« Back

Prečo neutekať pred búrkou

Prečo neutekať pred búrkou

Blíži sa búrka. Ťahám za sebou štvorročnú slečnu.

"Pohni, musíme pridať," povzbudzujem to malé stvorenie a chcem, aby sme boli čo najskôr pri aute.

"Ale keď tu na lúke je tak pekne," protestuje.

"To je síce pravda, ale tie tmavé mraky nad nami, neprinesú nič dobrého," nedám sa.

Ani ona...

 Trvá na svojom.... a k pomalému kroku pridá pesničku: "Láska je tu s nami, buďme s ňou..."

Ešte dva krát zopakujem svoju teóriu o tom, prečo by sme si mali pohnúť a prečo by si mala dať  jazyk za zuby a všetku silu poslať od usilovných nôh...

 

Márne.

 

Keď spadnú na nás prvé kvapky dažďa, zastaví sa: "Máš ma rada?"

"Jasné, a teraz už poď." Moja trpezlivosť dosahuje maximum.

"Tak na čo mám stresovať pre to, že hore sú čierne mraky," pozrie na mňa s úsmevom. Nechápem. "Prosím?"

 

"No veď ma ochrániš. Ty si ako dobrý Boh, " dodá s  dôverou.

V tej chvíli mi neostáva  nič iné (len sa zahrať na dobrého Boha), len ju vziať na plecia a odniesť do auta...

V duši ma niečo šteklí...

Je to predstava:

Som v očiach malej princeznej... niekto ako dobrý Boh...

 

Len čo sme sa vyštartovali z parkoviska, zablískalo sa a zahrmelo.

"Vidíš, ja som ti hovorila, že nemáš stresovať. Všetko sa stihne, keď sa chce." Ozvalo sa zo zadného sedadla.

"Ale keby som ťa nebola vzala na chrbát, tak by nás hromy blesky zastihli ešte na chodníku," dovolila som si oponovať.

"Možno, ale potom by im Pán Boh povedal, aby udreli vedľa nás a nie do nás. Alebo by si ešte o chvíľu posunul hodinky a počkal, kým prídeme k autu. "

Mlčala som. No dievčinka to nevydržala.

"Neboj sa. Boh nespí.  A ak náhodou zaspal a nedal pozor na hromy. Tak hneď ten prvý ho musel zobudiť, lebo bol hlučný. A nehovorila si, že Boh je stále s nami?"

Hovorila.

 

A v tej chvíli mi bolo jasné, že Boh naozaj nespal...

Sadil do mojej duše "závisť".

Ukazoval mi, ako často mením  "dôveru" za "strach"...

Cez toto dieťa mi hovoril, že ani tmavé mraky a ani búrka nie je časom na "stresovanie" ani na "útek."

 

Je to čas, keď nám Boh, rovnako ako dnes vo svojom slove pripomína:

"A hľa, ja som s vami, po všetky dni, až do skončenia sveta..."

 

Je tu aj teraz, keď čítaš tieto riadky...

Je v tvojom srdci keď zápasíš, keď sa hneváš, keď smútiš, keď sa zatváraš...

Je pri tebe, keď okolo svojho života buduješ hradby, lebo sa bojíš, že veci nepôjdu tak, ako si to praješ...

Je tu, aby polial to, čo si nechal zvädnúť....

Je tu... s tebou, až do skončenia sveta....

A často, ak sa ty sám nevládzeš modliť, pošepká iným, aby si "čas tvojich búrok" prešli s tebou práve v modlitbe.... a v priateľstve...

A tak to bude, vždy, až do skončenia sveta.