Vlastimila Krafčíková

Božia PN-ka

2012-02-22T16:46:59Z

Potešila som sa, že ju hneď z rána vidím na istej sociálnej sieti svietiť. Ale bolo to v neobvyklom čase. O takom to čase je predsa v práci. Možno má dovolenku, alebo žeby bola chorá? Ale veď ona nezvykne byť chorá..., tak to bude niečo vážnejšie! A bol za tým škaredo vyvrtnutý členok na lyžovačke. Takže predsa....PN-ka. Po pár prehodených vetách mi hneď povedala, že to bude dobré..., že sa to spraví a ešte niečo na spôsob, že Pán sa postará. No ja som jej nato odpovedala, že tu bolesť a ten stav dôverné poznám... Lebo sa mi to často stáva, vzhľadom na môj slabý zrak. A už som si tiež zvykla na rozbité kolená, na vyvrtnutý členok...na deravé nohavice, na rozbité lakte, na modriny, len pretože som prehliadla schod a pod. Aj som sa sama tomu zvykla smiať, že sa mi neotvoril padák... , no a čo už s tým narobím. Raz mi jeden lekár pri ošetrovaní povedal, že vyvrtnutý členok je horší ako bežná zlomenina. LOna mi znovu napísala, že Pán sa postará a my predsa musíme ísť s úsmevom ďalej. Aj napriek tomu uisťovaniu som z tých slov cítila bolesť a smútok. Nepôsobilo to na mňa presvedčivo. A tento stav už trval dlhšie...

Tak som s tým šla pred Ježiša...

Pýtala som sa ho, Pane prečo mám poslednú dobu ten pocit, že sa za Tvoje slová iba skrývame. A veríme im vôbec...???

Ostala som veľmi prekvapená..., keď mi začal ukazovať rôzne situácie od môjho ranného detstva, spojené s mojimi chorými očami a slabým zrakom. Spoznávala som sa, ako nad rozťatým kolenom skrývam slzy a bolesť, aby ma nik nevidel plakať. Aká som bola zahanbená, keď ma z chodníka zdvíhal mladý chlap. Ako som odmietla pomoc, keď som si vyvrtla členok pred kostolom... lebo som zakrývala svoju slabosť. Hanbila som sa, že mám taký slabý zrak. A ešte stovky iných situácii a zranení drobných i veľkých... Ako som pociťovala obrovskú potupu...

A On načiahol ruku ku mne a povedal, len túto krátku vetu. „Obetuj to mne!“

A ja som si s plačom uvedomila, že som to nikdy neurobila. Obetovala som všetko iné, len nikdy nie toto čo chcel odo mňa môj Ježiš. A On chcel so mnou iba plakať... a musel nato čakať 50 rokov!

Ach, ako často sa Pane hráme na hrdinov... ,lebo v tomto svete slabí nemajú miesto! Ako často sa ešte aj skrývame za hromadu silných citátov! Ba aj svoje slzy plačeme len doma do vankúšov. A dokonca ich skrývame aj pred samotným Bohom! A On chce od nás IBA tak maalo..., chce s nami plakať...!

Boh nechce mať s Teba víťaza. Boh chce mať z teba bojovníka..., tak sa nevzdávaj! / o. M. Kuffa /.

Ale aj tí najlepší Egyptský bojovníci prichádzali z bojiska zranení, krvácajúci, stonajú, ba aj plakali... Potrebovali ošetriť rany a načerpať síl.

Popremýšľajme v tichosti a pôste nášho srdca ,či práve toto nechce aj od vás Boh. On určite nečaká, že to bude len o sebazápore, o jedle, alebo o aj tak nesplnených predsavzatiach.

Nehrajme sa už ďalej na hrdinov, len mu dajme práve teraz priestor ,aby On mohol konečne s nami plakať...

Nech sme po skončení pôstu, plný pokoja, radostí a odovzdaností, rozhodnutý spolu s ním niesť svoj kríž a vytrvať v tom. Nech načerpáme v tomto pôste s Bohom nové sily, aby sme mohli v radostí prežívať svoju V. Noc !

Lebo na PN-ku nechodia zdraví, ale chorí, ktorí počas nej relaxujú a načerpávajú novú silu a obnovujú si svoje zdravie.

Lebo Kristus neprišiel na tento svet trpieť kvôli zdravým. On prišiel kvôli chorým a slabým, nie kvôli hrdinom....

...a prišla Milosť...

2011-10-21T09:04:31Z

Boh zachránil naše manželstvo Volám sa Martina a mám 31rokov. Ježišovi som dala svoj život v 16-tich rokoch. Horela som pre Neho a verila Mu, že ma v živote povedie. Tiež som sa čoskoro začala modliť za svojho budúceho muža, priala som si, aby miloval Ježiša a aby sme spoločne Jemu slúžili. Vo svojich 22-tich rokoch som sa vydala za človeka, ktorý spĺňal všetky moje túžby. Patril Bohu a miloval ma, rozumeli sme si veľmi dobre, boli sme tak šťastní s presvedčením, že naša láska bude trvať navždy. Ale už čoskoro po svadbe prišli prvá nedorozumenia a zranenia. Vždy sme ich však prekonali a išli spolu ďalej. Boh urobil zázrak, aj keď mi lekári diagnostikovali neplodnosť, kvôli vývojovej vade maternice, po dvoch rokoch nášho manželstva sa nám narodila dcéra Anička. Akoby do nášho vzťahu prišlo ešte viac radosti a šťastia. Ale pribúdalo aj konfliktov a nedorozumení. Keď prišiel nejaký problém, ja som mala sklon plakať a uzavrieť sa a môj muž sa tiež uzavrel a dokázal niekoľko dní len mlčať. Nevedeli sme problémy riešiť, hovoriť o nich, a tak sa situácia pozvoľna zhoršovala. Za dva roky po Aničke sa nám narodil syn Michal. Ja som bola šťastná, že máme deti, ale cítila som, že si s manželom nejako nerozumiem, že v sebe nosím veľa zranení, že sa od neho oddeľujú, že mám z neho strach, že ho už vlastne nemám rada. Bolo to pre mňa hrozné zistenie. Naučila som sa hrať také divadlo, že je všetko v poriadku, usmievala som sa na neho, starala sa o neho ako vzorná manželka, ale v srdci som si postavila hradbu, za ktorú som sa pred ním schovala, možno aj zo strachu pred ďalším zranením . Môj muž to vnímal a nebol šťastný. Pamätám si, že vydržal mlčať aj celý mesiac. Bolo to utrpenie pre nás i pre naše deti. V tej dobe som si vyčítala, že určite nebola Božia vôľa, aby sme sa vzali, že som bola len zamilovaná a nepočúvala Boží hlas. Veľmi ma to trápilo, že už to nie je možné vrátiť späť. Často som plakala a bola plná strachu z budúcnosti. Zároveň som ale hľadala Boha, volala k Nemu, vylievala Mu svoje srdce. Pomohli mi aj moji priatelia, ktorým som sa otvorila, ktorí sa za mňa modlili a povzbudzovali ma. Som im za to veľmi vďačná. Tiež mi moc pomohlo, že som sa tak raz za mesiac dostala na modlitebné stretnutie do zboru Slovo života v Brne, vždy som tam načerpala novú nádej, že naše manželstvo bude uzdravené. Čítala som si aj knižky o manželstve od kresťanských autorov a hľadala v nich pomoc pre náš zničený vzťah. Napriek tomu sa na jeseň roku 2005 situácia natoľko vyhrotila, že sme obaja s manželom začali pomýšľať aj na rozvod. Ani jeden z nás si ho neprial, obaja sme vedeli, že Boh rozvod nenávidí, ale zároveň sme boli tak bezradní a unavení, že sme nevideli žiadne iné možné riešenie. Naša komunikácia spočívala v tom, že sme si povedali len potrebné veci a nič viac. Na konci januára roku 2006 som zistila, že som tehotná. To bol pre mňa šok, nedokázala som pochopiť, ako to Boh mohol dopustiť, keď je náš vzťah tak rozbitý. Boh však mal svoj plán. Mne bolo tak zle, že som musela stále len ležať, a tak sa môj muž musel starať o deti io domácnosť. Bola som závislá na jeho pomoci a on si zase uvedomoval, ako veľmi ho potrebujem. V tento čas sme sa k sebe začali správať pekne, aj keď zranenie v našich srdciach stále trvala. 21. septembra 2006 sa nám narodil syn Daniel. Akoby začalo svietiť slniečko v našej rodine. Dany bol pre nás od začiatku ozajstným požehnaním. Hodné, usmievavé bábätko, ktoré vie, aké je dôležité pre rodičov, aby pekne spinkalo. Naše deti Anička a Míša z neho boli tiež nadšené. Ja som si v tento čas uvedomila, že môj muž je pre mňa tým najdôležitejším človekom. Boh mi povedal, že sa nemám pozerať na zranenia, ktoré mi spôsobil, že sa nemám ospravedlňovať tým, že on so mnou jedná zle, ale že mojou úlohou je milovať svojho muža a bodka! Stále znova sa mi to opakovalo v mysli: ty ho proste miluj, dávam ti to ako príkaz. Bolo to pre mňa ťažké, ale chcela som Boha vypočuť, tak som to urobila, jednoducho som svojmu mužovi začala preukazovať lásku spôsobom, o ktorom viem, že je pre neho dôležitý. Začala som si ho viac všímať, tráviť s ním čas a rešpektovať jeho želanie. A môj muž odpovedal láskou. Áno, začali sme sa učiť jeden druhého milovať a prijímať sa aj so svojimi chybami. Boh postupne uzdravil zranenia, ktoré sme si navzájom spôsobili, odpustili sme si a dnes sa máme naozaj radi. Je nám spolu dobre. Trávime spolu čas, smejeme sa spolu, radujeme sa aj z našich detí. Sme obaja veľmi vďační Ježišovi, že nám pomohol dostať sa von z toho temného údolia. Všetkým vám, ktorí prežívate ťažký čas vo vzťahu so svojím partnerom, chcem povedať, nevzdávajte to. Nepomýšlejte na rozvod, ale na to, ako toho druhého milovať, na to, čo ten druhý potrebuje. Sama viem, aké je to ťažké, keď človek má srdce plné bolesti a zranenia, ale stojí to za to. Boh nenávidí rozvod. Ak vy budete chcieť, On vám dá lásku a uzdraví váš vzťah. Kríza, ktorú sme v manželstve prešli, vnímam ako obra, ktorého sme porazili (ten, kto počúva kázeň na tejto internetovej stránke, určite vie, o čom hovorím ). Preto vás chcem povzbudiť, je možné tohto obra poraziť, nevzdávajte to!Boh zachránil naše manželstvo Volám sa Martina a mám 31rokov. Ježišovi som dala svoj život v 16-tich rokoch. Horela som pre Neho a verila Mu, že ma v živote povedie. Tiež som sa čoskoro začala modliť za svojho budúceho muža, priala som si, aby miloval Ježiša a aby sme spoločne Jemu slúžili. Vo svojich 22-tich rokoch som sa vydala za človeka, ktorý spĺňal všetky moje túžby. Patril Bohu a miloval ma, rozumeli sme si veľmi dobre, boli sme tak šťastní s presvedčením, že naša láska bude trvať navždy. Ale už čoskoro po svadbe prišli prvá nedorozumenia a zranenia. Vždy sme ich však prekonali a išli spolu ďalej. Boh urobil zázrak, aj keď mi lekári diagnostikovali neplodnosť, kvôli vývojovej vade maternice, po dvoch rokoch nášho manželstva sa nám narodila dcéra Anička. Akoby do nášho vzťahu prišlo ešte viac radosti a šťastia. Ale pribúdalo aj konfliktov a nedorozumení. Keď prišiel nejaký problém, ja som mala sklon plakať a uzavrieť sa a môj muž sa tiež uzavrel a dokázal niekoľko dní len mlčať. Nevedeli sme problémy riešiť, hovoriť o nich, a tak sa situácia pozvoľna zhoršovala. Za dva roky po Aničke sa nám narodil syn Michal. Ja som bola šťastná, že máme deti, ale cítila som, že si s manželom nejako nerozumiem, že v sebe nosím veľa zranení, že sa od neho oddeľujú, že mám z neho strach, že ho už vlastne nemám rada. Bolo to pre mňa hrozné zistenie. Naučila som sa hrať také divadlo, že je všetko v poriadku, usmievala som sa na neho, starala sa o neho ako vzorná manželka, ale v srdci som si postavila hradbu, za ktorú som sa pred ním schovala, možno aj zo strachu pred ďalším zranením . Môj muž to vnímal a nebol šťastný. Pamätám si, že vydržal mlčať aj celý mesiac. Bolo to utrpenie pre nás i pre naše deti. V tej dobe som si vyčítala, že určite nebola Božia vôľa, aby sme sa vzali, že som bola len zamilovaná a nepočúvala Boží hlas. Veľmi ma to trápilo, že už to nie je možné vrátiť späť. Často som plakala a bola plná strachu z budúcnosti. Zároveň som ale hľadala Boha, volala k Nemu, vylievala Mu svoje srdce. Pomohli mi aj moji priatelia, ktorým som sa otvorila, ktorí sa za mňa modlili a povzbudzovali ma. Som im za to veľmi vďačná. Tiež mi moc pomohlo, že som sa tak raz za mesiac dostala na modlitebné stretnutie do zboru Slovo života v Brne, vždy som tam načerpala novú nádej, že naše manželstvo bude uzdravené. Čítala som si aj knižky o manželstve od kresťanských autorov a hľadala v nich pomoc pre náš zničený vzťah. Napriek tomu sa na jeseň roku 2005 situácia natoľko vyhrotila, že sme obaja s manželom začali pomýšľať aj na rozvod. Ani jeden z nás si ho neprial, obaja sme vedeli, že Boh rozvod nenávidí, ale zároveň sme boli tak bezradní a unavení, že sme nevideli žiadne iné možné riešenie. Naša komunikácia spočívala v tom, že sme si povedali len potrebné veci a nič viac. Na konci januára roku 2006 som zistila, že som tehotná. To bol pre mňa šok, nedokázala som pochopiť, ako to Boh mohol dopustiť, keď je náš vzťah tak rozbitý. Boh však mal svoj plán. Mne bolo tak zle, že som musela stále len ležať, a tak sa môj muž musel starať o deti io domácnosť. Bola som závislá na jeho pomoci a on si zase uvedomoval, ako veľmi ho potrebujem. V tento čas sme sa k sebe začali správať pekne, aj keď zranenie v našich srdciach stále trvala. 21. septembra 2006 sa nám narodil syn Daniel. Akoby začalo svietiť slniečko v našej rodine. Dany bol pre nás od začiatku ozajstným požehnaním. Hodné, usmievavé bábätko, ktoré vie, aké je dôležité pre rodičov, aby pekne spinkalo. Naše deti Anička a Míša z neho boli tiež nadšené. Ja som si v tento čas uvedomila, že môj muž je pre mňa tým najdôležitejším človekom. Boh mi povedal, že sa nemám pozerať na zranenia, ktoré mi spôsobil, že sa nemám ospravedlňovať tým, že on so mnou jedná zle, ale že mojou úlohou je milovať svojho muža a bodka! Stále znova sa mi to opakovalo v mysli: ty ho proste miluj, dávam ti to ako príkaz. Bolo to pre mňa ťažké, ale chcela som Boha vypočuť, tak som to urobila, jednoducho som svojmu mužovi začala preukazovať lásku spôsobom, o ktorom viem, že je pre neho dôležitý. Začala som si ho viac všímať, tráviť s ním čas a rešpektovať jeho želanie. A môj muž odpovedal láskou. Áno, začali sme sa učiť jeden druhého milovať a prijímať sa aj so svojimi chybami. Boh postupne uzdravil zranenia, ktoré sme si navzájom spôsobili, odpustili sme si a dnes sa máme naozaj radi. Je nám spolu dobre. Trávime spolu čas, smejeme sa spolu, radujeme sa aj z našich detí. Sme obaja veľmi vďační Ježišovi, že nám pomohol dostať sa von z toho temného údolia. Všetkým vám, ktorí prežívate ťažký čas vo vzťahu so svojím partnerom, chcem povedať, nevzdávajte to. Nepomýšlejte na rozvod, ale na to, ako toho druhého milovať, na to, čo ten druhý potrebuje. Sama viem, aké je to ťažké, keď človek má srdce plné bolesti a zranenia, ale stojí to za to. Boh nenávidí rozvod. Ak vy budete chcieť, On vám dá lásku a uzdraví váš vzťah. Kríza, ktorú sme v manželstve prešli, vnímam ako obra, ktorého sme porazili (ten, kto počúva kázeň na tejto internetovej stránke, určite vie, o čom hovorím ). Preto vás chcem povzbudiť, je možné tohto obra poraziť, nevzdávajte to!

Amen...

Sme povzbudením, alebo...

2011-10-19T14:33:05Z

Každý z nás má dve možností a môžeme si slobodne vyberať. Buď budeme povzbudením, alebo budeme na pohoršenie, ale potom sa nečudujme Ježišovým varujúcim slovám.

Mt 21,31 "Veru, veru hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.

Silné slová....

Viem, že nič z toho čo sme dostáli sme si nikdy ničím nezaslúžili. Ani si to nikdy ničím nezaslúžime. Všetko čím sme a čo máme, sme dostáli len z čistej Božej milostí. Z Jeho nekonečnej lásky a dobroty. Aj to, že si nás vyvolil za svojich učeníkov, ktorí majú neveriacim prinášať Jeho svetlo. Lebo sme boli draho vykúpení. Sme si toho aspoň niekedy vedomí ? Aspoň štipku? Keď hovoríme, keď niečo konáme...

Strážime si svoj jazyk, keď hovoríme o blížnych ? Aby naše ústa neboli úlisné a plné iba jedovatých slov, osočovania .a poloprávd? Strážime si svoje srdce, keď zmýšľame o iných? Ale strážme si aj svoje ruky, aj keď nás susedia nevidia....

Lebo v písme je napísané : Nesúďme už teda jeden druhého, ale radšej hľaďte, aby ste neboli bratovi na pád alebo na pohoršenie. Rim 14,13

Lebo potom je ťažko si ustrážiť srdce, pred tvrdými myšlienkami.... Videla som minulú jeseň, ako hádzal hrdzavé klince zo starého foliovníka za plot až do suseda. Je také ťažké vziať si nato staré vedro? A potom si cele leto zberám po chodníku plesnivé jahody, burinu na vykosenom trávniku a zhnité paradajky. Náhoda.... Ale keď si už na hriadkach nachádzam zhnité a zelené zemiaky, tak to náhoda byť nemôže. Moje hriadky už minimálne päť rokov zemiaky nezažili.

Ja viem, poviete si, že to je malichernosť..., banalita. Ale aj more sa skladá z kvapiek.... a aj malá kvapka dokáže zamoriť čistú vodu. Tak nech sme hodní Kristovho mená...., ak už derieme denne kostolné lavice. Nech nepohoršujeme neveriacich...

Spýtala sa má : „ No čo by si nato povedala ?“ Chvíľku mlčím, a potom vyslovím. „ Asi by som ho žehnala ... Čo? Tak to hádam nemyslíš vážne...“

Zostala som ticho a žehnala som oboch....

„ A vieš , čo ma na vás veriacich srdí... ?“ Pokračovala : „ že mate len same kvetnaté reči a skutky sú iné!“

Pane Ježišu premeň nás na svojich učeníkov, hodných Tvojho svätého mená.. Nech svojim konaním prinášame pravdu a svetlo o Tebe, celému svetu. Amen.

Dnešné zrkadlenie...

2011-10-17T14:55:24Z

Dnešné zrkadlenie...

Zrkadielko, zrkadielko... povedz že mi....

Jaaj... aká som ja len krááásna.... prekrásna!

Hm, oblečenie ála Chanel, kozmetika od Diora... či nie ? Tak nie... teraz letí iný štýl, no a makeup je od Avonu, Oriflemu...

Mám násť... rokov, ale nehádajte že koľko, lebo to aj tak neuhádnete. No do dospelostí mám ešte pár rôčkov. Nechtíky mám gélove..., rukavice podľa najnovšej módy, teda bezprstové.

Sadám si ladné do lavice, vyložím si nohy na kľakatko a knižočku. Od srdca k srdcu, „ Pre najmenších“. Čo na tom, že sú na nej namaľované malé detičky. Ja sa cítim ako dáma... z najnovšej reklamy..

Bolo vidieť, že tá knižočka si už niečo preskákala... , čo bolo chvályhodné. Ale neodrážala tá malá, útla detská knižočka, aj niečo viac? Neodrážala náhodou aj stav duše...?

A tak mi postupne Duch svätý dnes nastavoval zrkadlo...

Ako malo si umývame dušu... Prameň života je stále otvorený. Je plný Živej vody a je pre všetkých.

Ako málo si hladíme dušu Eucharistiou. Radšej dávame veľké peniaze za rôzne omladzujúce krémiky. Už som mala možnosť vidieť v drogérii aj mužov nakupovať krémy proti vráskam.

No jediným „Kódom mladosti“ a života na veky, je Kristus sám.

Makeup 24 hod. od Meybellin, Lóréal a najlepšie ten najdrahší. Potom pudriky , predlžujúcu špiralu MAX faktor, či Landn Rimmel? A korektor na kruhy pod očami. Len, aby sme zakryli všetko, aj práve pučiaci pupáčik. Jednoducho, aby sme boli perfektný a In. Ako z reklamy....

Vôbec nám nevadí tá hrubá vrstva špinavého bryzolitu na duši. Pre tých v mladšom vydaní, čo nevygooglili, že čo je to ten Bryzolit... Je to mineralná škrabaná omietka, ktorá sa momentálne používa všade na zatepľovanie budov.

Takže ten náš dom, v ktorom má prebývať Duch svätý, je často v katastrofálne dezolátnom stave.... Ale zvonku je prekrytý perfektným m a k e u p o m !

Vďaka Ti Pane, že si mi dnes nastavil to zrkadlo.... Vďaka za Tvoje svetlo a Tvoju pravdu...