Petronela Chromeková

Ako som nespravila skúšky z vodičáku alebo prečo to tak občas býva...

2014-01-29T21:33:41Z

Už je to dávnejšie, čo som absolvovala autoškolu, no to obdobie si pamätám dodnes. Môj prvý termín bol v septembri. V ten deň som mala trochu strach, ako to celé dopadne ale hlavne z toho, aby som neurobila hanbu doma a aby nemuseli za mňa platiť naviac.

No strach bola asi najmenšia čiastka zo všetkých pocitov, ktoré som zažívala. Veľmi jasne som si uvedomovala, či už spravím, alebo nie, Božiu lásku to neovplyvní. A to mi prinášalo pokoj. Testy a cvičisko som zrobila. Čakala ma jazda. Riadne som si ju užívala, bolo to niečo neopísateľné, keď si plne uvedomujete, že Boh je tam s vami, cítite podporu modlitieb. A tak som v aute smelo povedala Bohu: „Verím, že si tu, dávaš mi silu. Kludne sa usaď a teš sa z toho, aká som šikovná.“ Bola som príliš sebavedomá, chcela som to všetko dokázať IBA vlastnými silami a Boha len odsunúť nabok. Počas jazdy som urobila „pár menších“ priestupkov (ako napríklad zapnutie stieračov bez dôvodu..), na ktorých sme sa všetci len milo zasmiali, no skúškami som neprešla. Policajt mi povedal, že mám smolu v tom, že boli predo mnou lepší a hlavne preto, lebo som prešla po obrubníkoch. Aj napriek tomu som bola šťastná, dokonca i keď mi to všetci doma vyčítali..

Druhé skúšky boli úplne iné. Už len v tom, že doma sa natoľko báli ďalšieho zlyhania, že mi vybavili protekciu u môjho známeho, ktorý mal vybaviť úspešnosť skúšky. Najprv to moja hrdosť úplne odmietla, veď predsa nie som odkázaná na niečo také a navyše, je to NESPRAVODLIVE a to ja nechcem. Chcem byť samostatná a konečne dokázať niečo aj sama. Po dlhom rozmýšľaní som túto „pomoc“ prijala. Dokonca som to považovala za dobré a na skúšky som už išla s tým, že spravím, či chcem, alebo nie. Bola to taká istota a bezstarostnosť, že vlastne to niekto urobil za mňa. A naozaj, cez skúšky som urobila zase plno malých chýb, ale urobila som. Rýchlo som sa vyparila z auta, aby si to ešte nerozmysleli a bola som vďačná, šťastná. Keď mi volala mamina, spýtala sa, či som mala pas. Ups, pomyslela som si. Nemala som celú cestu pas a ani ma to nenapadlo. Napriek tomu som UROBILA, vzbudzovalo to vo mne niečo také, keď si poviete WAU...Áno, bol to totálny škandál. Škandál jeho milosrdenstva lásky.

Po čase som si uvedomila, ako veľmi sa to podobá na Starý zákon, čo predstavuje moje prvé skúšky a Nový zákon, druhé. V starom zákone, boli jasne dané pravidlá, ktoré keď ľudia nedodržiavali, Boh ( v mojom príklade policajt) spravodlivo vyniesol rozsudok. Boh v Novej zmluve nie je iný, stále je spravodlivý, no tu prichádza Jeho Syn, ktorý je naplnením zákona. On neruší prikázania, ale ich plní. Je našou PROTEKCIOU u Boha, prihovára sa za nás. Dokonca zaplatil cenu, aby sme my zrobili. Preto je postoj či zrobím skúšky alebo nie, nesprávny, lebo Ježiš už Ti vopred vydobyl víťazstvo. Na nás je, len ho prijať. A to je niekedy ťažké, odložiť svoju pýchu a uznať svoje slabosti, nedokonalosti. ... Uvedomila som si, že je lepšie urobiť veci s Bohom, ako sama. Že nebo si jednoducho nemôžeme zaslúžiť, lebo všetko je nám dané z milosti. Je to aj preto, aby sme sa nepovyšovali. My máme len dôverovať a urobiť počas našej cesty všetko dobré, čo môžeme, ale nemusíme sa príliš znepokojovať chybami, lebo Boh počíta s tým, že sme nedokonalí a potrebujeme Jeho, jeho milosrdenstvo, starostlivosť..

Nielenže mám vodičský, ale ma to aj veľa naučilo, dalo mi to mnoho skúseností a poznania. Boh nie je stroj, ale Otec, ktorý aj poúča, lebo chce mať deti plné cností a nie plné samopašnosti, rozmaznané. :)

Ako je to v skutočnosti?

2013-06-07T14:35:52Z

Je v ňom načrtnutý príbeh človeka a jeho vzťahu s Bohom. Boh mu počas cesty postupne vraví rôzne ,,požiadavky" (miluj ma, dôveruj mi..) a človek mu na ne odpovedá. Ako ? Pozrite sa. Video je v angličtine, ale dá sa porozumieť aj bez slov .

http://www.youtube.com/watch?v=F_BCSooZ3qE

Šťastná :)

2013-05-02T17:13:29Z

Šťastná, skutočne šťastná.... :) od jedného krásneho momentu, keď mi Boh zoslal človeka, ktorý mi skutočne pomohol v tej pravej chvíli. Táto radosť vo mne pretrváva aj napriek úskaliam dňa. Je to opravdivá radosť, taká hlboká, že slovami ju nedokážem opísať. Jediné, čo viem je, že si uvedomujem, že túto radosť nechcem len tak pustiť preč, pretože viem, že niekto (niekto veľmi vzácny) mi ju vybojoval. A preto si ju vážim ešte viac, teším sa z nej ešte viac... prežívam ju ešte hlbšie.. s ňou je môj každý deň krásnou prechádzkou. Táto radosť mi dáva rozhľad. Silu voliť si správne, voliť si dobro. Pozerať sa na veci z iného pohľadu.. s nádejou. Je to napríklad ako s týmto príbehom: Predstav si lúku a na nej kvet...hocijaký.... trebárs margarétku. Zatúžiš po ňom, ale sám si ho nemôžeš odtrhnúť. Tu príde váš kamarát a chce Ti ho odtrhnúť, potešiť ťa, no v tej istej chvíli prichádza zlý nepriateľ, ktorý chce kvet ukradnúť, len preto, aby si ho nemohol mať ty. Začne sa boj...bitka o kvet.. o jeden maličký, jednoduchý kvet.. Tvoj priateľ tento boj vyhrá a s úsmevom na perách ti podáva kvet.. kvet tak vzácny, lebo ho stál toľko námahy, síl, ranení.... Ty si nemusel nič urobiť, aby si tento kvet získal, len ho prijať. A keď ho prijmeš, uvedomíš si jeho cenu, úsilie kamaráta, zrazu ťa prenikne radosť... a viac nebudeš chcieť, aby si prišiel o tento kvet. Bude Ti dodávať silu do ďalších dní, ktorá ťa bude poháňať vpred, budeš mať zmysel žiť.... Budeš si kvet chrániť a každému, koho odteraz stretneš, budeš ukazovať tento kvet a rozprávať o svojom Priateľovi. Jednoducho budeš šťastný ..:) Chválim ťa Pane za všetko, čo mi dávaš, za každý deň prežitý s Tebou v radosti a plnosti. Prosím ťa zošli radosť tým, ktorí ju práve nemajú, ktorí ju práve teraz potrebujú. Amen