Obohatilo maObohatilo maKeď má Boh svoj stan uprostred ľudíJozef Grešhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/ked-ma-boh-svoj-stan-uprostred-ludi2012-10-21T02:32:30Z2012-10-18T03:47:50Z<p>
<span style="font-size:14px;">Vždy ma poteší a moje srdce sa rozhorí (Lk 24.32a), keď mi niekto vysvetlí Písma (Lk 24.32n). Keď v často krát počutom a čítanom Božom slove odhalí nový význam. Tak to urobil aj o. Fabián v jednej zo svojich kázní (3/2011). Pre mňa osobne je to jedna z „TOP“ kázní, ktoré som kedy počul. Spomínanú kázeň tu uverejňujem v audio formáte. Pre jej vypočutie kliknite na dolu na prehrávač. <strong><a href="http://dl.dropbox.com/u/10857586/slovo/Ked%20ma%20Boh%20svoj%20stan%20uprostred%20ludi%20-%20Fabian%20k%C3%A1zen.mp3">Stiahnuť si ju môžete TU. </a></strong></span></p>
<p>
<span style="font-size:14px;"> Kázeň je na evanjelium o Ježišovom premenení na vrchu Tábor (Mt 17 1-9).</span></p>
<p>
</p>
<p>
<iframe allowtransparency="true" frameborder="0" height="27" scrolling="no" seamless="seamless" src="http://files.podsnack.com/iframe/embed.html?hash=az1mq1xr&wmode=window&bgcolor=FFFFFF&t=1350539319" width="340"></iframe></p>
<p>
</p>
<p>
</p>
<p>
Nakoľko sú s prehrávaním isté problémy, dodatočne tu uverejňujem spomínanú kázeň v textovej forme.</p>
<p align="center">
*** *** ***</p>
<p>
Milí poslucháči rádia Lúmen, bratia a sestry tu v košickom dóme.</p>
<p>
Hovorí sa taký vtip o zlodejovi na súde: Sudca sa pýta: „Tak vy tvrdíte, že ste prsteň našli, prečo ste ho neodovzdali na polícii?“ a zlodej odpovedá: „Ta, tam bolo vyryté: NAVŽDY TVOJ!“</p>
<p>
Vieme pochopiť, ako slovo NAVŽDY TVOJ sa dá vysvetliť, ako si to vysvetlí zlodej po svojom, hoci jeho význam súvisí so sobášom a s darovaním. Na druhej strane ale vieme, že je to relatívne, pretože aj tí, ktorí si povedali NAVŽDY TVOJ a NAVŽDY TVOJA sa napríklad niekedy rozvedú a už nie sú navždy tvoj, navždy tvoja. Alebo sa stane autonehoda, niekto zomrie, alebo sa stane nejaké nešťastie – ako teraz v japonskom zemetrasenie a prestane platiť navždy tvoj a navždy tvoja. Preto je to relatívne. V absolútnom zmysle NAVŽDY TVOJ môže povedať iba BOH. Totižto, iba z Božej strany sa dá povedať: ty moje ľudské dieťa, ja som navždy tvoj otec. Iba Boh môže povedať, ty môj ľudský syn, dcéra som navždy tvoj, môžeš so mnou počítať. Iba Boh si je istý svojou vernosťou, láskou a náklonnosťou voči každému z nás.</p>
<p>
No a apoštoli pred 2000 rokmi zbadali, že z Ježiša žiari taká dobrota, že on túto Božiu lásku zvestuje. Preto si na Ježišových skutkoch, na jeho tvári si prečítali túto náklonnosť voči človeku. Svedčí o tom aj evanjelium ktoré dnes čítame, keď traja z učeníkov Peter, Jakub a Ján boli na vrchu Tábor a mali zážitok z toho, ako v inom svetle videli Ježiša premeneného, osláveného, keď boli pri ňom Mojžiš a Eliáš, keď Ježiš bol v oblaku ako vo svetle a počuli: Ty si môj milovaný syn, v tebe mám zaľúbenie. A z tejto udalosti vycítili, že Boh je s človekom nie len vo chvíli oslávenia, ale že Boh je s človekom aj v ťažkých chvíľach, pretože my vieme čo sa stalo o pár rokov neskôr. Toto: Navždy tvoj, ty si môj milovaný syn, toto platilo aj keď Judáš zradil Ježiša. Ježišu, ty budeš môj syn aj keď budeš osamelý v Getsemánii – to je Boží postoj, aj keď ťa zatknú ako zločinca budeš môj, aj keď ťa opľujú, zbičujú a tŕním korunujú, môžeš počítať s mojou náklonnosťou. Aj keď ťa ponížia a budeš na výsmech všetkým niesť kríž za mesto Jeruzalem. Aj keď ti strhnú šaty a ťa ukrižujú, aj vtedy keď ťa položia do hrobu počítaj s tým Ježišu, že ja Boh, som tvoj otec a som navždy tvoj. Toto presvedčenie mal Pán Ježiš. Toto presvedčenie pochopili aj o niekoľko rokov apoštoli a ohlasovali ho vo svete. Je to presvedčenie o absolútnej náklonnosti Božej smerom k človeku. </p>
<p>
V tomto duchu sa dá pochopiť výrok Petra: Pane dobre nám je tu, postavíme tri stany, jeden tebe, jeden Eliášovi, jeden Mojžišovi, pretože Peter predsa poznal bibliu a on vedel čo znamená slovo STAN – kde sa to nachádza v starom zákone a v akých súvislostiach a ako sa v starom zákone týmto slovom chcelo povedať, že je to znak Božej prítomnosti a Božej náklonnosti. Napríklad, už dávno pred židovskou tradíciou, v jeseni okolo 15. októbra sa slávil sviatok stánkov, keď môžeme hovoriť o prirodzenom náboženstve, teda po žatve, keď boli dožinky, keď prišlo oberanie hrozna, viniča, tak ľudia si postavili vo vinici akoby stany, dali si konáre, alebo palmy, aby mali tienidlo na nejaké kolíky. Postavili si stan mimo svojho mesta alebo obce, a tam vo vinici ďakovali 7 dni Bohu za úrodu, ďakovali za ovocie tohoročné, za olej, víno, tam tančili, spievali, tešili sa, a to bolo prvý význam sviatku stánkov. A toto Peter vedel. Vedel že keď držím v rukách ovocie tak čítam náklonnosť Božiu. I cez pomaranč, cez jablko mi Boh hovorí, som navždy tvoj otec, ty moje ľudské dieťa. </p>
<p>
Druhý význam slova stánok Peter rozumel v historických súvislostiach, totiž keď veriaci ľudia Židia putovali z otroctva v Egypte do zasľúbenej zeme, a to trvalo mnoho rokov, keď bývali kočovným národom, tak bývali v stanoch, to znamená, ako dnes Beduíni dokážu z kože zvierat zošiť plachtu – stan, po niekoľkých dňoch zrolovať a putovať ďalej, toto prežili aj veriaci ľudia a tam si uvedomovali, ako je Boh s nami, ako nás na tejto púti chráni. Na takejto ceste je človek vystavený nebezpečenstvu zvierat, nebezpečenstvu zlého počasia, mnohých nešťastí. Slovo stánok, keď Peter povedal, Pane, dobre nám je tu postavíme tri stany, tak to povedal v tej súvislosti, že vedel, že v starom zákone sa píše o tom, že keď na tej púti prišli ľudia pod horu Sinaj, tak tam Mojžiš mimo tábora ľudí, kde mali svoje stany, postavil iný stánok – stánok zjavenia. Ako keby postavil kostol, ako keby tam chcel urobiť chrám, ktorý potom zbalili a samozrejme s nimi putoval ďalej. A nad stánkom zjavenia sa zniesol oblačný stĺp. V knihe Exodus čítame: „Tam sa Pán rozprával s Mojžišom z tváre do tváre, ako keď sa niekto rozpráva so svojim priateľom“. A teraz keď Peter vedel bibliu a oblak zahalil Ježiša, dal si to do súvislosti so stánkom zjavenia. A v tej chvíli rozumel, že ide o Božiu prítomnosť, ide o narážku na text písma, ako oblak sprevádzal židov putujúcich po púšti.</p>
<p>
A ešte ďalší význam slova: postavme tu tri stánky, z čoho to je? Ono totiž sviatok stánkov u židov neslúžil len ako teda spomienka na Božiu ochranu na púšti, ale to bol predobraz Božích stánkov, v ktorých budú prebývať spravodliví. Teda vôbec nešlo len o minulosť, išlo o nádej, išlo o budúcnosť. Tým sa vyjadrovala eschatológia, že tak ako pán Ježiš, a Peter v ňom spoznal svojho záchrancu, tak kto verí v Ježiša ako v mesiáša, môže žiť v nádeji, že aj on bude bývať ako spravodlivý v Božích stánkoch. No a posledný význam slova STAN nachádzame v prológu Jánovom, v evanjeliu, tam sa to totiž začína: A slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. Ale po grécky toto prebývalo sa dá preložiť: postavilo si stan. Teda tá veta by mohla mať aj taký význam, že slovo sa telom stalo a postavilo si stan medzi nami. Preto potom komentátori, cirkevní otcovia, v 4. storočí Gregor Nazianský napísal, že: Pravý sviatok stánkov ešte neprišiel. Ale Boh, Pán všetkého sa zjavil, aby dokončil stavbu nášho zničeného príbytku, našej zničenej prirodzenosti.</p>
<p>
A tak teda bratia vidíme, že Petrov výrok: Pane dobre nám tu je, postavíme tu tri stany, súvisí s tým, ako on v jednej chvíli pochopil, že stan je znakom Božej prítomnosti, náklonnosti, ako keby Boh chcel povedať: som navždy tvoj. A človek putujúci so stanom je vlastne v Božej ochrane.</p>
<p>
Keď sa dnes my, po mnohých storočiach pýtame, aký význam má pre nás toto slovo dnes, tak mohli by sme povedať asi toto: Bože, prišiel som do kostola dnes večer, aby si postavil v mojom srdci ty, svoj stan, pretože tvoja prítomnosť Bože, je pre mňa veľmi dôležitá. Keď nebudem mať teba, tak ani nenájdem odpoveď na otázky. Odkiaľ je môj život? Kam smerujem? Aký má môj život zmysel, prečo je na svete utrpenie? To bez teba Pane, bez tvojej prítomnosti nikdy nevytuším. Ťažko vytuším, prečo sa ide cez kríž k sláve, prečo sa cez utrpenie ide k osláveniu, bez teba to nedokážem. ale keď ty budeš prítomný v mojom živote, keď ty budeš mať stan v mojom srdci, tak veľa bude osvetleného. Preto aj toto evanjelium o Petrovom zážitku a ostatných apoštoloch na vrchu Tábor a o Ježišovom premenení má zmysel aj pre nás dnes. Je to vlastne vyjadrenie Božej ochrany. Bože, vážime si tvoju náklonnosť k nám a počítame s ňou. Každé naše pôstne cvičenie a sebazápory ktoré máme, každý modlitebný úkon, sprevádzanie Pána Ježiša na krížovej ceste rozličné pobožnosti, všetko čo robíme, je prejavom, je odpoveďou na Boží postoj. Teda Bože chcem byť s tebou, chcem byť navždy tvoj. Chcem byť v tvojej pamäti, chcem byť vyrytý v tvojom srdci. A tento postoj je potom pre nás obdarujúci a oblažujúci. Ako je dôležité toto NAVŽDY TVOJ rozumieť individuálne, o tom svedčí aj nasledujúci príbeh:</p>
<p>
Viktor mal brata, ktorý sa volal Oliver. Bol to chlapec, ktorý trpel handicapom, bol slepý a pripútaný na lôžko. Nikto nevedel či vníma svet okolo seba, ale keď ho kŕmili, tak jedol. Hoci mal už viac ako 30 rokov pri jedle sa správal ako 8. mesačné dieťa, teda potreboval 24 hodinovú starostlivosť a mama sa o neho stále starala. Viktor píše: Keď som mal asi 20 rokov, stretol som dievča do ktorého som sa zaľúbil. Po niekoľkých mesiacoch som ju priviedol domov, by sa zoznámila s našou rodinou. Keď som ju predstavil rodičom a trochu sme sa porozprávali, mama odišla do kuchyne, aby pripravila jedlo, ja som sa jej spýtal: Chceš sa ísť pozrieť na Olivera? O svojom bratovi som jej predtým samozrejme povedal. Ona odpovedala: NIE, nechcela ho vidieť a mne to pripadalo, ako keby mi dala za ucho. Po niekoľkých mesiacoch som stretol inú ženu, volala sa Ruženu, čiernovlasá, tmavooká, milé dievča. Pýtala sa ma na mená mojich bratov a sestier, považoval som ju za úžasného človeka. Keď som ju po čase chodenia pozval k nám domov, aby spoznala moju rodinu, predstavil som ju, trochu sme sa všetci porozprávali, mali sme večeru a potom bolo potrebné nakŕmiť Olivera. Išiel som do kuchyne, vzal som červenú misu, pripravil vločky, cereálie, mlieko, zobral banán... pripravil som Oliverovi jedlo. Spomínam si, ako som sa nesmelo spýtal Ruženy, či by chcela ísť so mnou. „Samozrejme“ odpovedala a išla. Sadol som si k Oliverovi na posteľ, ona stála a pozerala spoza môjho chrbta. Dal som mu prvú lyžicu jedla, potom druhú. „Môžem to skúsiť aj ja?“ Spýtala sa hlasom plného súcitu. Podal som jej misu a ona ho kŕmila. A tento príbeh končí otázkou: Ktoré dievča by ste si vzali? A on odpovedá: „Ja som sa oženil s Ruženou, máme spolu tri krásne deti.“</p>
<p>
Bratia a sestry, k tomuto príbehu napísal múdro Pascal: Cnosť človeka nemôžeme hodnotiť podľa výnimočného, ale podľa každodenného správania. Je zjavné, že povedať človeku „navždy tvoj“, dať niekomu prsteň sa dá podľa toho, aký je človek vo svojom vnútri. Či nosí vo svojom srdci dobro, súciť, lásku, obetavosť a je pochopiteľné, že keď to muž vybadá v žene, a žena v mužovi, tak vďaka tejto náklonnosti nasleduje aj to čo nazývame: „navždy tvoj“. A pritom si uvedomujeme ako tomuto úkonu predchádzalo pochopenie Božej náklonnosti. Lebo iba tam, kde láska má prameň v Bohu, sa stáva trvácnou a skutočnou. Len tam, kde sa napojíme na žriedlo z ktorého sme živení, len tam je požehnanie a zmyslu plný život. Ďakujme teda dnes za evanjelium v ktorom nás Peter apoštol zoznámil so svojim zážitkom s Pánom Ježišom. Ak budeme mať otvorenosť, aj my budeme mať zážitok s Kristom. Aj nášmu životu Boh žehná. </p>
<p>
</p>
<p>
Zdroj: Archív rádia Lúmen </p>
<p>
Zdroj ilustračného obrázku: Internet</p>Jozef Greš2012-10-18T03:47:50ZAko sa modlil Ján Pavol II?Jozef Grešhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/ako-sa-modlil-jan-pavol-ii2012-03-20T14:00:15Z2012-03-20T05:56:33Z<p>
</p>
<p>
Tak ako kvet pre svoj rast potrebuje vodu a svetlo, tak aj duchovný život potrebuje modlitbu. Nie len modlitbu prosby kedy Bohu odovzdávame svoje problémy, ale aj modlitbu vďaky, zvelebenia, príhovoru za iných, ale aj tú kedy jednoducho prebývame s Bohom, bez ohľadu na to čo nám hovoria naše city.<br />
<br />
Na ceste modlitby stále potrebujeme povzbudenie. Jedno z nich je aj nasledujúce „svedectvo“ muža modlitby - blahoslaveného Jána Pavla II o modlitbe. Mnohí jeho súčasníci zhodne tvrdia, že zdrojom jeho síl, nadšenia, slov a celej jeho pastierskej služby či už ako kňaza, biskupa a pápeža zvlášť bola modlitba, ktorej venoval výraznú pozornosť a ku ktorej sám iných povzbudzoval. Niekto môže namietať, alebo sa mu zdať príklad Jána Pavla II vzdialený hovoriac, že to bol pápež, svätec. A nie práve preto, že sa aj modlil? </p>
<p>
Jozef</p>
<p align="center">
***</p>
<p align="center">
<strong><em>Modliť sa – ako a prečo</em></strong></p>
<p>
<br />
<strong>Dovoľte mi, aby som vás ešte poprosil, či by ste sa nám aspoň trochu nezdôverili s tajomstvom svojho srdca. Vaša Svätosť, ak sa môžem opýtať: ako sa obraciate vy na Ježiša? Ako vediete rozhovor v modlitbe s tým Kristom, ktorý Petrovi odovzdal (aby skrze apoštolskú postupnosť došli až k vám) „kľúče od nebeského kráľovstva“ a zároveň právomoc „zväzovať a rozväzovať“?</strong><br />
<br />
Položili ste otázku o modlitbe a pýtate sa pápeža, ako sa on modlí. Ďakujem vám za to. Azda je vhodné vyjsť z toho, čo píše svätý Pavol vo svojom Liste Rimanom. Apoštol vstupuje priamo <em>in medias res,</em> keď hovorí: <em>„Duch prichádza na pomoc našej slabosti,</em> lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (8,26).<br />
<br />
<em>Čo je to modlitba?</em> Bežne sa chápe ako rozhovor. V rozhovore jestvuje stále jedno „ja“ a jedno „ty“. V tomto prípade Ty s veľkým „T“. Skúsenosť modlitby nás učí, že ak „ja“ sa spočiatku zdá byť tým dôležitejším prvkom, neskôr si uvedomíme, že v skutočnosti je to inak. <em>Dôležitejšie je Ty, pretože každá naša modlitba má svoj počiatok v Bohu.</em> Svätý Pavol vo svojom Liste Rimanom nás učí práve toto. Podľa Apoštola modlitba odráža celú stvorenú realitu a v istom zmysle je kozmickým obradom.<br />
<br />
<em>Človek je kňazom celého stvorenstva,</em> hovorí v jeho mene, a to natoľko, nakoľko je vedený Duchom Svätým. Bolo by potrebné dlho meditovať nad touto pasážou Listu Rimanom, aby sme prenikli do hĺbky modlitby (nasleduje menovaná pasáž Rim 8, 19-24, ktorá sa končí v.26).: „Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.“<br />
<br />
<em>V modlitbe je teda Boh pravým, hlavným činiteľom.</em> Je ním Kristus, ktorý ustavične vyslobodzuje stvorenstvo z otroctva skazy a vedie ho k slobode a sláve Božích detí. Je ním<em>Duch Svätý,</em> ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti“. Keď sa začíname modliť, myslíme si, že je to naša iniciatíva. No je to vždy iniciatíva Boha v nás. Práve tak, ako píše svätý Pavol.<em>Táto iniciatíva nám navracia naše pravé človečenstvo, navracia nám našu osobitnú dôstojnosť</em>. Áno, uvádza nás do najvyššej dôstojnosti Božích synov, ktorých očakáva celé stvorenie.<br />
<br />
Modliť sa môžeme a máme rozličným spôsobmi, a to tak, ako nás na množstve príkladov učí Biblia. <em>Nenahraditeľnou je Kniha žalmov.</em> Treba sa modliť „nevysloviteľnými vzdychmi“, aby smevstúpili do <em>rytmu prosieb samého Ducha.</em> Treba prosiť, aby sme dosiahli odpustenie a začlenili sa do silného výkriku Krista Vykupiteľa (porov.Hebr 5,7). Prostredníctvom toho všetkého treba ohlasovať slávu. <em>Modlitba je stále opus gloriae</em> (dielo slávy). Človek je kňazom stvorenstva a Kristus potvrdil túto jeho dôstojnosť a povolanie. Stvorenie plné svoje opus gloriae tým, že je to, čo je, a tým, že sa usiluje stať tým, čím má byť.<br />
<br />
O modlitbe sa toho popísalo veľmi mnoho a ľudské pokolenie – najmä izraelský národ a kresťania – má s ňou bohaté skúsenosti. Človek dosahuje plnosť modlitby nie vtedy, keď ňou vyjadruje najmä seba samého, ale keď <em>nechá, aby sa ňou plnšie sprítomnil samotný Boh.</em><br />
</p>
<p align="center">
<strong><em>Modlitba Kristovho námestníka</em></strong></p>
<p>
<br />
<strong>Po tomto presnom a veľmi potrebnom vymedzení, čo je to kresťanská modlitba, dovoľte, aby som sa vrátil k predchádzajúcej otázke: Ako – a za koho, za čo - sa modlí pápež?</strong><br />
<br />
To by sa bolo treba opýtať Ducha Svätého! <em>Pápež sa modlí tak, ako mu Duch Svätý dovolí modliť sa.</em> Myslím si, že by sa mal modliť tak, aby hlbším poznaním tajomstva zjaveného v Kristovi mohol vždy lepšie plniť svoje poslanie. A Duch Svätý ho v tom určite vedie. Len treba, aby človek nekládol prekážky. „Duch Svätý prichádza na pomoc našej slabosti.“<br />
<em>Za čo sa modlí pápež?</em> Čím vypĺňa vnútorný priestor svojej modlitby?<br />
<br />
Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby (začiatok Gaudium et spes, dokumentu II. vatikánskeho koncilu o Cirkvi v súčasnom svete) sú predmetom pápežovej modlitby.<br />
<br />
Evanjelium je predovšetkým <em>radosťou stvorenia.</em> Boh, ktorý po stvorení videl, že to, čo stvoril, je dobré (porov. Gen l,l-25), je prameňom radosti pre všetky stvorenia a v najvyššom stupni pre človeka. Boh Stvoriteľ akoby hovoril celému stvorenstvu: <em>„Je dobré, že jestvuješ.</em><br />
<br />
Táto esenciálna radosť zo stvorenia sa ďalej doplňuje <em>radosťou zo spásy, radosťou z vykúpenia.</em> Evanjelium je predovšetkým veľkou radosťou zo spásy človeka. Stvoriteľ človeka je zároveň aj jeho Vykupiteľom. <br />
<br />
Motívom našej radosti je teda to, že máme silu na premoženie zla a na prijatie božského synovstva, čo tvorí podstatu dobrej zvesti. Túto silu Boh dáva človeku v Kristovi. „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3, 17).<br />
<em>Dielo vykúpenia spočíva v pozdvihnutí diela stvorenia na novú úroveň.</em> Čo bolo stvorené, je preniknuté výkupným posvätením, ba zbožštením – je akoby priťahované do obežnej dráhy božskosti a vnútorného života Boha. V tomto rozmere je porazená ničivá sila hriechu. Nezničiteľný život, zjavený v Kristovom zmŕtvychvstaní takpovediac „pohlcuje“ smrť. „Smrť, kde je tvoje víťazstvo?“ pýta sa apoštol Pavol s pohľadom upretým na vzkrieseného Krista (l Kor 15, 55).<br />
<br />
Pápež, ktorý je Kristovým svedkom a služobníkom dobrej zvesti, je práve preto <em>mužom radosti a človekom nádeje, človekom tohto podstatného potvrdenia hodnoty existencie, hodnoty stvoreného sveta a nádeje v budúci život.</em> Samozrejme, nejde tu o nejakú naivnú radosť ani o márnu nádej. Radosť z víťazstva nad zlom nezahmlieva schopnosť realisticky si uvedomovať existenciu zla vo svete a v každom človeku. Ba ona to vedomie robí ešte vnímavejšie. Evanjelium nás učí nazývať dobro dobrom a zlo zlom, ale takisto nás učí dobrom premáhať zlo (porov. Rim 12, 21).<br />
<br />
Áno, pápež tak ako každý kresťan musí mať <em>mimoriadnu schopnosť jasne si uvedomovať nebezpečenstvá</em> ohrozujúce život človeka vo svete, jeho budúcnosť v čase, ako aj jeho budúcnosť končenú, večnú, eschatologickú. Uvedomovanie si týchto nebezpečenstiev však nie je príčinou pesimizmu, ale pohýna do boja za víťazstvo dobra v každom rozmere. A práve z tohto boja o víťazstvo dobra v človeku a vo svete sa rodí potreba modlitby. <br />
<br />
Pápežova modlitba má však aj svoj osobitný rozmer. <em>Starosť o celú Cirkev</em> núti pápeža, aby každý deň v modlitbách, myšlienkami a srdcom putoval po celom svete. Črtá sa tu akýsi<em>zemepis pápežovej modlitby.</em> Je to zemepis spoločenstiev, cirkví, spoločností, ako aj problémov, ktoré sužujú súčasný svet. V tomto zmysle je teda pápež povolaný k<em>univerzálnej modlitbe, v ktorej sollicitudo omnium Ecclesiarum</em> (starosť o všetky cirkvi, 2 Kor 11, 28) mu umožňuje predkladať Bohu všetky radosti, nádeje a zároveň žiale a starosti, ktoré má Cirkev spoločne s celým súčasným ľudstvom. <br />
<br />
Mohli by sme hovoriť aj o modlitbe našej doby, o <em>modlitbe XX. storočia.</em> Rok dvetisíc predstavuje určitú výzvu. Treba vidieť to <em>ohromné množstvo dobra,</em> ktoré vzišlo z tajomstva vtelenia Slova, ale zároveň nemožno prehliadať <em>mystérium hriechu,</em> ktoré sa neustále rozširuje. Svätý Pavol píše, že „tam, kde sa rozmnožil hriech tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5, 20).<br />
Táto hlboká pravda nepretržite obnovuje výzvu k modlitbe. Ukazuje, ako veľmi je potrebná pre svet a pre Cirkev, pretože je <em>najjednoduchším spôsobom, ako sprítomniť vo svete Boha a jeho spasiteľnú lásku.</em> Boh zveril ľuďom ich vlastnú spásu, zveril im Cirkev a v Cirkvi celé Kristovo spasiteľné dielo. Každému zveril jednotlivcov i všetkých ľudí ako celok. <em>Každému zveril všetkých a všetkým každého.</em> Toto vedomie musí ustavične nachádzať odozvu v modlitbe Cirkvi a osobitne v modlitbe pápeža. <br />
<br />
Všetci sme „deťmi prisľúbenia“ (Gal 4, 28). Kristus hovoril apoštolom: „...dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16, 33). Ale takisto sa aj opýtal: „Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18, 8). Z toho vychádza <em>misionársky rozmer modlitby Cirkvi a pápeža.</em><br />
Cirkev sa modlí, aby sa všade konalo dielo spásy skrze Krista. Modlí sa, aby ona sama mohla žiť neustále oddaná poslaniu, ktoré dostala od Boha. Takéto poslanie, ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil, rozhoduje v istom zmysle o jej podstate. <br />
Cirkev i pápež sa teda modlia za osoby, ktorým má byť takéto poslanie mimoriadne zverené, modlia sa za povolania, a to nielen kňazské a rehoľné, ale aj za mnohé povolania k svätosti spomedzi Božieho ľudu, z radov laikov. <br />
<br />
Cirkev sa modlí za trpiacich. Utrpenie je vskutku stále veľkou skúškou nielen fyzických síl, ale aj síl duchovných. Pavlovská pravda o dopĺňaní Kristovho utrpenia (porov. Kol 1, 24) je súčasťou evanjelia. V nej je obsiahnutá radosť a nádej, ktoré sú pre evanjelium podstatné, človek však nemôže prekročiť prah takejto pravdy, ak ho nepritiahne Duch Svätý. <em>Modlitba za trpiacich a s trpiacimi je teda zvláštnou častou tohto veľkého výkriku,</em> ktorý Cirkev a pápež vydávajú spolu s Kristom. Je to výkrik za víťazstvo dobra aj prostredníctvom zla, utrpenia, aj skrze každú krivdu a ľudskú nespravodlivosť. <br />
<br />
Nakoniec sa Cirkev <em>modlí za zosnulých</em> a táto modlitba hovorí veľa o realite samotnej Cirkvi. Hovorí, že Cirkev zotrváva v <em>nádeji na večný život.</em> Modlitba za zosnulých je akoby zápasom s realitou smrti a deštrukcie, ktorá ťaží pozemskú existenciu človeka. Ona je a zostáva osobitným <em>zjavením Vzkriesenia.</em> V tejto modlitbe sám Kristus vydáva svedectvo o živote a nesmrteľnosti, ku ktorej Boh povoláva každého človeka. <br />
<br />
<em>Modlitba je hľadaním Boha,</em> ale je aj <em>zjavením Boha.</em> Cez ňu sa Boh zjavuje ako Stvoriteľ a Otec, ako Vykupiteľ a Spasiteľ, ako Duch, ktorý „skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (l Kor 2, 10) a predovšetkým „tajnosti srdca“ (porov. Ž 43(44), 22). <em>Skrze modlitbu sa Boh zjavuje predovšetkým ako Milosrdenstvo</em> čiže Láska, ktorá ide v ústrety trpiacemu človeku, Láska, ktorá podporuje, dvíha a vyzýva k dôvere. Víťazstvo dobra vo svete je organicky spojené s touto pravdou. Človek, ktorý sa modlí, vyznáva túto pravdu a v istom zmysle sprítomňuje Boha, ktorý je <em>milosrdnou Láskou</em> uprostred sveta. <br />
<br />
Zvýraznené časti textu kopírujú rukopis Jána Pavla II, v ktorom zvýraznený text bol podčiarknutý. <br />
<br />
Úryvky sú z knihy Prekročiť prah nádeje v ktorej Ján Pavol II písomne odpovedal na otázky novinára V. Messoriho. Uverejnené so súhlasom vydavateľstva Nové mesto, ktoré knihu vydalo v r. 1995.</p>
<p>
</p>
<p style="font-size: 14px; line-height: 1.7em; background-color: rgb(255, 255, 204); text-align: center; ">
***</p>
<p style="font-size: 14px; line-height: 1.7em; background-color: rgb(255, 255, 204); ">
<strong><a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/obohatilo-ma" style="color: rgb(6, 73, 99); ">Obohatilo ma </a></strong>– v tejto ponuke môjho menu uverejňujem články, ktorých autorom nie som ja, ale niekto iný. Veriac, že tak ako obohatili, povzbudili mňa môžu aj iných. (Svoje postrehy, názory, svedectvá, atď. uverejňujem v položke <strong><a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/blog" style="color: rgb(6, 73, 99); ">Blog</a></strong>)</p>Jozef Greš2012-03-20T05:56:33ZHlava a srdce (2)Jozef Grešhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/hlava-a-srdce-22012-03-14T15:13:03Z2012-03-14T03:50:14Z<p>
</p>
<p>
Vrátim sa k času, keď som bol zamilovaný. Čo myslíte, kedy som sa zamiloval do svojho dievčaťa? Boli sme kamaráti a rozprávali sme sa. Nikdy mi nenapadlo, že by sme sa mohli dať dohromady. No a keď sme sa tak rozprávali, naraz povedala: „Maroš, som rada, že som žena. Chcela by som, aby si vedel o tom, že som hrdá na to, že som žena“. Pozrel som sa na ňu a uvedomil som si, aká je pekná. Keď prijala to, že je žena, stala sa pre mňa neodolateľná. Keď žena chce byť ženou, chce byť aj muž mužom. Vedľa správnej ženy chce byť muž správnym mužom. Žena nemá víťaziť nad mužom svojimi svalmi, ako je to zobrazené v mnohých filmoch. Príde žena v kanadách so samopalom. Vbehne, vykopne dvere a začne strieľať. Dá pod zuby dvojmetrovému chlapovi. Vtedy si vždy pomyslím, že je to hlúposť. Na to sa nemôžem pozerať. Je to odporné.<br />
Keby som sa opýtal žien: „Chcela by si mať muža, čo si nalakuje nechty, zoberie pilníček...?“ Fuj! Tak to je škaredé – zoženštený muž! Ani normálny muž nechce zmužštenú ženu. To si uvedom, žena. Toto normálny muž nehľadá. Mal som spolužiačku, ktorá bola kočka. Veľmi pekné dievča. Napriek tomu nie je dodnes vydatá. Keď prišla medzi nás chlapcov, v ústach mala cigaretu, zahrešila si... Aj sme ju vzali medzi seba a mali sme z nej srandu. Dodnes sa nevydala. Normálny muž toto nehľadá. On hľadá to, čo nemá. Čo to je? To, čo je najkrajšie na žene. A čo je na nej najkrajšie? Ženskosť. Keď je žena ženou, stáva sa pre muža magnetom. Mal som aj inú spolužiačku. Bola skromnejšia, ale všetci chlapci za ňou „šaleli“. Priznám sa, že aj ja. Čo bolo na nej také príťažlivé? Po rokoch to viem – jej ženskosť. Prijala to, že je žena. Nedajte si, ženy, vymeniť za titul magister najväčšiu hodnosť matky.<br />
<br />
Svätý Jozef bol prototypom správneho chlapa. Nebol to hocijaký diletant, ktorý ide z Nazareta a len tak s tehotnou manželkou blúdi. V Nazarete mal všetko pripravené, ale poslúchal Boží plán. A Boh dal cez neho všetkým mužom lekciu pokory. Keď šiel Jozef do Betlehema, Mária mala tesne pred pôrodom. Nekričala: „Rob niečo! Si neschopný muž! Ja som Božia Matka. No rob niečo!“ Koľkokrát žena práve takto sužuje muža. Toto Mária nerobila. Jozef našiel za Betlehemom len takú maštaľ. Nemal na výber. Musel to tam vyčistiť, ale stále to bola len maštaľ. Muž, dobre počúvaj – ženu si Boh vybral na to, aby z maštale spravila chrám. Nie teba, aj keď si hlava. Žena porodila do maštale lásku. A žena z maštale spravila chrám. Prvý a najkrajší. Tvoja manželka môže urobiť to, čo ty nemôžeš. Boh stvoril ženu na to, aby spravila z maštale chrám. Z ktorej maštale? Z každej: v škole, v úrade, vo fabrike, na ulici... Podstata materstva je rodiť. A čo rodiť? Lásku.<br />
<br />
Sú tri druhy materstva: duchovné (zasvätená osoba), telesné (v rodine) a to, keď žena nie je ani zasvätená, ani vydatá, ale je matkou tam, kde žije. Jedno z tých troch materstiev je pre každú ženu. Žena nebude šťastná, kým nebude matkou. A podstata materstva je rodiť. Rodiť lásku. Toto má urobiť tvoja manželka a ty muž ju máš chrániť, aby robila to, na čo ju Boh stvoril. Okrem rodenia detí má žena dojčiť. Moje matky s deťmi v inštitúte nechcú dojčiť. Nerozumel som tomu. Vraveli, že to má nejaký vplyv na postavu. Išiel som teda za známym primárom: „Pán primár, má dojčenie nejaký vplyv na ženu, na jej postavu?“ „Ale čo ste, pán farár! Kdeže. Práve naopak. Keď žena dojčí, vytvára sa nádherný zväzok medzi dieťaťom a matkou.“ Ale viete, tie moje matky zoberú Bebu alebo Sunar. Keď im dajú najesť o šiestej, do dvanástej majú pokoj, lebo dieťa spí. To, že má potom tráviace problémy, ich už nezaujíma. Áno, keď žena dojčí, musí oveľa viac k dieťaťu vstávať. Koľko ju to stojí... Je vyčerpaná. Ale dáva niečo zo seba. To, čo nemôže dať muž. Dáva zo seba lásku. Žena, nemáš len porodiť lásku, máš ju aj udržiavať. Niečo ťa to stojí. Ten známy primár mi ešte povedal: „Pán farár, deti by nemali kopu alergií, keby ženy dojčili. V materinskom mlieku je toľko protialergických látok!“<br />
<br />
U mňa v inštitúte rodila jedna 14-ročná matka. Najprv chcela potrat, potom sme to „uhrali“ na adopciu. Tak som sa trápil, čo bude s dieťaťom. Mám však v inštitúte jednu zasvätenú sestru, ktorá mi povedala: „Neboj sa nič. To nechaj na mňa.“ Myslím si: Čo môžem nechať na ňu, keď dieťa ide na adopciu? A to hneď po pôrode a matka ho nesmie vidieť. Predstavte si, tá sestra prišla tam a pri pôrode zobrala tú malú, čo sa narodila, a hneď ju priložila k matke. Na to matka povedala: „A nedám!“ Dieťa v nej prebudilo materinský cit. Bolo to krásne. Slzy sa mi tlačili do očí. Nedajte sa, ženy, vtlačiť do chorej emancipácie.<br />
<br />
Pred časom k nám z Belgicka prišli Belgičanky. Boli tenké ako špáradlá. Povedali mi: „Marián, my sme na západe troška ďalej ako vy. Sme rovnocenné s mužmi. Chceme robiť to, čo muži.“ „Na stavbe?“ „Hej.“ „Všetko?“ „Hej.“ Dobre, myslím si, na teoretika je najlepší praktický príklad. „Dobre. To, čo hovoríte, dievčatká, si vyskúšame v praxi.“ A ony, že sú pripravené. Uvidíme. Kopali sme kanál. Každému z chlapcov som rozmeral po tri metre, dal im krompáč a lopatu. „Dievčatá, nech sa páči.“ A rozmeral som aj im po tri metre... Myslel som si, že prasknem. Všetci chlapi sme sa pozerali cez okno a smiali sa. Taká chudá Belgičanka, jazyk mala zaseknutý medzi zubami, nohy do x... nevedeli sme, či ona kýva s krompáčom, alebo on s ňou. Doobeda boli z emancipácie vyliečené. Prišli na obed a rozvalili sa: „Marián, nevládzeme.“ Mali krvavé mozole. „Nie, nie, dievčatká, kanál treba dokopať.“<br />
<br />
Aha! Boh vás na toto nestvoril, ženy, aj keď to hlása dnešný liberalizmus. Žena nevyhrá nad mužom svalmi alebo rozumom. Má jedinú dovolenú zbraň, ktorou môže vyhrať – srdce. Ak žena vyhrá nad mužom srdcom, muž nie je porazený, ale pozdvihnutý. A nielen on, ale spolu s ním celá rodina a spoločnosť. Mravnosť spoločnosti udržiavajú ženy. Koľko žena dovolí, toľko muž vezme. So ženou stúpa aj klesá mravnosť. Najlepšia nádoba na lásku je ženské srdce. Muž je ten, ktorý sa chce napiť, žena je tá, ktorá sa dáva napiť. Žena sa má podriadiť mužovi. Nie preto, že to povedal farár zo Žakoviec, ale preto, že je to v Božom pláne. Ak sa žena nechce podriadiť mužovi (môže byť aj taký prípad), nech sa nevydáva. Keď sa nechcem podriadiť biskupovi, prečo by som mal ísť za kňaza? Budem zlý kňaz. My s biskupom sme ako manžel s manželkou. Biskup je ako muž a kňaz ako žena, ktorá musí poslúchnuť, keď chce požehnanie. Žena nie je menej, keď sa podriadi mužovi (aj keď je menej svätý, aj keď je menej múdry) okrem hriechu.<br />
<br />
(z homílie otca Mariána Kuffu, farára zo Žakoviec, na púti mužov v Hrabskom)<br />
<br />
Prebraté z časopisu SLOVO – časopisu grécko-kalolíckej Cirkvi na Slovensku.<br />
Uverejnené so súhlasom redakcie spomínaného časopisu ako aj samotného o. Maroša.<br />
<br />
Súvisiaci článok:</p>
<p>
<a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/hlava-a-srdce?_33_redirect=%2Fweb%2Fjozef-gres%2Fobohatilo-ma">Hlava a srdce (1)</a></p>
<p>
<strong><span style="font-size: 16px; "><a href="http://www.zoe.sk/pub/doc/audio/kuffa_put_muzov.mp3">Audio nahrávka príhovoru </a> <span style="font-size:12px;">(vypočuť si ju môžete po kliknutí na odkaz).</span></span></strong></p>Jozef Greš2012-03-14T03:50:14ZHlava a srdceJozef Grešhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/hlava-a-srdce2012-03-14T15:08:06Z2012-03-07T17:43:24Z<p>
<span style="text-align: justify; ">Aby som priblížil zmysel nedele, použijem názorný príklad. Všimnite si tri bytosti: Boh, človek a pes. Kto je na prvom mieste? Boh. Na druhom? Človek. Na treťom? Pes.</span></p>
<p style="text-align: justify; ">
Na ktorom mieste je človek? Na druhom. Nedeľa mi slúži na to, aby som sa zastavil a pozrel sa hore. Kto je nado mnou? Boh. Kto je podo mnou? Pes.<br />
<br />
V nedeľu sa zastavím a pozriem hore. Vidím, že som menej ako Boh. Preto prosím, odprosujem, ďakujem, oslavujem Boha. Preto idem do chrámu, aby som si uvedomil, že som menej ako Boh. Ale pozriem sa dolu. Kto je podo mnou? Pes. Ja som viac ako pes. Dunčo nemá nedeľu, nezaloží labky, nemá Vianoce ani Veľkú noc. Ty nie si Dunčo. Nie si ani Boh, nie si ani pes, preto nám Boh dal tretí Boží príkaz, aby sme si to uvedomovali. Nedal nám prikázanie na to, aby nás trápil, ale aby nám pomáhal. Je to zábradlie cez hlbokú priepasť z časnosti do večnosti, ktoré nám neskáče do cesty, ale je vedľa cesty.<br />
Človeče, uvedom si, že si menej ako Boh. Hybaj dolu! Robíš sa rovný Bohu. Hybaj dolu! Alebo ideš na úroveň psa? Hybaj hore! Raz sa robíme rovní Bohu, čo je otvorená pýcha, a raz zídeme dolu pod psa, čo je žiadostivosť. Alebo pôjdeš hore a v pýche tresneš hlavou do múru a biedne zahynieš, alebo dôjdeš do bahna žiadostivosti a tiež biedne zahynieš. Máš si uvedomiť, na ktorom si mieste. Alebo klepni dole svoju pýchu, alebo sa ťahaj zo svojej žiadostivosti.<br />
<br />
V dnešnej dobe je to troška zamotané. Niekedy sa muž cítil byť hore a žena celkom dole – na úrovni psa. Muž mohol ženu vymeniť za zviera, napr. za ťavu. Neznamenala nič. Prišiel Kristus a zdvihol ju na úroveň muža. Kde? Pri Jakubovej studni, keď sa rozprával so Samaritánkou. Apoštoli nerozumeli: „Pozrite sa, rozpráva sa so ženou, a ešte s cudzinkou. Keby bola aspoň židovka. Ježišu, veď Samaritáni sú naši nepriatelia.“ Porušil všetky pravidlá. Ukázal, že každá žena je rovná mužovi. A nebola to svätica. To si musí uvedomiť každý muž. Každučká žena je rovná mužovi.<br />
<br />
No po čase prišiel „múdry“ človek a zdvihol ženu na úroveň Boha. Kde to bolo? Francúzska revolúcia mala krásne heslo − Bratstvo, rovnosť, sloboda. Zobrali prostitútku, herečku, zobliekli ju donaha, dali dolu kríž a bohostánok a postavili tam ženu. Urobili si z nej Boha.<br />
<br />
Žena, ty nie si ani pes, nie si ani Boh. Muž, pamätaj si, žena nie je tvoj pes ani tvoj Boh. Žena, ty si rovná mužovi. Muž je hlava a žena je... Čo myslíte? Krk? Chyba. Žena nemá byť krk, ktorý krúti s hlavou, ako chce. Tak to aj potom vyzerá v rodine, kde je muž mučeník. Muž je hlava a žena je srdce. Teplo rodiny vytvára bezpochyby tvoja manželka. Ak žena nevytvorí teplo v rodine, muž sa uteká zohriať do krčmy, deti idú na ulicu... Muži by sa pozabíjali, preto im Boh dal ženy. Tvoja manželka má nádhernú úlohu – vytvoriť teplo. Ak ho manželka vytvorí, muž sa ponáhľa z práce domov. Ak je manželka nerváčka, hysterička, papuľnatá, jazyčnatá, muž uteká. Ak je žena naozaj dobrá, je magnetom pre muža aj pre deti. Ak je muž hlavou a žena srdcom, vtedy je to v poriadku.<br />
<br />
Pozrite sa, kam dnes tlačíme ženu. Predtým bola kdesi dole, na úrovni psa, dnes už ani bicykel nekúpiš, aby tam nebola nahá žena. Tlačíme ju do každej reklamy. Pozrite sa na vysoké školy – sú prefeminizované. Tri štvrtiny ročníka sú ženy. Vymysleli sme si mlynček na magisterky. V poriadku. Môžeš byť magisterka, ale daj pozor, aby si si s titulom nemyslela, že si niečo viac. Možno má tvoj muž vyššiu prirodzenú inteligenciu, aj keď má len učňovskú školu a nešiel na štúdiá z rôznych dôvodov. Chlapci sú pokúšaní v tom, že „pôjdeš do Írska, zarobíš, užiješ si“. Dievčatá tým, že „budeš magisterka“.<br />
<br />
Najvyšší titul ženy je hodnosť matky. Ženy a dievčatá, ak budete magisterky, prežijeme. Ale ak si namiesto titulu matka vyberiete titul magisterka, zahynieme. Môžeš byť aj profesorka, no prežijeme len vtedy, ak budeš aj matka. Vytrhnime vlas muža a ženy a dajme ich vedeckému pracovníkovi. Pri každej bunke tvojho vlasu, žena, bude vedec hovoriť: žena, žena, žena... V každej bunke môjho vlasu bude hovoriť: muž, muž, muž... Už vlas vyvracia to, čo sa snaží hlásať dnešná doba. Žena sa nerovná mužovi. Už vlas ťa prezradí. A čo potom všetko ostatné? Nedajte sa vytlačiť na miesto, ktoré vám nepatrí. Aj v Prahe feministky na tribúne vyhlasovali: „My tým mužom ukážeme“. Ale tribúnu im postavili muži. Feminizmus v prvom rade zabíja mužov, potom je to samovražda ženy. Je to silné pokušenie pre dnešnú ženu.<br />
<br />
Keď som bol chlapec, jazdil som na motorke. V ľavej ruke spojka, v pravej brzda, plyn. Keďže má muž širšiu hruď ako žena, sedí vpredu, žena vzadu. Je to prirodzené. Ona sa ho drží. On stláča spojku, pridáva plyn aj brzdí. Keď som bol zamilovaný, išiel som na motorke a moje dievča za mnou. Mal som ju veľmi rád. Nevidel som ju, ale cítil som ju, a tak som sa z nej tešil. Keď povedala: „Poď doprava,“ povedal som: „Idem.“ Keď doľava, tiež som išiel. Ak muž miluje svoju ženu, aký je problém, že on je hlava? Na 95 percent pôjde podľa ženy. Prečo? Lebo ju miluje. Ja chytám dážď, ja chytám vietor, nie ona. Teším sa, že ju môžem chrániť. Ak žena rozpráva správne, muž pôjde podľa nej. Čoby nie? Ak by však povedala nesprávne, ak je on správny chlap, nepôjde podľa nej. Ak povie doľava a je tam olejová škvrna, na ktorej by sa motorka pošmykla, nepôjde tam, lebo by ju stratil. Prečo nepôjde podľa nej? Lebo ju miluje. Muž kontroluje, čo žena hovorí. V tom sa prejavuje hlava. To, že je muž hlavou, ženu chráni. Boh to tak zariadil. V normálnej usporiadanej rodine má byť muž hlavou a žena srdcom.<br />
<br />
Rodinu by sme mohli prirovnať k stolu. Za tri rohy ju drží žena – matka. Muž ju drží za jeden roh. Ak padne matka, je na svete bezdomovec. V inštitúte mám toľko chlapcov... A keď sa na nich pozriem, spoločná diagnóza − padlá matka. Nie je to tak vo všetkých prípadoch, ale vo väčšine áno. Matka zomrela, matka je alkoholička, matka sa rozviedla... padlá matka. S matkou padá celá rodina. A muž to má vedieť. Aj keď si hlava, nemôžeš všetko to, čo môže žena. Môžeme ženu v hocičom zastúpiť. Neviem variť, ale od strachu pred hladom by som sa to možno naučil. Keby som mal zomierať od zimy a nemal by som nijakú inú možnosť, od strachu sa naučím aj štrikovať. Ale keby som si povedal, že zastúpim ženu a budem rodiť a dojčiť, tak som skončil. Toto je výslovná parketa ženy.<br />
<br />
Pre toto Boh stvoril ženu. Materstvo. Muž, chráň svoju manželku, matku, dcéru, sestru, aby mohla byť matkou a mohla robiť to, na čo my muži nemáme.<br />
Áno, správny chlap rozkazuje, prikazuje, zariaďuje, ruší príkazy... A keď treba, aj buchne po stole. Neprekáža to, ak si medzi riadkami žena alebo dcérka prečíta lásku. To, čo nám mama vysvetľovala dve hodiny, otec zvládol za dve sekundy. Ručne-stručne. A my sme hneď pochopili. Všetko toto je služba mojej manželke, mojej dcérke, mojej matke a Pánu Bohu.<br />
<br />
Keďže ty muž máš najvyššiu úlohu v rodine, máš aj najväčšiu službu. Keď nemáš ženu a deti, hovoríš: ja, ty, on. Ale keď máš, hovoríš: on, ty, ja. Lenže správny chlap nespadne len tak z oblakov. Správny chlap sa musí vychovať. Pozrite sa, čo dnes robíme z chlapcov. Ženy sa väčšinou trápia v domácnosti samy. Muž uteká do Írska, do Anglicka, do kamiónu, do práce, hocikde, ide preč... Nič nemusíš. Nechceš počuť plač malého dieťaťa, a tak radšej utekáš a zhodíš celú výchovu na ženu. A ešte si to ospravedlňuješ tým, že je tvojou úlohou zarábať. Výsledok? Príďte sa pozrieť ku mne. V lete minulého roka prišlo ku mne 11 chlapcov. Nacukrovaných, napudrovaných, zoženštených... Takí 15-roční pubertiaci. Prišli s nimi strhané matky bez muža. „Ja si s ním neviem dať rady, pán farár.“ Hanbil som sa. Z chlapca urobí chlapa len chlap. Žiadna pedagogička ani sociologička. Ak zomrel otec, je tu strýko. Nie je strýko? Je tu farár. Nie je farár? Je nejaký charakterný muž. Nech je na ňom vidno rukopis muža. Aj na tvojej dcérke treba poznať rukopis muža. Otec, ty máš byť prvý muž, ktorý vystíska svoju dcérku a pochváli ju, že dobre vyzerá. Nesmierne jej to zdvihne sebavedomie.<br />
<br />
(z homílie otca Mariána Kuffu, farára zo Žakoviec, na púti mužov v Hrabskom)<br />
<br />
Prebraté z časopisu SLOVO – časopisu grécko-kalolíckej Cirkvi na Slovensku.<br />
Uverejnené so súhlasom redakcie spomínaného časopisu ako aj samotného o. Maroša.</p>
<p>
Dokončenie príhovoru v písomnej podobe na budúci týždeň + audio nahrávka príhovoru.</p>
<p>
</p>
<p>
Súvisiaci článok:</p>
<p>
<a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/hlava-a-srdce-2?_33_redirect=%2Fweb%2Fjozef-gres%2Fobohatilo-ma">Hlava a srdce (2)</a></p>
<p style="text-align: center; ">
***</p>
<p>
<strong><a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/obohatilo-ma">Obohatilo ma </a></strong>– v tejto ponuke môjho menu uverejňujem články, ktorých autorom nie som ja, ale niekto iný. Veriac, že tak ako obohatili, povzbudili mňa môžu aj iných. (Svoje postrehy, názory, svedectvá, atď. uverejňujem v položke <strong><a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/blog">Blog</a></strong>)</p>
<p>
Jozef</p>Jozef Greš2012-03-07T17:43:24ZEvanjelizácia uprostred peklaJozef Grešhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/evanjelizacia-uprostred-pekla2012-03-03T07:05:41Z2012-02-16T04:35:42Z<p>
Skupinu NO LONGER MUSIC založil Dávid Pierce v roku 1985. Je to rocková skupina, ktorej povolaním je evanjelizácia v extrémne ťažkých podmienkach s využívaním silnej expresívnej hudby, scénickej drámy a pantomímy s ďalšími nekonvenčnými výrazovými prostriedkami. Dávid a jeho ľudia ohlasovali evanjelium medzi sibírskymi satanistami, islamskými fundamentalistami, narkomanmi a skinhedmi. Poznajú ich aj teroristické kluby IRA či ETA a vystupovali na rôznych anarchistických festivaloch.</p>
<p>
Volajú ho „rockovým kňazom“ alebo „ovcou vo vlčej koži“. Vyhrážali sa mu smrťou, opľúvali ho, bol násilne odvlečený zo scény, hádzali naňho kamene a fľaše. Ale Dávid Pierce aj tak išiel s Dobrou novinou tam, kde sa báli ísť iní. <br />
Nasledujúci úryvok je z evanjelizačného koncertu v Ruskom Novosibírsku.</p>
<p align="center">
***</p>
<p>
Zdalo sa mi, že v tú májovú noc v roku 1990 sme vstúpili do samého stredu pekla. Scéna, na ktorej sme sa mali objaviť, prikrýval hustý dym tak, že veľká koncertná hala v sibírskom meste Novosibirsk vyzerala ako veľké zhorenisko. Moja skupina a ja sme boli v úzadí scény pripravujúc sa na výstup po ruskej skupine DEATH METAL BAND, ktorej posolstvo sibírskej mládeži bolo: nenávisť, smrť a samovražda.<br />
<br />
... keď sme sa modlili, počul som ťažké kroky na chodbe. Vedel som, že to musí byť Keith, pretože on sa pohyboval, akoby nosil bremená, a jeho ťažké telo vyvolávalo hrmot ako pri zemetrasení. Prestal som sa modliť a otvoril som oči. Spoznal som, že je nervózny z toho, čo videl. „Hej, chlapci, dnes večer sa budeme musieť poriadne pomodliť! Tí v hľadisku sú šialení,“ povedal. Veľmi ma to znepokojilo, pretože som vedel, že Keith je sám šialený. A keď on toto povedal, znamenalo to, že v hľadisku to musí vyzerať skutočne nenormálne. Všetci sme sa začali ešte viac modliť. Keď si myslíš, že onedlho zomrieš, modlíš sa skutočne silno.<br />
<br />
Nadišla chvíľa, keď sme mali vyjsť na scénu. Keď som sa vychádzajúc pozrel do hľadiska, videl som more niečoho, čo vyzeralo ako tisíc rozzúrených démonov. To je ale privítanie! Mdloby ma chytali pri tomto pohľade. Dav bol celkom ovplyvnený skupinou DEATH METAL BAND, ktorú pred chvíľou počul. Vykrikoval na nás obscénne slová. Keď sme naladili nástroje, všimol som si Keitha stojaceho zboku s kúskom handry. Podišiel som k nemu, aby som sa dozvedel, čo robí. Pohľad, ktorým ma obdaril, hovoril, že aj on má ochotu zmiznúť. „Je nejaký problém, Keith ?“ snažil som sa prekričať dav. „Pokúsim sa zotrieť tú slinu z tvojho mikrofónu,“ odpovedal a na jeho čele sa objavili kvapky potu.<br />
<br />
Naše posolstvo bolo úplne iné ako posolstvo DEATH METAL BAND-u. Chcel som ukázať, že sa nebojím ani všetkých rozzúrených ľudí, ani Satana, ktorého meno vykrikujú. <br />
Začal som spievať : „Milujem Ťa, Pane, a dvíham svoj hlas...“ Po otvorení očí som zbadal, že z mikrofónu visí dlhý kus hustej sliny. Skúsil som spievať so zatvorenými očami mysliac si: „V poriadku, Bože, ak chceš, aby som sa dal opľuť pre Teba, urobím to, ale ak ich môžeš zadržať, tiež bude dobre.“ Cez Táňu, moju ruskú tlmočníčku, som prehovoril k davu: „Dnes večer vám chcem niečo povedať. Boh miluje Novosibirsk.“ – Od tej chvíle som cítil ohromnú Božiu moc, plynúcu cez hľadisko. Niektorí ľudia sa ďalej smiali, ale mnohí z nich začali počúvať...stalo sa vlastne, že čím viac nás opľúvali, tým viac som spolucítil s týmito padnutými deťmi.<br />
<br />
Pomaly sa blížil koniec koncertu. Cítil som, že musím niečo povedať. Toto miesto nepripomínalo miesto, kde by som mohol otvorene hovoriť o Ježišovi, ale i naďalej som cítil, že sa musím ozvať. <br />
<br />
Preto som sa hlboko nadýchol a zakričal som: „Koho si ctíte ? Viem, čo si myslíte. Vy si nectíte nikoho. Pravda?“ Keď boli pretlmočené moje slová, bolo počuť smiech ako odpoveď na to, čo bolo povedané, ale pokračoval som: „Ste v omyle,“ prekričal som múr hvizdu a úškrnov. „Viem, koho si ctíte. Ctíte si hudbu. A skupiny, ktoré zvelebujete, vás vôbec nemilujú. V skutočnosti vás nenávidia. Viem, čo si ctíte. Vodku. Áno, vodku. Videl som čakať ľudí v dlhých radoch, aby si kúpili aspoň jednu fľašu.“ „Áno, vodku!“ odpovedali mnohí, dvíhajúc nad hlavu fľašky s pozdravom alkoholikov. <br />
<br />
„Dovoľte, aby som vám povedal, koho si ctím ja,“ pokračujem. „Ctím si Toho, ktorý stvoril všetky tie pekné hory okolo vášho mesta. Toho, ktorý stvoril prekrásne sibírske lesy. On stvoril svet s čistým povetrím a dobrým jedlom. A túžil vytvoriť šťastný život pre naše deti. Ale my sme sa odvrátili od Neho a povedali sme si, že si vytvoríme svoj vlastný svet. Nakoniec, vraví sa, že Boh je potrebný len starým babkám. A tak sme si vytvorili svet plný nenávisti a utrpenia, kde vkročili choroby a smrť. Ale Boh Otec nie je slabý. Je mocný, silný a miluje nás. Nechce nás nechať v beznádeji. Preto poprosil svojho syna, aby nám ukázal, ako sa vrátiť k svojmu milujúcemu Otcovi. A keď tu Ježiš prišiel, nejazdil na mercedese ani nebýval v paláci. Sýtil hladných a uzdravoval chorých, no nehodil sa do tohto sveta. Preto sme ho zajali a zabili. A povedali sme si: Výborne, teraz sa už oňho nemusíme starať. Ale Ježiš nebol len človekom. Bol tiež Božím Synom. Preto bol silnejší ako smrť. Vrátil sa do života, vstal z mŕtvych, a tak sa nehanbím povedať: Milujem Boha.“ <br />
<br />
Opäť som cítil nadprirodzenú Božiu moc prenikajúcu hľadisko. – „Mnohí z vás cítia vo svojom vnútri prázdnotu. Máte tam veľkú dieru, ktorú skúšate zaplniť rôznymi vecami. Niektorí z vás nemôžu zaspať, ak sa nenapijú vodky alebo nepočúvajú hudbu. Niektorí z vás si myslia, že peniaze prinesú pokoj. Ale v skutočnosti potrebujete Ježiša. Ako Ho môžete spoznať? Nie cez to, že sa stanete lepšími. – Bol raz jeden človek, ktorý chodil do kostola každý deň a skúšal byť dobrým, ale Ježiš mu povedal, že to je málo. On potreboval nové srdce. Potreboval „znovu sa narodiť“. Je len jedna vec, ktorá ťa môže oddeliť od Božej lásky. Nie sú to všetky tie zlé veci, ktoré robíš. Boh ti môže odpustiť každý hriech, ktorý si urobil, pretože keď zomrel za nás, zobral na seba všetku našu vinu. Ak však chceme vidieť Boha, musíme byť pokorní. Hrdosť – to je jediná vec, ktorá nás oddeľuje od milujúceho Otca.“<br />
<br />
Do tejto chvíle hľadisko stíchlo. „Teraz vás poprosím, aby ste urobili niečo skutočne odvážne,“ zakončil som. „Ak túžite poznať Ježiša, prosím, aby ste prišli na scénu a spolu so mnou pokľakli.“ Kľakol som si. Asi šesťdesiat mladých ľudí doslova bojovalo s davom, aby prišli ku mne. Ľudia stojaci pri javisku im skúšali blokovať cestu, ale šikovné deti, predrali sa. Keď som ich viedol v modlitbe, opakovali moje slová všetkým v hale : „Ježišu, potrebujem nové srdce. Odpusť mi zlé veci, ktoré som urobil.“ V očiach Russella som si všimol slzy, keď mladý človek, ktorý ho predtým opľul, teraz padol na kolená, aby prijal Ježiša. Mnohí na scéne vzlykali, keď urobili rozhodnutie ísť za Ježišom. „Od dnešnej noci už nikdy nebudete sami,“ povedal som na záver.</p>
<p align="center">
***</p>
<p>
Úryvok z knihy Hovoria mu rockový kňaz, pasáž z kapitoly Danteho peklo – o evanjelizácii medzi sibírskymi satanistami.<br />
<br />
Z poľského textu preložil –jg-</p>
<p>
<a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/blog"><img alt="" src="https://mail-attachment.googleusercontent.com/attachment/?ui=2&ik=7bd87f56db&view=att&th=135d7843af87e3f0&attid=0.2&disp=inline&realattid=f_gzcc0que1&safe=1&zw&saduie=AG9B_P8-HbIMMjb-id5I6u0Jwzd7&sadet=1330761924139&sads=5gvO7dfOs-GWJrjBd0b72p0FT7g" style="width: 468px; height: 60px; " /></a></p>Jozef Greš2012-02-16T04:35:42ZRehoľný život - nádherný darJozef Grešhttps://www.mojakomunita.sk/en/web/jozef-gres/obohatilo-ma/-/blogs/reholny-zivot-nadherny-dar2012-03-03T07:02:49Z2012-02-02T03:55:50Z<p>
</p>
<p>
V tento deň si nanovo uvedomujeme a obdivujeme nádherný dar, ktorý Cirkev prijala od svojho Pána. Tento dar je daný pre celé spoločenstvo veriacich, nielen pre jedného povolaného. Dar zasväteného života si Cirkev zvlášť váži a cení, lebo skrze neho zakúša hojnosť Božieho požehnania. V tomto dare sa dokonca sama vidí a vyjadruje. Zasvätený život je prejavom najvnútornejšej podstaty kresťanského povolania, pretože je neustálym úsilím zjednotenia sa s Ježišom Kristom. Náplňou zasväteného života je každodenná odpoveď na Ježišovo pozvanie: „Poď za mnou!“ Toto osobitné zasvätenie sa Bohu sa dokonáva v živote podľa troch evanjeliových rád: čistoty, chudoby a poslušnosti. Takto prežívajú svoju lásku k Bohu a k ľuďom nielen rehoľníci a rehoľné sestry, ale aj všetci tí, ktorí sa darovali Bohu týmito troma sľubmi: pustovníci, mnísi, zasvätené panny, členovia rôznych sekulárnych inštitútov a mnohí ďalší. Hoci sa tieto skupiny ľudí rôznia svojím štýlom života predsa len sú jednotní v jednom, a tým je nasledovanie z blízka Krista čistého, chudobného a poslušného v úsilí o dokonalú lásku. Zasvätený život tak stále sprítomňuje vo svete Krista čistého, poslušného a chudobného, Krista radikálne oddaného Evanjeliu a Bohu Otcovi. Skúsme sa teda prizrieť zasvätenému životu len v jednom jeho aspekte, azda v tom najdôležitejšom.<br />
<br />
Rehoľný život je veľkým Božím darom. Boh ho dáva niektorým, aby sa ním delili s ďalšími. Cieľom daru zasväteného života, tak ako aj každého iného daru, je budovať spoločenstvo Cirkvi. Každý dar má byť dávaný, zdieľaný, daný na výmenu či do obehu. Darom môžeme niekoho obšťastniť. Darom môžeme niekomu pomôcť. Darom môžeme druhého obohatiť. Keď rehoľný život je vo svojej podstate darom, nemôže sa ani inakšie prejavovať len ako dar dávaný, dar zdieľaný, dar obetovaný. Dávanie je najprirodzenejšia činnosť v rehoľnom živote. Ide o dávanie času, energie, úsmevu, dávanie pomocnej ruky, modlitby, seba samého.<br />
<br />
Vydávanie svedectva o Božej milosti je prvoradým poslaním zasväteného života. Toto dávanie sa je identitou zasvätenej osoby. Ona sa spoznáva ako Bohom obdarovaná a chce v tomto darovaní pokračovať. Chce ľuďom ukazovať Boha, ktorý sa obetuje. Osobitne jej znejú slová z evanjelia: “Zadarmo ste dostali zadarmo dávajte.“ (Mt 10, 8) Rehoľná osoba na prvom mieste s vďačnosťou uznáva, že je obdarovaná nielen Bohom, ale aj ľuďmi, ktorých v svojom živote stretla. Všetko je pre ňu veľkým darom. Nachádza krásu života v dynamike prijímania a dávania, v tom kolobehu lásky.<br />
<br />
Zaznie to azda veľmi zvláštne, ale povolanie nielen sa objavuje a spoznáva, ale aj buduje a tvorí svojimi vlastnými rukami a svojimi osobnými rozhodnutiami. Povolanie nie je len niečo, čo je od večnosti v Božej mysli a v Božom srdci, ako večný plán, večná vôľa, ale je to aj život, ktorý sa tvorí žitím, ktorý sa formuje tým, čo má človek vo vnútri, tým, pre čo sa rozhoduje. V určitom slova zmysle povolanie aj k duchovnému stavu sa dá zo seba vykresať, ale len v tým najprirodzenejším spôsobom, ku ktorému patrí plná sloboda. Boh nechce nikoho nasilu, ani v kňazstve, ani v rehoľnom živote. Preto ani človek nasilu nemôže zo seba spraviť rehoľníka, ale môže dovoliť, aby toto povolanie v ňom rástlo. Aj preto rehoľné povolanie nie je kameňom, ktorý niekam treba niesť, ale je objavením krídel, ktoré dávajú možnosť vzlietnuť a žiť naplno. Človek spoznáva cestu, keď po nej ide. Osoba sa presvedčí o svojom povolaní, keď ho začne žiť. Zakúsiť svoje povolanie môžem, len vtedy, keď aspoň trošku, keď aspoň trošku milujem Božou láskou, keď dávam z plnosti, keď prežívam ozajstnú slobodu, keď som sám sebou. Len v dynamizme dávania môžeme nájsť svoje povolanie.<br />
<br />
Kde nájsť tu pravú slobodu, ktorá podmieňuje objavenie svojho povolania? Kde prijať tú čistú božskú lásku, aby môcť zakúsiť svoje povolanie? Stretnutím sa s Ježišom Kristom sa získava sloboda. Pozerajúc Kristovi do očí, môžeš vidieť, ako ťa veľmi miluje. Meditujúc pred jasličkami či pod krížom, môžeš zakúsiť, aký si cenný pre Boha. V Ježišovi Kristovi každý človek môže objaviť svoju pravú hodnotu a svoje povolanie. K objaveniu milujúceho pohľadu Boha nás vedie naša viera. Keď človek spoznáva, že je nekonečne milovaný Bohom, cíti sa prirodzene volaný milovať tou istou láskou. Človek môže milovať ako Boh, ak v jeho srdci prebýva Božia láska. Pravá láska sa rodí zo slobody, nie z akejsi potreby. Naozaj oblažuje len čista láska, ktorá pochádza od Boha. Nájsť sa v tom tajomstve lásky, mať pocit, že som milovaný od nepamäti a do konca, mi dáva správnu slobodu, vytrháva ma zo zatvoreného kruhu potreby, očakávania niečoho a posúva ma do novej pozície zrelého človeka, ktorý vie dávať, lebo je nesmierne milovaný a obdarený. Láska dáva slobodu srdcu človeka. Môžem milovať, lebo som milovaný. Povolanie sa rodí zo zážitku radosti a naplnenia, ktoré pramenia v láske. Je to nájdenie a vnútorné precítenie zmyslu života, ktorý spočíva v láske.<br />
<br />
V rehoľnom živote nie je všetko len nádherné a ružové. Sú tu aj skúšky, ťažkosti i vážne problémy, lebo kríž neoddeliteľne patrí ku každému kresťanovi. Ale aj na to sa treba dívať v perspektíve daru a dávania. Aj krízy majú svoj význam na ceste objavovania a dávania nekonečnej Božej lásky. Tieto skúšky sa často stávajú vážnou otázkou, či si stojím za tým, čo som niekedy na začiatku spoznal, čomu som v živote uveril, či tá milosť povolania je ešte pre mňa milosťou a darom. Tieto rôznorodé pokušenia a problémy sa môžu stať neustálym očisťovaním môjho dávania sa Bohu a ľuďom. Aj kríza môže sa premeniť na ešte väčšie priľnutie k láske, ktorá ma robí schopným žiť a radovať sa, milovať a dávať, odpúšťať a na nikoho sa nehnevať. Rehoľné povolanie, aj so svojimi ťažkosťami, sa tak stane cestou neustáleho oslobodzovania sa zo strachu, že nie som dostatočne dobrý a milovaný. Aj skúšky napomáhajú neustálej premene zasvätenej osoby v Ježiša Krista.<br />
<br />
Dar zasväteného života je dar mnohoraký. Každé Božie volanie je originálne a jedinečné. Každý jeden to Božie volanie prežíva tak po svojom. Ale láska je znakom jeho pravosti. Dávanie je jeho dušou. Lebo duchovné povolanie je tajomstvom Boha, ktorý sa dáva.<br />
<br />
o. Metod Lukačik CSsR</p>
<p>
Tento článok bol uverejnený v rehoľnom časopise Misionár (časopis redemptoristov greckokatolíckeho obradu).</p>
<p align="center">
*** *** ***</p>
<p>
<strong>Obohatilo ma </strong>– v tejto ponuke môjho menu chcem uverejňovať veci, ktorých autorom nie som ja, ale niekto iný. Veriac, že tak ako obohatili, povzbudili mňa môžu aj iných. Vyššie uvedený článok o rehoľnom živote, aj keď nie som rehoľník tu dávam jednak kôli dnešnému sviatku a aj preto, že rehoľníci sú pre mňa Božím darom a neoddeliteľnou súčasťou môjho života.</p>
<p>
Jozef</p>
<p>
<a href="http://www.mojakomunita.sk/web/jozef-gres/blog"><img alt="" src="https://mail-attachment.googleusercontent.com/attachment/?ui=2&ik=7bd87f56db&view=att&th=135d7843af87e3f0&attid=0.2&disp=inline&realattid=f_gzcc0que1&safe=1&zw&saduie=AG9B_P8-HbIMMjb-id5I6u0Jwzd7&sadet=1330761741942&sads=-yG02Jp0bHvN_Dl8mE2p4ApYOuU" style="width: 468px; height: 60px; " /></a></p>Jozef Greš2012-02-02T03:55:50Z