« Назад

V nebi je miesta dosť

V nebi je miesta dosť

Dnes sa uskutočnil pravidelno – nepravidelný prepad. Dvojičky Domino a Dominika sa „príšerne nudili“, lebo vonku mrzlo a kamarát kašeľ ich nie a nie opustiť.

 

Potom mi síce prezradili, že si na omši mysleli o Ježišovi, že je iba taký nevšímavý ujo, ktorý ukáže svoju moc, ale uzdraví iba niektorých a potom si pokojne odíde do susednej dediny.

Ale napokon ho Domino obhájil. "Aj tak si myslím, že nebol až taký nevšímavý. On vyriešil tie najťažšie prípady a tí, čo mali ľahšie choroby, tak za ním mohli prísť do susednej dediny. Veď vedeli kde je..."

 "Len aby za ním tie ľahšie prípady šli," doplnila ho s hlbokým povzdychom Dominika. 

"Tak sa budeme modliť, aby sme všetci šli za Ježišom," usmiala som sa.  

Že neviete o čo ide? Prezradí vám to príbeh z dnešného evanjelia, ktoré sa čítalo na omši...

Inak priznávam, myslela som si, že mám na dnešný deň s teologickými detstkými dišputami vymaľované. Ale kdeže.

Len čo ich rodičia zmizli za dverami, začali mlieť:„Čo budeme robííííť?“

Nuž nič iné mi nenapadlo, ako sa hrať s farbičkami. To ich zabaví, hlavne keď ich je 80 a iba 4 sú z každej farby  rovnaké. Okrem kreslenia ich môžu strúhať, potom ukladať, vytvárať z nich sady a iné obrazce....

Ale oni ostali pri kreslení. A dokonca boli ku mne takí dobrí, že ma poslali čítať si knihu (neposlúchla som ich). Nečítala som, ale písala.

Asi po hodine, keď boli na podlahe polepené 4 kancelárske papiere formátu A4.(lepiacu pásku si deťúrence vypýtali dodatočne) ma pozvali na kontrolu.

„Čo to je?“ spýtala som sa.

 „Ty nevidíš?“ pozrel na mňa Dominik. „No vlastne vidím,“ usmiala som sa a začala som pomenúvať, čo je na obrázku: „Kvety, hojdacie kreslo, hus, nejakí ľudia v žltých a strieborných farbách, dom, auto, posteľ....“ jednoducho veci od výmyslu sveta. Ale nech som sa snažila pomenovať, všetko čo som videla, drobcom to bolo stále málo a pýtali sa: 

„A čo ešte? A čo ešte?“ Keď som už bola v koncoch, spýtala som sa ja. 

„A čo ste to tu vlastne nakreslili?“ Obaja na mňa vrhli nevyspytateľné pohľady, pýtajúce sa, či tú otázku naozaj dávam vážne. 

„Ja porodím,“ vykríkla Dominika a otočila sa k Dominovi. „Ona nevidí, že je to nebo.“

Ešte len vtedy som vypúlila oči: „Nebo? A prečo je v ňom toľko vecí? A kto sú tí ľudia?“ Začala som sa pýtať, lebo som sa chcela dostať do obrazu. 

Nuž a dozvedela som sa veru všeličo. Hojdacie kreslo patrilo dedkovi Gregorovi – to je ten strieborný ujo. Boh mu ho dovolil vziať do neba, aby mu nebolo smutno. Hus patrila babke Agátke, aby sa mala s kým porozprávať. Lebo keď žila, tak sa s húskami rozprávala na dvore. Teraz je ale v nebi a má zlatožlté šaty. Auto patrilo jednému závodníkovi, ktorý v ňom zhorel, lebo mu niekto podpálil na pretekoch nádrž.... a musí ho mať aj v nebi atď..... No preslov mali aspoň štvrť hodinu. Mimochodom, aby ste nezabudli. Do neba si Pán Boh berie aj psíkov nedáva im tam búdu, ale ich najobľúbenejšiu loptičku.

Druhý šok som však dostala, keď mi ukazovali na biele miesta: „Vidíš tu?“ „Nie.“ 

„Lepšie sa pozri. Poď kukneme to pod lampou.“ A tak sme šli pod lampu, ale lepšie to bolo vidno pri okne. Bielou farbičkou tam bolo nakreslených veľa ľudí. Boli tam rodičia, deti, babky, dedkovia, Dominik, Dominika a nakoniec aj ja.

„Vieš prečo je to?“ spýtala sa Dominika. „Nie,“ odpovedala som úprimne a čakala som, čo sa zasa nového dozviem.

 „To je preto, že aj ty, aj my máme miesto v nebi. Ale je ešte neviditeľné. Pán Boh nám ho pripravil a takto nám ho stráži, aby nám ho nikto neobsadil.“ Prikyvovala som. Konečne som pochopila. 

„No a keď tam raz prídeš, tak ťa vykreslí zlatou alebo striebornou farbičkou.“ doplnil „detskú nedeľnú katechézu“ Dominik. „Už to chápeš?“ 

Prikývla som a pomohla som im s maľovaním bielych postavičiek a ďalším lepením papierov. Myslela som aj na vás... nech je to nebo veľké....

 A prajem vám, aby vás Boh, raz keď prídete do neba obliekol do krásnej zlato žltej farby....

 

Buďte si istí: V nebi je miesta dosť.

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Krásne. Detská fantázia nemá medze. Tvoje rozprávanie je také krásne , ako to pozadie na tvojom portáli.
Отправлено в 05.02.12 23:50.
Geniálne!!! ako len deti dokážu byť...
myslím si, že Damiána sa stále teší na tých jej exercitárov Domča a Domču, ba dokonca už aj ja sledujem v jej blogu ako notorik, či niečo nového nepridala Damiána z tých ich múdrostí, čo my starí nevnímame...alebo nechceme vnímať... lebo nestíhame, alebo nevidíme...
Отправлено в 07.02.12 15:29.
Jarmila Semanová
Prosím, sestrička Damiána,

spýtaj sa ich, či v nebi budeme aj tancovať.
Отправлено в 07.02.12 19:47.
moja ( zatiaľ) najmenšia tvrdí, že sa tam budeme aj šmýkať na šmýkalkách a skákať na trampolíne, myslím si že o tanci niet pochýb...
Отправлено в 08.02.12 11:31 в ответ на Jarmila Semanová.