Slavka Gregusova

Otrasne podmienky

2014-03-15T18:28:43Z

Sľúbila som, že napíšem o superluxusnom ubytovaní, ktoré nám veľkodušne zaistila agentúra a o ktoré sme sa museli deliť s myšami, mačkami a opilcami.

Do Prahy sme dorazili o pol dvanástej večer. Nie o ôsmej, pol deviatej, ako nám bolo sľubované. Po skoro 18 hodinách cesty autobusom, pričom posledných piatich hodinách bez akejkoľvek prestávky, lebo "máme meškanie" som vyliezla z autobusu dolámaná, rozospatá, nasraná.Obula osm si topanky a vyliezla z busu. Šofér nám posunkom ukázal, kam máme ísť. Teda, ukázal nám smer. s kuframi a batohmi sme sa dovliekli predo dvere rozostavanej ubytovne, čakali sme vonku pred dverami, keďže nám bolo povedané, že máme počkať na koordinátora a vo dverách nebola kľučka. Po 15-20 min. dorazil náš koordinátor. Nahrnuli sme sa všetci dovnútra.

Ubytovňa páchla neskutočne po cigaretách, kedže vo vnútri na chodbách sa mohlo bez problémov fajčiť. Nebola dostavaná, po chodbách ležali postele, ktoré čakali na svoje umiestnenie, chodby boli, samozrejme, nevykurene, na poschodiach boli jedine staré ošúchané stoly s popolníkmi. Recepcia nedokončená, podlahy nikde, skrátka budova uprostred výstavby. Najviac mi ako nefajčiarke prekážal ten cigaretový smrad.

Polomŕtvi od únavy sme čakali na to, kedy a kam nás ubytujú. Mňa vopchali do miestnosti so štyroma ďalšími ženami. Dve mlade dievčatá slepačieho charakteru vo veku 18-22r, samozrejme naplno pustenz rytmus, dve ženy vo veku 42-49r povoľné na všetko. O tom, že to boli prvotriedne poloprofesionálne kurvy s dvojciferným IQ , som sa presvedčila už onedlho, ale to tu teraz nechcem rozoberať. Na izbe bola jediná skriňa, ktorá zúfalo nepostačovala pre 5 ľudí. Žiadne poličky dokonca ani v kúpelni. Postele napchaté do malého priestoru sa delili o to málo priestoru so zbytočne veľkým oválnym stolom a štyroma stoličkami, vďaka čomu bol problém aj dostať sa k svojej posteli. Izba nemohla mať viac ako 16m2. Pri stene malá chladnička bez mrazničky, na chladničke televízor. aspon som si mohla pozriet basket, hral lebron james.

Bol tam dokonca aj balkón, na ktorý som vstúpila iba raz, keď som už zo zúfalstva nemala kam vyvešať mokré prádlo. Jednak preto, že dvere boli za posteľou jednej spolubývajúcej a dali sa otvoriť tak na 30-40cm a jednak preto, že bol hrozne nestabilný. Keď som sa naňho postavila, začal sa celý kývať a bála som sa, že tie zhrdzavené kovové tyče, z ktorých bol zostavený a plech, ktorý slúžil ako podlaha, povolia a ja sa zrutim o dve poschodia dole na smetisko, čo je lichôtka pre dvor, ktorý sa nachádzal podo mnou. Mimochodom, zo spomínaného balkóna sa k nám bez problémov mohli dostať osadníci vedľajšej izby ako sa neskôr stalo aj pravidlom. Môžete mi veriť, že nie ej dvakrát príjemné, keď skypujete s priateľom a za dverami na balkón vam pobehujú dvaja úplne nahí chlapi a robia na vás grimasy.

Kúpelňa bola celkom fajn. Vaňa (hoci bez zátky, aby sme náhodou neminuli veľa vody), umývadlo a neoddelené wc. To bolo všetko. Žiadna skrinka, polička, sušič na prádlo, o práčke sme mohli iba snívať. Päť žien na jednu kúpelňu je veľa samo o sebe. Ale žeby tie ženy nemali ani len jednu jedinú poličku na to, aby si tam mohli odložiť hoci len zubnú kefku, to už bol problém. Čo sa týka prania prádla, prala som si ručne. Bolo nám povedané, že práčka na ubytovni je. Ja som ju nenašla.

Až o pekných pár týždňov som sa dozvedela, že práčka síce na ubytovni je, ale sama si v nej vyprať nemôžem, môžem si jedine zaplatiť 50kč za pranie a následne sušenie v sušičke. Povedala som si "Fajn, aspoň niečo. Nebudem musieť liezť na balkón a 4 dni čakať, kym mi vyschne mokré prádlo a zahoja sa mi zodrané ruky z ručného prania." Myslela som si, že mi tých 50kč za to stojí, nie ej to predsa suma, kvoli ktorej by som nemala na chleba. Názor som zmenila po prvom praní, kedy mi upratovačka nechala predo dvermi moje vyprané oblečenie. Áno, nechala ho iba tak, voľne prístupné s tým, že ktokoľvek mi tie veci mohol vziať, prehrabávať sa v nich, ukradnúť cokoľvek. Okrem toho mala následne plno poznámok o tom, ako sa ona porezala na taške, v ktorej bolo moje prádlo. Opäť hrubé hulvátske správanie človeka bez úrovne, ktorý si ale o sebe veľmi veľa myslí, ale pani upratovačka z ubytovne by bola kapitola sama o sebe (napríklad rozprávanie o tom, ako si bez zaklopania iba tak svojvoľne o desiatej v noci napochoduje do izby). O mojich peripetiách s týmto plateným a nezdaneným servisom by som mohla napísať ešte viac, ale možno postačí, ak poviem, že hneď po prvom praní som vyhodila jednu mikinu a dvoje tričká, ktoré sa zničili v sušičke.

Po prvom oboznámení sa so zafajčenou ubytovňou som šla pohľadať kuchynku. Som typ, ktorý rád a často varí. Na každom poschodí mala byť jedna. Kuchynkou nazvali kútik uprostred chodby o veľkosti nie viac ako 6m2 (aj to asi preháňam). V kuchynke bol jeden sporák s platničkami, vo vnútri nechutná zamastená rúra so storočným pripáleným olejom. Ďalej tam bolo umývadlo, ktoré bolo osadené do nazvyme to pultu z akéhosi kovu, či zliatiny, ktorý vyzeral skôr ako regál a nebol dlhší ako 1m.

Bola tam ešte aj mikrovlnka, ktorú keď som otvorila, mala som čo robiť, aby som sa hneď nepovracala. Na zemi bol jeden pekáč, mastný, nechutný, neumytý. A z neho na mňa pozerala myška. Nemám nič proti zvieratkam, ale aby pobehovali po kuchyni a po pekáčoch, z ktorých niektorí ľudia jedli, to bolo na mňa príliš. V kuchyni bol hnusný neporiadok, všade mastnota. Vlastne príbory a ani potraviny som nikdy nepoložila na ten kovový pult, vždy som pod to dala niečo, aby sa to priamo nedotýkalo. Nebudem opisovať hubku na riad a okolie drezu, upchatý odtok plný kadečoho.

Osobne je pre mňa záhadou, ako je možné, že sa vo vnútri vyskytujú myši, keďže okolo ubytovne sa bežne potulujú minimálne dve vypasené mačky, ktoré občas zájdu aj do vnútra, keď im je zima. Bežne sa stáva, že idete po schodoch hore na izbu a na nejakom zo schodov si podriemkáva tučnučká ryšaňa.

Malebná ubytovňa bola postavená na okraji Prahy. Na okraji myslím doslovne - tri metre od vchodu bola ceduľa, ktorá označovala začiatok/koniec mesta. Okolo nás nič, iba cca 10min pešo jedna malá časť Prahy, ktorá vyzerala ako pidi dedinka, v ktorej nobolo nič, žiaden obchod, iba jedna krčma, ktorá mala na poschodí bar a jedna zastávka pražskej mhd. Najbližší obchod bolo nonstop Tesco na Zličíne, ku ktorému ak som sa chcela dostať, musela som ísť pešo cca 20 min vrátane odbočky po neosvetlenej ceste a poli. Áno, po poli. Obyčajné pole, zemina, blato, vyšľapaná rozmočená cestička bez svetla.

Detail, ktorý mi personalistka nepovedala, bol ten, že ak sa chcem z ubytovne dostať do práce, musím ísť cca 20 minút popri neosvetlenej odbočke na diaľnicu, po krajnici, kde nie je žiaden chodník a kadiaľ chodievaju ešte rozbehnuté autá z diaľnice. Vďaka zákrutám je tam nulová viditeľnost. Po dvadsiatich minútach cesty po krajnici a modlenia sa v duchu, aby ma nenabralo žiadne auto, sa dostanem na najbližšiu zastávku autobusu, ktorá sa nachádza v dedine vedľa Prahy.

Ak nastúpim na jeden z tých zriedkavých spojov, ktoré idú smerom k mojej práci (autobus tadiaľ ide tak raz za hodinu, počas víkendov aj zriedkavejšie), trvá približne 25-30min ešte cesta do dediny, kde pracujem, plus cca 15min cesta pešky priamo do firmy. A teda denne precestujem aj hodinu, pričom do toho nepočítam čakanie na spoje (napríklad viac ako hodinové čakanie na najbližší spoj cez víkendy).

Ak pracujete denne 12 hodinové smeny ako ja (ináč sa ani nedá) - s tým že minimálne dve hodiny (niekedy aj 3-4) strávite cestou do práce, pripočítate si k tomu aspoň tu polhodinku na večernú hygienu a polhodinku na ranné obliekanie sa, neostáva vám čas ani sa najesť, ani sa vyspať. Bežne spím tak 4 hodiny, ak si chcem nebodaj aj niečo oprať, alebo si uvariť aj niečo iné ako vifonku. Niekedy neviem, či mi má byť z toho smiešne, alebo do plaču.

Najbližšie sa dozviete o tom, aký bol môj prvý deň v práci a o novinkách, ktoré som sa dočítala v pracovnej zmlúve. Zoznámim vás s koordinátorom, ktorý má problém zvládať aj samého seba.

Ach, tito ludia

2014-03-10T16:46:46Z

Človek by neveril koľko zábavy zažije pri takej obyčajnej činnosti, akou je predaj vecí cez internetový bazár. Občas naozaj neviem, či sa mám smiať alebo plakať nad všetkým čoho sú ľudia schopní, keď chcú ušetriť. Každý chce predať čo najdrahšie a kúpiť čo najlacnejšie, to je jasné. Ale niektorým ide asi iba o to aby ma pobavili.

Nákupy "z druhej ruky" ma začali zaujímať keď sa mi narodil syn. Veľa vecí som takto získala, a potom, ako malý rástol, tie nepotrebné som zas „posúvala ďalej". Kupujúci boli rôzni. Niektorí bezproblémoví, iní sa snažili vyjednávať. Pár z nich bolo dokonca veľmi vtipných. „Dobry den, mojej dcere sa velmi pacia tie krasne topanky a letne saty, ktore predavate, ale som v zlej financnej situacii, preto vas chcem poprosit ci by ste mi ich nemohli darovat." Kto už dnes nie je v zlej finančnej situácii?

Nedávno som predávala detský kočík a detske tenisky. Nie preto, že by mi v pivnici zavadzal, ale preto, že som ho už nepotrebovala a hodilo by sa mi nejaké to euro navyše. Jeho pôvodná cena bola 350 €, teraz som ho ponúkala za 100 €. Veľa? Podotýkam, že bol používaný minimálne a vo výbornom stave. Niektorí poobzerali a odišli. Iní sa zdržali aj hodinu, sledovali každý detail a nakoniec vyhlásili: „70 eur a berieme ho hneď. Predsa len má pár škrabancov a plastových súčiastok." Povedala som im, že ak chcú kvalitný kočík bez škrabancov a umelej hmoty, môžu si kúpiť značkový za 1500 eur.

Najlepší bol tento mail: „narodilo sanam babetko stale place bo nema kocik nemame mu za co mu kupyt kocik dostavam len matersku s tej musme kupovat plienki, lacne oblecenie a tricka a mlieko babetko stale place byvame u rodicou prosm vas ak ten kocik nepotrebujete mohly biste my ho poslat postou my auto nemame prosim vas pomoste nam..." No, kto by sa nezľutoval? Mala som pripravenú odpoveď: „Milá pani, tiež žijeme iba z materskej, som slobodná mamička a platím hypotéku na byt. Keby som ho chcela darovať a nepotrebovala tie peniaze, nepredávam ho ale dám rovno kamarátke. A čo príspevok pri narodení dieťaťa, ten ste nedostali?..." Nakoniec som to vzdala.

Ďalšia správa: „dobry den za 50 eur ho berem hned". Tak som si povedala: „dnes už žiadne maily nečítam!" A napíšem si inzerát: „Som v zlej finančnej situácii, nemôžte mi niekto niečo darovať? Hlavne nepoškodené a najlepšie nové. Všetkým vopred ďakujem!" Alebo sa nad všetkým len zasmejem a nenechám si pokaziť deň.

Konecne den volna

2014-03-04T16:57:43Z

Mam pauzu. Zdieraci mi prave nemaju co dat robit, lebo je pondelok a basket uz skoncil, takze ma hadam nebudu platit hodinu naprazdno, tak ma poslali cakat, ale pritom nebyt daleko a byt na telefone. Apropos, keby ste niekto robili pre menej zdieracskeho az prostoducheho zamestnavatela a chceli mi zavolat, moj miestny mobil je +356 .... .

Pocas basketbalovych zapasov robim v tej irskej krcme. Dnes bola plna Talianov, samozrejme. A ti azda vobec nepiju, nepredstavitelne! Predala som tolko alkoholu, ako by sa u nas pocas MS v hokeji predalo asi za prvych 5 minut. Vobec neprehanam. Vacsinou si tam ludia len sadnu a cumia a nepiju nic. Ked na nich poslem managera, objedna si 5 ludi 2 koly. Samozrejme, tipy veskere zadne. Ale dnes nas prijali do novootvarajucej sa kaviarne, kde sme splnili zakladny predpoklad - prisli sme prve. Iba sa nas opytal na velkost tricka kvoli uniformam. A este aj volali z tej korejskej restauracie, tak to tam asi pojdeme opacit.

Musim hned zacat s tymi autobusmi, tie ma tu fascinovali vzdy. Este pred piatmi rokmi boli vsetky minimalne 50-rocne, bez udrzby. Teraz ma sklamali, lebo vymenili skoro cely vozovy park, takze spagat pozdlz autobusu pripevneny pri soferovi o zvoncek z bicykla je uz skor rarita. Andree bola vyvalena z hlavneho autobusoveho nadrazia lokality. Je to kruhovy objazd okolo fontany. Zastavky znacene neprehladne, dost makacka, najst ten svoj. Cestovny poriadok neexistuje. Akurat info pre incomerov, z letiska chodi bus len do pol deviatej vecer, takze pridte dovtedy, aby ste nemuseli ist ako my taxikom.

Voda. Myslim teraz tu co tece z kohutika. Nepitna. Tepla. Bojler sme uz vypli, clovek by v tom teple privital skor studenu sprchu, ale ani to nie je mozne. Zo studeneho kohutika tecie voda asi priamo z pekla. Ked sa naozaj potrebujeme ochladit, ideme do mora, ale aj to ma teplotu polievky. V poslednom case sa nam do zalivu pod okna nastahovali jachty a plachetnice a je coraz tazsie ich obchadzat.

Obchody. Katastrofa. Chlieb nam zhnil este v den kupy, lebo naivne EU-obcianky sme nepozreli spotrebu, ziadne dobre damske kabelky. V stanku sme si kupili najlepsiu zmrzlinu na svete Ben and Jerry, bola uplne na kasu. Aj ked zamrzla, bola hnusna. Nic tu nefunguje a kazdy klame a kradne. V autobusoch musite dat soferovi presne (20 centov), lebo vam nevyda. Nechcem aby to vyznelo sklamane, lebo ja nie som prekvapena. Postavili sice par domov, odkedy som tu nebola, ale ostali rovnaki. Usmiati a lahostajni. Vsetci vyzeraju rovnako, tmavi a mali. Maju take uhrancive oci, clovek podvedome uhyba pohladu. Tak sme radsej ostali doma a pozerali filmove novinky.

Zas som si zabudla ten papierik s poznamkami. Tak nabuduce..

Preco su peniaze dnes take dolezite?

2014-02-18T16:14:47Z

Nie je nic krajsie, ako ked sa matka pozrie na svoje spokojne spiace dieta, pre ktore obetovala vsetok svoj cas, pracu a peniaze. Nie kazdy si uvedomi, kolko spravny rodic na "materskej dovolenke" obetuje zo svojho zivota, aby zivot svojho dietata bol taky, aky ma byt.

Vacsinou sa jedna o matku, ktora ostava doma niekedy aj tri roky a viac a jej zivot sa akoby zastavi, respektive vlastne tuzby a plany idu bokom a stava sa zranitelnejsia, pretoze stratila svoju samostatnost na urcity alebo neurcity cas.

Starat sa o rodinu na plny uvazok sa v dnesnej dobe uz castokrat nenosi a zena, ktora je doma nedajboze tri roky, povazovana za lenivu a neschopnu. Stretla som sa s muzmi, ktori chceli od zien vsetko od starostlivosti o deti a domacnost, po zarabani penazi a este by mala aj pekne vyzerat a starat sa o seba. Mal by stihnut vsetko, co by nestihol ani ten najsikovnejsi muz. Zalezi na krajine, zvykoch a na tom ako bol kto vychovany. Neda sa jednoznacne tvrdit, ze kazdy ma na danu vec rovnaky nazor. Stretla som sa uz s vselicim. Dolezite je, ako to citi samotna zena a co je pre nu najdolezitejsie, alebo co musi urobit v danej zivotnej situacii. Nie kazdy si moze dovolit byt doma so svojimi detmi, ale poznam aj take, ktore hned co priviedli deti na svet, utekaju spat do prace, aby sa na ne nezabudlo a neprisli o peniaze a uznanie.

Kazdy by mal urobit tak, ako to citi a povazuje za dolezite. Pre mna bolo najdolezitejsie dat svojmu dietatu ten najlepsi zaklad do zivota a preto som nechala vsetko bokom a zostala doma az dlhe tri roky. Ano, rada by som si kupila to alebo ono, rada by som isla na dovolenku a mala stale nove damske topanky a sportove oblecenie, ale nikdy to nebola moja priorita, pretoze jednoducho nie som materialne zalozena a priority mam inde.

Zila som v mnohych krajinach, cez Ameriku po Australiu a neda sa povedat, ze kazda kultura ma iny meter na to, ako dlho zena zostane doma a ci vobec. Je to velmi individualna vec a kazda zena sa nakoniec rozhodne sama ako to citi, alebo co je nutne.

Zijem v Anglicku. Neda sa povedat, ze kazda matka zijuca v Anglicku je krkavcia a hned ako privedie potomka na svet, uteka zarabat velke peniaze a domov sa vracia o siedmej vecer. Ale poznam aj take a je ich dost. Dovody maju rozne.

Ja som chcela urobit vsetko preto, aby moje dieta nezostalo na krku opatrovatelke ako sestmesacne, kym by som ja kavickovala v praci a nosila domov mozno pekne peniaze, ale cas so svojim dietatom si za ne nekupite. Vzdy som myslela na to, ze keby to mal byt moj posledny den v zivote, tak by som ho chcela stravit prave s nim a nie zarabanim penazi na niekoho ineho.

Mozem byt v podstate rada, ze som mala moznost zostat doma az tak dlho. Aj ked to nebolo lahke a musela som celit roznym prekazkam. Ale co vas nezabije, to vas posilni. Kedze som sa rozhodla doma zostat tak dlho, stretavala som sa s mamickami, ktore tiez ostali doma dlhsie a mali na vec podobny nazor. Ale poznam aj take, ktore pre peniaze zostali doma iba par mesiacov, castokrat ani nie pol roka a uz sa vracali spat.

Vlastnila som motorku, auto a cestovala som po svete, videla mnohe zaujimavosti zo sveta. Mam zmapovanych dost krajin, mozem byt v podstate spokojna. Teraz nevlastnim nic, nikde necestujem, zratam kazdy drobak a setrim kazdu libru. Radost mi urobi cokolada za tridsat penci. Do obchodov velmi nechodim, lebo nie je za co, ale vobec to nelutujem. Pretoze moje dieta ma vsetko, co potrebuje a ma hlavne matku, ktora sa jej venuje, tak ako sa patri. Male dieta nepotrebuje million hraciek od vymyslu sveta, potesi ju jedna plastelina za libru. Takze pre mna nie je dolezite mat vela veci, pretoze tie mi nedaju taky pocit, ako uspechy mojho dietata. Som rada, ze som nebola vychovana tak, ako mnohe deti dnes, hovorim hlavne o tych krajinach, kde som zila a zijem, pretoze deti z tych krajin castokrat nevedia, kde je skutocna hodnota. A ich rodicia tiez nie.

Uznavam, ze dnesna doba je tazsia ako ta minula, musime sa viac obracat, aby sme sa aspon uzivili, ale stale mam pocit, ze mame na vyber, ako chceme zit, len pre kazdeho je dolezite nieco ine.

Nechcem kritizovat ziadnu spolocnost, ale zijem v takej, ktora je dost materialne zalozena. Rodicom je prednejsie mat nove oblecenie, auto a ine veci ako starostlivost o svoje dieta. “Materska” ani v Anglicku nie je extra dobre platena, iba ak mate super zamestnavatela na este lepsej zmluve. Inak sa to financne neoplati ostavat doma pre mnohe ambiciozne zeny a prist o velke peniaze. Teda aspon to vidim pri tych matkach, ktore maju dobre roboty a este lepsie platy. Jednoducho, dat male dieta do skolky ako stvormesacne je pre ne normalne. Ale nie vsetky su take, samozrejme. A ine zase nemaju inu moznost. Ale podla mna, skoro vzdy sa da najst vhodne riesenie, ked sa chce. Teda aspon tu v Anglicku.

Ja som si to zariadila celkom dobre. Momentalne sme povazovani za “chudobnych” a tak si mozem dovolit zostat doma. Nebudem mat sice nove topanky a ani na dovolenku tak skoro nepojdem, ale moje dieta dostane do zivota viac, ako dieta pohodene v skolke od babatka. Aspon si to myslim. Uz teraz je popredu aj intelektualne aj fyzicky a keby som tieto veci nechala na druhych, nebola by taka sikovna. Ale dost chvalenkarstva.

Mozno som pre niekoho leniva a nechce sa mi robit, ale hlavne je to, co citim ja a co povazujem za spravne. A ostat doma tri roky bolo spravne rozhodnutie. Nelutujem, aj ked ma to financne docasne znicilo, ale peniaze boli a aj budu, alebo neboli a ani nebudu, tak naco to riesit. Tak ci onak, za peniaze si ma nikto nekupi.

Minule som pozerala krasny document o tigroch. Matka sa starala o svoje mlade az tri roky a neopustila ich, dokym ich vsetko potrebne pre zivot nenaucila. Nic si neskratila a jej priorita bola naucit svoje mlade prezit v divocine. Jednoducho podla mna nechat male dieta s cudzimi ludmi kvoli praci je proti prirode. Nie je to prirodzene a mozno vsetci, ktori sme si tym presli mame z toho urcite negativne dosledky.

Moje dieta bolo vzdy na mna neskutocne naviazane, uz je to lepsie, ako vyrastla, dokionca viac ako by mala-asi ju potom necha,aby hrala za good angels kosice :). Riesila som to tak, ze som ju ako osemnastmesacnu dala do skolky na dve doobedia a ja som zatial robila dobrovolnika v jednej narodnej poradni. Preplatili mi cast nakladov za skolku, ale robila som uplne zadarmo. Chlap mi doma sice somral ako “stara zena”, ale ja som vedela, ze to bolo spravne rozhodnutie, aj ked robenie zadarmo sa mu nepacilo. Mojmu dietatu to pomohlo v druhom jazyku, ktory sa zacala ucit a takisto sa stala samostatnejsou. Ale nevedela som si predstavit nechat ju tam denne desat hodin a to kazdy den len kvoli tomu, aby sme mali viac penazi. To bolo prilis krute.

Spoza stien som castokrat pocula narek malych deti a hlavne tych malych babatiek, ktore chceli svoju mamu a nie cudziu osobu. Toto nebolo podla mna spravne a radsej by som asi jedla len chlieb s cibulou, ako byt sice pri peniazoch, ale trapit svoje dieta a tym aj seba.

Co sa mi tiez nepacilo a nechcela som cez to prechadzat bola chorobnost malych deti v skolke. Rodicia tie ich ratolesti aj tak do tej skolky dali a chore! Castokrat som sa stretavala s detmi, ktore aj napriek horucke a zapalom priedusiek rodicia nechali v skolke, len aby nevymeskali den v praci. Pocuvajuc ten kasel, nebolo mi vsetko jedno. Vzdy sme nieco nakoniec chytili a potom ostali doma. Vacsinou som ostala nakazena aj ja. Bola som svedkom a nie raz, ako mamicka vravi ucitelkam, nech daju jej dietatu lieky proti horucke a bolesti.

Byt rodicom v dnesnej dobe nie je vobec jednoduche, ale zase su v tom peniaze. Ludia sa stazuju, ze musia platit hypoteky, ale poviem vam, ze my platime za najom domu viac, ako by nas stala ta hypoteka. Tak, ked to dokazeme zvladnut my s jednym chudobnym platom, tak neverim,ze ti ostatni rodicia, ktori sa vyvazaju na lepsich autach by to tiez nezvladli. Jednoducho nechcu, lebo su materialne zalozeni a peniaze a nove veci su pre nich na prvom mieste. Obdivujem matky alebo otcov, ktori sa na dlhsi cas vzdali kariery a dobreho platu, aby sa mohli doma postarat o svoje ratolesti najlepsie, ako vedia. Nie je to jednoduche rozhodnutie, ale vsetko je to o prioritach. Peniaze boli aj budu, ale strateny cas uz spat nevratite. Toto si uvedomujem kazdy den a som rada, ze peniaze pre mna nie su na prvom mieste a ani nikdy nebudu.

Tento clanok sa tyka hlavne rodicov zijucich v Anglicku, kedze situacia v inych krajinach moze byt uplne ina.

Zboznujem cvicenie

2014-02-15T00:33:29Z

Kokaín, heroín, pervitín... známe tvrdé drogy. Alkohol a cigarety voláme mäkkými drogami a je mi to smiešne, lebo niektorí sú od nich závislí riadne natvrdo. Marihuana, rovnaká príroda ako tabak. Uvedomujem si, že aj kofeín je droga a ja sama som závislá, pretože každé ráno mozog pípa a chce svoju horúcu voňavú dávku. A čo tak chorobné pobehovanie po nákupných centrách alebo vysedávanie pred internetom? Dnes sa lieči už aj to. Hm, a je tu ešte niečo ...a ja mám práve absťák. Závislá som rok a pol.

Vždy som bola športové drevo. Guľka, ktorá nevedela preskočiť cez kozu, ani sa poriadne šplhať po tyči. V behu posledná, pri basketbale nemotorná a stojka na rukách sa nevydarila ani s pomocou učiteľa. Na výške ma trochu bavil aerobik. Potom som sa potila vo fitku. Pilates bol nudný. Žiaden šport ma vlastne nezaujímal, kedysi som hrala za good angels kosice.

Tehotenstvá, zrelší vek, kolotoč v domácnosti a už som sa na svoje fotky ani nemohla pozerať. XXL. Buchta. Bľak!!! Našťastie som sa dokázala zaktivovať, v Bardejove som sa prihlásila na redukčný kurz ku profíkovi M.M. a pod jeho odborným dohľadom som si nedovolila neprísť na tréning. Ja a šport a pot a endorfíny? „Nemožné," povedala by som kedysi. Lenže teraz sa mi vďaka M.M. začal meniť jedálniček, váha, šatník, vnútorný pocit, život. Chcela by som vyzerat ako emily ratajkowski. Bolo to takmer pred dvoma rokmi. Prichytila som sa, ako na záhrade dobrovoľne robím brušáky a to napätie v bruchu ma teší. Potom som si kúpila fitloptu. Neskôr aj bežecké adidas tenisky. A zlom nastal, keď som zistila, že v srbskom mestečku, kde žijem, funguje zumba.

Na inzertnom letáčiku bolo napísané „...upis u toku, prijavite se. Miša zumba." Prihlásila som sa. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa mi namiesto Mišky - ženy ozval Miša - Milorad. Chlap inštruktor, no nazdar! Dnes hovorím, že lepší sa v širokom okolí nenájde. Plný charizmy, pozitívnej energie, fluida, ktoré núti cvičiaceho vydať zo seba maximum. A hoci mám tesne pred koncom tréningu vyžmýkanú kondíciu a jazyk pod bradou, keď počujem z reprákov hučať Pitbula alebo Ushera, keď vidím okolo mňa kolektív a na pódiu energického usmiateho vodcu, z ktorého srší radosť a endorfínové šialenstvo, štartujem nanovo a šaliem tiež. Ak sa spoja správne ingrediencie, zumba sa stáva doslova drogou.

Príznaky: už od obeda sa teším, že večer je tréning. Ak sa tréning nečakane zruší, krátkodobo, ale hlboko to negatívne ovplyvní moju psychiku. Na youtube vyhľadávam zumba pesničky, počúvam zásadne na max. volume. Ja, na oblečení šetrný človek, si kupujem nekresťansky drahé originály. Ja, na oblečení šetrný človek, dokážem do druhej rána surfovať po občianskom inzertníku a vyhľadávať výhodné nákupy už použitého oblečenia. Zanedbávam hoci aj prísun stravy a osobnú hygienu, ale musím byť prvá, tú originálnu novú bundu s visačkou a iba za 40 eur musím mať. O topánkach som premýšľala dva mesiace, až mi ich niekto vyfúkol. Keď vidím logo, zvýši sa mi tlak, dych je rýchlejší a plytký. Náramky z ruky nedávam dole za žiadnych okolností. Namiesto klasického spodného prádla už aj bežne nosím športové. Chcela som si dať na predlaktie vytetovať „zumba", ale manžel mi poklopkal po čele. V telocvični som v pauzách medzi skladbami netrpezlivá, rozčuľuje ma, keď niekto rečami zdržuje trénera, lebo ja chcem cvičiť. Keď prídem kdekoľvek na párdňový pobyt, informujem sa, či sú v okolí hodiny zumby. Ak sa zoznámim s novou ženou a zistím, že je v tomto smere tiež pozitívna, hneď mi je sympatická a sme kamošky. Každého nahováram, nech to skúsi tiež. V našej skupine má najmladšia baba asi desať rokov, najstaršia okolo sedemdesiatky. Keď sa ma niekto zdvorilostne opýta, čo nového na tréningu, ja - introvert sa nadlho rozkecám, ospevujem tento šport a chválim Beta Pereza. A keď som v tej zumba eufórii, normálne ma bolí pri srdci, cítim tam taký radostný tlak, ako keď vám niekto pri pozdrave silno stisne ruku.

Toto je jedna z mála povolených drog, ktorú vrele odporúčam. Mohlo by sa povedať, že mi zmenila život. Schudla som 14 kíl, mám kondičku, viac kamarátiek a som sebavedomejšia. Zumba pozitívni tvoria jednu rodinu a som fakt šťastná, že do nej patrím.

Co je skutocne dolezite je ociam skryte

2014-02-02T16:56:12Z

Soňa mi pred týždňom kúpila panske mikiny a damske topanky. Soňa si takto kupuje ľudí. Má na to. A ja čoraz častejšie nosím veci, ktoré vybrali iní. Tento náramok mám tiež od Soni, a tieto rukavice mi kúpil Ondro. Vyberali sme spolu, ale on platil, on mal konečné slovo. „Dobrá koža.“

Šál mám po mame. Preberala som jej veci, ktoré mi vrátila polícia, a prišlo mi škoda to všetko vyhodiť. Nevidím nič divné na tom, že nosím jej šál. Ktorý mala na sebe, keď dostala guľku do hlavy. Je to krásny šál. Strapce sú starostlivo ručne viazané. Látka je na ohmat teplá. Stopercentný kašmír.

Toto damske spodne pradlo je opäť od Ondra. Inokedy nosím lacné. Sú ženy, ktoré sa rady zabalia do obnosených handier, aby pod ne ukryli najvyberanejšie čipky a v pravý čas sa mohli vyliahnuť z kukly v osvetlení pánskych interiérov. Tie mne podobné radšej investujú do zvršku, možno tušiac, že to pod tým málokto uvidí. Tiež sa spoliehajú na to, že tá ošúchaná nádhera má niečo do seba.

Túto kabelku som ukradla. Veľmi sa za to hanbím. Bol to chvíľkový skrat. Prisahám, že mimo tento jediný moment v živote nie som kleptomanka.

Uvidela som ju v tančiarni prevesenú na stoličke. S kožušinkou s dlhými chlpmi. Kedže som vtedy chodila s Ondrom, vedela som čosi o koži. Aj teraz by som dokázala na jedno ohmatanie určiť pravosť, ohodnotiť precíznosť šitia, kvalitu kŕmenia zvieraťa. Toto bola americká norka. Trochu sa líši od kanadskej. Osudová láska. Práve tento exemplár. Možno nešlo o samotnú kabelku, ale o vzťah k zvieraťu, ktoré poskytlo svoje telo prestíži sedemdesiatničky pani Kraucerovej. Tak sa volala majiteľka, vnútri mala doklady. Ešte tam bola lupa na čítanie, parfém a knižka poézie. Naozaj dojemný obsah mala táto kabelka, ale to ma od odcudzenia nemohlo odradiť.

Touto kabelkou som udrela Ondra, keď sme sa naposledy rozišli. Cítila som sa ako veľká dáma, keď som ho mohla udrieť takouto kabelkou. Sám najlepšie vedel, čo za trieda to musí byť. Nikto nevie viac o koži ako Ondrej. O tej mojej vravel, že je veľmi jemná. Ťažko by sa odškrabovala pri čistení, aby sa pri tom nepotrhala. Odrezával by pomaličky, vlákno po vlákne.

Pridám hodinky, ktoré mi daroval brat k birmovke. Naposledy som ho videla, keď sa triasol od absťáku a skúšal zatvoriť prepchatý kufor. Vypadol z mesta. Robí demolačné práce. Bohvie, koľko toho stihol zdemolovať. A koľko medzitým spotreboval kokaínu. Ak nezohnal drahý kokaín, užíval morfín. Vždy ma to desilo. Keď na jeho tele začali byť viditeľné škvrny a opuchy, bila som ho do pŕs, nech prestane. Ani sa nepohol. Nič nepovedal. Niekoľko krát to skúšal, ale absťáky boli silné. Nakoniec od nás odišiel. Už sú to roky.

2.

Pohreby a kary neznášam. Vždy sa snažím byť smutná. Mám tušenie, že oproti iným ľuďom ten pocit takmer nepoznám. Najviac smutná v živote som bola pri Ondrovi. Keď ráno vytiahol svoj garbiarsky nôž a odpornú koženú zásteru. Vyzerával kožky z mŕtvol desať hodín denne. Za pár šupov sa šiel zodrať. Ale podstatnejšie je niečo iné. Čítala som v novinách, že takí ako Ondrej budú čoskoro spoločensky odpísaní. Myslím, že je to len otázka času. Tak som mu povedala, ja nepotrebujem napätie a hanbu. Chcem konečne pokoj. pekne kabelky bez toho, aby som videla, ako vznikali na krvavom stole. Ale on prosil, plakal, držal sa ma ako kliešť.

Praštila som ho kabelkou pani Kraucerovej a šla domov. V ten večer mi volala polícia, že mama je mŕtva. Zastrelená ako pes pri detských preliezkach, na mieste, kam ma toľkokrát brávala, kde zo mňa vychovala mrchu. Tak to je. Aký život, taká smrť, pomyslela som si hneď. Čo mi napadlo ako ďalšie bola predstava zakrvaveného spánku pod jej blond kučerami, a potom opálové šperky, ktoré schovávala v úchvatnej pokladničke na extra príležitosti.

Pekné by bolo, keby som zariadila, aby tie šperky mala na svojom poslednom výstroji v otvorenej rakve, pri poslednej šanci dokázať, že má štýl, že je vo forme. Ale mohla som dopustiť, aby si opály zasadené v zlate zobrala do hrobu? Samozrejme, to by nespravil nikto. Každý by šperky zaradil do kategórie rodinné klenoty. Ja ale žiadne klenoty schovávať a raz do roka leštiť nechcem. Opály budem nosiť a na rozdiel od mamky nebudem čakať na výnimočné chvíle. Dám si ich hocikedy, kedy sa mi zachce. Napríklad teraz.

Už klope na dvere Soňa. Otvorím. Naznačím, že môžeme ísť. Tuším, že dnes stretnem brata.

3.

„Vyzeráš hrozne.“

„Ako vždy,“ odpovie mi. Pomaly ťahá mŕtvu cigaretu, nevšimol si, že pred chvíľou vyhasla.

„Myslím, že mama vyzerala horšie.“

„Ako to? Objednala som najlepšiu posmrtnú maskérku v meste. Aspoň raz nebola zmachlená ako štetka.“

„Každá mŕtvola vyzerá hrozne.“

„O čom si sa bavil so Soňou pri jedle?“

„Celkovo, o politike, a tak. Aj o tebe. Že si teraz sama.“

„Rozišla som sa s garbiarom.“

Moja cigareta ešte horí, ale už je krátka a páli pri prstoch. Zahodím ju.

„Že by si bola ako mama? Slintáš po nejakom väčšom hniezdočku?“

„Tak to nie je.“

„Ako teda?“

Veľavravne na mňa pozrie a myslím, že tuší odpoveď.

Na terasu vyjde Soňa. Dotýka sa môjho kožucha a vyhlasuje, ako mi pristane. Silene sa usmievam. Chytila ma do pasce. Označkovala si ma.

„Si samá kožušina. Ja som myslel, že to máš od neho.“

„Nie. Z jeho dielne nenosím nič.“

Tuším, že Soňa je pripitá a každú sekundu začne robiť sprostosti. Idem dovnútra, do tepla. Soňa ide za mnou až o chvíľu. Za ten čas mohla stihnúť bratovi všeličo povedať. Škerí sa a medzi zubmi má čierne ikry. Tým mi prejde chuť na kaviár a radšej si vezmem šampanské. Zaštrngám lyžičkou o pohár a spustím reč.

„Priatelia, ja si vážim, že ste v túto ťažkú chvíľu s nami.“ Usmiate, spokojné tváre spočívajú na mojich opáloch. „Dúfam, že vám chutí a napriek strašným okolnostiam sa cítite v rámci možnosti trochu príjemne. Musím vás ale upozorniť, že nás všetkých čaká náročné vyšetrovanie. Predpokladám, že veľa z vás už obdržalo predvolanie na súd, kde budete svedčiť vo veci, kvôli ktorej sme sa vlastne stretli aj dnes. Keby sa niekto z vás chcel priznať k vražde hneď, ušetril by všetkým ostatným kopec starostí, takže pokojne, do toho.“

„Silvia,“ cítim, ako mi bratova chudá ruka uchopila rameno. „Daj si pohov.“

Pokračujem slabším hlasom, nech sa ešte čosi poje, nech to všetko nevyhadzujeme. Poďakujem za pozornosť.

Flashback

Mamin prvý chlap, ktorého si pamätám. Bankár. „Človek by mal mať dobrého spovedníka, dobrého zubára a dobrého bankára. Ak je tak, všetko je, ako má byť.“ Šarmantný blondýn so zlatými hodinkami. Mňa nerieši, s mladistvými to moc nevie.

Vojdem do kuchyne, hľadám mamu. Sedia tam obaja, mama plače špinavé riasenkové slzy. „Čo tu chceš? Hádam nechceš variť! Choď sa najesť do mesta, lebo ti zase vybuchne sporák.“ Ziape, ale nepozrie na mňa. Chvejúcimi rukami uchopí pohár vody pred sebou.

„Chcem peniaze, potrebujem kabelku.“

„Na čo.“

„Takú, čo by sa mi hodila na ten školský ples. Nejakú koženú.“

Napije sa a vydýchne. „Na čo máš tú piču?“ Znova sa napije. Bankár sčervenie. „Čo nemáš, musíš si vyšukať, tak to chodí.“

Došlo mi, že si niečo dala. Možno našla bratove zásoby, na ktoré sám zabudol. To sa mu stávalo. V tomto bol sprostý ako veverička. A mama pred dvoma dňami upratovala jeho izbu. Vošla tam prvýkrát odvtedy, čo zmizol. Áno, to by mohlo sedieť.

„Ja za to nemôžem, že odišiel.“ vravím.

„Choď mi z očí, ja tu riešim vážne veci.“ Zamáva mi pred nosom papierom. Zrak mám zahmlený hromadiacou sa vodou, nevidím čo tam je napísané a nikdy sa to nedozviem. Mama je zapletená do množstva vecí, ktorým nerozumiem a ani nechcem. Čudné papiere s čudnými vzorcami a štatistikami sú postrkané v zásuvkách skrine na galérii. Zamyká ich.

3.

Už skoro všetci vypadli. Soňa mi pomáha vynášať do auta vence, ktoré sa už na hrob nezmestili. Rozhodla som, že keď vyschnú tie zo živých kvetov a trochu sa zaprášia tie umelé, prehodím druhú várku vencov.

„To muselo stať peňazí.“

„Stavím sa, že darca najväčšieho venca je vrah.“

„Sprostosť, nikto z týchto ľudí to nie je.“

Za rohom stola s pohármi na stopkách zamastenými od pier sedí môj brat.

„Ty si riadna špina,“ osvieti ho náhle. „To si naozaj skončila s garbiarom len kvôli tomu, že...?“

„Drž hubu!“

„Tak ja ti poviem čo si myslím.“ vraví Soňa a natiahne sa k môjmu uchu: „Podľa mňa to bola špiónka.“

Brat si medzi tým rozpráva svoje. Aká som sprostá, zbabelá, zlá a podobne.

„Ty nič o tom nevieš, sotva vnímaš čo sa deje okolo vonku.“ zapištím na neho.

„Ja to viem veľmi dobre. Svet zošalel.“

4.

Prechádzam sa sama po meste. Soňa a brat šli ešte piť. Svitať bude o hodinu. Opály sú strašne ťažké. Uličky mi pripadajú užšie ako zvyčajne. Naraz, bez toho, aby som tam vedome smerovala, stojím pred malým obchodíkom v prízemí tehlových barákov. Vo výklade topánky a pánske kufríky. Garbiarstvo Jablutschek.

Nemám nič, čo by som tam hodila. Vyťahujem z kabelky rúž a vreckovku, smrkám si nos.

Nenávidím Ondreja. Za to, že s ním už byť nemôžem. Za to, čo sa deje všade okolo. Za to, že ani nie je celkom človek.

Obzriem sa, či náhodou niekto neblúdi okolo. Postavím sa na hŕbu kartónových škatúľ, ktoré som pritiahla od kontajnerov. Dvihnem ruku a píšem na sklo rúžom. Tak, aby mi na každú tretinu výkladu vyšlo presne jedno písmeno.

Skvely vikend v Tatrach

2014-01-26T14:15:32Z

Nad Tatrou sa blyska, Stand-art sa tam chysta. Tento pribeh sa pravdepodobne nikdy nestal a osoby v nom vystupujuce su trošičku prehnané. Podobnost s konkretnymi osobami alebo udalostami je cisto nahodna.

Cele sa to zacalo uz daleko pred samotnym terminom Tatier. Kedze basketbal sa vonku nedal hrat, museli sme ine vymysiet. Peto miluje cestovanie, takze sme sa vybrali na trip Boli organizovane lezenia na cvicnych stenach , podstupovali sme trening na zvyseny prisun alkoholu, porozbijali vsetky prasiatka, povytriasali fusekle na nakup veci potrebnych k prezitiu a otravovali s tym kazdeho, koho sme stretli. Tato aktivita nas mala pripravit na prezite aktivit ako je vystup, lezenie, oslava narodiek, oslava druhych narodiek, cesta tam, cesta spat a samozrejme na PPP (Proksov Posucky Pochod). Ked si to spatne premietam, tak by som do treningu zahrnul este aj sado-masochysticke praktiky na lepsie vzitie sa do pocitov lezcika, ktoreho rano vyzenu z postele. Kazdym bliziacim sa dnom to bolo stale viac a viac stresujucejsie. Clovek sa chvilu tesil a potom zase bal. Zistil ze mu treba milion veci kvoli ktorym treba obehat 2 miliony obchodov a uradov, pricom len pol miliona veci sa mu zmesti do batohu a vlastne unesie len stvrtinu z toho. Priority boli jasne! Veci na lezenie, alkohol na pravidelny prisun tekutin, sportove oblecenie do zimy a samozrejme fotak na samotnu dokumentaciu. Z dovodu setrenia na vahe a priestoru si to odniesli ciste trenky, ponozky ci maminkina krasna teplakova suprava z pod vianocneho stromceka. Proste nebolo kam. Nastasie sme sa dohodli, ze si spodne pradlo, trenky a ponozky budeme striedat a tak nehrozi ze by sme mali cely tyzden tie iste.

Cas odchodu sa blizi. Veci rozhadzane po celom baraku. Snazim sa to narvat do batohu. Co este nemam? Co som zabudol? Musel som nieco zabudnut! Stale niekto nieco zabudne! To je proste zakon! Na to je snad uz aj paragraf! Neviem. Zabudol som. No nic vyrazam na vlak, aj tak to uz ledva odnesiem. Cestou sa zastavujem v obchode a snazim sa nakupit same dolezite veci. Tycinky zoradujem podla hmotnosti a vyberam len tie najlahsie, najenergetickejsie najhnusnejsie. Srdcervuco sa lucim s cokoladovou sekciou. Musim, pretoze na litry rumu nepreberies a pivo do vlaku tiez treba. Este sa pohravam s myslienkou vziat jeden nakupny kosik na vylet do hor. Taky ten s kolieskami. On by mi pomohol s nakladom a ja mu na oplatku namazal kolieska a ukazal tie nase krasne konciny. Po vysloveni tejto myslienky nahlas, s ohladom na jeho bezpecnost a letmym pohladom na raznu pani pri pokladni, som od toho odstupil. Ludia by si mali hovorit svoje myslienky nahlas. Castokrat veci dostanu uplne inu dimenziu, ale pozor aby vas nikto nepocul skor ako si nebudete isty svojim vysledkom a aj potom budte radsej ticho. Balim caky paky a vyrazam na prvy check point, ktory uplne nahodou je v najblizsej hospode od stanice. Vsetci sme strasne vzruseni a po niekolkych pivach aj zruseni. Vlak stihli vsetci. Rveme sa do kupe ako ked v Bananovej republike sackuju tuniakov do konzervy od sardiniek. Vlak sa pohol a my si konecne mozeme spomenut na vsetko co sme zabudli!

Vlacik si fici, drlika sa cez vyhybky a my 20ti sedime v jednom kupe. Party na osmicke! Toto cislo bolo zvolene zo strategickych a numerologickych dovodov. Predsa len si predstavte ked by siel niekto po rukach a party by bola na sestke. Ma z toho deviatku a mohol by vystrasit nic netusiacu babicku, ktora rozjima nad vyskou svojho dochodku a dnesnou skazenou mladezou. Mame so sebou gitaru a tak aj ludia z vedlajsieho vagonu si s nami mozu zabekat refren nejakeho toho strastne znameho vypalovaku, ktoremu nevieme prist na slova druhej slohy. Cesta uteka strastne rychlym tempom. Je pravda, ze nasa lubezna domovina je zem malicka,ale nase dopravne podniky sa nam ju snazia vsemozne predlzit, aby sme si vychutnalli kazdy jeden kilometer cesty. A aby sme na tu cestu nikdy nezabudli. Dokonca aj interier voznov je tak vsedny, ze clovek bude radsej cumiet z okna celou cestou. Tma netma. Odbila polnoc a s nou aj par flias. Odbila jedna a s nou aj Janko s Marienkou. Odbila druha to dostalo dlheho, sirokeho a bystrozrakeho, odbila tretia a vlak stichol. Sprievodcik si moze konce zacat snit svoj sen o I. triede v IC, EC ci WC. Vedel, ze jeho cas pomsty pride rano, ked nas bude po jednom vykopavat z vlaku ! A veru bolo to tu. Iba co som zmurkol okom a uz nam busil na dvere. Vy h.v.d. vystupujte.

Dorazili sme do Popradu, mesta oznacovaneho ako perla podtatranska. Bolo velmi skoro a tak zo svojich kras nam vydala táto perla len asi dva stanicne nonstopace, skupinku bezdomovcov a krasnu stanicnu halu v rosiahlej rekonstrukcii. Lihame medzi homlesakov a cakame na pripoj do Lomnice. Tam sa konci nas pohodlny presun nepohodlnymi dopravnymi prostriedkami a vydavame sa na pesobus. Ti zdatni pochoduju s batohmi a la 25+kg a ti mudrejsi dokupia este par plechoviek piv a nechaju si to vyviest na chaticku nezastavitelnym zelenym monstrom z druhej svetovej. Pochod by to bol pekny, nebyt tej tarchy, co ma tlacila k zemi. Clovek si vravi ze Newton spravil niekde chybu, pretoze gravitacia sa exponencialnou funkciou zvysovala a teda radsej by som si nechal pustat jablka na hlavu, ako podstupovat tento dokaz gravitacie. Aj vyhlady by boli krasne, keby som sa nepotil ako kon a nestekalo mi to vsetko do oci. Ale vydrzal som! Musel som! Co by som potom povedal svojim vnucatam? Na oci by som sa im nemohol ukazat. Bol to boj, ale dali sme to. Dorazili sme a tesili sme sa tomu. Zlozili batohy a ako snehova vlocka si volne poletovali hore dole. Bolo tam nadherne. Hore hory, dole tiez. Z plesa az srdce zaplesalo a slniecko pekne hrialo. Clovek hned na unavu zabudol. Vitazoslavne sme sa posadili na lavicky pred chatu a kazdemu ceprovi sme dali najavo, ze niesme len tak hocikto, ale ze sme sem prisli liezt. Ze sme horolezci! Ze sa dostaneme az tam, tam a potom aj tam. Ze sa na nich budeme zhora pozerat a oni si nas mozu akurat tak odfotit. Ubytovanie bolo super! Do jednej izby sme sa zmestilu vsetci, takze sme nemuseli riesit kto s kym a kde. Bolo uplne jedno kto chrape, kto prdi, komu smrdia nohy, kto rozprava zo sna, kto ma rannu erekciu a kto nie. Kazdy si mohol vychutnat vsetky tieto pozitky. (All inclusive)

No, a budem koncit, bo by ste mi tu vsetci pospali. Ale nebojte sa, urcite sa dockate aj druhej, zaverecnej casti tejto trilogie. Mozete sa tesit na historky z lezenia, o dosliahnutych vrchloch ci potupnej studenej sprche, ked vrchol dosiahnuty nebol. Za zmienku tiež stoji PPP, ci nova technologicka vychytavka na pamatove karty pre pripad vyhodenia fotaku zo skaly. Je toho vela a tak sa uz tesim ako vam to vsetko vyrozpravam

Co na dovolenku? Zabudla som na nieco?

2014-01-05T15:13:15Z

Kedze planujeme ist coskoro na dovolenku do tepla a prec od tohto skaredeho pocasia, mam samozrejme stresy zo vsetkeho toho vybavovania, a hlavne balenia, potrebovala by som pomoct,ci som nieco nezabudla zabalit. Tu je kratky zoznam toho,co mam uz:

1) Plavky

Keby si si mala vybrať len jednu vec, tak by asi zvíťazili plavky.

2) Sexy šaty

Na opálenom tele najlepšie vyniknú biele šaty.

3) Slnečné okuliare

Vyber si kvalitné s UV filtrom A aj B.

4) Osušku

Na výber je veľké množstvo farieb a zaujímavých vzorov. Vyber si osušku, s ktorou ťa nikto neprehliadne!

5) Tašku cez rameno do mesta i na pláž

Vojdú sa do nej všetky drobnosti a zároveň bude skvelým doplnkom.

6) Opaľovací krém a ochranný sprej na vlasy

Pokiaľ sa nechceš spáliť, zakaždým, kým vyjdeš von, by si sa mala natrieť ochranným opaľovacím krémom. Nezabudni ochrániť aj svoje vlasy. Aj tie si zaslúžia ochranu pred vysušujúcimi slnečnými lúčmi.

7) Žabky, topánočky a super veľké okuliare

Dokážeš si na pláž predstaviť iné topánočky ako žabky - plácačky? :) Ked uz budu boliet nohy, tak som pribalila este tenisky. Nezabudni na ochranné slnečné okuliare. Už dlho letia "muchy" cez celú tvár:)

8) Tunika je in

Hodí sa na prechádzky po pláži i na večeru do reštaurácie - bude ti v nej vždy príjemne.

9) Pozor na kombinácie

Pri výbere oblečenia si vyberaj čo najmenej farebných kombinácií. Môže sa ti ľahko stať, že budeš mať plný kufor, ale nič sa k sebe nebude hodiť.

10) Osviežujúci čaj

Na dlhé cesty autom nezabudni dostatok tekutín. Najlepšie sú osviežujúce čaje.

Čo ešte so sebou a ako to všetko nastrkať do batožiny?

- Ťažké veci (topánky, knihy a pod.) daj úplne naspodok. Nemôžu ti potom nič pokrčiť.

- Všetko, čo môže vytiecť (mydlo, šampón, opaľovacie mlieko, krémy...), dôkladne zabaľ do igelitového obalu.

- Kozmetické prípravky vo veľkom balení môžeš preliať do menších fľaštičiek z plastu. Ušetríš tým dosť miesta.

- Spomeň si, na čo je celá rodina háklivá (úpal, žalúdočné problémy, cestovná nevoľnosť, alergia...) a pribaľ lieky.

- Nezabudni nôž, šijacie potreby a nastrihané náplasti.

- Oceníš i repelent proti hmyzu.

- A to najlepšie na koniec - foťák!

Šťastnú cestu! :)

Ach tie zlavy

2013-12-26T18:31:14Z

Viem, že obchodné a marketingové praktiky nijako neovplyvním, ale nemalo by byť trestné, ak sa v obchodoch normálne zahrávajú so zdravím obyvateľstva?! Minimálne s psychickým? Po zistení, že za cenu jedného, som mohla mať dva, mi začalo šklbať ľavým okom a koktať som prestala až o pár hodin.

Podľa predavačky ju práve vybalili z posledného tovaru. Páčila sa mi, sadla mi. Univerzálna farba, moderna bude aj o desať rokov. Nebolo o čom rozmýšľať iba, cena ma trochu pribrzdila. Ááále nezabrzdila, veď bundy nie sú silonky, ktoré kupujem každú chvíľu.

Doma som si ju vyvesila na skriňu a celý večer som sa vytešovala vydareným prírastkom do šatnika. Celučičké dva dni som si užívala povolený doping každej ženy. Rozhádzať by ma dokázalo iba, ak by v takom istom prišla oblečená do roboty moja neobľúbená kolegyňa.

O dva dni som náhodou opäť prechádzala popred butik, kde som ju kúpila. Letmo som nazrela dnu a skoro ma zrádnik chytil! Môja bunda si tam visela s veľkým SALE pripnutým na klope. Hovorila som si: „Nechoď tam, nepozeraj na koľko ho zlacneli!" Pud sebazáchovy kapituloval. Podišla som bližšie a prisahám, keby mi dal niekto lopatou po hlave, neomráčilo by ma to viac, ako zistenie, že moja bunda stihla za dva dni stratiť 60% zo svojej kvality a výrobnej hodnoty. Za dva dni dokázali tu istu bundu navrhnúť, ušiť, vyexpedovať a čo ja viem čo ešte, za viac ako polovičnú cenu! Za tu cenu co som ju kupila som mohla mat este dve mikiny naviac.

Viem pochopiť, že sa obchodníci zbavujú tovaru, keď už nie je aktuálny pre ročné obdobie a ja, pokiaľ ešte zostal nejaký zaujímavý kúsok v mojej veľkosti, tiež výpredaje velebím. Ale, aj tak som sa už niekoľko krát zamýšľala, ako je vôbec možné, že plavky, ktoré pôvodne stáli päťdesiat euro, sa o dva mesiace neskôr predávaju za tri paťdesiat (osobne konkrétne také, plus ešte niekoľko podobných cenových rarít, vlastním)? Do akej miery pôvodné ceny odrážajú hodnotu výrobku? To sú tak tie topanky vysoko nadstavené, alebo potom, keď klesnú na zlomok tej pôvodnej, sa tí ľudia, čo tú ktorú vec vyrobili, vzdajú svojho podielu na zisku?

Viem, že obchodné a marketingové praktiky nijako neovplyvním, ale nemalo by byť trestné, ak sa v obchodoch normálne zahrávajú so zdravím obyvateľstva?! Minimálne s psychickým? Po zistení, že za cenu jedného, som mohla mať dva, mi začalo šklbať ľavým okom a koktať som prestala až o pár hodin. Slabšie nátury môžu kľudne dostať trebárs infarkt. Veľa nechýbalo, aby som sa nedopustila aj trestného činu. Normálne som sa obzerala, koho by som mohla prizabiť. Nakoniec som sa iba po stý ráz zapovedala, že už sa nikdy!!! ani len nepozriem na nič, čo nebude do ďaleka svietiť krikľavou zľavovou ceduľou.