Marian Labuda

Slobodná vôľa

2013-11-19T10:49:59Z

Akú máme slobodnú vôľu po páde Adama? Ak vezmeme do úvahy svetské veci, tak slobodnú vôľu určite máme. Môžeme si vybrať značku auta, oblečenia, farbu, mesto kde chceme bývať, školu či prácu. Ale ako je to so slobodnou vôľou ohľadom Boha? Môže sa človek ráno prebudiť a povedať si, že odo dnes bude hľadať Boha? Môže sa človek rozhodnúť k tomu, aby hľadal kráľovstvo Božie, ako nás k tomu nabáda Ježiš Kristus? Môže sa človek k Bohu obrátiť len tak sám od seba?

Bez Biblie sme úplne slepí!

Ak by nám Boh nedal svoje slovo, nevedeli by sme ako vznikol vesmír a svet. Bez Biblie nevieme, že vôbec existuje nejaký Boh. Nevedeli by sme to, prečo je toľko utrpenia vo svete. Nevedeli by sme, že hriech prišiel do sveta pádom prvých ľudí. Bez Boha by sme ani len netušili, že sme zlí a hriešni ľudia, ktorí všetci bez rozdielu smerujú do večného zatratenia.

Boh nám dal svoje Slovo, ktoré zapísal skrze ľudí, aby sme Ho mohli spoznávať. V tomto bode sa mnohé cirkvi prikláňajú k nebiblickému názoru, že môžeme na základe Písma Boha spoznávať a obrátiť sa ku Nemu na základe svojej vôle. Preto sa dnes s obľubou vyučuje doktrína slobodnej vôle, kde si človek môže vybrať Boha. Biblia nás určite k tomu jasne nabáda, aby sme neboli hlúpi a Boh si aj vybrali. Ale do akej miery je človek skazený hriechom, že by sa dokázal sám od seba rozhodnúť pre Božie Slovo, aby ho prijal ako jedinú pravdu?

Keď pohan alebo ateista povie, že neverí v Boha, je to úplne prirodzené a normálne. Takto sa totiž rodíme všetci bez rozdielu - bez viery v Boha. Pavol nám hovorí: Niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; (Rimanom 3:11). Žalmista k tomu dodáva: Hospodin pozrel z nebies na synov človeka, aby videl, či je niekto medzi nimi rozumný, hľadajúci Boha. Všetci dovedna sa odvrátili: zkazení sú. Neni toho, kto by činil dobré, neni ani jedného. (Žalmy 14:2-3).

Biblia nám tu hovorí, že neexistuje a nikdy neexistoval človek, ktorý by hľadal Boha, ktorý by sa po ňom pýtal. Ak ateista povie, že neverí v Boha, povedal len to, čo je jeho prirodzenosť. Otázka však zostáva, či by sa mohol ateista pre Boha rozhodnúť sám zo seba? Človek sa totiž rodí ako telesný, ako ateista, bez Božieho Ducha. Telesný človek myslí iba na veci telesné, keďže nemá Božieho Ducha a tak nemôže rozumieť Božím veciam, aj keby mal miliardu vysokých škôl. Lebo tí, ktorí sú podľa tela, myslia na veci tela, a tí, ktorí sú podľa Ducha, na veci Ducha. Lebo myseľ tela je smrť, ale myseľ Ducha je život a pokoj, pretože myseľ tela je nepriateľstvom naproti Bohu, lebo sa nepodriaďuje zákonu Božiemu, lebo sa ani nemôže podriadiť. (Rimanom 8:5-7).

Môže sa telesná myseľ Bohu podriadiť, začať ho sama od seba hľadať a pýtať sa po Ňom? Tento verš nám jasne hovorí: lebo sa nemôže podriadiť! Vzal som si za príklad Ateistu, ale môže ísť aj o okultistu, vykladača kariet, ktorý si myslí že rozumie duchovnu, pritom nemá Božieho Ducha, ak tieto veci robí a nebudeme sa zaoberať, čieho Ducha má. My sa zamerajme na ateistu, pretože každý z nás sa ako ateista narodil. Mohol som sa ja, alebo nejaký kresťan rozhodnúť zo svojej slobodnej vôle pre Boha? Jeremiáš o prirodzenom človeku - ateistovi hovorí: Či môže černoch zmeniť svoju kožu a leopard svoje škvrny? Či by ste aj vy mohli dobre robiť, keď ste sa naučili zle robiť? (Jeremiáš 13:23). Môže sa ateista obrátiť k Bohu? Asi tak, ako sa môže černoch stať belochom, alebo sa môže leopard vymazať sám od seba škrvny na svojej koži.

Všetci ľudia sú slepí a hluchí voči Bohu

Tieto verše nám naznačili, že človek aj keď má slobodnú vôľu ohľadom svetských pozemských vecí, nemá vôľu vybrať si veci Božieho Ducha a to preto, lebo je ku nim úplne slepý a hluchý. Písmo nám hovorí, že Boh nám dal všetky možné prostriedky aby sme Ho spoznali. Napriek tomu, človek Boha nechce, nechce Ho spoznávať, nechce o Ňom nič počuť, nenávidí Ho od mladosti.

Biblia nám hovorí, že Boh povoláva človeka svojim slovom k tomu, aby uveril. Mnoho veriacich ľudí s tým zápasí a veria, že ak sa povie Božie Slovo, ľudia sa môžu rozhodnúť či prijať alebo neprijať evanjelium. Pretože: Tak teda viera je z počutia a počutie skrze slovo Božie. (Rimanom 10:17).

Ak počúvame Božie slovo, alebo v dnešnej dobe keď máme doma súkromné Biblie si toto Slovo čítame, môže u nás nastať viera. To určite môže, ale má na tejto viere zásluhu človek? Je to človek, ktorý sa sám zo seba rozhodol, že uverí Božiemu slovu? Môže človek ktorý počuje Božie slovo, uveriť v evanjelium, ktoré v sebe zahŕňa ukrižovaného Boha, ktorý sa obetoval za hriechy sveta? Najprv by človek musel uveriť, že je hriešny, musel by byť prestrašený zo svojho hriechu, aby potom chcel to, že by mu bolo odpustené skrze Spasiteľa, ktorý tu na zemi žil pred 2000 rokmi? Je možné, aby človek popremýšľal nad touto pravdou a prijal ju vo svojom srdci? Pavol je nekompromisný keď píše: Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou. (1. Korinťanom 1:18). Pavol tu píše, že telesným ľuďom ktorí hynú, je slovo o Kristovi a Jeho kríži bláznovstvom!

Môže telesný človek, ktorému zvesť o kríži príde smiešna, prehodnotiť svoj stav a obrátiť sa k Bohu a Jeho slovu? Pavol to skúšal v Aténach, kde bolo centrum filozofie, teda centrum pohanstva. Pavla pozorne počúvali, pokiaľ nezačal hovoriť o vzkriesení Krista. Ešte pokiaľ Pavol hovoril o Stvoriteľovi a Jeho diele, nechali Pavla rozprávať. Ale zvesť o kríži, o mŕtvom Boho-človeku ktorý ožil, to považovali za nezmysel a preto hovorili: Čože to chce ten žvatláč povedať? A iní zase: Zdá sa byť zvestovateľom cudzích bohov. (Skutky 17:18). Ale keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, jedni sa posmievali, a druhí povedali: Vypočujeme ťa o tom aj po druhé. (Skutky 17:32).

No Pavlova misia v Aténach neskončila fiaskom. Pozrime o pár veršov ďalej: No, niektorí mužovia sa pripojili k nemu a uverili, medzi ktorými bol aj Dionýzius Areopagský aj žena, menom Damaris, a iní s nimi. (Skutky 17:34).

Musíme si tu položiť otázku. Ako je to možné, že niektorí sa posmievali a neuverili Pavlovi, no našli sa aj takí, ktorí uverili Pavlovi, jeho slovu o Bohu a obrátili sa? Čo bolo na jedných lepšie ako na druhých? Veď Božie slovo hovorí, že bez počutia Písma nikto nehľadá Boha. Tu ale počulo rovnako Božie slovo skrze Pavla množstvo ľudí. Niektorí odchádzajú, iní sa posmievajú, ale sú aj takí, ktorí uveria. Čo bolo v nich dobrého, že uverili?! Mnoho ľudí by povedalo, že správne rozhodnutie, že svojou slobodnou vôľou sa správne rozhodli. Ale Písmo to takto nevidí. Keď čítame, ako Pavol kázal pohanom Božie slovo a tí uverili, Písmo nám hovorí toto: Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali slovo Pánovo, a uverili všetci, koľko ich bolo odriadených do večného života. (Skutky 13:48). Kto uveril v slovo Pánovo? Všetci tí, koľko ich bolo odriadených do večného života. V evanjelickom preklade je to preložené takto: Keď to počuli pohania, zaradovali sa, velebili slovo Pánovo a uverili všetci, ktorí boli určení na večný život. (Skutky 13:48). Teda ktorí uverili? Tí, ktorí boli na to určení!

Mnohým ľuďom, ktorí sa príliš nezaujímajú o Boha a Jeho slovo, pritom by čítali tento text môže napadnúť, že je to Boh, ktorý určil ľudí, ktorí uveria v Krista. Pozrime sa do Písma, že to tak skutočne je. V skutkoch apoštolov čítame: chválili Boha a boli obľúbení u všetkého ľudu. A Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení. (Skutky 2:47). Pán pridával zachránených! Nie človek sa obracal k Bohu, ale bol to Boh, ktorý pridával ľudí k viere. Môže teda viera závisieť len a výhradne na Bohu?

Milosťou ste spasení, hovorí Pavol a dodáva: Ale ak milosťou, vtedy už nie zo skutkov, pretože milosť by už nebola milosťou. A jestli zo skutkov, nie je to už milosť, pretože skutok už nie je skutkom. (Rimanom 11:5-6). Čo je to milosť? Je to udelenie slobody niekomu, kto si ju vôbec ničím nezaslúžil. Ako keby malo v jeden deň byť popravených 1000 väzňov, no prišiel by kráľ a určil by sto ľudí, ktorí by dostali milosť a okamžitú slobodu. Božia milosť je presne takáto. My sme ako tí väzni a plne si zasluhujeme smrť a večné zatratenie bez milosti. Ale Boh sa zmiloval a určil, ktorí budú zachránení skrze Krista, ktorí uveria v Neho.

Ak by sme do toho zamontovali slobodnú vôľu, vyzeralo by to smiešne. Keby spomenutý kráľ dal milosť tým sto ľuďom, ale oni by povedali - daj nám čas na premyslenie, my sa musíme rozhodnúť, či túto milosť prijmeme. Kráľ by asi nevychádzal z údivu nad bláznovstvom tohto ľudu. No ešte smiešnejšie by vyzerala požiadavka ostatných 900 ľudí, ktorí milosť nedostali. Oni by kráľovi zase povedali - my sa rozhodneme, či tvoju milosť prijmeme. Napriek tomu, že im nikto túto milosť nedal, oni sa chcú rozhodnúť, či ju prijmú. Žiaľ, takto dnes premýšľa väčšina kresťanov keď si myslia, že to boli oni, kto sa rozhodli pre Boha. Na tom by ešte nebolo nič tragického, horšie je na tom to, že väčšina kresťanstva sú telesní ľudia, ktorí chodia do kostola, no Boha nepoznajú, nehľadajú Ho, nepýtajú sa po Ňom a aj ich život nie je odlišný od života pohanov. Oni veria v boha, ktorého si sami vytvorili vo svojej mysli, ktorého im vykresloval nejaký zlý teológ, systém alebo cirkev. V podstate títo ľudia sú pohania a i keď javia známky zbožnosti, mocného Boha, Tvorcu, Spasiteľa, Toho - ktorý si vyvolil svoj ľud - neprijímajú a nechcú o Ňom počuť. Nemajú Božiu milosť a preto konajú zo svojej samospravodlivosti, svojich skutkov, svojich výkonov, ale zo skutkov nebude ospravedlnený nikto - hovorí Písmo.

Čo hovorí Ježiš? Nie vy ste si mňa vyvolili, ale ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste vy išli a niesli ovocie, a vaše ovocie aby zostávalo, aby, za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dal vám. (Ján 15:16). Nie učeníci si vybrali Ježiša, ale Ježiš si vybral ich. Taktiež nám Písmo hovorí: V tomto je láska: nie že by sme my boli milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna jako smierenie za naše hriechy. (1. Jánov 4:10). V nás nie je nič, čím by sme mohli Boha spoznávať, hľadať, nieto sa ešte s ním zhovárať v modlitbe, chváliť Ho a uctievať, či milovať. Bol to Boh, ktorý si zamiloval nás a dal nám milosť. Veď Pavol jasne hovorí, že ak by spása bola zo skutkov, už to nie je milosť.

Má právo Boh na to, že si niekoho vyvolí a iného nie? Plné právo. Prečo? Pretože my všetci sme zločinci a Boh nie je povinný žiadnemu zločincovi darovať spasenie. Ako padlým anjelom nedal vôbec žiadnu milosť, pritom zostal svätý, spravodlivý a láskavý, tak mohol učiniť aj padlému človekovi. Naša spravodlivosť voči Bohu je tak hriechom narušená, že buď Boha poprieme, alebo obviníme z nespravodlivosti, pretože sme nezakúsili aký dobrý je Pán. Keby nás dnes Boh poslal do horúcich pekiel bez akejkoľvek milosti, celé nebo sa bude radovať nad Jeho svätým rozhodnutím, pretože my vieme konať iba sebecké a zlé veci vo svojom živote. Ale celé nebo žasne nad tým, že tento spravodlivý Boh dal človekovi milosť, dokonca v tom najdrahšom čo mal - vo svojom Synovi. Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení, ale človek spasený nechce byť - ani jeden.

Kristus a Jeho kríž je pre človeka bláznovstvo, hlúposť, naivita. Preto celá spása zostala ležať na pleciach Boha. Prečo sa Boh nerozhodol zachrániť všetkých ľudí bez rozdielu? Nevieme! Boh nám zjavil iba nepatrnú časť samého seba v Písme, no mnohé veci sú pred nami skryté. Písmo nám hovorí, že Boh je nemenný v každom ohľade. Určite budete súhlasiť s tým, že Boh je spravodlivý a nedá sa podplatiť, ale už menej budete súhlasiť s tým, že Boh sa rozhodol darovať iba určitým ľuďom spásu a iným nie. Prečo? My veriaci máme v tomto obrovskú istotu, pretože máme Boha ktorý vie čo robí, ktorý zavŕši svoje dielo. On ešte pred založením sveta vedel o každom jednom človeku a už vtedy v jeho mysli bola záchrana pre určitých ľudí, z Jeho láskavého rozhodnutia. Mal Boh právo všetkých ľudí zatratiť? Plné právo, ale On daroval určitým ľuďom spásu, pretože je dobrý. Pohan v tomto vidí obrovskú krivdu a nespravodlivosť, Boha popiera, nenávidí Ho a aj keď sa mu dostane nejaký útržok do ucha, vidí Boha iba ako tyrana. Ale Boh každého volá, aby sa dal zachrániť a bolo mnoho zatvrdnutých ateistov, ktorí odmietali Boha, hľadali dôkazy o Jeho neexistencii, až napokon kapitulovali a obrátili sa. Z ľudského pohľadu by sa nám mohlo zdať, že to boli oni kto sa rozhodli pre Boha, no z Božieho pohľadu to bol Boh, ktorý ich povolal k viere - nie na základe ich dobrých vlastností ale preto, lebo sa tak rozhodol ešte pred založením sveta. Potom Boh v čase poslal svojho Syna na svet, aby dal ľuďom možnosť spásy skrze Jeho smrť na kríži a napokon poslal svojho Ducha Svätého, ktorý by človeka ku Kristovi a Jeho vykupiteľského diela pritiahol. Bez Ducha nikto ku Kristovi nepríde, aj keď Boh chce, aby ľudia prišli sami a nechali sa sami zachrániť. Tu je účinná práca celej Božej Trojice v čase a už Augustín toto správne rozpoznal v čase, kedy cirkev tieto veci strácala z obzoru, čím začala blúdiť. Prvotná cirkev brala ako samozrejmosť to, že je to Boh, kto dáva spásu, kto si vyberá, kto si vyvolí človeka. Pavol o tom ani nemusel diskutovať, pre jeho listy je toto základ evanjelia, teda základ milosti.

Vieme však to, že Boh dal ľuďom všetky prostriedky k tomu, aby sa ľudia rozhodli sami zo seba a preto Písmo učí aj tú druhú stránku veci - máš Boha hľadať, spoznávať a prijať. Veď Boh hovorí, že kto príde ku Kristovi, toho nevyženie, ale ho láskavo prijme. Boh nemá záľubu v smrti bezbožníka, on sa nekochá v tom, že ľudia neustále od Neho utekajú, popierajú Ho a nenávidia. No Boh uplatňuje jak milosť, tak aj spravodlivosť. Preto tento svätý Boh, ktorého nedokážeme svojim rozumom pochopiť ustanovil, že On dá milosť niektorým ľuďom, aby boli spasení, aby sa obrátili. Pavol to dobre vie a preto píše: Boh hovorí v Mojžišovi: Zmilujem sa, nad kým sa zmilujem a zľutujem sa, nad kým sa zľutujem. (Rimanom 9:15). Pre Boha by bolo jednoduchšie to, keby mal na zemi rozumných ľudí, ktorí použijú svoj rozum a prijmú Jeho Syna, ktorý sa za nich obetoval. Nemusel by v Písme potom hovoriť takéto tvrdé slová na našu adresu. Ak by sme my ľudia mali čo i len kúsok dobra v sebe, čo i len kúsok súdnosti, čo i len kúsok múdrosti, ktorá by nás priviedla ku kríži, Boh by mal ľahkú úlohu. Ale na zemi sa nikto nikdy nenarodil tak, žeby sa rozhodol Boha hľadať, že by Boha miloval bez toho, aby ho najprv musel milovať Boh. Preto: Tak tedy nie je to vecou toho, kto chce, ani toho, kto beží, ale vecou Boha, ktorý sa zmilováva. (Rimanom 9:16).

Spása nie je v našich rukách,my sme plne odkázaní na Boha. Na druhej strane, Ježiš klope každému človekovi na srdce, aby mu ho otvoril. A opäť a opäť mu ho otvorí iba ten, koho na to Boh určil. Ostatní ľudia milujú hriech, milujú zlé veci a svätosť sa im hnusí.

Príklad toho, ako sa Boh zmiloval nad človekom je Lýdia zo skutkov apoštolov. Čítame tam: A počúvala nejaká žena, menom Lydia, ktorá predávala purpur, z mesta Tyatír, bojaca sa Boha, ktorej Pán otvoril srdce, aby pozorovala na to, čo hovoril Pavel. (Skutky 16:14). Lýdia počúvala Pavla, počúvala Božie slovo. Ale ako uverila? Tak, že jej Pán otvoril srdce. Nie ona sa rozhodla zo svojej skazenej slobodnej vôle, ale bol to Boh, kto Lýdii otvoril srdce. Potom ako jej to Boh učinil, urobila pokánie, vyznala vieru, dala sa pokrstiť a stala sa nasledovníkom Krista. Nie naopak!

Veď Ježiš hovorí: Nikto nemôže prijsť ku mne, keby ho nepritiahol Otec, ktorý ma poslal, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (Ján 6:44). Nikto nemôže prísť ku Kristovi, keby ho nepritiahol Otec. A znovu platí, že Boh by bol rád, keby mal na zemi mysliacich ľudí, ale ľudia sú tak skazení hriechom, že tento hriech milujú a Boha nenávidia, preto je spása na Bohu.

Prečo Peter uveril, že Ježiš je Boží Syn - Kristus? Mohli by sme povedať, že to bolo preto, lebo to rozpoznal, ale Biblia nám dáva ranu kladivom keď hovorí: Ježiš sa ich spýtal: A vy čo hovoríte, že kto som ja? A Šimon Peter odpovedal a riekol: Ty si Kristus, Syn živého Boha! A Ježiš odpovedal a riekol mu: Blahoslavený si Šimone, synu Jonášov, lebo telo a krv ti toho nezjavily, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. (Matúš 16:15-17). Vidíme jasne v tomto verši, že nie Peter rozpoznal v Kristovi Boha, ale mu to zjavil Otec Boh, ktorý je Duch a otvoril Petrovi oči a srdce. Nebolo to rozhodnutie Petra, ale rozhodnutie Boha.

Otázka teda znie - obrátil som sa k Bohu sám zo svojej vôle, alebo to bol Boh ktorý mi otvoril srdce, daroval mi vieru a to preto, lebo sa tak rozhodol na základe o ktorom nemám ani len tušenia? Spurgeon sa pýtal sám seba takéto otázky:

Bol som to ja, kto sa rozhodol kde sa narodím, alebo Boh? Boh ma mohol postaviť do rodiny afrického šamana a nikdy by som nepočul evanjelium a tak zomrel vo svojich hriechoch. Bol som to ja, kto sa rozhodol, ktorým rodičom sa narodím? Mohol som sa narodiť v rodine opilca, alebo prostitútky, ale Boh ma povolal do rodiny viery. Bol som to ja, kto sa rozhodol pre čas kedy sa narodím, aké budem mať pohlavie? Určite nie! Ako si teda môžem myslieť, že som sa sám rozhodol pre vieru, keď človek nemá moc nad tým, aby sa obrátil sám, aby sa znovu sám Duchovne znovuzrodil?! Ó aká pýcha bdie v človeku.

V Izraeli si vážili bohatých ľudí, pretože vedeli, že aj bohatstvo je od Boha. Bohatý bol Abrahám, Jákob, Jozef, Dávid a mnoho ďalších. Keď prišiel bohatý mládenec k Ježišovi, mal predať majetok, on však odišiel smutný, Ježiš hovorí: Ameň vám hovorím, že bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva. A zase vám hovorím, že ľahšie je veľblúdovi prejsť cez ihelné ucho než bohatému vojsť do kráľovstva Božieho. (Matúš 19:23-24).

Toto bol pre učeníkov totálny šok. Oni si mysleli, že bohatí ľudia sú Bohom vyvolení a Boh ich už tu na zemi zahŕňa svojou láskou. Ale Ježiš im hovorí úplne protiklad toho, čo od malička počúvali v synagógach. Tak sa učeníci prestrašene medzi sebou pýtajú: kto teda môže byť spasený? Ježiš im odpovedal: U ľudí je to nemožné, ale u Boha je všetko možné. (Matúš 19:26). Vidíme tu jasnú Ježišovu odpoveď - u ľudí je nemožné aby boli sami od seba spasení! Je to na Bohu.

My nemáme Boha, ktorý by sa rozhodoval v čase a riešil situácie ako to robíme my v našich životoch. My máme Boha, ktorý o všetkom vedel, všetko naplánoval a všetko napokon bude slúžiť dobrému. Boh je nemenný a pevný, On je mimo čas a vstupuje do ktoréhokoľvek časového obdobia akoby do prítomnosti. Toto naša ľudská myseľ nedokáže pochopiť, čo ešte pochopiť to, že Boh všetko vedel, každý jeden detail, ktorý sa udeje na zemi počas celej existencie ľudstva. O čo viac môžeme žasnúť nad tým, že Boh nenecháva plynúť dejiny bez toho, že by o nich nevedel. On do nich zasahuje a napráva mnohé škody, ktoré by sme my ľudia napáchali. Jób hovorí: Viem, že môžeš všetko, a že ti nemôže byť prekazený niktorý úmysel. (Jób 42:2). Boh hovorí o sebe: Ja, ja som Hospodin, a niet spasiteľa krome mňa. Ja oznamujem, zachraňujem a ohlasujem, a nieto medzi vami cudzieho boha, ktorý by to bol vykonal, a vy ste mojimi svedkami, hovorí Hospodin, a ja som silný Bôh. Aj od tohoto dňa som ja ten istý, a nieto nikoho, kto by vytrhol z mojej ruky; keď konám niečo, kto ju odvráti? (Izaiáš 43:11-13).

Boh má svoj plán s celým ľudstvom, s celou históriou. Naša skazená prirodzenosť nemôže Boha vystihnúť, ťažko chápe Jeho spravodlivosť a to aj preto, lebo seba samých pasujeme za spravodlivých, čo je prvotriedna lož a tak nemôžeme vidieť skutočnú spravodlivosť. Jedného dňa nám budú veci zjavené, prečo Boh konal tak ako konal a budeme prekvapení. Boh hovorí: Pamätajte na predošlé veci, dávne od veku, že ja som silný Bôh, a nie je viacej nijakého Boha, ani nieto podobného mne, ktorý oznamujem od počiatku to, čo bude na koniec, a od pradávna veci, ktoré sa ešte nestaly, ktorý hovorím: Moja rada stojí, a činím všetko, čo sa mi len ľúbi, (Izaiáš 46:9-10).

Je to Boh ktorý všetko stanovil a určil a nie je nikto v celom vesmíre, kto by mohol povedať, že Boh konal nespravodlivo, ani nie je sila ktorá by Mu určila, ako čo má urobiť, alebo by mu Jeho zámer mohla prekaziť. Ak by bol náš Boh nespravodlivý, beda nám všetkým. Ak by bol nemenný - nemohli by sme sa spoliehať na Jeho spásu, ktorú nám dal ako dar. Akú rolu hrá naša hriechom poznačená slobodná vôľa, v rozhodnutí sa pre Tohto Mocného Tvorcu?! Bez Boha nič o sebe nevieme, nie ešte aby sme vedeli o Ňom. Je to Boh ktorý si vyvolil: Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri podľa tela, nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil; (1. Korinťanom 1:26-27).

Koľko mocných ľudí dnes zbrojí proti Bohu? Koľko vedcov svoje objavy, ktoré ukazujú na Boha, prenášajú na náhodu, ktorá prakticky v tomto svete neexistuje. Koľko politikov, mocností sveta, ľudí ktorí majú moc, pod palcom médiá, noviny, TV, rádio, sa posmieva Bohu a myslí si, že Boh neexistuje. Boh ale hovorí, že nie múdrych si Boh vyvolil, nie tých, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku, nie takých, ktorí si založia ateistické fóra a weby, kde prezentujú iba to, že majú hlavu na krku - teda že neveria v Boha, čo je ich prirodzenosť. Boh si vyvolil slabých, nevýrazných, bezmocných, pokorených, aby vysmial tých silných. Veď nikto neodíde ku bránam smrti ako dav, ale každý človek sa ukáže pred smrťou sám a holý ako Adam pred pádom. Sám budeš prekračovať bránu smrti a sám za seba budeš stáť pred strašným spravodlivým súdom Toho, ktorému všetko patrí - celý vesmír. Nebudeš členom ateistického krúžku, ani členom humanistov, darwinistov, skeptikov - sám odídeš do brán smrti - sám za seba, zo svojimi hriechmi, zo svojim zle prežitým životom, ktorý bol plný tvojich vlastných neprávostí a vín. Počujte, bratia moji milovaní: či Boh tých, čo sú v očiach sveta chudobní, nevyvolil, aby boli bohatí vo viere a dedičia kráľovstva zasľúbeného tým, čo Ho milujú? (Jakub 2:5).

Boh si vybral, vyvolil a mal na to právo. Poznám mnoho kresťanov, ktorí túto myšlienku zavrhujú, i keď sa s ňou stretávajú v Písme na každom kroku. Boh nám musí dať svojho Ducha, svoju milosť, my musíme potom pod ťarchou milosti rezignovať, pokoriť sa pred Bohom a uznať všetky Jeho diela ktoré vykonal. Ako poznáme Boha v ktorého veríme? Alebo veríme Boha svojich predstáv, ako nám ho vykreslili iní ľudia? Boh Písma je Bohom obrovskej moci, majestátu a obdivu. Zároveň je strašným Bohom spravodlivosti a súdu nad neprávosťou, do ktorej patríme aj my ľudia. Nechajme ešte hovoriť Božie slovo.

Ježiš sa modlí arcipastiersku modlitbu takto: Zjavil som Tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Boli Tvoji a mne si ich dal, a zachovali Tvoje slovo. (Ján 17:6). Komu zjavil Božie meno Ježiš? Tým, ktorých mu dal Boh zo sveta. Nie tých, ktorí sa pre Neho rozhodli. Ježiš neprosí za všetkých ľudí, ale iba za tých, ktorých mu Otec Boh dal: Ja za nich prosím, nie za svet prosím, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú Tvoji. (Ján 17:9). Ježiš končí túto modlitbu takto: Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou, kde som ja, a videli moju slávu, ktorú si mi dal, pretože si ma miloval ešte pred založením sveta. Spravodlivý Otče, svet Ťa nepoznal, ale ja som Ťa poznal, aj títo poznali, že si ma Ty poslal. Oznámil som im Tvoje meno, a ešte oznámim, aby láska, ktorou si ma miloval, bola v nich a aby som ja bol v nich. (Ján 17:24-26). Tým, ktorým dal Boh vieru, spoznali Boha, ale svet Boha nepozná.

A nielen to, ale aj keď Rebeka bola tehotná od jedného (muža), Izáka, nášho otca, a keď sa jej ešte nenarodili (synovia), ani nespravili nič dobré ani zlé, aby zostala v platnosti rada Božia, tá podľa vyvolenia (Rimanom 9:10-11). V tomto verši vidíme jasne Božie vyvolenie, ktoré je dané od počiatku sveta. Rebeke sa narodili dvaja synovia, ešte nevykonali nič - ani dobré, ani zlé, ale aby zostala rada Božia - jeho nariadenie, ktoré predom stanovil - a závislá od Toho, ktorý povoláva, a nie od skutkov, bolo jej povedané: Starší bude slúžiť mladšiemu, (Rimanom 9:12). Boh ustanovil ešte pred počiatkom sveta, že starší syn Ezav, bude slúžiť mladšiemu Jakobovi. Prečo? Aby zostalo v platnosti večné Božie rozhodnutie. Vieme o tom povedať niečo viac, rozumieme týmto Božím cestám? Nerozumieme, ale vierou prijímame a žasneme nad Bohom našim Tvorcom a Jeho cestami, ktoré ďaleko prevyšujú naše cesty.

Čo hovorí Pavol o sebe? Že to bolo jeho rozhodnutie, nasledovať Krista, keď predtým Kristovcov prenasledoval? Ale keď Tomu (Bohu), ktorý ma od života matky vyvolil a milostivo povolal, zaľúbilo sa vyjaviť vo mne svojho Syna, aby som hlásal radostnú zvesť o Ňom medzi pohanmi, ani chvíľu som sa neradil s telom a krvou. (Galaťanom 1:15-16). Pavol berie vyvolenie Bohom ako normálnu vec, všetky jeho listy sa nesú v tomto duchu a ani nemá potrebu vysvetľovať, prečo tak Boh koná a berie to automaticky.

Veď ešte pred stvorením sveta vyvolil si nás (Boh) v Ňom (v Kristovi), aby sme boli svätí a bez úhony pred Ním, keď nás z lásky podľa milostivej rady svojej vôle predurčil byť Mu synmi skrze Ježiša Krista (Efezanom 1:4-5). Pred stvorením sveta Boh predurčil k viere.

Akú rolu hrá slobodná vôľa v oblasti rozhodovania sa pre Boha? Žiadnu. Augustín vo svojom diele napísal: Samotná milosť, dobré skutky aj viera, všetko existuje len vďaka Božiemu daru a jeho pomoci. Je Boh, ktorý robí v nás to, čo dobré robíme; všetko naše závisí od neho. Do páde Adama, Boh mohol nechať ľudstvo napospas zatrateniu, ale jeho nezaslúžené milosrdenstvo dáva spásu, bez zásluhy (bez skutkov, zo svojej spravodlivosti).

Na koncile v Efeze cirkev prijala toto ako pravdu a odsúdila Pelagiána ako heretika za to, že učil spásu zo skutkov. Táto istá cirkev po reformácii na Tridenstskom koncile v Európe prehlásila, že kto by učil spasenie z viery a milosti Božej, nech je prekliaty. Ako hlboko sa táto lož, ktorú satan zasial do cirkvi, zakorenila v srdciach mnohých ľudí a táto lož sa dodnes vyučuje v jednotlivých zboroch.

Tí, ktorí Boha milujú, činia to preto, lebo Boh im zasial vieru do srdca, lebo to bol Boh, ktorý si ich vyvolil k svojmu dielu. Boh však nikomu nepovie nie, ak Ho bude človek hľadať celým svojim bytím, až napokon prijme úžasné pravdy, ktoré sa človeku zdajú najprv nepríjemné preto, lebo ešte neskúmal Boha, aký skutočne je, skrze Božieho Ducha. Každý kresťan si prešiel tým, že nemohol najprv prehltnúť tieto hlboké pravdy o vyvolení Bohom a búril sa proti nim. Ale keď kapituloval pred touto pravdou, stalo sa to preto, lebo sa úplne pokoril pred Bohom a vyznal Jeho majestát - Jedine Bohu Patrí Sláva.

Evanjelium hlásajme však v Duchu Písma, aby sa každý človek pokoril pred Bohom, išiel pod kríž milosti a vyznal že je hriešnik, ktorý smeruje do večnej záhuby. Spurgeon to vystihol tak, že je záhrada, ktorá má vchod, kde nad týmto vchodom je nápis: vstúp do tejto záhrady, ktorá je určená pre hriešnikov. Mnoho ľudí tam nevstúpi, pretože si myslia, že nie sú na tom až tak zle. Mnoho hriešnikov sa tam tiež neodhodlá, pretože nemajú istotu, či by ich tam prijali a tak chodia každý deň okolo bez toho, aby sa odhodlali prekročiť prah. Napokon tam vstúpi hriešnik s tým, že chce mať odpustené viny a keď je už dnu, pozrie na nápis nad bránou z druhej strany, kde je napísané: vitaj, môj vyvolený.

Písmo pozná obe stránky veci. Apeluje na ľudskú zodpovednosť, no zároveň sa musí stať rada, ktorú Boh ustanovil ešte v čase, kedy tu nič nebolo. My ako ľudia máme hľadať Boha, zhovárať sa s Ním v modlitbe, dôverovať mu vo svojom živote, pretože On je to, kto náš život riadi a dáva nám dobré dary aby sme nezahynuli. Máme Ho uctievať, rozjímať nad Ním, dať sa presvietiť evanjeliom, ktoré máme ďalej zvestovať, pretože Boh má svoj ľud všade po svete a má ešte mnoho tých, ktorí zatiaľ spia vo svojich hriechoch a Boha nepoznajú ani poznať nechcú, aby im On otvoril skrze naše kázanie oči a uši. Kiež by aj toto zamyslenie Boh použil k tomu, aby ďalšieho hriešnika priviedol ku spáse...

Boh ospravedlňuje bezbožného - druhý diel

2013-11-10T07:03:58Z

Je to pravda, že Pán Ježiš hľadá a spasí to, čo je stratené. Svojou obeťou zmieril skutočných hriešnikov s Bohom. Vždy sa veľmi teším, keď stretnem ľudí, ktorí sa nazývajú „biednymi hriešnikmi" nielen preto, že je to vo zvyku. Rád by som sa aj celú noc rozprával s tým, kto sa úprimne považuje za hriešnika. Náš Pán Ježiš nezomrel za hriechy, ktoré si namýšľame. Krv Jeho srdca bola vyliata, aby zmyla tmavé škvrny, ktoré nemôže odstrániť žiadny iný prostriedok. Ježiš Kristus prišiel pre toho, kto je čierny od hriechov.

Raz kázal jeden evanjelista na text: „Sekera je už priložená na korene stromov" (Mt 3, 10). Jeden z jeho poslucháčov mu na konci povedal: „Človek by si mohol myslieť, že ste hovorili ku zločincom. Toto ste mali kázať v okresnom väzení." „Ó, nie," odpovedal rečník, „vo väzení by som nekázal na tento text, ale na slovo: Je to verná reč a zaslúži si, aby ju všetci prijali: Ježiš Kristus prišiel na svet, aby spasil hriešnikov" (ITim 1, 15).

Tak je to, lebo zákon je tu pre samospravodlivých, aby sa pokorili. Evanjelium platí zase pre stratených, aby už nemuseli dlhšie zúfať. Ak si myslíš, že nie si stratený, čo potom chceš so Spasiteľom? Má ísť pastier za tými, ktorí chcú ísť sami? Má gazdiná zametať svoj dom a hľadať mince, ktoré jej nevypadli z peňaženky? Medicína je tu predsa pre chorých, vzkriesenie pre mŕtvych, odpustenie pre vinníkov, oslobodenie pre poviazaných a len slepým môže byť darované svetlo očí.
Existencia Spasiteľa, Jeho smrť na kríži a radostné posolstvo o odpustení má zmysel preto, že ľudia sú vinní a zaslúžili si odsúdenie. Hriešnik je príčina, pre ktorú existuje evanjelium. Ak si nehodný a zaslúžil by si si peklo a trest, potom je evanjelium tebe určené, pripravené a zvestované: „Boh ospravedlňuje bezbožných.” Rád by som toto celkom vysvetlil. Dúfam, že sa mi to už trochu podarilo. Nech je však toto posolstvo akokoľvek jasné, len Pán Boh môže spôsobiť, že ho človek skutočne pochopí a prijme.

Bohom prebudený človek sa najprv čuduje, že je tu naozaj záchrana pre neho strateného a hriešneho. Myslí si, že sa musí kajať, aby ju dosiahol, že pokánie je časťou spasenia. Hovorí: „Ale ja musím byť taký a taký" - to áno, ale má byť taký a stať sa takým v dôsledku záchrany. Spasenie mu je darované skôr, ako vykázal nejaké výsledky zo spasenia. Je mu udelené už vtedy, keď pre neho platí len označenie: bezbožný. Ničím iným nie je, keď k nemu prichádza Božie evanjelium, aby ho ospravedlnilo. Preto prosím všetkých, ktorí nemajú na sebe nič dobré, ktorí sa boja, že sa nemôžu absolútne ničím preukázať, čo by ich mohlo Bohu odporučiť, aby pevne verili, že náš milostivý Boh je schopný a ochotný ich prijať bez akéhokoľvek odporučenia a zásluh a okamžite im odpustiť. Nie preto, že sú dobrí, ale preto, že On je dobrý. Pán Boh necháva svietiť slnko na zlých práve tak ako na dobrých. Dáva úrodné časy, dážď a svit slnka aj najbezbožnejším národom. Ba aj Sodoma mala Jeho slnko a Gomora Jeho rosu.

Milý čitateľ, Božia milosť presahuje naše chápanie. Ako je vysoko nebo nad zemou, tak vysoko sú Božie myšlienky nad našimi myšlienkami. V Ňom je odpustenie. Pán Ježiš Kristus prišiel na svet, aby zachránil hriešnika. Omilostenie je tu pre vinníkov. Nepokúšaj sa okrášliť a urobiť sa iným, akým skutočne si, ale poď taký, aký si k Tomu, ktorý ospravedlňuje bezbožných!

Raz maľoval jeden umelec časť mesta. Chcel na obraz pojať vtedy dobre známe postavy mesta. Bol to napríklad zametač ulíc, neučesaný, roztrhaný a špinavý, ktorého dobre poznali všetci obyvatelia. Maliar mu jedného dňa povedal: „Dobre ti zaplatím, ak prídeš ku mne a necháš sa namaľovať." Na druhé ráno sa zametač objavil, ale maliar ho musel poslať preč, pretože si umyl svoju tvár, učesal sa a obliekol si nedeľné šaty. Bol potrebný len ako žobrák, nie upravený.

Pán Boh ťa prijme vtedy, keď prídeš ako hriešnik. Nečakaj, kým sa polepšíš, ale poď hneď a nechaj sa zachrániť. „Boh ospravedlňuje bezbožných" - toto zasľúbenie platí aj pre teba, v tejto chvíli, tam, kde sa teraz nachádzaš. Poď vo svojom všednom odeve! Poď k svojmu nebeskému Otcovi so všetkými svojimi hriechmi a hriešnosťou. Poď k Pánu Ježišovi taký, aký si, malomocný, špinavý, nahý, neschopný žiť ani zomrieť. Poď, aj keď patríš k vyvrheľom ľudstva, aj keď už možno len čakáš na smrť. Poď aj keby ťa ťažilo zúfalstvo. Poď a pros Pána Ježiša, aby ospravedlnil ešte jedného bezbožného. On to urobí! Lebo Božia milosť je tu pre takých ľudí, ako si ty. Už to mocnejšie ani neviem vyjadriť. Pán Boh si sám dáva ten milostiplný titul: „Ten, ktorý ospravedlňuje bezbožných." Ospravedlňuje tých, ktorí sú bezbožní a stará sa o nich. Nie je to úžasné posolstvo pre teba?

Boh ospravedlňuje bezbožného - prvý diel

2013-11-03T13:42:45Z

Jeden z najväčších kazateľov Charles Spurgeon, nám zanechal malú knihu, kde vysvetlil jednoduchým spôsobom evanjelium. Tento kazateľ pritiahol za života tisíce ľudí ku Kristovi aj vďaka tomu, že nekázal len za stenami chrámov a zborov, ale chodil medzi ľudí, do hostincov, na námestia, kde sa postavil a v Duchu Božom kázal Krista. Spurgeon po Pavlovi patrí k najväčším šíriteľom Božieho slova medzi ľuďmi, ktorého si Boh použil v tomto svete bez Boha.

Zbor v ktorom Spurgeon pôsobil mal pri jeho príchode 300 členov, keď Spurgeon končil, tento istý zbor dosahoval takmer 30 000 členov s tým, že Božie slovo sa kázalo na etapy, aby všetci počuli zvesť evanjelia.

Boh ospravedlňuje bezbožného - Prvý diel:

Pavel píše v liste Rimanom 4, 5: „Ale tomu, kto nekoná skutky, no verí v Toho, kto ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera započíta za spravodlivosť." Dávaj pozor na slová: „Kto ospravedlňuje bezbožného." Pre mňa sú to zvláštne slová. Nežasneš nad tým, že je niečo také v Biblii? Poznám ľudí, ktorí nemajú radi posolstvo o kríži a vyčítajú Bohu, že zachraňuje zlých a prijíma hriešnikov. V našom texte sa otvorene hovorí, že je to tak. Boh sa sám označuje za Toho, „kto ospravedlňuje bezbožného". Ospravedlňuje nespravodlivých, odpúšťa hodným trestu a venuje svoju priazeň tým, ktorí toho nie sú hodní.

Možno si myslíš, že spása je pre dobrých ľudí, Božia milosť pre čistých a svätých, ktorí sú bez hriechu. Predstavoval si si, že Boh ťa odmení, ak budeš vynikajúcim človekom. Pretože nie si hodný, myslíš si, že nemáš žiadnu možnosť dosiahnuť Božiu priazeň. Nie si prekvapený, že tu stojí: „Ktorý ospravedlňuje bezbožného"? Mňa to udivuje. Hoci dobre poznám veľkolepú Božiu milosť, neprestávam nad tým žasnúť. Je to jednoducho neuveriteľné, že svätý Boh ospravedlňuje nesvätého človeka. Sami radi zdôrazňujeme, akí sme vzácni a myslíme si, že na nás musí byť niečo dobré. Pána Boha však neoklameme. On vie, že na nás nie je nič dobré.

V Písme svätom čítame: „Nieto spravodlivého, niet ani jedného" (Rim 3, 10). „Všetka naša spravodlivosť bola ako poškvrnené rúcho" (Iz 64, 5).

Pán Ježiš prišiel na svet, aby nás urobil spravodlivými. Čestný obhajca si vždy želá, aby obhájil nevinného a zbavil ho obžaloby, ak bola proti nemu falošne vznesená. Každý zástupca by mal zjednávať právo nevinnému. Nemal by zakrývať vinníka. Zázrak ospravedniť vinníka môže urobiť len Pán Boh. On je neobmedzený Pán, ktorého spravodlivosť nemá hraníc a vie, že na zemi nieje človek, ktorý je bez hriechu. Preto vo svojej moci a vo svojej nádhernej a nevýslovnej láske ospravedlňuje bezbožného. Pán Boh našiel prostriedok a cestu, aby bezbožný mohol pred Ním obstáť.

Ježiš Kristus prišiel na svet, aby zachránil hriešnikov! To je niečo prekvapujúce. Tí, ktorí to s radosťou zakúsili, žasnú nad tým. Pre mňa je to dodnes ten najväčší div, že Boh ospravedlnil práve mňa! Cítim, že bez všemocnej Božej lásky som celkom nehodný, skazený a hriešny. Verím, že som ospravedlnený skrze Pána Ježiša Krista a že som Božím dieťaťom a spoludedičom Kristovým. Aj keď som patril k najviac hriešnym ľuďom, stal som sa milovaným dieťaťom. Kto by nad tým nežasol? Všimni si, prosím, aké je evanjelium potrebné pre teba a pre mňa. Boh ospravedlňuje bezbožných a môže ospravedlniť aj teba.

Ak ešte nie si obrátený, žil si doteraz bez Boha, bol si opakom bohabojného, tak si bol a si bezbožný. Nenavštevoval si bohoslužby, ale pohŕdal si Božím dňom, Božím domom a slovom - to dokazuje, že si bezbožný. Možno si spochybňoval Božiu existenciu a otvorene si to aj vyslovoval. Žiješ na tejto krásnej zemi, ktorá je plná znakov Božej prítomnosti a po celú dobu si zatváral oči pred jasnými dôkazmi Jeho moci. Žiješ, akoby nebolo Boha, a veľmi rád by si dokázal, že On skutočne nie je. Už si si dávno zvykol na tento stav a Pána Boha nie je možné nájsť v tvojom živote. Keď ťa teda nazvú bezbožným, je to práve také priliehavé, ako keď sa o mori povie, že je slané.

Možno si iný, ako som to práve znázornil. Zúčastňoval si sa pravidelne cirkevných podujatí, ale tvoje srdce nebolo pri tom; v skutočnosti si bol bezbožný. Hoci si sa stále znova stretával s Božím ľudom, nestretol si Boha samého. Spieval si spoločne v cirkevnom spevokole, ale neoslavoval si Pána svojím srdcom. Žil si bez toho, aby si vo svojom srdci niesol nejakú stopu Božej lásky, alebo že by si dbal na Božie prikázania. Potom patríš práve ty k ľuďom, pre ktorých platí toto radostné posolstvo, že Boh „ospravedlňuje bezbožného”.

Je to úžasné, ako sa toto posolstvo hodí pre teba. Veľmi by som chcel, aby si prijal toto evanjelium! Ak si chápavý a rozumný človek, musíš si všimnúť mimoriadnu Božiu milosť, ktorá sa stará o ľudí, ako si ty a priznáš: „Keď On ospravedlňuje bezbožných, prečo nie aj mňa, a to teraz hneď?" Božia spása musí platiť tým, ktorí si ju nezaslúžia a nie sú na ňu pripravení. Je pochopiteľné, že sa táto myšlienka nachádza v Biblii. Lebo len tí potrebujú byť ospravedlnení, ktorí nemajú vlastnú spravodlivosť. Ten, kto je dokonale spravodlivý, nepotrebuje ospravedlnenie.

Ak si myslíš, že si dobre plníš svoje povinnosti a že nebo ti má byť zaviazané vďakou, že nepotrebuješ Spasiteľa a Jeho milosť, že vlastne nepotrebuješ ospravedlnenie, potom sa ti tento text bude zdať nudný a nezaujímavý. Ak si skutočne taký sebavedomý a pyšný, potom ma na okamih počúvaj. Istotne zahynieš, tak ako že žiješ. Ty spravodlivý človeče, ktorý si si svoju spravodlivosť vydobyl sám, buď si podvedený, alebo si podvodník. Lebo Biblia nemôže klamať, hovorí celkom jasne: „Nieto spravodlivého, niet ani jedného" (Rim 3, 10). Samospravodlivým nemôžem hlásať evanjelium - Ježiš Kristus neprišiel volať spravodlivých, oni by k Nemu predsa neprišli! Prosím ťa, aby si tak dlho skúmal svoju vlastnú spravodlivosť, až spoznáš, aký je to klam. Nemá ani spolovice také trvanie ako pavučina. Vzdaj sa ho a utekaj od neho!

Milý čitateľ, len takí ľudia potrebujú ospravedlnenie, ktorí sami pred sebou nie sú spravodliví. Pre tých je niečo pripravené, ktorých Kristus ospravedlní pred Božou súdnou stolicou. Spoľahni sa na to, že Pán Ježiš učinil všetko, čo bolo potrebné! Ospravedlniť toho, kto už je spravodlivý, to nie je úloha pre Boha - to by bola práca pre blázna. Opravedlniť však bezbožného, to je dielo pre bezmedznú lásku a milosť. Ospravedlniť bezbožných - to je div, ktorý je hodný Boha.

Keby bol na svete taký lekár, ktorý by mal vynikajúce lieky, ku komu by sme ho poslali? K úplne zdravým, ktorým absolútne nič nechýba? Určite nie! Keby sme ho zaviedli tam, kde nie sú žiadni chorí, cítil by sa tam zbytočný. „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí" (Mt 9, 12). Je jasné, že tie veľkolepé lieky milosti a vykúpenia sú len pre takých, ktorých duše sú choré? Nemôžu byť určené pre zdravých, lebo pre tých by boli bez úžitku. Ak cítiš, že si duchovne chorý, tvoj Lekár je už tu. Ak ťa tvoje hriechy celkom zničili, tak si to práve ty, pre ktorého je pripravené spasenie. Boh lásky mal na zreteli práve ľudí ako si ty, keď sa rozhodol dať ti milosť.

Predstav si, že by sa nejaký veľkomyseľný muž rozhodol odpustiť dlh všetkým svojim dlžníkom. Týkalo by sa to prirodzene iba tých, ktorí mu niečo dlhujú. Jeden by mu dlhoval tisíc pfundov, iný päťdesiat. Každý by potreboval len potvrdiť svoj dlhopis a bol by oslobodený od záväzku. Ale ani ten veľkodušný muž by nemohol odpustiť dlh tomu, kto mu nič nedlhoval. Ani Božia všemohúcnosť nemôže odpustiť, kde nie je žiadny hriech. Milosť platí len vinníkom. Odpustenie je len pre hriešnikov. Bolo by bláznivé povedať, že sa má odpustiť tým, ktorí nepotrebujú odpustenie a že len tým sa má prepáčiť, ktorí neurobili nič nesprávne. Myslíš, že musíš zahynúť pretože si hriešnik? Práve naopak, práve preto môžeš byť zachránený! Pretože sa spoznávaš ako hriešnik, chcel by som ťa povzbudiť, aby si veril, že milosť je určená pre teba.

Návštevy hrobov

2013-11-01T06:16:39Z

Na hroboch v žltých svetieľkach, tancujú ohníky sviečok, ktoré ľudia zapálili pri spomienkach na ľudí, ktorí im boli blízky, ktorí boli ich rodinami, ich priateľmi. Táto tradícia prekračuje kresťanstvo, keď už pohanské národy si takto podobne uctievali svojich zosnulých. No aspoň raz sa človek v roku zastaví a premýšľa o svojej existencii. Dnes tu leží v hrobe niekto známy, koho sme dôverne poznali, a zajtra tam bude ležať i naše bezduché mŕtve telo. Naša pýcha pri spomienke na vlastnú smrť, je zalezená niekde v kúte pretože vie, že smrť raz príde na sto percent ku každému z nás. Boh nám však povedal, že smrť je iba brána do večného života. Tu na zemi sa Boh stará o každého človeka rovnako, napriek nevere ľudstva. Tu ešte nie je oddelenosť Boha od človeka v plnej sile. Boh sa stará o ľudí, ich potreby, ich prežitie, ich zabezpečenie.

Boh, ktorý je v nebesiach, svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravedlivých aj na nespravedlivých. (Matúš 5:45).

Ako často počúvame ľudí tohto pominuteľného sveta hovoriť, že lepšie je byť v pekle - tam bude dobrá hudba, sex a alkohol. Ako si ľudia zľahčujú tie najzavážnejšie veci. Neuvedomujú si to, že i keď Boha zavrhujú, On sa tu ešte počas ich života o nich láskavo stará. Ako hovorí Pavol Grékom: Boh, ktorý v pominulých pokoleniach nechal všetkých pohanov chodiť po ich cestách, hoci sa aj nenechal bez osvedčenia, ale činil dobre, dával vám z neba dažde a úrodné časy a naplňoval vás pokrmom a potešením. (Skutky 14:16-17).

Ale čo po smrti? Stojíš nad hrobom svojho zosnulého a nazdávaš sa, že tvoj príbuzný je teraz v nevedomosti, vo večnej neexistencii, alebo na nejakom krásnom mieste, azda v samotnom raji?! Smrť je bránou do večného života - ale do akého večného života? Boh nám hovorí, že sú dve miesta, kde bude človek prebývať - miesto kde prebýva Boh, alebo miesto kde Boh nikdy nevstúpi. Tu v tomto živote Boh je s nami a dáva nám napriek našej nevere dobré veci, dažde, potraviny, napĺňa nás potešením ako hovorí Pavol. Ale ak bude človek od Boha navždy oddelený, nedostane nič - vôbec nič, iba ak nespravodlivosť, krutosť, nenávisť, závisť, vraždy, zločiny. Na tejto zemi poznáme tieto veci, ale Boh nedopúšťa ich plnú silu prejavu a dáva človeku aj lásku, odpustenie, prácu, rodinu, deti, vnúčatá. No tam kde Boh nie je, zostane iba to zlé, to strašné čoho sa človek desí. Nemusíš tomu veriť - na tom vôbec nezáleží. Ak človek neverí pravde, nezáleží na tom v čo verí, pravda vždy zostane pravdou.

Dnes ľudia chodia na hroby a spomínajú, mnohí si z návštev hrobov urobili ezoterické upokojenie pri sviečkach, iní zase veria poverám, skúmajú staré obrady pohanských predkov, a sú aj takzvaní kresťania, ktorí týmto návštevám venujú nadmiernu pozornosť. Čo hovorí o tomto všetkom Boh v ľudskom tele - Ježiš Kristus?

A iný z jeho učeníkov mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať svojho otca. Ale Ježiš mu povedal: Poď za mnou a nechaj, nech mŕtvi pochovajú svojich mŕtvych. (Matúš 8:21-22).

Pre Ježiša je človek ktorý zomrel mŕtvy a už sa nedá s tým nič robiť. Ľudia si vymysleli viery v rôzne očistenia po smrti, keď tento život prežijú bez Boha a po smrti sa budú venovať duchovnému životu, čo je viera falošná. Ale Ježiš vždy prekvapí, niekedy svojou tvrdosťou. Tu nám Ježiš hovorí, že keď človek zomrie, nič sa nezmení na tom, či je v kráľovstve Božom, alebo je v kráľovstve večného zatratenia. Už nič nezmeníme tým, keby sme sa modlili za mŕtvych, keby sme mali rôzne zádušné rituály, ktoré vychádzajú z pohanstva. Človek má na svoje rozhodnutie vymedzený čas - svoj život. Keď sa počas tohto života zle rozhodol, keď si zapchával uši pred evanjeliom, keď si zatvrdzoval viac a viac svoje srdce, nepomôže mu nič ak zomrie, čím si svoj čas vyčerpal.

Ježiš nám tu však hovorí aj o mŕtvych, ktorí žijú. Kto sú títo mŕtvi, ktorí majú pochovať svojich mŕtvych? Sú to azda nejakí zombíci? Odpoveď nám vždy dá Boh vo svojom slove a pozrime sa, ako nám to Pavol vyložil vo svojom liste: Aj vás, ktorí ste boli mŕtvi vo svojich previneniach a vo svojich hriechoch, v ktorých ste kedysi chodili podľa veku tohoto sveta, podľa kniežaťa mocností povetria, ducha to, ktorý teraz pôsobí v synoch neposlušnosti, medzi ktorými sme kedysi aj my všetci obcovali v žiadostiach svojho tela robiac to, čo sa zachcievalo telu a mysliam, a boli sme prírodou deťmi hnevu jako aj ostatní. (Efezanom 2:1-3).

Boli sme mŕtvi vo svojich previneniach. Chodili sme podľa tohto sveta, počúvali sme knieža tohto sveta, ktorý v nás spôsoboval neposlušnosť k Bohu. Boli sme otrokmi telesnosti, otrokmi materiálneho sveta. Toto sú znaky mŕtveho človeka, ktorý žije iba pre pominuteľný materializmus, ktorý na duchovné Božie veci nemyslí a preto je mŕtvy už teraz, v tomto pominuteľnom tele. Ježiš hovorí, aby mŕtvi pochovali mŕtvych - aby ľudia ktorí sa živia iba telom a týmto skazeným svetom, pochovali takých istých ľudí, ktorí ich predišli. Tí ktorí ich predišli už sú v temnosti večného zatratenia a tí mŕtvi ktorí navonok ešte žijú, sú vo svojich hriechoch už teraz mŕtvi, smerujú na to isté miesto bez Boha a Jeho požehnania.

Ako môže človek ožiť? Tak že sa bude venovať ezoterike, okultizmu, buddhizmu, alebo bude skákať bungee jumping, skákať na skateboarde, surfovať na vlnách, zdolávať najvyššie hory?Mohlo by sa na prvý pohľad zdať, že takýto človek si užíva život viac ako tí ostatní, ale Ježiš nám hovorí, že sa musíme znovu narodiť aby sme ožili. Čo to znamená znovu sa narodiť? Narodiť sa duchovne. Ako? Keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás (Boh) oživil s Kristom - milosťou ste spasení - (Efezanom 2:5). Ako sa teda človek môže znovu narodiť? Skrze Krista.

Prebuď sa ty, kto spíš, a vstaň z mŕtvych, a bude ti svietiť Kristus. (Efezanom 5:14).

Dá sa to napísať ešte jasnejšie? Človek je mŕtvy pre svoju tmu ktorú žije, pre svoje hriechy ktoré pácha. Ale Ježiš nám hovorí o novom narodení, kedy už v tomto živote uvidíme Jeho kráľovstvo, Jeho slávu, podobne tak tomu bude aj po fyzickej smrti, po prechode cez bránu smrti, k životu večnému. Ježiš chce, aby sme mali život plný a aby sme ho mali hojne. My ale taký život nechceme, my chceme náš život, ktorý zapácha mŕtvolami. Chceme si žiť vo tme, vo svojich hriechoch a previneniach, ktoré nás oddeľujú od zdroja života.

I vás, ktorí ste boli mŕtvi v hriechoch a v neobrezanosti svojho tela, spolu oživil s ním darujúc vám z milosti všetky hriechy, vymažúc písmo, napísané proti nám, záležajúce v rôznych nariadeniach, ktoré bolo proti nám, a vzal ho z prostredku pribijúc ho na kríž a odzbrojac kniežatstvá a vrchnosti vystavil ich verejne na odiv víťazosláviac nad nimi v ňom. (Kolosanom 2:13-15).

Ak dnes človeče ideš na hroby s tým, že nevieš čo bude s tebou, keď tvoje telo bude podobne onedlho ležať v hrobe tak vedz, že máš výber dvoch ciest. Môžeš sa pozrieť na zdroj života - Krista, ktorý ťa obživí k večnému životu už tu na zemi. Alebo môžeš ísť ako mŕtvy človek, ktorý pochoval podobne mŕtveho človeka pre jeho hriechy.

A iný z jeho učeníkov mu povedal: Pane, dovoľ mi najprv odísť a pochovať svojho otca. Ale Ježiš mu povedal: Poď za mnou a nechaj, nech mŕtvi pochovajú svojich mŕtvych. (Matúš 8:21-22).

Ježiš ťa volá aby si vyšiel zo svojej zapáchajúcej miestnosti a vydal sa za ním. Máš obrazne zanechať pohreb svojho príbuzného, ak tento príbuzný žil svetským životom a upieral oči iba pre materializmus. Ježiš ťa volá, aby si sa obrátil ku Nemu, ako k jedinému zdroju života, ako k prameňu, kde vyviera živá voda.

Ak budeš v týchto dňoch stáť nad hrobom tak si nemysli, že v ňom nebudeš ležať?! Otázka zostáva, čo s tvojou duchovnou bytosťou? Prekročením brán smrti sa končí aj tvoj čas milosti, kedy si sa mohol rozhodnúť - žiť večný život pri zdroji tohto života, alebo žiť večný život oddelený od zdroja života?!

Prebuď sa ty, kto spíš, a vstaň z mŕtvych, a bude ti svietiť Kristus. (Efezanom 5:14).

Oslava Boha - Tvorcu vesmíru

2013-10-27T13:48:14Z

Pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im (ľuďom) zjavné, pretože im to Bôh zjavil. Lebo jeho, len smyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky. (Rimanom 1:19-20).

Boh sa nám zjavil skrze prírodu, vesmír, svet. Pohan sa kochá v prírode, dokonca ju nazve matkou, nikdy ho však nenapadne to, že by oslavoval Toho, kto túto prírodu nielen stvoril, ale ju aj múdro dodnes riadi - Boha. Dokonca blázon človek zašiel až tak ďaleko, že odmietol inteligenciu v prírode. Namiesto toho sám seba presviedča o tom, že toto geniálne dielo vzniklo náhodou, procesom miliónov rokov, vzniklo len tak výbuchom - deštrukciou. Ako ďaleko sú blázni schopní zájsť.

Pretože poznajúc Boha neoslavovali ho jako Boha ani mu neďakovali, ale zmárniveli vo svojich myšlienkach, a zatemnilo sa ich nerozumné srdce, hovoriac o sebe, že sú múdri, stali sa bláznami (Rimanom 1:21-22).

Keď si veriaci človek číta knihy ktoré sa tvária múdro a vedecky, musí sa nad nimi iba pousmiať a brať to všetko ako rozprávky, čo v konečnom dôsledku rozprávky aj naozaj sú. Dnešné vedecké teórie ohľadom stvorenia sú podobné sci-fi knihám a knihám s tématikou fantasy. A ľudia dnes milujú fantasy, milujú fantasy mimozemských civilizácií, UFO, pradávnych civilizácií a taktiež fantasy o deštrukčnom výbuchu, ako vzniku legendami opradenej dnešnej civilizácii.

Keď sa pozrieme dnes na vesmír, ktorý veda objavila, musíme nad Stvoriteľom iba žasnúť. Aký obrovský kolos Boh stvoril je nepochopiteľné. Vykonal to aj preto, aby sme žasli nad Jeho majestátom, Jeho mocou a silou. Naša zem je iba bodka z pohľadu slnka a slnko z okraja mliečnej dráhy sotva vidno. No ani mliečna dráha nie je nejako veľká v porovnaní z inými galaxiami ktorých je nespočet. Boh sa k tomuto dielu priznáva hneď na počiatku Biblie. Jóba sa Boh pýta:

Kde si bol, keď som kládol základy zeme? Povedz niečo rozumné, ak vieš!

Otázka na ktorú nikto nevie dať odpoveď. Dnešná veda dokáže pozorovať iba prítomné procesy. Všetky vedecké poznatky ktoré sa týkajú minulosti a zvlášť ďalekej minulosti, už nespadajú do oblasti vedy, ale viery. Je to viera v teórie, že takto to azda mohlo byť. Ale Boh bol na počiatku a preto sa pýta človeka: Kde si bol, keď som kládol základy zeme?

Človek aby Boha poprel, vymyslel si teórie ako by to mohlo byť, ako to pravdepodobne bolo, ale keďže nikto nebol na počiatku, nie je to možné nijako vyskúmať. Existujú názory že tu boli magnetické polia, okolo ktorých sa nabaľoval hviezdny prach, alebo iné teórie a rozprávky, ale Boh je múdry konštruktér vesmíru aj našej planéty a tak pokračuje v otázkach:

Ty iste vieš, kto jej určil rozmery a kto roztiahol nad ňou merací pás! Na aký základ boli spustené jej piliere a kto položil jej uholný kameň vtedy, keď ranné hviezdy zvučne plesali a jasali všetci nebešťania? (Jób 38:4-7).

Boh prehovára ku nám ďalej, prehovára k vedcom tejto doby, všetkým skeptikom a dáva im jednoduché otázky a chce jednoduché odpovede.

Kto uzavrel more bránami, keď vyrazilo prúdom z lona hlbiny, keď som mu oblaky dal za odev a hustú mrákavu za plienky, keď som mu vyznačil medze a položil závoru i bránu? Vtedy som povedal: Až potiaľ môžeš ísť, a nie ďalej, tu sa zlomí pýcha tvojich vĺn. (Jób 38:8-11).

My skúmame vesmír, galaxie, minulosť a pritom nepoznáme ani vlastnú planétu. Boh sa nás pýta:

Prenikol si už k prameňom mora a poprechádzal si sa po dne prahlbiny? (Jób 38:16).

A čo duchovný svet? Kde sme v poznaní duchovného sveta tak, ako to Boh opisuje vo svojom slove?

Odhalili sa ti brány smrti a videl si vráta veľkej temnoty? (Jób 38:17). Kadiaľ vedie cesta k obydliu svetla a kde má svoje miesto tma, aby si ju zavrátil do jej medzí a poznal chodník k jej domu? (Jób 38:19-20).

Žasnime ďalej nad veľkoleposťou Boha, ktorý stvoril všetko okolo nás.

Môžeš ty zviazať hviezdy Plejád, alebo rozviazať zväzky Oriona? (Jób 38:31). Ty vyšleš blesky, aby šli a povedali ti: Ajhľa, tu sme? (Jób 38:35).

BOH A JEHO VEĽKOSŤ

Boha je možné spoznať z toho čo stvoril. Dnes žasneme aj vďaka vede nad tým, že jedna jediná bunka, je zložitejšia ako miliónové mesto. Ako múdro Boh vymyslel kolobeh vody, aké je to inteligentné, keď rastliny prijímajú dusík, vypúšťajú kyslík, ktorý my ľudia potrebujeme k životu. Aký úžas je nad tým, že Boh nám vložil do hlavy ucho, ktoré počuje a rozpoznáva zvuky, oko ktoré vidí, jazyk ktorý vie chutnať, nos ktorý dokáže rozpoznať vône. Kráľ Dávid ktorý Boha poznal ako Stvoriteľa a žasol nad ním, hovorí hlúpym ľuďom, ktorí si mysleli že Boh ich azda nevidí a nepočuje: Či nepočuje Ten, ktorý vám vsadil ucho? Či nevidí Ten, ktorý oko utvoril? (Žalmy 94:9).

Ako môžeme žasnúť nad tým, keď nám Boh hovorí, že pozná všetky časy - minulé, prítomné aj tie budúce. Boh vedel o každom človeku skôr, ako sa narodil. Boh je mimo čas a môže vstúpiť do budúcnosti tak, ako aj do minulosti. Dávid hovorí: Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom živote Ty si ma utkal. (Žalmy 139:13).

Bol to Boh, kto ťa stvoril v lone matky, kto ti vdýchol život, kto sa o teba stará, aj keď Ním opovrhuješ. Jeremiáš hovorí: Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa... (Jeremiáš 1:5).

Boh vedel o tebe skôr, ako stvoril tento svet, ako sa narodili tvoji rodičia. Vedel o všetkom skôr, ako sa to stalo a aj preto nám zanechal vo svojom slove proroctvá o budúcnosti. Boh stvoril obrovský vesmír mamutích rozmerov, stvoril galaxie, planéty, rastliny, vody, moria, pevniny, zvieratá, človeka, zmysly, rozum, bunky, orgány. Aké hlúpe je poprieť tohto Tvorcu a povedať - to sa všetko stalo len tak.
Naopak, aké veľkolepé je v srdci všetko toto pochopiť a obdivovať Božie zázračné diela. My nedokážeme preletieť ani medzi dvomi planétami naše slnečnej sústavy, nieto ešte ísť niekam na okraj mliečnej dráhy a Boh toto všetko stvoril a obopína to, aby to ako obrovské dielo ukazovalo na Neho. Aká hlúposť kvitne v človeku, ktorý nie je v tomto vesmíre veľký ani ako milióntina z makového zrnka, keď to všetko poprie, pritom Boh mu do srdca vložil poznanie Boha.

Dávid padá do prachu pred týmto Bohom a hovorí: Keď hľadím na Tvoje nebesá, na dielo Tvojich prstov, na mesiac a hviezdy, ktoré si upevnil: Čo je človek, že naň pamätáš? A čo syn človečí, že sa ho ujímaš? (Žalmy 8:4-5).

Pre Boha by mal byť človek nepodstatný, mal by byť iba vzbúrenec, ktorý poprel Boha a žije si svoj bezuzdný sebecký život. Boh by nás mal nechať, nech si prežijeme svoje bezbožné životy a všetci bez rozdielu pôjdeme do večného zatratenia - duchovnej večnej smrti. Tento obrovský Boh, ktorý obopína celý vesmír, ktorý svojim slovom ho udržuje a spravuje, by mal človeka odignorovať a nechať ho napospas svojmu údelu. Jeden verš je takto v Písme aj smerovaný, keď Izaiáš hovorí: Všetky národy sú pred Ním ako nič, úplne nič neznamenajú pre Neho. (Izaiáš 40:17).

Toto by bol správny a opodstatnený postoj Boha ku človeku - nič pre Neho neznamenáme. Ale Boh ku nám vysiela nepochopiteľnú lásku a chce sa nás ujať.

Dávid vidí svoju mizernosť a pýta sa: Ó Hospodine, čo je človek, že sa k nemu priznávaš? Čo dieťa človeka, že si ho vážiš? (Žalmy 144:3). Dávid vidí človeka iba ako nepodstatný tieň, ktorý tu na chvíľu je a potom zmizne: Človek je podobný vánku, jeho dni sú ako letiaci tieň. (Žalmy 144:4).

Boh by nemusel pre človeka ani len pohnúť prstom. Má na to plné právo, pretože človek je ako zlý vírus v jeho prekrásnom vesmíre, ktorý ničí a požiera vlastnú planétu ako kobylka. Boh by mal zatriasť zemou a človeka v nej zahubiť. Ale my čítame neskutočné veci v Božom slove. Boh nechce aby človek zahynul a ponúka mu záchranu - spásu. Urobí to tak, že tento obrovský a mocný Boh sa narodí v tele človeka, poníži sa na úroveň skazeného ľudstva, vyučí ľudstvo o sebe samom, aký Boh vlastne je a sám seba zmarí na kríži, aby tam zaplatiť dlh človeka voči Všemocnému Bohu. Smrť ktorú sme mali my podstúpiť ako hriešni ľudia, podstupuje Boží Syn za nás a ponúka nám spasenie. V Písme čítame neuveriteľnú vec: Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho. (Ján 3:16).

Boh chce za svoje ťažko vydobyté výkupné na Golgotskom kríži iba jedno - vieru v Boha, v Jeho Syna. Kto uverí, nezahynie. Boh dáva človeku spásu zdarma vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Nie je to úžasné? Je! Ale čo sa nestane. Túto spásu človek neprijíma! Človek je tak hlúpy tvor, tak bláznivé stvorenie, že nechce byť zachránený.

Pavol hovorí, že rozjímaním môžeme Boha spoznať z jeho stvorenstva. Môžeme vidieť ten kolos vesmíru, planéty, galaxie, rastliny, zvieratá, padanie listov na jeseň, keď príroda ide odpočívať, kde tieto listy budú múdro použité ako hnojivo pre pôdu. Môžeme vidieť geniálny organizmus človeka, jeho myslenie, jeho premýšľanie, jeho štruktúru, jeho posun vpred, čo všetko toto je malým odrazom samotného Tvorcu. Ráno keď sa človek zobudí a svieti slnko, môže žasnúť nad tým, ako Boh vytvoril nielen veľký vesmír, ale aj krásny vesmír, krásne ráno, trblietajúcu rosu na zelenej tráve, jemný vánok ktorý toto všetko osúša, spev vtákov, odraz slnka na hladine rieky či jazera, vodu, dážď, rastliny, ovocie. Aké úžasné dielo máme každým dňom pred sebou a my ako blázni hľadíme do seba a svojich názorov a svojho vnútorného myslenia, kde je kráľom naše ja.

Keď sa človek zamyslí nad tým, ako Boh koná, aký je mocný, aké geniálne veci stvoril v prírode a v človeku, mal by sa pýtať ako Dávid - kto som ja Pane, že sa ku mne skláňaš a dávaš mi dokonca spásu? Ako je to možné že Ty, veľký Kráľ sveta a vesmíru, si sa uponížil tak, že si prišiel ako chudobný tesár do nášho skazeného sveta? Ako je to možné, že Ty Veľký Kráľ, si sa nechal za nás popraviť, aby sme my boli s Bohom zmierení?

Ak premýšľame nad všetkým týmto, ako je to možné, že keď vidíme takúto veľkoleposť Boha, nedávame mu takmer nič. Možno ideme raz za týždeň do kostola, alebo mu venujeme minútu modlitby, ale tento Boh urobil pre nás všetko, obklopil nás všetkým a dal ukázal nám lásku a to tak, že poslal Ježiša Krista ako nášho vykupiteľa. Nemal by človek padnúť pred Bohom do prachu a zveriť mu svoj život plne a úplne? Boh vie o vás všetko, vie presný dátum kedy zomriete, koľko detí budete mať, ako budú vyzerať, ako sa budú volať, aké šťastie či nešťastie vás postihne, či budete alebo nebudete spasení, pretože možno spásu tvrdohlavo odmietate. Boha nič neprekvapí. Ako je to možné, že tento Boh nás tak veľmi miluje a dáva nám lásku, ktorú nám pozemskí rodičia dať nemohli, pretože tá láska bola zahalená hriechom.?! Hľadáme lásku u svojich rodičov, partnerov, priateľov, ale tí nás často sklamú. Nie tak Boh - on nám dáva svoju lásku, zaodieva nás svojou spravodlivosťou napriek tomu, že sme to my, kto Boha zrádza. Ako je to možné, že tento svet Boha odmieta, aj keď tento Boh človekovi dal toľko dobrých darov, stará sa o každého ako dobrý rodič, napriek jeho nevere. Rozjímať o Bohu je nad naše zmysly.

Dávid poznal Boha, pretože rozjímal nad Jeho dielami, nad Jeho vesmírom. Už toto v ňom vzbudzovalo údiv a úctu. Už diela Božích rúk v Dávidovi vzbudzovali obdiv, nieto ešte to, že tento Boh sa skláňa k makovému zrnku ktoré sa volá človek. Aj preto Pavol hovorí vo svojom liste, že nikto nemá výhovorky na poslednom súde, keby sa chcel vyhovoriť na to, že o Bohu nič nevedel. Pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im (ľuďom) zjavné, pretože im to Bôh zjavil. Lebo jeho, len smyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky. (Rimanom 1:19-20).

Zlodej Zacheus na strome

2013-10-18T10:20:55Z

A hľa, bol tam nejaký muž, menom Zacheus, a to bol nadcolný a bol bohatý. (Lukáš 19:2).

Zacheus bol zlodej, okrádal ľudí na daniach. Ale kto z nás nie je zlodej? Každý niečo ukradol v živote. Zacheus sa na svojom povolaní obohatil - bol bohatý. Poznáme to dnes z politiky, kde sa dá obohatiť aj inak ako sedením v parlamente.

Ale toto funguje aj na nižších postoj. Pamätám si časy, kedy vedúci ktorý sa dostal na post z bežného pracovníka, si začal privyrábať na blokoch od nafty. Koľko ľudí si zarábalo tak, že predávali software či filmy, nelegálnym spôsobom. Tu ukazujem aj na seba. Zacheus nie je nikomu v roli colníka vzdialený. Zacheus som ja, si ty. Každý kto kradol a obohacoval sa podvodmi, je Zacheusom. Ako nespravodlivý človek Zacheusa hneď odsúdime aj preto, lebo sami seba pasujeme za lepších. Ale keď nás presvieti Boží Duch skrze Božie slovo spoznáme, že sme všetci Zacheovia.

A žiadal si vidieť Ježiša, kto je. Ale nemohol ho vidieť pre zástup, pretože bol malej postavy. (Lukáš 19:3).

Tento Zacheus bol na tom lepšie ako mnoho iných ľudí. Počul o Ježišovi, vedel že Ježiš očisťuje ľudí nielen od chorôb, ale aj od hriechov. Zacheus mal v sebe nepokoj, podvedome ho niečo trápilo a keď počul o spravodlivom Ježišovi, žiadal si ho vidieť. Mal však problém - bol malej postavy a tak by cez dav Ježiša neuvidel.

Ako často sa s týmto stretneme ako noví kresťania. Chceme vidieť Ježiša jednoduchou vierou, ale máme pred sebou vysokých nábožných ľudí, cez ktorých Ho neuvidíme tak ľahko. Ako často nám títo nábožní ľudia zastierajú pohľad na Spasiteľa svoju výškou, ktorá sa meria dĺžkou koľko sú kresťanmi, ich vieroukou, ich názormi a pohľadmi na Krista, ich zásluhami, ich doktrínami. My chceme vidieť jednoduchou vierou Ježiša, ale najprv narazíme na dav nábožných veriacich ľudí, skrze ktorých Ho len tak ľahko neuvidíme. Oni stoja vpredu, oni majú prvé miesta v zhromaždeniach, oni vedia odpovedať na každú našu otázku. Ale pozrime čo Zacheus urobil.

A predbehol napred a vyšiel na planý fík, aby ho videl, lebo tade mal ísť. (Lukáš 19:4).

Zacheus vyliezol so svojou malou postavou na strom - fígovník. Nedbal na nábožných ľudí, ktorí na Ježiša čakali so svojou spravodlivosťou, so svojimi skúsenosťami, svojou nábožnosťou - on ich ignoroval a chcel vidieť Spasiteľa sám osobne, svojimi očami, nie cez oči doktrín a názorov iných.

Na druhej strane bol Zacheus na posmech. Ľudia sa mu určite posmievali a hovorili si: ,,pozrite na toho krpatého zlodeja! Boha sa nebojí, nezachováva Jeho príkazy, ale na Jeho Syna je zvedavý až tak, že vylezie na strom, aby bol na posmech celému mestu. Zlodej na strome chce vidieť Ježiša. Hanba mu!"

Tu je deliaca čiara medzi samospravodlivosťou a spravodlivosťou Božou. Ten vysoký dav chcel od Ježiša pochvalu za to, že milujú na oko Boha, že chodia na bohoslužby, že sa modlievajú, že Bohu obetujú príjemné obety, že dávajú desiatky. Oni samých seba pasujú do postavenia spravodlivých ľudí akoby bez hriechu. Nie tak Zacheus. Ten chudák je opovrhovaný celým mestom, je posmeškovaný za svoju malú postavu a teraz sa upínajú oči mesta na neho za to, že tento piatimužík sedí na strome aby videl Boha v ľudskom tele.

Dva typy ľudí - samospravodliví a posmeškujúci, naproti pokorenému hriešnemu Zacheovi. Klasická teológia o tomto príbehu hovorí, že kto chce spoznať Boha, musí sa pokoriť a to presne Zacheus urobil. Pokoril sa pred svetom, aby videl Spasiteľa. Nedbal na podpichovanie ľudí, na ich opovrhujúce pohľady keď bol na strome, na ich úškrnky a ukazovania prstom.

Mnoho ľudí tajne vyznávajú Krista, hanbia sa pred svetom, pred svojimi blížnymi. Alebo mnoho ľudí by aj prišli ku Kristovi, ale ich pýcha im to nedovolí - veď čo by si o mne pomyslelo moje okolie, keby som sa stal kresťanom?! Ale Zacheus bol a je veľký príklad pre nás všetkých, kedy naplnil to biblické - nebojte sa ľudí - Boha sa bojte. Veď ľudia vám môžu maximálne vziať iba tento pozemský život, ale Boh má moc vziať život večný.

Pozrime sa na Boha, ako On reaguje, aký je nevyspytateľný. Namiesto toho, aby pochválil tých zbožných ľudí ktorí sa tak veľmi v živote snažia a na spásu si nárokujú, On oslovil skrúšeného Zacheusa.

A jako prišiel Ježiš na to miesto, pozrel hore a povedal mu: Zachee, sídi rýchle dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome! (Lukáš 19:5).

Ježiš nielenže Zacheusa oslovil, On mu dokonca hovorí, že musí dnes u neho zostať a sám seba pozval do jeho domu. Ježiš videl do sŕdc ľudí a to Zacheovho bolo na tom najhoršie. Preto ku nemu prišiel ako lekár, keď bol Zacheus ranený svojou vlastnou hriešnosťou a skazenosťou.

Ako mnoho ľudí o sebe hovorí, že sú kresťania, že patria to takej a takej cirkvi, do takého a oného zboru, že zakúsili v živote mnoho vecí, že sa mnoho modlia, mnoho Bohu obetujú a nazdávajú sa, že Boh je z nich celý nadšený pre ich nasledovanie. Nárokujú si na spásu, pritom nevidia svoju vlastnú hriešnosť, svoj mizerný stav pred Bohom, netrápi ich to, že zostali trčať iba v akomsi povrchnom vzťahu k Stvoriteľovi, pritom si žijú svoje svetské bezbožné životy, kde sa na Boha absolútne nespoliehajú. Tento príbeh je podobný príbehu o spravodlivom farizejovi a publikánovi, kde sa zákonník modlil aký je spravodlivý a ďakoval Bohu že nie je taký ako tento publikán. Publikán sa bil v prsia a volal - buď milostivý mne hriešnemu. Publikán bol ospravedlnený, farizej však nebol.

Ako mnoho ľudí odchádza takto z tohto života, kde si myslia, že prežili celkom zbožný život, že sa pomodlili ráno a večer modlitbu (ak sa vôbec pomodlili), že chodili do chrámov a zborov, že konali mnoho skutkov, že konali, že robili, že konali, že pracovali - ale Písmo nám hovorí - ON - KRISTUS je hodný slávy, On je stredobodom všetkého. Celá naša spása stojí na Ňom, posvätenie stojí na Ňom, pretože všetko bolo Jemu dané pod nohy, skrze Neho, pre Neho, kvôli Nemu je všetko.

Zacheus pozerá na Krista, publikán pozerá na Krista, naproti tomu ľud Jericha pozerá na seba a svoje zásluhy, farizej pozerá na svoje skutky. Nábožný človek pozerá na svoje skutky, svoje chodenia do chrámu a na nich si zakladá, skrúšený hriešnik hodný opovrhnutia nemá čo Bohu dať a tak pozerá na Krista, hľadá ho na vysokom strome, pretože je malej postavy, malej viery, malých zásluh.

A Zacheus sa raduje z toho pozvania, kde nám tento príbeh ukazuje nezaslúženú spásu. Zacheus, ktorý si nezaslúžil ani len pohľad Boha, kde ho celé mesto odsúdilo, Boh sa práve ku nemu skláňa a daruje mu večnosť ktorú si vôbec nezaslúžil. Prečo? Pretože Zacheus bol v tomto meste jediný, kto nemal čo Bohu ponúknuť a prichádza s holými rukami. Ostatný ľud má plné ruky svojej spravodlivosti, ale Zacheus je duchovne úplne chudobný duchom. Je bohatý čo sa týka majetku, ale majetok je pominuteľná vec a Zacheus to tuší. Chce naplniť svoje vnútro, ktoré je úplne prázdne a bez života. Ježiš to vidí a chce u Zacheusa prebývať. Zacheovi sa mení život, jeho vnútro je naplnené a raduje sa:

A sišiel rýchle a prijal ho radujúc sa. (Lukáš 19:6).

Ako reaguje ten nábožný a spravodlivý ľud? Vidia v tom nespravodlivosť, sú prekvapení, sú nahnevaní a pobúrení. Presne tak, ako boli pobúrení farizeji preto, lebo Ježiš jedol s farizejmi a prostitútkami a ich spravodlivých si nevšímal. Všetky tie príbehy sa spájajú v jednom bode - musíš učiniť pokánie aby si prišiel k Bohu. Pokánie je zmena myslenia, pokánie je zmena k pokore, odhodenie svoje spravodlivosti pred Bohom, odhodenie svojich zásluh a vyznanie - Pane, ja ti nemám čo dať a ponúknuť, celá moja viera, celé moje náboženstvo je podobné náboženstvu farizejov, ktorí síce navonok vyzerajú pekne, ale sú ako obielené hroby, plní práchnivých kostí. Bohu nič nemôžete priniesť okrem jedného - svojej špiny, svojej skazenosti, svojho hriechu, svojich smetí. Toto jediné Boh prijme ako súčasť pokánia.

A títo navonok nábožní ľudkovia z Jericha, boli na tom podobne ako je aj dnes mnoho nábožných ľudí, ktorí si zakladajú sami na sebe a svojich výkonoch. Nehľadia na Boha, na Spasiteľa, ale hľadia na seba a to, čo pre Boha vykonali, ako keby Boh niečo potreboval. A preto ich reakcia je prirodzená z pohľadu ich nevedomosti a zaslepenosti samých sebou:

A vidiac to všetci reptali a hovorili: K hriešnemu človeku vošiel nocovať. (Lukáš 19:7).

Tu vidíme deliacu čiaru. My sme spravodliví, ale Ježiš išiel k hriešnemu človeku. Oni sami seba nevidia ako hriešnych a to je koniec. To je to najhoršie čo sa človeku môže v živote stať, keď sám seba vidí vcelku dobre a prijateľne. Boh nám hovorí vo svojom slove, že nikto nie je spravodlivý, nikto skutočne a naozaj nehľadá Boha. Ale ľudia sa nazdávajú, že svojimi mizernými výkonmi sa Bohu zapáčia. Boh naopak vie, že človek je neschopný zbaviť sa hriechu a preto ponúka spásu zdarma v Kristovi. Kristus má byť stredom veriaceho človeka, má byť jedinou vecou jeho skúmania a bádania. Ale ľudia sú zahltení sebou, svojimi starosťami, chorobami, problémami, svetom, televíziou, obchodnými centrami a na Boha nemajú čas, i keď prídu raz za týždeň do kostola alebo zboru, aby sa nepovedalo o nich niečo zlé. A div sa svete, Kristus k takýmto ľuďom neprichádza, ale prichádza k vrahovi, ktorý má na svedomí niekoľko vrážd, ktorý je tak zničený svojimi skutkami, až napokon vylezie na strom a hľadá Boha. Tak sa stáva predmetom výsmechu nábožných ľudí, no nie tak samotného Boha. Boh ku nemu prichádza a potešuje jeho dušu. Je to pre naše skazené srdce nepochopiteľné, že sme dokonca v stave, kedy odsúdime počínanie samotného Boha ako nespravodlivé.

Zacheus nachádza potešenie a Ježišovi hovorí:

A Zacheus si stal a povedal Pánovi: Hľa, polovicu svojho majetku, Pane, dávam chudobným a jestli som niekoho v niečom oklamal, vraciam štvornásobne. (Lukáš 19:8).

Po pokání, po hľadaní Boha, po tom ako Ho našiel, po tom ako Boh prichádza to jeho života, do jeho domu, je Zacheus posvätený samotným Bohom a jeho zmýšľanie sa zmenilo o 180 stupňov. Koľko ľudí si chce zaslúžiť spásu skutkami, pritom ešte neprijali Krista do svojho srdca, do svojho života, do svojho domu. Oni sa nazdávajú, že je veľa pre Boha pracovať, aby ich Boh potľapkal po pleci. Ale spása je o ničom odlišnom. Je to Boh ktorý prvý vstúpi do nášho života, až potom sa začneme meniť.

Ježiš hovorí, že kto neprichádza do ovčincami dverami, ale preskakuje ohradu, je zlodej a spásu si chce ukradnúť. O akých dverách to Ježiš hovorí? Ja som dvere - to je Ježišova odpoveď. Len Ježiš a Jeho zásluhy, Jeho spása, Jeho dielo na Golgote ťa môžu vpustiť do Jeho kráľovstva Božieho. Ale ak sa tam chceš dostať tak, že prelezieš plot, Ježiš ťa označuje za zlodeja. Je skutočne Boží Syn tými dverami ktorými vstupuješ do kráľovstva Božieho? Pretože o iných dverách Boh nehovorí. Naše cirkvi, naši svätí, naše učenia, naše doktríny, naše výkony - to všetko je pekné, ale ak nie je Ježiš stredom, uholným kameňom, skalou, všetky tieto veci sú iba smeti.

Na druhej strane ak sa Ježiš stane tvojim jediným stredom vesmíru, staneš sa Zacheom, ktorý začne naprávať svoj život posvätený samotným Bohom. Ani posvätenie nie je z nás, ale je prácou Boha.

A potom ti Boh dáva istotu spasenia už za života. Koľko ľudí si chce spasenie zaslúžiť, ale Boh dáva istotu spasenia už teraz a dnes. Aké nové učenie je toto pre mnohých, ktorí nevenujú pozornosť Bohu, ale venujú pozornosť svojmu spoločenstvu, ktoré ich formuje namiesto Boha a Jeho svätého Slova zapísaného v Biblii. Pretože záver tohto príbehu hovorí o istom spasení, ktoré už nebude vzaté naspäť, keď Ježiš hovorí:

A Ježiš mu povedal: Dnes sa dostalo spasenie tomuto domu, pretože je aj on synom Abrahámovým. (Lukáš 19:9).

Už dnes môže byť spasenie tvojim, už dnes sa môže dostať spaseniu tvojmu domu, už dnes sa môžeš stať pravým synom alebo dcérou Abrahámovou. Nie z telesnosti, ako si na to nárokovali Židia - potomkovia Abraháma podľa tela, ale vierou, podľa Ducha pravdy. Akou vierou? Vierou v Ježiša Krista. Pretože už nie je Žid, už nie je pohan, ale všetci sú v Kristovi.

Kiež by sme všetci boli takí féroví, takí priami, takí odvážni ako zlodej Zacheus. Nech je nám tento zlodej vzorom ale nezabúdajme, že aj Zacheus je iba predmetom Božej milosti. Boh je nad všetkým, Kristus dokonal svoje dielo na Golgote, tam vykríkol - dokonané, tam boli všetky hriechy tých ľudí zmazané, ktorí uverili v Krista. Aká malovernosť panuje v dnešných časoch, keď ľudia hovoria - ktovie čo bude po smrti? Ktovie či na spásu stačí Kristova obeť - ja si k tomu pridám ešte mnoho vlastných rituálov aby to bolo kompletné, ale ktovie či aj toto všetko bude postačovať? Toto je neviera v Božie slovo. Žalárnik sa pýta Pavla, čo má robiť aby bol spasený. Pavol odvracia jeho pohľad zameraný na seba, ku Kristovi - uver v Ježiša Krista a budeš spasený. Toto urobil Zacheus. Stačí uveriť. V čo uveriť? V Slovo ktoré nám Boh zanechal v Biblii - tam sa dočítaš o Kristovi, tam sa dočítaš o viere, Bohu, o Jeho spáse ktorá je tá najjednoduchšia vec na svete.

Boh alebo evolúcia?

2013-09-26T15:00:00Z

Známy evanjelizátor urobil rozhovory na ulici ohľadom evolúcie a Boha. Tu je video so slovenskými titulkami:

http://www.youtube.com/watch?v=rVU-2GEYcn4

Dávidova viera (Goliáš)

2013-09-17T17:40:32Z

Čo je to viera? Alebo, čo viera nie je? Viera nie je to, že veríme v existenciu Boha. Aj satan vie o existencii Boha, no preto ešte nie je zachránený. Taktiež na konciloch vzniklo vyznanie viery, kde človek ústami vyznáva Boha, Syna a Ducha svätého. Ani toto však nemusí byť viera, ak vyznávame ústami Boha, ale srdcom sme od Neho ďaleko. V Biblii máme mnoho príkladov čo je to viera a dnes sa pozrime na Dávida, ako išiel bojovať z Goliášom.

Na to riekol Dávid Filištínovi: Ty ideš ku mne s mečom, s kopijou a so štítom, ale ja idem k tebe v mene Hospodina Zástupov, v mene Boha vojsk Izraelových, ktorému si sa rúhal. (1. Samuelova 17:45).

Goliáš bol typický svetský človek, ktorý sa spoliehal sám na seba a svoju silu. My máme presne toto isté zmýšľanie. Celý život kráčame tak, ako keby sme mali moc a silu nad všetkým, čo sa nám prihodí. No príde prvá Božia skúška, kde hneď upadáme do zúfalstva a nevieme si rady.

Dávid zaháňal kameňmi z praku medveďov a levov, keď napadli jeho stádo. Dávid bol pastier a o svoje stádo sa vzorne staral a ochraňoval ho. Ak by bol svetským človekom, Goliášovi by pohrozil, že vezme kameň a trafí ho do hlavy, pretože takto dokáže skoliť aj medveďa. Spoliehal by sa na svoju silu a šikovnosť. No pozrime sa čo Dávid hovorí Goliášovi: Ale ja idem k tebe v mene Hospodina Zástupov, v mene Boha vojsk Izraelových, ktorému si sa rúhal.

Toto je viera, toto je plné spoľahnutie sa na Boha. Boh môže vykonať čokoľvek, môže dať víťazstvo niekomu, kto je outsider, môže zmeniť výsledky v športe. Dávid presne vedel a veril, že Boh má plnú moc nad všetkým, čo sa v živote ľudí odohráva a preto smelo vystúpil pred tohto obra a dokonca s istotou mu hovorí, že ide v mene Hospodina.

Keď Dávid prvýkrát počul, ako sa Goliáš naparuje, nahnevane sa opýtal: Lebo ktože je ten neobrezaný Filištín, že uvodí pohanu na vojská živého Boha? (1. Samuelova 17:26).

Všimnime sa Dávidovu vieru. Opovrhuje pohanom Goliášom, pretože hanil vojsko Boha, ktorý je živý. Dávid tu pôsobí nahnevane a aj preto sa Goliášovi postavil. Ostatní Izraeliti sa Goliáša báli. Napriek tomu, že poznali Boha, slúžili mu na bohoslužbách, no keď prišla na nich skúška, na Boha zabudli a báli sa viditeľného obra. No nie tak Dávid. Ten v mene Boha, ktorému slúži, vyšiel v ústrety Goliášovi, s absolútnou istotou vyhratého boja. Veď akoby mohol Boží bojovník prehrať so svetským človekom bez viery.

Dávid hovorí kráľovi Saulovi, ktorý neverí Dávidovi toto: Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci ľva a z moci medveďa, on ma vytrhne i z ruky tohoto Filištína. (1. Samuelova 17:37). Toto je viera. Boh Dávida vytrhol z moci divej zveri, vytrhne ho aj z moci tohto obra. Takto Dávid veril.

Ak prejdeme Bibliu, tak tam ľahko zistíme to, že Goliáš bol synom Ráfu a mal ešte štyroch bratov - Jišbi-benoba, Safa, Jare-oregím. Posledný Goliášov brat sa spomína bez mena: A zase bola vojna v Gáte. A bol tam muž veľkej postavy, ktorý mal po šiestich prstoch na svojich rukách i na svojich nohách, počtom dovedna dvadsaťštyri. I ten sa narodil tomu Rafovi. (2. Samuelova 21:20).

Goliáš mal teda štyroch bratov, spolu boli piati. Dávid keď išiel bojovať s týmto obrom, vzal si so sebou päť kameňov. Ale vzal svoju palicu do svojej ruky a vybral si päť hladkých kameňov z potoka a vložil ich medzi pastierske náčinie, ktoré mal, a do kabely, a svoj prak si vzal do svojej ruky a tak sa blížil k Filištínovi. (1. Samuelova 17:40).

Prečo si Dávid berie až päť kameňov? Azda sa nespolieha plne na Boha Izraelovho? Azda sa bojí, žeby netrafil na prvý pokus? Veď Dávid vie, že Boh mu dá hneď prvý hod presný. Odpoveď je v Dávidovej viere. Dávid musel vedieť, že Goliáš má ešte štyroch bratov a preto si Biblia všimla tento detail. Keby Goliáš padol, mohli zasiahnuť jeho bratia proti Dávidovi a Dávid by sa musel brániť ďalšej sile. Preto si vzal na každého Rafuovho syna, jeden hladký kameň.

Ako sme na tom my? Máme vieru ako ju mal Dávid? Alebo iba vyznávame vyznanie viery, ústami hovoríme, že sme kresťania, máme svoje obrady, svoje naučené modlitby, svoje rituály, ale keď príde na nás skúška, začneme sa obzerať po pomoci iných ľudí, po vlastnej sile? Alebo vyznávame ako Dávid: Ja idem v tomto svete v mene Hospodinovom a celú vieru a dôveru vkladám iba do Neho, nie do seba?

Biblia - Slovo Živého Boha

2013-09-07T12:45:15Z

Biblia je najviac napadanou knihou na svete. Napriek tomu, že je to jediné svetlo v tomto temnom svete, ľudia svetlo nechcú prijať. A to je ten súd, že svetlo prišlo na svet, ale ľudia viacej milovali tmu ako svetlo, lebo ich skutky boli zlé. (Ján 3:19). Ľudia milujú tmu a čo je pre nás najhoršie, tmu milujú aj falošní bratia, ktorí si hovoria že sú kresťania, ale svetlo z Biblie neprijímajú. Radi hovoria, že si máme dávať pozor na tých, ktorí sa oháňajú Božím slovom, pritom sami seba pasujú za kresťanov.

Otázka potom ale zostáva: na čom stojí ich viera? Odpoveď je jednoduchá - na slove ktoré nemá moc - na slove ľudskom, nie Božom. Na slove, ktoré vyriekli ľudia, na slove ktoré sa zmiešalo z filozofiou, s logikou, s vlastnými názormi.

Biblia plne postačuje k spaseniu

Boh koná úplne zvrchovane a aj keď ľudia dávali dohromady Bibliu po roku 300, Boh nedopustil to, aby bolo niečo pridané do Písma. Pavol prorocky predpovedal vo svojich listoch, že po jeho ukončení misií, cirkev zblúdi, ale že to tak má byť. Prečo? Pretože sa cirkev odklonila od Božieho slova. Nad Bibliu sa začalo povyšovať slovo človeka a jeho názorov. Podobne zblúdil Izrael, keď svoje ľudské slovo povýšili nad Božie a prišiel ich strašný koniec v roku 70. Boh dal do Biblie úplne na konci tieto verše: Výstraha pred pridaním alebo odňatím od slova Božieho. Lebo ja osvedčujem každému, kto čuje slová proroctva tejto knihy, že keby niekto pridal k tomu, na toho Bôh pridá rán, napísaných v tejto knihe; a keby niekto odňal zo slov knihy tohoto proroctva, tomu odníme Bôh jeho diel z knihy života a z toho svätého mesta a z toho, čo je napísané v tejto knihe. (Zjavenie 22:18-19).

Tento verš je veršom zo Zjavenia Jána a preto by sa mal vzťahovať iba na túto knihu. No keďže je zároveň na úplnom konci Biblie, máme pred Bohom rešpekt, že to tam nedal náhodou a vzťahuje sa to na celé Písmo.

Pád Adama

Kedy padol Adam s Evou? Keď neuverili Božiemu slovu, ale uverili satanovým sladkým rečiam. Boh povedal: Z ktoréhokoľvek stromu rajského budeš slobodne jesť, ale zo stromu vedenia dobrého a zlého nebudeš jesť, lebo toho dňa, ktorého by si jedol z neho, istotne zomrieš. (Genezis 2:16-17).

Boh povedal, že Adam a Eva zomrie. Nielen fyzicky, ale aj duchovne, oddelením sa od Stvoriteľa. Čo povedal satan v podobe hada? A had (satan) povedal žene: Istotne nezomriete. (Genezis 3:4).

Vidíme ten rozdiel? Boh povedal že zomrú a satan povedal že nezomrú. Kto mal pravdu? Pozrime sa okolo seba do sveta, či smrť v ňom nepanuje, či mal pravdu Boh a Jeho sväté Slovo, alebo satan a jeho klamstvo?!

Čo hovorí samotná Biblia o sebe?

Nechajme rozprávať bez komentárov samotné Slovo Boha: Slovo Božie. Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca. (Hebrejom 4:12). Lebo nefalšujeme slova Božieho jako mnohí, ale jako takí, ktorí z mravnej čistoty, jako takí, ktorí z Boha pred Bohom v Kristu hovoríme. (2. Korinťanom 2:17). Boh povedal: tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst; nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem. (Izaiáš 55:11). Ježiš hovorí: Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú. (Matúš 24:35). A vezmite aj prilbu spasenia i meč Ducha, ktorým je slovo Božie. (Efezanom 6:17). Ale sme sa odriekli skrytých vecí hanebnosti a nerobíme chytrácky ani nefalšujeme slova Božieho, ale zjavovaním pravdy odporúčame seba každému svedomiu ľudskému pred Bohom. (2. Korinťanom 4:2). Lebo každé stvorenie Božie je dobré, a nič nie je na zahodenie, čo sa prijíma z ruky Božej s ďakovaním,lebo sa posväcuje slovom Božím a modlitbou. (1. Timotejovi 4:4-5). Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravedlivosti, (2. Timotejovi 3:16).

Pilotný verš: Boh povedal: tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst; nenavráti sa ku mne prázdne, ale vykoná to, čo sa mi ľúbi, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem. (Izaiáš 55:11).

Boh čo vyriekol, to aj splnil na 100%. Boh nepozná náhody, Boh nie je ,,vystresovaný" zo žiadnej situácie ktorá sa vo svete stane. Boh je mimo čas, je vo svojom - pre nás - neprístupnom svetle, kde vie presný koniec času ľudstva, vie kedy sa kto narodí, ako sa narodí, či bude spasený, kedy sa narodí posledný človek, koľko ľudí bude v Jeho kráľovstve. On pošle na zem slovo a to slovo vykoná presne to, čo Boh vyriekne. On slovom dal stvoriť vesmír a slovom ho aj udržuje. Boh nekoná rukami alebo nohami, Boh koná skrze svoje slovo.

Ježiš Kristus

Učil Ježiš nejaké nové učenie, ktoré by bolo mimo Božieho slova? Ježiš hovorí: Nedomnievajte sa, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov: neprišiel som zrušiť, ale naplniť. (Matúš 5:17).

Ako je to možné, že Boží Syn prišiel naplniť a vysvetliť Božie slovo, ktoré mali Židia napísané? Ježiš mal takú moc, že by mohol úplne zrušiť starú zmluvu. Dokonca sa našli heretici, ktorí nevidia Krista v starej zmluve a starú zmluvu chcú oddeliť od novej zmluvy. Ale Ježiš hovorí, že prišiel naplniť Božie slovo. Ako je to možné, že neskôr cirkev si pridala alebo ubrala mnoho vecí z Biblie, podľa svojej ľubovôle, podľa ľudského pohľadu čo sa jej hodilo a čo nie?! Dodnes ľudia posudzujú Božie slovo tak, že svoje ľudské slovo dávajú nad Písmo. Toto sa neodvážil ani sám Ježiš Kristus! On naopak slovo ľudské posudzoval podľa Písma.

Ježiš nehovoril - ja si myslím, alebo podľa mňa je to takto, ako to hovoria mnohí pohania, či falošní kresťania, keď chcú Božie slovo vyložiť podľa seba. Ježiš sa často pýta - detským jazykom: čo čítaš v Božom slove? Pozrime sa na to.

Ako Ježiš hovoril? Najčastejšie: je napísané!

Nechajme hovoriť Ježiša, ako On sám šermuje Božím slovom, nie svojimi názormi a pohľadmi na svet. Pozorujme to, že Ježiš hovorí, že je napísané! Ono je to skutočne zapísané v starej zmluve, čo Ježiš odpovedá.

Ježiš bráni Božím slovom pred satanom: A on odpovedajúc riekol: Je napísané: Človek nebude žiť na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza skrze ústa Božie. (Matúš 4:4). Satan chce prekrútiť Božie slovo a preto aj on hovorí, že je napísané. Ale Ježiš mu tou istou zbraňou odpovedá. Všimnime si satana, aký je prefíkaný. Satan hovorí: Ak si Syn Boží, hoď sa dolu, lebo veď je napísané, že svojim anjelom prikáže o tebe, a vezmú ťa na ruky, aby si neuderil svojej nohy o kameň. A Ježiš mu riekol: Zase je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! (Matúš 4:6-7). Vtedy mu povedal Ježiš: Odídi, satane, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jemu samému budeš svätoslúžiť! (Matúš 4:10).

Ježiš hovorí o Jánovi Krstiteľovi ako o tom, že to bolo napísané: Lebo toto je ten, o ktorom je napísané: Hľa, ja posielam svojho anjela pred tvojou tvárou, ktorý pripraví tvoju cestu pred tebou. (Matúš 11:10).

Ani keď Ježiš vyháňa kupcov z chrámu, nehovorí že ich vyháňa preto, lebo sa to Jemu nepáči: A Ježiš vošiel do chrámu Božieho a vyhnal všetkých predávajúcich a kupujúcich v chráme a stoly peňazomencom poprevracal i stolice tých, ktorí predávali holubov, a povedal im: Je napísané: Môj dom sa bude volať domom modlitby, ale vy ste ho urobili pelešou lotrov. (Matúš 21:12-13).

Aj to, že Ježiš bude odsúdený bolo napísané, aj to že ho zradí Judáš: No, Syn človeka síce ide, jako je o ňom napísané, avšak beda tomu človekovi, skrze ktorého sa Syn človeka zrádza; lepšie by mu bolo bývalo, keby sa ten človek nebol narodil. (Matúš 26:24).

Aj keď Ježiša učeníci opustili, aj to bolo zapísané v Biblii: Vtedy im povedal Ježiš: Vy všetci sa pohoršíte na mne tejto noci, lebo je napísané: Biť budem pastiera, a rozpŕchnu sa ovce stáda. (Matúš 26:31).

Aj to že Ján Krstiteľ bol narodený nato, aby pripravil cestu Ježišovi, bolo v Biblii dávno pred tými udalosťami: Ako je napísané v prorokoch: Hľa, ja posielam svojho anjela pred tvojou tvárou, ktorý pripraví tvoju cestu pred tebou. (Marek 1:2).

O falošných veriacich vtedajšej doby, ale aj o falošných veriacich dnešnej doby je tiež záznam: A Ježiš odpovedal a riekol im: Dobre o vás prorokoval Izaiáš, o pokrytcoch, ako je napísané: Tento ľud ma ctí rtami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. (Marek 7:6).

Za Ježišom prišiel zákonník a pýta sa: Učiteľu, čo mám učiniť, aby som dedične obdržal večný život? (Lukáš 10:25). Ako mu Ježiš odpovedá? Podľa svojho názoru, čo si myslí? Každý kto odpovedá podľa samého seba, dáva slávu sebe a svojmu egu. My máme tendenciu takto uvažovať a máme tendenciu sa povyšovať nad iných ľudí, že sme chytrejší. Ale Ježiš sa bráni ZAPÍSANÝM Božím slovom: A on mu povedal: Čo je napísané v zákone? Jako čítaš? (Lukáš 10:26). Vidíme ten rozdiel? Ježiš ho neučí nejakú novú vec, svoje vlastné videnie. Ježiš sa ho pýta, čo je napísané v Biblii.

Dokonca aj o základnom kameni cirkvi sám Ježiš hovorí, že ho stavitelia zavrhli. Mnohokrát vznikajú trenice o to, či je základný kameň Peter alebo Kristus. Ranná cirkev učila že Kristus, ale neskôr sa cirkvi nedohodli na tomto bode až dokonca prišiel prvý rozkol. Aj keď ani toto nie je pre kresťana smerodajné, iba okrajovo sa pozrime, čo hovorí Písmo.

Ježiš sám o sebe hovorí, ako o základnom kameni celej stavby, ktorá sa nazýva cirkev: Ale On (Ježiš) pozrel na nich a povedal: Čo znamená teda, čo je napísané, že kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom? (Lukáš 20:17). Uholný kameň, je základný kameň. Izrael neprijal tento základný kameň - Krista. Neskôr samotná cirkev začala brať Ježiša Krista ako jedného zo základných kameňov a tak bol Kristus odsunutý Petrom. Preto Ježiš hovorí, že Izrael spadol na ten kameň a dolámal sa. O neskoršej cirkvi zase predpovedá, že ten kameň ak spadne na ňu a rozdlávi ju: Každý, kto padne na tento kameň, doláme sa; na koho by však ten (kameň) padol, rozdlávi ho. (Lukáš 20:18). Dávid predpovedá o Kristovi, ako o základnom kameni: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa hlavným, uholným. (Žalmy 118:22). Izaiáš predpovedá: Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený: Kto verí, nebude zahanbený! (Izaiáš 28:16). Sám Ježiš napomína slepých a nechápavých učeníkov, že On je kameňom celej stavby, ktorú stavitelia zavrhli. Ak nemáte základný kameň, z pohľadu murára táto stavba spadne: Riekol im Ježiš: Či ste nikdy nečítali v Písmach: Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom; Pán to urobil a je to divné v našich očiach! (Matúš 21:42). Napokon sám Peter hovorí nie o sebe že je kameňom cirkvi. To by Peter vedel že sa rúha a nikdy by ho to ani len nenapadalo. Peter hovorí pred Židovskou veľradou toto: Toto je ten kameň (Kristus), ktorý ste vy, stavitelia, zavrhli (ukrižovali), ale ktorý sa stal uholným kameňom (základným kameňom). (Skutky 4:11).

Písmo sa vykladá Písmom. Sú veci, kde sa cirkvi nedohodnú, pretože Boh zahmlil pred nami ľuďmi niektoré veci. Otázka eschatológie je otázkou, ktorú sotva niekto rozrieši z dnešných ľudí. Podobne ako Izrael očakával Mesiáša a keď Mesiáš prišiel, nespoznali Ho a dokonca ho dali povesiť na kríž. Sú veci z Písma úplne jasné a sú veci z Písma, ktorá Boh pred nami skryl. Ak by sme vedeli čas príchodu Pána, pripravovali by sme sa na tento deň, ale Boh nám ukryl Jeho príchod a je to tak správne. Taktiež nám ukryl presné inštrukcie Ježišovho príchodu, na druhej strane nám zanechal v Písme aspoň nejaké útržky čo sa bude diať, i keď my to nevieme presne vyložiť.

Ježiš a Emauzskí učeníci

Pozrime sa, ako Ježiš vyučoval učeníkov. A hľa, v ten istý deň išli z nich dvaja do mestečka, vzdialeného od Jeruzalema na šesťdesiat honov , ktoré sa volalo Emauzy. A zhovárali sa o všetkom, čo sa stalo. Ako sa tak zhovárali a navzájom dotazovali, priblížil sa k nim aj sám Ježiš a šiel s nimi. (Lukáš 24:13-15).

Ježiš sa im nedal spoznať a išiel s nimi. Oni boli smutní a Ježiš sa ich pýtal, prečo sú smutní. Oni boli prekvapení a tak Mu hovorili: Ty si zrejme jediný z tých, ktorí sú v Jeruzaleme, a nevieš, čo sa v ňom po tieto dni stalo. Opýtal sa: A čo? Odpovedali Mu: Čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol muž prorok, mocný v skutkoch a slovách pred Bohom a pred všetkým ľudom, ako Ho veľkňazi a naši poprední mužovia dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. A my sme dúfali, že On vykúpi Izrael, ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. (Lukáš 24:18-21).

Ježiš im odpovedal: Ó, nerozumní a leniví srdcom veriť všetko, čo hovorili proroci! Či to Kristus nemusel pretrpieť a (tak) vojsť do svojej slávy? (Lukáš 24:25-26).

Ježiš ich napomína, pretože neveria v Božie slovo, aj keď Izraeliti Bibliu poznali celkom dobre, pretože od malička im bola vštepovaná do srdca. Preto sa diví nad ich neverou. A teraz pozor! Ako im Ježiš vyloží, že sa to tak malo stať? Tak že im povie svoj názor, svoj postoj, svoju osobnú vieru, akou sa často oháňajú mnohí falošní kresťania, ktorí neveria v Bibliu, ale veria vo svoje osobné egoistické chápanie sveta? Nie! Ježiš im nehovorí nič zo seba, Ježiš im otvorí Bibliu a vysvetľuje: Potom počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im v Písmach všetko, čo bolo o Ňom. (Lukáš 24:27).

Záver

Na čom stojí viera mnohých kresťanov? Mnohokrát sa totiž stretnete s tým, že samotní kresťania nám budú vyvracať a prekrúcať Slovo Živého Boha. Toto Slovo je živé, pretože Boží Svätý Duch prišiel na to, aby nás usvedčoval z hriechu a to skrze zapísané Božie Slovo. Mnoho ľudí chce to, aby sa im zjavil Ježiš, alebo aby sa zjavil nejaký kresťan ktorý je označený za svätého, alebo nejaká bytosť z duchovného sveta. Mnoho ľudí si hovorí, keby mi Ježiš prehovoril osobne, mal by som oveľa väčšiu vieru. Aká malovernosť. Boh nám dal Písmo a vylial na svet Svojho Ducha, ktorý nám skrze toto Písmo prehovára. Každému kresťanovi Kristus prehovára skrze Svätého Ducha a to skrze Jeho neomylné Slovo Božie. Kresťan sa má sýtiť týmto Slovom, má byť Jeho potravou a Boh mu toto Slovo bude neustále viac a viac odkrývať. Ježiš sám osobne prehovára ku každému kresťanovi skrze Bibliu - nepoznám pravého kresťana, ku ktorému by Boh nehovoril.

Sám však nikto Písmo nevyloží a je mnoho vecí, ktoré nevyloží žiaden človek, pretože to je vôľa Božia aby to tak bolo. Ale sú veci zjavené, jasné a priame. Nemusíme sa zhodnúť v otázke krstu, večere Pánovej, liturgie, obradov. Prvotná cirkev nepoznala liturgiu a obrady a dnes sa ťažko dopátrame toho, ako sa presne krstilo a ako sa presne konala oslava večere Pána. Čo však určite a jasne vieme je to, že krstom sme zomreli svetu a ožili sme v Kristovi. Večera Pánova nám má neustále pripomínať to, čo Boh pre nás vo Svohom Drahom Synovi vykonal na Golgote, ale taktiež Biblia nás učí, že opäť s Kristom na večeri budeme stolovať, v kráľovstve Božom za jedným stolom. Preto máme túžobne očakávať druhý príchod Pána a radovať sa z toho. Taktiež nás Biblia učí, že spasenie je len na základe viery, z ktorej prídu dobré skutky, ktoré nám však Boh predom pripravil. Boh úplne všetko vykonal na Golgote a my to máme celé vierou iba prijať.

Žalárnik sa pýta Pavla, že čo má robiť, aby bol spasený. Pavol mu odpovedá: Uver v Pána Ježiša Krista a budeš spasený! Nič viac sa od kresťana neočakáva. Uveriť - zveriť svoj život, oddať sa Bohu, spoľahnúť sa na Boha. Veď Ježiš nám hovorí, že máme na Neho uvaliť všetky svoje problémy, máme vziať Jeho ľahké jarmo na krk a On za nás vezme to naše. Boh chce, aby sme mu plne dôverovali, verili, zhovárali sa s ním v modlitbe, začínali všetko modlitbou, končili ďakovaním v modlitbe. Aj keď prídu ťažké veci a skúšky na nás, neustále máme Bohu ďakovať, pretože všetko čo máme, počnúc našimi schopnosťami, končiac majetkom, je Jeho darom.

Boh nám zanechal svoje Slovo a my máme ku Nemu pristupovať z úctou. Je to Slovo samotného Boha, preto je úplne neslušné to, keď mu skáčeme do reči, keď toto Slovo ignorujeme, keď toto Slovo popierame, keď ho nevykladáme samým sebou, ale ho vykladáme podľa ľudských názorov, ktoré vždy začínajú egom. Ak vykladáme Písmo Duchom, Duch nám vždy Písmo vyloží Písmom. Potom prídeme do bodu, kedy nehovoríme - podľa mňa je to takto - ale začneme sa pýtať: čo hovorí Biblia - Slovo Boha?

Ak sa prestaneme sýtiť Božím Slovom, príde nutne pád. Boh ku nám totiž prestane prehovárať, pretože čo je zdrojom viery? Ak sa budeme hladkať vlastným úsilím a svojimi snahami, bude to falošné náboženstvo podobné buddhizmu, kde sa tiež ľudia snažia zo všetkých síl, aby boli spasení. Ale viera v Boha a v to, že On už dávno našu spásu raz a navždy vykonal, je viera o ktorej hovorí Pavol, v ktorej sa neustále máme radovať.

Ak sa plníš Božím Slovom, si podobný svätým mužom starej zmluvy. Na záver nechajme prehovárať toto Slovo: Ako zachová mladík svoj chodník čistý? Keď bude zachovávať Tvoje slovo. (Žalmy 119:9). Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený, pretože vieš, od koho si sa (to) naučil, a že od detstva poznáš sväté Písma, ktoré ťa môžu urobiť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša. A preto aj my neprestajne ďakujeme Bohu, že prijmúc od nás slovo zvesti Božej neprijali ste slová ľudí, ale - jako je pravda - slovo Božie, ktoré aj mocne pôsobí vo vás veriacich. (1. Solúnčanom 2:13). A tak očistiac svoje duše poslušnosťou pravdy skrze Ducha cieľom nepokryteckého milovania bratstva vrúcne milujte jedni druhých z čistého srdca znova splodení súc nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného živým slovom Boha a zostávajúcim na veky. (1. Petrov 1:22-23).

Vo svojom srdci som ukryl tvoju reč, aby som nezhrešil proti tebe. (Žalmy 119:11).

Ukrývaš aj ty Božie Slovo Bibliu vo svojom srdci a z nej vieš posúdiť, čo je dobré čo zlé pred Bohom? Je aj pre teba Božie slovo, na ktoré Svätý Duch ukazuje, jediným zdrojom pravdy, potešenia a viery? Aj ty máš Bibliu ďaleko vyvýšenú nad ľudské učenia, nech by ich učili aj cirkvi, pastori, kňazi, farári, veriaci, kresťania? Bojíš sa Boha tak, ako sa Ho báli Jeho verní nasledovníci a Jeho slovo im bolo sväté, že išli proti celému svetu, proti kráľom svojej doby, proti kňazom svojej doby?

Ako poznáš Boha? Poznáš Ho iba zo svojej predstavy o Ňom, alebo ho poznáš na základe Písma, kde sa nám zjavil, kde nám ukazuje ako koná, prečo tak koná, aký má zámer? Hovoríš - Boh je láska, Boh je milostivý, ale poznáš Božie Slovo, kde Boh aj tvrdo trestá, aby napravil bludného človeka? Pretože ak by si ty ako dieťa rozbíjal doma byt, bil by sa s inými deťmi, v škole robil zle a tvoj otec by sa nad tým usmieval - bol by to psychopat - nie otec, ktorý chce svoje dieťa vychovať. Podobne aj Boh. Ako mnoho ľudí hovorí, že veria v Boha, ktorý je iba láska a dobrota. Čítaj Písmo, pretože Boha nepoznáš ani omylom, ty iba miluješ svoju vlastnú predstavu o bôžiku, ktorú si si vo svojom svete myšlienok sám vytvoril a to je modlárstvo…

Ukrývaš reč Boha vo svojom srdci? Kresťan zahodil svoje názory, zahodil svoj pohľad na akúkoľvek situáciu vo svete. Všetko posudzuje Božím Slovom a dobre vie, že Boh koná v tomto svete tak, ako to sám do svojej knihy zaznamenal.

Kresťan má zahodiť reč tohto sveta a rozprávať takto: Slovo Kristovo nech prebýva vo vás bohate vo všetkej múdrosti; učiaci a napomínajúci sa žalmami, hymnami a duchovnými piesňami v milosti spievajúci vo svojom srdci Pánovi. (Kolosanom 3:16)...

Slovo o kríži je bláznovstvom

2013-09-04T10:42:44Z

Zdá sa ti, že kázanie k Kristovi, ktorý tu žil pred takmer 2000 rokmi a o jeho ukrižovaní je bláznovstvom a hlúposťou? Máš pravdu! Je to naozaj tak!

Ja som tiež dlhé roky považoval kresťanov za bláznov, snílkov, ľudí ktorí veria v nezmysly. Až keď moje šupiny z očí boli sňaté, pochopil som skrze Božie Slovo, že kázanie o kríži je bláznovstvom pre ľudí, ktorí nepoznajú Boha.

Biblia nám hovorí: Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou. (1Kor 1:18)

Tento verš musíme pochopiť z dvoch strán.

Prvá strana je pre neveriacich. Pre nich slovo kríža bláznovstvom. Náš verš k tomu ale dodáva slovo - hynú. Ak si neveriaci, ak neveríš v zvesť kríža - je tu pre teba ponuka, aby si hynúť nemusel.

Boh ku každému človekovi hovorí, prehovára mu do ucha a srdca, aby žiaden človek nemusel hynúť. Pretože tento verš ktorý tu čítame, je slovom samotného Boha, ktorý ku nám prehovára a zvestuje: Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom.

Ako človek spozná, že hynie na večnosti? Tak, že neverí v slovo o kríži, o ukrižovanom Spasiteľovi, Pánovi Ježišovi Kristovi.

Druhou stranou a zasľúbením samotného Boha je to keď hovorí: ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou.

Aká je to úžasná vec, aký je to úžasný dar. Ak veríme v slovo o kríži, ak veríme v Pána Ježiša Krista, dosahujeme takto spasenie a moc Božiu.

Pavol na inom mieste hovorí: my kážeme ukrižovaného Krista, Židom pohoršenie a Grékom bláznovstvo; (1Kor 1:23)

Opäť tie isté slová, potvrdené slovom samotného Boha, skrze pero človeka - Pavla. My kážeme ukrižovaného Krista. Pre nábožných Židov, ktorí neuverili v Krista a jeho kríž, je takáto viera na pohoršenie. Pre Grékov, teda pohanov, je zvesť o kríži bláznovstvom. Nič sa za tie dlhé storočia, odkedy písal Pavol tento list, vôbec nič nezmenilo. Aj dnes je slovo kríža pre mnohých pohoršením a pre ateistov je to bláznovstvo a posmech. Pavol to zakončuje podobne, ako horný verš: ale tým istým, povolaným, Židom i Grékom, Krista Božiu moc a Božiu múdrosť. (1Kor 1:24)

Tým, ktorí prijali túto skvelú správu o kríži - teda aj Židom aj Grékom (pohanom), je táto zvesť Božou mocou a múdrosťou. Prečo? Pavol jedným dychom dodáva: Lebo je napísané: Zahladím múdrosť múdrych a rozum rozumných zavrhnem. (1Kor 1:19)

Boh je Bohom prekvapení. My ľudia máme tendencie k tomu, aby sme sa priklonili k veciam, ktoré sú svetom overené, svetom preskúšané, svetom uznávané. Ale nie tak Boh. Pre neho sú tieto veci bláznovstvom. Pretože: Kde je múdry? Kde učený v zákone? Kde dišputant tohoto sveta? Či Bôh neobrátil múdrosti tohoto sveta na bláznovstvo? (1Kor 1:20)

Ako my dnes radi hovoríme o ľudskej múdrosti, filozofii, kam to ľudstvo dotiahlo vo vede, výskume, poznaní. Pohanskí učenci vytvorili vieru v evolúciu, zmiešali sa náboženstvá východu do hnutia new age, buddhizmus a hinduizmus učí o reinkarnácii, islám nemá na hriech liek - toto sú však všetko ľudské učenia a ľudské zápisy. No Boh hovorí: Či Bôh neobrátil múdrosti tohoto sveta na bláznovstvo? (1Kor 1:20) Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou. (1Kor 1:18)

V týchto veršoch vidíme, že neexistuje iná cesta, ako cesta kríža, ktorou prešiel Ježiš Kristus, aby zachránil ľudstvo, ktoré sa ženie do záhuby po telesnej smrti. Mnoho ľudí má svoje viery, má svoje názory, ale Božie slovo nie je názor - ale pravda. Ak Božie slovo hovorí, že moc kríža má spasiť a kto tomu neverí sám seba odsúdil vo večnom hynutí, aká iná pravda by ešte mala byť ľuďom zvestovaná? Reinkarnácia, viera v nič po smrti, viera v premenu do duchovného sveta a podobné ezoterické filzofie sú mimo kríža a preto hynú. Viera v korán, v buddhizmus, hinduizmus - to je tiež viera mimo Kristov kríž a preto tieto viery neobstoja.

Viera v evlúciu, v moralizmus, viera že človek je dobrý, že za svoj život si zaslúži nebo - aj to je viera mimo Kristov kríž a preto aj títo ľudia hynú. Napokon viera v nábožnosť, viera vo svoje výkony, svoje dobré skutky, viera že keď chodíme do kostola - budeme za to odmenený - aj toto môže byť viera mimo Kristov kríž a preto jej koniec je zahynutie vo večnosti.

Lebo keď v múdrosti Božej svet skrze múdrosť nepoznal Boha, zaľúbilo sa Bohu skrze bláznovstvo kázne spasiť veriacich. (1Kor 1:21)

Boh sa dal spoznať rôznymi spôsobmi a Pavol nám píše, že Boh sa dá spoznať skrze logické veci, ako napríklad prírodu, svedomie, zákon ktorý máme zapísaný v srdciach, večnosť ktorú nám dal do srdca. Taktiež nám Boh zanechal svoje Slovo. Ale človek skrze tieto logické veci nepoznal Boha, nechcel Ho spoznať, neuznával Stvoriteľa z toho, čo vytvoril. Slovo nám hovorí - že sa Bohu zaľúbilo - skrze bláznovstvo spasiť veriacich.

Keď zlyhali logické a rozumom prirodzené veci na spozanie Boha, Boh vymyslel spásu skrze kázanie o Kristovi na kríži, ktorý vezme hriechy sveta za padlé ľudstvo. Boh pošle Svojho Syna na zem, aby sa za nás obetoval, aby zomrel za nás na potupnom kríži. Ježiš - Boží Syn všetko vykonal, dokončil a Boh chce, aby sme v toto dokončené dielo uverili. Je to bláznivé? Určite áno! Ale Boh nám hovorí: Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou. (1Kor 1:18)

Na týchto dvoch cestách sa nachádza ľudstvo. Buď človek prijme bláznivosť, ktorú vymyslel Boh na spásu skrze kázanie o kríži, alebo si človek vyvolí múdrosť sveta, ktorá je však u Boha márna. Aj preto si ľudia vyvolia radšej múdrosť sveta, filozofie, náboženstvá s obradmi, vedy, výskumy - pretože toto sa im zdá normálne, svetom prijaté.

No nie tak Boh - pre neho sú to veci smiešne. On nám dáva druhú cestu - cestu viery - uver, že ja som všetko vykonal na kríži, nič od teba viac nechcem. Je to proti logike, je to proti prirodzenosti, je to zázrak že by sa mohol nejaký človek vrátiť zo smrti späť do života, ale práve toto je základom viery, ktorú veriaci človek skladá v Pánovi, že On má moc takto človeka zachrániť.

Táto viera napriek prvotnej nelogickej postupnosti však nie je slepá. Je položená na Božom slove, ktoré je mocné ako dvojsečný meč. Boh človeku, ktorý prijme vierou spasenie o kríži, otvorí oči ohľadom Božieho plánu spasenia ľudí a človek sa utvrdí nielen vo viere, ale aj v istote. Pavol píše: Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca. (Hebr 4:12)

Základom viery je Božie slovo. Božie slovo je účinné, ostré a pravdivé. Ak je to tak, potom spasenie o Kristovi a Jeho kríži je správne, je dokonca vysoko logické a múdre.

Pán Ježiš začína podobenstvo o štvorakej pôde tak, že Slovo označuje ako semeno, ktoré padá do pôdy srdca. Slovo Božie má neuveriteľnú moc. Nie je to slovo človeka, slovo nejakého filozofa alebo táraja. Dokonca Pán Ježiš hovorí: Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú. (Mt 24:35)

Všetko sa raz pominie, všetko zanikne, ale Božie slovo zostane naveky. A toto neomylné Božie Slovo hovorí o Spasiteľovi, ktorý prišiel na tento svet, v malom telíčku dieťatka. Z neho vyrástol dospelý človek a nebol na pohľad odlišný od nikoho z nás. No jeho Duch bol Boží, pretože bol narodený nielen zo ženy, ale aj Božieho Ducha. My sme na neho hľadeli ako slepci, ktorí vidia človeka, no veriace srdce v Ňom rozpoznalo Boha. Peter vyznáva, že Ježiš je Kristus - Syn Najvyššieho.

Tento Syn však šiel, aby vzal hriechy celého sveta na drevo kríža a tam za ľudí vytrpel strašný súd, ktorý by inak museli vytrpieť oni. Syn Boží zomrel za každého človeka. Stačí tomu uveriť.

A tento kríž je pre Boha postačujúci k tomu, aby tí, ktorí veria v Syna Božieho, mali večný život. Spásu Boh položil na kázanie o kríži, ukrižovanom človekovi, ktorý bol Bohom. No nezabudol do svojej knihy zapísať, že pre tých, ktorí Pána Ježiša a jeho kríž neprijmú, bude celé toto dielo iba posmeškom, bláznovstvom, hlúposťou a naivitou veriaceho ľudu. Pre túto nevieru ich Boh označuje za tých, ktorí hynú - rútia sa do večného zahynutia. No tým, ktorí prijali takto túto zvesť, je slovo o kríži záchranou a mocou Božou.

Čo je pre teba svedectvo o kríži? Bláznovstvo alebo moc Božia? Pozorne si prečítaj ešte raz pilotný verš tohto zamyslenia: Lebo slovo kríža je tým, ktorí hynú, bláznovstvom; ale nám, ktorí dosahujeme spasenie, je mocou Božou. (1Kor 1:18)

Nemusíš zahynúť, Boh to vonkoncom nechce. Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení. Môžeš patriť aj ty, k Božiemu ľudu, môžeš sa stať Božím dieťaťom a dedičom večného kráľovstva. Boh aj tebe ponúka kríž, ako jedinú možnú záchranu. Čo ti bráni v tom, aby si to prijal?

Veštenie - ohavnosť pred Bohom

2013-09-04T10:12:55Z

Znakom ľudstva, kde vládne život bez Boha je zvrátená sexualita. No nemenej závažnejším úpadkom ľudí je aj to, keď sa spoločnosť začne utiekať k temným silám, o ktorých veľa toho nevie. Kto dnes sleduje TV, alebo číta noviny či časopisy, pohanskí ľudia sa tam radi nechávajú viesť veštcami či vykladačmi kariet, ktoré im veštia budúcnosť, dávajú im rady. Čo nám ale hovorí Boh skrze svoje slovo k tejto téme?

A čo do duše, ktorá by sa obrátila k veštcom, vyvolávajúcim duchov, alebo k vedomcom, aby smilnila idúc za nimi, obrátim svoju tvár proti tej duši a vytnem takého človeka zprostred jeho ľudu. (Levitikus 20:6)

Veštenie Boh prirovnáva k smilstvu, kedy sa človek nespolieha na Toho, kto mu všetko dáva a kto ho stvoril, ale sa utieka k veštbám, k okultným silám a tam hľadá útechu. Boh varuje ľudí, že ak sa budú obracať k týmto okultným praktikám, budú vyťatí.

Pohanstvo v časoch Izraela

Boh vychovával svoj ľud Izrael od Abraháma a preto ich chcel ochrániť od zlých a temných síl, preto im veštenie zakazuje. Boh veľmi dobre vie, že okolité národy sú zvedené veštcami, predpoveďami o budúcnosti, proroctvami. Preto Izraelitov varuje, aby sa nesprávali ako okolité národy, ale sa utiekali ku Nemu, ako k jedinej pravej záchrane.

A muž alebo žena, v ktorých by bol veštiaci duch, vyvolávajúci duchov, alebo duch vedomca, istotne zomrú, ukameňujú ich; ich krv bude na nich. (Levitikus 20:27)

Tu vidíme jasne to, že keď človek veští, je lepšie ho vytrhnúť zo svätého ľudu, ako keby mal tento ľud zvádzať.

Neobrátite sa k veštcom, vyvolávajúcim duchov, ani sa nepojdete pýtať k vedomcom zanečisťovať sa nimi. Ja som Hospodin, váš Bôh. (Levitikus 19:31)

Boh daroval Izraelitom pôdu, daroval im ich územie. Izraelská zem nebola zemou, ktorú by vydobil človek v boji alebo obchodom. Im bola krajina darovaná od samotného Boha. Boh ich ale varuje pred pohanstvom, aby nekonali to, čo konajú okolité pohanské národy, ktoré Boha nepoznajú. Preto dostávajú príkaz:

Keď vojdeš do zeme, ktorú ti dá Hospodin, tvoj Bôh, nebudeš sa učiť robiť podľa ohavností tých národov. (Deuteronómium 18:9)

Izrael je svätý národ a tento svätý národ sa nemá spolčovať s pohanmi a ich zvyklosťami, ale má svoj život zveriť Hospodinovi. Preto k tomuto veršu dodáva:

Nenajde sa u teba nikto taký, kto by viedol svojho syna alebo svoju dcéru cez oheň, ani veštec ani planetár ani zaklínač ani čarodejník ani bosorák ani dopytujúci sa vešteckého ducha ani vedomec alebo taký, ktorý by sa niečo pýtal mŕtvych. (Deuteronómium 18:10-11)

Všimnime si pohanských rituálov vtedajšej doby, kedy rodičia svoje deti prevádzali cez oheň, niekde sa deti obetovali, inde zase chodili po žeravých uhlíkoch a ak by sme pátrali po kontinentoch, všade mali pohania určité rituály, aby zmiernili hnev bohov, k tomu sa pýtali často veštcov. Ale Boh zakazuje veštenie, čarovanie, bosorovanie, zaklínanie, dokonca aj veštenie za pomoci pohybu planét. Ďalej pokračuje:

Lebo ohavnosťou je Hospodinovi každý, kto to robí, a práve pre tie ohavnosti ich vyháňa Hospodin, tvoj Bôh od tvojej tvári. (Deuteronómium 18:12)

Boh vyháňa spred seba národy, ktoré sa venujú vešteniu, či čarovaniu, pretože je to u Neho ohavnosť. Svätému Božiemu ľudu ale hovoril, ako sa majú chovať a správať, aby nepopudzovali Boha k hnevu.

Dokonalý budeš s Hospodinom, svojím Bohom, lebo tieto národy, ktoré ty zaujmeš do dedičstva, počúvajú na planetárov a na veštcov, ale tebe nedal Hospodin, tvoj Bôh, aby si tak robil. (Deuteronómium 18:13-14)

Ako je to s tebou človeče, ktorý si hovoríš, že si kresťanom, chodíš do kostola, ale robíš to, čo konali okolité pohanské bezbožné národy a preto boli vyhnané spred Hospodinovej tváre a nemali požehnanie. Ako kresťan musíš byť svätý potomok Abraháma, pravý Izraelita a nemáš napodobňovať ohavnosť okolitých ľudí a ich viery, názory na svet, ktoré sú v nepriateľstve voči Bohu.

Pozri sa na ranných kresťanov v skutkoch Apoštolov, keď spoznali Ježiša Krista ako Syna, ktorého poslal Otec - Boh, čo robili a nech ti je to za vzor: A mnohí z tých, ktorí sa zapodievali čarami, posnášali knihy a pálili ich pred všetkými. (Skutky 19:19a)

Ak si kresťan skutočný, ak skutočne nasleduješ Pána Ježiša Krista, prestaneš sa zapodievať horoskopmi, okultizmom, veštbami, čarodejníctvom, nebudeš vyhľadávať veštkyne. Ty máš naopak všetky temné knihy, veštiace karty, kyvadielka, vziať a spáliť ich.

Ak by ťa zvádzali pohania na to, aby si vyšiel zo svojej svätosti, ako obstojíš? Na Božom slove ktoré hovorí: A keby vám riekli: Spýtajte sa veštcov, duchárov, alebo vedomcov, ktorí šepcú a mrmlú, poviete: Či sa ľud nemá pýtať svojho Boha? (Izaiáš 8:19)

Toto je odpoveď Božích dietok: či sa nemám pýtať svojho Boha, ktorý stvoril zem, vesmír, človeka? Určite áno! V modlitbe - v rozhovore s Bohom si vylej srdce a Boh ti dá odpoveď, ktorá bude správna a pravdivá, pretože On všetko vie.

Boh, ktorého ľudia nechcú prijať

2013-09-04T10:10:49Z

Ako mnoho ľudí hovorí, že poznajú Boha. Ak nám ale budú o tomto bohu hovoriť, zistíme, že to nie je skutočný Boh, ktorý sa zjavuje v Písme, ale je to boh, ktorého si človek vymyslel. Ľudia vidia Boha ako starčeka, ktorý je veľmi ľútostivý, ktorý neustále plače nad nami ľuďmi. Alebo tento Boh je láska v tom zmysle, že všetko odpustí a prepáči len tak. Mnoho ľudí vidí Boha ako usmievavú bytosť, ktorú milujú pre jej úsmev, dobrotu, zatvárajúce oči pred hriechom. Ako sa nám Boh ukazuje vo svojom slove?

Boh je kráľ sveta

Tvoje kráľovstvo je kráľovstvom všetkých vekov a tvoje panovanie nad jedným každým pokolením. (Žalmy 145:13)

Boh koná všetko, čo si zaumieni

Ale náš Bôh je na nebesiach a činí všetko, čo chce. (Žalmy 115:3) Boh hovorí sám o sebe toto: Pamätajte na predošlé veci, dávne od veku, že ja som silný Bôh, a nie je viacej nijakého Boha, ani nieto podobného mne, ktorý oznamujem od počiatku to, čo bude na koniec, a od pradávna veci, ktoré sa ešte nestaly, ktorý hovorím: Moja rada stojí, a činím všetko, čo sa mi len ľúbi, (Izaiáš 46:9-10)

Boh naozaj vo svojom slove predpovedá, čo sa stane v budúcnosti. Biblia sa skladá z jednej tretiny z proroctiev, ktoré sa buď už splnili, alebo sa splnia a plnia v terajšom čase. Boh je nad tým všetkým keď hovorí: Moja rada stojí, a činím všetko, čo sa mi len ľúbi…

Boh nepozná náhodu

My ľudia malej viery máme tendenciu pripisovať slepej náhode veci, ktoré sa dejú v našich životoch. Ale nie tak Boh - On náhodu nepozná a všetko drží pevne vo svojej ruke. O všetkom vie že sa stane, ako sa stane, kedy sa stane. On pozná presný počet ľudí, ktorí sa kedy narodia na tejto zemi, taktiež ako dobre vie, že koľko z nich bude spasených.

Lós sa hádže do lona, ale každé rozhodnutie závisí od Hospodina. (Príslovia 16:33) Aj kto vyhrá športku, alebo dobre a správne natipuje športové zápasy - nič nie je mimo Božiu vôľu a Jeho rozhodnutie.

Boh poslal Jonáša do mesta Ninive, aby im oznámil skazu mesta, ale on išiel opačným smerom, plaviac sa po mori. Na námorníkov prišla veľká búrka až v zúfalstve začali zisťovať, prečo sú takto potrestaní. Začali hádzať losy, aby zistili pre koho prišlo na nich nešťastie: Poďte, a hoďme losy, aby sme zvedeli, pre koho prišlo na nás toto zlé. A tak hádzali losy, a los padol na Jonáša. (Jonáš 1:7). Vidíme tu jasne, že los padol na Jonáša nie preto, lebo to zariadila slepá náhoda, ale preto, lebo im to Boh zjavil skrze losovanie. Cez losovanie bolo rozdelené územie Izraela a mnoho ďalších vecí.

Boh všetko naplánoval

Boh všetko naplánoval od prvého dňa stvorenia zeme, až po jej posledný deň. Jeho rada, teda jeho nariadenie je sväté a záväzné, nikto mu ho nemôže prekaziť, alebo zastaviť. Napriek tomu, že Boh nám necháva slobodné rozhodovanie, Jeho rozhodovanie ďaleko naše prevyšuje a keď sa pre niečo rozhodne, to aj vykoná.Lebo Hospodin mocností rozhodol; kto to zruší? Jeho ruka je vystretá; kto ju odvráti? (Izaiáš 14:27). Všetko, čo sa páči Hospodinovi, činí na nebi aj na zemi, v moriach a všetkých hlbinách. (Žalmy 135:6).

Človeka len Boh ochráni od hriechu

Abrahám keď prišiel zo svojou ženou do cudzej krajiny, povedal o nej, že je jeho sestra: Vtedy Abrahám hovoril o svojej žene Sáre: To je moja sestra. Nato gerársky kráľ Abímelech Sáru uniesol. (Genezis 20:2).

Abímelech Sáru uniesol, ale sa s ňou nemal pomer. To však nebolo preto, lebo by to nebol býval urobil, ale preto, lebo Boh nechcel, aby s ňou mal niečo do činenia. Až sa mu Boh zjavil vo sne povedal mu: Ale Boh prišiel vo sne k Abímelechovi a riekol mu: Zaiste zomrieš pre ženu, ktorú si uniesol, lebo je vydatá. (Genezis 20:3).

Boh obvinil tohto panovníka z hriechu. On sa ale bránil, že nezhrešil s Abrahámovou ženou. Boh mu odpovedal: Ja sám som ti zabránil hrešiť proti mne. Preto som nedopustil, aby si sa jej dotkol.

Boh je svätý a hriechom sa nikdy nepošpiní, ale hriešne konanie taktiež využíva pre svoj plán

Boh poslal svojho Syna na svet, aby bol odsúdený za naše hriechy, ale to sa mohlo stať iba tak, že by Ježiša Krista hriešny človek odsúdil. Boh použil hriech človeka nato, aby bol Jeho Syn odsúdený. Človek to urobil prirodzene zo svojho hriešneho srdca, Boh to však vedel dávno dopredu a nechal aby sa to tak stalo. Ale teraz viem, bratia, že ste to z nevedomosti urobili, ako aj vaši poprední mužovia; Boh však takto splnil, čo predzvestoval ústami všetkých prorokov, totiž, že jeho Pomazaný bude trpieť. (Skutky 3:17-18).

Naozaj, proti Tvojmu svätému Služobníkovi, ktorého si pomazal, spolčili sa v tomto meste Herodes a Pontský Pilát s pohanmi a s izraelským ľudom, aby vykonali, čo Tvoja ruka a Tvoja rada predurčila, aby sa stalo. (Skutky 4:27-28).

Všimnime si, že Boh to takto naplánoval a jeho rada (nariadenie) sa splnilo tak, ako si zaumienil: čo Tvoja ruka a Tvoja rada predurčila, aby sa stalo…

Ukrižovanie Krista nebola nejaká slepá náhoda, ale presne naplánovaný čas, ktorý sa musel vyplniť, lebo tak Boh chcel. Využil skazených ľudských sŕdc, ktoré prirodzene takto konali. A aby sme si nerobili nejaké ilúzie, ak by všetkých ľudí Boh nechal v temnote svojej prirodzenosti, všetci ľudia by súhlasili s ukrižovaním Božieho Syna, vrátane Petra, Jakuba, Jána. Aby sa človek stal Božím dieťaťom, musí mu Boh najprv otvoriť zrak a srdce, až potom je na strane Boha, inak je Jeho nepriateľom a je úplne prirodzené, že človek Boha odsúdi na trest smrti.

Boh koho chce, toho zatvrdzuje

Táto téma je chúlostivá aj medzi kresťanmi. Mnoho kresťanov sa snaží Boha ospravedlňovať za to, čo do svojho slova zapísal. Ako keby Boh potreboval hovorcov a nestál si za svojim slovom: Hospodin však zatvrdil srdce faraónovo, a ten ich neposlúchol, ako predpovedal Hospodin Mojžišovi. (Exodus 9:12).

Boh zatvrdil faraónovo srdce. Ako? Boh nám dáva v tomto živote milosť, dáva nám mnohé dobré veci a požehnania, stará sa o nás celý náš život, i keď to robiť nemusí, pretože nám nič nedlhuje. Ak sa vám v živote darí napriek tomu, že Boha nepoznáte a poznať ani nechcete, vedzte, že Boh neustále nad vami stojí a žehná vás. Ak však Boh odtiahne svoju ruku od vás, príde na človeka životná spúšť. Keď Boh odtiahol od Jóba svoju ruku, satan sa chopil príležitosti a Jóbovi narobil v živote katastrofu. Zomreli mu deti, mal zničený majetok, dokonca zostal chorý na smrť. Bolo to preto, lebo Boh od neho odtiahol svoju ruku.

Peklo nie je nič iného, iba stav človeka, ktorý už nikdy nedostane Božie požehnanie, Božiu pomocnú ruku. Tu na tomto svete sa Boh stará o každého jedného človeka a to nezaslúžene, pretože každý človek Boha nenávidí. Aké by to bolo pre vás, keby ste sa mali starať o človeka, ktorý po vás hádže ostré nože?

Peklo je stav, kedy je človek úplne oddelený od Boha. Mnoho ľudí dnes hovorí, že Boha nepotrebujú a myslia si že to tak aj je. Ale Boh nám hovorí, že sa o každého človeka stará, preto sa človeku na tejto zemi ešte žije pomerne dobre, i keď Boh často odťahuje ruku od človeka, aby človek pocítil čo to peklo je, ktoré je oddelením sa od Stvoriteľa. Vtedy paradoxne človek začne obviňovať a popierať Boha, že keby existoval, nedopustil by takéto veci.

Boh zatvrdil srdce faraóna tak, že odtiahol od neho svoju ruku, a on bol vydaný napospas svojej skazenej prirodzenosti, svojmu skazenému srdcu, ktoré je nepriateľské naproti Bohu. Faraón vynášal zo svojho srdca nenávisť voči Hospodinovi a preto sa čím ďalej tým viac zatvrdzoval. Boh to však využil nato, aby ľudia videli Jeho slávu a Jeho moc, aby sa Jeho meno rozhlasovalo po celej zemi: Lebo Písmo hovorí faraónovi: Nato som ťa povolal do života, aby som na tebe dokázal svoju moc a aby sa moje meno rozhlasovalo po celej zemi. (Rimanom 9:17).

Písmo tu dokonca hovorí, že na toto bol faraón povolaný do života. On sa narodil ako pohan, dostal od Boha panovanie nad Egyptom, čo bol veľký dar od Tvorcu. Len málo ľudí dostane takto obrovský dar. Boh by bol rád, keby faraón miloval Boha, keby sa faraón sklonil pred Bohom, ale človek má slobodnú vôľu a tá velí k nenávisti voči Tvorcovi. Človek je plne zodpovedný za svoje spasenie, je zodpovedný za to, aby prijal Boha, ale keď sa človek obráti sám k sebe a k svojmu skazenému srdcu, výsledok je nenávisť k Tvorcovi a Jeho popieranie. Boh sa o faraóna vzorne staral, dal mu obrovskú moc nad najbohatšou krajinou sveta, ukázal mu svoje skutky a svoju slávu skrze Mojžiša. No v oblasti viery a spásy, Boh nechal faraóna, nech sa sám rozhodne a nezasiahol do jeho slobodnej voľby. Faraón sa rozhodol, že zatvrdí svoje srdce ako kameň a neuzná Boha ako Tvorcu a Kráľa nad všetkým. Boh to však vedel už predom a preto je to smelo zapísané: nato som ťa povolal, aby som dokázal na tebe svoju moc. Boh nevykonal žiaden hriech. Faraónovi ukazoval Božiu moc, ktorú mal prijať. Vzorne sa o faraóna od mladosti staral, ale faraón odvolaním sa na svoju slobodnú vôľu sa rozhodol, že Boha bude ignorovať. Boh tento záver vedel a preto Písmo hovorí, že práve pre svoj hriech popierania Boha, bol faraón povolaný do života.

Týchto pár príkladov ukazuje na Boha, ktorý je absolútne zvrchovaný, ktorý je neomylný, ktorý všetko riadi, ktorý má svoj niekoľko tisícročný plán s ľudstvom a zemou, ktorý všetko predom vedel ešte pred tým, ako zem stvoril. Človek by mohol povedať, že je akoby na šnúrkach v rukách Boha, ale Boh človekovi naozaj necháva možnosť rozhodnúť sa. Necháva mu svoju slobodnú voľbu. Váš život nie je zhlukom náhod, ale presného Božieho plánu, pritom nie je vaša slobodná vôľa obmedzená, práve naopak - je zahrnutá v tomto Božom pláne. Vy keď ste postavení pred úlohu rozhodnúť sa povedzme zmeniť zamestnanie - Boh o tejto vašej voľbe vedel dávno predtým, ako ste sa narodili.

Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku, všetko to bolo napísané do Tvojej knihy, všetky dni boli vopred stanovené, hoci ešte ani jeden z nich nejestvoval. (Žalmy 139:16).

Ako málo ľudí pozná tohto mocného Boha, ktorý má všetko pevne vo svojej ruke od počiatku sveta. Ako mnoho ľudí tohto Boha podobne ako faraón popiera a myslí si: Boh neexistuje. Ako mnoho ľudí vyvyšuje svoje skutky, ktoré sú však súčasťou Božieho plánu a Boh ich používa vo svoj prospech, i keď sám zostáva svätý, dokonalý, bezhriešny. Koľko ľudí tohto Boha zosmiešňuje, ale odkaz je pre nich ten, že sa mýlia: Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať! (Galaťanom 6:7).

Myslíte si, že Boh je naozaj nejaký starček, ktorý poriadne nevidí a je spokojný, keď sem tam vykonáte nejaké dobro?! Boh je mocný Pán sveta a tento svet bude aj súdiť. Bez ohľadu na to, či tomu niekto verí alebo neverí. V Kristovi je však tento spravodlivý Boh láska - vo Svojom Synovi je láska, pretože Ho dal ako zmierenie medzi človekom a Ním. Prijal si toto zmierenie s Bohom skrze Jeho Syna? Si s Bohom zmierený a môžeš odísť smelo cez prah smrti? Pokiaľ žiješ, utekaj k Pánovi Ježišovi Kristovi, aby si bol Božím dieťaťom, nie Jeho nepriateľom. V Kristovi Boh každého človeka prijíma. Ak človek prekročí prah smrti a nebol zmierený s Bohom skrze Jeho Syna, je faraónom, ktorý videl Božie divy, ale im neuveril a Boha popieral. Faraón nám je zároveň ukázaný v Písme ako zlý príklad. Nenasleduj faraóna, ktorý by dnes rád zmenil svoje rozhodnutie, ale už to nejde. Nasleduj príklad tých ľudí, ktorí sa s Bohom zmierili, stali sa Jeho deťmi a dostali večné požehnania. Toto nám Biblia chce povedať a ukázať...

Povýšenosť Krista

2013-09-04T10:04:12Z

A jako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. (Ján 3:14-15).

Veriaci človek v Krista, si môže byť smelo istý svojim spasením. Nie preto aby sa chválil sám sebou, nie preto aby seba samého povyšoval kvôli viere, nie preto že by v človekovi bolo čosi prijateľné pre Boha. Je to kvôli tomu, lebo spása leží na strane Boha.

Aj tento verš jasne hovorí, že nikto kto v Neho verí, nezahynie, ale má večný život. Viera je ten spoj, ktorý nás drží pri Kristovi, no nezabúdajme, že aj viera je dar od Boha, ani viera nie je naša zásluha.

Ježiš bol povýšený na dreve kríža. Toto povýšenie bolo pre človeka posmechom a je to tak dodnes. Z Krista sa ľudia posmievali, nech zlezie z kríža a uveria v Neho. Ale Ježiš dobre vedel, že bude musieť podstúpiť túto potupnú smrť a preto predpovedal: A jako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka…

O čom to vlastne Ježiš hovorí? Musíme sa vrátiť do starej zmluvy, kde Boh dával ľuďom mannu na púšti, čo bol chlieb z neba. Nikto okrem Mojžiša a jeho ľudu, nikdy neokúsil túto mannu. No ľuďom sa zunovala manna a začali reptať: A ľud vravel proti Bohu a proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli hore z Egypta? Aby sme pomreli tu na púšti? Lebo niet ani chleba ani vody. A naša duša si už zošklivila ten ničomný chlieb (mannu). (Numeri 21:5).

Nevďačnosť Bohu

Biblia nám ukazuje ľudí, o ktorých sa Boh postaral až tak, že ich vyviedol z otroctva Egypťanov, ako takých, ktorí sú nespokojní, ktorí reptajú proti Bohu. Oni chcú byť radšej v zajatí otroctva. Na Boží dar mannu hovoria, že je to ničomný chlieb. Toto je aj náš obraz. Boh sa o nás stará, stará sa aj o pohanov, ateistov či humanistov ktorí sa tvária, že žijú bez Boha a čo Boh dostáva späť? Reptanie, opovrhovanie, popieranie.

Čo potom však nutne musí nastať? Odplata. Boh nám hovorí, že nemá radosť z toho, že musí trestať bezbožníkov, ale na druhej strane by to bol nespravodlivý Boh, keby to nekonal. Bol by ako skorumpovaný svetský sudca. Ako sa často ľudia rúhajú proti Bohu, keď ich prikvačí Jeho spravodlivý súd. Keď sa im stane nejaké nešťastie, úmrtie v rodine, choroba. Nikdy neukážu na seba, že sami si za to môžu. Vtedy si spomenú na Boha ako na toho, ktorý to nemal dopustiť. Aké choré myslenie. Aj v tomto príbehu je to tak. Ľudia hrešia, reptajú, chcú sa vrátiť do Egypta, odmietajú Božiu ruku. A tak musí nutne prísť odplata:

A Hospodin poslal na ľud jedovatých hadov ohnivých, ktorí štípali ľud, takže zomrelo množstvo ľudu z Izraela. (Numeri 21:6).

Dnes by sme mohli povedať, že Hospodin poslal na ľud hospodársku krízu, ktorá sa bude prehlbovať, až národy niekedy kresťanské, budú chudobnejšie ako Afrika, kde hlavnou udalosťou bude hladomor, alebo sa bude na ľud valiť jedna prírodná katastrofa za druhou. Aj vtedy to tak bolo - Boh musel ako správny sudca zasiahnuť a potrestať tento pyšný a nekajúci ľud tak, že na nich poslal štipľavých hadov a národ mrel.

No ten ľud na rozdiel od dnešnej generácie ľudí, si uvedomil svoju vinu a šiel za Mojžišom: Preto prišiel ľud k Mojžišovi a vraveli: Zhrešili sme, keď sme hovorili proti Hospodinovi i proti tebe. Modli sa Hospodinovi, aby odstránil od nás hada. A Mojžiš sa modlil za ľud. (Numeri 21:7).

Boh našťastie zhovieva a odpúšťa. Vypočul volanie svojho ľudu a zastavil ich zabíjanie. No nie tak, že jednoducho skončilo vyčínanie hadov. Pozrime sa ako to Boh vymyslel: A Hospodin riekol Mojžišovi: Sprav si takého ohnivého hada a vystav ho na tyč. A stane sa, že každý, kto je uštipnutý, keď ho uvidí, bude žiť. (Numeri 21:8).

Boh ustanovil iný spôsob záchrany pred hadmi. Mohol to urobiť tak, že by všetci hneď ozdraveli a hady by zmizli. Ale Boh to určil inak. Mojžiš postavil medeného hada vysoko nad tábor, kto sa s vierou na tohto hada pozrel, bol zbavený svojej choroby. Vtedajší ľud nebol hlúpy. Hlúpi by boli vtedy, keby sa odmietali na tohto hada pozrieť a zomierali by ďalej. Takéto je hlúpe dnešné obyvateľstvo zeme, ktoré sa odmieta pozrieť na záchranu vyvýšeného Krista. Vtedy však ľudia mali viac rozumu a preto sa stalo toto: Vtedy spravil Mojžiš medeného hada a vystavil ho na tyč. A bolo tak, že keď uštipol had niekoho, a keď pozrel uštipnutý na medeného hada, žil. (Numeri 21:9).

Vyvýšený Kristus

Azda teraz chápeme, prečo Pán Ježiš povedal tie vzácne slová: A jako Mojžiš povýšil hada na púšti, tak musí byť povýšený Syn človeka, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život. (Ján 3:14-15).

Ani tu nemusíme vysvetľovať dôvod tejto jeho reči. Rozmýšľajte nad tým a prídete k jednej možnej odpovedi.

Boh si vyvolil

2013-09-04T09:23:23Z

Najťažšia téma v Božom slove je vyvolenie. Mnohokrát ak budeme čítať Písmo, narazíme na riadky, kde si Boh vyvolil svoj ľud. Mnoho teológov, ale aj veriacich ľudí sa bráni tomu, že Boh si určuje tých, ktorí v Neho uveria. Niektorí dokonca hovoria o fatalizme, kde je človek iba akousi bábkou v rukách Boha. Poďme sa na túto tému pozrieť poporiadku.

Boh sa dáva spoznať skrze prírodu.

Lebo jeho, len smyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky. (Rimanom 1:20).

Boh učinil všetky veci ktoré nás obklopujú cez prírodu, vesmír, bohatstvá zeme. Tento verš nám hovorí, že nikto nemôže povedať, že je neprávom odsúdený na poslednom súde, pretože sa mu Boh nedal spoznať. Boh sa dáva spoznať skrze stvorené veci. Postoj človeka? Boh neexistuje - všetko je dielom náhody a deštrukčných výbuchov. Človek vedome Boha odmieta.

Boh sa dáva spoznať skrze zákon.

Lebo keď pohania, nemajúci zákona, prírodou robia to, čo požaduje zákon, tí teda nemajúc zákona sami sebe sú zákonom, ako takí, ktorí ukazujú dielo zákona napísané vo svojich srdciach, o čom spolu svedčí aj ich svedomie, ako spolusvedčia aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo aj vyhovárajú. (Rimanom 2:14-15) .

V tomto verši nám Boh hovorí, že nám zákon zapísal Stvoriteľ do sŕdc a k tomu nám dal svedomie, ktoré na tento zákon v srdci ukazuje. Ľudia si od počiatku vytvárali zákony aj tam, kde o Bohu nikdy nepočuli a to preto, lebo tento zákon mali zapísaný v srdci. Aj pohanské národy dobre vedeli, že vražda je zlá a odsudzovali ju zákonom, ktorý je odrazom zákona zapísaného od Boha v našom srdci.

Boh sa dal spoznať skrze národ ktorý si vytvoril - Izrael.

Národ, ktorý Boh stvoril skrze Abraháma, teda národ Izrael, svedčil o Bohu okolitým národom. Vtedajšie národy sa Izraela báli, odkedy ich Boh vyviedol zázrakom z najmocnejšej krajiny sveta - Egypta. Napriek tomu, že Izrael bol malým národom, bol nedobytným, pokiaľ ich Boh sám nevydal okolitým národom kvôli ich nevere. Dokonca ani Rimania neboli nadšení z toho, že okupovali Izrael, pretože nechápali ich vieru v Boha. Boh nedal Izrael náhodou na križovatku vtedajšej civilizácie. Cez Izrael museli ľudia prechádzať ako cez križovatku, ktorá spájala Afriku, Európu a Áziu.

Taktiež chrám ktorý svedčil o Bohu, bol obdivovaný pohanmi. Aj pohan Alexander Veľký ktorý na tomto mieste bol, nevypáli tento chrám, ako to robil s inými pohanskými chrámami.

Boh sa dal spoznať skrze človeka - Boha, Pána Ježiša Krista.

Napokon Boh zostúpil na zem v podobe človeka. Hľadeli sme na Neho ako na človeka, ale iba telesná schránka bola ľudská. Jeho Duch bol Boží, veď sa nenarodil z muža, ale z Ducha. Písmo hovorí, že Boh je Duch, kde človek svojimi zmyslami Ducha nemôže spoznať, ale tento Duch obýval pozemské telo Pána Ježiša. Ukázal nám svoju slávu, svoju moc, učil ľudí, uzdravoval, kriesil mŕtvych, napokon sa na mieste padlého človeka nechal zabiť na kríži. Všetok Boží hnev padol na Jeho hlavu a On svoju hlavu nastavil za všetkých tých, ktorí v Neho uveria. Boží hnev ktorý mal padnúť na človeka, padol na Božieho Syna pod podmienkou, že v Neho verí.

Boh nám zanechal svoje slovo v Písme.

Všetko čo Boh vykonal od počiatku sveta, až po príchod Pána Ježiša Krista, končiac skutkami učeníkov Pána až po listy týchto učeníkov, bolo napokon spísané do jednej knihy, ktorá obsahuje 66 kníh - biblie.

Boh sa zjavuje cez cirkev.

Ježiš ustanovil svoju cirkev, ktorá je zložená zo živých kameňov - veriacich ľudí. Táto cirkev od odchodu Pána Ježiša Krista, zvestuje evanjelium. Aj keď cirkev sa stala politickou silou vo svete a mnohokrát zablúdila podobne ako Izrael, ktorý neprijal Pána Ježiša, Boh si vždy vybral ľudí, ktorí boli pravými veriacimi a nechodili do kostolov iba z povinnosti, ale skutočne milovali Boha. Po reformácii si Boh vytvoril nové viditeľné cirkvi, ktoré sa vrátili k Písmu a Pavlovi, ktorý ako učený farizej najlepšie vo svojich listoch vyložil evanjelium.

I sami sa jako živé kamene buduj(e)te, duchovný dom, sväté kňazstvo, obetovať duchovné obeti, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. (1. Petrov 2:5).

Toto je definícia cirkvi, kde každý veriaci človek je duchovným kameňom, pričom základným kameňom je Pán Ježiš Kristus. Cirkev nie je akousi stavbou z tehál, ale stavbou z veriaceho ľudu. Táto cirkev do dnešného dňa zvestuje evanjelium nielen v kostoloch či zboroch, ale aj jednotlivé kamene - veriaci - zvestujú evanjelium svojmu okoliu, kde ich Boh postavil do služby.

Toto je reč Boha, ktorou oslovuje ľudí vo svete. Dal sa nám spoznať rôznymi spôsobmi a On chce, aby sme Ho aj spoznali. Písmo nám hovorí: Či mám azda záľubu v smrti bezbožného, hovorí Pán Hospodin, či azda nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil? (Ezechiel 18:23).

Boh chce aby všetci ľudia boli spasení: Lebo to je dobré a príjemné pred naším Spasiteľom Bohom, ktorý chce, aby všetci ľudia boli spasení a prišli k poznaniu pravdy. (1. Timotejovi 2:3-4).

Problém človeka

Mnoho ľudí sa potešuje týmito veršami, dokonca aj pohania sa z nich veselia. Veď Boh nemá záľubu v smrti bezbožníka, Boh je láska, Boh je dobrý a spravodlivý. Písmo nám ale ukazuje aj druhú stranu mince. Boh naozaj chce, aby každý človek prišiel ku spáse, aby každý človek bol zachránený skrze Kristov kríž. Problém človeka je ten, že sa nechce dať sám od seba zachrániť a to nikto!

Nieto spravedlivého ani jedného; niet toho, kto by rozumel, niet, kto by vážne hľadal Boha; všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného. (Rimanom 3:10-12).

Písmo nám hovorí o tom, že Boh dopredu vedel (predzvedel), že ak obetuje Svojho Syna, či sa dá niekto zachrániť skrze Golgotu. Odpoveď je práve v tomto Pavlovom verši - nie je nikto, kto by vážne hľadal Boha. Sú ľudia, ktorí sú nábožní, ktorí chodia do kostolov a chrámov, ale nehľadajú vážne Boha, oni sa potešujú svojim náboženstvom či obradmi. Boh keďže je mimo čas, presne vedel, že i keď ponúkne ľuďom záchranu a možnosť zmierenia so sebou samým - nenájde sa vôbec nikto v celej histórii, kto by toto zmierenie prijal.

Zopakujme si to

Boh sa dal človeku spoznať mnohými spôsobmi, najviac skrze Svojho Syna. On chce, aby boli všetci ľudia spasení. Mohol by to tak učiniť, ale taktiež máme od Boha slobodnú voľbu vybrať si. Ak by všetci ľudia mali byť spasení bez možnosti si vybrať, boli by sme iba hračky v rukách Hospodina. Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení tak, že si sami od seba Boha vyberú ako správnu voľbu. Boh nemá záľubu v smrti bezbožníka.

Teraz sa ale pozrime na človeka. Človek nechce byť spasený a zachránený. Človek si chce žiť svojim zhýralým bezbožným životom a Boha nielenže nehľadá, dokonca ho nenávidí. Nikto nehľadá Boha, nikto nechce Kristovu spásu, nikto nechce o Bohu ani len počuť.

Vyvolenie

A tu Písmo hovorí o tom, že je to Boh, ktorý si musel vyvoliť svoj ľud. Ak nikto k Bohu nechce prísť, musí Boh zakročiť a ľudí si vybrať sám. Fatalizmus by hovoril o tom, že Boh si vyvolí človeka a ten slepo ide. Písmo však hovorí, že Boh naopak dá dolu šupiny z očí človeka a človek až potom sám od seba sa začne po Bohu pýtať. Keď niekomu darujete nový dom zo záhradou s tým, že do konca života nebude musieť platiť nič na prevádzku - tak ten človek ten dom prijme zo svojej slobodnej vôle.

Podobne aj Boh, ak dá dolu šupiny z očí pohana a ten začne vidieť, zo svojej slobodnej vôle sa začne pýtať po Bohu. Boh neobmedzuje našu slobodnú voľbu. Ale ak by sme plošne vykladali takto Božie slovo, popreli by sme mnoho veršov, kde Boh ustanoví svoju vôľu a človek ju vykoná aj proti svojej vôli. Napríklad ak si vezmeme Jonáša, Boh ho poslal do pohanského mesta Ninive, aby zvestoval skazu toho mesta. Tu vidíme, ako človek neposlúcha prirodzene Boha a Jonáš sa vybral presne opačným smerom. Boh však Jonáša do toho mesta poslal, aj napriek jeho slobodnej vôle, ktorá nechcela vykonať túto úlohu. Aj ten útek Jonáša však mal miesto v Božom pláne, pretože námorníci ktorí s Jonášom boli na lodi, videli slávu Hospodina.

Vyvolenie ľudia nemajú príliš v láske. Človek nevzdáva Bohu plnú česť a slávu a tak si svoj príchod k Bohu často vysvetľuje tak, že to bola jeho voľba. Písmo ale nepozná takúto vec. Vždy to bol Boh, kto prvý ponúka voľbu a ak chce, tak túto voľbu aj dokončí. Spomeňme postavy s Písma, ktoré si Boh vyvolil.

Noe by bol skončil spolu s barbarmi svojej doby, ak by si ho Boh nebol vybral. Bol to Boh kto mu dal vieru do srdca a tak bol Noe zachránený. Často sa tieto verše vykladajú tak, že Noe bol spravodlivý - akoby sám od seba, ale spravodlivý bol preto, lebo Boh chcel aby takýto bol. Písmo nám hovorí, že Boh nenašiel nikoho na zemi, kto by ho miloval, ale Noe našiel MILOSŤ u Boha. A Hospodin riekol: Zahladím človeka, ktorého som stvoril, s tvári zeme, zahladím všetko od človeka až do hoväda, až do zemeplazu a až do nebeského vtáka, lebo ľutujem, že som ich učinil. Ale Noach našiel milosť v očiach Hospodinových. (Genezis 6:7-8)

Abrahám by sa bol klaňal hlineným soškám, ak by ho Boh nebol povolal. Mojžiš bol spokojný so svojou rodinou, mimo Egypta a dokonca keď ku nemu Boh prehovoril v horiacom kríku, Mojžiš sa vyhováral, až sa Boh rozhneval. Dávid by bol pastierikom oviec do konca života. To že Izaiáš povedal - mňa pošli - mohli by sme sa nazdávať, že Izaiáš bol väčším človekom ako my ostatní, ale nezabúdajme, že tento prorok videl slávu Božiu, keď uzrel iba lem Jeho odevu a uvidel svoje prevrátené srdce. Podobne ani Mária, ktorá povedala svoje áno Gabrielovi, nemala čas na rozmyslenie, ale tak konala z vôle Boha, ale i z vôle svojej, pretože Boh jej pripravil na to srdce. Pavol by bol prenasledoval kresťanov do konca života, ale Boh si ho vybral. Peter by bol rybárom, Matúš colníkom a netrápilo by ich, že nejaký Ježiš Kristus bol ukrižovaný i keď o tom hovoril celý Izrael. Ale Peter aj Matúš boli povolaný Bohom a keď Boh povedal - poď za mnou - nechali všetkého a išli. Tá sila od Boha je väčšia a príjemnejšia, ako všetky poklady sveta a preto je prirodzené, keď si človek zo svojej vôle vyberie Boha, ktorý má o neho záujem.

Nespravodlivosť

Mnoho ľudí hovorí, že je to nespravodlivé, ak by Boh takto konal. No nezabúdajme, že pokiaľ sám Boh nevezme šupiny z očí neveriacemu ľudu, nikto z tohto ľudu si tieto šupiny sám nedá dolu. Ateista sa teší tomu že nie je veriaci, pretože je otrokom hriechu a miluje svoje neresti. Ak číta tieto riadky sa buď pohorší, alebo ich hodí za hlavu a nebudú ho trápiť.

Naopak človek, ktorý je Bohom priťahovaný, sa začne trápiť nad svojou záchranou - spásou a začne hľadať Boha. To je znak jeho vyvolenia. Už pochopil že náboženstvo môže byť úplne prázdne a vydá sa cestou k Bohu priamo. Alebo bol úplným ateistom a počuje o vyvolení a začne sa zamýšľať, či to je pravda a chce to vyskúšať. Samozrejme najprv bude oponovať, ale čím ďalej a viac bude počúvať evanjelium a zvesť o Božej spáse, tým viac začne byť vzdialený pohanstvu, až napokon príde do bodu kedy sa obráti a pochopí, že Boh ho práve takto k sebe ťahal. Väčšina sveta však Boha ignoruje, tento článok by sotva dočítali, alebo by ich nezaujímala téma vyvolenia Bohom. Ak ťa ale táto témy zaujíma a aj keď dnes ešte tvrdo oponuješ, si možno na dobrej ceste, kde sa v Biblii budeš s týmto námetom pomerne často stretať. Doteraz si možno aj čítal Písmo povrchne, alebo v medziach doktrín ktoré si vymysleli ľudia, no ak dostaneš toho svetského chrobáka v hlave a vždy sa zastavíš pri vyvolení, napokon budeš premožený touto úžasnou správou, kde spása neleží na človeku, ale na Bohu. Ja sám od seba by som Boha nehľadal, ani sa po ňom nepýtal, ale Boh si ma vybral a určil ma za svojho dediča.

Kresťania sa radujú napríklad z takýchto veršov: A ktorých predurčil, tých aj povolal, a ktorých povolal, tých aj ospravedlnil, a ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil. (Rimanom 8:30).

Boh nás predurčil, povolal, ospravedlnil a oslávil. Nič čo by bolo z nás. Ale dôkaz tohto verša je v tom, že sme prijali vierou Pána Ježiša Krista. Tí, ktorí skutočne veria v Pána Ježiša Krista, sú pred Bohom ospravedlnení a to nie preto, lebo hľadali Golgotu a kríž ale preto, lebo ich Boh hľadal ako prvý.

Pán Ježiš nám hovorí: Nikto nemôže prijsť ku mne, keby ho nepritiahol Otec, ktorý ma poslal, a ja ho vzkriesim v posledný deň. (Ján 6:44).

Tento verš sa tiež vykladá rôzne a zástancovia toho, že je to človek ktorý si môže vybrať Boha, radšej tieto verše nevyťahujú. Ale opäť musíme povedať celú vec - Boh chce aby všetci ľudia boli spasení. Človek však nechce byť spasený. Preto je to na Bohu, aby si vybral ľudí, ktorí spasení budú a to sa deje tak, že človek uverí v Krista, ktorý raz a navždy vzal hriechy svojho ľudu na Golgotskom oltári a už žiadne nové obete, žiadne iné výkony, nie sú potrebné. A preto platí, že Boh pritiahol ľudí k sebe a tí potom prišli k Pánovi Ježišovi. Boh nehrá kocky a náhody. Boh má svoj presný plán.

Alebo inde Ježiš hovorí: Preto som vám povedal, že nikto nemôže prijsť ku mne, keby mu to nebolo dané od môjho Otca. (Ján 6:65).

Samozrejme Boh chce, aby všetci prišli, ale nikto nemôže, pretože miluje svoj hriešny spôsob života ako sme videli v liste Rimanom u Pavla. Boh chce - človek nechce - preto nikto nemôže prísť sám od seba k Bohu, pretože každý od svojej prirodzenosti Boha nenávidí. A preto je to Boh, kto si pritiahne svoj ľud ku krížu.

Všetko, čo mi dáva Otec, prijde ku mne, a toho, kto prijde ku mne, nevyženiem von. (Ján 6:37).

Ak prídeš dnes ku Kristovi, ak mu vyznáš svoje hriechy, ak mu zveríš svoj život a uveríš, že On za teba zaplatil dlh pred 2000 rokmi - On ťa nevyženie od seba, ale ťa prijme. Tento verš by sa nám mohol zdať tak, že je to naša dobrá vôľa prísť ku Kristovi, ale pred tým je napísané že opäť príde iba ten, koho určil Boh - Otec. Ak sa pohoršuješ nad týmto veršom, ak sa ešte viac zatvrdzuješ voči Bohu, nechceš prísť ku Kristovi a učiniť pokánie. Boh ti hovorí že môžeš a že On chce, aby si aj prišiel, ale ty miluješ hriech ďaleko viac ako Boha a tak je to Boh, kto si musí v konečnom dôsledku vybrať.

Ježiš keď sa modlí svoju pastiersku modlitbu, tak neprosí za tých, ktorí sú v nevere a chcú takto zostať. On prosí za tých, ktorí ku Nemu prídu, pretože im Boh dal šupiny z očí dolu: Ježiš prosí Boha: A teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba; lebo slová, ktoré si mi dal, dal som im, a oni prijali a poznali vpravde, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Ja prosím za nich, neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. (Ján 17:7-9).

Charles Spurgeon, najznámejší kazateľ vyvolenie vysvetlil tak, že človek stojí pred bránou, nad ktorou je nápis - vstúpte. Človek sa okúňa, nechce vstúpiť, hovorí si že to nie je pre neho, je neistý. Ale keď sa rozhodne vstúpiť, prejde tou bránou, na druhej strane je nápis - Vitaj Boží Vyvolený!

Ak skutočne miluješ Boha, potešíš sa tým, že je to Boh ktorý si vyvolil svoj ľud. Ak hľadáš Boha a trápi ťa myšlienka vyvolenia, si na dobrej ceste, pretože Boh ti dal do srdca vieru a pýtanie sa po Bohu. Ak odmietaš Boha, alebo ak ťa netrápi myšlienka vyvolenia, žiješ si svoj ľahkovážny život na lane, ktoré je nad priepasťou a horí. Teba to však vôbec netrápi a ďalej si budeš žiť svoj život ako doteraz. Ak odmietaš Boha, ale myšlienka vyvolenia sa ťa dotkla - Boh ťa možno priťahuje k sebe. Vstúp do brány a sám uvidíš, či sa Písmo mýli. Ježiš hovorí, že každý kto ku Nemu príde, nebude vyhodený, ale bude prijatý. Ty sa nemusíš trápiť myšlienkou vyvolenia, stačí prísť ku Kristovi. Ak prijmeš Kristove pozvanie, si zahrnutý v Božom pláne.

Ale ak odmietaš Krista, odmietaš pozvanie Boha, je to len a len tvoja zodpovednosť. Boh ti dal všetky prostriedky spásy: On na seba ukazuje v tom, čo stvoril počnúc prírodou končiac vesmírom. Dal ti do srdca zákon a svedomie. Dal ti Písmo, svoje Božie neomylné slovo. Dal svetu svojho Syna, Pána Ježiša Krista, ktorý sa aj za teba obetoval na Golgote. Dal ti cirkev a veriacich ľudí, ktorí zvestujú evanjelium. Dal ti aj tento článok, aby si uveril že Kristus koná skrze svoje kamene cirkvi. Ak si toto všetko odmietol, neurobil si to preto, lebo nie si vyvolený ale preto, lebo nechceš sa vzdať svojho hriešneho a temného života. Chceš byť oponentom Boha, aby si sa chválil svojim egom, chceš byť múdrejší ako Boh, chceš mať na tróne svojho života svoje JA. Akurát že zabúdaš na to, že o sto rokov tu určite nebudeš a potom sa uvidí, či si mal pravdu ty, tvoja viera ktorú vymyslel človek, alebo Boh a Jeho sväté slovo. Dnes môžeš prijať Krista, zajtra môže byť neskoro.

Dobré skutky sú povinnosť

2013-08-06T22:35:32Z

Niekedy som sa nazdával, že ak človek koná dobré skutky, pripisuje si u Boha dobré červené body. Mnoho ľudí stojí na takomto názore, mnoho ľudí ktorí sa dokonca hlásia ku kresťanstvu, si to takto nejako predstavujú. Ale Boh od nás dobré skutky vyžaduje ako povinnosť, nie ako zásluhu.

Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa mzda podľa milosti, ale podľa podlžnosti. (Rimanom 4:4)

Ak by sme urobili 999 dobrých a správnych vecí, ale jednu vec by sme urobili hriešnu, Boh nás bude súdiť za tú jednu jedinú nesprávnu vec. To že sme robili 999 dobrých a správnych skutkov, má byť úplne bežné a prirodzené, na to Boh neberie ohľad. Ak ale padneme v jednom previnení, to jedno previnenie bude súdené.

Jakub vo svojom liste hovorí: Lebo ten, kto by zachoval celý zákon a klesol by v jednom prikázaní, previnil sa proti všetkým. (Jakub 2:10).

Stačí jedno prestúpenie a sme na strane odsúdených. Ak si toto uvedomíme, tak sa musíme predesiť tým, že nikto si nezaslúži večný život. Pavol píše v liste Rimanom: Lebo nieto rozdielu, lebo všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej (Rimanom 3:23).

Azda si uvedomujete, prečo musel sám Boh prísť na svet. Ani jeden človek nebol dobrý a tak Ježiš Kristus musel za nás zlých, niesť trest, aby sme my mali pokoj s Bohom. Lebo odplatou za hriech je smrť, ale darom Božím z milosti je večný život v Kristu Ježišovi, v našom Pánovi. (Rimanom 6:23).

Odplata za naše hriechy je smrť - nielen tá fyzická, ktorú všetci podstúpime. Tu ide o smrť večnú, ako o večnú existenciu v oddelení sa od Boha. Ale Boh nám z milosti dáva nie život vo večnom odlúčení sa od Boha v smrti, ale nám ponúka v Kristovi večný život v radosti.

Ak si toto číta niekto, kto nepozná Slovo Boha, ktoré nám daroval aby sme sa ním riadili, zostane prekvapený a nutne si položí otázku: ak sú dobré skutky povinnosťou a ja sa spolieham na konanie týchto dobrých skutkov, logicky mi to neprinesie spasenie?! Nechajme hovoriť Boha, pretože ľudské názory bývajú značne skreslené:

Vediac, že človek nebýva ospravedlnený zo skutkov zákona, ale vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista, a nie zo skutkov zákona, pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto. (Galaťanom 2:16).

Toto je logický záver toho, prečo človek nemôže byť spasený zo svojich skutkov, pretože svoj prežitý život by musel mať presne taký istý svätý, ako ho prežil náš Pán Ježiš Kristus. Ak by človek dokázal naplniť celý Boží zákon do poslednej bodky, bude ospravedlnený zo svojich skutkov, zo svojho prežitého života. Ale ak človek nedokáže naplniť do poslednej bodky zákon, bude odsúdený vo večnom zatratení.

No Boh nám dal milosť, keď poslal Pána Ježiša Krista, ktorý za nás zákon naplnil, a stal sa obeťou Bohu na Golgotskom kríži. Každý kto tejto obeti Božieho Syna uverí, že Kristova krv a Jeho sväté telo bolo obetované za mňa, kde Boží hnev bol namiesto na moju hlavu, vyliaty na hlavu Pána Ježiša Krista, bude spasený z viery, pretože uveril v dokončené Božie dielo na Golgote. A preto neplatí: zo skutkov zákona bude niekto ospravedlnený, pretože nikto zákon nedokázal naplniť. A tak nám Písmo hovorí, že zo svojho prežitého života, nebude nikto spasený: zo skutkov zákona nebude ospravedlnený nikto.

Ako bude človek spasený? Len tak, ako nám to Boh oznamuje: Vierou v Krista Ježiša, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery v Krista.

Dokonca nás Boh varuje, že ak by sme sa chceli ospravedlniť pred Bohom tým, že sme dobre a správne žili, vypadli sme z milosti Božej: Úplne ste odlúčení od Krista, ktorí chcete byť ospravedlnení zo zákona; vypadli ste z milosti. (Galaťanom 5:4).

Je to presne ten istý prípad, ako keď sa chválil farizej pred Bohom, že dáva desiatky, že sa postí, že dodržuje zákon do bodky, čo nebola úplná pravda, pretože Písmo nás učí, že taký človek sa nikdy nenarodil a nenarodí (nerátame Pána Ježiša, ktorý je Boh). Tento farizej sa chcel ospravedlniť pred Bohom zo svojich skutkov. Naproti tomu v tom istom chráme bol aj hriešny colník (publikán), no nechajme hovoriť radšej Božie slovo: Publikán však stál zďaleka a ani oči nechcel pozdvihnúť k nebu, ale bil sa v prsia a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám: Tento odišiel do svojho domu ospravedlnený, a nie tamten. (Lukáš 18:13-14).

Boh zo skutkov neospravedlnil ani praotca veriacich - Abraháma. Ak Abraháma porovnáme s ľuďmi jeho doby, alebo aj z doby dnešnej, zdá sa nám, že je Abrahám veľmi spravodlivý, až je z neho Boh úplne nadšený. Toto je varovanie aj pre nás - ak sa budeme porovnávať s inými ľuďmi, bude sa nám zdať, že sme o čosi lepší - veď nie sme vrahovia, vydierači, opilci. Ale Boh nás neporovnáva s inými ľuďmi, On nás porovnáva so svojim svätým zákonom. A preto ani Abrahám nemohol byť ospravedlnený zo života ktorý prežil: Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. (Rimanom 4:2).

Pred ľuďmi by sa Abrahám chváliť mohol, ale nie pred Bohom. Ako bol Abrahám ospravedlnený pred Bohom, keď nie skutkami? Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril zasľúbeniam Boha a počítalo sa mu to za spravodlivosť. (Rimanom 4:3).

Nedajme sa pomýliť svojimi výkonmi. Zo skutkov nebude ospravedlnený nikto, ani veľký Abrahám takto nebol svätým pred Bohom. Spasenie je z viery, dôvery, spoľahnutia sa na Boha. Ak človek robí dobré skutky, je to jeho povinnosť, to Boh berie ako samozrejmosť. Z konania dobrých skutkov spása je nemožná. Preto Boh vynašiel spôsob, ako zachrániť hriechom skazeného človeka - skrze vieru, nie skrze skutky: Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho (to jest Boha), ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. (Rimanom 4:5).

Neťahajte jarmo s neveriacimi

2013-08-06T21:47:53Z

Viete čo znamená slovo svätý? Oddelený! Boh si vyvolil svoj svätý oddelený ľud - Izrael. Tento ľud vychovával v Egyptskom otroctve, aby si preň prišiel a vytrhol ho z ťažkého jarma. Izrael bol v očiach Boha svätý národ, bol oddelený od okolitých národov a Boh sa o svoj ľud aj svedomito staral. Na druhej strane mu zakázal to, aby sa spolčoval s okolitými národmi, prijímal ich kultúru, náboženstvo, bôžikov.

Aby sa nestalo, keď by si učinil smluvu s obyvateľmi zeme, a smilnili by idúc za svojimi bohmi a obetovali by bitné obeti svojim bohom, že by ťa pozval niektorý z nich, a jedol by si z jeho obeti  a vzal by si z jeho dcér svojim synom ženy, a jeho dcéry by smilnily idúc za svojimi bohmi a spôsobily by to, že by smilnili aj tvoji synovia odíduc za ich bohmi. (Exodus 34:15-16)

Boh hneď na počiatku varuje svoj vyvolený národ, aby sa svätý Izrael nespolčoval s pohanmi, ktorí nepoznajú Boha a sotva ho niekedy aj prijmú, i keď oni majú bohov, ktorí sú modlami, ničím, mŕtvymi výmyslami ľudí.

Ani sa s nimi nedáš ženbou do rodiny alebo vydajom; svojej dcéry nedáš jeho synovi ani jeho dcéry nevezmeš svojmu synovi. (Deuteronómium 7:3).

Boh aby zachoval svoj svätý oddelený ľud, zakázal miešať sa s pohanmi. Prečo?

Lebo by odvrátil tvojho syna, takže by ma nenasledoval, ale by slúžili iným bohom, a zanietil by sa na vás hnev Hospodinov a vyhladil by ťa rýchle. (Deuteronómium 7:4).

Dnes vidíme, ako pohanské kultúry, pohanské náboženstvá, mytológia, východné náboženstvá, zviedli svätých ľudí, ktorí kedysi patrili Bohu a Jeho synovi, alebo ich rodičia, či starí rodičia patrili Bohu. Dnes ľudia prestali Boha nasledovať, začali slúžiť iným bohom, okultizmu, ezoterike, východným náboženstvám, zaoberajú sa Islamom, horoskopom, čarodejníctvam, ktoré Boh nenávidí. Keď spoločnosť príde do tohto stavu, Boh jej odkazuje: vyhladím ťa rýchle. Naša kresťanská európa a amerika, sa stáva pohanskou planinou, kde sa dobre darí všetkému, čo špiní Boha a preto prichádza na tento pohanský a bezbožný ľud, ťažká ruka Hospodinova. Časté prírodné katastrofy, pád systému, počiatok krízy, ktorá prinesie chudobu, to sú prvotné príznaky Božej odplaty našej nevery.

Boh keď privádzal svoj ľud medzi pohanov, dal im príkaz: Vyženiete všetkých obyvateľov zeme zpred svojej tvári a zahubíte všetky ich modlárske obrazy, aj všetky ich liate obrazy zkazíte a zničíte všetky ich výšiny. (Numeri 33:52)

Nová zmluva

Mnoho ľudí si povie - to bolo kedysi, v dobách pred Kristom. Nová zmluva je však iná, je ďaleko humánejšia. No cirkev dostala presne tie isté inštrukcie ohľadom svätosti, ako ich dostal Izrael.

Neťahajte cudzieho jarma s neveriacimi. Lebo čo má spoločného spravedlivosť s neprávosťou? Alebo jaké je obecenstvo svetla s temnosťou? (2. Korinťanom 6:14)

Ak kresťan príde medzi svoj svätý ľud, do svojho svätého zboru, je ako v jednej rodine. Ale ak príde k pohanom povedzme iba na návštevu, tí zvyknú hrešiť, opíjať sa, rozprávať veľa o majetku, peniazoch, sexe, postavení v práci, čo dokázali, ohovoriť všetkých okolo, vrátane politikov. Boh má pravdu, keď hovorí, aby sa kristovec neschádzal s takýmito ľuďmi, pretože nič si z tých stretnutí neodnesie.

Každý veriaci časom začne chápať, že ho svet neprijíma, svet ho nenávidí. Každý pohan pľuje na Boha, opovrhuje Ním, verejne sa chváli tým, aký je zarytý ateista, ale Kristus nás varoval, že nás tento svet, ktorý ide do záhuby, bude nenávidieť.

Ak vás svet nenávidí, vedzte, že mňa prv nenávidel ako vás.  Keby ste boli zo sveta, svet by mal rád svoje vlastné, ale preto, že nie ste zo sveta, ale že som si ja vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí. (Ján 15:18-19)

Mnoho kresťanov sa snaží o to, aby boli pre svet prijateľní, ale to nefunguje. Všetko čo je Božie, je svetom nenávidené. Kristus je ešte ako tak prijateľný pre svet, ako humanistický učiteľ, ale keď tento istý Boh-človek povie, aby sme sa nespolčovali s pohanmi a ich životom, Kristus je nenávidený podobne, ako sú nenávidení aj Jeho praví nasledovníci.

Ako mnoho ľudí tvrdí, že sú kresťanmi, pritom sa zaoberajú ezoterikou, či temnými silami, ktoré sa tvária ako plné lásky a pokoja. Ale Pavol toto nazýva smilstvom, kedy podvádzame Boha stvoriteľa, s okolitými modlami. Preto Pavol píše:

Nemôžete piť kalich Pánov i kalich démonov. Nemôžeme mať účasť na stole Pánovom i na stole démonov. (1. Korinťanom 10:21)

Žiaľ, mnoho ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, ide v nedeľu do kostola a v pondelok k veštici, sleduje pohanské relácie, plné násilia, sexu, zvráteností. Ale Pavol ich varuje, že nie je možné mať účasť na stole Boha a zároveň sa kochať v opĺzlostiach pohanov a ich hriechoch.

Pán Ježiš kresťanov povzdbudzuje, že už nepatria svetu - nech si svet so svojim hriechom a svojou zhubou robí čo chce. Kristovec dostal iné inštrukcie: Složme tedy skutky temnosti a oblečme si zbrane svetla.  Jako vodne choďme slušne, nie v obžerstvách a pijanstvách, nie v smilstvách a prostopašiach, nie v zvade a závisti.  Ale si oblečte Pána Ježiša Krista a nepečujte o telo tak, aby sa v ňom zobúdzaly zlé žiadosti. (Rimanom 13:12-14)

Máme byť svätí a tí ktorí Kristovi patria, aj skutočne svätí sú. Preto by sa kresťan nemal prispôsobiť pohanstvu tohto skazeného sveta, horšieho ako Sodoma a Gomora. Aj keď sami sme boli všetci pohanmi, azda aj horšími ako sú pohania, s ktorými sa nemáme spolčovať. Ale Boh nám daroval milosť, vymenil naše kamenné srdce za kožené a my sme svätým Božím ľudom, sme pravými Izraelitmi - nenávidení ľuďmi, ale milovaní Tým, kto nám dáva ďaleko lepšie veci, ako tento krátky život.

Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom, aby ste zvestovali cnosti toho, ktorý vás povolal zo tmy do svojho predivného svetla,  ktorí ste kedysi neboli ani ľudom, ale teraz ste ľud Boží; ktorí ste neboli dostali milosrdenstva, ale teraz ste dostali milosrdenstvo. (1. Petrov 2:9-10)

Nenápadný Boh

2013-08-06T21:46:43Z

Boh keby chcel, tak by objavil na oblohe a hrmotným hlasom by sa predstavil, že On je Tvorca sveta. Takto to dnes chodí vo svete, keď sa chce niekto zviditeľniť, tak sa začne objavovať v TV, v časopisoch, novinách, aby vstúpil do hláv naivných ľudí, ako niekto významný.

Ale čo Boh? On všetko stvoril, dal nám všetky danosti, dal nám národ, rodinu, miesto kde sa narodíme, čas. Boh má moc, silu, všetky prostriedky k tomu, aby sa tu ukázal ako veľké EGO a robil si čo sa mu zachce.

Keď sa však pozrieme do Písma, tak musíme žasnúť. Izaiáš predpovedá to, že príde sám Boh na zem v ľudskom tele. Biblia hovorí, že Boh je Duch a tak je mimo naše zmysly, ale On sa rozhodol, že príde na svet, ako Syn - Ježiš Kristus, ktorý vykúpi svoj ľud spod hriechu. Ale ako prišiel?

Lebo vyrástol pred ním ako nežný prútok a jako koreň z vypráhlej zeme; nemal podoby ani krásy; videli sme ho, ale nebolo na ňom vidieť toho, pre čo by sme ho boli bývali žiadostiví. (Izaiáš 53:2)

Boh prišiel úplne potichu, bez aplauzu, bez ceremónií. Prišiel ako malé dieťa, vyrastal v dospelého muža a Izaiáš o ňom hovorí, že nebol odlišný od nás ľudí navonok: nemal podoby ani krásy…

Bol iba priemerným človekom, podľa výzoru by sme ho nerozpoznali, ale človek nie je len hmota, ale aj Duch. V tele ľudskom, ktoré na pohľad bolo iba telom človeka, sa skrýval silný Duch, ktorého sa báli najmocnejší ľudia Izraela. Ak by sme Ježiša stretli na ceste, minuli by sme ho bez povšimnutia. Ale ak niečo povedal, tak uši všetkých ľudí sa na Neho nasmerovali a počúvali. Aj uši tých ľudí, ktorí ním opovrhovali. Boh prišiel na zem a zostal nepoznaný. Videli sme ho, ale nebolo na ňom vidieť toho, pre čo by sme ho boli bývali žiadostiví.

On dokonca nezostúpil na zem, ako nejaký krásavec. Keď obsadia herca do role filmu, tak musí byť urastení, príťažlivý, pekný, lámač sŕdc. Ale Ježiš prišiel tak nenápadne, že nevyzeral ako superhrdina z filmu, i keď by si mohol dať tvár, najkrajšieho človeka, aký kedy žil. Kto však Ježiša spoznal, zamiloval si Jeho Ducha, nie fyzický výzor.

Izaiáš toto prorokoval dávno predtým, ako mal Ježiš prísť a keď Ježiš prišiel, tak sa ľudia na Ňom pohoršovali: Či nie je toto ten tesár, syn Máriin, a brat Jakobov, Jozesov, Júdov a Šimonov? A či nie sú aj jeho sestry tu u nás? A pohoršovali sa na ňom. (Marek 6:3)

Vidíme, ako brali Ježiša ľudia, ktorí s ním vyrastali a žili v Jeho dobe. Aj keď tušili, že to nie je iba obyčajný človek podľa Ducha, oni Ho tak chceli vidieť. Aj preto hovoria, že Ho poznajú, lebo poznajú Jeho Matku, jeho sestry, Jeho bratov. Takto si ospravedlňovali tušenie, že by to mohol byť azda Boh sám.

Izaiáš pokračuje: Opovrhnutý bol a opustený od ľudí, muž bolestí, a oboznámený s nemocou, a jako ten, pred ktorým skrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili, (Izaiáš 53:3)

Vládca vesmíru prišiel na zem, ale bol opovrhnutý, ľudia si skrývali pred Ním tvár, nikto si ho nevážil, až ho človek napokon odsúdil na smrť. Aký predivný je tento príbeh. Nie je to príbeh Hollywoodu, nie je to príbeh z kníh, kde víťazí hlavný hrdina, kde človek plný pokory nájde útechu. Tento príbeh je presným opakom príbehov ľudí. Hlavný hrdina, ktorý pomôže mnohým ľuďom, ktorý nikdy nespácha žiaden hriech, neporuší žiaden zákon, je čestný, spravodlivý, napokon končí v najpotupnejšej smrti - na Rímskom kríži. Opovrhnutý Rimanmi, opovrhnutý Židmi.

Ako je ale možné, že príbeh Tohto Muža, otriasol celými dejinami sveta. Herci z perfektných filmov sú zabudnutí, ich filmy sa dnes nepremietajú, mnohí už zomreli v prepychu a sláve - ale tento Herec nezomrel v sláve, ale v hanbe z pohľadu človeka. Napriek tomu stále žije - v srdciach ľudí - ale hlavne skutočne žije a kráti sa čas, keď sa vráti a príbeh dokončí.

Izaiáš zakončuje: A on bol smrteľne ranený pre naše prestúpenia, zdrtený pre naše neprávosti; kázeň nášho pokoja bola vzložená na neho, a jeho sinavicou sme uzdravení. (Izaiáš 53:5)

Jeho smrť však mala nesmierny význam. Golgota sa stala oltárom, kde bol Bohu tento nenápadný a opovrhnutý človek obetovaný. Jeho smrť zachránila všetkých tých, ktorí vierou zistili to, že to nebol iba človek, ale že to bol hlavne Boží Syn.

Peter to vyznal takto: Pane, ku komu pojdeme? Slová večného života máš; a my sme uverili a poznali, že si ty Kristus, ten Syn živého Boha. (Ján 6:68-69)

Koho ty spoznávaš v Kristovi?

Ako nás videl Pán Ježiš?

2013-08-06T21:47:19Z

Ak teda vy, súc zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá váš Otec, ktorý je v nebesiach, dobré veci tým, ktorí ho prosia! (Matúš 7:11)

Veľa ľudí, ktorí si čítajú povrchne Písmo, si ani nevšimnú tento verš. Pán Ježiš tu jasne hovorí, že my ľudia sme zlí. Hoci my sme zlí, vieme dávať dobré dary deťom. Ježiš nás v tomto verši príliš nešetrí. Mohli by sme sa nazdávať, že Pán Ježiš sa tu asi nejako pomýlil, že to tak nemyslel. Ježiš je Boh, na to netreba zabúdať a On vidí a vie o nás všetko a vedel to aj v čase, kedy tu krátku chvíľu žil ako človek na zemi.

Za Pánom Ježišom prichádza bohatý mládenec a pýta sa ho: Dobrý Učiteľu, čo dobrého mám činiť, aby som mal večný život? (Matúš 19:16)

Všimnime si Ježišovu odpoveď. My by sme čakali, že musí robiť to alebo ono, ale Ježiš reaguje na to oslovenie - Dobrý učiteľu. Tu sa Ježiš plne stotožňuje s človekom a odpovedá: Čo ma nazývaš dobrým? Nikto nie je dobrý, iba jeden, Bôh. (Matúš 19:17)

Ježiš by mohol odpovedať, že On a Boh sú jedno, že okrem Neho nikto nie je dobrý, ale Pán Ježiš sa stotožňuje s človekom, neprezrádza svoj Božský pôvod a odpovedá: Nikto nie je dobrý, iba Boh!
Týmto nám Pána Ježiš hovorí, že nikto kto sa kedy narodil nie je dobrý, iba Boh je dobrý, spravodlivý, milujúci. Človek ani jeden naopak dobrý nie je. Aké tvrdé slová tu znejú z úst samotného Boha, na adresu nás ľudí.

Ešte väčšiu ranu nám Pán Ježiš zasadzuje, keď hovorí o našom srdci, ktoré je nielen telesným orgánom, ale hlavne duchovným. Čo vychádza zo srdca človeka, tým človek aj je. Ježiš nás nenechal na snívaní a nehladká našu nevedomosť nejakými falošnými rečami. Toto hovorí o nás, o zdroji nášho bytia - srdci: Lebo z vnútra z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky,  cudzoložstvá, smilstvá, vraždy, krádeže, lakomstvá, nešľachetnosti, lesť, nestudatosť, zlé oko, rúhania, pýcha, bláznovstvo. (Marek 7:21-22)

Hľadáte tam niečo pozitívne? Ježiš tam nič pozitívne nedal. On nám nehovorí, že sme dobrí, milí ľudia, ktorí sem tam vykonajú aj niečo dobré, ktorí majú v srdci veľa lásky. On nám ukazuje naše srdce presne také, aké skutočne je. Stojí to za to, premýšľať o tomto verši, či má alebo nemá Boh absolútnu pravdu: Lebo z vnútra z ľudského srdca vychádzajú zlé myšlienky,  cudzoložstvá, smilstvá, vraždy, krádeže, lakomstvá, nešľachetnosti, lesť, nestudatosť, zlé oko, rúhania, pýcha, bláznovstvo. (Marek 7:21-22).

Pred potopou Boh oľutoval, že stvoril človeka a vyriekol o nás toto: A Hospodin videl, že sa množí zlosť človeka na zemi, a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni. (Genezis 6:5).

Boh nám tu hovorí, že naše myšlienky sú zlé po všetky dni života. Ak to spojíme hore s výrokom Pána Ježiša, že ktoré konkrétne myšlienky to môžu byť, je nám jasné, že u Boha to nemáme moc dobré. Po potope by sme nazdali, že už je to s človekom dobré, ale čítame tam to isté:  A Hospodin zavoňal príjemnú vôňu upokojujúcu a Hospodin riekol vo svojom srdci: Nebudem už viacej zlorečiť zemi pre človeka, lebo všetko, čo vytvorí srdce človeka, je zlé, od jeho mladosti, ani už viacej nepobijem všetkého živého, jako som učinil. (Genezis 8:21).

Opäť nás Boh nešetrí - všetko čo vytvorí srdce človeka je zlé. Všetko je plné chamtivosti, ohraničenia svojho územia egoizmu, každý vynález sa využil vo vojenskej technike. Naše myšlienky sú iba zlé a to od mladosti. Mnoho veršov z Božieho slova by sme mohli ešte vytiahnuť k tejto vážnej téme. Boh by nás mal trestať, mal by sa od nás všetkých odvrátiť a my sami od seba by sme prišli do večného zahynutia. Ale Boh nám ponúkol záchranu a záchrancu, Svojho Syna, ktorý ako jediný, dokáže zmazať to zlo, ktoré v sebe máme a skrze ktoré musíme byť oddelení od Boha naveky.