Katarína Kováčová

Ešte dnes...

2015-03-29T16:10:40Z

Rozmýšlam,čo by sa stalo,ak by mi Boh umožnil nazrieť do srdc ľudí,čo by som tam asi videla?Napadlo mi veľa vecí,ale som presvedčená,že v každom srdci by som objavila jedny dvere...Dvere,ktoré by boli zatvorené a označené veľkým nápisom Nesplnené...Každy z nás má vo svojom srdci takéto dvere,určitú miestnosť,na ktorú aj my samy chceme zabudnúť.Ale nie vždy tu táto miestnosť bola.Predtým sme mali v našom srdci miestnosť s nápisom -sny,túžby a len sme čakali na správny okamih,kedy sa naplnia...Ale ako čas plynul ,túžby sa neplnili a tak,sme ich jednoducho odsunuli do tejto druhej miestnosti.A postupne sme si na to aj zvykli,automaticky sme presúvali naše túžby z jednej miestnosti do druhej,no nezotrvávali sme v tejto miestnosti dlhšie,vždy sme ju zamkli a išli ďalej...

Ale tu by to nemalo končiť.A je veľmi dobré,uvedomiť si to predtým ako zomrieme,lebo ak si to dovtedy neuvedomíme,môže byť pre nás neskoro..Boh každému z nás vkladá do srdca ideály,túžby,sny...A nevkladá nám to len tak...Keď je človek mladý, túži zmeniť celý svet, túži odstrániť hlad,chudobu, no najviac túži po tom,aby jeho život bol tým výnimočným životom, aby ho nežil nadarmo..No ako čas plynie,zrazu sa väčšina z týchto túžob premiestnila do spomínanej izbietky v našom srdci,a tam v tichosti padajú dozabudnutia...Až príde deň,keď budeme naposledy prehodnocovať náš život a vtedy nanovo otvoríme tieto dvere v našom srdci a prídeme na to, že sme nezmenili svet, nezmenili sme ani našu rodinu, neodstránili sme chudobu, nespravodlivosť..No uvedomíme si aj to, že sme nedokázali zmeniť ani seba samého...Ale v tomto bode už nebude cesty späť, všetky dvere v našom srdci sa otvoria a my predstúpime pred Pána s tým, čo tam máme. A kedy príde tento deň? To nikto z nás nevie...Možno ešte dnes,možno zajtra,možno o pár rokov...No jedno už vieme teraz, Boh nám daroval aj tento deň, áno dal mne i Tebe tento deň, túto chvíľu, aby sme nenechávali otvorenie tejto komnaty v našom srdci na deň posledný.Otvorme ju ešte dnes...V pravde a láske pred Bohom...Dovoľme Mu, aby vstúpil do našich nesplnených túžob,snov,ideálov..Uverme Mu,že Jemu nie je jedno, aká manželka som túžila byť, Jemu nie je jedno akým Božím mužom si túžil byť ,akou dcérou,či synom chceš byť, Jemu nie je jedno, ako si sa snažil a snažís a stále sa nič nehýbe...

Nie je náhoda,že v mladosti väčšina z nás chcela zmeniť svet a verili sme tomu...Verili sme ,že je možné zmeniť vyšše šesť miliárd ľudí...To preto,aby sme teraz, ja, Ty, moja i Tvoja rodina mohli uveriť,že je možné,aby Boh skrze Jeho milosť a lásku dokázal zmeniť nás samých, iba jedného človeka.Dovoľme Mu to, dovoľme Mu, aby vstúpil do našich nesplnených snov ,dajme Mu priestor nech nás premieňa na stále krajší a čistejší obraz Jeho Lásky. Lásky,ktorá i všednosť života a každenných poviností dokáže premieňať na výnimočnosť. A uverme,že ak dáme Bohu možnosť zmeniť nás samých, tak potom skrze nás, On zmení a naplní viac ako sme kedy dúfali...

Len prosím,nenechávajme si to na posledný deň nášho života....

Pre Teba...

2013-06-19T13:37:37Z

,,Hovoríš,že ma miluješ,a stále sedíš so založenými rukami?
Ješ,piješ,pohodlne si čítaš slová,ktoré som povedal ja.
Plačeš pri spomienke,že som bol ukrižovaný.Potom vstaneš a ideš do postele,aby si si pospal."

Prudko som vstal a hodil som sa k jeho nohám a zvolal som:,,Odpusť mi,Pane,odpusť!Rozkáž a ja poslúchnem."

,,Vezmi si svoju palicu," povedal mi Kristus, ,,a vykroč hľadať ľudí.Neboj sa porozprávať sa s nimi.Choď a povedz im,že som hladný,že klopem na dvere,vystieram ruku a volám:Kresťania,buďte milosrdní!

Vystieram ruku a volám,buďte milosrdní." (N.Kazantzakis)

Nie je to tak trochu aj o Tebe,o mne? O nás všetkých?Nezabúdajme raz nebudeme súdení len z toho,čo sme urobili,z toho čo sme povedali,z toho koľko sme nenávideli...Ale budeme súdení aj z toho,čo sme mali urobiť a neurobili sme,čo sme mali povedať a nepovedali sme,kedy sme mali milovať a nemilovali sme...Preto nie je najdôležitejšie kde teraz si,čo robíš,ako sa sa cítiš,najdôležitejšie je do akej miery dovolíš milosrdenstvu preniknúť Tvoje srdce,srdce,ktoré je schopné milovať,milovať praktickou Láskou Ježiša Krista...

Tvoje otvorené srdce

2013-05-17T04:18:44Z

Túto svetoznámu fotografiu,ktorá získala Pulitzerovu cenu, urobil v roku 1993 svetoznámy fotograf Kevin Carter. Na fotogra fii je zachytené podvyživené dievčatko v Sudáne,ktoré sa zo všetkých síl snaží dostať do záchranného tábora.Za ňou čaká vyhladovaný sup,pokým nezomrie...

Osud dievčaťa nikto nepozná.Fotograf nevydal ani hlások a ticho sa posunul tak, aby mal v zábere vyhladované dievčatko aj vyčkávajúceho dravca. Carter čakal dvadsať minút, až vták roztiahne krídla a vzlietne.Sup sa ale k odletu nemal, a tak fotograf vtáka odohnal a sledoval dievčatko, ako sa znova pokúšala vydať smerom k táboru. Čo sa s ňou nakoniec stalo, nikdy nikto nezistil. Ani samotný Carter...O rok neskôr spáchal samovraždu.Svojmu priateľovi sa priznal,že si nikdy neodpustí,že nezdvihol to dieťa zo zeme a neodniesol do záchranného tábora,ktorý ako potom zistil bol odtiaľ len 1 kilometer...Toto je tragický príbeh jedného muža,ktorý mohol zachrániť bezbranné dieťa,no neurobil to...Ale koľko je takých príbehov okolo nás a dokonca i v našich životoch? Nie sme často aj my tí,ktorí len odoženú ,,supa“ a idú ďalej svojou cestou nehľadiac nato,že ten ,,sup“ sa o chvíľu vráti a možno nie sám.Koľkí sme už takto prepásli šancu,priviesť niekoho do záchranného tábora hoci tábor bol vzdialenný len pár metrov? Nesprávame sa aj my niekedy ako Kevin ? Ktorý neurobil žiadny trestný čin,on v podstate nič neurobil,no možno tým práve zabil nevinné dieťa...To,že hoci mohol,ale nepomohol ho prenasledovalo po celý život,nedokázal si odpustiť a nakoniec už nedokázal ďalej s tým žiť...Nedovoľme,aby sme aj my mali oči otvorené,ale ruky zviazané,nedovoľme,nášmu egoizmu hľadieť viac na nás samých ako na potreby druhých... Pretože okolo mňa aj okolo Teba je veľa ľudí na ceste do ,,tábora“ ,ale málo kto tam aj príde,pretože na každého číhajú ,,supy“ a čakujú,kedy to niekto vzdá...Nezabudnime,nestačí supa len odohnať,pretože on sa určite vráti,musíme zdvihnúť človeka z prachu zeme...Ale to sa nám podarí len vtedy,keď nebudeme mať otvorené len oči,ale hlavne budeme mať otvorené srdcia...

Kameň je odvalený

2013-04-02T07:43:19Z

Kameň je odvalený.Tieto slová,ktoré v týchto dňoch zazneli v chrámoch po celom svete sa dotýkajú aj nás...No čo presne znamenajú pre nás?Znamenajú niečo,čo každý vo svojom srdci podvedome hľadáme, v čo každý v hľbke duše dúfame...Koľkokrát sme v našom živote potrebovali počuť a na vlastné oči sa presvedčiť,či kameň je odvalený,či naozaj je hrob prázdny.Každý z nás či chceme,alebo nie máme v našom srdci,v našej duši miesto,ktoré by sme mohli nazvať takým naším hrobom.Je to miesto,ktoré plníme vecami,spomienkami,hriechmi,udalosťami na ktoré by sme najradšej zabudli,ku ktorým by sme sa už nevracali.Pretože vracať sa k tomu je príliš bolestné...A tak každú takúto spomienku,udalosť zavalíme kameňom,kameňom,ktorý my samy odvaliť nedokážeme...Čas plynie a v našom vnútri je stále viac takýchto kameňov,naše ,,hroby" sú čím ďalej,tým plnšie...

Dobehlo nás to,ani sme sa nenazdali a stali sme sa akýmsi druhom ,,živej mŕtvoly".Tam,kde malo byť miesto pre život,zrazu sa stalo miesto pre smrť,miesto pre hrob...A my? Možno sme si už zvykli,možno nás to veľmi trápi,potichu zožiera,ale nevieme čo s tým,pretože hrob je príliš plný a kameň nášho vnútra priťažký.A tak žijeme ďalej,no viac zomierame ako žijeme...Ja viem,spomienky bolia,hriechy hanobia,udalosti rania...Ale...

Pokoj s Tebou,hovorím Ti,pretože kameň je odvalený a hrob je prázdny...

Drahá sestra,drahý brat prijmi toto slovo a dovoľ nech prenikne do hľbky Tvojho vnútra,pretože toto Slovo má moc,áno má moc odvaliť ten ťažký kameň v Tvojom vnútri,ktorý už nevládzeš niesť ďalej.Toto Slovo má moc vyprázdniť aj Tvoj ,,hrob",ktorý ukrývaš,dokonca aj pred vlastným zrakom,hlboko v srdci...Dovoľ nech toto Slovo vo viere koná...Pretože kameň je odvalený a hrob je prázdny...

Vykúpená láska

2013-03-20T13:50:52Z

Pred časom sa mi dostala do rúk táto kniha.Už po chvíli čítania som pochopila,že tých 400 strán,budem mať veľmi rýchlo prečítaných,pretože táto kniha,ma nenechala stáť len tak bokom,ale naopak vtiahla ma do vnútra príbehu,príbehu o neuveriteľnom páde,ale ešte neuveriteľnejšom pozdvihnutí v láske...

Mladá a krásna Anjela bola ako osemročná predaná do nevestinca,odvtedy nepoznala iný život,ako život v beznádeji a zúfalstve.Jej vnútro je plné hlbokých rán,neodpustenia a jej srdce je pusté,ako vyprahnutá zem bez lásky.Je na konci síl,doráňaná,dobitá biednym životom,jediné východisko vidí už len v smrti,kde už nebude nič pociťovať,nebudú od nej druhí nič žiadať a hlavne nebude zmizne tá prázdnota,ktorá zabíja jej vnútro...
Do temnoty jej srdca začne zrazu svitať svetielko nádeje v podobe Michaela Ozeu,(ne)obyčajného roľníka,ktorý je odhodlaný v Anjele prebudiť skutočný život,uzdraviť hlboké rany,priniesť zmierenie do jej duše neustále zmietanej vnútornými bojmi.Je odhodlaný naučiť ju byť milovanou a milovať...No je si aj plne vedomý,že sám to nezmôže,sám nedokáže chápať,dávať a žiť lásku.A práve preto pramení jeho láska v Bohu,dokonalej láske...
No na to,aby to Anjela pochopila,prijala a dokázala žiť je potrebná dlhá,ťažká cesta.Cesta pádov,ale i nebeských výšin.No hlavne cesta lásky...

Každý jeden z nás prechádzame po tej istej ceste.Po ceste lásky,napriek tomu,že tá naša cesta je odlišná od cesty Anjely alebo Michaela,nikdy nemôžme zabudnúť,na ten najdôležitejší odkaz,ktorý je hlboko vrytý v základoch tejto cesty...Je to odkaz lásky,ale i odkaz tejto knihy,pre každého jedného z nás:,,Milujte Pána svojho Boha,a milujte sa navzájom.Milujte sa tak,ako vás miluje On.Milujte sa celou svojou silou,celým svojim srdcom,a celou svojou mysľou a bez ohľadu na to,čo sa postaví proti vám.Nezoslabnite.Stojte proti temnote a milujte.To je cesta naspäť do raja.To je cesta naspäť k životu..."

Francine Riversová je autorkou niekoľkých úspešných románov,získala množstvo ocenení doma i vo svete.Je to autorka,ktorá nezostáva na povrchu,ale ide do hĺbky ľudského srdca,dokonca ide ešte hlbšie,ide do hĺbky,kde sa stretá Boh s človekom,do hĺbky ľudskej duše...Na Slovensku knihu vydalo vydavateľstvo Kumran.

Človek,máme byť načo hrdí?

2013-03-11T14:32:49Z

Túto tému som dostala na hodine SJ, bolo to myslím v piatok.Veľmi som sa tešila domov,no len čo som otvorila dvere v do mojej izby,zbadala som tam dve osoby. Bola som zvedavá,čo sú zač a prečo sú tu.Už na prvý pohľad boli také odlišné... Jeden mal veľmi špinavé šaty a páchol tak,že som musela otvoriť okno.Nebol upravený,ruky mal celé od krvi a z očí mu vyžarovala neuveriteľná hrôza,bála som sa ho aj niečo spýtať. Ale on začal prvý...

Jeho hlas bol škrekľavý,povýšenecký a odpudivý.Rozprával mi jeho príbeh.To,ako si namiesto raja vybral smrť,ako mu nerobilo problém zabiť brata.Pokračoval ako sa pomaly jeho potomstvo rozrástlo,ako spolu zabíjali nevinných ľudí,kradli,neuveriteľne mučili,znásilňovali,dobýjali...A prečo? Pre moc,slávu a ako mi sám povedal,nevidel a ani nevidí v tom nič zlé.No tu sa to nezastavilo,opisoval ako sa pomaly vyvíjala veda a on to veľmi rýchlo využil vo svoj prospech.Začal zdokonalovať zbrane na zabíjanie,ničenie...čím rýchlejšie a viac zabitých,tým lepšie.Pri týchto slovách som videla a počula s akou neskrývanou hrdosťou to rozpráva.A ja? Vo mne vrel čím ďalej,tým väčší odpor a hnus.No,on sa nezastavil a rozprával.Keď sme dosiahli pokrok v zbraniach,nič nám nebránilo ísť a hromadne zabíjať,nemuseli sme sa ani skrývať.Robili sme to najlepšie pre nás,aby sme mali dostatok všetkého.A tí ostatni? Sú prebytoční,pre nás nemali väčšiu cenuako šváby.Začal hlasnejšie a sebavedomejšie hovoriť a mne sa začali tisnúť slzy do očí.Jeho ani to nezastavilo...Keď sme prenikli do tých najzáhadnejších častí sveta,chodu prírody,nič nám nebránilo vyhlásiť sa za bohov.A podmaniť si všetko násilím a diktatúrou.Nikto nám nebránil úplne poprevracať hodnoty sveta.Nič nám nebránilo namiesto chránenia,ničiť.Namiesto milovania,nenávidieť... A čo dnes? Pri tejto otázke sa mi pozrel rovno do mojich vydesených očí,plných odporu.Dnes sa nám darí ešte lepšie.Pod rúškom úplnej slobody dokážeme ostatných tak ovládnuť ako nikdy predtým...Chcel ešte pokračovať,ale mamina ma zavolala jesť.Vďaka Bohu!Nič som nemohla zjesť.Stále som mala pred sebou tie otrasné slová,ktoré bohužiaľ,sa stali a stávajú ešte otrasnejšímifaktami.Po obede som išla znovy do izby.Hneď ako som vošla začal hovoriť ten druhý...

Jeho výzor bol vznešený,šaty krásne,ruky čisté a z očí mu vyžarovala neuveriteľná láska a pokoj. Ja som ten,ktorý aj napriek prítomnosti smrti,za každú cenu a do poslednej chvíle chránil život.Ja som ten,ktorý sa snažil zmieriť bratov.Jeho hlas bol veľmi nežný.Keď nás bolo viacej,spolu sme riskovali životy,spolu sme trpeli a spolu bojovali za pravdu.Jeho hlas bol čím ďalej,tým tichší a jemnejší.Častokrát sme boli úplne samy.Spoločnosťou odsúdení.Vývoj,vedy a techniky sme sa snažili použiť pre dobro ľudstva.Chránili a pomáhali sme slabším a chudobnejším.Zo svojho sme rozdávali.Veľakrát sme my samy už nič nemali...Jeho rozprávanie mi vlievalo do srdca akýsi zvláštny pocit spriaznenosti...Neváhali sme obetovať vlastný život za druhých.Netúžili sme vládnuť,ale prišli sme slúžiť.Netúžime ničiť,ale chrániť.A netúžime nenávidieť,ale milovať.A Láskou,nie násilím a zabíjaním si podmaniť svet.Kde nebudú nadľudia,ale všetci budú rovní.Pre toto sme veľa trpeli a mnohí aj zomreli,ale náš odkaz bude vždy nádejou a svetlom pre druhých...Po týchto slovách sa mi pozrel rovno do očí a ja som cítila hlboký pokoj a naplnenosť.Chcela som sa veľa vecí spýtať,ale v tej chvíli ma napadla len jedna otázka:" Aké sú vaše mená?" Túžila som poznať to strašné meno prvého a ešte viac som chcela vedieť vznešené meno druhého. Znovu obidvaja naraz povedali : " Moje meno je ČLOVEK. " A zmizli...Ostala som úplne zarazená,až otrasená.Toľko protikladov a paradoxov nesie to isté meno.A to meno mám aj ja.Som na to hrdá alebo nie? Prvý človek vo mne vyvoláva odpor,zúfalstvo,beznádej,brutalitu.Z toho človeka sa stalo tragické zviera,ktoré ani nevie,prečo žije.Naňho nie som hrdá,ba sa až hanbím a pociťujem nesmiernu bolesť,že nesie to isté meno ako ja. A ten druhý? Druhý človek dokáže dať životu hlbsí zmysel , s ním vždy prichádza aj nádej.Na tohto človeka som hrdá a chcem byť jeho súčasťou...

"Pretože,čo je človek? Človek je bytosť,ktorá vždy rozhoduje,čím je.Je bytosť,ktorá vynašla plynové komory,zároveň je však bytosť,ktorá do tých plynových komôr išla vzpriamene s modlitbou na perách." V.E.Frank

Každý deň stretnúť človeka....

2011-07-07T04:50:58Z

Je ráno, práve vstávam a rozmýšľam, čo prinesie tento deň. Aké udalosti, situácie a...Akých ľudí...Premýšľam, či práve tento deň bude ten zlomový , že práve dnes stretnem niekoho, na koho bude tažké zabudnúť...Je večer, práve zaspávam a spomínam...Spomínam na to, čo som prežila, udalosti a situácie, v ktorých som sa ocitla a... ľudí ktorých som stretla...Pýtam sa sama seba , či niekto z nich je práve ten nezabudnuteľný...A takto to je každé ráno i večer....A ten nezabudnuteľný sa občas vynorí, potom zmizne... Niekedy len malý záblesk , inokedy veľká žiara, no občas úplna tma...Tma, ktorej prázdnota je tak hlboká, že hrozí nebezpečenstvo utopenia....Prečo? Lebo som ho nestretla...

A možno som mu nedala šancu sa so mnou stretnúť.A on tak veľmi chcel...Hneď ráno som ho stretla pri raňajkách, ale bola som veľmi nevyspatá, a tak som mu len odvrkla a on smutne odišiel.Neskôr ma chcel stretnúť po ceste do školy, ale ja som počúvala mp3, a tsk len ticho kráčal pár metrov za mnou.Našťastie, jeho to neodradilo a celý čas v škole sa zo všetkých síl snažil so mnou stretnúť., no ja som sa venovala nepodstatným veciam. A on iba sedel a pozeral sa na mňa.Na obede som sa pre istotu naňho ani nepozrela, aby som nevidela ten pohľad, ktorý by vyvolal vo mne výčitky.Neskôr som ho stretla aj v obchode za pokladňou, ale neusmiala som sa na naňho, len som nervózne zavrčala, že sa ponáhľam.Vtedy mu stiekla po líci slza smútku...Prišla som unavená domov a hneď som sa nahnevala, pretože aj tam na mňa čakal a túžobne ma chcel stretnúť... Vyhovorila som sa, že teraz si potrebujem oddýchnuť, až neskôr.No neskôr som si tiež nenašla čas, pretože som sa zaoberala rôznymi aktivitami, len nie ním...Až pred večerom som zahliadla jeho pohľad, pohľad plný smútku, samoty, no zároveň lásky,cez ktorú sa rinuli slzy...V tú noc som už nezaspala.Stále som mala v mysli ten pohľad a vtedy som sa prvýkrát v živote opýtala sama seba, či ja som bola tým nezabudnuteľným človekom... či som stretla niekoho, kto na mňa nezabudne... A pochopila som...Pochopila som,ako sa skrývam.Uvedomila som si, že mne tá prázdnota vyhovuje, pretože nedokážem nabrať odvahu vyjsť sama zo seba, zo svojho vnútra...Napriek mojej úbohosti...A takto je to s každým z nás...Chceme,naozaj túžobne chceme stretnúť skutočného človeka, ale nechceme ( nedokážeme ) sami byť tým človekom...Prečo?

Pýtam sa sama seba, ale pýtam sa aj každého z vás.Staviame si okolo vlastného srdca múry, hradby, aby tam nikto neprenikol, pretože naše srdce je častokrát tak pozraňované životom, že nevládzeme, neveríme a nechceme znovu vykročiť...Bojíme sa sklamania, sklamania z lásky, je jedno akého druhu...A tak, radšej sa uchyľujeme k istejším veciam ako vzdelanie, tituly, závislosti,peniaze...Ukrývame sa do virtuálneho sveta, pretože tam nie sme nútení pozerať sa druhému do očí...Máme svoju známu vetu: ,, Prepáč,nemám čas...Možno nabudúce...“ Prečo? Prečo sa z nás stávajú dobrovoľní väzni vlastnej prázdnoty a samoty... ? Tej prázdnoty , ktorá pomaly, ale isto ničí? A on sa tak veľmi snaží nás stretnúť, prosí, plače, kričí... No my sme hluchí , nepočujeme okrem seba nikoho iného. A sme šťastní? Som šťastná? Si šťastní? Skutočne šťastný? Ak áno, tak potom je všetko v poriadku, ale ak nie . tak niekde niečo chýba, niečo chýba v našom vnútri, v našom srdci, v našom živote....

Ján Kostra vo svojej básni píše: ,, Každý deň stretnúť človeka, to stačí...“ No možno by bolo lepšie: ,, Každý deň sa stávať tým človekom, ktorého je radosť stretnúť...“