Lucia Ištvánová

Princovia, princezné a ich Otec

2013-04-07T18:41:14Z

Poznáte to...

ten pocit

Nepatrím nikam, som obyčajný, napriek pár chvíľam sa cítim... strateno....

Bolo neskoro večer a ja som opäť čítala tie isté riadky. Ešte raz napíšem kamarátke a tá mi stále nedala jasnú odpoveď. Mám ťažké dni, nestíham do školy, dvojtýždňové behačky po doktoroch a nevydarený výlet snov... padajúce vzťahy... útlm v modlitbách... a stále tá istá otázka...mám na to? Veď som... kto som? Dívam sa na ľudí okolo seba a stále si hovorím, že toto nedokážem. Dostanem šancu, dostanem možnosti a ja...zrazu strácam odvahu urobiť krok po ktorom tak túžim. Pretože to môže byť veľmi dlhá púť. A ja ...ja vidím len piesok ... Vypnem počítač a pomaly kráčam k posteli. Zrazu mi zazvoní mobil- kamarátka mi vraví aby som sa otočila a rýchlo bežala prečítať tie isté riadky. No tento raz prejsť aj nižšie a kliknúť.

„Vstaň, zasvieť, lebo prichádza tvoje svetlo“...

Nie Pane ja som priveľmi a primálo.

„Pozdvihni oči vôkol a pozri“ ...

„Miesto toho, aby si bola opustená, nenávidená a nikým nenavštívená...

Nie Pane, ono sa to stále opakuje, ako to vôbec môžeš so mnou vydržať? Som taká nestála...

„Spoznáš, že ja som tvoj spasiteľ“... tvoj Boh, Boh...Otec...tvoj priateľ a vykupiteľ...počuješ ma? Som tu...

„Slnko ti nebude viac svetlom vo dne ani mesiac so svojím jasom ti nebude svietiť v noci“ Ja budem tvojim jasom...

Nie Otče, vždy zhasne sa môj plamienok ako ...zápalka v malom vánku, taká slabá....

„Tvoje slnko už nezapadne a z tvojho mesiaca nebude ubúdať“ Ja budem ti svetlom naveky....

...

„Dielo mojich rúk... z nepatrného...z malého... urobím veľké...“

Pane, sú lepší, na všetko... ako môžem splniť to po čom túžim, keď okolo mňa je toľko ľudí, toľko nenávisti a už neviem čomu veriť a čo ak nedokážem ani len viesť to čo si mi dal a ....

DOSŤ

"Duch Pána , je nado mnou, lebo ma Hospodin pomazal, poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, obviazať rany tým, čo majú skrúšené srdce, zvestovať slobodu zajatcom a väzneným prepustenie... potešenie zarmúteným ...radosť... slávnostné rúcho namiesto sklesnutého ducha..."

A zrazu akoby som cítila znova otázku, Pane patrím tam aj ja? A On mi namiesto všetkého hovorí, áno hovorí, že stačí robiť to, čo milujeme, po čom túžime, čo je krajšie ako darovať lásku, čo je krajšie ako povedať áno výzvam zariskovať a žiť v neskutočnej radosti? Ráno vstať skoro a meniť rutinu na životný štýl chvály? Rozdávať úsmev a pomoc. Byť s Ním vždy. A v najťažších skúškach spoznáme jeho tvár obrovskej a neprekonateľnej lásky ... ale na všetko to potrebuje rozhodnutie odo mňa, od teba... Práve teraz. Keď zmením seba, zmením kúsok sveta.

„Vybudujú staré ruiny, postavia zrúcaniny predkov, obnovia spustošené mesta, zrúcaniny mnohých pokolení.“

Končí sa piatok a ja som zažila nádherný čas a stále akoby ...chcem viac...

Prídu dievčatá a spýtajú sa či sa nechceme pomodliť. V tom momente ako začne modlitba ja prežívam niečo neskutočné, ach Pane, ako som na teba mohla, čo len na chvíľočku zabudnúť? Trasiem sa, všetko padá a už sa vôbec necítim zle a cítim nádej ...

Nemôžem spať a celú noc nad tým premýšľam.

Na druhý deň, keď počas kázne dostaneme svietiace tyčinky...keď všetci čakajú na ten moment rozsvietenia... ja zrazu vidím seba ako vstupujem z tmy, z tieňa o ktorom som si myslela, že je dostatočné pre mňa. Niekoho o kom som si myslela, že by mal zahodiť túžby a radosť, pretože na to nemá. A vidím seba ako kráčam a okolo mňa sa rozžaruje nádherné svetlo, som neho plná . On je vo mne a ja v ňom. Pane, ach ako veľmi chcem šíriť tvoje svetlo. Zrazu pripadám si ako tvoja dcéra. Koľko času som zanechala... koľko prázdnych fráz a skrývania. Zrazu som oblečená do šiat tvojho mena. Chcem tancovať a vykričať do celého sveta, že On je môj Otec. Chcem zatriasť s ľuďmi, ktorých stretnem, objať ich a povedať im že ako málo stačí... A zabúdam na slová o počiatočnej radosti a hovorím si , že takto to už nebude. Už nechcem sa báť toho, čo príde zajtra, pretože zajtra bude so mnou. O týždeň? Bude tu tiež. A navždy. Bude tu, keď sa mi nedarí, keď zrazu padne niečo na čo som sa tešila, keď budú nado mnou krútiť hlavou a vravieť aká som naivná . Drží ma okolo pliec a On už vie prečo... Je tu keď sa teším i keď plačem. Je to Jeho plán pre mňa.

Počas tohto naozaj nekonečného minútového monológu, ani neviem ako sa moja tyčinka zlomila. :) (nachvíľu som ju musela skryť pretože ostatní ešte čakali :D )

Zlomila som sa ja... a viem, že príde mnoho skúšok, no na každej ma bude sprevádzať. Už viem, že nemôžem čakať zázraky od seba, pretože ja (žiaľ :D ) zázračná nikdy nebudem. Ale On. Dokáže urobiť nemožné cez každého z nás.

Budeš nádhernou korunou v ruke Hospodina, kráľovským turbanom v dlani svojho Boha. Už ti viac nepovedia: Opustená a tvojej krajine Spustošená, lebo ťa budú volať: Obľúbená a tvoju krajinu: Vydatá. Lebo v tebe ma Hospodin zaľúbenie...

Práve v tebe. Nedokážem to povedať tak ako by vám to povedal On. On ťa miluje. (nie ako frázu) On spája, On už má spôsob a On nikdy nezanechá.

Ďakujem, že Boh koná a urobil mi krásny víkend. Že mi opäť pomohol vstať. Ďakujem za úžasných ľudí, ktorých posiela konať svoj plán. Ktorí počúvajú jeho hlas. Ďakujem Ti Pane, že ty meníš stále viac a viac .... Na každom mieste, kde si ty (aj na dokonalej Konferencii :)) ) posúvaš svoj plán ďalej. Pretože nás učíš žiť nielen v adrenalínovej dôvere :) Ale v tom aby sa náš životný štýl stal chválou. Aby napriek tomu, ako veľmi sa nám bude naša ruka triasť, chytili sme za ruku práve Teba a povedali: Áno.

Možno nás chlad a tma trýznia, ale toto už nie je zima. Zamrznuté utrpenie storočí sa láme, praská, dáva do pohybu. Burácanie je burácaním lavín, odmäku a povodní, začínajúcej jari... (Christopher Try)

Melódia nášho srdca

2013-01-31T08:33:17Z

Bola nedeľa večer a ja som stála na zastávke. Ponáhľala som sa na to, aby som zistila, že môj autobus pôjde až o 20 minút. Poriadne mrzlo a ja som už nevedela ako sa viac zabaliť do vlastného objatia. Prešlo 5 minút...

Zrazu som si všimla ako vedľa mňa stojí mladý muž a staršia pani. Bol to smutný pohľad. Odratý a špinavý. Vedľa neho stála fľaška lacného vína. Rozprával sa s pani o tom, aký má život. O pokutách za výtržníctvo, o tom, aké je dobré sa naozaj spiť. Človek potom nevie, aké je všetko...zlé. Stála som blízko a hoci som nechcela, počula som aj tie najjemnejšie odtienky skutočne zaujímavo vytvorených nadávok. Avšak všetko so smiechom. Zrazu vytiahol tabak a cigarety, všetko, čo mal a snažil sa to predať. Pani odmietla, ale aj naďalej ho počúvala. A on bol taký rád, že niekto si našiel čas. Hoci aj čakaním na autobus...

Keď sa za ňou zavreli dvere, mladík sa pobral ďalej. „Pane nekúpite?“ Starší pán vedľa mňa sa zhrozene pozrel na obsah jeho rúk a radšej zdesene cúvol.

Sklamaný zobral víno do ruky a pobral sa preč. Už nevyzeral šťastne a ja som premýšľala, čo s ním asi bude.

Pozrela som sa pred seba a na ceste som uvidela biely odlesk lámp v sáčku, vytvarovaného do srdiečka. Hneď po ňom prešlo auto a za ním ďalšie a ďalšie až kým sa niektorému z nich neprilepil na kolesá. V priemere každé auto obsahovalo 1-2 ľudí. Priemerne každé išlo rýchlejšie ako je povolené.

Cez priechod pre chodcov práve prechádzala staršia pani. Mala barle a ťažko sa jej chodilo. Namosúrené auto vrčalo a snažilo sa naznačiť tik-tak odbitého času zbytočným čakaním.

Rozhadzujúc rukami išiel po chodníku starší muž. Neviem, čo sa mu stalo, pretože nikto nešiel vedľa neho. Avšak kričal na celé mesto a jeho spev nadávok zanikol až po prechode za roh. Akoby som sedela v hľadisku a okolo mňa sa odvíjal dej.

Ďalší na rade, bol zrelý štyridsiatnik. Pomyslela som si, že konečne niekto, kto prejde a nič si na ňom nevšimnem. A tu z ničoho nič zaujal pozíciu pri strome a pred očami autobusových čakateľov...

Rozmýšľala som, prečo sa ponáhľame. Prečo drieme celou svojou silou aby sme si našli čas a prostriedky. Aby sme mali chvíľku, na ktorú môžeme spomínať , a z ktorej budeme zvyšok života žiť. Čakáme na deň, ktorý úplne prevratne zmení náš „osud“. Prečo upierame naše zorné pole na cieľ, ktorý sme zaostrili v diaľke. Žiadne ploty ani múry nám v tom nezabránia. A popri tom si staviame vlastné. Hľadáme možnosti urobiť veci rýchlejšie a občas nájdeme spôsob ako si všetko uľahčiť.

A zrazu prejde čas a my pochopíme, že sme niekde úplne inde. Zistíme, že naše výpočty sú mylné a náš smer opačný. Zrazu všetko začne byť jedno. V lepšom prípade sa pozviechame a do úst berieme mottá a veľké ciele. Berieme ich na to, aby sme opäť všetko začali odznova.

Premýšľam nad tým, aké sú ľudské príbehy. Na čom sa asi zasmialo dieťa prechádzajúce okolo mňa a nad čím sa asi mračí mladá žena. Nad tým, že ľudská slabosť spočíva v múroch postavených okolo seba. Múry, na ktoré maľujeme obrazy vyhovujúce spoločnosti okolo nás. Viete, toľkokrát sa robí posmech z vecí, ktoré si myslíme, že sú úplne banálne. Tehla po tehle sa ukladá rukami všetkých.

„Takáto neprávosť sa vám stane otvorenou trhlinou na vysokom múre, čo sa už- už zosype, jeho pád príde zrazu a náhle.“ (Iz)

Keď malé sklamania a výčitky prerastú v úder.

Predvčerom som išla domov a zrazu som začula krik. „No, čo asi? Vykašlem sa na školu!“ Otočila som sa a stála tam mladá žena. Mladšia ako ja. Bola tehotná.

Každý človek na zemi, bez ohľadu na to, čo robí, hrá vždy hlavnú úlohu v Histórii sveta. A väčšinou o tom vôbec nevie. (P. Coelho)

Prečo... pretože dnes. Dnes. Dnes žijeme. Dnes sa prelieva more včerajška do oceánu zajtrajška. Nie zajtra a nie včera. Len na jednom záleží a ja tak túžim zastaviť človeka a spýtať sa prečo v jeho očiach vidím utrpenie. Raz zaradom. Prečo? Prečo ho občas vidím aj ja v zrkadle.

Nečinnosť je sama o sebe skutkom a mlčanie vie byť niekedy silnejšie ako slová. (F. Riversová)

Niekedy vtedy, keď to najmenej nečakáme, môžeme úplne maličkosťou zmeniť pohľad na svet.

Zrazu prišiel môj autobus. Nastúpila som a vtom mi strojček oznámil, že moja karta je vybitá. Začala som hľadať peňaženku a zatiaľ mi šofér naúčtoval zlý lístok. Nahnevane na mňa zvrčal na celý autobus, aká som neschopná a iba zavadziam. Vytrhol mi lístok z ruky a fľochol na kartu. Pozrela som sa mu do očí. Poznám to každý deň. Stane sa to minimálne 5krát za deň. Viem, že nemá rád tú prácu. Priam ju nenávidí. Prišlo mi to ľúto. Určite bol okamih, keď si mohol vybrať inak. Autobus sa pohol bez zatvorených dverí. Stála som pri nich. Možno mi to chcel vrátiť. :) Skôr si však myslím, že opäť myslel na to, ako toto nechcel.

Ľudia veľmi rýchlo zistia, prečo majú žiť a možno preto sa toho tak skoro vzdávajú.(P. Coelho)

Vážme si to, čo máme. Nebuď smutný. On je tu. Práve teraz, to číta spolu s tebou a díva sa na teba keď spíš, či chodíš. Stačí sa rozhliadnuť. Netreba chodiť ďaleko. Zdvihnúť ruku a priložiť ju na srdce. Počuješ ho? Bije spolu s množstvom ďalších. Srdcia, ktoré si vyvolil On. Srdcia, bez ktorých sa teda Jeho pieseň nezahrá. On ju zložil. Žiadna nota nesmie chýbať. Pripomeň melódiu človeku, ktorý ju stratil. Pripomeň mu melódiu jeho srdca.

Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe., aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal. A slávu,ktorú si ty dal mne, ja som dal im, aby boli jedno, ako sme my jedno- ja v nich a ty vo mne. Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že si ma ty poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa. (Jn 17)

Pane predovšetkým však daj, aby som bola plná radosti a láskavosti, aby všetci, s ktorými sa stretnem, pocítili tvoju prítomnosť a lásku. Odej ma do lesku tvojej dobroty a krásy, aby som ťa po celý deň ukazovala druhým. Amen ( Miriam z Abellinu)

V mene nášho Boha dvíhajme zástavy!

2013-01-03T19:25:01Z

Akurát začalo zapadať slnko a ja, moji traja kamaráti a naša sestrička sme stáli na dvorčeku za farou... Štyri vlajky a jedna dlhá stuha. Pustili sme si hudbu, zavreli oči a povedali si, že to skúsime. Nikdy som nikoho nevidela vlajkovať. Dozvedeli sme sa o tom náhodou a postupne sme začali zháňať informácie, ako niečo také vôbec vyrobiť. Na druhý deň po tejto malej skúške sme stáli pred plným kostolom mladých ľudí na dekanátnom stretnutí... Ja ani neviem povedať ako sa vo mne miešal strach z odmietnutia a... zároveň odvaha.

Asi o mesiac na to, prišla za mnou sestrička, že máme asi 16 párov a bude ich viac. Zorganizovali sme niečo ako prvé stretko Vlajkárov a na druhý deň som sa s úžasom dívala na kostol plný farieb a tanca. Bolo to niečo nové, no napriek tomu sa to páčilo mnohým ľuďom a nás je stále viac a viac... a čo je hlavné, verím, že sa to páčilo Jemu. :)

Milujem modlitbu vlajkovania. Je taká čistá a plná pokoja. Niekedy si pripadám ako dávna princezná tancujúca a chváliaca Jeho za všetko krásne a nádherné. Vyjadrujúca vďačnosť a pokoru... všetko to, čo slovami vyjadriť nevieme.

Odvtedy prešlo pár mesiacov a ja som vždy užasnutá ako si Pán tento najprv maličký nápadík použil :) .

A tak prišiel čas opäť na niečo nové a preto, či ste z ďaleka, alebo tu od vedľa, pozývam vás na naše vlajkovacie akcie, ktoré sa budú konať 11.1.2013 , 12.1.2013 a zároveň 18.1.2013 na prednášku sestričky Františky Čačkovej - Robiť ťažké veci. (Viac na letáčiku a ešte viac priamo na mieste :) )

S Tebou kráčať, s Tebou žiť môj sen...

2012-12-31T14:32:05Z

Sedela som na skale s hlavou v dlaniach a pocitom, že už nič nebude také predtým. Ako môže, keď všetko je tak veľmi ťažké? Cítila som slanosť sĺz a príboj mora udierajúci o skalu. Zdvihla som zrak a uprela som ich na slabé svetielko v diaľke. „Ach, tak tam sa mám dostať.“ Znovu som bezútešne sklonila hlavu a začala vzlykať. Nemám krídla, nemám nič, čím by som sa tam mohla dostať. Všetko bolo také zložité, nič do seba nezapadalo. Pripadalo mi to akoby všetko bola len popletená hra farieb a slov ovíjajúcich sa okolo mňa.

„Pane tak, čo mám robiť?“ Rozprestrela som ruky a nechala vlasy viať vo vetre. „Pane ja ťa potrebujem viac... viac než včera... viac než dokážem povedať...je čas aby si mi ukázal cestu, ja už sama nevládzem.“

Je ako vietor, nemôžeš ho vidieť, ale môžeš ho cítiť.

„Prosím len na malú chvíľku, buď tu so mnou a ukáž mi cestu.“

„Ja som tu.“

„Ale, ja ťa nevidím.“

„Vidíš, tie svetlá?“ Pozrela som sa do tmy predo mnou. Tam kde som predtým videla jedno vzdialené svetielko, črtali sa ďalšie majáčiky rozprestreté všade, kam som dovidela.

„Niekedy sa hľadíme na cieľ ako na niečo, čo by sa malo stať práve hneď teraz. Pravdou je, že cesta k cieľu je oveľa zložitejšia, keď na ňu dívame ako na niečo nedosiahnuteľné. Všetky malé zastávky v tvojom živote sú na to aby si si spomenula, že som tu. Som tvoje svetlo, ktorým ti môžem pomôcť nájsť tvoju cestu. Len mi musíš veriť. Ak sa mi chceš zveriť, urob to úplne. Daruj mi svoj sen.“

„To sa ti povie veľmi ľahko, keď ty vieš, čo je správne. Ty vieš presne kade máme ísť a nestratiť sa.“

„Kráčaj so mnou. Len poď a polož nohu rovno pred seba“

„Čože? Veď tu sa končí útes a ...a ja spadnem.“

„Len to skús.“

Rozmýšľala som, čo spraviť, predsa len poslúchnuť a urobiť niečo poslednýkrát v živote je dosť riskantné a k tomu určite existujú aj ďalšie spôsoby ako zísť dole a nespadnúť. A ešte k tomu všade tá tma...

Vtom som zacítila chvenie a ešte väčší vietor akoby ma viac odtláčal od neznáma. To mi teda vôbec nepomáhalo.

„Musíš mi veriť.“

Veriť...no dobre aj tak mi neostáva nič iné.

Pomaly som zdvihla nohu a zakrúžila nad prázdnotou... naozaj tam nič nebolo.

„Aj druhú...“

V tom moje zvresknutie naplnilo ozvenou celý priestor okolo mňa.

Teda toto som nečakala. Možno preto som sa ešte viac zľakla. Mohla som byť maximálne dva metre nižšie ako predtým. Sedela som tam a tlkot srdca som cítila niekde vysoko v hrdle. Čo to malo znamenať? Nemyslím si, že by som bola o niečo bližšie k cieľu.

„A čo teraz?“ Zakričala som nado mňa.

„Nemusíš kričať, len sa postav a poď ďalej.“

No to istotne a opäť padnem možno ešte hlbšie ako predtým.

Ale tu tiež večne ostať nemôžem...

Pomaly som sa postavila a začala poslepiačky klásť nohy pred seba. Na moje prekvapenie tam niečo bolo. Ale čo to je? Išla som stále rovno a po chvíľke som si uvedomila, že pred sebou rozoznávam drevené dosky, dokonca som sa mohla chytiť. Bol to most. „Ach,“ celá šťastná som sa rozbehla dopredu. Konečne niečo, aspoň náznak... Veď to bol ten maják, čo som pred chvíľkou zbadala. V tom som zastala a pozrela som sa dozadu. V slabom svetle som videla skalu, na ktorú som dopadla. Stačil jeden krok vedľa a bola by som... pozrela som sa nižšie...áno, v tej hrozivo vyzerajúcej vode.

„Tak vidíš... nevravel som ti?“

Došla som na koniec mosta a uvidela som po bokoch dva vodopády. Vyzerali akoby ich tam niekto dal len preto aby označil, že cesta končí. Končí podo mnou...

A zase je to tu. Podišla som k pravému vodopádu a išla som sa napiť. Voda vyzerala byť priezračná a čistá....

„Nie z tade...“

Ach, akoby to nebolo jedno... prišla som bližšie a vtedy mi spadla z vlasov čelenka a padala hlboko...hlbšie než slabé svetlo majáčika dokázalo osvetliť.

No dobre tak teda ten druhý... Obrátila som sa a nabrala som si do dlaní vodu. Napila som sa. Bola svieža... už dávno som nič také nechutnala.

„A teraz vkroč dnu.“

No to iste a skončím ako moja čelenka...

„Neskončíš, ideš správne...“

„Toto bolo asi najhoršie, čo si odo mňa kedy chcel...“

„Už si predsa dvakrát išla správne a nič sa ti nestalo.“

To bola pravda... Neveriacky som vkročila dnu ...Chvíľu som na seba nechala padať priezračnú vodu a potom... bol to len zlomok sekundy a ja som sa ocitla v úzkej jaskyni. Išla som ďalej a vtom ma zaplavilo jasné svetlo. Musela som si zakryť oči...

„Otvor oči a rozhliadni sa...“

Predo mnou tiekla rieka , hlboká a aká krásna...tiahla sa ďaleko až tam, kam som vidieť nemohla... Vpíjala sa do zelene a krásnej prírody okolo mňa. Akoby pretínala oblohu od zeme a popritom ich spájala.

„Páči sa ti to?“

Obzrela som sa za hlasom a uvedeomila som si, že stojí vedľa mňa.

„Ďakujem ti...naozaj si mal pravdu, ale ako to, že ťa už teraz vidím?“

„Vravel som ti, že ma môžeš vidieť kedykoľvek, pretože som tu neustále...“

„A z kade sa vzalo všetko to svetlo?“

Uverila si mi a nechala si sa mnou viesť... Teraz je svetlo aj v tebe... Svetlo, ktorým uvidíš na cestu... avšak nie na všetko. Možno sa ti môže zdať hrozivé a ťažké, čo pre teba mám, ale raz pochopíš, že všetko malo svoj zmysel a bez toho by sa to nemohlo stať. Neboj sa o to, čo bude zajtra, ale teš sa práve teraz. Raduj sa z toho, že vieš kadiaľ máš ísť a ver, že sa tam dostaneš. A nezabúdaj...nikdy na to nie si sama.

„Môžem niečo pochopiť aj teraz?“

„Samozrejme... len sa pozri na to, čo bolo...“

Ukázal za mňa a ja som sa obzrela. Mal pravdu. Nikdy by som sa nedostala z ostrovčeka, na ktorom som doteraz žila. A nikdy by som nenašla jaskyňu... Možno by som skončila ako čelenka letiac dolu vodopádom... Zrazu som videla ako všetko dávalo zmysel. Ľudia, s ktorými bol môj život pretkaný ako pavučina ... oni pomáhali mne ísť ďalej a ja im...dokonca aj udalosti, ktoré boli ťažké, kebyže sa nestanú zablúdim a všetko je ešte horšie...

Pozrela som sa naňho spýtavo ... „Ako to všetko?“

„Predstav si, že stojíš pred priehradou, ktorá ťa oddeľuje od vody pred tebou. Okolo teba je rozmiestnených mnoho ľudí...niektorí bližšie a iní ďalej... Priehrada je vysoká a aj keď niekto vidí viac alebo menej stále vidíte rovnako, pretože kým nebudete priamo za ňou nebudete vedieť, kto mal naozaj pravdu. Preto musíte byť súdržní a vo všetkom, čo príde sa podporovať... jedine tak utkáte svoje životné cesty do cieľa...“

„Život je krásny, Lucka...“postrapatil mi vlasy a tuho objal.

Zrazu opäť nastala tma, ale okrem majáčikov, som videla už aj niečo viac. Bolo to svetlo oddeľujúce moje srdce od strachu. Už som neostávala na mieste... nekričala ani sa nesťažovala. Usmiala som sa išla ďalej.

A po pár metroch som stretla ďalšieho človeka, kľačiaceho na zemi a hľadiaceho do tmy.

„Ahoj,“ rozbehla som sa k nemu a s radosťou mu podala ruku. „ Ideme ďalej? Pozri sa tam, za chvíľu dôjdeme k rieke...“

Strážca mojich snov

2012-12-15T19:44:00Z

Tak silná

dokázala odolať vetru,

keď prúdil a lámal

a znovu a znovu

padali vetvy

zničeného stromu

do jám hlbokých aj plytkých

poznačených časom.

Tichou hrou

s jej srdcom bojoval o prekážky.

Ubolenou tmou

zahmlieval oči

tých, čo hľadeli jej do tváre

s nezvestnou dlaňou

priloženou k hrudi

sľubovali...

vernosť.

A sivá hmla,

dodávala klamnú nádej,

že je to tak správne...

veď ona je len ona.

Prúdy rieky

narosenej v horských kopcoch

pomaličky preklenuli cestu

cez zrúcané domy... tiché polia...

A stále akoby ... do prázdna...

A teraz stojím

na útese, čo clonil mi výhľad...

celé roky, dni,

beznádejné chvíle...

Dusivý vietor veje vo vlasoch

pokojne a jemne,

farby dúhy kreslia si po oblohe

nežne a tak nenásilne...

Kvety kvitnú tu a tam ich mráz

začaroval do závojov snehu...

počkajú, veď raz...

odejú sa slnečnými lúčmi...

Padnuté slzy...

nekonečné otázky

zmenili sa na mosty

mojej cesty k Tebe...

Pevné a nezničiteľné.

Pretože Ty ich držíš...

strážiš moje srdce

v údoliach i moriach

v neprebádaných štítoch...

Sklopím oči...

a zrazu vidím a chápem...

Tak silný...

že dokážeš urobiť ma silnou...

Ako púčik v rozkvitnutom nebi

2012-10-08T10:13:24Z

V sobotu som bola na Starých Horách. Bol nádherný deň. Priam čarovný. Človek sa mnohokrát pýta, kam by zložil svoje starosti. Komu ich dať? Koho sa opýtať o pomoc? Mám za sebou obdobie plné zvratov a otázok, napriek tomu veľmi krásne. Tešila som sa kedy sa opäť zverím Matke.

Keďže sme cez Sv. omšu stáli von, priam som túžila po plaziacom sa slniečku. Zaklonila som hlavu a uvidela som rozprávkovo zafarbené lístky poletujúce sem a tam. Bolo to úchvatné a tak uzdravujúce. Zavial teplý vánok šepotajúci tajné zvesti. Pomaly oberal stromy zo starých listov. Žiarivé slnko pohládzalo celý tento výjav. Odobrovalo listy, ktoré museli odpadnúť na to aby prišlo niečo nové. Maličká vec konajúca zázrak bežného dňa. Milujem tieto drobnosti lásky.

Milujem Ho za to aký je. Za to, ako každý deň, keď vstanem, čaká na mňa niečo nové. Ďakujem mu za to, že každú chvíľu zo mňa strháva všetky putá, čo ma kedy dusili. Putá nedôvery, sklamaní, všetko, čo som si myslela, že pretvorí mňa na niekoho lepšieho.

Čo je dar slobody? Pre mňa je to krásny čas, kedy spoznávam samu seba. Učím sa žiť s Bohom a cez neho poznávať ľudí okolo mňa.

Milovať znamená vidieť človeka takého, akého ho chcel mať Boh. Fiodor M. Dostojevskij

Stať sa takou, akou mám byť. Každý deň nachádzam nové schodíky na ceste k Nemu. Občas túžim predbehnúť pár metrov a urýchliť čas. Túžim a túžim. Čoraz rýchlejšie mi bije srdce a ja si vravím: „Ach, Pane, kedy už príde rad aj na mňa?“ Lenže odpoveď nenachádzam, keďže som si ešte neprešla otázkou. A tak mi len ostáva vrátiť sa späť o pár pomyselných schodíkov a začať odznova. Počkať kedy budem pripravená, kedy mi Pán podá ruku a pôjdeme ďalej.

Poslúchnite Boha v záležitosti, ktorá sa vám ukáže a okamžite sa pred vami otvorí ďalšia situácia. Boh vám nikdy nezjaví viac pravdy o sebe, pokiaľ neposlúchnete to, čo už viete...Táto kapitola prináša potešenie zo skutočného priateľstva s Bohom. Oswald Chanbers

Každý deň prosím o trpezlivosť. Veľakrát sa mi stáva, že som unáhlená a potom to ľutujem. Hoci je vec, ktorú chcem urobiť dobrá, ale prichádza v nesprávny čas, stáva sa nesprávnou.Všetko má svoj čas. Čas rastu, vyvíjania sa a ja verím, že Boh ho dal každému z nás presne akurát. Koľko úžasných chvíľ sa premrhá kvôli netrpezlivosti? Koľko duší je skrehnutých po opakovaných zraneniach?

V sobotu večer sa mi ako protiklad rána vyskytla iná situácia. Vidím mladých ľudí ničiacich samých seba. Ničia sa predstieranou láskou. Každým dňom si viac a viac vštepujú nenávisť. Pomstiť svoje zničené srdce na niekom inom. Nikdy by som nepovedala, že niečo také je vôbec možné. Až tak? Tak veľmi? Veru. Vidím smútok dievčat, ktoré zahodili veľa krásneho. Vidím tvrdosť zakrývajúcu úzkosť. Dobité ruky a nechutné slová, ktoré si medzi sebou vymieňajú „zamilovaní“. Vidím skazenosť toho, čomu hovoria láska. Každým pokazeným pokusom sa boja niekoho milovať. A tak sa len hrajú hru.

Musím povedať, že v poslednej dobe ku mne prichádzajú príbehy, otázky na to ako byť šťastným a milovaným... Ako mám odpovedať? Čo vlastne sú ochotní prijať?

Kamarátka sa ma pýtala ako niekto môže mať naplnený vzťah s tým, že určite neberú do úvahy, že by sa niekedy zobrali. Spýtala som sa jej či sa vlastne chce niekedy vydať. „Neviem...možno nie.“ Človek sa môže mýliť, ale dať niekomu svoje srdce na prenájom je akoby ste ho dali roztrieštiť na márne kúsky. A kto ho zlepí, keď nepoznáte opravára? Scelí ho niekto iný? Veď je to len hra... Niekto, kto ho má podobne rozmrvené ako vy? Nie.

V jednej prednáške som počula, že zamilovať sa je umelecké dielo stvorené z tisícov nepopísateľných momentov. Keď tlkot vašich sŕdc sa stáva rytmický. A poznám len jediného hudobníka, ktorý niečo také dokáže.

Odo dňa ako povieme Bohu svoje Fiat, otvárajú sa nám dvere nových možností. Môžeme zistiť, že naše naplnenie príde niekde inde, ako sme si dovtedy mysleli. Napríklad, nie každý bol stvorený pre manželstvo. Akí nádherní a plní Božej milosti sú ľudia, ktorí zasvätili Bohu svoj život. Aké nádherné sú matky a otcovia, ktorí sa neboja prijať deti, nie ako náhodu, ale vedia, že sú tým najväčším darom, aký im Otec dal. Akí úžasní sme, keď ideme s rukou Boha po ceste, ktorú má pre nás. Tam sme šťastní, tam sme to my.

Ex abundatia cordis os loquitur. Z plnosti srdca hovoria ústa.

Sloboda mladých ľudí Je chodníkom pred cestou, je jeho súčasťou a predsa je možnosť. Čas je potrebný pre správne rozhodnutie. Nepríde len tak. Zakloňte hlavu, otvorte oči a pozrite sa na nebo. Tam je odpoveď. Keď príde, budete to cítiť.

Verím, že aj mne raz dá Boh svoju odpoveď. Postupne mi ju odkrýva a ja zisťujem, po čom túžim. Koho stretnem. Byť matkou, sestrou... manželkou. Milovať a byť milovaná.

Odkedy som sa rozhodla darovať Mu tento čas, stávajú sa mi naozaj nádherné veci, niekedy priam Božie bláznovstvá. Je ich veľmi veľa, ale napríklad nikdy by som si nepomyslela, že sa začnem učiť hrať na gitare a o mesiac budem hrať na adorke. Že pôjdeme na hokej s jednou papierovou vlajkou Slovenska a o chvíľu sa dívam na plný kostol ľudí a farebných modlitebných vlajok. :)) On dáva silu, odvahu a česť konať Jeho veci. Dáva nápady. Byť Jeho perom a jeho srdcom. Skutočne objavovať Božiu dobrotu sa oplatí- ani neuveríte, čo všetko dokážete. využime čas, ktorý nám bol daný. Ak ešte môžem dodať, včera mi naša rehoľná sestrička povedala veľmi peknú myšlienku- na druhých sa hľadme len ako na bratov a sestry. Ďakujme Bohu za to akí sú. Žehnajme im. A keď príde čas, Boh nám podá ruku a my pokročíme ďalej, spolu s človekom, ktorého nám Boh daruje. :)

Kiež budeme ako púčik v rozkvitnutom nebi. :))

Odvaha milovať

2012-09-11T17:49:51Z

Nepredám svoje srdce nájomníkom, ktorých stretnem a neviem o nič nich, ani tým, o ktorých si chcem vytvárať ilúzie. Dám ho tým, o ktorých viem, že si ho zaslúžia.

Boli sme stvorení, aby sme boli odvážni. Práve dnes v túto chvíľu. Práve vtedy, keď nemáme chuť a sme zraniteľní. Ja nedokážem byť silná... bez Neho. Dokážem sa tešiť len s Ním. Nemôžem Milovať, keď nemiluje On mňa a ja jeho. Pretože inak by bola moja sila krehká, moje šťastie umelé a moja láska nebola vôbec. Kým by som bola potom? Človekom bez zmyslu, ktorý tápa v hlbinách vlastného života, slepcom, ktorý má všetko to, po čom naozaj túži pred sebou, ale nechce to vidieť?

Nechcem byť taká. Už viac nie. Koľko míľ vlastnej cesty musíme prejsť aby sme pochopili?

Zahľaďte sa niekomu do očí, vidíte bolesť. Neustále.

Zahľaďte sa do očí človeku, ktorý vás práve potupuje, ktorý vám núti svoju (ne)pravdu.

Človeku, ktorý vás tak veľmi zranil.

A nie je to práve on? Zranený. Tak hlboko, že sa s tým nedokáže vyrovnať. Sám nie. Viac a viac si zatvrdzuje srdce.

Čo všetko to stojí opäť ho urobiť šťastným?

Detstvo, zničené vzťahy, odmietnutie. Postupne si odovzdávame všetky sklamania.

Pozrite sa ešte raz. Čo vidíte za týmto všetkým. V jeho očiach, jeho duši. Vtedy, keď si myslí, že ho nie je vidno. Keď odhodí masku a opäť je sám sebou. Možno iba na krátku chvíľku.

Žiaden človek nedokáže dlhší čas nosiť jednu tvár pred sebou a druhú pred ostatnými bez toho, aby nakoniec sám nemal zmätok v tom, ktorá je tá pravá.

Možno nezvládnuté skúšky. Napriek tomu pre žiadneho človeka nikdy nie je neskoro. Aké krásne :)

V každom človeku. Je On.

Na ruku každého človeka dáva pečať, aby všetci ľudia jeho dielo poznali. (Jób)

Napriek tomu ako nám niekto ublížil, napriek tomu aké je to silné, práve tam sa skrýva odpustenie. Niekedy je to akoby sme naše srdce dávali do ohňa. Mučia ho slová, skutky toho ktorého tak milujeme. Vidíme ako sa ničí, ako všetko okolo neho upadá a my nevieme, ako mu pomôcť. Odpustenie je také krásne, že keď odpustíte človeku, ktorý vám ublížil, vlastne dovolíte jemu aby si to uvedomil a odpustil aj on sám. V tej chvíľke, dochádza k niečomu omnoho väčšiemu ako si mnohokrát uvedomujeme... áno... možno to nepríde hneď...možno prídu odmietnutia a my si budeme vravieť, prečo sme do toho vlastne šli. Odovzdajme to Bohu. To všetko, čo do toho dáme, znamená, ako veľmi toho druhého milujeme.

Boli sme stvorení pre veľké veci. Boli sme stvorení, aby sme milovali a boli milovaní. Matka Tereza

Stojí to zato!

Na neho hľaďte a budete žiariť. (Ž 34,6)

Buďme s ním. Poďme za svetlom. Po čase naša láska - Jeho láska prebúra zábrany aj v tom najtvrdšom srdci. A popri tom budeme rásť aj my. Verím tomu. Verím tomu, že každý je schopný lásky. Pretože - sama Láska sa mu darovala.

Tŕnie, ktoré znášame pre Krista sa často časom zmení na ružu. Ján XXIII.

Ja a On

2013-01-17T06:00:20Z

Som prvýkrát zamilovaná. Viete čo sa hovorí o prvej láske? Že je tá pravá. Práve som tretí týždeň zavretá doma, na následok mojej choroby . Napriek tomu mi môj milý stále dáva pocit nekonečnej lásky! Viete, keď sa tak obzriem späť uvedomujem si ako dlho sa vlastne o mňa snažil. Pozoroval ma, chodil ma odprevádzať a vždy bol so mnou pre prípad, že by mi niekto chcel ublížiť. Hral sa so mnou hry, ktoré prestali baviť moju mamku s ockom. Keď som fakt nevedela ako sa naučiť na nasledujúci deň do školy, on ma doučoval. Vždy sa na mňa díval a nespustil oči. Ja som si ho stále nevšímala . No, brala som ho ako istú samozrejmosť, ktorú som si ani neuvedomovala ,že mám.

Pred rokom sa mi všetko zunovalo. Chcela som žiť! A on? Stále ma prenasledoval , tými svojimi rečami ...kto to mal počúvať? Už si presne nepamätám ktorý to bol deň, no všetko mi prerástlo cez hlavu a ja som mu zabuchla dvere pred nosom. Nepovedala som prečo, stále som to odkladala. Počula som jeho hlas ako na druhej strane dverí prosí, prosí o vysvetlenie. Že ma ľúbi. Pomyslela som si : Čo ten vie o láske? Začal klopať... neustále a neprestával, no ja som si rukami prikryla uši a cúvla som hlbšie do bytu. Začal zvoniť. Zavrela som sa v kúpeľni . Pustila som vodu aby prehlušila zvonček. Toto sa opakovalo každý deň. Neustále chodil zvoniť na vchodové dvere. Keď bola noc vytratila som sa z bytu a išla som do mesta. Kus oživiť môj prinudný život. Ani vlastne neviem kedy ...ale jedného dňa už zvoniť neprišiel. Bola som šťastná, ale stále som si neuvedomila že v mojom srdci zavládol pocit neistoty. "Nič to!" povedala som si. S úsmevom na perách som vybehla do náručia novým dobrodružstvám. Aspoň tak som si to myslela.

Z domu som odchádzala aj cez deň veď už sa nebolo pred kým skrývať a tak som prežívala nerušené zábavy. Prišli chlapci a ja som si myslela, ako veľmi im na mne záleží. Bola som šťastná. Teda ak si odmyslím to že každým dňom som stále viac a viac pociťovala istý pocit, doteraz mne neznámy. Pocit samoty. Prvýkrát mi prebehla myšlienka na môjho tajného ctiteľa. Ako prišla tak rýchlo som ju aj zahnala. Pre mňa bol môj život , len predstavy o skutočnom živote. Predstavy ktoré vidíme každý deň v televízore a zdajú sa nám neskutočne romantické alebo odvážne. V jeden deň mi môj ďalší chlapec priniesol ružu a povedal mi že je pre mňa. Povedal mi , že so mnou si vie predstaviť svoj život. Bola som dojatá. O týždeň sa so mnou rozišiel. Nič to , príde ďalší. Áno , prišiel. No ako rýchlo ku vám vietor priveje púpavové semiačko, tak rýchlo sa poberie aj ďalej. Padla som veľakrát. Začala som kričať. Nadávať sama sebe aj všetkému naokolo. Láska neexistuje! Nemôže. Strácala som skutočné priateľstvá a nahradzovala som ich len omamným prachom niečoho takého. Všetko prešlo a ja som ostala sama. Dlho sa nič nedialo. Ja som upadala do stále väčšej neviere v samú seba. Vtedy som sa prvýkrát odhodlala ísť opäť do kostola. Pre pocit? Sama neviem. Na moje počudovanie stál tam. On . Očervenela som po korienky vlasov...veď ja som mu zabuchla dvere pred nosom! Neodpovedala som na jeho volanie. Pozrel sa na mňa . Ušla som . Takto to išlo nejaký čas a mne sa stále viac a viac vracali spomienky na neho. Tak som ho jedného dňa zavolala von. Vyšla som von a on tam stál. Opäť som pocítila tú hmlistú spomienku, ten pocit ochrany. Veľmi som sa hanbila. No on ma povzbudil a povedal mi , že sa nehnevá. Naše rozhovory sa pomaličky predlžovali a stávali sa bežnou rutinou. No stále som sa bála lásky. Nevedela som ju nájsť. Alebo, nechcela som uveriť, že ju mám. Raz keď som čakala, kým sa stretneme, našla som na posteli lístok. Bolo tam napísané aby som išla tam kde ma to najviac láka. Bolo krásne leto. Vybrala som sa na lúku za mestom. Nebála som sa byť sama, cítila som že on na mňa pozor dá. Keď som zastala na lúke onemela som od úžasu. Všade boli rozprávkové kvety, od výmyslu sveta. Na zemi ležal lístok: "Tieto kvety som tu vysadil pre teba."

Bola som ohromená , aké úžasné. Toto mi žiadny chlapec nikdy nedaroval. Sadla som si na zem a začala som si všímať ako okolo mňa lietajú motýle a včely, ako lenivo pristávajú vtáky. Ako zurčí potôčik a v ňom sa premávajú rybky. Sadol si vedľa mňa a do ucha mi pošepkal: "Táto chvíľa je len tvoja, teš sa z nej." Bol to krásny deň. Nepamätám si že by som sa niekedy tak tešila z prítomnosti.

Prišla jeseň s začalo padať lístie , zobral ma na prechádzku do lesa a keď sme spolu stáli na vrcholku kopca, ukázal prstom na krajinu zaliatu slnkom pred nami. Farby sa dokonale prelínali a vytvárali dokonalý súzvuk. "Nádherné" povedala som. Nemala som slov. No to nebol koniec , pohladil ma po líci a chytil ma za ruku. "Tento obraz som namaľoval pre teba."

Prišla zima. Milujem zimu a ten pocit keď padá sneh. Ale ako naschvál sneh nie a nie padnúť. Zavolal ma von , ale slnko zapadalo skoro a moji rodičia ma už nechceli pustiť von. Po hodine u nás zazvonil zvonček. Ja som čítala knihu a tak som nešla otvoriť bola som úplne pohrúžená. No stále niekto klopal. Po chvíľke som sa zdvihla a išla som otvoriť. Stál tam on. "Pozývam ťa von , pôjdeš? " "Ale -moji rodičia..." povedala som zmätene. No on sa len usmial a chytil ma za ruku. "To je v poriadku."

Išli sme na lúku na ktorej som bola v lete . Pri srdci ma hriali známe spomienky a mierne som bola smutná , že tá krása už pominula. Ľahli sme si na zem . Pozerala som sa na neho a hovorila som si či je to vôbec možné , že je skutočný. Niekto by tomu neveril. No on sa díval hore. Bola som sklamaná , že môj pohľad neopätuje. Vtom sa na mňa pozrel a naznačil mi aby som sa pozrela tiež. Okolo bola úplná tma a na nebi žiarili tie najjasnejšie hviezdy v mojom živote. Bolo ich nespočítateľné množstvo. Vtedy sa mi pozrel do očí a povedal:

"Dávno predtým, ako sa objavili ryby v oceáne,

ako vzlietol prvý vtáčik,

dávno predtým, ako zažiarili prvé hviezdy,

som ťa miloval.

Pevnejšia ako katedrála hôr,

pravdivejšia ako rastúci strom,

hlbšia ako najväčší prales,

je moja láska k tebe.

Milujem ťa."

Začalo snežiť a on ma pobozkal. Nikdy v živote som nezažila to čo vtedy. Zrazu sa vypla všetka voda v kúpeľni. Odokryla som si uši. A...prvýkrát otvorila oči. Dovtedy som bola slepá. Vtedy zmizol.

Viete, od vtedy viem , že je stále so mnou. Stráži ma a ja čakám na deň kedy sa opäť stretneme a on mi ukáže najväčší darček aký má pre mňa pripravený. Neviem si celkom predstaviť čo to bude, lebo po tom všetkom čo mi dal, mi to pripadá nemožné. Ale On je taký. Možno si poviete , že život s ním je ťažký, ale nie je. On ma učí kadiaľ mám ísť. Svieti mi na cestu. Odháňa tŕnie a podáva mi pomocnú ruku keď hrozí ,že spadnem do priepasti. Je tu so mnou 24 hodín denne. Pre mna nespí. Keď sa bojím drží ma za ruku a hladká po vlasoch kým nezaspím . A keď si nie som istá či je naozaj tu, zavriem oči. Je ako vietor. Nevidíte ho ale cítite jeho dotyk na tvári. Je ako najsladšia vôňa jarného kvietku. Cítite tu nevtieravú vôňu ktorá sa vám ponúka. Ste preňho ako ten kvet. Neodtrhne vás aby vás mal len pre seba. Nie! On zoberie sám Seba a presadí sa ku vám. A tak vám pomáha rásť a vy sa spolu môžete dívať na tú krásu okolo seba.

Každý túži prežiť rozprávku, dobrodružstvo s hlavným hrdinom. Romancu. Dokonalý koniec. Niečo ako Narnia alebo Pán prsteňov. Otvorte oči. Tá najkrajšia rozprávka je priamo pred vami. Či ste muž alebo žena, má pre vás neuveriteľný príbeh, je len na vás , prijmete ponuku a spoločne obrátite prvú stránku knihy.

"Láskou odvekou ťa milujem." Jer, 31,3