Timi Husar

Viete čo hľadá Boh?

2013-03-31T17:50:52Z

Ahojte priatelia.
Stíhate sledovať, vnímať, ďakovať za všetko čo nám Boh dáva?
Ak vaša odpoveď bola ÁNO, ste úplne super.
A ak sa pozrieme von oknom, pravdepodobne väčšinu z nás napadne: budú Vianoce alebo Veľkonočná guľovačka?
Nech už máme prežiť v tomto krásnom veľkonočnom období čokoľvek, nezabudnime na podstatu tohto milostiplného času.
Je to úplne jednoduché. Aj skrze počasie si môžeme hlbšie uvedomiť, že Bohu nič nie je nemožné a všetko nové tvorí z Lásky - pre nás. On sa neviaže na zvyky a tradície, nedáva prednosť zaužívanému modernému životnému štýlu, nenachádza radosť v krásne vyzdobenom dome ani v perfektne zorganizovanej akcii na ktorej sa možno zo slušnosti "musíme" zúčastniť.
Viete čo hľadá?
Nás. Naše srdcia. Naše rozhodnutie sa pre neho, naše stíšenie sa a odovzdanie sa jeho božskému dotyku. Čaká na nás, aby nám dal svoju lásku, pokoj a istotu že nás nekonečne miluje.
Zároveň nám dáva aj slobodu rozhodnutia sa.
Takže... ako sa rozhodneme?
Prijmeme jeho pozvanie?
Verím, že naša odpoveď bude opäť ÁNO.
Zo srdca Vám prajem tie najkrajšie Veľkonočné sviatky...

...dva týždne zo života...

2012-12-26T17:48:41Z

Sedela som v obývačke pod stromčekom a ako špongia som nasávala do seba krásu trblietavých ozdôb, ktoré osvetľovali farebné žiarovky. Nič krajšie som ešte nevidela a to neboli naše prvé Vianoce, predsa sa mi zdali ako sen. Dotkla som sa maličkej svätej rodinky z hliny, pohladkala som nožičky malému Ježiškovi , usmiala som sa na Pannu Máriu a s úžasom som sa pozerala na sv. Jozefa. Toľko božích milostí, že toto všetko môžem vidieť, cítiť, zažiť...

Na chviľku som sa preniesla do minulosti, ktorá vo mne žije ešte aj dnes...

Medzi roletami plastového okna sa predierali do izby ranné slnečné lúče. Usmiala som sa. Nový den. Aký je krásny...

Z chodby som začula ženské hlasy a ruch. Dvere sa rázne otvorili a ani som sa nenazdala, zatienila mi slnko vysoká mladá žena v bielom.

„Tak to je ale dobré ked sa usmievate“ – skonštatovala tiež s úsmevom izbová lekárka a už mi aj merala tlak, kým mi z druhej ruky sestrička šikovne vyberala krv a niesla na urgentné vyšetrenie do laboratória.

„Svieti slnko“ – odpovedala som jej s úsmevom. Pozrela sa na mna, potom von oknom a povedala len – „no vidíte, ja som ani nemala čas si všimnúť, aké je vonku počasie“.

Nepovedala som nič, len som sa usmiala a ked odišla, znova som sa zahľadela na lúče slnka, ktoré sa nevzdávali a predierali sa pomedzi rolety. Z očí sa mi vymkla slza. Nie, nechcela som plakať. Musela som predsa vymyslieť plán. Ale ako? Príliš málo času a aj to v nemocničnom prostredí. Ešte silnejšie som zovrela v ruke ruženec. To už nemám žiadne poslanie, nič? Bože, počuješ ma? To bolo všetko, čo som mala zažiť? Nič viac?

Moje myšlienky opäť prerušili otvárajúce sa dvere. Bola to mladá sestrička, kamarátka z detstva, s ktorou sme sa už dávno nevideli. V tom uponáhľanom kolotoči života nám akosi nevydal čas na stretnutie sa. Sadla si na kraj postele a zdalo sa mi, ako keby mala slzy v očiach. „Počuj“ – začala –„zatiaľ to vyzerá s tebou všelijako, ale ešte predtým, než by sa niečo stalo, tak mi prosím odpusť za všetko z minulosti“. Len som prehltla a povedala: „Ty mne tiež“. Chvíľu sme sa na seba len pozerali, ked sa znovu otvorili dvere a prichádzala sestrička s infúziami. Pozrela som na kamarátku, ktorá odchádzajúc mi ešte vo dverách smutne zakývala. Na chodbe som začula známy hlas. Bol to on. Znova sa otvorili dvere a do izby vstúpil primár. Podišiel ku mne, pozrel sa na mna a spýtal sa ma – „tak, ako sa máme?“ Sestrička sa nenápadne vytratila von a ja som zápasila so slzami. Uprene sa mi díval do očí a čakal na odpoved.

„Včera v noci som povedal fakty, pamätáte sa na ne?“ – spýtal sa ma znovu primár.

Prikývla som. Nedalo sa zabudnúť na jeho slová - „ ...máte dva týždne zo života... “.

Znova som prehltla a povedala som mu, že by som ešte chcela žiť. Pozrel sa na hodinky a povedal mi – „Ja spravím všetko, čo bude v mojich silách. Ale teraz bežím dalej“.

A bol preč. Slnko zatienili oblaky. Začala som sa spontánne modliť ruženec. Po čase som pocítila v sebe pokoj a vedela som, že toto je chvíla, kedy môj autobus dorazil na hlavnú stanicu, ja mám vystúpiť z doterajšej linky a mám si sadnúť na tú druhú, božiu linku.

Zavrela som oči a v duchu som si povedala – Pane, Ty vieš všetko, ak máš ešte niečo pripravené pre mna, tu som. Chcem kráčať v tvojich šlapajách, odovzdať a darovať sa ti celá. Ak nie, tak prosím ta stoj pri mojej rodine, aby vedeli prijať Tvoju vôľu. Ja Ti odovzdávam všetko...

Bilancovanie medzi životom a smrťou mi dalo zabrať. Pamätám sa len na pár momentov, ked moje srdce prestalo hocikedy biť a personál sa ma snažil vrátiť späť z nenávratna...

Ruženček som mala stále pri sebe aj napriek námietkam, že nie je sterilný a chceli mi ho zobrať – z posledných síl som ich prosila, aby mi nezobrali môj život...

„ Život? Tak to bude naozaj zázrak, ak vy mladá pani zostanete nažive.“

...

Vrátila som sa späť z minulosti do reality a zahľadela som sa na našu svätú rodinku pod stromčekom. Vedela som, kde patrím a komu môžem vdačiť za to, že žijem, že môžem byť ešte tu.

Každý den je dar. Krásny, neopakovateľný, jedinečný, radostný.

A práve tú radosť by som chcela odovzdať aj vám. Nebojte sa ťažkých chvíľ – je to Božia milosť. Nebojte sa priznať sa na verejnosti, kto je vás Záchranca a Spasiteľ. Nebojte sa ísť do všetkého s ním. A hlavne, nebojte sa odovzdať mu svoje srdce, celý svoj život.

On má nádherný plán pre každého z nás...

Prajem každému úprimné fiat Božej vôle a radostné narodenie nášho Pána v srdci naplneného nebeským pokojom.

Rýchlo a zbesilo

2012-06-22T06:45:29Z

Je to možné? Už je skoro koniec júna?

Kedy ten čas vlastne prešiel?

Otázka taká zbytočná...

... alebo nie? Možno by bolo lepšie si ju položiť trochu inak:

AKO ten čas prešiel?

???

Vitaj nový rok!

Vitaj veľká noc!

Vitaj.........

Ejha, tempo a lá „rýchlo a zbesilo“!

Nezabudli sme na niečo? Nezabudli sme žiť???

Asi nie, keď sme tu ...

... čo nie je vôbec samozrejmé!

Každý deň zazrieť úsvit – nie je samozrejmosť. A byť vďačný za dar nového dňa taktiež nie.

Je to Božia milosť, ktorá by mala byť hlboko vrytá do nášho srdca.

Teraz už vieme, ako ten čas prešiel?

Nezabudli sme ďakovať za ten čas, akokoľvek sa nám zdal byť niekedy ťažký? Sme tu, pretože sme zvládli všetko, čo nám Pán daroval. On nám vždy dôveruje a nekonečne miluje. Jediné, čo možno čaká od nás – aby sme si všimli drobné prejavy jeho lásky počas celého dňa vo všetkom a s dôverou prijali všetko.

Zamyslime sa...

...a nezabudnime v tom rýchlom tempe života na to, čo je skutočne dôležité...

...

Ďakujem Ti Pane...

... úplne za všetko....

čo bolo - pretože môžem byť teraz tu,

čo je - pretože si doteraz mal plán so mnou,

čo bude - pretože svoj život aj naďalej nechávam v tvojich rukách Pane.

Poď...

2012-06-22T06:41:22Z

Pred jednou mládežníckou svätou omšou som s obdivom pozerala na krásne talentovaných mladých ľudí, ako si pripravujú piesne, skúšajú, spievajú...

Fascinovali ma svojou radosťou, originalitou, jedinečnosťou a asi som sa musela aj divne usmievať, keď sa zrazu obrátila ku mne kamarátka s otázkou: „ a počuj, nechcela by si aj ty spievať?“

Môj úsmev mi zamrzol na tvári.

„Kto ja? Nikdy som nespievala ani v zbore, ani nikde, ani nemám hlas a...“ prerušila moje námietky slovami: „ tak poď, len to skús, neboj sa, poď...“

S vyplašenými očami som sa na ňu pozerala, ako v detstve na uja zubára.

Ale tak prečo nie, pomyslela som si a skúsila som spievať s nimi na tej sv. omši.

Bola som neskutočne nadšená! Nie zo svojho spevu ale zo spoločenstva.

Nový zážitok, ešte zaujímavejšie pokračovanie... či ma neoslovil o pár mesiacov v kostole spevácky zbor s dlhoročnou tradíciou a oceneniami? Nechápala som...

Moja otázka bola tá istá... Ich odpoveď tiež: „poď...“

Priznajte sa, odmietli by ste také pozvanie? Už len zo zvedavosti, s profesionálnymi ľuďmi, s profesionálnym vedením...

Musela som sa „poštipkať“ či to všetko čo sa začalo diať okolo mňa, je len obyčajný sen alebo skutočnosť.

Cítila som znova neskutočnú radosť z viditeľného Božieho vedenia. Stretla som nádherné talenty, pri ktorých som sa cítila ako akciový balíček s názvom: „veľké nič &maličká smietka v jednom“.

Ale čo Boh vymyslel, bolo ešte neuveriteľnejšie.

Na záver niekoľkohodinových skúšok rôznych pre mňa neznámych umeleckých diel, mi povedali:

„Nuž , treba ten hlas trošku preleštiť ako kryštál, ale je to dobré........takže budeš spievať sopran dva.“ Fíha!

Spomenula som si na kamarátku a zmohla som sa len na prekvapenú otázku: „to akože myslíte úplne vážne?“

„Jasné, čakáme ťa aj nabudúce, poď...“ znela odpoveď. Hmmm...

Poď.

S akým citom si nás pozýva Pán všade tam, kde možno ani netušíme, že môžeme niečo rozvinúť, niečo nové nájsť, objaviť nepoznané a spoznať neobjavené...

Poď...

... čo ty na to? Prijmeš jeho pozvanie?

Dotyk bezhraničnej Božej lásky

2011-12-05T19:51:40Z

Netradične by som sa podelila o malé zaujímavé momentky z uplynulých dní. Nádherne slnečný deň prial všetkým, ktorí prišli do cintorína k hrobom svojích zosnulých. A či som chcela alebo nie, vypočula som si zopár konverzácií, nad ktorými som sa s jemným úsmevom na tvári jednoducho musela hlbšie zamyslieť.

Fascinujúci bol pohľad pestrofarebných kvetov, neskutočné množstvo spomienkových vencov, ktoré dopĺňali kahance rôznych veľkostí a dizajnov. A samozrejme ľudia skrášľujúci miesta „večného odpočinku“ svojich blížnych. Prechádzajúc pri nich, ma po vzájomnom pozdrave zastavili na „kus“ reči: Po úvodných otázkach – aj ty si tu? Nasledovali ďalšie....“Čo myslíš, dobre budú tieto kvety takto vo váze, alebo ich mám radšej prerobiť inak? Sú rovnaké tie črepníkové chryzantémy? Mám dať tento kahanec sem, alebo na druhú stranu?........ „ A ja som sa pri každej takejto situácii musela pousmiať a odvetila som len:

„ Myslím si, že tam hore sa im to bude určite páčiť... "

Ich tak trochu nechápavý pohľad mi naznačoval, že čakali niečo úplne iné...

A ja som neskôr /nevedomky/ tak isto nechápavo sledovala, ako sa ponáhľajú zapáliť kahančeky a zotrvajú pri hroboch len do chvíle, kým sa knôt nerozhorí ...a ide sa ďalej...

V tomto príliš uponáhľanom svete ako keby ani nemali čas pozastaviť sa a uvedomiť si pominuteľnosť, všetko berú za samozrejmosť a to čo bude potom, keď sa ich pozemská púť skončí - akosi neriešia, nemyslia na to...

A popritom aká neskutočne krehká je hranica medzi životom a smrťou...

V tej malej chvíľke ticha v cintoríne, som intenzívnejšie vnímala hrejivé lúče slnka ako príjemný dotyk bezhraničnej Božej lásky a a bola som vďačná za doterajšie dary, za všetko, za to, že ešte stále som tu a mám nádej na vzkriesenie, pretože ešte žijem.

Žijem život s ním a on žije vo mne.

Ale však čo je môj život? Len krehká pozemská cesta, ktorou ma sprevádza náš Pán k svetlu večného života. Drží ma za ruku, ako rodič svoje dieťa a učí ma nebáť sa. V jeho rukách je všetko. Ja mu dôverujem a nechávam sa ním viesť.

Áno, verím v Boha, možno nie veľkými slovami, ale jednoduchým, úprimným srdcom, vnímajúcim jeho hlas...

Boh nám predsa daroval svojho jediného syna, Ježiša Krista, aby trpel za naše hriechy a zomrel na kríži. Ale tretieho dňa vstal z mŕtvych! Potrebujeme snáď väčší dôkaz o bezhraničnej láske voči nám? Myslím, že nie....

Nevieme, v ktorú hodinu si nás Pán povolá k sebe, ale kým máme v srdci nádej na vzkriesenie, máme všetko...

Ako sme čítali aj v evanjeliu podľa Lukáša /Lk 20,38/: „Boh predsa nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

Perly nádeje

2011-12-05T19:31:27Z

„ Kto nájde veľmi cennú perlu, ide, predá všetko čo má a kúpi ju.“ (Mt 13,46) ...

...čítam doma na obale svedectiev z Vysokej Nad Uhom, ktorú držím v rukách a teším sa, čo nové mi prinesie podľa jej tajomného názvu - PERLY NÁDEJE - samotný jej obsah.

Keďže som ešte v tej chvíľke v podstate ani nevedela presne, aké to je - vydať svedectvo a čím sa stáva svedectvo svedectvom, uvedomila som si, že sa pravdepodobne púšťam do krásneho zážitku: dotyku Boha cez slová ľudí k môjmu srdcu.

Nečakala som však skutočnosť, akou hĺbkou ma budú oslovovať ľudské životné príbehy, pri ktorých som mala pocity rozmerov asi nemerateľných, od zimomriaviek až po záplavu sĺz... Preciťovala som Božiu prítomnosť, ktorá ma obklopovala pri počúvaní každého jedného človeka a nútila ma zamyslieť sa hlbšie nad tým mojim/našim životom, aký vlastne bol a aký je v porovnaní s nimi. Častokrát som sa prichytila pri tom, ako si kedykoľvek v myšlienkach premietam momentky z príbehov, ktoré ma oslovili.

Obdivovala som popritom vnútornú silu s akou vedeli úprimne rozprávať pred značne väčším davom „hladných“ ľudí, ktorým nebadane menili vnútorný svet a rebríčky hodnôt od základov už len tým, že mali odvahu vyjsť z radu a darovať svoj kúsok života, chváliť tak nášho Pána, Jeho nekonečnú lásku a milosrdenstvo napriek všetkým ťažkostiam a výzvam ktoré prežili.

Vybrať len jedno svedectvo sa mi zdá nereálne, pretože všetky nesú v sebe jedinečné posolstvo, a skutočne by som mohla spomenúť veľa krásnych svedectiev o úžasnej Božej láske, Jeho neskutočnej trpezlivosti, o tom ako modlitba premieňala životy ľudí, o povzbudeniach ako prijať seba samého takého akým nás stvoril Pán, o vzťahoch, uzdraveniach, fascinujúcich Božích plánoch, hľadaní ciest a vytrvaní vo viere...

Predsa niektoré sa ma samozrejme akosi bytostne viac dotýkali. V skratke spomeniem len tri - pre mňa najsilnejšie...

Svedectvo mladej ženy - ktorá podala výpoveď vo svojom zamestnaní pretože cítila, že to nie je to, čo ju napĺňa a s vierou v srdci sa otvorila novým veciam – ma v tom čase provokovala k podobným činom, vedela som sa s ňou stotožniť, nakoľko som sa aj ja nachádzala v podobnej situácii a úprimne povedané nevedela som, ako to všetko mám riešiť. Teraz, s odstupom času vôbec neľutujem svoje rozhodnutie a cítim, že idem po tej ceste, ktorú pripravil pre mňa Pán, aj keď ešte neviem presne ako mám chápať to všetko čo mi dáva, ale možno snáď ani nezáleží teraz na tom, aby som pochopila Jeho plán, záleží na tom, aby som prijala Jeho pozvanie kráčať s Ním po tejto ceste. A som Mu za všetko, ale hlavne za tú vnútornú silu, ktorou ma obdaril v deň mojej výpovede po toľkých rokoch zo zamestnania veľmi, veľmi vďačná, ako aj za všetky Jeho milosti, ktoré som bola schopná uvidieť až oveľa neskôr.

Ďalej svedectvo mladého muža - ktorému lekári diagnostikovali určitý druh onkologického ochorenia - bol pre mňa taktiež dôverne známy, keď spomínal, ako on vnímal samotu keď nemal pri sebe nikoho zo života, v podstate len čísla v mobile... Hm, zo skúseností viem povedať, že je naozaj dôležité pre takého človeka byť veľkou oporou, dať veľa svojho času, trpezlivosti, lásky a nádej v živú vieru, že všetko je v tých najlepších rukách – v rukách Božích – a že akokoľvek je táto skúška o život ťažká, je nádej... a tá nádej pramení z Boha. Je naozaj pravdou, keď tento mladý muž povedal: „neverím, že chlapi neplačú“... ale áno, vedia plakať... ale vtedy ten pohľad na nich doslovne trhá srdce. Je veľmi dôležité uvedomiť si – aj v tých chvíľach je všetko zverené nášmu Bohu - treba vedieť prijať túto skúšku, naučiť sa s ňou žiť a nezabudnúť ísť ďalej ... Samozrejme rebríček hodnôt sa nenávratne zmení, zároveň však aj všetkých ľudí, ktorí sú v blízkosti. Bude to znieť možno zvláštne, ale všetky, skutočne všetky skúšky boli a sú darom od Pána, prameniace z Jeho nekonečnej lásky.

A na koniec spomeniem ešte jedno svedectvo mladej ženy – jej životný príbeh som počúvala v nemom úžase a so slzami v očiach. S úžasom práve preto, aké krásne svedectvo vydala táto žena, s úplnou odovzdanosťou a vďačnosťou aj za nečakaný kríž, ktorý musela zvládnuť uniesť v čase tragickej straty svojho manžela, za to s akou bázňou rozprávala o Božej Láske a celým svojim srdcom bola a aj je Bohu vďačná za všetko, čo doteraz prežila.... jednoducho celý jej postoj k životu bol pre mňa fascinujúci... Bola pre mňa povzbudením a zároveň potvrdením môjho zmýšľania, ktorým sa snažím žiť neustále /aj keď občas padám/, že zveriť všetko Pánovi je tá najúžasnejšia vec na svete, a nikdy nie je čo ďalej riešiť... stačí len prijať, stačí mu veriť, bez hraníc ho milovať, pretože Pán sa vždy postará o všetko. Pretože Bohu nič nie je nemožné. Dôležité je, nezabudnúť na to a ďakovať za všetko! Úplne za všetko!

Ale prečo sa s tým zdieľam práve teraz?

Dostala som pozvánku do Domčeka Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, kde sa počas roka a zároveň aj v týchto dňoch organizujú rôzne púťe a napadlo ma, že ak náhodou túžite zažiť niečo nové a duchovne nenahraditeľne vzácne a krásne - neváhajte – a prijmite pozvanie...

Viac info: www.domcek.org

Pekný požehnaný čas Vám prajem, kdekoľvek Vás Pán zavedie...