« Назад

Boh nad stredoeurópskym časom

Boh nad stredoeurópskym časom

Leto... čas festivalov ale i dlho odkladaných stretnutí... Čas, ktorý ignoruje hodinky v mobile alebo na ruke, a to len preto, že nad pozemským časom je nadčasový Boh.

Myslím, že sa to stalo začiatkom mája...(možno skôr).

Černoch, kňaz, menom Edmund

sa mi ozval po veľmi dlhom čase...

 

Vraj: "Mohli by sme sa niekedy stretnúť."

Slovo dalo slovo a s ním aj sľub,

že sa cez prázdniny navštívime...

 

Lenže....

skôr ako ho stihli splniť

Boh zavolal Edmunda Domov. Do večnosti.

 

Hnevala som sa...

Spomínala na jeho slová o stabilizovanom zdravotnom stave.

Tešila som sa, že nie je na tom až tak zle...

Slovo "stabilizovaný" vo mne vyvolávalo odľahčenie a presvedčenie,

že niet sa kam ponáhľať, že to "stretnutie" má čas.

 

Spomínala som na neho ako na "Bamba",

o ktorom si deti mysleli, že je natretý čokoládou...

A tak skúšali, či jeho čierna koža je pravá.

Na kamaráta, s ktorým (vďaka jeho znalostiam zo Slovenčiny) som zažila nejeden trapas.

 

Na večeru u tety Helenky.

Ako sa jej uľavilo, videla ako sa napcháva už druhým (neodolateľne dobrým) šľahačkovým pohárom. Založila ruky v bok so slovami: "A ja som si myslela, že černosi jedia iba banány"

 

Dušou sa mi preháňal smútok.

A neostávalo mi nič iné ako posielať otázky do neba.

"Edmund, to sme sa nemohli ani rozlúčiť?

Bože, nemohol si so svojim rozhodnutím vydržať do prázdnin?"

 

Odpoveď z neba neprišla.

Edmunda pochovali.

Občas som sa za neho modlila, najmä pri hrobe môjho otca...

A pomaly zabúdala...

 

Včera som sa na pár hodín dostala do Močenku na divadelný festival.

Znova sa ozvali spomienky...

Na ľudí, čo tam žili pred desiatimi, pätnástimi rokmi...

Na kamaráta, čo tam bol farárom...

Na Edmunda, čo tam istý čas "kaplánčil"...

Na ľudí z komunity Kráľovnej Pokoja...

Na festivalové predstavenia...

Na večery prekecané s tými, čo sa chceli deliť o svoj život...

Na....

 

Po skončení predstavenia o Košických mučeníkoch

som sa vydala s batohom spomienok na "močenskú púť."

Tušiac, že mi Boh v tento deň chce niečo povedať...

 

Tak šup za Ním...

Na Kalvárii "nebol" - bola prázdna a zamknutá...

Ani do kostola som sa nedostala....

Iba cintorín...

stojaci dlhé roky vedľa fary, ticho stál otvorený.

Akoby ma volal...

 

"Nie si tu náhodou," šepkalo mi niečo vo vnútri...

"Edmund a prázdniny," prebleslo mi hlavou.

"Ale nie," presviedčala som samu seba.

"Veď on bol kňazom na rôznych miestach, tak prečo by mal byť pochovaný práve tu?"

 

"Poď," šepkal ten hlas vo mne

A tak som vstúpila na posvätné miesto predkov.

 

Prechádzala som sa pomedzi hroby...

Hľadajúc...

Dúfajúc...

Mysliac...

Modliac sa...

A v poslednej chvíli som ho zbadala.

 

Jeho hrob...

Ešte zasypaný vencami...

 

A bolo to tu...

Boh počul náš rozhovor...

"Chceli ste sa stretnúť cez prázdniny?"

"Áno, Bože. Stretli sme sa."

 

Hoci mám v mobile presný SEČ,

Boh si ho aj tak riadi podľa seba...

 

Zatvoril kostol....

Nepustil ma na kalváriu...

A pozval ma na cintorín...

Na miesto, kde som Mu poďakovala za Edmunda

a prosila ho, aby si ho vzal k sebe.

 

Nuž hlásim sa, že som zažila znova to Božie:

"Moje cesty nie sú vašimi cestami...."

A učím sa veriť, že tie cesty z hora sú lepšie ako moje...

 

Bože, ďakujem za Edmunda i za chvíľku na festivale.

 

Комментарии