V prvý deň roka dáva liturgia zaznieť v celej cirkvi rozšírenej po svete kňazské požehnanie, ktoré sme počuli v prvom čítaní. „Nech ťa žehná Pán a nech ťa chráni! Nech ti Pán ukáže jasnú tvár a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a daruje ti pokoj!“ (Num 6,24-26). Toto požehnanie zveril Boh prostredníctvom Mojžiša Áronovi a jeho synom, teda kňazom Izraelského národa. Je to trojité žehnanie, plné svetla, ktoré vychádza z opakovania Božieho mena, Pána a obrazu jeho tváre. V skutočnosti, aby bol niekto požehnaný, musí stáť v prítomnosti Boha, musí prijať na seba jeho Meno, ostať v lúči svetla, ktoré vychádza z jeho tváre, v priestore ožiarenom jeho pohľadom, ktorý šíri milosť a pokoj.

Tú istú skúsenosť majú aj betlehemskí pastieri, o ktorých hovorí dnešné evanjelium. Zakúsili to, čo znamená byť v prítomnosti Boha, jeho požehnania, nie v majestátnom paláci, ako by sa očakávalo od veľkého vládcu, ale v maštali a v prítomnosti „dieťaťa uloženého v jasliach“ (Lk 2,16). Od tohto dieťaťa vychádza nové svetlo, ktoré žiari v temnote noci, ako to môžeme vidieť v mnohých obrazoch, ktoré zobrazujú narodenie Krista. Od neho pochádza požehnanie: z jeho mena – Ježiš, ktoré znamená „Boh spasí“ – a z jeho ľudskej tváre, v ktorej Boh, Všemohúci Pán neba i zeme, sa chcel stať človekom a ukryť svoju slávu pod závojom nášho tela, aby nám zjavil svoju dobrotu (porov. Tit 3,4).

Prvou, ktorú naplnilo toto požehnanie, bola Mária, Panna a Jozefova nevesta, ktorú si Boh vyvolil už v prvom momente jej existencie, aby bola matkou jeho syna, ktorý sa stal človekom. Ona je „požehnaná medzi ženami“ (Lk 1,42) – ako ju pozdravuje Alžbeta. Celý jej život je v Pánovom svetle, v žiare mena a tváre Boha vteleného v Kristovi, „požehnanom plode (jej) života“. Takto nám ju predstavuje Lukášovo evanjelium: úplne pripravená zachovať a meditovať vo svojom srdci všetko, čo sa týka jej syna Ježiša (porov. Lk 2,19.51). Tajomstvo jej božského materstva, ktoré dnes slávime, obsahuje presahujúcu mieru toho daru milosti, ktorú v sebe nosí každé ľudské materstvo, a to natoľko, že plodnosť bola vždy spojená s Božím požehnaním. Božia matka je prvou, ktorá je požehnaná a je to ona, ktorá nosí požehnanie. Je to žena, ktorá prijala do svojho vnútra Ježiša a priviedla ho na svet pre celú ľudskú rodinu. Ako sa modlíme v Liturgii: „v ustavičnej sláve panenstva porodila svetu večné svetlo, Ježiša Krista, nášho Pána“(Prefácia o Preblahoslavenej Panne Márii I).

Mária je matkou a vzorom Cirkvi, ktorá s vierou prijíma Božie slovo a daruje sa Bohu ako „dobrá zem“, v ktorej on môže pokračovať v napĺňaní tajomstva spásy. Aj Cirkev participuje na tajomstve Božieho materstva prostredníctvom ohlasovania, ktorým rozsieva vo svete semeno Evanjelia a prostredníctvom sviatostí, ktoré ľuďom sprostredkujú milosť a Boží život. Osobitne vo sviatosti krstu Cirkev žije toto materstvo, keď rodí Božie deti z vody a Ducha Svätého, z ktorých každé volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4,6). Tak ako Mária, Cirkev je sprostredkovateľkou Božieho požehnania pre svet: dostáva ho prijímajúc Ježiša a dáva ho prinášajúc Ježiša. On je milosrdenstvo a pokoj, ktoré si svet sám od seba nemôže dať a ktoré potrebuje viac ako chlieb.

Drahí priatelia, pokoj vo svojom najplnšom a najvyššom zmysle je vrcholom, syntézou všetkých požehnaní. Preto, keď sa stretnú dvaja priatelia, zdravia sa a prajú si navzájom pokoj. Aj Cirkev v prvý deň roka zvoláva osobitným spôsobom toto najvyššie dobro a robí to ako Panna Mária, ukazujúc všetkým Ježiša, pretože ako hovorí apoštol Pavol “On je našim pokojom” (Ef 2,14) a zároveň je “cestou”, prostredníctvom ktorej ľudia a národy môžu dosiahnuť tento cieľ, na ktorý všetci ašpirujeme. Keď teda nesieme v srdci túto hlbokú túžbu, som veľmi rád, že môžem privítať a pozdraviť všetkých vás, počas dnešného 45. Svetového dňa pokoja, ktorí ste prišli do Baziliky sv. Petra: pánov kardinálov, veľvyslancov mnohých priateľských krajín, ktorí pri tejto šťastnej udalosti viac ako inokedy podporujú spolu so mnou a so Svätou stolicou vôľu obnoviť úsilie na podporu pokoja vo svete; ďalej predsedu Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, ktorý spolu so sekretárom a spolupracovníkmi pracujú osobitným spôsobom pre tento cieľ; ďalších kňazov a prítomných predstaviteľov; zástupcov asociácií a cirkevných hnutí a všetkých vás, bratia a sestry, osobitne tých, ktorí pracujete v oblasti výchovy mladých. Ako viete, výchovná perspektíva je to, o čom som písal v mojom posolstve pre tento rok.

„Vychovávať mladých k spravodlivosti a pokoju“ je úloha, ktorá sa dotýka každej generácie, a vďaka Bohu ľudská rodina po tragédii dvoch svetových vojen ukázala, že si stále viac uvedomuje, ako to na jednej strane potvrdzujú vyhlásenia a medzinárodné iniciatívy a na druhej strane upevnenie medzi mladými v posledných desaťročiach rôznych a mnohých iniciatív na sociálnom poli. Pre cirkevnú komunitu je výchova k pokoju súčasťou poslania, ktoré prijala od Krista, je integrálnou súčasťou evanjelizácie, pretože Kristovo evanjelium je tiež evanjeliom spravodlivosti a pokoja. Ale Cirkev v posledných časoch sa stala hovorkyňou potreby, ktorá zasahuje všetky citlivé a zodpovedné svedomia pre osud ľudstva: potreba odpovedať na rozhodujúcu výzvu, ktorou je výchova. Prečo „výzva“? Minimálne z dvoch dôvodov: na prvom mieste, pretože v dnešnej dobe, ktorú silno charakterizuje technologická mentalita, chcieť vychovávať a nielen vzdelávať, nie je samozrejmosťou, ale rozhodnutím; na druhom mieste pretože relativistická kultúra kladie radikálnu otázku: má ešte zmysel vychovávať? a potom ak vychovávať, tak k čomu?

Samozrejme nemôžeme teraz riešiť tieto základné otázky, na ktoré som sa snažil odpovedať pri iných príležitostiach. Chcel by som však zdôrazniť, že pred tieňmi, ktoré dnes zahaľujú horizont sveta, zobrať na seba zodpovednosť vychovávať mladých k poznaniu pravdy, k základným existenčným hodnotám, k intelektuálnym, teologálnym a morálnym čnostiam, znamená pozerať do budúcnosti s nádejou. A do tejto snahy o integrálnu výchovu patrí aj formácia ku spravodlivosti a pokoju. Chlapci a dievčatá dneška vyrastajú vo svete, ktorý sa stal, mohli by sme povedať, menším, kde kontakty medzi rôznymi kultúrami a tradíciami, aj keď nie vždy priame, sú trvalé. Je pre nich viac ako inokedy nevyhnutné naučiť sa hodnote a spôsobu pokojného spolunažívania, vzájomného rešpektu, dialógu a pochopenia. Mladí sú vo svojej prirodzenosti otvorení týmto postojom, ale práve sociálna realita, v ktorej vyrastajú, ich môže priviesť myslieť a konať práve opačne, dokonca až k netolerancii a násiliu. Iba pevná výchova svedomia, ich môže uchrániť od tohto rizika a urobiť schopnými vždy zápasiť a počítať iba so silou pravdy a dobra. Táto výchova začína v rodine a rozvíja sa v škole a v ďalších formačných skúsenostiach. Ide hlavne o pomoc deťom, mladým a adolescentom rozvíjať osobnosť, ktorá spojí hlboký zmysel pre spravodlivosť s rešpektom pre druhého, so schopnosťou čeliť konfliktom bez sily, s vnútornou schopnosťou svedčiť o dobre, aj keď stojí nejakú obetu, s odpustením a zmierením. Tak sa muži a ženy môžu skutočne stať budovateľmi pokoja.

V tomto vychovávateľskom diele nových generácií majú osobitnú zodpovednosť aj rehoľné komunity. Každá autentická náboženská formácia sprevádza človeka už od útleho detstva, aby poznal Boha, miloval ho a konal jeho vôľu.

Boh je láska, je spravodlivý a mierumilovný, a kto si ho chce uctiť, musí sa predovšetkým správať ako syn, ktorý nasleduje príklad otca. V žalme sa píše: “Pán koná spravodlivo a prisudzuje právo všetkým utláčaným. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne” (Ž 103,6.8). Spravodlivosť a milosrdenstvo spolunažívajú v Bohu dokonale, ako nám to ukázal Ježiš svedectvom svojho života. V Ježišovi sa stretli „láska a pravda“, „spravodlivosť a pokoj“ sa pobozkali (por. Ž 85,11). V týchto dňoch Cirkev slávi veľké tajomstvo vtelenia: Božia pravda vyklíčila zo zeme a spravodlivosť sa ukázala na nebi, zem priniesla svoje ovocie (por. Ž 85, 12.13). Boh k nám prehovoril vo svojom Synovi Ježišovi. Počúvajme, čo hovorí Boh: „on ohlasuje pokoj“ (Ž 85,9). Ježiš je schodnou cestou, otvorenou všetkým. Je to cesta pokoja. Dnes nám ju ukazuje Matka, ukazuje nám Cestu: nasledujme ju! A ty svätá Božia Matka, sprevádzaj nás svojou ochranou. Amen

( homília svätého otca Benedikta XVI. na slávnosť Bohorodičky Panny Márie )