sme dosť dobrí, nehodní, nezaujímaví. Ale prečo by nám muselo záležať na veciach, ktoré robia iní? prečo je v nás tá zvláštna poondiata zodpovednosť myslieť si, že robíme menej ako ostatní? Veľmi sa podceňujeme, pritom denne zvládame oveľa viac, ako si myslíme.

Sú rána, kedy okná našej duše sú vybičované ako okná chátrajúceho novinového stánku, po týždňovej búrke. Niekedy skáčeme z blata do kaluže, alebo nás prívalová vlna okolností rozmočí ako papierovú vreckovku.

Ale po takých dňoch vedzme, že prídu rána, kedy znova vtáky začnú spievať a vyletia maľovať oblohy. Že všetky naše skúšky, sú len ľudské a presne takí, akí sme, sme pre tento svet dôležití.

Veľký obdiv patrí všetkým hrdinom každodenných dní, ktorí plávajú v daždi života. Ktorí zápolia, snažia sa, ktorým sa nedarí, alebo im ubúda síl.

Môj oco, keď je zle, hovorí iba: ,,Zajtra vyjde slnko.“ Niekedy sa na neho hnevám, že nevymyslí niečo poetickejšie. Ale tak to je. Poézia života obyčajných ľudí je jednoduchá. A či prší, či nie, slnko vychádza každý deň. A aj keď za hejnami mračien, stále tam je. Ako záruka niečoho dobrého.

A my, aj keď mame mokre topanky alebo tenisky, alebo práve prechádzame niečím ťažkým, máme preto stále nárok veriť v naše krajšie a silnejšie zajtrajšky.

Skola zivota

2014-05-13T07:33:21Z

Ak sa chcete naucit vsetko o ciernych strankach zivota, ak vas domaci oltar zdobi stodolarova bankovka a to, akym sposobom sa k nej dostanete, povazujete za nepodstatny detail, ak sa vam sex za peniaze javi ako dobry obchod, ak vas alkohol denne sprevadza ako verny a zabavny priatel, ak neviete, co presne obsahuju slova ako svedomie, cest, ucta, vernost a slusnost, tak ste ten pravy kandidat na skvelu karieru v byvalom podniku Interhotel Tatry.

Moj otec mal na mysli pre mna to najlepsie, ked mi zariadil miesto na recepcii v hoteli P. v Novom Smokovci. Mala som v ruke fungl novy diplom z gymnazia, ktory mi bol, slusne povedane, na nic. S mojim kadrovym posudkom, otcom vyhodenym zo strany a mamou, ktora nikdy v strane nebola, mi bolo skolou odporucene, namiesto studia na vysokej skole, venovat sa budovaniu socializmu v tovarni Svit, kde som moje talenty mohla vyuzit pri beziacom pase. Vydeseny otec pouzil jedneho zo svojich poslednych znamych, ktoreho stranicka ocistka este nezasiahla, a vybavil mi miesto na recepcii, ako docasne utociste podla motta "a potom sa uvidi" .

Hotel P. mal styri dievcata na recepcii, jednu uctovnicku, ktora sa zaoberala hlavne zmenarnou, jedneho neobycajne klzkeho starsieho pana na batozinu a sefku. Prvy den v mojej novej "funkcii" ma sefka predstavila kolegyniam, ktore sa tvarili, akoby som bola vzduch, a tazko vzdychajuc ma posadila do malej budky za recepciou, ktora sluzila ako telefonna centrala. Po niekolkych dnoch, ked som stlacila vsetky nespravne tlacitka, stratila hovor z Frankfurtu pre sudruha riaditela, nespravne prepojila niekolko izieb a udatne bojovala s rezervaciami v roznych reciach, som sa trochu uvolnila z pociatocnej hrozy a zacala si vsimat okolie. Po niekolkych mesiacoch, ked som este stale sedela v budke, ale teraz uz natolko zapracovana, ze som si medzi prepajanim hovorov kludne citala casopisy na topanky a plavky, sa mi zacal vytvarat obraz tohto zvlastneho minisveta, na ktory uz nikdy nezabudnem.

Sudruzka sefka recepcna, budeme ju volat pani N., pochadzala zo Srbska, ale zila uz roky na Slovensku. Predstavte si malu zenicku, asi meter patdesiat, rozkysnuta postava utiahnuta do pevneho korzetu, prsia vystrcene vpredu ako prova lode, krasne šaty. Vlasy odvazne mahagonovej farby, natupirovane a upevnene serioznym mnozstvom laku. Sefka prichadzala rano okolo pol siestej au naturel a v priebehu prvej hodiny si namalovala novu tvar, mladsiu a pestovanu. Okolo siestej si tiez dala prvu vodku, na prebudenie. Pocas pracovneho dna nasledovali este mnohe. O druhej poobede, ked sa jej koncila pracovna smena, telefonovala domov, manzelovi, ktoreho volala Mikinko. Sladkym hlasom mu po madarsky hovorila, Mikinko, idem domov, napust vanu a odostli postel. Mikinko, maly, utly a uhladeny madarsky pan, sa tvaril, akoby zil iba pre nu a bol stale pripraveny splnit jej zelania. Ale skutocnost bola ina. Privyrabal si sukromnymi hodinami nemciny a madarciny. Chodila som k nemu na nemcinu. Raz som ho zastihla v cudnej nalade, mozno mal trochu vypite. Vtiahol ma do sefkinej spalne a otvoril skrinu, nabitu satstvom. Pozri, co vsetko ma, hovoril horuckovito, a vobec jej to nepristane, starej babe, vyber si, co chces, ty si mlada, krasna, ona ani nezbada, ak nieco bude chybat. Nevybrala som si nic a utiekla von, na slnko, pred Mikinkovymi starymi, vyschnutymi prstami.

Sefkina viera a zivotne presvedcenie boli peniaze. A hotel P. ponukal mnoho moznosti, ako ich zarobit. Napriklad ranajky. Ranajky stali osemnast korun (ja viem, tiez sa smejem). Mnoho hosti, opiti zapadni Nemci, Holandania a od alkoholu komatozni Dani a Svedi, sa pocas ich pobytu nikdy nezobudili nacas, aby stihli ranajky. Zaplatene, ale nepouzite ranajky sa delili medzi vrchnym z jedalne a sefkou. Malickost, ale, ako sa hovori, aj malickost potesi. Druhy nadherny zdroj zarobku bola zmenaren. Kazdy, kto si pamata socializmus, vie, v com bol ten hacik. Banky vymienali valutu za koruny v kurze, ktory bol dramaticky odlisny proti ciernemu trhu. Moj milovany a jedinecny Pavel Frybort, ktory bohuzial uz nie je medzi nami, o tom jave napisal skvelu knihu Vekslak (aj s pokracovanim po neznej revolucii), ktora tento jav presne popisuje. Skratka a dobre, na ciernom trhu sa vymenou valut dali zarobit tazke peniaze a sefka tuto moznost dobre vyuzivala. Stalo to trochu prace a rizika a spolupraca s uctovnickou bola nevyhnutna, ale aj tak to stalo za to. Dalsiu moznost ponukali dievcata, cize sex za peniaze. Existovala kniha s fotografiami, ktoru si zapadni hostia (alebo tazko solventni vychodni hostia pripadne vysoki stranicki funkcionari) mohli pozriet a dievca, ktore sa im pacilo, objednat. Sefka sa potom postarala, aby sa vybrata deva dostavila na patricnu izbu. Nejake tie valuty vymenili majitela a kazdy bol spokojny, dievcata, ktore za noc zarobili pol mesacneho platu, za co si mohli kupit nejake tricka, zapadni hostia, ktori vyuzili sexualne sluzby sladkych poloprofesionalok za ceny, o ktorych sa im v Holandsku, Nemecku a Rakusku mohlo iba snivat, a sefka, ktora ich vdacnost a spokojnost inkasovala z oboch stran.

V tych casoch mohol kazdy zapadny Nemec, Holandan a Rakusan v hoteli robit, co chcel. Ked staly host z Mnichova, recepcnymi laskyplne volany Buck mit Optik (existoval aj vychodny Nemec Buck ohne Optik, na ktoreho kazdy kaslal), povazoval za vtipne pod vplyvom celodenneho popijania znicit vianočný stromček na recepcii a hadzat ozdoby na hlavy recepcnych, vsetky damy sa chichotali a mavajuc rukami, hovorili "ten Buck je taky vtipny, trocha neviazany, ale spontanne vesely", dufajuc, ze ich neminie tucne sprepitne.

Po siestich mesiacoch som este stale sedela v telefonnej budke, ale uz som vedela preco. Bola som najmladsia a asi aj najkrajsia medzi tymi starnucimi a lahko osuchanymi slecnami, ktore sa snazili drzat ma z dohladu. Celkom sa to nedarilo. Tvrdo napity Buck mit Optik raz preliezol recepcny pult, vosiel do budky, skor ako som sa spamatala, ma zdvihol, preniesol na druhu stranu pultu a nastojil na spolocnej veceri. Isty rakusky lekarnik, ktory strnast dni svojej dovolenky v Tatrach stravil pozorovanim kras prirody z okna denneho baru, mi pri odchode zanechal ako darcek svoju batozinu vcetne nadherneho kasmiroveho kabata (ktoremu sa velmi potesil moj stryko Eugen) a odkracal v treskucej zime na letisko iba vo svetri. Kolegyne ma stale viacmenej ignorovali a sefka neskryvala svoje sklamanie, ked som odmietla spolupracu, ktora sa dostavila v podobe bohateho dirigenta z Budapesti, ktory sa netajil tym, ze je ochotny investovat podstatnu sumu do mojej buducnosti za vymenu sluzieb na poli lasky. Moje odmietnutie stalo sefku percenta a nas vztah sa definitivne zhorsil.

Ked stranicka ocistka postihla aj otcovho znameho, ktory sa mi postaral o to miesto, zacalo to byt v hoteli P. na neznesenie. Nenavistne dievcata, nepriatelska sefka, sustavne sekirovanie statnej tajnej policie, ktorej jeden clen si dal za cestny zavazok strpcovat moj zivot za hranice unosnosti, to vsetko vytvorilo bezvychodiskovu situaciu. A ked som uz od zufalstva nevedela, kam sa vrtnut, poslal mi osud do cesty prijemneho holandskeho vdovca. A unikova cesta sa otvorila dokoran. Na svadbu som sefku ani kolegyne nepozvala.

Ako pikantny detail chcem este poznamenat, ze sefka bola aktivnym a zapalenym clenom komunistickej strany a nikdy nechybala na stranickych schodzach.

Uboha babicka

2014-05-08T12:03:52Z

Večer sme boli nakupovať. Bolo už dosť veľa hodín a v nakupnom centre už len zopár ľudí. Pozornosť a úsmev personálu vzbudzovala hlučná skupinka nakupujúcich. Spočiatku som obdivovala mladých ľudí z tejto skupinky, že na nákup zobrali aj starú babičku. Aj starí ľudia sa radi po veľkom obchode poprechádzajú a niečo dobré si radi vyberú. Neskôr som však pochopila, že stará babička bola kľúčovou osobnosťou tejto skupinky. Tlačila vozík s nákupom a neustále ku nej pribiehali „členovia“ skupinky – asi jej vnúčatá alebo pravnúčatá, ktoré boli v tínedžerskom ba skoro až v dospelom veku - a do vozíka hádzali tovar.

...tu pribehol vnuk a hodil do košíka Redbooll. Odbehol iným smerom.

...tu pribehla vnučka a do košíka hodila šampón, kabelky, topanky, plavky. Odbehla ku sladkostiam.

O chvíľu ďalší .... a ďalší ....a babička vždy veľmi hlasno po nich zakričala: „Čo mi to sem hádžeš, veď sme išli kupovať len chlieb a maslo.“ Stretávali sme sa v rôznych oddeleniach a tento scenár sa stále dookola opakoval....

Snažila som sa spočítať, koľko prispievateľov do košíka babička vlastne mala – skončila som pri čísle 6 – ale ani to možná nebolo definitívne.

Nakoľko vnúčence správne predpokladali, že babkin hnev bude najväčší pri pokladni, keď bude treba zaplatiť – tak vo vhodnej chvíli nechali babku s nákupným vozíkom samotnú a po jednom sa tíško vytratili. Babka sa pri pokladni celá zhrozená obzerala okolo seba, pretože jej už bolo jasné, že bude mať problém tovar vyložiť na pás pri pokladni a hlavne potom ho ešte aj zaplatiť. A zasa opakovala : „Čo mi to tu všetko nahádzali, načo sú mi mikiny a zimne bundy, veď sme išli kupovať len chlieb a maslo. A kde sú všetci ?“

„Našťastie“ - jedna vnučka ešte dobiehala s jogurtom v ruke a tá babke pomohla tovar vyložiť. Keď pani pri pokladni povedala sumu na zaplatenie – nasledovala ďalšia vlna kriku. Babka nadávajúc na svoje vnúčence celá nazlostená nákup zaplatila a v hlučnom rozhovore s vnučkou vychádzala von.

Cítila som aj ja ako pozorovateľ hnev na vnúčence, ktoré babku bezohľadne využili ako hlavného sponzora.

Teraz však pozor – lebo nastáva zásadný obrat tohto príbehu !!!!!

Vonku pri vchode trpezlivo čakali všetci členovia skupiny. A zrazu – po babkiných nadávkach a hneve ani stopa. Iba malá výčitka v otázke: „No, kde ste boli všetci? Poďte si každý vybrať svoje veci.“ Vnúčatá tovar z košíka rýchlo „rozobrali“ a babka dala do svojej igelitky chlieb a maslo, kvôli ktorým tam vlastne išla. Jeden z vnukov chytil babku priateľsky okolo pliec – a spokojne všetci spolu pešo odchádzali.

A ja som si len tak potichu pre seba povedala: „Hmmmm, Siréna od Mississippi“ čo v mojom preklade znamená – že človek je kvôli láske k najbližším schopný prepáčiť a tolerovať takmer všetko ...

A čo povedať na záver ? Asi len jedno. Aj takto nepochopiteľne niektoré vzťahy fungujú.

P.S.

Tento smutný článok som napísala v trocha vtipnom tóne – len preto, aby sa vám ľahšie čítal. Plne si ale uvedomujem, že príbeh, ktorý som popísala v tomto blogu je dosť závažným morálno-etickým problémom – už len s ohľadom na to, že babička o ktorej som písala mala podľa môjho odhadu viac ako 80 rokov.

Skryta reklama v reklame

2014-05-05T10:05:37Z

Súdruhovia a súdružky,

už niekoľkokrát som upozorňoval, že neonacisti nikdy nespia.

Posledne na svoju propagáciu využili reklamu na pivo, oblecenie, topanky a televízie, ktoré túto reklamu propagovali.

Televízie sa neštítia kvôli peniazom ničoho. Ani propagácii neonacistov.

Takéto niečo, by sa za socialistického Československa nemohlo stať.

To len v tomto chorom korporátnom kapitalizme kvôli ziskom a mamonu sú ochotní podporovať vrahov našich otcov a mám robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie. Veď to sú trestné činy tie tričká.

Čo robia policajti?

V najnovšej reklame na pivo mal jeden z komparzistov tričko s kapelou Skrewdriver. Na nakrúcanie si ho vraj priniesol sám.

Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd

§ 421

(1) Kto podporuje alebo propaguje skupinu osôb alebo hnutie, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na štyri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1

a) verejne,

b) ako člen extrémistickej skupiny

c) závažnejším spôsobom konania, alebo

d) za krízovej situácie.

§ 422

(1) Kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine alebo hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

(2) Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto pri čine uvedenom v odseku 1 používa pozmenené zástavy, odznaky, kabelky, plavky, rovnošaty alebo heslá, ktoré vyvolávajú zdanie pravých.

TFUUUj!!!

Odporný zvrátený vraj demokratický režim, ktorý dovolí propagáciu hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb.

Poriadny poriadok v duši

2014-05-02T13:05:51Z

Bola som nahnevaná, no môj zlý deň sa dal naozaj rozdýchať. Vravím si, že je to len ďalší zlom a nová cesta do života. Dlho som neváhala a ako mám vo zvyku si všetko nechať preletieť hlavou, sadla som na bicykel a vybila zo seba aj posledný dúšok agresivity a hnevu. Dobre.

Zastavím, opriem sa a potom idem domov. Pozrela som do izby a už len tým, že som bola taká ako časovaná bomba, som si zrušila všetky plány, čo boli naplánované, zrušilo som stretko, vyhádzala si zo skrine všetky veci, vsade okolo mna trička, košele, kabelky, topanky a iný textilný materiál, som sa dívala pred seba. Upratovanie duše. Tak to nazývam. Niekto keď je nervózny, tak si zapáli cigaretu, niekto ide na pohárik, niekto behať, plávať. Niekto so všetkým trieska a rozbíja taniere o kuchynskú linku a ja si upratujem skriňu. (niekedy aj všetko upratujem)Je to môj posledný stav duše, ktorý prekonávam práve takto.

Tak tam sedím a skladám tričká a šaty, ukladám ich podľa farby, podľa pásikov až je skriňa zase pekná a úhľadná. Spokojne zatváram vrátka a už len sa usmievam. Moja menšia terapia. Pred časom som videla jeden film v ktorom ma zaujala jedna hláška. Rozprávali sa dve priateľky a vraveli o tom, že život, vzťahy a sex je ukrytý v chladničke. Veľmi ma to zaujalo a dokonca som sa na tom aj zasmiala. Vraj keď máš lásku, máš plnú chladničku jedla a ak je tvoj život prázdny, je prázdna aj chladnička. No niečo na tom bude pravda, to si myslím ja osobne.

Je to tak aj s mojou skriňou. Je úhľadná, pekná v každý deň pokiaľ som ja spokojná a nič mi nechýba, či sa to už týka lásky a iných vecí. No keď mám v skrini neporiadok a všetky veci rozhádzané a pokrčené, je to vlastne aj s mojím životom. Pošliapaný, pokrčený a zachmúrený neporiadok vytŕčajúci zo skrine a keď ho nemám čas upratať, tak ho len tlačím naspäť dovnútra. To som celá ja. Radšej budem riešiť problémy iných ako tie svoje a na tie moje mi už ani neostane čas. Dnes som skriňu upratala.

Dostala som svoj kúsok pokoja a vypla som od všetkého. Však najhoršie je to so vzťahmi, nevravím to preto, že by som mala o nich núdzu, aspoň nie o tých kamarátskych, čo naozaj stoja zato. Vlastne asi preto, lebo to bol dôvod prečo je moja skriňa zasa pekná. Láska. Pekná v každej podobe a zároveň tak zradná. Dnes som si povedala vetu, ktorú som tiež našla niekde ako motto alebo citát ,, Nikdy neopúšťaj človeka, ktorého miluješ, pre niekoho kto sa ti páči, pretože ten kto sa ti páči, ťa opustí kvôli tomu, koho miluje.“ dúfam, len že nebudem v najbližšom čase príkladom týchto slov.

No ak sa tak stane, moja skriňa je uprataná, svedomie nevraví nič a zaspáva dobu a moja duševné zdravie sa dnes cíti skvelo, pretože si pamätám heslo, že ,,Koľkokrát padnem, toľkokrát vstanem!“. Nabudúce je na rade skriňa kde mám tenisky.

Zeny, treba sa pripravit na leto:)

2014-04-30T14:33:39Z

Par riadkov o najhrozivejsom a zaroven najzavidenejsom kusku satstva v satniku zeny.

Nakupovanie plaviek je osemetna zalezitost. Uz len rozhodnutie ci si kupit dvojdielne alebo celodielne, cize jednodielne plavky. Ci ziarive farby alebo skor tmavsie a usadlejsie. Potom nastava sebakriticizmus v podobe obzerania sa v zrkadle, prichadzajuc k pozitivnym, negativnym, neutralnym alebo "na tom mi nesejde" zaverom.

Ale o toto mi neslo.Otazka znie: zalezi vobec na tom? Ved tieto kusocky latky nie su predsa topanky alebo kabelky, aj tak sa vo vode znicia, podlahnu (skor ci neskor) slnku alebo nekonecnemu omacaniu.

Preco vsetky zeny pred letnym obdobim tyraju svoje tela dietami, len aby sa "vmestili do plaviek"? Ako je mozne sa nevmestit do tych kusockov latky? Ziadna zena cez zimno-jarne obdobie nepriberie tolko, aby nebola "schopna" sa ukazat na verejnosti v tych plavkach:).

So zavistou hladime na modelky v casopisoch. Lenze ony maju osobnych kucharov, trenerov a ludi, zvanych asistenti, ktori takpovediac "ziju" ich zivoty namiesto nich. Nie su realne. Su to ich dokonale obrazky, ktore im zavidime, umela realita, ktora je nam servirovana s preratanostou na sekundy. A navyse castokrat su upravene vo photoshope, aby boli este dokonalejsie, castokrat i chudsie.

Preto si treba povedat- plavky si kupujeme pre ten pocit. Pre pocit slnka na nahej pokozke. Nie su ako tricka, ktore nas pred nim chrania a zakryvaju i nase nedokonalosti, alebo ako tenisky, ktore nas ozdobuju. Pre pocit vody, plynucej svizne, pohladzajucej kazducky kusok tela. Pre pocit vetra vo vlasoch. Niektore pre pocit obdivnych muzskych pohladov. Ale tie sa rozplynu rychlejsie ako morska pena.

Vcera som preprala moje plavky. Dvoj aj jednodielne, vyskusala ich a sedia skvele:). Co tam po tom, co si o mne druhi myslia, hlavne ze ja sa v nich citim skvelo :)

Prispieť žobrákom, či nie?

2014-04-26T12:35:12Z

Stála dnes ráno pred Billou s pohárikom v ruke. Opretá o invalidnú paličku. Mladá, sympatická. Vykrútené nohy vyvolávali súcit a občiansky preukaz vložený v Euroobale vyvolával pocit dôveryhodnosti.

Ľudia prechádzali okolo nej a občas jej niekto prihodil čosi do jej plastovej „kasičky“.

„Dobrý deň! Prispejete mi na operáciu?“, opýtala sa aj mňa.

Zastavila som sa a chvíľu som premýšľala.

„Prečo mi je toto oslovenie tejto ženy tu pred potravinami nepríjemné?“

Bez slova som na ňu pozerala a odolala som pokušeniu okamžite zareagovať a vytiahnuť z kabelky peňaženku.

V takýchto situáciách sa väčšina z nás dostane pod tlak a pocity, ktoré v ňom dobre premyslená stratégia žobráčky vyvolá len s ťažkosťou dokáže presne a rýchlo zanalyzovať vo svoj prospech. Myslím tým, aby spravil skutočne to, čo spraviť chce, a nejednal pod sociálnym tlakom.

Tak, aby sa necítil „zmanipulovaný“ spraviť rozhodnutie. Stojí tu predsa človek, ktorý prosí o pomoc. To je veľký tlak.

Súcit a empatia sú väčšinou tie faktory, ktoré v takýchto situáciách rozhodujú.

„Prispejete mi na operáciu?“, opýtala sa znova, keď som bez slova na ňu hľadela a nehýbala sa z miesta.

Premýšľala som o tomto všetkom. Nevedela som, či ju chcem podporiť, alebo nie. Prečo vlastne žobre peniaze? Veď má na sebe pekné topanky a damske oblecenie. Preto som sa rozhodla, že si to premyslím.

Veď o chvíľu nakúpim a pôjdem okolo nej znova. Dovtedy budem vedieť, čo chcem spraviť.

Niektorí okolo nej prešli, prispeli a nič neriešili. Boli spokojní so svojim rozhodnutím. A vôbec netvrdím, že to nebolo správne.

Ja to mám v živote trochu komplikovanejšie, možno tým, že príliš veľa premýšľam o tom, ako a prečo sa rozhodujem. No viem, že to tak pre svoj dobrý pocit potrebujem. A niekedy sa stane to, čo dnes. Že neviem, čo mám spraviť.

Charita a podpora druhých sú oblasti, kde sa rada zapájam. No dnes som mala kopec otáznikov.

„Premyslím si to!“, odpovedala som a vošla do potravín.

Naozaj nie? Zlý pocit sama zo seba, ak jej nepomôžem ale jednoznačne je forma nátlaku. Je to môj osobný problém, alebo ho vyvolala zámerne?

Ak by tam stál niekto z jej rodiny, kto by pre ňu pýtal peniaze, nevyzbieral by toľko, koľko vyzbierala ona, keď sa pred obchod postavila sama. Napadlo mi, a možno to znie tvrdo, že sa exponuje.

Prečo stojí práve pred obchodom? Prečo sa nepostavila pred školu, alebo miestny úrad? Je to predsa strategické miesto, kde ľudia manipulujú s peniazmi. Preto im nepripadá zvláštne dať neznámej žobráčke peniaze. Nie je to zneužitie situácie? Keby stála v podchode, alebo na ulici v centre mesta, nevyzbierala by toľko. Ľudia si neuvedomujú ako naše podvedomie pracuje a ako môže byť takýto „útok na naše emócie“ tým, čo nás donúti spraviť celkom iné rozhodnutie, než keby sme o ňom mohli dlhšie premýšľať.

Ako predavačky parfémov. Nadýchnete sa vône parfému, ktorý vám vtieravo vložia do ruky, pribalia ešte jeden za akciovú cenu a vy kupujete niečo, čo ste pôvodne ani nechceli. Nemali ste čas premýšľať. Keby ležal na polici medzi stovkami iných parfémov, možno by ste si ho pre jeho vôňu ani nevšimli. Preto je treba postaviť sa pred pokladne a podstrčiť ho okoloidúcim do ruky. Tam, kde sa manipuluje s peniazmi. Rozhodol za vás nos a sociálny tlak. „Nie“ sa hovorí veľmi ťažko, pokiaľ to nemáme nacvičené.

V kelímku mala nazbieraných kopec papierových bankoviek. Krásne poskladaných. Nikto nevie, či si ich tam pripravila sama, aby navodila pocit, že jej ľudia majú do kasičky vkladať papierové peniaze, alebo ich naozaj dostala. Ak ich dostala, tak potom mala veľmi úspešný deň.

Prišla som na to, čo mi na tej situácii okrem iného vadilo.

V mojej mysli prebiehala búrlivá diskusia. Vedela som, že mi je pre niečo, čo nedokážem popísať, nepríjemné, že tá žena pýta pred obchodom kde predávajú tenisky a šaty peniaze od náhodných okoloidúcich. Vedela som, že ak ma niekto požiada o pomoc, cítim sa nepríjemne, ak ju odmietnem. Pociťovala som voči nej ľútosť. Argumentovala som sama pre seba: „Každý má právo rozhodnúť sa, či jej prispeje, alebo nie. Nikoho nenúti.“

To, že množstvo vyzbieraných peňazí nebolo možné skontrolovať. Nikto z tých, ktorí jej prispeli po jej odchode domov netuší, na aký účel vyžobrané peniaze skutočne dievčina použije.

Myslím, že by bolo voči nim fér, keby to mohli vedieť.

Alebo keby napríklad rozdávala letáky s číslom účtu, kam sa dajú peniaze zaslať. S informáciami o tom, kto na celú vec dohliada.

To, čo by som potrebovala pre svoje rozhodnutie vedieť je, akú sumu potrebuje vyzbierať, koľko už vyzbierala a ako dopadla operácia. Niečo ako projekt. V takomto prípade by som bola motivovaná pomôcť jej oveľa viac. Možno aj zmotivovať iných, aby prispeli. Keby bolo možné vidieť výsledok a mať do veci náhľad. A tiež mať možnosť prežiť radosť z operácie, ktorá dobre dopadla. Vidieť ju chodiť. Ako jedinú odmenu za finančný príspevok.

Preto som sa rozhodla jej neprispieť.

Planovanie vyrocia

2014-04-23T07:52:34Z

O par dni mame vyrocie svadby. Nepamatame si, v ktorom roku sme sa brali (asi preto, ze si nemozeme povedat - rok po svadbe sa nam narodil potomok - to by sa dalo lahko vypocitat), ale o tomto case sa to cele pred x rokmi zacalo.

Planovali sme ju v meste, kde sme zili. Bola to najrozumnejsia moznost. Obaja pochadzame z roznych kutov Slovenska. Rodicov sme chceli mat na svadbe ako hosti, nie ako tych, ktorym lezali vsetky starosti a pripravy na pleciach. Vacsina manzelovej rodiny zila v zahranici. Datum sme sa snazili prisposobit ich dovolenkam. Kym sme sa vobec dopracovali k takemu, ktory vsetkym vyhovoval, vysiel nam z toho zaciatok januara a svadobny den na stvrtok, nie sobotu. Januar, ci jul, ved je to jedno. Stvrtok, ci sobota? Zalezi na tom tak velmi? Hlavne, ze budeme vsetci spolu.

... a budeme hodovat tri dni a tri noci. Pecene prasiatko, husy s loksami a vsakovake ine dobrotky. Popijat grog a tancovat na luke az do rana aj keby si mam šaty a oblecenie zaspinit...

Prve, co som bezala vybavit, bol termin. Na urade je mlada (podla obrucky) pani. Kedy to chcete? - pyta sa ma tonom: vedla mi chladne kvoli tebe kava. To ste tu priskoro. Zastavte sa dva mesiace pred svadbou, - a otvara dvere na vedlajsej miestnosti. Viete, ale ja ten datum potrebujem mat isty. A je to stvrtok. Stvrtok? Preco stvrtok? Za to sa plati!, a v ociach jej citam: uz nevedia, co by si vymysleli. Zaplatime to. Nemozem vam nic slubit. Dojdite sa spytat dva mesiace pred. Pridu nam hostia zo zahranicia, kvoli nim potrebujem mat zabezpeceny termin. Obocie jej vystrelilo do vlasov, ale navela-navela otvori knihu a zapisuje si mena. Potrebujem este dorucit nejake papiere? Zijeme tu uz roky, ale nemame tu trvale bydlisko. A to som nemala povedat. Alebo som s tym mala zacat. Okamzite po mne vystartovala. Tak vy tu nemate trvale bydlisko!? A to este chcete vynimky!? Chodte sa sobasit tam, odkial ste prisli! Im robte problemy! Takto ma vypoklonkovala zo dveri a ja som uz len videla pomedzi zatvarajuce dvere, ako skrta nase mena z knihy a dava ju naspat do kabelky.

Prave ma presiel parny valec a do oci sa mi zacali tlacit slzy. Zila som tu 13 rokov. Volam svojmu. Bezmocnost strieda hnev. Co ju opravnuje jednat s ludmi takymto sposobom!? Chcem hovorit s jej nadriadenym! Pri dverach sa zhacim. Ozaj chcem svadbu niekde, kde otravujem? Kde sa musim doprosovat? Na to chcem spominat? Kaslem na vas. Hej, pojdem sa sobasit inam. Vecer sa rozhodneme. Volame svagrinej. Mozes zistit, kedy je nablizsi volny termin na sobas? Buducu sobotu? Je stvrtok. Mame na vsetko 5 pracovnych dni. Volame rodicom, znamym. Co sa stalo? Musite?

Dalsi den po praci bezim do obchodov. Obzeram oblek. Este vecer ho ten moj vyskusa a kupujeme. Vyberie aj kravatu a topanky a tricka. Kolegyna mi donesie cislo na zlatnika, ktory je ochotny vyrobit nam obrucky do 5 dni. Ma len jednu podmienku - ak chceme nejake gravirovane, tak nam ich vygraviruje dodatocne, po svadbe. Vola mi mama, uz zabezpecila salonik kvoli obedu a na chate spravime grilovacku. Oznamenia som vyrobila sama a rozposlala mailom.

Zostavaju uz len 3 dni do svadby a teda vsetkeho 4.5 hodiny, aby som nejake saty kupila (vsetko vybavujem po praci). Lietam ako blazon. Zakopnem o kolajnice a natiahnem sa aka dlha som. Je po dazdi. Cela spinava, s rozbitymi kolenami, odretymi rukami a so slzami v ociach vchadzam do predajne. Chcela by som si kupit svadobne saty. Predavacky ma nevypoklonkuju, ale poslu do kaviarne na toaletu umyt sa, a ked sa vratim, vytiahnu lekarnicku a osetruju mi ruky a kolena. Pomahaju mi do siat, zo siat, nosia ine modely. Neverili by ste, ako take rozbite kolena strasne bolia. O hodinu odchadzam, teda odkrivkavam so satami. Dalsi den mi zlatnik doruci obrucky. A mne sa na ceste zo stretnutia s nim podarilo kupit topanky. Akurat som si vobec nevedela predstavit, ako tych par hodin vydrzim pri tych bolestiach v podpatkoch. V piatok vecer sedime vo vlaku smerujuceho do mojho rodneho mesta. Rano ma caka kadernicka.

Nebola to sice svadba, aku sme si povodne planovali, ale vsetko bolo ako ma byt. Az na tie rozbite kolena.

Pekne vyrocie ti prajem.

Spolocenska udalost

2014-04-20T16:44:09Z

Kedysi ľudia venčeniu psa nevenovali toľkú pozornosť ako je to dnes. Bundáš si maximálne pobehal po záhrade a keď sa mu zachcelo prechádzky, preskočil plot a hor sa na potuľky po dedine. Dnes sa stala z venčenia spoločenská udalosť.

Pred prechádzkou toho treba zvážiť veľa. Oblečenie majiteľa a psa musí byť zladené a napovedať dačo o ich charaktere. Vezmem obojok s kamienkami, či športový postroj? Dĺžka vôdzky určí, či sa bude psík držať pri nohách pána alebo sa bude môcť prebehnúť po parku.

Ja zvažujem vždy nasledovné:

Na jednej strane treba mať na sebe dačo pohodlné, aby som mohla robiť drepy alebo legendárnu „lastovičku", keď zbieram hovienka z trávy, z chodníka, poprípade z obrubníka, nejake kabelky, aby som tam mala sacky, pripadne nejaky maly snack pre psika.

Nájsť exkrement je často až detektívna práca. Môj pes obľubuje hlavne vysoké porasty v závetrí, takže sa vždy zíde lupa a dobre umývateľná obuv a nejake bundy. Náročné je najmä rozoznať, ktorý produkt je domácej produkcie, ale nikdy nezaškodí preventívne vyzbierať aj všetko navôkoľ. Sprevádzajú ma pri tom nechápavé pohľady ostatných psíčkarov a okoloidúcich. Práve preto veľmi dbám o to, ako pri tejto sherlockovskej výprave budem vyzerať.

Treba dávať okoliu dobrý príklad a výzor je pri tom polovica úspechu.

Moje heslo je: Prakticky a „šik"

Nikdy totiž neviete kto Vám v parku vojde do cesty. Často stretávam napríklad pána, ktorý u nás robí pravidelne vnútornú prehliadku kontajnerov. Je to špecifická práca. Vyžaduje si veľké nasadenie. Niekedy ho práca úplne pohltí. Až tak, že mu z odpadkov trčia iba staré topánky. Veď najlepšie veci, sú vždy hlboko vo vnútri. Predpokladám, že sa mu úsilie vypláca, lebo sa pravideľne vracia. Miesto mzdy má batoh plný úlovkov s výraznou arómou. Preto sa mu väčšina susedov vyhýba.

Dnes som registrovala známe uhýbacie manévre ako som kráčala so psom po našej stálej trase. Dav sa rozostúpil a sused čudne krútil nosom. Obzerala som sa či sa za mnou nehrnie kolega od kontajnerov. Ale za mnou sa vinul prázdny chodník, nikde ani živej duše. S mojím psom sme si vymenili nechápavé pohľady a ďalej si cupitali za najbližší roh.

Až keď som sa pri najbližšom koši zbavila plného papierového vrecka, všetko nabralo svoje zvyčajné kontúry. Úctivé pozdravy, vzdušné bozky, objatia. Z neďalekého kríku k nám dobehlo dieťa, aby si zvieratko na vôdzke pohľadilo. Deti, môj pes príliš neobľubuje, preto mi naznačuje stiahnutým chvostíkom, že je na čase ísť domov.

A tak sa dáme do behu, aby sme unikli malým ručičkám, čo ťahajú za chvost a podupávajúcim nožičkám. Ešte že sme si dnes dali poriadne oblecenie a nie šaty.

Rozpravka

2014-04-16T17:18:19Z

- Vilko, poď domov! - zakričala mama z okna na Vilka. Malý kučeravý chlapček však nepočul. Práve staval pred domom pieskový tunel pre rýchlik do Popradu. Stavba takéhoto veľkého tunela vyžaduje veľa času a plné sústredenie. Vilkova mamička, ako všetky mamy na svete, to už poznala. Vedela, že keď je zabraný do hry - nevidí, nepočuje, nepotrebuje jesť, ani spať. Rýchlo zbehla po schodoch na ihrisko, aby ho upozornila, že o chvíľu už bude tma a čas skončiť detske hry. Ale Vilko, inokedy milý a poslušný chlapec, sa zrazu začal správať veľmi zvláštne.

Najprv na mamine upozornenie, aby si zbalil hračky a išiel domov, ani nezdvihol hlavu a ani neodpovedal. Celkom ako keby ho vymenili. Mama si obula sandale a podisla k nemu. Nereagoval ani na druhý, ba ani na tretí krát. Vtom zrazu doňho ako by vošlo sto čertov - začal dupkať neviditeľnými kopýtkami, potriasať hlavou a kričať na mamu, aby išla preč. Mama zostala najprv prekvapená, lebo takéhoto chlapčeka doteraz nepoznala. Neskôr, keď Vilko neprestával, začala sa hnevať naozaj. Nepomáhalo nič. Ani dohováranie, ani sľúbený zákaz vychádzok, ba ani ťapnutie po zadku. Vilko stále dupkal, botasky az horeli a kričal, kričal a dupkal, až si nakoniec unavený sadol na piesok rozhodnutý, že on veru poslúchať nebude a svoj tunel dokončí za každú cenu.

A vtedy sa to stalo! Ako sa Vilko natiahol za lopatkou, začala ho tlačiť pravá topánka. Vyzul sa, aby vytriasol kameň, ale topánka tlačila ďalej. - Nič to, - pomyslel si Vilko. - Niečo predsa vydržím. A pokračoval v hraní. Za chvíľu ho však začala tlačiť aj druhá topánka. To už Vilka poriadne načertilo. - Tu sa nedá poriadne hrať! - vykríkol. - Stále ma niečo vyrušuje! A vyhodil obidve topánky z pieskoviska von. Kope Vilko tunel, kope, keď tu zrazu mu začne padať z hlavy šiltovka. Bola to jeho najobľúbenejšia - s červeným drakom na šilte. Ale ani nad tou nemal zľutovanie, letela na chodník za topánkami. Kope Vilko tunel, kope, už aj v bruchu mu škvŕka od hladu, aj smädný je, aj špinavý a vonku sa začína stmievať. Konečne je hotový! Celý naradostený chce vyskočiť a ukázať tunel mamičke, ale mamy nikde. Aj kamaráti sa niekde stratili. Nahnevane doňho kopne, veď načo mu je taký tunel, keď sa s ním nemá ani komu pochváliť, a ešte po ňom aj zlostne podupká. Celý unavený, špinavý a hladný si chce pohľadať topánky a čiapku, ale všade na okolí je už tma a všetky jeho veci sa zrazu niekde stratili. Nohy má ťažké, ako by mu narástli ozajstné čertovské kopytá a aj hlava sa mu nejako čudne kýva a bolí. Naľakal sa Vilko, čo sa to deje, už sa nezlostí, skôr mu je do plaču.

Pomaly zamieri k ich domu a zazvoní. - Prečo nikto neotvára? - čuduje sa. - Už by ma mali čakať s teplou voňavou večerou a robiť si starosti, kde som. Zazvoní druhý, tretí, ba aj štvrtýkrát, keď konečne niečo vnútri zašuchoce. Dvere sa otvoria a v nich stojí mama. - Mami, mami, som hladný! - zvolá Vilko a chystá sa vbehnúť do bytu. Ale čo to? Mama sa správa nejako čudne. Len sa poobzerá po schodoch, trošku pokrúti hlavou a zakričí dnu na otca: - Nik tu nie je! - Akože nik tu nie?!! - protestuje Vilko. - Som predsa tu, pred dverami, pozri sa lepšie mami...a som hladný ... Mama zatvára dvere a ďalej rozpráva otcovi, aké je to čudné, že vonku nikoho nevidela. - Tak toto už nie je vôbec v poriadku. - pomyslí si Vilko. - Musím zistiť, čo je veci ... Už to mám! - zvolá. - Zazvoním susedovi Karolovi, ten mi povie, prečo sa mama tak čudne správa. Keď Karolko otvorí dvere, Vilko nestisne ani povedať svoje ,,čau,, a Karol už vrieska na celý dom: - Pomoc, čert!!!! - Karol, nerev, to som ja, Vilo. - chce sa ozvať, ale dvere sa mu pred nosom zabuchnú. Nešťastný sa otočí a vtom pochopí! Vo výťahových dverách stojí ozajstný čert. Nie, nie je ozajstný, je to Vilkov odraz v skle. Smutný si sadne na schody a spustí usedavý plač.

Zrazu začuje šuchot, niekto si potichu prisadne, pohladí ho po hlave a vzdychne si. Pozrie vedľa seba a zbadá susedu Julku z druhého poschodia, čo má štyroch chalanov. Dobre ju pozná, neraz sa z ich bytu ozýva aj smiech, aj krik, aj plač. Napravi si saty a spusti - Neposlúchal si? - pýta sa Julka. - Vy sa ma nebojíte, teta? Julka sa usmeje: - Dobre to ja poznám, aj u nás sa taký občas zjavuje. Vilko len vypleští očiská: - Naozaj? A čo s tým robíte? A budem taký ako predtým? A čo mám robiť? - otázok nie je konca kraja. - No počkaj, počkaj, pekne poporiadku. - ozve sa suseda Julka. - Tak po prvé, prečo si neposlúchal? Vilko s ťažkým povzdychom vyrozpráva všetko, čo sa udialo, ako nechcel ísť domov, ako sa nazlostil, aj ako sa zlostil a čertil tak veľa, až mu narástli rohy a kopytá. - Tak na to je len jeden liek, vlastne rada, - vraví Julka. - Najprv musíš svoje správanie oľutovať, ale tak naozaj - z celého srdca, a potom sa musíš ospravedlniť všetkým, ktorým si svojim hnevom ublížil a ktorí sú teraz smutní. - Naozaj je to také jednoduché? - čuduje sa Vilko. - No, až také jednoduché to nie je, veď uvidíš sám. Úprimne sa ospravedlniť je niekedy najťažšia vec na svete. - Ja to dokážem! - chlapí sa Vilko. - Verím ti, vyzeráš byť dobrý aj odvážny chlapec, teda až na ten dnešný deň. Ale to už si predsa dávno oľutoval, že? -usmieva sa Julka a vyberie z kabelky lizanku. - Ináč by ti rohy a kopytá samé od seba nezmizli. - Juchúú! - vyskočí Vilko natešene a pobozká tetu susedu z vďaky za pomoc na obe líca. Julka ich má teraz trochu začiernené, ale očividne jej to vôbec nevadí.

Berie Vilka za ruku a vedie ho k dverám. - Si pripravený? - pýta sa. - Môžeme zazvoniť? Vilko mlčky prikývne. A potom, keď sa dvere otvoria a Vilko sa vrhne mamičke okolo krku, potichu odíde domov za svojimi štyrmi ,,čertíkmi,,.

Čo dodať na záver? Vilko sa mamičke aj ockovi ospravedlnil, sľúbil, že už sa nebude zlostiť a oni mu pomohli nájsť stratené topánky a čiapku. Na druhý deň Vilko postavil ešte väčší a ešte krajší tunel spolu s Karolom a zostal im čas aj na futbal so susedkinými chalanmi , kým ich mamy nezavolali večerať.