Lucka kubisová

Veľkonočné zamyslenie

2011-04-21T19:10:38Z

...V tej chvíli medzi bdením a snením som sa ocitol v miestnosti. Nebolo tam nič podstatné okrem jednej steny pokrytej šuplíkmi s malými štítkami. Boli podobné tým, v ktorých je v knižniciach abecedná kartotéka kníh podľa autora či titulu. Ale tieto šuplíky mali úplne iné nápisy a siahali od podlahy k stropu a na obidve strany tak ďaleko, že som nedovidel koniec. Priblížil som sa k tej stene – prvý šuplík, ktorý upútal moju pozornosť, mal nápis Dievčatá, ktoré sa mi páčili. Otvoril som ho a začal sa prehŕňať kartičkami. Rýchlo som ho však zabuchol. Otriaslo mnou, že som mená na všetkých kartičkách poznal.

A v tej chvíli, bez toho, aby mi to niekto povedal, som náhle vedel, kde som. Táto ľudoprázdna miestnosť plná maličkých šuplíčkov bol môj katalogizovaný život. Tu boli zaznamenané všetky skutky a každá chvíľka môjho života, veľká aj malá, tak podrobne, ako som si to vôbec nepamätal.

Roztriasol som sa – zvedavosťou aj strachom. Začal som náhodne otvárať šuplíky a skúmať ich obsah. Niektoré priniesli radosť a sladké spomienky. Iné pocity hanby a ľútosti takej intenzívnej, že som sa až obzrel cez plece, či sa niekto nepozerá. Zásuvka so štítkom Priatelia bola hneď vedľa tej s nápisom Priatelia, ktorých som zradil.

Šuplíky boli označené širokou škálou nápisov, od normálnych po veľmi zvláštne. Prečítané knižky, Lži, ktoré som povedal, Koho som potešil, Vtipy, ktorým som sa smial. Niektoré boli až humorné vo svojej presnosti: Veci, ktoré som v hneve kričal na svojich bratov. Iným som sa ale smiať nemohol: Veci, ktoré som urobil v hneve, Veci, ktoré som si na adresu svojich rodičov šomral popod nos. Obsah šuplíkov ma neprestával prekvapovať. V niektorých bolo oveľa viac kartičiek, ako som čakal. A inde ich zas bolo menej, než som dúfal.

Zdrvila ma rozsiahlosť môjho vlastného života. Je vôbec možné, že som za tých dvadsať rokov mal čas napísať každú z tých stoviek, možno miliónov kartičiek? Ale každá kartička to potvrdzovala. Každú som napísal svojou vlastnou rukou. A každú som sám podpísal.

Keď som vytiahol šuplík s nápisom Pesničky, ktoré som počúval, všimol som si, že šuplíky sa svojou veľkosťou prispôsobili veľkosti obsahu. Kartičky boli poukladané pekne jedna vedľa druhej, a predsa som nenarazil na koniec ešte ani po metri. Zavrel som ten šuplík zahanbene, ani nie tak kvôli kvalite hudby, ako skôr kvôli množstvu času, ktorý som tým stratil.

Keď som prišiel k šuplíku Zmyselné myšlienky, zamrazilo ma. Pootvoril som ho len kúsoček – vôbec som netúžil zisťovať jeho veľkosť – a vytiahol som si jednu kartičku. Až som sa otriasol, ako podrobne to tam bolo. Prišlo mi zle, keď som si uvedomil, že také chvíle sú zaznamenané.

Rozzúril som sa. Myseľ mi ovládala jediná myšlienka: „Tieto kartičky nikto nikdy nesmie vidieť! Do tejto miestnosti nikto nikdy nesmie prísť! Musím ich zničiť!“ Zúrivo som šuplík vytiahol. Teraz už na jeho veľkosti vôbec nezáležalo. Musím ho vysypať a obsah spáliť. Ale aj keď som ho otočil hore dnom a tĺkol s ním o zem, nepodarilo sa mi vysypať ani jedinú kartičku. Bol som zúfalý. Vybral som jednu a pokúsil sa ju roztrhať – bola ako z ocele. Porazený a úplne bezmocný som šuplík vrátil späť. Čelom som sa oprel o stenu, ľútostivo a zhlboka som si povzdychol. A v tej chvíli som to uvidel. Šuplík s názvom Ľudia, ktorým som povedal evanjelium. Jeho rúčka bola svetlejšia, novšia, skoro nepoužitá. Zatiahol som za ňu a do ruky mi vypadol malinký, sotva desaťcentimetrový šuplíček. Počet kartičiek som mohol spočítať na prstoch jednej ruky.

V tú chvíľu mi vyhŕkli slzy. Rozplakal som sa. Vzlykal som, až to bolelo, a celý som sa triasol. Padol som na kolená a vyplakával som svoju hanbu za to všetko. Rady zásuviek mi krúžili pred slzami zaliatymi očami. Nikto, nikto sa nesmie dozvedieť o tejto miestnosti! Musím ju zamknúť a dobre schovať kľúč.

Keď som plač trochu premohol, uvidel som Jeho. Nie, prosím, len nie On! Nie tu! Ktokoľvek iný, len nie Ježiš!

Bezmocne som sa pozeral, ako vyťahuje šuplíky a číta si kartičky. A pozerať sa na Jeho reakciu bolo skoro neznesiteľné. Keď som sa na Neho prinútil pozrieť, videl som Mu v tvári smútok ešte hlbší ako svoj. Ako keby inštinktívne šiel k tým najhorším šuplíkom. Prečo si ich len musel všetky čítať?

Nakoniec sa otočil a cez celú miestnosť sa na mňa pozrel. V očiach sa mu zračila ľútosť. Zvesil som hlavu, zaboril tvár do dlaní a znova sa rozplakal. Prešiel ku mne a položil mi ruku okolo pliec. Mohol toho toľko povedať. A nepovedal ani slovo. Len so mnou plakal.

Potom vstal a šiel späť k stene so šuplíkmi. Začal systematicky od jedného konca, vyťahoval šuplíky a na každú kartičku cez moje meno písal svoje

„Nie!“ vykríkol som a ponáhľal sa k Nemu. Nezmohol som sa na nič iné, než že som stále opakoval „nie, nie“ a ťahal mu kartičku z ruky. Jeho meno tam nepatrilo. Ale bolo tam, napísané sýtou, živou červenou! Ježišovo meno zakrylo to moje. Bolo napísané Jeho krvou. Jemne si vzal kartičku späť. Smutne sa usmial a podpisoval sa ďalej. Myslím, že nikdy nepochopím, ako to zvládol ak rýchlo, ale pripadalo mi, že v nasledujúcej chvíli zatváral posledný šuplík a vracal sa ku mne. Dal mi ruku na plece a povedal: „Je dokonané.“

Vstal som a On ma vyviedol z miestnosti von. Dvere nemali žiaden zámok Ešte budú napísané ďalšie kartičky.

OTČE NÁŠ ...

2011-04-01T09:16:46Z

Nedokážem povedať „Otče“, pokiaľ tento vzťah nedávam najavo aj vo svojom každodennom živote.
Nedokážem povedať „náš“, keď moja viera nemá miesto pre mojich blížnych a ich potreby.
Nedokážem povedať „ktorý si na nebesiach“, pokiaľ všetky moje záujmy a aktivity sú len svetskej podstaty.
Nedokážem povedať “posväť sa meno Tvoje“, pokiaľ ja, ktorý sa nazývam Jeho menom, nie som svätý.
Nedokážem povedať „príď kráľovstvo Tvoje“, pokiaľ niesom ochotný vzdať sa svojej vlastnej suverenity a prijať spravodlivú vládu Boha.
Nedokážem povedať „buď vôľa Tvoja“, pokiaľ niesom ochotný ju prijať do svojho života.
Nedokážem povedať „ako v nebi, tak i na zemi“, pokiaľ niesom skutočne pripravený Jemu slúžiť teraz a tu.
Nedokážem povedať „chlieb náš každodenný daj nám dnes“ bez vynaloženia vlastnej poctivej práce alebo pokiaľ prehliadam skutočné potreby svojich blížnych.
Nedokážem povedať „odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, pokiaľ sa chystám uchovať si nenávisť voči komukoľvek.
Nedokážem povedať „neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého“, pokiaľ úmyselne zotrvávam v pokušení.
Nedokážem povedať „lebo Tvoje je kráľovstvo“, pokiaľ nepreukazujem Kráľovi oddanosť a poslušnosť.
Nedokážem povedať „moc“, keď sa bojím toho, čo by mi susedia alebo priatelia mohli povedať alebo urobiť.
Nedokážem povedať „i sláva“, pokiaľ hľadám najprv svoju slávu.
Nedokážem povedať „na veky vekov“, pokiaľ som plný obáv a každodenných starostí.

Nedokážem povedať „amen“, dokiaľ úplne nepoviem – nech to stojí, čo to stojí, toto je moja modlitba.

Boh je priateľom ticha

2011-04-01T09:14:18Z

Boh je priateľom ticha

Na začiatku modlitby je ticho. Ak sa chceme modliť, musíme sa najskôr naučiť počúvať, lebo Boh sa prihovára v tichosti srdca. aby bol človek schopný zažiť toto ticho, potrebuje čisté srdce, lebo len ono môže vidieť Boha, počúvať Boha, počuť Boha. Iba potom, z plnosti svojich sŕdc, sa môžeme rozpráva s Bohom. A on počúva. Avšak my nemôžeme rozprávať, ak nebudeme počúvať, ak nebudeme v styku s Bohom v tichosti svojich sŕdc. Modlitba nás nemá týrať, ani uvádzať do nepokoja. Máme sa na ňu vopred tešiť: veď sa budem rozprávať so svojím Otcom, budem sa rozprávať s Ježišom, s tým, komu patrím telom i dušou, duchom i srdcom. Premýšľajme teda v tichosti ducha, očí a jazyka. Tichosť ducha a srdca. Panna Mária starostlivo zachovávala všetky svoje spomienky a premýšľala o nich vo svojom srdci. To ticho ju natoľko približovalo k nášmu Pánovi, že nikdy nič neľutovala, nech išlo o čokoľvek. Spomeňte si len, čo urobila, keď svätý Jozef zneistel. Jedno - jediné slovo z jej úst by bolo rozptýlilo akékoľvek podozrenie, lenže ona ho nevyslovila a sám náš Pán učinil zázrak a potvrdil jej nevinnosť. Keby sme aj my boli takí presvedčení o nevyhnutnosti ticha! Verím, že potom by sa nám cesta k tesnej jednote s Bohom uvoľnila. Ďalej máme tichosť očí, tichosť, čo nám pomôže vždy vidieť Boha. Naše oči sú ako dve okná, cez ktoré sa Kristus alebo vonkajší svet dostáva až do našich sŕdc. Často potrebujeme veľa odvahy, aby sme ich udržali zavreté. Či si azda neraz nepovieme: „Keby som len nebol videl toto či hento!?“ A predsa si dávame tak málo námahy, aby sme prekonali túžbu vidieť všetko. Tichosťou jazyka sa naučíme mnohému: rozprávať sa s Kristom, byť radostným v každom čase a mať čo povedať. Kristus sa nám prihovára prostredníctvom iných osôb a keď meditujeme, hovorí s nami priamo. Boh je priateľom ticha. Prahneme po tom, aby sme našli Boha, on sa však nedá nájsť v hluku ani v zhone. Pozrite sa, ako príroda, stromy, kvety a tráva rastú v hlbokom tichu. Vidíte, ako sa hviezdy, mesiac a slnko premiestňujú v tichu. Čím viac toho prijímame v mlčanlivej modlitbe, tým viac môžeme dávať v činorodom živote. Tichosť nám poskytuje nový pohľad na všetky veci. Tichosť potrebujeme, aby sme sa dotkli duší. Podstata nie je v tom, čo hovoríme my, ale v tom, čo Boh hovorí nám a čo naším prostredníctvom podáva. Práve v tichosti nás Ježiš vždy očakáva. V tichosti nás bude počúvať, v nej sa budeme prihovárať našim dušiam a práve v tichosti budeme počuť jeho hlas. V nej nájdeme novú energiu a skutočnú jednotu. Božia energia sa stane našou energiu na to, aby sme vyplnili všetky veci v jednote našich myšlienok s jeho myšlienkami, v jednote našich modlitieb s jeho modlitbami v jednote našich činností s jeho činnosťami, nášho života s jeho životom.

OTČE NÁŠ ...

2011-03-23T13:12:32Z

http://www.gloria.tv/?media=115014

Litanie pokory

2011-03-20T08:06:00Z

ježiš, tichý a pokorný srdcom, vyslyš ma.

Od túžby, aby si ma vážili, osloboď ma, Ježiš.
Od túžby, aby som bol vyvyšovaný, osloboď ma, Ježiš.
Od túžby, aby som bol ctený a chválený, osloboď ma, Ježiš.
Od túžby, aby som bol uprednostňovaný, osloboď ma, Ježiš.
Od túžby, aby ma všetci prijímali, osloboď ma, Ježiš.

Od strachu, že mnou budú opovrhovať, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že upadnem do zabudnutia, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu z neúspechu, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že budem ponížený, osloboď ma, Ježiš.
Od strachu, že nebudem prijatý, osloboď ma, Ježiš.

Keď iní majú viac úspechu ako ja,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní viac prijímaní ako ja,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní viac milovaní ako ja,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Keď sú iní uprednostňovaní predo mnou,
daj mi milosť prijať to v pokoji, Ježiš.

Amen.

Moj milovaný Kráľ

2011-03-15T22:17:04Z

Na viečka ma pobozkaj, Pán môj, keď pôjdem spať. Natri ich strieborným leskom Božského sna. Vojdi do mojich túžob. Nikde sa nepozeraj. Unes ma skôr, než sa rozvidní. Vtedy si najkrajší. Si ešte krajší, než moja predstava o tebe. Vznášam sa v opare Božských sfér.

Si mojou atmosférou. Dýcham ťa plným dúškom. Viac nevojde. Vôňa Krista je niečo, čo nikde nenájdem. A predsa sa vo mne tak jemne vznášaš. Tvoja esencia je skvostom tvojho tela vo mne. Neviem sa nabažiť tvojej vône, môj nádherný Pane. Si taký zvláštny nepokoj, čo pokojom ma premení.

Odrazu môžem všetko. nemusím nič, čo nechcem. Zavoláš. Ja idem. Povieš: Pokoj. Ja sa uvelebím. V tebe sa rozlejem. Počúvam ťa na slovo. Chcem, aby si to vedel, milovaný. Že neodídem. Že ty si mi všetkým. Budem ťa milovať na veky vekov. Viac ako seba. Viac ako všetkých. Som ustrojená. Príď čím skôr, milovaný Pán môj!

Eucharistia a ja

2011-03-14T22:10:37Z

Ježiš, prečo často odchádzam z kostola zo sv. omše bez sily taký, ako som prišiel?

„Syn môj, prichádzaš často tak zahĺbený do svojich starostí doma a v práci, že celá sv. omša prejde v tvojom premýšľaní a prosbách tak rýchlo, že si ani neuvedomíš, že som tu tvoj Ježiš a čaká na teba, chcem sa s tebou skutočne stretnúť a darovať ti všetko, čo potrebuješ pre svoj život – pokoj, lásku, múdrosť, odvahu, silu, radosť... Aké by to bolo, keby ťa zakaždým navštívil tvoj veľmi dobrý priateľ tak, že sa na teba ani nepozrie, nepozdraví ťa a začne rozprávať celý čas iba o svojich problémoch a starostiach, prosí ťa o pomoc bez toho, aby tú pomoc od teba naozaj prijal, bez toho, aby ťa počúval, keď mu chceš poradiť, aby si od teba zobral všetko potrebné k tomu, aby svoje problémy vyriešil, dokonca mu núkaš aj seba samého, že mu so všetkým pomôžeš a on ťa ani nevníma, zdvihne sa po čase, keď pozrie na hodinky a uteká zas trápiť sa so svojimi problémami bez toho, aby ti aspoň povedal: „Vieš, mám ťa rád!“ a iba tak sa tešil je pri tebe, bez toho, aby ťa aspoň na chvíľu vnímal, že si tam. Cítil by si sa ako stroj na vybavovanie žiadostí, ponížený jeho prístupom k tebe.

Takto sa cítim ja, Ježiš, keď sa ku mne správaš podobne, keď neustále zahĺbený do svojich problémov nevidíš, že stojím celý čas pred tebou, držím v rukách všetko potrebné na vyriešenie tvojich problémov a chcem ti to darovať, ale ty ani nepozdvihneš zrak svojho srdca ku mne, neuvedomíš si, že stojím pred tebou a neprijmeš odo mňa žiaden dar? Preto často odchádzaš zo sv. omše rovnako prázdny a slabý hnevajúc sa na mňa, že som ti nepomohol. Ale ako som ti mohol pomôcť, keď si mi to nedovolil? Často tebou odmietnutý nechápavo pozerám za tebou so smútkom v očiach, ako odo mňa odchádzaš vysilený do krutého boja so Zlým, ktorého si vedľa seba takisto neuvedomuješ a preto tak často v tvojom živote víťazí on a nie ja. Príď ku mne s vierou, a povedz mi ako svojmu najlepšiemu priateľovi, na ktorého sa veľmi tešíš: „Ahoj, Ježiš, som tu. Teším sa na teba.“ Obetuj sv. omšu za kohokoľvek chceš i za seba a ja každému – aj tebe – pošlem obrovský prúd milostí – pokoja, lásky, sily a všetkého čo potrebujete. Odovzdaj mi svoj hriech a odpros ma za všetko zlé v tvojom živote, aby som ťa mohol očistiť, aby si ma mohol prijať naplno, ako len vládzeš. Prijímaj ma vo sv. prijímaní s vierou, že ti prinesiem so sebou všetko to, čo potrebuješ na riešenie svojich problémov a ja to prinesiem. Keby si len vedel, koľkí na kňazove slová: „Telo Kristovo“ odpovedia nedbalo bez viery svoje „Amen“ a keď si sadnú do lavice, ani raz mi nepovedia, že ma milujú. Ani raz mi nepoďakujú za dar, ktorý som im dal, keď som svoje božstvo tak ponížil, aby som ich mohol pritiahnuť k sebe. Sú to len samé litánia prosieb. A tak to robia takmer všetci, ktorí ma prijímajú. Z lásky som umrel a vstal z mŕtvych. Z lásky čakám na každého z vás, z lásky s vami zostávam. Ale vy si neuvedomujete, ako túžim po vašej láske. V tejto pre dušu tak vzácnej chvíli som žobrákom lásky... Áno, túžim zostať s tebou nielen vo chvíli sv. prijímania ale aj po ňom tak dlho, dokiaľ Ty chceš zostať so mnou. Ak sa budeš rozprávať so mnou celý deň, ak sa budeš obracať na mňa pri plnení svojich povinností, budem ťa počúvať. Ja som s Tebou vždy, to len ty ma opúšťaš! Vychádzaš po omši von a myslíš, že tvoja povinnosť skončila. Nemyslíš na to, že by som chcel s tebou zdieľať tvoj rodinný život, tvoje problémy v práci, v škole... Viem všetko; čítam najskrytejšie tajomstvá ľudských sŕdc a úmyslov – aj tvoje, napriek tomu, že všetko viem, teším sa, keď hovoríš so mnou o svojom živote, keď mi dovoľuješ, aby som sa ho zúčastnil ako člen tvojej rodiny alebo ako najbližší priateľ. Koľko milostí strácaš, keď mi nedávaš miesto vo svojom živote!“

Mal by si v čnostiach prevyšovať anjelov a archanjelov, pretože oni nemajú to potešenie prijímať ma ako pokrm. Oni majú len kvapky milosti, ty máš celý oceán!!!“ Ale ty sa so mnou často stretávaš iba zo zvyku. Táto rutina spôsobuje, že si úplne ľahostajný a vlažný, že mi často nemáš čo povedať. Mnohí ma prijímajú každý deň. Trávia niekoľko hodín v modlitbách, ale v ich živote sa neuskutočňuje žiadna premena. Otvor, prosím, oči svojho srdca a prijmi dary, ktoré ti prinášam v Eucharistii, aby priniesli obrovské ovocie obrátenia, premeny teba a iných v tvojom okolí vo mňa – lásku bez hraníc! „A hľa, ja som s tebou po všetky dni až do skončenia sveta.“
„Môj Ježiš, hoci si všemohúci, viac si mi dať nemohol, hoci si vševediaci, viac si mi dať nevedel... keď si mi daroval v Eucharistii seba samého...“

Spoved jednej satanistky

2011-03-14T21:39:37Z

K viere som sa dostala cez starú mamu, ktorá sa o mňa starala už od malička. Moja stará mama ma priviedla k Pánu Bohu. Každé ráno a večer sme sa spoločne modlievali pred obrazom Sv. Rodiny. Denne sme chodili na sv. omše a ja som takto vyrastala vo viere až do svojho šiesteho roku. Potom sa stará mama vrátila na vidiek, odkiaľ pochádzala. V mojom živote nastal zlom, keď som mala osemnásť rokov. Prišli urážky, poníženia a rôzne situácie, z ktorých som bola sklamaná. Zo všetkého som obviňovala Boha. Za najväčšie sklamanie som považovala smrť môjho najlepšieho priateľa, ktorý zahynul pri autonehode. O niekoľko týždňov prišlo ďalšie sklamanie, keď ma znásilnili. Vtedy som mala pocit, že Boh ma opustil, neochránil, sklamal ma a že kašle na mňa. V tomto mojom ťažkom období ma raz oslovila moja kamarátka a pozvala na stretnutie, kde mi chcela predstaviť niekoho, kto mi nikdy nespôsobí sklamanie, ale vždy splní to po čom túžim. Podmienkou bolo dať mu svoje srdce a dušu. Pre mňa to nebol problém .Ako som začala chodiť na tieto stretnutia, uvedomila som si, aké naozaj sú. Začlenila som sa totiž medzi satanistov. Svoje srdce i dušu som odovzdala diablovi. Zúčastňovala som sa čiernych omší, na ktorých sa vzýval a oslavoval diabol. Na oltári sa pred takouto omšou obetoval (čiže zabil) pes alebo mačka. Zaklínali sme tu ľudí a modlili sa za ich nešťastie. Do katolíckych kostolov sme chodievali páliť a obracať kríže, rozbíjať okná a zneuctievať posvätné veci. Satanisti majú tiež svoju satanistickú bibliu, kde sú samé zaklínadlá... Netušila som, že v tomto čase sa zároveň začína moje obrátenie. Moja mama veľmi vážne ochorela. Tá choroba nemala ani názov a neboli na ňu ani žiadne lieky. Lekári jej dávali týždeň na prežitie. Dozvedela sa o tom jedna moja kamarátka, ktorá bola veriaca katolíčka. Tá ma prosila, aby som sa išla modliť za mamu do kostola. Ja som to samozrejme odmietla. Tá predstava, že by som sa mala rozprávať s Bohom, ktorý ma sklamal! Tiež mi bolo úplne jedno, či moja mama zomrie. Lenže začala som mať strach o tú kamarátku, pretože satanisti si všimli, že často za mnou chodí. Vedeli, že verí v Boha, a preto jej chceli ublížiť. Nakoniec som jej sľúbila, že s ňou do toho kostola pôjdem a sa za moju mamu pomodlím. Keď som vstúpila do kostola, pocítila som silné objatie. Predstúpila som pred oltár, padla na kolená a začala som sa modliť dávno zabudnuté modlitby. Bohu som sľúbila, že ak vylieči moju mamu, vrátim sa k Nemu. On ma vypočul, zázračne uzdravil moju mamu a zrazu jej nič nebolo, choroba sa pominula. Lekári sa čudovali aký zázrak sa udial. Ja som však zabudla na svoj sľub, vrátila som sa k satanistom a žila starým životom. No Boh nezabudol na môj sľub. Moja mama znovu ochorela na tú istú chorobu, lenže tento krát jej lekári dávali už len jeden deň života, bola v kóme. Spomenula som si na ten sľub a odišla som od nich. Moja mama bola opäť zázračne uzdravená a ja som sa začala krôčik po krôčiku približovať k Bohu a znovu som sa učila dôverovať Mu. Môj odchod od satanistov nebol ľahký. Začali ma prenasledovať, vyhrážali sa mne i mojej rodine smrťou. S rodinou sme sa museli presťahovať na iné sídlisko a ja som odišla na rok a pol ďaleko od Martina. Moje trápenie sa ani zďaleka neskončilo. Už ma neprenasledovali len satanisti, ale samotný satan. Budil ma počas spánku, často krát som sa prebúdzala rozrušená s modrinami a škrabancami po tele. Keď som chcela ísť na sv. omšu,“ niečo“ mi nedovolilo vstúpiť do kostola. Moje srdce i duša túžila ísť do kostola, no moje telo ostalo stáť stuhnuté pred kostolom. Keď som aj občas vošla do kostola, tak počas omše ma niečo nútilo škaredo až oplzlo myslieť na kňaza. Keď som išla na prijímanie, pred kňazom, ktorý mi dával Hostiu, som sa otočila a odišla, i keď moje vnútro po Pánovi veľmi túžilo. Tento boj ma duchovne veľmi vyčerpával, preto som navštívila exorcistu, ktorý sa za mňa modlil modlitby oslobodenia i uzdravenia a nevzdal sa, aj keď som na neho skoro zaútočila. Bol to dlhý proces oslobodenia od zlého. Ďakujem Bohu za oslobodenie. Zachránil ma od väzenia a od psychiatrie, možno by som už ani nežila. Pán mi dal zvláštnu milosť, že keď je nablízku diabol, tak to cítim. Aj na púti v Medžugorí keď sme boli na krížovej ceste na vrchu Križevac, som bola veľmi nervózna a nevedela som rozlíšiť, či je to z tepla alebo od diabla. Modlila som sa za pokoj v srdci, ale nenastal. Vedela som, že to pramení z diabla. Neskôr som sa dozvedela, že na Križevaci bola posadnutá žena. Po týchto zážitkoch cítim Božiu lásku viac a silnejšie, cítim, že Boh je stále pri mne. Vždy ma s láskou objíma, keď sa cítim sama alebo keď mi je ťažko. Naozaj sa oplatí dôverovať Bohu na sto percent! Nikdy nás neopustí a zlé premení na dobré tak ako v mojom prípade. Preto vás moji priatelia vyzývam k dôvere v Boha aj keď je to niekedy veľmi ťažké. Najväčšia ochrana pred Zlým je Panna Mária, diabol sa jej bojí a nenávidí ju. Nech nás Panna Mária ochraňuje pred Zlým, nech naša Nebeská Mamička vás i mňa zahaľuje svojim plášťom ochrany a nech vás v láske objíma.