Martin Dado

Pôst je ako rozhodnutie jednej triedy

2011-08-06T16:17:34Z

„Ak mi to nedovolíš, nebudem môcť ísť do školy! Bola by to hanba… Je to veľmi dôležité, mama!“ Elena sa pustila do plaču. To bola jej najúčinnejšia zbraň. „No tak dobre, urob ako chceš…“ zamrmlala matka a hodila lyžičku do drezu. „Budeš vyzerať ako strašidlo. Tvoja vec.“ V ďalších dvadsiatich troch rodinách sa odohrala viac-menej podobná scénka. Bolo to v rodinách žiakov druhej B triedy strednej školy Karola Alberta Savojského. V ten deň sa dohodli na niečom dôležitom. V druhej B však bolo dvadsaťpäť žiakov. A naozaj, len v dvadsiatej piatej rodine sa vyvíjali veci trochu inak. Betka sa zmenila na uzlík nervov a jej mama a ocko sa snažili povzbudiť ju. Dievčinka utekala už po pätnásty raz poobzerať sa do zrkadla.

„Budú sa mi smiať, viem to. Maja ma neznáša a Paľo mi hovorí ,špáradlo‘… Už sa nevedia dočkať.“ Po líčkach sa jej začali kotúľať veľké slzy. Pokúšala sa nasadiť si na hlávku šiltovku, ktorá jej bola trochu veľká.

Ocko sa na ňu zahľadel s pokojným výrazom: „Netráp sa, Betka. Čoskoro ti dorastú. Tvoja liečba prebieha veľmi dobre a o pár mesiacov budeš v poriadku.“ „Ja viem, ale pozri!“ Betka nešťastne ukázala na svoju lesklú a ružovú hlavu v zrkadle. Pri liečbe leukémie, ktorá ju postihla pred dvomi mesiacmi, jej vypadali všetky vlasy.

Mama ju objala: „Vydrž, Betka. Uvidíš, že ich to rýchlo prejde…“

Betka smrkla, nasadila si šiltovku, vzala ruksačik a pobrala sa do školy.
Pred dverami druhej B sa jej srdiečko silno rozbúchalo. Zavrela oči a vstúpila dnu.
Keď ich znovu otvorila a chcela ísť k svojej lavici, naskytol sa jej čudný pohľad. Všetci, ale naozaj všetci jej spolužiaci mali na hlave čiapky! Obrátili tváre k nej, s úsmevom si čiapky zložili a zvolali: „Vitaj znovu medzi nami, Betka!“

Všetci boli ostrihaní dohola, aj Maja, ktorá bola taká pyšná na svoje kučery, aj Paľo, aj Elena a Janko a Petra… Všetci. Vstali a ponáhľali sa objať Betku, ktorá nevedela, či má plakať, alebo sa smiať, a iba zašepkala: „Ďakujem…“

Spoza katedry sa usmieval aj profesor Donati, ktorý si vlasy nedal ostrihať, lebo mal plešinu a jeho hlava vyzerala ako biliardová guľa.

V tomto príbehu je to podobne ako medzi človekom, teda ľuďmi a Bohom, len v opačnom garde. Podobáme sa dievčatku z príbehu aj keď naša leukémia je iného charakteru, ale s podobným účinkom. Je ťažké prísť v takomto stave k Bohu, ktorý je krásny a dokonalý. Hmm... a zdá sa mi, že radšej hľadáme dôvod ako ujsť, ako ho nestretnúť. Doba pôstu je v skutočnosti zápas človeka so sebou: „pôjdem? ...nepôjdem?“ Kto sa rozhodne ísť a otvorí, ostane prekvapený: „Boh sa nechal ostrihať“ na našu podobu a víťazne volá vitaj DOMA.

m.d.

Vzťahy

2011-08-06T16:15:22Z

Tak, takto to často býva, aj keď nie vždy končí:

„On bol robustný, mal silný hlas a drsné spôsoby. Ona bola krehká a veľmi nežná. Uzavreli spolu manželstvo. On si myslel, že jej nič nechýba. Ona sa zasa starala o dom a vychovávala deti. Deti vyrástli, oženili sa a povydávali a odišli. Ako sa to už stáva...

Ale vo chvíli, keď všetky deti už boli zabezpečené, žena stratila svoj úsmev, chudla a stávala sa čím ďalej tým priesvitnejšou. Nemohla jesť a krátko na to nemohla už ani vstať z postele.
Manžel sa o ňu veľmi obával, a tak ju odviezol do nemocnice.

Pri jej lôžku sa striedali lekári a neskôr i skúsení odborníci. Ale nikto nemohol prísť na to, o akú nemoc ide. Potriasali hlavami a nevedeli si rady.

Posledný lekár si vzal bokom jej manžela a povedal mu: „Tak sa mi zdá... jednoducho ... že vaša manželka už nechce žiť.“

Muž si sadol bez slov na okraj lôžka svojej ženy a vzal ju za ruku. Drobnučká rúčka sa skryla celá v jeho obrovskej dlani. Potom silným hlasom rozhodne prehlásil: „Ty neumrieš!“

„Prečo?“ spýtala sa ho hlasom tichým ako ľahký závan vetríka.

„Pretože ja ťa potrebujem!“

„A prečo si mi to nepovedal skôr?“

Od tej chvíle sa jej stav začal zlepšovať. A dnes sa má výborne. Odborníci sa ešte dlho dohadovali, o akú chorobu išlo a akým lekárskym zákrokom sa uzdravila.“

Myslím, že väčšina z vás mi dá za pravdu, keď poviem, že v našej konzumnej spoločnosti trpíme na plytké a formálne vzťahy. Povinnosť nestačí k prežitiu... v tomto by sme mohli zhodnúť všetci. Vzťahy potrebujú oveľa viac a preto sú náročné. Nedajú sa odbaviť ako nákup v super, hyper, maxi markete. Vzťahy sa nedajú kupovať, vychádzajú z iného bohatstva, ktoré človek nosí hlboko v duši.

Je tomu už takmer dvadsať rokov, keď som stál v úžase pred katedrálou v Miláne, alebo ak chcete, Milánskym Dómom. Úchvatná gotická stavba. Začali ju stavať v 14. storočí, ale dokončili ju až o 500 rokov neskôr. Strechu lemuje 135 vežičiek, množstvo plastík a chŕličov. Najvyššia veža dosahuje výšku až 108,5 metra. Nádhera...

V súvislosti s touto stavbou sa spomína táto udalosť. Neviem v ktorom roku, ani ako sa volal vtedajší biskup, ale z dôvodu meškania stavby bol nútený spolu so staviteľom urobiť prehliadku prác na rozostavanom Dóme. Keď naša skupinka prechádzala pomedzi kamenárov, biskup zastal pri jednom z nich a pozoroval jeho prácu.

„Na čom teraz pracujete?“ Opýtal sa.

„Vykresávam rozetu na jednej z vežičiek strechy Dómu.“ Odpovedal kamenár.

„Zdá sa, že vám to ide dosť pomaly“. Pokúšal biskup.

„Áno, je to náročná, citlivá a pomalá práca plná jemných detailov.“

„A musia byť tie detaily tak precízne? Veď v tej výške ich aj tak nikto neuvidí“. Pokračoval biskup.

„Áno, máte pravdu... nikto z ľudí to zdola neuvidí, ale Boh áno a práve z lásky k nemu to robím tak precízne aj v malých detailoch.“

Aj vzťahy sú ako stavba katedrály plné drobných, jemných a citlivých detailov. Stavať ich len na povrchnom pohľade je veľmi sebecké a preto každý vzťah potrebuje omnoho viac. Potrebuje vnútorné zaľúbenie, motív obetavej lásky... a toto sa v žiadnom super, hyper, maxi markete kúpiť nedá.

Drahí čitatelia, prajem Vám, aby ste nenaleteli na lacné a plytké spôsoby, ale budovali hlboké a stabilné vzťahy, aj keď budú vyžadovať veľa obety, trpezlivosti a zriekania.

m.d.

Ne/zmysluplné maličkosti

2011-08-06T16:13:28Z

Aj vás vystrašili predpovede o konci sveta?

Dostali ste mailom správu o blížiacej sa apokalypse?

Zdrvili vás správy plné násilia a nezmyselností?

Oklamali vás? Podviedli? Sklamali? Zneužili?...

Po takom návale nešťastia by bolo asi hlúpe hovoriť o kráse života. Máte pocit, že čas plynie nezmyselne, že niet pre vás riešenie a každé slovo útechy znie ako nahraté klišé arogantného súcitu z povinnosti, ...poznám. Možno si vtedy poviete, že svet nemá zmysel a žiť takýto marazmus je nezmysel. Máte pravdu, ale len z tohto uhla pohľadu. Je totiž ešte iný pohľad, pohľad na maličkosti, ktoré ale tvoria celok tak, ako drobné kamene mozaiku. Sú to maličkosti nepatrné, mnohokrát nepovšimnuté a nedocenené, ale veľmi dôležité. Sú to maličkosti, ktoré vám vrátia radosť, zmysel žiť i nádej.

Až keď som to skúsil, tak som zažal chápať sv. Teréziu z Lisieux, ktorá robila najpodradnejšie práce v kláštore s nepochopiteľne hlbokou láskou, až potom som pochopil prečo Charles de Foucauld zanechal sľubnú kariéru v cudzineckej légii a dobrovoľne odišiel slúžiť Tuaregom do chudobnej púšti. Až potom, ako som začal žiť maličkosti.

Jeden priateľ sa raz pri západe slnka prechádzal po prázdnej mexickej pláži. Ako tak šiel, v diaľke uvidel iného muža. Keď bol pri ňom trochu bližšie, všimol si, že je to miestny obyvateľ. Stále sa zohýnal, niečo zbieral a hádzal to do vody. Znova a znova odhadzoval tie predmety do mora.

Keď náš priateľ podišiel ešte bližšie, uvidel, že to, čo domorodec zbiera, sú morské hviezdice, ktoré more vyplavilo na pláž, a muž ich po jednej hádže späť do vody.

Náš priateľ bol trocha v rozpakoch. Pristúpil k mužovi a povedal: “Dobrý večer, priateľu. Lámem si hlavu nad tým, čo robíte.”

“Hádžem tieto hviezdice späť do mora. Vidíte, odliv práve vrcholí a more ich všetky vyplavilo na breh. Ak ich nehodím späť, nebudú mať kyslík a zahynú.”

“Tomu rozumiem,” povedal náš priateľ, “ale na pláži sú určite tisíce hviezdic. Je predsa absolútne nemožné, aby ste ich všetky pozbierali. Je ich jednoducho príliš veľa. A neuvedomujete si, že toto isté sa pravdepodobne deje na stovkách pláží po celom pobreží? Vari nevidíte, že vy to nijako nemôžete zmeniť?”

Domorodec sa usmial, zohol sa, aby zdvihol ďalšiu hviezdicu, a keď ju hodil späť do mora, povedal: “Ale táto bude žiť.”

Možno teraz nezachránite svet, ale nezabudnite, že dnes môžete jednou maličkosťou niekomu zachrániť úsmev, vrátiť nádej, spríjemniť život...

m.d.

Na čosi sme zabudli

2011-08-06T16:10:53Z

Sú dni, keď to ide ako v lete na saniach. Vtedy myšlienky akoby niekto prikoval kdesi na Kaukaze hneď vedľa Prometea. Chmáry napĺňajú srdce i slová, až dostávate strach, či skutočne nepriletí povestný orol, aby vytrhol prometeovskú pečeň poslednej nádeje.

Tak podobne som sa cítil, keď som nedávno čakal v čakárni u svojho lekára a počúval životné trápenia pacientov na to isté konštatovanie, že ideálne zdravie nie je, nebolo a ani nebude. Priznám sa, že niekedy vie byť v čakárni veselo, ale tento raz tomu bolo inak. „Mám štyridsaťpäť“- začal monológ jedného - „ a už tu musím vysedávať. Robota ma nebaví. Na kolegov sa síce usmievam, akože všetko ok, ale pravda to nie je.“ Alebo: „Všetko išlo opäť hore, ale dôchodky ostali nezmenené. A aha, aj tu chcú, aby sme zaplatili, ak chceme byť uprednostnení, päť euro a čo tam tak dlho robia“ ...a ďalej to citovať nebudem, aby som sa nemusel ospravedlňovať. Mal som dojem, že s každým spomenutým osudom nálada v čakárni upadá do bezodnej depresie. V duchu som porovnával ľudí, ktorých som stretol na Ukrajine. Tešili sa, že mali ráno chlieb. Keď som sa ich radosti začudoval, porozprávali mi, že sa ešte pamätajú, keď pred zimou prišli vojaci a vzali všetko. Do jari prežili len preto, že si zo suchých listov stromov urobili „posúchy“ ktoré potom jedli. Spomenul som si na starenku v Bosne, ktorá prichádzala každý deň k susedom, lebo nemala deti, ktoré by sa v starobe o ňu postarali. Sused bol hrdý na to, že môže pre ňu urobiť nejakú službu. Tam totiž nie sú ani dôchodky, ani poisťovne, ani bezplatné ošetrenie. Spomínal som na priateľa z Kazachstanu a deti, ktoré šantili na zablatenej ceste bez počítačov, internetu, len tak s prútom v ruke, ale šťastné bez unudených očí.

Spomínal som a prichytil som sa, ako začínam porovnávať. V duchu som sa pýtal: Prečo sa nedokážeme rozprávať o tom, čo sa nám podarilo, čo všetko máme a čo môžeme? Prečo hľadáme len to, čo ešte nemáme, čo nemôžeme a silou mocou by sme to chceli, aj keď poriadne ani nevieme prečo?

Pristihol som sa pri tom, že začínam posudzovať našu spoločnosť z depresívneho prebytku. Mám totiž dojem, že máme všetko, ale predsa nám čosi chýba. Vtedy som si spomenul na tento príbeh zo školy:

Na hodine náboženstva sa opýtal učiteľ detí: „Čo potrebuje človek, aby bol šťastný?“

Odpovedí bolo veľa a každá iná. Zrejme podľa toho, čo hralo prím v jednotlivých rodinách. A tak zazneli odpovede: pekný byt, nové auto, chutné jedlo, psíka, mačku, život bez bolesti...

Učiteľ im pomáhal: prácu, uznanie, dobrý plat, Božie požehnanie...

Všetko bolo pekne pod sebou napísané na tabuli.

„Zabudli sme ešte na niečo?“ opýtal sa učiteľ.

Jedno dievčatko sa prihlásilo a povedalo: „Áno, zabudli sme na človeka.“

„Zabudli sme na človeka“, keby to chcel niekto napísať na všetky tie reklamné pútače, ktoré masívne vtláčajú do povedomia ľudí, čo všetko im z vecí ešte chýba, aby boli šťastní.

m.d.

Motýľ

2011-08-06T16:07:48Z

Nedávno ma navštívili mladí priatelia. Potešil som sa takejto milej návšteve. Priznám sa, že pri poslednom stretnutí boli o čosi nižší a omnoho hravejší, jednoducho deti a tak som sa pri niektorých poriadne zapotil, kým som si spomenul na meno. Dnes stáli predo mnou krásni mladí ľudia. A potešilo ma nie len to, že ma prišli navštíviť, ale i to, že dnes majú plnú hlavu problémov. Možno si poviete, že je to zvláštne keď sa niekto teší z problémov iných. Moja radosť nebola škodoradostná, skôr obdivujúca, lebo dozreli natoľko, aby boli schopní tieto problémy riešiť.

Mnohé som na nich obdivoval, nad niečím som sa pousmial a ticho som si v duchu pohadzoval myšlienku o tom, čo všetko sa ešte zmení, keď do ich plánov a vízií vstúpi realita života. Ale predsa to bolo krásne vnímať ich entuziazmus, silu a chuť do života.

Môj obdiv patril aj ich rodičom lebo vôbec nie je jednoduché odovzdať výchovou hodnoty tak, aby bol človek v potrebnom okamihu schopný zodpovedne riešiť problémy, ktoré prináša život. Práve vtedy sa mi vynorili spomienky na niektorých rodičov, ktorí prichádzali plní trápení a úzkostí z výchovných neúspechov. Boli medzi nimi takí, ktorí chceli deťom všetko nalinkovať, iní zase odstrániť každú ťažkosť a zahladiť i najmenší neúspech. Niektorí mali problém veriť a dôverovať a pri niektorých som bol bezmocný ja JA predsa ... dnes sa usmievam spolu s rodičmi cez ich tichý, vráskavý, ale spokojný úsmev v ktorom cítiť statočnú hrdosť: „to je môj“, „to je moja“.

Na dnes mám len jedno prianie, poďakovať Vám rodičia, ktorí sa trápite a namáhate pre výchovu svojich detí. Možno Vás v tých všetkých zápasoch poteší ďalší príbeh od Bruna Ferrera.

Jedného krásneho dňa bolo vidieť malého motýlika z polootvorenej kukly. Niekoľko hodín pozoroval istý muž, ako sa motýľ trápi, ako bojuje o slobodu, aby sa dostal z kukly von. Potom sa zdalo, že všetkému je koniec. Zdalo sa, že motýlik urobil všetko preto, aby sa dostal von a na viac sa už nezmôže. Muž sa rozhodol pomôcť mu, zobral nožnice a otvoril kuklu. Motýlik sa ľahko dostal von. Ale bol slabý, telo a krídla mal zoschnuté. Muž ďalej pozoroval, lebo čakal na chvíľu, kedy motýlik roztvorí svoje nádherné a dostatočne silné krídla a vzlietne.

Ale nič sa nestalo! Motýlik prežil celý svoj život so slabým telom a zoschnutými krídlami. Nikdy nevedel lietať.

Čo muž, so svojou láskavosťou a dobromyseľnosťou nepochopil, že úzka a ťažko sa otvárajúca kukla, boj a trápenie sa o slobodu sú potrebné pre motýľa aby bol silný a bol schopný lietať.

Práve ťažkosti sú často potrebné k nášmu životu. Keď necháme plynúť svoj život bez prekážok, nečinnosť nás môže ohromiť. Nebudeme silní, keď to budeme potrebovať. Nebudeme vedieť lietať.

m.d.

Ako na kolotoči

2011-08-06T15:27:37Z

Chodíte radi na kolotoč? Keď som bol malý, aj ja som mal rád túto zábavku. Dnes sa však dívam s obdivom na tých, ktorí statočne znášajú rýchle točenie bez následkov. Možno mám dnes k tomu odpor aj preto, že všetko dookola ide ako jeden veľký kolotoč... a myslím, že často nezmyselný kolotoč.

Dávam si otázku čo spôsobuje toto „vírenie“ každodenných udalostí. Namiesto odpovede mi prišla na um jedna udalosť, ktorá sa prihodil istému kardinálovi na návšteve domorodého kmeňa kdesi v Polynézii. Tak ako je dobrým zvykom pri stretnutí priniesť nejaký dar, tak aj náš kardinál priniesol náčelníkovi dar o ktorom si myslel, že je jedinečný a pre náčelníka užitočný. Daroval mu krásne zlaté hodinky. Náčelník sa zahľadel na dar a povedal: „Vy bieli ľudia ste zvláštni. Aby ste mali čas, tak ste si vymysleli prístroj na jeho meranie a teraz, keď ho viete merať a deliť, tak nemáte na nič čas. My nemáme hodiny, ale máme na všetko čas.“

Takú múdru príučku mi ešte nikto nedal usmieval sa významný kardinál pri spomienke na túto návštevu.

Skutočne, naháňame sa za mnohým, ale ešte viac strácame. Sme ulietaní, strhaní, neurotickí a nahnevaní len preto, lebo si myslíme, že si tak zabezpečíme čas a pokoj. Aká naivná predstava a aké smiešne klamstvo.

V malom prístave v jednej zapadnutej dedinke kotvila loď s biedne vyzerajúcim rybárom. Náhodou prechádzal okolo Američan z bohatej firmy a pristavil sa pri rybárovi. Všimol si, že má na loďke asi 4 pekné kúsky tuniaka. Američan sa s ním teda pustil do reči.

“Ako dlho ti trvalo, kým si ich ulovil?” spýtal sa zvedavo Američan.

“Iba chvíľku.” hrdo mu odpovedal Mexičan.

“Prečo teda nechytáš dlhšie, aby si mal viacej rýb?” zvedavo sa spýtal Američan.

“Mám dosť rýb nato, aby som pokryl nevyhnutné výdavky mojej rodiny.” odpovedal mu.

“Čo teda robíš so svojím voľným časom?” spýtal sa ho.

Mexičan mu povedal: “Pekne si pospím, chytám ryby, hrám sa so svojimi deťmi, dám si siestu so svojou manželkou Máriou a potom si zájdem do dediny, kde si vypijem trochu vína a zahrám si na gitare so svojimi kamarátmi. Žijem šťastne a naplno, pane.”

Američan mu povedal: “Mám MBA na Harvarde a mohol by som ti pomôcť. Mal by si tráviť viac času chytaním rýb, zvyšok predať a za ušetrené peniaze by si si kúpil lepšiu loď. Potom by si si našetril na ešte väčšiu loď a možno by sa ti tak darilo, že by si si kúpil celú rybársku flotilu.”

“Namiesto toho, aby si predával svoje ryby cez druhú osobu, by si ich mohol predávať priamo, aby si mal väčší zisk. Mohol by si neskôr otvoriť aj vlastnú továreň, kde by si ich konzervoval. Mal by si kontrolu nad výlovom, spracovaním a distribúciou. Musel by si však odísť z tejto dedinky do väčšieho mesta, z ktorého by si riadil svoje impérium.”

Mexičan sa ho spýtal: “Ale pane, ako dlho by mi to všetko trvalo?”

Čomu Američan odpovedal: “15 - 20 rokov.”

“Alečo potom, pane?”

Američan sa zasmial a povedal mu: “To je na tom to najlepšie. Keď bude správny čas, predáš spoločnosť a zarobíš ťažké milióny.”

“Milióny pane? Ale čo potom?”

Američan mu pomaly odpovedal: “Potom pôjdeš do dôchodku, odídeš do malej dedinky. Pekne si pospíš, budeš loviť ryby a pohráš sa so svojim deťmi. Potom si dáš siestu a zájdeš do dediny, kde budeš popíjať víno a hrať na gitare so svojimi kamarátmi…”

Nenechajte sa nezmyselne unaháňať !

m.d.

Zázračná voda sv. Vincenta

2011-08-06T15:25:08Z

Neviem, či sa Vám už stalo, že ste urobili čosi, čo sa už nedalo vrátiť a ostal len poriadny balvan viny a hanbi. Priznávam, že mne sa to už stalo. Ale viem, že nie som sám. Nedávno som počul tento príbeh.

Slečna čakala na nástup do lietadla na jednom veľkom letisku. Pretože bolo ešte treba čakať dlhšie, rozhodla sa, že si kúpi nejakú knihu. Zároveň si kúpila aj balíček sušienok.

Pohodlne sa usadila a začala čítať, rozhodnutá skrátiť si čas a pritom si oddýchnuť.

Na vedľajšom sedadle vedľa balíčka sušienok si otvoril časopis istý muž a začal čítať.

Keď si ona vzala prvú sušienku, muž si tiež vzal jednu. Cítila sa pobúrená jeho chovaním, ale nepovedala nič, mysliac si: „To je ale drzáň!“

Zakaždým, keď si vzala sušienku ona, muž urobil to isté.

Hnevalo ju to stále viac a viac, ale bála sa vyvolať scénu na verejnosti.

Keď už zostávala len posledná sušienka, pomyslela si: „A čo urobí ten truhlík teraz?“

Muž vzal poslednú sušienku, rozlomil ju na polovicu a jednu dal jej.

Tak toto bolo už príliš!

Ostala hrozne rozčúlená!

V tom momente potlačila zlosť, chytila svoju knihu a svoje veci a nahnevaná odišla do nástupnej haly.

Keď sa usadila v lietadle na svoje sedadlo, otvorila svoju tašku a... obrovské prekvapenie. V taške našla svoj balíček sušienok zatvorený a nedotknutý.

Ostalo jej úplne zle!

Ako sa to mohlo stať, stále si vyčítala v duchu. Nechápala, ako s mohla takto pomýliť.

Úplne zabudla, že svoj balíček sušienok nechala v taške.

Muž sa s ňou podelil o svoje sušienky bez akýchkoľvek problémov, bez námietok, bez vysvetľovania ...a pritom sa ona stále v duchu rozčuľovala, mysliac si, že jej drzo berie sušienky. Najhoršie na tom je, že už nemá žiadnu možnosť, aby veci vysvetlila, alebo sa mu aspoň ospravedlnila.

Trapas… hmm

Ale ešte väčší robievame každý deň a možno si to ani neuvedomujeme. Obyčajné klebetenie, alebo ak chcete ohováranie, teda zbytočné rozprávanie o chybách iných. Privlastňujeme si to, čo nám nepatrí – súd nad iným človekom. Väčšinou tento zlozvyk pochádza z túžby byť lepší ako ten druhý a preto je ohováranie, či klebetenie hlúpym šliapaním po chrbte druhého. Ale čo s tým, ak sme si na to zvykli tak, že je z toho železná košeľa?

Istá pani navštívila kňaza, aby sa s ním poradila ako odstrániť tento zlozvyk, ktorý vyvoláva stále napätie v rodine aj v okolí. „Neviem s tým skončiť“, sťažovala sa kňazovi. „Jednoducho je to tak rýchle, že si ani neuvedomím a už rozprávam a rozprávam... a nepomáha ani modlitba, ktorú ste mi odporučili pri poslednej spovedi!“

Milá pani v tom prípade mám už len jednu možnosť a ak nezaberie ani tá, tak potom ste nevyliečiteľný prípad, odpovedal kňaz s vážnou tvárou.

Prinesiem vám vodu sv. Vincenta a vždy keď budete chcieť niečo povedať, naberte si z nej za polievkovú lyžicu, napite sa a aspoň päť sekúnd ju podržte v ústach. Potom prehltnite a môžete pokračovať v rozhovore.

Po dvoch týždňoch sa vrátila naša pani za kňazom, ktorý je naordinoval zázračnú vodu.

„Som nadšená... skutočne to funguje. Tá voda je zázračná. Vždy, keď som chcela čosi povedať, urobila som podľa vašej rady a stal sa zázrak... už sa nemusím červenať a ukrývať kvôli nepremysleným slovám. Prosím, dali by ste mi ešte z tej zázračnej vody?“

Kňaz sa pousmial,... „Myslím, že to nebude potrebné. Zázrak tejto vody spočíva len v tom, že vás naučila rozmýšľať skôr, než hovoriť“.

Aké jednoduché... aspoň na prvý pohľad. Verím, že Vy ten problém nemáte, ale ak predsa, stačí, ak začnete užívať vodu sv. Vincenta. Ak by ste nemali, nevadí. Príďte, rád sa podelím.

m.d.