Náboženský život v dejinách  Udavského

Obec Udavské sa prvý raz spomína v roku 1317.Vlastníkmi panstva boli Drughetovi, ktorí začiatkom 17.storočia konvertovali na katolícku vieru. Šírenie katolíckej viery ,týmto spôsobom  pozitívne ovplyvnili v oblasti svojho panstva. Farnosť Udavské sa prvý raz spomína v roku 1689. Tvorili ju panská obec a filiálky: Adidovce, Dedačov, Hankovce, Koškovce, Ľubiša, Maškovce, Vyšný Hrušov. Farský kostol z roku 1701 bol zasvätený Najsvätejšej Trojici na mieste predošlého dreveného kostola. V tom čase panstvo patrilo Csákyovcom, gróf František daroval kostolu v roku 1710 oltárny obraz. Farnosť bola začlenená do Košickej diecézy v roku 1804.Pozostávala z farskej obce a filiálky Veľopolie, nastalo tak po zriadení fary v Ľubiši a Vyšnom Hrušove už v 18.storočí. V roku 1828 žilo v obci 779 obyvateľov z toho katolíkov 759. V starom kostole boli maľby erbov grófskych rodín Drughetovcov, Zichyovcov, Csákyovcov. Na začiatku 20.storočia žilo v obci 799 obyvateľov , katolíkov bolo počtom 631. K významným osobnostiam histórie obce a zvlášť farnosti patrí dodnes kňaz  Dr. Štefan Hések, miestny duchovný (1918-1939) , dekan , neskôr generálny vikár.

Do Udavského prišiel v ťažkých časoch vojny  a napriek tomu uskutočnil myšlienku výstavby nového kostola. Stalo sa tak za podpory panstva, domácich občanov i žijúcich Udavčanov  v Amerike. O podpore panstva svedčí i prenesenie pozostatkov grófa Szirmayho a jeho manželky do nového kostola . Oltár dali vystaviť Ján Orendáč- Lackovský a Michal Rak v roku 1927. Dňa 28.08.1927 vykonal požehnanie kostola Jozef Čársky , košický biskup. V poslednom  sčítaní  obyvateľstva Slovenskej republiky v roku 2011  sa z počtu obyvateľov 1256 ku rímskokatolíckej viere hlásilo :1074 obyvateľov. Z toho sa dá vysvetliť, že viac ako polovica farskej obce je rimo-katolíkov. Rovnako to platí aj o filiálnej obci Veľopolie kde sa hlási 311 obyvateľov z celkového počtu 318 k rímsko-katolíckej viere v 21.storočí. Napísal BB

« Назад

Z dnešného evanjelia

Svoj pokoj vám dávam /21. 5. 2019/

Dnes sme počuli, ako Pán Ježiš povedal svojím učeníkom: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam ako svet dáva.“ Ježiš nám prináša a odovzdáva pokoj, ktorý svet nemôže dať. Nejde o vonkajší pokoj, ale ide o vnútorný, bytostný zážitok spočinutia v Bohu, spojenia s Bohom, ktorý je absolútnym Dobrom. Ježiš prináša pokoj v najhlbšej oblasti ľudského srdca. Pokoj s Bohom. Keď sme jeho učeníci, dostávame sa do okruhu Božieho priateľstva. To, čo nám Ježiš sprostredkováva, ak sme ho prijali, ako svoj Život, je jeho bytostný stav. Nie je to už zážitok zúfalej prázdnoty, ktorú nedokáže nič v tomto svete uspokojiť. V ľudskej duši je po dedičnom hriechu strašná rana, ktorú spôsobil odchod Boha z ľudského srdca. Ježiš nám zjavuje pôvodnú ľudskú prirodzenosť a tou je prirodzenosť Bohočloveka. Na počiatku ľudského rodu nestojí opočlovek ale Bohočlovek. Človek ako Boží obraz s nezatemneným rozumom, s vôľou smerujúcou k absolútnemu Dobru. Toto je pravda, ktorú hlása Judaizmus i kresťanstvo. „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje. Počuli ste, že som vám povedal: Odchádzam a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja. A povedal som vám to teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste uverili, keď sa to stane.“ Apoštoli určite cítili, že to začína byť napínavé. Ich srdcia boli vzrušené a ustráchané, preto im Ježiš dáva svoj pokoj. O mŕtvych zvykneme hovoriť: „Nikto sa ešte odtiaľ nevrátil!“ Nie je to celkom pravda. Zvlášť v poslednej dobe sa množia prípady návratov z oblasti smrti a záhrobného života. Ale všetci, ktorí sa vrátili, dosvedčujú, že tak mohli urobiť len s dovolením Božím, alebo na jeho príkaz. Ježíš hovorí o svojej smrti ako o odchode s istým návratom. Tým naznačil svoju moc a svoje slávne Vzkriesenie. Toto všetko Ježiš hovorí dopredu, aby sme nepochybovali, keď ho uvidíme v tom strašnom zápase, ktorý ho čaká. Ježiš hovorí: „Odchádzam k Otcovi, lebo otec je väčší ako ja.“ Otec je väčší vzhľadom na jeho poníženie. Písmo Sväté hovorí, „že Kristus, hoci mal Božskú prirodzenosť, uponížil sa a stal sa človekom.“ Kristus sa uponížil, a keď ide k Otcovi vracia sa do svojej pôvodnej slávy, ktorú mal skôr ako povstal svet. „Už s vami nebudem veľa hovoriť, lebo prichádza knieža sveta. Nado mnou nemá nijakú moc, ale svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec.“ Pozrite sa, ako sa Ježiš vyjadruje o svete a diablovi. Diabla nazýva kniežaťom tohto sveta. Na počiatku Ježišovej činnosti bola táto pravda odhalená pri Ježišovom pokúšaní. „Potom ho diabol vyzdvihol, v jednom okamihu mu ukázal všetky kráľovstvá sveta a vravel mu: „Dám Ti všetku ich moc a slávu, lebo som ju dostal a dám ju, komu chcem. Ak sa mi teda budeš klaňať, všetka bude tvoja.“ Hriechom prvých ľudí získal diabol nad človekom akúsi nadvládu: človek však napriek tomu môže byť slobodný. Dramatická situácia sveta, ktorý „ma v moci zlý duch“ (1 Jn 5,19), robí z ľudského života boj. Človek zapletený do tohto zápasu, musí neustále bojovať, aby prilipol k dobru a bez veľkej námahy a bez pomoci Božej milosti nie je schopný dosiahnuť vnútorné zjednotenie. Prvotný hriech má za následok „otročenie pod mocou toho, kto vládne smrťou, totiž diabla." Učenie cirkvi jasne hovorí o nadvláde zlého ducha, pod ktorú sa človek dostal, keď svojím hriechom opustil Boha a zobral si život do vlastných rúk. V procese Vykúpenia ide predovšetkým o Ježišov zápas s mocnosťami temnosti, ktoré človeka držia v zajatí. Ježišovou smrťou na kríži sme vyslobodzovaní spod tohoto jarma. „Ale svet má poznať, že milujem Otca a robím, ako mi prikázal Otec.“ Prijatie kríža teda nie je len prejavom Ježišovej lásky k človeku, ale predovšetkým prejavom lásky k Bohu Otcovi. Svet sa takto má učiť v čom je podstata lásky k Bohu. Môžeme povedať v poslušnosti Bohu až na smrť. Práve prijaté utrpenie môže byť prejavom lásky k Bohu, ktorá prerastá naše ľudské sebectvo. Blížneho máme milovať ako seba samého, ale Boha viac ako seba, nadovšetko. Sv. František: „Tomu, ktorý pre nás toľko zlého vytrpel, a toľko dobra nám preukázal a ešte v budúcnosti preukáže, tomu nech každé stvorenie, ktoré je na nebi i na zemi, v mori i podsvetí, vzdáva chválu, česť, slávu i dobrorečenie, pretože On je naša Sila a Statočnosť, jedine On je dobrý, On sám je Najvyšší, On sám je Všemohúci, Podivuhodný, Preslávny a sám Svätý, hodný chvály a Požehnaný na veky vekov. Amen“ (List všetkým veriacim). Zdroj:www.frantiskani.sk
Комментарии

Profil na Mojej Komunite

farnosť Udavské
x-registered-members
x-involved-communities
x-involved-families

Участники

Miestny správca:
Mgr. Vincent Dráb
Kapláni:
contact-informations