farnosť Udavskéfarnosť UdavskéModlitba k svätejJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/modlitba-k-sv-2942019-08-16T20:01:19Z2019-08-16T20:00:46ZBože, Ty si viedol svoju služobnicu Helenu k správnemu poznaniu a naplnil ju svojou láskou; prosíme Ťa: naplň týmito svojimi darmi aj nás, aby sme Ti slúžili s úprimným srdcom ako ona a vydávali o Tebe svedectvo svojou vierou i životom. Skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen
Zdroj:(na podklade záverečnej modlitby breviára)Jana Sakalová2019-08-16T20:00:46ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33062019-08-16T19:59:24Z2019-08-16T19:59:22ZSvätý Albert Hurtado Cruchaga, kňaz
Albert Hurtado Cruchaga sa narodil 22. januára 1901 vo Viña del Mar v Chile. Mal iba 4 roky, keď jeho otec zomrel. Jeho matka, Ana, ponorená do útrap a biedy týmto náhlym ovdovením, ktoré ju zanechalo bez finančných prostriedkov, uchýlila sa so svojimi dvomi synmi do hlavného mesta Santiaga de Chile. Bez domova boli nútení chodiť od domu k domu, ponechaní na väčšiu či menšiu dobrotivosť svojich príbuzných. Albert značne trpel týmito neľahkými podmienkami. Ale napriek všetkému bol v škole úspešným žiakom a v marci roku 1918 začal študovať na Katolíckej Univerzite v Chile právo.
Ťažké detstvo hlboko poznačilo mladého Alberta – po zvyšok svojho života ho to ťahalo k starostlivosti o chudobných. V ich záujme sa oddal apoštolským činnostiam a angažoval sa v politike, aby pre nich získal vládnu podporu. Albert nebol schopný vidieť niekoho trpieť núdzu bez toho, aby sa aspoň nepokúsil nájsť spôsob, ako mu pomôcť. Neskôr napísal: „Koho mám milovať? Všetkých mojich bratov. Trpieť spolu s nimi v ich pádoch, v ich útrapách, v nátlaku, ktorého sú obeťami. Tešiť sa s nimi v ich radostiach. Začať s pripomenutím si všetkých, ktorých som stretol na svojej ceste. Nezabudnúť na tých, ktorí mi dali život, svetlo, chlieb. Na tých, s ktorými som zdieľal strechu a chlieb… Na tých, s ktorými som zápasil, ktorým som spôsobil utrpenie, ktorých som sklamal, ktorých som pohoršil… Na tých, ktorým som pomohol, ktorých som podporil, ktorým som podal pomocnú ruku… Na tých, ktorí boli proti mne, ktorí ma vysmiali, ktorí ma pohoršili… Na všetkých tých, ktorí žijú v tomto meste, v tejto krajine… Všetci na tomto svete sú mojimi bratmi.“
Ale je taká láska k blížnemu možná? Áno, vysvetľuje pápež Benedikt XVI.: “ Takto sa presviedčame, že láska k blížnemu v tom zmysle, ako ju hlása Biblia, Ježiš, je možná. Táto láska tkvie v tom, že ja milujem – v Bohu a s Bohom – aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. To sa môže uskutočniť, len ak vychádzame zo stretnutia s Bohom, ktorý sa stal spoločenstvom vôle a prišiel až po bod, že sa dotkol našich citov. Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. Jeho priateľ je aj mojím priateľom. Za vonkajším výzorom druhého vidím jeho vnútornú túžbu po gestách lásky, pozornosti, ktorú nenechám na organizácie tým poverené, akceptujúc ich ako nejakú politickú nutnosť. Pozerám sa Kristovými očami a môžem druhému dať viac, než sú len najnevyhnutnejšie veci: môžem mu darovať láskavý pohľad, ktorý potrebuje.“ (Encyklika Deus caritas est, b. 18).
Alberto váhal medzi kňazstvom, zasväteným životom a manželstvom. Nakoniec po intenzívnej modlitbe ponúkol svoj život Bohu: „Dávam Ti všetko, čím som a čo mám. Chcem Ti dať všetko, slúžiť Ti a bez obmedzenia Ti darovať seba ako dar.“ Vybral si a stal sa novicom v Spoločnosti Ježišovej. 7. augusta 1923 mladý muž brilantne zložil záverečnú skúšku na Katolíckej Univerzite a obdržal titul právnika. Napriek vyhliadke veľmi sľubnej budúcnosti vstúpil k jezuitom. Priateľovi napísal: „Konečne som jezuitom! Som šťastný a spokojný, nakoľko je to len v tomto svete možné. Vzdávam vďaky Bohu, ktorý ma doviedol do tohto raja, v ktorom jedinom môžem byť úplne Jeho 24 hodín denne.“ Predstavení ho poslali do Cordoby (Argentína), kde 15. augusta 1925 zložil rehoľné sľuby. Duch služby ho viedol k tomu, že požiadal o podradnú prácu v kuchyni. Sám v sebe si predsavzal cvičiť sa v cnosti, osobitne v úcte voči iným: „Nekritizovať mojich bratov, ukrývať ich chyby, vravieť o ich cnostiach. Vždy v dobrom hovoriť o svojich predstavených a ich rozhodnutiach.“ Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bode 2479 uvádza: „Česť je spoločenské svedectvo o ľudskej dôstojnosti a každý má prirodzené právo na česť svojho mena, na svoju dobrú povesť a na úctu. Preto ohováranie a osočovanie narúša čnosť spravodlivosti a lásky.“
Alberta po zložení sľubov poslali na štúdiá teológie do Španielska. Avšak v roku 1931 ho politické nepokoje na Pyrenejskom polostrove prinútili odísť na Louvainskú univerzitu v Belgicku. Všetky svedectvá jeho spolubratov ho jednotne vykresľujú ako človeka plného radosti, tvrdo pracujúceho a slúžiaceho všetkým. 24. augusta bol vysvätený za kňaza. „Tak, a odteraz ma už budete vidieť len ako kňaza nášho Pána!“ napísal svojmu priateľovi… „Boh mi dal veľkú milosť, že som bol šťastný všade tam, kde som žil, so všetkými mojimi spoločníkmi, ktorých som mal. Ale teraz, stanúc sa kňazom naveky, moja radosť mnou úplne preteká. Odteraz nebudem túžiť po ničom inom, len aby som vykonával svoju kňazskú službu s hlbokým vnútorným prežívaním a súčasne primerane potrebnou externou činnosťou. Tajomstvo tejto harmónie a jej úspechu je v oddanosti Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, t.j. v prúdiacej láske nášho Pána.“
10. októbra 1935 brilantne obhájil dizertačnú prácu z pedagogiky na Univerzite v Louvain a potom navštívil množstvo vyučujúcich inštitúcií po celej Európe. Keď sa vo februári roku 1936 vrátil do Chile, začal učiť na Jezuitskej vysokej škole. Dokázal pritiahnuť mladých ľudí a viedol ich k charitatívnym a sociálnym aktivitám. Počas duchovnej obnovy, ktorú viedol podľa exercícií sv. Ignáca, povzbudzoval duše do stále hlbších stretnutí s Pánom a pomáhal im, aby s vážnosťou hľadali Božiu vôľu: „Duchovné cvičenia sú pre duše, ktoré chcú vystúpiť tak vysoko, ako je to len možné. Sú pre tých, ktorí pochopili význam slova „láska“, a pre tých, ktorí pochopili, že kresťanstvo je láska; že prvotným a primárnym prikázaním je milovať.“
Hnaný nesmiernou duchovnou horlivosťou bol otec Hurtado vzorom v oddanosti Eucharistii. Istý kapucínsky misionár povedal, že ak by kňazi celebrovali sv. omšu ako Otec Hurtado, potom sa musia všetci stať svätými. V roku 1941 sa stal kaplánom pre Mládežnícke Hnutie Katolíckej Akcie pre mesto Santiago, čo rozšírilo jeho apoštolát na študentov verejných vysokých škôl. V knihe s názvom Je Chile katolíckou krajinou?, otvoril oči svojím súčasníkom na situáciu v ich krajine, pričom poukázal na vážny problém nedostatku kňazských povolaní. Ale ani táto ťažkosť neohraničila jeho hlboko zakorenený optimizmus a čoskoro mu jeho pastoračné úspechy vyslúžili povýšenie na národného kaplána Mládežnícke hnutia Katolíckej akcie. Precestoval krajinu krížom-krážom a všade kázal na tému duchovného obnovenia.
Počas dlhej fakľovej procesie na oslavu Preblahoslavenej Panny Márie, ktorá sa konala na vrchu kopca rozprestierajúceho sa nad mestom Santiago, otec Hurtado volal na tisíce zúčastnených mladých: „Ak by túto noc zišiel Kristus k nám, opakoval by vám s pohľadom upreným na mesto „Zľutujem sa nad ním“. Vám by povedal: „Vy ste svetlom tohto sveta. Musíte osvietiť túto tmu. Kto chce pracovať so mnou? Chcete byť mojimi apoštolmi?““ Inšpiroval sa sv. Ignácom, ktorý vo svojich Duchovných cvičeniach parafrázoval Ježišove slová „moja vôľa je podmaniť si celý svet a všetkých mojich nepriateľov, a tak vstúpiť do slávy môjho Otca. Ktokoľvek preto túži ísť so mnou, musí so mnou pracovať a nasledovať ma aj v utrpení, aby so mnou potom mohol dosiahnuť večnú slávu.“ (č. 95). A otec Hurtado komentoval, vkladajúc tieto slová do Ježišových úst: „Potrebujem vás…nenútim vás, ale túžim, aby ste pochopili môj plán lásky. Ak ku mne neprídete, práca ostane neukončená, pretože iba vy, vy sami ju môžete uskutočniť. Nikto iný ju za vás nemôže prevziať, pretože má svoju úlohu, ktorú má naplniť. Pozrite sa na svet. Žatva je už zrelá; ó, aký hlad, aký smäd je vo svete! … Mnohí sú hladní po náboženstve, po duchovnom živote, po pravde a po zmysle života.“
Ale nie každý pochopil zanietenosť otca Hurtada. Obviňovali ho, že sa nevie podriadiť hierarchii, že má nadmerne pokrokové myšlienky v sociálnej oblasti, ako aj to, že je príliš nezávislý od iných odvetví Katolíckej akcie. Obzvlášť mu oponoval generálny kaplán pre mládež. V novembri 1944 sa otec Hurtado rozhodol rezignovať zo svojej pozície kaplána pre Katolícku akciu, čo jemu samému spôsobilo hlboké vnútorné útrapy. No napriek tomu nestratil zo zreteľa, že práve takéto zápasy prinášajú svoje ovocie neskôr. „V kresťanskej práci,“ napísal, „víťazí triumf zlyhaní! Oneskorené triumfy! V tomto neviditeľnom svete sa práve to, čo sa zdá nepoužiteľným, stáva najviac efektívnym. Totálne zlyhanie akceptované celým srdcom prináša v konečnom dôsledku oveľa nadprirodzenejší úspech ako akýkoľvek triumf. Zasievajte, bez akýchkoľvek starostí o to, čo vyrastie. Pokračujte v siatí napriek všetkému. Ďakujte Pánovi za apoštolské ovocie pochádzajúce zo zlyhaní. Keď Kristus prehovoril v evanjeliu k bohatému mladému mužovi, zlyhal, ale koľkí iní sa z tejto lekcie poučili a priniesli svoje ovocie! A keď hovoril o Eucharistii, koľkí ušli – ale teraz, koľkí prichádzajú! Pracujte i naďalej! Vaša horlivosť sa bude zdať zbytočná, ale koľkí vďaka nej budú žiť!“
V jednu studenú a daždivú noc stretol chudobného muža, chorého a trasúceho sa, ktorý k nemu pristúpil a povedal mu, že nemá miesta, kde by mohol ostať. Takéto utrpenie v ňom vyvolalo chvenie. O niekoľko dní neskôr, v kázni pri duchovnej obnove pre skupinu mladých dievčat, hovoril o chudobe, ktorá sa rozšírila v Santiagu: „Kristus kráča našimi ulicami v osobe mnohých chudobných, strádajúcich, chorých, vyhodených z ich biednych chatrčí… Kristus nemá domov! Nemôžeme mu jeden ponúknuť my, ktorí sme schopní mať komfortné domy, množstvo jedla, zdroje na vzdelávanie našich detí a zaistenie ich budúcnosti? Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili, povedal Ježiš (Mt 25,40).“ Ako reakcia na jeho slová po duchovnej obnove mu niektorí darovali pozemok, iní drahé kamene a niekoľko šekov, ktoré umožnili vznik „Hogar de Cristo“ (Kristov dom). O šesť mesiacov neskôr arcibiskup Santiaga požehnal základy. Od svojho vzniku toto dielo prijíma množstvo najchudobnejších. Vytvorilo sa tak hnutie solidarity, ktoré prekročilo aj hranice krajiny. Ale cieľ ostáva stále duchovný: „Prvá z vecí, ktorú musíme našim chudobným odovzdať, je vedomie ich osobnej hodnoty, ich dôstojnosti ako obyvateľov, ba čo viac, ako synov a dcér samotného Boha.“
V roku 1947 otec Hurtado založil spolu s niekoľkými mladými vysokoškolákmi Chilskú obchodnú jednotnú asociáciu (Chilean Trade Union Association – ASICH) ako prostriedok, ktorý tak mal „umožniť vzniknúť organizácii, cez ktorú Cirkev bude môcť byť prítomná v profesionálnom prostredí.“ Organizácia ponúka zamestnancom kresťanskú formáciu, ktorá je zameraná na cirkevnú sociálnu náuku, ktorej obsahom je obrana dôstojnosti ľudskej práce bez akéhokoľvek ideologického vplyvu. „Sú ľudia,“ píše otec Hurtado „ktorí túžia vstúpiť do svätosti, avšak bez utrpenia. Nepochopili, čo to znamená rásť. Chcú sa vyvíjať cez chválospevy, štúdiá, radosť, ale nie cez hlad, úzkosť, zlyhanie, každodennú tvrdú prácu, nieto ešte cez akceptovanie bezmocnosti, ktorá nás učí spoliehať sa na Božiu moc, cez vzdanie sa našich plánov, ktoré nám umožňuje spoznávať tie Božie. Strádanie je užitočné, pretože mi ukazuje moje limity, očisťuje ma, pribíja ma na Kristov kríž a núti ma obrátiť sa k Bohu.“ Počas vykonávania tejto práce otec Hurtado odišiel do USA a do Európy, kde sa okrem iných udalostí zúčastnil aj 34. týždňa sociálnej spravodlivosti v Paríži a jezuitského medzinárodného týždňa vo Versailles. V Lyone sa zúčastnil kongresu morálnych teológov, ktorý sa konal na báze cirkevno-štátnej spolupráce. Jeho názor na sociálne katolícke hnutie vo Francúzsku bol pozitívny, ale zahŕňal aj určité výhrady, predovšetkým voči návrhom, ktoré zazneli na kongrese v Lyone. Komentoval ich hlavne v „prílišnej túžbe po obrode a tendencii zabúdať na reálne hodnoty Cirkvi a na tradičnú víziu.“ Táto tendencia potom vyúsťuje do takej Cirkvi, ktorá je zanechaná „bez vierohodných kresťanských vodcov, ktorí sú nahradení sociálnymi mystikmi namiesto kresťansko-sociálnych mystikov.“ Napriek tomu potvrdil, že tu existuje „veľká túžba po službe Cirkvi a skutočná oddanosť.“ Počas svojho putovania do Ríma v októbri toho istého roku ho podporil aj generálny predstavený jezuitov a tiež pápež Pius XII.
Po svojom návrate otec Hurtado pevne zakorenil prácu ASICH-u na základoch Krista a Cirkvi. V roku 1948 mal niekoľko prejavov, ktoré boli veľmi pozitívne prijaté, pričom sa počet poslucháčov šplhal niekedy až do výšky 4000 ľudí a boli taktiež odvysielané v rádiu. No aj tak bol predmetom nepochopenia a neobjektívnej kritiky. Napísal: „Ak niekto začne žiť pre Boha, v sebazapieraní a v láske k iným, všetky možné ťažkosti prídu klopať na jeho dvere.“ Poznamenával: „Často som ako skala, ktorá je zo všetkých strán dorážaná vysokými vlnami. Niet cesty preč, len nahor. Po celú hodinu, po celý deň nechávam vlny, aby sa trieštili na skale; nepozerám na horizont, svoje oči dvíham k Bohu. Ó, požehnaný buď aktívny život, úplne zasvätený môjmu Bohu, úplne odovzdaný mojim blížnym. Jeho samotná radikálnosť ma núti obracať sa k Bohu, aby som našiel sám seba! On je jedinou možnou cestou ako sa oslobodiť z mojich starostí, On sám je mojím únikom.“
Napriek tomu, že žil svätým životom, stál nohami pevne na zemi. Vedel, že človek, dokonca i v službách Božích, si musí vedieť uchovať svoju energiu. „Človek nesmie zveličovať a premárniť svoju silu v dobyvačnom nátlaku zachádzajúcom do krajnosti. Šľachetný človek má sklon konať rýchlo; chce obnoviť dobro a zničiť neprávosť, ale v každom človeku i okolitých veciach je prítomná určitá zotrvačnosť, ktorú treba brať do úvahy. Je to tajomstvo vedieť prispôsobiť svoje kroky krokom Božím, kráčať v Jeho šľapajách, vedieť zapadnúť presne do tých plánov, ktoré má Boh. Všetko úsilie kráčať rýchlejšie ako Boh je neužitočné, ba čo je horšie, škodlivé. Aktivita je nahradená aktivizmom (zhonom), ktorý stúpa do hlavy ako opojné šampanské, vyvoláva túžbu po nedosiahnuteľných cieľoch a neponecháva žiadny čas na kontempláciu; človek viac nie je pánom svojho času…Nebezpečenstvo nadmerných aktivít spočíva v kompenzácii. Vyčerpaný človek ho ľahko vyhľadáva. Všetko je to o to nebezpečnejšie, ak dotyčný človek do určitej miery stratil aj svoju sebakontrolu. Telo je unavené, nervy sú podráždené, vôľa váha. Najväčších hlúpostí sa človek dopúšťa práve v takýchto momentoch. Jediným riešením je jednoducho spomaliť, opäť nájsť pokoj medzi skutočne dobrými priateľmi, mechanicky odriekať v modlitbe ruženec a sladkým spánkom zaspať v Božom náručí.“ V januári 1950 ho biskup Bolívie pozval k spolupráci na prvom „Národnom stretnutí riaditeľov sociálno-ekonomického apoštolátu“. Mladí z bolívijskej Katolíckej akcie ho tiež pozvali na národné zhromaždenie. „Nadišla hodina“, povedal mladým, „aby naše sociálno-ekonomické skutky prestali byť spokojné s opakovaním všeobecných odporúčaní prebratých z pápežských encyklík a aby okamžite začali uplatňovať dobre navrhnuté a premyslené riešenia v sociálno-ekonomickej oblasti.“ Medzičasom ho jeho záujem v intelektuálnom apoštoláte viedol k založeniu periodika Mensaje (Odkaz), časopisu, ktorý chcel povzniesť na takú úroveň, aby súčasne ponúkal náboženskú, filozofickú a sociálnu formáciu.
Hĺbka duše otca Hurtada sa v plnej miere prejavila až počas jeho poslednej choroby a smrti. Vediac, že trpí rakovinou pankreasu, hovoril plný horlivosti: „Ako by som nemohol byť šťastný! Som za to Bohu plne vďačný! Namiesto náhlej smrti mi dal Boh dlhotrvajúcu chorobu, počas ktorej sa môžem pripraviť… Popravde, Boh je pre mňa milujúcim Otcom plným nežnosti; najlepší zo všetkých otcov.“ Počas dlhého času usmerňoval tento svätý muž svoju činnosť s pohľadom upretým presne k tejto hodine: „Život bol človeku daný, aby počas neho mohol s Bohom spolupracovať na uskutočňovaní Jeho plánov; smrť je len kompletizácia tejto spolupráce, návrat všetkých síl do Stvoriteľových rúk. Dal by Boh, aby som sa každý deň smel pripravovať na smrť, zasväcujúc seba v každom momente spolupráci s Božími zámermi, a tak napĺňajúc misiu, ktorú Boh odo mňa očakáva, ktorú jedine ja môžem vykonať.“ Vždy túžil po večnom živote, ktorý bol pre neho konečným stretnutím s Kristom: „A ja? Predo mnou je večnosť. Som šíp vystrelený smerom do večnosti“, písal. „Kiežby som tu nebol pripútaný k ničomu, ale za každých okolností nech je môj pohľad upretý na život, ktorý prichádza. Kiežby všetky bytosti mohli byť pre mňa natoľko priehľadné, aby som vždy cez ne videl Boha a večnosť. Ak to bude naopak, stanem sa pozemským a strateným. Po mne – večnosť. To je to, kam smerujem a veľmi skoro… Ak si niekto uvedomí, ako rýchlo končí prítomný okamih, dôjde k záveru: chcem byť občanom nebies, nie zeme.“ Predstava šípu demonštruje pominuteľnosť života a jeho zameranie sa na jeden jediný cieľ – večnosť. Naviac je to práve táto perspektíva večnosti, ktorá ho ochránila pred nezaujatosťou voči trpiacim. „Vkladám a nesiem si vo svojom srdci všetkých ľudí spolu.“, napísal, „Každý má svoje miesto, pretože v srdci človeka sú prirodzene rôzne miesta… Zjednotiť všetkých mojich milovaných v Kristovi. Všetko toto vo mne je obetou, darom, ktorý rozpaľuje moje srdce tak, že by chcelo explodovať; sám Kristus vo mne vzbudzuje a zapaľuje moju lásku; smerovanie ľudstva prostredníctvom mňa ku Kristovi. To je to, čo znamená byť kňazom!“
Otec Hurtado zomrel svätou smrťou 18. augusta 1952, obklopený bratmi svojej komunity. Krátko predtým napísal: „Odchádzajúc a vracajúc sa späť k Otcovi, chcel by som vám odovzdať ešte toto: kedykoľvek sa vám stanú známe potreby a útrapy chudobných, hľadajte spôsob, ako im pomôcť, tak, ako by ste pomohli Pánovi.“ Jeho pohrebná omša bola skutočným triumfom. Keď zúčastnení opúšťali kostol, na oblohe sa zjavil z mrakov sformovaný kríž. Bol to pôsobivý zážitok, o ktorom priniesli správu aj noviny. Otec Hurtado bol blahorečený pápežom Jánom Pavlom II. 16. októbra 1994. Svätorečil ho pápež Benedikt XVI. dňa 23. októbra 2005. Pri jeho kanonizácii zdôraznil: „Duchovná služba otca Hurtada bola zreteľná práve v jeho citlivosti a dostupnosti ostatným, bol skutočne žijúcim obrazom trpezlivého a pokorného Pánovho srdca. Na konci svojich dní napriek veľkým bolestiam, ktoré mu spôsobovala jeho choroba, mal stále silu opakovať: „Som šťastný. Pane, som šťastný“, a tak vyjadroval radosť, s ktorou ustavične žil.“
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-16T19:59:22ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33052019-08-16T19:55:30Z2019-08-16T19:55:30ZSvätý Firmín z Metz, biskup
Sv. Firmín pochádzal zrejme z Grécka alebo z Talianska. Stal sa biskupom v meste Metz vo Francúzsku.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-16T19:55:30ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33042019-08-16T19:54:00Z2019-08-16T19:52:57ZSvätá Helena
Sv. Helena, celým menom Flavia Júlia Helena Augusta bola matkou cisára Konštantína Veľkého. Narodila sa v polovici 3. storočia v plebejskej pohanskej rodine v Bitýnii v meste Drepane (severozápadná Malá Ázia). Okolo roku 270 sa vydala za rímskeho generála Konštancia Chlóra, ktorý tade prechádzal a ktorého očarila jej krása a inteligencia. Jej syn Konštantín sa narodil v roku 274. V roku 293 za vlády Diokleciána generál Konštancius dostal titul spolucisára a podľa zvykov rímskeho práva sa musel oženiť s nevlastnou dcérou spolucisára Maximiána Teodorou. Helena sa teda vzdialila s cisárskeho dvora. Konštantín bol povolaný na cisársky dvor, aby získal patričnú výchovu. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a takisto aj Maximián. Konštancius Chlorus stal cisárom na Západe a Galérius na Východe. Rok na to Konštancius zomrel a Konštantín prevzal vládu po ňom. Po víťaznej bitke roku 312 pri Milvijskom moste nad protivníkmi, ktorí mu odopierali cisárstvo, prebral vládu nad Rímom. Jeho vlajka pri vstupe do Ríma už niesla znak Krista. Začiatkom roku 313 vydal slávny Milánsky edikt, ktorým udelil náboženskú slobodu všetkým obyvateľom Rímskej ríše. Hneď povolal k sebe svoju matku Helenu, ktorej dal titul Augusta (cisárovná). Ako sa Helena dostala ku kresťanstvu, nevieme s istotou povedať. Obrátila sa asi vo veku šesťdesiat rokov a robila mnoho vecí v prospech Cirkvi, charity, jej zásluhou sa postavili viaceré chrámy v Ríme a vo Svätej Zemi. Snažila sa aj vplývať na svojho syna, aby prijal kresťanstvo. Ten bol voči kresťanom veľmi ústretový, hoci pokrstený bol až na smrteľnom lôžku. Vďaka svojej matke Helene dal zrúcať pohanské chrámy a sochy. Koncom roka 326 sa vydala na púť do Svätej Zeme. Na tejto púti podľa tradície objavila pozostatky kríža, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Treba však podotknúť, že niektorí historici, napr. Euzébius ani sv. Cyril Jeruzalemský udalosť nájdenia sv. kríža nespomínajú v súvislosti s ňou. Púť a námahy však dosť vyčerpali vtedy už asi osemdesiatročnú cisárovnú. Zomrela roku 330 v Nikomédii v synovom náručí. Smútila za ňou celá ríša i Cirkev. Konštantín jej dal vystrojiť naozaj veľkolepý cisársky pohreb. Jej telo previezli do Ríma a uložili ho do sarkofágu, ktorý si cisár pôvodne nachystal pre seba. Bolo to neďaleko katakomb sv. Petra a Marcelína na Via Labicana (už mimo Ríma).
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-16T19:52:57ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33032019-08-16T19:51:29Z2019-08-16T19:51:11ZBl. Martin Martinez Pascual, mučeník
Martin Martinez Pascual sa narodil 11. novembra 1910 v meste Valdealgorfa, Teruel v Španielsku. Bol synom tesára Martína Martina Callao a Francisci Pascual Amposta. Martin bol pokrstený hneď na druhý deň po svojom narodení, vo veku jedného dňa. Bolo to odmalička nábožensky založené dieťa. V roku 1934 nastúpil na cestu kňazstva, keď začal študovať v seminári v diecéze Zaragoza v Španielsku. Kňazskú vysviacku mal 15. júna 1935 v diecéze Tortosa v Španielsku. Vyučoval na odbornom kolégiu San José de Murcia a potom vyučoval latinčinu v seminári v Murcii, v Španielsku, kde bol považovaný za vynikajúceho lektora .
Keď v Španielsku vypukli hrôzy občianskej vojny, blahoslavený Martín vzal z kaplnky všetky premenené hostie a skrýval sa po rôznych šopách, jaskyniach a senníkoch. Niekoľko dní sa úspešne vyhýbal milícii, ale potom ho chytili a uvrhli do väzenia, kde strávil zvyšok svojich dní posluhovaním ostatným väzňom, spovedaním a roznášaním Eucharistie, ktorú predtým zachránil. Keď nastal čas popravy, spýtali sa ho, či by chcel stáť odvrátený od pušiek, na čo on dal zápornú odpoveď. Keď mal možnosť naposledy niečo povedať, požehnal ich so slovami, že tak robí preto, aby im Boh nezapočítaval šialenstvo, ktoré páchajú. Potom zakričal: „VIVA CRISTO REY!” („Nech žije Kristus Kráľ!“). Tesne pred výstrelmi nechal fotografa, republikána Hansa Guttmana, aby urobil niekoľko záberov. V jeho očiach je možné vidieť predtuchu večnosti, radosť verného kňaza. Za blahoslaveného ho vyhlásil 1. októbra 1995 dnes už svätý Ján Pavol II. Jeho sviatok sa slávi 18. augusta.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-16T19:51:11ZZ dnešného evanjelia - 20. nedeľa v Cezročnom obdobíJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/z-dnesneho-evanjelia-20-nedela-v-cezrocnom-obdo-22019-08-16T19:49:28Z2019-08-16T19:49:13ZIste je nám všetkým nepríjemné, keď počujeme húkať sirény. V prvom momente nás napadne, že niekde sa niečo stalo. Máme pred očami sanitku, ktorá sa ponáhľa do nemocnice, či požiarne auto, ktoré sa náhli k požiaru. V duchu poľutujeme ľudí, ktorým sa stalo nešťastie, ba mnohí sa iste za nich aj pomodlíme, aby im Pán bol na pomoci.
Možno slová Ježiša z dnešného evanjelia nám znejú čudne: "Oheň som prišiel vrhnúť na zem; a čo chcem? Len aby už vzplanul!" Veď kto z nás má rád bolesť, utrpenie alebo požiar? Či nie je toho dosť v každodennom živote a ešte o tom hovorí aj Ježiš? A to nemyslím vás, starších, ktorí ste zažili druhú svetovú vojnu a v nej iste bolo dosť ohňa, a ani vás, ktorí ste na vlastnej koži pocítili nešťastie požiaru.
Lenže, bratia sestry, nezostaňme v omyle. Ježiš svojimi slovami nemyslí na opravdivý oheň. Ježišov oheň je vlastne sila, ktorá má zachvátiť celý svet. Ježišov oheň je jeho blahozvesť, evanjelium, slovo, vlastne On sám. Evanjelium, ktoré nám zniesol z neba, je sila tak mocná, že je schopná popretŕhať akékoľvek zväzky, ktoré by sa jej protivili. Kto sa ňou nechá zasiahnuť, toho hneď pripraví o to, na čo je naviazaný, aby na prvom mieste v jeho živote bol Boh. Veď Ježiš jasne hovorí: "Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať." Na inom mieste hovorí, že treba hľadať najskôr Božie kráľovstvo a ostatné sa nám pridá. Kto sa pridŕža tejto Ježišovej zásady, pocíti spasiteľný pokoj. Tento pokoj ho často postaví proti všetkým, čo sa protivia Ježišovým slovám. dokonca to môže byť aj vlastný otec, či matka, syn, dcéra, nevesta, ba i svokra. Evanjelium je ako oheň a všetci, čo v neho veria, nechajú sa ním ochotne spaľovať. To znamená, že budú evanjelium žiť vo svojom živote a ten, kto to dokáže, plní očakávanie Ježiša Krista, ktorý nechce nič iné, len aby už oheň, ktorý priniesol, vzplanul.
Ježišove slová sa naplnili. Oheň vzplanul. Spočiatku to bol iba malý plamienok, ktorí vytvorili apoštoli a zopár zbožných žien. Potom sa však začal šíriť po celej Rímskej ríši a napokon po celom svete. Rozrástol sa nielen do priestoru ale aj do času. Zasiahol aj našu dobu. Sme svedkami vzniku mnohých evanjeliových hnutí, ktoré sa snažia tento oheň prijať a potom ho ďalej rozširovať. Lenže pozor! Nemožno hovoriť iba o hnutiach v Cirkvi. Oheň má zasiahnuť aj každého jedného z nás. Preto je nevyhnutné sa pýtať: "Ako je to v mojom prípade? Horím pre Krista? Alebo som nebodaj odtiahol od neho ruky, aby som sa nepopálil, lebo sa mám príliš rád? Aby mi nebodaj nepopálil i to, čo mám rád - neviazané zábavy, vášne, peniaze, slávu, priateľstvo, alebo aj ľahostajnosť byť takým, akým mám byť?
Vôbec nie jednoduché žiť podľa evanjelia. Kto sa o to snaží, je šťastný, lebo je naplnený Kristom, tak ako mladý Mexičan Alvarez. V roku 1926 vrcholilo v Mexiku prenasledovanie kresťanov a jeho odsúdili na smrť. Vláda totiž zakázala verejne sa hlásiť ku Kristovi a on to urobil. On žil evanjeliom aj keď vedel, že kto vyzná Krista pred ľuďmi… Keď vyniesli rozsudok, požiadal o pero a papier. Napísal svojej snúbenici posledný list: "Mária, mám Ťa stále rád. Nezazlievaj mi však, že Krista mám radšej. Nezabudni dnes na svojho Alvareza! Nezabudni dnes o tretej popoludní. Vtedy svojou smrťou dosvedčím svoju lásku ku Kristovi a jeho večnej pravde. V jeho evanjeliu som našiel svetlo, ktoré ožiarilo celý môj život i moju smrť."
Možno ale niekto povie: "Ďakujem pekne za také šťastie!" Ale či necítite, bratia a sestry, že tento list z väzenia nie je bolestný výkrik pred smrťou, ale rozhodný hlas človeka, ktorý je zapálený evanjeliom? Ono ho síce pripravilo o časný život, ale len preto, aby mu otvorilo život večný. Každý, kto je skutočne zapálený evanjeliom, je šťastný. Pozor! Zapálený evanjeliom! Lebo je možné byť zapálený hriechom, či žiadostivosťou. Ale nezabudnime, že všetko má svoj dosah vo večnosti. Je pravda, že Ježišov oheň nás aj o niečo oberie, ale iba preto, aby sme mali voľné ruky a nabrali do nich skutočné hodnoty.
Zapáľme sa aj pri tejto svätej omši Ježišovým ohňom a šírme ho okolo seba v hojnej miere počas nastávajúceho týždňa.
Zdroj:www.trojica.skJana Sakalová2019-08-16T19:49:13ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33022019-08-16T19:44:27Z2019-08-16T19:43:28ZSvätá Beatrice da Silva Meneses, rehoľníčka
Sv. Beatrice da Silva Meneses sa narodila v Ceute v r. 1424. Bola dcérou grófa z Viana a sestrou sv. Amedea z Portugalska. V Portugalsku je Beatrice známa ako Brites. Vyrastala v dome princeznej Izabely. Keď sa princezná vydala za Jána II. Kastílskeho, Beatrice s ňou odišla do Španielska. Slúžila na dvore, neskôr však vstúpila do rádu cisterciániek v Tolede. V r. 1484 založila Kongregáciu sestier služobníčok Najsvätejšej Panny Márie Nepoškvrnenej. Od kráľovnej Izabely dostala táto kongregácia zámok Galliana. Beatrice zomrela v Tolede, kanonizovaná bola v r. 1976 pápežom Pavlom VI. Verila, že Boh má s každým svoj plán a má pre každého nachystanú úlohu. Život sv. Beatrice nám pripomína, aké dôležité je pre nás byť vždy otvorený Božiemu zámeru s nami a zároveň, aká dôležitá je naša modlitba, aby sa tento plán naplnil.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-16T19:43:28ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33012019-08-16T19:42:05Z2019-08-16T19:42:04ZSvätý Hyacint Poľský, O.P.
Tento dominikánsky svätec sa volal pôvodne Jakub, v ľudovej reči Jacko (poľsky: Święty Jacek alebo Jacek Odrowąż). Ale istý poľský životopisec v 14. stor. zmenil jeho meno na Jacinthus, aby mohol svojho hrdinu porovnávať s drahokamom hyacintom. Neskorší životopisci si neuvedomili túto slovnú hru a prevzali zidealizovanú podobu svätcovho mena Hyacint.
Narodil sa niekedy koncom 12. stor. pravdepodobne v obci Kamieň pri Opoli v Sliezsku. Mal ešte aspoň jedného brata. Blahoslavení Česlav a Bronislava neboli jeho súrodenci, ako to chybne tvrdia niektoré životopisy.
O jeho mladosti nevieme veľa. Údajne bol kanonikom v Krakove. Isté je, že cestoval do Talianska, kde pravdepodobne v r. 1218 vstúpil do novozaloženej dominikánskej rehole. Noviciát si konal v Bologni. V tomto meste sa zišla v máji 1221 druhá generálna kapitula rehole. Po nej ho zakladateľ sv. Dominik poslal aj s moravským spolubratom Henrichom (čes. Jindřich) do Poľska. Tam mali rozšíriť rehoľu a po jej upevnení mali pracovať ako misionári na pokresťančení pohanských Prusov. Toto posledné zvlášť ležalo na srdci sv. Dominikovi.
Cestou sa museli obaja dominikánski priekopníci zastaviť v korutanskom meste Friesachu, kde bolo treba usporiadať pomery v tamojšom kláštore. Preto prišli do Krakova až niekedy koncom októbra 1222. Tamojší biskup Ivo ich prijal s veľkou radosťou. Pre začiatok im zveril drevený kostolík zasvätený Najsvätejšej Trojici. Bratia kazatelia sa s biskupovou pomocou hneď dali do prestavby kostola a budovania kláštora. Zatiaľ mohli bývať v biskupskej rezidencii. V marci 1223 bol už kostol hotový. Posvätil ho priamo apoštolský legát kardinál Gregor Crescenzio.
Poľsko, Sliezsko, Morava a Čechy boli v tom období úrodnou pôdou pre povolania do dominikánskej rehole. V r. 1225, teda tri roky po príchode do Krakova, mali už toľko dorastu, že sa na provinčnej kapitule rozhodli založiť päť nových kláštorov v Poľsku a Čechách. Hyacint osobne zakladal kláštor v Gdańsku. Malo to byť východisko pre misijnú prácu medzi pobaltskými pohanmi.
V r. 1228 sa Hyacint zúčastnil ako provinčný legát na generálnej kapitule v Paríži. Pri návrate šiel cez Krakov do Gdańska, ale nie nadlho. Pravdepodobne na generálnej kapitule dostal poverenie založiť katolícke stredisko v Kyjeve. V Rusku totiž v tom čase pracovali mnohí katolíci latinského obradu, o ktorých sa pastoračne nemal kto starať. V Kyjeve bol síce pri jednom mariánskom kostole benediktínsky kláštor, ktorý založili v 11. stor. írski mnísi z viedenského „Škótskeho opátstva“, ale ten v 13. stor. iba živoril takmer bez kňazov. Sem prešiel Hyacint s troma spolubratmi. Dominikáni sa dobre uchytili a pracovali tak úspešne, že vzbudili odpor pravoslávnych a nevôľu veľkokniežaťa Vladimíra Rurikoviča, ktorý v r. 1233 vykázal horlivých mníchov zo svojej krajiny.
V tom čase však už Hyacint nebol v Kyjeve. Na Pobaltí viedli nemeckí križiacki rytieri vojnu proti pohanským Prusom. Pápež Gregor IX. žiadal dominikánov,aby vykonávali duchovnú službu v križiackom vojsku a aby boli misionármi na dobytom území. O všetko toto sa musel starať Hyacint. Zo zachovaných dokumentov vidno, že v r. 1236 bol v Marienwerderi (na juh od Gdańska) a v r. 1238 v Gnezdne.
Odvtedy chýbajú o ňom určitejšie správy. Zo zoznamu zázračných skutkov, ktoré vykonal, možno usudzovať, že koniec života strávil v krakovskom kláštore, kde zomrel na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1257. Pochovali ho v krakovskom dominikánskom kostole.
Keďže sa jeho hrob stal cieľom pútí a miestom rozličných mimoriadnych omilostení, dominikáni ustanovili 11 rokov po jeho smrti komisiu, ktorá zbierala výpovede ľudí, čo zakúsili na sebe zázrak, ako aj svedkov mimoriadnych udalostí. Komisia v rokoch 1268-1290 zachytila zvlášť podrobne najmimoriadnejšie prípady. Vznikol tak zoznam 48 zázrakov, ktorý bol podkladom pre proces svätorečenia.
Ale tento proces sa pre rozličné príčiny ťahal dlho a bol viackrát prerušený. Napokon pápež Klement VII. v r. 1527 dovolil poľským dominikánom liturgicky sláviť spomienku bl. Hyacinta. V r. 1530 rozšíril toto povolenie na celé Poľsko. V r. 1594 pápež Klement VIII. vyhlásil bl. Hyacinta za svätého. Jeho sviatok sa sprvoti slávil 16. augusta, ale pápež Pius X. ho preložil na 17. augusta.
Zdroj:Z knihy: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 5. Dobrá kniha Trnava 1995Jana Sakalová2019-08-16T19:42:04ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-33002019-08-16T19:40:31Z2019-08-16T19:39:41ZSvätá Klára od Kríža z Montefalca, opátka
Táto svätica sa narodila v roku 1268 v obci Montefalco, blízko mesta Perugia, Taliansko. Mala o desať rokov staršiu sestru Giovannu, ktorá vstúpila do akéhosi kláštora, ktorý ani nebol kláštor, ale zišlo sa niekoľko dievčat, ktoré sa rozhodli žiť podľa rehoľných zásad. Nemali však žiadne schválenie. Ako šesť ročná vstupuje aj Klára do kláštora, lebo chcela nasledovať príklad svojej sestry. Každý sa nad tým čudoval, ako môže také malé dievča ísť do kláštora, ale aj napriek jej veku ju prijali. Postupne táto rehoľa musela prejsť určitým schválením, a tak v roku 1290 sa sestry rozhodli, že príjmu regulu sv. Augustína, takže sa z nich stali sestry augustiniánky. Klára postupne rástla, bolo to dievča mnohých čností. Avšak prežívala akúsi krízu. Cítila, že Boh nie je pri nej. A preto prosila Ježiša, aby aj ona mohla mať účasť na jeho utrpení. V roku 1291 jej sestra Giovanna zomrela a ju zvolili, napriek jej nesúhlasu, za predstavenú kláštora, ktorou zostala až do konca svojho života. Zodpovedná za komunitu viedla sestry po ceste k dokonalosti a život v kláštore budovala na základoch augustiniánskej regule. Za svätou Klárou chodili teológovia, biskupi, ktorí si od nej pýtali rady, pretože z nej vyžarovala veľká múdrosť. Keď mala asi 26 rokov, mala mystické videnie, v ktorom sa jej zjavil Ježiš. A ten jej hovorí: Chodil som po zemi a hľadal som osobu, ktorá by mi pomohla niesť kríž. A našiel som teba. Ak chceš, pomôž mi a zober môj kríž. Po tomto zjavení sv. Klára hovorila svojim spolusestrám, že ona prijala do svojho srdca Ježišov kríž. Vo svojom živote prežívala veľké utrpenie. Keď vo veku 40 rokov zomrela (1308), sestry, ktoré jej neverili, sa chceli presvedčiť, či hovorila pravdu, či naozaj mala vo svojom srdci kríž. Na druhý deň po jej smrti s povolením biskupa otvorili jej telo a vybrali jej srdce. A v srdci naozaj našli kríž. Dodnes sa tento kríž uchováva spolu so srdcom sv. Kláry aj s jej neporušeným telom v sanktuáriu sv. Kláry v Montefalcu. Jej sviatok sa slávi 17. augusta. Aj keď sa sestra Klára nedá napodobniť v jej osobnej skúsenosti, zostane navždy príťažlivá: predstavuje nevinnosť, ktorú Boh zožal skôr, ako by ju znetvorilo a skazilo bahno zeme a vyhradil si ju pre seba. V čistej postave sv. Kláry nájdeme našu stratenú nevinnosť, nájdeme pravú lásku a nadšenie pre Boha, poslušné odovzdanie sa, ktoré Bohu umožní formovať stvorenia pre svoju radosť.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-16T19:39:41ZZ dnešného evanjeliaJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/z-dnesneho-evanj-7152019-08-16T19:37:26Z2019-08-16T19:37:06ZTakým patrí nebeské kráľovstvo - hovorí Pán Ježiš o všetkých, a teda aj o dospelých a starých ľuďoch, ktorí vo svojom srdcu zachovávajú určité znaky detského veku. Aké znaky?
Trebárs úprimnosť. Dieťa (v zásade) je také úprimné, ako úprimná je celá príroda, kde každá bytosť je jednoducho sebou. Dieťa nepredstiera, že je niekým iným, než je. Ale človek, ktorý stratil úprimnosť dieťaťa, sa snaží o úspechy, o moc a slávu - ale nie, aby naplno realizoval seba, ale aby sa stal niekým známym, ceneným, vplyvným, robil dojem; prestáva byť sebou, pretože si vybral okázalý život (hoci by sa mal ukazovať len pred sebou samým!)
Každý človek má iskru výnimočnosti, ktorú mu vdýchol Boh, vďaka ktorej môže byť originálnym, čiže jednoducho sebou. Žiaľ, akási obava pred vyobcovaním či výsmechom káže mu prispôsobovať sa vládnucim šablónam a vo všetkom nasledovať iných: v oblečení, v spôsobe bytia, v reči, konaní - a čo najhoršie - v názoroch, hoci aj falošných: lebo tak hovorili; tak píšu; tak všetci robia; tak to vidíme v televízii... A takto zaniká v nás úprimnosť byť sebou.
Iným spôsobom straty detskej úprimnosti je rivalita s druhými; ja nebudem horší, dokážem mať to isté, čo tamten, dokážem mať ešte lepší byt, televízor, auto atď. Často sa to deje za cenu zrady najvyšších hodnôt, za cenu ničenia blížnych, dokonca najbližších. A to všetko znova nie kvôli tomu, aby dosiahol plnosť svojej osobnosti, ale aby si zaslúžil obdiv a potlesk, aby vyhovel svojim bujným ambíciám. Napriek zdaniu taký človek nedosahuje žiadnu dokonalosť, prezentuje sa skôr sťa nejaká groteskná kreatúra.
Nie takým patrí nebeské kráľovstvo - vystríha Pán Ježiš. Nechže teda vloží aj na nás svoje žehnajúce ruky, aby ožili v nás a pretrvali tieto vlastnosti detského veku, hodné kráľovstva
Zdroj:www.homily-service.skJana Sakalová2019-08-16T19:37:06ZModlitba k svätémuJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/modlitba-k-sva-6892019-08-15T21:19:17Z2019-08-15T21:18:59ZBože, Ty si povolal svätého kráľa Štefana, aby vo svojej krajine šíril kresťanskú vieru; prosíme Ťa "daj, nech v ňom má Tvoja cirkev tiež mocného ochrancu v nebi. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen
Zdroj:(záverečná modlitba z breviára)Jana Sakalová2019-08-15T21:18:59ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-32992019-08-15T21:13:56Z2019-08-15T21:13:56ZSvätý Rochus, pútnik
Sv. Rochus síce nepatrí ku klasickým 14 pomocníkom v núdzi, ale v mnohých oblastiach sa k nim počíta, pretože bol pred stáročiami jedným z najobľúbenejších ochrancov proti moru. Hoci úplné a bezpečné údaje o živote sv. Rochusa chýbajú a hoci nemal nikdy v Cirkvi úrad, patrí dodnes k najobľúbenejším a veľmi uctievaným postavám katolíckej cirkvi.
Narodil sa okolo roku 1295 v Montpellier (južné Francúzsko). Potom, čo veľmi skoro stratil otca i matku, ktorí boli veľmi zbožní, rozdal všetko svoje bohatstvo medzi chudobné mestá a šiel svetom ako nemajetný pútnik. Prvá cesta viedla Rochusa do Ríma. Cestou prejavil mladý muž svoj dar zázračného uzdravovania: vyliečil znamením kríža mnohých chorých morom. Aj v Ríme týmto spôsobom zachránil od smrti veľa chorých. Na spiatočnej ceste do vlasti v Piacenze sám ochorel a nakazil sa morom.
O ďalších udalostiach jeho života hovorí legenda: Rochus zoslabnutý a blízky smrti, sa uložil v chatrči pred mestom, aby zomrel. Tu sa mu náhle zjavil anjel a dodával mu odvahy. Pes prinášal smrteľne chorému denne čerstvý chlieb. Rochus sa nakoniec uzdravil a mohol pokračovať vo svojej ceste domov. V jeho domovskom Montpellier ho však už nikto nepoznal; považovali ho za špióna a hodili ho do žalára. Pokorný, aký vždy bol, znášal Rochus všetko utrpenie, ktoré mu bolo spôsobené, a zamlčal svoj pravý pôvod. Po piatich rokoch ho vyslobodila z trýznivého väzenia smrť, 16. augusta 1327. Legenda hovorí, že Rochusa spoznali na smrteľnej posteli podľa materského znamienka. Zomiera vo veku 32 rokov.
Jeho pozostatky sú údajne od r.1485 v kostole San Rocco v Benátkach, ich časť je aj v chráme sv. Víta v Prahe. Pápež Urban VIII. potvrdil jeho zaradenie medzi svätých a stanovil jeho pamiatku na 16. augusta. Pápežom Jánom Pavlom II. bol vyhlásený aj za patróna automobilistov.
Úcta k sv. Rochusovi sa rozšírila hlavne v 15. storočí, keď sa jeho pozostatky dostali do Benátok. Predovšetkým pozdĺž benátskych obchodných ciest a morových epidémií dosiahol Rochus veľkej úcty.
Vo francúzsko-španielskej pohraničnej oblasti sa čiastočne pestuje dodnes zvyk dávať na domy písmená VSR: „Vive Saint Roche“ (nech žije svätý Rochus).
Púte k sv. Rochusovi: Konajú sa na mnohých miestach v Európe, najslávnejšia je v Nemecku na Rochusovej hore v Bingen (z r. 1666) V r.1754 tu bolo založené Rochusove bratstvo. V r.1795 bola kaplnka sv. Rocha zničená francúzskymi vojskami, chrám bol obnovený roku 1814, po epidémii týfusu. Pri posviacke tejto kaplnky bol aj J.W. Goethe, ktorý opísal slávnosť v správe „Z cesty k Rýnu, Mohanu a Neckaru v r. 1814 a 1815.“
Sv. Rochusa spoznáte na obrazoch podľa atribútov: fúzatý pútnik s klobúkom, pri sebe máva palicu, tašku, fľašu, krabicu, meč alebo psa. Na mnohých obrazoch ukazuje Rochus morový vred na svojej nohe.
Sv. Rochus je vzývaný ako patrón zajatcov, chorých a nemocníc, lekárov, lekárnikov, chirurgov, sedliakov, obchodníkov s umeleckými predmetmi, záhradníkov, stolárov a tiež ako ochranca proti moru, proti nákazám, proti cholere, besnote, chorobám nôh a kolien, proti nešťastiu.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-15T21:13:56ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-32982019-08-15T21:12:07Z2019-08-15T21:12:07ZSvätý Štefan Uhorský, kráľ
Sv. Štefan pochádzal z vojvodskej rodiny. Jeho otec bol Gejza; v rokoch 972-997 vládol v Uhorsku ako veľkoknieža. Matka sa volala Šarlota, bola dcérou sedmohradského kniežaťa Gyulu. Štefan sa narodil asi v roku 975 v Ostrihome. Pokrstil ho zrejme pasovský biskup Pilgrim alebo jeden z jeho kňazov. Dovtedy sa volal Vajk. V roku 995 sa oženil s bavorskou princeznou bl. Gizelou. V roku 997 prebral vládu po svojom otcovi Gejzovi, ktorý v tom roku zomrel. Bol múdrym a dobrým panovníkom. Porazil odbojné pohanské kniežatá, ktoré sa vzbúrili proti nemu a okrem toho často žili lúpežníckym spôsobom života. Do svojej krajiny povolal učiteľov kresťanského života z okolitých krajín. Vtedy prišlo do Uhorska mnoho zbožných mužov. Ako Gejza, tak aj Štefan si uvedomoval, že treba zmeniť kočovný život Maďarov, ak nechcú vyhynúť ako pred nimi Huni. Preto vyvinul veľké úsilie, aby naučil ľudí usadlému spôsobu života podľa vzoru kresťanskej Európy. Svoju krajinu rozdelil do desiatich biskupstiev s dvoma arcibiskupstvami. Na Zobore v Nitre obnovil jestvujúci benediktínsky kláštor sv. Hypolita. Tento kláštor, ako aj iné kláštory, obdaroval majetkami a pozemkami. Jeho najlepšími spolupracovníkmi boli nemeckí, francúzski, talianski i českí benediktíni, z radov ktorých pochádzali aj prví biskupi. Štefan zakladal školy, vydal zákonník, cirkevným i svetským úradom predpísal ako úradnú reč latinčinu. Vyslal posolstvo k pápežovi Silvestrovi II., v ktorom ho oboznámil so svojou činnosťou a prosil ho o požehnanie a tiež o udelenie kráľovského titulu. Pápež bol nadšený tým, čo počul, poslal mu drahocennú korunu a apoštolský kríž, ktorý nosievali biskupi pri verejných slávnostiach pred uhorským kráľom. Odtiaľ prislúchal uhorským kráľom titul „apoštolský kráľ“. Kráľ ako pápežský legát zriaďoval biskupstvá, určoval ich hranice a menoval cirkevných hodnostárov. Pápež dňa 27. marca roku 1000 vydal bullu Legati nobilitatis, v ktorej dal kráľovi potrebné právomoci na tieto činnosti. Na Vianoce roku 1000 bol Štefan korunovaný za kráľa v Ostrihome. Korunoval ho ostrihomský arcibiskup Dominik.
Štefan zdvojnásobil svoju apoštolskú horlivosť. Na ostrihomskom hrade dokončil stavbu chrámu sv. Vojtecha. Ustanovoval biskupov, nariadil, aby každých desať obcí malo kostol. Do nich zaobstarával bohoslužobné potreby. Jeho nábožná manželka Gizela zhotovovala bohoslužobné rúcha. Starali sa aj o pútnikov, kráľ zriadil pre nich ubytovne. Sám dozeral na to, ako sa dodržujú jeho nariadenia, často prišiel medzi ľudí v preoblečení, nepoznaný, aby lepšie dozrel na poriadok. Dokonca aj kázaval o viere a povinnostiach kresťana. Chorým a chudobným rozdával almužnu. Viackrát musel však aj bojovať proti svojim nepriateľom. Mal viacej detí, no nažive ostal len jeho syn Imrich, ktorého si tiež uctievame ako svätého. Dal ho vychovať sv. Gerardovi, neskoršiemu biskupovi. Niekoľkokrát musel čeliť aj sprisahaniam proti nemu. Posledné roky jeho života boli poznačené chorobou a neúspešným pokusom sprisahancov o vraždu. Keďže jeho syn Imrich zomrel ešte mladý, za svojho nástupcu určil Štefan Petra, syna svojej sestry Gizely. Zomrel 15. augusta 1038 v Ostrihome (alebo v Székesfehérvári). Za svätého ho vyhlásil pápež Gregor VII. v roku 1083 spolu s ďalšími, ktorí sa pričinili o pokresťančenie Uhorska. Medzi nimi bol aj jeho syn Imrich.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-15T21:12:07ZZ dnešného evanjeliaJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/z-dnesneho-evanj-7142019-08-15T21:10:38Z2019-08-15T21:10:25ZIstý mladík príde k svojmu otcovi a spýta sa ho: "Oci, môžeš mi vysvetliť, čo pre teba znamená manželstvo?" Otec mu odpovedá: “Vieš, manželstvo je zlom v živote muža. Pred týmto okamihom, muž prináša svojej priateľke neustále kytice kvetov. Od okamihu svadby, jej prináša už len zeleninu."
V dnešnom úryvku z Matúšovho evanjelia počúvame ako niektorí farizeji skúšajú Ježiša v otázke o manželstve a rozvode. Poznajú odpoveď Mojžišovho zákona, avšak zabúdajú na Boží úmysel s touto inštitúciou. Zabúdajú, aký je zámer jej zakladateľa. Ako to bolo na počiatku, preto im pripomína: "od počiatku to nebolo tak".
Ježiš tak vyzýva farizejov, dav a tiež učeníkov, aby odhalili zmysel a veľkosť manželstva. Nie je to obyčajný kontrakt (právnom slova zmysle) medzi dvoma ľuďmi, ktorí si dohadujú podmienky spoločného nažívania v jednej domácnosti. Ide o zmluvu (biblickom slova zmysle), ktorú neustále budujú. A to nielen povinnosťami (so zeleninou), ale neustálou pozornosťou a láskou (s kvetinami).
Zdroj:www.domimacak.euJana Sakalová2019-08-15T21:10:25ZModlitba k svätémuJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/modlitba-k-sva-6882019-08-15T21:06:46Z2019-08-15T21:06:02ZVšemohúci Bože, Ty nám posielaš svojich svätých a oni nás svojím príkladom povzbudzujú k lepšiemu životu; veď nás, aby sme svätého Stanislava Kostku nielen oslavovali, ale tiež sa od neho stále učili. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov. Amen
Zdroj:(zo záverečných modlitieb breviára)Jana Sakalová2019-08-15T21:06:02ZModlitba k svätémuJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/modlitba-k-sva-6872019-08-15T21:04:59Z2019-08-15T21:04:07ZVšemohúci, večný Bože, Ty si posilňoval blahoslaveného Izidora Bakanja, aby neohrozene vydával svedectvo o Kristovi a vernosť krstnému sľubu spečatil svojou krvou; na jeho príhovor daj aj nám silu, aby sme s láskou k Tebe žili verne zo sviatosti krstu a znášali všetky ťažkosti, ktoré na nás pre spásu sveta dopustíš. Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Zdroj:(na podklade záverečnej modlitby breviára)Jana Sakalová2019-08-15T21:04:07ZModlitba k svätémuJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/modlitba-k-sva-6862019-08-15T21:02:40Z2019-08-15T21:02:13ZVšemohúci, večný Bože, Ty si posilňoval svätého Tarzícia, aby svojim telom statočne chránil Tvojho Syna v Eucharistii a pre lásku položil svoj život; na jeho príhovor daj aj nám silu, aby sme z lásky k Tebe znášali všetky ťažkosti a usilovne smerovali k Tebe, jedinému zdroju života. Prosíme o to skrze tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.
Zdroj:(na podklade záverečnej modlitby breviára)Jana Sakalová2019-08-15T21:02:13ZPrikázaný sviatokJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/prikazany-sviatok2019-08-15T21:08:03Z2019-08-15T20:59:00Z<p>
Nanebovzatie Panny Márie Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách – v arménskej i etiópskej. Postupom času sa šíril na celú Cirkev. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť. Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve – nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. Panna Mária má účasť na tomto triumfe podľa Božej predpovede v raji: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“ (Gn 3,15) Kristus zostal neporušený na tele, vstal zmŕtvych, a tak právom môžeme hovoriť, že aj Panna Mária bola vzkriesená a oslávená aj so svojím telom. O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité. Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny). Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti. Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu – cítila bolesť. A keďže aj Kristus zomrel, hoci aj on bol bez hriechu, niet dôvodu pochybovať o Máriinej smrti. Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto (por. Jn 14,1-14). Nanebovzatej Panne Márii je zasvätených najviac mariánskych chrámov. Zdroj:www.životopisysvatych.sk</p>
<p>
</p>
<p>
<span class="notranslate">Všemohúci, večný Bože, Ty si vyvolil svoju pokornú služobnicu Pannu Máriu za Matku svojho jednorodeného Syna, a pre jeho zásluhy si dovŕšil jej vykúpenie a korunoval si ju nebeskou slávou;</span> <span class="notranslate"> na jej príhovor zaveď do nebeskej slávy aj nás.</span> <span class="notranslate"> Prosíme o to skrze Tvojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána, lebo on s Tebou v jednote Ducha Svätého žije a kraľuje po všetky veky vekov.</span> <span class="notranslate"> Amen.</span></p>
<p class="odstavec">
<span class="notranslate"><i>(záverečná modlitba z breviára)</i></span></p>Jana Sakalová2019-08-15T20:59:00ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-32972019-08-15T21:03:11Z2019-08-15T20:57:25Z<p>
Bl. Izidor Bakanja, laik a mučeník Krátky životopis: Pochádzal z Konga. Veľmi mladý (15 až 16-ročný) musel tvrdo pracovať. Po stretnutí s vierou sa stal kresťanom, členom bratstva karmelitánskeho škapuliara, katechétom a veľkodušne sa podieľal na evanjelizácii Afriky. Krátko nato preto trpel pod bičom otrokára, ktorý zapríčinil jeho telesnú smrť, keď mal okolo 20 rokov. Umieral v láske a s prísľubom pokračovania v orodovaní v nebi za toho, kto rozhodol o jeho smrti. Dlhší životopis: Narodil sa okolo roku 1889 v Bokendele v Kongu ako tretie zo štyroch detí. Rodina patrila k africkému kmeňu Boanga. V roku 1905 musel začať pracovať v neďalekej Mbandake ako robotník na stavbe. Vtedy od trapistov prvýkrát počul o Ježišovi. V nasledujúcom roku 6. mája prijal sviatosť krstu, meno Izidor a škapuliar Božej Matky z hory Karmel. S veľkou horlivosťou sa začal snažiť o mier medzi znepriatelenými kmeňmi. Napriek svojej mladosti sa stal mužom dialógu, ktorý nadväzoval s ľuďmi odlišných názorov. Hovoril o potrebe lásky, ktorá nehľadí na farbu pleti ani na spoločenské postavenie. Pôsobil ako laický katechéta a kresťanské povolanie slúžiť s láskou bral doslovne. Po krátkom pobyte u rodičov odišiel za potrebným zárobkom na obživu k Belgičanovi Reydersovi, ktorý bol spolumajiteľom veľkoobchodu s kaučukom a slonovinou. Pracovne sa dostal do Ikili, kde ho čakala nielen práca na plantáži, ale aj utrpenie kvôli viere. Van Cautera, pod ktorým pracoval, bol označovaný ako zúrivý nepriateľ kresťanov. Izidorovi zakázal nosiť škapuliar a verejne ho dal za jeho nosenie zbičovať. Izidor na ďalší deň znovu začínal prácu so škapuliarom na krku a spolupracovníkom svedčil o Kristovi. Za službu lásky a prejavy viery dňa 22. apríla 1909 Van Cautera, ktorý mu škapuliar osobne strhol, nariadil jeho bičovanie s použitím ostrých klincov na konci bičov. Údajne malo ísť len o dvesto rán, ale kati po čase schválne zabudli počítať. Keď sa zdalo, že im už zomiera pod rukami, odtiahli ho do udiarne kaučuku, aby tam bez pomoci dokonal. Izidorovo umieranie bolo pomalé a bolestné. Rany zhoršovala infekcia, ale jeho srdce neprestávalo žiť modlitbou. Prvým ľuďom, ktorých uvidel po štyroch dňoch, začal hovoriť o Ježišovej dobrote. Tí boli zhrození z jeho hlbokých zhnisaných rán, po ktorých mu liezli muchy. Keď za ním prišiel spovedník, Izidor povedal: „Otče, skutočne necítim žiadnu nenávisť. Rozkázal, aby ma mučili. Je to jeho vec. Musí vedieť, čo robí. Budem sa za neho modliť. Keď budem v nebi, veľmi budem za neho prosiť.“ A pevne držal ruženec. Jedného z priateľov ešte pred smrťou poprosil, aby pri stretnutí s jeho matkou, misionármi a sudcom povedal, že umieral ako kresťan. Priateľmi bol prenesený do domu trapistov v Mbandaki pri rieke Zair, kde na verande 15. augusta zomrel. Blahorečený bol 24. apríla 1994 pápežom Jánom Pavlom II. v Ríme. Zároveň ním bol vyzdvihnutý ako mladý predstaviteľ laického hnutia v Zaire a človek heroickej viery. Zdroj:www.životopisysvatych.sk</p>Jana Sakalová2019-08-15T20:57:25ZŽivotopisy svätýchJana Sakalováhttps://www.mojakomunita.sk/ru/web/farnost-udavske/domov/-/blogs/zivotopisy-sv-32962019-08-15T20:55:22Z2019-08-15T20:55:22ZSvätý Stanislav Kostka, novic
Sv. Stanislav sa narodil 28. októbra 1550 na rodinnom zámku Rostkove v Mazovskom kniežatstve v Poľsku. Bol najmladším z piatich detí Jána a Margity, ktorí patrili k popredným rodinám v Poľsku. Tí dbali o dobrú výchovu svojich detí. Stanislav sa najviac času trávil so svojím o dva roky starším bratom Pavlom. Bol veselý a živý. No mal dobré zásady. Neraz, keď počul dvojzmyselné reči pri zábavkách šľachticov, zbledol a dokonca aj zamdlel. Najmä matka ho vychovávala k veľkej úcte k Bohu a aj k ľuďom. Keď chlapci dorastali, otec ich poslal do jezuitskej školy vo Viedni, keďže v Poľsku vtedy v mnohých školách vládol protestantizmus.
Do Viedne odišli v roku 1564 aj so svojím vychovávateľom. Stanislav bol veľmi usilovný a svedomitý. Aj keď mu učenie spočiatku nešlo, neskôr sa vyšvihol medzi najlepších študentov. Profesori ho mali radi. Jeho brat Pavol naopak, viac si užíval ako pracoval. Keď roku 1564 zomrel cisár Ferdinand I., na trón sa dostal Maximilián II., ktorý zobral jezuitom budovu, v ktorej chlapci bývali. Museli si teda hľadať nové bývanie. Stanislav by sa bol uspokojil aj so skromným bývaním, no Pavol chcel prepych. A tak sa ocitli u luterána Kimberkera. Bol zaťatým odporcom katolíkov. Pavol si začal odvtedy žiť veľkopanským štýlom. Stanislav zostal stále pri svojej skromnosti a jednoduchosti. Vyslúžil si za to posmešky a nadávky nielen od svojho brata, ale aj od jeho kamarátov. Niekedy ho Pavol dokonca aj surovo zbil. Stanislav to všetko znášal s pokojom. Všetko toto mu však podlomilo sily a v decembri 1565 ochorel na smrť. Spočiatku to brat i vychovávateľ brali na ľahkú váhu, no neskôr si uvedomili, že je zle. Lekári mu už nedávali žiadnu nádej. Stanislav prosil, aby mu zavolali kňaza, no ich domáci – luterán Kimberkero – to nedovolil. Raz v noci sa však Stanislavovi zjavila Panna Mária a oznámila mu, že nezomrie a má vstúpiť k jezuitom. Ráno bol Stanislav úplne zdravý. Lekári tomu nechceli veriť. No skutočnosť bola taká, že Stanislav bol naozaj zázračne uzdravený.
Po čase zašiel do kláštora jezuitov a prosil o prijatie. Nemohli mu však vyhovieť, keďže nemal povolenie od rodičov. Preto sa rozhodol, že pôjde do Bavorska k sv. Petrovi Kaníziovi, ktorý bol vtedy provinciálom jezuitov. Brat Pavol ho znova trýznil. Stanislav teda odtiaľ odišiel. Odložil svoje šľachtické šaty a v obleku sedliackeho pútnika vyrazil na cestu. Peter Kanízius sa chcel presvedčiť, či je vhodný na rehoľný stav, a tak mu prikázal, aby v konvikte upratoval, obsluhoval chovancov, zametal im izby a pomáhal v kuchyni. On to všetko s radosťou robil. Peter ho teda prijal do rádu a poslal ho do Ríma. Tam, u vtedajšieho generála sv. Františka Borgiáša, začal Stanislav konať svoj noviciát. Robil bežné práce, ako napríklad zametanie chodieb, posluhovanie v kuchyni; okrem toho študoval, čítal knihy a modlil sa. Všetko to robil s láskou a ochotne. Jeho otec mu poslal list, v ktorom mu vyčítal, že odišiel bez rodičovského povolenia. No ani to neotriaslo Stanislavovým rozhodnutím.
Prvého augusta 1568 prednášal v Ríme sv. Peter Kanízius o smrti. Stanislava sa zmocnila akási predtucha. Nejaký vnútorný hlas mu hovoril, že septembra sa už nedožije. Tak sa aj stalo. Večer 10. augusta dostal horúčku. Na druhý deň sa stupňovala. Ráno 14. augusta hovoril, že zajtra zomrie. Popoludní stratil vedomie a začal chrliť krv. Keď sa po pár hodinách prebral, prijal sviatosti zomierajúcich. Potom poprosil, aby ho položili na zem. Zdalo sa, že pozerá na niečo nezvyčajné. Tesne pred posledným výdychom sa k nemu sklonil jeden prítomných a spýtal, čo vidí. Pošepol mu a potom nahlas zopakoval, že si po neho prišla Matka Božia so zástupom blažených panien. Nato pokojne vypustil svoju dušu. Bolo to 15. augusta 1568. Mal osemnásť rokov. Pochovali ho v jezuitskom chráme sv. Andreja na Kvirináli v Ríme. Na jeho príhovor sa stalo veľa zázrakov. Aj svetácky brat Pavol a ich niekdajší vychovávateľ sa dali na celkom nový život. Pavol predal všetok majetok a stal sa tiež jezuitom. Za blahoslaveného bol Stanislav vyhlásený v roku 1605 ako prvý z jezuitskej rehole. Za svätého ho vyhlásil pápež Benedikt XIII. 31. decembra 1726. Pápež Ján XXIII. ho v roku 1962 vyhlásil za patróna Poľska.
Zdroj:www.životopisysvatych.skJana Sakalová2019-08-15T20:55:22Z