Mária Majerčáková

31 spôsobov vďačnosti

2023-09-19T16:55:44Z

Ako bolo na počiatku...

za lásku.

za pokoj.

za uzmierenie so sebou.

za priateľov.

za pátrov.

za sestry zdravotné i rehoľné.

za seba.

za teba priateľu, čo to čítaš.

za človeka, čo zakričí dosť!

za tých, čo ublížili

za tých, čo žehnali

za tých, čo kráčali i za tých, čo zastali

za tých, čo neprestali dívať sa na Teba

za tých, čo spriatelili si človeka

Za tých, čo odpusť povedali

za tých, čo nevládali, no neprestali

za tých, ktorí "pošli mňa" povedali

za tých, ktorí ostali

za tých, ktorí počúvali

za tých, čo sa modlili

za tých, ktorí ma objali

za tých, ktorí objať nevedia

za tých, čo s nami od detsva kráčali a vo viere nás vychovali

za tých, čo v tichosti slúžia

za matky, čo dieťa prijali

za výchovy a západy Slnka

za dieťa na bicykli

za dieťa na chodníku

za toho, čo už ďalej nemôže

za toho, čo na zasktávke odkaz nechal !Lucha! !Bojuj!

Spoločenstvo

2023-02-26T21:19:20Z

Autor opisuje, akými slovami sa nám prihovára Boh. Pieseň je o túžbe Boha po nás, po našom pohľade, po opätovaní Jeho pohľadu. Stačí mu “len chvíľa” na to, aby sme sa zadívali na Neho a aby nás naplnil všetkým čo naša duša potrebuje. Takto zbláznený do človeka je Boh. Po všetkom, čo sme spáchali, po všetkom, čo spáchame, vie o tom a napriek tomu je do nás, do mňa, do teba….zaľúbený

Január, mesiac ktorý ubehol veľmi rýchlo, ale pri spätnom pohľade, všetkého čo sa udialo si hovorím, že to museli byť minimálne tri. Príchod “mladších misionárov” do Neuquenu (študento a exštudentov strednej školy, ktorú majú na starosti misijné sestry v Buenos Aires) Zaspomínala som si na moje vysokoškolské časy, keď sme ako študenti z Upecka navštevovali rumunské dedinky, kde sme strávili dva týždne každý rok s inou skupinou ľudí. Teraz som bola s Veronikou v pozícii, že sme my hostili misioárov a pomáhali im s ich pripraveným programom. Mohla som s údivom sledovať, ako sa prebúdza ľudské srdce, ktoré vidí mladého človeka zaľúbeného do Boha, to ten pohľad, ktorému nikto neodolá….. A je svedkom toho, že viera nie je len záležitosťou desiatich žien, ktoré verne každú nedeľu očakávajú prítomného Pána v podobe chleba a vína. Povzbudzujúce to bolo aj pre mňa. Mladý duch, o ktorého sa tu títo mladí ľudia delili s ostatnými. Vystúpili prví zo svojej komfortnej zóny a klopali na dvere všetkým na okolí, rsp. tlieskali pred bránou. Dvere tu má každý otvorené. Dvere sa zatvárajú iba v noci, keď domáci idú spať, alebo keď idú do mesta. Takže sme hneď vedeli, kto doma je a kto nie. Mne to hneď evokovalo tých slovenských jehovistov, ktorí verne chodia od dverí k dverám, alebo stoja trpezlivo v parku a každý sa im vyhýba. Trošku som zažila tento adrenalin aj ja. Takže som sa ja nie úplne dobre španielsky hovoriaca Slovenska a misionári z Buenos Aires prihovárali všetkým susedom, aby prišli do casity (kontajnerový domček, kde budem mať s deťmi nasledujúci rok doučovanie, doučovať budem aj ja :D )

V tejto casite si pripravili misionári aktivity pre deti, pre dospelých, každý deň čosi iné. Ukončilo sa to po týždni v podobe grilpárty. Tu sa všetko končí s čoripanom (párok v rožku) v ruke a samozrejme krásnymi rozhovormi.

Todos juntos - to hovorí papa Francisco pomerne často. Znemená to: všetko spolu. Tu v Argentíne robia všetci všetko spolu, len ťažko tu nájdete súperenie. Ani medzi deťmi, ani medzi dospelými. Dokonca ani keď hrajú na uliciach futbal, nerátajú góly. Ked sa ich spýtate na skóre. Povedia remízu alebo si vymyslia výsledok a nikomu to neprekáža. Preto podľa mňa vyhrala svetový pohár Argentína. Všetko spolu, všetko spolu. Majú pre každého otvorenú náruč, prijatie, že som sa medzi nimi cítila naozaj ako jedna z nich , Argentínčanka.

Las Ovejas

Názov mesta, kde sa koná každoročná januárová púť na sviatok sv. Sebastiána. Táto púť sa koná naozaj vo veľkom štýle. Ani nie pre počet, veď s tou Slovenskou polmiliónovou levočskou púťou to nie je naozaj možné porovnávať, už preto , že je to púť Mariánska, ale pre výnimočnosť aktivít, ktoré sa v dňoch púte konali. V prvý deň, ktorý sme tam s Veronikou boli, bolo na sv. omši asi dvadsať ľudí, bez dobrovoľníkov, seminaristov a rehoľníkov, s ktorými sme tvorili misijný dobrovoľnícky tím.

Druhý deň sme sa venovali špeciálne malým deťom, ktoré zažili detskú púť a to aj so sv. Sebastiánom, ktorého nosili na ramenách, spievali, modlili sa a kričali nahlas “Viva san Sebastina!” "Viva!” "Viva Iglesia!" "Viva!” Myslím si, že my, dospelí sa máme naozaj čo učiť. Veď ak počujete, ako deti kričia: "nech žije cirkev, nech žije sv. Sebastián" a to s toľkým nadšením a radosťou v srdci, dotklo by sa to nie jedného “tvrďasa”.

Ďalší deň sme chystali aktivity pre starších ľudí, ktorí sú ako všade vo svete, trošku na okraji spoločnosti, rsp. nezažila som na žiadnej púti, aby sa tam konal osobytný program pre starších :) hovorím to ako pozvanie pre mňa a pre vás , ktorí to čítate :)

Mojo srdcovou záležitosťou tejto púte bolo vidieť pútnikov, gaučov na koni. Na koňoch cválali 10 hodín. A aj po týchto 10 hodinách väčšina vyzerala tak, že by zvládla minimálne ďalších 10. Keď už telo nevládalo kráčať, prebudil ho duch , ku ktorému sa prihovárali seminaristi prostredníctvom reproduktoru: “Viva san Sebastina!" “Viva!” "Viva iglesia!” “ Viva!”

A teda nech žije sv. Sebastián, nech žije církev!

Pretože ako povedal kňaz, ktorého tu všetci volajú padre Marco, počas sv. omše na slávností sv. rodiny: “Je tvoja rodiná dokonalá? Bez chyby? Nie je. Ani tá moja nie je. A cirkev je moja rodina, ktorá taktisto dokonalá nie je. A veiete čo? Keby dokonalá bola, tak by som do nej nevstúpil….Pretože ja dokonalý nie som, preto potrebujeme Boha.

Posolstvo

2023-01-03T17:46:35Z

Ubehol tretí mesiac, v ktorom sme prežívali advent aj Vianoce. Obzerám si fotky v telefóne aj tie mi pomáhajú spamätať sa čo sa v tak krátkej dobe mohlo všetko stať. Som v Neuquene. Mám tu byť nasledujúci rok. A vďaka Bohu aj sestra Veronika Bernardette zo Slovenska, to je veľká vzácnosť. Nie len preto, že je Slovenska a tak sa môžeme rozprávať slovensky, ale je vzácna tým, kým sa stáva Necháva pretvárať. Môžem tu len s údivom pozorovať koľko za ten rok zanechala v ľuďoch, v ženách na ktoré myslí v modlitbe, navštevuje ich a zaujíma sa, čím žijú, čo ich trápi, z čoho sa tešia a ak sa cítia osamelo navštívi ich, nečaká na pozvanie, napíše prvá ide oprotu v ústrety ľuďom. Boh, ktorý sa stará, zaujíma…..tento odkaz vo mne zanecháva každý deň, ktorý tu s ňou môžem zatiaľ byť. Zatiaľ, lebo o mesiac ju čaká nová misia v Buenos Aires, a tak mi ukazuje ako to tu “chodí”.Vzácností je tu viac. Teraz myslím konkrétne ženy, ktoré sa stretávajú každý týždeň “mujeres de fe” (ženy viery) . Ženy, laičky ktoré sa snažia každodenne žiť vieru najlepšie ako vedia. Samé si prešli toho viac než dosť a ja som dostala tento vzácny dar, prežiť tento nasledujúci rok s nimi.

Ešte predtým ako som prišla sem do Nequene, predchádzala tomu rozlúčka so sestrami v Bariloche. Aké nádherné sú cesty, ktoré nám Boh pripravil. Rosita, sestra, ktorú som spomínala už v predošlej reflexii zanechala vo mne hlboký odkaz o Bohu, ktorý počúva a berie vážne to, čo hovoríme, aj ke'd si myslíme, že to vlastne nie je ani tak dôležité. Prečo si to myslím? Raz som spomenula pri spoločnom obede so sestrami v Bariloche, že mi je veľmi blízky Ján Pavol II. Mali tam zavesený jeho obraz. Mesiac na to, keď som odchádzala zaklopala na dvere a v silikónovom obale mi priniesla fotku so slovami, že som raz spomenula, že mám rada J.P. II., a že okrem obrázka, môžem mať originál a že ona tam nie je ani tak dôležitá ako on, tak by mi chcela podarovať toto. Tá fotka musela mať pre ňu obrovský hodnotu. Nie len preto, že na nej bola ona s Jánom Pavlom II., ale aj preto, že mala jednu fotku. Nemá uloženú kópiu v počítači, ani v mobile, ani na instagrame, či facebooku. Prosto mi darovala svoju fotku, ktorú mala pekne uloženú mnoho rokov ako spomienku na stretnutie s pápežom. Rosita s Jánom Pavlom II., podávajú si na tej fotke ruky. Dvaja rehoľníci, ktorí na seba hľadia s obrovskou radosťou a úctou. Z tej fotky som mala pocit, že sa museli poznať od detsva. Tak veľmi sa tešili zo vzájomnej prítomnosti.

Taký istý pocit som mala, keď som stretla v r. 2021 prof. Krčméryho v každej osobe videl Boha, s každou osobou sa rozprávala s veľkou úctou. Ďakujem Bohu, že mi posiela do cesty ľudí, ktorí sa dotýkajú srdc ľudí zázračným spôsobom. Dotýkajú sa aj toho môjho. A používajú svoje ruky, ústa, uši a predovšetkým srdce na zjavovanie Boha vo svete.

Stretnutia

2022-12-01T21:54:08Z

Píše sa 12.11. 2022 sestry z “vedľajšej” komunity, asi 500 km. vzdieleného mesta Neuquen pricestovali sem do Dina Huapi. Táto komunita sa skladá z troch sestrier. Medzi nimi je sestra Veronika z Oravy, ale k tomu sa dostanem neskôr. Takže sestry prišli, máme za sebou obed, modlitbu, krásny večer pred nami a aktivitka, na vzájomné spoznávanie sa. Samozrejme, že mňa tieto hry bavia, ale moja španielčina nie hodná veľkej chvály, takže áno buď som nechcela veľmi odpovedať na otázky, alebo som odpovedala naschvál posledná, aby ma vlastne už nikto nepočúval, lebo takto zvykne pri týchto dlhotrvajúcich hrách byť, že posledného člena, vlastne už nikto ani nepočúva, a každý čaká, že sa hra ukončí. Samozrejme, že setry počúvali. Ale ako som už spomenula v úvode, aspoň ma to prinútilo ľudí počúvať naozaj, neprerušovať ich a snažím sa počúvať aj preto, aby som vlastne uprostred toho ako rozprávajú analyzovala aký čas kedy používajú v španielčine. Dobre, ale nechcem vás tu unudiť vysvetľovaním akú metódu používam používam pri učení sa nového jazyka. Skrátka hráme hru každá zúčastnených si vybrala otázku. Otázky sú zamerané na hlbšie spoznanie človeka, od lightových: Aké ovocie sa pestuje v tvojej krajine?, Obľúbený svätec? alebo Opíš svoj klasický normálny deň tvojho detsva. A tu ju máme, otázka ktorá minimálne vo mne zanechala veľa. Túto otázku si vybrala sestra z Nemecka. Doteraz mám ten pohľad sestier v pamäti, pohľad akým sme sa dívali na sestru, kým nám odpovedala. Táto staršia, vzrastom menšej postavy sestra začala vetou: “Viete, ja som sa narodila pred vojnou, takže u mňa normálny deň neexistoval” a pokračovala ďalej. Počúvate príbeh sestry, v ktorej prítomnosť Boha poprieť prosto nemožno, počúvate príbeh dávno udiaty, máte chuť vojsť do minulosti a uchrániť ju, aby to čo tam prežívala prežívať nemusela, aby sa jej spánok vrátil, aby sa nemuela v noci zobúdzať každú hodinu, ale na to si už dávno zvykla. Chcete tam byť s ňou a stretnúť sa s tým dievčatkom v nej, uchrániť ju od toho, čo si tam prežila. Všetky sme tam mlčali neskákali si do rečí, počúvali sa s trpezlivosťou, s údivom a záujmom. Minimálne (mňa) to naučilo ešte viac počúvať, dať priestor na rozhovor hlavne starším, ktorí si dovolím tvrdiť často myslia alebo nám to rovno povedia, že oni nemajú nič nové, a už nič zaujímavé, s čím by sa mohli podeliť. Milá strašia generácia, je toho mnoho s čím sa môžete s nami podeliť. Vďaka za to!

Medzikultúrne stretnutia

O týždeň na to sme so sestrami odcestovali pre zmenu my do “susednej” komunity na deň interkulturality, toľké bohatstvo! Podeliť sa o vzájomnosť, rozhovor, tanec, jedlo a kultúru! A veru sme tam aj my s Veronikou zapózovali na pieseń A ja taká dzivočka :D. Pred nami vystupovali sestry z Indonézie a začali opisovať text piesne, ktorú budú spievať. Rozprávali, že je to pieseň o mame, ktorá ich vychováva, ktorá ich ľúbi, a hlavne je to žena (teraz tam priebeha projekt s názvom “byť žena”) takže to mali premyslené, aj s témou. Pri tom ako sa sestry z Indonézie s nami delili o tento hlboký text, sme sa s Veronikou začali potichu smiať. “Ako vysvetlíme Argentínčanom pojem: A ja taká dzivočka cinglilingy bom” a ešte k tomu, aby to vnieslo medzi obecenstvo hlboký odkaz o Slovensku. Prosto nereálne s touto piesňou, tak sme túto časť piesne radšej teda nevysvetľovali a zrhrnuli sme to do vety, že je to o žene túžiacej po tanci. Celé to dopadlo veľmi dobre s Veronikou sme veľmi ležérne zatancovali na slovensku nôtu a pridanú hodnotu to malo hlavne pre kroj, ktorý sme sem vliekli až zo Slovenska do Argentíny práve kvôli takýmto udalostiam. Oplatilo sa, asi by nám bolo naozaj ľúto, keby sme ho oblečený nemali.

Zaujímavé na tom bolo, že sme tam boli takmer všetci cudzinci, a že každá krajina dostala toho mnoho, s čím sa môže podeliť a že tanec spája, všetky národy a Boh samozrejme tiež :)

Majka v Argentíne

2022-11-01T14:10:58Z

Drahá rodina, priatelia a všetci, ktorí to čítate,

tí, ktorí ma nepoznajú volám sa Mária, ale všetci ma tu (v Argentíne, ale aj doma) volajú Majka, pretože tu už jednu sestru Máriu majú. Od 2. októbra som tu ako laická misionárka. Moje laické, misionárske pôsobenie tu mám do buducich Vianoc 2023, takže dovtedy vám, ale vlastne aj sama sebe budem reflektovať misionársky život laika, ako som už spomenula z ďalekej Argentíny.

SAMA s BOHOM

Ubehol jeden rok čo som sa začala pripravovať - formovať, teda misijné sestry (SSpS) sa ma snažili vyformovať, pripravovať na život misionárky. Verte mi sú to odborníčky, samé okúsili čo je to opustiť svoju rodnú hruď, svoju rodinu, bryndzu, halušky, prosto celý svoj slovenský svet. Naše stretnutia prebiehali jeden víkend za mesiac a každým víkednom som sa približovala k dlhoočakávanému “cieľu” (klasika, kvôli pandémii). Každou víkednovkou ma to priťahovalo čo raz viac, vravela som si “kedy tam už pôjdem” predstava ako som niekde za hranicami Slovenska a “zachraňujem” svet, rozdávam sa tam na cimpr-campr, aby vedeli aký je Pán Boh úžasný a ja budem ten najšťastnejší, najspokojnejší človek na svete. Naozaj, akým naivným predstavám môže človek veriť aj v mojom veku (nebudem vás napínať mám 30 :D)

Teraz začínam chápať slová sv. Jozefa Freinademetza (kňaz, prvý misionár v Číne) “Najväčšia vec, ktorá sa môže udiať v živote misionára je jeho vlastná transformácia”

Zaviedol ma na púšť, lebo len tu som Mu dovolila priblížiť sa. Zaviedol ma na púšť, lebo tu som mu dovolila vstúpiť do môjha srdca, veľmi hlboko, veľmi ďaleko na miesta, v pustatine, bez vody, bez života..a tak som prosila o život, nie o prežívanie, o život, nech ho obnoví. Dal sa na posledné miesto a poslal ma sem, aby som na to posledné miesto prišla. A kde zo začalo? Na letisku v Londýne. Mal nasledovať môj druhý let z troch. Nevpustii ma na známu “palubu”, a tak tam stojím sama, trasú sa mi ruky, sama som netušila, čo to robí s mojím telom. Strach sa volal, ten čo sa ma tam snažil prekonať. Stála som tam hľadiac ako 300 pasažierov, vlastne bezo mňa 299 nastupuje do lietadla. Ja som nenastúpila, nemohla som, letenku som mala, no nemala som estu, ( povolenie, aby ste mohli vstúpiť na územie USA) . Darmo som sa milej pani snažila vysvetliť, že je to len prestupný let, že ja pôjdem ďalej do Južnej Ameriky. Povedala, že bez toho dokumentu nastúpiť nemôžem. Vtedy som si v mysli dookola hovorila “Ježisu, celkom sa ti odovzdávam postaraj sa o všetko” hovorila som si to dookola, lebo som sa snažila tomu naozaj veriť. Jemu veriť, že On vie..Mala som veľké pokušenie neveriť Mu a povedať "Nezabudol si na mňa náhodou?!" Ty to(ma) vidíš? Prišla som naspäť k pani pracovníčke, ktorá mi povedala, že nemôžem nastúpiť do lietadla. A tam so videla, vnímala, počúvala ženu, v ktorej bol v tej chvíli pre mňa tak viditeľný Jeho zásah, sedela pri mne upokojovala a vysvetľovala mi, ako mám vyplniť online, dokument tú známu estu a dala mi letenku na ďalší let, od tej istej spoločnosti, aby som nemusela platiť. Tam bol, v tej milej pani, asi to nebude čítať, ale chcela by som sa jej verejne poďakovať :) Boh tu stále je, to len ja som príliš zaneprázdnená “zachrańovaním “ sveta (seba).

Po tomto lete som stihla prísť do Buenos Aires s planovaným príchodom, “Pánovi zver svoje cesty a On sa postará” a naozaj sa postaral. V Buenos Aires ma očakávali dve sestričky, jedna sestra Stefi z Indonézie a druhá sestra Theresa z Poľska, ktorá ma pozdravila slovenským “vitaj v Argentíne”, čo mi prišlo mimoriadne sympatické po 22 hodinách letu som bola naozaj rada, že sa môžem niekomu vykecať po slovensko - goralsky. Bola nedeľa, 2. októbra a keďže sme nestihli sv. omšu v komunite, setry ma zobrali na sv. omšu do farského kostola. Počas omše sa vysluhovala aj sviatosť krstu. Bola to rodina z Venezueli, veľmi sa mi páčilo ako sa počas omše dieťa požehnávalo všetkými farníkmi, hoci sa všetci osobne nepoznali, všetci sme na vyzvanie kňaza žehnali dieťa so zvihnutými rukami, lebo je súčasťou nás, našej cirkvi a s akým našením sa podávajú ruky na znak pokoja, vrúcne objatia bozk na jedno líce, bola som uchvátená radosťou miestnej cirkvi. Misijné sestry, ach tieto sestry, toľkému ma učili a to nemuseli ani hovoriť “len” sa láskyplne pozreli, usmiali, povzbudili, okrem iných “povinností” pili čaj o pol piatej. V Argentíne sa pije maté, už samotný názov je mi sympatický túto aktivitu si chcem určite raz osvojiť:) Sestry si sadli do jedálne, pili maté a rozprávali sa, zaujímali sa jedna o druhú o svet, o jeho bôle rozprávali o ekospiritualite, ktorá je teraz jedna z dôležitých myšlienok pápeža Františka. Sú to sestry na dôchodku, od 79ky hore. Raz ma jedna sestra počkala, aby mi vysvetlila, že priemer sestier je tu 87 rokov, a že ona je tu najmladšia :) Často mi hovorili aká som rýchlovka, nikdy sa pri tom, ale nemuseli ponižovať, porovnávať “ty si taká rýchla a ja som taká pomalá” prosto ma chceli pochváliť fakt asi za hocičo, aby som sa cítila dobre v tej ďalekej Argentíne. Spoznávala som aj iné komunity sestier v Argentíne, ktoré sa venujú ľuďom na ulici, ľuďom závislým na alkohole, drogách, ženám, ktoré si zarábajú prostitúciou. Setry, ktoré pracujú ako katechétky, učiteľky v škole. Po zoznámení sa so sestrami z komunit z Buenos Aires som odletela na juh Argentíny, San Carlos de Bariloche.

Teraz som v meste Dina Huapi, neďaleko krásneho a viac známeho Bariloche. Mesto navštevované mnohými turistami pre krásu veľhôr, Ánd a veruže sú nádherné tieto Andy. Pripomínajú mi trochu naše Tatry, tak sa tu cítim trošku ako doma. Chodím tu teraz do školy. To je moja misia do týchto Vianoc, naučiť sa tunajší jazyk, "argentínsku španielčinu". Učím sa teraz prijať aj to “ničnerobenie” stíšiť sa a byť tu pre iných, nie ako osoba, ktorá chce všade byť, ale byť ako pozorovateľ, počúvateľ, načúvateľ, napríklad aj misijným sestrám, s ktorými tu teraz bývam. Tri sú z Indonézie a jedna z Nemecka. Keď rozprávajú o svojom domove, v Indonézii mám pocit, že to tam Boh stvoril Eden, že je to to miesto, kde stvoril prvých ľudí, raz sa tam túžim pozrieť. Keď počúvam príbehy misijných sestier, ktoré opustili svoje oázy, svoj Eden, svoju Galileu hovorím si …wau, čo je to za Lásku, ktorú cítili, vnímali, kvôli ktorej opustili všetko? Boh je neuveriteľne príťažlivý a ak mu to dovolím "zavedie ma na púšť a tam sa prihovorí k srdcu” a tam spoznám kto a kým je naozaj Boh.

Poďakovanie patrí všetkým, ktorých poznám, mojim rodičom, súrodencom, krstným rodičom, ľuďom z mojej farnosti, UPece, kde som srávila krásny študentský čas, mojim kolegom a kolegyniam z práce z Plaveckého Štvrtka, myslím tým takisto o.z. Francesco, misijnej rodine (kňazom - verbistom, misijným sestrám, ktoré mali so mnou trpezlivosť pri mojej formácii, spolubývajúcim…vďaka…pretože vo vás som nachádzala Boha, aj vďaka vám sa mi splnil sen ísť na misie, nie len vďaka finančnej podpore, ale hlavne vďaka rozhovorom s vami, povzbudzovaním, otázkami, ktorými ste ma veľakrát vyprokovali ísť za hranice, moje hranice konfortnej zóny. Nech vás milostivý Pán Boh požehnáva!