Jarmila Haragová

" K - rok " mojej viery

2012-11-10T12:48:48Z

Už dlhšie uvažujem nad tým, ktorý krok mojej viery bol taký najdôležitejší, rozhodujúci.

Bolo ich mnoho, pomalé, rýchle, stúpajúce, ba aj padajúce.

Mnoho krát, som iba tak mĺčky stála alebo aj kričala, aby ma niekto niesol, že už nevládzem. A veru bola som aj nesená a pomoc prišla mnoho krát.

Ale dnes som prišla na to, ktorý bol ten najdôležitejší krok v mojom živote viery. Bol to ten prvý krok, ktorý za mňa urobili moji rodičia, keď ma priniesli do kostola, aby ma pokrstili. Vtedy sa mi otvorilo nebo.

Ďakujem Vám rodičia za lásku, ktorú ste mi dali.

SLOVENSKO MOJE.

2012-09-20T07:15:08Z

Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj, ako raj.

Na tvojich holiach nádhery trónia, v údolí šumí ľúbezný háj.

Na tvojich holiach si spievali, otcovia naši pracovali, robili.

Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj, ako raj.

Hej, mám otčinu ja ešte inú, kde večne vládne môj Boh a Pán!

Tam si povolá, tam si privedie Pán Ježiš svojich zo všetkých strán.

Tam zmiznú žiale a náreky, tam budeš bývať až naveky!

Hej, mám otčinu ja ešte inú, kde večne vládne môj Boh a Pán!

Kým ten čas príde, že sa to stane, chcem Bohu, vlasti, žiť oddane.

Blížnemu slúžiť a pravdu hájiť, to heslo mladých vždy musí byť.

Vypočítavosť a strach zdolať, lásku a radosť vyžarovať.

Kým ten čas príde, že sa to stane, chcem Bohu, vlasti, žiť oddane

(z pútnika)

POŽEHNANIE

2012-08-25T15:06:31Z

Priznám sa, že vtedy by som radšej prijala cukrík, ale dnes viem, že mi žehnala do budúcnosti.

Vrátila som sa k tomuto zvyku mojích starých mám. Deťom dávam pred odchodom na čelo krížik a tichuško šepkám: " Nech Ťa Pán Boh požehnáva!"

Spomýnam si na svätenú vodu či hromničku ako nás nenápadne sprevádzali životom. Či na sv. ruženec ako nám ho s úctou vkladali do rúk.

Tie moje babky tu už niesu, " Nech ím Pán Boh hriechy odpusti", tak by povedali oni, a ja chcem opakovať po nich veď ma to s láskou učili.

Vôňa neba.

2012-03-03T20:10:41Z

Keď si ty dozrela pre nebo, tak ja som nebo otravovala otázkami, prečo? Pane Bože prečo? Hnev ma ovládol úplne a nebolo v mojich silách sa sním vyrovnať. Sprevádzal ma aj na pohreb. Až modlitba sv. ruženca mi začala prinášať pokoj, ktorý sa prehlboval pri čítaniach a pri kázni som už pochopila, že keď duša dozrie pre nebo, je zbytočné, aby sa trápila tu na zemi. Potom som zacítila tu prenikavú vôňu kvetov. Začala som si obzerať a priznám sa aj hodnotiť kytice okolo seba. Zvonenie ma vrátilo k sv.omši a premenenie nastalo aj vo mne. Pochopila som, že to nevoňajú kvety ale nebo, ktoré sa otvorilo, aby ťa privítalo. Radosť, ktorú mi toto poznanie prinieslo sa mi odzrkadlila aj na tvári. Až nechápavé pohľady pri sv. prijímaní ma vrátili do reality. Veď na pohrebe sa nemôžme usmievať! Hanba za obyčajnú záhradnú ľaliu a aj pochybnosti či som naozaj cítila vôňu neba, mi nedovolili ísť sa s tebou rozlúčiť až pri hrob. Ale ty si sa prišla rozlúčiť so mnou. V noci si ma zobudila tou známou vôňou. Pripomenula si mi, že tu vôňu neba poznám už od pohrebu môjho synčeka. A ja som ti sľúbila priniesť ľalie na hrob. Prešli tri roky a ja som zabudla. Až návšteva cintorína v týchto dňoch mi pripomenuli vôňu neba. Namiesto kvetov ti venujem túto spomienku. Ďakujem.