Janka Kopincová

Šaty v kostole, Ježiš v ruke a nedeľa v stredu

2020-05-08T13:01:20Z

Nesnažila som sa predstaviť si, aké to bude, prísť na svätú omšu po takom čase. Kostol bol zaplnený stoličkami porozkladanými do priestoru v predpísaných odstupoch. Ľudia sa očami usmievali jeden na druhého, známi i neznámi - v tú stredu sme boli všetci známi, všetci trochu viac bratia a sestry než kedykoľvek predtým. Spájalo nás vedomie, že sme rovnako túžobne čakali na túto chvíľu, a aj vďaka, že sme sa jej dožili zdraví; že tu môžeme stáť a čakať na moment, kedy sa to červené číselko 201 stane zvukom. Nemohla som uveriť, že vidím toľkých svojich kamarátov NARAZ! A keď sa zrazu ozvalo Raduj sa Cirkev Kristova, a my sme ju spievali spolu prvý krát v tomto roku, pochopila som, že dnes, v stredu 6. 5., je naša Veľkonočná nedeľa. Cirkev Kristova sa radovala ako dávno nie!
Chcelo sa mi plakať (a vedela som, že mnohým), ale plakať znamená smrkať a smrkať znamená vyzerať chorý :) a tak rozum robil všetko preto, aby dojatie ostalo pod rúškom. Oči mi kĺzali po stoličkách umiestnených na najnepredstaviteľnejších miestach a čítala som z nich veľkú snahu vytvoriť priestor pre každého, kto túži prísť, a zároveň dodržať všetky hygienické predpisy. Kostol sa nezaplnil, hoci nás prišlo veľa. "V dome môjho Otca je mnoho miest na sedenie" - mohol by Ježiš spokojne povedať - "keď vám (spolu s kostolníkmi) pripravíme miesto, vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja". Boli sme. A nikdy som nevidela taký disciplinovaný zástup! Akoby každý vedel, že od toho, ako zodpovedne sa správa dnes, závisí, či bude verejná svätá omša aj zajtra.

Vôbec mi v tom momente nenapadlo premýšľať nad témou, čo v tejto dobe vraj veľmi hýbe verejnosťou, a o ktorej som sa dozvedela vlastne až vďaka článku hovorcu KBS - dôstojnosť prijímania Eucharistie na ruku.
Som typ, ktorý má rád Gregoriánsky chorál i chvály, no ten Gregorián viac; a radšej pred Bohom kľačím než tancujem, ale robievam oboje. Na svätých omšiach v zahraničí ma nikdy nelákalo prijímať na ruku a nebála som sa prosiť si Ježiša do úst aj tam, kde bol z toho kňaz trochu nervózny (a nielen preto, že viem, že ma k tomu predpisy mojich otcov biskupov zaväzujú); zato, priznávam, niekedy som podľahla možnosti prijímať po kľačiačky :). Lebo sa mi to veľmi páči. Napriek tomu všetkému, keď prišiel koronavírus, ani na moment mi nenapadlo, že by v otázke sv. prijímania na ruku nemali otcovia biskupi pravdu - skôr by som riešila, keby to takto neurobili! Nikdy by som nechcela ohroziť kňaza, čo ma sýti, alebo brata, čo ide po mne, svojím dychom a kvapôčkami. Som vedec, biologička, o koronavíruse som prečítala toho naozaj naozaj veľa, a moje ÁNO prijímaniu na ruku je úplne jednoznačné!!
Dôstojnosť? - V mojom svete spočíva v láske a v poslušnosti, nie v tele. Pri mojej veľkej láske k liturgii sa mi niekedy stávalo, že som ostala v kostole jediná stáť alebo jediná kľačať, lebo som jediná z davu vedela, že teraz sa to má tak - až kým ma spovedník (a člen liturgickej komisie) láskavo nepoučil, že ak sa spoločenstvo v nejakom postoji mýli, väčší prejav lásky a úcty k Ježišovi je to, že si sadnem s nimi a budem jednotná (i keď viem, že mám stáť), než že tam budem jediná trčať a pýšiť sa svojou liturgickou zorientovanosťou. Táto veta ma veľa naučila a ak niekoho pohoršila, odporúčam prerozjímať na kolenách.

Počas prísneho režimu som na individuálnom svätom prijímaní bola veľmi zriedka, pretože nie v každej farnosti bola taká možnosť, a v tej, kde som trávila homeoffice, nebola. Doteraz si však pamätám moment, kedy som nečakane stretla jedného známeho kňaza a on mi s potmehúdskym úsmevom povedal, že má "určitý podpultový tovar". Toto megarýchle individuálne sväté prijímanie bolo jedným z najsilnejších momentov. Po Pane, nie som hoden som sa ani nesnažila postaviť, iba som natiahla ruky, ukážkovo zložené ľavá na pravú (veď čosi som v tých Čechách predsa odpozorovala, nie?). Ako som tam tak kľačala a naťahovala ruky ku kňazovi, uvedomila som si, že veľmi prosím o Ježiša.. prosím toho, ktorý mi Ho môže dať, a prosím Jeho samého, aby prišiel. A odvtedy sa pri prijímaní na ruku tento moment úpenlivej prosby zo mňa nestratil. A vari preto nerozumiem diskusiám o tom, či je to dôstojné a či to biskupi mohli alebo nemohli bez súhlasu Vatikánu. No veď spokojne - mohli to aj nedovoliť, a 6. 5. by sme sedeli namiesto v kostole pri telke ako doteraz, lebo hlavného hygienika SR by naša predstava o dôstojnom svätom prijímaní do úst naozaj nedojímala. Neviem, či by kritici otcov biskupov boli takto spokojnejší, ale ak áno, nech sa páči, tú telku majú stále k dispozícii. Za mňa, ak by z nejakého dôvodu bolo potrebné sväté prijímanie prijímať v stojke na jednej nohe a s rozpaženými rukami, urobím to bez váhania! Ježiš sa kvôli tejto obete nechal vyzliecť a nahý ukrižovať - tak veľmi bol nedôstojný! - a ja mám riešiť, či do úst či do ruky? Či Ho náhodou neurazím, keď tú obetu túžim prijať? Neurazí ho skôr, keď tú obetu prijať nechcem, len preto, že je teraz takto? Och, toľký čas sme s Ním, a nepoznáme Ho...

A ešte ten starček - a moment, ktorý mi zlomil srdce. Bielovlasý pán na večernej svätej omši prirodzene budí pozornosť, najmä keď pre seniorov je vyhradená tá ranná. Kto si ho nevšimol pre sýtu bielu farbu vlasov (ak vie byť biela sýta), ten sa určite pobavil na tom, ako si uprostred kázne dal dole rúško, aby si mohol kýchnuť (!) do veľkej látkovej vreckovky :) :) niekoho by to nahnevalo, no mňa skôr dojalo vedomie, s akou poslušnosťou nosí to rúško bez toho, aby úplne rozumel, načo je vlastne dobré. To najväčšie dojatie však prišlo neskôr. Keď pán dekan vysvetľoval, ako si zložiť ruky na sv. prijímanie: ľavú podložiť pravou, pripraviť Pánovi trón alebo kolísku, zdvihnúť si ich ku srdcu, ani vysoko, ani nízko.. a muž, ktorý si (súdiac podľa veku) pamätal ešte latinskú liturgiu, si to v lavici ako malé dieťa skúšal. Skúšal si to na viac krát - ktorú ako hore, ako vysoko, ako si Ježiša vložiť. To všetko preto, aby - keď si po toľkom čase pre Neho pôjde - to urobil správne. Čo najsprávnejšie. Pre svojho Ježiša. A bolo v tom toľko lásky a toľko pokornej dôstojnosti, že Ježiš by v tú stredu večer nemohol nájsť dôstojnejšie prijatie, ani keby nám ho kňaz vkladal chirurgicky priamo do srdca.

Nech sa nám srdce zbytočne nevzrušuje. Veríme v Boha.. verme aj v Neho.

obrázok: Shutterstock.com

Keď je pastier hladný

2020-05-02T20:24:32Z

Priznávam sa, že začiatky koronavírusových obmedzení a zákaz verejného slávenia bohoslužieb som niesla veľmi nedokonale - ako som už koniec koncov písala. Zdalo sa mi, že bez Chleba asi umriem a pár dní moje vnútro nezamestnávalo nič iné, len otázka prijímania a neprijímania. Možno to bolo spôsobené aj niektorými nie veľmi šťastnými stretnutiami, no v tej dobe som mala chvíľu pocit, že kňazom je s mojím hladom jedno - im je predsa hej a sveta žiť, veď oni si nosia sv. omšu so sebou. A niektoré skúsenosti (aj sprostredkované) ma presviedčali, že veru je to tak, na niektorých farách zákazom akoby vláda podpísala celozávodnú dovolenku. Problém bol, že svojou bolesťou pokrivenou optikou som mala pocit, že sa to stalo takmer na všetkých farách. A cítila som sa ako ovca v stáde nájomníkov a nie pastierov. Našťastie, bol to omyl a trval iba krátku chvíľu.

Túto "búdku ukrivdenej ovečky" začali po pár dňoch totiž systematicky podkopávať reálne skúsenosti: naozaj každý vedel o talianskom farárovi, ktorý si do lavíc nalepil veľké fotky svojich farníkov. Ale nie každý vedel o tom, ako jeden môj vysvätený rehoľný brat prehovára celú komunitu, aby nejakým spôsobom začali rozdávať sväte prijímanie tým, ktorí túžia. A už vôbec nie každý počul - ako ja - na druhej strane telefónu svojho spovedníka plakať za farníkmi. Chýbali mu.

Každý také veci nevie. No kto nechcel byť slepý, musel vidieť.

Ako hocijaká maličká farnosť streamuje sv. omšu hoc aj len cez mobil. A postupne pridáva ruženec, krížovú, prvopiatkovú, adorácie, požehnania, zvony, všetko. Drive-in spovedanie v Taliansku. Prechádzky pána s fialovou štólou v mrazivom vetre pred kostolom na Slovensku. O tisíc percent navýšená aktivita na webstránkach farností, citáty, zamyslenia, aktivity, farské listy. A priznaná bolesť v online kázni pána farára z blízkej farnosti, že to jednoducho nevie prijať. Týždeň čo týždeň. Nevie si zvyknúť. Ó áno, nevie. Lebo ja v notebooku vidím v princípe to, čo v kostole, hoci okolo mňa je moja izba, nedochádza mi ale, že kňaz nevidí to, čo pozná. Vidí prázdny kostol, prázdne lavice, snáď len pár hláv presvitá za zatvorenými dverami, ktoré nesmie otvoriť, pretože už ten a ten a henten nevydržal a otvoril, a bola tam polícia a televízia a pokuta a pohoršenie všetkých neveriacich Slovákov, akoby každá dedinská svätá omša bola lyžovačkou v Alpách.

A postupne som prestala súdiť všetkých. Tých, čo sa tak báli, že kostol i seba priam hermeticky uzavreli. Tých, čo sa tak nebáli, že to budú splácať teraz 20 rokov.

Komu nezlomilo srdce mimoriadne Urbi et orbi, pápež, Pastier celej Cirkvi, v daždi na Námestí sv. Petra a SÁM, SÁM, bez tých, ktorých miluje, ktorým obetoval život i svoju slobodu - bez nás? Pápež.. díva sa, ohlasuje raodstnú zvesť, a miesto davu vidí betón, na ktorý padá dážď, kameru, prázdno, vedomie, že jeho milovaní sú pozatváraní doma, trpia, umierajú osamotení, a na prázdne mesto sa pomaly znáša noc.. na jeho pleciach ťarcha celého sveta.

Každá farnosť má osamoteného pastiera, čo číta evanjelium dreveným laviciam.

Pred Veľkou nocou sme sa boli prejsť s dvoma kamarátmi tak ďalej do prírody, bolo slnečno a teplo. Ja som sa rozplývala nad žltkastou farbou trávy a že sa nemusíme brodiť vysokou a vôbec nad všetkým. No jeden z nich, syn majiteľa farmy, iba smutne povedal: "Je nízka. Je veľmi sucho. Naše ovce sa nebudú mať kde pásť."

Srdce pastiera.

Chýbajú nám, chýba nám chlieb.. a my chýbame im. Samým im ten chlieb tak nechutí. Veď ktorý otec sa s pokojom naje, keď vie, že nemôže nasýtiť deti? "Pasie ma na zelených pašienkach," hovorí dnes žalm o dobrom Pastierovi, v čase, keď nás naši pastieri ešte na zelené pašienky nemôžu vziať. A ja viem, veľmi dobre viem, že kým to tak je, nič im chuť nevráti. Ani tá slanina, čo na salaši nepokapala, lebo tam teraz nikto nechodí.

A preto si myslím, že dobrý Pastier už veľmi potrebuje ku nám prísť a vládne opatrenia to snáď umožnia.

Lebo naši pastieri sú veľmi hladní konečne nás nasýtiť.

Dnes nepíšem, len počúvam..

2020-04-26T10:09:17Z

Tiež neviem, čo viac by som k dnešnej zvesti napísala - až mi je ťažko použiť prívlastok "radostná". Čo je na tom radostné, že som Boha zradila, opustila, zaprela, súdila, odsúdila, bičovala, križovala, že som Ním opovrhla, že som o Ňom druhým klamala? Všetko mi dnešné evanjelium pripomenulo. A tak nemám čo písať. Môžem len počúvať. Dnes hovorí samé Slovo.

Hovorí, že sa volá Ježiš - Boh spasí. A že tomuto menu bude na smrť verný. A bol. Na smrť.

Hovorí, že veľmi túži sedieť so mnou za stolom, aj keď ma pozná. A vie, že Ho ešte zradím. Opakuje mi to teraz o to hlasnejšie, keď s Ním stolovať nemôžem.. ten biely stôl vidím len na monitore. Ale On šepká srdcu: ja som neprestal chcieť.

Hovorí, že sa mi vie pozrieť s láskou do tváre, aj vtedy, keď som tú lásku už v srdci predala za nejakú svetskú vec.

Hovorí mi, že ide ešte ďalej, než keď sa vtelil. Že sa vchlebil.

Hovorí mi, že pozná moju naivitu, moje prázdne dušovanie, ako ho milujem a ako je pre mňa všetkým - a pozná moju realitu. A aj tak ma ľúbi.

Hovorí mi, že dať prednosť mne a nie sebe nebolo preňho ľahké. Že to bol zápas so smrteľnou úzkosťou. Že veľmi bojoval. Že vyhral. A ja som spala.

Hovorí mi, že srdce Otca nekonečne trpelo, keď videlo trpieť Syna, a nemohol mu pomôcť (mohol, no nemohol si to vybrať), lebo keby si vybral Jeho... stratil by mňa.

A ja som spala.

Hovorí mi, že ho v prijímaní bozkávam a zrádzam naraz. A volá ma priateľkou.

Hovorí mi, že ho stokrát obviňujem Jeho vlastnými slovami, akoby

neboli pravdou - a ony do jedného sú.

Hovorí mi, že pred druhými Ho akože nepoznám. A vlastne Ho naozaj nepoznám. Ani sama.

Hovorí mi, že moja ľútosť nad hriechom nie je ako Judášova - mám nádej na odpustenie.

Hovorí mi, že si volím zle, keď vyberám medzi Ním a Barabášom sveta.

Hovorí mi, že keď sa mu smiali " Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť", nebola to celá pravda. Celá pravda je, že sám seba nemôže zachrániť, pretože práve tým zachraňuJE iných. Teraz.

Hovorí mi, že sa kvôli mne cítil opustený.

A mocne volá..svojho Ducha pre mňa.

A keď Slovo zomrelo, pokračuje Otec. Hovorí, že to Slovo, čo je pribité na kríž, je slovo "Milovaným", ktoré vyriekol pre nás - pre Jeho milované deti.

"Otec vyriekol jedno Slovo, ktorým je jeho Syn, a to Slovo hovorí stále vo večnom tichu a v tichu ho má počúvať aj duša" - povedal sv. Ján z Kríža.

Milujúce Slovo na kríži pre mňa milovanú znie aj mojej duši.

Chcem vravieť s Tomášom "Neuverím, kým"

2020-04-21T19:57:06Z

Mám rada apoštola Petra, pretože je mi blízko jeho ľudská slabosť - kto by ho nemiloval? Aj jeho listy sa mi zdali oveľa čitateľnejšie ako tie Pavlove, tak som prirodzene nimi začínala, privlastňovala som si ich a čítala som si ich v jednotnom čísle, akoby boli iba pre mňa. Tak aj časť z dnešného druhého čítania "Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery – spásu duší. (1 Pt 1, 8-9)" sa mi stala blízkou. Zvykla som si predčítavať sebe samej "Ty ho miluješ, hoci si ho nevidela.. ani teraz ho nevidíš, ale veríš a jasáš nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahuješ cieľ svojej viery - spásu duše." Hlavne vtedy, keď som ho naozaj "teraz nevidela" a nebola som si istá, čomu verím, zato som si bola celkom istá, že nejasám. A tak som si čítala a presviedčala sa, že predsa len dosahujem cieľ svojej viery - spásu duše. A že to je môj cieľ.

Až do dňa, kedy som si v tomto istom rozpoložení predčítala "veríš a jasáš nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahuješ cieľ svojej viery - SPÁSU DUŠÍ". A skoro mi zabehlo, pretože sa mi v jednom momente ukázalo to v plnej kráse to, pre čo chcem žiť, pre čo sa oplatí žiť, a pre čo sa oplatí mať sa aj tak, ako som sa mala v tom momente - spása duší. Bolo to dávno, no odvtedy ma tento zmysel života drží. Je to cieľ mojej viery v tme. A utvrdzuje ma v tom presvedčenie, že pre to isté (pre spásu duší) prišiel na svet Ježiš, a pre to isté zomrel na kríži a bol prebodnutý. A žiada sa mi napísať, že pre to isté bola svetu darovaná aj Nedeľa Božieho milosrdenstva.

A rovnako, ako som roky čítala "spásu duše", som na túto druhú veľkonočnú nedeľu roky počúvala o Tomášovi, ktorý bol neveriaci a potom veriaci, lebo raz to bol asociál, ktorý sa odlúčil od spoločenstva, a tak zmeškal zjavenie, ale milosrdný Ježiš chápal jeho slabosť; raz mal Tomáš tvrdé srdce, a až zjavenie ho presvedčilo; raz bol odvážny, lebo všetci boli zo strachu schovaní za dverami, ale on sa túlal po vonku; a raz bol žiarlivý, lebo mu bolo ľúto, že on Ježiša nevidel a iní áno..
- A s týmto posledným sa človek stotožní dosť ľahko, pretože jedna z najväčších ľútostí, ktoré v ubolených dušiach vidím, je pocit, že "Boh dal tomu druhému milosť a požehnanie, ktoré mne nedal, hoci som po ňom túžil, takže ma má menej rád, prípadne je ku mne menej milosrdný, alebo na mňa dokonca zabudol, veď ani na Tomáša nepočkal so zjavením, proste sa zjavil, keď tam nebol." A v zápätí prichádza druhý diel úvahy: "ale keďže Tomáš bol slabý, tak nakoniec bol Ježiš milosrdný a zjavil sa teda aj jemu." A tak je Božie milosrdenstvo interpretované niekedy ako fakt, že Boh napokon ustúpi mojej slabosti a tak mi teda konečne ukáže tú ruku a ja si ju ohmatám.

A to je mi vždy ľúto. Zdá sa mi, že to škrtá podstatu Božieho milosrdenstva.

Nespieval vari Izrael v Žalme 136 "On previedol svoj ľud cez púšť, lebo jeho milosrdenstvo je večné" a "On pamätal na nás v našom ponížení, lebo jeho milosrdenstvo je večné"? Určite, už mali za tým; ale znamená to predovšetkým, že bola nejaká púšť a rovnako bolo nejaké poníženie, ktoré sa Izraelitom v aktuálnom čase rozhodne nezdalo plné Božieho milosrdenstva, a v ktorom určite nejasali a neradovali sa z neho (čerství absolventi Exodu by o tom vedeli rozprávať) - naopak, frfľali, šomrali a postavili si TEĽA. A predsa, jeho milosrdenstvo je VEČNÉ. Nemalo v tej chvíli utrpenia akúsi pauzu. Bolo tu vždy, vždy "pracovalo" a "pracuje"; bolo vtedy tam a v tom, keď okolnosti boli ťažké, a je prítomné a pracuje aj teraz počas epidémie, kedy "Ho" zase "nevidíme", a neviem, či vždy "veríme a jasáme". Božie milosrdenstvo neobjavila svätá Faustínka; Boh ním oplýval aj v Starom zákone. Aj na Kalvárii. Je večné, ako On sám, nemení sa, dá sa oň naveky oprieť. A jeho cieľom je spása duší.

A tak sa mi dnes zdá, že možno je práve Tomáš jediný, kto Božie milosrdenstvo chápal. Dnes mi prvý krát došlo, že to možno nebolo také dramatické, ako to býva stvárnené vo filmoch; možno Tomáš nevykrikoval urazený po svojich bratoch a nehádzal vecami o zem, ani sa necítil 8 dní ukrivdený, zabudnutý, ignorovaný, nehodný a nahnevaný na Ježiša, a Ježiš nebol milosrdný tým, že sa mu napokon zjavil.

Možno to celé bolo tak, že Tomáš jednoducho VEDEL, že ak Ježiš žije, tak ho so svojím zjavením neobíde - tak, ako dieťa, čo príde neskoro domov, jednoducho vie, že mama dá jesť aj jemu, hoci ostatní súrodenci už jedli. Veď je mama, nie? A mama vie, koľko má detí! Možnože s kľudom Angličana alebo s úsmevom sangvinika povedal ostatným "Dobre, dobre, teším sa, ale ja si aj tak počkám, kým sa aj mne ukáže", a potom sa spokojne najedol, lebo vedel, že jedného dňa sa predsa ukáže. Možno Tomáš nezviazal Božie milosrdenstvo s tým, či vidí alebo nevidí, ale jednoducho sa oň oprel. Pretože - veď pozná Učiteľa, nie? Je to jeho milovaný, milosrdný Ježiš. A on je Jeho milovaný Tomáš. Ak naozaj žije, tak príde.

A ak to náhodou bolo takto, tak potom by som FAKT chcela vedieť byť v Tomášovej koži a povedať "Neuverím, kým".

obrázok: iStock_jgroup

Mal si pravdu

2020-03-30T07:28:50Z

Príbeh o Márii, Marte a Lazárovi je veľmi osobný. Vždy som ho tak brala. A aj pre mňa bol vždy osobný. Hoci biblisti Máriu z Betánie nestotožňujú s Máriou Magdalénou, ja som si ju v srdci s mojou birmovnou patrónkou stotožnila - a aj z toho dôvodu som sa nikdy nebránila pripisovať Lazárovej sestre všetky svoje osobné črty, rozumej: zranenú dôveru, extrémne citové prežívanie, vnútorný vzdor. Vidím jej nádej, ako sa upína k súrnemu listu pre Ježiša, keď Lazár vážne ochorel. Vidím, ako sa celým srdcom oprela o vetu, ktorú posol priniesol: "Táto choroba nie je na smrť..".. a rovnako vidím to zaseknuté ticho, ktoré sa jej rozľahlo v srdci s posledným Lazárovym výdychom. Zomrel. ZO-MREL! A Ty si neprišiel, Ježiš.

A neprišiel si ďalšie štyri dni.

Sklamanie je strašná vec, ale keď sklame milovaný.. niekto, koho som pustila úplne do vnútra duše, o koho som sa oprela v dôvere mimo svoje istoty.. skala, čo zavalila vchod do Lazárovho hrobu, zavalila rovnako dvere medzi mnou a Tebou. Ako tam vtedy. Vôbec sa nečudujem, že Ti Mária nešla naproti. Viem si predstaviť, ako sa s Tvojím neskorým príchodom ukrutná bolesť zmenila na rovnako ukrutný hnev, zlosť z bolesti, skoro by kričala "Načo si prišiel teraz, už Ťa nepotrebujem!".. nepotrebujem, lebo Ťa už nechcem potrebovať, sklamal si; sklamal si, Bože, v tom, čo si sľúbil a ja už Ti nedokážem veriť! A nie je to pravda, všetky tie slová. Len priveľa prisilných pocitov, ako v romantickom filme, keď si žena nevie vybrať, či chce toho muža udierať alebo sa nechať držať v náručí, a tak robí oboje.. Nechcem Ťa už potrebovať, Bože, ale musím, lebo neviem žiť bez Boha.
- toľko je v Márii, keď jej Marta - staršia, rozumná, vecná, praktická, tá, v ktorej som sa nikdy nenašla - pošepne, že Ježiš ju volá. Vyletí ako strela, skoro dupe, keď pred Teba uteká, a ja vždy prežívam tento bolestný vzdor, keď ju v evanjeliu vidím bežať Ti v ústrety. Nikdy som to v žiadnom filme nevidela tak, ako si myslím, že to prebehlo - že prišla so svojím hnevom, so svojím sklamaním, ktorým sa cíti tak ponížená, s bolesťou, ktorá vybuchuje ako sopka.. a pri pohľade na Teba sa v nej všetko zlomí - to je On, to je ten najmilovanejší! ..ten, ktorý klamal. Nikto to nenapísal, no viem, že slová o tom, že keby si tam bol, bolo by všetko inak, na Teba kričala. Viem, že si videl, že aj v nej všetko zomrelo. Viem to až pridobre, pretože pred pár rokmi takto zomrelo niečo vo mne, tiež Tvojím pričinením (alebo skôr nekonaním). A nebolo to, že "veď skúsiš znova", "veď sú aj iné možnosti". Nebolo žiadnej inej cesty, bolo to definitívne, nezmeniteľné, bola to smrť. A ja som tiež cítila smrť, cítila som sa na smrť nedôležitá pre Boha, ktorý mohol, sľúbil.. a neurobil. Z poličky kníh som vtedy vzala jednu ešte nečítanú od Scotta Hahna "Otec, čo plní sľuby". Vzala som ju, a povedala som ticho "ani Otec.. ani sľuby.." a tú knihu som zahodila. Preto viem, ako bolo Márii.

Neskôr som pochopila aj to, že keď si plakal, plakal si pre jej bolesť. Pre skúšku, ktorou kráčala. Pre súcit, ktorý si s ňou prežíval a pre oddelenie, ktoré to medzi Vami spôsobilo - hoci si vedel, že bude iba dočasné. Ale to som pochopila až neskôr, že aj Ty máš srdce a že bolí.

Priznávam však, že až do tohto roku, konkrétne do 15. februára, som zvyšok príbehu vždy iba prečítala: Lazár vstáva z hrobu von, úžasná vec, wow, zázrak. Také neuveriteľné.. a také abstraktné. Tento rok sa však stalo niečo rovnako nečakané - aj môj hrob sa otvoril. A preto viem, čo v tom evanjeliu bolo ďalej, hoci Ján to nepíše - a ani nemohol, lebo aj keby pri tom bol, neboli pri tom slová.

Bol to jediný pohľad, dlhý pohľad medzi Máriou a Ježišom. Ona, ako predtým vrela od emócií, je zrazu ticho krotká... hanbí sa za všetko, čo povedala a čo si pomyslela, skoro nevládze zdvihnúť oči, no fyzicky cíti Tvoju lásku a pokoj, čo ju objíma. V mysli sa jej rýchlosťou svetla spájajú veci, ktoré si kedy povedal, skúsenosti, ktoré s Tebou mala, i táto nová skúsenosť. Vie, že pochybovala neprávom, vie, že si stále chcel pre ňu to lepšie, že si nikdy neplánoval ublížiť jej, i keď jej sa to zdalo, áno, teraz pochopila všetky súvislosti a významy, a áno - mal si pravdu. To jediné by snáď povedala, keby mala odvahu: že si mal pravdu. Že si to vedel lepšie. Asi by sa pred Tebou bežala skryť, keby jej toto nové prežitie Tvojej vernej lásky zároveň nedávalo istotu, že sa vôbec nehneváš. Že si to celý čas chápal. A presne - keď dvihne oči, nehovoríš nič, len sa jemne usmievaš. Žiadne "veď som ti to hovoril", žiadna pýcha urazená nedôverou. Tvoj pohľad vraví len o tom, aký si rád, že je znovu doma, v Tvojej láske, v svojej dôvere, vo vašom vzťahu. Všetko je odpustené. A ona odchádza iná, premenená, nová. Navždy si chce pamätať tento príbeh, jeho zvrat, aj skúsenosť, že hoci cesty sú úzke, cieľ, ku ktorému nás nimi vedieš, je mimoriadny.

Sme v situácii, ktorá je nová a bolestná, nosíme v sebe mnohé otázky. Aj môj otvorený hrob to zasiahlo a veci napokon nebudú tak, ako sa zdali na začiatku. No kedykoľvek sa pozriem na Ježiša.. stále sa díva na mňa tým istým pohľadom, ako sa díval pri Lazárovom hrobe. A ja som stále rovnako.. zmenená. A stále mu verím.

obrázok: www.LumoProject.com

V šatách na online svätú omšu 2.

2020-03-22T17:10:15Z

Napriek výzve, ktorú pre mňa predstavuje nemožnosť byť fyzicky v kostole, nemôžem povedať, že by môj týždeň potuliek bol iba smutný, práve naopak. Boh ako láskavý Otec má pochopenie s mojim zápasom; zjavne preto som toho veselého (až smiešneho) pozažívala na svätých omšiach neúrekom.
Napríklad v pondelok v Chmelnici, kde v malom historickom kostolíku zo sakristie pred svätou omšou vyhrávalo „Aj keby nekvitol fík“. Pán farár s výzorom a hlasom ako pravoslávny mních slúžil svätú omšu s takým srdcom, že aj bez kázne to bola úžasná kázeň. Len mi nešlo do hlavy, prečo sa prežehnáva ľavou rukou (ale však asi je ľavák). A potom mi nešlo do hlavy, prečo lektor obracia stránku v knižke počas čítania odzadu dopredu. To som už fakt riešila. Kým som pochopila, že prenos je streamovaný zrkadlovo :)
Alebo v utorok Terchová, najpoctivejší misionár verbista odniekiaľ z ázijských krajín slúžil svätú omšu samučičký sám; tak si predriekol (a pekne zopakoval) Pane zmiluj sa, aj žalmové responzórium.. a jeho kázeň ma dojala. V utorok celkovo prišlo toľko dojímavých vecí – ešte som nestihla „docítiť svoje rozcítenie“ z obrázku kňaza spovedajúceho "autá", a už som slzila nad iným otcom farnosti, ktorý olepil lavice fotkami svojich farníkov, aby v kostole nebol sám. Láska pastierov a ovečiek v Cirkvi je silná!
Vigíliu svätého Jozefa v Považanoch (a v sukni – ako inak!) som prežívala ťažko. Uvedomila som si v ten deň, že táto situácia zasiahne aj do plánov ohľadom môjho povolania; a hoci moje srdce ostalo veriť Bohu, že najlepšie vie, čo robí, hlad po Chlebe zosilnel. Ale pán farár ma asi videl a počul, lebo kázal o tom, koľkokrát Boh pomenil a poškrtal plány svätému Jozefovi, a to tak tak expresívne a horlivo, že som sa aj smutná musela usmiať.
A potom bolo svätého Jozefa... a ja som bola "konečne doma!" (ako som si s úľavou a nahlas povedala). Nie žeby som nebola zavretá doma celý týždeň - ale podarilo sa mi spojazdniť prenos aj z našej farnosti. S bytom asi 3 minúty od kostola som si mohla predstavovať, že sedím v nejakej megazadnej lavici; a bola som naozaj tam, a keď som zavrela oči, všetko bolo ako bežne, akurát lavica bola mäkšia.. a chlieb bol duchovný. Na potechu večer prišli správy o tom, ako v piatok otec Brodek poletí a bude žehnať Kristovou Krvou celé Slovensko, a aj iné pekné správy, a tak piatok mal byť podľa všetkého krásny deň... ale nebol.

Zmoril ma hlad. Hoci sa ani jednou bunkou nebúrim proti nariadeniam a považujem ich za veľmi múdre. Aj keď som si istá, prežívam a cítim, že v duchovnom prijímaní prichádza Duch, aj keď bez pochybností veľmi dobre viem, že môj Boh ma miluje a rozmaznáva a má v rukách, a chce byť so mnou, a JE so mnou.. ten hlad prišiel. Viem, že na online svätej omši môžem veci, ktoré inak nemôžem - pohladkať kalich na obrazovke, stúliť sa počas prijímania do Otcovej náruče aj telom, hovoriť si nahlas, keď sa rozprávam s Ježišom.. ale chýba mi Chlieb.

A tak som si poplakala - áno, to sa smie. A odvtedy veľa ráz. Nie je to o mojej malej viere ani o neviem akej duchovnej púšti, lebo nič z toho sa nedeje. Je to ako nájsť každý deň na stole čerstvé kvety a navarenú lahôdku na sporáku od manžela, ktorý mi preukazuje tisícimi spôsobmi lásku, ale nie je doma. Akoby bol v zahraničí na služobnej ceste. Smiem s ním volať, aj ho občas počujem, nemyslím si, že ma prestal ľúbiť, viem, že na tej ceste musí byť a ja musím byť doma, nachádzam, vnímam a zažívam jeho pozornosti, vidím ho cez "skype" (teda, cez youtube)... ale nie je doma. Nie je tu fyzicky. A ja za ním plačem, je to také obyčajné a také naozajstné.
Tak niekedy premýšľam, že hoci sa milosti v tomto čase len tak hrnú a ja ich prijímam a som na ne pozorná, a vďačná.. že napokon mi aj tak najviac chýba "obyčajná" svätá omša. Taká - niekedy roztržitá, alebo s kázňou, čo ma nebaví, alebo v kostole, ktorý sa mi až tak nepáči, alebo v jazyku, ktorý nie je môj domáci.. taká akoby "neprežitá", bez emócií, bez nejakých poryvov srdca, čo ma "od základu zmenia", zdanlivo odsedená, z ktorej si niekedy pamätám len V mene Otca a Iďte v mene Božom.. taká bežná ceztýždňová, niekedy príliš rýchla.. taká NAOZAJSTNÁ. Každodenná, ako chlieb, za ktorý sa modlím.
Strašne mi chýba svätá omša, ktorá sa dá nahmatať - vo vode sväteničky, vo vôni kostola, v drevenej lavici, v ruke blížneho, v skutočnom chlebe - skutočnom Bohu bez ohľadu na moju vieru či nevieru.
Vymenila by som za ňu všetky krásne pocity, útechy, všetky duchovné prežívania. Moje srdce je tam, kde je môj skutočný Poklad. No ak sa Poklad rozhodol, že treba ešte nejaký čas kopať, kým ho budem môcť nahmatať, tak prijímam. A obetujem kopanie za tých, čo kopú v inom tíme. Veď nemôžem prijímať Jeho, ak by som nechcela prijímať Jeho vôľu. Ale chýba mi.. a bolí to.

A inak - mala som nachystané šaty na dnešnú nedeľu.
Ale mám aj jedny, ktoré si oblečiem na prvú svätú omšu, na ktorú pôjdem NAOZAJ. Visia mi na skrini.
Každý deň sa na ne dívam, keď zaspávam.

obrázok: https://www.wionews.com/world/with-churches-closing-us-priest-offers-drive-through-confessions-287788

V šatách na online svätú omšu

2020-03-22T17:01:51Z

Som konvertita. Od svojho krstu pred 16 rokmi som zažila dní bez svätého prijímania menej ako mám prstov na rukách - neraz za cenu veľkých obetí a skutkov, ktoré by sa niekomu možno zdali aj bizarné, ak nie rovno hlúpe. Ale ja som často vnímala, že táto moja na pohľad detinská túžba po Eucharistii je Ježišovi milá. Viem to z "náhod", ktorými obvykle mojej potrebe vyhovel, keď hrozilo, že prijímať nebudem môcť, najmä na služobných cestách v zahraničí a krátkych výletoch: nečakaná svätá omša portugalských pútnikov na hrobe sv. Terézie v Albe de Tormes; japonská svätá omša s gregoriánskymi spevmi (!) pri Božom hrobe v Jeruzaleme (bez nich by som fakt nemala šajn, v ktorej časti omše sa nachádzame).. alebo keď som si nedávno odskočila z Bologne do Sieny na pár hodín za svätou Katarínou. Nevychádzalo mi stihnúť žiadnu sv. omšu, tak som sa "utešila" dvomi v deň predtým.. a v Siene som stretla skupinku Slovákov s kňazom a relikviami svätej Filoménky :) V takých situáciách sa duši naozaj ľahko miluje.

Zákaz verejných svätých omší vo mne vyvolal hrôzu. Nevedela som si predstaviť deň bez fyzickej prítomnosti Pána; roky prežité bez Krista sa podpísali na mojej duši krehkosťou. Vnútorná núdza, Božie pochopenie a obetavosť môjho spovedníka mi teda umožnili prvé dni individuálne sväté prijímanie - do času, kým som sa cítila dosť silná a odhodlaná urobiť ďalší krok vo viere: obetovať Krista pre Krista.

Včera som tak prežila prvú svätú omšu online v svojej obývačke. Bola krásna, s organom, z kostola vo farnosti Hniezdne, a ja som sa pri hlasnom speve žalmového responzória vnútorne zabávala nad týmto nečakaným darom "bilokácie" a možnosťou byť naraz v Považskej aj v Hniezdnom (chvíľu predtým som čítala rozpravu o Schrödingerovej mačke, ktorá je v jednom momente živá aj mŕtva; tak mi to celé prišlo veľmi vtipné - to je vsuvka pre filozofov a teoretických fyzikov). Premýšľala som nad Bohom, ktorý je Pánom priestoru i času a všetko presahuje, nad svätou Klárou, patrónkou televízie, ktorá na Vianoce videla v zjavení "online" svätú omšu na stene svojej cely, keď na ňu nemohla ísť kvôli chorobe, nad Cirkvou, s ktorou som jednotná, aj keď ju nevidím.. a všetko bolo ľahké, až do momentu svätého prijímania.

Až vtedy som si uvedomila, ako veľmi sa skúša moja viera - neviera. Uveriť v Boha prítomného v chlebe? No problem! S Eucharistiou som zažila svoje. Je tam pre mňa tak fyzicky rozoznateľný, že som pár krát bola schopná v cudzom meste rozlíšiť evanjelický kostol od katolíckeho aj zdiaľky, alebo že je v nejakom dome kláštor s kaplnkou bez toho, že by som to dopredu vedela. Ale uveriť v Boha prítomného... v ničom?? - lebo ja kľačím v obývačke a necítim na jazyku chuť prijatého Krista, aj keď v Hniezdnom spievajú pieseň na sväté prijímanie, a mám veriť v milosti toho duchovného.

Trvá to pár sekúnd, prijal kňaz, miništrant a kostolník, zrazu sa purifikuje a už stojíme na modlitbu po sv. prijímaní. Svätá omša je už z dnešnej nedele a slová, čo kňaz vyslovuje, mi prerážajú srdce: "Pane a Bože náš, už v pozemskom živote nás živíš nebeským chlebom.." NAOZAJ?? ŽIADEN SOM DNES NEPREHLTLA! "...daj, aby sa účinky tejto sviatosti prejavovali aj v našich skutkoch." KTOREJ? AKO? Vysloviť Amen na konci tejto modlitby je úkonom viery ťažším než mnohé iné; a cítim, že je to jedno z najdôležitejších Amen, ktoré potrebujem povedať. Buď verím, že je duchovné sväté prijímanie rovnocenné s fyzickým (v čase, kedy to fyzické nie je možné) - alebo nie. Buď zviažem Božie milosti do premeneného chleba, alebo pripustím a prijmem, že Boh, ktorý ustanovil Eucharistiu, ma o jej milosti neukráti a môže mi ich dať aj bez nej samej. To už nie je ani kráčanie po mori, lebo voda je aspoň cítiť - toto je pre mňa chodenie po vzduchu!

Akoby stál predo mnou niekto, kto sa ma úplne obratej o akýkoľvek cit a fyzický zmysel pýta: Tak je tvoj Boh väčší ako všetko? Áno, je. Vari som nadarmo uverila? Je vzdialenosť medzi Kristom v tele a Kristom v chlebe, ktorú museli v sebe prekonať apoštoli, väčšia ako vzdialenosť medzi Kristom vo fyzickom a v duchovnom svätom prijímaní, ktorú potrebujem prekonať ja? Dlho po svätej omši zostávam v úvahách. Vraciam sa k čítaniam - ako smädný ľud na púšti reptal; a Boh dal ľudu piť prameň zo skaly - taká absurdnosť, veď zo skaly sa môže akurát tak prášiť, a oni predsa pili! Svätý Pavol mi šepká do ucha, že prístup k milosti máme skrze vieru; a Božia láska v nás je rozliata skrze Ducha, ktorého sme DOSTALI. DO-STA-LI! Bodka. Ježiš, ponúkajúci mne neveriacej pri studni aj dnes živú vodu, ktorá sa vo mne stane prameňom (a viem, že to povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo uverili - porov. Jn 7,39). Dostala som ho. Pozvanie tohto výnimočného pôstu je nebyť chvíľu len Kristocentrická, ale aj "Duchocentrická". Boh Duch Svätý je duch, nevidno ho, nechutí po múke, a predsa je pravý Boh a je v Ňom plnosť Trojice. Moje duchovné sväté prijímanie sa tak načas mení na prijímanie Ducha - namiesto "Telo Kristovo" by ten online pán farár mohol vyslovovať "Duch Kristov". A ja by som hovorila AMEN a otvárala srdce namiesto úst.

A preto som sa prestala usmievať nad otázkou eucharistického pôstu pred duchovným svätým prijímaním, a začala som ho brať celkom vážne. Veď je to NAOZAJ, nie AKOŽE. Na dnešnú nedeľnú online svätú omšu som sa pekne učesala.. a dvakrát som sa prezliekla (och, žena..) - ako každú nedeľu, keď hľadám tie správne šaty. Áno, kvôli tým trom krokom z postele k oltáriku v mojom jednoizbovom byte. Áno, kvôli tomu monitoru - a tomu Bohu, ktorého ja vidím cez počítač - a On mňa voľným okom. A potešilo ma, keď mi na youtube vybehol odkaz "Obleč si košeľu aj doma pred TV" - online saleziánska mládežka. "Presne to som urobila, kamaráti :)" zašepkala som im nadšená, že v Cirkvi uvažujeme rovnako. A potom som bola v Križovanoch nad Dudváhom (dodnes som netušila, že takú obec máme ;) ). To duchovné sväté prijímanie je pre mňa stále výzva, ale vchádzam do nej odhodlaná.

A dokonca - dokonca! - som dnes prvýkrát navštívila pravoslávnú liturgiu v Košiciach a vypočula si príhovor ich vladyku (že je pravoslávna a nie gréckokatolícka som zistila až niekedy uprostred). A bol to krásny príhovor.

Kedysi komunisti vrámci akcie K pozvážali rehoľníkov rôznych reholí dokopy a mysleli si, že sa navzájom pohádajú - a oni sa zjednotili. Dnes nás akcia "K" (ako koronavírus) oddelila jedného od druhého.. a my sme sa zjednotili. Nikdy neviem, odkiaľ sú spolufarníci, ktorým mysľou dávam znak pokoja pri online prenose; vidím ich počet, nie tváre. Myslím, že sú z celého Slovenska, ako ani ja nie som "domáca". A je mi to jedno, svoj znak pokoja myslím úprimne. Lebo verím v Ducha Svätého, v svätú Cirkev katolícku; verím v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela, v život večný.. a verím, že ešte zažijem svätú omšu v kostole.

Amen.

Ktorý ohlasoval Božie kráľovstvo a pokánie

2019-01-05T23:12:53Z

Posledné objatie na dvore, utajované slzy.. a potom dlho, dlho stála a dívala sa za Tebou, za vami. Nechcelo sa jej do domu. Keď napokon vošla, zarazilo ju to nezvyklé ticho. V dielni mlčí tesárske náčinie, už ho nemá kto vziať do ruky. Časom ho daruje, alebo predá.. nechal si izraelskú vdovu samu, čaká ju chudoba. A zajtra sprace veľké hrnce, nebude treba variť pre dvoch.

Zaborila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Už sa to nevráti, TY sa nevrátiš – vie to.. Vychovala Ťa pre svet, nie pre seba, a predsa toto odtrhnutie po toľkých pokojných rokoch prišlo akosi príliš náhle. Bolesť srdca, o ktorej sa medzi tými siedmimi nehovorí, jej vyráža dych. Zvykla poznať po zvuku, kedy sa prebúdzaš.. – od dnes bude o Tebe počuť len niekedy, z neistých správ pocestných: kde vôbec si, dieťa moje..

Nie, Mária nie je moderná matka; nemá mobil, aby Ti zavolala, čo si dnes večeral. Ale Mária je odovzdaná matka. Je poslušná. Dôverujúca. Boh Ťa poslal všetkým. On je Tvoj Otec, postará sa. A toto je Tvoje – a aj jej – poslanie: ohlasovať Jeho kráľovstvo. Všetkým. Za každých okolností. Vždy bude plniť Božiu vôľu – a úplne.

Odchádzaš rovnako roztrhnutý, snáď viac jej bolesťou než svojou. V hlave chvíľu rátaš, koľko jej ostalo, na koľko jej to vydrží.. a Tvoje srdce vysiela Otcovi jednu prosbu za druhou. Nemáš obavy, len ľudsky to bolí.. nechávaš ju doma samu, chudobnú vdovu. Aj Ty sa jej musíš zriecť. Ani Ty nebudeš od dnes vedieť, ako sa jej vodí.. ale sú to dobré Ruky, v ktorých ostáva. Ešte sa otočíš naposledy smerom k domčeku – už ho ani nevidno.. Bolesť – súčasť vykúpenia.

Ostávate spojení duchom, Matka a Syn, ktorý odteraz ohlasoval Božie kráľovstvo a vyzýval ľud na pokánie.

Viac ovocia

2018-11-22T17:12:41Z

Prečo vravíš, že Ty si ten vinič čistený vinohradníkom, veď to nie je tak. On predsa nečistí Teba, čistí mňa! Mňa, ratoliestku, či nevieš? Orieza ma. Bolí to, krváca. Mohla by som Ti rozprávať.. ako usekne, ako zaviaže, ako nedovolí rásť nejakým smerom - a donúti iným smerom (OK, tak som to chcela; tak to chcem každý deň v Otčenáši).. mohla by som ti rozprávať, ale veď Ty sám vieš. Prečo to potom tak vravíš, akoby čistil Teba?

Nikdy mi to tak neprišlo ako včera. Zrazu :)
Že si moja hlava a ja som časť Tvojho Tela. Keď trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky.. teda - aj HLAVA.

Nie, Teba naozaj netreba čistiť. Chcel si mi len dať vedieť, že keď to oriezanie bolí, nie si od toho oddelený. Bolí ťa to so mnou.

Tebe, plačúca Mária

2017-04-02T07:51:38Z

Píšem dnes Tebe, plačúca Mária, staršia sestra vo viere, moja blízka... Odpusť mi.

Právom si sa cítila podvedená.
Povedal, že táto choroba nie je na smrť - a Lazár zomrel. Rozumiem Ti. Rozumiem, že si Ho nechcela ísť ani privítať. Rozumiem, že keď si konečne išla, zmohla si sa len na výčitku "Keby si tu bol.. ..!!!" ..a na slzy. Veľa sĺz.
Plakal, keď Ťa videl tak trpieť. Čo bolesti si musela odniesť, Jeho milovaná. Ale musel Ťa cez to nechať prejsť, vieš, musel. Kvôli mne. Kvôli Tebe plakal, no kvôli mne sa radoval, že tam nebol. Keď mám ja, ‘podvedená’, preňho len výčitky a slzy.

Aby som uverila.

Keby si Ty vedel, Ježiš..

2016-06-12T06:49:17Z

V poslednej dobe sa na mňa tlačili situácie, ktoré ma boleli. Bolo mi ťažko. Chcelo sa mi myslieť si, že sa dejú ‘nesprávne’. A či nebolo vo mne pritom dobre známe: "Keby o tom Ježiš vedel..." ?

"Keby tomu Ježiš fakt rozumel, nikdy by to nedovolil. Nedovolil by, aby mu hriešnica natierala nohy olejom kúpeným za špinavé peniaze. Nedovolil by, aby ma poslali domov bez istoty na taký dlhý čas. Nedovolil by také presuny v našej diecéze.. proste, keby vedel – ako JA V I E M – tak by to bolo inak!"

Hlúpa hlina, čo sa vyvyšuje nad Hrnčiarom! Kde sa to vôbec vo mne vzalo, to presvedčenie, že ‘ja lepšie rozumiem’ – že viem o niečom, o čom Ty nevieš?
Cítim Tvoj pohľad – je láskavý.. miluješ ma rovnako ako tú hriešnicu, mám o tom istotu. Aj preto dnes vo mne všetko zahanbene stíchlo, keď som začula "Janinka, mám ti niečo povedať..."

Veď pravdu máš Ty, Pane, keď sa súdim s Tebou.. (Jer 12,1).

Napadlo vám niekedy...

2015-12-20T10:50:18Z

Napadlo vám niekedy, že Máriina návšteva u Alžbety nebola len návštevou, teda stretnutím sa s Alžbetou, ale aj trojmesačným odlúčením od Jozefa?
Od človeka, s ktorým už musela mať pekný, blízky vzťah - veď boli zasnúbení - teda, vložila v neho veľkú dôveru: túžbu prežiť celý život pri ňom.. ..a zrazu je tri mesiace bez neho. Bez SMSiek a mailov, bez skypu.
A dokonca bez istoty, či - keď sa vráti domov - bude ešte stále chcieť s ňou ostať. Či prijme zmeny, ktoré nastali; či jej dokáže veriť.
Či ju nenechá zomrieť.

A predsa Mária spieva Magnifikat.

Schovávam nás do náručia ku Márii vo všetkých situáciách, kedy odovzdanosť Božej vôli vyžaduje viac než ľudskú dôveru a poslušnosť môže stáť život. Mňa - alebo toho druhého.

Veríme - inak by sme neprišli až sem...

2015-12-04T09:17:44Z

Čítala som si dnes evanjelium trošku v kontexte, pretože ma zaujalo, odkiaľ si odchádzal, keď za Tebou išli tí dvaja.
Dav musel byť riadne rozrušený: práve si uzdravil pred všetkými ženu trpiacu na krvotok, potom si vzkriesil v dome Jairovu dcéru (verím, že vysmievajúcim sa úsmev v tú ranu primrzol) - teraz odtiaľ odchádzaš a za Tebou dvaja slepci kričia na plné hrdlo oslovujúc Ťa titulom Mesiáša.. a keď si potom vošiel do domu, prišli až ku Tebe. Všetko fajn.

Lenže oni NEVIDELI.

Predstavujem si to znovu z ich pohľadu, či skôr ne-pohľadu: dav v šoku zatíchne, potom v úžase jasá - vypytujú sa zmätene, čo sa deje, kým sa od niekoho nedozvedia, že si ju vzkriesil.. a zrazu tlačenica, odchádzaš? - snažia sa zorientovať, chcú ísť za Tebou, chcú sa dostať k Tebe, a tak kričia. Zmiluj sa aj nad nami, Syn Dávidov! Nevidia očami, ale ich srdce vidí dobre, že máš tú moc.. lenže Ty odchádzaš! Nepočuješ ich? Ešte hlasnejšie kričia.. - odchádza, Ježiš niekam odchádza! Ježišu!!! Radi by za Tebou, ale nevedia kam. Dobrí ľudia, poraďte, povedzte, nasmerujte, veďte nás za Ním, Syn Dávidov!!!
Prečo nás nepočká, nepočuje nás? Alebo nás nechce počuť? Čo ak Mu na nás nezáleží? Možno sa nechce zmilovať.. Možno - ach! - možno nás NEDOKÁŽE uzdraviť.. Vedú nás správne? Čo ak ideme zle? Vravia nám pravdu? Naozaj kráčal tadeto? Prečo nás nepočkal? Zmiluj sa aj nad nami, Syn Dávidov! Nečaká nás, prečo nás nepočká? Prosím ťa, priateľu, ktorý vidíš, veď nás za Ním.. Do domu? Vojsť do domu? Tam sa nepretlačíme.. do ktorého domu? To je cudzí dom.. Sem do domu? Nepočkal nás celú cestu, ako sa môžeme odvážiť vojsť do cudzieho domu?
Neviem, koľko tá cesta mohla trvať, ako ďaleko si šiel. Ako dlho sa museli predierať proti davu i proti vlastným pochybnostiam, že pre nich nemáš dosť lásky.. ako veľmi museli staviť na dôveru v ľudí, ktorí videli - i v Teba, že im pomôžeš, že môžeš a chceš, i keď si ich tak dlho nepočkal, nepočul.. nevypočul. Koľko odvahy muselo pozbierať ich srdce, aby za Tebou vošli niekam, kde neboli pozvaní.

Ale viem, že keď si sa ich opýtal, či veria, bola to otázka položená pre tých naokolo, nie pre nich samých.
Ako na svadbe, kde ‘áno’ je ovocím všetkého, čo dvaja spolu prežili.. ako na vysviacke - kde ‘chcem’ je výsledkom 6-ročného adventu (ak nie aj pôstu) v seminári..
„Áno, Pane“ je len nadpis príbehu, cesty za Tebou, ktorú tí dvaja prešli, aby Ťa našli. A oči sa im otvorili.

Prosím si. Prosím si dôveru, keď nevidím, keď nepočuješ, keď odchádzaš napriek môjmu volaniu. Prosím si vytrvalosť v nasledovaní. Prosím si priateľov, čo Ťa vidia, i dosť poslušnosti, aby som kráčala, kam ukážu. Prosím si nepochybovať. Prosím si odvahu vstúpiť. Prosím si môcť raz povedať verejne "Áno, Pane" - a byť sama sebou svedectvom, že som to myslím vážne.
Prosím.. pre seba, i pre mojich drahých.

Chcela by som byť priateľom

2015-10-08T07:36:19Z

Myslím, že nemám veľa priateľov, ku ktorým by som mohla prísť o polnoci neohlásená. Väčšina našich stretnutí prebieha vtedy, keď to vyhovuje obidvom stranám. Lebo prísť k niekomu vtedy, keď ma nečaká (a on nečakal, inak by tie chleby predsa kúpil), dokonca v dosť nevhodný čas a úplne núdzna – a mať vôbec odvahu zaklopať... to vyžaduje mať veľkú dôveru v priateľstvo; vedieť sa spoľahnúť, že nájdem náruč, aj keď neprinášam nič, iba potrebujem.
Chcela by som byť týmto núdznym pocestným.

Ale chcela by som byť aj tým, ktorý ho prijal.
Je sladké vedomie, že mi niekto tak verí, že v svojej núdzi príde, lebo JA som ten domov, kde si chce oddýchnuť. Je krásna predstava mať srdce, ktoré objíme a ustelie, a potom – vidiac v priateľovi hlad – neváha aj o polnoci ísť a pýtať od iného priateľa. Tiež ‘nevhod’. Je veľká vec aj mať takého bohatého priateľa, ktorý má v každú chvíľu ‘dosť chleba’ na rozdávanie. A hoci možno nemá až takú ochotu (v teplej postieľke je mu akosi ťažšie precítiť biedu tretieho), predsa je toto priateľstvo aspoň natoľko blízke, že ho dokáže ísť o polnoci zobudiť.
Srdcu priateľa dodáva neodbytnosť nesmierny hlad toho, koho má rád.
Veď mohol by skúsiť klopnúť raz, dvakrát, vrátiť sa domov a povedať: ‘Ten boháč mi nechcel nič dať!’; pokrčiť ramenami, že ‘vina je inde’, on predsa urobil, čo mohol.. mohol by poohovárať, že ‘pracháč jeden, on si to nevie predstaviť..’ – to my sme takí. Len si nepohnevať tých bohatších, vplyvnejších, ‘pána doktora’, prílišnou otravnosťou pre druhého (čo keď my raz niečo budeme chcieť)... och!
Tento priateľ je iný. Ježiš vraví: Vstane a dá mu, čo potrebuje. Lebo ak jeho hladný priateľ potrebuje, potom AJ ON potrebuje. Priateľské srdce je zjednotené v potrebe s druhým, nie akoby bola jeho; ale že JE JEHO.

Napokon, chcela by som byť aj ten tretí – mať čo dať. Druhým, aby to posunuli ďalej. Možno bez toho, aby sa vedelo, odkiaľ ten ‘chleba’ je. Možno tak, aby sa ďakovalo len tým druhým.

Chcela by som byť všetkými troma, ale najviac tým stredným. Chcela by som byť priateľom. Lebo ak je Pán tým bohatým, u ktorého treba klopať, potom by mi stačilo neodbytné srdce, čo nosí v sebe potreby druhých, aby som vyprosila VŠETKO.
...len aby som ich pustila dovnútra...

Koľko stál Máriin "lepší" podiel

2015-10-06T19:51:00Z

Viem si to predstaviť, Mária – vošli. On a jeho 12 učeníkov. Trinásť mužov na návšteve! Mravné židovské dievča by sa v tú ranu malo z takej spoločnosti vypariť. Marta začína zháňať možné-nemožné, a ty stojíš pri dverách priťahovaná sama nevieš čím a naťahuješ uši, aby si počula. Lenže.. nepočuješ.
Krok bližšie – 13 párov mužských očí ťa s nevôľou sleduje (rátam aj Lazára), vymieňajú si pohľady ‘Čo tu táto chce??’ ..sú však na návšteve a nemôžu rozkazovať domácej. Ktorýsi veľavravne stíchol uprostred otázky, Ježiš odpovedá, akoby si nič nevšimol. Hovorí tichým hlasom, musíš prísť celkom blízko. Apoštoli sa nervózne pomechria, ozve sa nesúhlasné zakašľanie, keď si sadáš k Ježišovým nohám.
Si ticho ako myška, sklopený zrak; áno, vieš, že robíš niečo, čo je vyložene neslušné, možno dokonca neprípustné. Áno, vieš, že to bude hanba pre celú rodinu, keď sa to dozvedia susedky (Počula si? Sama medzi štrnástimi mužmi! - Sama? - Veru, SAMA! - Že ju ten Lazár nevyhodil...). Líca ti horia, nezdvihneš zrak k rozhnevanému pohľadu brata i sestry. Tvoja duša prahne po tom, čo počuje.. úcta-neúcta, povesť-nepovesť, odsúdenie-neodsúdenie.. na ničom už nezáleží viac. A tak ticho, celé hodiny... zavadziaš.

Zavadziaš? Áno, VYRUŠUJEŠ ich. Aj keď sotva dýchaš.
Vyrástla som medzi chlapcami, no viem, ako zatíchla reč, keď som náhodou prišla nevhod. ‘Pánska jazda!’ – zasyčal niektorý z prísediacich a môj vtedajší frajer mlčky ďalej pil pivo, lebo na ulici je to tak, že keď sú chlapi spolu, žena má vedieť, kde je jej miesto.
Takže vyrušuješ, Mária. MARTA je tá, ktorá robí dobre, čo robí. To je podľa spoločenského poriadku jej poslaním. A ju samu možno ani nepáli, že behá okolo hrncov, veď ona by si nikdy takto medzi mužov nesadla. Ona sa skôr za teba.. hanbí.

Klopíš hlavu stále nižšie, prijímaš pohrdnutie, hnev i postoj "proti prúdu" výmenou za Ježišove slová. A On rozumie, čo robíš. Si odsúdená kvôli Nemu, z lásky k Nemu. I On bude raz odsúdený z lásky ku tebe.

Potrebné je len jedno. Sedieť Ježišovi pri nohách však neznamená "ne-akciu"; skôr: nebrať ohľad na to, čo si o nás kto pomyslí, keď nerobíme, čo nám spoločnosť predpisuje. Prijať, že na nás ukážu prstom, keď budeme "len" počúvať Ježiša.
Všetci sme sedeli a načúvali ako Mária, keď sme pochodovali Bratislavou za život.
Všetci si môžeme vybrať "lepší podiel" bez toho, aby Ježiš ostal hladný.

72 obyčajných

2015-10-04T05:45:36Z

Keď Sedemdesiatidvaja odchádzali, nedôverčivo si obzerali zrobené ruky, ktoré mali vkladať, a trochu pochybovali. Teraz sú späť a trasú Tebou: ‘Funguje to!!!’ a najradšej by dodali ‘Poď, ukážeme Ti to, chceš?’
Rád by si odpovedal: Jasné, že to funguje! JA SOM od vekov, videl som, keď bol satan zvrhnutý pre svoju pýchu – jasné, že to funguje... Nie je dôležité, že to funguje, chápete? Dôležité je, že vaše mená sú v nebi, že vás Otec spasí!
Nevenujú Ti pozornosť – džavocú medzi sebou, ako deti, jeden druhému nevedia dorozprávať, čo všetko zázračné zažili. Pozoruješ ich, pred očami máš utrpenie, prenasledovanie, ktoré čaká mnohých z nich – krvavá smrť, kedy to už „nebude fungovať“.. nedokážeš prerušiť chvíľku tak úprimnej radosti.
Pozorujeme ich spolu – dav ľudí v jednoduchosti, schodené topánky, strapatí, oblečení, ako prišlo. Takí úplne obyčajní chlapi, čo si nerobia príliš starosti – a Ty, Pán sveta. Trochu absurdné a nádherné zároveň. Cítim, ako Ťa zalieva hlboké vedomie Otcovej Lásky k ľuďom, v Srdci sa obraciaš k Stvoriteľovi Vesmíru, nekonečne Mocnému. Dojíma Ťa, že sa rozhodol poslať Ťa do tela, do tejto malej galaxijky na nejakú tretiu planétku Slnečnej sústavy, práve v tomto čase a práve sem. Aká nesmierna láska! Predstavujem si, že by niekde na špičkovej univerzite alebo v Bruseli v sídle Európskej Únie čakali nejakého slávneho človeka a on by sa zatiaľ spokojne prechádzal po Hornej Marikovej s ľuďmi, čo by ani poriadne nevedeli, kto to je. Napríklad náš pápež – ten by toho bol rozhodne schopný.. :)
Dojíma ma tá Otcova láska rovnako ako Teba. Keby si prišiel na kráľovský dvor a nie do slamy, ako by sa k Tebe mohli títo dostať? Nikdy by sa k Tebe nedostali! Ale Boh ich tak miloval, že Ťa chcel zjaviť práve takýmto.. práve NÁM.

„Pozrite!“ (ŠTIK) – otec slávnostne zasvieti lampu pred ženou a pred deťmi, nevychádzajú z údivu.. „Môžem si to skúsiť?“ pýta sa s bázňou najmenšie...

Zvelebujem Ťa, Pán neba i zeme, že si svojho Syna neposlal iba ku svätým Terezkám a apoštolom Jánom, ku mučeníkom a inak dokonalým kresťanom od narodenia. Že máš miesto aj pre nás, čo miesto spásy jasáme nad objavom „teplej vody“ – že modlitba aj funguje. Že aj v druhom tisícročí rozprávaš.

Že ŽIJEŠ.

SLOBODA

2015-09-28T13:58:39Z

Čím viac sa pozorujem, tým viac objavujem jednu jedinú vec, ktorá ma zvádza na hriech. Je to prekvapenie, pretože - paradoxne - je to dar. A je to Tvoj dar. SLOBODA.
Nebyť slobody, nehrešila by som a nebúrila by som sa, tak ako to robia duše v očistci, ktoré už nemajú inú vôľu než Tvoju.

Takto objavujem, že ‘ruka‘ je vlastne moja samostatnosť – dve ruky nakŕmia, oblečú, umyjú, zarobia, kúpia, uvaria, zahrajú na gitare, presťahujú aj odšoférujú. Svet je nastavená na dve ruky. Je málo vecí, ktoré dve ruky nezvládnu - a väčšina z nich nie je nevyhnutná pre šťastný život (ako napríklad štvorručná hra na klavíri, však...). A to často znamená, že odmietam potrebovať. Som samostatná, ja si vystačím, nie som odkázaná, som ‘slobodná‘.
Uťať ruku znamená nebyť samostatný a nemôcť. Prijať poníženie neustálej potreby pomoci, Teba, druhých; prijať fakt, že sama nevládzem. Som mravček v mravenisku, tehlička v múre, bunka v tele – hrať sa na ‘prvoka‘ vedie ku smrti... Máš pravdu, vezmi mi moju samostatnosť, ak by ma viedla ku hriechu..

Noha? Noha je voľnosť. Pohyb. A áno, znamená to aj nestálosť. Uvedomujem si to zakaždým, keď sa túlam po lese, za nosom, hocikam. Užívam si slobodu pohybu (umocnenú na druhú od čias, kedy som si kúpila auto) – i zmenu, ktorú prináša. Myslievam na to, keď sa opieram o strom. Strom nemá tento dar. Zakorenil a narástol TU – a nebude ani len o meter vedľa; ak ho vytrhnú z koreňov, zahynie, lebo on nevie žiť v tejto voľnosti.. ale on zase stopercentne vie, kam patrí a kde má domov. Nebehal ako ja medzi piatimi mestami a v tom rodnom nebýval v piatich bytoch. Neopustil susedné stromy a kry, keď si začali liezť do konárov, zavadzať, keď sa treli. Naučil sa s nimi žiť. Ja mám nohy a tak som v istom bode odišla. Alebo.. odišli. Lebo aj druhí majú nohy.
Vezmi mi nohu. Alebo lepšie - daj, nech si ju sama viem vziať. Obmedziť svoju voľnosť, nestálosť.. ak je to cesta, ako menej hrešiť a viac milovať..

Oči. Môj najväčší hriechotvorca. DVE OČI. Nie preto, že by jedno oko nevidelo, ale dve oči vidia s perspektívou. A ja si rada myslievam, že aj z perspektívy, teda - z rôznych strán a uhlov. A to ma akosi ‘oprávňuje‘ namýšľať si, že vidím správne. A pozor, lebo ďalší krok od ‘vidieť správne‘ je ‘mať názor‘. Potom ‘posúdiť‘. A potom - mať pocit, že ja jediná mám dve oči. Sloboda vidieť dvoma očami prináša také pokušenie pýchy, och, Pane.. MÔJ uhol pohľadu, môj vnem, MOJA ‘pravda‘.. lebo veď ja MÁM OČI, tak vidím - nie?
Nebolo by bezpečnejšie mať oko jedno a vedieť, že napriek peknému aj ostrému obrazu mi časť perspektívy stále chýba? Že vlastne nevidím, hoci vnímam.. pýtať sa druhých, aké sú tie veci vonku (nie tie vnútri), nechať si vysvetliť.. nechať sa poučiť..
Oproti Tebe sme všetci jednookí, bez kontextu, bez súvislostí, bez perspektívy a bez uhlov..

Toto všetko mi klauzúra vezme. Samostatnosť, voľnosť i príliš vlastný názor. Vďaka Bohu.

V ktorom si verši?

2015-09-19T08:40:04Z

Takže.. iné padlo do tŕnia, ale tŕnie rástlo s ním a udusilo ho..(Lk 8,7)

Prečo sa vlastne nedá v tŕní rásť? (..žltej ľalii sa to predsa darilo, a to tam mala ešte aj chrastie!). Neobľubovala som botaniku až tak, ale viem si živo predstaviť, ako sa pretláča to tenké (stará mama by povedala "dengľavé"), neduživé, položlté stebielko; ako sa kriví pomedzi to tŕnie.. ako nemá priestor, aby rástlo; ako nemá dosť slnka. A že bojuje, ako vie - ale nakoniec nič z toho.
A kto sa aspoň raz v lese pretláčal cez "kriaky" (opäť stará mama), vie, aké to je. Že krv tečie z viacerých miest naraz - a hneď je po novom svetríku.
Človek cíti, keď je obklopený tŕním. Niet sa kde pohnúť, aby to nezabolelo. A stebielko sa cíti tak isto.

Ktoré padlo do tŕnia, to sú tí, čo počúvajú, ale starosti, bohatstvo a rozkoše života ho postupne udusia a oni neprinesú úrodu. (Lk 8,14)

Vezmem to od konca: zvykla som tento verš preskakovať. Fakt. Pretože ‘rozkoše života’ je pre mňa taký expresívny výraz, že automaticky za ním neviem vidieť nič iné, ako domy s blikajúcimi srdiečkami a obsah filmov vysielaných (kedysi) až po polnoci. A od toho sa človek automaticky dištancuje. A bohatstvo? Akéže mám už ja len bohatstvo... A starosti máme predsa všetci. Proste som ho preskakovala.

Dnes som nepreskočila. Pretože cítim to obklopenie tŕním a POTREBOVALA som si to nechať vysvetliť Ježišom.
A viem: rozkoše života a bohatstvo sú všetko, čo mi robí ‘dobre’ - a všetko, čo ‘vlastním’. Niekedy sú to iba slabosti: trošku sebectva; nesprávny motív pre dobrý skutok; strhávanie pozornosti druhých; malá lichôtka; pocit, že som zábavná a že druhí chcú byť so mnou; moje ne-ko-neč-né rozprávanie (umocnené na druhú, ak ho prípadní poslucháči okato hltajú).. všetko, čo by sa dalo priamo pomenovať vetou "aká som ja super" - s ktorou takto vôbec nie som stotožnená podobne ako s rozkošami života - a predsa, v úprimnej pravde - TOTO je často niekde v hĺbke za napohľad nevinným a roztomilým predvádzaním sa v spoločnosti. Pretože práve cez toto nepamätám na sestru-brata, ktorí ma možno potrebujú. Pre toto nerastie láska.
Moje bohatstvo je moja istota o neohrození (kto nič nerobí, nič nepokazí a nič sa mu za to nestane, však?), určitá moja "bezstarostnosť" - ktorá nemá základ v tom, že nemám starosti, ale v tom, že sa nestarám. A mnohé iné ‘bohatstvá’, ‘poklady’ a ‘istoty’, ktoré by som musela opustiť, keby som chcela ozaj nechať rásť. Nie, nie - to je takto bezpečnejšie, keď sa "až tak neinvestuje". Toto ma až toľko nestojí.
A potom zranenia. Starosti. Veci, čo ma trápia, bolia, ktorých sa bojím.. a túto kapitolu nechcem otvárať. Veď koľko tŕnia nenarástlo preto, že by som ho zasadila! Zasadili mi ho iní, a ono teraz dusí lásku.. čo ak, čo ak, čo ak, čo ak..?

Ja nešťastná zem! Kto ma vyslobodí z tohoto tŕnia? Ako veľmi potrebujem Záhradníka!
..toho istého, ktorého videla Magdaléna.

Miesto, kde Ťa možno nájsť

2015-09-17T05:31:38Z

Lebo tak je to aj u nás, Ježiš. Vo mne.
Pozývam Ťa, volám Ťa ‘Učiteľ’, chcem počuť, čo mi povieš. Ale v skutočnosti by som rada hostila iba tú Tvoju Tvár, tú Tvoju časť, ktorá je dosť ‘dôstojná a správna’. Tú, ktorá zodpovedá MOJIM predstavám o tom, čo by si mal u mňa robiť, ako by si sa mal správať, čo by si mal (a nemal) dovoliť.
Nie si vítaný celý.
Nie si vítaný, ak s Tebou prichádza niečo, čo nie je podľa protokolu, čo považujem za nesprávne, nevhodné, nehodné.. ak prichádza niekto taký. Nečakaný. Slabý. Niekto, kto zlyhal. Nie je naňho miesto tak blízko. Patrí von!
Dosť nechápem, že ten ‘niekto’ tu neprišiel hľadať mňa, ale Ježiša, ktorý je u mňa - potrebuje TEBA! Ja som len miestom, kde Ťa možno nájsť.. (och, Pane, naozaj som?)
Ó, nie, nechápem, cítim sa touto návštevou ohrozená, ponížená. Udržujem odstup. Márne mi prehováraš do duše a dávaš za príklad toho, kto viac miluje. Každá takáto nečakaná udalosť vyvoláva vo mne skôr dojem, že to asi nie si Ty. "Ktože je to..?" Veď ja Ťa poznám! Ty by si sa takto nesprával!!

Nepremýšľam dnes nad tým, cez koľkých sluhov pri dverách a s akou vervou si sa pretláčala, hriešna žena, aby si sa dostala až do vnútornej siene. Nepremýšľam, aká potreba ťa hnala. Dívam sa len, aká odchádzaš šťastná a pokojná.. pretože miluješ. Pretože tvoja nesmierne pevná viera ťa odhodlala urobiť také bláznovstvo.

Pre tých, čo nie sú ešte najatí

2015-08-19T06:36:39Z

Vidno ich z ďaleka - sú svieži, silní, opálení od práce a tvrdí. Každý deň majú prácu, každý deň prinesú domov chleba, aj keď narobení. Mnohí sú mladší, ale niektorí aj v mojom veku, ba aj starší, ale akísi... akísi pevní. Volajú nás "kripli". Mňa preto, že krívam. Môjho suseda pre slepé oko. Mladého chlapca zvedľa preto, že je nízky, tenký a cintľavý - osirel ako malé dieťa a vyrástol na odpadkoch. Nemá sily. Ešte sú tu s nami dvaja - jeden so suchou rukou a jeden dedo, ktorého deti na ulicu vyhodili. Poznáme sa dobre, takmer každý deň ostaneme na námestí poslední, keď jedných najmú a druhí odídu hľadať prácu inde. Ani sa nepokúšame pretlačiť dopredu, keď príde pán na koči a vezme prvých desať, hádam by nás aj udupali a celkom iste by nás odsotili - hierarchia funguje aj na ulici a platí právo silnejšieho. Práce je málo. Veľká skupina čaká hlučne ešte do deviatej, prichádzajú ďalší, aj pán, čo tu bol už ráno. Obzerajú svaly, výšku, vyberajú tých, ktorí sa im najviac oplatia, ako by kupovali otrokov. Veď aj kupujú, i keď iba na deň. Porovnávajú teda. Porovnávajú... niekedy ma pritom schytí taká malomyseľnosť, niekedy hnev na všetko. Načo sem vôbec chodíme? Nemáme šancu na prácu, nemáme, v tejto konkurencii! Nezažívame to každý deň? Chce sa mi plakať a hromžiť, pretože ja už NAOZAJ potrebujem ten chleba, najmladšie umiera, umiera, nechápete?? Vari ja môžem za moju nohu, môže dedo za to, že je starý? Nie sme už ľudia? Ale všade sa oceňuje iba od výkonu a my nie sme nanič, nie, naozaj nie sme, sme kripli, to je naša realita. Nemáme cenu.

Menšia skupinka tých menej silných, čo sa nepredrali dopredu, odchádza na iné trhovisko. Iná postáva, alebo odchádza a zase sa vráti pred obedom, keď bude druhý nával práce. Je nás už menej, ale ani na obed sa o nás kriplov nikto neobzrie, pretože mladých a silnejších je stále dosť. Pán na koči prišiel už tretí raz, musí byť veľmi bohatý a iste má veľa práce. Všimol som si ho, bolo na ňom niečo také zvláštne jemné. Rád by som preňho pracoval. Ach, tak rád by som pracoval pre hocikoho, aj pre tyrana.. ale aj obedné najímanie skončilo a ešte stále je tu okrem nás zo desať takých, čo nemajú "poruchy", aspoň nie také zjavné ako my. Nedostatok sily kompenzujú agresivitou. Dovoľujú si do nás a vysmievajú sa. Teraz sú frajeri, keď všetci silnejší už sú na poliach. Ale rozumiem im, aj oni majú ženy a deti. Aj oni chcú chlieb. Aj z nich kričí skôr beznádej ako skutočná zloba. Slnko pečie a mladík už nevládze stáť na nohách. O hodinku sa odvlečie hrabať sa do odpadkov. Je mladý a jeho žalúdok unesie potravu, ktorá by nás otrávila.. aj tak sa stane, že sa niekedy neukáže dva-tri dni a potom príde zelený a my vieme, že hlad bol väčší ako rozum.. trápi ma nezmyselnosť týchto dní. Najradšej by som sa vzdal. Alebo obesil. Poobedie plynie, žobreme, ale nikto nám nič nedáva. Chytá ma hrôza. Ak ani dnes nič nedonesiem, umrie, to najmladšie iste umrie a potom umrie aj žena žiaľom. Možno by nám bolo aj lepšie. Načo takýto život..
Z ničoho nič okolo tretej prichádza koč a znovu ten zvláštny pán. Zmocnilo sa nás vzrušenie - nie je nás už veľa, takmer všetci odišli, možno máme nádej, hoci.. hoci nie sme zdraví.. po prvý krát naberáme odvahu a vystupujeme dopredu, dokonca sa strkáme s tými, ktorí sú zdravší, aj my vykrikujeme: "Zober mňa, zober mňa, pane, mám doma deti!" Tlačíme sa na koč, mám pocit, že som tak blízko, pán má také dobré oči, možno... možno..!

Rozumiem ti, vznešený pane. Potrebuješ tých, čo môžu robiť. Ako ja potrebujem chlieb, ty potrebuješ prácu. Nemám pre teba dosť práce - a ty nemáš pre mňa chleba. Tak to chodí. Ostali sme tu len my, ja a jednoruký. Chlapec odišiel na smetisko. Starec spí, možno sa už ani nezobudí, je vyslabnutý a nemá pre koho žiť. Slepého vzal pán do práce. Bol som nadosah.. ..ani dnes. Ani tebe, pane s dobrými očami, nie som dosť dobrý. Mal by som ísť domov. Prijať, že ma naozaj nik nepotrebuje. Poslať ženu aj s deťmi preč, kým vôbec ešte vládzu odísť. Silných mužov z rána už trápi námaha a horúčosť. Aj mňa kláti námaha, námaha z nepotrebnosti, nezmyselnosti môjho života. Páli ma beznádej. Páli ma chromá noha, ktorou som zaplatil za záchranu chlapca spod kolesa voza. Jeho som zachránil a moje deti preto zahynú. Išiel by som domov, ale, Bože môj, nevládzem ísť. Nevládzem sa pozrieť žene do očí, nevládzem vidieť tie malé brušká a veľké oči. Staršie už ani neplačú. Už ani neveria. Ani ja už neverím. Aká sladká by bola námaha práce, keby znamenala istotu chleba. Ako rád by som zniesol horúčosť dňa. Veru, horel by som nielen zo slnka, ale aj od pilnosti práce. Zostal by za mnou kus roboty, doniesol by som kus chleba, bol by som chlap. Za niečo by som stál..

"Prečo tu stojíte nečinne celý deň?" Dobrý pane, vari nevieš? "Nik nás nenajal.." Nik nás nenajal, pane, nik nás nepotrebuje. Ani ty. Bol si tu toľko krát a ani ty si nás nenajal. Nemáme cenu. Sme prislabí pre svet, pre život. Nie sme zdraví. Nie sme ako ostatní. Sme horší a zbytoční. Preto, pane..

Skôr z ľútosti, než že by nás potreboval, vezie nás do svojej vinice a dáva nám prácu. Ideme len dvaja, dedo sa viac nezobudí. Premýšľam, koľko môžem dostať za taký krátky čas a snažím sa robiť zo všetkých síl, aby si Pán všimol moju horlivosť a dal mi aspoň niečo. Možno mi ani nedá, ale ak by aspoň kúsok jedla, čo vezmem domov...! Chlapi z rána sú narobení, poľavujú v práci. Svoje už odrobili, tak teraz pred koncom doprajú si odpočinku. Ja neustávam, až kým nevolajú na plácu. Ideme prví.

Neveriacky stískam denár... Denár! Toľko zarábajú iba najsilnejší chlapi po celom dni - ja mám denár! "Postavil si ich na roveň NÁM" ..kriplov úbohých! - bol by najradšej dodal. Silák. Raz ma tak odsotil, že som si udrel hlavu o kameň. Nemôže prežiť, že máme rovnakú plácu. Na roveň... nikdy si nebudeme rovní, vieme to obaja. Nikdy nezvládnem prácu, akú on urobil. Ale tento pán nás tak chce vidieť. Ak už nie vidieť, aspoň odmeniť. Silák sa cíti ponížený.. miznem mu z očí, aby ma nezbil a nevzal mi môj denár. Pán sa ma ale zastáva a ja viem, že to nerobí, aby ho ponížil. Robí to, aby dal zmysel mne. A mojej chorobe.

Zažívame to tu neustále: situáciu ‘mať veľa rokov a nemať vyriešené povolanie’. Vedomie, ako ostatní postupne odišli - skladajú sľuby, ženia sa, sú svätení - lebo Pán ich najal, odchádzajú, lebo sa narodili silnejší. Mnohí z nich mladší o toľké roky, a predsa zrelší, jasné hlavy, pevné srdcia, zdravý rozum - ušľachtilí robotníci do Pánovej vinice, naozaj. Vedia sa postaviť k práci, námahe, radosti i ťažkostiam, nechýbajú im sily, vážia si ľudí, sú pevní sami v sebe. Spokojne idú životom, pracujú a zarábajú si na Chlieb.

Zažívam to znovu s nimi - doráňanými a vnútri rozhasenými deťmi ulice. Niektorí sa tak narodili, niektorých takými urobili ľudia, rodičia... a niektorí sa takými urobili sami pridlhým životom v chlieve. Slabí všetkými možnými spôsobmi. Často stojí mnoho síl aj držať pokope, zvládnuť seba - ostať stáť na tom námestí, a čakať, čakať vôbec ešte niečo... Vnútrá ich privádzajú do zúfania, myseľ zrádza.. Mladší odchádzajú a múdri starší opakujú, že život je len jeden, že treba sa rozhodnúť a zabojovať.. ako keby sa nerozhodli, ako keby sa každú hodinu znova a znova nerozhodovali ešte tu stáť a čakať, hoci ich nikto nepotrebuje, hoci nikomu nie sú dosť dobrí, hoci nič nebudujú..
Je príliš veľa hodín (rokov), aby niekto ešte prišiel, neodchádzajú však, veď nie je kam ísť. Ženili by sa, vydali by sa. Zasvätili by sa.. ale.. s kým? Ani dnes, ani včera a predvčerom ich nik nenajal. Ježiš ich (ešte?) nezavolal.

Lenže o piatej zahrkotá koč. Dobrý Pán MÁ zámer s každým. A denár v ruke - taký istý, ako tí, čo rovno po strednej odišli do Božej služby. Nezaplatí za výkon - odmieňa za námahu dlhého čakania takmer bez nádeje.

Ja už svoj mám.