farnosť Prakovce

Vzťahová väzba, rodičia a dieťa, prenatálne obdobie a dôsledky v budúcnosti

2014-06-01T00:05:16Z

https://www.youtube.com/watch?v=5OV3BZJPU2k

Na konci je aj zaujímavé video ako výskum vzťahu a interakcie dieťaťa a rodičov, počas prenátalneho obdobia pri ultrazvuku :) ...inak povedané: Ako reaguje dieťa na dotyk a hlas svojich rodičov v brušku :)

... : NEUVEDOMUJEME SI ČO MÁME, POKIAĽ O TO NEPRÍDEME...

2012-12-01T00:59:36Z

„Jedno ráno môj ocko nevstal a nešiel do práce. Odviezli ho do nemocnice, kde na druhý deň zomrel. Predtým som nerozmýšľala o tom, čo pre mňa ocko znamená. Bol len niekým, kto každé ráno odišiel a poobede sa vrátil. Zdalo sa mi, že večer je rád, že nás môže vidieť. Keď sa nikomu inému nepodarilo otvoriť kompót, tak to bol ocko, kto ho vždy otvoril. Bol jediný v našom dome, kto sa nebál ísť sám potme do pivnice.

Keď sa holil, väčšinou sa trochu porezal, ale nikto ho na to boľavé miesto nepobozkal a nikoho to ani veľmi netrápilo. Bolo samozrejmé, že keď pršalo, ocko šiel po auto a zastavil nám rovno pred dverami, aby sme nezmokli. Keď bol niekto chorý, vždy šiel do lekárne po lieky. Ocko nás veľmi rád fotil. Máme doma veľa fotografií, ale on nie je ani na jednej z nich.

Keď som sa doma hrala s bábikami, bábika-mama mala vždy veľa práce. Nikdy som však nevedela, čo robiť s bábikou-ockom. Preto som za ňu povedala: „Mám teraz veľa povinností,“ a hodila som ho pod posteľ.

Pohrebná slávnosť bola v našej obývačke. Prišlo veľa ľudí a doniesli nám mnoho dobrôt a sladkostí. Nikdy predtým sme nemali takú veľkú návštevu. Odišla som do svojej izby a snažila sa nahmatať bábiku-ocka pod posteľou. Keď som ju našla, oprášila som ju a dala na svoju posteľ. Nemyslela som si, že keď zomrie, bude nám všetkým tak smutno a ťažko.

Zdroj: Dieťa-kvet zeme

Myšlienôčky ;)

2012-11-30T21:22:46Z

„Mojou najväčšou obranou proti všetkým intrigám a úskokom nepriateľa je duch radosti.“ (František z Assisi)

„Osud často stretneme na cestách, po ktorých sme sa vybrali, aby sme sa mu vyhli.“ (La Fontaine)

„Kto si olizuje staré rany, nemá voľné ústa na bozkávanie.“ (Andreas Tenzer)

„Využi talent, ktorý máš. Lesy by boli tiché, keby spievali iba najnadanejší vtáci.“ (Henry Dyke)

„Neobávaj sa veľkého kroku, ak je potrebný. Bralo nemôžeš prekonať dvoma malými krokmi.“ (David L. George)

„Ak chceš lietať, musíš zahodiť veci, ktoré ťa ťahajú nadol.“ (Kiran Shaikh)

"Nezáleží na tom, koľko toho naša myseľ vie. Záleží len na tom, koľko toho naše srdce dáva." (Sri Chinmoy)

„Jedným z najkrajších zadosťučinení tohto života je, že žiadny človek nemôže úprimne pomôcť druhému bez toho, žeby pritom nepomohol aj sám sebe.“ (Ralph Waldo Emerson)

„Radosť, ktorú spôsobujeme druhému, má zvláštnu vlastnosť. Odrazom sa neoslabuje, ale vracia sa k nám košatejšia a žiarivejšia.“ (Mahatma Ghándí)

„Málokto je svedkom tvojej každodennej odvahy. Tá tvoja však nie je o nič menej vznešená len preto, že ju nesprevádza dunenie bubnov a davy nekričia tvoje meno.“ (Louis Stevenson)

„Láska neznamená udržiavať plameň ako na cintoríne, ale horieť ako stodola.“ (Karel Matej Čapek - Chod)

„Vyžaduje to odvahu dospieť a stať sa takým, aký naozaj si.“ (E.E.Cummings)

„Iba prízemný duch dokáže zosmiešniť okrídlené nádeje iných.“ (Francois de Rochefoucauld)

„Človek nikdy nevie, čo bude, ak sa veci zmenia. Ale čože vie, čo bude, ak sa nezmenia?“ (Elias Canetti)

„Existuje jediný kúsok vo vesmíre, ktorý môžeš s istotou zlepšiť - a to si ty sám!“ (Aldous Huxley)

„Sveta sa netreba báť, svet treba poznať.“ (A. Hykisch)

"Ak moc lásky zvíťazí nad láskou k moci, svet spozná mier" (Jimi Hendrix)

„Najdôležitejšie v komunikácii je počúvať, čo nie je povedané.“ (Peter Drucker)

„Snad řeknete, že je to slaboduchá filantropie; ano patřím k idiotům, kteří mají člověka rádi, protože je to člověk.“ (Karel Čapek)

„Nikdy nie je neskoro vyjadriť svoju lásku a súcit.
Nesmúťte, ani neľutujte, že ste nemilovali v minulosti.
Začnite práve teraz!“ (Dr. Brian Weiss)

„Nie sila poraziť iných, ale sila zjednotiť sa s druhými je tou najväčšou silou.“ (Sri Chinmoy)

„Je jednoduché byť milý, keď život plynie ako pieseň, ale najväčšiu hodnotu má ten človek, ktorý sa dokáže usmiať, keď ide všetko špatne. Problémy sú skúškou srdca a vždy prichádzajú s rokmi. Na zemi má najväčšiu cenu úsmev, ktorý žiari cez slzy.“ (Írske príslovie)

„Pýtal som sa slimáka, prečo je taký pomalý. Odpovedal: "Preto, aby som mal viac času, vidieť svet." (Phil Bosmans)

„Kto vie hovoriť so stromom, nepotrebuje psychiatra. Najviac ľudí si však myslí opak.“ (Phil Bosmans)

„Nezáleží na tom ako rýchlo, alebo ako veľa vecí urobíme, záleží však na tom, ako ich urobíme.“ (Florinda Donner)

„Celý svet ťa môže milovať, ale táto láska ťa neurobí šťastným. Šťastným ťa urobí podeliť sa o všetku lásku, čo máš vo svojom vnútri. To je tá láska, ktorá mení svet.“ (don Miquel Ruiz)

„Člověk vnímá jen ten svět, který nosí v sobě. Člověk je ten, kdo v sobě nosí větší bytost, než je sám.“ (Antoine de Saint-Exupéry)

„Žít v pokoji, to je záležitost lásky. Ale položit základ k pokoji, to je úkol moudrosti, která všechno pořádá. K moudrosti pak připravuje pokora.“ (Sv. Tomáš Akvinský)

"Je velké a krásné, když nás maličkost dovede učinit šťastnými." (Jeremias Gotthelf)

"Chceš-li v žití šťasten být,
přispěj k štěstí druhému,
neboť radost, kterou dáváš,
vrací se k srdci tvému." (J. W. Goethe)

„Slova “Já jsem” jsou mocnými slovy.
Buďte opatrní,co k nim přidáváte.
Cokoli,co prohlásíte,se vrátí zpátky a přihlásí se k vám.“ ( A.L.Kitselman)

"Nikdy nevidím cestu,
po níž mám jít,
lépe a jasněji,
než když jsem ji opustil." (Hugo Lang)

„Napriek mojej nedokonalosti, som dokonalý. Pre každé postihnutie, ktoré vás postretne, ste obdarení viac než dostatočnými schopnosťami, aby ste sa so svojimi problémami vysporiadali. Každý z nás má nejaký dar - talent, zručnosť, umenie - ktorý nám prináša potešenia a dostáva nás do hry. Cesta k nášmu šťastiu často závisí od tohto daru.“ (Nick Vujicic - Život bez hraníc)

"Mít mnoho přátel nezávisí na bohatství ani na chudobě, ale na skromném, spokojeném srdci." (Jeremias Gotthelf)

,,Mít co dělat, koho milovat a v co doufat - to jsou ingredience štěstí." (N. Salvaneschi)

“Ten, kdo chce mít něco, co ještě nikdy neměl, bude také muset udělat něco, co ještě nikdy neudělal.” (Nossrat Peseschkian)

„Humor je jedním z nejlepších kusů oděvu, jaký člověk může ve společnosti nosit.“ [W.M.Thackeray]

„Vždy by sme mali mať na pamäti, že dnešný deň príde len raz a už sa nikdy nevráti.“ [A.Schopenhauer]

„Najväčším šťastím v živote človeka je vedomie, že ho niekto miluje - PRE TO, aký je – alebo skôr NAPRIEK TOMU aký je.“ [V. HUGO]

„Kto berie život príliš vážne, potrebuje množstvo humoru, aby ho prežil.“ (Ch. Chaplin)

„Mali by sme chcieť vždy charakterizovať, nikdy kritizovať.“ (Christian Morgenstern)

„Je tu niečo, čo si musíš vždy pamätať: si odvážnejší ako veríš, silnejší ako sa ti zdá, a múdrejší ako si myslíš.“ (Winnie the Pooh)

„Menej sa bojme, viac dúfajme...
Menej jedzme, viac prežúvajme...
Menej nariekajme, viac dýchajme...
Menej hovorme, viac povedzme...
Viac milujme a všetky dobré veci budú naše.“ (švédske príslovie)

„Naučte sa hovoriť, čo cítite a robiť, čo hovoríte.“ (Romain Rolland)

„Ak ženieš svoje auto čoraz rýchlejšie, unavíš motor. Ak žiješ neprestajne pod tlakom, tvoje telo a tvoj duch sa veľmi skoro opotrebujú. Pretože sa stále ponáhľaš, nestretávaš sa ani sám so sebou. Ak chceš uchopiť to, čo je v tebe najhlbšie, musíš sa vedieť zastaviť.“ (Michael QUOIST)

„Spôsob myslenia, ktorý ťa dostal tam, kde si teraz, ťa nemôže dostať tam, kam sa túžiš dostať.“ (Albert Einstein)

„Denné sny sú dar - odpočinok pre mozog a prameň bezhraničnej nádeje.“ (Paul Wilson)

„Nie je potrebné ľutovať tých, ktorých sny sa nesplnia, ale tých, ktorí už žiadne nemajú.“ (Marie von Ebner-Eschenbach)

„Zo štítov sa dá vidieť veľa.
Z vesmíru ešte viac.
Ale najviac uvidíš a pochopíš, keď si na kolenách.“ (J. Consul)

„Buď pokorný vo svojej sebaistote, a predsa odvážny vo svojom charaktere.“ (Melanie Moushigian Kouloris)

„Úspech má len ten, kto niečo robí počas toho, keď naň čaká.“ (T. Edison)

„Láskavé slová môžu byť stručné a ľahko sa vyslovia, no ich ozveny sú nekonečné.“ (bl. Matka Tereza)

„Chcete vedieť kto ste? Nepýtajte sa. Konajte! Činy vám to načrtnú a definujú vás.“ (Thomas Jefferson)

„Najdlhšia cesta života je cesta do svojho vnútra.“ (Dag Hammarskjold)

SVEDECTVO PASTORA DANIELA EKECHUKWA

2012-11-18T20:49:41Z

SVĚDECTVÍ PASTORA DANIELE EKECHUKWU

Svědectví pastora, který byl vzkříšený z mrtvých

Přeloženo z : www.finalfrontier.org.uk z knihy, video nahrávky Dr. Richarda Kenta „The Lazarus Phenomenon“ a z brožury Daniele Ekechukwu po domácku vytištěné: „The miracle of the 20 century“.

Přeloženo a umístěno na internetové adrese: www.knihy.own.cz s písemným svolením Dr. Richarda Kenta

Překlad Lubomír Zimmer 2008

Příběh Daniele Ekechukwu je uveden v knize „The Lazarus Phenomenon“ (Fenomén Lazara) s jeho vlídným svolením.

Emailová adresa pastora Ekechukwu: messagefromthedead@yahoo.com

Příběh pastora Daniele Ekechukwu je uveden ve filmu, „Fenomén Lazara“, který můžete shlédnout a zdarma stáhnout z internetové adresy www.finalfrontier.org.uk Jeho příběh je natočen v Nigerii, a zahrnuje v sobě počítačově vytvořené scény nebe a pekla. V tomto filmu je skutečný záběr, když byl Daniel vzkříšen z mrtvých poté, co byl tři dny mrtvý. Daniel má svůj vlastní úmrtní list z 30. listopadu 2001, a mnoho lidí jeho vzkříšení dosvědčuje. To zahrnuje jeho rodinu, přátele, lidi v církvi, doktory medicíny, a majitele pohřebního ústavu.

Pastor Daniel Ekechukwu jel jednoho dne skrze rušnou ulic na cestě domů v Lagos, Nigerii. Nebylo na něm nijak vidět, že planul hněvem vůči své manželce. Pán Ježíš ale zasáhl do života Daniele, aby ho přinesl zpět do reality. Daniel vypráví svůj příběh ze svého domu v Lagos.

„Byl právě čas Vánoc, a moje rodina vždy oslavuje narození Ježíše spolu s celou rodinou a přáteli. Přijel jsem domů pár dnů před svátky, s kozlem pro mého otce. Minulý týden ve čtvrtek jsem se pohádal se svojí manželkou, Nnekou. O týden později ve čtvrtek večer zaklepala na dveře od mého pokoje, ale já jsem jí odmítal otevřít dveře. Následující ráno znovu klepala na moje dveře a znovu jsem jí neodpověděl. Když jsem vyšel ze svého pokoje, řekla mi: „Dobré ráno táto“, ale já jsem ji ignoroval, a nemluvil jsem s ní. Protože mě urazila, tak jsem odešel z domu. Byl jsem na ni velmi nahněvaný. Odjížděl jsem z domu a ani jsem si nevšímal svého syna, a téměř jsem přejel našeho domácího pejska. Později mi bylo řečeno, že můj syn se mojí manželky zeptal kde jsem, a ona mu řekla, že se brzy vrátím.“

„Odjel jsem, abych přivezl toho kozla svému otci v Owerri. Když jsem dorazil na místo, uviděl jsem svého otce a řekl jsem mu: „Ahoj tati, mám pro tebe kozla“. Vyndal jsem toho kozla z auta a dal jsem mu ho. Poté jsem zase nasedl do auta, abych se vrátil domů. Slunce pomalu zacházelo, když jsem se vracel domů a tak jsem spěchal, abych dorazil co nejdříve. Minul jsem nějaký náklaďák a poté moje auto přestalo být ovladatelné. Právě jsem sjížděl z prudkého kopce a měl jsem najet na další polní cestu. Šlapal jsem na brzdy, ale nefungovaly. I když jsem brzdy opakovaně sešlapával, tak nefungovaly. Ostatní auta na mě troubila a chodci na mě křičeli, ale nemohl jsem s tím nic dělat. Vjel jsem do palmy. Celá ta věc byla velmi podivná. Zdálo se mi, jako kdybych všechno viděl jakoby ve zpomaleném filmu a najednou nastala tma.“

„Moje manželka se o této autonehodě dozvěděla, když viděla nějaké lidi na ulici, jak mě nesou na ramenou po silnici. „Pastor je mrtvý“, volali. Pochopila, že to říkají o mně. Když tam přišla, dověděla se, že nejsem mrtvý, ale byl jsem ve velmi kritickém stavu.“

„Nějací lidé mě vzali do nemocnice, kde mě dali na jednotku intenzivní péče. Manželka tedy cestovala do této nemocnice a našla mě tam. Trval jsem na tom, abych byl převezen k mému rodinnému lékaři v Owerri. Nneka také požádala chirurga, abych byl převezen k mému rodinnému lékaři. Ale bylo jí řečeno, že nejsem v takovém stavu, abych cestoval a že převoz do jiné nemocnice nemusím přežít.“

„Nneka poté podepsala revers, aby mě propustili na její vlastní riziko. Zařídila to, aby mě převezli rychlou sanitkou na kliniku v Oseti, kde působí náš rodinný lékař. Během cesty jsem prožíval velikou bolest, a ztratil jsem vědomí. Najednou jsem uviděl v té sanitce dva anděly.“

Byly tak velicí, že si Daniel později lámal hlavu s tím, jak se do té sanitky mohli vejít. Jeden z nich byl tak vysoký jako celá sanitka. Daniel to chtěl okamžitě říct svojí manželce ale jeden z těch andělů mu dal znamení, aby nic neříkal a okamžitě ho síla k mluvení opustila. Nneka začala plakat, protože měla strach, že Daniel zemře.

„Tito dva andělé mě vzali za ramena a vynesli mě z ambulance. Najednou mě tito dva andělé opustili a zjistil jsem, že jsem na jiném místě s jedním z těchto andělů.“

„Tento anděl mi řekl „Danieli, musím ti ukázat hodně věcí“. Ukázal mi, místo kde byla

shromážděna spousta osob. Byli čistě bílí a jejich tělo vypadalo, že září světlem. Myslel jsem si, že vidím shromáždění andělů, protože všichni vypadali podobně.“

„Mezitím sanitka dorazila na kliniku s mým tělem. Doktor z kliniky zjišťoval, zda mi fungují životně důležité orgány. Jelikož žádné známky života nenašel, tak mě prohlásil za mrtvého. Nneka dostala od doktora úmrtní list a bylo jí řečeno, aby jej odevzdala majiteli pohřebního ústavu. Řekl, aby moje tělo bylo položeno do naší místní márnice. Nneka ale řekla: „Ne, můj manžel není mrtvý. Nemůže mě opustit a takto zemřít“.

„Anděl mi řekl, že tohle shromáždění není shromáždění andělů, ale lidských bytostí, kteří „když byli na zemi, sloužili Bohu a jejich víra byla soustředěna na Krista Ježíše a žili spravedlivým životem“. Všiml jsem si jemného rozdílu mezi anděly a svatými. Jejich barva byla čistě zářivě bílá. Andělé měli křídla, ale svatí křídla neměli. Svatí chválili Boha jedním hlasem a pozvedali své ruce při zpěvu. Slyšel jsem zvuk mnoha hudebních nástrojů, a jejich zvuk zněl tak nádherně, že ve svém životě jsem nic takového nikdy neslyšel. Toužil jsem se připojit ke zpěvu, ale anděl mi to nedovolil. Tento anděl mi řekl: „Danieli, nechoď. Musím ti ukázat spoustu věcí. Vezmi si tento spis a zaznamenej si všechno, co vidíš“.

„Tohle množství lidí, které jsem viděl, bylo oblečeno světlem a svítili jako slunce. Oni byli zdrojem světla. Svítilo na ně z vrchu ještě jiné světlo, a oni na tohle velmi jasné světlo hleděli. Já jsem se ale na tohle světlo dívat nemohl, protože mě z něj boleliy oči. Všichni chválili Boha v dokonalé jednotě, všichni najednou pozvedali své ruce a klaněli, jako kdyby to v nich působil nějaký skrytý mechanismus.“

Daniel si všiml, že v zástupu byl jeden muž, který vypadal poněkud starší než ostatní a myslel si, že by to mohl být Bůh; tento anděl, který ho doprovázel, ho ale hned opravil – tento muž byl otec Abraham. (pozn. překladatele: Jesse Duplantis popisuje Abrahama při svém vytržení do nebe následovně: „Abraham vypadal mladě, a přesto na něm bylo vidět, že je to ten starý praotec. Bylo na něm vidět, že je starý věkem, ale ve tváři vypadal mladě.“)

„30. listopadu 2001 bylo moje tělo odvezeno do márnice. Darlington Manu, místní majitel pohřebního ústavu, připravil vše na pohřeb a projednával určité detaily s mojí rodinou.“

Darlington Manu, majitel pohřebního ústavu

REGISTRACE PŘI PŘIJETÍ TĚLA DANIELE EKECHUKWU DO DARLINGTONOVI MANUHO MÁRNICE 30. LISTOPADU 2001

Přesně před rokem se Nneka modlila poté, co prožila velmi špatný den. Zatímco byla ponořena do modlitby Pán ji dal verš z Bible. Četla verš v Židům 11:35, kde je psáno „Ženy dostávaly své mrtvé vzkříšené“.

„Poté, co jsem zemřel tak Nneka rozjímala nad těmito verši, „Ženy dostávaly své mrtvé vzkříšené“.

Mezitím, co nad nimi rozjímala, ji napadlo, že i když je její muž mrtvý, tak bude vzkříšený zpět k životu, tak jako v Biblických dnech. Poté se jí v sobotu večer zdálo, že viděla tvář svého manžela, který se jí ptal, proč ho nechali v márnici. Řekl jí, že není mrtvý a že ho má zanést do Onitshy kde německý evangelista Reinhard Bonnke káže. Rozhodla se, že tak učiní i když si její rodina myslela, že se zbláznila. Daniel již byl mrtvý 28 hodin.

Anděl mi řekl: Navštivme příbytky, které Ježíš slíbil, že připraví svým následovníkům, těm, které nalezne v poslední den spravedlivé“. Okamžitě jsem se ocitl na novém místě, kde jsem viděl nespočet příbytků (paláců) tak daleko, kam moje oko dohlédlo. Nic na zemi se nikdy nemůže srovnávat s těmito příbytky. I když se jejich struktura podobala našim budovám, byly opravdu neobvyklé, nebyly vyrobeny z pozemského materiálu. Byly vyrobeny z něčeho průhledného jako sklo, a podlaha se zdála, že je vyrobena ze světla. Vypadalo to, jako kdyby byly tyto budovy živé, byl v nich život. Všude byly květiny, a odevšud vycházel překrásný zpěv a chvála.

Anděl mi řekl: „Ježíš dokončil svoji práci příbytků, ale svatí Boží ještě nejsou připraveni. Ježíšův příchod je opožděn, protože Křesťané v církvi ještě nejsou připraveni“. (Tohle se naprosto shoduje s Písmem 2. Petrův 3:11, 12 (KMS) „Když se toto všechno takto rozplyne, jací musíte být ve svatém způsobu života a zbožnosti vy, kteří očekáváte a urychlujete příchod Božího dne! Kvůli němu se nebesa rozplynou v ohni a prvky se žárem roztaví.“)

Daniel slyšel zpěv, ale nikoho neviděl, divil se, odkud tento zpěv přichází. Anděl mu ukázal na květiny okolo příbytku a řekl:

„Ten chvalozpěv, který slyšíš, je zpíván květinami“. Podíval jsem se a uviděl, že ty květiny se pohybovaly do rytmu hudby. Jako kdyby tleskaly rukama, volaly a chválily Boha. Anděl mi řekl: „Ty květiny čekají na svaté“.

Primitivní Nigerijská márnice, kde bylo tělo Daniele uloženo, nemá chladící boxy, takže majitel márnice vpíchl do rukou a šlapek chemikálie na nabalzamování. Poté se připravoval k tomu, že nabalzamuje jeho stehno tak, že vyřízne do stehna díru, aby do ní mohl vsunout tubu, skrze kterou chtěl do těla vlít více balzamujících chemikálií. Když se tohle chystal vykonat, najednou dostal ránu, jakoby elektrického napětí, která ho od mrtvého těla odsunula. Tohle ho nijak nepřekvapilo, protože takové podobné nadpřirozené síly zažil již předtím, které ale přisuzoval okultním silám. (Takovéto věci jsou v Africe velmi rozšířené a známé všemi africkými pastory, které znám. Afričané nikdy nechápou skepticismus Západního světa, co se týče okultních sil.) Když se o tu samou věc pokusil podruhé, dostal ránu znovu, která na nějaký okamžik znehybněla jeho pravou ruku. Domníval se tedy, že Daniel musel být členem, nějakého velmi mocného tajného spolku. Myslel si, že poté, co budou vykonány některé okultní oběti a zaříkávání, pak tyto síly, které jsou v mrtvole, ustoupí a pak bude moci svoji práci dokončit. (Tento muž samozřejmě nebyl křesťan, ale poté, co byl Daniel vzkříšený z mrtvých, se obrátil.) Vydal instrukce svému asistentovi, aby tělo Daniele položil k dalším tělům v márnici.

Darlington Manu, který žil kousek od márnice, byl vyrušen v sobotu kolem půlnoci a jednou hodinou ranní chvalozpěvem, který vycházel z márnice. Uslyšel nějaké zvuky, včetně zpěvu, chvály a tleskání rukou. Divil se, co se to děje a tak se rozhodl, že zjistí, odkud ta hudba vychází. Jakmile se ale přiblížil ke dveřím márnice, tento zvuk přestal. Tohle se opakovalo celkem dvakrát. Když Darlington pátral ve své márnici po zdroji tohoto zvuku, všiml si, že z tváře Danielovy mrtvoly vyzařoval jakýsi druh světla. Tohle ho naprosto znervóznilo. Byl tím tak vyveden z míry, že se v sobotu ráno zkontaktoval s Danielovým otcem a požádal ho, aby mrtvola jeho syna byla z jeho márnice odstraněna.

„Když jsem sledoval ty květiny, jak chválí Boha, anděl mi řekl: „Teď navštívíme peklo.“ Okamžitě jsme se tam ocitli. „Vidíš ty brány pekla?“ Nahoře bylo napsáno: „Vítejte u brány do pekla“. Anděl pozvedl svoji ruku, a když ji dal zpět k sobě tak se ty brány otevřely s velikým rachotem. Mohl jsem slyšet pláč a nářek mnoha lidí, ale nemohl jsem je vidět. Byl to hrozný křik a všichni tito lidé skřípali zuby. Nemohl jsem dost dobře vidět kvůli té temnotě. Z anděla ale vyšlo světlo do této temnoty a poté jsem mohl vidět více jasněji. Bylo tam mnoho lidí. Tito lidé se ničím neodlišovali od lidí na zemi. Byli z každého kmene a národa. Zdálo se, že každý je chycen ve svém vlastním osobním trápení, trápení, které bude pokračovat na věčnost. Lidé jeden s druhým nemohli komunikovat. Tyto zvuky pláče a nářku byly téměř ohlušující. Najednou si mě byli vědomi a začali ke mně volat o pomoc. Volali jen ke mně, zdálo se, že toho anděla nevidí.“

„Duše v mukách ke mně křičela: „Prosím pomoz mi. Jsem pastor. Ukradl jsem peníze z církve a lhal jsem. Pomoz mi prosím. Jsem připraven konat pokání – pomoz“. Všiml jsem si, že jakmile tento pastor učinil tohle prohlášení, tak se tento zdroj moci, který mu způsobovala muka, ještě znásobil. Lidé měli tělo, ale bez krve, a zdálo se, že hoří, ale plameny jsem neviděl.“

Byla tam skupina lidí, kteří pojídali svoje vlastní tělo. To, co snědli, vzápětí vyzvraceli a tyto zvratky se po chvíli samy od sebe vznesly zpět na jejich tělo a znovu se proměnily v tělo, které znovu pojídali. Tohle probíhalo neustále dokola v nekonečném koloběhu trápení. Anděl řekl: „Tito lidé, které vidíš, jak pojídají své tělo, jsou ti, kteří praktikovali okultní praktiky, zatímco byli na zemi. Zaměřovali se na pojídání lidského masa. A proto teď budou pojídat sami sebe navěky. Sklízejí to, co zaseli“.

(Pojídání lidského masa při okultních praktikách je v Africe běžná věc). Další skupina sestávala s lidí, kteří kradli od ostatních lidí jejich půdu, zatímco byli na zemi. Ti museli svýma holýma rukama kopat tvrdou kamenitou půdu. Pastor Daniel tam také viděl dávného vojenského diktátora Nigerie. Také tam viděl křesťana, který se zapletl do okultních praktik a odpadl od Pána.

„Uvažoval jsem: „Tohle místo není dobré pro žádnou lidskou bytost, která je stvořena Bohem, aby se na toto místo dostala. Bůh tohle místo nestvořil pro lidské bytosti. On to stvořil pro ďábla a jeho démony. Tvrdohlaví lidé, kteří Boha neposlouchají, stejně tak jako ďábel, na tohle místo půjdou. Tohle je opravdu nebezpečné a strašné místo. Bůh ho stvořil původně pro ďábla a jeho démony.“

Daniel mi řekl:

„Kdyby každý křesťan mohl vidět to, co jsem viděl já, už by nebylo třeba kázat evangelium, protože každý křesťan by se stal živým evangeliem.“

„Anděl mi řekl: „Danieli, kdyby kniha tvého života se dnes uzavřela, pak by bez pochyb bylo peklo tvým údělem“. Tohle byla pro mě naprosto zdrcující zpráva. Řekl jsem tomu andělovi: „Ne, já jsem pastor. Jsem dítě Boží. Jsem znovuzrozený. A kázal jsem po celé zemi. Sloužil jsem Bohu z celého svého srdce!“

Ale v rukou anděla se najednou objevila Bible, a byla otevřena kniha Matouše kapitola 5, kde Ježíš varoval, že jestli někdo nazve svého bratra bláznem, stačí to k tomu, aby byl vydán pekelnému ohni. (Matouš 5:22-24) Anděl mu také připomněl, že Bůh neodpustí naše hříchy, pokud neodpustíme druhým lidem (Matouš 6:14-15), protože budeme sklízet to, co jsme zaseli. Pouze ti, kteří prokazují milosrdenství, těm se dostane milosrdenství (Matouš 5:7).

„Anděl řekl přísně: „Dost Danieli. Po cestě do té první nemocnice jsi žádal Boha, aby ti odpustil. Ale nebyl jsi ochoten odpustit svojí manželce. A proto tvé hříchy nebyly odpuštěny. Je to o tom, že sklízíš to, co jsi zasel. Nemůžeš ukázat neodpuštění svojí manželce, a sklízet odpuštění od Boha.“ Uvědomil jsem si, že jsem odsouzen spravedlivě; můj duch uvnitř mne mi to dosvědčoval. Protože jsem byl nahněvaný na svoji manželku. Začal jsem křičet a naříkat. Řekl jsem: „Pohleď, jak jsem zničil svoji duši“. Křičel jsem a naříkal, protože jsem měl strach, a byl jsem zaplaven slzami. Zažil jsem hrozné zděšení před hrůzou pekla. Kdyby mě Bůh chtěl poslat do pekla, pak mu v tom nic nemohlo zabránit.“

Anděl mu ale řekl, aby neplakal; této generaci totiž Bůh daroval vyslyšení požadavku boháče v pekle; Bůh pošle Daniele zpět na zem (Lukáš 16:27-30). Mrtvý člověk vstane zpět k životu a bude varovat lidi před peklem. Anděl řekl, že Danielovo vzkříšení bude sloužit jako znamení a jako poslední varování pro tuto generaci. Daniel tomu z počátku nerozuměl, ale když byl zpět ve svém těle a pročítal si příběh o boháči, uvědomil si, že tento boháč prosil Lazara, aby se mohl vrátit zpět na zem a varovat svoji rodinu před peklem.

„Mezi tím, co jsme spolu rozmlouvali, viděl jsem, jak do pekla dopadají každým okamžikem stovky a tisíce lidí.“

„Nneka mi řekla, že se rozhodla učinit krok víry, abych mohl být vzkříšen z mrtvých. Řekla mému otci, aby rodina nechala moje tělo převézt na shromáždění s Reinhardem Bonnkem. Můj otec s tím ale nesouhlasil a odmítl cokoliv podniknout.“

„Mezitím se ale na druhé straně města věci vyvíjeli zázračným způsobem ve prospěch Nneky. Darlington Manu se zkontaktoval s mým otcem Lawrencem Eke Imubwabou. Řekl mému otci aby si moje tělo z márnice odnesli, protože v márnici viděl některá neobvyklá znamení. Nevěděl proč se tyto znamení dějí a nechtěl, aby jeho svědomí byl nadále znepokojováno tím, že ohledně této situace nic neudělá. Otec se zeptal proč a Dralington Manu mu odpověděl: „Protože minulou noc se staly podivné věci. Slyšel jsem zpěv a hudbu, která vycházela z márnice. Musíte vzít Danielovo tělo na shromáždění s Reinhardem Bonnkem“.

„Nneka spolu s otcem tedy moje tělo z márnice vzali, oblékli ho, a uložili do rakve. Darlington Manu s nimi cestoval, když vyjeli z Owerri a přijeli do Onitshe, kde Reinhard Bonnke pořádal tažení. Moje tělo bylo položeno do bílé rakve a bylo naloženo do sanitky, která se pro tento účel pronajala. Darlington Manu souhlasil s tím, že půjde společně s nimi a bude svědkem toho, jak budu vzkříšen z mrtvých. Když se dostavili k budově, kde se pořádalo shromáždění, ochranka jim bránila, aby tělo přinesli dovnitř.“

Počítačově vytvořeno – „do pekla dopadají stovky a tisíce lidí“ – každým okamžikem!!!

Pozemek církve byl chráněn federální a státní ochrankou kvůli bezpečí Reinharda Bonnkeho, kterému bylo již několikrát vyhrožováno smrtí a který je velmi nenáviděn Muslimi po celé Africe. (Navíc to bylo několik týdnů po zničení světového centra v New Yorku).

„Nneka mi řekla, že někteří z ochranky na ni byli velice hrubý. Vysvětlovala jim: „Můj manžel Daniel je Boží muž. Měl autonehodu a zemřel.“ Nneka je žádala o svolení přinést moje tělo na shromáždění, aby se Reinhard Bonnke mohl za moje tělo modlit za vzkříšení. Ochranka si ale myslela, že v sanitce může být bomba. Nakonec moje tělo odnesli do jedné malé místnosti vzadu církevní budovy a bylo položeno na stůl. Lidé se začali nad mým tělem modlit, abych se vrátil k životu. Když se lidé modlili, moje srdce začalo tlouci. Když v modlitbách pokračovali, dýchání se zlepšovalo, ale tělo bylo stále ztuhlé.“

„Viděl jsem se, jak mě několik lidí pozvedá. Měl jsem na sobě svoje kalhoty a šaty do kterých mě oblékli. Vedli mě dovnitř haly, ve které bylo více jak dva tisíce lidí. Když jsem se rozhlédl okolo, tak lidé, když mě viděli, začali křičet a plakat. Někteří chválili Boha. Nechápal jsem, co se děje. Později mi řekli, že jsem vstal z mrtvých. Když jsem byl v nebi, zdálo se mi, že jsem tam nebyl déle jak patnáct minut. Nechápal jsem, proč tito lidé říkají, že jsem byl mrtvý tři dny. Ptal jsem se manželky, co se děje a její odpověď byla, abych byl potichu, až přijdeme domů. Přivezli mě domů společně s mojí manželkou 2. prosince 2001. Když jsme byli o samotě v obývacím pokoji, zeptal jsem se jí: „Co se to děje? Co to lidé říkali o té rakvi a o márnici?“ Pak se mi manželka podívala na místo, do kterého mi majitel pohřebního ústavu vpíchl chemikálie a řekla mi: „Táto, víš o tom, že jsi byl v márnici po tři dny? Poté mi ukázala můj úmrtní list.“

Úmrtní list Daniele Ekechukwu.

„DEMISE. For removal to mortuary. (Úmrtí. Přepravit do márnice)

Daniel řekl, že tyto balzamující chemikálie, (které se vpichují do mrtvoly, protože tato márnice neměla chladící boxy), vycházely z jeho těla ještě dva týdny po jeho vzkříšení. Lidé tyto chemikálie často cítili, a když ho objímali, hned si ucpávali nos.

„Řekla mi, co se stalo poté, co mě převezli do nemocnice, kde doktor potvrdil moji smrt. Použili moderní zařízení, aby zjistili jestli mi fungují životně důležité orgány. Doktor potvrdil, že zkontroloval puls, zornice oka a vše ostatní. Poté co zkontroloval všechny životně důležité funkce těla, potvrdil, že jsem opravdu mrtvý. Dal jim tedy potvrzení, ve kterém se psalo, že moje rodina má moje tělo vzít do márnice. Nneka mi ukázala můj úmrtní list, kde se jasně říká: „Úmrtí. Přepravit do márnice.“

Jak už si asi dokážete představit, pastor Daniel velmi zdůrazňuje ve svých kázáních potřebu odpustit těm, kteří se proti nám provinili, aby nemuseli skončit na tom místě, kde málem skončil Daniel.

Je čas aby církev činila pokání, začala chodit v lásce jeden k druhému a ve svatosti, bez které NIKDO NEUVIDÍ PÁNA! (Židům 12:14). NEPOSLOUCHEJTE TY FALEŠNÉ UČITELE, KTEŘÍ VÁM KÁŽOU, ŽE NENÍ POTŘEBA SVATOSTI K TOMU, ABYSTE MĚLI VĚČNÝ ŽIVOT!

Ježíš varoval před tím, že pouze ti, kteří konají vůli Jeho Otce vejdou do království nebeského (Matouš 7:21) Neposlouchejte ty falešné učitele, kteří vám říkají, že když jste jednou spaseni pak jste spaseni navždy! Ježíš jasně varoval své učedníky před peklem: (Matouš 24:42 – 51) „Proto bděte, neboť nevíte, ve kterou hodinu přijde váš Pán. Vězte však, že kdyby hospodář věděl, ve kterou noční dobu přijde zloděj, bděl by a nenechal by ho prokopat se do jeho domu. Proto i vy buďte připraveni, neboť Syn člověka přijde v hodinu, o které netušíte." "Kdo je tedy ten věrný a moudrý služebník, kterého jeho pán ustanovil nad svým služebnictvem, aby jim dával pokrm v patřičný čas? Blaze tomu služebníku, kterého jeho pán při příchodu zastihne, že tak jedná. Amen, říkám vám, že ho ustanoví nad vším svým majetkem. Kdyby si však ten zlý služebník v srdci řekl: „Můj pán mešká se svým příchodem, a začal by bít své spoluslužebníky a jíst a pít s opilci, tehdy přijde pán toho služebníka v den, kdy to nečeká, a v hodinu, kterou nezná, a oddělí ho a určí mu díl s pokrytci. Tam bude pláč a skřípění zubů."

Pokud očekáváme, že Bůh odpustí i nám, musíme i my odpouštět ostatním. Jste připraveni postavit se před Ježíšem Kristem bez viny a čistí?

„Jestliže však neodpustíte lidem jejich přestoupení, ani váš Otec vám neodpustí vaše přestoupení.“ Matouš 6:15

„A odpusť nám naše hříchy, neboť i my odpouštíme každému, kdo se proviňuje proti nám.“ Lukáš 11:4

„Já vám však pravím, že každý, kdo se hněvá na svého bratra bez příčiny, propadne soudu. Kdo by řekl svému bratru: „Hlupáku“, propadne veleradě. Kdo by řekl: „Blázne“, propadne ohnivé Gehenně.“ Matouš 5:22

„Kdyby si však onen zlý otrok řekl ve svém srdci: „Můj pán dlouho nepřichází´ a začal by bít své spoluotroky, jíst a pít s opilci, tu pán onoho otroka přijde v den, kdy to nečeká, a v hodinu, kterou nezná. Oddělí ho a určí mu úděl s pokrytci. Tam bude pláč a skřípění zubů.“ Mat. 24:48-51.

Goran

2012-11-18T20:10:44Z

Goran - svedectvo mŕtveho, ktorý sa znova narodil

Počuť rozprávať Gorana, bývalého narkomana zo Splitu, jeho hrubý hlas, pomaly hľadajúci slová, bolo naozaj veľmi silným zážitkom. Slová, ktoré padali na zem ako kusy olova, človek nechápavo otváral ústa a nejeden, kto ho počul, sa neubránil slzám. Tu je prepis jeho svedectva - o živote, ktorý toľko ráz mohol skončiť smrťou, ale nakoniec skončil požehnaním.

Volám sa Goran Čurkovič, narodil som sa v Splite a teraz mám 44 rokov. Narodil som sa v jednej kresťanskej rodine ale medzitým v našej rodine nebolo živej viery. Môj otec sa chválil tým, že nebol komunista, ale nikdy nešiel do kostola. Moja matka i otec mi odmalička hovorili, že musím ísť do kostola, chodiť na náboženstvo, ale ja som vždy hľadal príklad u svojich rodičov a som im hovoril: „Keď nejdete vy, prečo by som mal ísť ja?“ Ja som prijal všetky sviatosti, bol som pokrstený, bol som na prvom svätom prijímaní, bol som na birmovke, ale medzitým sa to všetko točilo iba okolo materializmu. Spomínam si na svoje prvé sväté prijímanie, keď prichádzali priatelia, krstní rodičia, ale všetko sa to točilo okolo jedla a pitia. A vlastne sa to všetko točilo okolo darov. A tak ja som bol od malička veľmi viazaný na materiálne veci. Ja si spomínam, že keď prichádzali priatelia do domu, tak ja som pozeral, čo majú v rukách. Ak by priniesli nejaké dary pre mňa, ak by mi dali peniaze, ja som skákal, objímal som ich, ja by som ich mal rád. Ale ak by prišli na návštevu a nič mi nedali, ja by som na nich ani nepozrel.

Mňa odmalička vychovala televízia a ulica. Bolo to aj kvôli tomu, že v mojej rodine bolo dosť tragédie. Mal som sestru a ona, keď mala štyri roky, spadla z piateho poschodia a zahynula. Môj brat, keď mal rok, dostal meningitídu a zostal hluchonemý. Moja matka odvtedy začali byť chorá na depresie, bola neustále smutná a plakala. A po nejakom čase začala piť aj alkohol. Môj otec bol námorník a neustále bol na lodi. Mne to v podstate veľmi vyhovovalo, lebo v dome nebolo pevnej ruky. A nemal som vôľu zostávať v dome a pozerať sa na matku takú, aká je. A tak ja som využíval každú možnosť, aby som mohol odísť z domu. Ja som odmalička hľadal slobodu, myslel som si, že sloboda je, že môžem ísť kam chcem a robiť, čo chcem. A tak, celý život hľadajúc slobodu, som sa stal na konci otrokom. Stal som sa otrokom najhorších vecí, ktoré existujú. Ja som odmalička pozeral na to, aby som sa priatelil so starými. Ale môj problém bol ten, že vždy som hľadal tých starších, ktorí boli problematickí. Pretože, tí starší, ktorí boli problematickí, boli pre mňa muži. A to ma veľmi ovplyvnila televízia. Ja som si zobral za príklad Roberta de Nira, ktorý sa neustále bil, bol potetovaný, bol vo väzeniach a ja som si myslel, že jeden muž jednoducho taký musí byť. Ale ja som mal problém, lebo v hĺbke duše som vedel, že ja nie som taký.

Potom sa prihodilo to, že v jedenástich rokoch som začal fajčiť cigarety a piť alkohol. Ale nie preto, žeby sa mi to bolo páčilo, ale jednoducho bol som muž. Keď som si vypil, tak som mohol robiť také veci, také hlúposti, ktoré by som normálne nebol robil. V jedenástich rokoch, hľadajúc tú slobodu, som utiekol z domu do druhého mesta, tam som vykradol trafiku. Chytila ma polícia a zatvorila ma. Otec dva úmyselne nechcel pre mňa prísť, pretože si myslel, že sa ponaučím, aby to bola taká životná škola pre mňa. Ale mne to vôbec nepomohlo. Keď som mal trinásť rokov, zomrela mi matka. Cez toto moje rozprávanie, vy si môžete pomyslieť, že ja som nemal rád svoju rodinu. Ale ja som mal jeden veľký problém vo vnútri v sebe, bol som veľmi zatvorený a svoje pocity som nikdy veľmi neukazoval. Bolo to vlastne kvôli tej mojej predstave o mužoch, aby som niekomu neukázal, že som dobrý, lebo to by bola katastrofa. Keď mi zomrela matka, pre mňa to bol veľký šok. Ja som si myslel, že to sa môže udiať niekomu inému, že moja matka nemôže zomrieť, že ona bude žiť večne.

Vtedy som povedal, že sa zabijem. Ale medzitým mi nikto neveril. Osem mesiacov potom sa otec oženil. A od toho dňa sa vo mne začala rodiť nenávisť. Nenávisť voči otcovi, voči tej žene pretože ona prišla do domu, lebo ona prišla do domu, aby hrala moju matku a nenávisť voči bratovi, pretože môj brat bol hluchonemý, on žil vo svojom svete. Ja som nikdy nemal nijaký vzťah ako syn a otec. Môj otec je veľmi dobrá osoba. Veľmi taký vážený. Ale jeho detstvo bolo ťažké a tak ja som sa nikdy nemohol s ním rozprávať. Pamätám si, že keď som prišiel zo školy a dajme to som mal nejaký problém, ja som sa chcel veľa razy rozprávať so svojím otcom. Ale on mi hovoril: „Nechaj ma, aké ty môžeš mať problémy, choď pekne do školy, uč sa aké ty môžeš mať problémy?! No uvidíš, keď narastieš, keď sa oženíš, potom budeš mať svoje deti, potom budeš mať svoje problémy, teraz nemáš žiadne problémy.“ A tak som ja radu a pomoc hľadal na ulici.

Tak som na výročie matkinej smrti prišiel do domu s pištoľou, ktorú som si požičal dva dni predtým od jedného priateľa a v ten deň som sa chcel porozprávať s otcom, ale keďže som už bol veľmi problematický, už som pil alkohol, bral som nejaké druhy tabletiek, veľmi som bol zlý v škole. A prišiel som domov a chcel som sa porozprávať s otcom, on sa otočil a dal mi jednu facku. A povedal mi: „Choď, hovno jedno do izby! O čom mi ty chceš hovoriť, choď sa ty pekne učiť!“ Ja som odišiel do izby, vytiahol som pištoľ, otočil som ju proti hlave a vystrelil som guľku. Padol som na zem. Zrazu sa otvorili dvere a všetci susedia prišli a neviem, aký čas prešiel. Odviezli ma do nemocnice, operovali ma a na ďalší deň, keď som sa zobudil, bola pri mne moja druhá matka a povedala mi, že všetko je v poriadku a že nebude žiadny problém. Po nejakých desiatich dňoch som vyšiel z nemocnice, ale vo mne bol taký vzdor, pretože som bol nahnevaný na seba, prečo sa mi nepodarilo zabiť sa. Môj otec mi hovoril, že guľka je vytiahnutá z hlavy, ale pár mesiacov potom bol som v jednej kaviarni, tam sa niektorí pobili, jeden mi fľašou rozbil hlavu. Potom ma odviedli do nemocnice, snímali hlavu a týmto spôsobom som spoznal, že ja mám guľku stále v hlave. A to bol ešte ďalší dôvod nato, aby som nenávidel svoju rodinu.

A život išiel napred a ja som s alkoholom a tabletkami. Bral som ich každý deň viacej a viacej, až prišlo do toho bodu, že už mi to nestačilo. Bolo nás šesť priateľov, ktorí sme odmalička rástli. Vedeli sme, že musíme niečo zmeniť. Stali sme sa agresívnymi a to sa nám nijako nepáčilo. Stále tam boli tí starší, ktorí nás poúčali. Hovorili nám: „O čo sa staráte, pekne si zapáľte trávu a bude dobre.“ Ale my sme vedeli, že marihuana aj hašiš, to sú drogy. A báli sme sa. A ty starší nám hovorili: „A čo sa bojíte, treba sa báť alkoholu a tabletiek a nie trávy. Marihuana je prírodná bylina. Vy keď ju fajčíte, lepšie vám pracuje mozog, lepšie spávate, lepšie sa učíte, a čo je najdôležitejšie zo všetkého, niet krízy ani závislosti.“ My sme mali strach ale povedali si veď ideme a od jedného razu sa nám nič nestane. A tak sme si zapálili. Niekomu nebolo nič, niekomu bolo čudno, niekomu bolo tak alebo onak. Ale to nebolo vážne. Ale dôležité je to, že my sme ďalších desať dní nič nefajčili. My sme sa presviedčali v tých desiatich dňoch, sami seba, akí sme my charakter, akí sme my silní, ako my zvládame situáciu. Tak sme si po desiatich dňoch zapálili opäť. Opäť sme týždeň nefajčili. A opäť sme si hovorili, aké je to skutočne dobré, niet žiadnej krízy ani závislosti. Potom sme veľmi skoro začali fajčiť každý deň. A už ku koncu sme nefajčili cigarety, ale sme pili alkohol a fajčili trávu.

Ja som hoci prichádzal domov prefajčený, napitý, v každej situácii, ale keď otec nebol doma, moja druhá matka sa mi bála niečo povedať. A tak som mal slobodné ruky. Počas toho obdobia, keď bol otec doma, ja som utekal z domu v tom stave. Koľko len som mohol tak som utekal z domu, nemali sme nič spoločné, ani obed ani večeru. Alebo som sa zatvoril do izby a počúval tam sám muziku. Keď otec ma vlastne aj pristihol pritom a videl, že niečo nie je v poriadku a pýtal sa, ale ja už som bol veľmi dobrý klamár. Teraz, keď si spomínam na tie časy, mne je to veľmi smiešne. A ja som vždy hovoril, bola nejaká oslava, nejaké narodeniny, popil som dve-tri pivá. A ty vieš, že ja neznášam alkohol. Ja neviem ako je to možné, že to prešlo, ale každý raz to prešlo. Ale on určite aj zatváral oči, aby nemusel priznať nejaké chyby, ktoré on sám urobil. A keď prichádzali susedia a hovorili mu „Marko, tvoj syn Goran sa tam stretáva s nejakými problematickými ľuďmi“, on vždy našiel nejaké ospravedlnenie: „on je mladý, on je v puberte, on je taký, bude on dobrý.“

Nebolo to dobré lebo ja som každý deň stále hlbšie a hlbšie upadal. Začali sa mi vlastne pomiešaním marihuany, hašišu, alkoholu a tabletiek zdať čudné veci. Začal som dostávať nejaké hlasy, paranoju od ľudí, depresie, strach. Už som viacej nemohol s nikým chodiť po ulici. Musel som chodiť sám alebo s tými, ktorým som dôveroval. Chodili sme po lesoch, pretože som mal strach z ľudí, že ma chcú zabiť. Nech som kohokoľvek videl, tak ja som pociťoval ich nenávisť voči mne. A to ma začalo dovádzať do bláznovstva. A vedel som, že musím niečo zmeniť, že nemôžem na tom ostať. Z trávy a hašiša ma pochytila taká depresia, že sa to nedá slovami opísať. Oni mi vtedy hovorili, že niet závislosti. Nevedel som ako z toho všetkého vyjsť, ale vedel som, že musím niečo urobiť. Nemohol som to zanechať, pretože by som nemal viac žiadneho charakteru. Mal som strach hľadať pomoc doma u otca, pretože on veľmi nenávidel narkomanov. Toto viem vďaka tomu, čo mi hovoril, keď som bol malý.

Opäť som hľadal pomoc a radu u tých starších. A je normálne, že tí starí boli vždy nejaké dva tri kroky pred nami. A oni mi hovorili: „Všetko odstav a vezmi si heroín, s ním vyriešiš všetky svoje problémy.“ Ale my všetci vieme, čo je to heroín. Vidíme to v televízii, čítame v novinách, každý deň sa s tým stretávame. Mal som strach, ale oveľa väčší strach som mal z toho stavu, v ktorom som sa nachádzal. A povedal som, idem skúsiť, nebudem sa starať. Spomínam si prvý raz, ako som ho zobral, ja som ani nevedel ako sa to pripravuje. Bola vlastne tá naša skupina priateľov, boli sme v jednej pivnici a tí starší to vlastne pripravili a ja som ten každý ich pohyb vlastne sledoval. Oni to dali do injekcie a prišiel rad na mňa. Ja som nemal strach, ale mal som vždy averziu z ihly. A tak prvý raz, keď som zobral heroín, tak som natiahol ruku a otočil som hlavu. A ten chlapec, ktorý mi prvýkrát pichol heroín, mal takú nežnú ruku, že by mu každá zdravotná sestra závidela. A tak som po nejakej sekunde, ani presne neviem aký to bol čas, pocítil eufóriu. A povedal som si, to je to. To je môj život. Všetky moje komplexy, ktoré som mal v sebe, všetky strachy, ktoré som mal, všetko to zmizlo. Cítil som sa slobodný, ale slobodný v tom pravom slova zmysle.

Na ďalší deň som hneď prišiel k peniazom, išiel som si sám kúpiť heroín, nechcel som ísť s priateľmi, aby som sa s nimi nemusel deliť. A keďže som pozeral, ako to oni pripravujú, ja som to tak isto urobil, ale problém bol v tom, že som si to nevedel pichnúť. A tak som sa nejakých dvadsať minút pichal do ruky a moja ruka bola plná krvi. Ale nakoniec sa mi to podarilo. Od toho okamihu ja som dvanásť rokov nikdy neopustil heroín. Na začiatku bolo dobre. Bolo skutočne tak ,ako mi to povedali tí starší. Ale je tu jeden problém a ten problém je, že nikto mi nepovedal, čo ma čaká neskôr. Na začiatku je dobre, lebo stačí ti málo peňazí, málo heroínu s tvoje pocity sú výborné. Ale ako išiel čas napred, bolo treba stále viacej a viacej peňazí, stále viacej a viacej heroínu a tá krása, tá eufória bola každým dňom menšia a menšia. A každým dňom bola kríza väčšia a väčšia. Nestačilo vykrádať predajňu, liter vína a liter whisky. Najprv som začal vykrádať z domu, začal som vlastne predávať všetko, čo sa dalo predať, bolo to zlato, taniere nové, potom som začal vykrádať autá a byty, reštaurácie a všetko.

Bolo normálne, že otec to už zbadal a tá moja druhá matka mu hovorila, že niečo so mnou nie je v poriadku, že nie som v dobrom stave, ale nevedela, čo mi je a tak zanechal loď, zanechal prácu a prišiel domov. Ale ja som už vyrástol a on nemal viacej žiadny vplyv na mňa, už ma nemohol viacej biť. Sledoval ma a videl, že som sa úplne premenil. Odišiel na políciu a hľadal nejakú radu. A oni mu hovorili: „Marko, ty buď neúnavný a prehľadaj mu izbu, prehľadaj mu oblečenie, choď do pivnice a hľadaj miesta, kde by mohol niečo ukryť.“ A tak on ma sledoval a ja som bol na začiatku veľmi opatrný. Ale ako prešiel čas, ja už som sa o nič nestaral. A jedného dňa našli injekciu a vtedy nastala panika. A tak mi jedného dňa povedal otec: „Pozri môj synu, ty si v problémoch, poď za stôl, my sa pekne porozprávame.“ A ja som mu povedal takto: „Počúvaj ty starý, ja a ty sa nemáme o čom rozprávať, pretože, ja vtedy, keď som potreboval s tebou rozprávať, ty si nemal čas. Ty si pekne ži svoj život a ja si budem žiť svoj. A nechaj ma na pokoji.“ Keby tak Boh dal, žeby som sa v ten deň s ním porozprával.

On bol v panike a nevedel, čo so mnou. A tak opäť odišiel na políciu a my sme mali jedného príbuzného, čo pracoval na oddelení pre drogy. A oni našili na mňa takú hru, že mi našli v izbe heroín, aby mali dôvod ma zatvoriť. Oni ma zatvorili na nejaké dva mesiace a opäť sa opakovala tá stará príhoda, že ja sa ponaučím a ja som bol v tom väzení dva mesiace a vyšiel som rozumnejší ako som tam vošiel. Zistil som, ktoré magnetofóny sa za viacej predávajú, kto dá viacej za zlato a vlastne všetko sa to točilo okolo kriminálu. Normálne som opäť začal po starom. Otec neustále hľadal radu ako mi pomôcť. Vtedy mu niekto povedal: „Marko a prečo ho nedáš na psychiatriu? Doktori poznajú svoju prácu, chodili do školy, oni mu určite pomôžu.“ A ja som ho poslúchol a odišiel som na psychiatriu, bol som tam okolo mesiaca, mesiaca a pol a mne bolo dobre pretože v Splite je psychiatria na prízemí, prichádzali moji priatelia, nosili mi drogu, alkohol, od nich som bral tabletky. Bol som taký úspešná klamár , že na konci sa mi podarilo presvedčiť lekára, že to môj otec potrebuje pomoc a nie ja. A tak som odtiaľ vyšiel ešte horší ako som tam vošiel.

A opäť prišiel na jeden nápad, niekto rozumný mu povedal, že ja potrebujem prácu. A oni mu povedali, že keď ja budem pracovať osem hodín denne, nebudem mať viac času rozmýšľať o hlúpostiach. A na konci môj otec ma zamestnal vo svojej fabrike. Zamestnal ma v jednom skladisku, kde sa dávali všetky výrobky pre lode. A on upozornil tých svojich priateľov kto som a čo som, v akom som probléme. A oni ma očakávali s obidvoma rukami, pretože oni boli v takom entuziazme, že mi pomôžu. Ale na konci sa to ukázalo ako jedna z najväčších chýb, pretože ja som ku koncu vykradol pol podniku, popožičiaval som si veľa peňazí, nikomu som nič nevrátil. Jeden deň som na šéfa vytiahol nôž, tak ma nakoniec vyhodili, lebo videli, že mi niet pomoci, že som blázon. A opäť som sa vrátil k tomu svojmu životu. Môj otec už bol v koncoch, videl že mi nevie nijako pomôcť a nevedel, čo má robiť. Jeden deň som prišiel napitý a v kríze domov. Tisíci krát som od neho hľadal peniaze, aby mi dal. On už toho mal jednoducho nad hlavu ten deň a udrel ma päsťou. Ja som zobral v kuchyni nôž a bodol som ho nožom. Hneď nastala panika a prišla polícia, mňa opäť zatvorili.

Nebodol som ho veľmi, ale to gesto už hovorilo o tom, že som sa už úplne zbláznil. A vlastne ten môj stav, tie paranoje a depresie, to bolo stonásobne horšie. Dostal som aj epilepsiu. Vlastne to bol jeden veľký problém, lebo ja som každý deň padal a hlavu som si rozbíjal o asfalt. Keď ma z väzenia pustili, ja som sa chcel normálne vrátiť domov, pretože pre mňa bolo normálne, že som ho bodol nožom. On je vinný. Prečo mi nedal peniaze?! Ale keď som prišiel k dverám, ja som zvonil, búchal som nohami, ale nikto mi nechcel otvoriť. A zrazu som spoza dverí počul hlas a môj otec mi takto povedal: „Počúvaj, ty môj synu, ty máš roky, rozumu nemáš. Máš právo ničiť si svoj život, ale nemáš právo ničiť náš. Medzi priateľmi a rodinou, ty si si vybral priateľov. Ty máš priateľov, ty si pekne s nimi ži a jedného dňa, keď sa rozhodneš liečiť, ty príď a my ako rodina ti pomôžeme.“ Všetka tá nenávisť, ktorú som ja mal voči nim, teraz oveľa viac narástla. Pretože ja som celý život obviňoval niekoho druhého. Obviňoval som matku, že zomrela, sestru, že zahynula, otca, tú druhú matku, obviňoval som brata, obviňoval som komunizmus. Vždy som hľadal niekoho iného, na koho by som mohol zvaliť vinu. Ja jediný som bol dobrý.

Ja som deväť rokov spával na ulici. Ako bezdomovec. A tá ulica ma úplne dotĺkla. Už viac nebolo polievka, postele ani sprchy. Tak ako som predtým kradol, teraz som musel kradnúť dvojnásobne. Pretože o všetky tie peniaze, ktoré som zarobil, som sa potreboval deliť s niekým, aby som mohol prespávať. My všetci vieme, že na ulici niet priateľov, v tom spoločenstve, pretože všetko je to vlastne len o záujmoch. Taký som bol aj ja. Ja som si myslel, že na tomto svete niet dobrých ľudí. A ja som sa tak jednoducho voči nim správal. Ja už som sa viacej nestaral o to, či prepadnem nejakú babku, ukradnem peňaženku, vykradnem byt o dvanástej alebo auto. Jednoducho som stratil aj tú malú úctu, ktorú som mal voči druhým aj voči sebe. Už som sa viac nestaral o to, kto si bude, čo myslieť. Jednoducho som bol na úplnom dne. Veľaráz som prichádzal do situácie, keď ma nevedelo nič upokojiť. Jediné, čo ma mohlo upokojiť bola moja krv. A tak som bral žiletky, fľaše a rezal som sa po tvári, rukách. A vtedy, keď som bol celý krvavý, to mi dodávalo nejaký duševný pokoj. Vlastne každú chvíľu som sa dostával do väzenia.

Po tých nespočetných razoch ma pridelili väzenskému neuropsychiatrovi. A on mi napísal diagnózu, že som chorý na schizofréniu. Ja teraz hovorím, že či som ju mal alebo nemal, to skutočne neviem, ale viem, že som nebol normálny. A tak ma už viacej neposielali do väzenia. Vtedy som zodpovedal za 27 skutkov a vtedy ma poslali do blázinca. Dostal som trest dva roky. Ja som nevedel kam idem. Keď ma prevážali to splitskej väznice do toho blázinca, keď som videl, akí sú tam ľudia, tak ma chytil strach. Tak mi dali terapiu na moju chorobu a po nejakom mesiaci ja som si povedal, ja musím odtiaľto utiecť, to nie je miesto pre mňa, pretože tam bolo viac než 90 percent zabijakov. To bolo strašné, boli to ľudia, ktorí urobili dvoj-, troj-, štvornásobné vraždy. A všetci to boli psychicky chorí. A ja som to nejaký čas sledoval a pozoroval ako môžem utiecť. A keď som videl pravú chvíľu, ukradol som peniaze jednému chorému, ktorý tam bol.

Podarilo sa mi utiecť a prišiel som do Splitu. To bolo obdobie vojny a ja som si vždy myslel, že ja som rozumnejší od druhých. Ja som si myslel, že trochu budem drogovať, potom pôjdem do vojny a keď Chorvátsko zvíťazí, staneme sa republikou, zmenia sa zákony a ja budem slobodný. Tak či tak zomriem, či od heroínu alebo od guľky, to je to isté. Ale medzitým nič nedopadlo ako som to plánoval. Ja som nejakých 10 dní drogoval po Splite. Potom som prišiel do vojska, ale tí keď ma videli ako vyzerám, začali sa smiať. Oni mi hovorili: „Ty nemôžeš ani chodiť, ako chceš ty pušku nosiť.“ Pretože som mal 50 kíl a bol som ešte chvíľu na úteku. Lenže môj plán prepadol a tak som znova pokračoval v drogovaní. Potom ma chytila polícia a vrátili ma nazad. Ale ja som mal strach sa vrátiť, pretože ten človek, ktorému som ukradol peniaze, urobil štvornásobnú vraždu a to so sekerou. A tam sa diali vraždy. A tí ľudia sú tam na neohraničený čas, vlastne sú tam na celý život. Tak už niet viac procesov a súdov ale natlačia ich injekciami, dajú ich do kazajky. Nejaký čas ich tak držia a potom ich pustia, oni sa prechádzajú. A ja som mal veľký strach, že ma zabijú.

Keď ma chytili, najprv ma vlastne všetci tí dozorcovia a hlavný doktor poriadne zbili, potom mi dali kazajku, dali ma na posteľ a priviazali mi nohy o posteľ. Čo bolo najhoršie, dali ma na izbu s tým človekom. O nejakých 5-6 dní sedel na svojej posteli, šúľal cigaretu a pozeral mi do očí. Ja som bol priviazaný, nemohol som nič. Čo bolo najhoršie, on neprehovoril ani slovo. Psychicky ma úplne zabíjal. A on, každý raz, keď sa zdvihol, ja som sa počúral od strachu. A to trvalo nejakých 5-6 dní a na konci prehovoril. Hrešil na moju matku a na všetko, na čo sa dá nadávať hrešiť a potom mi povedal: „Počúvaj, ty hovno jedno, ty vieš kto som ja a čo som ja. Ty vieš, čo som urobil a môžem urobiť. Ty si mal silu ukradnúť mne peniaze. Ja už 5-6 dní rozmýšľam, či ťa zadusím ako zajaca alebo nie, ale keď tak opäť rozmýšľam, že keď si mal odvahu mne ukradnúť peniaze, všetka česť. Aleluja!“ A všetky tie strachy sa pominuli v tom okamihu a ja som bol iná osoba.

Po nejakom zodpovedajúcom čase mi odviazali nohy, aby som sa mohol slobodne prechádzať po tej cele, ale tri mesiace som bol v kazajke. Vždy sa vlastne niekto zmiloval nado mnou a kŕmil ma. Bolo tu vlastne takej kolegiálnosti. Ale bola tam hrozná situácia, pretože bola vojna a nebolo liekov, pretože väčšina liekov prichádzala zo Srbska. Neviem presne, ale 70 percent sme mali epilepsiu. A vlastne z toho strachu, padali aj bomby dookola. Keď padol jeden, tak sme popadali všetci. Ja som sa zaprisahal, že keď odtiaľ vyjdem, nikdy nezoberiem drogu ani alkohol. Pretože mi povedali, že ak urobím ešte jeden skutok, vrátia ma do toho blázinca a už odtiaľ neodídem, budem tam na celý život. Predĺžili mi o pol roka, kvôli úteku, a prišiel deň, kedy bolo treba odísť. Noc predtým ako som mal odísť to psychiatrie, vytiahol som žiletky z plastického aparátu a dorezal som si žily na rukách. Ja dodnes neviem, prečo som to urobil, pretože na ďalší deň som mal byť slobodný.

Sadol som na autobus do Záhrebu, to je hodina a pol cesty. Odišiel som do lekárne, zobral som dve krabičky tabletiek na schizofréniu, zapil som desať tabletiek dvoma litrami vína, zobral som autobus do Splitu a prvé dvere, na ktoré som zaklopal, bol díler. Kúpil som heroín a opäť som začal drogovať. Bol som nikto a nič. Teraz som padol oveľa hlbšie ako predtým. Mal som 50 kíl, nemal som už viacej silu ani kradnúť ani vykrádať. Všetko sa dialo o žobraní, sem tam som niekoho oklamal. Keďže som nemal silu, veľa ľudí ma bilo. Spomínam si, že keď som takto sedel, bol som nijaký a normálni ľudia, keď ma obchádzali, keď ma videli, bili ma nohami, pľuvali na mňa a hovorili, že ma treba zabiť. Vyháňali ma zo svojho priestoru, pretože hovorili, že pohoršujem ich deti. Jednoducho som bol sám. Už som nemal viac priateľov, ani z tých záujmov. Aj keď som prišiel k peniazom, nikto so mnou nechcel byť, pretože som skutočne hrozne vyzeral.

Ja už ani neviem, koľkokrát som sa pokúšal zabiť, cez heroín, tablety, nadmerné množstvo brané. Rezanie žíl, na dva tri dni som upadal do bezvedomia, ale vždy ma nejaká dobrá duša našla a odviezla do nemocnice alebo som sa po pár dňoch prebudil sám. Nemal som ani poňatia, kde by som mohol hľadať pomoc. Pretože ma všetci odhodili. Jednoducho som nevedel, čo mám robiť. Spával som na ulici. To je iba fráza, že som spával na ulici, lebo v skutočnosti, keď som vyšiel z toho blázinca, ja som stratil spánok, už som nemohol viac spávať. Nemohol som už ani jesť, jednoducho som bol sám a chorý. A bol som unavený zo všetkého.

A tak jedného večera, ležal som na kúsku kartóna v jednom starom opustenom dome, pozeral som na nebo cez rozbité okno. Bola zima druhý mesiac. A v tom okamihu som začal rozmýšľať. A prišiel som do toho bodu, že nikto nie je vinný. Že ja môžem za všetko to, čo sa prihodilo v mojom živote. Začal som rozmýšľať o rodine, o otcovi, matke, o druhej matke. A začal som plakať. A vtedy som sa začal modliť. Ja som sa začal modliť, ktorý som vykrádal kostoly, nadával na Boha od rána do večera, na Máriu. A nevedel som ako sa modliť. Niečo mi ešte zostalo z toho, keď chodil na náboženstvo krátky čas pred birmovkou. Vlastne som to miešal. Zdravas Mária, Svätá, Otče náš, všetko som to miešal, nevedel som ako to ide, ale modlil som sa srdcom. Pokoril som sa, plakal som a hovoril som: „Panna Mária moja, pomôž mi. Alebo ma vezmi k sebe, alebo mi podaj ruku, aby som zmenil tento biedny život. Nikto nie je vinný, ale ja.“ Celú noc plakal a celú noc sa modlil.

Dva tri dni nato, sedel som v jednom parku, bola ráno, bola zima. A vidím jednu ženu, ako ide oproti mne. Mňa hneď chytila paranoja, dúfam, že nepríde ku mne, neviem, čo som urobil. Ale ona prišla ku mne a hovorí mi: „Dobré ráno, chlapče.“ Ja na ňu takto pozerám a hovorím dobré ráno. A ona mi hovorí: „Počúvaj, ja mám jeden problém, môžeš mi pomôcť?“ A ja jej hovorím: „Ale daj stará, ja neviem, čo so svojimi problémami, choď preč.“ A ona mi hovorí: „Ale nie, ja hľadám jedného chlapca, volajú ho Čuke.“ Ona hľadá mňa. A teraz neviem, čo urobím. Ak poviem, že som to ja, možno som vykradol jej byt, možno som predal drogu, ja neviem, čo som urobil. Ale opäť moja zvedavosť ma predbehla a ja som povedal: „Ja som Čuke.“ A ona začala plakať. A ja si hovorím – Matka moja, ona je hlúpa. Nikto kvôli mne neplače a žena, ktorá ma vidí prvýkrát v živote, kvôli mne plače. A ona ma zobrala za ruku a začala mi hovoriť svoj príbeh.

Ona je matkou jedného závislého, ktorý je desať rokov mladší odo mňa. Ja som ho možno dva-tri krát stretol. Raz sme spolu kúpili drogu, raz som mu pomohol od polície a to bolo to. A on skončil vo väzení. A jeho matka chodila za ním na návštevy. A on si každý čas našiel minútu, aby hovoril o mne. A on je narkoman. A narkomani sú veľkí egoisti. On mal svoje problémy, pretože prvý raz skončil vo väzení. To bol ten zázrak, že my sme nikdy neboli nijakí priatelia a on o mne hovoril. A tá žena sa rozhodla mne pomôcť a ona mi vybavila všetky dokumenty, odviedla ma na autobusovú stanicu v Splite, kúpila mi lístok do Medžugoria a povedala: „Tu máš lístok, odíď do Medžugoria, hore je Panna Mária, ona ti pomôže.“ A ja som pred dvoma týždňami prosil Pannu Máriu, aby mi pomohla. A ešte mi povedala: „Je tam jedna komunita, odíď tam, tí chlapci majú taký istý problém ako ty, budeš dobrý.“

A ja nič netušiac, som sadol na autobus, odišiel som do Medžugoria, to je v Bosne a Hercegovine. A keď som prišiel pred bránu a chlapci, ktorí boli už v komunite, keď ma videli, ako zle vyzerám, tam ma hneď prijali. Bez rozhovorov, bez kolokvií, bez pracovných dní, bez ničoho. A ja som vlastne ani nevedel kam idem, pretože o tejto komunite som nič nevedel. Na ďalší deň, keď som sa zobudil, mal som krízu zo všetkého. Ale od toho dňa vlastne nikdy viacej som nemal epilepsiu. Ale ten strach bol z niečoho nepoznaného. Ja som si myslel, že môj najväčší problém v živote je heroín. Ja som si myslel, že keď sa vyliečim z heroínu, keď ho mesiac nebudem brať, že budem normálny. Ja som nevedel, koľko problémov v sebe nosím, ja som myslel, že treba vyriešiť len tú jednu veľkú vec. Ale nevedel som kvôli tomuto heroínu, koľko malých vecí musím zmeniť. Všetok ten smrad, čo sa uložil za tie roky vo mne, všetko to trebalo oprať. Jednoducho človek sa musí hodiť na kolená, potrebuje sa toľko pokoriť a potom začať budovať nový charakter, aby sa mohol stať novým človekom.

Komunita, tak ako ju my nazývame, to je škola života. Pretože ťa učí žiť poctivo. Učí ťa modliť sa. Ako sa treba správať ku druhým, ako treba pracovať, ako treba byť zodpovedný. Ako úsmev na druhého nič nestojí, ako jednoducho treba žiť život. Pretože život je veľmi jednoduchý a krásny. A ja som ho nevedel žiť. Sám sebe som komplikoval veci. Ja dnes ďakujem chlapcom, ktorí ma v tom období prijali, mali trpezlivosť so mnou, ktorí ma každý deň privádzali na pravú cestu. Ktorí mi od začiatku hovorili – Goran, ty sa potrebuješ premeniť. Meň sa. Ja som neprijímal, čo mi hovorili, ale ako prešiel čas, aj cez modlitbu, ja som každý deň viacej a viacej otváral srdce. Zamyslite sa nad tým, byť v jednej komunite, bez televízie, bez cigariet, bez žien, bez žiadnych vecí, jednoducho izolovaný od všetkého. Ale videl som tých starších chlapcov, jeden príklad a to dobrý príklad. Ja som v komunite zakúsil, čo je to sloboda. Pretože som videl ako žijú, ako pracujú ako sa správajú. Ako nemajú problém pokoriť sa. A to mi dávalo silu. Ja som rozmýšľal, keď to môžu oni, prečo by som nemohol ja.

Ale po nejakom čase sa vo mne začala prejavovať žiarlivosť. Pretože k tým chlapcom, ktorí boli v komunite, prichádzala rodina na návštevy a ja som chcel, aby aj ku mne niekto prišiel. Ale ja som si bol istý, že naši nevedia, že ja som v komunite. Ak budú vedieť, tak to nie je ich starosť. Tak som hľadal vlastne možnosť ako sa spojiť s mojím otcom, pretože vo mne sa už prebudilo svedomie. Ja som sa chcel vlastne ospravedlniť za to všetko. A myslel som si, že napíšem list, ale tí starší chlapci mi hovorili: „Aký list, čo za list?! Koľko razy si napísal list z väzenia a čo bolo? Mŕtve slovo na papieri. Ale ty, keď sa chceš zmieriť so svojou rodinou, ty musíš urobiť nejakú obetu. Musíš sa dvihnúť o pol druhej ráno, ísť do kaplnky, kľaknúť, modliť sa a veriť.“ V komunite sa pracuje. Pracuje sa dvanásť hodín a sú to práce, ktoré sú veľmi ťažké. A jediné po čom túžiš, je spánok. A dvihnúť sa o pol druhej v noci, to je skutočne obeta. Ale ja som mal skutočne túžbu sa zmieriť a tak som sa dvihol, kľačal som, modlil som sa ale neveril som. Ja som myslel, že skôr zomriem, ako sa môj otec bude chcieť zmieriť so mnou.

A opäť po nejakom krátkom čase, jeden chlapec prišiel a povedal mi, aby som prišiel do jedálne. Že tam sú nejakí ľudia, ktorým by som ja mal trochu vysvetliť komunitu. Ja som povedal dobre, žiaden problém, prišiel som tam, otvoril som dvere a prvú hlavu, ktorú vidím, vidím svojho otca. To bol najťažší okamih v živote, pretože ja som nemal odvahu pozrieť sa na neho. Pozeral som do zeme. Vo mne sa miešali emócie, hanbil som sa. A otec videl, že mi je ťažko, prišiel ku mne a podal mi ruku. Potom sa ja jemu podal ruku a potom sme začali plakať. Nič sme nehovorili a po nejakom čase, keď odchádzal, ja som prehovoril. Ja som bol prvýkrát voči nemu úprimný: „Či sa mi to podarí, ja neviem. Ty všetko, čo môžeš, choď domov so svojou ženou a modli sa za mňa.“ A on mi hovorí: „Synu, my sa už dlhý čas modlíme. A Bohu vďaka.“

Mňa potom preložili do Talianska. A prišiel deň, kedy som bol pripravený začať nový život. Ja som vošiel do komunity, že tam zostanem nejaké dva tri mesiace, pretože som si myslel, že to stačí, aby som sa oslobodil od heroínu, ale zostal som skoro štyri roky. Nechcel som sa vrátiť do Splitu ale rozhodol som sa žiť v Medžugorí. Pretože ja tak pociťujem, že som sa narodil v Medžugorí. Nikoho som nepoznal a prosil som františkánov, aby mi dali nejakú prácu. Prvá práca, ktorú som dostal, bolo to čistenie verejných záchodov. Keby mi niekto v tom čase, keď som drogoval, povedal, aby som šiel na verejné záchody, ja by som ho zabil. Pretože ja som bol niekto a niečo. Nikto teraz nebol šťastnejší odo mňa, že mám prácu. A bolo to veľmi únavné, pretože som vstával o piatej a zatváral som o desiatej. Videli aj františkáni, že je to priveľa a našli jednu rodinu, kto bude robiť. Ja som dostal stupienok vyššie, dostal som metlu a čistil som ulice. A potom som pracoval s ťažkými fyzickými prácami, ale keďže mi operovali chrbát, nemohol som to robiť. Nakoniec som skončil na farskom úrade, kde som prijímal peniaze za sväté omše.

Ešte sa vrátim. Pokiaľ som pracoval na tých verejných záchodoch, mal som veľkú túžbu nájsť dievča. Vedel som, že ja som nevyzeral nejako dobre. Mal som hore iba tri zuby, nemám vlasy, guľka v hlave, potetovaný, dorezaný. S tou svojou minulosťou, ja neviem, kto by ma chcel. Ale ja som sa naučil veriť Bohu. Modlil som sa, aby mi našiel nejakú ženu, s ktorou by som mohol prežiť svoju starobu. Tak ako som pracoval na WC, tam je také okienko a tak ja som cez to okienko pozeral na dievčatá. A jedného dňa mi srdce zahralo. Videl som jedno dievča a povedal som: „To je to. Bože ja som si istý, že to dievča je pre mňa.“ Ja som ju sledoval a videl som, že každý deň ide na svätú omšu a hovoril som svojim priateľom – vidíš to je ona. Ale tí priatelia sa mi smiali. Hovorili mi: „A si ty normálny. Pozri sa na seba a pozri sa na ňu. Určite je od teba mladšia aspoň o desať rokov. A pozri sa, aká je pekná – si ty normálny.“

Ale ja som bol neúnavný. Zistil som, že je z Čiech a že žije v jednej rodine v Medžugorí, kde varí a pomáha čistiť izby, aby nemusela platiť, aby sa mohla modliť v Medžugorí. Ja som sa veľmi skoro stal priateľom tej rodiny. Mal som jedno staré auto, ktoré som si kúpil, bol to Golf jednotka a tak som tam prichádzal s kvetmi, s bonboniérami. A ona medzitým ako ma videla, len že nezačala plakať. Jeden raz som ju viezol z toho domu, kde bývala, do kostola a tak som jej hovoril: „Počúvaj, ja som vyšiel z komunity a tak a hľadám jedno dievča, s ktorým by som sa mohol oženiť.“ A ona sa na mňa iba pozrela a povedala: „Ja sa budem za teba modliť.“ A ja si tak hovorím, čo modliť sa, veď to si ty! A ja som osem mesiacov okolo nej obiehal ako pes. Ona mi stokrát povedala: „Nechaj ma, trápny si, nudný si, odíď preč!“ Ale ja som bol neúnavný.

A jedného dňa povedala dobre, tak ideme skúsiť. Ale dala mi hneď aj také poznanie – všetko, čo môžem urobiť, ju môžem chytiť za ruku. Žiadny bozku a už vôbec nie sexu. A ja som povedal: „Žiadny problém, aký problém. Čím všetkým som už prešiel, ja vydržím aj bez toho.“ A tak sme boli spolu okolo pätnásť mesiacov. A potom sme sa 3.6. v roku 2000 zobrali. Som stále rozmýšľal, nešlo mi do hlavy, že ona pristala, tak to skúsime spolu. Moja žena sa každý deň modlí tri ružence, každý deň chodí na svätú omšu, dvakrát do týždňa chodí na adoráciu. Skutočne veľká veriaca. A ona mi dala odpoveď, prečo vlastne pristala, že bude so mnou. Keď sa rozhodovala, či bude so mnou, alebo nie, ona odišla na Križovac a modlila sa. Videla jednu slovenskú skupinu. A jedného kňaza a pýtala sa ho: „Otče, mohli by ste mi požičať Bibliu?“ Moja žena je Katarína a povedala, že potrebuje od Boha dostať jednu odpoveď. A opäť sa trochu pomodlila, otvorila Bibliu a oči jej padli na jednu stať, ktorú ona nevyberala. A tam bolo napísané: „Ničoho sa neboj, ja som s tebou, zostaň, kde si a to je tvoja cesta.“ Tak približne nejako to tam bolo. A to bola v skutočnosti tá odpoveď, čo má robiť. Zobrali sme sa, ako som vám povedal. Máme tri deti. Máme Luciu, ktorá má päť rokov, máme Luku, ktorý má dva a pol a malú Annu, ktorá má päť mesiacov. Všetky moje túžby a sny sa uskutočnili.

A nielen to, ja som mal 15 rokov hepatitídu C. Pred rokom som si išiel dať urobiť nález a vyšetrenia, aby som vedel, v akom stave je tá pečeň a doktor mi povedal: „Ty nemáš žiadne problémy. Ty nemáš žiaden vírus, tvoja pečeň je zdravá ako u malého dieťaťa.“ Už nemám viac schizofréniu, tie choroby a bolesti, už nemám viac epilepsiu, už nemám ani hepatitídu. A keď sa ma ľudia pýtajú: „Goran, ako sa máš?“ – ja poviem: „Čím starší, tým zdravší.“ Skutočne vďaka Bohu a Matke Božej, pretože, keby nebolo ich, ja neviem, kde by som bol. Musím vám ešte niečo povedať o mojej druhej matke, ktorú som nenávidel najviac na svete. Za tých deväť rokov, čo som bol na ulici, ona každý mesiac išla na farský úrad a platila omšu za moje obrátenie. A na konci som sa obrátil. Ja som to nevedel, až potom, keď som vyšiel z komunity. To mi ona nepovedala, ale počul som to od druhých. Aj môj brat je už oženený a má dve veľké deti. Deti sú normálne, zdravé. A tak mi dnes môj otec hovorí: „Syn môj, nanovo sa slnko usmialo nad naším domom.“

Aký je v skutočnosti vlastne plán tohto svedectva? Droga nie je problém, ani alkohol, ani tabletky. My sme problém. Pretože my máme dve možnosti: brať alebo nebrať. Žiť poctivo, alebo nežiť poctivo. Klamať alebo neklamať, všetko je na nás. Keď sa upadne do drogy, to je príklad, že sa môže aj vyjsť. V našej rodine, modlitba zaujala prvé miesto. S ňou sa budíme a s ňou ideme aj spať. Modlíme sa každý deň aj s našimi deťmi a pravidelne chodíme na svätú omšu a na spoveď. A preto sa nebojte, pretože Boh je s nami a skutočne sa stará o každého z nás. Nakoniec, chcem vám odovzdať, akú hodnotu má pred Bohom každý z nás. Ja vám zo srdca ďakujem a mám nádej, že som nebol nudný. Chcem vás všetkých pozdraviť a zakončíme toto svedectvo jedným Zdravas Mária.

Glória Polo

2012-11-18T19:55:56Z

Glória Polo

Stála som pri bráne neba a pekla

ÚVOD

Ak niekto z vás pochybuje alebo si myslí, že Boh neexistuje a že onen svet je záležitosťou pre autorov filmov, alebo ak si niekto z vás myslí, že smrťou všetko končí, nech si prosím prečíta túto knižočku. Ale čítajte ju úplne celú od začiatku až do konca. Určite sa potom vaša mienka zmení, nech je akokoľvek skeptická.
Jedná sa tu o skutočnosť, udalosť, ktorá je dobre zdokumentovaná a stala sa v roku 1995. Pani dr. Glória Polo je žena z Kolumbie, zubná lekárka, ktorá „zomrela“ pri jednom úraze, to znamená bola tak ťažko zranená, že ležala niekoľko dní v kóme a bola udržiavaná pri živote len pomocou nemocničných prístrojov.
Keby boli prístroje vypnuté, okamžite by zomrela. Ošetrujúci lekári sa už celkom vzdali a tiež už chceli prístroje odpojiť. Len jej sestra, ktorá je tiež lekárkou, trvala na tom, aby prístroje nechali ešte ďalej v prevádzke.
Cez kómu sa ocitla na druhej strane skutočnosti, na onom svete, a smela sa opäť vrátiť, aby vydala svedectvo tým, ktorí nedokážu veriť. Priniesla nám teda stadiaľ dôležité svedectvo. Ale čítajte ho na nasledujúcich stránkach radšej sami z jej úst…
Pani Glória smela v dnešnej dobe v mystickom zážitku, ktorý veľmi jasne popisuje, nahliadnuť do svojej „knihy života“. A tento zážitok ňou natoľko otriasol, že sa z príkazu Pána stala hlasom volajúcim na „púšti viery“ dnešnej modernej doby. Pritom podstata jej posolstva a jej samotný zážitok nie je nič iné, ako pohľad na nesmiernu lásku Božiu k nám ľuďom a na Jeho veľké Milosrdenstvo. Hovorí pritom na rovnakú tému ako náš súčasný pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (Boh je láska). Veď Boh nám dáva stále znovu dôkazy, ale my i napriek tomu popierame Jeho existenciu.

ZÁSAH BLESKOM

Dobré ráno, pozdrav Pán Boh, milí bratia a sestry!
Je pre mňa veľmi krásne a veľkou radosťou, že tu smiem byť, aby som sa s vami podelila o tento veľký dar, ktorý mi preukázal Boh. To, čo vám budem rozprávať, sa stalo 5. mája 1995 pri Národnej univerzite v Bogote, hlavnom meste Kolumbie, tak okolo pol piatej popoludní.
Som zubná lekárka. Ja a môj dvadsaťtriročný synovec, tak isto povolaním dentista, sme práve pracovali na našej dizertácii. V tento deň, bol to daždivý piatok, sme išli spolu s mojím mužom smerom k fakulte zubného lekárstva, aby sme si priniesli pár kníh, ktoré sme potrebovali.
Išli sme so synovcom spolu pod malým dáždnikom. Môj muž mal nepremokavý plášť a išiel tesne popri stene hlavnej knižnice, aby sa chránil pred dažďom. Zatiaľ, čo sme obidvaja neustále menili strany, aby sme sa vyhýbali kalužiam, tak sme sa priblížili – bez toho, aby sme to spozorovali – k aleji stromov, a keď sme skákali cez jednu väčšiu kaluž, z výšky nás zasiahol blesk, ktorý bol tak silný, že sme zuhoľnateli. Môj synovec bol okamžite mŕtvy, zomrel na mieste.
Blesk ho zasiahol zozadu a spálil celé jeho vnútro. Navonok zostal neporušený. Aj keď bol tak mladý, bol to človek celkom oddaný Bohu. Zvlášť uctieval Jezuliatko. Nosil Jeho medailu na krku v kryštály kremeňa. Odborníci zo súdneho lekárstva hovorili, že to bol práve kremeň, ktorý pritiahol blesk. Blesk mu prenikol priamo do srdca. Okamžite nastala zástava srdca. Zhoreli všetky vnútorné orgány a silný prúd blesku potom opustil jeho telo cez nohy. Oživovacie pokusy boli zbytočné. Ale čisto navonok nemal žiadne popáleniny. Čo sa týka mňa, tak blesk vnikol cez moju ruku a spálil celé moje telo strašným spôsobom, zvnútra aj zvonku. Za toto moje uzdravené telo, ktoré teraz pred sebou vidíte, musím ďakovať len Božiemu Milosrdenstvu. Je to výraz Milosrdenstva nášho dobrotivého a nás nadovšetko milujúceho Boha. Celé moje telo bolo tým mohutným zásahom blesku zuhoľnatené. Prsia boli preč, zvlášť na ľavej strane, kde bol môj prsník, bola veľká diera. Nebolo na mne už žiadne svalstvo, moje rebrá, brucho, podbruško, ako aj moje nohy a pečeň boli úplne zuhoľnatené. Blesk opustil moje telo pravou nohou. Ľadviny utrpeli silné popáleniny, tak isto pľúca a jeden z vaječníkov.
Používala som ako antikoncepciu vnútromaternicové teliesko, ktoré je z medi, a meď je naozaj dobrý vodič elektriny. Preto snáď aj vaječníky boli tak veľmi spálené. Boli tak malé, ako dve guličky hroznového vína. Utrpela som zástavu srdca a bola som prakticky bez života. Moje telo sa šklbalo a chvelo kvôli elektrickým šokom, ktoré spôsobil blesk. Sama mokrá zem bola ešte pod elektrickým napätím. V prvom okamihu mi preto nikto nemohol pomôcť, pretože dlhšiu dobu nebolo možné, aby ma niekto chytil.

DRUHÁ STRANA DIANIA

A teraz dobre počúvajte! To bola telesná, materiálna, fyzická časť môjho úrazu. Ale druhá časť tohoto diania bola oveľa krajšia, bol to nepredstaviteľný, prekrásny zážitok. Pretože zatiaľ, čo moje telo tu ležalo zuhoľnatené, nachádzala som sa (moja duša) v nádhernom bielom tuneli. Okolo mňa bolo biele svetlo, neopísateľné svetlo, ktoré spôsobovalo taký pokoj, také šťastie. Pocity, ktoré sa prosto ľudskými slovami nedajú popísať. Jednoducho povedané – neexistujú pozemské slová, ktoré by popísali veľkosť tohto okamihu. Bola to šialene enormná extáza, nepopísateľný vrchol. V tomto svetle som sa pohybovala dopredu, neopísateľne šťastná a plná radosti, nič ma v tomto tuneli neťažilo. Keď som sa pozrela hore, uvidela som na konci tohto tunela niečo ako slnko, biele svetlo. Hovorím „biele“ len preto, aby som označila nejakú farbu, pretože farba tohoto svetla a jeho jas bol neopísateľný. Nebola porovnateľná s ničím, čo existuje ohľadne farieb na tomto svete. To svetlo bolo jednoducho prekrásne. Toto svetlo bolo pre mňa ako zdroj tejto úplne obrovskej lásky, tohoto pokoja vo mne a okolo mňa. Neopísateľná láska a pokoj, ktorý som zo sveta nepoznala…

Zatiaľ, čo som sa pohybovala tunelom dopredu, povedala som si sama pre seba: „Pri sto hromoch! Veď ja som umrela!“ A v tomto okamihu som myslela na svoje deti a nariekala: „Môj Bože, moje detičky! Čo na to asi povedia moje deti?“ Bola som matkou stále zamestnanou a v strese, ktorá na nich nikdy nemala čas. Odchádzal som z domu skoro ráno, aby som dobýjala svet, a vracala som sa domov len neskoro večer. A pritom som bola neschopná, aby som sa správne postarala o rodinu a o deti. A tu som teraz videla celú biedu svojho vlastného života v celej pravde a bez príkras, a prepadol ma veľký smútok.
V tomto momente vnútornej prázdnoty kvôli neprítomnosti svojich detí som nevnímala ani svoje telo, ani rozmer času a priestoru. Pozrela som znovu hore a videla som niečo veľmi krásne. Videla som všetkých ľudí svojho života v jednom jedinom okamihu a súčasne, skutočne v jednom jedinom okamihu, a síce žijúcich aj zomrelých. Objala som svojich praprarodičov, prarodičov, svojich rodičov, ktorí už umreli, jednoducho všetkých! Bol to taký okamih plnosti, bolo to nádherné. Teraz som pochopila, že som bola klamaná rozprávkami o reinkarnácii. Prakticky som si „strelila vlastný gól“, pretože som reinkarnáciu vždy fanaticky a rázne obhajovala. Bolo mi povedané, že moja babička sa vtelila do niekoho iného, ale už mi nepovedali do koho, a pretože veštenie bolo pre mňa príliš drahé na zisťovanie, nechala som veci voľný priebeh a ďalej som nepátrala, do koho sa vtelila. Sama som stále znovu stretávala ľudí, o ktorých som si myslela, že sa do nich vtelil môj pradedko a dedko. Objali sme sa úplne ozajstne a skutočne a stretla som sa so všetkými v jednom jedinom okamihu, a to sa udialo so všetkými ľuďmi, ktorých som kedy spoznala a zo všetkých krajín, kde som niekedy bola, a síce so živými aj zomrelými – a to všetko v jednom okamihu. Len moja dcéra reagovala zdesene, keď som ju objala. Mala vtedy práve deväť rokov a moje objatie pociťovala v tom istom okamihu vo svojom skutočnom živote na tomto svete. Pociťovala teda moje objatie v tých hodinách, keď sa ona a celá rodina strachovala o môj život, pretože som – moje telo – predsa ešte ležala v kóme v nemocnici. Normálne takéto objatie z druhého sveta nepociťujeme. V tomto podivuhodnom stave sa čas zastavil, bolo to jednoducho tak nádherné, bez príťaže telesnosti, bez tela. A už som sa nepozerala na ľudí tak ako predtým. Vo svojom živote predtým som sa pozerala len na to, či je niekto tučný, štíhly, škaredý, či má tmavú kožu alebo či je dobre oblečený alebo nie… Podľa toho som rozdeľovala ľudí, a preto som bola plná predsudkov a cynickej kritiky. Vždy, keď som hovorila o druhých, kritizovala som. Teraz tu to bolo úplne inak. Tu bolo všetko bez hmotného tela. Teraz som tiež videla vnútro ľudí, a aké krásne bolo vidieť vnútro ľudí, ich myšlienky a pocity, pokým som ich objímala. A zatiaľ, čo som tak všetkých brala do náručia, súčasne som sa pohybovala stále viac nahor.
A týmto spôsobom som sa dostávala ďalej, plná pokoja a šťastná. A čím vyššie som vystupovala, tým viac som si uvedomovala, že sa mi dostalo nádherného videnia – a na konci tejto cesty som videla jazero, prekrásne jazero, obklopené tak prekrásnymi stromami, tak krásnymi, tak krásnymi, že už neexistuje ďalšie stupňovanie slova krásny. A tak isto tu boli kvety vo všetkých farbách, s vôňou, ktorá človeku spôsobovala také blaho – bolo to všetko také iné, všetko bolo tak nadmieru krásne v tejto podivuhodnej záhrade, na tomto nádhernom mieste – že neexistujú slová, ktoré by to opísali, všetko bola láska.
Boli tu dva stromy, ktoré niečo uzatvárali. Zdalo sa, že je to vstupná brána. Je to všetko tak úplne iné, ako to poznáme. Ani farby nie sú podobné tým našim. Tam je všetko tak nevýslovne krásne. V tomto okamihu vidím svojho synovca, ktorý so mnou utrpel nešťastie, ako vošiel do tejto nádhernej záhrady. A ja so vedela, cítila, že tam nesmiem vstúpiť a ani ešte nemôžem – vstúpiť tam…

PRVÝ NÁVRAT

V tomto momente som počula hlas svojho muža. Kričí, plače so zlomeným srdcom a volá z hĺbky duše: „Glória!!! Čo sa stalo! Glória! Prosím, nenechávaj ma samého! Pozri, tvoje deti ťa potrebujú. Glória, vráť sa späť! Nebuď zbabelec a nenechávaj nás tu samých!“ V tejto chvíli som videla všetko – ako jedným pohľadom som mala prehľad o všetkom – a nevidela som len jeho, ako tak bolestne plakal. A v tomto momente mi Pán doprial návrat. Ale ja som nechcela ísť späť. Tento pokoj, táto radosť, táto slasť, do ktorej som tu bola zahalená, ma fascinovala.
Ale postupne a stále viac som sa začala pohybovať dolu smerom ku svojmu telu, ktoré som videla bez života. Videla som, že moje telo bez života ležalo na nosítkach na jednom oddelení univerzitnej nemocnice v Bogote. Videla som lekárov, ako sa okolo mňa namáhajú a ako mi dávajú prístrojom elektrické šoky, aby obnovili činnosť môjho srdca. Predtým sme so synovcom ležali viac ako dve hodiny na zemi, pretože nás nikto nemohol zdvihnúť kvôli elektrickým výbojom, ktoré vychádzali z našich tiel nabitých prúdom z blesku. Len teraz sa o nás mohli starať a len teraz začalo úsilie o moje oživenie. A pozrite sa sem. Ja (moja duša) prichádzam ku svojmu telu a dotýkam sa nohami svojej duše tohoto miesta mojej hlavy (pani Glória ukazuje pritom na miesto svojej hlavy). Duša je obrazom nášho ľudského tela v jej forme. – A v tom momente na mňa preskočila iskra s veľkou silou. A tak sa znovu vtesnávam do svojho tela. Zdalo sa mi, akoby ma do seba nasávalo. Tento vstup do tela mi spôsobil nekonečnú bolesť, pretože moje telo zo všetkých strán sršalo iskrami. Vnímala som to, akoby som bola vtláčaná do niečoho veľmi malého a úzkeho. To ale bolo moje telo. Bolo to, ako keby som so svojou normálnou postavou bola natlačená do detského oblečenia, ktoré sa zdalo byť z drôtu. Bola to príšerná bolesť. A od tejto chvíle som tiež začala pociťovať bolesti môjho totálne spáleného tela. Toto spálené telo tak bolelo, tak nevysloviteľne bolelo, tak strašne pálilo, odvšadiaľ vychádzal dym a para.
Počula som, ako lekári volajú: Ona prišla k sebe! Ona prišla k sebe! Boli od radosti celí bez seba, ale moje bolesti boli neopísateľné. Moje nohy boli úplne čierne a zuhoľnatené, moje telo bolo jedna otvorená rana, ak ešte vôbec na ňom nejaké svalstvo bolo.

MÁRNIVOSŤ

Tou najväčšou a najneznesiteľnejšou bolesťou bola ale moja márnivosť. Bol to vo mne iný druh bolesti, bola to márnivosť svetskej ženy, emancipovanej ženy sveta, samostatnej, sebavedomej výkonnej odborníčky, profesionálky, akademičky, intelektuálky, študovanej ženy, ženy ekonómky, stvorenia, ktoré chcelo hrať v spoločnosti nejakú úlohu.
Súčasne som ale bola otrokyňou svojho tela, otrokyňou krásy, módy. Denne som strávila štyri hodiny aerobikom, masážami, diétami a injekciami a všetkým, čo si v tomto smere len dokážete predstaviť. To najdôležitejšie, moja modla, bola krása môjho tela. A kvôli tomu som podstupovala množstvo obetí. To bol môj život, len modloslužba mojej vonkajšej kráse.
Hovorievala som, že krásne prsia sú na to, aby sa ukazovali. Prečo by som ich mala skrývať? To isté som hovorila o svojich nohách, pretože som vedela, že mám výnimočne pekné nohy na pozeranie a vôbec veľmi peknú postavu. A teraz som v jednom okamihu so zdesením videla a pochopila, ako som sa celý svoj život stále len starala o svoje telo. To bol stredobod môjho života a celý môj záujem: láska k vlastnému telu. A teraz som už nemala žiadne telo. Tam, kde boli prsia, boli len diery, ktoré pôsobili hrozným dojmom, zvlášť na ľavej strane bolo všetko preč. Moje nohy vyzerali príšerne, skôr len holé pahýle, zuhoľnatené, úplne čierne ako spálené grilované rebierka. Áno, všetky miesta môjho tela, ktoré som najviac rozmaznávala a o ktoré som sa najviac starala, boli zuhoľnatené a zničené.

V NEMOCNICI

Následne som bola prevezená do nemocnice sociálneho zabezpečenia. Tam ma začali rýchlo operovať a zoškrabovať miesta so spálenou kožou. Cez narkózu som opustila svoje telo druhýkrát a prizerala som sa, čo so mnou lekári robia, a veľmi som sa obávala o svoj život, predovšetkým som mala strach o svoje nohy. Keď sa náhle – tak desivé a príšerné – stalo niečo strašné…
Zatiaľ sa vám, milé sestry a bratia, musím priznať, že aj vo veciach náboženstva som bola – vlastne ako aj v celom svojom živote – „na diéte“. Bola som teda vo vzťahu k Pánu Bohu tiež jednou z katolíčiek, ktoré „sú v živote viery na diéte“. Je dôležité, aby ste si toho boli vedomí: Bola som zlou katolíčkou. Môj celý vzťah k Bohu spočíval v tom, že som navštevovala nedeľnú bohoslužbu, ktorá trvala len 25 minút. Vyhľadávala som vždy také sväté omše, kde kňaz hovoril čo najmenej, pretože ma jeho kázanie nudilo. Akým utrpením boli pre mňa kňazi, ktorí mali dlhé kázne! To bol môj vzťah k Bohu – bol veľmi úbohý, a preto mali nado mnou takú moc všetky svetské prúdy a módne novinky. Bola som naozajstnou veternou zástavou. Čo práve platilo za najnovšie, najmodernejšie v racionalizme alebo vo voľnomyšlienkarstve, za tým som letela s vlajúcimi prápormi. Chýbala mi ochrana modlitby, chýbala mi viera. Chýbala mi tiež viera v silu milosti, v silu obety svätej omše. A práve keď som sa ďalej vzdelávala a špecializovala kvôli svojmu povolaniu, priniesla moja prelietavosť tie najhoršie plody. V tej dobe som na univerzite jedného dňa počula, ako jeden katolícky kňaz hovorí, že „neexistuje žiadny diabol a ani peklo“.
To bolo presne to, čo som chcela počuť! Hneď som si pomyslela: Keď teda neexistuje diabol a peklo, potom prídeme všetci do neba. Kto sa ešte má čo báť?
Z čoho som ešte teraz veľmi smutná, čo vám môžem priznať len s veľkou hanbou je, že viera v peklo bola posledným putom, ktoré ma ešte držalo v Cirkvi. Bol to prosto tento jestvujúci strach z diabla, ktorý mi ešte dával to, že som bola v spojení so spoločenstvom Cirkvi. Keď mi teda povedali, že on a peklo naozaj vôbec neexistujú, hneď vtedy som si povedala:
„Prečo sa tu mám ešte namáhať a bojovať za život podľa pravidiel „svätej cirkvi“? Dobre teda, potom prídeme všetci do neba, je preto úplne jedno, čo sme a čo konáme.“
Práve toto bol potom s konečnou platnosťou dôvod, prečo som sa úplne vzdialila od Pána. Vzdialila som sa od Cirkvi a začala som na ňu nadávať a nazývala som ju hlúpou a prekonanou… atď. Už som nemala strach z hriechu a začala som ničiť svoj vzťah k Bohu. Hriech nezostal len vo mne vo vnútri, ale tento hriech sa začal cezo mňa šíriť navonok a vyvolávať nákazu u druhých. Stala som sa aktívnou v negatívnom zmysle. Áno, dokonca som teraz začala sama všetkým rozprávať, že diabol vôbec neexistuje, že je to vynález duchovenstva – a niekedy som aj svojim kolegom na univerzite začala hovoriť, že ani Boh neexistuje a že sme produktom evolúcie atď., atď. A tak sa mi podarilo ovplyvniť veľa ľudí. To predostieram, aby ste mohli lepšie pochopiť nasledujúce.

DIABOL SKUTOČNE EXISTUJE

Teraz počúvajte, čo sa stalo: Keď som sa nachádzalo v tejto strašnej situácii, naraz som sa desivo zľakla! Pretože som zrazu uvidela, že démoni skutočne existujú. A teraz prišli, aby ma odniesli. Videla som týchto démonov pred sebou v celej ich príšernosti a žiadne z napodobnenín, ktoré som na zemi dosiaľ videla, nemôžu ani v najmenšom vykresliť, ako príšerne vyzerajú títo diabli v skutočnosti. A tak vidím, ako naraz zo stien operačnej sály vystupuje množstvo temných postáv. Zdajú sa byť celkom normálnymi a obyčajnými ľuďmi, ale všetci majú tento príšerný, hrôzostrašný pohľad. Nenávisť im priamo hľadí z očí. A naraz som pochopila, že im niečo dlhujem. Prišli, aby ma vyúčtovali, pretože som prijala ich ponuku k hriechu, a teraz som za to musela zaplatiť, a tou cenou som bola ja sama. Veď moje hriechy mali dôsledky. Hriechy patria satanovi, nie sú od neho žiadnou ponukou zadarmo, musia sa zaplatiť. Tou cenou sme my sami. Keď teda takpovediac nakupujeme v jeho obchode, budeme musieť za ten tovar zaplatiť. To by nám malo byť jasné. Musíme zaplatiť za každý hriech, platíme kľudom svedomia, platíme vnútorným pokojom, platíme svojim zdravím… A ak sme veľmi vernými stálymi zákazníkmi satanovho supermarketu a nakupujeme stále len v jeho obchode, nakoniec nás zinkasuje sám.
Najväčšou klebetou a hlavným klamstvom, veľkým trikom diabla je, že rozširuje rozprávku, že vôbec neexistuje.
A tieto strašné, temné postavy krúžia okolo mňa a je jasné, že prišli len s jedným cieľom, aby ma vzali so sebou. Nemáte pravdepodobne žiadne poňatie, čo to bolo za hrôzu a strašný strach, že mi v tejto situácii vôbec nebol nič platný celý môj intelekt, moja duchaplnosť, moja vedeckosť, moje akademické tituly a moje ukončené odborné vzdelanie. Boli úplne bezcenné. Tieto hriechy nás teda tiahnu do hlbiny, dolu, k „otcovi lži“. Ak ale svoje poľutovaniahodné zlyhania a hriechy (ktoré musíme zaplatiť) prednesieme Bohu vo sviatosti zmierenia, potom Boh platí túto cenu. On ju zaplatil svojou vlastnou Krvou a smrťou na kríži. A On platí zakaždým, keď hrešíme, znovu. On za nás vytrpel pekelné muky, ktoré sme si mali sami odpykať a ktoré nás zaväzujú majiteľovi hriechov (satanovi). Boli sme vykúpení Ježišom Kristom. Teraz máme nárok na Jeho Kráľovstvo, na Jeho život, pretože On nás urobil „Božími deťmi“.
A sem teraz prišli oni, títo temní pomocníci, aby zinkasovali svoj majetok – mňa… Videla som ich teraz vystupovať zo steny a vstupovať do operačnej sály. Bolo to veľmi veľa osôb, ktoré tu naraz stáli okolo. Navonok vyzerali najprv normálne, ale pohľad každého z nich bol plný nenávisti. Plný diabolskej nenávisti. A boli tak bezduchí, akoby vo vnútri vyhoreli. Moja duša sa vzpierala a triasla a ja som okamžite pochopila, že to boli démoni. Pochopila som, že tu boli kvôli mne, pretože som im niečo dlhovala, pretože hriech nie je zadarmo. To je naozaj najväčšia diablova podlosť a lož, že robí, aby ľudia verili, že vôbec neexistuje. To je jeho stratégia, potom s nami môže robiť všetko, čo chce tento klamár. A teraz som so zdesením videla: Ó, áno, oni existujú! A už začali okolo mňa krúžiť, chceli ma odniesť. Dokážete si predstaviť moje zdesenie? Môj strach, moju hrôzu?!
Celá moja veda, múdrosť a spoločenské postavenie mi teraz nebolo vôbec na nič. Začala som sa váľať po zemi a vrhať sa na svoje telo, pretože som chcela vojsť do svojho tela, ale moje telo ma už neprijalo. A toho som sa strašne zľakla. Začala som utekať a chcela som zmiznúť. Neviem ako, ale prenikla som cez stenu operačnej sály. Nechcela som nič iné ako dostať sa preč, ale keď som prenikla stenou – hľa – urobila som skok do ničoho. Bola som poslaná dovnútra jedného z tých tunelov, ktoré tu naraz boli a viedli dolu. Na začiatku tu bolo ešte trochu svetla a boli to svetlá ako včelie plásty. A tiež sa to tu hemžilo ako v úli, bolo tu toľko ľudí. Dospelí, starí, muži, ženy, a s hlasným krikom, šupinatí a s divokou hrivou, škrípali zubami. A bola som vťahovaná stále hlbšie do zeme a pohybovala som sa nepretržite dolu, aj napriek tomu, že som sa stále snažila dostať sa stadiaľ von. Svetla stále ubúdalo a bolo stále temnejšie, a ja som sa hnala v tomto tuneli ďalej, až nastala mimoriadna tma. Bezbranne som sa ponorila do tejto temnoty, pre ktorú jednoducho neexistuje prirovnanie. Tá najtemnejšia temnota na tejto zemi je proti tomu ešte jasné poludnie. Ale tam táto temnota spôsobovala strašné bolesti, hrôzu a hanbu – a príšerne zapácha. Je to žijúca temnota, nič tam nie je mŕtve alebo nehybné. Keď som sa takto bez pomoci a bezbranná kĺzala týmito tunelmi, nečakane som dospela k nejakému rovnému miestu. Tu som teraz bola úplne zúfalá, ale posadnutá železnou vôľou, aby som sa stadiaľto dostala preč. Bola to tá istá vôľa ako predtým, aby som v živote niečo dosiahla, čo mi teraz a tu nebolo vôbec na nič – pretože som bola tu a nebola som schopná sa oslobodiť. Z veľkých predstáv a snov z doby predtým nezostalo už nič. Stala som sa naraz proste len úplne malou, úplne nepatrnou.
A potom som naraz uvidela, ako sa otvorila zem. Vyzeralo to ako obrovské ústa, ako príšerne veľká tlama, ako pažerák. Tá zem žila, ona sa chvela!!! Cítila som sa strašne prázdna a podo mnou táto skľučujúca, strašná priepasť, ktorú ľudskými slovami jednoducho nie je možné opísať. Najstrašnejšie bolo, že tu už človek necítil absolútne nič z prítomnosti a lásky Božej. Tu už nebolo nič, ani kvapôčka nádeje. Táto diera v seba mala niečo, čo ma nasávalo dolu, bez toho, aby som sa mohla postaviť na odpor. Kričala som ako pomätená. Vydesila som sa na smrť, keď som spozorovala, že tomuto pádu nemôžem zabrániť, naopak, že som nepretržite ťahaná dolu. Vedela som, že ak sa už raz zrútim dolu, tak sa už nedostanem späť. A budem padať bez konca stále hlbšie a hlbšie. To bola duchovná smrť mojej duše, bola by som neodvolateľne navždy stratená.
Ale v priebehu tejto strašnej hrôzy, na okraji tej priepasti, som náhle pocítila, ako ma svätý archanjel Michal pevne drží za nohy. Moje telo padalo do tejto diery, ale bola som pevne držaná za nohy. Bol to okamih desivej bolesti a tiež príšerného strachu. Ale keď som tak visela nad priepasťou, démonov dráždila tá trocha svetla, ktoré som ešte mala v duši, a tak sa všetky tieto netvory na mňa vrhli. Tie strašné tvory boli ako larvy, ako upíry, aby toto svetlo vo mne s konečnou platnosťou zhasili. Predstavte si môj odpor a hrôzu, keď som sa videla pokrytá týmito odpornými tvormi. Kričala som, kričala som ako pomätená. Tieto veci horeli. Ó, moje sestry a bratia, jedná sa o žijúci temnotu, je to nenávisť, ktorá tak páli, ktorá nás pohlcuje, ktorá nás vykorisťuje a vysáva. Neexistujú slová, ktorými by som opísala túto hrôzu.

ÚBOHÉ DUŠE

Je potrebné, aby ste vedeli, že som bola bezbožníčka, prakticky ateistka. Už som neverila v existenciu diabla a potom už ani v existenciu Boha. Ale tu – za týchto okolností – som začala kričať:
„Vy úbohé duše v očistci, prosím vás, vezmite ma stadiaľto preč, pomôžte mi von! Prosím, pomôžte mi!“ Keď som tak kričala, naplnila ma spaľujúca bolesť. Tu som si všimla, ako milióny a milióny ľudí plakalo a stenalo. Naraz som uvidela, aké tu bolo nespočítateľné množstvo ľudí. Mladiství, predovšetkým ľudia mladí, všetci v nevysloviteľných bolestiach. Pochopila som, že na tomto strašnom mieste, v tejto žumpe a bahne plnom nenávisti a bolesti, škrípu zubami a vyráža z nich kvílenie a bolestné výkriky, ktoré ma roztriasli a na ktoré už nikdy nezabudnem. Chápete? To je vzdialenosť od Boha, to je hriech, to sú následky hriechov. Chápete, čo je hriech? Celkom protichodný Bohu, ktorý je nekonečná Láska. Niečo tak strašné je hriech, že má také šialené dôsledky. A my si z toho robíme vtipy. Vtipy o hriechu, o pekle a o démonoch. Pritom nanešťastie nevieme, čo robíme.
Od tej doby, čo som to zažila, uplynuli roky, ale vždy, keď na to myslím, musím plakať nad bolesťami týchto mnohých, mnohých ľudí. Boli to sebevrahovia, ktorí sa zabili v okamihu zúfalstva a teraz boli v týchto mukách, v tejto biede, v tomto trýznení: obklopení týmito príšernými vecami, obklopení démonmi, ktorí ich trápili. Ale to najstrašnejšie na celom tom mučení bolo: neprítomnosť Boha, úplná neprítomnosť Boha, pretože tam človek Boha nepociťuje.
A pochopila som, že tí, ktorí si berú život, tam musia zostať tak dlho, toľko rokov, koľko by boli bývali ešte mali žiť na zemi. Pretože sebevraždou vypadli z poriadku Božieho, preto k nim mali prístup démoni. V očistci sú „úbohé duše“ inak uchránené pred každým zlým vplyvom, sú už Božími svätými a s démonmi už nemajú nič spoločného. Môj Bože, toľko úbohých ľudí, väčšinou mladých, toľko, toľko plačúcich, trpiacich, nevysloviteľne trpiacich! Keby vedeli, čo ich po sebevražde čaká, iste by sa radšej zmierili s väzením atď., ako niečo takéto.
Viete, aké zvláštne utrpenie musia ešte znášať okrem všetkého ostatného?
Musia vidieť, ako ich rodičia alebo blízki príbuzní, ktorí ešte žijú, kvôli nim trpia, znášajú hanbu, majú komplexy viny: Keby som ho len bol vychovával prísnejšie, keby som ho len bol potrestal, alebo: Keby som ho nebol trestal… Keby som mu bol povedal… keby som urobil/neurobil to alebo ono… Tieto výčitky svedomia sú veľmi veľké a ťaživé, sú peklom na zemi. To, že sa musia hľadieť na toto utrpenie svojich príbuzných, im spôsobuje najviac utrpenia. To je pre nich najväčším trápením a démoni sa z toho radujú a ukazujú im všetky tieto scény: Pozri sa, ako tvoja matka plače. Pozri sa, ako tvoj otec trpí, akí sú zúfalí, plní strachu, ako sa obviňujú, ako diskutujú a vzájomne sa obžalovávajú. Pozri sa na to utrpenie, ktoré si im spôsobil. Pozri sa, ako teraz rebelujú proti Bohu. Pozri sa na svoju rodinu – to všetko je tvoja vina! Tieto úbohé duše predovšetkým potrebujú, aby pozostalí začali lepší život, aby svoj život zmenili, aby konali skutky lásky, aby navštevovali chorých. A aby nechali slúžiť sväté omše za zomrelých a sami sa týchto omší zúčastnili. Tieto duše by z toho načerpali veľmi veľa dobra a útechy. Duše, ktoré sú v očistci, nemôžu samé pre seba urobiť už nič. Nič, vôbec nič. Ale Boh môže niečo robiť pre nesmierne milosti obety svätej omše. Mali by sme im týmto spôsobom pomáhať.
Ja, plná strachu, som teraz tiež pochopila, že mi tieto duše nemohli pomôcť. A v tomto strachu a príšernej panike som začala znovu kričať:
„Kto sa tu zmýlil? To musí byť omyl! Veď sa sem predsa pozrite, ja som svätá, všetci ma v mojom živote svätou nazývali! Nikdy som nekradla a nikdy som nevraždila. Nikomu som nespôsobila utrpenie. Skôr, ako som bola finančne zruinovaná, som ošetrovala zuby zadarmo a často som nežiadala žiadne peniaze, keď nemohli zaplatiť. Nakupovala som pre chudobných… Čo tu len robím?“
Dupala som na svoje „právo“! Ja, ktorá som predsa bola tak dobrá a mala som ísť rovnými nohami do neba. Čo tu robím? Každú nedeľu som chodila na svätú omšu, aj keď som sa vydávala za ateistku, a nič som nedbala na to, čo pán farár hovoril.
„Nikdy som nezmeškala obetu svätej omše. Ak som za celý svoj život zameškala na svätú omšu päťkrát, tak je to veľa. Čo teda robím tu? Pusťte ma stadiaľto! Vezmite ma stadiaľto preč!“
Pokračovala som v kriku a reve, pokrytá týmito odpornými stvoreniami, ktoré na mne boli nalepené. Som rímskokatolíčka, som praktizujúca katolíčka, prosím, vysloboďte ma stadiaľto!“

VIDELA SOM SVOJHO OTCA A SVOJU MATKU

Pokým ležalo moje telo na zemi v hlbokej kóme, keď som tak kričala, že som katolíčka, vidím malé svetlo – a vedzte, že len malinké svetielko je v tejto nepreniknuteľnej temnote niečím preveľkým, ak ste zažili túto absolútnu, neopísateľnú temnotu. To je to najlepšie, čo sa vám v tejto situácii môže stať, je to ten najväčší dar, o ktorom človek len sníva a v ktorý sa neodvažuje ani dúfať, že ho tiež skutočne dosiahne. Vidím nad touto príšernou tmavou dierou niekoľko stupňov a dívam sa hore a pozorujem, ako nad touto strašnou priepasťou stojí môj otec. Zomrel pred piatimi rokmi. Vtedy stál takmer na okraji tejto diery. Mal o trošku viac svetla ako ja tu dole a o štyri stupne vyššie som videla svoju matku s oveľa, oveľa väčším svetlom. Bola akoby pohrúžená do modlitby, taktiež v postoji klaňania. Keď som ich obidvoch uvidela, naplnila ma taká veľká radosť, taká veľká radosť, že som celá bez seba začala volať: „Oci! Mami! Aká veľká radosť, že vás vidím! Prosím, vezmite ma stadiaľto von! Prosím vás z celého srdca, vezmite ma stadiaľto preč! Vezmite ma stadiaľto von!“
A keď potom namierili svoj pohľad na mňa sem dolu a môj otec ma uvidel v takej žalostnej situácii, mali by ste vidieť tú preveľkú bolesť, ktorá sa dala čítať z ich tvárí. A na druhej strane to vidí človek skutočne automaticky, pretože tam človek poznáva každého až do najvnútornejšieho vnútra. A tak som na nich pozrela a okamžite som pocítila ten nesmierny smútok a bolesť, ktoré moji rodičia trpeli, keď ma tak videli. Môj otecko začal horko plakať, držal si ruky pred tvárou a nariekal s chvejúcim sa hlasom: „Ó, moja dcéra! Ó, ty moja dcéruška!“ A moja matka sa modlila ďalej, a tak som usúdila, že ma moji rodičia stadiaľto nemôžu vziať. Bolo to popri tom pre mňa ešte ďalšie veľké utrpenie, že som svojou situáciou len ešte prispela k tomu, že aj oni tam, kde boli, museli naviac znášať ešte moju bolesť a moje utrpenie.

EUTANÁZIA A POMOC PRI UMIERANÍ

Znovu som teda začala celou silou kričať: „Vezmite ma stadiaľto von! To všetko musí byť nejaký omyl. Kto je zodpovedný za tento omyl? Vezmite ma predsa von!“ V tomto okamihu, keď som tak kričala, bolo moje telo na zemi v hlbokej kóme. Bola som napojená na množstvo prístrojov. Bola som v agónii. Zomierala som. Žiadny vzduch mi už nenapĺňal pľúca, ľadviny už nefungovali, „žila“ som už len preto, že som bola napojená na prístroje a pretože moja sestra, ktorá je tiež lekárkou, trvala na tom, aby ma nechali napojenú. Povedala ošetrujúcim lekárom a zdravotným sestrám:„Vy nie ste Boh!“
Pretože lekári si mysleli, že sa už neoplatí, aby pokračovali v mojom intenzívnom ošetrovaní. Hovorili už s mojimi rodinnými príslušníkmi a pripravovali ich na to, že asi zomriem a že by ma mali nechať v kľude zomrieť, pretože som bola naozaj v hlbokej agónii. Ale moja sestra nepovolila. Pozorujete ten protiklad? Ja som vo svojom živote eutanáziu vždy obhajovala, takzvané právo „dôstojne zomrieť“. Moja sestra mohla byť pri mne len preto, že sama bola lekárkou. Po celý čas zostala na mojej strane. A predstavte si: V okamihu, keď moja duša bola na druhom brehu a ja som videla svojich rodičov a zo všetkých síl som na nich volala, počula moja sestra na tomto svete, vo svojej skutočnosti toho okamihu celkom zreteľne, ako som na svojich – našich rodičov volala, plná radosti z toho, že ma prišli vyzdvihnúť… Ale moja sestra nepochopila toto volanie. Sama z toho skoro umrela hrôzou, keď vnímala moje volanie, ktoré tiež naozaj skutočne pri mojej lôžku zreteľne počula. Pretože tento výkrik pre ňu znamenal, že som šla a tiež že som chcela stadiaľto odísť s konečnou platnosťou. A tak zo svojej strany kričala: „Moja sestra teraz zomrela! Ten zápas prehrala.“

SKÚŠKA

A znovu som začala kričať: „Čo, nerozumiete! Vezmite ma predsa stadiaľto preč, pretože som katolíčka! To všetko musí byť nejaké nedorozumenie, omyl! Kto sa tu pomýlil? Prosím, vezmite ma predsa stadiaľto von!“ A keď znovu tak zúfalá kričím, naraz počujem nejaký hlas, je to tak sladký hlas, je to nebeský hlas. A keď ho počujem, celá moja duša sa otrasie radostným vzrušením. Moja duša sa napĺňa hlbokým pokojom a nepredstaviteľným pocitom lásky. A všetky tieto temné postavy a táto odporná háveď, ktorá bola okolo mňa, uteká rýchlo a zdesene preč, pretože nemohli odporovať tejto láske. A tiež nemôžu zniesť ten pokoj. Okolo mňa sa teda rozhostí tento neopísateľných pokoj a vnímam, ako mi tento pôvabný hlas hovorí:„No dobre, keď si skutočne katolíčka, určite mi vieš povedať, ako znie Desatoro Božích prikázaní!“
Aká to bola pre mňa nepriaznivá výzva! Teraz som sa mala strápniť. Sama som si vytvorila pascu svojim výkrikom a vyznaním. Celý svet mal teraz mať možnosť počuť vierolomnosť môjho slova, moje falošné vyznanie. Strašná predstava pre mňa. Dokážete si to predstaviť? Sotva som ešte vedela, že existuje desať prikázaní. Ale to bolo tiež všetko. Potom „nepopísaná doska“. Do sto hromov, ako sa z toho dostanem? Čo len mám robiť? Len sa nevzdávať, nejako to už bude!

Svojho Boha budeš milovať nadovšetko…

Moja matka predsa vždy hovorila o prvom prikázaní lásky. Konečne majú jej výroky pre mňa tiež praktickú cenu. Jej stále nabádania a poučovania predsa neboli zbytočné. Teraz prišla tá hodina, aby som dokázala, že som dobrá, poslušná dcéruška. Moja maminka z toho bude mať radosť. Pozrime sa, či prejdem s týmito minimálnymi znalosťami bez toho, aby sa ukázala zostávajúca nevedomosť. Myslela som, že už to nejako dám dokopy, ako som na to bola vždy zvyknutá zo svojho doterajšieho života. Vždy som mala tie najlepšie výhovorky a dokázala som zo všetkého vykľučkovať. Vždy som sa týmto spôsobom tak ospravedlnila a obhájila, že si proste nikto nevšimol, čo všetko neviem a neovládam. A tak si to predstavujem aj teraz a proste začínam hovoriť: „Prvé prikázanie znie: „Budeš svojho Boha milovať nadovšetko a svojho blížneho ako sám seba…!“ A už počujem odpoveď: „Veľmi dobre!“ Ale hneď na to ten milý hlas hovorí: „A ty? Milovala si svojich blížnych?“ Hneď na to odpovedám: „Áno, áno, milovala som ich. Áno, skutočne som ich milovala, áno, áno, milovala som ich!“ A z druhej strany vnímam: „Nie!“ Krátke, priezračne jasné nie! A teraz ma prosím dobre počúvajte! Keď som počula toto nie, to ma zasiahlo ako blesk. Len teraz som naozaj správne vnímala zásah blesku. Bolo to ako šok, bola som ako ochromená. Do hája!
A tento hlas pokračoval ďalej: „Nie, nemilovala si svojho Pána Boha nadovšetko! A ešte oveľa menej si milovala svojho blížneho ako samu seba! Sama si si utvorila svojho Pána Boha, upravila si si svojho Boha, ako sa ti práve hodilo. Dopriala si Pánu Bohu miesto len v okamihoch svojho života, keď si bola v najväčšej núdzi.“
Bol takpovediac tvojou núdzovkou! Vrhala si sa pred Ním na zem, keď si bola ešte chudobná, keď
tvoja rodina žila v úplne jednoduchých pomeroch a ty si bezpodmienečne chcela mať dobré odborné vzdelanie a postavenie v spoločnosti. Áno, vtedy si sa modlila každý deň a trávila si tým veľa času. Veľa hodín si sa úpenlivo obracala k Pánovi, prosila si Ho a plazila si sa pred Ním na kolenách. Nepretržite si sa za to modlila a posielala prosby nahor, aby ťa ráčil vyslobodiť z tvojej biedy, aby ti umožnil úctyhodné odborné vzdelanie a dal ti stať sa jednou z uznávaných osobností v spoločnosti. Keď si bola v núdzi, chcela si jednoducho len peniaze. „Teraz hneď jeden ruženec, Pane, ale prosím potom mi nezabudni tiež hneď nechať poslať peniaze!“ Takýchto a podobných bolo predsa veľa tvojich modlitieb! A to bol celý tvoj vzťah k Bohu! Tak si sa stretávala so svojim Pánom, Bohom a podľa svojich predstáv si Jemu prideľovala ľubovoľné miesto vo svojom živote!“
A bolo to skutočne tak, konala som tak s Pánom Bohom vo svojom živote. Je to smutná pravda, ktorú nemôžem ani prikrášliť, ani poprieť. Môžem k tomu len povedať, že Boh bol pre mňa „druhom bankomatu“. Vhodila som „jeden ruženec“ a potom sa musel zniesť, resp. vypadnúť peňažný obnos, bankovky. To bol môj vzťah k Pánu Bohu.
A bolo mi to ukázané a bolo to aj mne samej celkom jasné. Akonáhle Pán dovolil, že som ukončila svoje dobré odborné vzdelanie, akonáhle On pripustil, že som mala „v spoločnosti meno“, že som bola „niekým“, akonáhle On dovolil, aby som sa dostala k peniazom a mohla si veľa dovoliť, bol pre mňa Pán Boh naraz nedôležitý – On sa stal vedľajšou vecou v mojom živote.
Začala som si sama o sebe veľa namýšľať – domýšľavosť je veľmi nebezpečným úsekom na ceste životom! Moje ego rástlo do gigantických rozmerov! Ani som nebola schopná najmenšieho gesta lásky, a už vôbec nie vďačnosti voči Pánovi! Byť vďačný! Nikdy a odjakživa nie! Prečo aj! Veď som všetko dokázala sama! Urobila som sa „niekým“. Ja sama som dosiahla všetko, o čom som snívala. Bola som totálne slepá, už som si nedokázala spomenúť na svoje tŕpnutie! Nebolo pre mňa možné povedať: „Pane, ďakujem za tento ďalší deň, ktorý mi dávaš! Ďakujem Ti za svoje zdravie! Ďakujem Ti za život a zdravie mojich detí. Ďakujem Ti, že máme strechu nad hlavou. Pomôž tiež aj chudákom, ktorí sú bez prístrešia a nevedia, čím sa dnes budú živiť! Daj im predsa aspoň niečo na jedenie, nenechávaj ich samých, stoj pri nich!“ Nič z toho všetkého som nedokázala povedať. Nebola som toho schopná. Ani som na to nepomyslela. Bola som celkom ponorená do svojho JA. A JA mne samej stačilo. A tak som bola tým najnevďačnejším stvorením, aké si viete predstaviť. A ešte k tomu, že som nebola schopná žiadnej vďačnosti, dokonca som Pánom Bohom pohŕdala a vydávala som Ho napospas zosmiešňovaniu.

Ezoterika – reinkarnácia

Oveľa viac než v Neho som verila v Merkúr, Venušu a súhvezdia. Talizmany boli pre mňa dôležitejšie ako Pán. Bola som oslnená astrológiou a náukou o hviezdach a všade okolo som rozprávala, ako hviezdy môj život ovplyvňujú a pozitívne utvárajú. Astrológia je jednou z týchto malých trhlín v našom živote duše, ktorým neprikladáme žiadny význam. A keď potom spozorujeme, ako sme zapletení do týchto trikov, ktoré tiež majú démonický pôvod, potom už býva väčšinou príliš neskoro, aby sme sa z toho ešte vyslobodili. Začala som potom behať za každým módnym prúdom ducha doby. Všetky náuky – aj keď pramenili z akokoľvek chorých mozgov – boli pre mňa zaujímavejšie ako radostná zvesť Pána. Všetko bolo „in“ viacej než Sväté písmo a storočia stará náuka Katolíckej cirkvi. Začala som preto tiež veriť na to, že človek jednoducho umrie a potom zasa nanovo začne mať ďalší život. Znovuzrodenie, reinkarnácia, bola pre mňa vítanou náukou, aby som si vyplnila svoj neverecký a bezduchý život.
Vďačnosť voči môjmu Stvoriteľovi mi bola cudzia. Proste som na to vôbec nikdy nemyslela. Milosť bola niečím, čo som zo svojho slovníka vyškrtla – stala sa pre mňa cudzím slovom, ktorého význam som úplne zabudla a pre svoj životný postoj už ani nepotrebovala. Už som si vôbec nebola vedomá toho, že PÁN zaplatil aj za mňa vysokú cenu, že som aj ja bola Ním vykúpená za cenu Jeho Najdrahšej Krvi.
Toto všetko mi prichádzalo na myseľ pri tejto skúške z Desatora prostredníctvom slov a otázok toho nebeského hlasu. Teraz som to všetko videla úplne priezračne. Slepota akoby bola zmazaná. Skúšajú ma a chcú vedieť, čo viem o Desatore prikázaní. A vytýkajú mi, že som predstierala, že som si namýšľala, že Boha uctievam, že Pána milujem. Tĺkli ma mojimi vlastnými slovami. A čo to malo teraz znamenať… mala som byť jednoducho odkomandovaná k diablovi, do pekla?
Keď ku mne do ordinácie raz prišla jedna milá pani, aby moje miestnosti vydymila svojou zmesou bylín a vykropila esenciami šťastia a aby usporiadala ceremóniu vyháňania nešťastia, povedala som jej: „Ja na takýto humbug neverím, ale len to urobte, človek nikdy nevie. Keď to neuškodí, môže to byť ešte na niečo dobré.“ A tak tie miestnosti zahmlila svojimi zaklínadlami a pokropila svojimi vodičkami, aby do mojich miestností pomohla preniknúť šťastiu a pohode. Tak som pripustila, aby samé toto primitívne kúzelníctvo a táto povera, odporujúca mojej vedeckosti, mali v mojom živote už väčší význam a vplyv než Pán a Jeho radostná zvesť.
Mala som v ordinačnej miestnosti schovaný v jednom kúte, kde to nikto nemohol vidieť a kde si to nemohli všimnúť ani pacienti, mäsitý list rastliny aloe vera (po španielsky: „Penca de sáliba“), o ktorej mi rozprávali, že sú ňou vyháňané zlé energie z miestnosti.
Posúďte teraz sami, na akých mylných a bludných cestách som sa nachádzala! Dozvedáte sa všetko, aká prázdnota napĺňala môj život namiesto pravej náuky. Hanba mi za to a dnes sa za to hanbím. Ale to bohužiaľ bol skutočne môj vtedajší život!
A tak pokračovali, aby analyzovali môj život na základe Desatora Božích prikázaní. Pritom tiež celkom presne poukazovali na to, ako som sa chovala voči svojim blížnym. Ako často som predsa volala k Pánovi, že Ho milujem a mám rada, kým som sa od Neho, svojho Pána Boha, odvrátila. Skôr, než som začala blúdiť po mylných cestách ateizmu a nasledovať falošné náuky, často som Pánovi hovorila: „Môj Pane a môj Bože, milujem Ťa!“

Ja a môj blížny

Ale tým istým jazykom, ktorým som Pána tak chválila a velebila, týmto istým jazykom a tými istými ústami som celému ľudstvu hádzala polená pod nohy a nazývala ho čertovským. Všetko a každého som len kritizovala. Nič mi nebolo vhod. Na celý svet som ukazovala prstom a pripisovala som mu vinu, len na seba som neukazovala, ja som bola zo svojich obviňovaní vyňatá! Veď ja som bola tá „svätá Glória“, tá „dobrá“, tá „milá“ a tá „krásna“.
A ako som sa pritom ešte vychvaľovala, keď som hovorila, že milujem Boha. A pritom som bola závistlivá, neznesiteľná a už vôbec nie vďačná!
V žiadnej chvíli som neprejavovala uznanie a vďačnosť svojim rodičom a svojej rodine za všetku námahu, obete a lásku, ktorú všetci vynaložili na to, aby mi umožnili dobré odborné vzdelanie, aby ma videli spoločensky postupovať, aby ma podporovali.
Ale k tomu patrí ešte aj to, že akonáhle som dokončila svoje vzdelanie, akonáhle som sa vyšplhala na svojom kariérnom rebríčku, tu už moji rodičia a moja rodina neboli pre mňa dôležití. Dokonca sa tí, ktorí ma všetkými možnými prostriedkami podporovali, stali vedľajšou vecou, ktorá nestojí za zmienku. Áno, došlo to dokonca tak ďaleko, že som sa hanbila za svoju matku. Hanbila som sa za ňu, pretože pochádzala z tak jednoduchých pomerov a živorila za tak žalostných okolností.

Ja a moja rodina

A po tomto zhrnutí môjho egoistického životného štýlu mi pri tejto skúške z Desatora Božích prikázaní ešte ukázali, ako som zlyhala aj ako manželka a ako som sa správala úplne mimo, ďaleko vzdialená od očakávaní, ktoré zveril Boh kresťanskému partnerovi v manželstve.
Čo som bola za manželku? Aká som bola? Celý deň som šomrala už od okamihu, kedy som vstala z postele. Môj milý muž ma priateľsky pozdravil slovami: „Dobré ráno!“ A čo som na to povedala ja: „Ako to má byť dobré ráno? Pozri sa predsa z okna! Veď už zasa prší!“ Vedela som jednoducho vždy niečo vytknúť a kritizovať, mala som zlú náladu. Nikto mi nemohol nič urobiť po chuti. Na všetkom som niečo nachádzala a hneď som sa nad tým začala rozčuľovať. Nielen voči svojmu mužovi, ale aj voči deťom som sa chovala tým istým neznesiteľným a tiež nespravodlivým spôsobom.
V tejto skúške na druhom brehu mi tiež ukázali, že som nikdy, ani raz nemala úprimný cit lásky alebo pravého súcitu voči ľuďom naokolo, voči svojim bratom a sestrám v rodine. A Pán mi povedal: „Ty si na nich proste nikdy nemyslela!“ A uvidela som nespočítateľné množstvo chorých a osamelých a začala som plakať: „Ó, Pane, akí sú úbohí, akí opustení, títo chorí ľudia. Nikto sa o nich nestará! Dopraj mi predsa tú milosť, aby som k nim išla a navštívila ich, aby som ich potešila a zahnala ich samotu tým, že by som pri nich zostala. Tiež veľa týchto detí, ktoré už nemajú matku, tie často tak malé siroty, ó, Pane, aké utrpenie musia znášať už v celkom mladom veku!“
A čím viac som sa pozerala a čím ďalej postupovala táto skúška, tým zreteľnejšie som pred sebou videla svoje skamenené srdce. Bolo pre mňa ako obluda, ktorú som teraz naraz musela zistiť vo svojom predchádzajúcom spôsobe bytia. A všetko bolo také jasné a také jednoznačné, že som sa žiadnym spôsobom – ako som inak bola vždy zvyknutá – z tejto aféry nemohla vyvliecť. Jedným slovom stručne a jasne povedané, zhrnuté: V tejto skúške na základe Desatora Božích prikázaní som totálne prepadla. Na základe svojho uplynulého života som nemala šancu obstáť.
Bolo to proste nepochopiteľne strašné! Vo svojom uplynulom živote som žila v obrovskom chaose. Neexistoval už žiadny poriadok, ako bol daný stvoreniu. Čo mi pomohlo, že som nikoho nezavraždila a žiadneho človeka nezabila? Budem vám rozprávať ešte jeden príklad:
Veľmi často som množstvu potrebných ľudí darovala tovar, potraviny, oblečenie a veľa ďalšieho. Ale nikdy som im to nedávala z nezištnej lásky, ale väčšinou, aby som získala na význame, aby som ukázala, aká som dobrá, aby som na nich zapôsobila lživým dojmom a aby som si v našej pokrytecky uhladenej spoločnosti vybudovala o sebe pekný obrázok. Pretože som totiž bola veľmi bohatá, chcela som tiež ľuďom ukázať, aká som dobrotivá a veľkodušná. Mali na moju veľkorysosť zízať s otvorenými ústami, a tiež mi preto závidieť a obdivovať ma. A tiež preto, že som bola taká bohatá, chcela som svojimi darmi a veľkorysosťou manipulovať s biedou a chudobnými ľuďmi a tiež ešte seba urobiť potrebnou. A tak som napríklad hovorila: „Pozri, tu ti dávam to a ono (podľa toho, čo mi práve prišlo pod ruku alebo čo mi proste zostalo), ale prosím ťa, buď taký láskavý a choď namiesto mňa na rodičovskú schôdzku do školy mojich detí a zastúp ma tam, pretože bohužiaľ nemám čas, aby som chodila na tieto školské zhromaždenia, kde sa vždy kontroluje osobná účasť.“ A týmto spôsobom som síce v celom okolí rozdala nespočetné množstvo vecí, ale každý dar bol z mojej strany spojený s nejakými podmienkami alebo požiadavkami. A tak som ľudí mala na svojom vodítku. Manipulovala som nimi a oni na mne boli závislí. A okrem toho sa mi mimoriadne páčilo, keď som pozorovala, že za mnou behá húf ľudí a za mojim chrbtom ďalej hovoria, že som vraj tiež veľkodušná, dobrotivá a svätá. Budovala som si tak v spoločnosti o sebe pôsobivý obraz. Nikto nevedel, že to je klamný obraz, ktorý nezodpovedá skutočnosti. A teraz to bolo zjavné.
Pri tejto mojej skúške vyšlo všetko najavo. Povedali mi: „Jediným Bohom, ktorého si uctievala, boli peniaze. Týmto božstvom peňazí si sa sama zatratila!! Kvôli tomuto svojmu Bohu peňazí a zlata si sa rútila do priepasti. A tak si sa sama stále viac vzďaľovala od Pána Boha.“
To súhlasilo, počas nejakej doby sme mali veľmi veľa peňazí, ale potom sme zbankrotovali. Dlhy nám prerastali cez hlavu, mali sme neskutočné množstvo dlhov. A peniaze nám úplne došli, už sme nič nemali… A keď mi práve toto všetko s peniazmi vytýkali, jednoducho som kričala: „Ale o akých peniazoch Vy tu hovoríte, zanechala som predsa tam na zemi celé množstvo problémov a dlhov…“ a viacej už som povedať nemohla…

Nevezmeš meno Božie nadarmo!

Keď mi potom robili výčitky v druhom prikázaní, jasne som videla, ako som sa ešte ako dieťa poľutovaniahodným spôsobom učila, že klamstvá sú výborným prostriedkom, aby som unikla trestom svojej matky, ktoré niekedy mohli vyzerať aj veľmi prísne a tvrdé. A tak som začala ísť svojou cestou v spoločnosti otca všetkých klamstiev, satana. Stal sa tak mojim spoločníkom na ceste. Stala som sa veľkou klamárkou. A v tomto „umení klamstva“ som sa zdokonaľovala. Stávala som sa stále perfektnejšou. A v tej miere, ako sa moje hriechy stávali stále väčšími a nechutnejšími, stupňovali sa aj moje lži a stávali sa stále väčšími a nehanebnejšími.
Chcela som asi dokázať sama sebe, k akému majstrovstvu to v tejto disciplíne klamstva môžem dotiahnuť. Lži sa stávali stále mocnejšími a prerástli mi cez hlavu – rovnakým spôsobom ako dlhy. Vrchol hriechu klamstva som dosiahla, keď išlo aj o to sväté, o to Najsvätejšie a o samotného Pána.
Pozorovala som, že moja maminka mala veľkú bázeň pred Pánom Bohom. A pre ňu bolo meno Pána niečím úctyhodným a veľmi svätým. Nechala som si to prejsť hlavou a pomyslela som si, že to je pre mňa naozaj tá najlepšia zbraň. Tak ju mám (svoju matku) úplne v hrsti. A začala som pri každej maličkosti, a aby som podporila každú z mojich lží, prisahať na Boha.
Brala som meno Božie proste ľahkovážne a bezdôvodne do úst. Svojej matke som napríklad hovorila: „Mami, pri našom milom Kristovi ti prisahám…“, alebo: „Mami, pri mene Boha Otca ti prisahám, ubezpečujem ťa,“ atď., atď.… a tak som pritom vierohodne vymyslenými lžami unikala asi pred zaslúženými trestami svojej matky.
Dokážete si predstaviť, že pre svoje klamstvá, pre svoje lotroviny, pre túto hromadu výkalov, v ktorej som sa často cítila ohromne dobre, som zneužívala najsvätejšie Meno Božie a tým som aj Jeho zaťahovala do výkalov, pretože som sama bola rovnako až po krk zaborená v tomto močiari hriechov a v tomto ľudskom hnoji.
A teraz sa pozrite, moje milé sestry a bratia, vďaka svojmu osudu a tejto skúsenosti smrti, o ktorej tu práve podávam správu, som sa tiež naučila a na vlastnej koži zakúsila, že slová a vety, ktoré opúšťajú naše ústa a ktoré z nás vychádzajú často tak ľahkovážne a neuvážene, nie sú proste odviate vetrom a takpovediac sa nerozplynú. Nie, zostávajú často skutočnosťou, ktorá nás oveľa neskôr dostihne a naraz sa nám zasa vráti ako bumerang, možno dokonca ešte lepšie vyjadrené, dopadne späť na nás. Možno vám teraz prebehne mráz po chrbte, keď vám poviem nasledujúce. Nie raz, ale veľmi často, keď bola moja matka naozaj tvrdohlavá a proste mi nechcela veriť, skrátka som jej povedala:
„Mami, nech do mňa udrie blesk, ak ti klamem. Hovorím ti len čistú pravdu!“
A tieto moje časté výroky upadli do zabudnutia a nikto už na ne nemyslel. Ale teraz sa pozrite, stojím pred vami len z čistého Milosrdenstva Božieho, pretože ma skutočne zasiahol blesk, prakticky mnou prešiel, prakticky ma rozpolil na dve časti a úplne spálil.
Tak mi teda na onom svete ukázali, ako ja, ktorá som sa veľkolepo vydávala za katolíčku, som nikdy nedodržala slovo, vždy som bola len vierolomná a vždy som najsvätejšie Meno nášho Pána a Boha len zneužívala a stavala pred svoje nečestnosti.
Zapôsobilo na mňa, ako Pán znášal všetky tieto ohavné a odporné prípady a ako súčasne všetky tvory pred Ním na znak dojemného klaňania a úcty padajú na tvár. Videla som najblahoslavenejšiu Pannu Máriu, Matku Božiu, pri nohách Pána vo veľkej úcte a adorácii. Modlila sa za mňa a úpenlivo Ho prosila. A ja, veľká a hanebná hriešnica, som si zo svojho bahna s Pánom tykala! Ja, ktorá som bola predsa údajne taká dobrá a mala som takú dobrú povesť, ktorú som si však kúpila svojimi manipuláciami. A tak som sa videla, ako často som sa búrila proti Pánovi, aká som bola na Neho nahnevaná, ako som na Neho nadávala a aj Ho preklínala. Bolo pre mňa nielen zahanbujúce, ale skôr neznesiteľné a bolestné, keď som si bola vedomá tejto minulosti a mala som na ňu jasný pohľad.

Spomni si, aby si deň sviatočný svätil!

Keď pri mojej skúške podľa Desatora došlo na prikázanie svätenia Pánovho dňa a sviatočných dní, bol to hrozný okamih. Prepadla ma sotva znesiteľná bolesť. Ten hlas mi povedal celkom jasne a sucho, že som bola denne štyri aj päť hodín zamestnaná svojim telom, svojim zovňajškom, svojou zdanlivou krásou, pričom som denne nevenovala ani 10 minút tomu, aby som Pánovi potvrdila svoju hlbokú náklonnosť a vďačnosť alebo aby som k Nemu hovorila v modlitbe. Áno, často to bolo dokonca tak, že keď som Mu sľúbila ruženec, odverklíkovala som ho väčšinou v chvate a strese. Pritom sa tiež stalo, že som povedala: „Veď to zasa dopadne dobre. Môžem sa iste dobre odmodliť ruženec v reklamných pauzách svojich obľúbených televíznych seriálov.“
A tak mi na onom svete ukázali, aká som bola voči svojmu Pánu Bohu stále nevďačná, nikdy mi nenapadlo, aby som Jemu, svojmu Stvoriteľovi a Vykupiteľovi, poďakovala. A tiež mi jasne predostreli pred oči, čo všetko som splodila za výhovorky, keď išlo o to, že som nechcela ísť na svätú omšu z čistej lenivosti. „Ale mámi, ak je Boh všade a všade prítomný, prečo by som tam potom mala bezpodmienečne chodiť a vyhľadávať ho v kostole?“
Jasné, pre mňa bolo veľmi jednoduché a pohodlné prednášať takéto výroky a takto rozprávať. A ten hlas znovu opakoval výčitku, že som Pána Boha nechala na seba čakať každý deň 24 hodín a celý čas som si na Neho nespomenula. Nemodlila som sa k Nemu a ani v nedeľu som k Nemu nešla, aby som Mu ďakovala, aby som Mu prejavila svoju vďačnosť a ukázala Mu svoju lásku aspoň v Pánov deň. To na mňa bolo proste príliš. Bola som príliš pyšná a naviac nafúkaná.
Ale najhoršie na tomto mojom prípade bolo, že táto návšteva kostola bola pre moju dušu ako reštaurácia. Bez chodenia do kostola moja duša zakrpatievala, lepšie povedané hladovala, pretože tak isto nedostávala žiadnu potravu. Ale venovala som sa len svojmu telu. Aby som sa starala o toto pominuteľné telo a rozmaznávala ho, na to som mala všetok čas na svete. Stala som sa otrokyňou svojho tela. A pritom som celkom prehliadala jeden malý, ale podstatný detail.
Mala som tiež dušu, o ktorú som sa jednoducho vôbec nestarala. Bola „úplnou sirotou“. Nikdy som ju neživila Božím Slovom. Pretože aj na to som mala vo svojom repertoári lákavejšiu táraninu, keď som vytrubovala, že ten, kto pravidelne číta Bibliu, sa skôr alebo neskoršie zblázni.
A sviatosti som vôbec nemala v láske. Ako by som len mohla vyznávať svoje hriechy jednému z tých „starých, skostnatených úbožiakov“, ktorí sami boli horší a hriešnejší než ja sama! Pretože pre mňa a moje prasačiny bolo veľmi vítané, aby som na spoveď nechodila. Ten veľký klamár a rozvracač (veď to je doslovný význam slova „diabolos“), totiž satan, ma držal ďaleko od spovedi a sviatostí. A tak to satan doviedol aj do stavu, aby zabránil uzdraveniu a očisteniu mojej duše. Je to totiž tak, že démon zakaždým, keď som sa dopustila hriechu, otlačil na biele šaty mojej duše svoje razítko, čierne znamenie svojej ríše temnoty. Moje hriechy neboli bez následkov. Neboli bezplatné a zadarmo, ale naopak, mali ťažké dôsledky pre zdravie mojej duše. Nikdy – okrem prvého svätého prijímania – som si neurobila dobrú svätú spoveď. A od tej doby som už nikdy na spoveď nešla. A nie zriedka som sa stretla s kňazom prispôsobeným dobe, ktorý mi dokonca dával za pravdu v mojom postoji k individuálnej spovedi – a túto sviatosť označoval ako už nezodpovedajúcu našej modernej dobe a že už nie je pre moderného človeka žiadúca. A preto tiež dochádzalo k tomu, že zakaždým, keď som išla na sväté prijímanie, prijímala som Pána Ježiša Krista v Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej nehodne.
A moje rúhanie išlo dokonca tak ďaleko, že som pyšne a akoby som vedela všetko všade hlásala:
„Čo to má byť, tá Najsvätejšia? Veď ako to má byť možné, aby sám všemohúci živý Boh bol prítomný v kúsočku chleba, v hostií? Títo kňazi by predsa mali radšej k hostií pridať trochu karamelovej polevy, aby aspoň chutila dobre a nie tak mdlo.“
Tak ďaleko sa môj život teraz vymkol spod kontroly a natoľko som opustila poriadok vo stvorení, že som bola schopná vytrubovať takéto rúhanie. A tak som dosiahla najhlbší bod, odbúranie a ničenie svojho vzťahu k Bohu, k svojmu Stvoriteľovi.
Nikdy som nedopriala svojej duši niečo naozaj hodnotné, nejakú potravu. A aby som tomu všetkému ešte nasadila korunu, nerobila som nič iné než to, že som kritizovala a očierňovala kňazov. Mali by ste zažiť, ako mi práve tento bod ťažko dopadol na hlavu pri mojej skúške na onom svete. Tento hriech mi Pán veľmi ťažko pripočítal. V mojej rodine bolo už dávno zvykom obtierať si ústa o kňazov.
Pokiaľ si spomínam, teda od tej doby, keď som bola ešte veľmi malá, u nás doma sa o kňazoch hovorilo nepekne. Začínajúc mojím otcom všetci jednoducho hovorili, že kňazi boli typy záletníkov, otočili sa za každou sukňou a že všetci spolu boli viac požehnaní peniazmi a bohatstvom, než my jednoduchí ľudia. A všetko toto ohováranie sme my deti opakovali od malička. A k tomu mi teraz povedal Pán smutným, ale prísnym hlasom: „Čo si si myslela, že si, aby si tak konala, akoby si bola Pánom Bohom, a posudzovala mojich pomazaných a pritom ich ešte ohovárala a urážala?“ A pokračoval: „Oni sú ľudia z mäsa a krvi. A čo sa týka svätosti nejakého kňaza, tak tá je živená tiež predovšetkým cez spoločenstvo veriacich, cez ľudí vo farnosti. Spoločenstvo nesie Bohu zasvätenú osobu svojimi modlitbami, uznaním a úctou, ktorú mu preukazuje, podporou, ktorú mu ľudia dávajú. A ak nejaký kňaz prepadne hriechu, potom by ste sa ho nemali tak veľmi vypytovať na dôvody a obviňovať ho, ale skôr hľadať vinu v spoločenstve, ktoré mu odopieralo úctu, uznanie, podporu a modlitbu alebo ich neposkytovalo v dostatočnej miere.“
A Pán mi potom ukázal, ako sa zakaždým, keď som kritizovala a špinila kňaza, na mňa vrhli démoni a ako sa ku mne pritisli diabli. A okrem toho som videla, aké veľké zlo som spôsobila, keď som vyhlásila a označila jedného Bohu zasväteného za homosexuála a táto novina preletela ako blesk celým spoločenstvom veriacich. Nedokážete si vôbec predstaviť, akú veľkú, nesmiernu škodu som tým spôsobila.

Cti otca svojho a matku svoju…

Teraz sme prišli ku štvrtému prikázaniu: Cti otca svojho a matku svoju… A Pán mi aj v tejto oblasti postavil pred oči, aká som v priebehu svojho života bola nevďačná voči rodičom. Ako často a ako zle som na nich nadávala a preklínala ich. Vyhadzovala som im na oči, že mi nemohli poskytnúť všetko to, čo už dostali moje priateľky. A bolo mi jasné, aká som bola dcéra, ktorá proste nič nevedela oceniť a pre ktorú všetko, čo mi rodičia cez mnohé obete a za vynaloženia veľkých námah poskytli, bolo proste bezcenné.
Áno, vo svojom hneve voči rodičom som zašla dokonca tak ďaleko, že som jednoducho tvrdila, že táto pani vôbec nemôže byť mojou matkou, pretože mi proste pripadala tak primitívna, a považovala som ju za príliš málo, než aby mohla byť mojou matkou. Bolo pre mňa také odporné, keď som videla tento úsudok o sebe samej. Totiž o jednej žene bez Boha a ako táto žena bez Boha ničila a negatívne ovplyvňovala všetko, čo len prišlo do jej blízkosti. Ale najhroznejšie na tom všetkom bolo, že som si pritom ešte namýšľala niečo zvláštne, predovšetkým to, že som tiež dobrá a svätá.
Pán Boh mi tiež objasnil, prečo som si len mohla namýšľať, že sa pri tomto štvrtom prikázaní iste nemám čoho obávať. Bola som si totiž len preto istá, že túto prekážku zvládnem ľavou rukou, pretože – áno, v posledných rokoch ich života som financovala lekárov a lieky, ktoré moji rodičia potrebovali, keď boli chorí. Len kvôli tomuto úplne obyčajnému príbehu som si namýšľala, že som toto štvrté prikázanie naplnila viac než dosť. Právo to zapadalo do mojej životnej filozofie, podľa ktorej som práve posudzovala a zaraďovala všetky svoje skutky len podľa princípu peňazí a financií. A práve tak to bolo aj s mojimi rodičmi. Prostredníctvom svojich peňazí som nimi manipulovala a robila som ich poddajnými k svojim zámerom a záujmom.
Moje bohatstvo im, mojej matke a otcovi z jednoduchých pomerov, mňa vyvýšilo ako nejaké božstvo, ktoré oni sami, zaslepení mojimi peniazmi, naozajstne uctievali. A táto situácia, vytvorená mamonou, mi tiež dovoľovala, aby som po svojich rodičoch v drzej svojvôli šliapala. Nedokážete si predstaviť, akú bolesť mi spôsobovali a ako až do špiku kostí boleli tieto jasné znalosti o mojom predchádzajúcom živote, ktoré som smela vidieť vďaka milosti Božej. Musela som sa prizerať, ako môj otec, naplnený veľkým smútkom, plakal a vzlykal nado mnou a nad mojim chovaním. Pretože aj napriek všetkým svojim slabostiam bol dobrým otcom. Učil ma, aby som bola pracovitá a usilovná a viedla počestný život. Pretože len ten, kto vykonáva dobrú prácu a osvedčí sa vo svojom povolaní, bude robiť pokroky a niekam to dotiahne. Ale bohužiaľ mu pri všetkých jeho námahách, aby ma dobre vychoval, unikol jeden malý detail, ktorý je ale niečím najpodstatnejším, totiž, že som mala tiež dušu, ktorá bola pred vyhladovaním, a že on ako vzor pre svoju dcéru mal poslanie, aby mi priblížil svojim životom aj radostnú zvesť a vieru. A v tomto ohľade úplne zlyhal a jednoducho vôbec nevidel, ako sa celý môj život na základe pochybenia tohto malého detailu potápal a ako som sa stále hlbšie zabárala do tohto bahna.
Bolelo ma, keď som videla, aký bol môj otec záletník. Cítil sa šťastne a veľmi blažene, keď mohol mojej matke a všetkým ľuďom rozprávať a chváliť sa tým, aký bol „mačo“ (juhoamerický výraz pre capa, záletníka a domáceho tyrana a podobne), pretože mal súčasne veľa žien (jeho rečou: veľa báb) a bol schopný si ich všetky udržať a uspokojiť. Okrem toho môj otec nadmieru pil a fajčil. Na všetky tieto neresti a zlozvyky bol môj otec teraz ešte aj pyšný a veľmi si na tom zakladal, pretože mal mylný názor, že to neboli žiadne neresti, ale úplne naopak – cnosti, ktoré ho robili niečím zvláštnym.
A tak som už v mladosti vnímala, ako moja matka často sedela doma uplakaná, keď sa môj otec začal zasa raz chváliť svojimi ďalšími ženami a dobrodružstvami, ktoré s nimi mal. A čím častejšie som to zažívala, tým viac rástol vzdor, hnev a odpor, ktorý ma prenikal. A teraz vidím priebeh svojho doterajšieho života a naraz chápem, ako ma tieto neovládané pocity a odpor pomaly ženu do „duchovnej smrti“, privádzajú moju dušu k záhube. Prepadol ma mohutný hnev, keď som sa musela dívať, ako môj otec ponižoval moju mamku pred očami celého sveta. A začínam sa proti tomu brániť, repcem proti tomu a dohováram svojej matke a pokúšam sa ju ovplyvniť. Hovorím jej napríklad toto:
„Nikdy nebudem ako ty, nikdy nenechám, aby mi nejaký muž robil takéto veci. My ženy práve nemáme v našej spoločnosti žiadnu cenu, a sme preto pokorované, pretože existujú ženy, ktoré sú ako ty a ktoré všetko znášajú. Ženy, ktoré sa bezvládne podrobujú svojvôli „mačov“, ktoré už nemajú žiadnu dôstojnosť a hrdosť, sú skôr len zlomenými osobnosťami. Práve ženy, ktoré dovolia domýšľavým mužom, aby po nich šliapali a konali s nimi ako s najposlednejším výkalom.“ A keď som bola už trochu staršia, povedala som svojmu otcovi:
„Nikdy, ver mi a zapíš si to za uši, oči, nikdy nedopustím, aby so mnou nejaký muž konal a pokoroval ma tak, ako to znovu a znovu robíš s mojou mamkou. Keď to dôjde tak ďaleko, že mi bude muž neverný a bude ma podvádzať, pomstím sa mu a zašliapnem ho do kanála. So mnou nie, môj milý otec!“
Po tomto ma môj otec zmlátil ako žito a kričal na mňa: „Čo si to len dovoľuješ? Čo sa to opovažuješ? Čo myslíš, že si, aby si so mnou takto hovorila?“ Vôbec si nedokážete predstaviť, aký zlý „mačo“ bol môj otec. A ja som nedokázala držať ústa a odpovedala som: „Aj keď ma zmlátiš, a dokonca zabiješ, prisahám ti, že niečo takého si nenechám robiť. V prípade, že to niekedy dôjde tak ďaleko, že sa vydám a potom sa dozviem, že mi je môj manžel neverný, potom sa na ňom strašným spôsobom pomstím, aby ste vy muži konečne pochopili, čo zažíva žena, keď s ňou muž jedná ako s najposlednejším výkalom, ponižuje ju a šliape po nej ako po špinavej handre.“
A týmto spôsobom som sa celú dobu zožierala všetkým tým odporom, týmto hnevom a touto zlosťou a zasypávala som tým svoje myšlienky a mozog. Ja sama som si otravovala svojho ducha a svoj charakter. Keď som potom bola už samostatná a dospelá – a prirodzene som už mala tiež dostatok peňazí – začala som svoju matku stále znovu ovplyvňovať tým, že som jej hovorila: „Vieš čo, mámi? Rozíď sa s otcom, rozveď sa s ním!“ A tak som sa správala aj napriek tomu, že som si svojho otca veľmi ctila a tiež ho mala rada. Aj napriek tomu som vždy znovu a znovu svojej matke dohovárala a hovorila som jej:
„To predsa nemôže byť, aby si jednoducho tak znášala takéhoto chlapa, ako je môj otec! Buď si predsa vedomá svojej dôstojnosti ženy! Vydobi si späť svoju česť a ukáž mu predsa, že si niečím cenným, zvláštnym, a nie kusom zablatenej handry, o ktorú sa môže otrieť!“
Tieto a podobné frázy som pred svojou matkou stále znovu opakovala. Dokážete si to predstaviť? Vsadila som všetko na to, aby som svojich rodičov od seba rozdelila, by som ich dotlačila k rozvodu ich manželstva. Ale väčšinou mi potom moja mamka povedala:
„Nie, milá moja dcéra, nenechám sa rozviezť. Nemysli si, že toto chovanie sa tvojho otca nie je pre mňa veľmi ponižujúce a bolestné. Trpím tým veľmi – ako si iste vieš predstaviť. Ale prinášam túto obeť a vydržím, pretože ste tu predsa vy – mojich sedem detí. Vás je sedem detí a ja som len sama. Tak je predsa lepšie, aby tým trpel len jeden, a nie aby potom muselo znášať tú bolesť sedem ľudí. A koniec koncov – tvoj otec je predsa aj dobrým otcom a moje srdce jednoducho neznesie, aby som proste utiekla a nechala vás vyrastať bez otca. Ešte sa ťa spýtam: Keď sa s otcom rozídem, kto sa potom ešte bude modliť za to, aby sa obrátil a bola tak zachránená jeho duša? Bolesť a ponižovanie, ktoré mi spôsobuje tvoj otec, spájam s nevýslovnými bolesťami nášho Pána Ježiša Krista na kríži. Každý deň hovorím nášmu Pánu Bohu: „To, čo tu musím trpieť a znášať, nie je predsa vôbec ničím v porovnaní s bolesťami, ktoré si za nás vytrpel na kríži. Aby moje utrpenie získalo hodnotu, prosím, dovoľ, aby som sa spojila a zjednotila s Tvojim utrpením, aby tak aj moje malé útrapy získali silu, aby som od Teba obdŕžala milosť, aby sa môj muž a moje deti obrátili a tak boli zachránené pred večným zatratením!““
Mne to všetko bolo nepochopiteľné a vtedy som nad takouto „hlúposťou“ len potriasla hlavou. Bolo to na mňa jednoducho príliš. To boli myšlienky, ktoré mi boli úplne cudzie a diametrálne protichodné môjmu spôsobu života a myslenia, a preto som ani nemala pochopenie pre tieto matkine výpovede. A aby ste vedeli: nielen, že som sa to nesnažila pochopiť, ale tieto matkine výpovede ma len ešte viac dráždili a popudzovali môj hnev.
Viedlo to k tomu, že sa zmenil celý môj život, pretože som naozaj začala rebelovať. Táto rebélia sa prejavovala predovšetkým v tom, že som sa zasadzovala o ženské práva a emancipáciu – a to nielen ako normálny prívrženec – nie, v boji za práva žien som bola v prvej línii. Začal som obhajovať potrat, právo ženy, aby sama rozhodovala o svojom bruchu, nezávislosť a právo žiť ako „single“ alebo vo voľnom partnerstve – organizovať život s takzvanými „partnermi pre určitý úsek života“, začala som propagovať rozvod ako vítané riešenie manželských problémov. Zvlášť som tiež obhajovala „zákon odplaty“ (Ley de Talion = právnická zásada „odplatiť rovné rovným“ – „oko za oko, zub za zub“). To znamená: Dávala som ženám vždy dobrú radu, aby jednoducho odplácali rovné rovným a rovnako sa každému mužovi, ktorý je neverný, pomstili tiež neverou – ak je to možné s jeho najlepším priateľom. Aj keď som osobne svojmu manželovi nikdy v živote nebola telesne neverná, tak som svojimi škodlivými radami u veľmi veľa ľudí spôsobila veľmi veľké škody. Žiaľ Bohu!

Nezabiješ ! – umelý potrat :(

Keď sme v mojej „knihe života“ prišli k piatemu Božiemu prikázaniu –Nezabiješ, pomyslela som si: Konečne si nemusím nič vyčítať, pretože som nikoho nezabila a žiadneho človeka som nepripravila o život. A na moje veľké zdesenie ma Pán Boh poučil o niečom celkom inom. Ukázal mi so všetkou zreteľnosťou, že som bola príšerne hroznou vrahyňou. A vraždy, do ktorých som bola zapletená, patrili mimo iné do triedy zločinov zabíjania, ktoré sú v Pánových očiach najohavnejšie svojho druhu, totiž umelé potraty nenarodených detí. Dávajte teraz dobrý pozor! Moc a vplyv, ktoré som získala pomocou peňazí, ma zviedli a priviedli
k tomu, že som financovala nie jeden, ale niekoľko – ak nepoviem mnoho – umelých potratov. Len moje peniaze tieto potraty umožnili. Pretože som, áno, stále hovorila: „Žena má právo si zvoliť, kedy chce zostať tehotná a kedy nie. Jej brucho patrí len jej samej!“
A teraz sa pozrite! V mojej „knihe života“ bolo čierne na bielom – a bola to pre mňa veľká bolesť, keď som tu videla a nakoniec tiež pochopila – do akých odporných zločinov som sa sama zaplietla vďaka peniazom. Bolo to ale nezmazateľne zapísané v mojej „knihe života“. Naviac som donútila k potratu jedno dievča, ktoré malo sotva 14 rokov. Bola som jej majstrová. Ak má niekto v sebe jed, tak v jeho okolí nezostane nič zdravé. Všetci, ktorí sa priblížia k takémuto človeku, sú negatívne ovplyvňovaní, prichádzajú do styku s týmto jedom a aj sami sa potom stávajú zamorenými a jedovatými. Ďalšie ešte úplne mladé dievčatá, tri z mojich neterí a snúbenica jedného z mojich synovcov, išli na potrat. Bez všetkého im dovolili prísť za mnou, pretože som bola tá s veľkými peniazmi, ktorá mohla všetko riadiť – a bola taká „dobrotivá“. Bola som tá dobrá teta, ktorá vždy všetkých pozvala. Tá dobrá teta, ktorá im rozprávala o novinkách zo sveta módy a ktorá im najnovšiu módu tiež predvádzala a často aj kupovala. Bola som tou, ktorá týmto mladým stvoreniam napomáhala ako sa učiť byť atraktívnejšími, ako vstúpiť do sveta „lesku“ a ako druhým ukazovať svoje mladé telá čo najviacej sexi a dráždivé.
A predstavte si! Moja sestra mi v úplnej dôvere poslala a prenechala svoje deti. A ako som ich skazila a urobila prostitútkami! Áno, priviedla som tieto mladé dievčatá, napoly ešte deti, k prostitúcii. A to bol ďalší do neba volajúci zločin a strašný hriech, ktorý v poradovníku tých najohavnejších zločinov pred Pánom zaujíma hneď ďalšie miesto za umelým potratom. Pretože som tieto mladé dievčatá učila nasledujúcemu: „Moje milé dievčatá, nebuďte predsa hlúpe! Aj keď vám vaše matky toľko rozprávajú o hodnote panenstva, cudnosti a čistoty, potom je potrebné proste poukázať na to, že vaši rodičia ešte žijú v minulosti, ich svet už nie je svetom dneška, sú v zajatí včerajška, zmeškali slobodný a moderný život. Musíme mať pre to pochopenie. Ale vy samé by ste sa mali pripojiť k modernému životu, ktorý obsahuje slobodu vybojovanú nami ženami, a naplno sa realizovať ako ženy – teda počúvajte ich, majte pre nich porozumenie, pretože oni skrátka inak nemôžu. Ale nekazte si predsa preto svoj vlastný mladý život. Vaše matky s vami hovoria o Biblii, ktorá existuje už 2000 rokov. Ony už tiež nie sú „up-to-date“ (moderné).
A farári tiež odmietli to moderné a nechcú ísť s dobou. Kážu len to, čo im predloží pápež, ale pápež tiež nie je zrovna dobový, tento pápež vyšiel z módy. A každý moderný človek, ktorý ho ešte počúva, je hlúpy a môže si za to sám, keď si svoj život nevie poriadne užiť.“
Vidíte teraz ten jed, ktorý som sypala do týchto mladých, nevinných dievčenských sŕdc. Je to proste nepredstaviteľne obludné!
A tiež som tieto mladé dievčatá učila, ako si môžu najlepšie užívať svoje telo a potešenie pri sexe. Pritom som ich výslovne upozorňovala na to, aké je dôležité, aby sa chránili. Naučila som ich všetkým mne známym metódam. Pod názvom „Dokonalá, samostatná žena“ som ich čo najpresnejšie informovala o všetkých rizikách a ochrane pred nimi pri pohlavnom styku. A jedného dňa potom ku mne do ordinácie príde jedno z týchto dievčat, totiž snúbenica môjho synovca – mala ledva 14 rokov – (a to, čo vám tu rozprávam, som osobne videla zapísané v „knihe môjho života“) – príde teda ku mne do ordinácie a rozpráva mi s usedavým plačom: „Glória, som predsa ešte taká mladá, som prakticky sama ešte dieťa, a napriek tomu som už tehotná.“ Ja som na to odpovedala: „Ty si ale hus! Či som vás neučila, ako sa má človek chrániť!!!“ Na to povedala, stále ešte plačúc: „Áno, iste, ale ono to proste správne nefungovalo.“ A pohľadom do svojej „knihy života“ som videla, že mi Pán toto mladé stvorenie vlastne poslal, aby som ho uchránila pre hlúposťou. Chcel, aby som ju uchránila pred pádom do tejto priepasti, aby som ju odvrátila od potratu jej dieťatka.
Pretože umelý potrat nám okolo krku navlieka takú ťažkú reťaz, ktorá nás tlačí k zemi a ktorú potom len sotva dokážeme za sebou vláčiť. Vyvoláva bolesť, ktorá už nikdy v našom živote neprestane. Je to tá nezmyselná istota, že človek spáchal vraždu, teda že je vrahom.
A najhoršie na tom je, že človek nezavraždil len tak niekoho, ale svoje vlastné telo a krv, svoje vlastné dieťa. A v prípade tohoto dievčaťa bolo najhoršie to, že namiesto toho, aby som ju od toho odvrátila a rozprávala o našom Pánu Bohu, vtisla som jej do ruky hrsť peňazí, aby si tento potrat mohla dovoliť. A aby som uspokojila svoje svedomie – vôbec neviem, či sa to ešte vôbec dá nazvať svedomím, čo som vtedy mala – dala som jej toľko peňazí, aby mohla ísť do najrenomovanejšej potratovej kliniky, aby potom neboli naozaj žiadne komplikácie. A tak, ako pri tejto príležitosti, som financovala ešte niekoľko – ak nepoviem veľa– potratov.
Je to tak strašné, keď na to dnes pomyslím. Zakaždým, keď je takto prelievaná krv dieťatka, je to ako veľká zápalná obeť pre satana, je to slávnostná hostina pre diabla. Šúcha si ruky a tancuje od radosti. A nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi to spôsobuje bolesť ako pri Jeho smrti na kríži a pri týchto bolestiach sebou šklbe a zakaždým tým veľmi trpí, keď je umučené nenarodené, nevinné dieťa. V „knihe života“ som totiž tiež mohla vidieť, ako vzniká život. Videla som, ako sa naša duša tvorí v okamihu, keď sa stretne spermia s bunkou vajíčka. V tom okamihu preskočí prekrásna iskra, ktorá vyžaruje svetlo, ktoré má svoj pôvod v slnečnom svetle Boha Otca. A brucho nastávajúcej matky je ožiarené lúčmi tejto novej duše v okamihu, keď bola oplodnená jej bunka vajíčka. A keď potom dôjde k potratu, potom táto duša kričí a stená čírou bolesťou, aj keď sa ešte neutvorili žiadne oči ani údy. A celé spoločenstvo svätých, celý onen svet vníma tieto výkriky a toto stenanie, keď je vraždená nová, za pomoci Boha stvorená duša. Celá nebeská klenba sebou pri tomto výkriku šklbne a je ho počuť od jedného konca k druhému, hlasne a zreteľne ako ozvenu v horách. V pekle sú tiež počuť hlasné výkriky, ale tam sú to výkriky jasotu, ktoré vydávajú všetci démoni na slávu dňa a predvádzajú pritom tanec radosti.
A bezprostredne potom sa v pekle otvára niekoľko pečatí a vychádzajú ohavní strašidelní duchovia, ktorí sú vypustení na zem, aby znova pokúšali celé ľudstvo a zvádzali ho na scestie. A dôsledkom toho je, že ľudia sú stále viac zotročovaní satanom, stále viac prepadajú žiadostivosti a pôžitku, vyskytujú sa stále nové závislosti na vášňach a dejú sa všetky tie hrozné a strašné zločiny a ošklivosti, ktoré denne vidíme a počujeme o nich v správach a o ktorých si zakaždým myslíme, že už nemôžu byť horšie, a ďalší deň narazíme prostredníctvom nových zločinov na to, že stupňovanie bolo predsa ešte len možné.
Máme vôbec ešte predstavu, koľko detičiek je denne zabitých na celom svete? Už nie je možné, aby sme si predstavili rozsah tohoto obrovského zločinu. Brodíme sa v krvi týchto neviniatok a vôbec to už nepozorujeme. Je to pre nás normálne a patrí to už ku všednému životu. Keď sa niekto postaví proti potratu, je označovaný za fanatika a konzervatívca, za staromódneho a akéhosi pomäteného. A to je jeden z najväčších triumfov pre pekelné knieža satana. Ako bude postarané o náš svet, ak cenou za nevinnú krv každého jednotlivého nenarodeného je to, že je na zem vypustený nový démon? Už skoro sa náš svet zatemní čiste kvôli démonom, ktorí boli vypustení.
A potom som videla, ako som bola ponorená a umývaná touto krvou nevinných detí. A úplne v protiklade k umývaniu v našom svete sa stávala moja biela duša týmto krvavým kúpeľom stále temnejšia a nevzhľadnejšia, až bola úplne čierna. A po týchto udalostiach s potratmi som už vôbec nemala cit pre hriech. Pre mňa už proste hriech neexistoval. Všetko bolo dovolené a moje chovanie sa mi pritom ešte pripadalo ako dobré. Veď som pomáhala ľuďom. Nebola som si len vedomá toho, že týmto ľuďom pomáham k istej ceste do pekla. A objavila sa ešte druhá vec, ktorá by mi nikdy nenapadla alebo neprišla na um, keď som ja sama bola uvedená na diablovej výplatnej listine. Boli mi ukázané všetky detičky, ktoré som usmrtila ja sama, ktoré som ja sama umelo potratila. A presne tak – ako vy teraz – som v prvom okamihu nevedela ako, kedy a kde! Bolo mi to však hneď ukázané a mala som to potom aj jasne pred očami. Veď som vám už na začiatku hovorila, že ja sama som si zvolila ako ochrannú metódu plánovaného rodičovstva vnútromaternicové teliesko a nechala som si ho zaviesť. A v bolestnom údive som teraz vo svojej „knihe života“ musela vidieť, koľko mojich vaječných buniek bolo oplodnených a bolo pripravených vyrásť na malé detičky. Videla som veľa tých svetelných iskier, ktoré sa rozžiarili pri utváraní ich duší. A počula som tiež výkriky týchto duší, ako boli vyrvané z ruky Boha Otca.
A naraz som pochopila dôvod, prečo som bola stále tak zle naladená, zatrpknutá a protivná. Bola som v zlom rozpoložení, často sa so mnou nedalo hovoriť, neovládala som sa a bola som náladová voči svojim blížnym, voči svojej rodine. Celý deň som bola len frustrovaná, nič ma nemohlo uspokojiť. Často ma prepadali strašné depresie. A teraz ako keby mi spadli šupiny z očí:
„Aké jednoduché a jednoznačne jasné – veď som sa premenila nastroj na zabíjanie detičiek!“ A to všetko ma nechávalo klesať stále hlbšie do bahna hriechu. Ako som si len mohla na začiatku tohto zhrnutia môjho života domýšľať a pyšne vyhlasovať, že som nikoho nezabila? A ako som len mohla každého druhého, ktorý mi pripadal príliš tučný alebo mi bol nesympatický, obchádzať, pohŕdať ním, áno, naozaj s ním jednať nenávistne a proste ho odmietať? Ako som mohla nosiť nos tak hore, pričom som bola úplne obyčajnou vrahyňou?
A bolo mi tiež ukázané, že človeka nezabíja len rana z pištole. Nie, často stačí, keď ho neprekonateľne nenávidíme, keď mu prajeme alebo spôsobujeme zlo, keď niekoho zožiera závisť voči tejto osobe. A už tým môžeme druhého zabiť. Vražda v rodine alebo v dedine veľmi často začína týmto jednaním, ktoré často my sami hodnotíme ako vôbec nie nebezpečné, aj keď zlé.

Nezosmilníš!

Teraz pri šiestom prikázaní – Nezosmilníš! – som si povedala: „No konečne – aspoň pri tomto prikázaní mi nemôžu vyčítať žiadne priestupky. Nebudú mi môcť predhadzovať žiadneho milenca, pretože som po celý svoj život bola intímne len s jedným mužom – a to bol môj prvý a posledný, totiž môj manžel.“ Naraz mi bolo ukázané, že zakaždým, keď som ukazovala odhalené prsia a vystavovala na obdiv svoje telo v sexi bikinách, zvádzala som cudzích mužov k tomu, aby na mňa civeli, mali pritom zlé predstavy a tým boli zvedení na hriech. A týmto celkom jednoduchým spôsobom som tak – tu a tam – tiež skĺzla do manželskej nevery. Ale tiež som mala vo zvyku stále znovu a znovu radiť iným ženám, že majú byť svojim manželom neverné, pričom som im hovorila:
„Nebuďte predsa hlúpe, odplaťte im to, len im to neprepačujte, ale skôr sa rozíďte a radšej sa dajte rýchlo rozviesť!“
Len týmto táraním a týmito zlými radami som sa podieľala na jednom opovrhnutia hodnom cudzoložstve.
A takto pri tomto prehľade svojho života som aj jasne spoznala, že takzvané hriechy žiadostivosti tela sú ohavné. Vedú priamo do zatratenia a je potrebné ich úplne striktne odmietnuť, aj keď to už dnes veľa ľudí považuje za normálne a hovoria, že im to voňalo a že to bolo úplne skvelé, že človek tú a onú skúsenosť raz musel sám zažiť, že to človek musí skúsiť, aby sa dozvedel, či sa pri tom pociťuje rozkoš alebo či dochádza ku celkom zvláštnemu vrcholu. Mnohí sa vôbec neštítia, aby si ako argument na svoje konanie zobrali dokonca porovnanie sa so zvieratami, a hovoria: „Nech nás to preháňa tak divoko ako divokú zver!“ A tiež za homosexualitu je často predkladaný argument, že je celkom prirodzená a chcená Bohom, pretože je už tiež predsa dokázané, že aj v ríši zvierat existuje homosexuálne párenie. Áno, a či nepozorujeme, že si tým berieme za vzor zvieratá? A to má rovnaký význam, ako keď sa odhadzuje duša. To, čím sa vyznačujeme ako Boží obraz – totiž Ním stvorenou nesmrteľnou dušou v každom človeku – to týmto hádžeme psom. Bohužiaľ som sa vo svojom živote vytrhla z ruky Božej. Musela som so smútkom zistiť, že hriech nie je len urobený skutok, ale že môžem ťažko hrešiť aj v najskrytejších myšlienkach a vo svojej duši. Veď to tiež je uvedené vo vyznaní hriechov:„myšlienkami, slovami a skutkami“.
Bolo pre mňa tiež veľmi bolestné, keď som musela spoznať, aké majú všetky tieto spáchané hriechy dôsledky a dlhú dobu pôsobia ďalej. Hriech cudzoložstva – lepšie povedané hriechy cudzoložstva – môjho otca zapríčinili veľkú škodu jeho deťom a zadusili ich duše. Tak som začala opovrhovať všetkými mužmi a moji bratia sa stali pravými odliatkami, vernými kópiami svojho otca, ktorí sa všade vychvaľujú tým, že sú ešte pravými „mačmi“, naozajstnými záletníkmi a veľkými pijanmi. A ešte si na tom tiež veľmi zakladajú. Pyšne to vytrubujú do celého sveta. Vôbec si nerobia starosti, ako veľmi tým zasa škodia vlastným deťom. A preto som svojho otca videla na onom svete tak veľmi plakať. Len tam pochopil a videl, akým veľkým dedičstvom svojich hriechov zaťažil svojich synov aj dcéry. A pochopil, akú škodu tým spôsobil v Božom poriadku a vo stvoreniach Boha Otca.

Nepokradneš!

V siedmom prikázaní – Nepokradneš! – som si bola svojou vecou zasa celkom istá, považovala som sa za veľmi čestnú a nemala som si čo vyčítať! Ale Pán Boh mi drastickým spôsobom ukázal, že u mňa doma začalo hniť a plesnivieť veľa zostávajúcich potravín, pretože som pri nakupovaní jednoducho mala príliš veľké oči a vôbec sme nemohli všetko zjesť. Teda, pokým ja som nechávala skaziť potraviny, na celom svete bolo toľko hladu. A keď mi to On postavil pred oči, povedal k tomu len:
„Ja som bol hladný a pozri sa, čo si ty urobila s tým, čo som ti dal – nevážila si si to a nechala si to skaziť. Bola Mi zima a pozri sa, ako si sa nechala zotročiť módnymi trendmi a vonkajším vzhľadom. Aký majetok si zaplatila za injekcie, aby si bola štíhlejšia. Urobila si sa tiež otrokyňou svojho vlastného tela. Skrátka, povýšila si svoje telo na božstvo, urobila si ho modlou.“
A tak mi náš Pán postavil pred oči, že som sa tým stala tiež spoluvinou na veľkej biede v našej zemi a že som tak isto aj v tomto Božom prikázaní na seba uvalila vinu.
Ďalej ma tiež upozornil na to, že zakaždým, keď som o niekom hovorila zle, kradla som mu jeho česť. A niečo takéto znovu napraviť, znovu to vrátiť do pôvodného stavu, je takmer nemožné. Bolo by oveľa ľahšie, keby som niekomu ukradla bankovku, pretože potom by som mu mohla peňažný obnos jednoducho vrátiť, aby som svoje previnenie znovu napravila. Preto je tiež lúpež „dobrej povesti“ nejakého človeka oveľa závažnejšia, než práve jednoduchá krádež vecí alebo peňazí.
Aj svoje deti som okradla, keď som im odoprela byť dobrou ženou v domácnosti a matkou, matkou nežnou, ktorá sa o deti stará, ktorá je tu stále pre ne a je im praktickým vzorom nezištnej a obetavej lásky. A nie matkou, ktorá sa len sama potuluje po ulici a deti nechá doma samé v opatrovaní televízora ako náhradného otca a počítača ako náhradnej mamky a v kruhu mnohých videohier ako náhradných súrodencov.
A aby som uspokojila svoje svedomie, kupovala som im za drahé peniaze stále len najlepšie značkové oblečenie, aby aspoň v škole a pred svojimi priateľmi urobili dojem a mohli vyvolávať závisť. Ešte viacej som sa zdesila, keď som videla, ako si moja matka robila výčitky svedomia a pýtala sa, či vôbec bola dobrou matkou. A to aj napriek tomu, že moja maminka bola veľmi zbožná a dobrá žena, žena v domácnosti a matka rodiny, ktorá nás vždy znovu a znovu napomínala, milovala a ukazovala, akú veľkú má starosť o nás a o naše potreby.
Presne tak svojim spôsobom aj môj otec stále znovu a znovu ukazoval, ako nás má rád a že sme tým najdôležitejším v jeho živote. A ako som tam tak bola ponorená do týchto myšlienok, povedala som si sama pre seba:
„Čo sa asi stane so mnou, ktorá som svojim deťom ani nič nedala, možno vôbec nespozorujú, že teraz tu už nebudem, pravdepodobne im vôbec nechýbam!“ Pri týchto slovách mi prebehol mráz po chrbte, doprevádzaný bolesťou, ktorá mnou prešla ako meč – stredom srdca.
Hanbila som sa za všetky svoje zlyhania na celej čiare. Je potrebné, aby ste vedeli, že človek môže v „knihe života“ vidieť všetko tak, ako vo filme. A tak som tam práve videla, ako sa moje deti pri jednej príležitosti navzájom rozprávali a povedali nasledujúce:
„Dúfajme, že moja matka bude potrebovať ešte dlhšiu dobu, aby prišla domov. Dúfajme, že uviazla niekde v zápche, pretože moja mamka je veľmi nudná a celú dobu dokáže len hundrať a kritizovať…“ Aké otrasné ale bolo, keď som počula trojročné dieťa a o niečo staršiu dcéru, ako takto hovorili o svojej krkavčej matke!
A znovu som si uvedomila, že som ich olúpila o naozajstnú matku. Neposkytla som im žiadny pokojný domov. Zabránila som, aby v detských rokoch mohli – prostredníctvom môjho vzoru –spoznať Boha. A nenaučila som ich, ako sa milujú blížni. Pretože je to predsa tak jednoduché: Ak nemilujem svojho blížneho, nebudem mať tiež nič dočinenia s našim Pánom Bohom, a ak sama nemám žiadny súcit a milosrdenstvo a neuskutočňujem ho v praxi, potom ani nemôžem byť s Bohom, a tak ani nikoho nemôžem priviesť bližšie k Bohu alebo odovzdávať vieru. Pretože Boh je Láska…

Nepreriekneš krivého svedectva

No dobre, teraz vám chcem ešte krátko niečo povedať na tému: Nevydávať krivé svedectvo proti blížnemu a neklamať. A pri tomto som to skutočne dotiahla na prieborníčku. Počuli to všetci?!? Pretože mojim otcom sa stal diabol. Pretože každý z nás má svojho otca, buď Boha Otca, alebo je to práve satan, ktorý Mu upiera otcovstvo.
Ak je Boh Láska, a ja som ale plná hnevu, kto je potom mojim otcom? To predsa nie je ťažké zodpovedať a je ľahké to pochopiť, ak mi Boh stále znovu a znovu káže zmieriť sa a odpustiť, ak ma On vyzýva k tomu, aby som milovala svojich nepriateľov a tých, ktorí mi škodia – a ja mám v hlave len pomstu a myslím na heslo: „Zub za zub.“ A to bol skutočne vtedy môj svet a moje predstavy. Dobre, kto teda bol mojim otcom? A k tomu ešte: On, náš Pán Boh, je Pravda sama, a satan je knieža lži. Kto bol teda mojim otcom? Už vidíte. Môžem to otáčať a prekrúcať ako chcem. Výsledok je stále: To ja sama som si vo svojom živote zvolila diabla za otca.
A hovorím vám, neexistuje žiadne rozdeľovanie klamstva do kategórií. Neexistujú klamstvá ani ružové, ani tmavo žlté alebo strakato zelené. Každá lož je len lož. A presne tak, ako neexistujú tieto spomínané zafarbené lži, neexistuje ani „lož z núdze“ alebo „láskavá lož“ alebo „milosrdná alebo súcitná lož“ a ešte tak veľa iných druhov, ktoré vymysleli ľstiví ľudia podľa démonického návodu, aby mali výhovorku. Každá lož je len lož. A diabol je otec všetkej lži, klamár od počiatku.
Lži, ktorých som sa svojim jazykom dopustila, boli také, také príšerné, jednoducho strašné. Mohla som vidieť, ako som tým hádzala samé šestky. Pri každej príležitosti, ako napríklad pri ohováraniach, ktoré som púšťala do sveta, keď som si z druhých robila srandu, alebo keď som ľahkovážne vymýšľala pre druhých ľudí zlé prezývky a potom ich hovorila celému svetu a zakaždým som sa ešte pri tom škodoradostne bavila. Ako veľmi a ako veľa ľudí som tým zranila, urazila, vydala na posmech a ohovorila! A to všetko som robila svojim blížnym.
Neviete si vôbec predstaviť, ako taká prezývka dokáže človeka zraniť. Môže tým získať komplexy menejcennosti, ktoré ho sprevádzajú celý život a vždy znovu a znovu pripravujú bolesti.
Napríklad jednu kamarátku, ktorá bola trochu bucľatejšia, som jednoducho nazývala len „tou tučnou“ alebo „sadlovitou guľou“. Už nikdy sa tohto označenia nezbavila a zostala vždy len „sadlovitá guľa“. Veľmi jej to ublížilo. Táto frustrácia z nej urobila frustrovaného jedáka, čo zasa malo prirodzene dopad na obvod jej tela. Často ju preto so sebou nebrali alebo nepozývali.
A tak vidíte, ako slová môžu mať za následok aj zodpovedajúce skutky – a nakoniec z toho vznikne celá kopa zla. Všetko sú len jedovaté plody jedného ľahkovážne vypusteného slova.

… a nepožiadaš majetku jeho!

Keď preskúšali môj život na základe Desatora Božích prikázaní, vyšlo jasne najavo, že všetko moje zlo, hriechy a zloba mali svoj pôvod v chamtivosti.
Toto bláznivé prianie, táto dychtivosť proste všetko vlastniť a o všetkom rozhodovať. Musím mať miesto, musím byť. Vždy som si myslela, že budem šťastná, keď budem vlastniť všetky peniaze sveta a budem veľmi bohatá, a toto prianie, aby som mala peniaze, sa u mňa čoskoro zvrhlo na posadnutosť. Bola to veľká škoda a pre mňa veľká tragédia. Keď som totiž vlastnila skutočne veľa, veľa peňazí a mohla som si takmer všetko dovoliť, prežívala som najhoršie a najnešťastnejšie obdobie svojho života.
Moja duša sa dostala na dno, že som si dokonca chcela vziať život. S toľkými peniazmi a bohatstvom, a napriek tomu sama a vnútorne prázdna, osamelá a opustená.
Sama som prežila, čo znamená: Láska, priateľstvo, náklonnosť sa nedá peniazmi kúpiť.
Aj pri pokuse kúpiť za všetky peniaze sveta lásku – sa dostane väčšinou len pokryteckosť, faloš, lichôtky a predstieraná poníženosť. Bola som vtedy hlboko sklamaná, zatrpknutá v slepej uličke svojho života, ktorú som si sama zvolila. Dosiahla som vrchol frustrácie a tam vial mrazivý vietor, ktorý mi len vnášal do mysle otázku: Prečo si sem vôbec vystúpila? Hrabivosť, ako aj každá iná žiadostivosť, teda táto dychtivosť po peniazoch a bohatstve, táto závisť toho, čo už má iný, toto „to musím mať tiež“ sa do mňa zakliesnilo, chytilo ma za ruku a priviedlo ma na scestie. Táto chamtivosť ma viedla priamym smerom do pekla, preč od môjho Stvoriteľa, Boha, z ktorého ruky som sa týmto „chcieť mať“ vytrhla.

„KNIHA ŽIVOTA“

A po tomto rozbore môjho života na základe Desatora Božích prikázaní mi bol poskytnutý pohľad do mojej „knihy života“. Bol to nádherný okamih. Proste nenachádzam slov, aby som mohla primerane popísať túto „knihu života“.
Začala mojim počatím. Akonáhle sa spojili bunky mojich rodičov, prebleskla iskra. Malá, prekrásna svetelná explózia a z nej sa vytvorila duša, moja vlastná duša, úplne chránená v rukách Boha Otca – a v Bohu Otcovi som tak videla láskyplného a nežného Otecka.
Bol so mnou 24 hodín denne, viedol ma za ruku, chránil ma, neustále mal o mňa starosť a stál za mnou. Nikdy ma nespustil z očí a nenechal ma samú. A všetko, čo mi v prvej chvíli pripadalo ako trest alebo veľké nešťastie, nebolo ničím iným ako výrazom Jeho lásky a Jeho starostlivosti o mňa. Pretože On sa na mňa nepozeral zvonku a nehľadel na moje dobre formované telo. Nie, On sa pozeral do môjho vnútra, On skúmal moju dušu a pritom videl, ako som pomaly, ale iste, schádzala z Jeho cesty a ako som odmietala Jeho záchranu a spásu.
A tak som veľa situácií svojho uplynulého života pri pohľade do svojej „knihy života“ zažila v jej súvislostiach a videla som súčasné dôsledky svojho konania a rozhodnutia svojej slobodnej vôle. Pre lepšie pochopenie vám chcem preto porozprávať jeden príklad, ktorý ukazuje, aká nádherná je táto „kniha života“. Za svojho života som bola veľmi falošná a pokrytecká. Tak som často svojim známym – alebo aj priateľkám – hovorila lichotivým hlasom:
„Jéj! Pozrime, ako ti to dnes pristane! Tieto tvoje šaty sú proste skvelé a tak ti sedia! Ako v nich krásne vyzeráš!“
Ale v „knihe života“ človek dokonca vidí aj to, čo si pritom myslí a čo sa odohráva v jeho vnútri. A tu som vnímala, že som si pritom v srdci hovorila:
„Fuj! Aká je hrozná! A veď si pritom ešte aj myslí, že je snáď kráľovnou krásy!“
Vidíte, že boli zároveň moje myšlienky v mojom skrytom vnútri. V tejto „knihe života“ človek vidí a počuje tieto udalosti ako vo filme, a tak som tiež všetko videla a počula presne tak, ako som to vtedy za svojho života tiež počuteľne povedala, s jediným rozdielom, že som tiež mohla vidieť a vnímať svoje myšlienky. Bolo to ako dvojkanálový zvukový film v rôznych jazykoch alebo ako film s titulkami. Jeden zvukový kanál prenášal presne to, čo som zo seba vydávala svojim jazykom a s pokrytectvom, a druhý kanál mi dával počuť a čítať myšlienky, ktoré som pritom mala, a mohla som pritom tiež vidieť stav svojej duše, svoje vnútro. Sami by ste mysleli na technický zázrak, keby ste niečo takého zažili so svojimi výrokmi alebo situáciami svojho vlastného života. Je to jednoducho veľkolepé!
A tak som videla vnútornú skutočnosť svojho života. Všetky moje klamstvá tu ležali úplne odhalené, vreli ako v hrnci bez pokrývky, boli nahé a bez príkras, každý ich mohol vnímať. Celý svet ich mohol vidieť. Boli žijúce a odkrývali moje vlastné zahanbujúce činy. Moju matku, ako často som ju vodila za nos a úplne sprosto podvádzala. Často mi totiž právom nedovolila, aby som išla vonku a stretávala sa so svojimi „zlými kamarátmi“. Ale s poznámkou: „Mami, mám teraz ešte skupinovú prácu v školskej knižnici!“ som už bola v okamihu preč. A moja matka to „zjedla aj s navijakom“ a uverila mojej pohotovej lži. Ako často som si takýmito klamstvami ukradla čas samoty, túlala som sa okolo domov, pozerala si pornografické filmy alebo išla do baru, aby som so svojimi „kamarátkami“ popíjala pivo. A teraz to všetko videla tiež moja matka v mojej „knihe života“, ktorá tu bola pre všetkých otvorená. Nič jej neuniklo.
Ešte ďalší príklad toho, čo som videla vo svojej „knihe života“. Moji rodičia mi vždy so sebou do školy na obedňajšiu prestávku dávali banány. V tej dobe sme žili naozaj vo veľmi chudobných pomeroch, takže môj obed sa väčšinou skladal práve len z banánov, tu a tam zo žemle a mlieka. Často som jedla banány už cestou do školy a šupky som odhadzovala proste všade, kadiaľ som práve išla, bez ďalšieho premýšľania. Nikdy mi nezišlo na um, nikdy som si nelámala hlavu nad tým, čo všetko sa môže stať kvôli takejto klzkej, nepozorne odhodenej banánovej šupke, aké škody môže niečo takéto spôsobiť inému človeku. A šupky od banánov, ktoré som odhodila, sa tu len tak proste povaľovali.
Prekvapujúce a najpôsobivejšie bolo, ako mi Pán Boh ukázal, čo niektoré – samozrejme nie všetky – z týchto povaľujúcich sa šupiek spôsobili. Videla som osoby, ktoré kvôli týmto šupkám od banánov spadli, a v niektorých prípadoch by tieto pády boli mohli kvôli hustej premávke dokonca dopadnúť smrteľne, a ja by som tým bola bývala ešte vinná, keby bol vyhasol nejaký ľudský život. A to všetko len kvôli bezmyšlienkovitosti, z chýbajúceho pocitu zodpovednosti a chýbajúceho milosrdenstva voči mojim blížnym. Tak isto to bolo aj v inom prípade, keď mi jedna pokladníčka v supermarketu omylom sama od seba vrátila o celých 4.500 peso viac. A v tejto situácii som potom išla tiež v jednom z mála prípadov na spoveď, kde som skutočne pociťovala úprimnú, hlbokú ľútosť a veľkú bolesť nad svojim hriešnym počínaním.
Môj otec nás deti vždy nabádal k tomu, aby sme boli vo svojom živote čestné a napriek chudobe považovali česť osoby za veľké dobro– predovšetkým aj svoju vlastnú.
Nemali sme nikdy siahnuť na peniaze druhého, ani keď sa jednalo len o niekoľko centov. Keď sa teda stala táto udalosť s vrátením peňazí, spozorovala som omyl len v aute, keď som už zasa bola na spiatočnej ceste do svojej ordinácie. A povedala som si sama pre seba:
„Ach, táto hlúpa stará krava, to hlúpe hovädo, či mi nevrátila o 4.500 peso viac – a na mne je zase teraz, aby som k nej išla späť a tie peniaze jej vrátila!“
Bola som už zasa na ceste k supermarketu, keď som sa dostala do obrovskej dopravnej zápchy. V autorádiu som počula, že dookola je všetko uzavreté. A znovu som nahlas premýšľala a povedala som si:
„Ach! To je naozaj vrchol! Teraz mám ešte aj strácať hodiny svojho drahocenného času len preto, že tá hlúpa krava bola taká blbá, namiesto toho, aby správne počítala. Veď jej nikto nekázal, aby bola hlúpa ako hus a prepočítala sa! Teraz idem proste domov a za takýchto okolností jej tie peniaze už vôbec nevrátim! Nie, v žiadnom prípade, veď si to zavinila sama.“
Ale napriek mojim výhovorkám mi z tejto udalosti s peniazmi zostali výčitky svedomia. A pretože otec tak často a tak zreteľne zdôrazňoval práve základ počestnosti a tým ho tiež upevnil v mojom charaktere, išla som teda nasledujúcu nedeľu na svätú spoveď a povedala som kňazovi, ktorý sedel v spovedelnici: „Dôstojný otče, zhrešila som, pretože som si privlastnila 4.500 peso, keď som už nevrátila tento obnos jednej pani, ktorej tie peniaze vlastne patrili.“ Potom som už vôbec nedávala pozor, čo mi spovedník k tomu povedal alebo ako ma o tom poučoval.
A keď som potom videla túto scénu v „knihe života“, je potrebné, aby ste vedeli, že ten Zlý, diabol, mi skutočne tento hriech už nemohol pripisovať a označovať ma za zlodejku, pretože som sa z neho naozaj vyspovedala. Ale teraz vám budem rozprávať, čo mi o tom povedal Pán Boh:
„Táto chýbajúca láska k blížnemu, ktorú si tu dala najavo, keď si neurobila žiadne zadosťučinenie za svoj hriech, tiež nie je v poriadku. Tých 4.500 peso bolo pre teba síce maličkosť – pretože si takéto obnosy denne vyhadzovala z okna za hlúposti, ktoré si bezpodmienečne chcela mať – ale pre túto chudobnú ženu s minimálnou mzdou, ktorá musela ešte pol dňa pracovať a zanechať svoje deti samé, aby vôbec nejako vyšli, -pre ňu bolo týchto 4.500 peso živobytím na celé tri dni, jej kapitál na jedlo a pitie pre celú rodinu na tieto tri dni.“
A viete, čo pritom bolo najhoršie a najdojemnejšie? Ako ma Pán nechal vidieť túto scénu: Mohla som totiž na vlastné oči vidieť, ako tým táto žena so svojimi deťmi skutočne musela trpieť a ako táto rodina niekoľko dní musela znášať skutočný hlad. Všetko len mojou vinou. Dôsledky môjho hriechu. Tá žena toto všetko znášala so svojimi malými deťmi a k tomu ešte musela mať strach, že stratí svoje miesto pri pokladni v supermarkete. Pretože tak poukazuje náš Pán Boh v „knihe života“ na naše chovanie. Ukazuje nám, kedy sme niečo urobili, kto týmto našim činom musel trpieť, kto musel niesť dôsledky, ku ktorým zlým skutkom tým bol podnietený blížny, keď bol plný súcitu, a ako sa potom správal alebo čo potom robil.

ZÁVEREČNÁ OTÁZKA

Nakoniec sa ma Pán Boh opýtal: „Aké mi prinášaš duchovné poklady?“
Ešte si myslím: „Čo asi myslí tými duchovnými pokladmi?“ veď som pred Ním stála s prázdnymi rukami, veď moje ruky boli bez ničoho, len tak mi viseli z ramien bez toho, žeby niečo držali alebo konali. A vtom okamihu počujem, ako ku mne hovorí:
„Čo ti je teraz platné, že si vlastnila dva byty, že bolo tvojim vlastníctvom niekoľko domov, že si dokonca mohla nazývať svojimi viacero ordinácií? Čo ti je teraz platné, že si sa považovala za vysoko vzdelanú odbornú zubnú lekárku, ktorá je veľmi úspešná? Mohla si sem so sebou priniesť čo i len jedno zrnko prachu z jednej tehly tvojich budov? Máš snáď so sebou svoju nabitú peňaženku alebo tučnú šekovú knižku?“ A keď sa ma potom ešte opýtal: „Čo si urobila s talentami, ktoré som ti dal?“, pomyslela som si: „Čo asi myslí za talenty? Čo mi tým chce povedať?“ A naraz mi svitlo. Uvedomila som si to. Áno, dostala som príkaz, príkaz brániť a šíriť „Kráľovstvo Lásky“, „Kráľovstvo Božie“.
Jednoducho som úplne zabudla, že mám tiež dušu, a ešte oveľa menej som si pamätala, že som tiež dostala talenty. A už vôbec som si nebola vedomá, že jedným z týchto talentov bola schopnosť, aby som bola nástrojom Božieho Milosrdenstva, aby som pôsobila ako Jeho milosrdná ruka. A tak som si ani nerobila starosti so skladaním účtov, že všetko dobro, ktoré som opomenula a tiež nevykonala, pripravilo Pánu Bohu veľké bolesti a veľa zármutku.

BOŽIA LÁSKA

Pretože je potrebné, aby ste vedeli, na čo sa ma Pán stále znovu a znovu pýtal! Stále znovu a znovu ma oslovoval kvôli Láske, kvôli nezištnej, bezpodmienečnej Láske. A preto vždy znovu vychádzal najavo nedostatok tejto Lásky, tejto Caritas, tejto dobročinnosti, tohoto širokého spektra kresťanskej lásky k blížnemu.
Táto neprítomnosť Jeho Božskej lásky, ktorú nám všetkým On dal do vienka ako príkaz a talent, bola – krátko povedané – výsledkom, zhrnutím všetkých udalostí môjho doterajšieho života.
A potom mi vysvetlil: „Vieš, tvoja duchovná smrť, odumieranie tvojej duše začalo…“ A teraz som videla úplne zreteľne: Bola som síce ešte živá, ešte som dýchala, ale bola som vlastne už mŕtva… Keby ste len sami videli, čo je to „duchovná smrť“! Čo znamená, že duša odumrela, zadusila sa. Mali by ste vidieť, ako vyzerá duša, ktorá už len pociťuje Nenávisť. Aká hrôza a des vychádzajú z takejto duše, ktorá je už len zatrpknutá, naobtiaž a neznesiteľná.
Celú dobu myslí len na to, ako by mohla celému svetu spôsobiť ďalšie zlo. Práve takto vyzerá duša, ktorá je naplno obťažená ťažkými hriechmi. Moja duša je toho príkladom.
Navonok som príjemne voňala a bola som ovešaná drahými šatami, ale moja duša tu vo vnútri odporne smrdela a potulovala sa len v priepastiach ľudskej a diabolskej zloby.
Je len úplne pochopiteľné a oprávnené, že som mala všetky tie depresie a zmocňovala sa ma zatrpknutosť. A On mi vysvetlil nasledujúce:
„Tvoja duchovná smrť začala totiž už tým, ako ti boli úplne ľahostajní tvoji blížni a ich utrpenie. Ako si s nimi už proste nesúcitila. Bolo to napomenutie odo Mňa a malo ti byť varovným signálom, keď som ti staval pred oči utrpenie tvojich blížnych – pri toľkých príležitostiach a vo všetkých častiach sveta. Alebo keď si mohla vidieť v televízii alebo v iných oznamovacích prostriedkoch, ako boli ľudia unášaní, zabíjaní, roztrhaní bombami a vyháňaní, mala si na jazyku často len povrchný komentár, ako: „Ó! Tí úbohí ľudia! Akého hriechu sa na nich dopúšťajú!“ Ale utrpenie tvojich blížnych sa ťa vôbec nedotýkalo, nepreniklo do tvojho skameneného srdca, ich osud sa od teba odrážal. Vo svojom srdci si teda vôbec nič nepociťovala! Tvoje srdce bolo tvrdé ako kameň, ľadová skala. Tvoje hriechy premenili tvoje srdce na kameň, urobili ho tvrdým a chladným!“
A keď sa teraz moja „kniha života“ zatvorila, dokážete si iste predstaviť, aká hanba a smútok ma prepadli.
Ale k tomu sa ešte pridalo, - a táto bolesť bola ešte väčšia, ešte neznesiteľnejšia, - že som pociťovala najväčšiu ľútosť nad tým, ako zle a nevďačne som sa vo svojom živote správala voči svojmu Stvoriteľovi, Bohu Otcovi.
Pretože napriek všetkým mojim ťažkým hriechom, napriek môjmu celkom nečistému duchu a mojej veľkej ľahostajnosti, napriek mojej vlažnosti a všetkým mojim odporne strašným pocitom voči mojim blížnym, ma Pán Boh vždy, a dokonca až do posledného okamihu hľadal, šiel za mnou a čakal na znamenie mojej vôle k obráteniu a návratu.
Stále znovu a znovu mi posielal osoby, ktoré križovali moju životnú cestu a boli jeho nástrojmi, aby mnou pohli, aby som premýšľala a vrátila sa k Nemu. A týmto spôsobom ku mne hovoril, upozorňoval na seba, týmto spôsobom ma – často celkom nahlas – volal.
Tiež mi vzal veľa vecí, aby ma pohol premýšľať. Poslal mi skúšky a ťažké časy. Ako polená pod nohy mi posielal veľké sklamania. To všetko priebežne robil, len aby ma opäť získal naspäť, aby ma priviedol na správnu cestu do Otcovho domu. Až do posledného okamihu skúšal skutočne všetko a čakal na znamenie odo mňa. On ale nikdy nelámal moju slobodnú vôľu. Mala som spoznať všetko Jeho volanie a čakanie a potom urobiť správne rozhodnutie zo slobodnej vôle.
Viete, kto a aký je Boh – Otec nás všetkých? Stojí ako žobrák na okraji našej životnej cesty. A ako žobrák nás rovnako stále znovu úpenlivo prosí, beží za nami, je často tiež naobtiaž. On plače a pokúša sa obmäkčiť naše skamenené srdcia a je smutný až do hĺbky svojho Najsvätejšieho Srdca, keď musí tak často prežívať, ako sa k Nemu len chladne obraciame chrbtom a proste Ho neberieme na vedomie, alebo tiež len tak robíme, ako keby sme si Ho nevšimli. On sa tak často a toľkokrát ponižuje – presne tak, ako sa ponížil na kríži – len aby dosiahol to, že sa obrátime a zmeníme svoj život, že sa vrátime k Nemu do otcovho domu.
A keď som Mu povedala: „Počúvaj, môj Pane, Ty si ma zatratil!“– zasa som si už uvedomila, aká je to odo mňa drzosť. Samozrejme to zasa raz nebola pravda, pretože nie On ma zavrhol, ale ja sama som si to všetko zapríčinila. Bolo mi jasné, že rozhodnutie som urobila ja podľa chuti a nálady – v slobode ľudského stvorenia, na ktorú Boh vždy dbá. Vybrala som si svojho otca a svoj klan.
A otec, ktorého som pre seba vyvolila, nebol Boh Otec, ale za otca a vodcu svojho života som si vzala satana, diabla. Zariaďovala som svoj život podľa jeho vôle a jeho klamstiev. On a jeho klam, to bol zmysel môjho úbohého života.
A ako sa teraz moja „kniha života“ zatvorila, v duchu zisťujem, že stále ešte visím hlavou dolu na okraji hrozivého, temného hrtanu. A stáva sa mi istotou myšlienka, že bez toho, aby som sa mohla brániť, budem neodvolateľne padať do tejto tmavej diery, kde si na konci predstavujem bránu, ktorou potom už vstúpim do „večnej temnoty“, a nikdy sa už nestretneme.
A tak som začala zúfalo všetkou silou kričať a volať. Utiekala som sa ku všetkým svätým, aby ma ráčili zachrániť. A nedokážete si vôbec predstaviť, koľko svätých mi naraz zišlo na um. Vôbec som nevedela, že poznám toľko svätých a ich mená. Veď som bola tak vlažnou, ba ešte viac, skutočne zlou katolíčkou. Ale v tomto okamihu mi len prebehlo hlavou, aby som bola zachránená. A bolo mi úplne jedno, či ma zachráni svätý Jozef Robotník alebo svätý František z Assisi alebo iný vzývaný svätec. Hlavne, aby som bola zachránená. Nakoniec mi ako napriek došli mená svätcov, ktoré som vzývala. Už mi totiž žiadny nezišiel na um a naraz bolo zasa hrobové ticho.
A toto ticho ma nechalo, aby som opäť pocítila svoje neopísateľné bolesti. Vnímala som prázdnotu, ktorá bola beznádejná. Cítila som sa osamelá a úplne opustená. A mohla som myslieť len na to, že na zemi na mňa iste všetci ľudia myslia a pritom majú v hlave len moju „povesť tej dobrej, krásnej a svätej“. Veď som si túto povesť zámerne vybudovala svojim zdanlivým svetom, ktorý som si sama vytvorila.
Všetci pre mňa smútili, hovorili o mojej „svätosti“, čakali na moju smrť, aby svoju „svätú“, ktorú predsa osobne poznali v skutočnom živote, potom vzývali a prosili o ten alebo onen „zázrak“.
A len sa pozrite, v akej nepríjemnej situácii som bola. Nikto z týchto smútiacich ľudí na zemi, ktorí čakali na moju smrť – ani moji najhorší nepriatelia – by si nedokázali predstaviť, v akej beznádejnej situácii som sa nachádzala. Totiž celkom blízko pred večným zatratením, pred odpochodovaním do pekla, v existenciu ktorého väčšina týchto smútiacich ľudí pravdepodobne už vôbec neverila.
A ako mi tak tieto úvahy prechádzali mysľou a k tomu som stále len nesúhlasne potriasala hlavou – na znamenie nepochopenia tohoto nesúladu medzi mojou situáciou a smútočnými myšlienkami pozostalých – tu zdvihnem svoje oči hore, vidím oči svojej matky a naše pohľady sa stretávajú. Dívame sa na seba, hľadíme si priamo do očí. A za veľkých bolestí volám ku svojej matke:
„Mami! Aká hanba! Oni ma zavrhujú. Stadiaľ, kam teraz musím ísť, sa už nikdy nevrátim a už sa nikdy neuvidíme.“
A v tomto okamihu je mojej matke dopriata veľká, obdivuhodná milosť. Veď bola celú dobu úplne
nehybná a strnulá. A naraz je jej dovolené zodvihnúť hore dva prsty a dáva mi nimi jednoznačné znamenie, aby som sa tiež pozrela hore. A v rovnakom okamihu mi padajú z očí dve veľké šupiny, ktoré mi pripravili nepredstaviteľné bolesti a ktoré boli dôvodom mojej duchovnej slepoty. Padajú mi teda z očí a náhle vidím niečo neopísateľne krásne, nášho Pána Ježiša Krista uprostred.
Súčasne mi prichádza na rozum, ako mi raz povedala jedna z mojich pacientiek:
„Pozrite sa, pani doktorka, a zapíšte si to za uši. Ste zameraná veľmi materialisticky, ale jedného dňa si spomeniete a budete myslieť na to, čo vám teraz poviem. Áno, bude vám to dokonca veľmi potrebné, keď budete v najväčšom nebezpečí, ktorému nebudete môcť uniknúť. Vôbec pritom nie je dôležité, akého druhu to nebezpečie bude. Až teda budete v tejto situácii, potom jednoducho vzývajte nášho Pána Ježiša Krista a proste Ho, aby vás ráčil prikryť a chrániť svojou drahocennou Svätou Krvou. Takto vás nikdy neopustí alebo nezanechá samu. Pretože On svojou drahocennou Svätou Krvou zaplatil výkupné aj za vás a za spásu vašej duše!“
A v najväčšej ľútosti a zahanbení, s veľkými bolesťami v srdci som zakričala z plných pľúc:
„Pane Ježišu Kriste, maj so mnou súcit! Odpusť mi! Pane, daj mi predsa nejakú druhú príležitosť!“
A nato zažívam najkrajší okamih celej tejto udalosti. Proste neviem nájsť slová, ktorými by som správne popísala tento okamih. On, náš Pán Ježiš Kristus, zostupuje a vyvádza ma z toho čierneho, hrozivého hrtanu, z tejto diery naháňajúcej strach.
A keď ma odvádzal a vzal za ruku, odpadla z môjho tela všetka tá háveď, tie slizké hnusné hovädá a tieto horiace škvrny, ktoré som predtým cítila, a celá zem podo mnou bola plná tejto špiny.
Dvíha ma teda hore a privádza ma k tomu rovnému miestu, ktoré som už predtým opísala. A s nesmiernou, proste ľudskými slovami nevyjadriteľnou láskou mi hovorí:
„Vrátiš sa na zem, dostaneš svoju druhú šancu…“ – ale pritom tiež veľmi vážne hovorí:
„Ale túto milosť návratu dostávaš vôbec nie pre množstvo modlitieb tvojich priateľov a rodinných príslušníkov. Veď sa predsa dá očakávať a je úplne normálne, že tvoja vlastná rodina a ľudia, ktorí si ťa vážia, sa za teba modlia a úpenlivo Ma kvôli tebe prosia. Ale môžeš sa vrátiť vďaka modlitbám množstva ľudí, ktorí nie sú tvojej krvi a ktorí sa nepočítajú k tvojej rodine. Toľko úplne cudzích ľudí horko plakalo, modlili sa ku Mne so zlomeným srdcom a z hĺbky duše a dvíhali ku Mne svoje srdcia s citom najväčšej lásky a náklonnosti voči tebe.“
A v tom okamihu vidím, ako začína svietiť nespočetné množstvo svetiel, malých bielych plamienkov, ktoré sú plné nezištnej, čistej lásky. A náhle vidím všetky osoby, ktoré sa za mňa modlili.
Ale jeden z týchto plameňov bol obzvlášť veľký, vynikal a svietil medzi všetkými ostatnými, vyžaroval viacej svetla ako všetky ostatné. Bol to plameň osoby, ktorá do svojej modlitby vložila najviac nezištnej, pravej lásky k blížnemu.
Zaujímala som sa teda, aby som videla, kto bol tento človek, ktorý napriek tomu, že ma vôbec nepoznal, pre mňa vynaložil toľko lásky. A tu mi Pán povedal:
„Tento človek, ktorého vidíš tamto, je osoba, ktorá, aj keď ste si navzájom úplne neznámi a cudzí, k tebe pociťovala takú vrúcnu a veľkú náklonnosť a nežnú lásku, akú si človek sotva vie predstaviť.“
A Pán mi ukázal, ako sa to všetko stalo. Tento chudobný muž indiánskeho pôvodu, žil na vidieku na úpätí Sierra Nevada de Santa Marta. Bol to chudobný a veľmi jednoduchý roľník. Chodil dolu do dediny na svätú omšu a bol prítomný na omši svätej s takou vrúcnosťou, aká sa vidí úplne vzácne. Mal pri sebe dve bankovky – jednu s 10 a druhú s 5 vtedajšími menovými jednotkami. Predstavte si, že pri obetovaní nedal pri zbierke kostolníkovi päťbankovku, ale napriek svojej chudobe desaťbankovku.
A po svätej omši si za zostávajúce peniaze ešte kúpil trochu chleba a syra. Tieto potraviny mu zabalili – ako je to na vidieku bežné – do starého novinového papiera z predošlého dňa (bolo to vydanie kolumbijského denníka El Espectador).
Keď cestou domov chcel z toho niečo zjesť a rozbalil si chlieb, uvidel na titulnej strane tohoto vydania El Espectadora z predchádzajúceho dňa fotografiu môjho zuhoľnateného tela, ako tak ležalo na ulici. Keď tento skromný muž uvidel túto fotografiu, ktorej popis a príslušný článok si ani nemohol prečítať a v chvate na to ani nemal čas, padol na kolená a začal horko a srdcervúco plakať. Urobil to s takou veľkou, vrúcnou, nezištnou a detskou láskou a náklonnosťou a pritom plačlivým hlasom prednášal nasledujúcu modlitbu:
„Otče na nebesiach, môj Pane a Bože, maj predsa zľutovanie s mojou sestričkou. Pane, zachráň ju, Pane, pomôž jej, Pane, nenechaj ju zahynúť, Pane, milostivo zhliadni a ujmy sa jej. Ak moju sestričku zachrániš, sľubujem Ti, že budem putovať peši do svätyne Buga (mariánske pútnické miesto na juhozápade Kolumbie) a určite tento sľub splním, ale Ty príď na pomoc mojej sestričke a zachráň ju!“
Predstavte si! Jeden úplne jednoduchý a chudobný roľník, ktorý Bohu nenadával a neklial, že musel znášať hlad a smäd. A ktorý jednoducho mal nepredstaviteľnú vnímavosť na ozajstnú, nezištnú, rýdzu lásku, ponúka Pánovi, že precestuje našu veľkú krajinu, aby vykonal sľúbenú púť
za niekoho, koho vôbec nepozná a naviac nikdy v živote nestretol.
A Pán mi vysvetľuje: „Teraz vidíš! Tomu hovorím láska k blížnemu!“ (…) a hneď nato mi hovorí nasledujúce:
„Pôjdeš späť na zem. Ale nebudeš to, čo si prežila, rozprávať len tisíckrát, ale tisíc tisíckrát. A pritom budú existovať ľudia, ktorí sa nezmenia, aj keď budú počuť tvoj príbeh. A takéto osoby budú potom ale súdené podľa ešte prísnejších merítok. Tak, ako aj pri tebe, keď prídeš nabudúce, budú pre tvoj súd platiť prísnejšie merítka.“
A tiež pomazaní, to sú Bohu zasvätení Pánovi kňazi, budú posudzovaní podľa prísnejších súdnych
smerníc. A každý z tých, kto dostane správu o zázrakoch, ktoré Pán koná v tomto svete, a preto o tom vedel, zakúsi prísnejšie merítka.
Lebo neexistuje horší hluchonemý ako ten, kto proste nechce počuť. A neexistuje horšia slepota ako tej osoby, ktorá proste nechce vidieť.
A všetko, čo som vám teraz tu rozprávala, moje milé sestry a bratia v Pánovi, nie je žiadna hrozba alebo vyhrážka, ani vydieranie, pretože náš Pán Boh nepotrebuje, aby sa nám vyhrážal alebo nás vydieral. To, čo sa dnes tu dostalo k vášmu sluchu, alebo čo ste práve čítali, je vašou druhou šancou, vašou príležitosťou, za ktorú my všetci, vy aj ja, musíme ďakovať len nesmiernej dobrote nášho Boha.
Využite túto ponuku. Veď je to naviac možno aj vaša posledná príležitosť. A vďaka tomuto nášmu dobrotivému Bohu som prežila to, čo som zažila. A tak vám z milosti Božej môžem o tom podať správu. Pretože keď sa vám otvorí „kniha života“, každému z vás jednotlivo, až každý z vás príde do večnosti, keď umrie, vtedy my všetci prežijeme tento úplne rovnaký proces a všetci sa budeme vidieť takými, akými skutočne sme, bez príkras, s jediným rozdielom, že v Božej prítomnosti budeme vzájomne vidieť a spoznávať svoje najhlbšie myšlienky a najtajnejšie pocity.
Všetko bude zjavené a nič nezostane utajené alebo zametené pod kobercom. A najkrajšie pritom bude, že každý z vás bude stáť priamo pred Pánom a budeme – a to každý jednotlivo z nás všetkých tu – pred Ním stáť tvárou v tvár.
A On nás bude stále znovu a znovu „prosiť ako žobrák“, aby sme sa obrátili, aby sme sa vrátili do Otcovho domu, aby sme prišli k Nemu domov, aby sme začali znovu a aby sme sa s Ním a skrze Neho stávali novým stvorením, pretože bez Jeho pomoci to pre nás proste vôbec nie je možné.

MOJE FYZICKÉ UZDRAVENIE

Vrátila som sa teda späť. Ležala som na smrteľnej posteli, moje ľadviny ani pľúca nefungovali. A keď mi Pán v jedinom okamihu uzdravil ľadviny aj pľúca, boli lekári od úžasu bez seba. Neurobili mi ani dialýzu, pretože to všetko už bolo zbytočné. Teraz začalo moje srdce prudko biť a ja som už nepotrebovala žiadne prístroje.
Začalo moje opätovné uzdravovanie. Od pásu dolu som nič necítila. Po mesiaci mi lekári povedali: Glória, Pán na vás urobil zázrak, pretože na všetkých vašich spáleninách sa vytvorila nová koža. Ale s vašimi nohami nemôžeme nič robiť. Budeme ich musieť amputovať. Naozaj som sa na nohy nemohla postaviť, pretože som ihneď padala. Ako všestranná športovkyňa som veľa cvičila, denne som robila aerobik, a načo mi to teraz všetko bolo? Kvôli ďalšej operácii som bola preložená zo 4. na 7. poschodie. Tam som spoznala jednu ženu, ktorej amputovali obe nohy, ale museli ju znovu operovať a odobrať jej ďalší kus končatín. Keď mi to rozprávala, bola som z toho veľmi smutná, že všetky peniaze sveta nestačia na to, aby som si mohla kúpiť nové nohy. Nikdy predtým som Bohu neďakovala za svoje nohy, naopak! A teraz vidím tieto nohy spálené na uhoľ, bez mäsa, bez krvného obehu, ale prvýkrát som Bohu ďakovala, že ich vôbec ešte mám. Pane, ďakujem ti za moje nohy a prosím ťa, aby si mi dovolil ešte chodiť. Pane, nechaj mi moje nohy! A v tom okamihu som ich opäť začala cítiť. Keď potom lekári prišli pripravovať operáciu, boli udivení, pretože moje nohy nadobudli opäť normálnu farbu, znovu začal krvný obeh. Lekári ohmatávali moje nohy a nechceli veriť tomu, čo videli. Povedala som: Pán doktor, tie nohy ma strašne bolia, ale myslím si, že nikto, koho bolia nohy, nebol taký šťastný, ako ja v tomto okamihu. Primár povedal: Za 38 rokov svojej lekárskej služby som nič podobného nezažil.
Po nejakej dobe spôsobil Pán ďalší zázrak: Boli to moje prsia a moje vaječníky. Doktor mi povedal, že už nikdy neotehotniem, a ja som s týmto riešením bola takpovediac spokojná. Ale po roku a pol sa moje prsia znovu sformovali. Bola som veľmi prekvapená, keď mi lekár povedal: Ste v inom stave! A týmto prsníkom som potom svoje dieťa kojila.

Nech vás všetkých Pán náš Boh bohato zahrnie svojim požehnaním a svojimi milosťami.

Sestra Glória Polo

***

Dr. Glória Polo žije v Kolumbii a ako pred dramatickou udalosťou pracuje aj ďalej ako zubná lekárka. Jazvy po spáleninách, ktoré tvorili 70%, sú viac ako výrečným svedectvom, aký veľký zázrak milosrdenstva s ňou Boh vykonal a aký spôsobí aj s nami, keď odpovieme na Jeho volanie.

Sláva buď Bohu Otcovi,

ktorý nás stvoril a miluje nás s veľkou nežnosťou.

Sláva buď Bohu Synovi,
nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi,
ktorý nás svojim utrpením na kríži
vykúpil zo všetkých hriešnych previnení
a obmyl a vykúpil nás od každej poškvrny hriechu
svojou drahocennou Svätou Krvou

a sláva buď Duchu Svätému,
ktorý nás posväcuje,
ktorý nás posilňuje mocou svojich darov,
ktorý nás utešuje a zastáva sa nás,
kým opäť prídeš Ty, ó, Pane,
ako si nám sľúbil.

Príď, Pane,
daj, nech nastane hodina,
ktorá všetko obnoví a zriadi Tvoje kráľovstvo.
Obnov všetko
a zriaď svoje kráľovstvo lásky a pokoja.
Amen.

Litánie pokory a Modlitba k Panne Márii, ktorá pretvorí srdce

2012-11-18T19:13:34Z

Litánie pokory:

Ježiš, tichý a pokorný srdcom, vyslyš ma.

Od túžby, aby si ma vážili, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby som bol vyvyšovaný, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby som bol ctený a chválený, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby som bol uprednostňovaný, osloboď ma, Ježiš.

Od túžby, aby ma všetci prijímali, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že mnou budú opovrhovať, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že upadnem do zabudnutia, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu z neúspechu, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že budem ponížený, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že nebudem prijatý, osloboď ma, Ježiš.

Keď iní majú viac úspechu ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní viac prijímaní ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní viac milovaní ako ja, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní uprednostňovaní predo mnou, daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš. Amen.

Modlitba, ktorá pretvorí tvoje srdce

Pretvor moje srdce, Svätá Mária, Matka Božia, zachovaj moje srdce,

aby zostalo srdcom dieťaťa, čisté a priehľadné ako pramenitá voda.

Daj mi srdce jednoduché, čo nepozná smútok, srdce nežné a súcitné, čo je schopné darovať sa,

srdce verné a veľkodušné, čo nezabúda na preukázané dobro a nepripomína si pretrpené zlo.

Stvárni vo mne srdce pokorné, čo nezastaví žiadna nevďačnosť a neznechutí nijaká ľahostajnosť,

srdce zanietené za slávu Ježiša Krista, ranené jeho láskou, ktorého rana sa zahojí až v nebi.

Amen.

Citáty z Písma

2012-12-02T17:02:54Z

„Tento svet tají svoje zlé skutky, ale pravdu sa bojí ukázať ... veď preto aj bolo povedané, že ... ľudia milujú tmu viac ako svetlo, každý kto robí zle, nenávidí svetlo a ani nejde na svetlo, aby sa neodhalili jeho skutky, ale kto koná dobro a pravdu, ide na svetlo, aby bolo vidieť, že je spravodlivý a že svoje skutky koná v Bohu (pozri Jn 3,19 - 21)“

„Daj poučenie múdremu a bude ešte múdrejší..." (Prís 9, 9 a)

"Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." ( Fil 4,13 )

„Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?

I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. Hľa, do dlaní som si ťa vryl." ( Iz 49,15-16a )

„Nech i vrchy odstúpia a kopce nech sa otrasú: moja milosť neodstúpi od teba, zmluva môjho mieru sa neotrasie, hovorí Pán..." ( Iz 54,10 )

„..Neboj sa,..po mene ťa zavolám ty si môj.

..Pretože si drahý mojim očiam, vzácny a ja ťa milujem,..." ( Iz 43, 1-4 )

„Veď ja poznám zámer, ktorý mám s tebou – hovorí Pán.

Sú to myšlienky pokoja a nie súženia: dám ti budúcnosť a nádej." ( Jer 29, 11 )

„Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás,.." ( Jn 15, 16 )

--------• My milujeme, pretože on prvý miloval nás. ----------

„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha,

ale že on miloval nás a poslal svojho jednorodeného Syna na svet...“ ( 1 Jn 4,10a. 19)

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného

Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale mal večný život." ( Jn 3, 16 )

„Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie." ( Jn 10,10 )

„A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného

mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení." ( Sk 4, 12 )

„Aj teba, čo si bol mŕtvy v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil s ním a odpustil ti všetky hriechy. Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti tebe a prekážal ti, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž." ( Kol 2, 13-14 )

„Skúška, ktorá na teba dolieha, je iba ľudská. A Boh je verný. On ťa nedovolí skúšať nad tvoje sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby si mohol vydržať." ( 1 Kor 10, 13 )

„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: "Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu." Veď Písmo hovorí: „Nik, kto v neho verí, nebude zahanbený." ( Rim 10, 9-10 )

„Kto je teda v Kristovi, ja novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové." ( 2 Kor 5, 17 )

„A nádej nezahanbuje, lebo Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali." ( Rim 5, 5 )

„Hľa stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou." ( Zjv 3, 20 )

„Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť,

zdržanlivosť. .. Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami."

( Gal 5, 22-24 )

„Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili.“ ( Jn 7, 37-39 )

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ ( Mt 11, 28-30 )

„A keďže nás miluje ako bratov a sestry a chcel nám pomôcť bratskou láskou, stal sa nám podobným vo všetkom. Chcel znášať bolesti a trápenia podobne ako my, aby mohol mať tým väčšie zľutovanie s nami. Preto sa vo všetkom musel pripodobniť bratom a sestrám, aby sa stal milosrdným... A pretože sám prešiel skúškou utrpenia, môže pomáhať tým, ktorí sú skúšaní.“

( Hebr 2, 17 )

„Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami...“ ( Hebr 4, 15 )

„Máme veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna: pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase“

( Hebr 4, 14-16 )

„Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“

( 1 Jn 8, 32-34 )

„Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac - ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás?“ ( Rim 1, 8-9 )

„Lebo ako máme v jednom tele mnoho údov, ale všetky údy nekonajú tú istú činnosť, tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi." ( Rim 12, 4-5 )

„Spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva; kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom.“ (Tit 3, 5)

„Len sa pozrite na svoje povolanie, bratia, že tu niet veľa múdrych podľa tela, ani veľa mocných, ani veľa urodzených, ale čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet,aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.“ ( 1 Kor 1, 26-29 )

„Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.“ ( 1 Kor 2, 1-5 )

"Dôveruj celým svojím srdcom Pánovi a nespoliehaj sa na svoj um! Na všetkých svojich cestách mysli na neho a on ti bude rovnať chodníky." ( Prís 3, 5 – 6 )

Lepší je jeden deň s Bohom ako tisíc bez neho. ;o) ...(pozri Ž 84- Túžba po Božom chráme..."Jeden deň v tvojich nádvoriach je lepší než iných tisíce")

Bruno Ferrero - Príbehy

2012-10-19T20:10:32Z

Bruno Ferrero – Príbehy:

Vôňa

V Indii poznajú legendu o horskom srncovi.
Pred mnohými rokmi žil jeden srnec, ktorý stále cítil prenikavú vôňu pižma. Stúpal po zelených svahoch a stále cítil podivuhodnú, ostrú, sladkú vôňu. Trielil do hory a všetko naokolo bolo plné tej vône.
Srnec nevedel pochopiť, odkiaľ sa tá vzrušujúca vôňa berie. Bolo to ako hlas flauty, ktorému sa nedá odolať. Srnec začal behať z lesa do lesa a všade hľadal prameň tej zvláštnej a vzrušujúcej vône.
Tým hľadaním bol celkom posadnutý. Úbohý srnec nejedol, nepil, ani nespával. Nevedel, kde sa tá vôňa berie a čo ho stále núti bežať za ňou úžľabinami, horami-dolami, až sa vyhladovaný, vyčerpaný a na smrť unavený zrútil do neznáma. Šmykol sa zo skaly, spadol a smrteľne sa zranil.
Jeho rany boli bolestivé a hlboké. Srnec si lízal krvácajúcu hruď. V tej chvíli objavil najneuveriteľnejšiu vec. Vôňa, tá vôňa, ktorá ho tak veľmi vzrušovala, bola práve tu, na jeho tele, vo zvláštnom pižmovom vrecúšku, aké majú všetci srnce tohto druhu.
Úbohé zviera sa tej vône zhlboka nadýchlo, ale už bolo príliš neskoro.

"Neskoro som si ťa zamiloval, ty krása, taká stará a taká nová, neskoro som si ťa zamiloval. Bol si vo mne, ale ja som bol vonku, a tam som ťa hľadal, a ja, bez krásy, som sa hnal za tými krásami, ktoré si ty stvoril a ktoré by bez teba nejestvovali. Ty si bol vždy vo mne, ale ja som s tebou nebol." (Svätý Augustín)

Niečo zo života:

Humorná príhoda

Robert Schuman, francúzsky minister zahraničných vecí, raz rozprával, prečo sa nikdy neoženil.

„Pred mnohými rokmi som v metre nechtiac stúpil na nohu jednej panej. Prv než som sa stihol ospravedlniť, pani sa na mňa rozhnevane rozkričala: 'Si obyčajný somár! Pozeraj kam stúpaš!' Potom sa na mňa pozrela, začervenala sa a vykríkla:' Prepáčte mi, pane. Myslela som si, že je to môj manžel.'“

Posledný súd

Žena po jednoduchom a pokojnom živote umrela a vzápätí sa našla v dlhom a usporiadanom sprievode ľudí, ktorí pomaly postupovali k najvyššiemu Sudcovi. Ako sa tak blížila k polovici sprievodu, stále zreteľnejšie počula Pánove slová.
Počula, ako Pán jednému zo sprievodu povedal: "Pomohol si mi, keď si zraneného na autostráde zaviezol do nemocnice, vojdi do môjho raja." A potom druhému: "Ty si poskytol chudobnej vdove bezúročnú pôžičku, poď a prevezmi si večnú odmenu." A ďalšiemu: "Ty si zadarmo robil veľmi náročné chirurgické operácie, a tak si mi pomohol vrátiť mnohým nádej, vojdi do môjho kráľovstva." A tak ďalej.
Úbohá žena, celá preľaknutá, si pri svojom úsilí nemohla spomenúť, čo mimoriadne v živote urobila. Chcela vystúpiť z radu, aby mala čas zamyslieť sa, ale to sa vôbec nedalo. Usmievavý, ale rozhodný anjel jej to nedovolil. S bijúcim srdcom a s veľkým strachom prišla pred Pána. Hneď cítila, ako ju zaplavil jeho úsmev.
"Ty si žehlila všetky moje košele... Vojdi do môjho šťastia."

Niekedy je veľmi ťažké predstaviť si, že to každodenné, to obyčajné je mimoriadne, neobyčajné.

Plány

Mladík a dievča v nežnom objatí o zábradlie luxusnej lode. Boli práve po svadbe a táto okružná plavba bola ich svadobnou cestou. Zhovárali sa o svojej prítomnosti, plnej nežnosti a o budúcnosti, ktorá sa zdala taká ružová.
Mladý muž povedal: "Moja práca je veľmi perspektívna a čoskoro sa budeme môcť nasťahovať do väčšieho domu. O osem alebo desať rokov sa budeme môcť nasťahovať do svojho. Uvidíš, budeme šťastní."
Nevesta pokračovala: "Áno, naše deti budú môcť chodiť do najlepších škôl a pokojne rásť."
Pobozkali sa a odišli. Na záchrannom kolese pripevnenom na zábradlí si mohli prečítať meno lode: Titanic.

Bývalý žurnalista a televízny komentátor John Chancellor sa pripravoval užívať si zaslúžený dôchodok, keď mu zistili na žalúdku nádor. S chorobou sa začali prejavovať bežné výčitky svedomia: Fajčil som, pil som a robil som iné veci, ktoré som nemal robiť? Staral som sa dosť o svoje zdravie? V mojej rodine sa nikdy nevyskytli nádory. Prečo práve ja?

"Rakovina," hovoril, "nám pripomína, že sme priviazaní ma krátkej šnúre. Ako som kdesi čítal: Chcete rozosmiať Boha? Porozprávajte mu o svojich plánoch."

Božia pamäť

Jedna žena si myslela, že vo videní sa jej zjavil Boh. Šla sa teda poradiť k svojmu biskupovi. Dobrý prelát jej odporúčal: "Drahá pani, možno veríte ilúziám, klamom. Musíte vedieť, že ako diecézny biskup som tu ja, kto môže rozhodnúť, či sú vaše videnia pravé, alebo nepravé."
"Samozrejme, excelencia."
"To je moja zodpovednosť, moja povinnosť."
"Výborne, excelencia."
"Tak teda, drahá pani, urobte, čo vám poviem."
"Urobím to, excelencia."
"Nabudúce, keď sa vám Boh zjaví, ako vy tvrdíte, podrobte ho skúške, aby ste vedeli, že je to skutočne Boh."
"Súhlasím, excelencia. Ale v čom tá skúška spočíva?"
"Povedzte Bohu: 'Odhaľ mi, prosím, osobné a súkromné hriechy pána biskupa.' Ak sa vám skutočne zjaví Boh, prezradí vám moje hriechy. Potom sa vráťte sem a poviete mi, čo vám povedal, mne, a nikomu inému. Súhlasíte?"
"Urobím tak, ako si želáte, excelencia."
O mesiac pani požiadala, aby ju biskup prijal. Biskup sa jej spýtal: "Zjavil sa vám znovu Boh?"
"Myslím, že áno, excelencia."
"Požiadali ste ho o všetko, čo som vám kázal?"
"Áno, excelencia."
"A čo vám povedal Boh?"
"Povedal mi: 'Povedz biskupovi, že na jeho hriechy som zabudol.'"

V jedno daždivé popoludnie uháňala autom po jednej z hlavných ulíc mesta žena. Bola sústredená, lebo cesta bola mokrá a šmykľavá. Zrazu dieťa, ktoré sedelo vedľa nej, povedalo: "Vieš, mama, premýšľam o jednej veci."
Matka bola zvedavá, čo sa v tej hlavičke sedemročného dieťaťa objavilo. "Na čo myslíš?"
"Dážď," začalo vysvetľovať, "je ako hriech a stierače sú ako Boh, ktorý zotiera naše hriechy."
Keď matka premohla prekvapenie, spýtala sa: "Všimol si si, že stále prší? Čo to podľa teba znamená?"
Dieťa nezaváhalo ani na chvíľu a povedalo: "My stále hrešíme a Boh nám stále odpúšťa."
Nejestvuje nijaká kniha, do ktorej sa zapisujú hriechy. Boh nemá nijaký register, nijaký katalóg. Boh nás vidí v prítomnej chvíli a zahŕňa nás bezpodmienečnou láskou.

Jedna z najkrajších básní o láske:

Báseň o láske

Napísalo ju jedno americké dievča...

„

Veci, ktoré si nespravil:
Pamätáš sa, keď si mi raz požičal svoje nové auto a celkom som ti ho rozbila? Myslela som, že ma zabiješ, ale ty si to nespravil.
A pamätáš si, ako som ťa vytiahla na pláž a ty si povedal, že bude pršať a pršalo? Myslela som, že povieš: „Veď som ti to hovoril!“. Ale ty si to nespravil.
Pamätáš, ako som koketovala so všetkými, aby som vzbudila tvoju žiarlivosť a ty si jej celkom podľahol? Myslela som, že ma opustíš, ale ty si to nespravil.
A pamätáš sa na to, že som vyklopila jahodovú tortu na koberček v tvojom aute? Myslela som, že mi ublížiš, ale ty si to nespravil.
A pamätáš sa, ako som ti zabudla povedať, aby si na slávnosť prišiel vo večernom obleku, a ty si prišiel v džínsach? Myslela som, že mi jednu vylepíš, ale ty si to nespravil.
Áno, je toľko vecí, čo si nespravil. Mal si so mnou nekonečnú trpezlivosť, miloval si ma a chránil. Bolo toho veľa, čo som chcela, aby si mi odpustil, keď sa vrátiš z Vietnamu. Ale ty si sa nevrátil.“

Znamenie

Po hroznej búrke sa úbohý stroskotanec dostal na breh malého pustého ostrovčeka. Pevne sa držal chatrného zvyšku člna, na ktorom sa plavil. Ostrovček bol o málo viac ako nevľúdny nehostinný útes.
Úbožiak sa začal modliť. Prosil Boha, aby ho zachránil. Každý deň vyzeral, či sa na obzore neobjaví nejaká pomoc. Ale pomoc neprichádzala.
Po niekoľkých dňoch sa tu zabýval. Horko-ťažko sa mu podarilo vyrobiť nejaký nástroj, aby mohol aspoň niečo uloviť a obrobiť kúsok zeme. Založiť si oheň a postaviť chatrč proti vetru a búrkami ho stálo veľa námahy.
A tak uplynulo niekoľko mesiacov. Stále sa modlil, ale nijaká loď sa na obzore neukazovala.
Jedného dňa sa od ohňa chytili trstinové steny stroskotancovej chalupy a všetko zhorelo. Hustý dym stúpal do výšky a z niekoľkomesačného úsilia ostalo iba trochu popola.
Stroskotanec, ktorému sa nepodarilo zachrániť skoro nič, sa s plačom zrútil na zem. "Prečo, Pane? Prečo ma postihlo aj toto?"
O niekoľko hodín zakotvila pri ostrovčeku veľká loď. Prišli poňho na záchrannom člne.
"Ako ste zistili, že som tu?" pýtal sa stroskotanec, ktorý tomu nemohol uveriť.
"Zbadali sme stúpajúci dym ako znamenie."

Tvoje dnešné ťažkosti sú dymovým znamením budúcej milosti. Boh ťa príde zachrániť.

"Čo je najkratšia cesta k stretnutiu s Bohom?"
"Život na invalidnom vozíčku," povedal človek bez nôh.

Prázdna stolička

Jeden starý muž ťažko ochorel. Prišiel ho navštíviť kňaz. Keď vstúpil do izby, všimol si prázdnu stoličku. Stála pri posteli chorého, na svojom vyhradenom mieste. Kňaz sa ho spýtal, na čo tam tá stolička je.
Chorý sa trochu pousmial a povedal: "Predstavujem si, že na nej sedáva muž, a kým ste prišli, rozprával som sa s ním... Dlhé roky sa mi modlitba zdala veľmi ťažká, až mi raz jeden priateľ vysvetlil, že modlitba je vlastne rozhovor s Ježišom. Tak si teraz predstavujem, že predo mnou na stoličke sedí Ježiš, rozprávam a počúvam, čo mi hovorí. Odvtedy nemám s modlitbou nijaké ťažkosti."
O niekoľko dni prišla dcéra starého muža oznámiť na faru, že otec umrel.
Povedala: "Nechala som ho na pár hodín samého. Keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. Hlavu mal opretú o prázdnu stoličku, ktorú chcel mať stále pri svojej posteli."

"Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha." (Mt 5, 8)

Dvere

Jeden slávny obraz predstavuje Ježiša v tmavej záhrade.

Ľavou rukou dvíha lampu, ktorá osvetľuje výjav, a pravou klope na ťažkú hrubú bránu.

Keď obraz prvýkrát vystavili, jeden návštevník upozornil na pozoruhodný detail.
"Na vašom obraze je chyba. Brána nemá kľučku."
"To nie je chyba," povedal maliar, "to je brána ľudského srdca. Otvára sa iba zvnútra."

V meste na Ďalekom východe sa nad letiskom rozpútala búrka. Cestujúci bežali cez štartovaciu dráhu, aby nastúpili do lietadla, ktoré bolo pripravené vzlietnuť na vnútroštátnej linke.
Premoknutému misionárovi sa podarilo nájsť pohodlné miesto pri okienku. Pôvabná letuška pomáhala cestujúcim usadiť sa. Všetko bolo pripravené na štart a muž z posádky zatvoril ťažké dvere lietadla.
Akýsi muž bežal k lietadlu a ako len mohol, napravoval si nepremokavý plášť. Oneskorenec silno zabúchal na dvere, aby mohol nastúpiť. Stevard mu naznačoval, že už je neskoro. Muž búchal ešte silnejšie. Letuška sa ho usilovala presvedčiť, aby prestal."Nemôžeme otvoriť... Už je neskoro... Treba už letieť..."Naznačovali mu cez okienko... Nič sa nedalo robiť. Muž naliehal, aby mu otvorili. Napokon letuška ustúpila a otvorila dvere. natiahla ruku a pomohla mu do lietadla. Ostala stáť s otvorenými ústami. Oneskorenec bol pilot.
Pozor! Nenechávajme na zemi pilota svojho života.

Márnotratný syn

Jedna katechétka rozprávala deťom na hodine náboženstva podobenstvo o márnotratnom synovi. Všimla si, že po chvíli mnohí žiaci prestali dávať pozor. Na konci ich požiadala, aby jej napísali obsah podobenstva.

Jedno dieťa napísalo: "Jeden človek mal dvoch synov. Mladšiemu sa doma veľmi nepáčilo, a preto z domu ušiel aj s peniazmi. Peniažky sa mu rýchlo rozkotúľali a chlapec sa rozhodol vrátiť, lebo už nemal čo jesť. Keď prichádzal, otec ho zbadal a celý šťastný vzal poriadnu palicu a bežal mu naproti. Po ceste stretol druhého syna, toho dobrého. Ten sa ho spýtal, kam sa s tou palicou tak náhli. "Vracia sa tvoj brat, ten naničhodník. Po tom čo vyviedol, si zaslúži poriadny výprask!"
"Otče, mám ti pomôcť?"
"Samozrejme," povedal otec.
A tak mu obaja naložili, že aj pes by od nich radšej ušiel. Potom otec zavolal sluhu a povedal mu, aby dal zabiť najtučnejšie teľa na veľkú oslavu, že si konečne mohol so svojím synom vyrovnať účty za to, čo mu vyviedol."

Pochopiť logiku Božieho srdca je pre každého ťažké.

Retiazka a hrebienok

Bolo to dávno. V jednej dedinke žili manželia. Ich láska po svadbe stále rástla. Boli veľmi chudobní a každý vedel, že ten druhý nosí vo svojom srdci nesplnenú túžbu. On nosil vo vrecku zlaté hodinky, čo zdedil po otcovi, a sníval, že si k ním kúpi zlatú retiazku. Ona mala krásne dlhé hebké zlatisté vlasy a snívala o perleťovom hrebienku, že si ho vloží do vlasov ako kráľovskú ozdobu.
Roky utekali, ale vo svojom vnútri si ticho pestovali svoje nesplnené sny. Už dávno sa však o nich spolu nerozprávali.
A tak sa priblížilo desiate výročie ich svadby. Usmiata manželka pristúpila k svojmu manželovi bez svojich krásnych dlhých vlasov, ostrihaná skoro dohola.
"Miláčik, čo si to urobila?" pýtal sa začudovaný.
Žena otvorila ruku a na dlani jej žiarila zlatá retiazka.
"Predala som vlasy, aby som ti mala za čo kúpiť zlatú retiazku."
"Ach, ty môj poklad, čo si to len urobila?" povedal muž. Otvoril dlaň, v ktorej žiaril vzácny perleťový hrebienok. "A ja som predal hodinky, aby som ti mohol kúpiť ten hrebienok."
Objali sa. Nepotrebovali už nič. Jeden pre druhého boli tým najväčším bohatstvom.

         "Na srdce si ma pritlač jak prsteň, sťa pečať na svoje rameno!
         Lebo láska je mocná ako smrť a vášeň lásky tvrdá ako podsvetie.
         Jej páľa - to ohňa plápoly, jej plamene, to Jahveho je žiar.
         Ani veľké vody lásku neuhasia, ani rieky ju neodplavia.
         A keby človek za lásku chcel dať všetky bohatstvá svojho domu, len by sa opovrhlo ním." (Pies 8, 6-7)

Osol a flauta

Na poli už dlho ležala opustená flauta. Nik na nej už nehrával. Až jedného dňa tadiaľ prechádzal osol. Silno do nej fúkol a vylúdil z nej najsladší tón svojho života, najkrajší zvuk v živote osla i v živote flauty.

Nevedeli pochopiť, čo sa stalo, lebo rozum nebol ich silnou stránkou. Keďže však obaja v rozum verili, rýchlo sa rozlúčili, lebo sa hanbili za to najlepšie, čo jeden i druhý vo svojom smutnom živote urobili.

Koľko opustených fláut a koľko oslov je na tomto svete! Mnohí z nás sa nepoznajú, ostávajú sami sebe neznámymi a skrývajú sami pred sebou, kto sú. Vyžadujú lásku od iných, ktorí sa tiež nepoznajú, a tak isto sa skrývajú. Ale niekedy sa mraky pretrhnú, objaví sa záblesk, iskra... a tam sa všetko končí, lebo chýba odvaha. Človek potrebuje veľa odvahy, aby miloval.
Ale tak isto ju potrebuje, aby sa dal milovať.

Bambus

V jednej nádhernej záhrade rástol vznešený bambus. Pán ho mal radšej ako ostatné stromy. Rok čo rok bambus rástol a bol čoraz silnejší a krajší. Bambus totiž dobre vedel, že Pán ho má rád a preto bol šťastný. Pán raz prišiel k svojmu obľúbenému stromu a povedal mu: „Potrebujem ťa.“

Nádherný bambus pocítil, že prišla chvíľa, pre ktorú bol stvorený a s veľkou radosťou povedal: „Pane, som pripravený. Urob so mnou, čo chceš.“
Pánov hlas bol vážny: „Aby som ťa použil, musím ťa vyrúbať.“
Bambus sa naľakal: „Vyrúbať, Pane? Mňa, najkrajší strom v celej záhrade? Nie, prosím ťa, nie. Použi ma ako chceš, ale prosím ťa, nevytínaj ma.“
„Môj drahý bambus,“ povedal Pán, „ak ťa nevytnem, nemôžem ťa použiť.“
Záhrada sa ponoril do hlbokého ticha. Aj vietor prestal viať. Bambus pomaly sklonil svoju nádhernú korunu a zašepkal: „Pane, ak ma nemôžeš použiť bez toho, aby sa ma vyrúbal, tak ma vytni.“
„Môj drahý bambus,“ povedal znova Pán, „musím ťa nielen vyťať, ale musím ti odrezať aj konáre s lístím.“
„Pane môj, zmiluj sa nado mnou. Znič moju krásu, ale ponechaj mi konáre a listy.“
„Ak ťa neobrežem, nemôžem ťa použiť“
Slnko si zakrylo tvár a zhrozený motýľ odletel. Roztrasený bambus slabým hlasom povedal: „Pane, obrež ma.“
„Môj drahý bambus, musím ti urobiť ešte čosi viac. Musím ťa rozpoliť a vytrhnúť ti srdce. Ak to neurobím, nemôžem ťa použiť.“
Bambus sa sklonil až k zemi a zašepkal: „Pane, rozpoľ ma a trhaj.“
Tak Pán vyťal bambus, osekal mu konáre s lístím, rozsekol ho a vybral mu srdce. Potom ho zaniesol k prameňu blízko polí, ktoré trpeli suchom. Jemne napojil jeden koniec milovaného bambusu na prameň a druhý naviedol na vyschnuté polia.
Priezračná, chladná a čistá voda začala tiecť bambusom na ryžové polia, ktoré priniesli bohatú úrodu. Tak sa bambus stal veľkým požehnaním, hoci bol vyťatý a zničený.

Keď bol nádherným stromom, žil pre seba a obdivoval svoju krásu. Keď ho vyrúbali, doráňali, znetvorili, stal sa kanálom, ktorým Pán zavlažoval a zúrodňoval svoje kráľovstvo...
My tomu hovoríme „utrpenie“, Boh tomu hovorí „potrebujem ťa.“...

Liečba

Lekár sklamane potriasol hlavou. U pacienta sa neprejavovalo nijaké zlepšenie. Už desať dní starec vôbec nereagoval na liečbu. Vzdal sa. Na nemocničnom lôžku akoby nemal vôľu bojovať o život. Unavený a odovzdaný osudu.

Keď ho na druhý deň lekár navštívil, znova potriasol hlavou. Ale od prekvapenia. Všetky výsledky starca sa vrátili do normálu. Starec sedel opretý o podušky a vrátila sa mu aj farba.
"Čo sa stalo?" pýtal sa lekár. "Včera sme sa báli o váš život A teraz všetko zázračne funguje. Smiem vedieť, čo sa stalo?"
Starček sa usmial. Prisvedčil a povedal: "Máte pravdu. Včera sa niečo stalo. Včera ma prišiel navštíviť vnúčik a povedal mi: Deduško, musíš sa vrátiť hneď domov. Pokazil sa mi bicykel."

Ako veriť? ...ako dieťa!

Viera

Polia boli vysušené a popraskané pre nedostatok dažďov. Bledé a ožltnuté listy utrápene viseli z konárov. Z lúk zmizla tráva. Ľudia žili v napätí a nervózne skúmali krištáľovo modré nebo.

Rozpálené týždne plynuli jeden za druhým. Celé mesiace nespadla ani kvapka vody.
Miestny duchovný zorganizoval na námestí pred kostolom hodinu modlitieb, aby si vyprosili milosť dažďa.
V určenú hodinu bolo námestie plné utrápených ľudí s veľkými nádejami.
Mnohí si priniesli predmety, ktoré dosvedčovali ich vieru. Pán farár obdivoval Biblie, kríže a ružence.
Ale nevedel odvrátiť oči od jedného dieťaťa, ktoré vážne sedelo v prvom rade.
Na kolenách malo červený dáždnik.

Modliť sa znamená prosiť o dážď, veriť znamená priniesť si dáždnik.

Okno

Dvaja pacienti

Boli raz dvaja muži a obidvaja boli vážne chorí. Bývali spolu v jednej malej izbe vo veľkej nemocnici. V izbičke bolo len jedno okno, ktorým ste mohli vidieť okolitý svet. Jeden z mužov smel v rámci svojej liečby hodinu denne sedieť na posteli. Jeho posteľ stála pri okne. Ale ten druhý musel po celý čas ležať vystretý na chrbte.

Každé popoludnie, keď muža pri okne na hodinu podopreli, trávil čas tým, že opisoval, čo vidí cez okno. Okno viedlo rovno do parku s jazerom. Po jazere plávali kačky a labute a deti na brehu ich kŕmili chlebom alebo si púšťali lodičky. Zaľúbení sa prechádzali ruka v ruke pomedzi stromy, boli tu kvety a trávniky, na ktorých ľudia hrali softbal. A vzadu za korunami stromov bol krásny výhľad na panorámu mesta.
Muž ležiaci na chrbte počúval toho druhého, ktorý opisoval, čo vidí a vychutnával každé jeho slovo. Počúval, ako jedno dieťa skoro spadlo do jazera a aké krásne sú dievčatá v letných šatách. Mužovo rozprávanie bolo také vrúcne, že ten druhý prežíval všetko tak, akoby bol naozaj videl, čo sa deje vonku v parku.
Jedného krásneho odpoludnia však ležiacemu mužovi napadlo: prečo muž ležiaci pri okne môže vychutnávať všetok pôžitok z toho, čo sa deje za oknom? Prečo aj on nemá takú možnosť? Cítil sa síce zahanbene, ale čím viac sa snažil zahnať tieto myšlienky, tým viac túžil vymeniť si miesto. Jeho závisť sa stupňovala až tak, že by urobil pre to už všetko!
Raz v noci, keď uprene hľadel do povaly, druhý muž sa zrazu náhle prebudil. Kašľal až lapal dych a snažil sa dočiahnuť na tlačidlo, aby privolal sestričku. Muž ho však len pozoroval a ani sa nepohol dokonca ani vtedy, keď počul svoje meno... Po chvíli ten druhý prestal dýchať. Ráno sestrička našla muža pri okne mŕtveho a potom jeho telo potichu odviezli preč. Keď sa to mužovi, ktorý zostal v izbe, zdalo už vhodné, požiadal, či by ho nemohli premiestniť na posteľ pri okne.
A tak ho presťahovali, uložili ho do postele a urobili mu pohodlie. Vo chvíli, keď všetci odišli, oprel sa o jeden lakeť, bolestivo a namáhavo. Zdvihol sa, aby sa pozrel von oknom.
Za oknom bol holý múr nemocničnej budovy....

Pasca na myši

Jeden deň sa myš pozerá cez škáru na gazdu s gazdinou, ako rozbaľujú balíček. S hrôzou zistí, že je v ňom pasca na myši.
Beží na dvor a kričí: "Pasca na myši, pasca na myši."
Sliepka sa na ňu pozrie a hovorí: "Viem, že sa veľmi bojíš, ale ja sa nemám čoho báť."
Myš sa teda obrátila na prasiatko s tým istým: "Pasca na myši, pasca..."
Prasiatko zachrochtalo a hovorí: "Je mi to ľúto, ale mňa sa to netýka, ale budem sa za teba modliť."
Myška sa teda rozbehla za kravou a zase: "Pasca na myši..."
Krava zabučí: "Múúú, myška, je mi ľúto, ale nejde o moju kožu."
Myš sa so sklopenou hlavou vráti do domu, odmietnutá, teraz musí pasci čeliť sama.
Ešte v tú noc sa v dome ozval zvuk klapnutia pasce. Gazdiná sa hneď išla pozrieť, čo sa chytilo, ale potme nevidela, že je to jedovatý had a má chytený chvost.
Gazdinú uštipol. Farmár ju rýchlo odviezol do nemocnice, ale vrátila sa domov s horúčkou.
Každý vie, že horúčku je najlepšie liečiť dobrou kuracou polievkou. Farmár teda zabil sliepku a polievku uvaril.
No aj tak, žena ďalej chorľavela. Prišli priatelia, aby sa o ňu celé dni starali. Farmár zabil prasa, aby mali dosť jedla. Nič však nepomohlo a farmárka zomrela. Na pohreb prišlo veľa ľudí, a farmár zabil kravu, aby bolo dosť jedla na hostinu.
Myška to celé sledovala škárou s veľkým zármutkom.

Nezabudni, keď sa nabudúce dozvieš, že niekto má problém a pomyslíš si, že nie je tvoj - zamysli sa ! Keď je niekto z nás v nebezpečenstve, všetci sme.
Všetci sme na ceste nazývanej "život". Je nutné, aby sme dávali pozor jeden na druhého, opatrovali jeden druhého. A mali by sme sa snažiť povzbudiť jeden druhého. Každý z nás je dôležitou niťou vo vzácnej tapisérii života toho druhého.
A naše životy sú tkané spoločne.

Mám ťa rád takého, aký si...

Prasknuté hlinené nádoby

Istý nosič vody v Číne mal dve veľké hlinené nádoby. Viseli na koncoch palice, ktorú nosil na krku. Na jednej bola prasklina, kým tá druhá bola bezchybná a vždy niesla plnú mieru vody. Na konci dlhej cesty, ktorej trasa bola od potoka až k domu, v prasknutej nádobe ostala voda už len do polovice. Celé dva roky to takto išlo; nosič do svojho domu doniesol každý deň vždy len jeden a pol nádoby vody. Samozrejme dokonalá nádoba bola pyšná na svoj výkon, veď plnila svoj účel perfektne. Ale chúďa prasknutá nádoba hanbila sa za svoju nedokonalosť, a cítila sa úboho, lebo bola schopná len polovičného výkonu. Po dvoch rokoch súženia prihovorila sa nosičovi pri potoku:

- "Hanbím sa, lebo voda zo mňa tečie po celej ceste domov."
Nosič jej takto odpovedal:
- "Všimla si si, aké krásne kvety rastú na tvojej strane chodníka? Na druhej nerastú žiadne! Preto je to tak, lebo som vždy vedel o tvojom nedostatku a na túto stranu cesty som rozsial semená kvetín. Ty si ich každý deň polievala, kým sme sa vracali do domu. A už dva roky zbieram tieto krásne kvetiny, aby som si ozdobil svoj stôl. Keby si nebola taká, aká si, nerozjasňovala by krása kvetov celý môj dom."

Všetci máme svoje zdanlivé chyby; mnohí sme popukanými hlinenými nádobami. Ale tieto praskliny a chyby, ktoré sú v každom z nás, robia náš život tak veľmi zaujímavým a vzácnym. To nás vedie k prijímaniu druhých práve takých, akými sú. A vždy je možnosť uvidieť v nich práve to dobré, jedinečné.

Umenie malých krokov (Antoine de Saint Exupéry)

2012-10-19T19:06:56Z

Umenie malých krokov

(Antoine de Saint Exupéry)

- Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život.

- Nauč ma umeniu malých krokov.

- Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav ma sebaistým v správny čas.

- Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal odlíšiť prvoradé od druhoradého.

- Prosím o silu kázne a miery, aby som len tak neprekĺzol životom a svoje dni rozumne rozdelil, aby som neprespal záblesky svetla a vrcholy, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas na umelecký zážitok.

- Dovoľ mi utvrdiť sa o tom, že snívať o minulosti, či budúcnosti mi nepomôže.

- Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.

- Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko.

- Daruj mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú prirodzenou súčasťou života, že vďaka ním rastieme a dozrievame.

- Pripomínaj mi, že srdce sa často stavia proti rozumu.

- Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto mi má povedať pravdu s láskou.

- Chlieb náš každodenný daj mi pre telo i dušu, prejav Tvojej lásky, priateľské echo, a aspoň tu a tam náznak, že budem užitočný.

- Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním, daj, aby som dokázal čakať.

- Nech vždy nechám Teba i ostatných dohovoriť.

- To najdôležitejšie si človek nehovorí sám.

- To najdôležitejšie mu býva povedané.

- Ty vieš, ako veľmi potrebujem priateľstvo.

- Daj, aby som dorástol tejto najkrajšej, najťažšej, najriskantnejšej a najnežnejšej záležitosti života.

- Vnukni mi pravú chvíľu a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra, slovami, či bez slov.

- Chráň ma pred strachom, že by som mohol premárniť svoj život.

- Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem.

- Nauč ma umeniu malých krokov.

Amen. :)

Modlitba spoločenstva Campanella

2012-10-19T19:05:24Z

" Len Boh ti môže dať vieru, ale ty môžeš o tom podať svedectvo.

Len Boh ti môže dať nádej, ale ty môžeš vštepiť dôveru v iných srdciach.

Len Boh ti môže dať lásku, ale ty môžeš iných naučiť milovať.

Len Boh ti môže dať pokoj, ale ty môžeš zasievať jednotu.

Len Boh ti môže dať silu, ale ty môžeš povzbudiť nešťastného človeka.

Len Boh je cesta, ale ty ju môžeš ukázať iným.

Len Boh je svetlo, ale ty ho môžeš rozžiariť v iných očiach.

Len Boh je život, ale ty môžeš dať iným chuť do života.

Len Boh môže urobiť to, čo sa zdá nemožné, ale ty môžeš urobiť to, čo je možné.

Len Boh si vystačí sám, ale je radšej, keď môže rátať s tebou."