Ľudmila Petrovská

Anča umy pekáč a dostaneš koláč

2020-10-11T17:40:47Z

V jednu septembrovú nedeľu sme sa celá rodina vybrali na púť do Levoče. Pešo sme prešli iba kúsok, z parkoviska k bazilike, no púť to bola pre nás ozajstná. Toto miesto pritiahne srdce každého človeka, ktorý ho aspoň raz navštívil a zároveň cíti pri odchode, že ho láka, aby sa zanedlho vrátil späť a pobudol tam. Mariánska hora je pre mňa miestom, kde stále ostáva kúsok môjho srdca. Tam sa konali stretnutia mládeže, na ktorých som spoznala ľudí zapálených pre Ježiša a ovplyvnili môj život. Tiež si s úsmevom spomínam púte a na prepotené tričká, keď sme upachtené zdolali posledné metre strmého svahu pod bazilikou s batohmi na chrbtoch a usalašili sa na „svojom“ každoročnom stanovišti. Ten pot, únava, sebazaprenie, prostredie na hore, sila modlitby a prítomnosť Boha získava srdce pre toto miesto a dáva mu pečať domova. Ako nám znamenite chutila aj suchá strava, a pravdaže, ono tak ináč chutí, keď sa človek trošku ponamáha. Napadá mi myšlienka, ktorá sa dá aplikovať na akúkoľvek situáciu a hádam sa aj vy s ňou stotožníte a síce, že „za nič nestojí, čo nič nestojí“. Také jednoduché a koľko je v tých slovách pravdy. Ako nám po námahe dobre chutí.

Zamýšľajúc sa nad púťou na konci dňa si vravím, že aj naše deti musia zažiť ten pocit, že si niečo v živote získajú námahou. Že dokážu niečo dať zo seba /čas, ochotu, nasadenie/, aby to čo získajú im stálo za to, aby si to vážili, aby získali pocit spokojnosti, že niečo zvládli a môžu si veriť, že dokážu veľakrát viac.

V realite sa však častejšie stretávam s tým, že dieťa volá „mama daj“, „ja chcem“, „urob mi toto“... a je to normálne, veď dieťa sa vyvíja a najprv sa naučí hovoriť „daj mi“ a neskôr s bohatšou slovnou zásobou a láskavým vedením pochopí, že slovo „prosím si a ďakujem“ otvára cestu k srdcu človeka. Pri Emke si pamätám ako po raňajkách chodievala za mnou s ťahavým „ja chceeem“... Dlho nič, nato premýšľala, lebo vlastne nevedela, čo chce. Potom ma rozosmiala, keď zahlásila: „Hľadám niečo na papkanie“. Nuž tak som tieto chvíle začala využívať na premenu správania. Ak odo mňa niečo chceš, tak si o to popros. A ďalej, ak si splnila úlohu, ktorú som ti dala, tak ti vyhoviem, ináč nič nedostaneš. Vtedy som si spomenula na článok v čítanke, kde mama hovorila: „Anča, umy pekáč a dostaneš koláč“. Bol tam aj pekný obrázok. J

Takže, najprv A, potom B. A mama, povedz to len raz, otoč sa a odíď. Stoj si za svojim a nesľubuj, čo nemyslíš vážne a čo nedodržíš.

Moje zrkadielka

2020-09-18T21:13:56Z

Dnešný môj príspevok začnem rozprávkou o kráľovnej z rozprávky o Snehulienke, ktorá vlastnila zázračné zrkadlo. Ono jej vravelo, kto je najkrajší na svete. Ja také zrkadlo nemám a vlastne aj načo. Nepotrebujem si vytvárať problémy, veď viete ako nakoniec zlá kráľovná skončila. Krása je predsa vecou vkusu a každému sa páči niečo iné. Poprípade niekto iný. To, čo mám ja doma, je však oveľa lepšie. Zrkadielka, ktoré mi nastavujú obraz o mne, aby som sa lepšie poznala a mohla na sebe pracovať. Učila sa byť mamou.

Uvedomila som si, že status „mama“ získava žena, keď sa jej narodí dieťa. No stať sa skutočne dobrou mamou, to je práca na celý život. Nejaké vzory pravdaže máme z pôvodnej rodiny. No v priebehu výchovy svojich detí, zrazu zisťujem isté nedostatky, riešenia situácií, ktoré nefungujú a prichádza sklamanie, frustrácia. Predo mnou stoja otázky: „Čo chcem vo výchove svojich detí dosiahnuť a akými prostriedkami to chcem dosiahnuť?“

Prvý obraz z môjho pomyselného zrkadielka, bola ukričaná, odmietavá reakcia mojej dcéry na to, že si má odložiť hračky v izbe, pretože je čas ísť spať. Samozrejme každé dieťa sa radšej zabáva a odďaľuje čas na spanie a preto je nespokojné. Ale, čo ma zastavilo v tomto obraze, bola moja vlastná reakcia hnevu a kriku, keď som už nezvládala nálady a výmysly svojho dievčatka. A tak som si povedala, že touto cestou už ísť nechcem. Po nejakom čase som zistila, že sa veci dajú v pohode riešiť aj bez kriku. Takže takéto správanie už nebadám ani u mojej dcéry a to mi je veľkou odmenou a potešením. No občas, keď chce upútať moju pozornosť, vytiahne také nejasné umrnčané, ukričané prejavy a skúša ma. Vtedy ju s pokojom v hlase povzbudím, že sa môže predviesť, aby sme to všetci videli, no už nemá o divadielko záujem. Pochopí, že krikom nezíska nado mnou prevahu a nepresadí si svoj plán.

Druhým obrazom, veľmi potešujúcim a milým bolo, keď sa Emka v izbe hrala a ozývalo sa odtiaľ pravidelné klepkanie. Keď som nakukla, zbadala som ju stáť pri kuchynke ako varí. Práve krájala umelohmotnú cibuľu s detským nožom a tvárila sa, že ju z toho štípu oči a utierala si ich do rukáva J. Pýtam sa jej, čo robí a ona, že varí špenátovú polievku a že ma potom zavolá, keď už bude hotová. Tak sa teším, že sa hrá na mamu, že ma napodobňuje ako varím, ba dokonca, že ju teší mi pri varení, či pečení pomáhať.

A do tretice by som spomenula „slovné zrkadlenie“, keď mi moje dievčatko odpovedá mojimi vlastnými frázami, alebo používa slová z rozprávok. Tak veľa sa „nalepí“ na dieťa a používa slová, ktorým niekedy ani nerozumie, alebo mu uniká podstata tých slov. Ak tie slová použije svojským spôsobom vznikne občas komická situácia, pri ktorej by som sa aj zasmiala, keby to nebolo nevhodné.

A tak moje zrkadielka, moje dievčence, odhaľujú časť mňa. Odzrkadľujú moje správanie voči nim, moju náladu a postoje. Nuž, čo si prajem je, aby som dostávala pozitívnu spätnú väzbu a videla len pekné obrazy. Aby som sa učila nie len na vlastných chybách byť dobrou mamou. A samozrejme, aby všetko to dobré, čo viem, vedeli aj moje dievčence. Nech sú moje dary a talenty, moja životná skúsenosť ich odrazovým mostíkom, aby dosiahli ešte viac podľa možností aké sa im v živote naskytnú.

Malý darček

2020-06-04T20:22:13Z

Začiatkom leta sa u nás stretli na malý pokec moji malí kamaráti zo spevokolu. Emka ich prítomnosť uvítala s jasotom. Videla sa, že je jednou z nich. Dôležitá členka, malý speváčik. Veselá vrava striedala tiché zamyslenie sa detí nad budúcim fungovaním spevokolu. Diskusia bola plodná a v závere som pripravila pre každého malý darček ako poďakovanie za angažovanie sa na sv. omšiach za účasti detí. Veľká krabica bola plná drobností zabalených v ozdobnom papieri. Nechala som ju kolovať, aby si každý vybral. Emka sedela pri mne a sledovala toto kúzlenie. Kto si vybral darček, hneď ho otvoril, aby odhalil to prekvapenie. Potom si niektoré dievčence medzi sebou ticho pošuškávali, ukazovali si navzájom darčeky a v miestnosti rástla spokojnosť.

A čo Emka? Priznám sa, že ju som prehliadla. No všimla si ju jedna baba a podala jej krabicu, v ktorej ostali ešte dva darčeky. Jeden si vybrala a krabicu položila na stôl. Ja som jej však ten malý balíček vzala z rúk, dala do krabice a poprosila som jedno dievča, aby odovzdala darčeky tým, ktoré nemohli prísť na toto stretnutie. V hlave som stále totiž myslela len na to, aby každý kto chodieval spievať na omše dostal svoj podarúnok. Emka zatiaľ sedela vedľa mňa a ja som si znovu nič nevšimla. Keď som potom povedala, aby sme si urobili spoločnú fotku a zavolala som aj Emku, aby sa pripojila, s plačom bežala do svojej izby.

„Hmmm, čo sa jej stalo?“ pomyslela som si. „Taká rýchla zmena nálady?“ Neúspešne som za ňou volala nech sa vráti. Vôbec som netušila, čo sa jej stalo... Urobili sme si fotky a odbehla som za ňou do izby. Moja malá princezná, v slzavom údolí, so vzlykaním mi dáva jasne vedieť, čo som zlé vykonala.

„Ja nemám svoj darček.“

„Preto plačeš?“ pýtam sa jej.

„Mamka, ty si mi zobrala môj darček.“ A jej plač silnel, nedala sa utíšiť. Bola nahnevaná. Veď aj ona patrila k spevokolu, prečo by nemala dostať darček? Bolo treba urobiť rýchlu nápravu.

„Emi,“ vravím jej, „prepáč, že som ti vzala tvoj darček. Myslela som na tie dievčatá, ktoré tu dnes mali byť a neprišli. Pritom som zabudla, že aj ty si medzi nami, náš malý speváčik a zaslúžiš si dostať darček rovnako ako ony. Preto ti dám darčeky dva, aby si sa potešila a mne, aby si prepáčila, že som nebola k tebe dobrá. Nebudeš sa už na mňa hnevať?“

Trošku sa uspokojila a vraví mi: „Dobre, už sa nehnevám a donesieš mi moje darčeky?“ Keď ich rozbaľovala ešte si pretierala oči, ale na perách sa jej už objavil úsmev spokojnej obdarovanej princeznej.

No, čo dodať k tejto lekcii „čítania duše“, ktorú mi udelila moja dcéruška? Budem si musieť dávať pozor, aby som nebola zameraná len na jednu vec. A to pri čomkoľvek, čo budem robiť. Mať tunelové videnie je dosť nebezpečné, keď sa okolo pohybujú živé bytosti, lebo by sme ich mohli svojím správaním zraniť veľmi ľahko. Tak ako sa to „podarilo“ mne, keď som chcela urobiť radosť malým darčekom.

Čítanie duše

2020-04-26T10:10:00Z

Po raňajkách sa každý z nás pobral k svojej práci, o ktorej sme sa rozprávali večer pred tým. Moja Emka sa pri stole ešte zdržala a vypýtala si pastelky, že si chce kresliť. Povedala mi, že chce nakresliť uja, ako ho ona volá „Ujko Pujko“. Všetci jej ujkovia sú rovnakí. Trojročné deti kreslia obrazy postáv, ktoré sú nazvané v odbornej literatúre ako hlavonožce, pretože okrem veľkej hlavy, rúk a nôh, a možno pár detailov na tvári nemajú už nič. Tak som jej vyhovela. Vravím si, výborne, aspoň môžem začať variť obed. Každý sa niečím zabáva.

Keď som už dokončievala varenie, začala sa nespokojne ozývať Ninka z postieľky. Čakala ma práca ešte na pár minút, no jej volanie znelo dosť nástojčivo a tak sa jej ozývam, že o chvíľočku som pri nej. V tom s dupotom dobehla do kuchyne Emka zo svojej izby. Začala sa jašiť a svojim žgravotom chcela prekričať Ninku, ktorá už mala nos zaborený do deky a mala toho už dosť. Vo mne sa zvýšila hladina adrenalínu. Prišiel stres a otázka, čo mám skôr urobiť, aby sa udržal pokoj vo mne aj v kuchyni. Vtedy ma zrazu Emka schytila okolo nohy a tak sa na mňa celou váhou zavesila, že ma zastavila nielen v myšlienkach, ale aj v pohybe. V prvej chvíli som ju chcela napomenúť, čo to vystrája. Povedať jej, že ma zdržiava pri dokončovaní obeda a k tomu ešte aj Ninka plače. Ja neviem, čo skôr a ona si na mňa len tak skočí... Ale vďaka Bohu, že som tak neurobila. A keďže myšlienky rýchlo prichádzajú a jedna strieda druhú, hneď mi napadlo, čo vlastne Emka potrebuje. Ona ma neprišla do kuchyne ani otravovať, ani ma zdržiavať. Jednoducho ma chcela objať. A keďže mi siahala po stehná, tak sa v takej výške realizovala. Sklonila som sa k nej a s úsmevom ju objala. Keď som sa spýtala, či prišla ku mne lebo ma chcela objať, povedala, že áno, že som jej chýbala a dala mi pusu na líce. Taký malý prejav lásky od mojej princeznej a ako by to nešťastne dopadlo, keby som ju svojimi argumentmi zotrela. To, čo vravela gestom, bolo, že ma ľúbi. Ja svojím odmietavým napomínaním by som v nej vyvolala pocit, že zavadzia, otravuje a že nie je dôležitá. Jej svojské objatie bolo čisté a pravdivé a volalo po mojej láske, po mojej blízkosti. Ak by som reagovala odmietavo, odohnala by som ju od seba a cítila by sa odstrčená. Prišli by sme o chvíľku blízkosti. O prejav lásky. O pocit šťastia, že máme jedna druhú. Emka bola teda potešená objatím a ja s upokojenou dušou som šla rozdávať objatia k plačúcej mladšej princeznej.

V tomto krátkom okamihu som od svojej dcéry dostala prvú lekciu z „čítania duše“. Naučila ma neprehliadať jej gestá, cez ktoré mi hovorí o svojich potrebách. Kiežby som vedela stále dobre prečítať jej dušičku, aby moje zlé a urýchlené reakcie nezdeformovali jej pohľad na seba, ba práve naopak, aby skrz moje gestá a reakcie vedela, aká je mi vzácna a čo pre mňa znamená aj bez slov.