« Back

Generácia, ktorá má zmeniť veľa.

Boh zobudil našu generáciu so zámerom. Nechce, aby tí po nás boli generáciou bez mám a otcov (duchovne i fyzicky). Zodpovednosť, ktorú nám zveril je veľká. Postavil nás pred generáciu, ktorá je hladná a smädná po Bohu. Nestačí, že prežili Boží dotyk. Majú byť generáciou, ktorá vyrastie v otcov a mamy s bohatým dedičstvom, pevným zakorenením v Bohu, schopnou rozmnožiť a odovzdať ďalej všetko, čo dostali, prijali, zakúsili vo vzťahu s Otcom.

S potešením čítam a prekladám knihu Supernatural Ways Of Royalty, ktorej slovenská verzia azda čoskoro uzrie svetlo sveta. S potešením počúvam kázania, ako je toto: http://www.youtube.com/watch?v=LxEnK47fvJA.

Keď som sa obrátila, uvedomovala som si, že moja generácia postráda duchovné mamy a otcov. Mnohí sme postrádali aj vlastných rodičov a nájsť mužov a ženy, ktoré by mali čas a kapacitu venovať sa nám, bolo veľmi ťažké. Cítile sme, že cez mnohé veci sa musíme prebojovať s veľkou energiou, stratou síl, často zraneniami. Narodili sme sa generácii rodičov, v ktorej mnohí nemali možnosť rásť v prostredí, kde by spoznali Boha a tento trend preniesli aj do nášho sveta. Nedali nám to, čo sami nedostali.

A predsa sa deje niečo zvláštne. Boh sa rozhodol do našich životov vstúpiť napriek tomu, že viacerí v rodine nemáme dedičstvo viery... Ak ho máš, ďakuj Bohu a ži všetky benifity, ktoré ti prináša naplno! 

Posledné dni sa ma veľmi dotýka slovo: "Obráti srdcia otcov k synom a srdcia synov k otcom", ktoré verím rovnako platí aj o mamách a dcérach. 

Všimla som si, že v mojej generícii, ale určite nielen v nej sa "verí", že mladí ľudia potrebujú nezávislosť, aby mohli byť sami sebou, potrebujú sami robiť rozhodnutia, niesť zodpovednosť, jednoducho odpútať sa od všetkého, čo tu kedy bolo predtým, nastoliť nové, žiť inak. Vznikol falošný dojem, že človek sa stane dospelým v okamihu, keď o všetkom rozhoduje sám a vždy urobí len to, čo sám chce.

Možno blogov o tejto téme napíšem viac, zatiaľ chcem zdieľať myšlienku, že mám opačnú skúsenosť. V mojej rodine mi otec už v trinástich, a možno aj skôr, hovoril, že som dosť veľká, aby som sa rozhodovala. Možno si niekto povie: dôverovali ti, ocenili tvoju šikovnosť. Ale ja som cítila obrovskú neistotu a strach, že urobím chybu. Zdalo sa mi nefér, že mi nechcú pomôcť. V puberte ma táto ľútosť prešla a ja som nadobudla opačný pocit: ak urobím čokoľvek, bude to to správne, pretože som sa rozhodla ja, a už som dosť veľká to spraviť. A tak som sa urobila niekoľko chýb, ktoré dodnes ľutujem a nikdy ich nebudem môcť vziať späť.

Odkedy som spoznala Pána, hľadala som duchovného rodiča. Muža, ženu, človeka. Niekoho, kto bude kráčať so mnou, bok po boku a bude mi rozprávať, ako žiť tento novoobjavený život. Hľadala som človeka, ktorému budem môcť dať dôveru natoľko, že ho poslúchnem, ak mi bude radiť iné, než sa mi páči. Ja som chcela, aby mi moji rodičia povedali, ktoré veci nie je správne robiť, čo mi môže ublížiť, kde sa popálim, ale oni ma nechali učiť sa na vlastných chybách. Dosť tvrdá škola. Veľmi som si priala, aby to v Božej rodine bolo inak.

Mala som obrovské šťastie stretnúť viacerých, ktorí sa postavili do tejto úlohy. Na prvom mieste mojich krstných rodičov, ktorí sa o mňa starali v prvých rokoch po obrátení. Zastrešili mnoho oblastí môjho života, nielen duchovný život. Po čase sa presťahovali do Bratislavy a ja som už niekoľko rokov žila vo fungujúcom spoločenstve, ale cítila som, že bratia a sestry nestačia. Tento čas sa prelínal s obdobím, kedy u nás slúžil ako kňaz Feri, bráško, ktorý mi na chvíľu nahradil počúvajúceho otca, prijímajúceho, chrániaceho, proste oporu. So železnou pravidelnosťou mal pre mňa čas. A potom šiel slúžiť do ruského kraja, na ďalekú sibír. Stále sme v kontakte, ale vzdialenosť už nedovoľuje vnímať to ako spoločné kráčanie.

Potom prišla moja drahá Sonička, ktorá mi venovala mnoho hodín rozhovorov, modlitieb a objatí. Žena, pri ktorej som sa naučila plakať, prežívala som, čo znamená, keď sa Boh dotýka zranení, o ktorých ste ani netušili, že stále bolia a dotýka sa jaziev z neznámych zrážok so životom. Osôbka, ktorej záujem o mňa ma nikdy neprestal prekvapovať. Skutočne vzácne. Vzdialenosť medzi Novou Dubnicou a Bratislavou sa stala komplikáciou, keď som dokončila školu.

Boh vedel o mojej túžbe a chystal niečo naozaj špeciálne. Obrátil moje srdce k jednej mame a potom aj jej srdce ku mne. Keď mi prvýkrát povedala, že má voči mne skôr materinský, než kamarátsky vzťah, narazilo to moje ego. Ja som chcela byť jej rovnocennou parťáčkou! Že by sa ozvala moja rebelantská duša?
Ozvala, ale zároveň sa stalo niečo výnimočné. Moje srdce v tejto novej "vedomosti", informácii o tom, že niekto sa cíti byť mojou mamou, neskutočne odpočívalo. Ďalšie prekvapenie? Jej vzťah ku mne si nevynucoval žiadnu autoritu. Žiadnu podriadenosť, rešpekt. Stále sa priatelili dve rovnocenné ženy. Nikdy sa nestalo, že by voči mne vystúpila z pozície autority svojho veku. A predsa sa mi v srdci zrodilo jedno jasné a dodnes platné rozhodnutie. Ja sama som sa podriadila a dala som jej "moc" radiť mi, starať sa do mojich vecí, konfrontovať ma, povzbudzovať aj napomínať, dvíhať, starať sa o mňa, zasiahnuť, ak budem mimo, a v prípade núdze ma biť :). Rozhodla som sa čerpať z jej múdrosti, skúsenosti, lásky, ktorá sa životom rozvíjala, inšpirovať sa jej vzťahom s Pánom, nasadením v modlitbe, opierať sa o jej mamovskú modlitebnú autoritu, rozlišovanie, radu. Že to nemá nič spoločné s tou vyššie spomínanou idealizovanou "nezávislosťou"? Máte pravdu.

A napriek tomu, mám pocit, že práve vďaka tomuto postoju dospievam do skutočnej múdrosti, zrelosti a pokory. Dospievam do nej v jej bezpečí a pokoji. Nerozhoduje o mne ona, ale ja sa nerozhodujem bez nej. Je skvelé mať vo svojom živote zdravú a dobrú autoritu, ktorá vás neohrozuje, nemanipuluje vami, nechce vás ovládať a nevnucuje vám svoju predstavu o vás. Mať človeka, ktorý hľadá názor na vec u Boha, žehná  vám, keď bojujete, povzbudzuje vás, keď prestávate vládať a kryje vás vlastným telom a má vás naozaj rád z hĺbky srdca - tomu hovorím mať duchovnú mamu!

Pointa však siaha hlbšie. Som presvedčená, že Boží zámer nekončí pri tom, že si užijem, akú skvelú duchovnú mamu mám. Verím, že okrem učenia sa, ako byť dobrou duchovnou dcérou, to dôležité je učiť sa, ako sa stať rovnako dobrou a ešte lepšou duchovnou mamou ďalšej generácii, ktorej tento rozmer chýba. Aby toto vzácne dedičstvo nezvetralo a vietor ho nerozfúkal. Verím, že toto je spôsob Kráľovstva. Život prúdi skrze úctu a úcta sa prejavuje pokorou.