Pre každého

24. december – Štedrý deň

2014-12-24T02:49:19Z

Dnešné čítania: 2Sam 7,1-5.8b-12.14a.16; Ž 89; Lk 1,67-79.

Neviem, či čitateľa tieto zamyslenia oslovili. Dúfam, že množstvo slov „neprekrylo“ srdce, ktoré som do nich chcel vložiť,

a hlavne, že neumlčalo Ducha, ktorému som vlastne chcel len pripraviť

cestu.

Ale už je to za nami. Slová sú už napísané, prečítané.

Teraz by bolo azda vhodné uvedomiť si ešte jednu vec. Keď

Boh prišiel medzi nás, prvý približne rok nepovedal ani slovo (ako

každé dieťa). A za tridsať rokov jeho života sa nám zachovala

v Biblii (čiže v Božom slove!) len jedna jediná jeho veta, ktorú povedal.

Možno z toho vyvodiť, že nie slová sú tie rozhodujúce, ale

láska! Tá láska, ktorá Boha doviedla k tomu, že keď stvoril človeka,

naplánoval svoje vlastné vtelenie, teda zníženie sa na úroveň

tohto svojho nedokonalého tvora, a to jedine preto, aby ľudí vykúpil z hriechu, do ktorého sa zneužitím svojej vlastnej slobody dostali,

a tak ich pozdvihol späť k sebe.

Boh teda od počiatku stvorenia človeka nenechal nič na

náhodu a vedel, že ak ho človek má milovať, musí byť slobodný

a ak bude slobodný, bude podliehať pokušeniam, takže bude potrebné

prísť ho vyslobodiť. Mali by sme sa pri jasliach na chvíľu –

ako On – odmlčať a v pravej biblickej „bázni“ s úžasom zahľadieť

na dieťa, v ktorom prichádza Boh zjaviť v plnosti svoju lásku.

Teda TOTO je dôležité: Božia láska. A táto láska prichádza

k nám:

- dnes večer v úžasnej liturgickej, a zároveň sviatostnej

spomienke celej Cirkvi;

- každý deň v samotnom Tele Kristovom (dnes by sme to

chceli osobitne prežiť v spoločenstve ostatných našich

bratov a sestier);

- aby raz prišla definitívne „zotrieť každú slzu z našich očí“

(Zj 7,17).

Prajem všetkým zo srdca práve

Takejto lásky plné Vianoce = stretnutie s Bohom!

23.december

2014-12-23T02:53:19Z

Dnešné čítania: Mal 3,1-4.23-24; Ž 25; Lk 1,57-66.

Dnes si vypočujme rozprávku (kedysi som ju videl v animovanom

spracovaní a veľmi ma oslovila). Do predvianočného zhonu

sa istotne hodí trošku si oddýchnuť práve pri tomto žánri.

Kde bolo, tam bolo, žil malý chlapček. Mamička mu zomrela

a býval len s oteckom v malom chudobnom domčeku. Pri domčeku

bolo políčko, ktoré ich živilo. Jedinou chlapčekovou hračkou

i kamarátom bol somárik, ktorého mal rád ako vlastného brata.

Denne sa s ním rozprával, zbieral mu najšťavnatejšiu trávu a somárik

sa mu tiež oplácal svojou láskou.

Toho roku však pole neprinieslo očakávanú úrodu, a tak

otecko rozhodol, že somárika treba predať, lebo nebolo z čoho živiť

ho. Chlapček veľmi zosmutnel. Nedalo sa však nič robiť. Poprosil

teda otecka, aby ho sám mohol odviesť do mesta, lebo chcel

somárika predať niekomu, kto ho bude mať tak rád ako on.

Vybral sa teda do mesta. Hneď pri bráne sa opýtal, či nepoznajú

niekoho, komu by sa mohol hodiť jeho somárik. Poslali ho

do cirkusu, ktorý práve v meste hosťoval. Keď však chlapček

videl, ako tam týrajú zvieratá, ušiel odtiaľ preč. Ktosi iný poradil,

aby sa opýtal u majstra kožiara. Ten sa už-už chystal na somárikovu

jemnú kožku, ale keď chlapček pochopil, načo by mu bol

jeho somárik, znovu i so somárikom ozlomkrky ušiel. Podobne pochodil

aj u majstra mäsiara. Keď slnko začalo veľmi páliť, unavený

hľadaním uložil sa i so somárikom do tieňa, oprel hlavu o jeho

chrbát a zaspal.

Zrazu ho však ktosi budí: „Chlapček, je pravda, že máš toho

somárika na predaj?“ pýta sa ho príjemný mladý pán. Chlapček

sa najprv potešil záujmu, ale potom si spomenul na doterajšie

skúsenosti a pýta sa: „Pane, a budete sa oňho dobre starať?

Viete, toho somárika mám veľmi rád a keby som nemusel, za nič

na svete by som ho nepredal. Aj vám ho predám len ak mi sľúbite,

že budete k nemu dobrý.“ „Neboj sa“, odpovedal s úsmevom

pán. „Potrebujem ísť na ďalekú cestu a moja manželka práve

čaká bábätko. Preto hľadám pre ňu nejakého dobrého somárika s

mäkkou kožkou, aby som ju mohol na ňom odviezť...“

Chlapček privolil, potajomky zotrel slzu z oka a pobral sa

domov. Keď vystupoval po návrší za mestom, zbadal na opačnom

konci vychádzať z mesta toho uja. Ťahal za sebou somárika a na

ňom sedela jeho manželka. Tete sa na somárikovom mäkkom

chrbte určite dobre sedelo. Hoci bola ďaleko, zdalo sa mu, že je

veľmi krásna, usmieva sa a miestami pohladí somárika. „Ako

dobre, že som jeho kožu tak starostlivo čistil a česal“, pomyslel si

chlapček. „Teraz má teta z môjho somárika radosť!“ Na svoje

prekvapenie mu už ani nebolo tak smutno za somárikom. Len

hviezdy dnes večer akosi zvláštne žiarili. Vlastne, to jedna

z nich...

Rozprávka sa skončila. Ale nechoďme ešte spať.

Aj my máme totiž svojho „somárika“. Skúsme ho dnes pohľadať

medzi darmi, ktoré sme dostali. A hlavne, starajme sa oňho.

Nevieme veru, aké má Boh s ním plány... A neznepokojujme

sa, keď si ho od nás požiada...

22. december

2014-12-22T12:16:35Z

Dnešné čítania: 1Sam 1,24-28; 2,1.4-8; Lk 1,46-56.

Dnešnou témou je Magnifikat – ako spev Máriin a spev Cirkvi.

(Nasledujúce myšlienky čiastočne preberám od P. Ranera

Cantalamessu z knižky Tajomstvo Vianoc). Celá cirkevná tradícia

aplikuje tento Máriin chválospev na Cirkev. Panna Mária je ako

sólistka, ktorá predspieva prvý verš, a celý zbor sa pridá k nej...

O akú Cirkev tu ide? Je to Cirkev celkom konkrétna, ty a ja, každý

z nás. Podľa princípu, vysloveného cirkevnými Otcami, to, čo je

v Písme povedané všeobecne o Cirkvi, to platí konkrétne aj o každej

duši.

Aplikujme teda Magnifikat na seba: čo máme robiť, aby sme

sa za Máriou do jej chválospevu nepridali „falošne“? Magnifikat

nás učí v podstate dvom veciam: byť nadšení vzhľadom na Boha

a kritickí, resp. realistickí vzhľadom na seba a druhých ľudí. Učí

nás ideálu „striedmeho opojenia Ducha“: opojenia v prvej časti

chválospevu, keď pozerá na Boha, a striedmosti v druhej časti,

keď pozerá na svet.

V prvej časti nás Mária učí nebáť sa „vyletieť“ do Božích výšin.

V tejto veci napr. svätá Terézia z Lisieux je jej vynikajúca

žiačka (stojí za to všimnúť si to v jej autobiografických spisoch doslova).

Cirkev (a my v nej) musí mať stále na pamäti, že jej prvý

pohyb je smerom hore, k Bohu, že žije „v prítomnosti Božej“ ešte

skôr než vo svete. Toto je podstata našej odpovede, ktorú opakujeme

pri každej svätej omši: Máme ich (srdcia) u Pána!

V druhej časti Mária ohlasuje „zosadenie mocnárov

z trónov“, a tak pripomína Cirkvi, že aj ona má prorocké poslanie.

To nie je nejaké revolucionárstvo, ku ktorému nás vyzýva, je to

ohlasovanie autentickej „radostnej zvesti“: Boh „zosadil mocnárov

z trónov a povýšil ponížených“, teda tu už panuje nová spravodlivosť!

Jej pozemské uskutočnenie je tiež cieľom ohlasovania Cirkvi,

ale ono musí vyplývať z toho prvého: z Božieho daru spravodlivosti.

Činnosť vychádza z ohlasovania – Boh ma obdaroval,

a preto konám! Echo týchto slov nachádzame v posledných Kristových

slovách, v tzv. misionárskom mandáte: Daná mi je všetka

moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy...“ (Mt

28,18-20). Inými slovami Choďte..., pretože daná mi je všetka

moc... Toto je ten dôvod, pre ktorý vás posielam!

Mária, Matka Pána, predobraz Cirkvi, „ťahá“ Cirkev za sebou

k oslave Božej, k radosti zo spásy, dvíha ju k Bohu. A my odpovedáme:

Áno, Matka, velebíme Pána s Tebou a za Teba, za veľké

veci, ktoré učinil Všemohúci v Tebe a za veľké veci, ktoré učinil

a stále činí aj v nás.

3. adventný týždeň - Piatok

2014-12-19T02:14:19Z

V piatok už tak akosi tradične uvažujeme o Kristovom krížia v tejto súvislosti o Božej láske, ktorú si symbolicky uctievame v Srdci Ježišovom. Azda to nie je nevhodné, zamerať týmto smerom myšlienky aj dnes, v už takmer vrcholiacom advente.

Uvažujeme totiž tento týždeň o Eucharistii, ktorá je predovšetkým prejavom nepredstaviteľnej lásky zo strany Boha k nám ľuďom. „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies“, vyznávame vo Vyznaní viery. A keďže Eucharistia je práve to, čo od prvej kresťanskej Veľkej Noci až do skončenia sveta udržuje vo svete stále prítomné a stále účinné toto tajomstvo, môžeme povedať, že – v konečnom dôsledku – Boh zobral na seba ľudské telo na to, aby nám ho mohol prostredníctvom sviatosti Eucharistie nechať stále takpovediac „po ruke“, až „kým nepríde v sláve“.

Je to síce trochu bizarné, ale predsa sa na chvíľu pokúsme vžiť (aspoň nakoľko je to nám ľuďom možné) do Božieho rozmýšľania pred stvorením sveta. Je jasné, že v tom momente, ako sa v Božej mysli zrodila myšlienka stvoriť svet a človeka, v tom istom momente jeho láska uvažovala o tom, ako priviesť človeka do večnej blaženosti v Božej prítomnosti. Boh vedel veľmi dobre, že s darom slobody nám zároveň dáva možnosť odmietnuť ho, a to pre jeho lásku znamenalo priam automaticky myšlienku, ako nás vykúpiť. Je pre nás prakticky nemožné domyslieť do dôsledkom skutočnosť, že u Boha všetky tieto myšlienky prebiehajú v tom istom okamihu, mimo času, a teda súčasne. Treba nám napriek tomu prijať s vierou ako fakt, že Boh – Stvoriteľ času – čas plne rešpektuje a berie do úvahy naše časové potreby

Eucharistia sa z tohto zorného uhla javí ako mimoriadny dar Božej pozornosti voči nám. Spojenie s Bohom, ktoré je cieľom tejto sviatosti, je totiž akousi „predchuťou“ toho, čo nás čaká, až budeme oslobodení od času a zjednotíme sa s Bohom vo večnosti. Eucharistia je teda „ochutnávaním“ Božej lásky, kým sme na ceste – teda v príprave na definitívny Boží advent-príchod.

A práve túto myšlienku by sme mohli dnes v sebe rozvinúť. Prežívame advent ako očakávanie Boha, ktorý sa k nám správa ako ten najdokonalejší Ženích: dáva každému z nás skutočne všetko: svoj život i smrť, telo i dušu. On vie, že jedine v spojení s ním nájdeme svoje šťastie (veď tak sme boli stvorení!), a preto nám to spojenie ponúka v tej najdokonalejšej forme. Skrátka, ako s úžasom konštatovali už starí cirkevní Otcovia, v láske ho nikdy nepredbehneme, ba čokoľvek preňho urobíme, je to už len odpoveď na lásku, ktorou nás on „pred-miloval“.

Keby šlo o niečo iné, bolo by to azda i dosť deprimujúce, že čokoľvek urobíme, akokoľvek sa budeme namáhať, nemáme šancu Boha prekonať. Ale keď to platí o láske...

Len uznanie tohto Božieho „víťazstva“ by však asi nebolo pochopením veci. Tu totiž nejde o nejaké preteky v láske, v ktorých jeden víťazí a ostatní sa musia pred jeho výkonom skloniť. Božia láska je vo svojej podstate „expanzívna“ (diffusivum sui – tak ju charakterizoval sv. Tomáš) a kvantita i kvalita jej dosahu je celkom v našej moci. Aj Božia láska totiž, ako každá láska, môže ostať neopätovaná. Práve tu je pole pre našu lásku: uvedomovať si, že nikdy nemilujeme toľko, že by sme – s pomocou Božej milosti – nemohli ešte viac. Božia láska ako energia pre našu lásku je nevyčerpateľná. My však z nej čerpáme často len kvapky...

3. adventný týždeň - Štvrtok

2014-12-18T13:18:54Z

Aj dnes pokračujme v našich zamysleniach o Pánovom príchode cestou Eucharistie.

Eucharistiu definujeme – okrem iného – aj ako posilu. Pred svätým prijímaním sa kňaz potichu modlí, aby mu prijatie tela a krvi Kristovej bolo „posilou pre telo i dušu“. To, samozrejme, platí pre každého prijímajúceho.

Eucharistiu teda môžeme vnímať aj ako ten najúčinnejší „multivitamín“ pre našu dušu.

Skúsme si trochu pomôcť týmto obrazom. O vitamínoch sa už dnes vie naozaj veľa. Jednoducho povedané, ich úlohou v našom organizme je podporovať obranyschopnosť a napomáhať činnosť jednotlivých orgánov.

Aj Eucharistia v našej duši „funguje“ podobne: predovšetkým podporuje obranyschopnosť. V prvom období dejín Cirkvi bolo sväté prijímanie udalosťou vyhradenou na slávenie Veľkej Noci. Predchádzala mu dlhá príprava, zameraná na očisťovanie pokáním, aby kresťan prijímal Pánovo telo do čistej duše. Táto prax vychádzala z podstatného predpokladu, že je neprípustné „spolužitie“ Krista s hriechom v duši človeka. Preto taká dôkladná príprava a taká bázeň pred svätokrádežou. V priebehu dejín sa uvažovanie Cirkvi v tejto veci trochu posunulo. Samozrejme, pôvodný predpoklad ostáva nezmenený. Na druhej strane však sa postupne presadila myšlienka, že niet takého pokánia, ktoré by našu dušu očistilo lepšie než samotná Eucharistia. (Boh je ten, kto očisťuje, nie človek...) Preto Cirkev zaujala stanovisko, podľa ktorého je možné – po dôkladnej ľútosti – prijímať Kristovo telo aj vtedy, keď duša nie je celkom čistá (pokiaľ ju, samozrejme, neťaží smrteľný hriech – ako to, napokon, vyplýva zo samotného jeho pomenovania). Práve tu Eucharistia pôsobí ako posila obranyschopnosti duše: Boh, ktorý prichádza, sám „vymetá“ hriech z nás, stáva sa Obyvateľom našej duše a posilňuje našu slabosť v boji proti zlu.

Okrem toho Eucharistia napomáha aj činnosť duše. Stav milosti, keď je človek naplnený Bohom, je tým najlepším predpokladom pre konanie dobra. To neznamená, že by skutky ateistu nemohli byť dobré. Ale znamená to, že s Bohom v duši všetko, čo konáme, má charakter a takpovediac „dosah“ neba, čiže svätosti. Ani ten najdokonalejší skutok človeka sa nemôže porovnávať so skutkami, ktoré Boh koná prostredníctvom človeka, ktorý sa mu slobodne dáva k dispozícii.

Na vstrebanie niektorých vitamínov je potrebné pripraviť prostredie (napr. niečo zjesť alebo podobne). Aj „Boží multivitamín“ si vyžaduje prípravu prostredia: obnovu spojenia s Bohom (ak bolo narušené hriechom) a vieru. „Neboj sa, len ver“ – to je predpoklad Ježišových zázrakov. A Eucharistia má silu zázrakov!

3. adventný týždeň - Streda

2014-12-18T13:10:16Z

Dnešné zamyslenie by sme mohli zamerať na ešte iný obraz, vychádzajúci zo samotnej formy, ktorú Pán Ježiš zvolil, keď ustanovil Eucharistiu: chlieb a víno, ktoré sú nositeľmi jeho Tela a Krvi ako pokrmu a nápoja pre dušu.

Keď Pán Ježiš hovoril o eucharistickom chlebe (Jn 6,35-65), píše sa, že „vtedy ho mnohí z jeho učeníkov opustili a viac s ním nechodili“ (v. 66). Nemožno sa im až tak veľmi čudovať. Tá reč bola naozaj „tvrdá“: tento človek tu hovoril o akomsi čudnom takmer kanibalizme, a ešte k tomu ho charakterizoval ako podmienku večného života... Skrátka, prijať tieto slová nebolo pre tých, ktorí to dokázali, nijako jednoduché. Jediná možnosť (a práve o to, zdá sa, Ježišovi šlo) bola urobiť to, čo Peter: spoľahnúť sa, že Ježiš má „slová večného života“; že teda zárukou tých slov je On sám, a nie naša schopnosť pochopiť ich; že to, čo hovorí, má súvis s večným životom bez ohľadu na to, či tam my ten súvis vidíme, alebo nie. Jedným slovom, spoľahnúť sa na to, ba jedine na to, že Ježiš je Kristus, a preto vie, čo hovorí...

Dnes to už máme oveľa jednoduchšie: v evanjeliách má táto stať dokonca názov „Ježišova reč o eucharistickom chlebe“, skrátka už vieme, ako to myslel. Ježišovi súčasníci však netušili, ako im on môže dať jesť svoje telo a piť svoju krv; my to vieme – dáva ho vo sviatostnej forme, pod spôsobom chleba a vína. Čo nám dnes môže hroziť, to je opačný extrém: ako je možné, aby to, čo jeme, bolo naozaj, že o tejto sviatosti platí všetko to, čo tu Pán Ježiš hovorí o sebe, o svojom tele.

Zamyslime sa dnes nad tým, že to, čo prijímame (doslova: jeme) pri svätom prijímaní, je Kristovo telo, to, ktoré bolo „vydané za život sveta“ (Jn 6,51). Živíme svoju dušu tým telom, ktoré za nás všetkých trpelo, zomrelo na kríži a bolo vzkriesené a oslávené. K čomu nás tieto myšlienky môžu priviesť? Hovorí o tom sám Pán Ježiš: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň“ (Jn 6,54). Toto Ježišovo vyhlásenie má dva aspekty – aspekt negatívny: kto nebude „jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebude mať v sebe život“ (Jn 6,53) a aspekt pozitívny: kto je moje telo a pje moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom (Jn 6,56). Čo však znamená „ostávať v Kristovi“? Aj toto nám on sám vysvetľuje: „Ten, kto mňa je, bude žiť zo mňa“ (Jn 6,57).

Toto je tá kľúčová myšlienka: pri svätom prijímaní prichádza k nám sám Boží Syn, aby sme my „žili z neho“, z neho – ukrižovaného za spásu sveta a zmŕtvychvstalého na večnú slávu. Sväté prijímanie nás takto uschopňuje nasledovať Krista, konať jeho skutky! Ako je niečo také možné? Odpoveď nám dáva jedine viera, podľa Petrovho vzoru: „Ty máš slová večného života“, teda ako sa spieva v jednej piesni: odpoveď máš len Ty, odpoveď, ktorá presvedčí, odpoveď, ktorá uspokojí“.

Každá iná odpoveď totiž znamená odchod.

Príprava na Vianoce by teda mala byť aj obnovou rýdzosti našej viery v Eucharistiu podľa toho, ako ju zadefinoval sám Kristus.

3. adventný týždeň - Utorok

2014-12-18T13:06:17Z

Ako prežívať sväté prijímanie, aby bolo „každodenným obnovovaním sa“ v „prvotnej láske“, a nie všednosťou, rutinou, statickým a bezduchým opakovaním akéhosi rituálu?

Isteže, je ťažko nájsť odpoveď, na ktorú by sa dalo povedať: „Toto rob a budeš žiť“ (ako hovorieval Ježiš). Predsa však sa zdá, že nám tu môže dobre poslúžiť jedna paralela, ktorá asi nie celkom oprávnene, býva len málo zdôrazňovaná.

Vo Svätom Písme (Starého i Nového zákona) je nápadne veľa miest, v ktorých je vzťah Boha (resp. Krista) k svojmu vyvolenému ľudu (resp. Cirkvi) opisovaný obrazom Ženícha a Nevesty. Mohli by sme z toho konštatovať, že Boh si slúži inštitúciou manželstva ľudí, aby na nej poukázal na svoj vzťah k ľuďom. Ale nezabudnime, že Cirkev od počiatku konštatuje aj opačný vzťah, že totiž Boh stvoril manželstvo na obraz svojho vzťahu k ľuďom. Zdá sa skutočne, že manželstvo existuje vo veľkej miere aj na to, aby približovalo a znázorňovalo vzťah Boha k človekovi.

V tomto zmysle Kristus je pravý Ženích a Cirkev je pravá Nevesta. Telo ženícha však patrí neveste a telo nevesty patrí ženíchovi. To teda znamená, že mystické „manželské“ spojenie Krista a Cirkvi sa uskutočňuje predovšetkým v Eucharistii, lebo práve tam Kristus dáva svoje telo Cirkvi a Cirkev prijíma telo Ženícha a celá sa mu oddáva.

Aplikujme to na seba: my (každý pokrstený osobne) sme súčasťou „tela Nevesty“, keďže sme údy Cirkvi. Ako takí prijímame telo Kristovo (sväté prijímanie), ale ako takí aj my celkom patríme Kristovi! Ak to nie je tak, v sebe narušujeme ono mystické spojenie Cirkvi s Kristom: v takom prípade vo mne sa Nevesta neoddáva svojmu Ženíchovi, ktorému patrí. Čo to znamená?

Tí, ktorí žijú v manželstve (ale do určitej miery azda všetci rozumní dospelí ľudia) si určite dobre uvedomujú poslanie pohlavného života v manželstve. Vyberme z celej šírky tejto témy len jeden aspekt: pri pohlavnom akte sa buď vzájomne oddávajú obaja partneri celí a celkom, alebo to – zjednodušene povedané – nie je ono! Pohlavné spojenie nie je len spojenie pohlavných orgánov! Zdá sa, že analogicky to isté možno povedať aj o mystickom spojení Cirkvi s Kristom v Eucharistii. To nie je len spojenie akýchsi „reprezentantov“ Cirkvi s Kristom. Ide o každého z nás, nik nesmie pri tom spojení ostať mimo, nezaujatý, nezapojený, čiže neprežívať to spolu s celým ostatným telom! A ako zdôrazňujú cirkevní Otcovia, čo platí vo všeobecnosti pre celú Cirkev, to platí konkrétne pre dušu každého pokrsteného. Teda pri svätom prijímaní všetko moje vnútro sa musí zapojiť do tohto spojenia.

Tak akom ženích s nevestou (manžel s manželkou), Kristus sa chce spojiť so mnou (keďže som súčasťou jeho milovanej Nevesty- Cirkvi). Mal by som toto spojenie vnímať tak ako milujúca nevesta (podľa vzoru Nevesty-Cirkvi, ktorej som súčasťou) a dať sa do tohto spojenia zakaždým celý!

Pane, daj, aby sme nikdy neboli voči tebe „frigidní“...

3. adventný týždeň - Pondelok

2014-12-18T13:01:35Z

Počas Vianoc by sme si chceli obnoviť svoje prvé sväté prijímanie, alebo presnejšie, chceli by sme sa obnoviť v tej prvotnej horlivosti vo vzťahu ku Kristovi v Eucharistii. Celý problém spočíva totiž v tom, že pod vplyvom dedičného hriechu nám, okrem iného, aj taký úžasný zážitok, akým je – vo svojej podstate – sväté prijímanie, môže zovšednieť.

Čo s tým?
Jediná záchrana je neustále sa cieľavedome vracať k tej prvotnej horlivosti, prvotnej láske (porov. Zj 2,4). Opakom „všednosti“ je „nevšednosť“, slávnostnosť, sviatočnosť. Chceme prežiť Vianoce ako sviatok v tom najsilnejšom zmysle slova: sviatok Božieho príchodu do môjho srdca.

Božia láska spôsobuje, že Kristus vo sviatosti Eucharistie prichádza ku každému úplne, bezvýhradne (akoby preňho nik iný na svete neexistoval). On svoje Telo nerozdeľuje, ale dáva celé každému. Dôvodov je viacero (jeden sme spomenuli už včera), ale všetky možno zhrnúť do tohto: Kristus sa chce stať srdcom nášho srdca. Ponúka sa nám, aby cez nás mohol ďalej konať svoje dielo lásky na zemi. Toto je úžasné tajomstvo Eucharistie, čo sa týka jej
dôsledkov, ako sa o tom spieva v jednej piesni:
... máš s nami svoj veľký plán,
Z nás každému sa ponúkaš:
Pri spáse človeka
S nami počítaš, na nás spoliehaš...
... nám dal si ten veľký dar:
Sám skrývaš sa do nás;
Aby ťa svet spoznal,
Musíme mu my lásku ukázať...

Chceme teda Vianoce prežiť ako sviatok Božieho príchodu a ako sviatok svojho obetovania sa, ponúknutia sa do služieb Božích plánov lásky.

Povedať Kristovi: „Pane, poslúž si mnou!“ – čo tieto slová pre mňa znamenajú, čo si odo mňa konkrétne vyžadujú?

Je nám jasné, že len slová nepostačia. V čom by teda mal spočívať rozdiel medzi každodenným verným a vytrvalým obnovovaním sa a zovšednením? A ako by sa tento rozdiel mal citeľne prejaviť pri našom každodennom posväcovaní?

2. adventný týždeň - Nedeľa

2014-12-18T12:57:42Z

Tento týždeň by sme sa mohli zamerať na tretí zmysel „adventu“ – príchodu, a tým je príchod do srdca, Eucharistia.

Môže sa zdať nepochopiteľné toto poradie, ktoré sme zvolili. Logickejšie by bolo začať historickým, potom sa venovať eucharistickému a nakoniec eschatologickému. Avšak aj toto poradie má určitú svoju logiku: začali sme eschatologickým, aby sme nadviazali na čítania, ktoré nám počas celého novembra hovorili o Kristovom druhom príchode, ktorý je vyvrcholením nielen celých svetových dejín, ale i zavŕšením života každého z nás. Potom sme rozjímali o očakávaní a poslaní Panny Márie, teda o historickom príchode Ježiša Krista, pretože práve tieto udalosti dávajú zmysel celému adventnému liturgickému obdobiu. A teraz sa ideme zamyslieť nad tým, čo je vnútorným prejavom nášho vzťahu ku Kristovmu príchodu tu a teraz, a to je eucharistické spojenie Boha s človekom a človeka s Bohom.

Dnes by sme sa mohli zamyslieť nad svojím prvým svätým prijímaním. Možno sa nám konkrétne spomienky na túto udalosť už z pamäti vytrácajú. Ale na tom nezáleží. Dôležitý je ten fakt, že bolo „prvé“. Krstom sme boli začlenení do Kristovho tajomného tela, Cirkvi, a teraz – keď sme nadobudli používanie rozumu – Cirkev nám (ako svojim deťom) ponúka to, z čoho ona sama žije: Kristovo eucharistické telo.

V diskusii o tom, či je správne, aby už malé deti pristupovali k svätému prijímaniu, vystupovali proti sebe hlavne dva názory. Tí ktorí boli proti, zdôrazňovali predovšetkým, že sväté prijímanie (Eucharistia) je zavŕšením, naplnením kresťanského života. Krst a birmovanie sú prípravou na toto najdokonalejšie spojenie človeka s Bohom, a preto nie je možné, aby deti boli schopné to pochopiť, prežiť, a najmä uskutočniť. Avšak prevážil názor opačný, ktorý sa opieral hlavne o tento dôvod: Eucharistia je najväčší Boží dar, ktorý Cirkev dostala na svoju posilu. Keďže členovia Cirkvi už ako deti sú vystavené vážnym útokom diabla, je nevyhnutné, aby dostali túto posilu, ktorá by im bola na pomoc v pokušeniach a na posilu ich duchovného života. (A čo sa týka pochopenia Eucharistie – ani v dospelosti na tom nie sme oveľa lepšie...)

Práve v tomto spočíva obsah i nutnosť primeranej prípravy na prvé sväté prijímanie. Nejde o to, usilovať sa pochopiť, ale usilovať sa žiť z Eucharistie. Zamyslime sa z tohto zorného uhla nad svojím vlastným prvým svätým prijímaním. Už sme uvažovali (minulý utorok) nad tým, ako si nás Boh pripravoval. Teraz si znovu môžeme prejsť celý svoj život z pohľadu, ako si nás Boh chránil. Prvé sväté prijímanie bolo totiž ako „nôž do chrbta“ diablovi! Isteže, nie definitívny, ale po krste určite druhý najzávažnejší. Zvlášť keď si uvedomíme, že tento „nôž“ máme stále poruke... Ako ho teda používame? Pozor, dá sa s ním totiž aj porezať (svätokrádežné sväté prijímanie je, žiaľ, dosť typickým hriechom súčasnej doby)!

2. adventný týždeň - Sobota

2014-12-18T12:50:31Z

Už je najvyšší čas vybrať sa na cestu, lebo z Nazaretu do Betlehemu je to asi 150 km. Táto cesta ešte nie je tá neskoršia rímska, takže na oslovi, zvyčajnom dopravnom prostriedku chudobných, trvá celé štyri dni. Navyše Mária je v požehnanom stave, v poslednom mesiaci, a tak sa nemožno veľmi ponáhľať. Na druhej strane však bolo by lepšie, keby sa dieťa narodilo až v Betleheme, a nie v Nazarete (keďže treba ísť na súpis), alebo nedajbože po ceste. Takže poďme.

Asi takéto myšlienky prebiehali hlavou sv. Jozefovi, keď dostal príkaz, aby sa šiel i s manželkou zapísať do mesta, odkiaľ pochádzal jeho rod. Cesta krásna a dojímavá pre nábožných pútnikov (ide sa cez samé významné miesta židovských dejín: Jezrael, Gelboe, Samária a v Judsku Silo a Betel, no hlavne Jeruzalem; za ním je to už len kúsok), avšak pre ženu, ktorá je v deviatom mesiaci, to veru nie je med lízať... Jozef si je toho dobre vedomý, navyše prednedávnom sa dozvedel, že jeho manželka nie je hocijaká žena, a predovšetkým to dieťa, ktoré nosí pod srdcom a ktorého má byť on ochrancom, nie je hocijaké dieťa...

Človek by čakal, že po takom významnom Božom zásahu do života On sám prevezme ochrannú ruku a bude odstraňovať prekážky na ceste svojho diela. A tu opak sa zdá byť pravdou! Z ľudského hľadiska Jozef mal všetky dôvody domnievať sa, že teraz sa už len akosi stiahne do úzadia a iniciatívu v jeho rodine prevezme Božia Prozreteľnosť. Avšak Boh od neho i od nás nežiada ústup, ale skutočné životné nasadenie. Boh si na spoluprácu vyberá odvážnych, nie padavky. Ba ich odvahu neustále preveruje skúškami dôvery...

A čo asi prežívala v tejto situácii Panna Mária? Ťažko je nazrieť do srdca „plného milosti“, ale pokúsme sa čosi aspoň vytušiť.

Mária bola tiež z Dávidovho rodu a iste poznala Micheášovo proroctvo o Betleheme (Mich 5,1). Navyše, keďže bola tiež pôvodom Betlehemčanka, často s hrdosťou opakovala tieto slová proroka. Po tom, čo sa s ňou stalo, asi ostala užasnutá, keď prišla správa o súpise, ktorý ich s Jozefom nútil ísť do Betlehema. Človeka niekedy pochytí až taká „zbožná hrôza“, keď si uvedomí, čím všetkým si je Boh schopný poslúžiť na svoje ciele.

Je viac než pravdepodobné, že práve z tohto čerpala energiu, silu, odvahu, ba i radosť na túto cestu. Vedomie Božej ochrany (hoci nie nejako priamo citeľnej) a Božieho riadenia dejín bolo pre ňu silnejšie než všetky problémy.

Jozefa mohlo vážne pokúšať zúfalstvo, keď prišli do Betlehema a „nebolo pre nich miesta v útulku“. Skúsme si predstaviť tú zodpovednosť, ktorú pocítil, keď do toho všetkého mu Mária povedala, že už je to tu... To bola pre nich obidvoch obrovská skúška dôvery. (Spomeňme si, ako sme už uvažovali, že pre Židov bolo úplne neprípustné spojiť ideu Mesiáša s utrpením!) Teraz sa tu mal narodiť niekto, kto sa počal z Ducha Svätého (aspoň v tom mali obaja jasno), a zdalo sa, že práve oni – ako vyvolení ľudskí nositelia tohto Božieho tajomstva – zlyhali na celej čiare, a to hneď na začiatku!

Je pravdepodobné, že práve Mária vnášala do tejto atmosféry prepotrebnú dôveru v Boha a povzbudzovala i Jozefa, veď Božiu prítomnosť cítila intenzívnejšie než ktokoľvek iný: „Božie plány sú iné než naše, ale On nás určite neopustí.“

Toto sú slová, ktoré aj dnešní „Jozefovia“ potrebujú počuť od dnešných „Márií“... Každá žena by mohla (mala?) byť nositeľkou dôvery v rodine... Ženské srdce je pre túto hodnotu zvlášť uspôsobené.

2.adventný týždeň - Piatok

2014-12-12T02:00:41Z

Dnes by sme sa mohli zamyslieť nad návštevou Panny Márie u svätej Alžbety.

Už pred týždňom, keď sme rozmýšľali o bdení, zameriavali sme svoje úvahy na lásku k blížnemu. Potreba boja proti nášmu egocentrizmu bude po celý život aktuálna. Na tomto poli totiž každé víťazstvo je zároveň potenciálnym zdrojom nebezpečenstva.

Mária nám ukazuje, ako na to. V momente zvestovania sa hneď a úplne vydala na „obežnú dráhu“ svojho Syna, pretože ju neviazala vlastná „mentálna gravitácia“ Práve tu je kľúč: len ak sa budeme neustále usilovať potláčať túto vlastnú gravitáciu, toto „točenie sa okolo seba“, dokážeme byť citliví na problémy mimo seba...

Pozrime sa na Máriin vzor trochu bližšie.
Panna Mária, od okamihu, kedy sa stala matkou, je predovšetkým veľmi konkrétna: evanjelistovi (alebo niekomu, kto sa začal zaujímať o informácie z Ježišovho detstva) o niekoľko desiatok rokov neskôr s najväčšou pravdepodobnosťou ona sama nadiktuje slovo „ponáhľala sa“. Exegétom a duchovným spisovateľom od počiatku neuniklo toto slovo a zdôrazňujú takmer jednohlasne dôležitú skutočnosť, že Mária sa ponáhľa preto, lebo radosť z toho, čo sa udialo, jej nedá otáľať. Azda však k tomuto dôvodu možno pridať ešte druhý, zdanlivo banálny: Mária sa ponáhľa jednoducho preto, lebo Alžbeta ju súrne potrebuje.

Pre Máriu anjelovo zvestovanie bolo oznámením dvoch informácií: „počneš... z Ducha Svätého“ a „tvoja príbuzná Alžbeta... je v šiestom mesiaci“. Neporovnateľná dôležitosť týchto dvoch správ však Máriu nepomýlila. Písmo to nespomína explicitne, ale z kontextu sa dá vycítiť, že Mária sa hneď vybrala k Alžbete. Pravdepodobne vybavila len najsúrnejšie veci, ktoré sa týkali jej samej (azda rozpovedala Jozefovi, možno i rodičom, čo sa stalo...) a ponáhľala sa tam, kde ju bolo treba.

Prežívame advent ako prípravu na Vianoce. Spomenuli sme na začiatku, že celý život Cirkvi, a v tom zmysle i celý liturgický rok, čerpá svoju „životnú energiu“ z Veľkej Noci. Vtedy sme sa „dozvedeli“, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a prijali sme ho do svojho srdca ako svojho Vykupiteľa. Kristus však vstáva z mŕtvych a prichádza do našich sŕdc stále. To nie je len slávnostná spomienka, vstáva znovu, aby v nás obnovil svoj život. Otvorme sa jeho hlasu, aby sme spoznali svoju „Alžbetu“, aby sme počuli, „čo Duch hovorí“ (Zj) lebo „Kristova láska nás ženie“ (doslova: súri) (2Kor 5,14). Toto posolstvo si nemôžeme nechať pre seba a je mnoho ľudí, ktorí nás potrebujú (to sú tie dva aspekty každodenného eucharistického navštívenia).

Poprosme Pannu Máriu, aby nám pomohla byť pozornými poslucháčmi Ducha Svätého a aby nám vyprosovala silu „ponáhľať sa“ všade tam, kam nás naše zvestovanie vyzýva ísť.

2.adventný týždeň - Štvrtok

2014-12-11T02:00:41Z

Na 10. decembra pripadá spomienka Panny Márie Loretskej. Táto spomienka sa tu – do druhého adventného týždňa i do rozvrhu našich adventných zamyslení – výborne hodí, a to napriek tomu, že sa netýka očakávania Božieho príchodu, ale skôr očakávania Božieho prejavenia sa.

V Lorete sa nachádza domček, v ktorom podľa tradície bývala Svätá rodina a ktorý sem anjeli doniesli z Nazaretu. Nejde ani tak o samotný dom (o jeho pôvode sa dosť pochybuje), ide skôr o ten znak: v takomto dome Boh „prebýval medzi nami“ (Jn 1,14).

V takomto dome žila Svätá rodina svoj nevšedný všedný život. Nevšedný preto, lebo uprostred tejto rodiny žil sám Boh, druhá božská osoba. A všedný preto, lebo – z ľudsky nepochopiteľných dôvodov – táto rodina žila napriek tomu životom bežným pre väčšinu svojich súčasníkov.

V minulosti bola dosť rozšírená predstava, že Panna Mária žila akoby „nad“ svetom, že ju obsluhovali anjeli, že v živote Svätej rodiny boli zázraky na dennom poriadku a pod. To však vôbec nezodpovedá evanjeliu. Podľa tých niekoľkých správ, ktoré v evanjeliu o Panne Márii máme, môžeme skôr usúdiť opak: tridsať rokov neuveriteľne obyčajného života so svojím Synom, o ktorého výnimočnosti vedela s istotou len ona sama.

Loretská Panna Mária, hoci jej socha je až neprirodzene vyzdobená, je sviatkom všedného života, toho, v ktorom sa zdanlivo nič nedeje, je oslavou toho, čo sv. Terézia z Lisieux nazýva „malou cestou svätosti“. Keď táto svätica navštívila Loreto, bola nadchnutá práve týmito myšlienkami: Kristus poctil naše múry a náš všedný život prežiaril svojou božskou prítomnosťou... Ak je to tak, potom všetko sa dá posvätiť!

Toto je to dôležité: Boh je prítomný v našej všednosti (ba práve v nej overuje našu vernosť). Preňho nič nie je bezvýznamné. V Božom diele niet hlavného a vedľajšieho.

Zamyslime sa dnes nad touto „všednosťou“, ktorú Božia prítomnosť i v nás robí „nevšednou“. Keď máme Boha vo svojom srdci, každý zdanlivo obyčajný skutok dostáva novú hodnotu: je to ako keby sme pri ňom – podobne ako Panna Mária – držali v náručí božské Dieťa. Každá naša práca je ako práca Márie, pri ktorej sedí malý Ježiš a pozerá na nás... (Jeho detský výzor nech nás nepomýli. Je to pravý Boh, náš Stvoriteľ, a zároveň Vykupiteľ, osobne!) Ba ešte viac – On je totiž prítomný v našom vnútri. Preto možno povedať, že predovšetkým všetka naša láska je tou láskou, ku ktorej nás uschopňuje Ježiš, prítomný v našom „dome“.

To nie sú nejaké sladké reči. Božia prítomnosť v nás robí každý skutok Božím – to je veľký dar i veľká zodpovednosť. Božiemu dielu totiž v živote človeka zodpovedá jedine svätosť. Neexistuje Božia ľahostajnosť, Boží nezáujem, Božia povrchnosť, Božia lenivosť, Božia nevšímavosť, a hlavne Boží hriech! Ak teda Božia prítomnosť v nás robí každý náš skutok Božím, všetky tie naše skutky, s ktorými sa Boh nemôže stotožniť, sú vlastne naším dištancovaním sa od Boha, akýmsi konaním „na vlastnú päsť“, ktorého dôsledkom môže byť logicky jedine strata Božej prítomnosti, inými slovami strata milosti posväcujúcej – onej energie, ktorá jediná umožňuje, aby obyčajný človek konal Božie skutky.

Nič teda nie je vyčlenené, ani náš všedný život, každodenné „maličkosti“, ktoré sa nám môžu javiť celkom indiferentné pre naše posväcovanie. Je najvyšší čas, aby sme sa zbavili zavádzajúceho názoru, že Boh k nám prichádza len „na nedeľu“, ba dokonca len do kostola!

Panna Mária Loretská, buď nám vzorom i pomocnicou, ale najmä pripomínaj nám tieto veci!

2.adventný týždeň - Streda

2014-12-10T02:00:43Z

O detstve Panny Márie nevieme s istotou nič. Niekoľko informácií obsahujú apokryfné spisy (napr. o obetovaní Panny Márie – je to zaujímavý prípad, kedy sa do liturgie Cirkvi dostalo niečo, čo sa zakladá na apokryfe...). Nachádzame ju v evanjeliu až pri zvestovaní, kľúčovom momente jej života, a nielen jej...

Včerajšie zamyslenie sme začínali slovami „keď prišla plnosť časov“. Naozaj, pri Márii čas vykúpenia, dejiny spásy sa dostávajú do svojho vyvrcholenia. To, čo evanjelista Ján nazýva „hodinou“ Krista, sa začína práve tu, je potom na zásah Márie akosi symbolicky predznamenané v Káne (Jn 2,4) a dosahuje plnosť svojho zjavenia v „hodine“ kríža (Jn 17,1).

Táto plnosť časov má veľmi silný význam. Mnohí cirkevní Otcovia prvých storočí zdôrazňujú fakt, že keď Boh stvorila Adama „na svoj obraz“, mal ako „model“ Ježiša. U Boha, u ktorého niet času, splodenie Syna od večnosti i v čase prebieha v tom isto „momente“, Je pre nás ľudí veľmi ťažké predstaviť si to, ale aspoň pokúsiť sa o to môžeme: celé stvorenie i celé dejiny až po Kristov druhý príchod prebiehajú u Boha v tom istom jedinom okamihu, ktorý má svoje vnútorné vyvrcholenie v udalosti vtelenia, smrti a zmŕtvychvstania Božieho Syna.

V tomto pohľade aj úloha Panny Márie dostáva svoj nový úžasný význam. Boh si ju od počiatku pripravoval – a teraz, „v plnosti časov“, prichádza a zvestuje jej prostredníctvom anjela svoje plány. Boh zostupuje do dejín a nadväzuje rozhovor spásy s jedným zo svojich stvorení. Mária sa pýta na spôsob a dostáva vysvetlenie o Božom zásahu v jej tele. A teraz... celé dejiny sveta sa akoby zastavujú a všetko čaká na Máriinu reakciu. Ľudsky povedané, keď zaznelo ono „nech sa stane“ (Lk 1,38), všetko stvorenie si vydýchlo.

Mohli by sme síce uvažovať, že Boh by sa bol zariadil aj bez toho, nebol odkázaný na súhlas svojho stvorenia atď., ale ostáva faktom, že – ako píše Koncil – Otec milosrdenstiev chcel, aby súhlas predurčenej matky predchádzal vtelenie, aby tak ako žena prispela k smrti, takisto žena prispela k životu“ (Lumen gentium 56). Teda Boh nemusel čakať na Máriino rozhodnutie, ale on naň chcel čakať. Chcel aby sa prejavil kontrast medzi dvoma postojmi slobody: Eviným a Máriiným. Na rozhodnutiach obidvoch stojí budúcnosť ľudstva – jedna sa rozhoduje proti, druhá za... a tá druhá svojím rozhodnutím prispieva k vykúpeniu hriechu tej prvej.

Aj my sme dostali takú istú slobodu a o tom, ako sa dá použiť pre dobro i proti nemu, máme všetci bohatú vlastnú skúsenosť. Čo teda robiť? Zbaviť sa slobody nedá. Takýto dar Boh nechce, lebo by nás zbavil možnosti milovať ho, a vôbec milovať.

Práve tu je azda kľúč, nad ktorým sa treba zamyslieť. Slobodu sme dostali pre lásku. Niet žiadneho iného dôvodu pre slobodu človeka. Čo s ňou teda robíme?

2.adventný týždeň- Utorok

2014-12-09T07:31:48Z

„Keď prišla plnosť časov“ (Gal 4,4), Boh stvoril Máriu. Tisíc možností mal Boh, aby vykúpil svet – a vybral si vtelenie. Tisíc možností mal na to, ako uskutočniť vtelenie – a vybral si slobodný súhlas dievčaťa, ktoré ochránil od každého hriechu (ale nevzal mu slobodu!). Prečo? Nič ho k tomu nenútilo, ničím nebol ovplyvnený. Predsa však to neznamená, že by to urobil len tak, bez dôvodu.

Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, ktorá spadá do adventného obdobia, nás nabáda zamyslieť sa nad tým, ako Boh pripravil svoju vyvolenú dcéru na prijatie svojho spásonosného plánu s ňou a cez ňu s celým svetom. V roku 1854 Svätý Otec Pius IX. Vyhlásil dogmu o Nepoškvrnenom počatí, o ktorom píše.„Dosvedčujeme, vyhlasujeme a definujeme, že učenie, ktoré hovorí, že preblahoslavená Panna Mária v prvom momente svojho počatia, pre osobitnú milosť a vyvolenie Božie, ako i s ohľadom na zásluhy Ježiša Krista, Spasiteľa ľudstva,bola uchránená od každej škvrny dedičného hriechu, je zjavené od Boha, a preto ho všetci veriaci majú pevne a vytrvalo veriť“ (bula Ineffabilis Deus). Cirkev nám teda záväzne vysvetľuje Božie dôvody: osobitná milosť a vyvolenie Panny Márie pre zásluhy jej Syna, ktorého mala priviesť na svet. Je zaujímavé všimnúť si, že Boh prichádza (skrze anjela) s ponukou spolupráce k človekovi, ktorého vopred svojou milosťou pripravil na pozitívnu odpoveď. Boh vie, že bezjeho milosti by sme si netrúfli na diela, ku ktorým nás volá.

Spása je na prvom mieste slobodným darom Božím. Nepoškvrnené počatie totiž nebolo (ani nemohlo byť) otázkou viery alebo slobodného prijatia spásy zo strany Panny Márie, a tak tento Boží skutok je vlastne jedným z najpresvedčivejších dôkazov toho, že lásku Božiu dostávame zadarmo, ešte skôr než sme schopní na ňu zodpovedne odpovedať. Aj nám sa čosi podobné „stalo“ pri krste: väčšina z nás bola oslobodená spod následkov dedičného hriechu ešte v čase, kedy našou jedinou starosťou bolo len dobre sa napapať, vyspať sa a zvykať si na tento podivuhodný život na svete... (nekonečná vďaka za to našim rodičom!). Teraz sme však už dospeli a Boh nás od toho prvého momentu pripravoval mnohými zásahmi na to, aby dnes, každý deň, mohol prísť s ponukou spolupráce a aby sme sa my dokázali rozhodnúť pre túto spoluprácu. Skúsme sa zamyslieť nad tým, ako to Boh robil s každým z nás a ako sme mu my odpovedali. Isteže, porovnanie s Pannou Máriou je pre nás všetkých dosť zahanbujúce: cítime ako sme ďaleko... Ale predsa, aj Panna Mária „napredovala vo viere“, teda jej tiež nebolo hneď všetko jasné, musela sa učiť „Božej logike“.

Rozhodneme sa aj my podobne, alebo ostaneme kdesi mimo, len preto, že nemáme všetky potrebné informácie...?

2.adventný týždeň- Pondelok

2014-12-08T03:15:39Z

Začnime tento týždeň meditáciou o dejinách očakávania. Očakávanie Spasiteľa – Mesiáša – žilo vo vyvolenom národe spolu s nádejou na uskutočnenie Božieho kráľovstva na zemi. Prvýkrát v židovských dejinách sa táto myšlienka objavuje pri udalosti, ktorá vlastne znamená vznik, formovanie sa izraelského národa: pri oslobodení z egyptského otroctva (pozri Ex 15).

Druhým dôležitým obdobím tohto očakávania je obdobie kráľovstva, ktoré malo prísne teokratickú štruktúru (skutočným „kráľom“ bol Boh). Dejiny kráľovstva však privádzajú ku kríze tohto modelu: praktická skúsenosť často odporuje ideálu o Božom kraľovaní nad Izraelom. Proroci však upozorňovali, že skutočné Božie kraľovanie vysoko presahuje historické skúsenosti teokratickej monarchie Izraela (pozri napr. 2Kr 7,4-14). Toto privádza k tretiemu obdobiu očakávania: Božie kraľovanie sa uskutoční na konci časov a bude zavŕšením dejín. Po návrate z babylonského zajatia pojem Mesiáša sa dostáva na hranicu medzi dejinami a večnosťou: pôvod má ľudský a moc božskú.V knihe proroka Daniela (hl. 7) je zaznamenaný najvyšší starozákonný pohľad na Mesiáša: „syn človeka“, ktorý prichádza na oblakoch (zhora) a je prostredníkom s tvárou človeka (zdola). Je zaujímavé všimnúť si, že Pán Ježiš aplikuje na seba práve ento pojem: „syn človeka“, nie „Mesiáš“ ani „kráľ“.

V Ježišovom období už dlho niet prorokov a ľud to interpretuje ako Boží hnev, ktorý má čoskoro prepuknúť. Mesiáš je teda očakávaný ako ten, kto odvráti túto hroznú perspektívu. Ľud očakáva „Syna Dávidovho“ (Mesiáša ako kráľa, u niektorých skupín i s celkom konkrétnou politickou predstavou), alebo – v duchovnejších kruhoch (napr. eséni) – sa očakáva “Áronov pomazaný“ (teda Mesiáš ako kňaz, učiteľ spravodlivosti). V každom prípade nikdy židovský národ neočakávala Mesiáša ako Boha (ani Dan 7 nie je výnimkou). Takisto, na druhej strane, bolo nemysliteľné spojiť predstavu Mesiáša s utrpením. (Päť „spevov o služobníkovi Božom“ u Iz 42-53, a najmä ten v Iz 50 aplikujú na Mesiáša jedine kresťania, ako výsledok dodatočnej reflexie o spásonosnom utrpení Ježiša Krista.)

Čo nám môžu povedať tieto dejiny? Načo je užitočné o nich rozjímať?

Boh pripravuje svoj ľud, vzbudzuje a živí v ňom očakávanie, a predsa ho ďaleko presahuje. Napĺňa nádeje človeka, ale tak, že ich dvíha na vyššiu (pre človeka často nepredstaviteľnú) rovinu. Nie je táto skúsenosť židovského národa skúsenosťou každého z nás? Ale pozor: drvivá väčšina členov vyvoleného národa túto Božiu iniciatívu neprijala. Prečo? Boli príliš naviazaní na svoje predstavy a nedali Bohu priestor, v ktorom by mohol konať...

A čo my? Ako sme my naviazaní na svoje predstavy a očakávania ohľadom svojich plánov, svojej budúcnosti a pod? Tie slová, typické pre kresťanskú modlitbu: „...no nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane“ (Lk 22,42) znamenajú totiž predovšetkým: ty vieš lepšie než ja, čo je pre mňa dobré...Poučme sa z dejín židovského národa – nech je nám jeho

skúsenosť odstrašujúcim príkladom tragédie upätej naviazanosti

na svoje predstavy.

2.adventná nedeľa-Príchod

2014-12-07T03:13:39Z

Tento druhý týždeň by sme mohli sústrediť svoju pozornosť

na druhý význam slova „advent“ – „príchod“: historický príchod

Ježiša Krista, Syna Božieho, na našu zem pred približne 2000

rokmi. Z tohto zorného uhla prežívame adventné obdobie spolu

s Pannou Máriou ako deviaty mesiac jej požehnaného stavu...

V Márii sa sústreďujú všetky očakávania vyvoleného národa,

ba celého ľudstva, a to už od samotného stvorenia sveta, resp. od

Božieho prísľubu Adamovi a Eve.

Skúsme sa zahľadieť trochu hlbšie na obraz „Stvorenie

sveta“ v Sixtínskej kaplnke, na ktorom sa Stvoriteľ skláňa k

ležiacemu Adamovi a dotykom prstov mu dáva život. Môžeme tu

vidieť viacero symbolov:

V tom Adamovi možno vidieť celé stvorenie a vtedy tým prstom

je Mária. Máriino „staň sa mi“ je momentom onoho stvoriteľského,

resp. spásonosného dotyku prstov.

Alebo môžeme v tom Adamovi vidieť Máriu, ktorá ako „Adamova

dcéra“, „dcéra človeka“, „nová Eva“ vzťahuje ruku k skláňajúcej

sa Božej ruke. Ona jediná nemusí svoje ruky, poškvrnené

hriechom, skrývať za chrbát, je taká čistá, že môže prijať dotyk

Božej ruky.

A ešte možno v tom Adamovi vidieť seba samých. Aj my sme

Adamove deti a (zároveň) ako deti Márie napodobňujeme jej gesto.

Pre nás, poznačených hriechom, to môže byť gesto odvrátenia sa

od zeme (hriechu) a obrátenia sa k výšinám (k Bohu), aby sme od

neho dostali zmierenie, pričom prosíme: Zošli svojho Ducha

a všetko bude pretvorené a obnovíš tvárnosť zeme.

Tento týždeň ideme teda očakávať Spasiteľa spolu s Máriou:

ako ona počúvala Boha, ako mu odpovedala, ako prežívala svoje

osobné očakávanie a ako darovala Boha svetu.

Dnes, pri obraze stvorenia, pokúsme sa zamyslieť nad tým,

že Adam, Mária i každý z nás sme ľudia – stvorení na Boží obraz,

ktorým je Kristus. Čo z toho pre nás vyplýva? Cítim úžas nad svojimi

ľudskými schopnosťami (obraz Krista), no zároveň i svoje

slabosti (podobne ako Adam), ale tiež aj neuveriteľné dary milosti

(ako Mária – Milostiplná). Čo vo mne preváži? Ak je pravda, že

Ježiš Kristus vzal na seba obmedzenia Adamove, aby sa stal

„novým Adamom“, potom milosť dokáže prekonať všetky slabosti!

Je to naozaj možné? – Len pozrime na Máriu...

Sobota prvého týždňa

2014-12-06T03:00:39Z

Sobota prvého týždňa V nedeľu sme spomínali, že základným cieľom adventu je pripraviť sa na smrť.

V jednej piesni sa spievajú tieto slová:
„... žiť ako keby každý deň bol posledný,
potom nech veže padajú,
nás to stretnutie nestraší...“
(porov. Lk 13,4)

Dnes sa skúsme zamyslieť práve nad touto myšlienkou: advent to je radostné očakávanie milujúceho dieťaťa na svojho Otca- Boha, resp. milujúcej nevesty-Cirkvi na svojho Ženícha-Krista.

Nesprávne názory a skreslené vyučovanie náboženstva v minulosti priniesli veľa zla do tejto problematiky. Toho sa zachytila ateistická kultúra, ktorá v duchu materialistického pohľadu na život do nás naočkovala najprv strach pred smrťou, potom túžbu (často i nezriadenú) „užiť“ si čo najviac tento pozemský život, ignorujúc realitu smrti, a nakoniec dokonca akýsi nepísaný všeobecný „zákaz“ myslieť na smrť a hovoriť o nej.

Nesmieme sa tomuto jedu poddať. Viera a láska v nás musia vytvoriť protilátky, ktoré sa prejavia v žitej nádeji, teda v odmietnutí tejto mentality. (Pravdu povediac, v opačnom prípade načo je nám naše náboženstvo?)

Kresťanská viera nám hovorí, že krstom sme boli akoby „zaštepení“ do Krista, čo pre nás znamená uvedenie do večného života. A tento večný život prežívame v prvej fáze tu na zemi, kde máme prejaviť svoju lásku k Bohu a k ľuďom, a tak prispieť k rozšíreniu Božieho kráľovstva na zemi. (Prvoradou úlohou nášho života je teda pomáhať iným k spáse...) A po skončení tejto prvej fázy bude nasledovať druhá, definitívna, ktorá bude vyústením do večnosti toho, čím naša duša žije teraz v tele.

Boh vie, že naša telesná stránka a dedičný hriech sú pre nás zdrojom slabosti a každodenného zápasu medzi dobrom a zlom. Preto nám dáva rôzne „pomôcky“, aby sme v týchto bojoch obstáli a po prípadných pádoch dokázali vstať a ísť ďalej. V tejto perspektíve smrť nemá prečo byť nejakým „strašiakom“. Je to dôležitý medzník, spojený väčšinou s poslednou skúškou bolesti (aj zlato sa čistí ohňom...), ale zároveň a predovšetkým je to brána, za ktorou nás, svoje milované deti, čaká nebeský Otec a za ktorou nás, naše milované nevesty, čaká nebeský Ženích, aby si nás vo večnej Láske (Duchu Svätom) privinuli navždy k sebe!

Ak tam prídeme s láskou v srdci, všetky naše nevernosti, hriechy a zlo budú tou láskou spálené (to je očistec), a naopak, všetko naše dobro vyjde najavo v úžasnom pocite vďaky za lásku. Pripravovať sa na takéto vyvrcholenie života – to je predsa radosť, či nie?

Zavŕšme tento prvý týždeň obnovením sa v radosti. Dajem práve túto náplň nášmu očakávaniu Pána. (Nik predsa nemá toľko objektívnych dôvodov na radosť ako kresťan!) Potrebujeme ju my sami a i svet ju od nás veľmi potrebuje. Buďme ozajstní kresťania – radujme sa, Pán je blízko.

Piatok prvého týždňa

2014-12-05T08:00:01Z

Tento deň býva zväčša prvý piatok mesiaca decembra.

Táto okolnosť nás priam vyzýva zamerať dnešné rozjímanie na dôvod, pre ktorý toto všetko robíme. Prečo pripravujeme cestu,

bdieme, očakávame atď.? Jediný dôvod, ktorý dokáže byť dostatočne presvedčivý, je ten, že to robíme z lásky a pre lásku, alebo presnejšie: robíme to,pretože tým odpovedáme na lásku, ktorú sme dostali.Človek je schopný dokázať všeličo, a to s rôznymi úmyslami. Avšak niektoré veci dokáže jedine z lásky. Ba dá sa povedať ešte viac: sú niektoré veci, ktoré človek dokáže jedine vtedy, ak je milovaný... Čo také? Zmeniť svoj život.Nad touto skutočnosťou sa môžeme dnes zamyslieť. Nemalo by význam (a asi ani nádej na úspech) namáhať sa, keby tu nebola láska, ktorá je „za tým“ i „pred tým“ – keby sme neboli milovaní a všetku tu námahu nepodstupovali ako odpoveď svojej lásky na lásku Božiu.

Pripravujeme cestu pre Pána, ktorého milujeme.

Pripravujeme cestu pre Pána, pretože ho milujeme.

Pripravujeme cestu pre Pána, aby sme mu prejavili, že ho milujeme.

A hlavne: Pripravujeme cestu pre Pána, pretože On nás miloval a dal nám milosť, aby sme ho spoznali. A stále nás miluje

a dáva nám silu milovať ho. A ešte je tu druhá vec, nad ktorou sa môžeme dnes zamyslieť: dynamizmus, ktorý si vyžaduje táto láska. Pracujeme úmerne dôležitosti práce, ktorú konáme. Ak však pracujem pre lásku, z lásky a v láske, potom táto okolnosť ma musí dohnať k výkonom, akých nie je schopný nik iný (kto pracuje z iných dôvodov), pretože láska vždy bola a vždy bude tým najmocnejším dôvodom zo všetkých!

Keď to zhrnieme:

1) Žijeme určitým spôsobom ako kresťania nie preto, aby sme boli výnimoční, aby sme sa niekomu zapáčili, alebo naopak

zo strachu pred niekým, ba ani nie preto, že by sme nemali inú možnosť, ale jedine preto, že sme uverili v Božiu lásku k nám

a my cítime, že jedinou priliehavou odpoveďou na túto lásku je milovať ho vždy, všade a vo všetkom.

2) Milujeme Boha a toto nás ženie k tomu, aby sme žili určitým spôsobom – tak ako to On žiada, podľa jeho prikázaní,

predovšetkým prikázania lásky, a to v čo najplnšej miere. Pokúsme sa dnes „prešpikovať“ svoj život týmito dvoma

smermi. „Ihlou“, ktorá nás povedie, nech nám je Božské Srdce Ježišovo, teda stelesnenie totálnej a pritom takej osobnej lásky.

Výsledkom bude poznanie svojich skutočných motívov a svojho dynamizmu v očakávaní Pána.

Štvrtok prvého týždňa

2014-12-04T06:59:16Z

Len bdelý človek začuje a porozumie hlasu volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! (Iz 40,3; Mt 3,3).

Práve dnes by sme sa mohli pustiť do tejto práce: vyhrnieme si rukávy a ideme „vyrovnávať chodníky“.

Už v predošlých dňoch sme sa usilovali „opásať si bedrá“ a vziať „lampy do rúk“, čiže nebyť ospalí a bdieť v očakávaní, čo od nás bude chcieť Pán, keď príde. Ešte mu však treba pripraviť cestu. Ako? Pozrime sa do Písma: „Každá dolina nech sa vyplní a každý kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo hrboľaté, bude cestou hladkou“ (Iz 40,3-5). Požiadavky – aj keď obrazne vyjadrené – sú jasné, projekt stanovený. Poďme sa teda najprv pozrieť, ako vyzerá terén, aby sme vedeli, čo treba urobiť...

Toto je prvý krok.
Ako vyzerajú moje cesty? A čo vlastne máme na mysli, keď hovoríme o „cestách“? Slovo „cesta“ v širšom zmysle znamená spôsob, ako sa dostať z jedného miesta na druhé. My máme pripravovať cestu Pánovi – sú to teda spôsoby, akými sa môže dostať On k nám a my k nemu.
Ide konkrétne o štyri cesty:

od Pána ku mne (otvorenosť srdca),
odo mňa k Pánovi (modlitba a duchovný život),
od Pána k mojim bratom a sestrám (evanjelizácia),
od mojich bratov a sestier k Pánovi (pokresťančovanie prostredia).

Toto sú tie „chodníky“, ktoré treba „vyrovnať“!

Čo však znamená „vyrovnať“? Zamyslime sa nad týmto obrazom, ktorý sme citovali zo Svätého Písma. Ako sa vyrovnáva chodník? Treba odstrániť to, čo zavadzia, zametať, prípadne stavať mosty, podoprieť zosunutú zeminu, vyasfaltovať... Čo by tieto pojmy mohli znamenať v mojom živote a v súvislosti s uvedenými štyrmi „cestami“? To by mohol byť prvý námet na dnešné rozjímanie: čo bráni Pánovi na ceste?

A druhý námet, resp. druhý krok, ktorý by mal nasledovať, je ten „akčný“: ako na to? Teda, ako sme povedali, obzrieme si stav chodníkov, aby sme vedeli, čo treba urobiť, ale tiež aby sme mohli dobre vybrať nástroje. Aj tu môžeme uvažovať najprv obrazne: niekde možno bude stačiť metla na zametenie listov či prachu, inde sa azda bude možné už len pohrať s ozdobami – sadiť kvety popri ceste a pod. Inde však azda treba i vážnejšie zásahy: možno i buldozér či žeriav bude treba použiť... (Nechajme na seba chvíľu pôsobiť tento bohatý obraz. Všimnime si, že do takých vážnych cestárskych prác sa nik nepustí sám, vždy je to partia cestárov, čo pracuje s takýmito mechanizmami. Aj v duchovnom živote platí, že ak treba robiť takéto úpravy na „ceste“, nevystačíme si sami, ale treba sa odhodlať k spolupráci. S kým? V čom? Ako? Čo v tejto práci môžem ponúknuť ja do spoločného diela?)

Dnes by sme teda mohli zistiť, v akom stave sú tieto štyri naše cesty, čo na nich treba konkrétne vykonať, akými nástrojmi a – spustiť sa do práce. Nebude to hneď hotové. Ale kto to kedy videl, že by poriadnu a kvalitnú cestu postavili za jeden-dva dni?

Streda prvého týždňa

2014-12-02T23:01:18Z

Druhá charakteristika, ktorú Ján Pavol II. použil na vysvetlenie slova „bdieť“, je láska k blížnym. Bdiem, teda viem o tebe, bdiem s Tebou a bdiem nad tebou.

Mať na mysli tento aspekt bdenia ako očakávania Pána je veľmi dôležité na to, aby sme sa vyhli pokušeniu, že by Pán od nás chcel sedieť nečinne so založenými rukami a čakať, kým príde. Zdá sa, že platí skôr opak: Kto si sadne, zaspí. Podobenstvo o talentoch (Mt 25,14-30) je v tejto veci dostatočne výrečné.

Čo sú to tie „talenty“ v našom živote? Iste sa tým nemyslí len umelecké, jazykové či iné nadanie, ako tento výraz používame v slovenčine. V reči Nového zákona znamená všetky dary Božej lásky, ktoré v živote dostávame. Lásku, ktorú sme dostali, nesmieme „zakopať“, uzavrieť ju v svojom vnútri, čiže len ju prijímať a napĺňať ňou seba samého. Naopak, máme ju „dať peňazomencom“, rozmnožiť ju tým, že ju dáme do obehu, že ju budeme okolo seba rozdávať. Len tak bude možné, keď príde Pán, odovzdať mu ju „aj s úrokmu“ – čiže zúročenú o to, čo láska vo svojom obehu nabrala na seba...

Ako na to? Práve toto nám ukazuje Svätý Otec v druhej charakteristike slova „bdieť“ – bdieť s... Bdelosť je teda vlastne pozornosťou voči iným – vidieť svojho blížneho (neprejsť okolo neho nevšímavo), zaujímať sa, čím žije, čo ho rozveseľuje aj trápi, skrátka, byť citlivý voči potrebám svojich bratov a sestier.

Ďalej to znamená doslova byť pri nich, mať pre nich čas (nedajme sa oklamať pocitom, že nás nepotrebujú), a hlavne dať im pocítiť svoju lásku. Nie je to ľahké! Často treba preklenúť bariéry vybudované rokmi nevšímavosti a nezáujmu, teda svojej či ich nevšímavosti a nezáujmu, plynúcej z onej „ospalosti“. Teraz však chceme bdieť a podľa toho i konať!

A ešte to znamená bdieť nad nimi, teda chrániť ich pred zlým(do tej miery, ako je nám to umožnené). Voči niektorým svojim blížnym to máme dokonca ako prvoradú povinnosť (napr. voči svojim deťom), ale týka sa nás to aj v širšom meradle – v manžlekstve, v rodine, v susedských vzťahoch, v škole či v zamestnaní. V každodennom živote toto bdenie nad našimi blížnymi znamená najmä modlitbu za nich, ale neraz sa ponúkajú (a teda i žiadajú) aj celkom konkrétne skutky: povedať vhodné slovo vo vhodnom momente, alebo naopak, nechať si pre seba nevhodné slovo v nevhodnom momente, urobiť niečo celkom „rukolapné“ na ochranu blížnych pred zlým, alebo neurobiť niečo, čo by na nich mohlo toto zlo priviesť. A sem patrí – nezabudnime ani na to – aj činnosť v prospech dobra spoločnosti, či už sprostredkovaná (voľby, šírenie verejnej mienky a pod.), alebo bezprostredná (konkrétna osobná angažovanosť). Aj toto všetko je prejavom bdelého očakávania Pána a prípravy ciest na jeho príchod.

Zamerajme dnes svoje myšlienky na to, ako by sme sa mohli obnoviť počas tohto adventu práve v onom bdení s... a bdení nad..., a to vo svojich celkom konkrétnych vzťahoch. Je to naozaj súčasť našej prípravy na Pánov príchod.