Michal Orčík

Kostolní ľudia

2013-01-29T13:41:58Z

Podľa českého psychiatra, stáleho diakona a premonštrátskeho terciána Maxa Kašparů sa dá kostolný ľud rozdeliť do siedmich skupín. Verím, že vo vtipnom tóne nájdete pri čítaní nasledujúcich riadkov aj priestor na vážne zamyslenie.

1. Chodiči (od slova chodiť)

Je to dosť početná skupina nedeľných návštevníkov kostola. Ak medzi nich patríte, určite sa spoznáte.

Každú nedeľu ráno v klobúku, či v inej sviatočnej rekvizite, vstupujú do priestorov chrámu. Väčšinou tam majú svoje miesto a sú nespokojní, ak im to miesto niekto obsadí. Či už v lavici, alebo pri vchode do kostola. Práve tam stoja najradšej. Čím ďalej od oltára, tým lepšie. Pokiaľ je vchod do kostola priamo oproti hlavnému oltáru, zostávajú stáť často rovno na prahu. Keď sa ich tam ocitne aspoň päť, zablokujú vchod, čo zvonka budí dojem, že kostol je nabitý do posledného miesta a ďalší sa tam už nevojdú. Pritom je kostol plný prázdnych lavíc.

Chodiči sú tí, ktorí síce chodia do kostola, ale iba na svoje miesto, alebo hneď vedľa. Bližšie k oltáru to akosi nejde...

Chodia tak roky, možno desiatky rokov, ale prakticky nepristupujú nikdy ku sviatostiam. Nie že by nemohli, alebo že by im v tom bránila cirkevnoprávna prekážka. Jednoducho neprijímajú nič viac, než to miesto vzadu v kostole! Odvolávajú sa na to, že im to stačí a možno túto skromnosť chápu ako most. Zato takýto ľudia si však vždy chodia po popol. Je zaujímavé porovnať, koľko ľudí ide v nedeľu po Popolcovej strede na sväté prijímanie a koľkí si idú po popol. Po ten idú takmer všetci. Je to možné vysvetliť tým, že prijatie Eucharistie, na rozdiel od prijatia popola, je spojené so Sviatosťou zmierenia a s určitou úrovňou duchovného života. Ten, kto si ide iba raz za rok len po popol, má dojem, že žije bohatým duchovným životom... Nech sa všetci v nebi i na zemi pozerajú, aký on, pravoverný a zapálený katolík prináša týmto aktom obete!

Jeden kňaz vravel, že pri udeľovaní popola pristúpila k nemu staršia žena a otvorila ústa. Zo psychoanalytického hľadiska je to dosť výstižné gesto.

Vráťme sa však ku skupine chodičov. Keď kňaz vysloví na konci bohoslužby nimi dlho očakávanú vetu: „Iďte v mene Božom“, s radosťou i s únavou odpovedia: „Bohu vďaka“. A preto, že stoja práve pri dverách, sú z kostola vonku prví a majú zase na týždeň pokoj. To, čo sa robí vo farnosti, ich vôbec nezaujíma.

2. Plniči (od slova plniť povinnosť)

Plnenie povinností nastáva tam, kde chýba láska. Ak rodičia nemajú radi svoje deti a nevenujú im patričnú pozornosť, nastupuje tu zákon, ktorý deti chráni a určuje rodičovské povinnosti.

Keď chladne láska medzi manželmi, odvolávajú sa na plnenie manželských povinností. Keď už vyhorel vzťah medzi kresťanom a Ježišom, nastupuje do platnosti plnenie náboženských povinností. Predvojnový katechizmus doslova uvádzal: „Je povinnosťou katolíckeho kresťana raz do roka sa vyspovedať a Najsvätejšiu sviatosť prijať najlepšie v čase Veľkej noci.“ Plniči sa od chodičov líšia i tým, že raz do roka si túto povinnosť plnia.

3. Jednoročiaci (od slov jedenkrát do roka, na Vianoce)

Všeobecne najhlučnejší dav jednoročiakov smeruje do najbližšieho kostola na polnočnú svätú omšu, aby si doprial tradičný sentimentálny bonbónik na oslavu „bruchaplných“ sviatkov slnovratu. Ďalší dôvod na to, aby sa mohli po celý rok oháňať svojím kresťanstvom, pretože boli na polnočnej a na vyzvanie dokážu zaspievať Narodil sa Kristus Pán. Viera skutočne ako „hrom“.

4. Chóristi (od slova chór)

Menej či viac početná skupina kostolného ľudu, ktorému už dávno nestačí oná prízemná viera v lodi kostola, a preto vystupujú nedeľu čo nedeľu bližšie k nebesiam.

Chóristi, väčšinou opretí o zábradlie, pozorujú z vtáčej perspektívy zasadací poriadok sediacich dole. Zo slova Božieho toho asi veľa nepočujú, ale presne vedia, kto v nedeľu v kostole chýbal. Od chodičov sa líšia tým, že bohoslužbu trávia vo vyššej nadmorskej výške.

Istý zbožný akolyta sa pokúsil pred svätou omšou chór uzavrieť a veril, že keď sa chóristi nedostanú na chór, zaujmú miesta v lodi kostola. Mýlil sa. Odišli domov.

5. Kolieskári (od slov koleso, koliesko)

Je to skupina „tiežveriacich“, ktorí prakticky do kostola vôbec nechodia. Kontakt s Cirkvou majú iba dvakrát v živote a raz po smrti. A to vždy na kolieskach.

V prvom prípade ich ktosi privezie na krst na kolieskach kočíka. Potom ich v kostole už dlho nikto nevidí. Druhá cesta do kostola je opäť na kolesách (osobného automobilu) - tento raz na svadobný obrad. Nakoniec ich čaká ešte cesta tretia - posledná - na kolieskach pohrebného voza.

Kolieskári a členovia ich rodiny trpia nevyvrátiteľným bludom, že sú dokonalými katolíkmi. Istá žena z tejto skupiny nedávno povedala: „My sme hlboko veriaca rodina. Vlani nášho dedka pochovávali i s pánom farárom.“ Či ukladali do hrobu oboch, to ona - zbožná duša - neupresnila.

6. Občasníci (od slov tu a tam, občas)

Sú to väčšinou vedeckí ateisti, ktorí do kostola nechodia zo zásady. Sú však ochotní toto pravidlo za určitých podmienok občas porušiť. Z toho teda ich názov.

Napríklad, keď je vonku veľká búrka, prietrž mračien a kostol je práve otvorený, alebo keď ich náhodou požiadajú kolieskári o to, aby boli krstnými rodičmi ich detí. Potom sa pred kňazom zriekajú všetkého, čoho sa majú a sľubujú, čo sa sľúbiť má. Ale predovšetkým sa vyznajú z viery ku všetkému, v čo sa veriť má. Občas vedia, ako sa zachovať. To by však v takomto prípade mal vedieť aj kňaz...

7. Živí vo viere

Zostávajúca skupina tých, ktorí skutočne a poctivo, napriek všetkým ostatným zlyhaniam na ceste, idú za Ježišom. Hľadajú Božiu vôľu a veria nielen v Boha, ale tiež Bohu. Trpia a radujú sa s Cirkvou. Túžia vedieť o svojej viere viac, rásť v nej a zostať verní za všetkých okolností.

Milujú Cirkev so všetkými jej bolesťami. Napriek tomu, že to všetko je veľmi ťažké, veria! A v tejto viere a vo vedomí spoločenstva s Bohom je ich sila i radosť.

Poslední večere

2013-01-13T18:32:41Z

Slavné obrazy velkých mistrů zdobí sbírky světových galerií a v kopiích přinášejí tajemnou krásu palety a štětců, prózu dlouhých hodin a bezesných nocí, bohatství ducha a dovednosti rukou i do nejprostších domků. Každý z nich má, stejně jako jejich tvůrci, svoji historii. Avšak ne každý malíř dokázal namíchat do barev dech věčného života a štětce vést tahem nesmrtelnosti. Mezi ty, kterým se to podařilo patří italský malíř Leonardo da Vinci. Jedním z jeho nejslavnějších obrazů je "Poslední večeře Páně", který provází zajimavý a poučný příběh jako přesvědčivé svědectví o věčném boji dobra se zlem a jejich neustálých vzájemných proměnách. Když se Leonardo da Vinci rozhodl, že obraz namaluje, hledal nejprve model, podle něhož by vytvořil postavu Krista. Stovky mužů přicházely a nabízely své tváře očím mistra, který toužil nalézt obličej Kristovy krásy a ušlechtilosti. Po dlouhých týdnech usilovného hledání nalezl konečně vhodný model. Šest měsíců kreslil da Vinci hlavní osobu svého obrazu. V průběhu dalších šesti let nalezl postupně jedenáct mužů, kteří vytvořili vzor pro zobrazení jedenácti apoštolů. Jen jedno místo zůstalo prázdné - místo pro tvář Jidáše. Opět dlouhé týdny pátral da Vinci po muži s tváří poznamenanou kletbou pokrytectví, podvodu a zločinu, s obličejem, který by představoval povahu schopnou zradit nejlepšího přítele. Po mnoha bezvýsledných pokusech nalézt jej, se da Vinci dozvěděl, že v Římě byl odsouzen mnohonásobný zločinec k trestu smrti. Mistr hned odjel do Říma a vyhledal vězení, v němž se onen muž nalézal. Když ho vyvedli na nádvoří a sluneční paprsky se zabodly do jeho tváře, poznal da Vinci, že nalezl poslední model svého obrazu. Dlouhé rozcuchané vlasy pokrývaly trestancova ramena a hřích se zločinem vepsaly do jeho tváře hluboké jizvy nenávisti, zbabělosti a hrůzy. Šest týdnů maloval da Vinci třináctou postavu "Poslední večeře". Když obraz dokončil a strážní odváděli odsouzence naposled, otočil se a zvolal: "Pane da Vinci, vy mne neznáte? Vy opravdu neví;te, kdo jsem?" "Ne, nikdy v životě jsem vás neviděl", odpověděl mistr. Tázavý pohled trestancových očí spadl do prachu nádvoří. Pak se ještě jednou obrátil, pohlédl na dokončený obraz a rozpraskané rty zašeptaly: "Vždyť podle mne jste před šesti lety maloval Krista."

Ó, Ježiš

2013-01-07T05:27:26Z

Ó Ježiš chcel by som ťa stretnúť,

s vďakou kľaknúť pred tebou a skloniť tvár.

Ó Ježiš, našiel si ma v tmách,

a na moju beznádej si svetla vlial.

Ó Ježiš, túžim vidieť ruky,

čo sa s takou nehou dotkli mojich rán.

Ó Ježiš, ty si Boží syn,

si darom lásky, chcem ťa vidieť, si Boh sám.

Si taký ako ja, no Božský kráľ,

vidíš, cítiš, chodíš a snívaš žial.

Si ako človek, no niečo viac však máš,

ty si vládca náš!

Ó Ježiš, chcem ťa stretnúť,

túžim ťa nájsť.

Vďaka Ti

2013-01-06T08:47:58Z

Pane, chcem Ti tu úprimne povedať ako veľmi Ťa mam rád
Vrúcne Ti ďakovať za tvoje slová, že chceš pri mne stáť

No ja som to márnivé dieťa ktoré v úzkostí padá
Ktoré stále niečo iné vo svojom živote hľadá

Zabúdam často, čo všetko pre mňa si spravil
A bolí ma myšlienka, že som to aj ja ktorý ťa zradil

Zahĺbil som sa do sveta ktorý kradne mi Ťa, žiaľ
No zo všetkého čo ma skolí ma zachráni len tvoja čistá tvár

Pane už dávno Ti chcem povedať čo pre mňa znamená
Že tvoje sväté meno pri plači zaznie na perách

Že si môj kráľ a niekto kto ma vždy podrží nad vodou
A že môj život ma pre teba veľkú cenu a nie je tu náhodou

Závislý som Pane na Tebe

2013-01-06T07:18:51Z

Závislý som, Pane, na Tebe,

Ty patríš k mojej dennej potrebe,

podieľaš sa na každej mojej vráske,

aj Ty si závislý na mojej láske.

Chýbal si mi, tak šiel som a stál,

kde mocne zneli piesne chvál,

stál som tam, tiež vzdával chválu,

oko pustilo mi sĺzu hravú.

Mal som oči plné sĺz,

pre veci svetské zastavil sa pulz,

„vietor nad hlavami nám vanie,

my vzývali sme Teba Pane."

V srdciach nám pláli ohníčky,

och, Pane, „jak som maličký",

keď si pri mne, nemusím sa báť,

môj Ježiš - chcem blízko Teba stáť...

Chválim Ťa, Pane a dávam dole masku,

„Bože Ty potrebuješ moju lásku",

nemôžem žiť len o pšeničnom chlebe,

závislí sme obidvaja na sebe.

Bol som tam, aj som sa bál,

keď zneli chlapské piesne chvál,

boli tam „muži jasnej mysle",

bol som tam a Ty si prišiel...