Patrik Lenčéš

Dnešná doba? - úžasná :)

2013-08-26T14:10:10Z

Veľa kresťanov je akosi negativne naladených ohľadom dnešnej doby. Na jednej strane šírenie a silná propagácia nemorálneho správania, či už homosexualita, pedofilia alebo potraty, ktoré rozvracajú tradičnú kresťanskú rodinu. Na druhej strane nepokoje,prenasledovanie a zabíjanie (nielen) kresťanov v Egypte ale aj v iných krajinách. A na záver všetky tie anticirkevnícke postoje na internete a niekedy aj mimo neho.
Tieto udalosti pôsobia na nás kresťanov tak, že prestávame veriť a začíname nariekať a sťažovať sa. Niektorí z nás sú až tak pesimistickí, že prestali veriť na svetlo/dobro/lásku a vravia, že dnešná doba je zlá.
Problém je v tom, že zlo v spoločnosti si predstavujeme ako čierne škvrny na bielom papieri, ktoré tam niekto naniesol a keby si nedal tú námahu, tak by bolo všetko vporiadku. Akosi zabúdame na to, že dobro nie je automatické a prirodzené. To na dobro a lásku musíme vynaložiť nejakú námahu, aby tu boli. Takže je to úplne naopak. Preotže Svetlo svieti vo tme a nie tma v svetle! Svetlo sa má šíriť a tma sa šíri iba tým, že sa nešíri svetlo. Začnime šíriť lásku a svet bude krajší. Niektorí z nás ale tomu neveria a myslia si, že dobro už nemôže zvíťaziť. Lenže svetlo vo tmách svieti a tmy ho nepohltia!!!. A každý kresťan by si mal uvedomiť, že to svetlo je naša cirkev, ktorá pod akýmkoľvek tlakom neustúpi tomuto zlu. A keď pojdeme najbližšie do kostola a budeme sa pozerať na Pána Ježisa v eucharistií, tak si všimnime, že to z neho vyžaruje to svetlo, to je ohnisko cirkvi, ktorú ani pekelné brány nepremôžu a ktorá bude tejto spoločnosti svietiť ako svietila tým predchádzajúcim a bude aj tým nasledovným. Uvedomme si, že cirkev a lásku nikto neporazí, aj keď sa zdá, že žijeme v zlej dobe, nemajme strach a nezúfajme. Ježiš nám priniesol svetlo - Cirkev, ktorá je nám vždy oporou, ktorá nám svieti do života a ubezpečuje nás, že aj keď celý svet bude zlý, ona bude strážiť poklad viery, živého Krista, dobro, a bude ho ponúkať každému, kto oňho bude mať záujem. Cirkev/dobro nikto nezničí, vždy nám tu bude svietiť a už nikdy sa nemusíme báť, že ľudstvo bude bez mravného svetla, ktoré mu bude svietiť aj v tých najtejmnejších tmách ľudských hriechov. To je tá správa, z ktorej sa všetci radovali v prvom storočí a my na ňu teraz zabúdame. Nezabúdajme a verme. Vždy keď sa pozerám na eucharistiu, ten pohľad ma naplní pokojom, pretože si uvedomujem, že toto je niečo, čo zlo neporazí, je to zdroj dobra a lásky a vždy to tu bude, už navždy.

Čo teda treba robiť?

1. Veriť. Veriť v neporaziteľnosť lásky a cirkvi. Verme aj v dobro iných ľudí. Ak máme pocit, že sú zlí, tak si uvedome, že sú to naši blížni, ktorí potrebujú našu pomoc a lásku a nie naše názory na ich správanie.

2.Začnime šíriť lásku! - pretože aj jedna iskra lásky dokáže uhasiť veľký požiar nenávisti. Nemusíme robiť veľké veci, stačia malé ale s láskou a svet bude hneď krajší. Hlavne nezabúdajme, že lásku treba šíriť.

3. Naučme sa trpieť - vždy to tak s kresťanmi bolo a vždy aj tak bude. Utrpenie, prenasledovanie, hanobenie - to všetko je súčasťou kresťanstva. Vravel to už Ježiš, že nás to čaká, tak sa skúsme namiesto čudovania a sťažovania pomodliť, takže:

4.Modlime sa - pretože ak my niečo nedokážeme, Boh to dokáže.

Pod tvoju ochranu - zvitok

2013-06-17T15:42:52Z

grécky text:

Ὑπὸ τὴν σὴν
εὐσπλαγχνίαν
καταφεύγομεν
Θεοτὸκε· τὰς ἡμῶν
ἱκεσίας μὴ παρ-
ίδῃς ἐν περιστάσει
ἀλλ᾽ ἐκ κινδύνου
λύτρωσαι ἡμᾶς
μόνη ἁγνὴ
μόνη εὐλογημένη.

Slovenský preklad:

Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička. Neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná.

A toto je môj názor na kampaň "Adoptuj si politka"

2013-05-11T15:49:11Z

Som jeden z tých, ktorí sa do politiky nestarajú, ale napriek tomu mám svoje názory o tom, ako by mala politika vyzerať, no bohužiaľ tak nevyzerá. Nejde pritom len o „zlých“ politikov, ale o samotný politický systém, ktorý máme. To je však teraz jedno, pretože nemám v úmysle písať o tom, aká je demokracia hlúpa. Chcem písať o tom, prečo sa modliť za politikov. Často počúvame, že politici len hrabú pre seba a nestarajú sa o bežných ľudí, a preto na nich nadávame alebo prinajhoršom sa zíde nejaká banda vandalov a „protestuje“ v našom hlavnom meste, pričom ničí národný majetok alebo majetok slušných ľudí + útočí na policajtov. Takéto protesty sa udiali minulý rok a ďalej sa k nim radšej nevyjadrujem.

Každý človek je pokúšaný, aby spravil niečo pre seba a na úkor iných. Je to jeden z hriechov – egoizmus. Ak je tu niekto, kto niekedy mal na starosti triedny fond alebo zbieral peniaze na nejakú akciu, tak vie, aké to je pokušenie. Tak isto, ak šťastne nájdeme nejaké peniaze, len málo z nás uvažuje o tom, že všetky vráti tomu, kto ich stratil. Vo všetkých prípadoch sa ale zaprieme a konáme správne (dúfam). Ak by sme aj nemali také úmysly, tak napríklad pri triednom fonde by nám na to hneď prišli, že sme si niečo ukoristili pre seba. Často je to skôr strach z kontroly, ktorý nám bráni vykonať takúto nespravodlivú vec a nie naše dobré svedomie. Vždy je tu niekto, kto nás kontroluje (často štát – policajti, ochranka, kamery). Najideálnejšie ale je, aby nám tomu bránilo svedomie a aj napriek tomu, že by nás nikto nekontroloval, by sme robili všetko správne a mravne. To sa ale ukázalo ako nemožné. Napríklad v Amerike pri demonštráciách je zvykom rabovať supermarkety – a aj keď ide slušný človek okolo a všimne si, že každý si tam berie čo chce, ochranka tam nie je, ani policajti, tak si aj on niečo zoberie – a vy by ste si nezobrali? :) Je to s nami tak, že často, ak nie sme kontrolovaní, tak páchame zlo, svedomie nám jednoducho nestačí.

Ako je to u politikov? Politici sú vrcholom nášho štátu a často ich už nemá kto kontrolovať, keďže oni sú na vrchu. Sú to ale takí istí ľudia ako my, tiež sú pokúšaní. Najväčším problémom je práve to, že ich nemá kto kontrolovať a to znamená, že sú odkázaní iba na svoje svedomie – a to je problém, ako sme už ukázali. Každému človeku by robilo nehorázne problémy odolať toľkým pokušenia, každý Boží deň, pričom jedinou autoritou by bolo iba jeho svedomie. Je preto nespravodlivé politikom vyčítať, že konajú len pre seba, pretože my by sme robili to isté, či už na ich pozíciach alebo na našich pozíciach, keby nás nikto nekontroluje. Pochybujem, že existuje tak dokonale mravný človek, ktorý by bol v politike čestný a denno denne odolával pokušeniu, zobrať si niečo pre seba, keď to nikomu nebude vadiť. Taký človek totiž neexistuje ani v bežnom živote, každý človek sem tam podľahne. Rozdiel je v kvantite – kým v bežnom živote nám to nikto priveľmi nevyčíta, jedno podľahnutie v politike sa bežným ľudom zdá oproti ich prehreškom neodpustiteľné. Všetka nenávisť voči politikom spočíva iba v tom, že vidíme smietku v ich oku, ale brvno vo svojom nezbadáme. Hádžeme kameňmi, aj keď my sami sme tiež vinní.

Čo, ale treba robiť? Angažovať sa? Vymeniť politikov? Ak vymeniť, tak za koho? Každý človek je predsa pokúšaný a nikto nie je taký dokonalý, aby odolal všetkým pokušeniam. Sme odsúdení na to, aby tam bol nedokonalý človek, ktorý im bude podliehať.

Ak je možné niečo urobiť, tak je to len posilnenie ich svedomia, pretože často sa musia riadiť iba ním a je to veľmi ťažké sa ním riadiť. Ako im ale posilniť svedomie? Dá sa to vôbec? Určite áno - Modlitbou. Budeme sa ale modliť, aby im Boh zabránil konať v prospech seba a prikázal konať v prospech občanov? Nie. Boh nemôže donútiť človeka konať dobro, pretože by mu zobral slobodnú vôľu. Boh klope každému na srdce a čaká, kým ho ten človek pustí dnu a začne žiť podľa jeho prikázaní. Modlitbou môžeme chcieť to, aby tí ľudia, za ktorých sa budeme modliť, lepšie počuli božie klopanie, aby Boh neklopal ale búchal a aby ho oni pustili do svojho srdca. A to nie je málo, je to neskutočne veľa a hlavne vo chvíľach, keď v hlasovaní rozhoduje svedomie poslanca/politika. Všetko zlo v politike je iba o tom, že politici sú slabí, slabí počúvať svoje svedomie a konať dobro. Potrebujú duchovnú silu, ktorú, verím, im my môžeme „vymodliť“. Modlitba má takúto silu a my sa ju musíme naučiť používať. K tomu však potrebujeme vieru, vieru v silu modlitby a vieru c dobro ľudí – aj politikov. Som presvedčený o tom, že ak budeme veriť a budeme sa modliť, tak sa situácia v našej politike zlepší. Ak si každý z nás vyberie nejakého politika, ktorého spomenie vo svojich modlitbách, bude to podľa mňa úžasné.

Poznanie dobra a zla

2013-04-05T11:17:48Z

Existuje toľko veľa hriechov a každý z nás často mnohým z nich podľahne. Majú tieto hriechy niečo spoločné? A prečo vlastne človek koná hriechy?

Odpovede treba hľadať pri samotnom vzniku prvého hriechu v rajskej záhrade. Boh dal Adamovi zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla, pretože keď z neho bude jesť, zomrie. Diabol však prišiel k Adamovi a povedal mu, že ak z neho bude jesť, bude ako Boh. Klamal? - Nie. Ukážeme si prečo. V akom zmysle sa myslí to, že bude ako Boh? Adam sa kľudne mohol napchávať ovocím zo stromu života a byť nesmrteľný (až po tom, čo jedol zo stromu poznanie nemohol jesť zo stromu života). Jesť nemohol (spočiatku) iba zo stromu poznania, prečo? Prečo tento strom z neho spraví akože Boha? Celý príbeh je symbolický a tak ho treba čítať. Ak pochopíme, čo sa týmto príbehom chce povedať, môžeme to aplikovať aj na dnešnú situáciu.

Čo je to ovocie zo stromu poznania dobra a zla a prečo je to taký hriech?

To ovocie zo stromu poznania dobra a zla je považovanie seba samého za autoritu pri určovaní dobra a zla. Teda žiadne také, že Boh mi bude vravieť, čo je dobré a čo zlé ale ja budem mať vlastné poznanie toho, čo je dobré a čo zlé.

Tento prvý hriech nie je iba historicky prvým hriechom. Je to podstata, princíp všetkých našich hriechov. Veru, všetky hriechy sú postavené na tomto. V mojom prvom blogu (Ako (ne)komunikovať s ateistami) som písal o tom, že ateisti keď odstránili myšlienku Boha, stali sa sami určovateľmi dobra a zla, teda stali sa sami bohmi (tak ako to sľúbil diabol Adamovi) a často si za dobré určujú napríklad potraty, rozvody a rôzne iné veci. Správne je jednoducho to, čo oni považujú za správne a to len preto, že im to vyhovuje. Ale to nie iba ateisti. Nie sme to azda aj my kresťania, kto sa hráme na Boha, pretože si myslíme, že to čo konáme je dobro, ajkeď cirkev vraví niečo iné? Je prirodzené, že človek túži po dobru ale často nasleduje zlo v mienke, že je to dobro. A Boh to vie, preto nám zoslal na hore Sinaj desatoro, potom Tradíciu a cirkev, a na záver sv. Písmo aby sme vedeli rozlišovať dobro od zla. Boh nám zjavil, čo je dobré a čo zlé aby sme sa k nemu mohli vrátiť a aby sme vedeli navzájom spolu žiť - na to však potrbujeme pokoru.

Preto sa človek musí naučiť zapierať samého seba a počúvať Boží hlas, ktorý zaznieva z úst cirkvi. V dnešnej dobe často počujeme: „buď sám sebou“, „ver len sebe“. To však nie je správne – seba samého treba zaprieť a veriť treba Bohu. Ak nie, nastúpi subjektivizmus a každý bude mať svoje vlastné poznanie dobra a zla a potom to aj tak bude vyzerať. Nedávno ma šokoval postoj jednej kamarátky – kresťanky - k výstave s ľudskými telami. Napriek tomu, že cirkev to označila za nesprávne, ešte aj na markíze to dávali, že cirkev je proti tomu, ona na tom nič zlé nevidela a šla tam, podporila to. Ach, aká povrchnosť nás kresťanov! Koľko krát si pri nejakom cirkevnom prikázaní, nariadení či zakázaní položíme otázku „a čo je na tom zlé?“. Koľko krát ignorujeme nariadenia cirkvi, pretože sa nám zdajú pritiahnuté za vlasy alebo staromódne?! Stále hľadáme odpoveď na otázku dobra a zla v sebe a potom sa čudujeme, prečo je ten svet taký, aký je - zlý.

Čo je teda príčinou každého hriechu? - náš egoizmus. Hriech je porušenie prikázania, to porušujeme preto, že ho často ospravedlníme svojou vlastnou teóriou. V človeku sú stále prítomné následky prvého hriechu, stále je v nás túžba byť ako Boh a určovať si, čo je dobré a čo zlé. Dávajme si na to pozor a zapierajme samých seba – majme na to odvahu a silu, nepodliehajme subjektivizmu a naučme sa podriadiť autorite a magistrátu cirkvi. Naučme sa byť pokorný, pretože cirkvi nebude stačiť pokorný pápež, cirkev musí mať pokorných a poslušných kresťanov.

KKC(405) hovorí, že: „následky prvého hriechu ostávajú v človekovi a vyzývajú ho do duchovného boja. „ - a ja teda vravím: Do boja! Do boja proti sebe samému

Indický slon alebo podstata náboženstiev

2013-03-04T10:44:46Z

Kedysi sa akýsi Indovia živili tým, že predvádzali slona. Ukazovali ho v ďalekých krajinách, kde nikto nikdy také zviera nevidel. Raz dorazili už za súmraku do jedného mestečka. Hneď sa všade rozšírila správa, že prišli cudzinci s podivným zvieraťom. Zvedaví obyvatelia sa nemohli udržať a za chvíľu sa zoskupili na mieste, kde sa Indovia utáborili. Tí ich však požiadali, aby prišli zajtra, lebo slon odpočíva v temnom chlieve. Ale obyvatelia boli tak zvedavi, že nechceli čakať do rána. Aby Indovia netrpezlivých obyvateľov nejako uspokojili, navrhli im, aby si zahrali hru. Hra spočívala v tom, že musia v naprostej tme určiť tvar zvieraťa.

A tak obyvatelia vstupovali jeden po druhom do chlieva a každý z nich sa dotkol tela slona. Jeden nahmatal chobot a vykríkol: ,,To stvorenie je ako nejaká obrovská trubka" Ten, ktorý obchytal ucho však namietal: ,,Nič také, podobá sa to skôr veľkému vejáru." tretí obyvateľ sa dotkol nohy a smial sa: ,,Obaja sa pletiete, to zviera mi pripadá ako stĺp." Ďalší, ktorý sa dotkol iba slonovho chrbta , sebaisto povedal: ,,I ty sa pletieš, pretože slon má tvar trónu"

A tak to šlo ďalej a ďalej. Každý popísal slona podľa toho, akú časť nahmatal. Potom už nikto nemohol uhádnuť, aký tvar slon vlastne má. A pritom k tomu, aby sa všetci zhodli, stačilo zapáliť iba jednu sviečku.

Ako (ne)komunikovať s ateistami?

2013-03-15T17:17:06Z

Ako (ne)komunikovať s ateistami?

(Filozofický pohľad na vieru)

Tento článok píšem pre laických kresťanov, ktorí sú neustále vyzývaní aby obránili a vysvetlili svoju vieru. Samozrejme, viera sa úplne vysvetliť nedá, ani len Boh sa (asi) nedá dokázať. Je však jasné, že viera nemôže protirečiť rozumu, pretože pravda pravde protirečiť nemôže. To znamená, že viera sa dá rozumovo obhájiť. Na takúto obranu však nepotrebujeme vedieť iba to, čím vieru obhájime ale aj to ako ju obhájime a komu má zmysel ju vôbec obhajovať.

To, čomu sa tu budem venovať teda bude:

Ako hovoriť o viere. (ako mám obhájiť svoju vieru?)
S kým hovoriť o viere (komu ju mám obhájiť?)
Čo hovoriť o viere (čím ju mám obhájiť?)

1. Ako (ne)hovoriť o viere

Venujme sa hneď prvému bodu. Akým spôsobom obhájiť vieru? Nejde len o to mať argumenty ale ide hlavne o to vedieť ich použiť. Nemyslím tým žiadne sofistické finty v argumentácií, myslím tým vedieť slušne a správne argumentovať. Mnoho ľudí je totiž takej povahy, že o istých veciach sa s nimi vravieť nedá. Takýto ľudia sú až príliš zahľadení do svojej pravdy, že nikdy si nepripustia prehru v argumentácií a snažia sa brániť svoj názor za každú cenu. Takémuto človeku nejde o pravé poznanie ale iba o dokázanie si svojho názoru bez ohľadu na pravdivosť, logickosť a slušnosť v komunikácií. Takto sa argumentovať nemá. Takáto (zlá) argumentácia sa nazýva nekorektná alebo eristická.

Nekorektná argumentácia (teda tak ako sa nemá argumentovať) má mnoho podôb, ja sa zameriam iba na tie, ktoré súvisia s našou témou, teda s vierou.

Každá komunikácia má dve strany, napríklad dvoch ľudí, ktorí medzi sebou komunikujú. Ak je to komunikácia v ktorej majú títo dvaja opačné stanoviská, nastupuje argumentácia, kde každý z nich podáva argumenty, ktorými chce zdôvodniť svoj názor a presvedčiť toho druhého. Ak jeden z nich používa tieto znaky, argumentuje nesprávne (nekorektne):

Zameriavanie sa IBA na chyby a nedostastky, pričom sú často zveličené, prekrútené alebo vytrhnuté z kontextu.

Často je to však sprevádzané nevedomosťou (histórie, kresťanskej náuky, dobrých skutkov cirkvi alebo význame viery). Preto ateisti majú často „argumenty“ typu: „Cirkev len viedla vojny, upaľovala ľudí, vyberala peniaze...“

Príčina takejto nekorektnej argumentácie je hlavne nevedomosť (nepoznanie základných dejín cirkvi alebo všeobecných dejín).
(Otázka znie, prečo sa niekto púšťa do debaty a vyjadruje svoj názor o niečom, o čom nič nevie? - ak chcem o niečom argumentovať, musím o tom niečo vedieť.)
Nekorektný útok na osobu, ktorá zastáva opačný názor – urážky, podozrievanie, vysmievanie sa, čím chce u ľudí docieliť odmietnutie toho názoru tým, že odmietnu jeho zastávateľa. „Znič obhajcu, zničíš aj názor.“
Príklad: „Pápež je fašista“, „Veriaci sú naivky“, „ty si fanatik“, "nevzdelanec"

Takýto útok je bohužial mnohokrát vidieť aj zo strany veriacich.
Nekorektný útok na stanovisko - zosmiešňuje, osočuje alebo uráža protichodné stanovisko. Cieľom je taktiež vyvolať smiešnosť a absurdnosť opačného stanoviska a tým jeho nepravdivosť.
Príklad: „cirkev je mafianska organizacia“ , „Islam je fanatické náboženstvo, ktoré túži po vojne“ „veriť v Boha je rozprávka pre malé deti“...
Vymýšľanie si faktov. Nie je to len vyberanie si vhodných faktov, ale doslova vymýšľanie si nepravdy aby sa spochybnilo alebo ukázalo v zlom svetle stanovisko oponenta.
Príklad: "Kresťanstvo sa šírilo vojnami..."

Ako teda argumentovať správne - korektne?

1. Základom je mať vyjasnené pojmy na oboch stranách, aby nedochádzalo k nedorozumeniam. (Veľmi často sa stáva, že ateista nechápe pojmu "večný" a preto má tendenciu sa nelogicky pýtať ako vznikol Boh)

2. Veľmi potrebná vec je odosobniť oponenta od jeho názoru a tak isto aj seba samého od svojho názoru. Predíjdeme tým osobným sporom.

3. Je potrebné si uvedomiť, že pravda môže byť skritizovaná a moja prehra v jednej argumentácií nemusí automaticky znamenať zničenie môjho stanoviska (možno iba ja nie som schopný to odargumentovať). S tým súvisí aj to, že kritika na môj názor môže dopomôcť k jeho napredovaniu - pretože si môžem objasniť nejaké nedostatky a doštudovať ich, domyslieť. Takto sa to stalo aj so samotnou teológiou. Teológia ako racionálna veda o Zjavení vznikala tak, že reagovala na kritiku zo strany pohanov, sektárov alebo židov. Teda kritika je dobrá aj na náboženstvo a slúži k napredovaniu a objasňovaniu náuk. Treba sa naučiť prijať krituku.

4. Asi najdôležitejšia vec je uvedomiť si, že argumentácia má viesť k spoločnému cieľu – poznaniu pravdy.

Ak chceme argumentovať, tak jedine takto. Iná argumentácia nemá zmysel, pretože nikam nevedie iba k nárastu nenávisti na oboch stranách a to hlavne čo sa týka argumentácie medzi teistami a ateistami. Z osobnej skúsenosti viem, že debaty na tému „Boh“ alebo „cirkev“ poprípade „náboženstvá“ sú takmer vždy nekorektné (na internete 99%). Vedel by som dať odpoveď aj na otázku "prečo?" ale to teraz nie je dôležité (možno v inom blogu).

2. S kým (ne)má zmysel hovoriť o viere

Venujme sa teraz druhému bodu – s kým má teista komunikovať ohľadom viery?

Rozdelíme si ateistov do 3 skupín:

1. Ateisti s palicou - ateisti, ktorí nie sú schopní normálne (korektne) argumentovať, rozprávať sa na tému Boh. Majú všetky tie znaky nekorektnej argumentácie ktorú som opísal v prvej časti. To teda znamená, že ich argumentácia je často sprevádzaná osočovaním, vysmievaním sa, urážkami, prirovnávaním náboženstva k rozprávkam a v neposlednom rade nepoznaním, vymýšľaním a skresľovaním faktov. Toto všetko je tá ich palica, ktorou argumentujú. Prečo palica? Pretože ich argumenty sú vždy útoky. Ak sa s nimi dáte do reči, debata bude sprevádzaná (slovnými) útokmi palicou, pričom tieto útoky sú pre nich prvoradé, než to, čo im vravíte. Nechcú poznať pravdu, aj keď im dáte argumenty, oni ich nepríjmu. Ide im len o posilnenie svojho naivného presvedčenia formou nekorektnej argumentácie. Stručne povedané, sú to fanatici. Debata na tému viera, Boh, alebo cirkev je len stratou času. Im vieru obhajovať netreba, pretože naše obhajovanie je už dopredu odsúdené na bitku palicou. Najlepšie čo môžete urobiť je teda ignorácia. Najhoršie čo môžete urobiť je protiútok.

"Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás."

Z tohto vyplýva prvá vlastnosť ateistov - neslušnosť

2. Normálni ateisti - tým je všetko jedno, čo sa týka viery. Nehľadajú pravdu ale ani ju nikomu neberú. Snažia sa žiť liberálne. Kto chce nech verí, kto nie tak nie. Žijú tak, ako sú naučení žiť a príliš sa nad tým nezamýšľajú. Nevysmievajú sa, neurážajú. Keď sa s nimi budete baviť, nebudú vás a vašu vieru napádať ako ateisti s palicou. Majú viac vedomostí ohľadom týchto vecí a preto majú aj viac úcty pri debate o takýchto veciach.

Druhá vlastnosť ateistov - lenivosť (hľadať pravdu)

3. Hľadači. Chcú vedieť pravdu. Nepovedia takmer nič zlé na veriacich ani na cirkev a už vôbec nie Boha. Dokonca sú prípady, kedy takíto ateisti chvália a obdivujú cirkev (Thomas B. Macaluay). Ide o ateistov, ktorí poznajú a uznávajú argumenty veriacich, len jednoducho neveria. Samozrejme vedia podať aj dobrú kritiku, ktorú však vzdelaní teisti korektne prijímajú.

Tretia vlastnosť ateistov - neobdarovanosť darom viery.

Samozrejme všetci ateisti sa nedajú automaticky zaradiť do týchto skupín, niektorí sú z časti takí a z časti takí. Niektorí sú normálni ale sem-tam zoberú palicu. Taktiež treba povedať, že takto sa delia aj teisti (veriaci). Aj medzi veriacimi je kopu fanatikov, potom takých liberálnych ktorým je jedno či niekto verí alebo nie a je tu aj veľa hľadačov, ktorí síce veria ale chcú aj vedieť. Veľké plus je však v tom, že veriaci sa obohacujú o argumenty často na kázňach, prednáškach, cirkevných školách a tak ďalej. Preto fanatizmu je oveľaviac v ateizme než v teizme.

Z toho čo som napísal v tejto časti vyplýva, že s väčšinou ateistov sa neoplatí komunikovať (na internete skoro so žiadnym) – ale iba čo sa týka viery. Ich fanatizmus im nedovolí baviť sa na túto tému. Netreba ich však odsudzovať a ignorovať ich, to si nezaslúži žiadny človek. Kľudne sa s nimi môžeme baviť o iných témach - o tom, čo máme spoločné :)

3. Čím obhájiť vieru

Niekoľko argumentov, ktoré by mali slúžiť na obhajobu (nie šírenie!) viery. Zameriam sa len na existenciu Boha. Iné otázky, napríklad prečo kresťanstvo, prečo cirkev atď možno neskôr.

Je možné dokázať existenciu Boha?

Vedecky ju nevieme dokázať. Mnoho filozofov, napríklad Kant, tvrdilo, že existencia Boha sa nedá ani dokázať ani vyvrátiť, pretože Boh presahuje naše zmysly. Takýto názor je všeobecne uznávaný.
Prečo potom veriť, že Boh existuje?

1. Osobná skúsenosť. Vraj Boha nikto nikdy nevidel, to je však pravda len zčasti. V písme je napísané, že Boha nikto nikdy nevidel priamo (do tváre). Pretože podľa Biblie, kto uzrie Boha priamo – zomrie. Ale taktiež vieme, že Mojžiš Boha videl od zadu, teda nepriamo a okrem neho aj veľa iných ľudí z celej histórie. Takáto skúsenosť s Bohom sa nazýva mystický zážitok alebo náboženská skúsenosť. Na túto skúsenosť je aj psychológia prikrátka. Máme o takýchto zážitkoch záznamy – napríklad existuje celá encyklopédia mystiky. Boh sa teda dá nazerať, nedá sa len vidieť v celej svojej sile (priamo). Často ak človek zažije takýto zážitok, nevie ho slovami opísať. Takémuto človeku je potom jasné, že Boh existuje, nemôže to však nijako našimi ľudskými slovami uchopiť a opísať a kedže to nie je definované, nemôže to byť považované za všeobecný dôkaz.

2. Boh sa zjavil. Boh nielenže sa dá nahliadať ale aj sám sa nám v dejinách zjavil. Vieme, že Ježiš robil zázraky a pred ním ešte kopa prorokov. O tom, že Boh, Ježiš alebo nejaký prorok urobil toto a tamto sa písalo veľa v minulosti. Celý Židovský národ žil len vo viere a z viery v Boha, ktorý sa o nich staral. Príchod Ježiša nazaretského, jeho obrovská múdrosť a láska, nevysvetliteľný rozmach kresťanstva. Všetko to poukazuje na to, že ten Boh tu naozaj je a je to jeho dielo – že on sám sa zjavil. Toto Zjavenie máme zachytené v najkrajšej, najčítanejšej a najprekladanejšej knihe na svete - vo sv. Písme.

Samozrejme, my môžeme teraz s odstupom času spochybniť tieto správy, nakoľko už nežijeme v tej atmosfére. Podobne však môžeme narábať s hocijakými historickými faktami. Nikto z nás nevidel potopený Titanic a predsa všetci veríme, že tam leží na dne oceánu. Veríme tomu, pretože to niektorí ľudia zažili, hovorili o tom, písali o tom a teraz sa tam môžeme ísť pozrieť a uvidieť to. Tak isto je to však aj s vierou v Boha. Boh sa zjavil a hovorilo sa o tom, písalo sa o tom a keď niekto chce, môže ho vidieť, prežívať.

4. Veriť je prirodzené - má tendencie vytvárať si božstvá – smerovať k Bohu. Ako to povedal raz jeden filozof – človek je tvor náboženský. Preto vidíme od počiatku ľudstva, kdekoľvek bol nejaký malinký kmeň, väčšie mesto alebo obrovský národ – vždy mali nejaké náboženstvo. To neznamená, že bohov je veľa, ani to, že Boh existuje, znamená to iba to, že ľudia sú od prirodzenosti náboženskí a tiahne ich to k duchovnej sfére.

5. Je to šťastnejšie - Michael E. Nielsen urobil prieskum, podľa ktorého sú nábožensky založení ľudia šťastnejší než ateisti :) Je to tiež taký malinký argument ;)

6. Je to rozumnejšie. - Je jasné, že ak je človeku niečo prirodzené, samo sa mu to zjavilo v histórií, mnoho ľudí to zakúšalo a prináša mu to šťastnejší pohľad na svet, že je rozumnejšie veriť v niečo takéto. Ako povedal Blaise Pascal, vierou v Boha nič nestratíme ale môžeme iba získať.

7. Je to morálnejšie. Z filozofie vieme, že na ateizme sa len ťažko postaví etický systém, ktorý keď sa aj náhodou postaví nebude mať takú váhu ako teistické systémy.
Keď v novoveku začal vznikať ateizmus, mnoho filozofov si hneď uvedomilo jednu vec a začali sa pýtať. Ak Boh neexistuje, podľa čoho budeme žiť mravne? Kto nám povie, ktoré konanie je správne a ktoré nesprávne? Bude to naše svedomie? Ale veď naše svedomie je subjektívne a je formované výchovou. Podľa môjho svedomia môže byť dobro niečo iné, než podľa svedomia iného človeka. Sú aj dnes predsa ľudia, ktorí majú čisté svedomie keď páchajú z nášho pohľadu zlo. Ani Hitlera netrápilo svedomie, on si myslel, že koná správnu vec. Ak by sme sa mali riadiť iba svedomím, tak je tu chaos.

Druhý nápad je vytvoriť si pravidlá, čo je dobré a čo zlé. Podľa nich sa budeme všetci riadiť, kto nie, pôjde do väzenia. Ale toto predsa nie je morálka ale len zákony. Jediný dôvod prečo nezabiť iného človeka je ten, že za to hrozí väzenie. Okrem toho, ak spoločnosť vyhlási potraty za dobré, tak budú dobré? Aj homosexualita, nosenie zbraní, o pár rokov pedofília? Ak spoločnosť (ako napríklad staroveký Rím) bude považovať za dobré vyhadzovať choré novonarodené deti, tak to bude dobré? Základná otázka teda znie, podľa čoho vytvoríme tie pravidlá?

Otázka morálky bola pre ateizmus od začiatku tŕňom v oku. Už Berkeley povedal, že každý slušný človek je veriaci človek. Tým mal na mysli to, že ak prestaneme veriť v Boha, spravíme Boha sami zo seba a sami si budeme určovať, čo je dobré a čo zlé. Preto mnoho ľudí teraz považuje potraty, eutanázie, homosexualitu, rozvody za dobré veci. Lenže práve tento subjektivizmus je príčinou úpadku morálky, pretože každý sa chce správať podľa seba a nikto nechce sám seba zaprieť pre vyšší princíp, pretože v ateizme vyšší princíp neexistuje. A napokon, akú hodnotu dá ateizmus človeku? Ak ateista bude uvažovať tak, že: "Človek, to je iba kopa bielkovín, ktorá náhodne vznikla vo vesmíre a jediný zmysel jeho života je aby udržiaval ľudský rod." - akú hodnotu má človek v takomto zmýšlaní? Z takéhoto hľadiska človek nemá žiadnu hodnotu.

J.J.Rousseau si v diele Nova Heloisa položil otázku: Ako je možné, aby bol neveriaci človek slušným človekom? Táto otázka je dodnes nevyriešená.

Úplne to zaklincoval Kant, ktorý povedal, že existencia Boha sa rozumom dokázať nedá, nedá sa však ani vyvrátiť. Máme však aj morálku a tá nás k Bohu vedie.