« Назад

Keď sa Boh pozrie na človeka...

Keď sa Boh pozrie na človeka...

Občas stretnete ľudí, ktorí vám povedia niečo, s čím sa môžete podeliť... v tomto prípade to robím... začalo sa to ovečkou... a pokračuje to stretnutiami s človekom menom Ježiš....

 

„Pred nedávnom som dostala ovečku. Mäkkú. Vankúšovú. Jemnú... Tešila som sa, že mi ju podaroval človiečik, s ktorým sme si už čo to v živote preskákali...a hneď som jej začala hľadať jej miesto,“ spomína Andrea.

Je to žienka, ktorá namočí svoj nos všade, kde sa len dá. Uchlipne si to, čo považuje sa správne. A potom sa snaží poskladať puzzle svojho života. Občas zájde aby porozprávala o tom, čo objaví v hĺbke svojej duše. A mne neostáva nič iné iba sedieť, počúvať a prijať to, s čím sa chce podeliť.

„Budeš sa mi smiať, ale priznám sa,“ usmieva sa na mňa Andrea. „Tá ovečka má miesto v mojej posteli. Keď v noci nemôžem spať, beriem si ju do náručia a premýšľam. Cítim že je niekto pri mne, akoby som nebola sama. Sme dve, čo sa pozeráme cez okno do tmavej noci. Niekedy veľmi tmavej a niekedy vidíme veľa hviezd, a niektoré z nich padajú priamo k nám.“

            Počúvam. Jej tvár sa stáva vážnou. Sama viem, že noc má svoju moc a že je to čas, kedy si v sebe človek ukladá veci do šuflíkov svojho bytia. A chápem aj to, že nočné sms od Andrey sú dôkazom jej tmavého bdenia.

„Mám zvláštne obdobie,“ priznáva sa. „Niekedy som ako malé dieťa. Držím vo svojim dlaniach ovečku a pýtam sa, kto som. Kam idem? A nerozumiem tomu čo sa deje. Prečo vedome odmietam ľudí...“ Ticho. Potom veľký vzdych:

„V podstate sa hnevám na Boha, hádam sa s ním. Nechcem sa modliť, chodiť na omše, na prijímanie – aj keď je to paradox – kedysi som bez tohto duchovného servisu nevedela žiť. A spoveď? Či nerozumie môjmu srdcu? Či nevie, čo prežívam a aj to, že keď sa mi niečo nepodarí, neurobila som to zámerne?“

Mlčím. Nemám slov. Aj ja sa bijem so skutočnosťou a s presvedčením, že svätými sa stávame vtedy, ak sa pomodlíme tri ružence denne. Ak si vykonáme raz za rok púť do Ríma. Ak vieme pekne rozprávať o Ježišovi. Ak držíme pôst každý piatok... Ak???

A pritom náš život je plný pýchy, ktorá nám bráni stáť pri našich zranených bratoch a sestrách. Vyjdeme z kostola a nezabudneme poohovárať pol dediny. Pred omšou sa pravidelne škriepime, ktorá „modlitbová“ skupina sa bude predmodlievať ruženec...

Ak sa niekomu stane niečo, nie  najlepšie, okamžite stanovíme diagnózu: „To má za to, lebo nie je zbožný... To ho Pán Boh potrestal.... Tak ti treba, mal by si sa konečne spamätať.“

A poznám i bolesť, ktorú takéto správanie prináša do srdca...

„Ale nie o tom som chcela,“ preruší zrazu moje myšlienky Andrea. „Keď som raz večer, túliac si ovečku, vyčítala Bohu, že je despota, a že chce odo mňa, aby som sa modlila, chodila na prijímanie, do kostola... a „xy“ iných vecí. Že je to on, kto niečo človeku daruje, a potom od neho chce, aby mu veril... , stalo sa niečo zvláštne.“

            Prvý krát badám v jej ubolených a unavených očiach záblesk svetla. „ Zrazu som videla ovečku. Kráčala ďaleko od pastiera. Bľačala ako najatá. A v tej chvíli som niekde v sebe aj mimo seba, začula hlas: „Ja som tvoj pastier a poznám svoje ovce. A poznám aj teba?“

„Ako to myslíš, že ma poznáš?“ spýtala som sa s pohŕdaním. Tú vetu som čítala v biblii. A ak bola niekedy aktuálna, tak iste patrila iba tým, čo ju počúvali na nejakom salaši.

„A ak aj poznáš. Tak to je preto, že ma kontroluješ. Si Boh. Máš na to právo. Vidíš, že sa nemodlím. Vidíš čo robím... Prečo nezasiahneš?“ Búrila som sa a čakala som, že sa niečo stane. „Slintala“ som za časmi, kedy som ho nepoznala a nemala som nič spoločné s kresťanmi. Čakala som výčitky, že som k nemu drzá. A že ak chcem vedieť, čo to znamená, že ma „pozná“, môžem si to aj vygoogliť.  No nedialo sa nič. Iba tichom zasvišťal jeho hlas.

„Poznať v mojej reči, znamená mať súcit.“

„Súcit?“ Vyslovila som nahlas. A zrazu som si uvedomila, že sa môžem nadýchnuť. Akoby zo mňa padli železné putá.

Stratil sa predo mnou Boh, ktorý vládne nad hviezdami. Boh o ktorom rozprávajú v kostole. Boh , v ktorého mám veriť, a ktorému mám slúžiť sebazápormi. Boh, ktorý na mňa cez smutné udalosti života ukazuje prstom a hrozí mi trestom. Boh, ktorý ma napomína, aby som so sebou začala už konečne niečo robiť a aby som sa spamätala. Ten Boh sa jednoducho stratil. Zmizol. A spolu s ním aj slová. Tie ľudské, ktoré ma presviedčali, že ak sa v živote človeka prihodí nešťastie, je to znak Božieho trestu a jeho nepriazne.

            Vedela som, že je pri mne On... Súcit. človek menom Ježiš... Muž, ktorý mi chce darovať svoj čas a podeliť sa so mnou o svoje sklamanie. Áno, dobre počuješ o sklamanie.

            Sklamanie z nás, z ľudí...

„Stojím pri tebe, v tvojej ľudskosti. Nepotrebujem tvoju zbožnosť,“ prihováral sa mi.„Stvoril som ťa ako človeka, nie ako svätca, nie ako toho, kto je povinný modliť sa chváliť ma za každú cenu. Dal som ti srdce a v ňom city radosti i bolesti, a nikdy som ti neprikázal, aby si ku mne prišla iba vtedy, ak mi budeš chcieť povedať iba o svojom šťastí. Nie. Dal som ti srdce plné otázok... Neboj sa. Chcem, aby si bola človekom.“

            A znova ostal ticho. „Neviem, či verím ešte v ľudskosť.“ – protestovala som. „Všetko sa mi zdá také „prezbožné“, „premodlitbované...“ A nepáči sa mi to. Ale možno ty, Boh si s tým spokojný. Máš tu na zemi veľa ľudí, ktorí sú pokrstení a majú vstupenku do neba. Aj keď je sčítanie ľudu, hlásia sa ku katolíkom....Takže v podstate, by ti to malo byť jedno.“

prihovárala som sa mu. A v duchu som hľadala dôvody, ktoré mi pomôžu vysvetliť jeho správanie.

„Mýliš sa,“ zaznelo do tmavej noci. „Nie je mi to jedno. A že to takto naozaj je, to ma napĺňa smútkom. Nechcel som stvoriť kresťanov, ktorí si myslia, že ma vlastnia. Ale slobodné deti, ľudí, ktorí ma hľadajú každý deň...“

Spozornela a zahľadela sa do tmy. V diaľke videla jasné padajúce hviezdy. „Pamätáš si, ako o mne písali, že som stretol ženu, ktorá odprevádzala svojho mŕtveho syna?“ Prikývla. „Ver mi, bolo mi jej ľúto. A potom o niekoľko dní som stretol Bartimeja, slepca z Jericha. Nemohol som ho nechať len tak. Jeho krik sa vpíjal do môjho srdca...“ Odmlčal sa. Nechal ma, aby som sa vrátila k príbehom o ňom. K tým, ktoré sú zaznačené v biblii. „A vtedy pri studni, keď som videl samaritánku, ženu, ktorá veľmi túžila po láske, chcel som vymazať celú jej minulosť a darovať jej radosť.“  Samaritánka jej bola blízka. Bola to žena, ktorú zradili najlepší priatelia. Žena, ktorou pohŕdala celá dedina. Žena, ktorá sa vyhýbala všetkým vzťahom a radšej šla ku studni v čase, keď tam nikto nemal byť. „Pamätáš si, čo som jej povedal?“

Prikývla. „Pamätám si. No myslím, že si to urobil preto, lebo si za to niečo chcel.“ Zhlboka sa nadýchla. „Chcel si, aby ti uverili. Aby ťa ohlasovali. Aby šli za tebou...Bol si to ty, čo si ich zviazal okovami kresťanstva a prinútil si ich, aby o tebe rozprávali.“ Preletelo jej mysľou. Nie, nedá sa oklamať. Možno preto prišiel ku nej tento Ježiš, aby ju zasa obalamutil peknými slovami. Dokáže mu, že je manipulátor ľudí... Musí mu to dokázať.

„Myslím, že ti šlo rovnako ako ostatným sektárom o nábor nových členov do tvojej cirkvi. Riadil si sa ako všetci ostatní heslom: Niečo za niečo.“

Prúd jej vnútorného monológu ostal bez odozvy. Ako vlny, ktoré sa po náraze na skalu upokoja a ponáhľajú sa ďalej čoraz s menšou silou. Ozvena hnevu, posudzovania a odsudzovania sa strácala Výčitky mizli v tme.

            No niekto nezmizol. Ostal. Muž menom Ježiš. Bol prítomný a dotýkal sa jej.

„Viem, že ťa už moje meno privádza do vývrtky. Veľa sa o mne napísalo, nahovorilo a mnoho krát som ostal visieť iba na perách ľudí, no nepozvali ma do srdca. A keď si ich stretla, tak si musela povedať, že ma nenávidíš. Keby si to nepovedala, bola by si divná...“

Striasla sa. Vystihol to presne. Nenávidí ho. Je alergická na akúkoľvek zbožnosť, na obrazy, na kríže... A on, ten muž menom Ježiš, to vie tiež.... „Netráp sa. Nerieš to. Som s tebou. A teším sa, že ty si so mnou.“

            Akoby zrazu zadul vietor. Videla samú seba. Stála pri bráne mesta. A vedľa nej on. Muž menom Ježiš. Z diaľky sa ozývali kroku pohrebného sprievodu. Blíži sa matka a pred ňou v rakve jej mŕtvy syn. „Musím ísť.“ zašepkal Ježiš, a podišiel k bráne. „Zastavte prosím,“ povedal a podišiel k matke. Objal ju. Jej bolesť sa stala jeho bolesťou. Nevyčítal jej nič. Nepoúčal ju. Dovolil jej, aby sa o neho oprela v celej svojej ženskosti, vo všetkých svojich slzách a bolesti. Nepovedal jej, že utrpenie, ktoré prežíva, je súčasťou božieho plánu... Iba ju prijal takú aká v skutočnosti bola.

            Ubolená, bez nádeje, zaslzená... Nechcel od nej, aby si utrela oči a vyfúkala nos. Miloval ju, takú, aká bola a hľadal v nej vnútornú krásu. „Neplač,“- zašepkal a obrátil sa k máram. Musel niečo urobiť. Nemohol nechať zvíťaziť bolesť a smrť. „Mládenec hovorím ti vstaň.“ A mladý muž vstal... Ježiš však Andreu vzal za ruku a odišli.

„Prečo si jej nič nepovedal?“ Pýtala sa ho, uvedomujúc si, že jeho skutok nemal nič spoločné s ľudskou zbožnosťou. Žiadne slovo o viere, ani o tom, že on sám je Boží Syn. „Chcel som, aby ostala ponorená do ľudskej radosti. Do radosti, ktorú dal môj Otec pri stvorení do srdca každej matke, žene. Videla si? Jej syn sa pre ňu znova narodil. A tí ostatní pochopili, že som Boh. Či pôjdu za mnou, alebo nie, to už nechávam na nich.“

Mlčala. A neveriacky pozerala do očí toho muža. „Musíme ísť ďalej. Čaká nás Bartimej,“ povedal a vykročil na cestu.

Onedlho bola tam. V Jerichu. Obklopená zástupmi. Poznávala učeníkov, ktorí niečo vysvetľovali Ježišovi. A z diaľky počula hlas človeka: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou.“ No počula aj iné hlasy: „Buď ticho!“ „Myslíš si, že má na teba čas?“ „Že práve tebe otvorí oči? Je oveľa viac váženejších ľudí, ktorí potrebujú uzdravenie, nie ty.“ No slepec sa nevzdával. Jeho hlas sa jej vrýval pod kožu. Bol úpenlivý, piskľavý ako hlas niekoho, kto prosí o život. Stop. V jednej chvíli všetci ostali stáť. Stádo ľudí, ktoré bez rozmýšľania dupotalo za Ježišom, a vykrikovalo na slepca súdiac, že nie je hoden jeho pozornosti, sa zastavilo.

V tom krikľúni zbadali, že sa mýlili. „Zavolajte ho,“ povedal Ježiš a tieto dve slová sa ozývali v dave ako najväčšie prekvapenie dňa. „Zavolajte ho... zavolajte ho.“ Došli až k nemu, k slepcovi, a on odhodil plášť a šiel k Ježišovi. Obaja sa na seba pozerali.

Ježiš sa zachvel, poznajúc ako a čo o ňom ľudia hovorili. Vidiac jeho rany, ktoré na ňom zanechali v slovách a súdoch. Prenikol ho súcit. Videl, ako doňho mnohí kopú, nadávajú mu... hovoria, že je bohom prekliaty. „Čo potrebuješ? Čo môžem pre teba spraviť?“ Spýtal sa a čakal na odpoveď. „Učiteľ, aby som videl.“ šepoce slepý, celý dojatý. Ježiš ho objíma. A slepému sa otvárajú oči. Ešte dlho ostávajú v objatí.... A potom posledné slová plné slobody: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila.“ 

Pozrel sa na zástup. Očami vyhľadal Andreu. „Prečo nechceš, aby šiel za tebou? Veď si bol prvým, kto mu ukázal, že ho má rád. Pomohol si mu?“ Zahrnula ho otázkami. „Ak pôjde za mnou, bude rád. Nemôžem nikoho nútiť. Prišiel som, aby som rozdával dary. Aby som vám ukázal, že slepec má v mojom srdci rovnaké miesto, ako zdravý človek... Nikto nie je v mojich očiach ponížený, lebo ja som Boh súcitu. Ak ťa k niečomu nútia, nie som to ja. Je to iba moje meno, ktorým sa neprávom prikrývajú.“

Začínala chápať. Môže sa rozhodnúť. Boh ju k ničomu nenúti. To len náboženská tradícia, ktorú si ľudia privlastnili ju zviera ako reťaz, z ktorej sa nevie vymaniť. „Myslím, že by sme si mohli zájsť ešte do Samárie.“ Usmial sa na ňu.

A už stáli pri studni. Ježiš sa pozrel na ženu piatich mužov. Chápal ju. Vedel že každému z nich chcela dať všetko. Celú svoju sexualitu, svoju lásku, pretože je žena. Áno, Boh Otec ju tak stvoril. Nevie milovať na polovicu. Buď miluje naplno, alebo trpí na pseudolásku.

Ježiš sa na ňu zahľadel a ona zastala. Nechcela mať nič spoločné s ďalším chlapom. Bála sa ľudí. Veď ju odsudzovali, vysmievali sa jej.... Lenže Ježiš bol iný. „Poď žena, daj sa mi napiť,“ prihovoril sa jej. Nechcel od nej veľa. Iba to, čo ešte vládze. „Ako to, že sa so mnou rozprávaš?“ Nechápala a myslela, že je to iba sen. Jej srdce bolo ako vagón naplnené pohŕdaním, zničenými vzťahmi a bolesťou. Keby tento vedel, čo má za sebou, veru by si od nej nič nepýtal. Radšej by ostal smädný... myslí si. No mýli sa. Ježiš to vie. Povie to nahlas, ale so súcitom. Vidí, že za jej hriechom, je túžby po láske... a aj to, že za láskou, je výkrik o ochranu, pretože žena sa cíti vo svojom vnútri slabá a jemná....

Objal ju v jej hriechu a dal jej novú nádej. Živú vodu. Dar, o ktorý prosí ona, bez toho, aby ju niekto nútil... Prosí, a pozná pravdu o sebe.... Daruje jej nový život a ona sa prestáva báť ľudí. Ide a volá všetkých: Poďte sa pozrieť, či to nie je náhodou Mesiáš...“

Povedala to, čo v srdci už dávno tušila.... to čo cítila v jeho prítomnosti. Ježiš s ňou ostal ešte dva dni. A potom odišiel.

Andrea cítila, že znova do týchto sŕdc zasial zrnká viery. Roztrhal hriech, ktorý zväzoval duše a odišiel... Prišiel aby sa dotkol ich ľudskosti. Aby dal samaritánke zakúsiť, že svoju dôstojnosť nestráca, aj keď päť krát v živote stúpila vedľa.

            Znova cítila, že stojí pri nej človek menom Ježiš. Človek, ktorý jej daroval so životom aj zrnká viery. A je iba na nej čo s nimi spraví. Nemusí sa báť. Vie, že pozná všetky jej pády, bolesti a že sa jej nebude vysmievať, ako ľudia, ktorých v živote stretla a o ktorých z času na čas prehlásila, že sú jej priatelia.

            Ešte viac si pritúlila k sebe ovečku. „Je dobré že si pastier a že ma poznáš. Rozumieš mojim skratovým reakciám, i slzám. A vieš aj to, že čo navonok vyzerá ako hriech, je v skutočnosti mojim krikom o kúsok lásky. O ľudskosť...“

„Už mi veríš, že nechcem, aby ste boli „cirkevní“?“ Spýtal sa hlas, ktorého spoločnosť začala lahodiť jej ušiam. „Nechcem aby ste robili niečo iba preto, aby vás videli ľudia. Aby ste sa modlili iba preto, že si môžete urobiť fajku za splnenú povinnosť. A hoci sa hodinu dobíjate svojimi slovami do neba, ani len na chvíľku ma nepustíte k slovu.“

Usmiala sa. Mal pravdu. Vždy to takto robila. Zo strachu, že príde o nebo... pomodlila sa to, čo sa nestihla pomodliť, lebo sa jej nechcelo, za celý týždeň.

„Ak chceš, tak zabudni na toto naše stretnutie. Choď si svojou cestou...“zašepkal a stíchol.

„Nie, nemôžem,“ odpovedala Andrea. „ Dokázal si mi, že to čo je Božie, musí byť postavené na ľudskom. Že ty nemiluješ kresťanov, ale hľadáš v nich ľudí. To pravé orechové, človečie, čo do nich vložil tvoj Otec.“

            Andrea zaspala. No ráno sa zobudila akosi inak. Vedomá si svojej hodnoty človeka. Ženy, ktorá má svojho ochrancu. Hoci aj na konci sveta.

Keď mi o tom rozprávala, spomenula som si aj ja na svoju plyšovú ovečku.... Musím ju poťahať za uši, aby aj mňa zaviedla do krajiny, kde ma má skutočne niekto rád :D

Idete so mnou? :D

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Ďakujem, našla som sa v tejto tvojej úvahe. Tiež tak nejak som sa cítila, keď som si nebola istá,či ma má Boh rád.
Отправлено в 22.11.11 17:19.
Jarmila Semanová
Drahá sestra Damiána,

veľmi Ti ďakujem za tieto myšlienky a slová.

Prekrásne si to napísala. :-)

Prosím, píš aj naďalej ... neprestávaj.

Toto je tá pravá Radostná zvesť ...

.... môžeš to aj rozdeliť - na viacero kratších ... tých istých ... ?

Nesú v sebe nepodmienenú Lásku Boha.
Отправлено в 22.11.11 20:11 в ответ на Agnesa Kalafutová.
Dlhé ale dobré. Pripomenulo mi to obdobie kedy som sa aj ja hnevala na Boha. Po synčekovi mi ostala plyšová ovečka, ktorú som zmáčala slzami. Boli to nekonečné dlhé noci z množstvom otázok na ktoré mi nikto neodpovedal. Cítila som sa sama, ale nebola som sama. Pomohla mi ovečka ale to by bolo dlhé. Takže Vďaka.
Отправлено в 23.11.11 18:46.