Janka Čížová

Chodím na zelenú

2017-12-05T20:27:22Z

"... a neuveď nás do pokušenia..." (Mt 6, 13)

Stojím na prechode. jednosmerná cesta. dlhá rovná cesta. svieti červená. pre chodcov. čakám zelenú. pokušenie pozrieť sa vľavo, či nejde žiadne auto je veľké. už veľakrát som sa pozrela. nič nešlo. prešla som na červenú. ale je to správne?

raz som vystúpila z trolejbusu a ako vždy, chcela som prejsť na druhú stranu spoza trolejbusu. keď som uvidela policajné auto, zašla som späť za trolejbus. no neschovala som sa na dlho. na moje prekvapenie, policajné auto zastalo, šofér policajt otvoril okienko a nahnevane sa opýtal, či tam nie je prechod a kývol hlavou smerom k prechodu. pokrčila som plieckami a s nejasnou odpoveďou "hm.." som sa pobrala na prechod, ktorý bol vzdialený asi 5 krokov, ale v protismere kam som chcela ísť. na tejto zastávke skoro všetci chodia pred trolejbusom alebo za a po prechode málokto. niektorí šoféri dokonca zastanú aby sme mohli prejsť aj keď nie sme na prechode... človek si zvykne...

stojím na prechode. spomenula som si na policajta. povedala som si, že sa budem snažiť dodržiavať pravidlá cestnej premávky. začnem malým cvičením: budem sa dívať iba na semafor a čakať kým naskočí zelená. a funguje to. nehľadám inú možnosť. trpezlivo -niekedy aj netrpezlivo- čakám. na zelenú. a vždy príde :)

...fix your eyes on Jesus... ("s očami upretými na Ježiša" Hebr 12,2)

"Už toľko rokov ti slúžim..." (Lk 15, 29)

Boh nezabúda. príde. Boh na mňa nezabudol. len si musím opakovať, že Jeho cesty nie sú mojimi... čakám...

(zo zápisníka, 16.3.2010)

Detsky tabor na Sibiri

2017-07-27T04:30:41Z

Tabor zacal od pondelka, prisli deti z mesta, aj zo vzdialenejsej dedinky, spolu ich bolo dvadsat. Ja som medzi nich vstupila po dvoch dnoch cestovania v utorok poobede. Dvadsat novych mien. Dvadsat novych tvari. Program mali vycerpavajuci, rano modlitba, ranajky, katechezka, obed a poobedne aktivity sa menili – hry na ihrisku v lese, navsteva mesta, olympiada, hladanie pokladu, kupanie v bazene, skakanie na trampoline, vytvarne dielne a vecer vecera ci grilovacka a sv.omsa kazdy den.

Ten casovy posun a jedna kratucka noc, ked som ani oko nezazmurila, ma trapili skoro tyzden. Ale kazdy den som zvladla vstat na ranajky :)

Zasadna chyba - pytat sa deti na mena, ked boli vsetci v plavkach. Po kupani sa Denis obliekol a dokonca si zalozil aj okuliare. Samozrejme, pytam sa ako sa vola. Ze sa ho pytam uz tretikrat. Uistila som ho, ze sa ho este budem pytat aj dnes, aj zajtra. A ako sa ja volam? Nevedel. A bol spokojny.

Deti to su ako vsetky deti. Vesele aj menej vesele, odvazne aj menej odvazne, zhovorcive aj menej zhovorcive. Mnohe mi pripominali deti, ktore poznam. Vo stvrtok bol vesely vecer, taky rozluckovy, deti si pripravili scenky - premenenie vody na vino a prechod cez Cervene more.

Foto z tabora: http://kainsk.blogspot.co.ke/2017/07/blog-post_17.html

Ako som na Sibir cestovala - prestup v Moskve, Omsk

2017-07-26T05:09:48Z

Ani neviem, kolko sme do Moskvy leteli, asi 3 hodinky. Keby sme boli dvaja a kazdy sedel na inom konci lietadla, bol by dovod sa poprechadzat. takto co, nic. Mozem (s)pokojne sediet na svojom mieste. A mam tichy den. Tak si pisem do zosita aby som na nieco nazabudla.

Cez vikend som si pozrela niekolko ruskych filmov, v buse do Bratislavy sme pocuvali radio. Ako som zaspavala, zdalo sa mi, ze hovoria rusky. V Bratislave idem po ulici, pozriem a Moskovska to bola. Stretla som aj par mamiciek s detmi, po rusky rozpravali. Bolo to zvlastne.

V Moskve som musela prejst cez pasovu kontrolu. Vela ludi. Nebola som si ista, ci stojim v spravnom rade. Vyzeral, ze postupuje rychlejsie. Nakoniec to islo pomalsie ako ten druhy. Pani pracovnicky sa pytam, ci dobre stojim a ukazujem letenku do Omska. Nastupovanie koncilo 23:10. Pozera, ze je 22:45. Aj okolostojaci sa prihovarali, ze pustite devusku, tak ma nechala predbehnut.

Pri okienku slecna neskutocne dlho nieco s pasom robila, stranky prevracala, prefocovala, ci co, nakoniec mi kusok papierika vytlacila, podpisala som a bezim. Ale kam? Pytam sa a bezim. Kontrola batoziny. Ruksak presiel a pani, ze mam falsku s vodou. Na tu vodu som celkom zabudla, na letisku vo Viedni som si kupila v automate, 0,5l za 2eura. Vyhodit. Co?? bolo v nej tak este do polovice vody. Mozem vypit? tak som rychlo pila. Taku drahu vodu predsa nevyhodim.

V lietadle sadnem, pilot aj letusky zase nesmierne rychlo rozpravali. Listujem si casopis a tam sa pise, ze ked sa prestupuje z mimostatnej linky na vnutrostatnu, treba si batozinu vyzdvihnut. COZE?? A ja sedim v lietadle. Na batozinu som ani nepomyslela. Teda trosku aj ano, ked som bezala okolo pasu a boli tam vylozene nejake kufre, tak som pozrela, ci tam aj moj nevidim, ale nevidela som a bezala som dalej. Teraz co? Nuz, prerusila som mlcanlivost a lamanou rustinou som vysvetlovala svoju otazku a ukazujuc hrubo vytlacene vety v casopise spolusediaci pochopili co chcem povedat. Upokojili ma, ze aj oni prestupovali a batozinu si vyzdvihneme tam, kde ja napisane na listku od batoziny. Ten som skoro nenasla, ale ze ho budem potrebovat, lebo to kontroluju. Na listku bol napisany Oms, tak vsetko je ok. A takto zacala nasa 3hodinova komunikacia. Nuz, casto to vyzeralo ako hra aktivity - hadaj ake slovo chcem povedat, opisnym sposobom som sa snazila, v podstate sme sa porozumeli nakoniec vzdy.

Lietadlo odlietalo pred polnocou a ked sme pristali v Omsku, ze je rano, 6:00. Velmi kratka noc, bez spanku, plna adrenalinovych zazitkov.

V Omsku naozaj kontrolovali listok a kufor. Vyzdvihla ma s.Kaja, kavu mi uvarila, po meste ma previezla, par zaujimavosti porozpravala a nakoniec na vlak posadila. Lozkove kupe. No dvere nikde. Klima nikde. Okna sa nedali otvorit. Poschodove lozka staby v kupe bez dveri a este oproti staby v ulicke boli dalsie poschodove lozka. Aj ulicka tam bola. Nefotila som nic. Musim sa polepsit. Este budem cestovat a bude moznost.

Starsia pani lezala, ze sa vola nejako, ale nie Fatima. Samozrejme, Fatima som si zapamatala. Chalanisko Vadim mi pozical plachtu, nemala som zakupene obliecky (2 plachty a obliecka na vankus), matrac bol zrolovany, rozprestrel mi ho aby som si zdriemla, lebo po dalsich 2hodinach snazenia sa po rusky aj vo vlaku hovorit sa mi uz oci zatvarali. Zaspala by som snad aj po stojacky. Vadim vedel po anglicky, ze vie iba pritomny cas, vsak stacilo. Ked som uz ani opisnym sposobom nevedela to ruske slovo vypatrat, tak Vadim prelozil. Mily to chlapec. Zenaty.

Cestovala som do Barabinska, ze ked uvidim ryby pri vlaku, tak sme tam. A naozaj. Sprievodkyna otvorila dvere a tam zienky s rybami udenymi alebo pecenymi, svetriky predavali, no bolo teplo, tak si asi nikto nekupil. Sestra Eva ma cakala ako slubila a 12km este autom sme do Kuybysheva prisli.

Ako som varila

2017-07-31T06:28:06Z

Ako som varila

Sestra Eva musela odcestovat a uloha uvarit obed p.fararovi a bohoslovcovi pripadla mne. Po dokladnom preskumani komorky a chladnicky som si povedala, ze uvarim moje specialitky. Zeleninova polievka a cuketa na smotane s cestovinami. Teda, bol aj plan B – zapekane cestoviny. Keby som nenasla cuketu. Nedaleko nas mame obchod so zeleninou, aj nejake potraviny, nebolo velmi co vybrat. A supermarket je neviem kde. Bola som tam, ale autom a nepamatam si cestu.

V zahradke vsetko kvitne a v obchode bol baklazan a vedla nieco biele. Zeby biely baklazan? Kupila som, bolo to plne vody, ale uvarila som. A polievocka – nastruhana mrkva, zemiaky, oprazit, ochutit a uvarit. Chcelo by to aj petrzlen a kalerab. Nieco biele som v chladnicke nasla. Myslim, ze to bola biela redkovka. Nastruhala som aj z tej. Nakoniec som pridala mrvenicku a polievocka bola hotova.

So strachom som obed odniesla na faru. Bala som sa, ci im to bude chutit a ci som dost uvarila. P.farar pochvalil polievku, ze “klasnaja” a druhe tiez zjedli. Kladla som mnohe otazky – ci im chutilo, ci mali dost, a podobne. Uz rozpravam aj anglicky, p.farar vie, on pochadza z Nemecka. Preskakujeme anglicko-rusky J

Tak, dalsi den za mnou. Uspesne. Som si povedala. Ale co to, vecer mi zvoni mobil a dozvedam sa smutnu spravu. Zapinam FB a je to pravda, pri nehode zomrela 17rocna Adka Krahulcova. Nestihla som sa spamatat z tohto soku a niekto zvoni.

Otvaram vchod do bytovky. Pozriem cez kukatko a tam pan policajt. Coze? Prisli ma kontrolovat? Nic som asi neurobila, ani som nikde poriadne nebola. Otvaram dvere, asi som vystrasene vyzerala, pan policaj hovori, ze nic, stala sa kradez v bytovke, ukradli kocik, ktory bol na chodbe pri schodoch. Kazdy den som sa nan pozerala, ze aky pekny, celkom ako nase kociky. Ani som si nevsimla, ze je prec. Vase priezvisko. Cizova.

Otcestvo. Nemam.

Otcestvo. Nemam. Hm, prinesiem pas.

Pozera, cita.

Vy nemate otcestvo? Nie, nemam, ale otca mam.

Zapisal si ma. Nic som nevidela, nic som nepocula. Tak isiel dalej.

Nuz, uz je sedem hodin vecer, nejdem si ani pomysliet, ze den za mnou :)

Ako som na Sibir cestovala

2017-07-24T05:04:48Z

Pondelok, 17.jun 2017

Dostala som pozvanie ist do Ruska, na Sibir. Netreba mi dvakrat vraviet. Viza som vybavovala cez ruske vizove centrum, jedinu otazku, ktoru som dostala bola: Staci vam to 20.juna? Bola som tam asi dakedy v maji. Pan sa stara.

Na letisku vo Viedni stojime v rade, bola som asi dvadsiata a za nami vela dalsich ludi. Tmavovlasa pani prisla a postavila sa vedla. Svetlovlasa pani si ju premerala, ja som sa na nu pozrela, otocili sme sa a pozreli na dlhy rad za nami, no nic sme jej nepovedali. Tmavovlasa len tak stala. Zjavne nasu neverbalnu komunikaciu nevnimala. Mozno nechcela. O par minut prisiel pan v peknej koseli. Predbehol sa, ten uz nieco povedal, no nerozumela som. Svetlovlasa pozrela na mna a nasu neverbalnu komunikaciu posunula dalej, do verbalnej. Povedala jedno slovo: nepravda! Ja som zostala pri neverbalnej – vyraz nepochopenia a rozhorcenia to mal byt.

Mam to staby tiche duchovne cvicenia – nerozpravam. Citala som si nejake zamyslenia a premyslala som. Ci sa tesim, pytali sa ma pred odchodom. Nejak som to neprezivala. Ale ano, tesim sa. Ked si spomeniem, ze idem do Ruska a ze sa tesim, nekontrolovatelny usmev prichadza na moju tvar. A vtedy si spomeniem na slova Pisma, ze dvom je lepsie ako jednemu (Kaz 4,9). Sama s usmevom na tvari mozem vyzerat vseliako, ale dvaja sa mozu pozdielat, porozpravat, ked jeden padne, druhy ho zdvihne. I ked byt sam ma tiez mnohe vyhody. Nastala chvila, ked som potrebovala aby mi niekto povedal, ci nie som od cokolady. Nuz, aspon sa utieram. Asi treti raz. Pre istotu.

Nastupili sme do lietadla. Retro. Letusky a letusko nam ukazovali ako sa zapina a vypina pas, kde su vychody a kyslikovy pristroj. Bolo pocut zvlastne zvuky. Ale rozbehli sme sa. Z reproduktorov zaznel hlas, staby z radia, ktore nechyta dobry signal. Rozumela som len, ze "velmi dolezite". Ale netusim co.

Kapitan sa nam prihovoril, no velmi rychlo rozpraval aj po rusky, aj po anglicky. Rozumela som, ze je nas kapitan a letime. Staci.

Letusky roznasali jedlo – sendvice. Kuracie a syrove. Pocuvala som, co je v ponuke a prichadzalo mi riadne smiesne, ze si budem musiet aj ja vypytat co chcem. Esteze caj je caj :) a chcela som bez citrona. Tak som zase vyuzila neverbalnu komunikaciu, rozumej krutila som hlavou a zvyraznila som vyznam aj mavanim rukami. Aby sme sa pochopili. Letuska pochopila.

A tak som si zaspominala na svoj romanticky let. Ked Freda dojalo, ze som sa zriekla svojho miesta pri okne a dali sme si vodku. Teda, najskor sme sa dali do reci. Zjavne nevedel pochopit, preco som ho bez vyjednavania a dlhych reci pustila k oknu. Mne je to v podstate jedno kde sedim, obycajne spim ked cestujem. A vtedy rodinka s 2 detmi mali akosi divne sedadla, tak sme sa vymenili a nakoniec som sa musela vymenit aj s Fredom. Dali sme sa do reci, objednal nejake vodky s dzusom (a mne je veselo, ze som si na spiatocnej ceste nevedela objednat vodku. Can I have v... water, please? Mozem dostat v.. vodu, prosim.. zo mna vtedy vyslo :). Fred ma pozval na film, presne nastavil rovnaky film na mojej aj jeho obrazovke a spolocne sme pozerali a pocuvali staby v kine. Romanticke. Len film asi nebol. Romanticky, myslim. Staral sa o mna, zakryl ma deckou, oblial vodou, co bola nehoda. Za par hodin letu sme stihli celkom dost. I pobozkat ma chcel, no ja nie som stotoznena s myslienkou, ze hned na prvom, ci druhom rande sa bozkavat. A let presiel velmi rychlo. Tolko romantiky som snad nezazila za cely zivot, co za jeden let :)

Teraz sme vsak nemali obrazovky, ani nikto Fredovi podobny vedla nesedel. Slecna hviezdne vojny pozerajuca. A alkohol bol zakazany. Myslim, ze to tiez hovorila letuska.

Ako mi bolo v práci ťažko

2016-05-12T19:43:24Z

Ideme písať. Žiaci protestujú: nepíšme dnes, zajtra... ešte tie ich otrepané vtipy, keď povedia deň, kedy angličtinu nemáme. Učím sa byť drsná. Stáť si za svojím slovom.

Máte dve možnosti: vysvetlím vám to a píšete alebo píšete.

Po prvej vysvetľovacej vete sa z poslednej lavice tichým hlasom ležiac ozval jeden tichý žiak. To je vydieranie. Prosím? Vy nás vydierate. V poriadku, píšeme. Teraz.

Rozdala som papiere a také ticho som na hodine ešte asi nemala.

Priniesla som opravené písomky. Žiačik sa sťažuje, že celý týždeň dostáva štvorky z písomiek.

Tak asi je niekde chyba.

Áno. Vždy mi chýba jeden bod.

Ja som skôr myslela, že by si sa mal viac učiť.

Ale nie, stupnica je zlá, nemohli by ste ju zmeniť?

O pár dní.

Ďalšia písomka. Slovíčka. Slečna pri mojom pohľade pustila knihu, ktorá sa zatvorila. Prišla som k nej.

To nemyslíš vážne?

Sánka jej padla, oči vypúlila a vydala zvláštny zvuk, podobajúci sa slovu čóó??

Nehraj to na mňa, videla som ťa. To je na poznámku a 5.

Cez hodinu chronickí krikľúni vykrikovali. Neovládla som sa a obetovala som pár minút prednáške o správaní sa v škole. Upozornila som ich, ak ešte niekto vykríkne bez prihlásenia a bez toho aby som ho vyvolala, dostane poznámku za vyrušovanie.

Samozrejme, nemusela som dlho čakať. Jeden chronický krikľúň zas niečo vykríkol. Chytal si potom ústa, že zabudol. Ale na matematike s p. riaditeľkou nikdy nezabudne.

Žiacka knižka. Poznámka.

Ďalší krikľúni asi tiež zabudli a ostatní sa už len smiali, keď počuli žiacka knižka, poznámka. Niekde som čítala, že dobrý učiteľ by mal vedieť rozosmiať triedu. V ten deň mi to išlo dobre. :)

Druhý chronický krikľúň sa ešte urazil, lebo on hovoril k veci a ja som mu dala poznámku. Už niekedy neviem, či ja som mimo reality alebo mám nesprávny pohľad na vec alebo kde je chyba. Žiadam žiakov aby mi povedali o čom bol článok, čo sme čítali pred časom. Aby si spomenuli, povedala som im číslo strany, nech mi povedia 2 vetami. Druhý krikľúň počas mojej reči čo od nich chcem stále vykrikoval, že on to prečíta. Opakovala som, aby mi povedali a nečítali. On neprestal vykrikovať, tak počul známe žiacka knižka, poznámka.

Na to sa urazil a vykrikoval na spolužiakov pst, pst, nič nehovorte. Zostal tak drzý, že si ani nepamätám čo povedal, iba viem, že som zostala stáť v nemom úžase, srdce aj rozum sa mi zastavili (asi preto si nepamätám čo povedal), že ako si jeden žiak môže dovoliť povedať učiteľke niečo takéto. Bola to rana priamo do srdca.

O pár dní

Prišla som do triedy, sadla som si, zapísala chýbajúcich, postavím sa, prechádzam sa po triede a čudujem sa, prečo mám mokré nohavice. Vrátim sa k stoličke a stolička mokrá. Odpoveď na otázku - prečo je stolička mokrá som nedostala a nemienila som sa tým zaoberať ďalších 20 minút. To bola asi chyba. Mala som zavolať p. riaditeľku, ona mala hodinu predo mnou a riešiť vec zahorúca.

Chcem písať na tabuľu. nemôžem nájsť fixky. Neboli tam, kde obyčajne.

Ten druhý krikľúň zase vykrikoval celú hodinu. Už ma nebaví stále ho upozorňovať. Koľko poznámok mu mám napísať? Asi aj jeho to už prestalo baviť, že ho stále upozorňujem a spolužiakovi povedal: „hodím do nej papuču."

Pozerám sa na neho, neveriac či dobre počujem. Pozrel na mňa, oslovila som ho zdrobneninkou jeho mena a pokojne som povedala – Ale ja ťa počujem. A učila som ďalej. Asi ďalšia chyba.

Najskôr je myšlienka. Potom príde slovo a skutok. Tak som asi veľmi blízko toho aby niečo do mňa hodili. Raz som zastala pred dverami ich triedy a prosila som Ducha Svätého aby išiel predo mnou. Otvorím dvere a preletela fľaša.

Prvý krikľúň nemal DÚ, tak som mu prikázala rýchlo si odpísať tých pár viet. O chvíľu vykríkol, že už má dve. Pochválila som ho well done, I love you. (veľmi dobre, mám ťa rada.) on na to I don't. (ja nie) a ja I know (ja viem).

Som taká potešená z tohto rozhovoru, no, nie preto, že ma nemá rád, ale že reagoval po anglicky. pretože vlani na moje anglické otázky na začiatku hodiny ako sa máte odpovedal pár týždňov zásadne po slovensky: zle, lebo máme angličtinu a vidím vás. Aký bol víkend? Výborný! A čo pekné si zažil? Nemali sme angličtinu a nevidel som vás. Malé svetielko úspechu som videla, teda počula, v lete na kúpalisku. Niekto ma pozdravil po anglicky hello. Bol to tento krikľúň.

A konečne vidím maličký pokrok aj v tomto školskom roku. Krikľúň začína reagovať po anglicky. A gramaticky správne :)

Po mojich sťažnostiach na správanie druhého krikľúňa v zborovni som navrhla triednemu aby zavolal rodičov. Keď sa triedny pýtal kedy mama môže prísť do školy, drzý krikľúň sa zmenil na nepoznanie. Na ďalšej hodine bol ticho, hlásil sa celú hodinu a hovoril len keď som ho vyvolala. Tak to sme mali mamu volať asi skôr :)

No, na ďalšej hodine začal vyjednávať, že minulú hodinu boli dobrí a túto sa nebudeme učiť, ale sa máme hrať.

Neskutočné ako skúšajú. A ja, veľmi flexibilná, otvorená novým výzvam a s nevýhodou, že neviem povedať nie, zvyčajne zarozmýšľam či by sme sa nemohli naozaj zahrať nejakú hru. Musím byt silná a nereagovať na ich návrhy. Držať sa plánu hodiny. Učiť. Učiť. A učiť. Hry si nechám pre iné skupinky.

Mám sa ešte veľa učiť.

Školské úsmevné príbehy

2016-05-12T19:36:17Z

Výrok roka snáď by to mohol byť. Ale počkám si na koniec roka.
Žiačka: Viete, p.učiteľka, na FB ste zdielali fotku, že ak učiteľ zmenil jedného žiaka k lepšiemu, tak zmenil celý svet. Tak sa vám to podarilo.

Môj výraz tváre zjavne naznačoval, že nerozumiem. Pokračovala. Mňa ste zmenili. Začudované áno som vyslovila.

Áno, veď som mala trojky z angličtiny a teraz mám jednotky.

Tak asi je to tak. A celý svet bude lepší. Také rýchle výsledky môjho výchovno vzdelávacieho pôsobenia som ani nečakala.

Vďaka Bohu, nech len rastý a zlepšujú sa.

------------------

1.máj 2016, Púť na Kalvárii

Svätá omša. Sväté prijímanie. Som na rade. Zrazu počujem: Missis teacher. Pri kňazovi stál môj žiak.
Úžasné, keď sa žiakom pri pohľade na svoju učiteľku angličtiny derú anglické slová! Len to načasovanie... :)

------------------

Jedno ráno som si optimisticky obliekla tričko s nápisom reeeaaallly happy (skutočne šťastná).

po úvodnom pozdrave a otázke ako sa majú som nútila deti, aby sa aj mňa opýtali ako sa mám. Niekedy sa pýtajú aj samé. A keď sa opýtali, ukázala som im tričko :) niekedy som prísne dodala: a nechcite to zmeniť. na to mi jeden žiak s úplnou vážnosťou povedal: Lebo by ste si museli kúpiť iné tričko. :)

s piatakmi sme sa veľa dnes rozprávali. stíšila som hlas, že im poviem tajomstvo ako sa učiť aby si čo najviac zapamätali. Tie ich zvedavé tváričky boli riadne super, milujem učiť :) Tajomná atmosféra. Oni začali na moju rečnícku otázku hneď odpovedať a vykrikovali rôzne návrhy. A bolo po tajomnej atmosfére. A nie a nie ma pustiť k slovu. To je ich špecialitka. Nakoniec som im prezradila to tajomstvo. Najlepšie si človek zapamätá, keď niekomu učivo vysvetlí alebo keď niekoho učí. Myslím, že najviac sa človek naučí, keď učí :)

------------------

žiak vyrušoval, pýtam sa máš nejaký problém?

odpoveď: No, peniaze nie sú.

------------------

p. učiteľka, to som odkukal.

a od koho?

od kukučky :)

------------------

Jedného dňa mi k nohám padol nejaký prváčik na chodbe. Bežal a nezvládol zabrzdiť. Kolegyňa išla okolo hovoriac klaňajú sa Ti :)

------------------

urobíme si cvičenie číslo 1.

A: ja chcem za to jednotku

ja chcem naozajstných žiakov, ktorí nevykrikujú, chcú sa učiť a dávajú pozor

B: tak napíšte do modrého z neba, tam splnia všetky priania

o chvíľu

prečo nemáš zošit?

A:mama nemá čas ísť do obchodu

dobre, tak ja pôjdem a kúpim, komu mám ešte kúpiť?

B:mne kúpte motorku

napíš do modrého z neba

------------------

Kolegyňa na chodbe na mňa pozerala, sťaby nevedela čo povedať. Vysvetlila mi to tak, že keď ma vidí stále rozprávať na deti po anglicky, tak aj ona sa mi chcela prihovoriť po anglicky, ale nevie. Milé :)

Amerika ...ako z filmu

2015-09-01T11:18:59Z

Special World Games – Špeciálne svetové hry (mentálne postihnutých športovcov)

Do LA išlo 25 športovcov a celá výprava mala 40 ľudí. Ja som bola asistentka vedúcej výpravy a tlmočníčka. Mala som vlastne na starosti 18 ľudí, polovicu výpravy, keď nás ubytovali v LA podľa športov na dve univerzity. Každý športovec získal minimálne jednu medailu, niektorí i viac. Záležalo od športu a disciplín.

V lietadle do LA

Vymenila som si miesto s jedným trénerom, ktorý sedel pri americkej rodinke s ročným synčekom. Let bol v poriadku, chlapček zvládal, v čase jedla otecko vylovil z tašky niečo ako naša výživa. Skúma pohár, číta, pozerá, nakoniec sa opýta manželky: „A si si istá, že je to jedlo pre deti?“ Matka pozrie, odpovie áno. Otecko: „A prečo sú na tom nakreslené šteniatka?“

Ako výprava sme dostali dve delegátky, ktoré nám mali pomáhať. Jedna bolo pôvodom z Košíc, vedela po slovensky, žila v LA a druhá bola z Japonska, žila v LA a vedela po anglicky. Volá sa Ayano. Ja som jej dala slovenské meno Anička. Anička bola úžasná! Čokoľvek sme si vymysleli, ona nám zistila. Chceli sme ísť nakupovať, vygooglila najbližší obchod a zaviedla nás tam. Chceli sme ísť do Hollywoodu, zistila spoje, išla s nami. Chcela som pohľadnice, hľadala v obchodoch. Keď som sa niečo opýtala, bola veľmi ochotná a hotová všetko nechať tak a zisťovať. Musela som ju krotiť, aby sa aspoň najedla v pokoji. Veľa som s ňou chodila, riešili sme rôzne veci, rozprávali sme sa a smiali veľa. Aj ostatní si ju veľmi obľúbili, aj športovci i keď nevedeli po anglicky. Anička sa dokonca naučila niekoľko fráz po slovensky. A bola veľmi inteligentná, často vedela vydedukovať o čom sa rozprávame po slovensky.

Z letiska nás autobus priviezol do hotela HolidayInn v Corone, privítali nás roztlieskavačky. Ako z filmu. Po meste nás vozili žlté školské autobusy. Presne ako z filmu. Hotel strážili policajti. Ako z filmu. Aj auto bolo ako z filmu. Dokonca ako z nejakej počítačovej hry. Boli sme na obede u požiarnikov. Jedlo ako z filmu. Lozili sme po požiarnických autách, fotili sme sa s prilbami, s požiarnikmi i policajtmi vo všetkých vozoch čo tam pre nás priviezli. Všetci sa všade usmievali. Ako z filmu. Už som si povedala, že musím prestať hovoriť nahlas na všetko jééj to je ako z filmu!

Po záverečnom koncerte a tancovaní v parku nás pozvali do iránskej reštaurácie. Nebolo to v pláne. Okolo desiatej večer sme sa zberali na hotel a jednej našej atlétke bolo veľmi zle od žalúdka. Nemohla ani chodiť a od bolesti sa nemohla ani narovnať. Vyzeralo to vážne. Ale nebolo jej zle z tej stravy. V podstate nič dva dni poriadne nejedla, dlhý let, nové prostredie, vyčerpanosť. Tak sme sa pre istotu vybrali do nemocnice. Futbalisti mali svojho lekára, tak som ho zobrala so mnou. Ja som bola len tlmočníčka. Odviezla nás jedna Američanka.

Prišli sme do nemocnice okolo 22:30. Bolo to ako z filmu. Čakala som, že sa vo dverách objaví Dr.House, ale márne. Recepcia. Vyplniť papiere. Ako z filmu! Sadnite si a počkajte. Čakáreň ako z filmu. Po čase nás zavolali. Super, potešila som sa. Ale to len nejaký ošetrovateľ našu pacientku odvážil, zmeral tlak a ako bije srdce na prístroji. Ako z filmu!

Nuž, ale keď sme čakali a čakali, hodiny neúprosne odpočítavali minútu po minúte a ľudia okolo nás prichádzali a odchádzali a zrazu bola polnoc, jedna hodina, dve, ... už sa mi to nezdalo ako z filmu. Nikto mi nepriniesol kávu ako z filmu. Dr.House sa neobjavil. Jedno je pozerať vo filme ako preskakuje ručička na hodinách z hodiny na hodinu a iné je sedieť reálne a čakať kým tá ručička naozaj obehne okolo. Rozprávali sme sa. Vytiahla som i háčkovanie. Pomaly sme aj driemali. Pozerali sme TV v čakárni. Sledovali sme ľudí. Teda aspoň ja. A čakali a čakali.

Ale dočkali sme sa. Pán doktor nás prijal, vyšetril, usúdil, že to nie je nič vážne a dal jej niečo vypiť, že o 15 minút sa jej uľaví. A naozaj. O 15 minút začala i komunikovať, náznak úsmevu na tvári keď som sa snažila zažartovať. Wow! Môžeme ísť! Prišli sme na hotel o pol štvrtej. Prestala som hovoriť jéj to je ako z filmu.

Los Angeles

V sobotu sme z Corony odchádzali v dvoch autobusoch. Výpravy sa rozdelili podľa ubytovania, ktoré bolo zabezpečené na dvoch univerzitách UCLA (čítaj jú sí al ei) a USC (jú es sí). UCLA privítala futbalistov, tenistov a gymnastku Gizku a USC zvyšok výpravy: stolný tenis, plavcov, bočistov, atlétov a jazdcov (na koňoch, ale bez koňov).

Večer sme boli na otváracom ceremoniály. Prihovorilo sa nám niekoľko rečníkov, medzi nimi i prvá dáma USA Michelle Obama, v programe vystúpil Stevie Wonder, Avril Lavigne a niekoľko hercov. Všetci vyzerali ako z telky. Veď sme ich vlastne videli na obrovským obrazovkách.

Hry oficiálne otvorili a naša výprava sa znovu rozdelila. Nezostalo nám nič iné ako začať športovať. Prvé dni mali športovci zaraďovačky do divízií. Meetingy, skoré vstávanie, tréningy, súťaženie, neskoré príchody na ubytovňu, zdielanie, spánok a ráno všetko odznovu. Naša ubytovňa bola asi 15 minút chôdzou od vysokej školy, kde sme chodili do jedálne na raňajky a večere. Obedy sme mali na športoviskách. Jazdci mali športovisko vzdialené asi hodinu autobusom. Plavci mali bazény neďaleko jedálne a aj atléti súťažili areáli VŠ. Boča a stolný tenis boli v LACC – čítaj: el ei sí sí (Los Angeles Convention Center), čo bolo asi 20 minút busom.

(a kým som si zvykla na tie skratky... boli dôležité, lebo žlté autobusy z univerzity chodili do UCLA a LACC. Na zastávke stáli organizátory, ktorí sa pýtali kam ideme a používali skratky. Nechcela by som sa pomýliť a miesto 20 minút cestovať hodinu niekam, kde ani nemám byť.) Takže sme sa celkom dosť nacestovali. Vo voľnom čase sme mohli ísť povzbudzovať kolegov na niektoré športovisko. Vzhľadom na vzdialenosti a časový rozpis súťaží to nebolo veľmi možné. Športovci z UCLA cestovali na USC asi hodinu. A futbalisti z UCLA cestovali na športovisko taktiež asi hodinu. Keď boli dobré cesty.

Po večeri v parku na univerzite hrala hudba, koncerty, vystúpenia tradičných tancov z rôznych kútov sveta, stánky s rôznymi atrakciami a výhrami.

Pri príchode do areálu školy alebo športoviska nás vždy vítali usmiaty dobrovoľníci s pokrikmi, povzbudením a pripravení na "high five" v každom čase. Po 12-hodinovom lete, prebdenej a nedospatej noci z nemocnice som sa po dvoch dňoch ledva vliekla v areáli školy sama. Zamyslená, vyčerpaná a hneď dobrovoľníčky ku mne priskočili a high five a yeah are you ready a ja som len túžila v pokoji prejsť. Niekedy to bolo už i na mňa veľa.

Keď sme mali v programe voľno, snažili sme sa vybehnúť niekam do mesta na nákupy, ale všetko bolo ďaleko a v podstate ani nebolo čo kúpiť. Išla som kúpiť za 2,76, nachystala som si 3 doláre, však vydajú a pri pokladni prekvapenie! Ona ešte odo mňa pýta nejaké peniaze. Joj, asi mali zle označenú akciu. Pozriem na blok a tam cena ako bola na regáli a pod tým TAX (daň). Daň pripočítavajú pri pokladni. Vraj je to všeobecne známe o Amerike. Pre mňa to bolo prekvapenie. Nemilé.

Jedna trénerka si chodievala zapáliť. Niekedy som išla s ňou. Raz sme sedeli pred halou pod stromom na lavičke, ďalej od vchodu. Rozprávali sme sa. Zrazu sa pred nami objavil chalanisko s ruksakom, v ruke hrča peňazí, nemuselo to byť veľa, veď ak to boli jednodolárovky, áno, idem k pointe, takže chalanisko si pýtal jednu cigaretu, že si kúpi. Trénerka mu podala, že to je dobre, nechce peniaze. Chalanisko poďakoval, odkráčal a na chodníku uvidel sťaby bezdomovca alebo veľmi chudobného človeka, ktorý chodil s takým vozíkom a predával asi nápoje alebo zmrzlinu, nevideli sme dobre. Tak tento chalanisko zašiel k nemu, i keď to nebolo na jeho trase a podal tomuto človekovi nejaký peniaz. Asi ten čo chcel dať za cigaretu. Prekvapený človek sa neviem či stihol poďakovať, lebo chalanisko s ruksakom mal veľmi rýchlu chôdzu. Kým sme sa spamätali, bol preč. Bolo to ako z filmu Pošli to ďalej alebo z motivačných videí, že keď urobíme nejakú láskavosť, tak to pôjde ďalej a ďalší ľudia budú robiť láskavosti a zmeníme svet. Boli sme sťaby vo filme! Ale bolo to krajšie, bolo to naozaj.

Jeden deň sme sa vybrali na Long Beach. Plavčíci, vyšportovaní, mladí, červené šortky, aj to červené záchranné čudo mali, koleso to nie je. Ako z filmu. Baywatch. Obrovská pláž. Slnko. Teplo. Oceán. Nádhera!

V nedeľu sme odlietali a v sobotu sme stihli ešte zájsť do Hollywoodu. Teda na Walk of Fame (chodník slávy). Bola som vyčerpaná, unavená, cítila som sa ako zombie, nechcela som tam už ísť. Už som nevládala ani rozmýšľať. Ale nakoniec čo, spať môžem aj v lietadle (krásnych 11 hodín) a aj doma. Už keď som tu, tak sa premôžem a pôjdem. Horúco. Sadli sme na metro. Išlo na opačnú stranu. Nejaký cestujúci povedal, že máme ostať sedieť, na konečnej chvíľu postojíme a pohneme sa opačným smerom, teda tým naším a niekde prestúpime. Kopa turistov. Fotili hviezdy na chodníku. Našla som aj prázdne, asi na mňa čakajúce, tak som si i jednu vybrala. Stretli sme spidermana, supermana, transformera, mačaciu ženu, mimoňov, no čokolvek. Ale najviac nás potešilo, keď sme stretli našich futbalistov. Lepšie by sme stretnutie nenaplánovali.

V sobotu večer sme zašli do informačného strediska sa pýtať kedy pre nás príde bus na letisko, lebo v nedeľu sme leteli domov. Zaujímavý manažér tam bol, Angličan žijúci v LA. Bolo to veľmi príjemní rozprávať sa s niekým, kto nemá ten americký šťastný prízvuk. Zistil, že nemá v systéme nahlásený odchod našej časti delegácie. Ó, nie! Asi tu zostaneme! A pri nákupoch budem musieť stále myslieť a pripočítavať daň! A všetci sa tu stále budú usmievať. A budeme na všetko čakať. A pri čakaní na pokladňu si budeme spievať a tancovať. Ako Američania. A čakanie bude náš životný štýl. Ja chcem ísť do Európy!!! No, nakoniec sme prepravu vyriešili, lietadlo sme stihli a prišli sme domov.

Ako si žijem život učiteľky

2015-06-15T20:56:27Z

Dnes sa ma jeden osmak opytal:

p.ucitelka a to mozete?

a co?

no, takto nam hovorit o Bohu na anglictine?

vsak to je to prelinanie predmetov, sa to tak spaja na nasich hodinach. A ved vam rozpravam o sebe, o svojich skusenostiach. a po anglicky.

no, nevedela som si spomenut na slovne spojenie "medzipredmetove vztahy" (MP), i ked som si nie ista, ci rozpravanie o Bohu na hodinach anglictiny by sme mohli nazvat MP.

inak som uz i sama rozmyslala, ci to tak mozem. ale ved zase nepridem na hodinu, ze ahojte, ideme sa rozpravat o Bohu. to tak pride. rec.

dnes to zacalo celkom nevinne. pytal sa ma, ze preco mam nick "princessa", ked som ucitelka anglictiny a po anglicky je to "princess". (asi nechcel priamo povedat, ze neviem po anglicky)

vysvetlila som, ze ked som si hladala nick, tak som si v tom case uvedomila, ze Boh je Kral a kedze som Jeho dcera, tak som princezna a to "a" k anglickemu princess som si len tak dopisala, lebo som vtedy nevedela tak dobre po anglicky ako dnes a som aj vynimocna :)

potom sa niekto tiez nieco chcel opytat, ale vraj by to bolo nadlho, podla mna maju zaujem a chcu pocuvat i o Bohu, len niet casu. ani na anglictine :) a dalsia vec, oni chcu robit a pocuvat hocico, len nie to co mame - cvicenia v ucebnici :)

a menim sa.

bola som i menej vesela, viac kriciaca p.ucitelka, ale som si povedala, hlasivky nove nedostanem a aj tak to nema ten efekt aky by som ocakavala. v poslednom case rozpravam normalnym hlasom, niekedy i tichsie ako bezne, ziaci spozorneju, ale len na chvilku, musim opakovat to iste niekolkokrat, snad ma to neprestnae bavit :) no, myslim, ze od septembra si ich vycvicim :)

alebo si uz len chytim hlavu a v tichosti nechapem.

na otazku ako sa mate mi jeden siestak vytrvalo odpoveda, ze zle

na doplnujucu otazku preco? - lebo som v skole, mame anglictinu a stretol som vas, sa na neho usmejem a poviem: "I love you, too" (Tiež Ťa mám rada.)

niekedy sa pytam aky bol vikend, vtedy povie, ze super, lebo nebola anglictina a nestretol ma.

dnes sa mal tiez zle, tak som ho predbehla, ze teda ma stretol tak preto, ale vraj nie... to bolo riadne prekvapenie pre mna :)

meni sa.

Siedmaci - dnesny pokus o vtip z mojej strany, ziakmi uplne nepochopeny.

mali tvorit otazky typu: uz si niekedy bol v kanade? fajcil si niekedy? predpritomny cas precvicujeme, zo zoznamu slovies is mali vybrat a tvorit otazky. a v slovesach bolo aj sloveso "spadnut", tak som im davala priklady, ze uz si niekedy spadol a dopiste odkial, zo stromu alebo z jahody?

a oni mi zacali vysvetlovat, ze z jahody sa neda spadnut :)

P.S. od decembra 2014 som zmenila poziciu z asistentky ucitela na ucitelku anglickeho jazyka :)

Ako si uzivam novu pracu

2014-10-16T06:50:59Z

Mam pracu v skole. Asistent ucitela. Snazim sa uzivat si to, deti zdravim po angicky na chodbach i v autobuse. Dochadzam do prace 10 minut busom.

Zistovala som u suseda, je deviatak, ze ako ma volaju ziaci medzi sebou. Janka. A ti co ta nepoznaju: ta, co hovori po anglicky.

To znie skoro ako indianske meno :))

Mali sme branne, deviataci cakali kym sa uvolni dalsie stanoviste. Ja som bola na hod granatom. Vo vrecku som nasla karticky, ktore som si tam vlozila, ze mozno sa mi zidu. Vytiahla karticky so slovickami anglickymi. Deviataci preberali opozita a porovnavanie (dobry lepsi najlepsi).

Zahrame sa hru. Ukazem slovo a kto povie prvy opozitum, dostane listok, ktory sa rovna 1bod. Celkom to niekomu aj islo. Nakoniec som spocitala kolko mali dievcata a kolko chlapci, len na ich skodu, nemala som v druhom vrecku ziadnu odmenu. Dalsie kolo sme pritvrdili, vytiahli si slovicko a mali utvorit vety. Ked sme hru skoncili, jeden deviatak sa zamyslel, pohlad do neznama a vyriekol: toto je hra pre blbcov. po kratkej pauze dodal: a ja som sa ju hral.

Ponaucenie: i drsny deviataci su stale hrave osobnosti :)

Moja Veľká noc v Ugande

2014-04-22T06:54:35Z

Zelený štvrtok

Dvanásť chlapov sedelo v prvých laviciach. Pán farár im umýval nohy.

Veľký piatok

Biela sobota

Od rána mali dievčatá službu v kostole. Nemáme boží hrob, tak pri kríži po dve mali službu. Ostatné zatiaľ vykonávali pokojné aktivity, ako je napríklad háčkovanie,

pomoc v kuchyni a moja Fiona ma vytláčala z lavičky. Dohodla som sa, že keď spadnem, tak ju vybijem. Určite to nerobila naschvál, len chcela byť veľmi blízko pri mne. Bola pri mne, opretá o moje kolená, priam ležiac a ja som nemohla poriadne ani háčkovať. A potom som si vyrobila problém. Uháčkovala som jednej bábike, ako to nazvať, vestička to nie je, má to krátky rukáv, takže to nie je ani svetrík, teda možno svetrík s krátkym rukávom. Veľmi pekný, to sa nechcem chváliť. Ale naozaj, až som sa sama prekvapila. Problém nastal, keď som odmietla uháčkovať ďalším dvom bábikám. Veď aj by som, len ďalšie devy chceli, aby som im háčkovala kvietky, to som ich radšej naučila, by som háčkovala do Vianoc a toľko tu nebudem. Takže Scovia, ktorá má len 5 alebo aj 6 rokov, nehovorí a ani nerozumie anglicky, je v centre pár týždňov, chodila za mnou s jej bábikou a bola zlatá, lebo po anglicky hovorila jedno slovo, teda dve: auntie, jacket a podávala mi bábiku. Po desiatom raze vysvetľovania, že teraz učím dievčatá, že dnes to iste nebudem háčkovať, som poprosila nech jej to povedia v lokálnom jazyku. To by nebol problém. A v podstate ani problém nebol, iba Jamila bola smutná a povedala, že ju nemám rada. Lebo som jej bábike neurobila svetrík. Budem sa musieť polepšiť.

Poobede som urobila keksíkový závin (keďže rúru na pečenie nemáme a na ohni sa neodvažujem piecť, keď domáce žienky pečú aj na ohni, ale o tom možno niekedy nabudúce) a rumové guličky, až na to, že som nemala rum, ale domovina je použiteľná na veľa vecí.

Uvarili sme vajíčka a začala som ich maľovať fixkami na bielu tabuľu. Bielu tabuľu nemáme, tak sa aspoň využili. Pôvodne som si myslela, že voskom niečo pekné nakreslím, ale biela sviečka a háčik na háčkovanie nestačili. Vraj sa to má so špendlíkovou hlavičkou. A špendlík aj tak nemám.

Krstili sme dve naše dievčatá.

Pán farár na konci slávnostnej sv.omše chcel prehovoriť ľuďom do duše ohľadom alkoholu. Dnes je aj deň, keď sa ľudia opíjajú. A v kostole ženský hlas Aya! Čo v preklade znamená vyjadrenie súhlasu. A nebola som to ja. Povzbudil ich, že jedno pivo si môžu dať, ale nech sa neopíjajú.

Po požehnaní sme spievali pieseň, kým som ju našla v knižke, pozriem sa a všetci ľudia boli preč. Vyšli sme aj my a po pár metroch začalo pršať. Taký lejak sa spustil, že sme sa všetci utekali rýchlo schovať. To tak na dve hodinky minimálne. Večerali sme pri svetle sviečky a plánovanú zábavu odkladáme na neskôr. A pondelkovú oblievačku mám v podstate za sebou.

Veľkonočná nedeľa

Ráno sv.omša, väčšina v lokálnom jazyku, kázeň tlmočená z angličtiny, doobeda bol pokojný deň. Poobede sme začali vyšívať retiazkovým spôsobom, ale príliš ťahajú nitku, tak to nie je veľmi pekné, ale hovorím si, že sa učíme. Ušila som bábike sukňu, dala som ju Santine, k tomu akože kabátiku. Vystrihla som do kúska látky otvory na ruku a dala som Jamile, tak bola šťastná. Taká vestička. Pre bábiku.

Večer disco. Dievky chytali lietajúce biele mravce a jedli ich. Tešila som sa, že ma nenútili ochutnať. Jedna dievčinka sa zabávala s mravcom, otočila som sa od nej a zrazu, že auntie a na sukňu mi dala svojho mravca, veľmi sa devy smiali keď som vykríkla, ale človek nikdy nevie čo po ňom môže liezť.

Na tejto fotke si rozdelujeme látku a ihly a kreslime kvety a ideme vyšívať.

Veľkonočný pondelok

Ugandské zvyky nie sú ako naše, ale vodu sme našim dievčatám dopriali, skákali do nej samé a veľmi sa tešili.

Trápenie a úspechy pri učení

2014-04-12T10:10:32Z

Dievčatá ma trápia. Stále nevieme čítať. Oni sa učia podľa obrázkov a keď zakryjem obrázok, nevedia čo je napísané. To sú druháčky a prváčky. Tretiačky a štvrtáčky „čítajú“ vety v zošite. Naspamäť. Podľa počtu slov, ktoré aj tak píšu všetky spolu, žiadne medzery. Alebo iba niekedy. Staršie dievčatá majú zvláštny rukopis. Často hľadím a hľadím a rozmýšľam, čo je to za slovíčko. Malé L je také isté ako i. Rovnaká výška, bez bodky obidve písmená. Malé A vyzerá ako c a i bez bodky. Keďže na i nepíšu bodku, je to veľmi mätúce. Malé D vyzerá ako c a l. Malé R niekedy vyzerá ako v. Malé H vyzerá ako n, pretože mu nepredĺžia nožičku.

Jedna druháčka, nepočuje dobre. Sedím pri nej, čítam jej zo zošita, nech číta po mne a ona si rukami zakrýva obidve uši a hľadí všade okolo, len nie do zošita. Keď si zakryje uši, ktoré aj tak dobre nepočujú, čo počuje z môjho rozprávania? Načo sa ja snažím? Asi by som sa mala venovať dievčatám, ktoré to s učením myslia vážne. A nepozerajú po okolí, nehľadia čo sa deje na druhom konci miestnosti keď im vysvetľujem ako majú čítať. Ako keď hrach na stenu hádže. Tak sa cítim.

Precvičovali sme slovnú zásobu k téme rodina. Prváčky a druháčky pozrú na slovíčko, vidia prvé písmenko a hneď vychrlia slovo. Mother, brother, sister, father, každé slovíčko začína na iné písmenko. Problém nastal, keď som priradila slovíčko FAMILY, ktoré sme si už tiež čítali. Dávnejšie. Začína ako Father, videli F, automaticky father. Pozrite sa na všetky písmenká, ach, je to stále ťažké.

Ale máme aj radostné okamihy. Dve z piatich začali rozlišovať Father a Family. Radosť! Škôlkárka Fiona napísala celý riadok písmenko „a“. Celý riadok! Nie iba jedno a že hotovo. A písmenko neskákalo do horných ani do dolných riadkov. Bolo vo svojom. To bol pocit! Víťazstvo!

Hocikedy si začnú pospevovať pesničku A is for Apple, A A Apple. Potom menia písmenká, používajú svoje mená, J is for Jamila. To sú milé chvíle. Len keby ich to napadlo aj pri čítaní, aký zvuk má ktoré písmenko.

Raz večer sa dievčatá začali hrať na školu. Štvrtáčky boli učiteľky, ostatné žiačky, staršie mamy a ja som sa stala riaditeľkou. Učiteľky urobili nástup žiakov podľa ročníkov, ako v škole. Zaspievali hymnu, pomodlili sa a išli učiť. Niekto nezaplatil školné, tak prišli a zaplatili mne. Niekto prišiel neskoro do školy, išli za mamou a riešili problém. Prestávka. Nachystali jedlo (kamene a hračky). Chcela by som mugati. Nechala som ich doma, prinesiem. A už utekala predavačka do jedálne a priniesla niečo ako mugati. Učili ďalej. Písali do zošitov. Ja som kontrolovala. A napíš excellent. Tak som písala. Šťastné sme boli všetky. Oni, že sú excellent a ja, že rozprávajú po anglicky.

Niekedy si predstavujem, že pri testoch v škole, pri nejakom slovíčku ich napadne, že áno, toto si pamätám, toto sme si opakovali s auntie. Akože so mnou. Len sa asi nikdy nedozviem, či sa niečo takéto naozaj aj stane. Aspoň v mojich predstavách.

Stále verím, že má význam učiť ich čítať. I keď sa mi zdá, že pri stene mám veľa hrachu vyhádzaného v prachu.

Aj o malárii

2014-03-17T04:36:07Z

V nedeľu (9.3.) sme boli v nemocnici. Jedno dievčatko si nechali na pár dní. Vysoké teploty, nič nepomáhalo. Vošli sme do izby, popri stenách malé nemocničné postele, na zemi rohože a na nich matky s deťmi ležali. Na jednej aj naša deva. Vyšli sme von, že sa prejdeme. Dievčatá ma držali za ruky, svorne sme išli. Katke zazvonil mobil, celkom tanečná hudba, tak som začala akože tancovať, dievčatá sa smiali. Vonku sedeli žienky na podstienke s deťmi, pozorovali nás a smiali sa. Čo hovoria? Že tancuješ. Katka mi neskôr povedala, že hovorili, aká som slobodná, že tancujem a že je vidno, že mám dievčatá rada a im rozumiem. Bolo to milé, že ma cudzie ženy tak vidia.

Prišiel čas na lieky. Do izby prišila sestrička a braček s veľkým vozíkom. Volali po mene deti, ktoré prichádzali, dávali im lieky alebo injekcie. Matka jedno spiace dieťa na chrbte, druhé za ruky dotiahla k vozíku. Držala ho vo vzduchu, chlapec kopal nohami, plakal, do ľavej ruky mu sestrička dávala injekciu. Bolo to hrozné. Chcelo sa mi zorganizovať ich tam. Nech ho dajú ľahnúť na postel, podržia, upokoja.. ale som sa len dívala ako všetci v miestnosti... naša deva je už doma a zotavuje sa pomaly.

V stredu doobeda niečo vydávalo zvláštny zvuk v centre, sťaby koza plakala, ale nebola to koza. To chlapi z kozej farmy pri pasení ulovili mladú antilopu. Bude obed. Chutná bola. Na druhý deň som sa zobudila s bolesťou hlavy a žalúdka. Veľká ťažoba. Žeby antilopa nezapasovala?

Išli sme k lekárovi. Najskôr sme čakali skoro hodinu na laboranta, ktorý zaskakuje aj na inej klinike. Zobral mi krv z prsta a čakali sme na výsledky. Mám pocit, že budem zvracať. Ale asi nebudem. Ok, chcela som schudnúť, chcela som si odriekať. Ale nie takto. V bolesti. V bolesti sa rodia deti, dobré myšlienky, tak som v pohode. Ďalšia príležitosť chváliť Pána v ťažkostiach. Nemá to byť ľahké. Chce sa mi spať. Stále mi je na vracanie. Pozerám, kde by bolo také vhodné miesto. Ale všade okolo je betón. Kam by som mala bežať? Cez cestu do trávy? Mala by som mať plán, keď to príde. Teraz iba čakám. Hovorím Katke, že mi je veľmi zle. Ideme sa prejsť okolo plota za kliniku. Je tam veľmi úzky záhon by sa dalo povedať. A je tam strom. Má taký super konár, o ktorý som sa oprela a ...

Už mi je lepšie. Sedím naspäť na drevenej lavičke. Medzitým odišiel lekár kamsi. Čaká nás viac. Laborant prišiel s výsledkami. Spustila som paľbu otázok. Tak čo? Čo mi je? Som v poriadku? Áno? Nie? Laborant nestíha. Áno. Áno čo? Je to malária. Ok. Čakáme na doktora. Predpísal mi tabletky. Skoro po dvoch hodinách na klinike ideme domov. Tri dni spím, ležím, užívam tabletky, niečo zjem a trávim veľa času na toalete. Nič príjemné.

Tri dni som dievčatá nevidela. Iba z diaľky. Pri večernej modlitbe som sedela na verande pred svojou izbou. Dievčatá ma prišli pozdraviť. Smutné tváre mi podávali ruky. Posledné devy prehovorili, auntie, sorry. Ach, chcelo sa mi plakať. Aj od bolesti.

Poobede som sa cítila už celkom dobre, vyšla som von, dievčatá sa bicyklovali a tešili sme sa, že sme zase spolu. Jamila: auntie, malaria finish? Asi päťkrát sa ma spýtala. Dala som im foťák. 140 záberov za polhodinku. Celkom dobre. Večer sme si pozerali fotky a vysvetľovala som im, prečo nie sú niektoré fotky zaostrené a že fotky sú krajšie keď sú na nich tváre. Ale mnohé fotky boli aj vydarené.

Mám veľmi rada, keď mi ľudia napíšu spätnú väzbu alebo nejaké myšlienky. Je to krásne, keď sa môžeme aj takto na diaľku obohacovať. Tak som si aj dnes uvedomila, že v pôste je dôležité každý deň chcieť opravdivo milovať Boha, seba a blížnych. A nakoniec, veď je to celoživotný plán.

Na aktuálnu tému - pôst

2014-03-13T08:16:02Z

Popolcová streda. Ráno som pripravila raňajky aj pre kolegyňu, tešila som sa, ako ju poteším, natrela som chlieb, uvarila kávu (uvarila je silné slovo, zaliala vodou z termosky) a čakala ako radostne začneme deň. Ale moja, čo blázniš? Bola reakcia na moju snahu. Veď je popolcová streda. Vôbec som si neuvedomila, že popolcová streda a chlieb s paštétou asi nie je vhodná kombinácia.

Večer sme mali sv.omšu. znak kajúcnosti. Popol na hlave. Doslova. Pán farár znak kríža popolom urobil každému na hlavu. Do vlasov. Prečo som si dnes umyla vlasy?

Prihlásila som sa na online duchovné cvičenia. Popolcová streda je tu a žiadny email v schránke.

Tak sa zdá, že pôst nezačal práve najlepšie. Čo som robila, všetko naopak.

Online DC začali až od pondelka, v pondelok sa mi zdalo, že to zvládnem. V utorok ráno som prešvihla čas na rozjímanie. Teda v čase rozjímania som raňajkovala a rozprávala sa, ale nie s Bohom. V stredu som mala pocit, že toto nie je pre mňa. Vzdať sa by bolo také jednoduché. Ale počula som hlas, že je to len tretí deň a mám vytrvať. Štvrtok sa zobudím s bolesťou hlavy, žalúdočná nevoľnosť. Kto by v takom stave meditoval polhodinu? Skúsila som, ale nešlo to. Čakám, čo prinesú ďalšie dni. 40 dní je celkom dosť dlho na to, aby sa mi aspoň niekedy podarilo meditovať tak, ako treba a ako by som chcela.

Pôst sa blížil a ja som rozmýšľala, aké predsavzatie si dám tohto roku. Nejesť čokoládu, keď žiadnu nemám asi nie je to pravé. Ale predsa v chladničke som jednu videla. Čokoláda nie. Čítala som rôzne články a nápady na pôstne predsavzatia, ale akosi ma nič neoslovilo. Potom som si spomenula na online DC a to bude pre mňa tohto roku to pravé. Skúška vytrvalosti.

Pôst je čas, keď sa máme meniť. Zastaviť. Je to radostný čas. Mal by byť. Čas, keď si odriekame. Odišla som do Ugandy, odriekla som si pohodlie domova. No, nebolo to pôstne predsavzatie. Ale je mi to také normálne, prirodzené. Cítim sa veľmi dobre. V podstate mi nič nechýba. Mala by som mať pocit, že teraz si toto odriekam, je to pre mňa veľmi ťažké a celý deň myslím na to, že to jedno som si odriekla. Alebo ako mám prežívať odriekanie? Keď si poviem, že dnes budem piť len vodu a celý deň ma nenapadne otvoriť si pepsi, je to odriekanie? Bez boja? Alebo mám zápasiť a bojovať?

Vďaka Ti, Pane, že nám dávaš odpovede na otázky a oveľa viac ako si pýtame. Zachovaj nás vo svojej priazni a vylej svoju slávu a moc, nech svet vidí, že si živý PÁN!

Ako sme zábavný večer prežili

2014-03-04T08:33:25Z

Blíži sa pôst. Doma by som pomáhala organizovať maškarný pre deti z našej obce. V sobotu ma prepadla myšlienka, veď aj tu si môžeme urobiť prinajmenšom zábavný večer so súťažami. Mám skúsenosť s našimi dievčatami, že keď sa im niečo nedarí, urobia chybu pri písaní alebo nesprávne odpovedia, tak sú z toho nesmierne zničené, na tvárach sa im udomácni výraz nešťastia a koniec. Prestanú komunikovať. Neviem či sa cítia urazené alebo ponížené alebo ako to nazvať. Jednoducho sa zrútil svet, ak niečo neurobili na 100%. A človek nerobí vždy a všetko na 100%.

S vedomím, že zábavný večer so súťažami môže mať koniec v slzavom údolí, začala som spisovať aktivity. Rozdelila som dievčatá na tri skupiny, každá skupina mala zastúpené všetky ročníky a vymýšľala som súťažné otázky. Vedomostný kvíz. Podľa ročníkov a učiva, ktoré preberajú v škole a ktoré sme precvičovali.

Večer som si obliekla sukňu, zvýraznila oči linkou a maskarou, na hlavu som si uviazala šatku a keď som vstúpila do jedálne, dievčatá v nemom úžase na mňa pozerali. Boli ticho. Sedeli. A čakali. Nachystala som si veci a predniesla úvodnú reč.

Dobrý večer, vitajte! Dnešný večer je špeciálny. Budeme súťažiť. Budú aj odmeny. V súťažiach je niekto prvý, druhý a tretí. Budete získavať body. Keď sa súťaží, tak niekto vyhráva a niekto má menej bodov. Nesmiete sa vzdať! Musíte sa snažiť ako skupinka, spolupracovať. Godfrey to tlmočil. Tak snáď porozumeli.

Prekvapenie sa konalo, keď prváčky a druháčky nevedeli povedať, kde je lopta. Lopta je pod stolom. Preberali to aj v škôlke. Len na papieri. Ja som reálne rozmiestnila predmety a pýtala sa, kde sú. Odpovede: lopta je stôl, pero je stôl. Úplne vynechávali kde sú tie predmety. Ani po nápovedi sa to nezlepšilo. Každá skupinka dosiahla v tejto súťaži nula bodov. Nečakané. Kde robím chybu? Možno boli v strese, lebo som ich postavila dopredu.

Aktivitka na pamäť. Pod šatku som umiestnila niekoľko dosť predmetov, 10 sekúnd celá skupinka pozerala a mali napísať čo najviac, čo si zapamätali. Asi som im mala dať nakresliť tie veci, predsa len, angličtinu sa len učia. Ale na druhej strane, v každej skupinke bola jedna šiestačka a tá by už mohla vedieť napísať pár vecí po anglicky. V skupinke bolo po sedem dievčat a na papieroch mali napísané 3,4 a 6 vecí čo si zapamätali alebo vedeli napísať po anglicky.

Vedela som, že keď sa nebude dariť, vzdajú to. Aj tak bolo. Elsa a princezná Anna z rozprávky FROZEN a Rapunzel na obrázkoch, s vetou She is a ..... girl, mali doplniť aká je, dobrá, krásna, precvičovali sme to so štvrtáčkami, aj tretiačkami niektorými. Chcela som tri vety za tri body. Dve skupinky písali ako divé, mali už dve vety, no jedna skupinka nič. Sedeli a pozerali. Povzbudzujem nech píšu, znovu vysvetľujem, ukazujem na vetu, kde treba doplniť slovo. Tváre kamenné. Žiadny náznak snahy. Súťaživý duch? Neprítomný. Vzdali to. Nakoniec šikovná štvrtáčka vzala pero a stihla napísať dve vety.

Na záver aktivít sme si zatancovali ouky doky a head and shoulders, keď už sú tie fašiangy a čas vypršal. Spočítanie bodov a odovzdanie cien sme nechali na nedeľu. Nechcela som aby išli spať smutné.

V nedeľu neplakali. Tretia skupinka bola smutná. Nebolo im do reči. Vytáčalo ma to. Bola som rada, že neplačú, ale pozerať na ich tváre bolo hrozné. Mala som darček pre každú. Vyzvala som ich, nech si idú pre odmenu. Nič. Sedeli. Hlavy sklonené. Ak sa im nepáči, nemusia si prevziať odmenu, nechám si. Počítam do troch. Zdvihla sa jedna dievčinka. Dve-tri sa aj zdvihli, aj si sadli. Jejda, nervy som mala! Nakoniec by som napočítala aj do desať. Slimačím tempom prišli všetky. Dostali nálepku. Nálepky boli najmenšie, druhé miesto malo väčšie a víťazi mali najväčšie nálepky. Cukrík a ceruzka pre každú. Asi ich budem motivovať nabudúce, že iba víťazi dostanú odmenu. Ale to sa mi potom asi vzdajú hneď dve skupinky a jedna bude víťaz bez boja.

Uvedomujem si, že takéto aktivity sú pre dievčatá nové. Aj aktivity pri učení. Nie sú zvyknuté. Dobre, aj na Slovensku sa niektoré deti rozplačú, keď nevyhrajú. Sú smutné. Ale tieto dievčatá to preháňajú. Príliš to prežívajú. Podľa môjho názoru. A najhoršie je, že nič nepovedia.

Pozitívne je, že na otázku, či mám aj nabudúce pripraviť súťaže, odpovedali áno. Najmä ľudia z víťaznej skupinky. Nevzdám sa. Budem ich ďalej nútiť vyrovnať sa s neúspechom. Budeme sa učiť do odpadnutia. Budeme súťažiť. Budeme až do konca mája. Tak nám Pán Boh pomáhaj!

Ako som sa dostala do Ugandy druhýkrát

2014-02-25T13:06:41Z

Lietadlami. Ale vážne.
Prvýkrát som bola v Ugande cez projekt, ktorý mala Slovenská katolícka charita. Nebolo možné získať taký projekt pre mňa aj druhýkrát. Mala to byť jednorazová záležitosť. Vlani SKCH otvorila centrum pre HIV pozitívne siroty a ja som bola prvá dobrovoľníčka. Keď som odchádzala, dievčatá boli veľmi smutné a pýtali sa kedy sa vrátim. Keď sa budete dobre modliť, Boh ma pošle naspäť.
V zmluve som mala aj návštevu škôl s prezentáciou svojej práce. Skoro dva týždne po návrate som cestovala po Slovensku a prezentovala. Bola to veľmi dobrá, zaujímavá a obohacujúca skúsenosť. Na jednej škole mali na chodbe výstavu starých vecí, ktoré sa už nepoužívajú, napríklad žehlička na uhlíky. V prezentácii som mala fotku ako dievčatá s takouto žehličkou žehlia.
Stredná priemyselná škola. Plná trieda chlapcov. Počúvali, pozerali a na záver som ich vyzvala, ako obyčajne, nech sa pýtajú, ak ich niečo zaujíma. Jeden sa spýtal. Ďalej nič. Za zaujímavú otázku dostanete ugandský čaj. Otázky sa len tak sypali. Jeden mal tuším aj 4 čaje. Asi plánoval čajový večierok. Odmena bola za každú otázku nakoniec. Jedna ma však veľmi pobavila. Škola bola neďaleko Trnavy, tvrdá reč tam. Ná, ten náramek máte odtál? Pozrela som sa na ruku a tam žiadny náramok. Na druhú a ani tam nič. Náhrdelník mal na mysli chlapec. 
Moja škola v Martine. Bolo to celkom iné prezentovať. Po troch rokoch som si mnohých žiakov pamätala po mene, keď sa pýtali, menovite som mohla vyvolávať. Pani učiteľka, a čo vám tam najviac chýbalo? Z davu sa ozval môj bývalý žiačik, teraz štvrták: že sme tam neboli my!  Dostala som aj čokoládky a veľa veľa objatí.
Pýtali sa tiež kedy sa vraciam naspäť. Na túto otázku som nemala odpoveď. Ak budú financie, tak rada pôjdem znovu. Keďže som učila tri roky, kúpila som si auto, šetriť sa mi veľmi nedalo. Sama som si nemohla zaplatiť druhý misijný pobyt. Nevedela som si predstaviť, ako by som sa mohla vrátiť. Tak, lietadlom, určite... Predkladala som situáciu Pánovi, veď či si hľadať prácu, či sa baliť naspäť, či čo ďalej. Jemne som si aj prácu hľadala, aj som bola spolovice zbalená. V Martine pán riaditeľ vyslovil myšlienku, že tržbu z vianočnej burzy by venovali na letenku. Samozrejme, nikto nevie, koľko sa vyzbiera peňazí, či to bude stačiť, či ma aj vyšlú znovu.
Dva mesiace čakania čo bude prešli ako voda. Nakoniec som dostala informáciu, že škola venovala výťažok SKCH. Potom sa veci pohli a všetko išlo veľmi rýchlo. Zrazu som tu a píšem správy ako ide život. 
Ďakujem Evanjelickej spojenej škole v Martine, že pomáhajú a chcú pomáhať. Ďakujem Bohu, že mám takých skvelých kolegov. teda bývalých.

Ako ide môj život v Ugande

2014-02-23T16:23:44Z

Raz večer som si chcela obliecť košeľu s dlhým rukávom, prevencia proti komárom. Zvesila som ju z vešiačika a len tak mi prebehla myšlienka, že pozri sa, či tam niečo nie je. A do rukáva sa išiel nasťahovať pavúčik. Teda riadny pavúk. Pokojne som zavesila košeľu naspäť a vzala som si inú.

V jeden pokojný a hviezdnatý večer sedeli dievčatá vonku, vytvorili skupinky a v jednej skupinke Anna rozprávala príbeh o istom mužovi a istej žene. V madi. Prisadla som si k nim a poprosila, či by mohla ten príbeh povedať aj mne. Po anglicky. Anna je z kmeňa Ačoli, naučila sa po madi a tiež anglicky. Vypočula som si príbeh a keď Anna skončila, povedala mi po anglicky: „A teraz mi dovoľ porozprávať príbeh v madi týmto ľuďom.“

Je krásne vidieť, a teda hlavne počuť, rozprávať dievčatá po anglicky. Cecily (14 r.) sedela na stoličke. Prišla ku nej Santina (6r.) a v madi jej hovorila vstaň. Cecily nereagovala. Santina sa nevzdala. Skúsila to po anglicky. Cecily sedela ďalej na svojej stoličke a Santina zbytočne hovorila get up! Get up! Ale nie zbytočne. Potešila mňa.

Hrali sme sa GO FISH s kartami a precvičovali sme abecedu. Máme dve nové dievčatá, ktoré tu vlani neboli. Ukázala som kartu s veľkým L a pýtam sa aké to je písmenko. Dievčinka sa pozrela na kartu a s výrazom hrôzy v tvári sa prežehnala. Pri L bol obrázok leva. Prišlo mi to veľmi vtipné.

Samira má niekedy obdobia, že príde za mnou a pýta sa ma všeličo. Naposledy sa pýtala či je v Európe všade cement. Máme doma záhradu pri dome, pestujeme zeleninu, zemiaky. Samira sa pýta, či aj ja kopem. Keď som doma, tak kopem. Nemohla tomu uveriť. Všetkým dievčatám hovorila v madi, že ja kopem na poli a veľmi sa pritom smiala. Je pravda, že som už dávno nekopala, pretože nebývam často doma. Najmä keď treba kopať.

O šiestej večer užívajú dievčatá tabletky. Niekedy idem s nimi, sedíme vonku, rozprávame sa kým čakajú kedy príde na nich rad. Páči sa im sedieť pri mne a skúmať moje ruky, keď mám krátke nohavice aj nohy. Dotýkajú sa ma a pri nohách sa čudovali, že prečo tam mám tŕne. Musím si ich oholiť. Prečo? V Európe si ženy holia nohy. Samira: „Ale tu je to OK, toto nie je Európa, toto je Afrika“. Skoro som zabudla.

Cecily sa vraj pýtala kedy sa vrátim, keď som vlani odišla. Chcela aby som ju znovu učila, lebo som ju dobre učila. Ťažko mi bolo uveriť tejto informácii, lebo Cecily je náročné motivovať k nejakej práci. Keď začne, tak pracuje. A dobre. Len začať.

V nedeľu na sv.omši vyslovujú prosby ľudia. Janet (16r.) ďakovala Bohu, že ma k nim opäť priviedol. Vlani som odchádzala a dievčatá sa pýtali či sa ešte vrátim. Pravdepodobnosť, že sa vrátim bola veľmi malá. Povedala som im, že keď sa budú dobre modliť, Boh ma k nim znovu pošle. Netušila som ako, kedy, ale Bohu nič nie je nemožné. Som tu. Chvála Ti, Pane, že vypočuješ naše modlitby, že chceš pre nás len to najlepšie a že sa k nám priznávaš.

Prvé dni

2014-02-23T11:00:53Z

Prvé dni neboli ťažké. Možno je teplejšie, neprší, no, dievčatá sú stále tie isté. Návrat bol krásny. Vystúpila som z auta, dolámaná po deviatich hodinách cesty, pozriem sa k domčeku dievčat a odtiaľ sa všetky rozbehli ku mne. Prvá bola Zaynab, hodila sa na mňa a ostatné nasledovali jej svetlý príklad. Bola to pravá radosť zo stretnutia.

Moja kamoška Fiona (6r.) sa so mnou nerozprávala. Ani neprišla ku mne. Santinu (6r.) som zavolala, prišla malá chichôtka, nezmenila sa, ľahla si mi na kolená, prítulná bola. Ako kedysi. Čiči je fest prítulná tiež. Obtiera sa mi o nohy, nervy, minule taká nebola. Asi som jej chýbala. Čiči je mačka. Veď ja mám zvieratká rada, len nie veľmi blízko.

Navštívila som suseda, keď som odchádzala staval dve tukuly, už tam býva. V škôlke som pozdravila deti. Staré známe tváre sa usmievali, nové vyplašene pozerali. Zvítala som sa s pracovníkmi, všetci sa tvárili veľmi milo a radostne, že som späť.

Raz som poobede zašívala sveter zo školskej uniformy. Nechápem prečo, ale niektoré dievčatá si hryzú patenty a pomaličky si párajú svetríky. Dievčatá si prisadli a už nosili svoje šaty. By som tam sedela dodnes, keby chcem všetko obšiť. Niektoré si vypýtali ihlu a niť a šili si samé. Niektorým som ponúkala ihlu a niť nech si šijú samé. Ja neviem. Ukážem ti. A už šila. Bolo to skvelé. Vyrastajú z nás praktické ženy.

Prvá hodina angličtiny. Najskôr si mali na zošit napísať svoje meno. Dostali pečiatku motýlika. Keď som odchádzala každej som vyšila na vreckovku meno. Santina odbehla a len pozerám, odpisuje svoje meno z vreckovky. Vynaliezavá. Potom sme opakovali abecedu. Zabudla som aké to je náročné niečo s nimi robiť, keď každá napíše jedno písmenko a tlačí sa medzi ostatnými, ktoré sa tlačia, že pozri, skončila som. Hovorila som, že si napíšeme abecedu a nie že po každom písmenku majú kričať hotovo... no ale tak si zvyknem a pokúsim sa zase ich schladiť nejako. Teda motivovať k dlhším pracovným úsekom.

Niektoré boli veľmi pomalé. Pozriem na July ako píše. July nepíše. July maľuje. Napíše písmenko a trikrát ho obtiahne. Tak samozrejme, že je pomalá a nestíha. Snažím sa jej vysvetliť, že písmenko sa napíše a hotovo. Píšeme ďalšie. Prakticky som jej to ukázala. Napísala som písmenko a hneď ďalšie. July napísala a hneď ho obtiahla dvakrát a ja kričím NIE! Neskutočne rýchlo otočila ceruzku a vygumovala všetko čo napísala. Takto to nepôjde. Snažím sa zrýchliť tempo a efektivitu jej práce a výsledok je opačný. Ach, svätá trpezlivosť J

Džamila mi niečo rozprávala v tom ich jazyku, ja som na ňu spustila po slovensky, tak sa krásne smiala, bolo jej to riadne vtipné i keď nič nerozumela :)

Po večeri som si sadla vonku ku dievčatám. Zabudla som aká je večerná obloha nádherná. Menšie boli hneď pri mne, väčšie si vytvorili skupinky. Moja Fiona sa už ku mne po pár dňoch priznáva. Priam sa neodliepa odo mňa. Baterkou som svietila na knižočku, čo som vyrobila minule pre predškoláčky, so slabikami ba be bi bo bu a zopár slovami. Robili sme blbosti s baterkou. Zasvietili sme aj ku hviezdam. Jedna z najstarších dievčat sa pýta, či chcem vidieť Boha. Keby to bolo také jednoduché. Zasvietiť do neba a vidieť Boha. Vidieť Boha ale asi nie je až také ťažké. Chcem Ťa, Bože, vidieť. Chcem Ťa vidieť v Tvojich dielach a v každom človeku.

Druhá cesta do Ugandy

2014-02-21T12:02:07Z

Druhá cesta do Ugandy

Často hovorim Panovi, ze ma moze prekvapovat a rada sa nechavam od Neho prekvapit. Pan je super! Ma prekvapuje!

V pondelok, 3.2.2014, som bola na sv.omsi v TV LUX, potom na charite a ze ci nechcem pozehnanie od kapucina. Do kancelarie vosiel pater Peter Vician, sme sa niekde stretli a sme priatelia aj na FB. Tak to bola pecka!

Vo Viedni na letisku som si pozrela boarding pass, ze gate D61. Chodim po chodbach, nasledujem sipku ku gate G. vo vytahu neviem najst tlacitka, boli velmi nizko, previezla som sa vytahom, zistila, ze vlastne hladam gate D. dalej hladam gate G a cisla som si zase poplietla, nastastie som nakoniec prisla k spravnemu lietadlu. Do Istanbulu sedeli vedla mna 2 slecny. V Istanbule som mala necelu hodinku na prestup. Hladam 306 a pri mne cisla okolo 200. Pozriem na tabulu, pri mojom lete bolo, ze chodte k brane. Prejdem kusok a uz pisu, ze sa nastupuje a ja pri cisle 220. Na konci dlhociznej chodby som konecne nasla čo som hladala.

V lietadle na mojom mieste sedelo asi 6 rocne dievcatko. Vedla nej asi jej 4rocna sestricka a pri ulicke akiste ich mama. Teraz čo? Z druhej strany ulicky sedel ich otec a poprosil ma, ci by som sa nevymenila s jeho dcerou. Suhlasila som a automaticky som si sadla k oknu, ako som mala na listku napisane, len na druhej strane. Cochvila prisiel mladik, ze ake mam cislo, vysvetlila som, ze som si vymenila miesto, pochopila som, ze on ma listok k oknu, tak samozrejme, nic sa nestalo a pustila som ho k oknu. Usadili sme sa a o chvilu sa ma nieco opytal alebo povedal nieco v zmysle, ze to bolo odo mna mile sa vymenit a potom aj jeho pustit k oknu. Ja nemam problem s takymito vecami, vsak vacsinou v lietadle spim. To som netusila, ze tento 8 hodinovy let bude vynimka. S Fredom, tak sa vola ten mladik, sme sa rozpravali cely cas. Bol trosku tmavsej pleti, avsak pochadzal z Bostonu, priezvisko mal irske a isiel do Rwandy navstivit matku. Nejaku rodinu ma aj v Anglicku, teraz pracuje v Egypte, chysta sa ist pracovat do Tokya, zil aj na Havai a v Norsku, cez Vianoce bol v Parizi s kamaratom. V auguste bude mat 30 a kde on vsade bol, som len pocuvala s otvorenymi ustami, teda nie naozaj, aspon dufam.

Priniesli nam jedlo. Humus mi padol na nohavice. Na tricko mi padol dezert. Po jedle som cely pohar vody vyliala na seba aj na Freda. Akoze prasiatko sa moze ist schovat. Napriek vsetkemu sa Fred so mnou aj nadalej rozpraval. Po case navrhol aby sme si pozreli film. (Ake romanticke! )Nastavil na svojej aj mojej obrazovke to iste a spustil naraz. Neskor som hladala nieco v taske a nasla som sumivy vitamin, ze si da. Povedala som, ze si to musime dat do vody. Asi nerozumel. Hodil vitamin cely do ust, zapil coca colou, snazila som sa ho zastavit, ale bol rychly. Pytam sa si ok? Ano, no musim ist na toaletu. Chudiatko. Akiste to nebol prijemny pocit.

Let ubehol velmi rychlo, lietadlo mala zastavku v Kigali, Rwanda, niekto vystupil, aj Fred, niekto nastupil a leteli sme do Entebbe, Uganda. Pozrela som sa na mapu letu a tesila som sa, ze som uz bola aj na juznej pologuli, i ked iba v lietadle asi hodinku.

V Entebbe ma vyzdvihli a cakala nas cesta do centra.

V centre dievcata tlieskali a rozbehli sa za mnou, hodili sa na mna vsetky, velka radost! Potom mi popodavali ruky ako je zvykom a zarozmyslala som nahlas, ze ci si este pamatam vsetky mena a jedna sa zastavila, vystrela sa a povedala svoje meno Jovian (džovian). Vecer mi tancovali, spievali, usmievali sme sa, bolo to krasne!

Unavena po narocnej ceste a prebdenej noci som isla skoro spat.

Netreba sa báť ... aj v pesničkách si to spievame

2013-07-16T21:40:31Z

Mali sme v tabore sv.omsu a spievali sme dve pesnicky, v ktorych sa spieva, ze sa nemame bat - čakajú ťa nástrahy tohoto sveta... Mária ma ochraňuje ja sa nebojím.. a zlož sovu starosť na Pána...nebudem sa báť, lebo Ty si so mnou... krásne pesničky. Spievame si pesničky, že sa nebudeme báť a pritom sa bojíme a pýtame sa druhých ľudí či sa neboja a keď sa neboja, tak sa bojíme za nich. Spomenula som si na ľudí, ktorí sa pýtajú, či sa nebojím, či nemám obavy, keď idem do Afriky. Nebojím sa. pretoze viem, ze nikdy nie som sama, ze Boh je predo mnou a vsade kam ma posiela, On ma tam uz caka. Tesim sa na stvrty mesiac, ked si to uz budem uzivat, pretoze priblizne tri mesiace sa človek oboznamuje s novým prostredím, tesim sa na prve dni, na prve mesiace, na vsetko co pride, na vsetko co ani netusim a nemam ani predstavu co to bude. Radsej si ani nic nepredstavujem, pretoze Boh je kreativny a neustava v prejavoch svojej lasky k nam. Tak sa tesim, ako budeme zas blizko. Znovu sa zalubim. Asi som sa uz aj znovu zalubila... :) myslite na mna v modlitbach. Modlitba je uzasna, lebo ked sa ludia modlia jeden za druheho, tak ten jeden aj druhy zazivaju zazraky :) a pritom ani nemusia vediet, ze sa jeden za druheho modlili. V poslednom case vidim vela zazrakov. Keď nás Boh do niečoho zavolá, tak to aj požehná. Vďaka Ti, Pane!

Janka Čížová

Chodím na zelenú

Detsky tabor na Sibiri

Ako som na Sibir cestovala - prestup v Moskve, Omsk

Ako som varila

Ako som na Sibir cestovala

Ako mi bolo v práci ťažko

Školské úsmevné príbehy

Amerika ...ako z filmu

Ako si žijem život učiteľky

Ako si uzivam novu pracu

Mam pracu v skole. Asistent ucitela. Snazim sa uzivat si to, deti zdravim po angicky na chodbach i v autobuse. Dochadzam do prace 10 minut busom. Zistovala som u suseda, je deviatak, ze ako ma volaju ziaci medzi sebou. Janka. A ti co ta nepoznaju: ta, co hovori po anglicky.

Moja Veľká noc v Ugande

Trápenie a úspechy pri učení

Aj o malárii

Na aktuálnu tému - pôst

Ako sme zábavný večer prežili

Ako som sa dostala do Ugandy druhýkrát

Ako ide môj život v Ugande

Prvé dni

Druhá cesta do Ugandy

Netreba sa báť ... aj v pesničkách si to spievame

Mam pracu v skole. Asistent ucitela. Snazim sa uzivat si to, deti zdravim po angicky na chodbach i v autobuse. Dochadzam do prace 10 minut busom.

Zistovala som u suseda, je deviatak, ze ako ma volaju ziaci medzi sebou. Janka. A ti co ta nepoznaju: ta, co hovori po anglicky.