Cataratas
Nad pralesnými chodníčkami sa ešte i dnes nesú dávne príbehy o domorodcoch, odvážnych dobrodruhoch, ale i dobyvateľoch s vykorisťovateľskými zámermi. Duch pralesov pamätá na všetkých , ktorí sa odvážili vkročiť do divokej džungle. A pamätá i na všetky dávne udalosti. Nám, ktorí len listujeme príbehy v zašedlej kôre pralesných kmeňov, azda doprajú staré korene mangrovníka nahliadnuť hlbšie do pralesnej divočiny a spomenúť si aj na odvážnych misionárov, ktorí napriek pohnutým časom a neprehľadnému politikárčeniu vtedajších mocných, v odvahe prinášali Krista na miesta, o ktorých si starí Európania večer pri kozuboch rozprávali legendy. Časy a miesta sa od vtedy zmenili. Avšak ľudské zámery možno badať podobnými i dnes, hoci na inej strane planéty, ktorú dnešná technika akoby zmenšila.
Nič to však nemení na odvahe Kristových mužov, ktorý sa od čias Ježiša Krista vždy znova a znova vrhajú do kultúrnej priepasti tej, či onej doby, aby zvestovali vždy nanovo živé Slovo Pána. Lebo platí, že s čím väčšou námahou je ohlasované, tým je účinnejšie.
A nebolo tomu inak ani v decembri, roku Pána 1629 v Cataratas..
Niektoré z indiánskych kmeňov vtedy nepochopili zámery misionárov. Nie je na tom nič zvláštne, veď podobné tváre mužov len nedávno pozabíjali všetkých bratov Slnka. V osade za riekou ostalo prázdno a deti so ženami zmizli bez stopy..
Najvyšší z misionárov skrúcal pomedzi prsty ruženec, Havakusuznol to zbadal a jedným šmahom ho vytrhol z misionárových rúk tak, že drevené zrná sa razom rozleteli do blata. Simon padol na kolená načahujúc sa po ruženci, keď tu ucítil prudkú ranu a hneď sa mu tvárou rinuli potôčiky krvi. Ležiac v blate už nevnímal poskakujúce postavy indiánov. Pred očami sa mu začal trhať hmlistý opar okolo slnka a nevedno ako, videl sám seba pred sedemnástimi rokmi. Kňaz mu dal prvé sväté príjmanie, otočil sa a... tam sedí mama, zahalená závojom z čiernej čipky. Posiela mu vzdušný bozk..
Indiáni kopali do misionára, ale ten nereagoval, nuž ho hodili do rieky.
Boli Vianoce a bratia v rodnom Španielsku už celkom isto vyzdobili kláštor a postavili Jasličky. Socha Panny Márie sa bude usmievať celé sviatky.
,,Keď Simon v januári prifarboval plášť svätému Jozefovi, ešte netušil, že bude ako svätá ratolesť plávať týmto pralesom", pomyslel si Bernardo a len, čo si stihol uvedomiť, že Simon už pláva v ústrety večnému šťastiu ako svätý mučeník, indiáni ho schmatli a zviazali za chrbtom obe ruky. Takto sa vydali na pochod pralesom. Z toho vlhka mal Bernardo premočenú sutanu. Indiáni z neho nespúšťal oči. Keď vystúpili poza riečny zraz, jeden z indiánov, zrejme náčelník, zastavil ostatných. Podišiel k Bernardovi a prefackal ho. Strhol z neho zablatenú sutanu a šmaril ju z útesu tak, že sa zachytila do skalného porastu.
,,Čo vykonali Gomézovi muži týmto bytostiam je ohavné. Kristus to vedel, Bože, Ty si to vedel..." mysliac na Ježiša a krížovú cestu Bernarda opúšťali sily. Driapajúc sa hore k vodopádom sa pár krát pošmykol a už už mal na mále, že príde o pravú ruku. Zachyteného v povrazoch ho indiáni poťahovali ku sebe. Náčelník už stál na zraze a spolu s indiánom, ktorý hodil Simona do rieky, sprevádzali hukot vodopádu svojimi pokrikmi.
,,Kriste Ježišu, tak toto je Golgota, môj Pane, už som blízko..." Miliardy a miliardy strieborných kvapiek Bernardovi častvovali tvár a nad tým všetkým dúha. ,,Pane môj, budem mať s Tebou podiel! Otčenáš, ktorý si na nebesiach..." modlil sa Bernardo a mysliac na Simona, ktorému niet záchrany, začal prosiť Boha, aby koniec bol už bol blízko. ,,Aká je len nespútaná táto ďaleká divočina, aké to končiny a nekonečné priestory.." pomyslel si Bernardo v jednu chvíľu, keď mu pri pohľade ponad vodopád tisícky kvapôčiek strieľali do tváre, ale už nie dlho.. Podišiel k nemu Squcomartepno - Čierny Pes a uvoľnil mu povrazy. Prudkým pohybom mu vnoril dýku do hrdla a sotil do vodopádu.
Bernardo si nestihol ani uvedomiť, ako sa jeho krv mieša s dravým tokom. Trieštiac sa v hromovom prívale rieky už necíti náraz na hladinu. Len jeho duša ako vták sa vypína v slnci nad dúhou..
