Blog-neblog

2012-07-08T11:56:29Z

   Takže, čo je to za túžbu?
   Veľmi by som chcela napísať nejaký pekný článok, dobrý a kvalitný blog, ktorý by snáď niekoho aj chytil za srdce alebo prehovoril do duše... Chcela by som... Túžba je silná, ale inšpirácia neprichádza. Mohla by som písať o mnohých veciach, zážitkoch, skúsenostiach... ale vždy by som to písala len JA. A ja chcem niečo viac - chcem byť nástrojom Ducha.
   Som človek, ktorý nikdy nie je spokojný s výsledkom svojej práce. Ale môj prvý (a zatiaľ jediný) blog je výnimkou. To je pre mňa znamením, že to nebola čisto iba moja práca. Bola to spolupráca. A túžim takto spolupracovať aj naďalej. Chodia mi po rozume rôzne témy, myšlienky, ale nič z toho nepovažujem za potrebné napísať. Tak čakám. Čakám. ... A dúfam, že nebudem musieť čakať veľmi dlho. Dúfam, že raz príde tá vytúžená chvíľa a ....

P.S. Na fotografii je moja najmladšia dcérka. Zvolila som ju k tomuto blogu-neblogu kvôli tomu, lebo vo mne vyvoláva pocit snívania a teda aj nejakých túžob.

Žehnajte a budete požehnaní...

2012-04-01T15:51:16Z

Som nekonfliktný typ človeka. Ľudí vo svojom okolí zvyčajne beriem "v pohode", ako by povedali tí neskôr narodení. Občas sa však stane, že si buď sama vytvorím blok voči niekomu alebo po dlhšom čase spoznávania mi začnú liezť na nervy určité vlastnosti dotyčnej osoby. A je to tu - zas mám problém niekoho prijať takého, aký je. Používajú sa na to aj iné slovné spojenia, napr. nemám ho rada, neznášam ho, lezie mi na nervy, "nemusím ho", je mi ukradnutý atď. Čo s tým?

V každom prípade nechcem zostať v tejto situácii. Pán nás učí, že máme milovať aj svojich nepriateľov (hoci o nepriateľoch v mojom prípade nemôže byť ani reč - aspoň si to myslím). Ale ako to dokázať, ako ho mám milovať, keď ten človek je ... taký a taký! Je to naozaj ťažké. No najhoršie je asi to, že to sama nechcem - teda nie tak naozaj, od srdca. Zvyčajne to chcem (ak vôbec chcem) len preto, že to tak proste má byť. Lenže v kútiku srdca si nechávam pootvorené dvierka, veď taký hnev na niekoho, alebo rozčúlenie sa, to sa môže ešte niekedy zísť, občas to dobre padne.

Prvým krokom je teda rozhodnúť sa pre to, čo naozaj chcem - a to je PRIJATIE toho človeka. Ale musí to byť rozhodnutie srdca, nie rozumu.

Kedysi som čítala v jednej knihe, že máme žehnať všetkým ľuďom. V tom čase som nebola príliš naklonená takému správaniu. Ešte som na to nedozrela. Po niekoľkých rokoch som si povedala, že to vyskúšam. A skúsila som. Môžem povedať, že môj pohľad na dotyčného človeka sa zmenil. Bolo to naozaj iné, lepšie... Ale stále som cítila, že tomu ešte niečo chýba.

Zas trvalo niekoľko rokov, kým som vyskúšala niečo ďalšie. V jednom krásnom období milosti od Pána som pochopila, že to nie je iba o rozhodnutí a žehnaní. Začala som Pánovi ďakovať za toho človeka, modliť sa zaň, vyprosovať mu požehnanie od Pána; a vložila som do toho celé srdce. Vtedy nastal naozajstný obrat. Pán ma naplnil obrovským pokojom a láskou k dotyčnej osobe. A bola to osoba, s ktorou som mala najväčší problém. Takže, keď to šlo s ňou, nebude problém ani s tými ostatnými, ktorí ešte "čakajú" na moje prijatie. Dúfam, lepšie povedané - pevne verím, že to dokážem. A dúfam, že to vyskúšate aj vy. Ten človek sa možno nezmení, ale zmení sa váš pohľad naňho. Budete ho možno vidieť Božími očami alebo milovať Božou láskou. A ten fantastický pocit Božieho požehnania vás dostane! Tak veľa šťastia!

Jana Znášiková

Blog-neblog

Žehnajte a budete požehnaní...