« Back

Zaskočená

Zaskočená

Začalo to kávou. Deň vyzeral, ako keby už nemal, čím prekvapiť. Nuž vyzeral.

 

Keď som v Bratislave a mám aspoň kúsok času – to značí, že nemám na druhý deň skúšku alebo nemám ten týždeň odovzdávať semestrálnu prácu – idem s otcom na kávu do jednej kaviarne, kde ju varia fakt dobrú. Teda aspoň môj otec to tvrdí. Ja kávu pijem len veľmi zriedka, hlavne vtedy, keď som taká unavená, že zabudnem, aký má na mňa účinok. Po už spomínanej káve vyrážame spoločne do mesta brázdiť ulice. Rozprávame sa, či už o tom nové vo svete umenia alebo o ľuďoch všeobecne. Minule ma, ale poriadne šokoval.Len tak znenazdajky prehodil vetu, ktorá ma skoro prinútila zastať uprostred ulice.

 

„Vieš, ja nemám nič proti veriacim ľuďom.“

 

Prosím?... Aby ste ma správne chápali, môj otec je človek, ktorý do kostola nezablúdi ani v tie najväčšie sviatky. Jedinýkrát, kedy som ho videla na svätej omši a to vtedy, keď bola za jeho rodičov. Aby som nebola jednostranná, je pravda, že číta Katolícke noviny. Avšak úplne ma zaskočil.

 

„Ani proti tým, čo chodia do kostola... Ale nechápem, že keď tam už chodia, že ich to vôbec nemení. Nie sú miernejší, ani láskavejší. Prídu z omše a zase sa len škriepia. Toto nechápem.“

 

Au! Toto zabolelo. (Koľkokrát sa ja priem o hlúposti? Uf, radšej ani nepomyslieť.)

 

Slová môjho otca sa ma však dotkli aj v trošku inom smere, ako len v tom ako sa správam ja.

A to tým spôsobom, že ľudia ako on očakávajú od nás, ktorí sa pokladajú za veriacich, že budeme INÍ. Že pokiaľ Boh existuje, mal by nás aj meniť... A my sa toľkokrát snažíme splynúť s ľuďmi, so svetom, nielen tým spôsobom Lásky, ako nás to učil Ježiš, ale aj hriechom.

 

Preto NEBOJME SA BYŤ INÝMI. Takými, na ktorých budú badateľné veľké i maličké činy Božie.

Takými, z ktorých bude vyžarovať Láska, aj keď do spoločenstva príde človek so zvláštnou minulosťou, aj keď nám bude ubližované, aj keď budeme nepochopení, aj keď to znamená, že budeme musieť premôcť samých seba.

Opakujem NEBOJ SA! Neboj sa prejaviť, že si milované Božie dieťa. Ľudia čakajú, že budeš INÝ.

 

Zdroj obrázka: http://www.fanpop.com/spots/think-different/images/29142411/title/different-photo

Comments
sign-in-to-add-comment
Dakujem za clanok,je potrebne o tom hovorit,hlavne v tazkej dobe dnes,kedy vela ludi sa snazi ospravedlnit svoje spravanie tym,ze ukaze na veriacich,aha aki su,tak naco sa mam menit ja?Naozaj,nebojme sa byt ini.
Posted on 6/28/12 8:38 PM.
Dakujem za reakciu emoticon
Posted on 6/29/12 9:45 PM in reply to Nicole Kavuláková.
Milá Zuzanka, píšeš, že "pokiaľ Boh existuje, mal by nás aj meniť" a tu je ten najhlavnejší problém, ktorý vidím v tom, že sa ľudia nemenia...čakať, že nás zmení Boh, ale s nami sa nestane nič, celkom nič, ak mu to my sami nedovolíme. Na nás, iba na nás záleží, či v nás a cez nás na iných ľudí bude pôsobiť Boh. Otvorenie srdca pre Neho znamená prijať pokoru, o ktorej tu písala Anička.
Aj ja sa takmer denne zamýšľam nad tým istým, ako aj Tvoj otecko, milá Zuzanka. Lebo o láske k Bohu možno iba hovoríme, alebo si ju vypočujeme v chráme Božom, môžeme aj denne prijímať sviatostného Krista vo sv. Eucharistii, ale na našom živote to nie je vôbec vidieť! Každý si vynucuje svoje právo, svoje názory, svoju spravodlivosť. Málokto počúva iného.
Iba vtedy, ak otvoríme svoje srdce Bohu, ak uznáme svoju maličkosť pred Ním, ak dovolíme, aby pretváral naše názory, myšlienky, zmýšľanie, a najmä našu vôľu, až potom, keď sa otvoríme Láske, až vtedy budú vidieť nielen naši najbližší, že sa meníme, ale postupne všetci ľudia, s ktorými prídeme do kontaktu.
Posted on 6/30/12 12:05 PM.
Súhlasím s Vaším názorom.
Posted on 7/2/12 12:36 PM in reply to Eva Vráblová.
To, že neveriaci, alebo nepraktizujúci očakávajú od veriacich, že keď "vyjdú z kostola", budú iní - lepší... svedčí o tom, že kdesi vo vnútri svojho srdca tušia, aká veľká vec je viera a Eucharistia...
Posted on 7/11/12 12:14 PM.
Showing 21 - 25 of 25 results.
of 2