Veronika Hubeňáková

O snívaní

2015-02-01T20:30:15Z

Sedím pri stole a prezerám si fotoknihu s americkými fotkami. Presne pred rokom o takomto čase som sedela v lietadle letiacom pomedzi Mineapolis a Denver. Čakala som, aký bude ten David, ktorého som zatiaľ videla na Skype...teda vtedy to bol ešte prof. Webb. Kdesi nad Wyomingom som napísala tieto riadky:

Sedím v lietadle a rozmýšľam, ako som sa sem dostala. Keď som začala študovať na univerzite, chcela som stráviť semester alebo dva v zahraničí. Ale akoby na to nebol ten správny čas. Boh ma požehnal službou v misijnom spoločenstve pri našom košickom UPC. A poviem vám, táto služba, to je milosť za milosťou, aj keď sa mi vtedy mohlo zdať, že mi bránila v štúdiu vonku. Jednej noci som mala sen. Zobudila som sa a nahlas som vyslovila nezmyselnú otázku: "V Colorade?" Sen o štúdiu kdesi v Amerike sa mi zdal taký bláznivý, až som to musela skontrolovať. Totiž, nikdy v živote by som si Colorado nevybrala. Mala som k tomu hlbokomyseľné pohnútky - môj starší brat fandil Coloradu Avalanche, a teda ja som sa vždy úprimne tešila, keď Petera Forsberga niekto otrepal o mantinel. Pri hľadaní na internete som objavila zaujímavú školu, zaujímavého profesora, ale bez peňazí a bez voľného času nebolo čo riešiť. Po škole som sa rozhodla pokračovať na doktorandskom - aj to som mala pôvodne naplánované úplne inak. Chcela som ísť najprv učiť, a potom možno snáď niekedy... Môj školiteľ mi hneď na začiatku oznámil, že by som mala ísť na semester do zahraničia. A vtedy sa mi pripomenul sen. Zistila som, že peniaze na takýto pobyt je možné získať, David mi napísal, že by ma mohli prijať na škole. Zrazu bol čas, peniaze, možnosti. A toto je úplný začiatok veľkého dobrodružstva, kde mi Boh ukáže, aký je úžasný.

Skoro všetky coloradské zážitky som tu už dávno pozdieľala. Naozaj, Pán Boh mi ukázal, aký je dobrý, starostlivý a mocný. Ale ako hovorí moja mamka, to už bolo dávno. Mohlo by sa zdať, že pol roka po tom, ako som dosnívala svoj veľký sen už stačilo, že teraz je na rade niekto iný, že prídel splnených túžob som na najbližších dvadsaťpäť rokov vyčerpala. Takže naspäť do reality, kde sa človek musí postarať sám o seba. Pár týždňov pred Vianocami na dvere mojej kancelárie klope kolega: "Veronika, na jednom gymnáziu hľadajú učiteľku na matematiku po anglicky. Nechceš to skúsiť?" Boh plní sny! (...aj tie, na ktoré som už zabudla alebo odložila na neurčito.) Len neprestať snívať!

"Modliť sa znamená vedieť snívať." (sv. otec František)

Božie prekvapenia

2014-07-28T05:17:57Z

V pondelok idem na svätú omšu. Sadám si do lavice a čakám na otca Bradyho, ktorý zvykne slúžiť. Na moje prekvapenie prichádza starší kňaz, ktorého som doteraz ešte nestretla. Kráča ťažko, kríva na jednu nohu. Len s problémami vystupuje po dvoch schodíkoch k oltáru, podopieraný pohľadmi všetkých prítomných. Kostol napĺňa zvláštna atmosféra, akoby prišiel niekto veľmi výnimočný. Počúvam a pozerám veľmi pozorne. Z každého slova a z každého gesta niečo vyžaruje. Keď ide rozdávať sväté prijímanie, prosí muža z prvej lavice, aby mu pomohol zísť po schodoch: Lebo teraz je tu niekto väčší než on sám. Som dojatá. „My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.“ Myslím, že tento kňaz pozeral na Ježiša veľmi dlho a uprene, lebo cítim, že som sa práve stretla s Ním.

V sobotu idem na túru. Opäť s Tinou, jej nemeckým profesorom, jeho manželkou a tentokrát aj s ich dvomi dcérami. Asi už veľa rozmýšľam o Slovensku, lebo si neviem privyknúť na vysokú nadmorskú výšku a pri stúpaní sa mi trošku točí hlava. Ako fajne - nemusím ísť na horskú dráhu, bohato mi stačí horská turistika. A máme to aj s bonusom: nádhernými výhľadmi. Na fotke je Chasm Lake - cieľ našej cesty v nadmorskej výške 3550 mn.m.

Celé Rocky Mountains sa hmýria chipmunkmi. Jedného z nich máte odfoteného v niektorom z minulých blogov, tentokrát medzi nimi nie je žiaden selfiesta. Namiesto toho nám pózuje svišť. Mimochodom - ak máte mimoriadnu radosť z pletenia jazyka cudzincom, tak ich poproste, aby povedali slovo „svišť“. Počula som všetky možné kombinácie omäkčeňovaných spoluhlások... teda okrem tej správnej.

Po pár hodinách chôdze do kopca nachádzame Colorado Columbine, čo je charakteristický kvietok pre tento americký štát. Všetci fotia ako o život. O pár krokov ďalej nachádzame celú lúku posiatu týmito nádhernými fialovo-bielymi kvetmi. Fotografi sú v extáze. Nasledujúcu fotku pokladám za svoju oficiálnu rozlúčku s Rocky Mountains... alebo oficiálnu rozlúčku Rocky Mountains so mnou. Vždy keď som tam bola tak som rozmýšľala, aké nádherné je nebo, keď už tu môže byť tak krásne.

Okrem toho v sobotu cestujem z Košíc do Rumunska. Nie naozaj, iba srdcom. Naše misijné spoločenstvo ide po šiestykrát „Niesť Krista - niesť Lásku“ medzi tamojšiu slovenskú menšinu. A ja som tu. Je mi tu dobre, ale byť tak teraz s nimi... Utešujem sa tým, že Pán Boh vie, prečo to tak urobil. A že pre nás všetkých pripravil niečo lepšie, než moju účasť na misiách. To, že si neviem predstaviť, čo by to mohlo byť, hovorí o mojej malej predstavivosti, ale nie o nedostatku Božej vernosti. Som veľmi zvedavá čo to bude. Prekvapilo by ma, keby ma to neprekvapilo!

PS: Prosím o modlitby za tieto misie, nech misionári dokážu ľuďom svedčiť o veľkej Bože láske :)

S ľuďmi

2014-07-21T05:31:25Z

Je pondelok poobede, mierim do Denveru. Mám sa stretnúť s Peťom. Stretnutiu v Košiciach sa úspešne "vyhýbame" asi päť rokov. Väčšinu času trávi v Ríme a keď príde pozrieť domov, tak som doma aj ja. O to zaujímavejšie je stretnúť sa v hlavnom meste Colorada. Na úvod je pripravená skúška orientačných schopností. Adresu mám, internet mi poradil čo a ako, tak v mene Božom: Svätý Rafael, je to na tebe! Ako slepá kura k zrnu prichádzam k zastávke autobusu, ktorý by ma mal previezť cez mesto až k jezuitskej univerzite. Zo zákruty sa vynára autobus a zrazu mám taký blbý pocit, že čo ak mám ísť do opačnej strany. Nastupujem a šofér (prekvapivo) odpovedá kladne na moju otázku, či tento autobus ide tam, kam potrebujem. A ešte mi aj sľúbi, že mi povie, kedy mám vystúpiť. Rafael, vďaka :) Po srdečnom zvítaní s Peťom ideme naspäť do centra mesta. Robím sprievodcu... skôr paródiu na sprievodcu. Po pár minútach chodenia hore dole nachádzame naozajstné centrum a v ňom kde tu rozmiestnené farebné klavíry. Robíme fotky, stretávame zaujímavých ľudí, večeriame, rozprávame sa, lúčime sa (vysvetľujem mu, ako sa dostane na jeho autobus - haha). Cestou naspäť do Boulderu ďakujem Bohu za ľudí, ktorí vždy potešia a povzbudia - za ľudí ako Peťo.

Večer prichádzam na izbu tesne pred mojou spolubývajúcou Mandy zo Singapuru. (Je veľmi zlatá, vždy si navzájom pochválime nákupné úlovky.) Keď vojde do izby, hystericky skričí: „Je tu komár! Ja som ho videla!“ Nie je žiaden strachopud, ale kebyže po uštipnutí komárom mám také štípance jak ona, tak spím v igelitovom vreci a dýcham cez šnorchel . Rýchlo vyskakujem z postele a s pocitom superženy sa púšťam do boja s komárom. S prižmúrenými očami sliedim po svojej obeti. Nič netušiaci hmyz sa ku mne blíži. Vyskakujem z úkrytu, začína rozhodujúci zápas. Skolila som ho holými rukami na prvý tlesk. V ušiach mi znie Mandin pokrik: „Si moja hrdinka!“ a ja si idem zmyť krv (aj celého komára) z rúk. Fotografické zábery bohužiaľ nie sú k dispozícii. Všetko sa to zomlelo strašne rýchlo.

V sobotu nás čaká ďalšie dobrodružstvo. Ideme raftovať na Colorado river. Od šťastia vrtím chvostíkom (teda bola by som vrtela, ak by som bola bývala nejaký mala). Som taká nadšená, že prestávam rozumieť angličtine. Pokyny od nášho sprievodcu Raula sú asi po holandsky. Pribrzdene na neho pozerám a prosím ho, aby trošku pribrzdil aj on. Keď sa k mojej prosbe pridáva aj francúzska Margaux, začne všetky inštrukcie sprevádzať pantomímou. Skutočný profesionál. Spúšťame sa na rieku. Po prvých dvoch minútach sme na kompletku mokrí. Preto vôbec nemáme problém poskákať do vody, keď nám to Raul dovolí. Trikrát. Na prvý raz ma naspäť do raftu ťahá Steve...a o chvíľu aj Aki. Už viem, ako sa cíti veľryba, ktorú vyplavilo na pláž a ktorú sa snažia GreenPeace-aci dotiahnuť naspäť do mora. Hrozne.

(Vzadu: Brandon. Vpredu zľava: Steve, Tina, ja a Margaux)

Večer sme naspäť v Boulderi. Pomaly sa ukladajúc do postele, spokojná a opyžamovaná, zisťujem, že by som mala mať pri vchode balík s knihami, ktoré som si objednala. Už sa mi nechce odpyžamovávať, veď len rýchlo prebehnem. Beriem si balík, bežím naspäť po schodoch. Zrazu niekto vchádza. Och, keby som nebola zvedavá... Neznámy sa blíži k stolíku a berie si obálku a inštrukcie pre nového rezidenta Joshuu. Moja briskná inteligencia mi napovedá, že je to Joshua. „Si tu nový? Potrebuješ pomôcť?“ ozýva sa z mojich vlastných úst. V hlave si odpovedám: „Ty krepá, si v pyžame!“ Zdola sa ozýva: „No áno, mám mať izbu 17.“ Tento raz sa do konverzácie zapája aj môj rozum a vypýta si minútku, aby som si vzala niečo na seba. Josh je z Anglicka, na čo som sa opýtala len zo slušnosti, lebo to je jediný z prízvukov native-speakrov, ktorý viem bezpečne rozoznať. Keď mu ukážem jedáleň, púšťame sa do hľadania jeho izby. Stretávame ďalších ľudí z intráku, aby všetci vedeli, že mám modré pyžamové nohavice s bielymi kvietkami. Z počutia viem, že niet nad dobrý prvý dojem. Nanešťastie, len z počutia.

Na záver vážnejšie: Náš rodinný priateľ, otec Janík je misionár na Ukrajine. Z jeho ostatného statusu na FB mi ide mráz po chrbte. Zjavne ide kňazom o život. Prosím, modlime sa za Ukrajinu...

Drahý Otec, ďakujem Ti za Ukrajinu – za jej národ, rodiny, mestá, dediny, zem a všetko bohatstvo, ktoré si im Ty požehnal. Ďakujem Ti za to, že si nešetril požehnaním na tomto národe a žehnám im ešte viac. Prosím Ťa o pokoj, prosím Ťa o spravodlivosť, prosím Ťa o pokoru a dar odpustenia. Prosím Ťa, aby si im požehnal vodcov, ktorí budú tento ľud spravovať podľa Tvojich princípov. Otče, nech sa deje Tvoja vôľa s týmto národom, nech je ako v nebi tak i na zemi. Zároveň Ťa, môj Otče, prosím za všetkých ľudí, ktorí majú v rukách moc nad národmi. Nech vedia, že raz uvidia všetky svoje rozhodnutia vo svetle Tvojej lásky. Prosím, nech im toto svetlo nie je na odsúdenie. Amen.

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, ale pomôž nám v núdzi, ty Panna slávna a požehnaná. Amen.

Pod kontrolou

2014-07-14T04:56:37Z

Večer som pozvaná na barbecue s Tinou, Marcusom, Angelikou a Hansom z Nemecka. Myslím, že po dnešnom finále patria medzi najšťastnejších ľudí v Boulderi :) Sledovať Tinu pri pozeraní futbalu je naozajstný zážitok. Teda aj futbal sám o sebe je super! Ale Tina od istého momentu, konkrétne od začiatku predĺženia, takmer nevládala pozerať na zápas. A to bolo celkom zábavné sledovať Nemku, ktorej nevychádzajú plány. Hans a Angelika sú šťastní manželia, ktorým už asi veľmi chýbajú ich deti, lebo sa o nás starajú ako o vlastných. Vôňa a chuť grilovačky mi pripomína domov. Nepoznám nikoho, kto griluje tak rád ako náš ocko. A my už sa toľko obetujeme... viete, sme predsa rodina! :D Cestou nazad nám Hans ukazuje jeho lieblingsplatz. Netrvalo ani päť sekúnd a obľúbila som si ho aj ja. Chvíľočka lezenia po skalách a výhľad, ktorý si chcem uchovať v pamäti navždy. Naľavo vysvietený Boulder, v diaľke Denver - mihotajúce sa svetlá áut aj nehybné svetlá domov a pouličných lámp. Napravo narastajúce kopce a vrchy až po zasnežené Rocky Mountains. V nich len kde-tu rozsvietené malé svetielko. Pod nami dlho nič a potom skaly a nad nami Mesiac.

V sobotu ideme na túru. Opäť Rocky Mountains, ale tentokrát nezdolávame žiaden vrchol, ideme sa prejsť okolo štyroch jazier: Bear, Nymph, Dream a Emerald lakes. Nádhera sa stupňuje.

Pri poslednom jazere si dávame krátku pauzu na obed. Takéto rozhodnutie robia turisti zrejme často, lebo okamžite sme terčom pozornosti rozkošných chipmunkov (...ja neviem, google mi to preložil ako veverica pruhovaná, ale pozrite sa na fotku a uznajte, že meno veverica je úplne že zlé...celé zle! Veverica to je ako besná veverička alebo také niečo.)

Cestou naspäť sa riadne rozprší. Vyťahujem z vaku zimnú vetrovku - jediný nepremokavý odev, ktorý mám k dispozícii - a pokračujeme ďalej. Občas zaliezame pod stromy, kde prečkáme intenzívnejší dážď. A ...

Nebolo to nič hrozné. Dokonca sa mi to páčilo. Fascinuje ma nespútanosť prírody. Dobré počasie sa nedá objednať. Nie je pod našou kontrolou. Premoknutí prechádzame naspäť k autobusom, ktoré nás majú odviezť na parkovisko. Tinu a mňa oslovuje jeden zo strážcov parku. Zlatý chlapík a veľmi zvedavý. Tinu identifikuje podľa prízvuku, ja sa k Slovensku musím priznať. Informácia ho zaujme: „Moji predkovia sú z Českej republiky!“ Čítam jeho meno: Nemacheck. „Ó, naozaj, znie to česky!“ Ďalej sa ma pýta na štúdium. „Didaktika matematiky,“ je moja odpoveď, na čo on reaguje: „Ja som bol učiteľ matematiky niekedy!“ Už sa mi to zdá naozaj veľa, keď ešte nakoniec zaklincuje informáciou, že mesto odkiaľ pochádza, má partnerské mesto na Slovensku: „Nythra!“ To už je naozaj veľa. Cestou v autobuse sa spamätávam a podchvíľou sa zasmejem. Hovorím Tine, že jeho priezvisko by mohlo byť niečo ako „malý Nemec“ v českom jazyku, ak by sa to správne vyslovilo. Tina sa smeje a zrazu sa chlapík stojaci pri nás opýta: „Yes? Nemeček means in Czech language little german person?“ Rýchlo vysvetľujem, a potom sa pýtam, že či aj on sa tak volá, alebo či pozná niekoho s takým menom. „No, I live there!“ (Nie, bývam tam!) Okamžite prepínam do českého módu. Býva v Ostrave, volá sa Ian a..... „Já tady slyším češtinu!“ ozve sa z druhej strany autobusu. Tento raz je to pán, ktorý sa narodil v Prahe, vyrástol vo Švajčiarsku a žije v USA. Skoro sa neviem prestať smiať. Toto by mi ani nenapadlo naplánovať.

Na začiatku som trošku klamala: víkend si neužívam až tak pokojne. Po správe zo začiatku týždňa, že moje krstniatko Eliška bojuje so zdravotnými problémami, sa nedalo. Eliška aj s rodičmi boli so mnou všade a ja ich zverujem aj do Vašich modlitieb. Aby sa o nich postaral Ten, ktorý má pod kontrolou úplne všetko.

Nezávislí

2014-07-07T05:51:23Z

Deň vopred mi prišla SMS s prianím „Happy Independence day“ nezávislosti od každého zla“. Beriem to vážne a Deň nezávislosti začínam rannou sv. omšou. Zvyknem ísť večer, ale keďže budú ohňostroje, dá sa ísť iba ráno. Požičiavam si bicykel od Tiny a tryskom do vzdialenejšieho kostola, kde je omša o 8:30. Trysk je eufemizmus najhrubšieho zrna. Neviem, čo s tým bicyklom je, ale ani Sagan by na ňom nešiel naozaj rýchlo. Predstavte si teda mňa (a v pohode sa z chuti zasmejte). Prichádzam trošku neskôr, ako som predpokladala, ale ešte mám dosť času vydýchať sa a stíšiť sa. Dosť času a ešte pol hodiny navyše, keďže v „special days“ sú omše o 9:00. Na jakú chmaru som sa tak ponáhľala? Svätá omša sprevádzaná všetkými americkými hitovkami ako „God bless America“ mi paradoxne pripomína domov. Už len chvíľu a máte ma tam! :D Nebojte sa, už vám dlho chýbať nebudem! Po omši sadám na bicykel a pálim naspäť. Pozerať futbal. Naozajstného športu bolo na tento deň dosť. Výsledky nás veľmi zaujímajú, všetko sú to pre-intrák-dôležité zápasy. Bilancia je nasledovná: Nemecko (Tina) vyhralo, Francúzsko (Margaux) a Kolumbia (Julián) prehrali. Nemecko je naša posledná nádej. Germanyyyyyyyyyyyyy!!! Germanyyyyyyyyyyyyy!!! Medzi zápasmi nás Steve, Američan pracujúci pre intrák, pozýva na údené rebierka, typické jedlo na tento deň. Je to od neho milé. Nikto ho o to neprosil, ani to nie je v náplni jeho práce. Ale rozhodol sa o nás postarať ako o svojich. Večer ideme na Folsom Field Stadium, kde zvyknú byť zápasy amerického futbalu. Je tam veľmi veľa ľudí a ja sa „náhodou“ stretávam s Davidom, mojim tunajším školiteľom (ocko, ešte nie) a jeho manželkou. Sú veľmi milí. Po programe, keď je už dosť tma, začne to, na čo všetci čakajú. Nádherný ohňostroj. Možno sa to niekomu zdá prehnané, ale pravdou je, že Američania sú hrdí na to, odkiaľ sú. Tí, ktorých som stretla, si vedia z Ameriky a zo seba robiť srandu, a pritom sa nezosmiešňujú a nepodceňujú. To mám na nich naozaj rada.

V nedeľu som pozvaná na obed k Cynthii, ale ešte pred tým, ideme navštíviť ich „church“. Cynthia má srdce otvorené pre všetkých medzinárodných študentov a ponúka im prijatie a Krista. Úprimne sa zaujíma o život v ich krajine aj štúdium. Snaží sa im ukázať všetko „typicky americké“ a návšteva takejto americkej kresťanskej cirkvi je niečo, čo považuje za dôležité. Ide s nami aj Julián, kamarát z intráku. Keď som zistila, že vyrástol v kresťanskej rodine, ale nemá rád cirkev, nemôžem ho nepozvať. Na moju radosť, pozvanie prijíma a je to milé. Je prekvapený z toho, že sa mu to páči. Na ďalšiu nedeľu ideme do St.Thomas Acquinas – univerzitnej katolíckej farnosti a ja dúfam (prosiac o modlitby), že nájde, čo stratil. Podvečer ideme ešte s Julianom, Rickym a Akim na prechádzku do Chautaqua Park. Je to jedna z najkrajších vecí na Boulderi - po dvadsiatich minútach chôdze od intráku sme v nádhernej prírode, kde je ticho a pokoj. Teda pokým tam nedôjdeme my. Pokoj je tam stále, len toho ticha akosi ubúda. Chudák Ricky práve prestal fajčiť a čerstvý vzduch mu nerobí dobre. Snaží sa, ale po asi štvrtej prestávke to vzdáva. Posiela nás, nech ideme ešte kúsok ďalej, ak chceme, ale že on ostáva tu. Sadne si tak, "aby jeho telo ľahko našli" a sľúbi nám, že prípadnému útoku veveričiek sa bude brániť ako ozajstný hrdina. My si to vybehneme ešte kúsok vyššie, pokocháme sa výhľadom a všetci sa úspešne vraciame naspäť. Aj Ricky.

Medzičasom na Slovensku naše misijné spoločenstvo víkendovkuje. Idú na víkendovú duchovnú obnovu pred misiami v Rumunsku a mne je stále viac smutno, že nemôžem byť s nimi. Mám taký zvláštny pocit, že som presne tam, kde mám byť, a zároveň chcem byť niekde inde. Po bilokácii však naozaj netúžim, doteraz som sa nenaučila byť poriadne naraz na jednom mieste :) Cez internet ladíme s Mirkom a Dorotkou detaily, pripomínam, na čo by nemali zabudnúť – poučená najmä z toho, na čo všetko sa už podarilo zabudnúť mne. Som na nich hrdá, lebo všetko zvládajú a sú odhodlaní niesť Krista – niesť Lásku k Slovákom do Rumunska, aj keď majú všetci za sebou náročný semester a mohli by si ísť radšej oddýchnuť alebo investovať svoj čas inak. Inšpirujú ma. Úplne na nich vidím, že "ak je niekto závislý na Bohu, nemusí byť závislý na ničom inom". Boh je dobrý!

Obhajoba

2014-06-30T05:07:26Z

Konečne môžem napísať vetu, ktorú vám túžim oznámiť už veľmi dlho: Minimovka je hotová! Mám sto chutí sa pochváliť, aká som šikovná, ale pekne po poriadku: Chvála Pánu Bohu za to, že som a že som tu, kde mám milión zdrojov a okolo seba ľudí, ktorí sú ďaleko múdrejší a vzdelanejší než ja. Vďaka kolegom, ktorí si čítali hlavne praktické časti minimovky poctivejšie než ja sama, a tak sú oveľa lepšie než na začiatku. Mamke ďakujem za opravu cca 108 chýb a preklepov, ktoré som si ja vôbec nevšimla. Katke už teraz ďakujem, že ju dá vytlačiť, zviazať a postará sa o ostatné veci (a ešte sa aj postarala o presťahovanie mojich vecí do novej kancelárie! Katka, si úžasná!). A všetkým, ktorých sa to týka, ďakujem za podporu a povzbudenie... :D hneď ma sebachvála prešla! :D Veď ja som len sedela za počítačom a robila, čo je moja práca a ostatní robili kopec vecí len tak - z lásky. Oni práve obhájili, mňa čakajú obhajoby koncom augusta.

Okrem ťažkých zápasov za počítačom vedieme urputné zápasy pred televízorom. Jeden z nich je mimoriadne náročný: Nemecko vs. USA. Najmä kvôli Tine som sa pridala na stranu Európanov. A ešte kvôli tomu, že naozaj naozaj nemôžem fandiť krajine, ktorá tento šport volá soccer. Spolu s ďalšími podobne zmýšľajúcimi vedieme už asi dva týždne vopred silácke reči na úrovni škôlkarov, ale čo už: hra je hra! :D S Tinou a jej nemeckým profesorom pozeráme zápas spolu s kolegami z ich oddelenia. Ešte som sa aj obliekla do čierno-červeno-žltej! Ach jaj, ľahko bolo deň pred zápasom, ale teraz, keď sa Američania rútia na nemeckú bránku len privieram oči. Je to zábava, lebo presne vtedy druhá polovica fanúšikov v miestnosti nadšene pokrikuje. Pôvodne som chcela byť viac tolerantná, ale keď Nemci dajú parádny gól, tak Američania – neAmeričania, kričím „Gól!“ ako keby hrali naši. Po zápase prepíname z módu „Tak uvidíme, ako to dopadne...“ naspäť do módu „Nemci to tento rok vyhrajú!!!“ Hlavne pri vstupe do jedálne, kde je kopec Američanov, to dávam okato najavo. Tina diplomaticky poznamenáva, že je šanca, že sa oba tímy stretnú ešte raz. Vo finále :)

Pred ďalším zápasom je potrebná regenerácia. Som pozvaná, sťa čo by verná nemecká fanúšička, na výlet s Tinou, jej profesorom z Nemecka a jeho manželkou. Ideme na túru do Rocky Mountains, Deer Peak. Neviem vám to opísať tak dokonale, akoby som chcela. Všetky zmysly sa kúpu v nádhere prírody. Vôňa stromov a zeme sa mieša s krásou kvetov. Poryvy studeného až ľadového vetra vyrážajú dych a nechávajú vyniknúť jemnosti slnečných lúčov, ktoré vo chvíľach bezvetria citeľne hladia naše tváre. Keď vystúpime na vrch, naokolo vidíme zasnežené špicaté končiare ktorých sa jemne dotýkajú biele mraky plávajúce na úžasne modrej oblohe. Napĺňa ma bázeň pred Stvoriteľom. Keď toto je len odraz krásy neba, tak si nebo naozaj neviem ani len predstaviť.

(Photo by Tina :)

Cestou naspäť sa zastavujeme v mestečku Estes Park na kávičku, a potom sa už veľmi ponáhľame na stretnutie so Cynthiou. Už druhý deň posúvame čas stretnutia stále na neskôr, ale 18:30 vyzerá naozaj reálne. Až kým nám na semafore nenaskakuje v poslednej chvíli oranžová, čo šofér auta vyhodnocuje ako „rýchlo zastaviť.“ Hlavne preto, lebo pár metrov dozadu bola tabuľa s oznamom, že na tejto križovatke si vás odfotia, ak preletíte na červenú. Vodič auta za nami nie celkom chápe naše úmysly, nestíha dobrzdiť a my už iba počujeme náraz, trhne nás trochu dozadu a ešte aj máme peknú fotku. Všetci sme OK, nič vážne sa nestalo. Presúvame sa na vedľajšie parkovisko, kde z druhého auta vystupuje okrem šoféra aj mamička s trojmesačnou Grace. Až teraz som sa naozaj zľakla. Našťastie je všetko v poriadku aj u nich, len malá zjavne nechápe, prečo nemôže spať ďalej.

V nedeľu ráno ideme s Tinou na sv. omšu. No ráno jak ráno, ale keďže sa tu zdravia Good morning (dobré ráno) až do 12:00, tak som spokojná. Na prvom čítaní ma fascinuje vec, ktorú som si doteraz nevšimla. Predstavte si, že ste v Petrovej situácii: len pred nedávnom zabili vášho priateľa presne preto, prečo ste teraz vo väzení. Na druhý deň vás čaká proces, po ktorom pravdepodobne rozšírite rady mučeníkov. Strážia vás tak dobre, že sa takmer nemôžete pohnúť bez toho, aby si to niekto nevšimol. Čo by ste robili? Peter, prosím pekne, spal. A riadne tvrdo, lebo anjel ho musel štuchnúť, aby sa zobudil a aj to tak na pol oka. Myslím, že sa to naučil od Ježiša na loďke, keď bola búrka. Veril, že jeho Obhajca má všetko na proces pripravené. A vedel, že nemá čo stratiť. „Ak aj trpíte pre spravodlivosť, ste blahoslavení. Neľakajte sa ich hrozieb a neplašte sa, ale uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1.Petrov list 3,14-15)

Yellowstone

2014-06-23T05:36:23Z

Cestu začíname v piatok ráno. Tri autá, osemnásť ľudí a asi toľko isto foťákov. Ak na nás v noci zaútočí medveď, tak sa síce neubránime (nemyslím, že plastikové nožíky nás zachránia), ale aspoň budeme mať pekné fotky. Počas jazdy nám Tina vysvetľuje pravidlá úteku pred medveďom. Hlavné je neutekať. To som ani nemala v pláne – aj tak by som ďaleko nezabehla. Oveľa obšírnejšie nám to potom vysvetľuje strážkyňa parku. Zdôrazňuje aj praktické veci: ak uvidíme zviera, máme zaparkovať na najbližšie parkovisko, nie blokovať premávku.

Okrem pravidiel, medzi rečou spomína veľa hlásení z poslednej doby o medveďoch blízko cesty. Aj ja poslušne hlásim, že sme videli medveďa blízko cesty. A že sme neposlušne zastavili mimo parkoviska. Ale neboli sme sami...

Okrem medveďa sme stretli jelene, kojoty, bizóny - veľmi veľa bizónov a srnky. Posledné spomenuté sú na tom najhoršie, pretože popri ostatnom hviezdnom obsadení si ich nikto veľmi nevšíma. Vlastne, možno sú na tom najlepšie, pretože si ich nikto veľmi nevšíma. Neviem. Lebo po piatom stretnutí s bizónmi, sme si už aj o nich začali hovoriť, že "to je len bizón", nezastavujeme. Prestali sme žasnúť. Hlavne pri ceste naspäť nám už srnky nestáli ani za vytočenie hlavy, nie to ešte za zborové "ó." (...mimochodom - možno práve tam je ťažisko úctyk ľudskému životu. Že nad ním nikdy neprestaneme žasnúť ako nad zázrakom, že sa pre nás nestane niečím bežným a obyčajným, ale ostane pre nás vždy nový, výnimočný, iný = svätý.)

Stretnutie s divokou zverou nie je jediný spôsob ako prísť k úrazu. Ďalší adrenalínový spôsob je dokonale vyobrazený na tejto informačnej tabuli.

Nechytať, nestúpať, len pozerať a fotiť (sa)!

Yellowstone sa nachádza na geologicky zaujímavom území, čo spôsobilo vznik mnohých horúcich prameňov a gejzírov. K dokonalému zážitku z tohto prostredia by som vám dopriala pocítiť aj - prepytujem - vôňu, ktorú okolo seba tieto pramene šíria. Jej opis nie je vhodný do slušného blogu. Ale na pohľad je to dokonalosť sama.

Ďalej môžete vidieť gejzír Old Faithful (starý verný), ktorý najprv vytryskol o 15 minút skôr než mal, takže sme pri ňom ešte neboli...

...a potom o 20 minút neskôr oproti plánu, takže sme tam sedeli ako puci skoro dve hodiny, nakoniec (keď slnko zašlo za oblaky) voda len nejako smiešne zapŕskala. Nevydalo :D

Niektorým baktériám vyššie spomenuté "vône" a hlavne podivuhodné chemické zloženie tohto prostredia robí radosť. A ich radosť je aj našou radosťou, pretože ony prinášajú všetky tieto nádherné farby. Tu si pozrite Grand Prismatic Spring:

Koniec. Už skoro spím :) Šťastná, konečne v teplúčkej posteli - nie len v studenom stane naobliekaná do trinástich kusov oblečenia - voňajúc mydlom a nie sírou a dymom, pripravená na ďalší skvelý týždeň predo mnou. Boh je dobrý - je sa na čo tešiť!

Save the world

2014-06-16T06:19:36Z

Začíname v utorok. Pri vchode ma vítajú Susan a Hillarie v ružových tričkách s logom Scalable game design. Ružová bola jediná farba, na ktorej sa celý tím dokázal zhodnúť. Ani ja som tomu nemohla uveriť. Čakala som vzburu v mužských radoch, ale vzali to výzvu: „Ta ja si neoblečiem ružové tričko?“ No a povedzte chlapovi, že niečo nespraví... (Padre, to by ste si ružové tričko obliekli asi aj vy, či? :) „Značkové“ tričko zo mňa robí súčasť tímu, aj keď som len účastník. Aspoň si to myslím, pokiaľ nezisťujem, že som pri našom stole sama v ružovom tričku. Ostatní sa na mňa s dôverou obracajú s otázkami a ja im s úsmevom, ochotne a veľmi múdro sa tváriac odpovedám, že sa idem opýtať. Po pár minútach sa zhosťujem úlohy pomáhača a hneď vzápätí zisťujem, že vedľa sediaca pani má tiež ružové tričko, len si ho nešla obliecť. Keďže ja vyzerám ako natretá zvýrazňovačom, otázky pokračujú smerom na mňa. Žaba som naprogramovala už minulý týždeň - napokon úspešne, tak čo by som neporadila? A baví ma to. Programovanie je vlastne matematika! Som si istá, že týmto tvrdením, som väčšiu polovicu z vás presvedčila o tom, že programovanie je zábava :D Tak ešte aj pre tých pár jedincov, ktorí si to nemyslia: naozaj! Pokiaľ máte pocit, že nie som úplne OK, prosím, berte do úvahy informáciu z minulého blogu o páde na hlavu z kočíka. A môžete k tomu pripočítať aj stretnutie mojej hlavy s letiacou čižmou a zatvárajúcim sa kufrom auta. Moji rodičia sa naozaj snažili, aby zo mňa niečo bolo.

Manažérka projektu, Yasko, ma v strede inštitútu pozýva na hodinu Zumby. Teraz, cítiac pichanie v chrbte pri každom kýchnutí a prudšom pohybe, si neviem spomenúť, prečo som súhlasila. Spolu s nami idú ešte tri baby z inštitútu. Paráda: veľkosť trapasu rastie s počtom jeho pozorovateľov! A klesá s množstvom účastníkov. Tak len dúfam, že v tom nebudem sama. Výsledok neviem objektívne zhodnotiť, ale budem úprimná: dosť často sa im stávalo, že išli opačným smerom ako ja.

Pri stole mám dvoch ľudí z Mexika. Veľmi živo si spomínam na prvé týždne v USA, kedy sa mi zdalo, že ľudia naokolo hovoria rečou, ktorú som doteraz nepočula. Snažím sa im pomáhať, koľko sa dá a každé ráno sa tešíme, že sa vidíme. Dnes mi Nancy doniesla banán na raňajky. Zlatá! Ďalší dvaja sú Američania a sú tu len na pár dní. Chris a Michele pracujú na on-line vzdelávaní učiteľov a hneď sa pýtajú na učiteľov na Slovensku, chceli by spolupracovať. Podozrivo to zapadá do mojich záujmov. Začínam mať zvláštny pocit, že Niekto tieto stretnutia plánoval celú večnosť. Hm, možno je to len náhoda. Ráno mám nového suseda. Jeho rodičia pochádzajú zo Šarišského Jastrabia. Ale no tak! To čo je? Nemôžem napísať, že je to náhoda, lebo mamka mi povedala, že nemám používať rovnaké slová blízko pri sebe – ani náhodou.

Postupne prechádzame z programu, kde sa dajú vytvárať len 2D hry, do 3D. Áno, som z toho úplne šalená. A áno, fascinuje ma to ešte viac. Môžem si tam vytvoriť vlastný svet, postavy, povedať im čo robiť a čo nie. Tvorivosť, hravosť, riešenie problémov. Fred, jeden z prednášajúcich, pripomína, aby sme nezabudli uložiť, čo sme vytvorili: „Don´t forget to save your world!“ a dodáva: „This is the only case when you can save the world without dying.“ (v angličtine je rovnaké slovo pre zachrániť, spasiť a uložiť, takže to znie ako „Nezabudnite zachrániť svoj svet! Toto je jediný prípad, kedy môžete spasiť svet bez zomierania). Nečakala som, že práve tu a práve takto mi Otecko pripomenie, akí sme vzácni. Že stojíme presne toľko, koľko za nás On zaplatil. A že nás nezabudol zachrániť.

Ďakujem svojmu ockovi, cez ktorého mi Boh ukazuje, čo znamená, že je dobrým Otcom. Ocko, si najlepší na svete!!! Ešte raz všetko naj k včerajšiemu sviatku :*

Mať priateľov

2014-06-09T04:59:23Z

Ďalší týždeň strávený prevažne za počítačom. Kebyže mi nešibe už dávno, tak teraz by mi isto začalo. Ale o to sa už postarali moji drahí rodičia, keď ma ako malú nechali vypadnúť z kočiara rovno na hlavu. Kto z nich za to môže, netuším. Nevedia sa už hodnú chvíľu dohodnúť: „Ty si mal tú vaničku poriadne pripevniť ku kočíku!“ „Tys´ to měla skontrolovat, než jsi ji tam dala!“ Tak či tak dobre, aspoň sa ľudia nebudú diviť, keď sa vrátim domov, že čo tu so mnou v tej Amerike porobili. Už to môže byť len lepšie. Dúfam. Popri dopisovaní minimovky (...už chýba len kúsoček malilinkatý prťavý) som začala programovať. Vyštudovala som učiteľstvo matematiky a psychológie a teraz programujem. Kam som sa to dostala? Takto končia moje plány pracovať s ľuďmi? Raz darmo, plánovať je od slova plano. Tentokrát je to našťastie len naoko. Programujem v programe, ktorý sa využíva vo vyučovaní informatiky už aj na základných školách. Ďalší týždeň ma čaká letný inštitút pre učiteľov, tak aby som nebola úplne pribrzdená. Program je prispôsobený deťom, teda ide mi to celkom dobre. Najprv pracujem na úplne jednoduchej hre, kde sa žaba snaží preskákať cez cestu tak, aby ju nezrazilo auto, a potom prejsť po korytnačích pancieroch cez rieku tak, aby sa neutopila. Hra sa volá Frogger, viac adekvátny preklad je asi žabo, alebo žabó žabó (pozdravujem Peťa a Lenku, ale hlavne Peťa). Na prvý pokus žabó zastavuje celú premávku, kamióny vychádzajú von z hracieho plánu a korytnačky žaba zhadzujú do vody. Hovorím, ide mi to ako po masle! Už len doladiť detaily.

Keď už mám naozaj strach, že ma môj notebook zje, prichádza jedinečná ponuka pomáhať občas v kuchyni. Takže niečo zjem ja :) Eddie, naša kuchárka pôvodom z Filipín, má ruku po operácii a nemôže krájať a dvíhať ťažké predmety. (Zhodou okolností aj Ricky, ktorý je z Filipín, má ruku po operácii. Spadol z bicykla a podarilo sa mu zlomiť a vykĺbiť ľavé rameno. Au! Ťažký život majú tí Filipínci.) Tvrdá škola varenia doma v kuchyni konečne prináša výsledky. Eddie je úplne ohromená mojou schopnosťou nakrájať cibuľu. Po týždni už viem nakrájať aj ananás celkom obstojne, tak aby ho nebolo potrebné na trikrát obhryzovať. Melón taktiež krájam úplne profesionálne. Len občas úplnou náhodou nôž neposlúchne, a potom obetavo podojedám nepodarky. Aby im ľúto nebolo, že ich nikto nemá rád. Na to som špeciálne citlivá – aby všetci boli prijatí a nikto sa necítil vyčlenený (čítaš to, Dorotka? :P ).

Aby som sa cítila ľúbená ja, sa stará nadmieru dobre Pán Boh. Nedá sa nevšimnúť. Toľko živých dôkazov Jeho dobroty a lásky, že sa ani nedajú všetky vymenovať. Jedným z nich je, že sa moji priatelia a rodina delia so mnou o svoje radosti. To znamená, že nie som naozaj ďaleko, že sme si navzájom blízki. Viem, že Janka už má svadobné šaty, že v škole nejde tlačiareň a už zase ide (OK, to bol hromadný email, no pobavila som sa na tom), že sliepky zniesli štyri vajcia, ale sú to potvory, že Majka a Miška už dokončili písanie minimovky a čakajú ich obhajoby, že Šimonko už chodí, že Timejka sa na mňa pamätá, aj keď ešte pár mesiacov dozadu sa pri pohľade na mňa moja milovaná krstná dcéra rozplakala (úprimnosť nadovšetko...ale ja som vedela, čo robím, keď som jej darovala plyšového jednorožca), že Oliverko už je Božie dieťa, že Martinka aj Miška už majú prácu a Marienka je už Mgr. ... Ako dobre je mať priateľov! Ste pre mňa veľkým Božím darom. Všetci!!! Teším sa z vašich radostí a ste mi potešením, keď ma moja práca za počítačom nudí. Keď si musím silno pripomínať, že roľník, ktorý orie pole, chodí hore-dole, ťahá jednu brázdu vedľa druhej, každú rovnakú, ale výsledkom je pole pripravené prijať zrno a priniesť úrodu. Vtedy sa obzriem a vidím, ako vaša trpezlivosť a usilovnosť prináša ovocie a viem, že to isté čaká aj mňa. Boh je dobrý a Jeho požehnanie nebude meškať ani v mojom (ani v tvojom) živote. YES! Bože, len mi, prosím, daj trpezlivosť.... čím skôr, tým lepšie! :D

Ochti habibeti

2014-06-02T04:50:38Z

Sľubujem, toto bude posledná narodeninová blahoželačka. Týmto sa vyčerpávajú členovia našej rodiny majúci narodeniny, kým som tu. Milý Radik, si môj najlepší mladší brat! Spomenula som si, ako sme sa nosili po dome „na koni“, keď si bol deviatak. Z detskej do spálne som ťa preniesla skôr silou vôle než svalov. Teraz by ma už ale „zalamalo“ na čisto. Vyrástol si Veľmi Ti prajem, nech ešte viac rastieš na duchu. Nech si muž, ktorý sa nebude báť niesť na pleciach zodpovednosť za iných. Si super. Ľúbim ťa!

Návrat z New Yorku je náročný. Nepočítala som s dvojhodinovým meškaním, a tak som nikoho nepoprosila, aby za mňa zobral piatkové pratanie kuchyne. Na intrák prichádzam pred polnocou, ťahajúc za sebou kufor mierim rovno do kuchyne. Predstava, že uvidím svoju posteľ a hneď ju budem musieť opustiť, je príliš bolestná. Nie som si istá, či by som opätovné odlúčenie zvládla. Aj do vašej postele niekto namontoval magnet? V jedálni sedia Marcos a Mussad. Vítajú ma, pýtajú sa, ako bolo, ja sa chválim, ako bolo a idem k „svojim“ riadom. Chalani po chvíli končia debatu a Mussad prináša do kuchyne ešte zopár pohárov navyše. Rýchlym pohľadom zhodnotí situáciu a oznamuje mi: „To je príliš veľa, to nemôžeš sama upratať!“ Vyhŕňa si rukávy a púšťa sa do utierania riadov. Mussad je zo Saudskej Arábie a je moslim. Práve zbúral zopár mojich predsudkov. Je možné, že priemerný moslim by mi nepomohol. Je isté, že nie každý moslim, je priemerný.

Ďalšie dva týždne v škole sa ani nepohnem od minimovky. Vyzerá to sľubne. Už sa mi veľmi nechce, ale našťastie už ani veľa nechýba. Aspoň si to vsugerúvam. Som veľmi rada, že téma, o ktorej píšem, ma baví. Formatívne hodnotenie – hodnotenie pre učenie – sa zdá byť veľmi dôležité pre kvalitné vyučovanie matematiky, ale na druhej strane veľmi náročné pre učiteľa, prinajmenšom zo začiatku. Mám rada výzvy. Plánujem si to teda vyskúšať najprv sama na sebe a na svojich cvičeniach v ďalších semestroch. Ha Ha Ha – študenti, tešte sa!

Na ďalší pondelok je tu Memorial Day. Spomínajú na vojakov americkej armády, ktorí zahynuli vo vojne. V mysli sa mi vynára Arlingtonský cintorín vo Washingtone, kde sú pomníky na pamiatku týchto ľudí. Veľa pomníkov. Veľa príbehov ukončených uprostred vety.

V Boulderi sa v tento deň beží polmaratón. Tina, jej profesor z Nemecka, jeho manželka a ja sa do neho nezapájame z pochopiteľných príčin: Ideme na túru. ... Cieľ našej cesty je Bear Peak. Nadmorská výška 2578 m n.n. Pre porovnanie, Gerlach je 2654 m n.m. Ale zas až tak veľmi sme sa nenadreli – veď ma poznáte. Cestou hore do strmého kopca sa nám oproti idúci zdravia veselým: „Hello! How are you?“ Neviem, či môžem byť v odpovedi úprimná. Cestou dole sa už aj ja zdravím veselo a „Ako sa máš?“ mi vôbec nepríde ironické.

V sobotu ideme na fajný obed do Denveru. Brazílska reštaurácia, kde môžete zjesť koľko vládzete, znie fascinujúco. Naša skupinka je celkom pestrá: 4 x USA, 1 x Saudská Arábia, 1 x Nemecko, 1 x India, 1 x Francúzsko, 1 x Kolumbia, 1 x Rwanda, 1 x Filipíny a Španielsko, 1 x Slovensko a Morava. Na úvod si naberám na tanier kopec šalátu a raz neviem prísť na to, kam mám ísť hľadať mäso. Trochu nespokojná si sadám na miesto a hneď mi všetko docvakne. Mäso prichádza ku nám. Teda neprichádza, prinášajú ho čašníci – raz bravčové, raz kuracie, potom hovädzie. Ak si požiadate, kúsok vám odkroja. Jedno lepšie ako druhé. Je to blbé, ale najväčšiu radosť mám vtedy, keď okolo prechádza ananás. Och jej, za toto ma doma asi vydedia.

Hádam sa ma rodičom uľúti, keď napíšem, že posledné dva týždne boli emočne náročné. Skončil sa akademický rok a odišlo veľa ľudí z intráku. Vrátane Sahar. Odsťahovala sa v piatok a už dnes mi veľmi chýba jej „Ochti Habibeti!“ (sestrička miláčik) a všetky skomoleniny slovenských slov, ktoré sa mi podarilo naučiť ju. „Ď“ a „Ť“ jednoducho nevyslovila. „Ľjúbim čá“ bolo najviac po slovensky, ako sa dalo. Teším sa, že sme sa tu stretli. Teším sa, že sa stretneme asi o mesiac – nie je všetkým dňom koniec. A keď bude všetkým dňom koniec, to ešte len bude stretnutie s mojou Ochti habibeti! Yes!

New York...New York

2014-05-27T22:03:29Z

Ale ešte pred tým niečo naozaj naozaj úplne dôležité. Môj ocko mal včera narodeniny! (Vlastne tu je to ešte dnes.) Ocko, si najlepší ocko na svete, o tom nepochybujem ani na sekundu! Prajem Ti, veľa radosti z toho, ako veľmi Ťa Pán Boh ľúbi a nech ste si pre seba s mamkou stále väčším požehnaním a nech Ťa Miško s Radikom počúvajú. Ja Ťa počúvam, takže to už je OK ...

K čítaniu tohto blogu si, prosím, zapnite reproduktory a vo vedľajšom okne spusťte pesničku od Franka Sinatru https://www.youtube.com/watch?v=9KJQNMqVIug Atmoška by už bola, teraz sa môžeme spolu prejsť ulicami New Yorku, mesta ktoré nikdy nespí.

V Marylande sa lúčime so Sullivanovcami. Ešte stále sa teším z toho, akí sú úžasní. S otcom Martinom a otcom Jurajom sadáme do auta a ideme smer severovýchod... aspoň myslím, že je to severovýchod - na mape je to hore a doprava...aspoň myslím, že je to doprava. Po pár hodinách cesty a jednej veľmi milej návšteve, špeciálne pre moju radosť zastavujeme pri Atlantickom oceáne. Smejem sa, že za posledných pár mesiacov som tak blízko Slovensku nebola.

Ešte chvíľa v aute a je to tu! New Jersey!!! ... a z neho prvý pohľad na New York! Výhľad na Manhattan je poznačený 11. septembrom 2001. Na fotke je pamätník, na ktorom sú napísané mená všetkých obetí pochádzajúcich z New Jersey.

Celý Manhattan si poriadne popozeráme z paluby výletnej lode. Nechápem, ako na tomto poloostrovčeke dokáže žiť viac ľudí ako na celom Slovensku. Ako chápem, ale nechápem. Proste, nedá sa.

(Na fotke zľava (z tej strany, kde mám palec na pravej strane): Neviem, otec Juraj, ja, neviem, neviem, Leonardo di Caprio)

Na ďalšej fotke môžete vidieť, kde žijú ľudia, ktorí žijú v oblakoch. Teda nie stále, závisí od počasia. Sranda je, že keď je také počasie hocikde inde, tak je to oblačno, tu by to mohla byť teoreticky aj hmla...

Áno, existuje:

Tuto som hlboko zaujatá BMW - Brooklin, Manhattan a Williamsburg bridge. Mosty sú pre mňa rovnako fascinujúce ako lietadlá, prišla som na to už v San Franciscu na Golden Gate. Jednak je veľmi zaujímavé, že do kelu ako to môže fungovať a nespadnúť, ale aj myšlienka byť blízko k niekomu, kto je vpodstate veľmi ďaleko, ma veľmi priťahuje.

Okrem hodiny a trištvrte na lodi, chodíme po New Yorku pešo. Doprava je tu hrozná! Keby tí šoféri boli trošku viac ohľaduplní a pochopili nás chodcov, že sa tu len tak potulovať, nie je až také príjemné, ako si sedieť v aute a dávali nám viac prednosť, bolo by to super. Nevadí, prechádzame pomedzi mrakodrapy, Central Park, Madison Square Garden, Times Square ... Chvíľami nemôžem uveriť, že tu naozaj som. Najväčším prekvapením pre mňa je, koľko kostolov tu nachádzame. Ak sú odomknuté, tak na chvíľu zájdeme do vnútra. Sú nádherné. Je tam Ježiš, tak ako inak

Toto je kostol slovenskej farnosti v New Yorku - St.John Nepomucene. Byť kňazom na Manhattane, to už hej! Iba žeby nie. Otec Štefan a aj na začiatku spomenutý otec Martin slúžia Slovákom v USA už zopár rokov a z krátkeho pozorovania usudzujem, že to znie oveľa príjemnejšie, než to naozaj je. Obidvaja sú pre mňa veľkým veľkým povzbudením do mojej služby: Byť tam, kde treba priniesť Krista, priniesť Lásku, aj keby to malo byť na koniec sveta a aj keby to nemal kto poriadne oceniť.

Je piatok a čas ísť naspäť do Boulderu. Nastupujem do Shuttla, ktorý šoféruje chlapík z Portorika. Nie je práve najveselší, ale pri tunajšej dopravnej situácii sa mu ani nečudujem. Keby sa tí chodci netrepali cez každý prechod pre chodcov aj tri sekundy po zasvietení červenej a láskavo pochopili, že tí čo sedia v autách, sa z nich chcú dostať čo najskôr von, tak by to bolo oveľa lepšie ... Na letisko prichádzame s dostatočným predstihom. Na check-in-e sa dozvedám, že moje lietadlo má dvojhodnový odklad. Super, trpezlivosť nie je práve moja silná stránka. Vedľa sediacej pani sa pýtam, či nevie niečo o našom meškaní, SMSkuje manželovi a ten len potvrdzuje dve hodiny v New Yorku navyše. Veronika, pokoj, máš pred sebou celú večnosť, dve hodiny sú OK. Pani vedľa mňa je Američanka, ide navštíviť sestru do Denveru. Z druhej strany sedí chlapík z Ruska. Celkom výrečné, najmä keď sa téma rozhovoru obráti na ukrajinskú kartu. Cítim sa trochu stiesnene. Musím predýchavať a vysvetľujem svoje stanovisko. Ale nakoniec je to celkom milý rozhovor. Skončili sme pri rozdieloch medzi ruštinou a slovenčinou a po nastúpení do lietadla mi pán z Ruska pomohol vyložiť môj kufor do priestorov pre príručnú batožinu. Už sa naozaj teším na let, narozdiel od chalana sediaceho vedľa mňa. Má zavreté oči, zhlboká dýcha, a to ešte len rolujeme po dráhe. Keďže vonku prší a fúka vietor, dosť nás to trasie. Je mi ho ľúto, a tak prehĺtam všetky strašne, ale naozaj že strašne vtipné poznámky, ktoré mi napadajú. Letíme oproti zapadajúcemu Slnku. Na oblohe je naraz veľa nádherných odtieňov červenej, oranžovej a modrej, prelínajúcich sa tak pôsobivo, že mi to vyráža dych. Keď sa obzriem za nás, vidno na oblohe hviezdy. Na túto nádheru sa oplatilo počkať. Niet o čom, je dobré mať Otca, čo je Pánom času a večnosti!

Ďakujem všetkým, ktorí urobili tento týždeň vo Washingtone a New Yorku nádherným a plným radosti. Manželom Sullivanovcom a všetkým trom otcom - Jurajovi, Martinovi a Štefanovi. Ste empirickým dôkazom toho, že Boh je dobrý a starostlivý! :)

Washington D.C.

2014-05-19T05:30:56Z

Washington D.C.: Biely dom, prezident, ... a to by bolo asi tak všetko, čo som na začiatku týždňa vedela spontánne vymenovať v spojitosti s hlavným mestom USA. Zoznam sa značne predĺžil po takmer troch dňoch strávených križovaním tohto históriou nabitého mesta. Uznávam, že aj päťminútová prechádzka Rímom alebo dve hodinky v Levoči by boli viac historické, ale v porovnaní so zvyškom tejto krajiny, to históriou naozaj dýcha. Niekedy sa na tom zabávam, a potom ma dostihne nepríjemný pocit, že koľko z vlastnej histórie – na ktorú som tu taká hrdá – naozaj poznám. Exkurziu slovenskými dejinami si nechám za domácu úlohu, teraz vás pozývam pozrieť si so mnou Washington D.C.

Je pekný. Všetko je upravené pre turistov, ktorých je tu naozaj veľa. Stretávame húfy detí oblečené v krikľavých tričkách, aby sa ľahšie hľadali „zatúlanci“. Rozmýšľam, čo sa stane, keď sa stretne viacero tried oblečených do rovnakej farby. Nuž, Popoluška by sa zabavila. Z historických monumentov ma najviac oslovuje Lincoln Memorial. Abraham Lincoln bol 16. prezidentom USA. Obdobie, v ktorom vládol, pre neho nebolo žiadnou výhrou, každopádne – on bol výhrou pre celý národ. Vojna Sever proti Juhu, zrušenie otroctva, zachovanie jednoty všetkých štátov. Na to bola potrebná ohromná sila a odhodlanie (znázornené na soche rukou zovretou v päsť) a zároveň milosrdenstvo a súcit (na soche vyjadrené otvorenou rukou). Je pre mňa inšpiráciou. Jeden človek môže veľa – môže zmeniť svet. Lebo jeden kamienok spúšťa lavínu.

Zaujímavosťou Washingtonu sú múzeá. Je ich tu dosť veľa, sú obrovské a sú zadarmo. Dĺžka pobytu ma donútila urobiť jednoznačnú voľbu. Moja pred pár mesiacmi objavená láska k lietaniu to veľmi zjednodušila: Air and Space. Dá sa tam nájsť takmer všetko medzi bratmi Wrightovcami a Felixom Baumgartnerom. Ľudská túžba lietať je fascinujúca. C.S. Lewis povedal, že „keď objavujem v sebe túžbu, ktorú nijaká skúsenosť na tomto svete nemôže uspokojiť, najpravdepodobnejším vysvetlením je, že som bol stvorený pre iný svet.“ Rozmýšľam, či sa let lietadlom už počíta za splnenie tejto túžby... lebo celkom rada by som si zalietala aj len tak :)

Najkrajšou budovou, zo všetkých mnou navštívených, je Národná svätyňa Nepoškvrneného Počatia. Ale pokojne by sa mohla nazývať aj medzinárodná. Je v nej množstvo kaplniek, v ktorých je Mária zobrazená tradične pre rôzne národy. Indická, africká, čínska Panna Mária ma prekvapujú. Nikdy mi nenapadlo, ako je naša mamka ľúbená v týchto krajinách. Úplne nezaujato a nestranne tvrdím, že najkrajšia je kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Doma je doma.

Keď už hovorím o domove, tak aj tam som za tie tri dni stihla byť. Naozaj vážne. Teda do Novej Ľubovne to nebolo práve na skok, ale sú na svete takí ľudia, u ktorých ste doma, aj keď ich poznáte len pár hodín. Teta Anička pôvodom zo Slovenska a jej manžel Eugen z krásneho Marylandu sú presne takí. Poznajú ich mnohí slovenskí študenti študujúci vo Washingtone na tunajšej katolíckej univerzite. Medzi nimi aj otec Juraj, ktorý mi toto stretnutie sprostredkoval. Och, ako dobre! Ujo oslovuje tetu Anička dušička a už 46 rokov sa teší z toho, že sa našli. Aj ja sa teším, že sa našli. Ich spoločnosť a starostlivosť zaúčinkovali na moju homesickness rýchlejšie než Paralen na horúčku. Hovorím, ako doma...alebo presnejšie ako Doma! Raz chcem byť ako oni.

V stredu ráno nastupujeme do auta a šup šup smer New York. Ale na to si počkáte ešte týždeň :)

Bez konca

2014-05-12T04:00:31Z

Počas týždňa zhruba dopísané dve kapitoly budúcej minimovky. Dnes po ich prečítaní v lietadle usudzujem, že potrebujú prerobiť – popresúvať, podopĺňať, učesať a dať mašličku. Počas troch mesiacov budovanie mostov s ľuďmi, ktorí teraz odchádzajú alebo čoskoro odídu. Vrátane mojej ochti habibety Sahar. V lietadle som sa rozhodla, že keď odídu, tak mosty nezbúrame, ale predĺžime. Že moje srdce sa nezlomí, ale zväčší sa. Dúfam, že toto rozhodnutie bude účinnejšie ako to, že nebudem jesť po piatej, ... po šiestej, ... po siedmej ... a ak, tak iba niečo malé a zdravé. Koliesko klobásky, plátok syra a kúšťoček slaninky.

Všimli ste si? V lietadle :) Idem na ďalší výlet. Najvyšší čas. Už pred časom som zistila, že keď si dobre oddýchnem, tak urobím viac. Ráno musím vstať o štvrtej. Moje podvedomie je také milé, že sa ponúkne, nezažmúriť ani oka, aby ma ráno zobudilo. Naozaj, veľmi milé od neho. O štvrtej ráno počujem bubnovať dážď na strechu. Do prkna! Rýchlo sa obliekam, balím posledné veci a šupom na zastávku. Kosaaaaa. Má tu snežiť. Síce som sľúbila Tori, že už nebude, ale keďže idem na pár dní preč, nemôžem nič garantovať. Na letisku sa pripájam na wifi a volám mamke. Má sviatok tak ako všetky mamky. Moja mamka je super. Má ma rada, vie dobre variť, rada pomáha ľuďom, je múdra, stará sa o záhradu a nádherne píše. Teraz nemyslím rukopis. Keď sme boli menší, tak nám cez prázdniny nechala na stole lístok so zoznamom vecí, ktoré máme cez deň urobiť. Potom sme jej zavolali do roboty, aby nám povedala, čo je tam napísané. Ale má úžasnú štylistiku, gramatiku, poetiku. Moja mamka je úžasná. Cez Skype jej ukazujem nové botasky, čo vyvoláva usmievavé reakcie spolučakajúcich. Takmer celý let prespím, a teda som nadmieru spokojná so službami leteckej spoločnosti, ktorá ma dopravila do Washingtonu D.C.

A čo sa bude diať tu, to ešte netuším ani ja. Takže dnes len takto kratučko, bez naozajstného záveru, aby som zajtra zvládla nápor všetkých zázrakov a milostí. Och jej, to je ťažko, keď vás dakto tak ľúbi, že vám chce dávať darčeky každý deň v kuse. Idem sa na to pripraviť. Dobrú noc.

Inti madženuna

2014-05-05T05:20:55Z

„Inti madženuuna!“ je moja ďalšia zvládnutá veta v arabskom jazyku. Potrebovala som niečo, čím vyjadrím svoje sympatie k Sahar a „Si šalená!“ mi prišlo úplne najvýstižnejšie. Najväčšiu radosť z mojich pokrokov má Musad zo Saudskej Arábie. Sahar ma pre istotu naučila aj verziu pre pánov – „InT madženUn!“, ktorú mu hovorím namiesto pozdravu. Svoju radosť neskrýva, ak je teda správny môj predpoklad, že Arabi pokladajú vrtenie hlavou a jej vloženie do dlaní za špecifický prejav radosti. Iba žeby nie... Okrem rôznych fráz v rozličných jazykoch tu aj naozaj študujem. Teda hlavne tu študujem! – aj keď to z mojich blogov zrejme takto nevyzerá. Totiž napriek všetkej svojej snahe neviem nájsť spôsob, ako zábavne opísať hodiny strávené čítaním článkov o formatívnom hodnotení a vytváraním teórie, na ktorej postavím svoju dizertačnú prácu. Matematika, hodnotiace nástroje, spätná väzba, otázky na porozumenie: aj keď to môže znieť ako zoznam mučiacich nástrojov, sú to kľúčové slová, ktoré mi pochodujú hlavou sem a tam a snažia sa poskladať do nejakej prečítania hodnej formácie. Po už asi milióntom prečítanom článku a po ešte len dvadsiatej napísanej strane mám pocit, že kľúčové slová vypochodovali von a vymkli sa. Našťastie, tento pocit na mňa prichádza v piatok poobede, čo je úplne ideálny čas prestať rozmýšľať o škole.

Idem sa prejsť. Dvadsať minút pešo od intráku začína Chautauqua park. Vyberám si trasu, ktorú som už raz absolvovala so Scottom. Vtedy som nespravila veľa fotiek, lebo som nechala pamäťovú kartu v notebooku. Šikovná! Tentokrát nerobím veľa fotiek, lebo sa mi v polovici vybíja foťák. No comment! Ale nevadí. Myslím, že najkrajšie dojmy by sa nezmestili ani do fotky urobenej najlepším fotoaparátom. Aj keď neviem, ten môj je od Ježiška, takže možno má nejaké zázračné schopnosti, ktoré som zatiaľ neodhalila. Jarná príroda okolo mňa tancuje v pestrofarebných šatách. Žlté, ružové, fialové, biele, modré kvety a kvietky zasadené medzi rôznorodé odtiene zelenej vnímam aj s prižmúrenými očami. Cítim sa ako doma v kuchyni, keď uvarím bylinkový čaj – pre každého iný. Ale asi je to presne naopak. Najbližšie, keď si uvarím bylinkový čaj, privriem oči a vrátim sa sem. Je tu nádherne. Cieľ mojej cesty je v nadmorskej výške cca 1950 m n.m. Len tak pre zaujímavosť: Téryho chata je len o 65 metrov vyššie. No keďže začínam 1655 metrov nad morom, tak to zase až taký heroický výkon na piatok poobede nie je. Úplne hore si sadám do kresla s výhľadom na Boulder. Niekto tu zo zosunutých – inak zbytočných – kameňov vyskladal kreslá a gauče. Je tu ticho a pokoj. Zhlboka dýcham a zakazujem si akékoľvek rozmýšľanie. Len nádych, výdych a chvála Bohu za to, ako nás ľúbi. Naokolo nie sú takmer žiadni ľudia, čo ma pripravuje na nedeľu.

Moji kolegovia z kancelárie, Ryan a Raymond, ma pozvali na baseballový zápas. Sľúbili mi, že mi vysvetlia pravidlá. Po príjazde do Denveru sa mi snažia vtĺcť do hlavy základy: čierni sú zlí, fialoví sú dobrí. Ale keďže je nedeľa, tak možno že dobrí budú bieli. Ak to takto pôjde ďalej, neviem, neviem ako to zvládnem. Prichádzame na štadión. Je obrovský. Všade sa hemžia ľudia a ja obdivujem rodiny s deťmi, s akým pokojom to všetko zvládajú. Krátka obhliadka štadiónu, vďaka ktorej premeškáme slávnostný začiatok tradične sprevádzaným americkou hymnou. Vypočujeme si ju v rade na hotdogy a pitie, ktorý zrazu zázračne zamrzol, lebo všetci naokolo, vrátane obsluhy, majú pravú ruku na hrudi. A to sa potom zle čapuje kola. Ryan aj Raymond robia čo môžu, aby som začala aspoň matne chápať, čo sa na ihrisku deje. V skratke čo si pamätám: štruktúra hry je ako tenis ale nie až tak celkom. Útok a obrana je ako petang, ale nie až tak úplne. Ten čo odpáli loptičku musí bežať, ale nie ďaleko aby ho tá loptička (ktorú pred chvíľou odpálil) nepredbehla, lebo keď ho predbehne, tak je von a keď je von trikrát, teda von – vonkšie – najvonkšie, tak je v keli. Ale do kelu sa dá dostať asi tristo spôsobmi, zatiaľ čo k bodom len jedným – obehnúť štyri méty skôr, než je hráč von, vonkšie alebo najvonkšie. No jednoducho, po tomto zápase (ktorý mimochodom Rockies prehrali 5:1) som úplný expert a jediné čo teraz potrebujem, je poriadne sa najesť. Viete, baseball je veľmi náročný šport. Prichádzam na intrák, okamžite mierim k chladničke, kde je tanier s mojim menom a lakocinkami od Edi. Oprava: kde by mal byť tanier s mojim menom. Prechádzam štádiami prijatia umierania: Popretie (hľadám svoj tanier v ostatných chladničkách), Hnev (opis tohto štádia nie je vhodný pre zverejnenie), Vyjednávanie (veď sa chcem len najesť), Depresia (niekto ma tu nemá rád a naschvál mi zjedol moje jedlo), Zmierenie (možno mal väčší hlad než ja. Upozorňujem, že tu som sa prepracovala až po výrazne nezdravej večeri v blízkom fastfoode, ktorá eliminovala všetky moje negatívne pocity.) Páni, a to bolo len jedlo. Čo to bude, keď to bude naozaj?

Môj Janík

2014-04-28T05:25:23Z

Väčšinu môjho pracovného týždňa napĺňa čítanie a písanie. Cítim sa ako prváčka, ale pravda je, že to nie je pravda. Už som druháčka! – oficiálne po piatykrát. Ale tak či onak, intenzívne čítanie, písanie, hovorenie a počúvanie v anglickom jazyku mi za takmer tri mesiace výrazne zlepšili môj jazykový prejav. Minulý týždeň ma vychválili Susan s manželom, tento týždeň mi to povedala spolužiačka na hodine o hodnotení. Je to skvelý pocit! Som na seba hrdá a takmer sa vznášam, keď počujem slová chvály. Moje sebavedomie prudko rastie. Počas poobednej cesty do školy stretávam pri prírodovednom múzeu skupinku detí v rovnošatách. Asi školský výlet. Obchádzam múzeum a mierim do School of Education. Zastavuje ma detský hlások:

- Are you a college student? (Ty študuješ na výške?)

- Yes, I am. I´m the international student from Slovakia. (No, áno. Som zahraničný študent zo Slovenska)

Váha tejto informácie nakláňa detské hlávky mierne doprava. Ich prižmúrené oči dávajú jasne najavo hlboké zamyslenie, z ktorého sa napokon vykľuje ďalšia otázka:

- Do you speak English? (Hovoríš po anglicky?)

Tentokrát sa hlava mierne nakláňa mne a spolu s mierne zdvihnutým ľavým obočím zreteľne odpovedám:

- Yeeees, I doooo. (Áaaano, hovorím.)

V tvári vedľa stojaceho chlapčeka sa dá čítať nevýslovná radosť, ktorú napokon predsa len pretavuje do slov:

- And can you say something in English right now? (A mohla by si povedať niečo po anglicky hneď teraz?)

- ...???

Moje sebavedomie utrpelo ťažkú ujmu na zdraví. Večer plánujeme s Tinou, kolegom Ryanom a jeho priateľmi zájsť na pivko. Hádam to prebolí ;) Večer si rýchlo balím veci do kabelky, zbieham po schodoch do jedálne, kde ma už čaká Tina. Tina je z Nemecka, čo znamená, že keď sa dohodneme na stretnutí o 19:10, tak o 19:09 už je v jedálni a čaká ma. V priemere 6,2 minúty. Rozhodli sme sa ísť pešo. Zhruba polhodinová prechádzka. Ideme dole kopcom, čo je celkom fajn, keďže naspäť nás zrejme zavezie Ryan. Okolo jazdiace autobusy ma privádzajú k otázke, či už Tina skúsila miestnu dopravu. Keďže som jej pred časom detailne opísala všetky svoje trapasy z jazdy autobusmi, radšej sama nešla. Sľubujem jej, že niekedy sa pôjdeme previezť. Prechádzame posledné semafory a ja si už predstavujem, ako vojdeme do Írskeho pub-u, ukážem pas, ktorý svojím pôvodom vzbudí tradičný záujem (alebo to je mojou fotkou?), dajú mi pečiatku na ruku, že už môžem a ... Počkať. Ukážem pas? „Tina? Zabudla som pas na izbe. Potrebujem sa vrátiť.“ A týmto som chcela povedať, aká som dobrá kamarátka, lebo som Tine poskytla príležitosť na jazdu autobusom tam a naspäť. Len matne si spomínam na asi milión poznámok za zabudnuté veci a domáce úlohy v žiackej knižke od najmilšej prváckej pani učiteľky na celom svete. Tak viete, som len druháčka, až tak veľa sa toho asi nezmenilo. Čítanie a písanie...

Som rozhodnutá, že cez víkend sa od týchto činností odreagujem. Na to niet lepší spôsob, ako stráviť veľa času so Sahar. Je Arabka a je podarene šalená. Tvrdí síce, že to spôsobujem ja, že keď je pri mne, tak má potrebu robiť crazy veci, a že šalená som ja, že mi to vidí v očiach. Ale ja vôbec neviem o čom hovorí. V sobotu ráno ideme pomôcť s prípravou burita pre bezdomovcov, ale rozdávať ich už nejdeme, lebo Sahar je dohodnutá s priateľkou na spoločných raňajkách. Som pozvaná aj ja. Cynthia je žena, ktorá ako prvá povedala Sahar o Ježišovi. Som jej veľmi vďačná. Potom ideme do Arabic Church. Je tam viac ľudí z arabského sveta, ktorí sa stali kresťanmi. Po arabsky rozumiem iba šesť slov, z toho jedno je „ľa ľa ľa“ = „no no no“ = „Prosím ťa, nerob to, môžeš si ublížiť.“ Tak možno že viem iba päť slov. Nadšený prejav pastora pôvodom z Egypta počúvam čo najsústredenejšie. Fascinuje ma to. Moja prvá asociácia s týmto jazykom sú príspevky vo večerných správach týkajúce sa terorizmu. Teraz počujem, ako je po arabsky oslavovaný Boh. Napriek tomu že okrem Mária Magdaléna a Rabuni, nezachytím nič, som povzbudená. Večer je na pláne koncert, ale balím to predčasne. Cítim jak vybľutá rezanka a v noci sa majú diať veľké veci.

V Amerike v noci, ale doma je to dopoludnia. Neviem sa donútiť vstať o 2:00 z postele a ísť niekam na chodbu. Beriem si notebook k sebe dúfajúc, že moja spolubývajúca Sally nebude veľmi trpieť mojou túžbou byť teraz v Ríme. Ján XXIII. je môj obľúbenec. Je to môj Janík. 11. októbra 1962 otvoril Druhý vatikánsky koncil, ktorého výročie usilovne každoročne oslavujem. Kebyže sa narodím o pol hodiny skôr, tak by tie oslavy až také intenzívne neboli. (Ale aj pätnásť minút skôr by bolo kritické – už tak ocko došiel do nemocnice v pyžame...). Slávnosť je pekná. Jedna z prosieb je po arabsky, z čoho má Sahar na druhý deň radosť. Ku koncu som dojatá. Je to jedna z chvíľ, kedy cítim, že svätí v nebi sú nám bližšie, než sa zdá. Asi preto, lebo nebo je blízko – stačí urobiť krok.

Svätý Ján XXIII., oroduj za nás.
Svätý Ján Pavol II., oroduj za nás.

O víťazstve

2014-04-21T05:23:58Z

Mám veľmi veľmi veľmi rada Veľkú noc. Je to sviatok víťazov – tých, čo majú na čele napísané Jeho meno. „Nevábia k sebe pozornosť. Máte sklon si myslieť, že im preukazujete láskavosť, zatiaľ čo oni preukazujú láskavosť vám. Milujú vás viac než iní ľudia, ale potrebujú vás menej. ... Obvykle budú pôsobiť dojmom, že majú kopec času: budete sa diviť, kde ho berú. Keď spoznáte jedného, druhý sa vám už bude spoznávať ľahšie. A mám silné podozrenie (ako by som ja mohol niečo také vedieť?), že medzi sebou sa poznajú okamžite, neomylne, cez všetky hranice farby, pohlavia, triedy, veku, ba i vyznania. Stať sa svätým sa tak podobá vstupu do tajnej spoločnosti. Ak sa budeme držať pri zemi, musí to byť prinajmenšom celkom zábavné“ (C.S.Lewis). Toto nie je obyčajné výročie slávnej udalosti. Tento sviatok je o Ježišovi, ktorý zomrel, aby sme mohli žiť. ŽIŤ! Nie sa hrať donekonečna na piesku a stavať vzdušné zámky. Prišiel, aby nás oslobodil. „K čomu Ježiš oslobodil teba?“ je otázka kňaza zo sobotnej vigílie. Presne! No jednoducho, mám Veľkú noc naozaj rada. Radšej ako Vianoce. A keď sa silno zamyslím, tak dokonca radšej ako výročie začiatku druhého vatikánskeho koncilu. Vy to neoslavujete? No ... je pravda, že „zhodou okolností“ sú práve vtedy moje narodeniny, ale aj tak... :D

Tento rok bola Veľká noc o niečo iná. Prvou zvláštnosťou je, že v USA nemajú štátny sviatok ani na Veľký piatok ani vo Veľkonočný pondelok. Až teraz si uvedomujem, aká je to sila, keď všetci naokolo prežívajú veci podobne ako vy. Veľkopiatkové ticho všade naokolo. A hlavne, aká podpora je, keď sa všetci postia vtedy keď vy! Naša kuchárka Edi, nedbajúc na moje rozhodnutia, variť neprestala a už len pomyslenie na ňou pripravené lakocinky mi pridáva kilá na váhe. V piatok sedím na pracovnom stretnutí duchom neprítomná. Chvíľkami rozmýšľam nad naším Bundáškom, ktorý už nie je. Chvíľami nad tým, že mamka, ocko, Miško a Radik sú u babičky a ja nie som. Len krátky Skype s nimi, a potom si už len predstavujem, ako im je spolu dobre. Večer ideme s Tinou na obrady. Myšlienka, že takto by to malo skončiť, ma skľučuje. Prázdny bohostánok hovorí za všetko. Miništranti a kňazi odchádzajúc od oltára vyzerajúc ako naši hokejisti po prehratom zápase. Myslím, že Veľký piatok je jediný deň v roku, kedy kresťan môže byť smutný. Ale nie až tak veľmi! Lebo o pár hodín začína veľkonočná vigília. A to už je o niečom inom. Tentokrát idem so Sahar. Nie je katolíčka, ale moje nadšenie ju presvedčilo, aby išla so mnou. Počas obradov sa snažím vysvetliť jej čo najviac. Spomínam si na každoročne čítané komentáre a v duchu, a teraz aj takto verejne, ďakujem Janovi F. za jeho službu čítača komentárov :). Svieca, tma-svetlo, voda, kadidlo, čítania od stvorenia sveta až po „Nebojte sa! Choďte, oznámte mojim bratom, aby šli do Galiley; tam ma uvidia.“ Vyhrali sme!!! Prázdny hrob pôsobí oveľa optimistickejšie než prázdny bohostánok! Už nám nič nebráni byť tými, kým sme: svätými a úžasnými Božími deťmi!

Príkladom, že sa to dá, je pre mňa Susan. Je moja kolegyňa, doktorandka na School of Education. Mávame spolu pondelkové hodiny o výskume aj piatkové pracovné stretnutia. Je veľmi šikovná a má mnoho užitočných praktických nápadov, s ktorými sa vždy podelí. V pondelok cez seminár na mňa začína liezť depka, že nebudem doma s rodinou. Ešte aj utieranie prachu, vysávanie, pečenie a zbieranie smradľavých ponožiek, resp. hľadanie ich majiteľov, mi zrazu prišli ako neoddeliteľná súčasť sviatkov. Strelná modlitba. O minútu sa ma Susan pýta, čo robím na Veľkú noc, že ak chcem, môžem prísť na obed k ním. Tak toto bolo rýchle! Akoby som to mala napísané na čele. Je to jasné: Medzi Ježiš a Homesick (túžiaci po domove) je riadny rozdiel - ešte to potrvá, kým to prepíšem. V nedeľu po omši mierim autobusom do Broomfieldu. Susan a jej manžel po mňa prichádzajú na zastávku. Majú štyri úžasné deti, ktoré ma okamžite zapájajú do hry. Každý hráč si ťahá rôzne kartičky s úlohami: „Za 30 sekúnd vymenuj mená šiestich amerických prezidentov.“ „Za 30 sekúnd napíš tri slová, ktoré obsahujú písmena W,Y,N,D.“ „Pretláčaj sa s hráčom po tvojej pravej ruke. Kto vyhrá, posunie sa o dve políčka dopredu.“ ... Nemám šancu! Nič, väčšinou ani pípnutie. Fascinuje ma, koľko spôsobov našli Susanine deti a ich priatelia, aby donútili moju figúrku k pohybu. Keď má už Susan všetko pripravené, ideme obedovať. Mňam. Toto je zadosťučinenie po piatku. Po obede nás vyháňa na prechádzku. Vonku je príjemne teplo, slnko len sem tam prekryje nejaký obláčik. Po návrate nám Susan oznamuje, že len tesne tesne sme sa minuli s veľkonočným zajačikom. Som trošku sklamaná, mala som na neho nejaké otázky. Viete, ešte som ho nestretla. Každopádne je milý. Nechal nám vedierka plné sladkostí a poskrýval po dome vajíčka, v ktorých sú ukryté peniažky. Hľadám, ale ani toto nepatrí medzi moje silné stránky. Mali by sme derivovať! To by som mala šancu ukázať, čo vo mne je! Zase mi pomáha jedna zo Susaniných dcér. Je to milé. Myslím, že to je proste niečo, čo robia spolu ako rodina, a preto ich to baví. Ešte chvíľu s nimi posedím a už je čas vrátiť sa do Boulderu. V aute ďakujem Susan a jej manželovi za pozvanie a za starostlivosť, za darčeky, ktoré som dostala, aj keď nie som ich dieťa. „Čo? Bola si v našom dome, to znamená, že si naše dieťa!“ „Nevábia k sebe pozornosť. Máte sklon si myslieť, že im preukazujete láskavosť, zatiaľ čo oni preukazujú láskavosť vám. Milujú vás viac než iní ľudia, ale potrebujú vás menej. ... Obvykle budú pôsobiť dojmom, že majú kopec času: budete sa diviť, kde ho berú. Keď spoznáte jedného, druhý sa vám už bude spoznávať ľahšie. ...“

Medzi národmi

2014-04-15T19:46:31Z

Je 18:00, čas na večeru. Do jedálne sa pomaly zbierajú ľudia zo všetkých izieb a z celého sveta. Okrem Antarktídy a Austrálie sú tu zastúpené všetky kontinenty. To prvé je celkom pochopiteľné a na to druhé len práve nemám šťastie. Sadám si k najväčšiemu stolu v prostriedku miestnosti. Vedľa mňa sedí Ricky z Filipín s koreňmi v Španielsku, potom Marcos z Brazílie, Sean a Tori rodení Američania a na koniec Nemka Tina, ktorá sedí vedľa mňa z druhej strany okrúhleho stola. Pri takejto zostave sa núkajú rôzne multilingvistické debaty. Pekné slovenské Rrrr a ešte krajší východniarsky prízvuk ma predurčujú na úspechy v portugalských a španielskych vetách. Tento týždeň mi Marcos s Rickym vysvetľovali, ako povedať veľmi dôležité slovné spojenie: šalený na hlavu = loko de/da kaBEza/kaBEsa. De alebo da a s alebo z podľa toho, či to kričíte na Španielov alebo Portugalcov. Ricky mi povedal, že jedných od druhých rozlíšite ľahko – Španieli sú tí krajší. Čo ja viem ... keď som bola mladšia, tak som fandila Portugalcom, lebo Luis Figo Ďalšou obľúbenou aktivitou je preklad jednej anglickej vety do vlastnej reči. Napríklad Ricky má neskutočný záujem o nemecký jazyk: „Hey, Tina, say this in German language! Hi dudes! What´s up?“ Na mieste Tiny, po ňom šmarím Sirachu.

Mojou obľúbenkyňou je Sahar zo Saudskej Arábie. V utorok ide svedčiť ženám v Stonecroft Ministry o tom, ako našla Ježiša. Berie ma so sebou. Som celkom zvedavá, čo to bude. Prichádzame do veľkej spoločenskej miestnosti, kde sú pri stoloch pousádzané ženy tak od štyridsiatky vyššie. Sú pre mňa veľkým svedectvom, že život v spoločenstve nemá skončiť, keď má človek vlastnú rodinu, veľké deti a je zabehnutý v práci alebo už na dôchodku. Dúfam, že na to nikdy nezabudnem. Po obede a krátkom hudobnom programe je na rade Sahar. So zatajeným dychom počúvam jej takmer neuveriteľné svedectvo. Vyrastala v moslimskej krajine, ale jej otec to nebral nejako super vážne. Islam preto na ňu nemal až taký veľký vplyv. Všetko sa zmenilo otcovou smrťou. Presťahovali sa k starému otcovi, ktorý ju ako ženu podrobil prísnej výchove, kde o slobode nemohla byť ani reč. Verili by ste, že môže nájsť Ježiša? Nie iba teoreticky verili, ale naozaj verili. Napríklad keď stretnete moslimskú rodinu kdesi na ulici, alebo keď počujete štatistiky o rozmachu islamu v západnej Európe. Veríte, že práve im sa Boh chce zjaviť ako milujúci otec? Mne to až doteraz nedochádzalo – teda len tak teoreticky. A čo je na tom najúžasnejšie, je veľa moslimov, ktorí objavujú že Ježiš je Pán. Sahar je súčasťou služby, ktorá na tom intenzívne pracuje.

Aby toho medzinárodného nebolo málo, v sobotu ideme na medzinárodný festival. Ešte pred tým však máme s Tinou prvú a poslednú šancu vidieť naživo zápas amerického futbalu. Teraz nie je sezóna, ale tunajší tým zahrá sám proti sebe pre radosť fanúšikov a predajcov pizze a hot dogov. Američania to volajú len futbal, ale ešte ani jeden z nich mi nevedel rozumne zdôvodniť prečo, keď takmer po celý čas držia loptu v rukách a kopnú do nej naozaj len výnimočne. Zápas je celkom zábavný, Američan Dylan mi usilovne vysvetľuje pravidlá a ono to začína dávať aký taký zmysel. Poobede už ideme na spomenutý festival. Hneď po vstupe registrujem slovenskú vlajku. Celá naša skupinka, chtiac-nechtiac, musí ísť za mnou, lebo láska k vlasti je nezastaviteľná. Prichádzam k stolu a takmer kričím: „Čaute!“ „No nazdár,“ ozve sa po česky chalan oblečený do trička s českým znakom. Na stole sú dva nadpisy: Slovakia a Czech republic. No ako inak – my sme sa vlastne nikdy naozaj nerozdelili. (Fotka k blogu je z tohto festivalu. Naľavo je Česko, napravo Slovensko a uprostred Česko-Slovensko). Dohodnem sa s nimi, že pôjdem pozrieť ostatné národy, a potom sa vrátim. Každá krajina, ktorá prejavila záujem, ponúka vlastnú špecialitu. Dodali recept a Univerzita sa postarala o zvyšok. Niektoré jedlá sú sladké, iné slané. Náš guláš je bez debaty najlepší. Síce ho nemôžu jesť moslimovia ani hinduisti, ale to mu na chuti neuberá. Pomáham pri jeho rozdávaní a vysvetľujem ľuďom, že je to druh mäsovej polievky (no ...lebo to po pravde bola skôr gulášová polievka, než guláš) typický pre krajiny v strednej Európe. Jeden chlapík sa ma pýta, či k tomu nemáme khnedliky. Ale hneď sme sa zhodli, že na to by sme tu potrebovali mať babičku. Ďalší chlapík ma s neskrývaným záujmom počúva a na záver môjho vyčerpávajúceho monológu zahlási: „No keď je to také chutné ako tvoj prízvuk, tak potom to bude úplne úžasné!“ Normálne sa tu uzdravím zo zranení z neprijatia zaťahovania :D :D D

V nedeľu večer ideme s Tinou na sv. omšu. Kostol je neďaleko, ale keďže počasie dnes vyzerá skôr na posledný týždeň adventu než pôstu, tak nám cesta trvá o čosi dlhšie. Som zvedavá, ako budú vyzerať pašie po anglicky. Majú veľmi dobrý zbor, tak čakám niečo naozaj fenomenálne. Pašie sú čítané. Trošku ma to zamrzí, ale tak nevadí. Veď podstata ostáva. Čítajú ich kňaz a dvaja laici. Text sledujem v knihe, aby mi to celé neušlo. Zrazu sa blížime k pasáži zvýraznenej tučným písmom. Nedáva mi to zmysel, ale hneď pochopím. Tieto časti číta všetok ľud v kostole. Ja som tá, kto si vyberá „Barabáša!“, kto kričí: „Ukrižovať ho!“, kto pokúša: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Mrazí ma. Pane, kde by som bola, keby som žila v tej dobe? Bola by som naozaj schopná predrať sa pomedzi ľudí a utrieť Ti tvár? Alebo postaviť sa medzi Teba a vojakov a schytať aspoň jeden úder biča za Teba? A vôbec, prečo sa pýtam, kde by som bola? Kde som? Kde som keď niekomu treba prejaviť lásku? Kde som, keď moji študenti zápasia s rovnicami a ja strácam trpezlivosť, keď niekomu treba pomôcť a ja utekám riešiť dôležité veci, keď niekoho ohovárajú a ja sa pridám alebo mlčím? Chcem byť s Tebou, Ježiš. Zachráň ma.

Zachránil ich med

2014-04-13T19:08:38Z

Bolo to malé deväťročné americké dievča. Prečítala si komiksový príbeh o ľuďoch, ktorí pašovali Biblie do Východného Nemecka. Vedela, že to je niečo, čo ju Boh volá urobiť. O jedenásť rokov neskôr, keď mala dvadsať, išla počas augusta do Viedne. Na prvý pohľad to bol letný tábor, ale na druhý pohľad – keď bolo všetko pokryté nocou – to bola misia. Boli rozhodnutí ísť do blízkych krajín ako Slovinsko, Juhoslávia, Poľsko, Rumunsko a Slovensko a priniesť nám Božie Slovo. Chceli ísť toľkokrát, koľko sa bude dať a priniesť toľko Biblií, koľko bude možné. Prechod hranicami s Bibliami bol vždy dobrodružný. Snažili sa byť vždy čestní a neklamať. Ak sa ich pýtali kam idú, vraveli, že navštíviť Georga. To bola pravda. George bolo meno kňaza, ktorý sa im takto predstavil a pomáhal im s touto misiou. Ich úloha bola jednoduchá: preniesť Biblie cez hranice, nechať ich v určenom byte pre ďalšieho človeka, ktorý ich posunul ďalej. Jednoduchá ale nie ľahká. Raz boli v Rumunsku a v aute mali tašky plné Biblií. Zrazu si uvedomili, že jedna z tašiek ostala u kohosi, kto im dal med. Nebolo možné sa vrátiť späť. Vedeli, že táto osoba je v reálnom nebezpečenstve. Blížili sa k hraniciam, kde v ten deň boli intenzívne kontroly. S Bibliou sa zaobchádzalo ako s nebezpečnou zbraňou – možno preto, že ňou je. Colník začal prehľadávať auto, vytiahol tašku s Bibliami, ktorá bola celá pokrytá medom. Fľaša, ktorú dostali, sa im cestou rozbila. Znechutený colník tašku položil naspäť a prikázal im odísť. O ďalších dvadsať rokov sa jej podarilo stretnúť s osobou, u ktorej nechali Biblie. Tá ich posúvala ďalej spolu s medom. Policajti sa to dozvedeli a urobili raziu. Prehľadali všetko, okrem tašky, kde boli Biblie.

Stretli sme sa na Konferencii v Bethel Church s názvom Believability tri týždne dozadu. Sedela priamo za nami. Keď sa dozvedela, že sme zo Slovenska, bola nadšená. Je pre ňu veľmi špeciálne, stretnúť ľudí z našej krajiny. Povedala nám svoj príbeh a my sme ostali v úžase. Nemáme ani najmenšiu potuchu, na koho ramenách stojíme. Azda poznáme pár mien z histórie, ale o mnohých sme ani nepočuli. Všetci tí ľudia, ktorí sa kvôli nám obetovali, riskovali, modlili. Bohu vďaka za nich! Veď kto vie, možno verím aj vďaka odvahe tejto Američanky, alebo tichým, pravidelným modlitbám svojich staručkých susediek. Navyše vôbec nemáme odhad, ako naše prítomne skutky môžu ovplyvniť budúcnosť. Tak ako táto žena len verila, že to čo robí, pomôže nájsť Ježiša ľuďom v neslobodných komunistických krajinách. Môžeme si byť istí, že Boh to vie a nenecháva nás robiť veci len tak. Počúvať a poslúchať Ho je tá jednoduchšia (i keď zrejme nie ľahšia) cesta.

S láskou venované ľuďom, ktorí mi ukázali, že život s Bohom a pre Neho je úžasný.

Božie amen

2014-04-15T20:09:08Z

Dnešok (mám na mysli 6.4.) je výnimočný deň. Včera mal narodeniny môj úplne fantastický, neskutočne tvorivý, absolútne úžasný starší brat Miško a zajtra má narodeniny môj super šalený, veľmi odvážny a extrémne zábavný bráško Peťo. Chalani, mám vás rada! Prajem Vám, nech ste svätí – vždy a všade výnimoční! :) Toľko na úvod :)

Tento týždeň v škole je riadne nabitý. Po jarných prázdninách sa cítim ako po jarných prázdninách. Inými slovami, týždeň v Kalifornii by som si pokojne zopakovala. Do Denveru prilietam pred obedom. Hladná nie som, Rasťa ma ako dobrá mamka poriadne nabalila. Keď si spomeniem na jej doma upečené rožky, až mi clivo. Aby som stihla hodinu v škole o jednej, musí ma z letiska vyzdvihnúť Heidy. Ako dobre, keď sú ľudia dobrí. Prichádzame do Boulderu a ja bežím rovno do školy. Snažím sa vnímať, čo kolegovia hovoria, ale mám pocit, že hovoria akousi cudzou rečou. Týždeň so Slovákmi má svoje následky, ktoré sa hneď v priebehu pondelka vytrácajú. Našťastie. Najzaujímavejšia časť týždňa v škole prichádza v stredu, kedy sa stretávame pri vytváraní pozorovacej schémy. Fascinuje ma to. Najviac skúsenosť s úžasnou tímovou prácou, kde každý vie, čo má robiť a dokonca to aj spraví. David púšťa krátke video a my si máme robiť poznámky. Ja netuším, čo mám písať. Niežeby som tam nevidela nič zaujímavé, skôr mám pocit, že sa tam toho deje tak veľa. A nebola som sama, toto dvojminútové video sme diskutovali asi trištvrte hodiny. Je pekné vidieť, ako sa rôzni ľudia rôzne pozerajú aj na malé detaily. A že to vôbec nie je na škodu, skôr naopak.

Ťažký začiatok poprázdninového týždňa ma núti k tomu, aby som sa konečne rozhýbala. Doslova. Potrebujem sa ísť poprechádzať. Boulder je mesto plné krásnych domčekov so zeleňou na každom kroku a zobúdzajúca sa príroda je mimoriadne príťažlivá. Všade rozkvitajú fialky, pučia stromy, vyspevujú vtáčiky. Za cieľ prechádzky si vyberám Jay street. Keď som sa bola pred časom prejsť s Tinou z Nemecka, nejako sme na ňu narazili. Vtedy mi bolo ľúto, že pri sebe nemám foťák, aby som zdokumentovala fakt, že po jednom kamarátovi zo Slovenska tu dokonca pomenovali ulicu. Pozerám si trasu na nete. Mala by som tam byť tak za pol hoďky. Zdá sa mi, že by to nenašiel iba úplný blbec. Po hodine chodenia v kruhu svoj názor radikálne prehodnocujem. Nedokázala som nájsť ani College Ave, čo je fakt veľká ulica blízko Jay street. Zahanbene, rezignujúc sa otáčam a kráčam naspäť. Nado mnou sa zrazu objavuje, sťa čo by hviezda nad Betlehemom, nadpis College Ave. Ja to nájdem! Rýchlo kráčam cez ulicu a míňam pri tom jednu odbočku, ktorá ma pred tým dokonale zmiatla. Koza jedna! Už to nemôže byť ďaleko, vravím si. Na nohách ma drží moja vrodená tvrdohlavosť, ktorá ma vlastne donútila chodiť tu hore-dole ako bludná ovca. Zrazu sa predo mnou čosi hýbe. No tak buď je to úplne že prežratá veverička, alebo potom neviem. Pomaly sa približujem a ostrým zrak. Jéj! Medvedík čistotný! No tak zato sa tu mocem celý čas! Pozeráme na seba a rozmýšľame, čo ďalej. On by bol najradšej, kebyže sa otočím a odídem. Ja by som bola najradšej, kebyže vylezie na chodník a urobíme si spolu nejaké selfies. Urobili sme kompromis. Ja som išla bližšie k nemu a on vliezol do kanála. Zrýchľujem krok a konečne nachádzam tabuľku Jay street. Medzičasom sa zotmelo. Kvalitu fotiek nebudem radšej ani komentovať.

Tento piatok je prvý piatok v mesiaci, čo znamená výlet do Denveru. Vyparádim sa, lebo to nebude len tak hocijaký výlet. Sadám si do auta, trošku nervózna. „Ale veď už ho poznáš!“ vravím si. Prichádzame k maličkej budove, k sídlu organizácie Christ in the City. Spolu s ďalšími študentmi ideme mať rande s Ježišom v uliciach hlavného mesta Colorada. Minule som skôr počúvala, teraz už som sa osmelila aj niečo povedať. A oplatilo sa: Keď som dvom bezdomovcom povedala, že som zo Slovenska, začali mi intenzívne vysvetľovať, kde je československá krčma. Zlatí, asi mi chceli priblížiť domov :) Potom sa rozprávame s ďalším chlapíkom. Je poobliekaný do maskáčovo zeleného oblečenia príliš širokého na jeho postavu, okuliare má v strede nahrubo zlepené lepiacou páskou. Na otázku odkiaľ je, odpovedá, že zo všadiaľ. Od detstva žije v útulkoch a videl už takmer všetky štáty USA. Včera aj s priateľkou prišli o všetok majetok – teplé deky, karimatky, fotky jeho detí a jeho umelecké pokusy. Adam, jeden z misionárov, mu sľubuje, že o deviatej im prinesú spacie vaky. Poteší ho to, ale zjavne sa niektoré veci nahradiť nedajú. O chvíľku sa k nám pridáva aj jeho priateľka, ktorá sa doteraz rozprávala s našimi priateľmi. Hovorí nám, že sa celý deň modlila, aby sa to nejako vyriešilo, aby mali aspoň niečo, čo ich v noci udrží v teple. My sme Božie Amen na jej modlitby.

PS:
Presne pred 20 rokmi bolo v malom africkom štáte Rwanda v priebehu 100 dni usmrtených vyše 800 000 ľudí. Išlo o genocídu na základe etnika. Jeden z chalanov, ktorí bývajú na tom internáte ako ja, je Rwanďan. Včera nám povedal, že má šťastie, že to prežil – nemuselo to tak byť. Povedali sme mu, že my máme šťastie, že prežil, je úplne úžasný. Potom mi prišlo ľúto, že koľkí ľudia z môjho okolia nemali to šťastie prežiť "genocídu" na základe veku – 12 týždňov od počatia.

Nebečko

2014-03-31T14:19:27Z

Och, tak takéto jarné prázdniny som si nepredstavovala. Raz za život idem do Kalifornie, kde je už od novembra stále slnečno a ono tu prší! Cítim sa ako miracle maker! Takmer každý rok sa v Rumunsku na misiách modlíme za dážď a prišlo to! V marci a v Kalifornii. Posledná veta ma núti pripustiť aj možnosť, že to so mnou nemá nič spoločné. Radosť záhradkárov a polo-vyschnuté Shasta Lake ma v tom utvrdzujú. Ale všetko ostatné vyzerá naplánované, takmer ako od večnosti pripravené.

V nedeľu večer sa motkám po denverskom letisku, ktoré už vyzerá o čosi menšie, než keď som tam prišla po prvýkrát. Rýchlo prechádzam check-in, kontrolu, zisťujem, kde budem nastupovať do lietadla. Ešte mám dosť času, tak pozerám obchodíky. Našla som jeden s dokonalými náušničkami. Krásne, super, motýlikove. Od šťastia skoro vrtím chvostíkom. Vyberám zopár párov a idem ich zaplatiť. Predavač je milý ako takmer každý predavač, ktorého som tu stretla. Teší sa so mnou z môjho objavu a oceňuje ho na-nepamätám-si-koľko dolárov. Cena svieti na malom displeji na stole, na ktorý mi predavač ukázal. Prikladám naň svoju kreditku a bezkontaktne platím. Milý predavač sa na mňa milo smeje. Začínam mať nepríjemný pocit, že som nič nepočula pípnuť a mala by som ... a ten smiech. Hmmmm. „Nie, nie, to sa nám len odlomilo z pokladne,“ hovorí ešte stále milo milý predavač a demonštruje, ako by to malo vyzerať. Ta, sorry :) Nastupujem do lietadla tešiac sa, lebo lietanie je úžasné. Povinná jazda bezpečnostných pravidiel, zapnutie pásov, odlepenie sa od zeme a nejaké čudné trasenie. Zrejme silno fučí vietor a lietadlo s ním bojuje zo všetkých síl. Pozerám sa z okienka a vidím ako sa celé krídlo ohýba a trasie. Obzerám sa po okolí a všetci ľudia sa tvária, že je to OK. Navyše, vidím ďalšie lietadlá, ako vzlietajú a pristávajú a žiadne nepadá. Tak je to asi fakt v poriadku. Keď mi to trasenie chce ešte nahnať strach, tak len privriem oči a predstavím si, že idem autom po našich cestách. To je tak na rovnako. Hneď sa cítim bezpečnejšie.

Po prestupe v San Franciscu prilietam do Reddingu, malého mestečka v severnej Kalifornii. Na letisko po mňa prichádzajú Martin a Veronička. Patria medzi tých ľudí, ktorí z domu vedia urobiť domov zrejme pre kohokoľvek. Rozprávame sa do neskorého večera a ráno to mierne ľutujeme, lebo treba vstať a ísť na konferenciu. Mne sa nechce, ja mám prázdniny! No nič, vcelku šťastlivo tento ranný boj zvládam a idem na raňajky. Zdravé raňajky. Z taniera na mňa pozerá podivne vyzerajúca ovsená kaša s ovocím. Keď mi niekto povie, že jedlo je zdravé, vždy začnem byť veľmi opatrná. Martin mi hovorí, že vo filme Matrix, tú kašu opísali, že „nie je to nič moc, ale je v tom všetko, čo tvoje telo potrebuje“. Žeby ma to práve zmotivovalo... Tak to teda skúšam a v hlave počujem ozvenu babičkinho hlasu z detstva: „U Hubeňákú se jí všechno!“, pridáva sa ešte záblesk babičkinej „vařéky“ gigantických rozmerov zavesenej v špajze. Na druhé a tretie ráno si tú kašu pýtam, napriek lukratívnej ponuke dať si praženičku. Zázrak! A nebol jediný v Reddinug, ale chystám pre vás čosi špeciálne, kde sa dozviete viac... len trpezlivo! Teraz sa posunieme do San Jose.

Cestujem tam autobusom a vlakom. Najprv to vyzeralo ako tá horšia možnosť oproti lietadlu, ale nie je tomu tak. Cestou obdivujem nádhernú, pestrú kalifornskú prírodu. Farebné kvety, rôzne druhy stromov, kopce i more. Cítim sa ako na prázdninách. Moment, ja som na prázdninách! Na stanicu po mňa prichádza Martin. S ním a s jeho manželkou Rasťou sme sa stretli raz u nás doma. Pred tým a odvtedy to bolo skôr internetové kamarátstvo. Ich deti Justínku a Mojmíra som doteraz ani nestretla. Po piatich minútach u nich doma sa cítim ako u nás doma. Zjavne je to tiež svätá rodinka, ktorá robí zo svojho domova domov pre všetkých „okoloidúcich“. Začínam rozumieť tomu, ako môže byť nebo domovom každého človeka. Martin a Rasťa ma berú kade-tade po výletoch. Hneď prvý je misia v Carmeli. Je to jedno z miest, ktoré kedysi dávno založili španielski kolonisti – prekvapivo historické. Odtiaľ sa ideme do Monterey, krásneho prístavného mesta. Po ceste ešte stojíme na pláži. Zrejme si Martin všimol moju tvár nacapenú na okienku auta. Krása Tichého oceána ma unáša. Prechádzame sa po pláži, píšem odkazy do piesku a Martin ma pri tom fotí, zozadu počujem prichádzajúcu vlnu, spredu počujem Martinove „Poď! Poď! Rýchlo!“, v topánkach cítim chladnú tichooceánsku vodu. No proste nádhera. Ešte trošku polozíme po skalách a ja zrazu prichádzam na to, že nemám mobil. Utešujem sa tým, že isto je v aute, ale tak je to iba beznádejný sebaklam. Spomienka na Česko: Do Prčíc! Tak ešte jedna prechádzka po pláži, návrat do Misie a nič. Skúšame volať, ale nikto nedvíha. V duchu sa lúčim so svojou nedávno kúpenou SIM kartou a utešujem sa, že kontakty mám v notebooku. Prichádzame do Monterey a už sme riadne hladní. Martin si berie veci a na telefóne ma zmeškaný hovor. Odo mňa. Volá mi naspäť a s najmilšou slečnou na celom svete dohodne, kam telefón ukryje. Ešte sa prejdeme a najeme v meste (tá polievka, ktorú tu majú ako špecialitu, bola fakt dobrá – rybacia a smotanovo syrová. sedrfgthzjunikolô – to som musela poutierať klávesnicu, pardon.) Ideme naspäť na pláž a slnko si už pomaly ide dať kúpeľ do pacifických vôd. „Chceš vidieť niečo pekné?“ je Martinova otázka, na ktorú sa nedá povedať nie. Šviháme to na najbližšiu pláž. Je na nej biely piesok a priezračné more. Že zabudnutý telefón, no iste! Roztápam sa z Božieho zmyslu pre romantiku a stojac po členky v studenej vode rozmýšľam, čo ešte pripravil.

(Viac sa pokúsim dať do foto-blogu, pokiaľ to teda technicky zvládnem :)