« Назад

Nekecaj a sej

Nekecaj a sej

Či chceme , či nie sme ponorení do víru života. Niekedy sa zem s nami krúti rýchlejšie, inokedy sa nám zdá, že sa nič nedeje. A ak nás vír „náhodou“ vypľuje, často sa cítime sami, plní bolesti a pozeráme okolo, vidiac, že Pán Boh buď na svet zabudol alebo ho trestá. Zdá sa nám, že nič nejde podľa našich plánov, hoci sú skvelé, a dokonca nie sú ani egoistické.

 

 

Nuž ale poďme k veci....

Minulá noc.... 

Môj čas zatvorených viečok, bez nároku na sen.... ale zato s permanentkou na pokec so Životom.

Večer sa začal rozhovorom s človekom, ktorý bojuje na viacerých frontoch. A veľmi sa snaží, aby navonok vyzeral OK. Usmievavo, ako ten, kto pomáha iným a ako človek, ktorého ľudská slabosť zďaleka obchádza.

Uznávam. Byť sám sebou je často ťažšie, než si myslíme.... A otvoriť srdce a pomenovať to ľudské, čo do nás zasiali, keď sme verili, že dospeláci vedia a môžu všetko, je ešte ťažšie...

Nuž, bolo by dobré, keby sme dostali odvahu kuknúť sa do záhrady svojej minulosti a poobstrihávať to, čo tam je – a bolo zasiate. Pomenovať, čo sa tam rozbujnelo a spôsobilo, že sa hráme na dokonalých.

Inak nás tá „hra“ stojí veľa času a nervov, drezúry, sebazapierania, a hlavne straty smeru. Lebo šťastie - myslím tým vnútorný hlboký pokoj, ktorý priniesol Ježiš, nespočíva v boji proti sebe samému, ale práve naopak – v objavení lásky, ktorou nás Boh miloval pri stvorení sveta. V objavení istoty, že naše nesprávne načítané predstavy mu nerobia problém nás ľúbiť, či prijať...

A okrem iného.... dokonalosť túži po ovocí.... a podľa nás, by sme ho často chceli vidieť...

Nuž naše oči, nie sú také ako Božie... Nemáme v nich röntgen. No Boh má. On sleduje semienka, ktoré sme zasiali do tých druhých a dáva na ne pozor. A som presvedčená, že ich aj chráni. Možno vyrastú o rok, možno o dva a možno sa pred našimi očami objavia vtedy, keď nás znova vypľuje na zem vír času...

Možno...

Je na nás, aby prestali bojovať proti sebe.... a nechali toho „Najvzdialenejšieho a pritom Najbližšieho“ aby nás naplnil šťastím....

Ak ho skutočne chceme, budeme bojovať oň a dovolíme, aby sa práve Boh, ktorý sa ponoril do človečenstva, stal našim štítom....

 

         Po pokeci s „človekom“, ktorému držím päste a po pokeci s Bohom a s jeho Mamou, ktorá lóbuje v prospech jeho naozajstného šťastia pre všetkých ľudí, sa ozval nečakaný nočný telefonát....

         Plný bolesti a strachu.

Človek s čerstvou diagnózou s názvom rakovina.

Boh sa z jeho života stratil, pretože mu kedysi dávno povedali, že je ako otec. A ten jeho pozemský nebol prototypom milujúceho Boha, a tým menej človeka.

Nuž tak sa pustil môj „telefonujúci“ do nadávania, prskania, výkrikov, ktoré nech mieril, akýmkoľvek smerom, vždy skončili v jednom bode: v bode, menom Boh.

Môj človek sa s ním hneval na život i na smrť. A každé moje slovo narážalo na veľmi tvrdý pancier. Pýtate sa na záver nášho rozhovoru?

Záver nočného dialógu bol prozaický, emocionálny a možno tak trocha slabošský a hlavne plný bezmocnosti. Keby to bolo v rozprávke, napísalo sa o tom toto: „A plakali spolu až kým on nevypol mobil...( či nezomreli?)“

A ja? Už som sa priznala, že som vyhrala permanentku nočného bdenia.

Z postele som volala na Toho hore, v talári obhajcu, a z každej strany som hájila záujmy jeho detí... a samozrejme aj moje...

Pristihla som sa pri tom, že som chcela zbierať úrodu. Mať účasť na radosti a slobode človeka z prvého telefonátu.... i z toho druhého. Pri tom prvom by som bola šťastná, keby bol on šťastný, spokojný a ľudský. A pri tom druhom, som si zo všetkého najviac priala, aby sa ten Muž z Nazareta, ktorý konal zázraky, dotkol jeho vnútorností a povedal to jednoduché: „Chcem, buď čistý...“

Nuž nič z toho som však nedosiahla. A tak som začala vyrývať inak.... „A Bože, ja sa tu s tebou rozprávam, a ty? Si ticho? Čo ak ten prvý, nenájde pokoj? A bude sa tu trápiť so sebou, či proti sebe ďalších 30 rokov? Ty chceš aby bol nešťastný? A čo ak ten druhý zomrie vo svojich hriechoch? Ty chceš, aby šiel do... To nemyslíš vážne!“

No čím viac otázok som dávala, tým väčšie ticho a ozvena prepadali nočnú tmu. Končila som o štvrtej nad ránom.

Úplne zničená s otázkou, ktorá mi ešte večer pred rozhovormi s týmito „ľudskými tvormi“ ani len na um neprišla. „Tak mi povedz, Bože, čo mám s nimi robiť?“

A vtedy prišla odpoveď: „Nečakaj výsledok ale sej. Sej dobro, radosť, pokoj, požehnanie. Sej v modlitbe, v slove, v prítomnosti... Tvojou úlohou je siať a ver, že príde deň, keď budem vidieť, každé tvoje semienko i úrodu, ktorá z neho vzišla. To že nevidíš, že tieto moje deti bojujú, neznamená, že v nich pomaly nevíťazím JA.“

Vydýchla som si.

A tak som tu.

Aj teraz v myšlienkach pri „človečích mláďatách“, ktorým venujem aj tieto riadky...

Som tu, aby som spolu s vami siala. A verím, že láska raz vzklíči a zvíťazí aj vo vašich životoch...

Комментарии