Mar tin

Premeny malého princa

2012-07-31T07:48:46Z

   Pred asi dva a pol rokom som si našiel malú, neistú cestičku k modlitbe ruženca, ale najmä k osobnej modlitbe k Bohu akú som do vtedy nepoznal hoci som katolíkom od narodenia. Verím, že vďaka Duchu svätému, ktorý sa stal od istej chvíle mojim najlepším priateľom. Okrem iného mi pomohli v tom čase modlitby napr. úspešne ukončiť štúdium vysokej školy, bratovi zázrakom spraviť reparáty, spoznať niektoré vlastnosti nášho Pána, ale i mnoho vecí o sebe. Tiež z nich vyrástli rôzne svedectvá, ktoré pomáhali mojej viere rásť v dôvere v živého, osobného Boha, ktorý sa zaujíma, počúva a starostlivo reaguje na naše potreby..
Prišli však i časy, kedy som sa chvíľami obával modliť „buď vôľa Tvoja“ lebo som si mohol zažiť aká mocná modlitba to dokáže byť a ako vážne Pán berie naše slová a rozhodnutia.

   Po niekoľkých mesiacoch po mojom obrátení a Pánovej výchovy, som sa cítil byť hodený do búrlivých vôd veľkého sveta, keď mi skončili študentské časy a ja som ostal konfrontovaný s nekompromisným dospeláckym svetom. Prvé okamihy som sa topil a zúfal. Dnes však vidím, že som sa mal radšej hneď postaviť na nohy, lebo „búrlivé vody“ boli vtedy tak po členky.
   S Pánovou pomocou som šiel prvýkrát do boja a v dôvere v Jeho šíky a slová povzbudenia som nekompromisne získal prácu, ktorá síce nebola mojim snom, ale bola Božia. Viacerí ľudia sa vtedy vyjadrili, že túto prácu v obchodnom dome, kde som už pred tým brigádoval, nedostanem, alebo si i mysleli, že by som mal skôr niečo iné hľadať. Ale mňa to neznepokojovalo. Veril som v Pána, ktorý ma povedie a túžil som po dobrodružstve a ďalších lekciách.
Samotná práca nebola jednoduchá ako by sa mohlo zdať, ale vážil som si ju, lebo bola pre mňa darom od Neho. Každý deň som bojoval s fyzickou záťažou, ale aj sám so sebou. Svojimi vlastnosťami, myšlienkami, nepokojmi, ktoré sa vynárali a učil som sa vždy niečo nové o Bohu, ako aj o sebe a o ľuďoch. To všetko v rozjímaniach, stretnutiach, ale i pri podrobnejšom štúdiu Sv. Písmo, na ktoré som sa vtedy dal. Robil som prvé kroky i v tom ako svedčiť o skutočnom, milujúcom Bohu ľuďom, ktorý ho osobne nepoznajú.
Toto bola práca, na ktorej som v tej dobe stál. Popri nej ma Boh premieňal ale i v službách, do ktorých ma postavil. Ako napr. v katechézach pre najmenších v našom kostole, ktoré mi ponúkol doslova na podnose po mojich neistých modlitbách a prosbách o „nejakú, kreatívnu prácu s deťmi“. Pre mňa samého bola táto skúsenosť svedectvom a zázrakom, lebo vždy som mal problém so vzťahom k deťom kedysi, alebo so slobodnými, bláznivými prejavmi, či citmi, ktorým vás deti bezpochyby naučia. Dostal som v nej nepochybne viac ako som mohol dať. Od Pána, i od maličkých a priateľov v kostole.
   To už mi tiež stála v tom čase verne po boku priateľka, ktorú som si nechtiac vymodlil pôvodne ako učiteľa na svojej duchovnej ceste. Nechtiac preto, lebo vzťahu som sa vtedy vyhýbal a učiteľ mal byť podľa mojich predstáv muž. Boh to veľmi prozreteľne skĺbil dokopy. Po asi roku nahlodávania sa moje, ale i jej srdce otvorilo niečomu, čo sme nikdy dovtedy nepoznali. Pre mňa to bol vzťah, v ktorom je prítomný Boh a skrz ktorý prichádza uzdravenie starých zranení, ale i nepríjemnejšie dospievanie. Všetko so všetkým súviselo a jeden vzťah ovplyvňoval druhý. Tiež sa začali meniť zázračným tempom vzťahy v našej rodine, za ktoré som sa občas modlieval. Našiel som si zároveň aj spoločenstvo, v ktorom sme sa učili a spoznávali mnohé dovtedy neznáme veci o Bohu, ale i o sebe takmer ako v inkubátore. Nikdy však neboli veci dokonalé, alebo také aké by som chcel.

   Po toľkých krásnych chvíľach s Bohom vo všetkých sférach môjho života, ktoré ani nestačím opísať, som Ho chcel nasledovať stále viac. Odovzdávať mu stále viac, aby to premieňal. Vo svojom srdci som nachádzal stále komôrky, ktoré ešte neboli otvorené a potrebovali prevetrať. Cítil som volanie ísť za ním stále ďalej a toto volanie dodnes neustáva. Občas ma prekvapuje, že tých krokov je stále viac a viac. Nekončia, stále sa objavujú nové a aj napriek tomu mám pocit často, že som na úplnom začiatku.
Od začiatku ako ma Boh povolal veľmi jasne k svätosti, ktorej som vtedy takmer vôbec nerozumel, som sa bál asi najviac jednej veci - utrpenia, bolesti. Predstavoval som si ho však skôr ako fyzické trápenie. Keď som si v istý čas už myslel, že všetko čo mám, i nemám, lebo som odovzdal, už patrí Bohu, spravil som rozhodnutie, že chcem ísť i touto cestou - utrpenia.
   Neskôr, keď som sa Ho pýtal v zúfalom stave veľké PREČO, mi tento okamih ukázal a pripomenul. So slzami v očiach som Mu vtedy povedal svoje Áno a vyznal som Mu, že dám všetko za Jeho kráľovstvo a myslel som to s úplnou vážnosťou. Na čas som na tieto rozhodnutia pozabudol. Kým sa nezačali viditeľne plniť.

   V istú dobu mi začali rezonovať v mysli slová o úplnom odovzdaní a nasledovaní Ježiša. Dostal som slovo, že nastane v mojom živote zlom a na deň sa to splnilo, keď som podpísal výpoveď v práci, ktorej som sa vzdal aby som mohol slobodnejšie kráčať za Ním v odovzdaní.
Túžil som si zažiť ako sa stará Náš Otec o svoje deti viac ako o poľné kvety, či vtáky, hoci nesejú a nežnú. Myslím, že niekedy od tej chvíle som až začal skutočne rásť a dospievať. Moja prvá veľká skúška a dobrodružstvo s Pánom, ktoré nás neskutočne zblížilo.
    Veci nabrali rýchli spád hoci tento čas hľadania, príprav a zomierania sebe trval niekoľko, pre mňa nekonečných mesiacov. Trápenia, ktoré som si zažíval, mi ho predlžovali na samú večnosť. Na úplnom začiatku som mal naivnú vieru, že to bude trvať pár týždňov, chvíľu. Niekde v polovici som zúfal a kričal, že už je to moc a pred koncom som vravel nástojčivo Bohu, že už naozaj stačí, už je čas to ukončiť. No na konci som bol však zmierený a šťastný.
Za tento čas prvotného žíhania ako by povedali niektorí technici, mi Boh ukázal mnoho vecí a veľmi osobných, na ktorých budem môcť pevne stáť v budúcnosti. Boli sme si prvýkrát tak veľmi blízko, že som mu opäť vyznával a odovzdával svoje najhlbšie vnútro.
   Okrem toho som však dostal na starosť malé Božie stádo – spoločenstvo ako vedúci. Tiež službu, ktorá ma bude napĺňať ako mi sľúbil - mohol som hrávať chvály svojmu Bohu verejne pred ľuďmi, vydávať svedectvá. Učiť sa láske, ale i utrpeniu, obetám.
Vnímal som, že ma Boh volá opäť ďalej, do nových vecí. Postupne mi ich zjavoval, ale nerozumel som zatiaľ ako je to možné všetko skĺbiť s tým, čo žijem teraz. Bol som z toho zmätený často, ale vravel som mu znova svoje áno. Až sa nemožné stalo možným behom veľmi krátkeho okamžiku.

   Bez toho aby som sa o to zaslúžil nejakou svojou snahou, za ktorú by som si neskôr mohol brať zásluhy, mi Boh dal prácu, akú som si ani predstaviť nevedel. Dostal som bývanie v inom meste, do ktorého som túžil odísť a do ktorého ma Boh volal i slúžiť. To všetko behom pár dní. Prvotná radosť trvala však veľmi krátko, lebo s týmto krokom prišli aj ďaľšie zmeny. Viaceré moje modlitby boli totiž vyslyšané, avšak inak ako som si predstavoval. Keď som vravel, že všetko dám Bohu, naivne som dúfal, že to nebude naozaj všetko sa priznám.
   Ako prvé som dávnejšie odišiel z metalovej kapely, o ktorú som kedysi prosil Boha nech mi neberie. Teraz som opustil priateľov a mesto, v ktorom som vyrastal. Zároveň službu deťom, ktorá ma tak napĺňala, spolu s ďalšími dobrými priateľmi. Odišiel som od rodiny - od matky a brata, s ktorými pracujem na uzdravení vzťahov. Už nie som vedúci spoločenstva do akého som vstupoval. I to som musel odovzdať Bohu aj napriek tomu, že to bola služba, do ktorej ma povolal. Už nehrávam ani chvály ako kedysi. A čo je asi najťažšie zo všetkých, Bohu som odovzdal i priateľku, ktorá mi bola kedysi všetkým, aby sme obaja prešli hlbším uzdravením. Často mi k tomu pripomínal slová o Abrahámovom obetovaní Izáka.
   Ak som si kedysi myslel, že už nemám nič, čo by som mohol dať Bohu za Božie kráľovstvo, Boh ma presvedčil, že mám toho ešte veľa. Vzal asi naozaj všetko, aby to mohol premeniť na niečo nové. Nielen z môjho okolia, ale i z môjho vnútra, ktoré mu postupne odovzdávam celé. Často je to bolestivejšie ako čokoľvek iné.

   Postavil ma na nové miesto a v novom čase, aby od základov zmenil, čo treba zmeniť a staval svoju stavbu s novými piliermi. Teraz je ten čas, ktorý nebadáme, kedy robí veci nové. Jediné, čo môžem robiť je vzdávať sa znova a znova. Dôverovať mu.
    Ak som si niekedy myslel, že fyzická bolesť je utrpenie, teraz viem, že skutočné peklo je bez fyzickej bolesti. Je to stav duše bez lásky. A viem, že mnohé veci, ktoré vo mne spaľuje a orezavá, čistí, sú kvôli mojej niekdajšej neposlušnosti, hriechu a mnohé i kvôli mojej svätosti a prepaľovaniu v ohni skúšok kvôli tomu, čo ma ešte prísť, aby som v tom obstál.
   Boh ma volá vykročiť tento krát v oveľa väčšej dôvere do oveľa väčších vecí. Trochu ako Peter, keď kráčal v búrke po hladine mora za Ježišom. On je v tomto čase môj jediný maják. Všetky ostatné ma lákajú do skál a každý nesprávny krok si berie väčšiu daň ako tie minulé.

   Keď sa ma naposledy pýtali, či idem vydať ďalšie svedectvo pred ľuďmi, povedal som, že si šetrím na väčšie. Verím tomu, že bude stáť za to. A viem to podľa toho, že čo nič nestojí, za nič nestojí. Vydávam zatiaľ toto malé svedectvo z vecí minulých, ktorými ma previedol Pán, kým viac pochopím veci súčasné a budúce. Mám nádej a vieru v mnohé úžasné prisľúbenia a najmä skúsenosť Jeho ešte väčšej blízkosti. Kým dozreje čas i ovocie..
   Kým malý princ bude kráľom, dobije hrad, snáď zabije i niekoľko drakov a kým Otec ukáže princovi správnu kráľovnú. V správny čas a na správnom mieste. Aby všetci žili na Božiu slávu v plnosti a na veky vekov.

AMEN

Rytierov návrat do služieb Kráľa

2012-04-15T12:28:11Z

Z detstva mám na Ježiša len útržkovité spomienky. Napr. na jeho obraz v dome starých rodičov - modliaceho sa v Getsemani, na pár nepochopených scén z filmu Ježiš Nazaretský a potom neskôr ako na niekoho zvláštneho z príprav na 1. sv.prijímanie, či birmovanie. Osobne som ho ešte i dlhé roky potom nepoznal.

Rodičia mi neboli od mala zrovna vzorom dobrého manželstva a verím, že nejeden psychológ by tomu pripísal moje neskoršie rebelantské chodníčky v puberte. Zapadol som medzi tzv. skinheadov, kde sa po pár rokoch z „dobrého“ chlapca stal večne zamračený, podráždený zlostník. Keby som nezažil, neverím, ale propaganda zo mňa vychovala tvrdého rasistu, nacionalistu až nacistu. Neznášal som na sebe akýkoľvek pohľad a ľudia to vnímali, mali strach. Z černochov, či židov ma priam až napínalo aký som mal k nim odpor. Jedna učiteľka na strednej si ma raz zavolala do kabinetu a priznala sa mi, neviem či pravdivo, že vraj má z ľudí ako som ja (asi 17ročný) skutočný strach. Po čase som sa dostal medzi tzv. vyššie kruhy v našom meste a zažil som aký sú v skutočnosti naši „vodcovia“ skazení ľudia. Vďaka Bohu, že mi ešte ako tak uchoval štipku rozumu a niekde v hĺbke i srdce, ktoré našepkávalo i keď som ho ignoroval. Chválil som sa tým, že nedokážem plakať a snažil som sa vôbec neprejavovať city. Vnímal som ich doslova ako príťaž.

V tomto nastal zlom, keď mi zomrela bývalá priateľka, ktorú som stále nosil v srdci. Čo mi veľmi rezonovalo v mysli bolo to, ako mala veľmi rada ľudí a po našom poslednom stretnutí aká bola prekvapená ako som sa vraj veľmi zmenil. Vyrovnával som sa s touto stratou po svojom.. nenávisťou voči Bohu, kresťanom. Vysmieval som sa im. Začal som chodiť v čiernom, nafarbil som si neskôr i vlasy na čierno, a z času na čas i nechty. Moji holohlaví kamoši odo mňa postupne samozrejme odpadávali. Najprv sa ma snažili pochopiť, ale neskôr som začal byť nepohodlný a skôr „rizikom".

Do temnejších vôd som potom prešiel sám skrz hudbu, ktorú som počúval. Medzi NS kapelami sa mi začali páčiť tie tvrdšie gitarové ako akýsi spôsob ventilácie mojich pocitov, ktoré som stále nevedel prejavovať. A presedlal som na metal. Najprv heavy, speed, power, ale veľmi skoro i na satanistické. Ich texty som sa dokonca začal učiť naspamäť hneď. Do teraz si niektoré pamätám. Absolútne mi nepripadalo divné, že spievam proti Bohu, či o padlých anjeloch a nejakom nebi či pekle. Bolo to tak nevinné ako spievať o peknom počasí. Avšak tento nevinný začiatok a naoko „záchranný čln“ od života v nenávisti sa po ďalších rokoch zaryl do celej mojej osobnosti. Cez hudbu som prešiel k rôznym symbolom, okultizmu, Satanistickej biblii. Začal som študovať a neskôr i praktizovať mágiu. Nikdy však s účinkami aké by som si prial. Všetko, čo som sa učil, bolo nemierené proti Bohu, kresťanstvu. I keď to vyzeralo veľmi nevinne, či priam až dobre a správne. Kresťanstvo vyzeralo pri tom všetkom ako blud, klamstvo, zosobnené zlo.

Po niekoľkých rokoch „ventilácie“ a zničených vzťahov, ktoré vo mne zanechali okrem pár dobrých skúseností i mnohé zranenia, som veľmi naliehavo pociťoval, že potrebujem dôjsť akejsi náprave. Vnútornému pokoju.

Cez okultizmus bol len krôčik k východným filozofiám, náboženstvám, ezoterike, veštbám a pod, ktoré som vnímal ako skutočnú cestu k dobru a k náprave. Zažil som si po prvý krát pár okamihov veľmi silného pokánia, kedy som súcitil s tými, ktorých som v minulosti zranil. Asi po 15 rokoch sucha som začal spoznávať aké to je keď človek plače. Plakal som napr. pri filme Umučenie Ježiša Krista, hoci som Ho stále dobre nepoznal, už len pri tej myšlienke ako moc trpel nespravodlivo. Ako bol ponižovaný, mučený.. dojímalo ma to ako človeka.

Snažil som sa poznať viac Boha. Cez vedu, náboženstvá, filozofie – ľudskú múdrosť, poznanie. Dostal som sa k mnohým učeniam, či teóriám, ktoré mnohé vo mne vzbudzovali nakoniec nepokoj a beznádej. Začal som považovať na základe tohto poznania ľudský život za úplne zbytočný, nezmyselný. Najprv som s tým chcel bojovať, i s ľuďmi, no potom som sa vzdal a zmieril som sa s tým, že za pár mesiacov, možno rokov proste zomriem ako jeden z mnohých bezvýznamných. Veď na tom aj tak nezáleží, no chcel som žiť hlavne teraz v pokoji, tak som to všetko proste rezignovane prijal a netrápil sa tým, že som nič.

Po nejakom čase meditácií, pri ktorých som musel byť v presných polohách a vizualizovať si stále nejaké predmety, či stavy duše a neviem čoho.. som i to vzdal, lebo viac som sa sústredil na techniku a príliš často som pri tom radšej zaspal, opäť nič nefungovalo ako malo.

Pár krát sa mi ale pri meditáciách podarilo niečo, čo sa údajne nemalo diať. Vnímal som veľmi silnú prítomnosť akejsi osoby veľmi blízko predo mnou, z ktorej som mal neskutočný strach. Zalial ma studený pot, srdce mi šlo z hrude vyskočiť a moje oči skákali akoby v tranze, nemohol som ich otvoriť. Myslel som si, že sa asi zlepšujem, že som konečne na nejakej vyššej úrovni povznesenia.

Môj hlad po poznaní ma viedol k tomu, že som začal komunikovať s Bohom v modlitbách. Okrem neho však občas aj s astrálnymi bytosťami, či archanjelmi, čo som neskôr veľmi oľutoval. Od malička som sa modlieval každý večer, ale od „holohlavých čias“ som s tým prestal až do teraz. Začal som Ho prosiť o rôzne maličkosti a jednou z nich bolo napr. aby mi poslal nejakého učiteľa, ktorý by ma viedol na mojej duchovnej ceste. Predstavoval som si nejakého guru-a, čo ovláda telepatiu, astrálne cestovanie a pod.

Pár dní na to som sa zoznámil cez internet však s dievčaťom, ktoré malo v profile napísané zvláštne veci o nejakých cudzích jazykoch a odporučilo mi akési svoje svedectvo. Ako správny iritátor som mal čoskoro niekoľko rýpavých otázok, ale zároveň ako „povznesenejší“ duchovný človek, som jej vieru rešpektoval. Vysvetľoval som si všetko však po svojom a potreboval som poučiť i túto "nevedomú kresťanku" :)

Tak som nastúpil na cestu asi ročného vyučovania, ktoré ako som si neskôr uvedomil, som si sám vyprosil. Moja pýcha i keď už trochu skresaná, no i tak stále kolosálna, dostával veľmi zabrať.

Moja túžba po poznaní Boha bola však stále veľká a preto som sa na jej odporúčania, ktoré mi veľmi dobre aj vysvetlila, povzdával mnohých vecí. Duchovných i fyzických. Začal som spoznávať Ducha Svätého v mojom živote, reálne rozlišovať kedy ku mne hovorí a uvedomil som si postupne ako ma sprevádzal takmer po celý môj život. Pripomínal mi situácie z detstva i neskoršieho času, ako bol neustále so mnou a chránil ma napr. i od rôznych okultných praktík. Veľa krát ma potom i usviedčal a viedol do modlitieb, ktoré som pred tým ani nevedel, že existujú. Dostal som odporúčanie od kamošky modliť sa osobne k Ježišovi, čo ma na prvý moment prekvapilo. Nevedel som, že môžem i také niečo a bol to rozhodujúci moment môjho obrátenia k živému Bohu, lebo On akoby na toto práve čakal a nemohol do vtedy úplne konať. Čakal na moje slobodné rozhodnutie.

Odovzdal som svoj život Pánovi Ježišovi Kristovi a On ma naplnil svojim Duchom svätým tak hojne, že ešte v ten deň som hovoril jazykmi, ktoré som v živote nepočul, ani nepoznal. Niekoľko dní na to som mal i živý obraz Panny Márie v procesii, ktorému som nerozumel lebo som nikdy nič podobné tiež nevidel. Moja túžba poznať Ho bola ako oheň, ktorý sa nedal nasýtiť a v podstate do teraz neustal. I keď som prešiel mnohými zmenami, či štádiami poznávania, skúškami, aj uzdraveniami. Jeho prítomnosť, Jeho skutočné poznanie, ma reálne mení a mení aj okolie okolo mňa bez pochybností.

Zažívam uzdravenie svojich vzťahov, či už v rodine, alebo medzi priateľmi. Postavil ma do služby pre malé deti, ku ktorým som nikdy nemal vzťah a už druhým rokom ich vyučujem katechézy. Zlomil mi srdce pre mladých, ktorých som vždy skôr odsudzoval za to, čo robia. Dlho mi trvalo kým som sa zbavil napríklad rasizmu, nacionalizmu, či nenávisti voči ľuďom, alebo i k sebe. Na všetko z toho mi pomáha Láska Boha Otca, ktorý sa stal mojim otcom tak ako som si nikdy nemohol zažiť. Učí ma a vedie v tak mnohých ohľadoch.

Odišiel som po niekoľkých rokoch i z metalovej kapely, v ktorej som zostával z mylného presvedčenia, že tam mám zostať a „svedčiť“ im, no zatiaľ mi skôr brali sily. Prestal som tvrdú hudbu i počúvať, lebo mi už nemala čo ponúknuť. Vzdal som sa túžby po múdrosti a poznaní, či vlastnej spásy z dobrých skutkov, ktoré som vymenil za poznanie Ježiša Krista a Jeho milosť. Svoje pohodlie, či prospech, som vymenil za pomoc druhým a vlastné nepohodlie. Rebelantstvo a neposlušnosť liečim pokorou a pokáním.

Vždy som si myslel, že kresťanská viera je veľmi plytká a jednoduchá, no ako sa do nej ponáram hlbšie, zisťujem že jej hlbiny sú priam nekonečné. Vzbudzujú úžas a aj práve preto mi Boh zapaľuje srdce pre chválu - hudbou, službou i životom. To však neuvidí ten, kto sa ostane len opatrne pozerať z diaľky. Nezažije aké je to skutočné dobrodružstvo. V ktorom je mnoho banditov, prekážok, úskalí, skúšok, sĺz, ale i lásky a víťazstiev, či hrdinov a aj jeden úžasný Kráľ Kráľov! Ale čo je najdôležitejšie – tento príbeh má jeden veľký happy end <3