Včera som dostala prvú lekciu od detí a dnes druhú... neviem, čo ma čaká zajtra. Ale jednoducho sú skvelí učitelia :)))
Niekoľko stretnutí so známou rodinkou. Vraj je ešte čas, aby vodili svoje ratolesti do kostola, veď najstrašia má "iba štyri roky."
Diskusie nemali konca a tak som to vzdala. No dnes popoludní som si tú malú "krpaňu" vzala na prechádzku. Mysliac si, že je skutočne malá, rozhodla som sa jej ukázať kostol. A tak sme poctivo šľapali mestom.
Prišli sme práve v čase, keď tam pán farár mal pre svoje ovečky duchovnú obnovu. A rozprával niečo o postoji farizejov. O tom, že sa veľa modlia, nosia dlhé šaty (rúcha), a že..... , no veď to poznáte. A ešte povedal, aby sme ich poznávali, lebo sú aj medzi nami.
Kostol a všetko čo je v ňom "Krpaňu" zaujímalo, len nevedela pochopiť, prečo ona musí počúvať pána farára, a prečo na chvíľu nepočúva pán farár ju. Ale potom sme to už neriešili. A obzerali sme si anjelov a špekuľovali ako sa na Vianoce dostanú do neba, aby doniesli darčeky.... Samozrejme som sa nechala ako vždy poučiť.
Bol čas odísť. Keď sme vyšli z kostola, okamžite vyskočila na múrik a pozrela sa mi do očí. Bola rovnako veľká ako ja :))) A celkom vážne mi povedala: " Ja viem kto si. Nosíš dlhé šaty, a aj sa veľa modlíš. Ty si falizejka (farizejka). Prosím ťa, rob zo sebou niečo, lebo neplídeš do neba." Keď videla moje prekvapenie, priklincovala to. "Čo si nepočula? To povedal pán farár. A povedal aj to, že Boh pred farizejmi zatvorí dvere a ty nemáš isto kľúče."
Jaj, jaj a že malé štvorročné dieťa ešte nepatrí do kostola :) Nuž mala som čo robiť, aby som ju presvedčila ako to v skutočnosti je.
Ale skončilo sa to dobre. Pri rozlúčke ma objala a hovorí: "Neboj, ja keď prídem do neba, vezmem Ježiša za ruku a pôjdeme ťa hľadať. Ak by si sa tam nemohla dostať."
Na túto detskú logiku, fakt nemám slov.... :)
Miláčik, ďakujem.