Ľudovít Máčaj

Zimná krása

2018-01-23T08:14:33Z

Napriek tomu, že už dlhé desaťročia existujú farebné fotografie, dodnes niektorí umelci dávajú prednosť čiernobielym. To sa netýka len fotografií, ale aj filmov, portrétov...

Akoby práve neprítomnosť farieb volala náš zrak, aby sa sústredil na podstatné detaily vo vnútri obrazu, a nenechal sa zviesť lákavými farbami. Aby sme si mohli lepšie všimnúť detaily tváre, charakteristické črty, či obrysy... Niekedy práve toto zbavenie sa "nánosu" farieb umožní viac sa prejaviť kráse, ktorá bola predtým akoby skrytá.

Príroda nám niekedy ponúka podobné divadlo, a to práve v zime. Krásna snehová nádielka zafarbí celé stvorenstvo do jednej farby. A napriek tomu ho prekrásne vyzdobí, a to tak, že ho všetci obdivujú. Nádherné tvary ihličnatých stromov, dominantné vrcholy hôr, rôzne skalné útvary vyniknú oveľa viac. Hoci na povrch sa zdá, že slnko sa nemôže vyhrať s ich farbami, predsa sa ich krása stane ešte viac výraznou.

Medzi židmi údajne existuje tradícia, podľa ktorej keď napadne v Jeruzaleme sneh, Boh dáva svojmu ľudu najavo, že mu odpustil hriechy. Samozrejme, nemusíme to brať doslovne. Ale je to veľmi pekné prirovnanie toho, čo sa deje v prírode - krásna snehová pokrývka pokryje všetky nedokonalosti, a krásne tvary zvýrazní.

To sa naozaj deje aj s dušou, ktorej bolo odpustené.

Zaostriť na krásu

2018-01-14T10:48:35Z

Veľmi častým predmetom debát a rozhovorov, ktorých sa v poslednej dobe zúčastňujem, je kritika. Kritika toho, čo je v dnešnej dobe zlé, čo je nesprávne, koľko vecí sa pokazilo. Ako sa naša spoločnosť rúti do záhuby. Keď som sa prednedávnom zúčastnil slávnostnej promócie môjho kamaráta, príhovory predstaviteľov univerzity smerovali k tomu, čo majú absolventi robiť, aby zmenili súčasnú neblahú situáciu v spoločnosti. Aby pozdvihli morálku, čestnosť, ľudskosť.

Nie, že by to nebola pravda. Je to hlboká realita. Nič viac a nič menej. Povedané biblickým, alebo trochu aj poetickým jazykom, žijeme na východ od raja. Veľa vecí nie je dobrých a nikdy všetko dobré nebude. A áno, často to od nás vyžaduje veľa snahy, vnútorných bojov so sebou samým, budovania vzťahov a spoločnosti, aby sa veci menili. A oni sa aj meniť budú. Je to všetko tak.

Ale. Ak by sme ostali na tomto bode, ak by sme boli zameraní len na túto prácu a naším cieľom by bolo dosahovať dobré výsledky...Nechcem hovoriť za iných, ale mne to už prinieslo mnoho sklamania. Naozaj veľa. Koľkokrát moja snaha vyšla navnivoč, alebo sa výsledky dosiahli v celkom inej forme, než som očakával.

Postupne si začínam uvedomovať, že moja snaha a ochota nemôže byť zameraná na výsledok. A dokonca, ani na to, čo a ako konám. Ako svoju snahu realizujem. Veľakrát sa hovorí o láske ako o dôvode, prečo by som mal konať určité veci. Napríklad, chcem pomôcť svojmu kamarátovi, tak to mám robiť z lásky k nemu. Lebo chcem, aby bol šťastný, aby sa mu darilo. Pravdupovediac, takéto uvažovanie mi bolo dlhodobo skoro cudzie a nepochopiteľné, až také abstraktné. V poslednej dobe si však uvedomujem, že nad tým ani tak netreba premýšľať. Treba proste žiť. S otvoreným srdcom.

Priznávam, je to veľmi ťažké a neveľmi sa mi to darí. Azda aj viac nedarí. A robím toľko chýb, zlyhaní a omylov, že niekedy mám chuť búchať si hlavu o stenu. Potom si však uvedomím, že aj tí, ktorí majú radi mňa, nehľadia na tie chyby. Ale na mňa.

Ak sa vrátim pôvodnej myšlienke, keby teraz moja snaha viedla k tomu, aby som sa zmenil a bol by to môj cieľ, asi by som sa - keďže sa dobre poznám - veľmi rýchlo sklamal. Chcem mať však otvorené srdce a veriť, že ono sa zmení.

A tiež chcem, aby som sa viac zameriaval na krásu. A aj v ostaných - ale tiež aj v sebe - sa pokúšal väčšmi vidieť dobro, než nedostatky. Keď sa zameriavam na chyby, veru si nevytvorím pekný obraz. Keď na krásu, je to umelecké dielo hodné obdivu.

Raz sa mi stalo, že som sa pokúšal odfotiť jedno stvoreniatko. Dlho môj mobilový, teda nie veľmi profesionálny fotoaparát zaostroval na okolitú trávu. Nakoniec sa to podarilo a zaostril na krásu. Výsledok môžete vidieť aj vy.

Krása v hmle

2018-01-05T22:51:01Z

Pre jesenné dni sú typické hmlisté rána. V našom rodnom kraji sa to bez nich akosi ani nezaobíde. Nastupujúce obdobie vstávania do akoby nikdy nekončiacej hmly je neodvratným znakom toho, že leto pomaly, ale isto odovzdáva pomyselnú štafetu ďalšiemu ročnému obdobiu. Mnohých z nás to trochu napĺňa akýmsi smútkom za letným slnkom.

Za určitých podmienok sa takéto hmly objavujú aj v zime. Zahmlené dni sa však aj v takomto prípade stali akoby synonymom škaredosti, mrzutosti, či dokonca šírenia chorôb a trávenia času doma ako lepšej alternatívy pred vychádzkou do prírody.

Toto uvažovanie sa akosi prelína aj do výletov. Koľko turistov je sklamaných, keď po vydaní veľkej námahy a urputnom výstupe na vytúžený kopec sa im nedostane odmeny v podobe krásneho výhľadu, ale len nikde nekončiaceho mlieka a v lepšom prípade dovidia len na svojich parťákov. Tiež sa mi to mnohokrát stalo.

Čím viacej som však začal chodiť do prírody, začal som si uvedomovať, že je to krásavica hodná všetkého môjho obdivu v každej situácii. Aj tá najväčšia krása býva totiž niekedy ukrytá. Tak je nevesta zakrytá závojom, tak aj ľudské telo, akokoľvek krásne, chodí oblečené, tak je vo východnej liturgii oltár od ľudí oddelený ikonostasom. Niektoré veci sú totiž priveľké pre ľudské oko. Teda, aspoň po väčšinu situácií, kým nenastane tá správna chvíľa, kedy sa všetko odhalí.

Prečo to však je? Pre mňa bola jednou z najkrajších odpovedí jedna prechádzka k vodpádu Bystrô, k miestu, ktoré mi je tak veľmi drahé. Bol chladný februárový deň a všade bola hmla. Žiadne výhľady som neočakával, práve naopak, cieľom mojej cesty bolo vidieť zamrznutý vodopád. Keď som však vyšiel nad vodopád, akoby práve v tých miestach hmla skončila a uvidel som krásny výhľad do široka-do ďaleka. Nikdy by som ho tak neocenil, keby ma neprekvapila táto veľká zmena.

Sú však túry, kedy sa hmla nerozplynie a aj z vrcholu hory dívame iba na šíro-šíre mlieko. Vtedy sa snažím dívať sa na tú krásu, ktorá sa ukrýva v maličkostiach. Niektoré veci možno vidieť jedine srdcom. A možno práve vtedy príde slnko a prežiari všetku hmlu.

Sedieť pri učiteľových nohách

2012-06-23T19:21:53Z

V desiatej kapitole Lukášovho evanjelia sa nám ukazuje zaujímavý príbeh. Hovorí o dvoch ženách - Marte a Márii, ktoré boli pravdepodobne Ježišovými známymi, rovnako ako aj ich brat Lazár. V tejto časti evanjelia sa pred nami vynára scéna z jednej priateľskej návštevy Ježiša u nich doma. Čo ma však veľmi zaujalo je, že to, čo sa píše v tomto texte vôbec nerozoberá Ježišove kázanie, jeho zázraky....akoby v centre tohto príbehu bolo správanie Marty a Márie.

Toto správanie je však veľmi odlišné. Marta, ako správna gazdinka, sa stará o to, aby vzácnej návšteve pripravila čo najväčšie pohodlie a tým si ju uctila. Postoj Márie je...úplne odlišný. Mária sedí pri nohách svojho Učiteľa a počúva ho, no akoby ju hostiteľské povinosti nechávali chladnou. Dostane sa jej aj kritika od svojej sestry.

Pri prvom čítaní sa mi zdalo, že pravda je na strane Marty. Veď robí, čo len môže, aby slúžila svojmu hosťovi, zatiaľ čo Mária sa o to nezaujíma. No Ježiš Marte vraví: " Marta, Marta, staráš sa a trápiš sa pre mnohé veci. Len jedno je však potrebné. Mária si vybrala správne a to jej nikto nevezme."

Myslím si, že tento príbeh nám veľa hovorí aj o našich životoch. Ako často sa aj ja starám a trápim, aby som dokázal vykonať niečo dobré, správne a užitočné...A pritom, uniká tomu zmysel. Boh má záujem, v prvom rade, o naše srdce. A je úžasné, keď dokážeme "sedieť pri jeho nohách a počúvať ho". On je náš Učiteľ a my sme jeho učeníci. Myslím si, že základ učeníctva je tráviť čas so svojím Učiteľom, stále s ním chodiť, počúvať ho, sedieť pri jeho nohách.

Mária si vybrala správne a to jej nikto nevezme. Ani nám, ak budeme "sedieť pri nohách" svojho Učiteľa- budeme s ním tráviť čas v modlitbe, či s ním budeme chodiť celý deň.

Na veselú nôtu

2012-02-29T20:12:34Z

Turista príde ku Genezaretskému jazeru, kde stojí malá loď, ktorá preváža turistov na druhú stranu. Spýta sa lodníka: "Prepáčte, čo stojí lístok na druhú stranu?"
Majiteľ lode sa na neho pozrie a povie: "Dvadsať libier."
"Nie je to ale trochu veľa?"
"Vážený pane, to je jezero Genezaretské. Po tomto jezere chodil Kristus pešo!"
Turista se usmeje a povie: "Veru by nie, pri tých cenách!"

Ráno po svadbe v Káni Galilejskej. Svadobčania sa pomaly prebúdzajú z
ťažkej opice. Väčšina sa drží za hlavu a stoná. Otec nevesty prosí:- Ja
mám
neskutočný smäd. Skočte niekto po vodu. Ježiš sa zdvihne, že teda ide
on. V
tom všetci zborovo vykríknu:- Nie, nie!! Ty už prosím, nie!!

Jozef s Máriou sedia na móle Čierneho mora. Okolo sa kúpu deti, len Ježiš chodí po vode a narieka: "Aj ja sa chcem kúpať!"

Ateista provokuje rabína:
- Dajte mi dôkaz, že Boh existuje a ja v Neho uverím.
- Čítali ste niekedy Bibliu, alebo aspoň niečo z Biblie?, - spýtal sa rabín.
- Nie.
- Ale Talmud ste čítali?
- Ten som tiež nečítal.
- A čítali ste nejaké filozofické knihy?
- Od žiadneho filozofa som nikdy nič nečítal.
- Potom nie ste ateista, ale ignorant, - uzavrel rozhovor rabín.

Egypt. Veľa rokov pred Kristom. Mojžiš na úteku z Egypta s národom vyvoleným príde k Červenému moru. Chvíľu postáva, a potom si zavolá šéfa pre public relations a pýta sa ho:
- Kde sú lode?
- Aké lode? - vyzvedá šéf pre public relations.
- Tu predsa mali byť lode! Ako sa dostaneme na druhú stranu?
- Spýtam sa na technickom zabezpečení.
Po nejakom čase sa šéf pre public relations vráti. Medzičasom už na obzore vidieť faraónovu armádu a deti Izraela začínajú byť zľahka nervózne.
- Ani technické zabezpečenie nevie o žiadnych lodiach. - informuje šéf pre public relations Mojžiša.
- A čo ja mám teraz robiť?!? Čo si oni myslia, že ja teraz mávnem rukou a Hospodin na počkanie urobí zázrak, more sa rozostúpi a my prejdeme suchou nohou na druhú stranu?
- Šéfe! - reaguje nadšený šéf pre public relations - keby sa vám toto podarilo, tak garantujem aspoň tri strany v Starom zákone.

Ako poľné vtáky

2012-02-29T19:05:52Z

Neviem, ako u vás, ale u nás na strednom Slovensku bol dnes nádherný deň. Poobede svietilo slnko tak úžasne, že som pomaly začal veriť, že už nastáva jar, že už nehrozia žiadne veľké mínusové teploty. :) Pri ceste domov zo školy, keďže moja cesta viedla cez banskobystrické námestie, som si len tak sadol na mariánsky stĺp a začal pozorovať tých mnohých ľudí, ktorí práve po námestí prechádzali. Rovno oproti mne svietilo stále dosť ostré Slnko, ktoré sa už-už chystalo zapadať. V tej chvíli som mal veľmi zvláštny pocit- pocit absolútnej slobody, milovania, výnimočnosti :) Čistý balzam pre dušu, po dňoch, ktoré boli plné len samých ťažkých chvíľ.

V tejto chvíli netuším, či sa zajtra takáto chvíľa opäť zopakuje, alebo upadnem do bežného stereotypu, alebo ma čaká nejaká prekážka. Mám z toho mierne obavy, ale túžim...dôverovať. Len to.

Pred dvoma rokmi sa môj život nachádzal v dosť veľkej kríze. Pamätám si, že som často volával na Boha: "Dokedy ešte?". Hoci v neho verím odjakživa,v období dospievania a puberty som sa od neho dosť vzdialil. Áno, chodil som do kostola, občas som sa aj modlil, ale...bolo tam jedno veľké ALE. Môj Boh bol bohom strachu. Tým, ktorému buď hneď splníme všetky jeho rozkazy (áno, to som si myslel, že sú, všetky moje snahy o dokonalosť), alebo... Tak som sa rozhodol na toho Boha veľmi nemyslieť. Dalo by sa to nazvať "paktom o neútočení". Ja pôjdem s rodinou do kostola a ty mi dáš pokoj s tým, čo žijem. Nepovedal by som to vtedy tak nahlas..ale bolo to tak. No počas nasledujúcej Veľkej noci sa začali diať veci, o ktorých som ani nesníval :) Boh ma zachránil- raz a navždy, vstúpil do môjho srdca a už nikdy odtiaľ neodišiel.Pamätám si, že jedno z prvých slov, ktoré sme čítali na biblickej skupinke, ktorú som vtedy navštevoval, bolo práve toto..(Teraz ma napadol preň super názov - Balada o poľných vtákoch :) :) ). Proste o tom, že nemáme byť ustarostení. A tá zmienka o POĽNÝCH kvetoch a nebeských VTÁKOCH ma vždy najviac fascinovala. Veď keď si tak zoberiete, ako často padávame do zúfalstva a do beznádeje, že Boh nás vôbec nemiluje..A potom tú lásku hľadáme všade od jedla, cez telku a internet, až po prázdne reči s kamarátmi.Vtedy je veľmi dobré pozrieť na veci, ktoré v nás vzbudzujú obdiv a úžas z Krásy. Napríklad na hviezdy, lesy, hory, polia, alebo ľudí, ktorí nás inšpirujú k dobru...To všetko vzbudzuje obdiv, pretože tieto veci sú len odrazom krásy Božieho srdca. Je to ako s Mesiacom. Ak sa niekto trošku zaujímate o pozorovanie hviezd, možno viete, že Mesiac v splne je veľmi náročné pozorovať (cez ďalekohľad), pretože jeho svetlo je príliš silné a môžu z toho dokonca bolieť oči. Ale čo je Mesiac proti Slnku? Vôbec, ale vôbec nič. A tak je to aj s tou krásou okolo nás- aj tá je len slabý odraz niečoho oveľa väčšieho.

Krátko po mojom obrátení som prežíval snáď najšťastnejšie obdobie v živote, kedy padali všetky možné strachy, ktoré som v sebe nosil. No potom nastali problémy v našej rodine, pridali sa aj iné veci a šlo to dosť z kopca. Nasledovalo dosť ťažké obdobie, ktoré aj dlho trvalo. Teraz sa pomaly učím pomaly znovu dôverovať Bohu. Pretože jedna z mojich najhorších vlastností je to, že sa snažím mať všetky veci pod svojou kontrolou a keď to nevyjde, hneď sa vzdávam. Je to problém, s ktorým sa dosť borím. Ale viem, že Boh ma cez toto obdobie naučil byť viac ako dieťa. Viac dôverovať. Ako som napísl hore, najväčšou tužbou, ktorú v sebe nosím je, aby dôverovať. Viac :)

Možno sa aj Ty trápiš s nejakým problémom. Možno si už odovzdal svoj život Ježišovi, no možno je tu niečo, čo Ťa tlačí k zemi, k pocitom, že si nezaslúžiš Jeho lásku. Viem, nemôžem Ťa cez tento blog presvedčiť, že Ťa miluje. Láska je najmä záležitosťou srdca. Neboj sa však mu ho otvoriť. Znova a znova, každý deň :) On si cestu k tebe nájde. Pretože to chce. :)

Život v duchu

2012-01-14T19:56:35Z

Pani V. je na prvý pohľad celkom obyčajná žena. Je síce tesne pred vekom odchodu do dôchodku, ale z jej tváre napriek tomu vyžaruje istá mladícka šibalskosť a radosť. Ak ju náhodou stretnete niekde vonku na ulici, určite vás čaká srdečný pozdrav a povzbudenie. Vždy sa vás opýta, ako sa máte a rozhovor zakončí povzbudením, že ak vás niečo trápi "dopadne to dobre". Ale vlastne, čo dobre. Dokáže vás presvedčiť, že inak ako výborne to skončiť ani v najhoršom prípade nemôže. Často ju takto môžete stretnúť vonku v meste a je radosť ju vidieť.

Ale dovolím si povedať, že pani V. je viac ako neobyčajná žena. Pôsobí v jednom kresťanskom spoločenstve, ale jej cesta za Pánom nie je pre ňu len akýmsi zvykom. Nášho Ocka pustila do svojho srdca už pred mnohými rokmi a teraz vidno ovocie :)

Život v Duchu Svätom je pre ňu bežnou súčasťou dňa, ale mnohokrát už zažila aj Jeho mimoriadne pôsobenie. Keďže má mimoriadne dary, nie raz sa stalo, že človek dostal počas modlitby s ňou veľké proroctvá i rady do života a nebol jeden človek, ktorému sa v živote pohla ťažká situácia, v ktorej žil alebo bol uzdravený.

Čo je však na pani V. snáď najsympatickejšie, je ten pocit, ktorý máte po stretnutí s ňou. Odrazu viete, že ste stretli človeka, ktorý má v srdci živého Boha. Nie len nejaké ideály, alebo presvedčenie. Ale naozaj, živého a milujúceho Boha, ktorí sa cez ňu dostáva k mnohým iným ľuďom :)

Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte

2011-12-05T13:35:06Z

„Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“. Je to prekrásne Slovo, veľká výzva.. Pokiaľ by nám Pán Ježiš povedal iba : „Zadarmo dávajte!“, táto výzva by pre nás nebola taká osobná a významná...Pretože práve tu sa Boh konkrétne obracia na nás..

V knihe Posvätná romanca od J. Eldredgea a B. Curtisa autori poukazujú na jednu zaujímavú vec: nič nie je pre človeka takým nebezpečenstvom, ako strata pamäti. Dokonca, nie je to ani diabol, pokušenia, pády..ale toto. Prečo? Myslím si, že za tým môže byť ľudská vlastnosť nevnímať udalosti v súvislostiach. Ak raz zabudnem to, čo sa mi stalo v minulosti, môže to pokriviť moju prítomnosť i budúcnosť. Napríklad, keby väzni v Osvienčime zabudli na to, kým sú, a čo krásne je na tomto svete, úplne by stratili nádej, že sa niečo môže zmeniť. Prílišné sústredenie sa na prítomnosť nás môže odvádzať od skutočnosti.

Aj my sa môžeme pýtať: Prečo by sme mali odovzdávať Krista ďalej? Prečo by sme sa mali snažiť žiť nádherný život a pomáhať v tom aj ostatným? Prečo nestačí hrabať si na vlastnom piesočku?

Jeden príbeh hovorí o mužovi, ktorý prišiel do neba. Avšak svätý Peter ho nechce pustiť dnu. Muž hovorí sv. Petrovi : „Pozri, mám čisté ruky, nikomu som neublížil...“ Ale Peter mu hovorí: „To je pravda, ale tvoje ruky sú prázdne...“

Myslím, že by sa tu hodilo krátke svedectvo, z môjho osobného života. Neviem, či ma niekto poznáte, ale nie som veľmi extravertný človek. Hoci mám veľa známych a kamarátov, ísť do osobnejšieho vzťahu je pre mňa problém. Teraz to už nie je taký veľký problém, ale kedysi to bolo oveľa horšie. Veľa sa však zmenilo na jar minulého roku, keď som sa spoznal s kamarátmi z vtedy ešte neexistujúceho stretka z našej školy. Prekvapilo ma, že títo ľudia dokážu byť ku mne úprimní aj vo veciach, s ktorými by som ja mal veľký problém. Takisto aj iní kamaráti, ktorí mi prejavili záujem.. A viem, že ma to zmenilo..Teraz dokážem aj ja viac vidieť problémy ostatných ľudí, vcítiť sa do nich, alebo pomôcť. Mám v tom veľa nepriateľov :) napr. strach, lenivosť, únava,.. Ale verím, že sa to časom zlepší :)

Čo s tým? Pokiaľ máme tú milosť, že sme zadarmo dostali, musíme dávať. Ak máme pocit, že to čo sme dostali, nám niekto ukradol, alebo sme to roztratili na ceste životom, musíme sa modliť a prosiť Pána, aby nám opäť obdaroval. Verím, že to urobí :) Ľudia, ktorí ešte nedostali..čo s nimi? Tak pre nich sme tu my. :) Aby sme im darovali to, čo im právom patrí.

A čo je najdôležitejšie, nikdy nezabudnúť na to, čo pre nás náš Pán urobil... :)

Božia láska

2012-07-30T12:10:46Z

Božia láska...na prvý pohľad veľmi ľahká téma, všeobecná pravda.. Čo nám väčšina ľudí odpovie, ak sa ich spýtame, kto je Boh? Verím, že to bude láska. Platí to minimálne pre tých, ktorí mali možnosť osobne spoznať Boha ako lásku..

Ale..čo je to láska? Na túto otázku hľadali odpovede mnohí ľudia. Veď takmer všetky pesničky sú o láske. Biblia hovorí, že „milosti Pánovej plná je Zem“, čo iný preklad tlmočí ako „lásky Pánovej plná je Zem“. Ale, je to vážne tak?

Určite je, veď sa to píše v Biblii. Ale nie je nám to nič platné, pokiaľ lásku, v tomto prípade lásku Božiu nezažijeme na vlastnej koži. Je v tom obrovský rozdiel, taký, ako je medzi čítaním romantických príbehov a zažitím krásneho vzťahu..

Ako sme počuli aj v prednáške, Božiu lásku môžeme spoznávať viacerými spôsobmi: zo stvorenia, prejavov lásky, z učenia Cirkvi, zo svedectiev, počas modlitby, zo sviatostí, z osobnej skúsenosti, a mnohých iných.

Pre mňa osobne znamená Božia láska veľmi veľa. Je to jediný možný zdroj lásky medzi ľuďmi. A viem, že láska Božia formuje aj príbeh, v ktorom žijem. Dotýka sa ma v rôznych udalostiach, zážitkoch, a áno, aj v mojich zlyhaniach :) S ňou viem, že nežijem len tak, náhodne, ale som stvorený presne tak, ako to Boh túžil, aj keď často to nedokážem prijať. Ale verím, že čím ďalej budem žiť, tým viac to budem chápať. :)

Obrázok použitý z http://every-comedy-thing.tumblr.com/post/22008698227