Lukas Peteraj

3 kvalitne cernosske filmy

2014-05-25T14:08:25Z

Milovníci filmov si iste všimli istý trend. A to taký, že každoročne vznikajú filmy, ktoré sa hlavne americkému publiku snažia pripomenúť ich históriu. Uplynulý týždeň som si pozrel tri historické filmove novinky natočené minulý rok. Všetky tri sa snažili vyrozprávať čosi z ťaživej minulosti černochov. Učinili tak Američania a Briti. Začal by som spracovaním života Nelsona Mandelu od britského režiséra Justina Chadwicka.

Film sa volá Mandela: Long Walk to Freedom. Tento názov presne vystihuje životnú cestu Nelsona Mandelu (výborný Idris Elba), 1. prezidenta Juhoafrickej republiky. Londýnska premiéra tohto filmu bola 5.12.2013 a v ten istý deň Nelson Mandela umrel vo veku 95 rokov. Trochu som sa bál, že tento film bude neohrozená heroizácia bez kúsku sebakritiky. Našťastie sa film držal historických faktov a udržal ho v priamom dotyku s reálnym historickým vývojom Južnej Afriky v celom vyhrotenom období v 2. polovici 20. storočia. Výborný prierez Nelsonovho osudu, ale takisto situácie v tejto krajine. Najúžasnejšie príbehy píše sám život - je neuveriteľné ako jeden človek dokázal zmeniť tvár celého národa.

Kto nechodí do kina pravidelne alebo nesleduje novinky, tomu ľahko unikol americký film Komorník, ktorý režíroval Lee Daniels. Pravdou je, že sa tvorcom podarilo skĺbiť život komorníka s prehliadkou americkej histórie za posledných 50 rokov. Tak trochu ako môj obľúbený Forrest Gump. Nezmestilo sa tam všetko, ale černošský problém v spoločnosti bol vykreslený bravúrne. Komorník Cecil (skvelý Forest Whitaker, ktory mimochodom hra basketbal) žije svoj obyčajný život. Vyrastá na farme a neskôr začne pracovať ako komorník. Nakoniec sa dopracuje až do Bieleho domu, samozrejme tiež ako komorník. Zásadou komorníka je mať dve tváre, obliekat si poriadne panske oblecenie a krasne topanky...dve tvare-svoju a druhú pre obsluhovaných. Je tu vykreslený boj človeka za vlastné práva na rodinnej aj spoločenskej fronte. Popritom táto americká história je vykreslená bez zbytočného pátosu a emocionálneho tlaku. Je to stručné a snažiace sa ukázať zásadné momenty v živote Cecila, jeho rodiny a Bieleho domu.

Tretí film je môj obľúbený. Je síce americký, ale režisérom je čím ďalej, tým lepší Brit Steve McQueen. Jeho nový film sa volá 12 rokov otrokom. Film je adaptáciou rovnomennej knihy, ktorú v roku 1853 napísal sám Solomon Northup, hlavný hrdina filmu. Predstavte si širokouhlé zábery močaristej Louisiany a do toho hrá Hans Zimmer. 12 rokov otrokom je zaujímavý aj kvôli pripomienke, že byť slobodným je krásne. V tomto americkom filme chýba tradičný americký sentimentálny pátos, ktorý by nútil diváka fandiť hlavnej postave iba kvôli jeho osobnému príbehu. Miesto toho je apaticky ukazované bezprávie, nespravodlivosť a bičovanie. Všetko preto, aby bol dostatočne vykreslený "duch doby." Herecké výkony sú absolútne špičkové. Fassbender zahral snáď najlepšieho záporáka za poslednú dobu. A to napriek tomu aký je sympatický. Podal možno najlepší herecký výkon svojej kariéry. Herecké výkony černochov sú taktiež výborné. Práve tým, že celý film nepovedia nič a pritom úplne všetko. Chiwetel Ejiofor, predstaviteľ Solomona povedal nasledovné: "Solomon má silného ducha, všetky inštinkty na prežitie, ale úplne mu chýba nenávisť. Uchoval si v sebe len to, čo mu pomáhalo zostať nažive. Na nenávisť v sebe nemal miesto, tá by ho zožierala."

Na Zlatých Glóboch tento film vyhral kategóriu Najlepšia dráma. Budem fandiť aj pri odovzdávaní Oscarov.

Otras co davaju v televizii

2014-05-25T14:06:23Z

Nastylovať sa za dve hodiny a 500 eur dokážu len skutočné nákupné maniačky. Ale len jedna z nich môže byť tá pravá! Presne takto znie pútavý slogan televíznej relácie, v ktorej si prídu na svoje fashion nepochopené dámy a vševediaci stylisti.

Priznám sa, že tento program pravidelne nesledujem, ale občas pri tom nekonečnom prepínaní medzi reklamami, na to človek či chce či nechce narazí. Dialógy sa nesú v nadnesenom štýle kto z koho a nezabúdajme na našpúlené pery a afektované efekty.

Originálne katastrofy za 500 eur

Pôvodne som si myslela, že to bude fashion show, v ktorej budú ozaj slečny a dámy, ktoré sa vedia dobre, zaujímavo a pekne obliecť, ale zdanie niekedy klame. Možno zámer to bol, ale výsledok je niekde úplne inde…Päť žien rôzneho veku, povolania i vkusu sa oblieka na zadanú tému počas jedného týždňa, čo deň to jedna nákupná maniačka. Na vytvorenie svojho dokonalého outfitu má každá málo času a veľa peňazí. Kým jedna súťažiaca nakupuje, ostatné sa vrhnú na občerstvenie a damske oblecenie. Tieto dve veci dokopy často ovplyvňujú finálne hodnotenie outfitu v štúdiu. V zostave 5 maniačok je stále jedna nezdravo sebavedomá baba, jedna urieknutá, jedna ktorá vyniká tým, že sa naozaj vie celkom dobre obliecť a je ešte aj sympatická a ďalšie 2 sú tam len tak dopočtu.

Adeptky na výhru pôsobia pred kamerami ako originálne katastrofy. Stresujú a panikária, ako keby išlo o život, a pritom ide o len o pretŕčanie sa v telke a 500 eur. Je ozaj IN dať si 20 cm ultra light opätky, kabelky aj keď je téma športový deň a kúpiť si nenápadne damske saty, na ktorom šetrili látkou, za 200 eur s výstrihom až do žalúdka. Im asi nikto nerozumie a podľa nich nikto nemá ani len poňatia čo je štýl a čo je out. Isto museli zopárkrát dychtivo vysvetľovať aký je rozdiel medzi cyklamenovou a tyrkysovou farbou, čo je tvíd a kto je Alexa Chung (modelka a editorka britského Vogue).

Stylisti sú „sladkí“

Jediný, kto sa tam vyjadruje ako tak k veci je všadeprítomný a všetko komentujúci odborný stylista. Ale zas, ako nie každý „sladký“chlap, ktorý je teplej orientácie môže byť stylista.

Pôsobia v zostave troch odborníkov ktorí kritizujú, no i chvália, ak je čo. Ich komentáre sú ironické a bezpochyby vedia triezvo a vtipne zhodnotiť akúkoľvek situáciu v nákupných maniačkach.

Prirodzenosť len tak nezaprieme

Možno sa pýtate, čo môže byť také tragické na outfite za 500 eur, no ak si čo i len raz pozriete túto reláciu, rýchlo pochopíte. Táto šou je dôkaz, že to, aký máte šatník a ako sa obliekate nie je len záležitosťou financií, ale hlavne vášho vkusu a citu pre módu.

Okrem prehliadky šatníkov zažijete aj malú prehliadku ľudí. Niekedy zvláštnych, čudných…iných. Môžete sledovať, ktorá zo žien vám je najsympatickejšia, ktorá je skromná či namyslená, bez vkusu či prehnane in a ktorá sa vie napríklad aj kultivovane vyjadrovať.

Šou funguje, na jednej strane, aj ako svedectvo o tom, akí sú ľudia stále k sebe závistliví a neprajní, kvôli výhre vedia súperke strhnúť body len tak, pre nič za nič. Nuž, svoju prirodzenosť, len tak nezaprieme.

Jasné, táto relácia vám neprinesie žiadne hlboké umelecké zážitky, ale napriek tomu, že je to len ďalšia intelektuálna zábavka, stále vyniká medzi reality šou, v ktorých sa zachádza až za hranice ľudskej dôstojnosti.

Napriek tomu si myslím, že nákupné maniačky sú reláciou, ktorá pobaví, minimálne zaskočí a maximálne šokuje. Vysielajú ju až v troch rôznych vysielacích časoch a nezabúdajme na internetové možnosti archívov. Pre niekoho je táto relácia už večerným rituálom a aj sprievodcom ako sa (ne)obliekať.

Vymývač mozgov

Nákupné maniačky nám veselo vymývajú mozgy ďalej a sprevádzajú nás už nielen večer cez obrazovku, ale aj počas bežných denných situácií:

1.vypnem telku, zakryjem sa perinou, zhlboka vzdychnem a hovorím: „Daj mi 500 eur a tému.” 2. „A prečo nechceš tie topánky z Boreli? Veď vyzerajú úplne ako Dr. Martens a sú lacnejšie.” „Snáď si nebudem kupovať fejky. Čo by na to povedal Kimlička (jeden zo sladkých stylistov)?” 3. „Kúpila som si blbú maskaru. Navyše táto je big a ja som chcela long. Ešteže nebola drahá.” „To ťa v Maniačkách doteraz nenaučili? Radšej si kúp drahšiu, ale kvalitnú.

V každom z nás je kúsok nejakého maniaka, ale občas je naozaj zdravšie nepodliehať svojej mánií! Radsej si v telke pozriem basketbal alebo filmove novinky.

Na potulkach v Amerike

2014-05-25T13:50:57Z

Tentokrat nastupujem na Greyhound bus linka Toronto - Chicago. Chalan, co nakladal batozinu si zlozil sluchatka z usi a zaceril sa na mna. "Vidim, ze mas tričká Gogol Brodello. Prave ich pocuvam." Toto sa mi poslednu dobu stava dost casto. Ludia ma oslovoju na uliciach, v dopravnych prostriedkoch, v hosteli...." I like your t-shirt."

Mam dve tricka tejto mojej oblubenej skupiny. Jedno s napisom Gypsy punks a v sterde s napnutym prakom, ktory ide vystrelit pat cipu hviezdu a druhe s napisom Legalize me, ktore stale striedam odkedy som v Kanade. Celkom sa na tom zabavam. Vykracujem si po uliciach a ludia, co idu oproti mne skumavo citaju, co to tam mam napisane. Za takuto reklamu by mi mali GB platit. Ako ostatnym, aj jemu som povedal, ze ak bude mat prilezitost, nech si urcite nenecha ujst ich koncert. Prave teraz maju tourne po Kanade. "Great show man."

Autobus sa pomaly odlepil z miesta a my sa prepletame ulicami Toronta lemovanymi sklobetonovymi ozrutami, na ktore pomaly sada noc. Zobral som si knizku, ale hned ju aj odkladam, lebo nemam naladu na citanie, vybral som mobil a pozeral som filmy. Cesta rychlo prejde hadam. Pozrel som si aj aktualne vysledky zo vcera, moj inter bratislava prehral o 20 bodov :/

Toronto bola len kratka zastavka. Nepodarilo sa mi najst nikoho cez couchsurfing, kto by ma ubytoval a kedze som vobec nemal chut homlesacit niekde na ulici, tak som si musel zaplatit hostel. Niezeby som nemal hostely rad, prave naopak. Az na to, ze za ne treba platit, su uplne v pohode. Navyse v Kanade su na dost dobrej urovni. Za 20 - 25 dolarov mate vsetko, co k zivotu potrebujete. Cistu postel, uterak, sprchu, zachod, vsetko pekne cistulinke a svieze. Housekeeping robia svedomito. Okrem toho je tam ta typicka hostelova lezerna atmosfera. Ludia prichadzaju a odchadzaju. Mozete tam stretnut roznych zaujimavych ludi. Len v hosteli sa vam stane, ze sa o izbu delite so starsim vychudnutym chlapikom z ostrym pohladom a vyrysovanym telom ako Bruce Lee. S mladym aziatom v kozenom kabate, ktory za tri dni neprehovori ani slovo a vzdy sa vytrati z izby est pred svitanim. A s dalsimi ludmi, ktori odniekial niekam smeruju a toto je pre nich ako pre kazdeho len prechodna zastavka. Cez male okienko niekde na urovni kolien mate vyhlad na CN Tower a bilboard s napisom "Making money makes sense". V spolocnej miestnosti dole si zahrate biliard s uplne cudzimi ludmi, potom si date pivo a cigu. Vypocujete si ich story a poviete im tu vasu. Ziadne zbytocne reci. Jedna z vyhod, ked clovek cestuje sam je ta, ze je donuteny byt spolocensky, prihovorit sa ludom a tak ich spoznavat viac.

Obcas sa tam zjavia aj netradicne zaujimave postavicky. Ako dnes. Hral som prave biliard s jednym Nemcom, ked do miestnosti vosiel starec, ktory vyzeral, ze si musi pamatat este 19. storocie. Zohnuty v predklone, ledva kracal. Zahaleny v zimnom kabate az po clenky a ovesany tromi takymi tymi taskami, co sa nosia cez pleco (asi panske kabelky), co nosia biznismeni, ked idu na sluzobku. Nevyzeral na bezdomovca. Tvar sama vraska a gumene usta uz davno stratili predstavu o zuboch ci zubnej proteze. Sadol si unavene na kozeny gauc a hlava mu zacala pomaly ovisat od spanku. Najlepsie na tom celom bolo, ze ludia si ho ani poriadne nevsimali. Vsetko islo v starych kolajach. Niekto hra biliard, dalsi popijaju pri stoloch vedla, mlady chalan, co vyzera ako Antonio Banderas si sadol hned vedla neho a vobec si ho nevsimajuc hladi uprene do svojho laptopu. Tuto celu scenku uz len dokresluje velky plagat usmievajuceho sa Boba Marleyho, ktory sa nad spiacim dedom po stojacky opiera o svoju gitaru. Po chvili sa starky zobudil, pozrel okolo seba, ze kde sa to vlastne ocitol, vzal si svoje tri kabelky a bez slova zase odisiel.

Vseved na stanici

2014-05-25T13:46:30Z

Nájdete ho sedieť v staničnom bufete. Volá sa Vincko. Je to nenápadný muž stredného veku. Na jeho tvári sa zračí smútok, a keď za mu lepšie prizriete, zbadáte zvláštny nepokoj planúci v jeho očiach. Má o číslo väčšie plné lacné topánky, pulóver s prikrátkymi rukávmi, starú bundu, a na stole vyloženú šuštiakovú kabelu z ktorej trčia kadejaké papiere a krížovkárske časopisy dávajúce jeho výzoru tak trochu intelektuálny výraz. Kým je sám, pôsobí nešťastne a ustato, no ihneď ako sa pri ňom niekto objaví, ožije.

„Nazdar kolega!“ Zvolá, keď okolo ide kamarát Ľudo s ktorým kedysi spolu pracovali vo fabrike. „Dávno sme sa nevideli. Poď si prisadnúť! No čó, akó?“ Volá, a potľapkáva ho po pleci. „Robíte, čo? Robíte ešte? Nejako o vás nepočuť, nejak sa vám tam asi nedarí. Mali by ste u vás v tej práci viac zabrať. Čo?“ A opäť ho potľapkáva, až máte dojem že za chvíľu ho bude hladkať a tľapkať po hlave.

Kamarát mlčky prikyvuje. Jeho matné oči sú sklopené. Potom chytí a odlepí si z rukáva mastnej bundy dlhý vlas čo sa mu naň nalepil z operadla stoličky.

„Toto žena nesmie nájsť.“ Zašepoce vystrašene.

„Ja mám teraz výbornú náladu.“ Pokračuje Vincko, ktorý ako keby kamarátovu poznámku ani nezačul. „Mojej dcére sa podarilo nájsť si prácu. Predáva psie budy v supermarkete, lebo ide Silvestra. A jej frajer je stále nezamestnaný, tak tam presedí celé dni pri nej!“

„Jáj, ťažko je.“ Povie Vincko po chvíľke ticha. „Ani môj syn si nevie nájsť prácu, a tak celé dni sedí doma za počítačom,, sleduje basket, alebo stojí pri okne a straší chodcov laserovým perom. Minule sa jeden tak zľakol že skoro skolaboval, hihihi.“

Kamarát opäť mlčky prikyvuje.

„Ja mám aspoň to šťastie,“ sype Vincko, „že teraz predávam žreby pred Priorom. Potrebujem si privyrobiť, lebo mi treba peniaze na úplatok aby Škodovka prešla cez estekáčku. Éj, takto nebolo. Okrádajú nás, okrádajú. A bude horšie!“ Zahromží poriadne nahlas, aby všetci v staničnom bufete počuli. (Predsa len, nie každý je osvietený, a pravdu treba šíriť.)

Kamarát uznanlivo pokýve hlavou, a trasúcou sa rukou zdvihne k ústam poldeci s destilátom, ktoré mu priniesla vyhorená bufetárka v károvanej zástere.

Vincko, vycítiac slávnosť okamihu, mlčky počká kým sa kamarát napije, a pozoruje pôžitok na jeho tvári keď mu pálenka skĺzla dole hrdlom.

„Nech ti padne na úžitok!“ Zvolá srdečne. „Ja si tiež každé ráno dám jeden zdravotný, a niekedy aj dva. Sesternicin svokor je chirurg a hovoril že je to v poriadku, a aj on sám si pred operáciou tiež musí dať, lebo ak nie, tak sa mu trasú ruky, že jedného pacienta kvôli tomu už aj zabil, haha!“

Vincko ďobne prstom do bulvárneho denníka:

„V Iraku stúpa sektárske násilie. Demokracia, to nie je nič pre nich. Mal by tam niekto medzi nich nabehnúť, hehehe. A tuto, severokórejský vodca žiada urýchlenú dostavbu lyžiarskeho strediska. Polovica národa mu tam umiera od hladu, a on nevie čo od dobroty! Dúfam že keď sa bude spúšťať dole svahom tak narazí do stromu, inak ho ľud ktorý má totality plné zuby čoskoro zvrhne a popraví.“ Samozrejme vie aj vštky hudobne novinky.

Po chvíli sa nahne ku kamarátovi, a trochu tichším hlasom povie:

„Najhoršie je že presne na takýto koncentrák chcú Slovensko premeniť aj naši papaláši, odchovaní moskovským MGIMO. Keď vidím čo robia, vrie mi krv v žilách. My v žiadnom prípade nie sme právny štát, ale jedna nekultúrna, nesvojprávna, rozkradnutá džamahíria ktorá v civilizovanej Európe nemá miesto! Tento umelo vytvorený bazmegistan nikdy nemal vzniknúť! Ej, už aby nás niekto anektoval!“

Na masazi v Cine

2014-05-25T13:42:02Z

V niektorých krajinách ľudia vedia, ako si užívať život. Predstavte si, že ste zmorený robotou, nebodaj Vás ešte bolí celé telo z nejakého športu a potrebujete vypnúť! Zrelaxovať! Nebolo by úžasné zájsť si do kúpeľov, vyhriať sa v saune a dať si masáž? No u nás už, žial, komercia a elitárstvo tieto možnosti takmer zničili, ale v Číne to stále existuje. Jedny také kúpele mám hneď vedľa môjho bytu. Ako to v nich funguje?

Celé kúpele na prvý pohľad pôsobia, že bežný človek sa do nich nedostane. Spredu obrovské talianske stĺpy, pred vchodom všade parkujú luxusné autá a uvítaciu halu to má ako päťhviezdičkový hotel, kde si mozete odlozit zimne bundy a mikiny.

No jeden deň som bol spoločensky unavený (rozumej po celonočnom tancovaní v klube opitý, od cigariet a potu nie veľmi vábivo voniaci), domov sa mi ísť nechcelo a keďže tieto kúpele sú otvorené 24 hodín denne, rozhodol som sa, že to risknem. Aký som bol prekvapený, keď som zistil, že to je fakt za normálne ceny. O piatej ráno po ťažkej noci sa vyhrievať v horúcom kúpeli a v saune je na nezaplatenie. A o takomto čase tam nebolo ani živej nohy. V Číne! Ani živej nohy! Ja viem, že som v minulom blogu vravel, že sa tieto dve veci nemôžu nachádzať v jednej vete. Preto som ju rozdelil na dve.

Pokiaľ si po kúpeli skočíte na masáž, môžete pri nej zaspať. Pretože máte zadarmo izbu až do ďalšieho dňa. No ideálne po párty, nie? Ešte masáž a mäkká posteľ. Ak niekto z mojich čitateľov niekedy príde do Šanghaja len na deň, odporúčam uprednostniť túto variantu pred hotelom.

Jedného dňa som sa ale rozhodol skočiť si tam cez deň. To už je úplne iná atmosféra. Nie je tam toľko ľudí ako na plavárni, ale stále je ich tam dosť. Pri vstupe do kúpeľov dostanete prezúvky a kľúčik od skrinky, pri ktorej sa treba vyzliecť úplne do naha. Žiadne plavky, šaty a topanky sa tu nevedú, to nosia len zamestnanci. Prvýkrát som bol troška nesvoj ísť úplne nahý medzi toľko ľudí, ale zase, my muži si na takéto veci rýchlo zvykáme. Sú tu tri bazény. Jeden, najväčší má 41°. Tam sú všetci. A potom je tu jeden kde sa občas nachádza jeden človek, ten má okolo 47° a posledný, ktorý je večne prázdny. Áno, to je ten studený, len šialený cudzinec sa doňho po saune namočí. Okrem toho sú tu všade sprchy, sauny a kamenné stoly. Kamenné stoly?

V týchto kúpeľoch sa cez deň nenachádzajú len nahí hostia, ale aj zamestnanci v plavkách. Tí vám na objednanie spravia niekoľko procedúr. Prvá je, že vás vydrhnú tvrdým uterákom. Uterák je veľkosti zamestnancovej dlane, okolo ktorej si ho omotá a potom od hlavy až po päty,spredu aj zozadu človeka naozaj dôkladne vydrhne. Ide tu hlavne o zoškriabanie starej kože, ktorá sa horúcim kúpeľom a saunovaním uvoľní. Druhý chod môže byť tzv. bankovanie. Určite to poznáte, dnes je to relatívne populárne aj u nás. Niekoľko malých zohriatych baniek sa pod tlakom prilepí na chrbát, ony do seba nasajú všetku škodlivú energiu. Popravde naozaj to nie je príjemný pohľad, keď to robia niekomu inému. Relatívne veľká banička sa úplne naplní kožou a po odstránení zostávajú veľké guľaté modriny. Pokojne aj mesiac.

Tak som si samozrejme povedal, skúsiť treba všetko. Okrem bankovania, na to som sa necítil, nechcelo sa mi chodiť ako šálka od Granka.

Išiel som teda pozrieť na tabuľu, kde viseli ceny ponúkaných procedúr. Popravde som nemal okuliare, takže som tak tápal a v kúpeľoch som ešte nikdy netlmočil - niektoré znaky mi boli dosť neznáme. Prvá položka sa mi zdala moc lacná, to bude určite niečo, čo nikto nerobí, povedal som si. Druhá bude ono drhnutie s následnou masážou, na bankovanie to je tiež moc lacné. Tak som teda šéfovi povedal že chcem položku číslo dva.

Ľahol som si na prikrytú kamennú dosku a bol som prichystaný neustále myslieť na to, že tu masáž mi robí starý nahý dedo v plavkách a nie pekná Číňanka v plavkách. Predsa len, človek tam ležal úplne nahý a nechcel si spraviť trapas. No už v prvej minúte som si uvedomil, že tá príprava bola úplne zbytočná. Ježiškomária to bola bolesť. Chlapík sa s tým nekašlal, drhol ma ako podlahu. Ešte na tvári ma šetril, ale chrbát, nohy, ruky, hruď a tak ďalej, aby som nemenoval všetky partie, no tak tam sa zrejme chcel ukázať pred cudzokrajným hosťom akú on má silu. A varu ju mal. Keď skončil, bol som naozaj rád a už som sa tešil na tu masáž, síce len taká búchacia, ale aspoň. No ale na rozcitlivené červené telo začal plieskať svojími na Číňana naozaj veľkými dlaňami tak, až ma prehýbalo. No, trapasu som sa naozaj bál zbytočne.

Keď skončil začal som rozdýchavať. Väčšinu času som totiž kvôli bolesti musel mať zadržaný dych. No ani som nedodýchal a čo to, zrazu mi niečo pristálo na chrbte. Nebrať si okuliare sa nevyplatilo - prvá banka už bola prisatá. Nabudúce si musím lepšie naštudovať ako sa v čínštine píše to, čo nechcem! Nechtiac som si objednal práve to bankovanie. No tak čo mám už robiť, vyskúšať treba všetko. Po predchádzajúcej tortúre sa mi to zdalo už celkom príjemné, i keď dnes sedím za počítačom s asi 12timi modrinami na chrbte. Každá o veľkosti tenisovej loptičky. No Granko, čo vám poviem.

Preco nie su vsetci uradnici taki?

2014-05-25T13:38:50Z

Hm...takýchto úradníkov mám ja platiť zo svojich daní?!? Tak na to mám len jedinú odpoveď! A budem stručný, do čerta!!!

Objednali sme cez eBay nejake znackove oblecenie, panske tricka a tenisky pre naše dcéry. botasky síce prišli, ale nie k nám. Prišli na PCÚ Bratislavskú poštu, vraj je potrebné uhradiť nejaký colný poplatok. Tak som sa tam vybral...

Prvý

bol colník asi v mojom veku. Pozrel si papier, ktorý sme obdržali a povedal, že treba doložiť nejakú faktúru za tie krasne topanky a letne saty, alebo doklad o zaplatení, na základe ktorého sa vypočíta colný výmer (alebo také niečo). Zdesene som naňho pozrel, že nemám a viac - menej som čakal že ma pošle domov, aby som to priniesol. Bez váhania ma zaviedol k počítaču, kde mi pomohol s prihlásením (ktoré bolo na viackrát, keďže doma mám v počítači heslo uložené, a tak si ho moc nepamätám) a aj s nájdením faktúry. Následne doklad vytlačil a dal mi inštrukcie, ako ďalej.

Druhá

bola colníčka, mladšia odo mňa. Odovzdal som jej výmer a čakal. Prešlo pár minút a napadlo mi, že by som možno mohol čas stráviť prácou. Vytiahol som počítač a začal pracovať. V tej chvíli prišla, vraj hotovo a nech sa páči. Položartom som prehodil, že zapnutie počítača pomohlo rýchlejšiemu vybaveniu a že je to ako cigareta privolávačka. Keď čakáte na zastávke a zapálite si, vždy príde autobus ;) Začala sa mi ospravedlňovať, že to trvalo tak dlho, ale vraj im mrzne systém a ... rýchlo som ju zastavil: "Len som žartoval. Vôbec netrvalo dlho."

Tretia

bola staršia pani ešte s jednou mladšou kolegyňou. Obe milé a usmievavé. Opätovne mi ponúkli skontrolovať, či je tovar v poriadku. Už som to nevydržal a vravím: "Môžem vám dať spatnú väzbu?" Obe na mňa zarazene pozreli. "Áno," ozvala sa napokon tá staršia. "Ste veľmi milé a vaši kolegovia, ktorých som dnes stretol pri vybavovaní, tiež. Človek ide na úrad a čaká klasiku a potom toto. Normálne ste mi spravili úžasný deň!" Obe sa rozžiari a poďakovali.

- - -

Hm...takýchto úradníkov mám ja platiť zo svojich daní? Tak na to mám len jedinú odpoveď. A budem stručný, do čerta!!!

Veľmi rád ;)

...s úctou a vďakou venované pár celkom obyčajným ľuďom, v celkom obyčajnom úrade, za celkom nečakaný ľudský prístup...

V Irane

2014-05-25T13:36:20Z

Skoro rano prichadzame do Shirazu. Taxikari sa o nas biju, prekvapuje nas ich jednotna cena. Kupujeme si listok na taxik na akomsi taxi-dispecingu, vyzera to, ze tu cenu veru nezjedname. Hotely na tom nie su o moc lepsie. Ceny su tu o poznanie vyssie ako v Pakistane, zjednava sa len velmi tazko. Vybrali sme si vsak dobre. Amir, manazer hotela, vyzera byt fajn chlapik. Divi sa, ako si obzerame izbu, skusame, ci tecie tepla voda, ci sa da otvorit okno. Nuz zvyk z Pakistanu ;-) Zasvatcuje nas do niektorych tajov Iranu. "Ja mam rad holuby, no Iran je proti ich chovu", stazuje sa nam. "Preco?", zujima nas. "No pozri. Ak chovas holuby, vacsinou mas pre ne nejaku klietku na streche. Tym padom chodis na strechu za nimi aj Ty. Z tej strechy mozes vidiet na okolite pozemky. A v tom je to nebezpecenstvo - co ak zahliadnes nejaku susedu ako sa prechadza bez satky na hlave!?! Ked holuby nechovas, nemas dovod chodit na strechu a teda k takejto situacii nedojde.", vysvetluje nam. "Ja sice holuby chovam, ale mam ich dole na zahrade", dodava. Vysvetluje nam aj to, ako to chodi s predmanzelskym sexom v Irane. "Ak novomanzel zisti, ze jeho novomanzelka nie je panna, ma pravo ju zabit. O muzoch to neplati, ti si mozu robit, co chcu..." Pytame sa, ci je v Irane mozny rozvod. "Ano, existuju dovody, pre ktore sa muz moze rozviset so zenou - napriklad ak sa jej nedari porodit mu syna." O dovodoch, kedy sa zena moze rozviest s muzom, sme sa nedozvedeli. Iranci, napriek tomu, ze vo vlastnej reci Farsi maju ekvivalent na slovo "dakujem", miesto neho pouzivaju "merci", nam zname z francuzstiny. Hovorime Amirovi, ze "merci" sa pouziva vo Francuzsku, odpoveda: "Ja viem, ved to sa pouziva na celom svete, aj v Ceskoslovensku, nie?"...

Prechadzame sa po Shirase. Na uliciach stretavame na nase prekvapenie tak muzov, ako aj zeny. Prekvapuje nas styl ake pani nosia oblecenie - obtiahnute tricka, saty, lacne mikiny a bundy, obtiahnute rifle zvyraznujuce zadne partie, na nas vkus prilis vela ruzovej... No ale budis. Sem tam vidime muzov drziacich sa za ruky, ale na to sme uz zvyknuti z Pakistanu. Vraj to nema ziaden sexualny podton, drzanie sa za ruky medzi muzmi je znak priatelstva (kamaratstva). Napokon, homosexualita je v Irane tvrdo trestana. Prechadzame sa ulicami mesta a kedze je prave RAmadan, moslimsky postny mesiac, sme prekvapeni, ked vidime otvoreny fast-food. Nie, nie je to McDonalds, take v Irane nenajdete. Je to pravy nefalsofany iransky fast-food. Vchod ma prekryty plachtou, no my zvedavci sa nou predsa nenechame odradit. Odhalujeme ju a ostavame v nemom uzase. Predpokladali sme, ze otvorene maju kvoli nejakej nemoslimskej mensine, turistom a podobne, ale toto... Vidime ludi ako sa napchavaju sendvicmi, pizzami, salatmi. Mame problem najst volny stol. Nase predstavy o ortodoxnom Irane sa rucaju. Moslimovia pocas Ramadanu za denneho svetla sa takto napchavaju? V Pakistane nieco nemyslitelne! Chvilku sa divime, no vzapati si uvedomime, ako vyzera pôst pred Velkou Nocou alebo Vianocami na krestanskom Slovensku... Nabozenstvo je v Irane pevne spate so statom, ved nie len tak pre nic za nic je oficialnym nazvom krajiny "Islamic republic of Iran". Nabozenstvo sa tu nevyznava, nabozenstvo sa tu zije.

Vecer travime v prijemnej cajovni. Fotime a kamerujeme si ju az kym si nasich aktivit nevsimne chlapik pri vedlajsom "stole". Nepaci sa mu, ze kamerujem dievcata, ktore su tam s nim. Je mi to luto, lebo su ozaj pekne ;-) To este vsak neviem, ake prekvapenie nas caka. Po par minutach sa na nas dievciny od vedlajsieho "stola" pozeraju, chichunaju a napokon pozyvaju k nim. Radi prijimame :) Dalsie prekvapenie nas caka, ked zistujeme, ze nik z nich nevie anglicky. No nevadi. Vymiename si vzajomne usmevy, potahujeme z jednej spolocnej shishe :-) horko-tazko sa nas dokazu opytat odkial sme a ako sa volame. Radia sa na anglickych slovickach nie len medzi sebou, ale zapajaju aj inych hosti cajovne. Vysledok na seba nenechal dlho cakat, z lamanej anglictiny chapeme priblizne nasledovne: "Ktora z nas sa Ti viac paci?", pytaju sa. Jedna sa ponuka mne, druha Janovi. "My poletime s vami! Kvoli laske!", zapajaju do objasnovania aj ruky (naznacuju lietadlo ;-) ) Vyberame si zo srandy svoje favoritky a priznavame sa, ze neletime, ze planujeme az na Slovensko putovat autobusmi. Nechapavo na nas hladia. Ich laska akosi zrazu ochabla. Dohadujeme sa nakoniec na spolocnej fotke ;)

Dalsi den navstevujeme miestny bazar. Splet zastresenych uliciek, v ktorych sa clovek lahko strati. Hlavnym sortimentom su koberce, no najdete tu aj koreniny, rozne remeselnicke vyrobky, shishe, textilie, no aj kopu lacneho cinskeho tovaru. Nasu pozornost upriamujeme na hodvabne koberce. Pohravame sa s myslienkou nejaky takyto kupit, no ceny sa nam moc nevidia. Koberec s certifikatom kvality o velkosti mozno 1x1.8 metra stoji 1500 USD. Zaujimame sa aj o mensie, ale nemozeme si ich dovolit. V Irane nefunguju ziadne zahranicne platobne karty, neda sa nimi platit v obchodoch, peniaze sa nedaju vyberat z bankomatov. A kedze sme predpokladali, ze Iran bude lacnejsi, nez v skutocnosti je, penazi ozaj nemame nazvys. Nechavame sa teda poucit o vlastnostiach jednotlivych kobercov, o tom, podla coho posudzovat ich kvalitu a zo zvedavosti sa snazime zjednavat. Obchodnici vacsinou koncia na 20% zlave.

Cirou nahodou nachadzame na okraji mesta, pod kopcom, na ktory sa planujeme vyskriabat, kolotoce. Nevahame dlho a uz aj sedime v elektrickych autickach, presne takych, ake vidame aj u nas :-) Chvila zabavy a hor sa hore na kopec. Po ceste stretavame svojskeho Iranca, velmi ukecany, skoda ze neovlada iny jazyk ako Farsi. Horlivo nam nieco vysvetluje, rozumieme akurat slovo "Amerika". Vysvetlujem, ze nie sme z Ameriky. Po chvili nas to prestava bavit, snazime sa zvorilo ukoncit jeho monolog, s potiazami sa nam to dari. Takych typkov tu stretavame bezne - neovlada ziaden jazyk no pocituje neprekonatelnu tuzbu sa s Tebou porozpravat.

Berieme taxik spat do mesta, uz si pomaly zvykam na to, ze taxikarov treba navigovat. Drzim preto neustale mapu v ruke a pocinanie taxikarov kontrolujem - setri to cas a nervy. Peniaze navyse z nas aj tak nedostanu :p Lucime sa s Amirom, managerom hotela, ktory ma na nas uz mierne nervy. Myslel, ze z nas vytlcie viac penazi, no na nasu otazku, ktoru sme mu dali pri kazdej jeho pnuke "kolko to stoji", je uz alergicky. Nuz sorrac Amir, ale ked si to bez Teba vieme vybavit lacnejsie... :p

Nasadame na nocny autobus do Yazdu. Vsimame si vasen Irancov pre piknikovanie. Po zotmeni, kedze je Ramadan, hned vedla 4 prudovej cesty na malom kusocku travy rozprestrena deka. Na nej, okrem celej iranskej rodinky a jedla, neodmyslitelny caj. Podobnych rodin vidime mnoho, ci pri ceste, ci v parkoch alebo aj namestiach. Mimochodom, naucil som sa ako sa povie caj v jazyku Farsi(Iran) aj Urdu(Pakistan). Je to "tschaj", citaj "čaj" ;)

Nebezpecna tma

2014-05-25T13:31:36Z

V nedeľu večer sa vyberieš do mesta. Stretneš človeka.Mnohí sú turisti. Niektorí snáď na rande. Niekto ide ešte večer do kostola. Niekoľko desiatok ľudí za skutočným cieľom. Majú číra,maskáčové zimne bundy, mikiny, panske tricka, kanady topanky, hlavu takmer holú, kapucňu...

Tma sa zasnúbila z hmlou. Predvádzali svadobný tanec., oblepený čiernym vlhkom.. Je mi zima. Vnútorná.

Vykročil s podzemia metra a ocitol som sa takmer v pekle. Dunenie čo znelo ulicou ma uzemňovalo. Stláčalo dych na dno. Takto si predstavujem pukanie zeme. To posledné.

Bohovia viedli melodickú linku, ktorá sa v tom rytme znovu a znovu strácala.

Policajný kordón zastavil kroky. Poposúval som sa zbezradne vpravo a vľavo.

Jedno, dve, tri, čtyri, päť, šesť…a prestal som počítať policajné dodávky s čiernymi sklami,,šedomodré osobáky Policia.

Niekto z nich vysvetľuje čosi chodcom a ukazuje, aby išli inou cestou.

Za zelenými vestami stáli v radoch ťažkoodenci a znovu pár v uniformách.

Hradby zo všetkých strán . Dosť ťažko medzi nimi zazrieť hŕstku mádežníkov.

O čo sa vlastne jedná?

Rozonávam Stop rasizmu. Smrť fašizmu Čierni a bieli spolu.

V tme len ťažko rozlíšiť.

Tma všade. Policajti všade.

Okolo ulice desiatky ľudí. Fotia. Postávajú na vyvýšených betónových kvetináčoch.

Občas sa niekto pridá ku skandovaniu.

Odrazu sa masa pohne Národní třídou.

Policajné autá húkajú . obloha je modrá majákmi.

Policajti na koňoch rámujú obraz v hornej tretine.

Šťastné …/MYové/….vánoce. prebleskujú ponad tmavú kolónu.

Lepivá čierna hmlatma.

Cunder

2014-05-25T13:29:33Z

Život v meste nás ubíja. Počas týždňa sme vo svojich zamestnaniach, no ihneď ako nadíde vytúžený piatok, pobalíme si veci, do batohov naložíme proviant, oblečieme si znackove oblecenie zo sedemdesiatych rokov; alebo si natiahneme flanelové košele, a slušivé tesiláky vymeníme za hriešne džíny. Nasadíme si kovbojské klobúky, obujeme topanky, a hurá za dobrodružstvom do hôr.

Tak to bolo aj teraz. Po sparnom letnom týždni, keď naše srdcia pišťali za divočinou, a my, sediac v práci, nevedeli sme sa dočkať až si budeme okolo búda pre psa táborového ohňa spievať trampské piesne. V piatok ráno sme vyrazili. Ako vždy, aj teraz sme boli plní radosti keď sme štartovali spred paneláku. Pri odchode nám na rozlúčku zamával bezdomovec Jožo, kamarát z dvora, sediaci v zimnej vetrovke pod schodmi, s fľaškou Okeny v jednej ruke a krajcom chleba v druhej. Viezli sme sa celá partia v našej Škode Favorit natretej kaki farbou, vzadu s prívesným vozíkom do ktorého sme nahádzali svoju batožinu – ruxaky, ešusy, spacáky a karimatky, stany, celty, jedlo s pitím, a kotlík na guľáš.

Za volantom sedel Dalibor. Cmúľal Bonpari a pohmkával si akúsi melódiu. Ja som sedel vedľa neho a v rukách som držal denník. Vzadu sedeli pri ľavých dverách Laco, pri pravých dverách Maťo, a medzi nimi Bohuš, ktorému na kolenách sedela Cica, povolaním veterinárka, naša priateľka a verná spoločníčka s ktorou som sa spoznal pred tridsiatimi rokmi na podnikovej schôdzi v rekreačnom zariadení Slovtextilu. Pôvodne mal ísť aj Zdeno, ale majster ho na poslednú chvíľu povolal na nočnú vo fabrike, tak sme miesto neho vzali náhradníka – Kuba, ktorý sedel medzi Bohušom a Maťom, a v rukách zvieral bandasku ríbezľového vína.

Náš plán sa hneď v začiatkoch dostal do ťažkostí – roztrhol sa nám na polceste klinový remeň. Museli sme auto dotlačiť do najbližšieho autoservisu, kde sme sa dozvedeli že oprava bude trvať niekoľko hodín. Našťastie nablízku bola reštaurácia. Zamierili sme do nej, a dali si držkovú. Keď sme sa vracali po auto, ktosi vyskočil spoza latkového plota a vystrašil nás. Bol to Maťo, ktorý na začiatku kamsi zmizol a my sme ho nevedeli nájsť. Povedal nám že sa tu stretol s kamarátom pestovateľom ktorý momentálne brigáduje v novinovom stánku, kde na neho natrafil keď si bol kúpiť cigarety. Na tvári mal šťastný výraz a v rukách držal vedro plné čerešní.

Náš plán bol navštíviť Indiánsku zem a dostať sa do jej centra, prejsť Medvedí kaňon, nájsť a preskúmať jaskyne Siouxov. Potom sme sa chystali utáboriť v zemi Hobitov, a následne sa nechať viesť kam nás nohy zavedú, až na hranice Mordoru. Naložili sme si ruksaky na plecia a vydali sa hore dolinou. Predierali sme sa popri potoku pomedzi lopúchy, prešli cez rúbanisko z ktorého sa naskýtal výhľad na osadu pozostávajúcu z chatrčí nakopených v údolí. Videli sme aj obyvateľov ako pobehujú pomedzi chyže a pália gumy. Indiánom sa darilo dobre. Išli sme ďalej, až nakoniec sme sa kdesi stratili. Nebojte sa, hovoril Laco, to sa tam kam chceme tadiaľto musíme dostať. Všetko je v pohode, nie sme v Tatrách, tu sa nám nemôže nič stať! Tam medzi stromami je taká skala. Tú uvidíme. Pôjdeme okolo nej, a potom tam už musíme byť. Len si dávajte pozor pod nohy, aby ste si nevyvrtli členok. Boli sme stále viac dezorientovaní, a nakoniec keď sme našli prvú voľnú plochu, tak sme sa na nej utáborili a založili oheň.

To preto sme zablúdili, lebo sme si nevšimli tú zarastenú odbočku hneď na začiatku, hovoril Dalibor. Laco, za to že si nás zle viedol dostaneš na dnešný večer trest mlčanlivosti. Kubo, ty pôjdeš teraz nazbierať raždie do lesa aby ho bolo dosť na oheň. Cica pôjde umyť kotlík do potoka, a začne variť. My ostatní postavíme stany.

Sedeli sme okolo ohňa. Kubo hral na gitaru, a spievali sme si. Mali sme v rukách poháre a popíjali sme. Cica sa sťažovala že v práci mala ťažký týždeň, ktorý bol zakončený tým že jej do veterinárnej ambulancie priniesli znásilnenú jazvečíčku. Ja na to môžem kašľať. Mávol rukou Dalibor, a odhryzol si zo salámy. Za tri roky idem do dôchodku, dovtedy vydržím, a potom mi bude všetko jedno. Siahol som do kabelky. Vybral som z neho konzervu treščej pečene, a pustil som sa do nej. Rozprával som sa s jedným chlapom čo pracoval na salaši, hovoril Maťo, otvárajúc šproty v oleji, a ten vravel: tam bola strašne jednotvárna strava. V pondelok jem sür, v utorok sür, v stredu sür, v štvrtok sür, v piatok... Eeee? Klobásu! A takto stále dookola, až mi vyrazila kyselina do hrdla a zareval som ako medveď. Nakoniec som z toho jedla zosürovel, a keď som prišiel domov k žene, namiesto pozdravu som si pred ňou hnusne odgrgol, a dal jej zaucho.

Oheň pukotal. Hral som na ústnej harmonike. Kamaráti melancholicky pozerali do plameňov. Vedľa na kláte sedel Bohuš a túlil k sebe Cicu ktorá mu sedela na kolenách. Tvárila sa odmietavo a bránila jeho nežnôstkam. Stále sa mu ju nepodarilo zlomiť!

Bola noc. Ležal som v spacáku, bavlnené spodné prádlo ma príjemne hrialo. Listoval som si v časopise Záhradkár, ktorý som si pribalil. Potom som ho odložil, vzal cancák a začal do neho zapisovať: Dnes sme mali úspešný deň ktorý sme strávili prieskumom nových oblastí divočiny, a náš plán sa nám podarilo naplniť na stodesať percent. Ach, Zdenči, aká škoda že tu nemôžeš byť s nami. Dám si teraz horalku a milu za teba, že máme v tvojej osobe takého dobrého kamaráta do partie!

O niekoľko hodín neskôr zobudil som sa zrazu na to ako ma Maťo kmása za plece, a s vydesenou tvárou hovorí: Počuj Karol, stala sa hrozná vec. Ja som sa z toho ríbezľového vína a čerešní posral!

Na druhý deň sme putovali ďalej. Predierali sme sa cez les a odhŕňali vetvy. Poobede sa rozpútala búrka v ktorej sme poriadne zmokli. Na jednom úseku sme museli odháňať roje dotieravých mušiek, ktoré do nás neúnavne dobiedzali. Laco a Kubo boli z pochodu vyčerpaní. Bohuš sa statočne držal. Maťovi sa v kanadách urobili otlaky.

Stáli sme na okraji Mordoru, tam kde nebolo možné ísť ďalej. Spoza plota sme sa pozerali na haciendu. Čierny dym z jej komína stúpal, a bol ako keby predzvesťou začínajúceho Veku temna. Vedľa boli odparkované terénne autá. Cítili sme hnev voči zbohatlíckym lotrom ktorí by si to čo má patriť všetkým najradšej privlastnili. Všetci sme na haciendu škaredo zazerali. Dalibor stál vedľa nás, a my sme s napätím čakali čo povie. Napokon si poopravil klobúk, poškrabkal bradu, a so zachmúreným výrazom povedal: Dočerta!

Na záver čundru sa nám stala dramatická príhoda. Večer za súmraku, keď táborák krásne plápolal, a my sme sedeli okolo neho, začuli sme v lese lomoz. Napokon sa na čistine zjavilo zviera. Pozerajte chlapi, skríkol ktosi, ukazujúc prstom do tieňa za zhrdzavenou mliekárenskou cisternou, kde sa zviera nachádzalo. Veď tam je medveď. A naozaj, medveď sa k nám približoval. Skúšali sme ho odplašiť. Dupali sme, búchali papekmi, no márne. Strčte pred neho fakľu a odplašte ho ohňom! Zvolal ktosi. Napokon sa prikradol celkom k nám, a aby nám neublížil, dúfajúc že ho uzmierime, začali sme ho kŕmiť. Najprv zožral chleba s maslom a slaninu ktoré boli vyložené na pni, potom mu Laco podal hydinovú paštétu, ktorú medveď zožral. Keď sme mu nechceli nič ďalšie dať, hrozivo zavrčal. Následne zožral aj ďalšiu konzervu s pečeňovou nátierkou. Nakoniec zožral konzervu sardelových očiek. To už mal dosť, a pomaly zmizol. Vydýchli sme si, medveď nám neublížil.

Cestou späť sme sa od traktoristu z družstva dozvedeli že to nebol medveď ale pes z neďalekého kravína, ktorý sa odtrhol z reťaze a dotúlal až k nám. Bohuš, ktorý sa zviera počas incidentu pokúšal fotiť na flexaretu tomu dodnes odmieta uveriť a je presvedčený že sme sa stretli so skutočným medveďom. Nanešťastie, keď sa Cica pri krájaní cibule do gulášu porezala do prsta, podnapitý Dalibor si Bohušov fotoaparát pomýlil s lekárničkou a osvietil mu film. Takto sa nikdy nedozvieme čo to bolo za zviera.

Nedelna prechadzka na bicykli

2014-05-25T11:19:06Z

V nedeľu ráno som sa zobudil a vidím, že bude pekný deň...Našúpal som do seba raňajky, zalial to kafe a poď ho na bicyklový výlet do okolia rieky Moravy.

Výjazd 7:30 - Príchod 9:50

Ranná teplota okolo +2 neskôr okolo + 10

Moj stary bike ma odviezol kam som chcel, samozrejme, že som mu v tom musel trocha pomôcť.Po ceste neceste bolo aj dosť blata i kaluží...niekedy ich bol problém aj obísť...a pripomínalo to troška krajinu tisícich jazier...(aj keď som tam nikdy nebol, ale chcel by som)

No, takže tu ako každý rok je vodná predzvesť, že rieka Morava stúpa a pomaly, ale iste sa začína vylievať...Skúmam hĺbku, skúmam a hovorím si ... mám ísť ďalej, nemám? ... prejdem to, neprejdem? V tom som v diaľke za mlákou zbadal labute a to rozhodlo. Musím to prejsť, veď to nemôže byť také hlboké... Zo začiatku ani nebolo, v pohode som to prechádzal na bajku suchou nohou, ale cca také 4 metre pred koncom voda náhle stúpla i moje nožičky sa do nej ponorili...Samozrejme som nemal blatníky, takže som mal celé sportove oblecenie premočené, obidve panske tricka čo som mal na sebe som mohol žmýkať, bundy veľmi nepomohla.

Tu nastala ďalšia dilema, lebo po prebrodení prvej mláky a následnom kúsku suchej cesty sa zrazu vynorila mláka ďalšia a podstatne dlhšia i na pohľad hlbšia...Nuž a tu rozhodol za mňa ten kúsok zdravého rozumu čo ešte mám. Nešiel som cez ňu...ale radšej som sa vrátil cez tú, ktorú som už prešiel, aj keď som vedel, že bez toho aby som si zasa nenamočil nohy to nepojde...Ale iná cesta späť neviedla...Musel som zísť z bicykla , pretože sa už nedalo ďalej brodiť, takže som skočil poriadne do tej mláky. A už bolo..

Moja premočená teniska...A zasa som kraťunkú chvíľku rozmýšlal, či mám už ísť domov, keď mám premočené tenisky ,topanky a či sa na to mokro vykašlem a pojdem ďalej...Nakoniec som si dal dole premočné ponožky a naboso v teniskách a bajkom pokračoval ďalej...

A zrazu mi do očí udreli srnky...a vo mne sa rozhýbal môj mužský inštinkt lovca...A keďže pozerám dokumentárne filmy, tak som sa k nim dostával veľmi nenápadne, tak aby ma neucítili vo vetre a snažil som sa k nim dostať čo najbližšie...

V Emiratoch

2014-05-25T11:09:55Z

Zabookoval som si pustne safari. Dozvedel som sa ze je to fakt super tak som sa tesil. Uz pred odletom som chcel ist skusit lyzovanie. Rano sa mi sice moc nechcelo ale po prehovarani som nakoniec isiel. Bolo to fakt sialene. Pridete do nakupneho centra (Polus alebo Aupark je oproti tomu mala zahradka pred panelakom). Zacal som teda hladat kde sa da lyzovat. Nakoniec sa mi to podarilo. Spravil som fotky z vonku a siel som zistovat ako sa da dostat dnu. Po tom ako som zamenil peniaze, kupil listok a nafasoval vsetky potrebne veci k lyzovaniu (oblecenie, bundy, mikiny, tricka lyziarky, lyze (palice som zobral az neskor)) som vosiel dnu. Kedze som fanaticky lyziar tak som sa tesil ako maly chlapec. Vedel som ze kopec to neni boh vie aky ale pre srandu a to ze som lyzoval v Dubaji som aj tak siel. Vonku bolo okolo 20 a vnutri minus 4. Takze sranda. Ticket som mal kupeny na dve hodiny ale samozrejme ze mi to stacilo. A aj tak o pol 3 som musel byt spat na hoteli pretoze o 3 mi zacalo safari. Tak som si teda polyzoval a pri tom am sledovalo kopu ludi z restauracii a dalsich priestorov v nakupnom centre. No proste uplna bomba a neskutocna sranda (keby tam bol este neikto somnou). Ale aj tak som sa bavil a samozrejme som si to aj uzil. Cele ma to vyslo na 200 dirhamov (3 dirhamy je 1 americky dolar). Takze to ani nebolo take drahe.

Prisiel som na hotel na chvilu som sa natiahol a hor sa na safari. Bol som plny ocakavania pretoze mi o tom hovorili len same pozitiva. Zacalo to nudne pretoze sme sli asi 40 minut po normalnej ceste ale zrazu sme zatocili konecne na piesok. Tam sme pockali na dalsie vozy od cestovky (za ten cas vodici trosku sfukli gumy) a po asi pol hodinke (pocas ktorej som robil fotky) sme vyrazili. Lepsie to mohlo byt uz len vtedy keby som to soferoval sam. Fotky som velmi nerobil ale viac som filmoval. Hadzalo nas to zo strany na stranu, piesok lietal okololo celeho auta (Toyota Landcruiser). Chodili sme sikmo, rovno, do kopca, z kopca, po vrchu dun, po spodku, v strede. No porste uzasne. Po nejakom case sme mali zastali a trosku sme sa natiahli. Videli sme tavy a neskutocne krasny zapad slnka v pusti. Naozaj je to krasny zazitok. Par japoncov si hadzalo rugbyovu loptu ale ja som im vela pozornosti nevenoval. Vodici sa medzi sebou miestami hecovali kto kde a ako pojde. No porste ako maly chlapci (ale bolo vidiet ze ich to nesmierne bavi). Ani neviem ako dlho to cele trvalo ale bolo to neskutocne. Od toho ako som sa drzal mi strpla ruka a obcas aj noha. No ale uzasne. Urcite ked budete v Dubaji alebo Abu Dhabi alebo v na nejakom takomto mieste tak si to objednajte (200 dirhamov). Podvecer sme dozazili do beduinskeho tabora. Tam som vyuzil moznost povozit sa na tave. No a to vam bola sranda tiez. Nevie ci ste sa niekedy vozili na tave ale najvacsia sranda (aj ked som bol trosku vystraseny) je ked sa ide ta tava postavit a ked si ide opat sadnut (lepsie povedane klaknut). Takze sa postavila a na mojej tvari sa zjavili rozne vyrazi pro tom ako sla hore. No a potom len kracala. No a to bola pohoda. Na zaver ked sla k zemi som sa opat trosku ksichtil ale bolo to lepsie ako na zaciatku. Po tomto zazitku som vosiel to tabora. Zrazu som zbadal vodnu fajku. Pravu arabsku vodnu fajku. NIE NEHULIA TRAVU ALE NEJAKY OCHUTENY TABAK!!!!!!!!!!!! Tak som samozrejme okostoval a bolo to fakt super. Do tohto momentu som prezil v jeden den lyzovanie, jazdu po pusti, vozenie sa na tave a este aj vodnu fajku. No super. Este nas cakalo pustne BBQ. Medzi tym som nakupil nejake suveniry, kabelky, psie budy a nechal sa vyfotit v tipickom arabskom obleceni. Musim povedat ze je fakt super al eneviem co nosia pod tym:). Ako som sa tam prechadzal zacalo sa podavat BBQ. Musim sa priznat ze ani neviem presne co to bolo ale bolo to naozaj super. Neskor sme mali aj ovocie takze fakt uzasne. Po jedle bolo este predstavenie brusnej tanecnice. No a kedze som to na zivo nikdy nevidel tak som bol nadseny. Bolo to fakt super. Len skoda ze sa to nedalo dobre fotit tak som si aspon spravil par videi. No a medzi tym som si spravil krasne fotky mesiaca. Po tomto predstaveni nastal koniec a bol som aj rad pretoze na druhy den som letel do Sydney. Prezil som naozaj neskutocny den. Lyzovanie, pust, vozenie sa na tave, fajcenie fajky a to vsetko za jeden den. No vazne Bezva