farnosť Mútne

Symbol pastiera...

2014-06-17T09:21:59Z

Bezprostredným pozadím Ježišovej reči o pastierovi je Starý Zákon, kde sa sám Boh ukazuje ako Pastier Izraela. Stačí pozrieť na Žalm 23: „Pán je môj Pastier, nič mi nechýba...“

Obraz Boha ako pastiera je podrobne opísaný v knihe proroka Ezechiela v 34 až 37 kapitole. Je to proroctvo o príchode dobrého Pastiera. Ezechiel tu popisuje sebeckých a zlých pastierov vo svojej dobe a ohlasuje prísľub, že Boh sa sám o svoje ovečky postará – sám ich bude pásť.

Je zaujímavé, že samotná Ježišova reč o pastierovi sa nezačína výrokom: „Ja som dobrý pastier,“ ale: - „Ja som brána k ovciam.“ A Ježiš to vysvetľuje takto: „Kto nevchádza do ovčinca bránou, ale prelieza inokade, je zlodej a zbojník. Kto vchádza bránou je pastier oviec.“ (Jjn 10,1-2) Ježiš teda najskôr ustanovuje akési meradlo, kto bude môcť byť pastierom jeho stáda – skutočný pastier vstupuje cez neho. Takýmto spôsobom totiž najvyšším pastierom ostáva Ježiš a iba jemu patrí stádo.

/Aj Petra sa Ježiš, skôr ako mu povie: - pas moje baránky, pýta – miluješ ma? Z toho vyplýva, že pre Ježišových pastierov – je kľúčová otázka lásky k nemu. Má to hlbokú vnútornú logiku – ak prichádza kňaz - pastier cez Krista /ako cez bránu/ tak ovečky pasie v konečnom dôsledku samotný Kristus – cez toho kňaza pastiera a nie kňaz svojvoľne.

Teda aj pastier – kňaz – ktorý ako pastier kráča vpredu pred Božím ľudom, má kráčať až za Ježišom./

Ježiš ako pastier prichádza, aby mali ovečky život a aby ho mali hojnejšie (porov. Jn 10,10) Napĺňa tak opäť Ezechielovo proroctvo o tom, že Pastier, ktorý príde bude pásť svoje ovečky po najhojnejších pastvách. (porov. Ez 34,14) Čo sa tým myslí? Tou pastvou najhojnejšou? Ježiš je nielen pastier, ale aj pokrm – súvisí to s chlebom - Eucharistiou, o ktorej sme už hovorili, aj s Božím Slovom, ktoré sýti naše vnútro – toto všetko nám dáva život – skutočný život. To je tá pastva.

A každý pastier má viesť ovečky k tejto pastve – k Bohu – nie k sebe.

Pre nás kňazov je toto úloha – vchádzať cez Krista k ľuďom. Teda v prvom rade učiť sa milovať Krista – a tak budeme opravdivo milovať aj zverený Boží ľud. A pre vás bratia a sestry, nech je to povzbudením, že Kristus sám je vaším pastierom, ktorého máme nasledovať, aj ak by ste videli a vidíte nehodné vzory svojich pastierov, ktorí Pána nenasledujú tak, ako by mali.

Symbol chleba...

2014-06-16T11:09:07Z

Pozrime sa na úvod na rozprávanie o zázračnom rozmnožení chleba. Odporúčam prečítať 6. kapitolu Jánovho evanjelia – vhodné aj na rozhovor s tými, ktorí neveria v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii. (Jn 6, 1-65) Ježiš zázračne rozmnoží 5 chlebov a nasýti sa nimi 5000 mužov. Ježiš ukazuje, že má moc urobiť takýto viditeľný zázrak. Ale jeho cieľom nie je v prvom rade nasýtiť telo – preto potom trochu kritizuje svojich nasledovníkov, ktorí ho nasledujú len preto, že sa zadarmo najedli – a snaží sa upriamiť ich pozornosť teraz na iný chlieb. Chlieb, ktorý im on dá – to bude jeho telo. Ale toto už veľmi počúvať nechceli. Aj keď je to veľmi paradoxné, lebo očakávanie nového pokrmu, ktorý mal Mesiáš priniesť, bolo v izraelskom národe. Tu sa stále vraciame k vzťahu medzi Mojžišom a Ježišom. Tak ako im dal Mojžiš chlieb – mannu z neba – tak aj ten nový Mesiáš, ktorý má prísť, by mal dať nejaký chlieb – mannu z neba. Preto Ježiš hovorí – Nie Mojžiš Vám dal chlieb z neba, ale môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. ... A chlieb, ktorý ja dám je moje telo... Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život. ... Ja som chlieb života. ... Tu vidíme veľmi jasne prepojenie chleba a Kristovho Tela. Teda pokrm, ktorý prináša Ježiš je on sám v chlebe a tento pokrm je skutočným pokrmom, ktorý sme dostali z neba.

Tento chlieb je skutočným Božím darom ľudstvu, ktorým Boh sýti svoj ľud - človek si ho nemôže nijako zaslúžiť a ani nemohol – dostali sme ho ako dar. A tento pokrm si nevieme zabezpečiť samy – musíme sa nechať obdarovať.

A aby sme ešte viac vnikli do hĺbky symbolu chleba – zamyslime sa nad týmto citátom:
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie ostane samo, ale ak odumrie prinesie veľkú rodu.“ Vo výrobku, ktorý nazývame chlieb je obsiahnuté vlastne aj tajomstvo umučenia – pšeničné zrno musí v zemi „zomrieť“ a z jeho zániku vznikne klas. Či tu nevidíme symboliku smrti a zmŕtvychvstania?

Eucharistia je teda pre nás stále jedinečnou možnosťou, ako sa stretnúť s tým živým chlebom – Kristom. To jedinečné stretnutie človeka s Bohom. Kiežby sme si to naozaj čo najviac uvedomovali do hĺbky.

Symbol vína...

2014-06-03T11:33:29Z

Náročné - ale nádherné.

Naposledy sme hovorili o symbole vody – prameňa – a dnes budeme hovoriť o symbole vína, viniča. Začneme známou svadbou v Káne. Majme na pamäti, že víno je predovšetkým symbolom sviatku – radosti - oslavy. A tento dar vína je stredobodom zázraku na svadbe v Káne. Prečo Ježiš zabezpečuje viac ako 500 litrov vína na nejakú svadbu a prečo to evanjelista vôbec zaznamenáva a dokonca ako prvý z Ježišových zázrakov?

Všimnime si pár detailov, ktoré nám môžu trochu poodhaliť toto tajomstvo. Tá svadba bola na tretí deň – ku akému predchádzajúcemu časovému údaju sa vzťahuje tento tretí deň? Nevieme. Nemôže to byť teda už odkaz na Ježišovo zmŕtvychvstanie – a jeho „svadobnú hostinu“? Azda preto Ježiš hovorí Márii – „Ešte neprišla moja hodina.“ Ale akoby už tu začínala svadobná hostina Boha s človekom – Boha so svojím ľudstvom. Akoby sa Boh už nevedel dočkať, kedy bude oslavovať so svojím stvorením. A táto hojnosť vína na svadbe v Káne je symbolom – Božej - priam márnivej lásky. Boh nešetrí - Boh sa rozdáva – začala slávnosť – svadba Boha s človekom.

Na ďalší príklad a symboliku viniča, vinice atď. sa pozrieme do Starého zákona do knihy proroka Izaiáša (Iz 5, 1-7) – pieseň o vinici. Priateľ mal vinicu vysadil ju, staral sa o ňu a ona namiesto úrody priniesla kyslé, malé hrozno. V tomto obraze mohol Izraelský národ spoznať seba, svoju neveru voči Bohu a jeho zmluve, zákonom. Boh sa o Izrael staral – a očakával za to vernosť, poslušnosť a nič. Boh od Izraelského ľudu očakával ovocie – a nebolo. Žalm 80 opisuje na druhej strane zasa nárek nad takto spustošenou vinicou, ktorú akoby Boh opustil – no tento žalm končí modlitbou, prosbou: „Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív svoju vinicu.“ Boh vypočuje túto prosbu - posiela vlastného Syna – do tejto vinice – a čo s ním urobia? To opisuje Markovom evanjelium v rozprávaní o vinici a vinohradníkoch – Syna vinohradníci zabijú. To je odkaz na mučenícku smrť Ježiša.

Keby sme z rôznych uhlov pohľadu rozoberali rôzne rozprávania o viniči, vinohradníkoch, víne - môžeme ich aplikovať na osobu Ježiša. V predošlom obraze je Ježiš chápaný ako Syn vinohradníka – a na inom mieste sa sám Ježiš stotožňuje zasa s viničom, keď hovorí: „Ja som pravý vinič.“ (Jn 15,1) Naozaj on sám sa stáva viničom – vtedy, keď sa stáva človekom -(vtelenie), necháva sa zasadiť do tejto zeme, aby sme sa mohli naň naštepiť, z neho čerpať životodarnú silu. On je tou dobrou ratolesťou, zárodkom, štiepikom, ktorý sa už nikdy nepokazí, prinesie zaručene dobrú úrodu – jeho úroda nesklame. To nebude kyslé hrozno, ale zaručene najlepšie. A my máme zostať na tomto viniči, ak chceme priniesť úrodu – Ježiš hovorí /Ja som vinič, vy ste ratolesti – kto ostáva vo mne prináša veľa ovocia./ A tu vidíme ďalší skrytý obraz – Ježiš ako symbol ovocia viniča – a tým je hrozno a teda v konečnom dôsledku víno. /Ježiš ako dobré víno./ Z ktorého sa potom stáva pri sv. omši jeho krv. Tu vidím silné eucharistické pozadie. Ježiš prináša naozaj najlepšie ovocie – a tým ovocím je v konečnom dôsledku vlastne jeho láska k nám,(symbolicky vyjadrená ako dobré, najlepšie hrozno, víno), ktorá sa daruje na kríži – jeho krv je tým lahodný vínom, ktoré patrí k svadobnej hostine Boha s ľudstvom.

Vinič už nebude zničený ani vytrhnutý – ale vyžaduje neustále očisťovanie – Ježiš hovorí, že každú ratolesť, ktorá na mne prináša ovocie – orezávajú a čistia, aby prinášala viac ovocia, ktorá neprináša – odrežú a vyhodia.

Aj dnes Boh teda očakáva od nás dobré ovocie – nie kyslé hrozno. A kvôli dobrému ovociu je potrebné neustále očisťovať – tak celú Cirkev, ako aj každého jednotlivca. Otázka na spytovanie svedomia - Aké ovocie prinášam ja? Mali by to byť skutky lásky. Niekedy sa nám skutky lásky a vlastne akýkoľvek dobrý skutok ľahko robí jednorázovo – ale veľmi ťažká je celoživotná vytrvalosť. Nie nadarmo sa preto v týchto rečiach o vinici, viniči, (Jn 15, 1-10) spomínajú slová ako: Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia..., ostaňte vo mne..., ostaňte v mojej láske...

Z toho vyplýva – vytrvalosť!

Trpezlivo a vytrvalo zotrvať v spoločenstve s Kristom počas všetkých životných zmätkov. Prvotné nadšenie je ľahké, po ňom však nasleduje stálosť aj na jednotvárnych púštnych cestách – tu sa stráca romantika prvotného nadšenia a zostáva len čisté áno viery.

Vytrvalosť.

Veľké obrazné reči Jánovho evanjelia

2014-05-27T12:08:08Z

Mohla by nás zaujať otázka autorstva – kto napísal toto evanjelium – bol to naozaj apoštol Ján? Nebudeme sa tým zaoberať podrobne, ale pozrime na tieto citáty: „A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili.“ (Jn 19,35) Podobne: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli, čoho sa naše ruky dotýkali – to vám zvestujeme – Slovo života.“ (1Jn 1,1n)

Takto vidíme, že koreň evanjelia siaha určite až k očitým svedkom. Ak by aj niekto spochybňoval, že celé evanjelium napísal apoštol Ján – mohli by sme to pripustiť, no jeho svedectvo zachovala a spísala určite jeho „škola“ – jeho žiaci. Všimnime si, že v druhom citáte sa dokonca používa množné číslo „my“. Sám autor akoby spomína v kontexte celého spoločenstva učeníkov – teda s celou Cirkvou.

Zaujímavý je ešte jeden detail v tomto evanjeliu – text tohto evanjelia je písaný na pozadí rytmu židovských sviatkov.

Napr. – Ježišova posledná Veľká Noc, keď zomrel – vtedy sa v chráme obetujú baránky na zmierenie za hriechy – za hradbami mesta sa v tom istom čase obetuje skutočný baránok, ktorý jediný odstraňuje tie hriechy...

Keby sa nám podarilo vniknúť do tajomstva a hĺbky židovských sviatkov tak by sme v úplne novom kontexte mohli chápať mnohé z Ježišových slov, gest, skutkov...

Ešte jedna dôležitá poznámka - V evanjeliu podľa Jána sa nenachádzajú podobenstvá, ale namiesto nich sú tu zaznamenané veľké obrazné reči. Postupne si ich rozoberieme. Najmä symboly: voda, vinič, víno, chlieb, pastier.

Pozrime dnes na vodu napr. cez tento citát: „V posledný veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný a verí vo mňa, nech príde ku mne a nech pije. Ako hovorí Písmo, z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ (Jn 7,37-39) Pozadím týchto slov je Sviatok stánkov – a obrady s ním spojené – čerpala sa počas siedmich dní voda z prameňa Siloe a liala sa v chráme. /S riekou Siloe sa stretávame ešte, keď Pán Ježiš uzdravuje slepého od narodenia. Súčasťou uzdravenia je to, že trpiaci sa na Ježišov príkaz má umyť v rybníku Siloe – v preklade to znamená Poslaný. Táto poznámka je veľmi dôležitá – význam toho slova. Uvádza sa nám v tom vlastný dôvod zázraku – ako to vysvetľuje Sv. Otec – ten Poslaný od Otca je Ježiš. V konečnom dôsledku je to Ježiš vďaka ktorému on vidí. Celá kapitola sa javí ako výklad krstu, ktorý z nás robí vidiacich. Otvára oči nášho vnútorného zraku./

– Najskôr to bol v tom chráme s tou vodou zo Siloe obrad s prosbou o dážď a neskôr sa stal spomienkou na vodu, ktorej dal Boh vytrysknúť zo skaly na púšti pre Izraelitov. A tak ako dal Mojžiš ľudu chlieb z neba a vodu zo skaly – to sa očakávalo aj od nového Mesiáša – že dá nejaký chlieb z neba a vodu zo skaly. Teda tými slovami, ktoré Ježiš povedal – odpovedá Izraelitom na túto ich nádej, toto ich očakávanie. On je skalou, on je aj tou vodou. A ako možno piť túto vodu? Ježiš hovorí: „Kto verí vo mňa...“ (Jn 7,38) Viera v Krista je ten spôsob, ako možno piť živú vodu, ako možno piť život, ktorý viac už neohrozuje smrť.

Ďalej ten text hovorí: „Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.“ Z čieho vnútra? Dve možnosti: človek, ktorý verí sa sám stane prameňom, z ktorej prúdi neskazená voda, životodarná sila Ducha Stvoriteľa...

Alebo Kristus – on je ten prameň a živá skala... treba doplniť, že to platí aj spojene. Veriaci človek, ktorý miluje spolu s Kristom, sa sám stane studňou, ktorá daruje život. Vidíme to na svätých, ktorí sa stávajú takými oázami, kde je život a vracia sa s nimi kúsok strateného raja. Pritom však prameňom, ktorý sa márnotratne daruje, v konečnom dôsledku zostáva vždy sám Kristus.

Aspoň jedna otázka na zamyslenie: Akým prameňom som ja?

NA DOPLNENIE: Voda v biblickej reči má naozaj rozsiahly význam: Spomeňme aspoň pár náznakov: Je symbolom života /krstu/, ale aj smrti /tajomstva kríža/. Prameň - z ktorého voda vyviera, je symbolom – pôvodu, počiatku, ešte neporušenej čistoty, - je to symbol stvoriteľskej moci. Rieky – sú darcami života – bez nich by nič nežilo. Na druhej strane zasa more – je symbol majestátnej sily – no tiež symbol neistoty, obavy – opak a protipól zeme – životného priestoru človeka – istoty.

Podobenstvo o Milosrdnom Samaritánovi

2014-04-29T13:47:14Z

(Lk 10, 25-37)

V tomto podobenstve kladie učiteľ zákona Ježišovi otázku, ktorú môžeme nazvať – jedna zo základných ľudských otázok: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života.“ (Kiežby sa aj dnes všetci pýtali – čo treba robiť – aby sme dosiahli večný život – a keby sato opýtali Krista a nie hocikoho...) Pán Ježiš ho odkazuje na Sväté písmo, ktoré on, ako učiteľ zákona, dobre pozná a necháva ho, aby si dal odpoveď sám na svoju otázku - a náš zákonník si ju dáva a veľmi presne, hovorí: „Milovať budeš Pána, svojho Boha... a blížneho ako seba samého.“ A naozaj celý zmysel zákona je v tomto prikázaní – to je hlavné prikázanie.

Teda výrok Svätého písma je jasný, otázkou však zostáva ako ho premeniť do konkrétneho života a o tom sa už medzi učencami tej doby viedli spory. Trápila ich otázka - kto je ten môj blížny? Zvyčajná odpoveď by bola – no predsa člen nášho vlastného národa. Z toho by teda vyplývalo, že cudzinci tam nepatria? Tí nie sú blížnymi? Ale to by bolo opäť proti Svätému písmu – aj v Starom zákon sa vyžaduje láska k cudzincom. No stále ostávalo sporné – kde treba dať hranice toho, kto je a kto nie je môj blížny. A o toto vlastne nášmu zákonníkovi išlo, keď kladie Ježišovi otázku – kto je môj blížny?

Za blížnych určite v tej dobe nepovažovali Samaritánov. A Ježiš na otázku zákonníka – kto je môj blížny - odpovedá týmto podobenstvom o Milosrdnom Samaritánovi.

O čo v ňom ide. Príbeh začína mužom, ktorý padol do rúk zbojníkom a tí ho nechali na kraji cesty polomŕtveho. To bol celkom realistický príbeh, keďže k takýmto prepadom tam naozaj dochádzalo.

Kňaz a levita – znalci Zákona – teda poznali písma aj svoju povinnosť pomôcť... Oni prechádzajú okolo tohto úbožiaka a idú ďalej. Vôbec to nemuseli byť ľudia s chladným srdcom, možno sami mali strach a usilovali sa čo najskôr dostať do mesta. A možno boli trochu nešikovní a nevedeli ani odkiaľ začať s pomocou – čo robiť – a najmä, keď už všetko nasvedčovalo tomu, že už ani pomáhať netreba.

A tu prichádza pocestný Samaritán – niekto, kto nepatrí do spoločenstva Izraelitov a preto nemusí vidieť v tom prepadnutom človekovi svojho „blížneho“. On sa však nepýta – kam siahajú moje povinnosti vyplývajúce zo solidarity. Evanjelium opisuje, čo sa v ňom deje a čo ho pohne pomôcť – „Bolo mu ho ľúto.“ Láme sa mu teda jeho srdce. Blesk milosrdenstva, ktorý zasiahol jeho dušu, robí z neho blížneho bez ohľadu na akékoľvek otázky. Takto sa otázka mení – už nejde o to, kto je a kto nie je pre mňa môj blížny – ide o mňa samého – ja sa mám stať blížnym pre druhého.

Keby Ježiš položil zákonníkovi na začiatku otázku - je aj Samaritán mojím blížnym? – odpoveď by bola pre zákonníka jasná – nie. Ale Ježiš stavia túto skutočnosť celkom naopak. Samaritán, cudzinec, robí sám zo seba blížneho a ukazuje mi, že aj ja mám byť takým. Ježiš ma vyzýva nasledovať jeho vzor. Za vzor mne aj im kladie Samaritána.:)

Aj my by sme sa bratia a sestry mali stať tými, ktorých srdcia budú otvorené pre otrasy vyvolané núdzou druhého. Potom nájdeme svojho blížneho – alebo on si nájde nás, keď ja budem chcieť byť blížnym pre každého. Ako to hovorí Svätý Otec Benedikt – nejde len o to poskytnúť materiálnu pomoc, hovorí, že keby sme len takto pomáhali, tak toho veľa nedávame – povzbudzuje nás, aby sme si všimli ľudí, ktorí sú vnútorne zničení, prázdny uprostred blahobytu – a mali sme oko i srdce citlivé na to – všimnúť si blížneho a aby sme mali ODVAHU k skutkom lásky voči našim bratom a sestrám. Viete koľko to dá vnútorného zápasu, len keď chcem niekoho na niečo upozorniť... aj to je naša služba blížnemu – keď sa trocha starám, tam kde treba – a nestarám, kde netreba...

Nech nám Pán osvieti myseľ i srdce, aby sme videli, aký typ služby v našom okolí sa od nás žiada, reálne zhodnotili akej služby sme schopní a s odvahou slúžili.

A neuveď nás do pokušenia ...

2014-04-26T10:46:54Z

Znenie tejto prosby je pre mnohých mätúce, ba pohoršujúce. Môže nás Boh uviesť do pokušenia? Či? Pokušenie samozrejme prichádza od zlého, diabla. /Vidíme to aj pri pokúšaní Ježiša na púšti, že pokušenie prichádza od Zlého a tiež vidíme ako Ježiš zdoláva diablove pokušenia./

Avšak k ešte lepšiemu objasneniu pokušenia nám môže pomôcť nahliadnutie do knihy Jób. Satan stojac pred Bohom akoby mu tvrdí, že každému človekovi ide iba o jeho vlastné blaho a vôbec nevie myslieť na druhého človeka a ani na Boha. A na spravodlivom Jóbovi chce satan odskúšať svoju tézu. Satan akoby Bohu tvrdil - ak sa všetko človekovi a teda Jóbovi vezme, potom sa zrúti aj jeho zdanlivá nábožnosť. Boh teda dáva Satanovi slobodu, aby mohol túto skúšku vykonať, no presne definuje medze, čo diabol urobiť môže. Toto je dôležitý moment. Boh určuje hranice v ktorých môže byť človek skúšaný. A vieme, že nás nedovolí skúšať nad naše sily, ba dáva nám silu vyhrať tento zápas ako to hovorí Pavol: „Boh je verný. On vás nedovolí skúšať nad vaše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby ste mohli vydržať.“ (1 Kor 10,13)

/Boh teda nenechá človeka padnúť, ale dovolí, aby bol skúšaný. A to preto, aby človek dozrel, aby sa čoraz väčšmi dostával do hlbokej jednoty s Božou vôľou, na to potrebuje skúšky... Je to proces očisťovania, zriekania, bolestnej premeny seba, cesta dozrievania... Tiež sa pri týchto skúškach prehlbuje naše pokánie, keď padneme – vedomie našej hriešnosti, zmierňuje sa naša pýcha, že nie sme sami od seba schopný stať sa veľkými, ale potrebujeme Božiu pomoc.

Keby sme chceli urobiť zhrnutie, mohli by sme povedať, že touto prosbou v Otčenáši akoby Bohu hovoríme: Viem, že potrebujem skúšky, aby sa môj charakter stal čistým. Ak na mňa takéto skúšky dopustíš – ako v Jóbovom prípade – dáš Zlému trochu voľnosti, potom pamätaj prosím na obmedzenosť mojich síl. Príliš mi never!!! Neurob medze v ktorých mám byť pokúšaný, príliš širokými, a keď toho bude na mňa priveľa, buď blízko pri mne so svojou ochrannou rukou.

Ale zbav nás zlého

Táto prosba veľmi úzko súvisí s predchádzajúcou prosbou – akoby v nej hovoríme Bohu – Zachráň nás, osloboď nás. V konečnom dôsledku je to prosba o vykúpenie, oslobodenie. Z čoho chceme byť vykúpení? Preklad v Otčenáši hovorí - od Zlého – a necháva tým otvoreníé, či sa tým myslí to zlé, alebo ten Zlý. Jedno od druhého napokon nemožno od seba oddeliť.

Koľko zla naozaj dnes vo svete je – vojny, prenasledovania, obchod so zbraňami, drogami, ľuďmi... Rôzne ideológie úspechu, bohatstva, blahobytu – a ideológie, ktoré sa nás snažia presvedčiť, že Boh je iba fikciou, ilúziou – akoby hovorili nestaraj sa o Boha – snaž sa urvať zo života koľko vládzeš... užívaj si aj na úkor druhých ...

No bratia a sestry – iste platí, že ak stratíme vo svojom živote Boha, stratíme aj seba. Preto v tejto prosbe môžeme prosiť aj o to, aby nám nebola vytrhnutá naša viera, ktorá nám dovoľuje vidieť Boha. Prosme tiež, aby sme okrem pominuteľných dobier nestratili dobro samotné. Pamätajme, že keď máme Božiu ochranu proti Zlu, potom sme naozaj v bezpečí pred všetkým, čo diabol môže urobiť. Keď takto prosíme o vyslobodenie z moci zlého, prosíme vlastne o príchod Božieho kráľovstva. Zamyslime sa nad tým, či by sme už naozaj aj dnes chceli, aby sa pominul tento svet? A prišlo už definitívne Božie kráľovstvo? Chceme? ... nechám túto otázku otvorenú.

Chlieb náš každodenný daj nám dnes ...

2014-04-08T14:02:44Z

V tejto prosbe -z modlitby Otčenáš- môžeme vidieť, že Boh vie aj o našich ľudských potrebách. On, ktorý síce hovorí učeníkom: „Nebuďte ustarostený o svoj život, čo budete jesť...“ (Mt 6,25), nás predsa len pozýva, aby sme sa modlili za svoju poživeň a aby sme tak našu starosť preniesli aj na Boha.

Chlieb je plodom zeme a práce ľudských rúk – no zem neprinesie úrodu, ak zhora nedostáva dážď a slnko. A práve toto dáva Boh – to my nevieme ovládnuť, nie je to v našich rukách – a to je preto, aby sme si uvedomili, že živobytie si nedáme len s pomocou svojich vlastných síl – prácou našich rúk. Potrebná je táto súhra - Boh požehnáva prácu našich rúk.

Všimnime si, že je tu reč o „našom“ chlebe /chlieb náš, nie môj/ – nikto by nemal teda pri jedle myslieť iba na seba - modlíme sa aj za chlieb pre ostatných, aby im nechýbal – a mnohým chýba... (Čo s tým robí Boh? – stvoril teba i mňa... otázka teda znie - čo robím ja, aby mojim bratom a sestrám chlieb nechýbal?)

Samozrejme, že v tejto prosbe o chlieb už dávno cirkevní otcovia videli skrytý symbol eucharistického chleba – sv. prijímania. To je pravý, živý chlieb. Kto je len pokrm pozemský – obyčajný chlieb – iste raz zomrie – tento pokrm nie je schopný zabezpečiť nám nesmrteľnosť, ale Kristus nám dáva pokrm, ktorý je pre večný život – ako hovorí - Chlieb, ktorý vám dám je moje telo..., aby tí, čo ho budú jesť mali život večný. V Eucharistii – vo sv. prijímaní sa nám dáva Kristus prijímať, ako zárodok nesmrteľnosti.

Uvedomujeme si bratia a sestry, aký vznešený pokrm prijímame? Že v Eucharistii nám Boh dovoľuje dotknúť sa ho? Celkom sa nám dáva do rúk a celkom nám teda prejavuje dôveru, dôveruje nám, že ho neznevážime... Čo všetko naozaj môžeme urobiť s takým bezmocným Bohom? /Stojí za to pospytovať si svedomie – aký je môj vzťah ku Kristovi prítomnému v Eucharistii – túžim vôbec po tom, aby som sa ho dotkol – prijal ho - čo najčastejšie? Či stačí mi pár krát do roka? Prihovorím sa mu, keď ho prijmem, alebo si ani nevšimnem, že Kristus je pri mne? Pamätáte ešte na ten deň, prvého sv. prijímania, keď ste sa prvý krát dotkli tohto najväčšieho tajomstva, ktoré Cirkev tak úzkostlivo stráži 2000 rokov. Poklad Boha, ktorý prebýva medzi nami?/

Vieme, že v ťažkom hriechu sa nesmieme dotknúť Boha – nesmieme ísť na sv. prijímanie - nemôžeme predsa Boha, ktorý je absolútnou svätosťou a dobrotou nasťahovať do nášho srdca, ktoré by bolo zapratané ťažkými hriechmi – preto je potrebné najprv ho očistiť – sv. spoveďou – a to vlastne je opäť iba Boh, ktorý si poupratuje naše srdce, aby doň mohol prísť... a s tým súvisí ďalšia časť modlitby Otčenáš -

Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom

Táto prosba teda predpokladá svet, v ktorom existuje vina, hriech – hriech človeka proti sebe, druhému a proti Bohu. Prekonanie viny je dosť dôležitým problémom každej ľudskej existencie - /čo väčšinu ľudí asi dosť ťaží je práve – otázka hriechu, zbavenia sa viny – a potom otázka smrti – no a Boh nám ponúka na tieto kľúčové otázky celkom uspokojivé odpovede - na smrť – zmŕtvychvstanie, na hriech odpustenie./

Vieme, že v logickom poriadku vina volá po odplate, ale tak by sa vytvorila reťaz previnení – a kedy by nastal koniec? Nikdy? Vinu teda možno premôcť iba odpustením, nie odplatou. Odpustenie však môže preniknúť a stať sa účinným len v tom, kto sám odpúšťa. V evanjeliách nájdeme: „Keď prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam a choď sa najprv zmieriť so svojim bratom, až potom príď.“ (Mt 5,23) Človek teda nemôže predstúpiť pred Boha a prosiť o odpustenie pre seba, ak nie je zmierený so svojim bratom, alebo sa s ním aspoň zmieriť nechce.

Treba mať na pamäti, že to Boh bol prvý, ktorý k nám vykročil, aby nás zmieril so sebou. On je prvý iniciátor nášho zmierenia. My sa mu staviame na odpor – hrešíme a on prvý prichádza s ponukou odpustenia. Ba dokonca akoby žobre o to, aby sme mu dovolili odpustiť nám. Kde to môžeme vidieť? Pri poslednej večery. Skôr ako apoštolom daroval Eucharistiu, kľakol si pred nimi a umyl im nohy. Čo to značí? Veru silná káva, Boh, ktorý nemá problém kľaknúť pred človeka, aby ho zmieril so sebou, aby sa stal jeho sluhom, aby mu pri tom symbolickom umytí nôh naznačil, že sa chce stať sluhom človeka a to až do tej miery, že je ochotný odpustiť mu všetky hriechy a obetovať za neho svoj život. Vieme si to predstaviť – Boh, ktorý kľačí predo mnou? A je na mne či jeho službu zmierenia, odpustenia prijmem, alebo ho odkopnem.

Z tohto, čo som spomenul, ako aj z podobenstva o nemilosrdnom sluhovi vieme, že to, čo potom máme odpustiť my našim vinníkom – je často iba nepatrnou čiastkou voči dobrote Boha, ktorý odpúšťa nám. On nám odpúšťa vždy a všetko, ak samozrejme úprimne ľutujeme – a to je vlastne podmienka aj pre odpustenie druhým, je potrebné, aby prejavili ľútosť – odpustenie sa nedá vtisnúť nasilu. No z našej strany je potrebné mať vždy otvorené srdce pre zmierenie. Nech nám v tom Pán pomáha.

Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi

2014-04-07T18:36:09Z

Z tejto prosby je zrejmé, že v prvom rade existuje nejaká Božia vôľa s nami /niečo čo chce Boh od nás/ a my by sme sa mali snažiť spoznávať túto jeho vôľu a uskutočňovať ju – mala by byť meradlom pre našu vôľu. To, čo chce on, by sme sa mali učiť chcieť aj my. O to vlastne v tejto prosbe počas modlitby otčenáš prosíme. Hovoríme, aby sa i tu na zemi plnila jeho vôľa tak, ako ju všetci plnia v nebi. Veď charakteristikou neba je práve to, že sa tam nevyhnutne plní Božia vôľa. Alebo inými slovami – iný pohľad, kde sa deje Božia vôľa – tam je nebo! Teda z toho vyplýva, že už aj tu na zemi, ak plníme Božiu vôľu, môžeme zakúšať nebo.

Čo je to však tá Božia vôľa? Ako ju spoznávame? A ako ju môžeme uskutočňovať? Sv. písmo vychádza z toho, že človek vo svojom najhlbšom vnútri o Božej vôli vie – práve cez svedomie. /Iste vieme, že svedomie môže byť veľmi deformované.../ A dejinami ľudstva sa dosť zdeformovalo vedomie zla a dobra – preto nám Boh prichádza na pomoc – prehovoril k nám, keď nám dal jasnú pomôcku na rozlíšenie dobra a zla v desatore – a práve tento jeho vonkajší hlas, vstup do dejín, prihovorenie sa človekovi - má napomôcť nášmu vnútru rozlišovať. Je to pomôcka pre nás, ako poznať jeho vôľu. Desatoro je zároveň určitým výkladom pravdy o našom bytí, o našom živote a oslobodzuje nás od sebazničenia klamstvom.

Vzor plnenia vôle Nebeského Otca vidíme v Ježišovi – pozrime na jeho zápas na Olivovej hore: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich, no nie ako ja chcem, ale ako ty.“ – Nech sa stane tvoja vôľa. Sú to slová aj zo Žalmu 40: „Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu.“

Ťažoba našej vlastnej vôle nás stále sťahuje preč od Božej vôle, robí z nás iba „zem“. On nás však chce dvíhať hore k sebe, do seba – aby sme zakusovali nebo, práve tým, že poslúchame jeho. Kde vládne on je nebo, je jeho kráľovstvo.

Otče náš - Posväť sa meno tvoje

2014-03-29T07:19:47Z

Táto prosba Otčenáša nám pripomína druhé Božie prikázanie – nevezmeš Božie meno nadarmo. Čo to je to Božie meno? Môžeme si predstaviť v tomto momente obraz Mojžiša, ako komunikuje s Bohom v horiacom kre. A tento Boh ho posiela do Egypta, aby vyslobodil Izraelský národ. Má sa v Božom mene dožadovať u faraóna, aby prepustil jeho ľud. Vo vtedajšom svete však bolo veľa bohov, preto sa Mojžiš pýta na meno – aké je meno toho Boha, ktorý sa vo vzťahu k ostatným vyznačuje osobitnou autoritou? Keď ich je tak veľa, aby vedeli o koho ide. Ale Boh, keďže je len jeden – nemôže do toho sveta vymyslených bohov vstúpiť ako jeden z mnohých, nemôže mať meno spomedzi nich. Božia odpoveď je teda zároveň odpoveďou na Mojžišovu otázku, ale zároveň aj vyhnutím sa odpovede. Hovorí o sebe jednoducho: „Ja som, ktorý som.“ On jediný naozaj v pravom slova zmysle JE. Preto bolo správne, že sa Božie meno – posvätný tetragram YHWH – v Izraeli nikdy nevyslovovalo, nedegradovalo sa na jedno z mien bohov.

A čo to znamená vôbec meno? Meno vytvára možnosť oslovenia, zavolania. /Aby sme nekričali po sebe – hej ty tam.../ Dáva možnosť vytvoriť vzťah. Boh vytvára medzi nami a ním vzťah – vytvára možnosť, aby sme ho mohli osloviť, zavolať. To však znamená, že sa istým spôsobom vydáva do nášho ľudského sveta. Stal sa osloviteľným, ale tým zároveň aj zraniteľným. Berie na seba riziko vzťahu – spolubytia (života) s nami. A keď sa pozrieme na Ježišovu veľkňazskú modlitbu (Jn 17,6) – Ježiš hovorí: „Zjavil som tvoje meno ľuďom.“ Odhaľuje a približuje Božie meno, teda tajomstvo Boha, ešte viac. To čo sa začalo pri horiacom kre z ktorého k Mojžišovi Boh prehovoril, završuje sa teraz v Ježišovi a v „horiacom“ kre kríža. Vo svojom Synovi, ktorý sa stal človekom, sa Boh teraz stal skutočne osloviteľným – veľmi konkrétne. Patrí dokonca do nášho sveta, naozaj sa vydal do našich rúk.

Z tohto teraz uvidíme, čo znamená prosba v otčenáši o to, aby sa posvätilo Božie meno. Božie meno, keďže ho už poznáme, môže byť teraz zneužité a tak môže byť poškvrnený sám Boh. Čím je nám Boh bližšie tým viac ho naše zneužitie – a teda zneužitie jeho mena - môže urobiť dokonca nerozpoznateľným pre druhých. K tomu poznamenáva jeden autor Martin Buber, že pri všetkých hanebných zneužitiach, ktoré boli spáchané v Božom mene, nás môže aj prejsť chuť osloviť ho vôbec. /My ho zneucťujeme, my kresťania ho robíme nerozpoznateľným v tomto svete, zlý vzor nášho života... Tak povedia niektorí – keby bol Boh nedovolil by aby sa v jeho mene vraždilo a podobne... ale veď on to nikomu nekázal robiť. Takto sa práve znesväcovalo jeho meno./ Mali by sme sa teda znova pokúsiť s veľkou úctou pozbierať črepiny pošpineného Božieho mena a očistiť ich. My sami to však nedokážeme, môžeme iba jeho prosiť, aby na tomto svete nedal zhasnúť svetlu svojho mena. A táto prosba v otčenáši posväť sa meno tvoje znamená, aby sa on sám ujal posvätenia svojho mena – táto prosba je iste aj pre nás veľkým spytovaním svedomia. Ako zaobchádzam ja s Božím menom? Stojím v bázni pred nepochopiteľným spôsobom jeho blízkosti k nám. /aj Jeho prítomnosť v Eucharistii/. Staráme sa o to, aby sväté spolubytie Boha s nami ho nezhadzovalo do špiny, ale aby nás pozdvihovalo k jeho čistote a svätosti?

Príď kráľovstvo tvoje

Pri prosbe o príchod Božieho kráľovstva by sme si mohli zopakovať všetko o Božom kráľovstve, čo sme si hovorili na utorkových katechézach o Ježišovi, ale vyberieme len to najpodstatnejšie:

Božie kráľovstvo znamená Božiu vládu. Chceme, aby Boh vládol v našich životoch a chceme počúvať jeho slová a plniť ich. O toto prosíme.

Je to kráľovstvo, lásky, pokoja, odpustenia, spravodlivosti...

Touto prosbou predovšetkým vyznávame Boží primát. Kde niet totiž Jeho nemôže byť ani nič dobré. Kde sa nehľadí na Boha upadá samotný človek a aj svet s ním.

V tomto zmysle nám Pán hovorí: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko /ostatné/ dostanete navyše.“ (Mt 6,33) Tieto slová určujú prioritu ľudského konania.

Prosbou – príď tvoje kráľovstvo – pozor nie naše /pokusy o zem blahobytu.... beztriednu spoločnosť... videli sme výsledky/ nás chce Pán priviesť k takémuto uvažovania – poriadku, aby vládol Boh a hodnoty jeho kráľovstva a nie my a naše predstavy.

Blahoslavení lační a smädní... Blahoslavení čistého srdca...

2014-03-24T17:25:42Z

Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení

Ide tu o ľudí, ktorí hľadajú opravdivú spravodlivosť a opravdivé dobro. Sú to ľudia túžob. Túžia po dobre. Neudúšajú v sebe ten nepokoj srdca, ktorý človeka vedie k tomu, čo je väčšie, lepšie, krajšie. Nenechajú si udusiť nikým a ničím ten nepokoj – tú túžbu. Dokonca sú schopní prelamovať aj tzv. diktatúru zvykov. Najmä tých zlých samozrejme. /Prekonávajú aj to, čo je akoby zabehnuté, ale v skutočnosti zlé – sú nespokojní a chcú urobiť svet spravodlivejším, ľudskejším./ Poznáte tie frázy – to tu takto fungovalo vždy... Všetci kradnú, tak čo... ale oni sa pýtajú – nie ako to robia všetci, ale ako chce Boh, aby sme to robili, aby to bolo dobré a správne. To je tá túžba po spravodlivosti. A Ježiš sľubuje, že táto ich – verím, že je to aj naša - túžba bude raz iste nasýtená.

A ešte jeden detail – tí, ktorí sú lační a smädní po spravodlivosti – sú vlastne lační a smädní aj po pravde. A pravdou – skutočnou pravdou je Ježiš a Jeho učenie – teda tí, ktorí sú lační po spravodlivosti, pravde, sú vlastne lační po Kristovi. Potvrdzuje to aj výrok Edity Steinovej: „Kto poctivo a vášnivo hľadá pravdu, ten je na ceste ku Kristovi.“

A tí, ktorí sa ho vydajú hľadať, on sa im dá nájsť. „Hľadajte a nájdete.“ Aj o týchto ľuďoch teda hovorí toto blahoslavenstvo – o takomto smäde a hlade, ktorý je blažený, pretože vedie ľudí k Bohu, ku Kristovi a tak otvára ich srdcia i celý svet pre Božie kráľovstvo. S tým súvisí ďalšie blahoslavenstvo:

Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.

Orgán, ktorým možno uvidieť Boha je srdce. Iba rozum teda nestačí.

Srdcom sa rozumie práve táto vnútorná súhra ľudských síl vnímania, pri ktorej je v hre aj pravá prepletenosť tela a duše – to patrí vlastne k celosti človeka. Človek by mal vedieť prijať svoju telesnosť aj duchovnosť – a postaviť telo pod disciplínu ducha. Tak vzniká otázka – ako sa vnútorné oko človeka môže stať čistým? No cez cestu očisťovania. S touto tematikou sa stretávame v Žalme 24: „Kto smie vystúpiť na vrch Pánov, kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten čo má ruky nevinné a srdce čisté.“

Pred bránou chrámu vzniká otázka, kto tam vlastne smie stáť - v blízkosti živého Boha? Podmienkou sú nevinné ruky a čisté srdce. A aby ľudia hľadali Božiu tvár. Pýtanie sa na Boha, hľadanie jeho tváre – to je prvá podmienka pre výstup, ktorý vedie k stretnutiu so živým Bohom.

A ako na to? No cez Ježiša - on Boha vidí – stojí pred ním tvárou v tvár.

Boha uvidíme teda vtedy, keď vstúpime do Kristovho zmýšľania. A to očisťovanie srdca sa uskutočňuje práve v nasledovaní Krista a v zjednocovaní sa s ním. Ako hovorí Pavol: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“ (Gal 2,20) Teda celým záverom tohto všetkého je – poznávať Krista, milovať Krista, nasledovať Krista. K tomu nás vlastne stále Ježiš nabáda.

Po štyroch blahoslavenstvách, ktoré uvádza Lukáš – nasleduje ešte štyrikrát beda: Beda vám boháči, beda vám nasýtení, beda vám, čo sa smejete, beda ak vás budú všetci ľudia chváliť.

Ľahko tu spoznávame opačné postoje - v porovnaní s blahoslavenstvami, oni držia človeka naviazaného na to, čo je zdanlivé, provizórne, vedú ho k strate vlastnej výšky a hĺbky a tým aj k strate Boha a blížneho a tak aj do vlastnej záhuby. Zvolania beda – nie sú kliatby, nie sú výrazom nenávisti, ani závisti, ani nepriateľstva – ale ide tu o varovanie, ktoré chce zachraňovať. Aby sa tí bohatí, nasýtení atď. trošku nad sebou zamysleli.

Vízia reči na vrchu sa môže zdať byť niektorým týmto svetákom ako náboženstvo neschopných ľudí, ktorí nedorástli pre poriadny život a preto sa im chcú akoby pomstiť /akoby zo závisti/ tým, že blahoslavia svoje zlyhania /Blahoslavení pre ... chudobu, plač, hlad.../ a tupia silných, úspešných a šťastných.

Oni predsa nechcú nejaké budúce šťastie, oni si chcú užiť život tu a teraz a mať raj na zemi a nechcú sa nechať brzdiť najkými výčitkami.

Ale kde vedie ktorá cesta - k čomu? To stojí za zamyslenie.

Otče náš, ktorý si na nebesiach

2014-03-22T18:14:33Z

Bohu smieme povedať Otec. Slovo Otec - to je asi to najlepšie slovo, ktoré sa našlo v našom pozemskom slovníku na to, aby nám priblížilo to aký Boh je a aký vzťah má Boh k nám. Isteže slovo otec pre dnešného človeka možno veľa neznamená, najmä, keď ho naši otcovia pokrivia – ten obraz a zmysel otcovstva – alebo tak, že deťom chýba skúsenosť otca ako taká. Preto sa od Ježiša a z jeho učenia musíme učiť aj to, čo to vôbec slovo otec znamená.

V Ježišovom učení je Otec chápaný ako prameň a pôvodca všetkého dobra. Ako ten, ktorý by nikdy nijakým spôsobom nechcel niekomu ublížiť. Je vykreslený ako ten, ktorý miluje každého, aj najväčšieho hriešnika – ako svoje dieťa. A teda Boh – ako otec sa chápe aj preto, lebo je pôvodca a stvoriteľ každého človeka. Od neho máme všetci svoj život. Sme Božie deti. /Každý z nás je v Božom pláne – nie je tu náhodou, nie je nechcený – a každý z nás bol vytvorený ako jedinečná ľudská bytosť – neopakovateľná / však koľko nás je miliárd a stále nový originál, žiadna kópiaJ to je kreativita – zamysleli sme sa niekedy nad tým? Aký je Boh kreatívny – toľko miliárd variáciíJ/ V tomto zmysle je každý človek Božím dieťaťom a navzájom sme si bratmi a sestrami.

V tomto duchu ľahšie pochopíme tieto ťažko uskutočňovateľné slová Sv. Písma: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,44n) Akoby Boh hovoril - Tí, ktorí sú tvojimi nepriateľmi, lebo ti ublížili, to sú moje deti, ktoré poblúdili a ktoré ma nepočúvajú a tvoji bratia, ktorí ti ubližujú. Pomôž im nájsť cestu späť. To je láska idúca až do krajnosti – Ježiš /ktorý je jediným a opravdivým Synom nebeského Otca/ nám to ukazuje svojím vzorom, že je hodným a skutočne Synom ako má byť, keď sa na kríži modlí za svojich nepriateľov a ukazuje nám vzor: „Otče odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Tu akoby napodobňuje svojho Otca – jeho lásku – chce nám ju ukázať - priblížiť. A nás pozýva tiež k tomu, aby sme túto otcovskú lásku napodobňovali.

Cez Syna - Ježiša my ľudia nachádzame Otca a jeho tvár. Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ Ak chceme vidieť Otca, pochopiť aký Otec je a aký teda máme byť aj my, musíme sa zahľadieť do Syna – Ježiša a v jeho učení, tvári, vidíme Otca. Slová o otcovskom Bohu sa stávajú apelom na nás samých, aby sme žili ako jeho deti. A znova v Ježišovi sa učíme, aký má správny syn a dcéra byť. A čím viac budeme nasledovať Krista, tým viac sa stávame skutočnými synmi a dcérami Boha – a nielen podľa mena, ale najmä životom. To musí byť na mne vidieť. A mojou úlohou je teda poznávať Krista – poznávam ho? Ako? To si už musíme zodpovedať každý sám.

A ešte jedna zaujímavá otázka - nie je Boh aj matkou? Vo Sv. písme nachádzame prirovnanie Božej lásky k nám k láske matky a naozaj je to nádherne opísané, ale pojem matka aj tak nie je vo Sv. písme chápaný ako oslovenie Boha – vychádzame zo zjavenia Ježiša, z toho, čo nám on povedal – a on nás učil osloviť Boha Otec. I keď samozrejme treba podotknúť, že Boh nie je ani muž ani žena – obaja sú stvorený na jeho obraz a podobu a on je ich stvoriteľom.

A tie citáty: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás ja budem tešiť...“ (Iz 66,13) „Či zabudne matka na svoje nemluvňa (plod svojho lona)a keby aj ona zabudla ja na teba nezabudnem.“ (Iz 49,15) Osobitne dojímavým spôsobom sa tu určitý aspekt materskej lásky Boha ukazuje v jednom hebrejskom slove rachamim, ktoré pôvodne znamená práve materské lono. Ono je tým najkonkrétnejším výrazom pre vnútorné pretkávanie sa dvoch bytostí a pre skláňanie sa /službu/ k slabému a závislému tvorovi, ktorý je telom i dušou celkom skrytý v lone matky. Reč týchto telesných obrazov, tak obľúbená v židovstve – nám umožňuje pochopiť Božie myšlienky o človeku hlbšie, než by sme to vedeli pomocou pojmovej reči. Taká veľká je jeho láska k nám.

Napokon sa ešte zamyslime nad slovom „náš“. Iba Ježiš mohol plným právom povedať Otče môj – lebo len on je skutočne Božím Synom, jednej podstaty s Otcom. Naproti tomu my všetci musíme hovoriť Otče náš – totiž iba v spoločnom my všetkých učeníkov a spolu s Ježišom môžeme Bohu povedať „otec“. Slovo náš preto na nás kladie veľmi veľké nároky. Vyžaduje, aby sme vystúpili z uzavretosti svojho „ja“. Vyžaduje, aby sme vstúpili do spoločenstva ostatných Božích detí /bratov a sestier/. Všímali si ich – ich potreby, radosti, starosti... Vyžaduje od nás, aby sme sa zbavili toho, čo je iba naše a čo nás oddeľuje od druhých. Vyžaduje od nás, aby sme prijali druhého, druhých . Týmto slovom „náš“ vyslovujeme svoje áno živej Cirkvi, v ktorej chce Pán zhromaždiť svoju novú rodinu. Otčenáš sa modlíme vlastne s celou Božou rodinou do ktorej patria naozaj všetci –je otcom nás všetkých – živých i tých, ktorí už odišli na druhý svet, je otcom ľudí všetkých stavov a spoločenského postavenia, všetkých kultúr a rás. Bez ohľadu na hranice štátov vytvára z nás jednu ľudskú rodinu. Kiežby sme to mali vždy na pamäti – a na každého človeka pozerali týmto pohľadom – toto sú moji bratia a sestry s ktorými spoločne voláme k nášmu otcovi – Otče náš.

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení ...

2014-03-18T14:41:19Z

Ježiš blahoslaví plačúcich – ale je naozaj dobré plakať?

Pozrime sa na to z tohto pohľadu - existujú dva druhy plaču - smútku -

1. smútok, ktorý stratil nádej, ktorý už neverí v pravdu, lásku, a preto zvnútra rozkladá a ničí človeka. /To sú beznádeje, depresie.../

2. je smútok, ktorý pochádza z otrasu pravdou a ktorý privádza človeka k obráteniu, k odporu voči zlu. Takýto smútok uzdravuje, lebo nanovo učí človeka dúfať a milovať. /Konkrétne teda - plač nad svojimi hriechmi, plač nad nespravodlivosťou.../

Príkladom prvého smútku je Judáš, ktorý zdesený nad vlastným pádom – neodvažuje sa viac dúfať a v zúfalstve sa obesí.

Príkladom druhého smútku je Peter, ktorý sa pri Pánovom láskyplnom pohľade, po zrade, ktorú vykonal, pustí do plaču, ktorý ho uzdraví.

Môžeme sa pozrieť ešte na jeden príklad takéhoto zdrvujúceho smútku. Mária a ďalší prítomní pod krížom na Golgote. Malá skupinka ľudí, ktorí zostali Ježišovi verní aj v tak ťažkej chvíli. Nemôžu toto „nešťastie“ /Ježišovo utrpenie/ zmeniť, no svojim súcitným utrpením sa zaraďujú na stranu odsúdeného – vo vnútri trpia spolu s ním.

Tu pod Ježišovým krížom môžeme najlepšie pochopiť naše dnešné blahoslavenstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.

Kto nedáva svojmu srdcu zatvrdnúť pred bolesťou, pred núdzou druhého, kto neotvorí svoju dušu zlému, /aby začal bojovať s nenávisťou, alebo aby nenávidel útočníka/, no radšej trpí pod jeho zdanlivou mocou a takto prenecháva právo pravde a Bohu, ten je tým blahoslaveným plačúcim, ktorý bude potešený.

/Isteže nás nechce toto blahoslavenstvo povzbudiť len k tomu, aby som nad biedou vo svete iba plakal – aj to síce treba – nech to pohne moje vnútro, či už sú to tie moje hriechy, alebo zlo a hriechy iných, ale mám sa snažiť všemožne rôznymi prostriedkami, ktoré sú hodné synov a dcér Boha – bojovať za pravdu a spravodlivosť... Teda znova opakujem – nie bojovať s nenávisťou a zbraňami – vidíme to na Petrovi, keď chce brániť Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade – nepovie mu – vďaka za to, že ma brániš – naopak – útočníka s odťatým uchom uzdraví a Petra pokarhá./

V tomto zmysle toto blahoslavenstvo úzko súvisí s blahoslavenstvom:

„Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“

Smútok, o ktorom sme hovorili, je neprispôsobilosť zlu, je akýmsi spôsobom odporu voči tomu, čo robia možno naozaj mnohí ľudia a čo sa jednotlivcovi nanucuje ako model správania. Svet však neznáša takýto druh odporu, svet si vyžaduje a doslova „núti“ nás k spolupráci. Takýto smútok sa totiž takýmto ľuďom javí ako obžaloba, ktorá vystupuje proti otupeným svedomiam. Preto sa plačúci /smutní v tomto význame/ stávajú prenasledovanými pre spravodlivosť – pre Božiu pravdu.

Týmto všetkým je prisľúbená útecha – Božie kráľovstvo. Budú žiť pod ochranou Božej moci.

Prenasledovaní pre spravodlivosť sa dá chápať ešte aj takto:

Bola to akoby Pánova predpoveď o tom, čím všetkým prejde Cirkev /a teda tí, ktorí sa budú snažiť nasledovať Krista/ – oni budú tí prenasledovaní pre spravodlivosť. Spravodlivosť je v reči Starého Zákona chápaná ako vernosť Tóre, vernosť Božiemu slovu – teda konkrétne aj vernosť Desatoru.

Novozákonným ekvivalentom k pojmu spravodlivosť je viera – teda veriaci človek.

Takto sa chápu ako prenasledovaní pre spravodlivosť ľudia, ktorí žijú z Božej spravodlivosti, ktorí žijú z viery a podľa nej.

Keďže ľudské úsilie stále miery k tomu, aby sa človek oslobodil od Božej vôle, pravidiel... a aby nasledoval len sám seba, tak sa viera /veriaci človek, ten, ktorý nasleduje Krista a jeho učenie/ javí vždy ako odpor voči tomuto svetu – voči zmýšľaniu tohto sveta.

Ale Ježiš sľubuje radosť a plesanie a odmenu Božieho kráľovstva tým, ktorých budú pre neho potupovať, prenasledovať a všetko zlé NEPRAVDIVO hovoriť. Dôležité slovíčko je nepravdivo.

Otče náš - úvod

2014-03-15T15:09:51Z

Uvedomme si Bratia a sestry tú veľkú milosť, že Boh mi dovoľuje prihovoriť sa mu v modlitbe. Boh je ochotný nadviazať so mnou dialóg a počúvať ma. /Nie je to naopak – ty buď Bože rád, že som si našiel na teba čas a dačo ti porozprávam či tu v kostole zaspievam atď./

Vďaka modlitbe Boh pre nás nie je vzdialený neznámy, nedosiahnuteľný, ale naopak – dokonca nám chce ukázať svoju tvár, chce, aby sme ho videli, preto poslal svojho syna – Ježiša. V Kristovi, v jeho konaní a v jeho učení sa učíme aj my spoznávať samotné Božie myšlienky a Božiu vôľu.

A sám Boh v Ježišovi nás učí ako sa máme s ním rozprávať – aké slová použiť. A to prostredníctvom modlitby Otčenáš. Túto modlitbu nám v evanjeliách zachytávajú Matúš a Lukáš.

Často naša modlitba vyzerá ako táranie s množstvom slov – niekedy naozaj vyslovujeme len formulky a duchom sme úplne niekde inde. Najlepšie sa asi sústreďujeme vtedy, keď vo veľkej núdzi Boha o niečo prosíme, alebo mu ďakujeme za prežité dobro. No dôležité je, aby aj mimo týchto intenzívnych zážitkov a situácií bol v hĺbke našej duše stále prítomný vzťah k Bohu. Preto musíme k Bohu vzťahovať a rozprávať s ním o každodenných udalostiach života. /Mala by byť v nás taká akási tichá Božia prítomnosť v pozadí nášho myslenia, uvažovania, bytia.../

Toto tiché vnútorné prebývanie s Bohom treba sýtiť a k tomu slúži konkrétna modlitba slovami predstavami, myšlienkami.

Bez modlitbovej pomoci sa naša vlastná modlitba a náš obraz o Bohu môžu stať subjektívnymi a nakoniec budú väčšmi odrazom nás ako odrazom živého Boha. V slovách modlitieb, ktoré vyšli i z tradície Izraela, i z Cirkvi sa učíme spoznávať Boha a aj seba samých.

Myšlienka zvyčajne predchádza slovo, hľadá slovo a formuluje ho. Ale pri modlitbe napr. žalmov, alebo liturgickej modlitbe je to presne naopak. Slovo, hlas nás predchádza a sluch sa má k tomuto hlasu pridružiť a počúvať a uvažovať.

Ako hovorí sv. Písmo – my ľudia ani nevieme za čo sa máme modliť (Rim 8,26) – sme príliš vzdialený od Boha je pre nás príliš tajomný a veľký. A preto nám Boh prišiel na pomoc – on sám nám predkladá slová modlitby a učí nás modliť sa. Dovoľuje nám v tých slovách postupne ho spoznávať a približovať sa k nemu.

Tak sa stáva zjavným niečo z toho, čo je vlastné kresťanskej mystike /na rozdiel napr. od Budhizmu/ Tá nie je v prvom rade ponorením sa do seba, ale stretnutím s Božím Duchom v slove, ktoré nás predchádza.

U Lukáša nachádzame modlitbu Pána Otčenáš rozobratú v tejto súvislosti: „Ježiš sa raz na ktoromsi mieste modlil. Keď skončil povedal mu jeden z jeho učeníkov – Pane, nauč nás modliť sa.“ (Lk 11,1) Kontextom tu teda je stretnutie učeníkov s Ježišovou modlitbou, ktoré v nich vzbudzuje túžbu naučiť sa od neho modliť. To má veľký význam, že Lukáš kladie Ježišovu osobnú modlitbu do súvisu s modlitbou Otčenáš. Tým akoby nám Ježiš dával účasť na svojej vlastnej modlitbe a vovádza nás tak do vnútorného dialógu trojičnej lásky, akoby vyťahujúc naše ľudské potreby k Božiemu srdcu.

Význam Otčenáša siaha ďalej ako len k odovzdaniu slov modlitby. Otčenáš chce formovať naše bytie, život, chce, aby sme si cvičením osvojili Ježišove zmýšľanie.

Teda v prvom rade sa musíme snažiť spoznať Ježišove myšlienky, ktoré nám chce v týchto slovách modlitby zanechať a odovzdať.

Štruktúra tejto modlitby – pozostáva z úvodného oslovenia a 7 prosieb. Tri z tých prosieb sú v druhej osobe jednotného čísla /TY/ a štyri v prvej osobe množného čísla /MY/. Tie prvé sa týkajú Boha v tomto svete ostatné sa týkajú našich nádejí, potrieb, ťažkostí. Je to podobne, ako je to na tabuliach desatora, ktoré sú rozvinutím hlavného prikázania lásky k Bohu a blížnemu.

Tak sa aj v Otčenáši potvrdzuje primát Boha z ktorého vyplýva starostlivosť o správne ľudské bytie.

Nič nemôže byť správne usporiadané v našom živote ak neexistuje správny poriadok medzi nami a Bohom.

Nech nás teda modlitba Pána – formuje k osvojovaniu si Ježišovho zmýšľania.

A konkrétnym predsavzatím pre nás môže byť:

Rodičia – má vo vašom manželskom a rodinnom živote priestor spoločná modlitba?

Deti – zavolajte rodičov pomodliť sa.

Starí rodičia – zavolajte vnúčatá k spoločnej modlitbe a samozrejme vysvetlite im čo to moditba je.

Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi

2014-03-12T18:54:18Z

Tu vidíme súvislosť medzi Božím synovstvom a kráľovstvom pokoja. (Tí, ktorí sa snažia budovať Božie kráľovstvo, ktoré je kráľovstvom pokoja – dostávajú pomenovanie Boží synovia.) Preto nás toto blahoslavenstvo pozýva k tomu, aby sme boli a aby sme konali to, čo koná skutočný Boží Syn - Ježiš a tak sme sa aj my sami stali naozaj „Božími synmi“. Začína sa to týmto základným rozhodnutím, o ktoré prosí apoštol Pavol: „V Kristovom mene prosíme: Zmierte sa s Bohom.“ (2 Kor 5,20) Rozpad vzťahu s Bohom je východiskovým bodom všetkej ľudskej skazy, obnovenie tohto vzťahu je zas základnou podmienkou pokoja vo svete. /Ak je v neporiadku môj vzťah s Bohom, určite nie som tvorcom pokoja./ Iba človek zmierený s Bohom môže byť zmierený a žiť v harmónii aj sám so sebou a iba človek zmierený s Bohom a sám so sebou môže prinášať do prostredia okolo seba i do celého sveta pokoj.

Pre potvrdenie citát od Thomasa Mertona: „Nežijeme v pokoji s druhými, pretože neprežívame pokoj ani vo vzťahu k sebe samým. A pokoj k sebe neprežívame preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.“

Pokoj na zemi je Božia vôľa a zároveň veľká úloha pre každého človeka. /Stojí za to spytovať si svedomie – čo všetko sa snažím robiť ja vo svojom okolí, aby som doň prinášal Kristov pokoj?/ Našou jasnou prioritou by malo byť zmierenie sa s Bohom a prehlbovanie nášho vzťahu s ním. Dnes totiž až príliš jasne vidíme, že tam, kde človek stratil Boha z dohľadu, rozpadá sa aj pokoj a násilie vládne s nevídanou krutosťou.

Ako je to ešte s pochopením toho pokoja?

Lebo Ježiš hovorí o rôznych pokojoch – nedávam vám ako svet dáva, ale svoj pokoj vám dávam. Čiže on nám nedáva akýsi falošný pokoj, ktorý môžeme chápať asi takto: - nebudem do toho vŕtať, nebudem sa do toho starať, neozvem sa, nevšímam si - len nech je pokoj. Nemôžeme nikdy obetovať pravdu, spravodlivosť, čestnosť v mene pokoja a za každú cenu... Niekedy sme nútený vstúpiť do konfliktu, nevytvárať si falošné alibi – ja sa nestarám – je našou povinnosťou sa starať.

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme

2014-03-03T14:01:27Z

Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. (Mt 5,5) Je to vlastne citát žalmu 37: „Tichí však zdedia zem.“ (Ž 37,11)

Kto sú to tí tichí? V gréckej Biblii je použité slovo praeis – v preklade mierni, tichí. Je to však preklad hebrejského slova anawim, ktorým sa označovali Boží chudobní, o ktorých bola reč pri prvom blahoslavenstve. Takto sa oba tieto blahoslavenstvá vo veľkej miere prekrývajú. /Mohli by sme teda povedať – preložiť naše blahoslavenstvo ako – blahoslavení chudobní, lebo im bude patriť zem./

Pre lepšie pochopenie tohto slova anawim sa pozrime napr. do knihy proroka Zachariáša, kde sa toto slovo používa v súvislosti s Kráľom pokoja: „Hľa tvoj kráľ ti prichádza, ponížený /mierny, chudobný/ je a nesie sa na oslovi. Vyhubí vozy... vymyznú bojové kuše, o pokoji bude rokovať s národmi a jeho vladárstvo je od mora k moru.“ (Zach 9,9n)

Ohlasuje sa tu chudobný kráľ – kráľ ktorý nevládne pomocou politickej a vojenskej moci, ale láskou a pokornou službou. Vchádza na oslici – zvierati, na ktorom sa vozili chudobní, a ktoré je protikladom spomenutých vojnových vozov a bojových kuší. On je kráľom pokoja a prichádza dať ten pokoj celému svetu – od mora až k moru.

Tu možno rozoznať víziu Kráľa pokoja - Ježiša, ktorý odstraňuje hranice deliace národy a vytvára priestor pokoja siahajúci od mora až k moru. /Tu znova môžeme niečo vidieť zo spôsobu jeho myslenia o kraľovaní a o tom, ako má vyzerať jeho kráľovstvo. Je to kráľovstvo pokoja pre celý svet./ //Ako nemôžeme znova nemyslieť na mnohé vojnové konflikty na našej zemeguli – osobitne na Ukrajinu. Tam ešte nevládne Kráľ pokoja.//

Blahoslavenstvo ďalej spomína, že títo budú dedičmi zeme – čo sa tým myslí?

Nádej na zem je základným predmetom prisľúbenia Boha praotcovi Abrahámovi. Keď Izrael putoval púšťou po odchode z Egypta stále mal pred očami prisľúbenú zem - ako cieľ svojej cesty. Aj vo vyhnanstve v Egypte vlastne stále očakávali návrat do tejto svojej zeme.

/Prísľub zeme nie je len o vlastnení kúska pôdy./ V boji Izarelitov o odchod z Egypta stojí v popredí právo na slobodu kultu, slobodu bohoslužby – aj tak to hovoria Mojžiš a Áron faraónovi, že idú priniesť Bohu obetu... Preto odchádzajú z Egypta.

Zem tu dostáva teda aj tento význam – je konkrétnym miestom poslušnosti Bohu, aby mali miesto /zem/, v ktorej by bol otvorený priestor pre Boha a aby v tej krajine sa slúžilo živému Bohu a nebolo tam modloslužby.

Dobyvatelia odchádzajú a prichádzajú – zostávajú len pokorní ľudia, ktorí obrábajú zem, uprostred radostí a starostí rok čo rok sejú a žnú. Aj z čisto historického pohľadu sú pokorní a jednoduchí ľudia stabilnejší ako násilníci.

Pokoj od Boha smeruje k prekonaniu hraníc a k zemi obnovenej prostredníctvom pokoja – a Pán hovorí, že zem nakoniec bude patriť tichím, ochotným žiť v mieri. Má to byť krajina kráľa pokoja.

Pre nás kresťanov – je takýmto miestom vlády Kráľa pokoja – každé Eucharistické zhromaždenie. Je to zem zajtrajška. Znova tu vidíme prepojenie s prvým blahoslavenstvom – Božím kráľovstvom. Chrám je miestom, kúskom zeme, priestorom, kde sa vzdáva Bohu úcta, odpovedá sa na jeho lásku. Tu a teraz môžeme zakúšať príchuť jeho kráľovstva.

Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo

2014-02-16T10:36:30Z

Starý názor, ktorý prevládal v starozákonnom myslení, že spravodlivému sa darí dobre a že chudoba je následkom zlého, hriešneho života (teda súvis medzi správaním a odplatou) už bol neudržateľný. Lebo práve chudobní sú v skutočnosti často oveľa viac bližšie k Bohu práve vo svojej chudobe a pokore - na rozdiel od boháčov, ktorí stavajú často len sami na sebe a od Boha sa vzďaľujú.

Môžeme sa pozrieť na veľkú zbožnosť mnohých postáv v evanjeliách, ktorí boli chudobnými – veď medzi nich patrí aj Mária, Jozef, Simeon, Anna, Zachariáš, apoštoli. Sú to ľudia aj materiálne chudobní a skromní, ale sú to zároveň ľudia, ktorí sa pred Bohom nevystatujú svojimi výkonmi. Nepokladajú sa pred Bohom za akýchsi rovnoprávnych obchodných partenerov, ktorí si pre svoje skutky uplatňujú nárok na zodpovedajúcu odmenu. Sú to ľudia, ktorí sa aj vo svojom vnútri považujú za chudobných (biednych, hriešnych, odkázaných na Božiu pomoc), ktorí sa chcú dať, nechať, obdarovať Bohom.

Terezka z Lisieux hovorila, keď sa jej pýtali, že s akými zásluhami sa chce pred Boha postaviť, tak že s prázdnymi rukami – pochváli sa predsa jeho zásluhami. Symbolicky otvorené ruky však opisujú ducha chudobných – sú totiž pripravené pre Božiu darujúcu dobrotu. (Vedia, že sú závislí na Bohu.)

Evanjelista Lukáš hovorí len o chudobných, Matúš pridáva chudobní v duchu... aby nevznikol dojem, že chudoba o ktorej tu je reč je čisto iba materiálna záležitosť. Čisto materiálna chudoba totiž tiež nespasí človeka. /Aj chudobný môže byť pyšný na svoju skromnosť a nenáročnosť./ Alebo srdce tých, ktorí veľa toho nevlastnia, môže byť zatvrdnuté a zatrpknuté, zlé – vo vnútri môže byť plné pachtenia po mamone, majetku, môže teda zabúdať na Boha /byť ďaleko od Boha/ a bažiť, naháňať sa len po materiálnych dobrách.

Na druhej strane táto chudoba nie je tiež ani čisto duchovným postojom. Aby sme si to nejako nezľahčovali. /Isteže radikálny postoj, ako sv. František, ktorý opustil všetko a žil celkom materiálne chudobne, nie je určený pre všetkých./ Ale, ako hovorí Sv. Otec Benedikt, potrebujeme spoločenstvá, ktoré žijú chudobu a jednoduchosť, skromnosť. Títo ľudia – a mohli by sme medzi nich patriť aj my, majú ukazovať, že majetok máme chápať ako prostriedok pre službu druhým, nie ako jediný cieľ života.

„Mať - akoby sme nemali.“ (1Kor 7,29)

A aj samotná Cirkev, ako celok, si má byť vedomá, že má byť rozpoznateľná ako spoločenstvo chudobných. Mali by sme sa učiť žiť skromne. Každá obnova Cirkvi môže vzísť iba od tých, ktorí žijú tú istú odhodlanú pokoru a dobrotu pripravenú slúžiť.

Druhá polovica blahoslavenstva nám za takýto život sľubuje nebeské kráľovstvo. „Ich je nebeské kráľovstvo.“ Na svätých to môžeme vidieť najlepšie. Svätí to Božie kráľovstvo už prežívajú a sprítomňujú naozaj už tu na zemi. To je aj naša úloha, a zároveň to bude aj naša odmena.

Blahoslavenstvá – úvod

2014-02-11T13:07:11Z

Píše sa, že Ježiš vystúpil na vrch /aj sa to volá reč na vrchu/– môžeme tu vidieť spojitosť s Mojžišom, ktorý vystúpil na vrch Sinaj, kde dostal desatoro. Reč na vrchu sa dá teda chápať ako „doplnenie“ „naplnenie“ „prehĺbenie chápania“ desatora.

Reč na vrchu – o čo tu ide? V tejto reči nám Matúš predstavuje Ježiša ako nového Mojžiša. /Už sme o tom raz hovorili, keď Boh povedal: „Vzbudím vám proroka ako som ja.“ (Porov Dt 18, 15) Ktorý sa nebude stýkať s Bohom len z tváre do tváre ako Mojžiš – on nám ukáže Božiu tvár – podá nám správu o Bohu z prvej ruky, nie iba z počutia. A toto sa uskutočnilo naozaj práve v osobe Ježiša Krista./

Začal tu učiť učeníkov, teda všetkých, ktorí sa chceli od neho učiť a počúvať jeho slová, nebol to len okruh dvanástich. Veď teraz už nie je dôležitý pôvod učeníkov – či sú zo židovstva, ale podstatná je túžba počúvať a nasledovať Krista. /Nie je dôležité ani dnes až tak, či sa voláme kresťanmi, ale či naozaj žijeme ako kresťania, či počúvame a snažíme sa Kristovo učenie uskutočňovať./

Boh sa teda priblížil k človekovi. Hovorí mu celkom zblízka, ako človek s ľuďmi. V knihe Ex 20, 19 je jedna zaujímavá poznámka: Zoči voči sile zjavenia Boha na Sinaji sa ľud tak zľakol Boha, že povedal Mojžišovi – Ty nám hovor a budeme počúvať. Nech s nami nehovorí Boh, aby sme nepomreli. A to Boha ani nevideli, no a teraz sa Boh priblížil ešte viac. Ale ani toto Pánovo priblíženie, táto nová blízkosť – nie je žiaden med. Pohoršenie kríža je pre mnohých oveľa neznesiteľnejšie, než bolo kedysi pre Izraelitov hromobitie na Sinaji. Mali predsa len pravdu, keď povedali, že ak s nami bude hovoriť Boh – určite zomrieme. Bez „smrti“ bez zániku toho, čo je iba naše, niet spoločenstva s Bohom, niet spasenia. Musíme odumierať sebe, našim hriechom.

Blahoslavenstvami Ježiš opisuje na jednej strane faktickú situáciu, to čo prežívajú aktuálne, jeho učeníci – sú chudobní, hladní, plačúci, nenávidení a prenasledovaní,...

Ale opisuje aj svoj život – je to opis jeho osoby. Aj on je ten, čo nemá kde hlavu skloniť, chudobný, prenasledovaný atď.

Blahoslavenstvá nás učia prehodnotiť naše doterajšie hodnoty, priority.

Tí, ktorí sú svetom považovaní za stratených, chudobných (bezvýznamných) oni sú tí požehnaní a môžu sa vo svojom trápení radovať. I keď pozor, nemôžeme chápať tú radosť tak, že by sa odsúvalo jej prežívanie až na ten druhý svet – ak sa človek začne pozerať a žiť z hľadiska Boha, ak žije podľa nových Kristových meradiel – už prežíva kus tej radosti tu a teraz. Vďaka Ježišovi vstupuje do tých našich útrap určitá radosť.

Aké je Božie kráľovstvo?

2014-01-25T12:41:37Z

Ježiš hlásal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“ (Mk 1,14) Týmito slovami opisuje evanjelista Marek začiatok a obsah Ježišovho ohlasovania.

Obsahom Ježišovho posolstva je teda pokánie /o tom sme už hovorili – aj v súvislosti s Jánom Krstiteľom/ a potom ešte evanjelium – čo to je? Preklad tohto slova pozná väčšina ako dobrú, radostnú správa. V Ježišovej dobe to bolo tiež pomenovanie pre posolstvá vydávané cisárom, bez ohľadu na ich obsah, či bol prijemný, radostný, dobrý, alebo nie. Stála za tým táto myšlienka - predsa to, čo pochádza od cisára, to je spásonosné posolstvo, nie je to iba obyčajná správa, ale niečo čo mení svet k lepšiemu. Preto to mal počúvajúci prijímať s veľkou autoritou. A čo iné – ak nie práve Ježišove slová sú tými slovami, ktoré menia svet k lepšiemu – a či sa nám počúvajú príjemne, alebo niekedy aj menej – mali by sme ich vždy prijať a podľa nich formovať náš život. /On nám určite nechce zle - na rozdiel od iných.../

Ústredným obsahom Ježišovho evanjelia je posolstvo – priblížilo sa Božie kráľovstvo – už je celkom blízko.

Z Ježišovho učenia môžeme vidieť, že podstatou predveľkonočného ohlasovania je posolstvo o Božom kráľovstve, ale po Veľkej Noci je stredobodom ohlasovania apoštolov už ohlasovanie Krista. Je tu teda rozpor? Ježiš predsa ohlasuje kráľovstvo a vzišla z toho Cirkev, ktorá ohlasuje Krista. On sa stáva stredobodom ich ohlasovania. Existuje teda nejaký súvis medzi Božím kráľovstvom, Cirkvou a Kristom? Ako teda treba chápať Ježišove slová o Božom kráľovstve?

Svätý Otec ponúka z učenia cirkevných otcov tieto tri pohľady:

Prvý – Božie kráľovstvom je sám Ježiš. V ňom je prítomný medzi ľuďmi sám Boh. Môžeme pozrieť na Lukášov citát: „Božie kráľovstvo je medzi vami.“ (Lk 17,20) Jedným z výkladov tohto textu je, že tu Kristus odkazuje naozaj sám na seba. Môžeme to porovnať s iným výrokom, kde Ježiš hovorí: „Ale ak ja Božím prstom vyháňam zlých duchov, potom k vám prišlo Božie kráľovstvo.“ (Lk 11,20)

Druhý – Božie kráľovstvo je niečo čo sídli v ľudskom vnútri. Nie je niekde geograficky ohraničené na mape. Ako nejaký štát. Je v každom človekovi, v ktorom kraľuje Boh. Ak teda chceme, aby v nás kraľoval a vládol nám Boh, potom nemôžeme poslúchať hriech. /To je v súvislosti s tou výzvou – kajajte sa – robte pokánie./ Božie kráľovstvo je v tom srdci, človekovi, v ktorom nevládne hriech, ale Boh. V súvislosti s tým Sv. Otec hovorí, že aj preklad Božie kráľovstvo je v tomto smere dosť nevýstižný – skôr by sme mali hovoriť o Božej vláde, panovaní.

A používa príklad zo židovstva. - Každý nábožný žid sa denne modlí Šema Izrael – „Počuj Izrael – Jahve je náš Boh, Pán jediný. A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou...“ Človek, ktorý sa denne takto modlí, snaží sa tou modlitbou prijímať Božiu vládu nad sebou, nad svetom a ona potom aj určuje spôsob jeho konkrétneho života.

Tretí – Cirkev sa dá chápať ako Božie kráľovstvo – ako uskutočnenie kráľovstva Božieho v rámci pozemských dejín.

Na takéto chápanie sa dajú celkom dobre aplikovať Ježišove vyjadrenia o úbohosti tohto kráľovstva v rámci dejín pozemského sveta. /Teda o malosti, úbohosti Cirkvi./ Kráľovstvo – Cirkev - je ako horčičné zrnko, najmenšie. Je ako kvas, nepatrné množstvo v porovnaní s masou cesta. Také malé a predsa plné vitality a schopné rásť a rozvíjať sa.

Cirkev - a vlastne kresťania všeobecne - by mali byť tými, ktorí ukazujú ako žiť v tomto svete podľa hodnôt Božieho kráľovstva, podľa toho, čo nás uči Ježiš. Mali by byť prvým svedkami.

Téma kráľovstva sa vinie celým Ježišovým ohlasovaním. Pochopiť ju môžeme iba z celku jeho ohlasovania. Preto sa ďalej budeme venovať – ako to nazval Sv. Otec - srdcu Ježišovho ohlasovania a to je reč na vrchu – blahoslavenstvá – aj tu sa viac dozvieme o aké kráľovstvo mu ide.

Druhé a tretie pokušenie Krista

2014-01-19T14:39:18Z

Pri druhom pokušení sa diabol ukazuje ako znalca Sv. Písma – berie Ježiša na vrchol chrámu a hovorí mu, aby skočil dole a cituje žalm 91,11: „Lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň.“

Ježišova odpoveď z Božieho Slova však je: „Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“ (Dt 6,16) V knihe Deuteronómium je to narážka na udalosť, keď hrozilo, že Izrael na púšti zahynie od smädu. Dochádza k vzbure proti Bohu. Táto vzbura je opísaná vo Svätom Písme takto: „Pokúšali Pána, keď vraveli: Je teda Pán medzi nami, alebo nie?“ (Ex 17,7) Ide teda o to, že Boh sa musí akoby podrobiť skúške. Je „odskúšaný“ ako sa skúša tovar. Musí sa podrobiť podmienkam, ktoré si ľudia stanovili, aby nadobudli istotu, že s nimi je. Ak teda teraz neukáže ochranu, ktorú prisľúbil v citovanom žalme 91, potom asi nie je Bohom (ktorý všetko môže), veď je to jeho vlastné slovo – a tým ho teda ešte dokonca chceme usvedčiť z klamstva, ak svoje slovo nedodrží.

Skutočný zmysel žalmu 91 (nie ten prekrútený v diablových ústach) však je – kto nasleduje Božiu vôľu, vie, že pri všetkých hrôzach s ktorými sa v živote stretne, nikdy nestratí Božiu pomoc. /Ale nemôžeme si Boha testovať podľa svojich chúťok./ Sú to naozaj úplne rozdielne postoje – na jednej strane dôvera v Boha, že nám pomáha a opovážlivé vyzývanie Boha, aby sa prejavil.

Pri treťom pokušení diabol Ježišovi ponúka vládu nad svetom. Vedie ho na vysoký vrch, ukazuje mu všetky kráľovstvá a len chce, aby sa mu poklonil. /Paralelu s touto udalosťou môžeme vidieť vtedy, keď už zmŕtvychvstalý Kristus zhromažďuje svojich tiež „na vrchu“ (Mt 28,16) a vtedy im hovorí: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi.“ Diabol mu vlastne ponúka moc, ktorá mu tak či tak patrí. (A tiež ide o správne pochopenie toho o akú moc a vládu Ježišovi ide. To uvidíme ďalej.)

Toto pokušenie vládnuť bolo a je aj v Cirkvi napr. počas dejín - kresťanské cisárstvo a iné, politická a vojenská moc, ktorá mala pomôcť postaviť sa na nohy tej bezmocnej viere. No viere vždy hrozilo, že sa takto udusí a stratí slobodu. /Chceli dať viere tou politickou mocou akúsi bezpečnosť./

Ježiš má vládu nad svetom nie vďaka zorganizovanej moci, ale vďaka krížu, ktorým svet vykúpil. Nejde mu o svetskú moc.

Tiež potvrdil, že nijaké kráľovstvo – nijaká moc z tohto sveta nie je Božím kráľovstvom – definitívnym stavom spásy ľudstva. /Tu nič také nikdy nebude./

Čo teda potom Ježiš tomuto svetu priniesol? Odpoveďou je - BOHA. Priniesol Boha, teraz poznáme jeho tvár, môžeme ho osloviť – priniesol pravdu o našom pôvode a cieli, priniesol vieru, nádej, lásku tomuto svetu.

Sláva kráľovstiev, ktoré vtedy diabol ukázal Ježišovi už zašla – no Kristova sláva, pokorná sláva jeho lásky vždy pripravenej podstúpiť utrpenie z lásky– nezapadla a ani nezapadne.

V boji proti satanovi Ježiš zvíťazil. Proti lživému zbožstveniu moci a bohatstva, proti lživým prísľubom budúcnosti, ktorá prostredníctvom moci a ekonomiky zadováži všetko pre všetkých, postavil Božie kráľovstvo – Boha ako skutočné dobro pre človeka.

Proti diablovi Ježiš odpovedá: „ Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“ (Dt 6,13) To je prvé prikázanie pre Izrael a aj kresťanov i všetkých ľudí.

Prvé pokušenie Krista

2014-01-13T14:40:29Z

Ježiš sa celkom pripodobňuje ľuďom, dovoľuje diablovi, aby ho pokúšal – ale samozrejme hriech nespácha a ukazuje aj nám ako víťaziť nad pokušeniami. „Veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ (Hebr 4,15) /Vieme, že akékoľvek pokušenia nie sú hriechom, až keď v nich máme záľubu a vôľou sa k nim prikláňame – vtedy sa stávajú hriechom./

Podstatou každého pokušenia je snaha diabla, aby sme Boha odsunuli na vedľajšiu koľaj. Je to pokušenie zabezpečiť si život bez Boha a snaha nastoliť poriadok vo svete vlastnými silami.

Diabol nás nenavádza niekedy ani priamo na zlé – aby to nebolo príliš okaté, dokonca predstiera, že nám ponúka niečo lepšie. Pokušenia zlého ducha sú veľmi rafinované. /Jedna rada: Nie je to nevyhnutné – ale zo svojho života viem, že ak som pred spovedníkom vyjavil pokušenia, ktorými diabol na mňa útočil – ustúpili. A ešte jedna rada – ako hovorieval Ján Mária Vianney: – že máme obetovať pokušenia za obrátenie hriešnikov a tak sa diablovo pokušenie stavia proti nemu a dá nám pokoj. Kľudne mu to môžete povedať aj pekne nahlas./

V prvom pokušení diabol hovorí: „Ak si Boží Syn – povedz nech sa z týchto kameňov stanú chleby.“ (Mt 4,3)

Ale Ježiš odpovedá: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4,4)

O čo tu ide? O chlieb – o jedlo – o niečo čo je vidieť, niečo reálne, čo zaženie ľudský hlad – je to v kontrastne s niečím takým abstraktným ako je Boh. /Ježiš sa 40 dní postil – iste bol ľudsky hladný a čo by človek spravil vtedy kvôli jedlu? Iste by vtedy len ťažko mohol myslieť na Boha. A predsa nám ukazuje vzor, že za žiadnych okolností, nech by boli akokoľvek ťažké, nemali by sme zabudnúť na Boha./ Ježiš upriamuje pozornosť na to, že nielen z chleba žije človek. Poukazuje na niečo dôležitejšie a to je otázka Boha a jeho skutočnej existencie, ktorá hlbšie sýti naše vnútro.

Aj dnes by Cirkvi chceli niektorí nadiktovať, že sa má v prvom rade starať o chlieb pre ľudstvo – dať jesť... /Iste aj to, ale nie v prvom rade./ Akoby hovorili najprv chlieb, potom Boh.

Benedikt k tomu píše:

No kde sa na Boha pozerá ako na niečo druhotnej veľkosti, čo možno pre dôležitejšie veci /aj takú skutočnosť ako je jedlo a jeho zabezpečovanie/ na chvíľu, alebo navždy odložiť bokom, tam sa rúcajú aj tieto zdanlivo dôležitejšie veci.

Ak nie je dobré ľudské srdce, potom sa dobrým nemôže stať ani nič iné. A dobrota srdca môže v konečnom dôsledku pochádzať iba od toho, ktorý je sám dobrotou – Dobrom.