« Back

Princezné a princovia z maštale (4. časť)

Keď sa kráľovské deti ešte nezačali cítiť ako princezné a princovia, možno ich stále diabol drží v klamstve, že sa môžu len pozerať, a ničoho sa nesmú dotknúť... lebo čo ak ich kvôli tomu z paláca vyhodia a budú sa musieť vrátiť do chudoby svojej minulosti?

Časť I: TU.               Časť II: TU.                           Časť III: TU.

Po krátkej exkurzii chodbami sa ocitli v záhrade. 
"Tak čo, ako sa ti tu páči?"
"Máte to tu veľmi pekné. Všetko je akési neobyčajné a zároveň by som sa cítil takmer ako doma."
"Si chcel povedať "máme", nie máte!" hlesol Ježiš.
"Pozri - vidíš tam, pod jabloňou?" spýtal sa ho ukazujúc prstom na asi sto metrov vzdialený ovocný sad. Zakýval na pozdrav. "To je moja mama. A stavím sa, že tam hore na rebríku je môj otec Jozef. Sám si rebrík vyrobil, sám si naň aj vylieza. Ale to len preto, že mama nemá rada výšky. Takže na oberanie jabĺk len dozerá."
"Chceš povedať, že aj ty... máš vlastne DVOCH otcov?"
"Vidíš, zdá sa, že máme toho spoločného viac, než si si myslel, však?"
"Vysvetli mi to s otcami, Ježiš, lebo som z toho jeleň."

"Dobre, tak počúvaj pozorne. Môj otec, teda, lepšie povedané náš otec, je tak trochu aj otcom našich mám a našich otcov, a teda vlastne aj náš dedko a ich dedko..." povedal takmer so záchvatom smiechu. "On je skrátka veľmi výnimočný. Ak ti však on sám povedal, že si jeho synom, môžeš sa na to spoľahnúť. Nikto nikdy na tom nič nezmení."

"Keď som si mal sadnúť na tú bielo-bielu sedačku, cítil som sa strašne špinavý," rozhodol sa Juraj vyjsť s pravdou von. Tento Ježiš v klobúku a károvanej košeli si už dávno získal jeho sympatie. "S mojimi šatami sa asi stalo niečo čudné, alebo je čudná tá sedačka. Fakt som sa strašne bál, že otlačok môjho... ehm... pozadia, tam ostane naveky. A že keď to kráľ uvidí, zavolá prvého zbrojnoša, ktorý ma vyvedie von dverami. Môj štýl skrátka nezapadá... do tohto snehobieleho konceptu."

"Zvykneš si, neboj sa. Pozri - prišiel si taký, aký si. Nič lepšie si urobiť nemohol. Ráno si vstal, obliekol si si to, čo bolo po ruke. Otec to dobre vymyslel. Mal špeciálny dôvod, prečo poslal práve mňa, aby som ťa priviedol. Príliš si sa sústredil na to, aby si urobil dobrý dojem, a vôbec si si nevšimol, že tvoje šaty boli čisté už od prvej chvíle, ako sme si podali ruky. Toto skrátka máme v rodine - vždy sa neustále usilujeme o to, aby sa v našej blízkosti všetci cítili pohodlne a príjemne."

Prechádzali pomedzi stromy a Juraj sa konečne cítil byť vo vlastnej koži. Bolo mu o niečo lepšie na vzduchu, dýchalo sa mu ľahšie. "Budem sa už musieť vrátiť do práce," rozpomenul sa, keď zbadal dobytok na lúke. Ježiš sa k nemu otočil, položil mu ruky na obe plecia a potom ho silno objal: "Rád som strávil chvíľu s tebou, bratček. Nezabudni na to, čo ti povedal otec. Si tu doma. Príď kedykoľvek. Ešte aspoň chvíľu sa tu porozhliadaj, vychutnávaj, dýchaj!"

Zmizol pomedzi stromy a Juraj ostal stáť sám. Na koži sa mu objavili zimomriavky z čerstvého jarného vánku. Aj vzduch na tomto mieste voňal tak inak - živšie. Zavrel oči a zhlboka dýchal. Cítil zvláštnu slobodu. Keď sa znovu rozhliadol, uvedomil si, že stojí na ceste, ktorú pozná. Nebol ďaleko od lúk svojich pánov a tak sa rozbehol a ponáhľal sa do práce. Netušil, koľko času prešlo, avšak keď dobehol na miesto, okrem zvierat zívalo prázdnotou. Ostatní ešte nezačali pracovať.