blog - slovensky

« Назад

Tvárou v tvár

Tvárou v tvár

To, o čom budem písať, sa mi stalo pred pár dňami, keď som sa vracal z farnosti. Rozmýšľal som či vôbec mám písať tento blog a na spracovanie toho, čo sa stalo som potreboval dávku času a modlitby. Varujem cteného čitateľa, že nasledujúce riadky sú len pre silné žalúdky.

Už som bol skoro doma – vchádzal som do mesta, keď som videl cestu zablokovanú pár autami. „Nič zvláštne,“ myslím si; to je tu predsa na dennom poriadku, že keď sa známi stretnú, tak sa neunúvajú parkovať - jednoducho zastavia naprostred cesty, vymenia si pár slov a pokračujú v jazde.

Vo chvíli, keď som zastavil asi 10m od nich, vybehli z baru pri ceste 3-4 chlapi. Bolo jasné, že sa čosi deje. Začali sa mlátiť – proste zhluk. Keď tu zrazu padlo niekoľko výstrelov a ja som si až vtedy všimol, že jeden z nich máva so samopalom. Prvé, čo mi napadlo, bolo: „Pane, ak ho zdvihne a vystrelí, o chvíľku sa vidíme.“ Stuhol som. Ani úkon kajúcnosti mi neprišiel na um.

Za tých pár sekúnd sa kopa chlapov rozpadla. Chalan, čo sedel vedľa mňa na mňa reval: „Padre, utekaj! Padre, utekaj!“ Odpovedal som mu: „Kam chceš bežať?“ – veď guľka je rýchlejšia ako tvoje nohy. No aj tak som vypol motor a vystúpil z auta. Neviem, čo mi to napadlo - vystúpiť z auta a len tak ostať stáť na ceste. Chalan stratil medzi garážami. Jeden z chlapov nastúpil do auta a ušiel. Dvoch nechal ležať na zemi v kaluži krvi.

Snažil som sa zapamätať si značku auta toho, čo ušiel, ale už bol ďaleko. Pribehol som k chlapom, chvíľu som sa spamätával zo šoku. Potom som vbehol do baru, vypýtal som si vodu, pokrstil som ich, rozhrešil...

Až som nechápal, ako "samozrejme" reagujem. Len na ľudí naokolo som musel nahučať, aby zavolali záchranku a políciu. Vidiac, že to nemá efekt, pokúsil som sa zavolať sestrám, čo pracujú v nemocnici, nech pošlú sanitku. O chvíľku volali späť, že tí zranení už prišli do nemocnice. Podvedome som na sestru spustil lavínu, že chlapi mi tu ležia na ceste v kaluži krvi, tak nech si v tom špitáli pohnú!

Vybral som lekárničku, že zistím, čo sa dá robiť. Jeden medzičasom dodýchal, mal prestrelený zátylok. Druhému som začal utierať krv z čela, zistil som, že zbytočne – mal v ňom dieru po guľke.

Prišla polícia. Policajti sa chvíľu pozerali z úctivej vzdialenosti a keď sa priblížili, jeden z nich sa pýtal toho, čo ešte žil, či je ten kalašnikov jeho a kto po nich strieľal. Chvíľu trvalo, kým pochopili, že ho treba zaviesť do nemocnice. Previezli ho do Tirany, večer zomrel. Až neskôr som sa dozvedel, že boli bratia.

Vraha chytili celkom rýchlo. Je to chlap, ktorý už bol v base za vraždu, lúpež, nelegálne držanie zbraní a neviem čo ešte. Na výsluchu povedal, že si myslel, že tí dvaja ho chcú zabiť, tak sa bránil...

Zasa som raz videl smrť na vlastné oči. Pre hlúposť, ktorá sa ťahala roky. Pre večné škriepky a neodpustenie stačilo málo a padali výstrely...

Nemám ako zakončiť. Len prosím o modlitby.

Комментарии
sign-in-to-add-comment
Nedá mi však opýtať sa: "odkiaľ ta istota, že sú už svätí?"
Veď aj lotri na kríži boli tak blízko pri Ježišovi a predsa oľutoval iba jeden.
A čo ak boli pokrstení niekedy dávno, neplatí ten prvý krst?
Keď som v sanitke krstila svojho zomierajúceho synčeka bez vody mala som pochybnosti či som urobila všetko. Hoci mi kňaz vysvetlil, že bol pokrstený krstom túžby,( bolo to v sobotu a v nedeľu sme mali všetko pripravené na krst, zídená celá rodina.) predsa ho krstná mamka krstila na JISke aby mi uľahčila v mojej neistote.
Som taký neveriaci Tomáš.
Отправлено в 11.08.12 13:11.
Viem čo si prežívala a aj ja do dnešného dňa neviem pochopiť ako som reagovala, keď sa dusila moja dcéra akoby to niekto robil za mňa. Keď sa jej vrátila farba a začala aj s ostatnými pobehovať celá som sa roztriasla a nedokázala nič robiť. Len som sedela a do nekonečná opakovala Otčenáš a ďakovala Bohu.
Отправлено в 11.08.12 13:19 в ответ на Otília Ferenčíková.
v súvislosti s touto témou veľmi odporúčam knihu "Nebo nie je výmysel". Skrýva v sebe obrovskú nádej pre matky zosnulých detí, aj tých detí čo zosnuli v lone matky. mojej maminke zomrela prvá dcéra pri pôrode a tiež sme prežívali tú stratu dlhé roky s maminkou a riešili sme podobné otázky, aké spomínate. táto knižka ma však veľmi povzbudila. Pán Boh veľmi miluje deti.
Отправлено в 11.08.12 13:40 в ответ на Jarmila Haragová.
...čítala som túto knihu nedávno..silné detské svedectvo...
Verím Bohu, že ani oko nevidelo ani ucho nepočulo....a veľmi sa teším na moje dve deti, ktoré nás už predišli do večnosti.
Отправлено в 11.08.12 14:12 в ответ на Daniela Cerovská.
Svätosť je v tom, že konáme svoju povinnosť. To na čo sme boli stvorení, to k čomu sme boli povolaní. Každý jeden deň konať to, čo je treba. Každú vec robiť z lásky ku Ježišovi a z lásky k blížnemu. Svätosť je to, k čomu sme povolaní. Na tom nemá byť nič zvláštne. Má to byť našou prirodzenosťou, tým, čo je nám vlastné, lebo sa voláme Božími deťmi a nimi aj sme. Náš Otec je Boh a On je Svätý! Svätosť nepožaduje zvláštnosť, ale vieru a lásku.
Отправлено в 11.08.12 15:17 в ответ на Otília Ferenčíková.
Ospravedlňujem sa nejasnosti mám v otázke dvoch bratov.
Vo veci môjho anjelika mám úplne jasno v tom mi pomohla Božia milosť. On bol pri mne aj napriek mojej bolesti a mojim výčitkám.
Отправлено в 11.08.12 16:57 в ответ на Daniela Cerovská.
preto som ich pokrstil a aj rozhrešil - nevedel som, či boli pokrstení alebo nie. takže: ak pokrstení neboli, tak som ich pokrstil ja. aj pokrstení boli, tak som ich, samozrejme, pokrstiť nemohol, lebo platne udelený krst je neopakovateľný. pre tento prípad dostali rozhrešenie...
Отправлено в 11.08.12 17:05 в ответ на Jarmila Haragová.
Jarka,Otilka,viem co ste zazivali,ja som pri druhej dcere,ked mala frbrilne krce toto zazila,tiez,ked zmodrala,len som ju vytrhla z kocika,kocik nechala na ceste a bezala,az ked sme jej s doktorom uvolnili oblecenie a zacala dychat,tak som sa zosypala.My mame tiez dvoch anjelikov v nebi,ta bolest je velka,zomreli nam pred 14 timi rokmi,ale s nadejou ta bolest sa da niest.O.Tomas,budete aj v mojich modlitbach,kazdy den Vas zahrniem do modlitby ruzenca.Nech Vas Boh zehna a ochranuje na misii.
Отправлено в 11.08.12 20:24.
Naliehavá prosba priamo do neba. To človek nemá možnosť zažiť každý deň. Pri tomto príbehu ma napadla jedna situácia, ktora sa stala aj mne, aj keď samozrejme pointa príbehu je úplne o niečom inom. Bolo to, ešte keď som študovala na VŠ. Mali sme tam jednu ťažkú skúšku, profesor vyhadzoval nemilosrdne, rad radom takmer každého. Ja som na nej mala už asi posledný termín. Tá skúška pozostávala z písomnej časti a kto ju napísal, mohol ísť na osobný pohovor. Mala som pocit, že som ju napísala celkom slušne, ale konečné vyhodnotenie znelo...všetci tí, čo sú pod čiarou, skúšku nespravili. Ja som bola opäť medzi nimi. Keď sme si už kráčali, každý jeden, pozrieť tú svoju "písomku", stáli sme v rade a ja som vo svojich myšlienkach úpenlivo vysielala modlitby k Bohu. Asi v tom zmysle : " Bože, ty mi musíš pomôcť, ak naozaj si sprav zázrak". Neviem prečo, ale nikdy som sa takto nemodlila, viem len, že som cítila silu v tej modlitbe, hoci tam boli vyslovené slová, ktoré niečo podmieňujú. Keď som sa dostavila pred profesora, ktorý povedal " Je mi ľúto, nespravili ste", v tom ma niečo osvietilo a ja som sa spýtala "ale ja som mala pocit, že som to napísala celkom dobre" . A naozaj, bolo to v poriadku , on si pomýlil moje priezvisko s inou študentkou. Potom nasledoval ešte osobný pohovor, dal mi otázku, ktorá bola úplne jednoduchá, ja som si ju pred skúškou kôli tomu vôbec ani neopakovala. No zrazu som mala v hlave iba prázdno V myšlienkach som opäť premýšľala: "Bože môj, čo ja budem robiť, veď na takejto jednoduchej otázke ja pohorím," pamätám si už len z toho celého, ako mi po tej dlhšej chvíli mlčania v zápätí začalo strašne niečo hučať v hlave a v tú ranu, ani neviem ako, som vyslovila odpoveď na danú otázku. To hučanie, samozrejme potom prestalo, no dodnes mi je záhada, čo to vlastne mohlo spôsobiť, nikdy som to už nezažila.
Отправлено в 11.08.12 22:11 в ответ на Otília Ferenčíková.
Áno, sú to veľmi hektické chvíle. Tiež si spomínam, ja mám najstaršie 7 ročné dievčatko a pri korčuľovaní sa jej nešťastne úplne vyrazil dych. Hodnú chvíľu trvalo, kým jej opäť nabehlo dýchanie a veru, je ťažké nespanikáriť v takýchto chvíľach.Našťastie, tiež všetko dobre dopadlo, ale boli sme z toho zážitku celkom dezorientovaní.
Отправлено в 11.08.12 22:24 в ответ на Jarmila Haragová.
to su matky:0) Vďaka Bohu za matky!!! A za teba, Otilka!
Отправлено в 12.08.12 13:18 в ответ на Otília Ferenčíková.
Ďakujem o. Tomáš po tomto vysvetlení už viem kde mám bratov zaradiť.
Naozaj ma vyrušovalo spojenie
krst-rozhrešenie-svätosť.
S úctou.
Отправлено в 12.08.12 13:40 в ответ на tomáš kuník.
Chcem sa poďakovať aj všetkým matkám, ta ochota podeliť sa o prežité ma prekvapila. Danielkina rýchla reakcia a ochota pomôcť a Evkina prosba o modlitbu za rodičov, ktorí prišli o dieťa ma priviedla k myšlienke dať naše prežité pocity na jeden blog.
Ak sa pridáte budem rada, možno to pomôže niekomu prekonať toto obdobie.
Отправлено в 12.08.12 13:50.
Mňa len bolí množstvo žien, ktoré sa rozhodnú zabiť svoje ešte nenarodené dieťa. Vidím tu matky, ktoré sa obetujú za svoje deti a poznám ženy, ktoré boli aj viacnásobne na potrat a je im to jedno. Nechápem to, bolí ma to.
Отправлено в 12.08.12 13:56 в ответ на Jarmila Haragová.
vďaka za svedectvo aj za modlitby. odmenou bude sám Pán...
Отправлено в 12.08.12 19:25 в ответ на Nicole Kavuláková.
vďačne. krstom sa stávame "vyvoleným národom, svätým kňazstvom, získaným ľudom." - tak nás to učí Cirkev. takže krstom sa stávame svätými. ako a či potom túto svätosť žijeme, je druhá vec... dôležité je, že sa nám rozhrešením obnovuje milosť krstu a prvotná svätosť. často sa stretávam s tým, že ľudia považujú svätosť za stredovekú záležitosť. ale to je omyl hraničiaci s herézou! všetci sme povolaní žiť vo svätosti. čítal som kdesi, že kresťan má jediné právo: právo byť svätý. nebojme sa toto právo uplatňovať...
Отправлено в 12.08.12 19:30 в ответ на Jarmila Haragová.
"Svatost - nic pre mna." Nad tymto beznym postojom krestanov som minule rozmyslala a uz som si rozpisala aj blog s touto temou. Si mi pozeral do zositka?
Отправлено в 13.08.12 11:34 в ответ на tomáš kuník.
nuž, oči mi slúžia poslabšie a niekedy až príliš dobre emoticon ale nikomu nevrav...
Отправлено в 13.08.12 13:27 в ответ на S. Františka Čačková OSF.
To si pekne napísal, to je pravda. Svätosť som nikdy nevnímal ako nejakú stredovekú záležitosť, ale niektorí ľudia, to takto vnímajú. Ja by som možno to právo povýšil až na výsadu. Aj keď to právo je tiež dobré. Krásna pasáž z 1. Petrovho listu.
Отправлено в 13.08.12 13:32 в ответ на tomáš kuník.
Áno súhlasím ja som túto výzvu, kráčať ku svätosti prijala a snažím sa veľmi a niekedy naozaj veľmi až to preženiem.
Totiž naberiem smer a rýchlosť až si nevšimnem, že som trochu odbočila.
Vtedy sa vrátim, pokľaknem na kolená a poviem, Ježišu pomôž mi, zase som chcela byť šikovnejšia a nedržala krok s Tebou. On mi prostredníctvom kňaza dá rozhrešenie a ja môžem opäť kráčať s ním. Sama to nedokážem, potrebujem ho na ceste ku svätosti.
Na to aby ste ma pochopili ako som zišla teraz, vám musím napísať ako som uvažovala. Keď som začala tak cítim potrebu povedať aj toto.
Отправлено в 13.08.12 21:19 в ответ на tomáš kuník.
Показывается результатов: 21 - 40 из 70.
из 4