Skutočný príbeh môjho života

Psíka Bobíka mi kúpil najstarší brat, krátko po mojom narodení. Bol to nádherný hnedý kokršpaniel, ktorý sa dôsledne ujal úlohy môjho strážcu.

Zdalo sa, že Bobík ma chápe  a má mňa najradšej. Aj neskôr, akoby zabudol na utrpenie, ktoré som mu v najmladšom veku spôsobovala, keď ho dali ku mne   na deke v tráve, kde som ležala, a ja som ho ťahala za všetko možné, čo som na ňom dočiahla. Nepáčilo sa mu to, vrčal, trhal sa, odskakoval,  ale nikdy mi neublížil.

 Inak pokojný, milý psík sa zmenil v zúrivého psa, akonáhle sa ku mne priblížil niekto neznámy. Keď som začala liezť, on sa vedľa mňa plazil, keď som začala chodiť a padala som, on sa mi nosom pokúšal pomáhať postaviť.

Neskôr sa so mnou hrával na naháňačku, na skrývačku, sánkoval sa so mnou na kopci... Bol to úžasný spoločník, ktorý ale tiež potreboval lásku. Žiarlil na moju mačičku Žňuri. Odháňal ju odo mňa, keď som chcela mať pri sebe Žňuri, Bobík  musel byť zatvorený v búde. Nepáčilo sa mu to. Chcel mať pod kontrolou všetko, čo súviselo so mnou,  sám rozhodovať kto sa so mnou môže maznať, kto nie.  Bobík nemal rád ani všetkých mojich priateľov z ulice. Pri našom voľnom pobehovaní z kopca na kopec, lezení zo stromu na strom, striedaní hojdačiek,  mal práce neúrekom.  Neprestal ma ale nikdy  mať rád, čo dokazoval aj pri olizovaní mojich odratých kolien a tým, že kým bol na slobode, sa odo mňa nepohol.

O Bobíkovi platilo, že bol rasista. Nemal rád rómov a kominárov. A to až tak, že  akoby oslepol a stratil akýkoľvek inštinkt pri začuchaní vône, ktorá pripomínala róma alebo kominára. Stalo sa mu to osudným. Hrala som sa s rómskymi deťmi na kopci, Bobíka som musela zavrieť do búdy. Medzi tým prišiel k nám brat, pustil Bobiho z búdy a keď som prichádzala domov, Bobík pribehol ku mne a pohryzol   ma do stehna. Brat ho vzal k poľovníkovi a ten Bobíka zastrelil. Bola som otrasená, príliš malá, aby som situáciu pochopila a ani dnes nechápem Bobíka. Veď sme sa mali tak radi! Ešte ťažšie viem pochopiť brata, lebo sa mi zdalo, že on má Bobíka zo všetkých najradšej, ale jasne,  že mňa mal ešte radšej.  

Nebol to jediný darček, ktorý som dostala od môjho najstaršieho brata. Súrodenci rôznymi pozornosťami sa snažili nahradiť mi nedostatok lásky.  Hračky som mala viac než bežne deti v mojom veku. Okrem rôznych bábik, som mala aj krásnu porcelánovú bábiku od najstaršej sestry, ktorá sa rozbila po tom, ako mi jej Micu namaľoval čiernou farbičkou fúzy. Mňa to rozžialilo natoľko, že som so zaslzenými očami ju podávala bratovi, pričom sa mi  bábika  vyšmykla z rúk a sa rozbila. Túto príhodu si stále pamätám. Ako náplasť som dostala kočík pre bábiky, ale nepotešil ma tak, ako moje priateľky a synovcov, ktorí sa o neho bili.  Nechýbali mi ani autíčka, pušky, kolotoč, rôzne hojdačky, nábytok pre bábiky... Otecko mi v zadnej záhrade postavil z nepálených tehál domček pre bábiky.   A takto obkolesená materiálom, ktorý mal ukázať lásku, ja som prahnila po ľudskom dotyku srdca,  objatí,  pohladení, mašli vo vlasoch,  po šálke teplého mlieka s medom, kakaa s bábovkou, palacinke...

Najviac som pociťovala túžbu po tom, aby ma niekto pohladkal po hlave, ako to robievala moja mamička.

Moje vzdušné zámky boli spriadané zo života princeznej v zámku, s kočiarom s bielymi koňmi, s trblietajúcimi pokladmi, so sadom šípových ruží, kde trávnik  bol pokrytý margarétami a uprostred stála usmievavá mamička s rozpätými ramenami.

Dnes už viem, že ak budem žiť životom kráčajúc vedľa Ježiša, čaká ma budúci život krajší a lepší než v mojich vzdušných zámkoch, ale ja som neprestala dúfať, že tam vletím do rozpätých ramien mojej mamičky.

Foto: google-pinterest

Autor textu: Anna Václavová